Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/159/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5422200860
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Turza

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5422200860.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

10 8Co/159/2024

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Turzu
a členiek senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a JUDr. Renáty Krajčiovej, v spore žalobcu: E L K O P , s.r.o.,
so sídlom Samuela Nováka 2194, Dolný Kubín, IČO: 31 577 636, zastúpený: Lion Law Partners s.r.o.,
so sídlom Komenského 14A, Banská Bystrica, IČO: 36 862 461, proti žalovanému: Mesto Dolný Kubín,

so sídlom Hviezdoslavovo námestie 1651/2, Dolný Kubín, IČO: 00 314 463, zastúpené: ALTER IURIS,
s.r.o.,sosídlomTolstého9,Bratislava,IČO:36708771,ourčenievlastníckehoprávaknehnuteľnosti,na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. DK-10C/28/2022-516 z 24.05.2024,
takto

r o z h o d o l :

10 8Co/159/2024

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

9 8Co/159/2024

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanému
domáhal určenia, že je podielovým spoluvlastníkom C-KN parc. č. 334 – zastavaná plocha a nádvorie
o výmere 622 m2, zapísanej na LV č. XXXX pre k. ú. A. B., vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu
1/3 k celku, a to titulom vydržania vlastníckeho práva. Na základe vykonaného dokazovania zistil, že
01.01.1993 bola medzi žalovaným v zastúpení C. C. D. ako vtedajším primátorom mesta A. B. na
strane predávajúceho a žalobcom, v zastúpení konateľom C. E. F., na strane kupujúceho uzatvorená
zmluva o predaji podniku. Predmetom tejto zmluvy bol prevod vlastníckeho práva k podniku E L K O P,

mestský podnik Dolný Kubín, t. j. ku všetkým veciam tak nehnuteľným ako i hnuteľným, ďalším právam
a povinnostiam a majetkovým hodnotám, ktoré mu boli mestom Dolný Kubín zverené do správy, a ktoré
slúžili k jeho prevádzkovaniu, a to ku dňu 31.12.1992 (čl. I.). V čl. II. zmluvy o predaji podniku boli
špecifikované nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom prevodu. Medzi týmito nehnuteľnosťami sa spornýpozemok nenachádzal. Dňa 04.02.1993 bol uzatvorený Dodatok č. 1 k zmluve o predaji podniku,
ktorým sa upravil predmet predaja a kúpy v zmysle čl. II. zmluvy o predaji podniku tak, že sa doplnil
o špecifikáciu nehnuteľností, ktoré boli predmetom predaja. V zozname týchto nehnuteľností sa sporný

pozemok taktiež nenachádzal. Žalovaný (mesto Dolný Kubín) nadobudol vlastnícke právo k veciam
podliehajúcim prevodu vlastníctva na iné právnické a fyzické osoby v zmysle § 2 ods. 6 zák. č. 138/1991
Zb. o majetku obcí na základe Protokolu o prechode vlastníctva vecí odovzdaním a ich prevzatím,
podpísaným OPVS Dolný Kubín na strane odovzdávajúceho a žalovaným na strane preberajúceho dňa
01.08.1991. Ďalej 10.10.1991 bol uzavretý Dodatok č. 2 k Protokolu, ktorým došlo k doplneniu bodu

I. Dodatku č. 1 k Protokolu zo dňa 25.09.1991 tak, že došlo k odovzdaniu „ďalších“ nehnuteľností –
pozemkov preberajúcemu (žalovanému), ku ktorým mal odovzdávajúci právo hospodárenia, a to dňom
10.10.1991, kedy prešlo vlastníctvo týchto nehnuteľností – pozemkov na preberajúceho, t. j. žalovaného.
Jedným z týchto pozemkov bol aj pozemok parc. č. EN 334 o výmere 622 m2 – neurčitá časť, teda
sporný pozemok. Z uvedeného vyplýva, že dňom 10.10.1991 žalovaný nadobudol vlastnícke právo
k spornému pozemku v jeho neurčitej časti. Žalobca v konaní tvrdil, že sporný pozemok nadobudol

ako súčasť areálu bývalého Mestského podniku, ktorý kúpil na základe zmluvy o predaji podniku zo
dňa 01.01.1993 a tento pokojne a nerušene, v dobrej viere, že ho na základe tejto zmluvy nadobudol,
užíval až do konca roku 2013, kedy zistil, že žalovaný si v rámci konania ROEP dal zapísať vlastnícke
právo k spornému pozemku o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/3 k celku, takže vtedy zároveň zistil,
že sporný pozemok nebol, zrejme omylom, predmetom zmluvy o predaji podniku. Žalobca za domnelý

právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k spornému pozemku považoval zmluvu o predaji podniku
zo dňa 01.01.1993. Súd mal za to, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení podľa § 137 písm.
c) CSP, keďže inak, ako rozhodnutím súdu, nemožno dosiahnuť zmenu zápisu jeho vlastníckeho práva
k spornému pozemku, resp. spoluvlastníckemu podielu na spornom pozemku v katastri nehnuteľností.
Ďalej sa zaoberal dôvodnosťou podanej žaloby, pričom dospel k záveru, že nie je dôvodná. V konaní

bolo nesporné, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená zmluva o predaji podniku, vrátane
Dodatku č. 1. Nesporné tiež bolo, že sporný pozemok nebol predmetom zmluvy o predaji podniku
vrátane dodatkov a nie je o ňom zmienka ani v iných dokladoch vyhotovených v procese uzatvárania
zmluvy o predaji podniku. Žalobca tiež nerozporoval skutočnosť, že žalovaný nadobudol vlastnícke
právo k spornému pozemku (v spoluvlastníckom podiele 1/3 k celku) na základe zák. č. 138/1991

Zb. o majetku obcí (§ 2 ods. 6) v zmysle Protokolu z 01.08.1991 v spojení s jeho Dodatkom č. 2
uzatvoreným 10.10.1991. Nebolo sporným ani to, že žalobca sporný pozemok užíval, ani to, že sporný
pozemok je verejne prístupný. Spornou medzi stranami sporu bola najmä tá skutočnosť, či žalobca bol
dobromyseľný v tom, že mu spoluvlastnícke právo k spornému pozemku patrí, a teda či bol, resp. mohol
byť s ohľadom na všetky okolnosti dobromyseľným držiteľom sporného pozemku, keďže predpokladom

pre vyhovenie žalobe o určenie vlastníckeho práva vydržaním je naplnenie predpokladov vydržania
vlastníckeho práva, ktorými sú a/ spôsobilý predmet vydržania, b/ oprávnená držba a c/ uplynutie
vydržacej doby, ktorá musí byť nepretržitá. Dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal, že
by bol dobromyseľný pri vstupe do držby sporného pozemku. Oprávnená držba vyžaduje súčasné
spojenie dvoch podmienok, a to dobromyseľnosť držiteľa o tom, že mu vec alebo právo patrí a danosť

tejto dobromyseľnosti s ohľadom na všetky okolnosti. Súd s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax
zdôraznil, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec
patrí,nemôževychádzaťlenzposúdeniasubjektívnychpredstávdržiteľa.Dobromyseľnosťdržiteľamusí
byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, to znamená, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti,
ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal

alebo mohol mať pochybnosti, že vykonáva práva, ktoré nenadobudol. K naplneniu podmienky dobrej
viery nestačí, keď tvrdené právo k nehnuteľnosti bolo dlhodobo vykonávané bez toho, aby vlastník
v jeho výkone bránil alebo bolo vykonávané v minulosti inými osobami. Nastúpenie dobromyseľnosti
je potrebné posudzovať predovšetkým podľa okolností, ktoré sprevádzali vznik držby. Pri právnických
osobách, pri ktorých nemožno hovoriť o psychickej stránke, sa skúma dobromyseľnosť vnútorného

presvedčenia u tých fyzických osôb, ktoré sú jej štatutárnym orgánom, resp. sú oprávnené konať v jej
mene. Analogicky sa postupuje pri obciach a mestách, ktorých štatutárom je starosta, resp. primátor.
Dospel k záveru, že žalobca resp. C. E. F., ktorý za žalobcu v čase predaja podniku konal, nemohol byť
s ohľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali predaj podniku, dobromyseľný v tom, že predmetom prevodu
bol aj sporný pozemok, resp. neurčitý spoluvlastnícky podiel na ňom. Z Protokolu o prechode vlastníctva

vecí odovzdaním a ich prevzatím z 01.08.1991 je zrejmé, že v čase jeho podpisu za OPVS Dolný Kubín
konal jeho riaditeľ, C. E. F., ktorý bol (a aj v súčasnosti je) konateľom žalobcu. C. E. F. preto musel
vedieť, čo je majetkom OPVS Dolný Kubín a čo následne bolo predmetom prevodu od mesta Dolný
Kubín. Nič na tom nemení ani tá skutočnosť, že Dodatok č. 2 zo dňa 10.10.1991 k Protokolu podpísal zaOPVS Dolný Kubín ako odovzdávajúceho likvidátor C. D. G.. Následne v roku 1993, keď došlo k prevodu
podniku ELKOP, mestský podnik na žalobcu, za ktorého konal, a teda zmluvu o predaji podniku vrátane
dodatkov k nej podpisoval opäť C. E. F., tu však v pozícii kupujúceho. Menovaný konateľ žalobcu vo

svojej výpovedi uviedol, že na sporný pozemok sa v zmluve o predaji podniku akosi zabudlo. Vypovedal,
že on celú dobu žil v tom, že aj táto parcela bola riadne prevedená na spoločnosť E L K O P, s.r.o.,
teda žalobcu. Tiež uviedol, že v rámci celého areálu všetko dookola patrí žalobcovi. Na ohliadke konanej
07.09.2023 uviedol, že budovu bývalého sklenárstva aj s pozemkom parc. č. 357 nadobudol v minulosti
p. D., ešte pred dátumom 01.01.1993, a to na základe výnimky od bývalého Štátneho podniku OPVS

