Rozsudok – Vlastníctvo bytov a nebytových… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. apríl 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/17/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119213139
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8119213139.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobkyne: A. A., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom B. XXXX/XX, XXX XX C., právne zastúpená Mgr. Janou Sadloňovou, advokátkou, so sídlom
Hlavná 14, 080 01 Prešov, proti žalovaným: 1) D. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX
C., 2) A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. E. F. G., XXXXX H., I., obe právne zastúpené JUDr. Alojzom
Naništom,advokátomsosídlomSládkovičova8,08001Prešov,ourčenievlastníckehopráva,oodvolaní
žalovanej v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 11C/35/2019-135 zo dňa 30.9.2022,
takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva a žalované nemajú právo na ich
náhradu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Súd určuje, že žalobkyňa má právo vecného bremena spočívajúceho v práve doživotného bývania a
užívania bytu č. XX na prízemí vo vchode č. XX bytového domu na B. J. E. C., H. K. XXXX na parcele
registraL.č.XXXXzapísanúnaLVč.XXXX,vkatastrálnomúzemíC.,vrátanespoluvlastníckehopodielu

58/2593 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na príslušenstve zapísanom na LV
č. XXXX, v kat. úz. C. a spoluvlastníckeho podielu 58/2593 na pozemku reg. L. č. XXXX o výmere 887
m2, druh pozemku, zastavaná plocha a nádvorie a zapísanom na LV č. XX XXX v kat. úz. C..
II. Žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznáva a žalované nemajú právo na náhradu trov
konania.“

Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala, aby súd

uznal jej doživotné právo bývania v byte v C., B. XX a jej doopatrovanie bolo postúpené na dedičov po
jej synovi. Žalobu odôvodnila tým, že dňa XX.XX.XXXX zomrel jej manžel, po ktorom zostal nehnuteľný
majetok: družstevný byt na B. ul. XX v C. a garáž samostatne stojaca a pozemok pod ňou v C.. Krátko
po úmrtí manžela sa ku nej prisťahoval jej rozvedený syn M.. Pri dedičskom konaní po manželovi
požiadala dcéry, aby sa v jej prospech zriekli svojich dedičských podielov, čo oni aj akceptovali a
tak sa stala jedinou vlastníčkou nehnuteľností. Vo veľmi krátkej dobe v roku 1996 na nátlak syna
urobila zmluvu o prevode členstva k družstevnému bytu na jeho osobu. Prisľúbil do jej smrti zachovať

právo užívania bytu a doopatrovať ju. Neskôr mu, na jeho naliehanie, darovala garáž a zakúpila aj
pozemok pod ňou. Svoje dcéry s uvedenými skutočnosťami neoboznámila. Dcéra N. v presvedčení, že
je uvedený byt v jej vlastníctve, zaplatila čiastočnú rekonštrukciu bytu: plastové okná, výmenu radiátorov,
rekonštrukciu balkónov a finančne jej 23 rokov vypomáhala. Syn dňa XX.X.XXXX zomrel a až vtedyzistila, že syn jej doživotné užívacie právo v byte nikde písomne neuviedol a tým spochybnil aj platnosť
jej vykonaných právnych úkonov v jeho prospech. V dôsledku jeho konania sa vo svojich XX rokoch
stala bezdomovkyňou. V tomto byte žila a žije trvalé viac ako 50 rokov - od roku 1965.

Podaním zo dňa 18.09.2019 žalobkyňa zmenila žalobu tak, že žiadala, aby súd určil, že má právo
vecného bremena spočívajúceho v práve doživotného bývania a užívania bytu č. XX na prízemí, vo
vchode č. 61, bytového domu na B. J. E. C., H. K. XXXX, G. C. O. L. D. K. XXXX, zapísanom na LV č.
XXXX, v katastrálnom území C., vrátane spoluvlastníckeho podielu 58/2593 na spoločných častiach a
spoločných zariadeniach domu a na príslušenstve, zapísanom na LV č. XXXX, v katastrálnom území C.

a spoluvlastníckeho podielu 58/2593 na pozemku registra L. D. č. XXXX o výmere 887, druh pozemku
zastavaná plocha a nádvorie, zapísanom na LV č. XXXXX, v katastrálnom území C.. Žalobkyňa má za to,
že nadobudla právo doživotného bývania a užívania bytu vydržaním, pretože v byte žila viac ako desať
rokov v domnení, že má právo doživotného bývania a užívania bytu. Vzhľadom na vyjadrenie žalovaných
(dedičiek po nebohom synovi žalobkyne), že žalobkyňu z bytu vyhodia, má žalobkyňa naliehavý právny
záujem na určení, že nadobudla právo vecného bremena spočívajúce v doživotnom bývaní a užívaní

bytu vydržaním.
Pôvodne sa žalobkyňa domáhala, aby súd uznal jej doživotné právo bývania v byte v C., B. XX a jej
doopatrovanie bolo postúpené na dedičov po jej synovi. Na výzvu súdu zmenila žalobu tak, že žiadala,
aby súd určil, že má právo vecného bremena spočívajúceho v práve doživotného bývania a užívania
bytu. Keďže zmena žaloby nastala pred jej doručením žalovaným, konal súd o zmenenej žalobe bez