Dolný Kubín. Ďalej C. E. F. uvádzal, že pozemok pod touto budovou, parc. č. 357 žalobca teda nekupoval
v rámci pozemkov na základe zmluvy o predaji podniku zo dňa 01.01.1993. Z pozemno-knižnej vložky č.
XXX pre k. ú. A. B. súd zistil, že parcela č. 334 bola evidovaná ako „dvor spoločný s parcelou č. 336, 357
(viď vložky č. 327, 342)“. Z pozemno-knižnej vložky č. XXX pre k. ú. A. B. súd zistil, že parcela č. 334
bola evidovaná ako „dvor spoločný s domami parc. č. 335, 336 (viď vložky č. 259, 327)“. Z pozemno-
knižnej vložky č. XXX pre k. ú. A. B. súd zistil, že parcela č. 334 bola evidovaná ako „dvor spoločný

s domami parc. č. 335, 340, 357 (viď vložky č. 259, 342)“. Z údajov z katastrálnej mapy na internetovom
portáli Úradu geodézie, kartografie a katastra SR, dostupnej na: https://zbgis.skgeodesy.sk/ súd zistil,
že pozemky parc. č. 335, 336 a 357 vlastnícky nepatria žalobcovi, ale ich vlastníkmi sú iné fyzické
osoby. Z uvedeného vyvodil, že sporný pozemok už historicky funkčne nepatril do „areálu“ najskôr OPVS
Dolný Kubín, neskôr mesta Dolný Kubín a v súčasnosti areálu žalobcu, ale funkčne ako spoločný dvor

prináležal k iným pozemkom. Svedčí o tom aj tá skutočnosť, že v súčasnosti spoluvlastnícky podiel o
veľkosti 2/3 k celku na spornom pozemku nepatrí žalobcovi, ale manželom C. a H. I. (pôvodne žalovaní
2/ a 3/) a C. J. B. (pôvodne žalovaný 4/). Nie je teda pravdivé tvrdenie žalobcu, že sporný pozemok je
súčasťou areálu, resp. historicky bol súčasťou areálu a najmä to, že všetko dookola bolo vo vlastníctve
OPVS Dolný Kubín a v súčasnosti patrí žalobcovi. Pokiaľ nebolo preukázané, že by sporný pozemok

mal v minulosti funkčne patriť do areálu bývalého mestského podniku OPVS Dolný Kubín, ktorý žalobca
ako celok kupoval, ťažko možno prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, že podiel na tomto spornom pozemku mal
byť zahrnutý v zmluve o predaji podniku, pretože sa kupoval celý areál, a že pokiaľ nebol súčasťou
zmluvy, došlo k omylu. Súd vo vzťahu k tvrdeniam konateľa žalobcu o tom, že až do roku 2016 žil v
tom, že predmetom prevodu bola aj neurčitá časť spornej parcely uvádza, že od konateľa žalobcu sa

vyžaduje, aby konal s odbornou starostlivosťou. Konateľ žalobcu v konaní prezentoval, že veľmi dobre
poznal celú históriu vlastníckych vzťahov, bol osobne prítomný pri podpise Protokolu, ako aj zmluvy o
predaji podniku, a preto musel čo i len pri bežnej opatrnosti zistiť, že sporná parcela nebola obsiahnutá
v zmluve o predaji podniku, ani dodatku k nej, a preto nemohla byť predmetom prevodu. Okrem toho v
čase uzatvorenia zmluvy o predaji podniku bol žalovaný (na základe zákona o majetku obcí) vlastníkom

neurčitej časti sporného pozemku, preto ani nemohol vedieť, aká časť (aký spoluvlastnícky podiel) na
spornom pozemku má byť vlastne predmetom prevodu. Žalobca tiež musel vedieť, že v čase uzatvorenia
zmluvy o predaji podniku prebieha na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 7C/317/1991 súdne
konanie, ktorého výsledok mohol mať vplyv aj na veľkosť spoluvlastníckeho podielu žalovaného na
spornom pozemku. Ostatné pozemky, ktoré boli premetom prevodu, sa pritom prevádzali v celku. Zrejme

práve z dôvodu, že v čase uzatvorenia zmluvy o predaji podniku nebolo jasné, aký podiel na spornom
pozemku vlastní žalovaný, tak žalovaný ani nemohol vedieť, čo predáva a žalobca, čo kupuje, tak
preto zrejme sporný pozemok nebol predmetom zmluvy o predaji podniku. Pokiaľ žalobca tvrdil, že
za podiel na spornom pozemku zaplatil kúpnu cenu, tak túto skutočnosť nepreukázal. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo „iba“ to, že žalobca zaplatil kúpnu cenu za nehnuteľnosti a hnuteľnosti, ktoré

boli obsiahnuté v zmluve o predaji podniku vrátane dodatkov k nej. Pokiaľ žalobca do konania predložil
súbor čestných vyhlásení jeho zamestnancov a iných osôb a ostatné doklady (nájomná zmluva, zmluvy
o strážení objektu), tieto iba preukazujú, že sporný pozemok užíval, čo však nebolo v konaní spornou
skutočnosťou. Žalobca v konaní preukazoval jeho dobromyseľnosť okrem iného aj výpoveďou svedka
C. C. D., vtedajšieho primátora mesta, ktorý za žalovaného konal v čase uzatvorenia zmluvy o predaji

podniku. Tento svedok uviedol, že od ONV sa preberal celý majetok ako balík a tento balík sa následne
predal spoločnosti E L K O P, s.r.o. (žalobcovi). Návrh zmluvy pripravovalo za žalovaného právne
oddelenie. Obsah zmluvy mu bol pred jej podpisom známy, nie však detailne, aby vedel o každom
pozemku, pričom nevedel výslovne uviesť, či jej predmetom bol aj sporný pozemok a tiež ani to, že by po
podpise zmluvy spoločnosť E L K O P, s.r.o. (žalobca) namietala, že tam niečo chýba. Z výpovede tohto

svedka teda nevyplynuli skutočnosti tvrdené žalobcom, že sporný pozemok bol predmetom prevodu
na žalobcu na základe zmluvy o predaji podniku zo dňa 01.01.1993. Svedok C. C. D., ako vtedajší
primátor mesta, v procese samotného uzatvorenia zmluvy o predaji podniku a jej kontroly vystupoval
iba čisto formálne, čo sám potvrdil. Z uvedeného teda vyplýva aj záver súdu, že nemožno prisvedčiťúdajnej dobrej viere C. E. F. (konateľa žalobcu), že došlo k omylu, keď sa sporný pozemok nezahrnul
do predmetu prevodu pri písomnom vyhotovení zmluvy o predaji podniku zo dňa 01.01.1993. Tvrdenie
žalobcu v záverečnej reči, že konateľ obchodnej spoločnosti (žalobcu) nebol objektívne schopný a

kompetentný odkontrolovať obsah takéhoto zmluvne pripraveného dokumentu (pretože na tieto činnosti
mu slúžili podriadené útvary), nie je potom dostatočným argumentom na to, aby žalobca v tomto spore
uniesoldôkaznébremenoohľadnenímtvrdenejdobrejvieryprevstupdodobromyseľnejdržbysporného
pozemku. Žalobca ďalej s poukazom na vyjadrenia J. J. K. na mestskom zastupiteľstve konanom dňa
23.02.2017 tvrdil, že sám žalovaný uznával dobromyseľnosť i právny omyl žalobcu a uznal vlastníctvo

v prospech žalobcu. Súd ohľadom takéhoto tvrdenia prisvedčil obrane žalovaného, nakoľko žiadne z
vyjadrení J. J. K. v ich kontexte, ktoré uviedol na mestskom zastupiteľstve, nemožno interpretovať tak, že
žalovaný uznal vlastníctvo žalobcu k spornému pozemku. J. J. K. „iba“ uviedol, že by bolo spravodlivé,
aby podiel na spornom pozemku patril žalobcovi, to však nemožno vykladať tak, že žalovaný uznal,
že žalobca bol dobromyseľný v čase, keď vstúpil do držby sporného pozemku, resp. jeho časti. Z
vyjadrenia J. J. K. nemožno ani vyvodiť, že prisvedčil dobromyseľnosti žalobcu v užívaní sporného

pozemku od uzatvorenia zmluvy o predaji podniku do roku 2013, kedy sa mal žalobca podľa jeho
vyjadrenia dozvedieť, že nie je spoluvlastníkom sporného pozemku. Súd sa nestotožnil ani s označením
žalovaného za vlastníka formálneho/papierového/náhodného sporného pozemku, ako ho označoval
žalobca. Zastával názor, že žalovaný riadne nadobudol vlastnícke právo k v súčasnosti už určitému
podielu na spornom pozemku C-KN parc. č. 334 na základe zákona o majetku obcí a Protokolu v

znení jeho Dodatku č. 2 zo dňa 10.10.1991. Žalovanému bolo zapísané vlastnícke právo k spornému
pozemku (spoluvlastníckemu podielu 1/3 k celku) do evidencie katastra nehnuteľností v rámci konania
ROEP. Titulom nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaného nebolo uvedené konanie, ale žalovaný
nadobudol vlastnícke právo priamo zo zákona o majetku obcí, čo v zásade nespochybňoval v konaní
ani žalobca. Nakoľko súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal,

že bol dobromyseľný pri vstupe do držby sporného pozemku, čo je jeden z predpokladov vydržania
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, splnením ostatných predpokladov sa súd už bližšie nezaoberal
a vzhľadom na uvedené dôvody žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov
konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a žalovanému ako plne úspešnému v spore ho priznal
v rozsahu 100 %.

2. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca podľa obsahu
z dôvodov ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP a žiadal ho zmeniť tak, že žalobe bude vyhovené.
Mal za to, že rozhodnutie nie je riadne odôvodnené (§ 220 ods. 2, § 191 ods. 1 CSP), keďže súd sa
náležite nevysporiadal s jeho argumentáciou a dôkazmi, ktoré predložil (body 23. až 28. odôvodnenia)

v podstatnej otázke o dobromyseľnosti a svoje rozhodnutie prekvapivo a svojvoľne – arbitrárne založil
na jej chýbaní. Postup súdu má znaky argumentácie kruhu, keďže už pri predbežnom prejednaní
sporu v rámci predbežného právneho posúdenia uviedol, že ťahá za kratší koniec a dobromyseľnosť
vylučuje, keďže sporný pozemok nebol predmetom zmluvy ani dodatku, vylučujú ju jednania o zmluvnom
riešení (odkúpení) veci, tiež existujúci spoluvlastnícky vzťah s ostatnými žalovanými (v žalobe pôvodne

označil všetkých spoluvlastníkov, vo vzťahu ku ktorým žalobu v priebehu konania zobral späť)
a užívanie s množstvom listinných dôkazov jeho dobromyseľnosť nepreukazujú, ktorú argumentáciu
súd po vykonanom dokazovaní plne účelovo kruhovo potvrdil aj v odôvodnení rozsudku, nezohľadniac
vykonané dôkazy a aktuálnu rozhodovaciu prax. Obsah zmluvy o predaji podniku a jej dodatku bol
nesprávne vyhodnotený, a to aj z hľadiska aplikácie ust. § 130 ods. 1 a § 134 OZ ohľadom vyvrátiteľnej

právnej domnienky dobromyseľnosti držby (ignorujúc rozhodovaciu činnosť najvyšších súdnych autorít),
v ktorom smere svoje rozhodnutie ani náležite neodôvodnil, nevyhodnotil náležite množstvo ním
predložených koherentných dôkazov o jeho dobromyseľnosti na rozdiel od skúpo jednostranných, resp.
žiadnych dôkazov žalovaného o jej neexistencii (§ 191 ods. 1, § 220 ods. 2 CSP), a preto rozhodol
arbitrárne a prekvapivo. Súd odignoroval jeho dobromyseľnosť na podklade písomne uzavretej zmluvy,

registrovanej katastrálnym úradom a na podklade zaplatenej kúpnej ceny, a preto je jeho rozhodnutie
prejavom predpiato formalistickej interpretácie zákona.
Súd na základe vykonaných dôkazov dospel v bode 23. – 28. odôvodnenia k nesprávnym skutkovým
zisteniam o absencii jeho dobromyseľnosti pri vstupe do užívania sporného pozemku, odmietnuc
skupinu dôkazov (zmluvu o predaji podniku, riadne zaregistrovanú katastrálnym úradom, uplynutie

vydržacej doby, pokojné ničím a nikým nerušené užívanie parcely počas celej vydržacej doby...),
nesprávne pojmúc základnú otázku, že v prípade dobromyseľnosti sa jedná o vnútorný psychický
stav, presvedčenie a prežívanie držiteľa prostredníctvom špecificky vlastných pocitov, ktoré môžu
byť predmetom dokazovania len cez vonkajšie – objektívne prejavované a dôkazmi aj prejavenéskutočnosti. Doktrína a ustálená prax pritom ukladá dôkazné bremeno tomu, kto namieta oprávnenosť
držby, na čo súd neprihliadol a dôkaznú povinnosť žalovaného, ktorý len spochybňoval jeho tvrdenia
a dôkazy odignoroval, nijak to neodôvodniac. Žalovaný tak žiadnymi relevantnými dôkazmi nevyvrátil

právnu domnienku, že v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 veta
druhá OZ). Pri posudzovaní dobromyseľnosti právnickej osoby cez objektívne hľadiska súd skúmal
dobromyseľnosť štatutárneho orgánu. Z formálneho postavenia C. E. F., či v postavení riaditeľa bývalého
OPVS Dolný Kubín, či v postavení konateľa žalobcu, neakceptoval záver súdu, že „preto musel
vedieť“ čo bolo majetkom OPVS a následne predmetom prevodu vlastníctva na neho ako žalobcu,