rozhodovania o pripustení zmeny žaloby.
Súd ako podmienku žaloby skúmal v prvom rade naliehavý právny záujem na navrhovanom určení.
Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem
na podanej žalobe, keďže je odkázaná na bývanie v byte v C. na ulici B. XX, vecné bremeno na liste
vlastníctva nie je zapísané, jej právne postavenie vo vzťahu k užívaniu bytu je preto neisté a zároveň

je ohrozené jej právo na bývanie. Rozhodnutie o návrhu teda môže viesť k odstráneniu právnej neistoty
žalobkyne. Súd na základe týchto skutočností vyvodil, že na požadovanom návrhu má žalobkyňa
naliehavý právny záujem.
Predpoklady vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sú totožné s predpokladmi
nevyhnutnými pre vydržanie vlastníckeho práva a to: a/ oprávnená držba, b/ uplynutie vydržacej

doby, c/ spôsobilý predmet vydržania. Uvedené predpoklady sú stanovené tak, že musia byť splnené
kumulatívne; ak nie je splnená čo i len jedna z nich, nedochádza k vydržaniu.
V predmetnej veci bolo nesporné uplynutie vydržacej doby a spôsobili predmet vydržania. Sporná bola
dobromyseľnosť žalobkyne.
Ak je predpokladom dobrej viery u oprávneného držiteľa jeho presvedčenie, že mu vec patrí ako

vlastníkovi, tak predpokladom dobrej viery oprávneného držiteľa práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu je presvedčenie, že mu patrí právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Toto presvedčenie
musí byť podložené konkrétnymi skutočnosťami, ktoré ho k tomu oprávňujú. Oprávnený držiteľ práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu musí byť „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“ v dobrej viere, že
sa stal subjektom práva na základe zákonom predpokladaného spôsobu vzniku vecného bremena, teda

že právo, ktoré k cudzej veci vykonáva, mu patrí, lebo riadne vzniklo alebo na neho riadne prešlo.
Otázka existencie dobrej viery držiteľa sa posudzuje z hľadiska objektívneho, t.j. podľa toho, či držiteľ
pri normálnej opatrnosti, ktorú možno od neho požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti o
tom, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu vzniklo a že mu patrí. Dobromyseľnosť držby
zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať

pochybnosti o tom, že mu toto právo patrí. Nejde preto o držbu dobromyseľnú, pokiaľ držiteľ vedel od
počiatku o skutočnostiach objektívne spôsobilých vyvolať pochybnosti o tom, že mu toto právo patrí.
Súd v zmysle pokynu v zrušujúcom uznesení opätovne preskúmal dobromyseľnosť žalobkyne, pričom
prihliadol na individuálnu okolnosť veci. Prihliadol pri tom na vek žalobkyne, ktorá v čase prevodu
vlastníckych práv na syna žalobkyne, mala XX, resp. XX rokoch. Žalované nespochybnili, že nebohý syn

žalobkyne ju ubezpečoval, že v byte môže dožiť, čo vzhľadom na vzťah medzi matkou a synom, mohlo
u žalobkyne vzbudiť dôvodne presvedčenie, že jej právo zodpovedajúce vecnému bremenu vzniklo. V
konaní nebolo zároveň preukázané, aby mala žalobkyňa akékoľvek skúsenosti so zápisom vecných
práv do katastra nehnuteľnosti. Žalobkyňa teda ani pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s
ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od nej požadovať, nemohla mať po celú vydržaciu dobu

dôvodné pochybnosti o tom, že jej právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. Podľa § 130 ods. 1
Občianskeho zákonníka pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.
V prejednávanej veci teda mal súd za to, že boli splnené všetky podmienky pre vydržanie práva
zodpovedajúce vecnému bremenu. Začiatok plynutia vydržacej doby súd ustálil na uzavretie zmluvyo prevode vlastníctva družstevného bytu a kúpnej zmluvy o prevode pozemku pod bytovým domom
nebohým P. M. A., synom žalobkyne, t.j. 11.10.1996, resp. 5.2.2002 a teda k vydržaniu došlo dňa
11.10.2006, resp. 5.2.2012.

S poukazom na vyššie uvedené súd žalobe vyhovel.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov
konania podľa pomeru jej úspechu vo veci v spojení s § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná
náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalobkyňa bola v konaní v celom
rozsahu úspešná, avšak súd jej nárok na náhradu trov konania nepriznal. Za dôvody hodné osobitného

zreteľa súd považoval postoj žalovaných, keď svojim konaním nedali dôvod na podanie žaloby, nakoľko
aj vo vyjadrení k žalobe rešpektovali právo žalobkyne dožiť v predmetnom byte a ani počas celého
konania nebránili žalobkyni v užívaní bytu. Zároveň súd prihliadol aj na postoj žalovaných k náhrade trov
konania, keď žalované si samé neuplatnili nárok na náhradu trov konania. Nakoniec súd pri hodnotení
dôvod hodných osobitného zreteľa zohľadnil aj príbuzenský vzťah medzi stranami, keď sa jedná o vzťah
babky k vnučkám.