pretože od riadiaceho článku nie je možné objektívne spravodlivo žiadať, aby mal pri mnohopočetnej
skupine 22 pozemkov a 14 stavieb o všetkých pozemkoch detailný prehľad a v ľudských silách nie
je hľadisko náležitej starostlivosti možné limitovať na požiadavku absolútnej kontroly o neurčitej časti
sporného pozemku, keďže sú na to určené odborné útvary a vychádza sa z predpokladu správnosti
k podpisu odbornými útvarmi pripravovaných podkladov. Rovnako nesprávny je aj úsudok ohľadne
podpisovania Dodatku č. 2 z 10.10.1991, pretože nebol podpisovaný C. F., keďže z dôvodu, že podnik

bol už v likvidácii, ho podpisoval likvidátor. Právne naopak C. F. mohol byť vnútorne presvedčený, že
žalobca je oprávneným držiteľom pozemku na podklade zmluvy o predaji podniku z 01.01.1993, a to
až do roku 2016, keď sa objektívne dozvedel o vlastníctve žalovaného. Dodatok č. 2, v ktorom sa
zabudnutá, predmet sporu tvoriaca parcela, nachádzala, bol pritom pre žalobcu objektívne zistiteľný
až ako titul, na základe ktorého v roku 2013 došlo k zápisu žalovaného. Pričom tieto časové súvislosti

súd v rozhodnutí odignoroval, aj keď ho na ne upozorňoval. Za prekvapujúci považoval aj záver, že
pozemok funkčne prináležal k iným pozemkom a tým nepravdivo tvrdil, že sa jednalo o kompaktný
(vo význame funkčne prináležiaci OPVS a následne i jemu) areál, súčasťou ktorého bol i sporný
pozemok, keďže súd nezohľadnil ním predloženú historickú analýzu spoluvlastníckeho vzťahu k nemu
na základe úplného súboru listín z evidencie nehnuteľností (§ 182 CSP). Z analýzy vyplýva, že bývalý

OPVS bol originálnym nadobúdateľom spoluvlastníckeho podielu 1/3 v spornom pozemku titulom kúpy
z 15.11.1982 (č. l. 377 spisu) a vyplýva z nej aj pohyb všetkých podielov spoločného dvora. Zo samotnej
podstaty spoluvlastníctva nie je možné prijať záver súdu o nepravdivosti jeho tvrdení v tejto jednoznačne
„terénnej otázke“. Z ohliadky 07.09.2023 a vysvetľujúceho vyjadrenia C. F. počas nej (že parcelu č.
357 v minulosti nadobudol svedok J. D.), pozemno-knižných vložiek č. 259, 342 a 327, prijal súd

nezodpovedajúci záver. Práve J. D. prenajal pozemok, keďže tento kúpnou zmluvou z 15.12.1993
nadobudol parcelu č. 357 a dom súp. č. XXXX, ku ktorému patrila a na ktorú nájomnú zmluvu
ním predloženú súd pri posudzovaní dobromyseľnosti neprihliadol. Súd nesprávne vyhodnotil situáciu
v teréne, akoby sa nejednalo o spoločný dvor, jednoznačne situovaný ako vnútorná časť jeho podniku
s jeho početne prevažujúcimi stavbami tvoriacimi s inými stavbami jeden funkčný celok, pričom vnútro-

areálové situovanie pozemku nenamietal ani žalovaný. Súd nesprávne interpretoval aj skutočnosť, že
mu nepatrí spoluvlastnícky podiel 2/3 (ale manželom I. a C. J. B.), čo vyvracia faktický stav – lokalizáciu
sporného pozemku v jeho areáli. Pritom za účelom ucelenia vnútro-areálového vlastníctva podniku
28.05.2024 kúpil stavbu – sklenárstvo súp. č. XXXX a spoluvlastnícky podiel k spornému pozemku.
Formálne evidované holé vlastníctvo žalovaného pritom zostalo nedotknuté, bez faktického funkčného

začlenenia do areálu jeho podniku. Uvedené chybné hodnotenia súdu vyvrcholili jeho záverom, že tak
isto nemožno prisvedčiť tvrdeniu, že podiel na spornom pozemku mal byť zahrnutý v zmluve o predaji
podniku, pretože sa kupoval celý areál, a že pokiaľ nebol súčasťou zmluvy, došlo k omylu. Pokiaľ súd
uviedol, že jeho konateľ prezentoval, že veľmi dobre poznal celú históriu vlastníckych vzťahov, bol
prítomný pri podpise Protokolu ako aj zmluvy o predaji podniku, a preto musel pri bežnej opatrnosti,

ktorá sa pri konaní s odbornou starostlivosťou vyžaduje, zistiť, že sporná parcela nebola obsiahnutá
v zmluve o predaji podniku ani jej dodatku, a preto predmetom prevodu nebola, mal za to, že toto
hľadisko u štatutárnych zástupcov je determinované i činnosťou odborných útvarov zodpovedných za
prípravu zmluvy, na čo súd neprihliadol napriek tomu, že toto bolo interpretované oboma štatutárnymi
zástupcami, C. F., aj primátorom, C. D., podpisujúcimi zmluvu o predaji podniku a tým, že súd od C.