2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalované v 1. a 2. rade, ktoré navrhli odvolaciemu súdu, aby
napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol.
V odvolaní okrem iného uviedli a zrekapitulovali vykonané dôkazy, prednesy strán sporu a konštatuje,
že skutkové zistenia, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, nevyplývajú z vykonaného dokazovania.

Skutkové tvrdenie žalobkyne v podaní zo dňa 19.8.2019, keď tvrdila, že v roku 1996 mala na nátlak
syna urobiť zmluvu o prevode členstva k družstevnému bytu na syna, je v rozpore s obsahom zmluvy
o prevode vlastníctva družstevného bytu, v ktorom sa konštatuje, že nadobúdateľ - kupujúci bol členom
bytového družstva a zároveň jeho nájomcom. V tomto smere je aj výpoveď vypočutej svedkyne P. N.
Q., L., nepravdivá, keď tvrdí, že byt kúpila jej mamka.

V konaní žalujúca strana dôkazmi neobjasnila, či, kedy a za akých podmienok previedla členské práva
k družstevnému bytu na svojho syna. Zjavne sa to muselo udiať (ak) pred uzavretím zmluvy o prevode
vlastníctva družstevného bytu. Možno uvažovať v tom smere, že ak žalobkyňa prevádzala členské práva
k družstevnému bytu na svojho syna, tak len v súvislosti s týmto prevodom členských práv ju právny
predchodca žalovaných ubezpečil, že v byte bude bývať až do jej smrti a že sa o ňu postará. Je dôvodné

dospieť ku skutkovému zisteniu, že žalobkyňa neprevádzala vlastnícke právo k bytu a pozemku na
svojho syna. V prvom prípade to bolo Bytové družstvo Prešov a v druhom prípade Mesto Prešov.
V podaní zo dňa 25.8.2022 sa tvrdí, že žalobkyňa vstúpila do dobromyseľnej držby momentom
nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam synom žalobkyne, resp. momentom, kedy syn
žalobkyni povedal, že sa stal vlastníkom nehnuteľnosti. Podľa odvolateľky toto tvrdenie je účelové a

aj obsahovo neurčité vo vzťahu k vstupu do dobromyseľnej držby. Ak mala žalobkyňa vedomosť, že
o tom, že syn sa stal vlastníkom bytu resp. podielu v pozemku pod bytovým domom objektívne mala
možnosť si zistiť, či jej v zmluve zabezpečil právo vecného bremena k bytu a to nielen tým, že jej nič
nebránilo preveriť si uvedený stav na príslušnom katastri, ale aj tým, že by musela byť zmluvnou stranou
pri zriaďovaní vecného bremena.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa mala dlhodobo užívať byt zrejme ako členka bytového
družstva (absentuje dôkaz) a mala previesť členské práva na syna (možno tak uvažovať vzhľadom na
uzavreté zmluvy). Je len logické, že tak ako to je uvedené vyššie v tom čase bola synom ubezpečená,
že v byte bude bývať s ním a on sa bude o ňu starať.
Podľa žalovaných je odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h ) CSP opodstatnený, pretože súd prvej

inštancie dospel nesprávnym vyhodnotením dôležitosti a pravdivosti vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam.
Oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí a že je v
tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam, pričom podmienky vydržania musia byť splnené
súčasne. Dobrá viera je vnútorný, psychický stav držiteľa. Zo zákona vyplýva, že k oprávnenej držbe

nepostačuje len subjektívne presvedčenie o dobrej viere, oprávnený držiteľ musí byť v dobrej viere so
zreteľom na všetky okolnosti. Posúdenie, či je resp. nie je držiteľ v dobrej viere so zreteľom na všetky
okolnosti je potrebné vždy hodnotiť objektívne a nie len zo subjektívneho (osobného presvedčenia)
držiteľa, a je potrebné vziať do úvahy či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti nemohol mať
pochybnosti o tom, že mu vec resp. právo patrí. Oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom omyle

držiteľa, ktorému sa mohol pri bežnej opatrnosti vyhnúť.
Z prednesov samotnej žalobkyne ako aj jej výpovede, výpovede svedkyne P. Q. L. nie je možné
dospieť k záveru, že žalobkyňa bola oprávnenou držiteľkou práva zodpovedajúce vecnému bremenu a
to vzhľadom na všetky objektívne zistiteľné okolnosti.Právny predchodca žalovanej nadobudol vlastnícke právo k bytu v roku 1996 a ku dňu jeho smrti
11.6.2019 uplynula doba 23 rokov. Objektívne ide o dlhú dobu počas, ktorej bolo možné pri zachovaní
bežnej opatrnosti zistiť ako je to so zápisom vecného bremena.

Uvedenému nasvedčujú rozpory v skutkových tvrdeniach samotnej žalobkyne (aj s prihliadnutím na jej
vek), ale aj vyjadrenia vypočutej svedkyne. Tá vo svojom výsluchu uviedla, že 30 rokov sa starala o
túto rodinu, mali za to, že na neho prevedú vlastníctvo k bytu a domnievala sa, že tam bude vecné
bremeno. Možno skonštatovať, že ak sa táto svedkyňa starala o rodinu po dobu 30 rokov, potom nie
je možné veriť tomu, že nevedela o tom ako, kedy, za akých podmienok mala matka previesť byt na

svojho syna, že si prípadne nezisťovala, či má alebo nemá mama zapísané vecné bremeno. Svedkyňa
je vysokoškolský vzdelaná.
Dôvodné je upriamiť pozornosť na skutočnosť, že v čase keď zrejme prevádzala členské práva k bytu na
svojho syna nemala ešte XX rokov. Podľa odvolateľky v konaní neboli preukázané všetky hmotnoprávne
skutočnosti, z ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že prišlo k vydržaniu práva zodpovedajúcemu
vecnému bremenu tak ako o ňom rozhodol súd prvej inštancie.

Dôvodné je uviesť, že na Slovensku existujú tisícky rodín kde plnoleté deti žijú v spoločnej domácnosti
s rodičmi, starajú sa o rodičov, pričom túto starostlivosť vykonávajú ako svoj morálny záväzok a nie ako
záväzok vyplývajúci zo zmluvy alebo vydržania vecného práva. Vo svojej podstate rozhodnutie súdu
spochybňuje práve morálnu povinnosť detí postarať sa o svojich rodičov, pretože smerodajná má byť
napr. zmluva o vecnom bremene.

Odvolateľky nepopierajú, že ich právny predchodca - otec býval so svojou mamou - babkou v byte, že sa
zaviazal postarať sa o ňu až do jej smrti, ale tento záväzok bol osobným záväzkom obligačnej povahy.
Mal morálny záväzok postarať sa o žalobkyňu, v prvom rade nie preto, že previedla na neho členské
práva k bytu, ale preto, že to bola jeho matka. Odvolateľka ako aj jej sestra rešpektujú tento morálny
záväzokatakistoajonimajúmorálnyzáväzokkusvojejbabke,abydožilavbyte.Tentozáväzokdodržia.

3. K odvolaniu sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil a priznal žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania.
Vo vyjadrení okrem iného uviedla, že v byte č. XX na prízemí bytového domu vo vchode č. XX na B.
J. E. C. býva od roku 1965. Uvedený byt bol pôvodne družstevným bytom, v ktorom bývala žalobkyňa

s manželom a deťmi, neskôr sa deti z bytu odsťahovali a manžel žalobkyne zomrel. Syn žalobkyne P.
M. A. po rozvode manželstva prišiel bývať k žalobkyni a následne byt nadobudol. Uvedené skutočnosti
nie sú v konaní sporné.
Žalobkyňa má v súčasnosti XX rokov a podrobné okolnosti súvisiace s prevodom členských práv
k družstevnému bytu na syna si nepamätá. Žalobkyňa však s určitosťou vie, že poskytla finančné

prostriedky na nadobudnutie bytu a podielu k pozemku pod bytovým domom, že jej syn vykonával
administratívne úkony, na základe ktorých sa stal vlastníkom bytu a podielu na pozemku. Syn žalobkyne
žalobkyňu s určitosťou informoval o skutočnosti, že nadobudol vlastníctvo k bytu a k podielu na pozemku
a v tejto súvislosti uisťoval žalobkyňu, že má právo doživotného bývania a užívania bytu a podielu na
pozemku.

Nesúhlasila s tvrdením žalovanej v 1. rade, že medzi tvrdeniami žalobkyne a svedkyne N. Q. je
rozpor. Skutočnosť, že syn žalobkyne nadobudol byt prevodom členských práv k družstevnému bytu,
neznamená, že k nadobudnutiu bytu a podielu na pozemku neboli potrebné finančné prostriedky.
Všetky finančné prostriedky k nadobudnutiu členských práv k družstevnému bytu a následne k
nadobudnutiu vlastníctva poskytla žalobkyňa. Žalované nespochybnili, že nebohý syn žalobkyne

žalobkyňu ubezpečoval, že v byte môže dožiť. Žalované nepreukázali, že žalobkyňa mala vedomosť o
zápise vecných bremien do katastra nehnuteľností. Úvahy žalovanej v 1. rade, že syn žalobkyne mal
ubezpečovať žalobkyňu o tom, že v byte môže bývať do svojej smrti pri prevádzaní členských práv k
družstevnému bytu, nie v čase, keď nadobudol vlastnícke právo, sú účelové.
Žalovaná v 1. rade tvrdí, že nie je možné dospieť k záveru, že žalobkyňa bola oprávnenou držiteľkou

práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Poukázala na to, že od roku 1996, kedy syn žalobkyne
nadobudol vlastnícke právo k bytu, si mohla žalobkyňa zistiť ako je to so zápisom vecných bremien.
Poukázala na to, že ak sa svedkyňa starala o rodinu po dobu 30 rokov, nie je možné veriť tomu, že
nevedela ako a kedy mala žalobkyňa previesť byt na svojho syna, že si nezisťovala či má zapísané
vecné bremeno, a že svedkyňa je vysokoškolsky vzdelaná.