F. vyžadoval nemožné a objektívne nesplniteľné (zrejme, aby sám osobne nielen skontroloval obsah
zmluvy o predaji podniku, ale aby bol činný i pri príprave jej podkladov a dospel k zisteniu, že tam sporná
parcela chýba...), ktorou interpretáciou súd vylúčil učebnicovo ukážkový putatívny titul nadobudnutia
vlastníctva vydržaním. Hľadisko obvyklej opatrnosti je pritom potrebné hodnotiť i cez existenciu dodatkov
či k Protokolu, či k zmluve, z ktorých objektívne vyplýva dôslednosť (ako prejav opatrnosti) odborných

útvarov pripravujúcich evidenciu prevádzaného majetku a tým aj obvyklú opatrnosti podpisujúcich
štatutárnych zástupcov. Ďalej poukázal na to, že pri prevode vlastníctva nehnuteľností na podklade
písomne uzavretej zmluvy pri ustálení ospravedlniteľného omylu sú obvykle posudzované parametre
verejne dostupnej evidencie nehnuteľností slúžiacej na overenie, či k prevodu vlastníctva skutočnedošlo. Uzavretie písomnej kúpnej zmluvy je pritom v zmysle ustálenej praxe stabilne akceptovateľným
právnymúkonomzakladajúcimdobrúvierudržiteľa.PočnúcoduzavretiaDodatkuč.2zodňa10.10.1991
viac ako 20 rokov mu bola v evidencii nehnuteľností nedostupná informácia o jeho obsahu, čo malo

súdu stačiť na preukázanie vnútorného presvedčenia o dobromyseľnosti počas celej doby ničím a nikým
nerušenej držby, a to i cez hľadisko kritéria obvyklej bežnej opatrnosti a poctivosti vzhľadom na
zaplatenú kúpnu cenu. Pri posúdení hľadiska opatrnosti súd vôbec nezohľadnil skutočnosť, že držby
sporného pozemku sa chopil na podklade právne perfektnej registrácie zmluvy o predaji podniku
v katastri nehnuteľností a po zaplatení kúpnej ceny, v ktorom ponímaní sa jedná o postačujúcu mieru

obvyklej/bežnej opatrnosti a poctivosti, keď stav jeho dobromyseľnej držby pretrvával po dobu viac ako
dvojnásobnepresahujúcuzákonomnormovanú10-ročnúvydržaciulehotu.Zaabsolútnesvojvoľnýabez
akéhokoľvek dôkazu bol súdom prijatý záver, že v čase uzavretia zmluvy o predaji podniku musel vedieť,
že na Okresnom súde Dolný Kubín prebieha súdne konanie sp. zn. 7C/317/1991, ktoré vo výsledku
mohlo mať vplyv aj na veľkosť spoluvlastníckeho podielu žalovaného na spornom pozemku, ako aj
záver, že pokiaľ tvrdil, že za podiel na spornom pozemku zaplatil kúpnu cenu, tak túto skutočnosť

nijak nepreukázal. Otázka platby za predaj podniku vo výške 50.000.000,- Sk bola pritom nesporná
a podstatná pre hľadisko vnútorného presvedčenia C. F., že nadobudol pozemok, za ktorý riadne
zaplatil, keď sa súčasne jednalo o vonkajšie objektívne vnímanú a všeobecne známu skutočnosť
pri uchopení sporného pozemku žalobcom do oprávnenej držby. Súd pri takto nespornej skutočnosti
akcentuje a argumentuje nezmyselnou požiadavkou, aby preukazoval zaplatenie kúpnej ceny za sporný

pozemok, hoci z jeho tvrdení vyplýva, že zaplatil naraz za kúpu celého podniku jednou sumou, vrátane
sporného pozemku, na základe ktorej skutočnosti bola založená jeho dobromyseľnosť pri vstupe do
užívania celého areálu podniku, sporný pozemok nevynímajúc. V priebehu konania pritom poukazoval
na skutočnosť, že konanie sp. zn. 7C/317/1991 sa netýkalo sporného pozemku, pretože spoluvlastnícky
podiel tvoriaci jeho predmet skončil vo vlastníctve manželov I. (pôvodne žalovaných 2/), keď navyše

o konaní vôbec nevedel, lebo nebol jeho účastníkom a nikto ho o ňom ani len neinformoval. Ďalej mal
za to, že výsluchom svedka C. C. D. bola preukázaná bežná opatrnosť na strane vedúcich riadiacich
pracovníkov v postavení štatutárnych zástupcov subjektov zmluvy o predaji podniku, keďže zhodne
s tvrdením C. F. potvrdil, že nie je ich úlohou doslova a detailne kontrolovať z hľadiska správnosti
a úplnosti podpisované dokumenty, keďže to nie je vo fyzických možnostiach podpisujúceho a sú na to