Vzťah medzi žalobkyňou a nebohým synom žalobkyne bol založený na vzájomnej dôvere a žalobkyňa
nemala žiaden dôvod preverovať synove úkony a pravdivosť jeho vyjadrení, že môže v byte žiť do svojej
smrti. Žalobkyňa synovi verila, že všetko je právne v poriadku, po celú dobu bola dobromyseľná, že má
právo doživotného bývania v byte. Pri bežnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahudaného prípadu od žalobkyne požadovať, nemožno dôjsť k záveru, že žalobkyňa mohla mať počas
vydržacej doby pochybnosti o tom, že jej právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. V súvislosti
s pochybnosťou žalovanej v 1. rade o dobromyseľnosti žalobkyne, poukázala na ust. § 130 ods. 1

Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.
Medzi skutkovými tvrdeniami žalobkyne a svedkyne N. Q. rozpor nie je. Skutočnosť, že svedkyňa
uviedla, že sa o rodinu starala po dobu 30 rokov neznamená, že mala vedieť alebo dôvod si preverovať,
či žalobkyňa má zapísané vecné bremeno na katastri nehnuteľností. Svedkyňa je dcérou žalobkyne,
jej vzťah k žalobkyni je nezištný. Svedkyňa mala veľmi dobrý vzťah aj so svojim bratom, nemala

žiadendôvodpreverovaťpravdivosťjehotvrdení.Skutočnosť,žesvedkyňamávysokoškolskévzdelanie,
neznamená, že nemala veriť svojej mame a bratovi, a že v súvislosti so starostlivosťou o rodinu mala
preverovať konanie svojich príbuzných.

4. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadrili žalované, ktoré vo vyjadrení okrem iného poukázali na žalobu
zo dňa 15.8.2019 a skutkové tvrdenie žalobkyne keď tvrdila, že „... v roku 1996 som na nátlak svojho

syna urobila zmluvu o prevode členstva k družstevnému bytu na jeho osobu. Prisľúbil mi, do mojej smrti
zachovať právo užívania bytu a ma doopatrovať.“
Uvedené tvrdenie má vo svojej podstate logické vysvetlenie v tom, že právny predchodca odvolateľky
práve v súvislosti s prevodom členských práv k družstevnému bytu ubezpečil svoju mamu, že má právo
doživotného užívania bytu.

Žalobkyňa až následne v konaní zmenila svoje skutkové tvrdenie, viažuce ubezpečenie o práve
doživotného užívania bytu na okamih nadobudnutia vlastníctva k bytu.
Naopak tvrdenie, že všetky finančné prostriedky k nadobudnutiu členských práv k družstevnému
bytu a následne k nadobudnutiu vlastníctva poskytla žalobkyňa, nebolo v konaní žiadnym spôsobom
preukázané.

Odvolateľka zotrváva na dôvodoch, ktoré uviedla vo svojom odvolaní. Domnieva sa, že v konaní nebola
preukázaná dobrá viera žalobkyne vo vzťahu k vydržaniu práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu,
ale išlo o záväzkový vzťah vyplývajúci z rodinného vzťahu matky a syna a tento záväzok odvolateľka
naďalej rešpektuje.

5. K replike sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že v konaní nie je sporná skutočnosť, že byt, ktorého
vlastníčkami sú žalované, bol pôvodne družstevným bytom, že nebohý syn žalobkyne uzavrel zmluvu
o prevode členských práv k družstevnému bytu a následne kúpnu zmluvu, na základe ktorej nadobudol
vlastníckeprávokbytu.Mámzato,ževzhľadomnaokolnostitohtoprípaduniejedôvodnéspochybňovať
tvrdenie žalobkyne, že všetky finančné prostriedky k nadobudnutiu bytu poskytla žalobkyňa. Žalované

nespochybňujú, že ich otec ubezpečoval žalobkyňu, že v byte môže dožiť. Vzhľadom na dobrý vzťah
medzi žalobkyňou a synom a na uistenie zo strany syna v čase, keď nadobudol vlastníctvo k bytu, že
žalobkyňa môže byt užívať a žiť v ňom do svojej smrti, žalobkyňa nadobudla presvedčenie, že jej právo
zodpovedajúce vecnému bremenu vzniklo. Žalobkyňa pri opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na vzťah
matka – syn od žalobkyne požadovať nemala po celú vydržaciu dobu žiadne pochybnosti, že je právo

zodpovedajúce vecnému bremenu patrí.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal rozsudok ako aj konanie mu
predchádzajúce podľa zásad upravených v ust. § 379 a nasl. CSP a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaných je neopodstatnené.

7. Vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je
povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným bremenám
sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe (§ 151n a nasl.
Občianskeho zákonníka). Vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení

s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu
alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva
(vydržaním); ustanovenia § 134 Občianskeho zákonníka tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva
zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností (§ 151o ods. 1
Občianskeho zákonníka). Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po

dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia
o plynutí premlčacej doby (§ 134 ods. 4 Občianskeho zákonníka).Občiansky zákonník považuje vydržanie (§ 134 Občianskeho zákonníka) za jeden zo spôsobov
pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom osobitne určených
podmienok priznávajú právne účinky aj len domnelému právu, vyplývajúcemu z domnelého právneho

vzťahu medzi jeho určitými subjektmi, ak toto právo bolo vykonávané počas ustanovenej doby nerušene
a nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo len domnelé.
Predpoklady vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sú totožné s predpokladmi
nevyhnutýmiprevydržanievlastníckehopráva.Akojepredpokladomdobrejvieryuoprávnenéhodržiteľa
veci jeho presvedčenie, že mu vec patrí ako vlastníkovi, tak predpokladom dobrej viery oprávneného

držiteľa práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je presvedčenie, že mu patrí právo zodpovedajúce
vecnému bremenu. Toto presvedčenie musí byť podložené konkrétnymi skutočnosťami, ktoré ho k nemu
oprávňujú. Oprávnený držiteľ práva zodpovedajúceho vecnému bremenu musí byť „so zreteľom ku
všetkým okolnostiam“ v dobrej viere, že sa stal subjektom práva na základe zákonom predpokladaného
spôsobu vzniku vecného bremena, teda, že právo, ktoré k cudzej veci vykonáva, mu patrí, lebo riadne
vzniklo alebo na neho riadne prešlo.

Otázka existencie dobrej viery držiteľa sa posudzuje z hľadiska objektívneho, t.j. podľa toho, či držiteľ
pri normálnej opatrnosti, ktorú možno od neho požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti o
tom, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu vzniklo a že mu patrí. Dobromyseľnosť držby
zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať
pochybnosti o tom, že mu toto právo patrí. Nejde preto o držbu dobromyseľnú, pokiaľ držiteľ vedel

od počiatku o skutočnostiach objektívne (u každého iného nachádzajúceho sa v obdobnej situácii)
spôsobilých vyvolať pochybnosti o tom, že mu toto právo patrí.

8. Pre naplnenie podmienok vydržania bez ďalšieho nepostačuje len užívanie pozemku alebo
vykonávanie práva, ktoré naplnenie z dôvodov vydržania je potrebné splnenie nasledovných náležitostí:

1) Faktické ovládanie veci alebo vykonávanie práva. Pritom fakticky vec ovláda nielen ten, kto ju
má priamo fyzicky u seba, ale aj ten, kto má príslušenstvo veci, ktoré mu umožňuje vec ovládať.
Nevylučuje sa ani spoločná držba veci alebo vykonávanie práva viacerými subjektami, napr. aj manželmi
ak sú splnené potrebné predpoklady oprávnenej držby. Vôľa nakladať s vecou alebo s právom ako so
svojimi. To znamená správať sa k veci tak, ako by držiteľovi vlastnícky patrila, obdobne to platí aj vo

vykonávaní práva. Dobrá viera, že mu vec alebo vykonávanie práva patria. Tú skutočnosť držiteľ veci
alebo vykonávateľ práva je dobromyseľný (bona fide) alebo nedobromyseľný (mala fide) treba vždy
zhodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska, z hľadiska osobného presvedčenia samotného
držiteľa veci, resp. vykonávateľa práva. Treba tu mať na zreteli, že dobromyseľnosť ako vnútorný
psychický stav nemožno priamo dokázať. Možno o nej usudzovať iba z okolností, z ktorých sa tento

psychický stav navonok prejavuje. Základným rozlišujúcim kritériom je, či držiteľ veci alebo vykonávateľ
práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od
neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda alebo
právo, ktoré vykonáva patria. Okolnosti, z ktorých možno usudzovať na existenciu dobromyseľnosti
musí svoje preukázať držiteľ veci, resp. vykonávateľ práva (nadobúdací titul i keď neplatný, napr. kúpna

alebo darovacia zmluva). Takže subjekt, ktorý sa bude dovolávať súdnej ochrany podľa § 130 ods.
2 bude musieť okrem iného tvrdiť, resp. preukázať okolnosti, z ktorých možno usudzovať na jeho
dobromyseľnosť, teda okolnosti svedčiace o poctivosti právneho dôvodu nadobudnutia veci, resp. práva,
nie samú dobromyseľnosť ako vnútorné presvedčenie psychický stav.

9. Predpokladom vydržania nehnuteľnosti je spôsobilý predmet vydržania, oprávnenosť držby a
nepretržitosť držby počas celej zákonom stanovenej doby. Ide o vyvrátiteľnú právnu domnienku v tom,
že držba je oprávnená. V takom prípade ten, kto popiera dobromyseľnosť držiteľa, má dôkazné bremeno
na preukázanie neoprávnenej držby. Dobromyseľnosť je vnútorný psychický stav. Tento však nemožno
priamo dokázať. Možno o nej usudzovať iba z okolností, v ktorých sa tento psychický stav navonok

prejavuje. Základným rozlišujúcim kritériom je, či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva pri normálnej
opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od neho požadovať, mohol
alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda, alebo právo, ktoré vykonáva,
patria. Tieto okolnosti musí v spore preukázať držiteľ veci, resp. vykonávateľ práva, to znamená
nadobúdací titul, i keď neplatný (kúpna alebo darovacia zmluva), takže musí okrem iného preukázať

okolnosti, z ktorých možno usudzovať na jeho dobromyseľnosť, teda okolnosti svedčiace o poctivosti
právneho dôvodu nadobudnutia veci.10. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže
vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa.
Z hľadiska dobromyseľnosti držby ako podmienky nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je právne

relevantnoulentáskutočnosť,ktorámáobjektívneznakytitulu[prípadneajlendomnelého(putatívneho)]
nadobudnutiavlastníctva. Domnelým(putatívnym)titulomnadobudnutiavlastníctvajeurčitáskutočnosť,
ktorá má navonok znaky riadneho nadobúdacieho titulu (v súlade so zákonom zakladajúceho vznik
vlastníctva), chýba pri nej ale niektorá stránka (vlastnosť, znak), ktorú pre nadobudnutie vlastníctva
vyžaduje objektívne právo. Takýmto domnelým titulom môže byť v praxi napríklad (a) dedičské

rozhodnutie o nadobudnutí veci, ktorá však v čase smrti poručiteľa objektívne nepatrila do jeho majetku,
(b) neprávoplatné rozhodnutie súdu určujúce vlastníctvo veci, (c) kúpna alebo darovacia zmluva, ktorá je
z niektorého dôvodu neplatná (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. apríla 2017, sp.zn. 3 Cdo 17/2016).

11. Ústavný sud Českej republiky (napr. III. ÚS 415/15 op.) a v náleze sp.zn. III. ÚS 247/14 z 28.
januára 2016 zhrnul svoju doterajšiu judikatúru s jasným záverom o originárnom spôsobe nadobudnutia

vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba poskytnúť ústavnoprávnu ochranu,
ak odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľnosti
od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným. Nevyhnutným
predpokladom pre tento orginárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva je dobrá viera
nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy povinne dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti

každého prípadu. Potom už zistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie ochrany jej
vlastníckemu právu. Ústavný súd sa domnieva, že toto pravidlo možno použiť aj pre riešenie skutkovo
12 podobných prípadov na území Slovenska, lebo nám dáva rozumný zmysel na usporiadanie celej
matérie, pri rovnakom právnom základe (č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení) (pozri
Nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 151/2016 zo dňa 3. mája 2017).

12. Odvolací súd zotrváva na tom, že „In genere“ prvoradou úlohou všeobecných súdov a zmyslom
občianskeho súdneho konania je nachádzanie (hľadanie) hmotného práva a spravodlivé riešenie sporov
medzi stranami sporu. S touto požiadavkou sa žalobca obracia na súd s návrhom na začatie konania
(žalobou), a to isté od súdu očakáva aj strana žalovaná (porov. § 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku

(ďalej aj ,,OSP“) a čl. 46 ods. 1 ústavy).

13. Predpokladom vydržania nehnuteľnosti je spôsobilý predmet vydržania, oprávnenosť držby a
nepretržitosť držby počas celej zákonom stanovenej doby. Ide o vyvrátiteľnú právnu domnienku v tom,
že držba je oprávnená. V takom prípade ten, kto popiera dobromyseľnosť držiteľa, má dôkazné bremeno

na preukázanie neoprávnenej držby. Dobromyseľnosť je vnútorný psychický stav. Tento však nemožno
priamo dokázať. Možno o nej usudzovať iba z okolností, v ktorých sa tento psychický stav navonok
prejavuje. Základným rozlišujúcim kritériom je, či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva pri normálnej
opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od neho požadovať, mohol
alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda, alebo právo, ktoré vykonáva,

patria. Tieto okolnosti musí v spore preukázať držiteľ veci, resp. vykonávateľ práva, to zn. nadobúdací
titul, i keď neplatný (kúpna alebo darovacia zmluva), takže musí okrem iného preukázať okolnosti, z
ktorých možno usudzovať na jeho dobromyseľnosť, teda okolnosti svedčiace o poctivosti právneho
dôvodu nadobudnutia veci.

14. Doktrína legitímneho očakávania je doktrínou verejného práva, ktorá spočíva v tom, že súkromná
osoba ako účastník právneho vzťahu má voči orgánu verejnej moci isté odôvodnené očakávania. Tieto
odôvodnenéočakávaniasavzťahujúnapostuporgánuverejnejmoci,prípadnerozhodnutietohoorgánu.
Postup orgánu verejnej moci totiž musí byť predvídateľný (vzhľadom na právnu úpravu) a orgán nemôže
v skutkovo podobných prípadoch rozhodovať rozdielne (IV ÚS 15/2014-77 cit. ,,Ústavný súd pritom

zdôrazňuje, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že rozdielna
judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobný veciach, je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho
súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako
prameňoch práva). Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia
pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne

právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou
judikatúrou najvyššej súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, je preto rozhodujúce, či
vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný orgán tento
mechanizmusfaktickyariadnevyužíva(pozrirozhodnutieESĽPBeianv.Rumunsko(č.1)zo6.12.2007).15.VýznamnýmrozhodnutímajpretútovecjerozhodnutieVeľkéhosenátuNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

2/2024 pod č. 15.
Právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto
jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim
vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne
poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. (rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. mája 2024 sp.zn. 1VCdo/1/2024).

16. Odvolací súd je presvedčený, že od nikoho nemožno spravodlivo očakávať, že bude argumentovať
odborne a so znalosťou presnej právnickej terminológie vlastnej advokátom, čo nepochybne platí aj
pre žalobkyňu. V špecifických okolnostiach veci je nevyhnutné predovšetkým zohľadniť jednak vek
žalobkyne, jej skúsenosti s procesmi vzniku práv k nehnuteľnostiam, veď predsa žalobkyňa sa narodila

v roku 1924, teda zažila existenciu a nadobúdanie vecného bremena už nielen podľa Obyčajového práva
do 31.12.1951, ale aj platnosti Občianskeho zákonníka č.140/1950 Zb. od 1.1.1951 do 31. marca 1964
a napokon platného Občianskeho zákonníka č.40/1964 Zb. od 1. apríla 1964 vrátane noviel.

17.Problematickéhistorickéaspektyprinadobúdanívlastníckychprávaprávzodpovedajúcichvecnému

bremena vydržaním v spojení s existenciou dobromyseľnosti cez prizmu evolučných prvkov musia
najmä uznať právne znalé osoby. Významným prvkom v hodnotení všetkých podstatných okolností
veci je aj nepochybne vzťah mamy a syna, notorietne ich vzájomná nezlomná dôvera a z tohto aspektu
pri hodnotení existencie dobromyseľnosti je potrebné vychádzať aj z poctivosti žalobkyne pri prevode
nehnuteľnosti (resp. členských práv) na svojho syna, otca žalovaných, na ktorého pri tejto poctivosti sa

aj opodstatnene spoliehala, že administratívne dá všetko na pravú mieru a účinne naplní svoj sľub a ich
vzájomnú dohodu o zriadení vecného bremena k predmetnému bytu.

18. Aj žalobkyňa má právo na naplnenie doktríny legitímneho očakávania a požaduje istotu legitímneho
užívania bytu a naplnenie dohody medzi ňou a synom. Pre tento prvok je bezvýznamný postoj

žalovaných, že žalobkyni nebránia v užívaní tohto bytu. V ostatnom odvolací súd aprobuje záver súdu
prvej inštancie o naliehavom právnom záujme na určení.

19. Odvolací súd pripomína, že práve žalované nadobudli do vlastníctva vec nemalej hodnoty, o ktorej
existenciu sa najviac nepochybne pričinila žalobkyňa, nie ich otec - právny predchodca.

20. K vydržaniu na základe ústnej zmluvy odvolací súd vo svetle rozhodnutia Veľkého senátu NS SR
č. 15 citovaného v bode 15 uvádza, že pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním
vlastníckeho práva vydržaním treba za podstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods.
1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd považovať taký výklad ustanovenia § 134
Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav
nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom

domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. A contrario, výklad, ktorý túto možnosť vylučuje,
resp. ju obmedzuje podstatným spôsobom, nemôže byť považovaný za ústavne konformný.
Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť
presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce,
že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také

nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú
vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar
ako bezodplatné plnenie (pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo
14. novembra 2018).

21. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Vychádzajúc
zo stavu, že niet akejkoľvek pochybnosti o poctivosti a dobromyseľnosti žalobkyne a za stavu o uplynutí
rozhodnej doby (1996 – 2006, resp. 2002 – 2012, pozri bod 36 napadnutého rozsudku) bolo nevyhnutné

rozsudok potvrdiť.

22. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania. Za daného stavu
odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

23. V odvolacom konaní žalované neboli úspešné. Naopak, plne úspešná bola žalobkyňa, ktorej vznikol
nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1
CSP) a tomu zodpovedá aj výrok o ich náhrade, rovnako po zohľadnení dôvodov hodných osobitného
zreteľapodľa§257CSPtak,akotoodôvodnilsúdprvejinštancie,čoodvolacísúdvplnejmiereaprobuje.
Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal a neúspešné žalované nemajú právo na ich
náhradu.

24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).