určené odborné útvary a vychádza z predpokladu správnosti k podpisu nimi pripravovaných podkladov.
Práve predávajúca strana, za ktorú podpisoval zmluvy C. D. pripravovala zmluvu, čiže na jej strane
došlo primárne k neuvedeniu spornej parcely do textu a jej dodatku. Obsahom výpovede svedka C.
D. sa žiadnymi skutočnosťami nemohlo nabúrať vnútorné presvedčenie C. F. (totožne s vnútorným
presvedčením C. D.), že žalobca kúpil a riadne zaplatil i za sporný pozemok. Ďalej mal za to, že

pri zmene postoja žalovaného v konaní proti stanovisku prednesenom na Mestskom zastupiteľstve
23.02.2017 prostredníctvom vyjadrenia J. K. sa jednalo zo strany súdu o chybné vyhodnotenie obrany
žalovaného. Podstatným je, že spustením procesu schvaľovania kúpnej zmluvy v roku 2017 v Mestskom
zastupiteľstve žalovaného a vyjadreniami J. K. počas neho bol zhodne/súhlasne prejavený úmysel
„napraviť pochybenie/zrejmý omyl z minulosti“, keďže na tento spoluvlastnícky podiel sa pri prevode

pravdepodobne zabudlo, ktorý v sebe obsahuje a preukazuje v roku 2017 obojstranne stranami sporu
akceptovanýospravedlniteľnýomylpriinakdôvodnomvstupežalobcudodobromyseľnejdržbysporného
pozemku, ktorý postoj sa snažil J. K. v tomto konaní moderovať a dezinterpretovať, pričom žalobca
poukázal na jednotlivé pasáže vyjadrenia svedka zo zasadnutia zastupiteľstva.
Súd sa pri právnom posúdení veci odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe NS SR v jeho rozhodnutiach,

na ktoré konkrétne vo svojich vyjadreniach poukazoval v otázke vydržania, osobitne v otázke splnenia
podmienky dobromyseľnosti pri vstupe do oprávnenej držby predmetného pozemku a na túto ustálenú
prax napriek povinnosti vyplývajúcej z ust. § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení svojho rozhodnutia
neodkázal. NS SR pritom judikuje, že otázku, či držiteľ veci bol a je oprávnený alebo neoprávnený
treba posudzovať z objektívneho hľadiska. Pri jej riešení je vždy potrebné vziať do úvahy, že držiteľ

pri bežnej/normálnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu od každého
požadovať, (ne)mal alebo (ne)mohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Držba je
historicky chápaná ako faktický stav, ktorý spočíva vo vykonávaní faktickej reálnej moci nad vecou
s úmyslom mať vec pre seba. Držba preto predpokladá existenciu dvoch zložiek. Prvou je corpus
possesionis ako faktická moc nad vecou, ku ktorej musí pristúpiť animus possidendi, ktorý vyjadruje

vôľu držiteľa mať vec (právo) pre seba a nakladať s ňou ako s vlastnou. Vznik držby sa však na rozdiel
od vzniku vlastníctva nemusí de lege lata nutne opierať o existujúci právny dôvod, inak povedané, na
vznik oprávnenej držby postačí naplnenie zákonných predpokladov držby, medzi ktorými sa existencia
právneho dôvodu nenachádza. Právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosťdržiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť
neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec
zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar alebo

bezodplatné plnenie (1VCbo/1/2024). Jednoduchým porovnaním správania strán sporu existuje jediný
záver, že ako skutočný vlastník sa od počiatku správal a do dnes správa on ako žalobca a nie žalovaný.
Z uvedeného rozhodnutia Veľkého senátu NS SR 1VCdo/1/2024 za použitia argumentácie a minori
ad maius (keď na preukázanie dobromyseľnosti držiteľa a oprávnenosti držby postačuje ústna zmluva,
násobne silnejšou a presvedčivejšou dôkaznou pozíciou je v tomto smere písomná kúpna zmluva riadne

registrovaná katastrálnym úradom a na jej podklade vykonanou zmenou v evidencii nehnuteľností) je
preukázaná zrejmá neudržateľnosť súdom prijatého záveru (v jadre chýbajúceho právneho posúdenia)
oneexistenciidobromyseľnostižalobcunapodkladezmluvyopredajipodnikuz01.01.1993ajejDodatku
č. 1 zo 04.02.1993.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne

správny potvrdiť, v celom rozsahu sa stotožniac s jeho skutkovými a právnymi závermi, ktoré náležite
odôvodnil v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou. Súčasne sa súladne so závermi súdu prvej
inštancie vyjadril k jednotlivým odvolacím dôvodom žalobcu.

4.Krajskýsúd,akosúdodvolací(§34CSP),preskúmalvecvrozsahuvymedzenomvpodanomodvolaní

(§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

5. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu
a vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania žalobca konštatuje, že súd prvej inštancie

vykonal potrebné dokazovanie, na základe ktorého v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné
pre posúdenie veci a následne dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. V tomto smere
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, napĺňajúcimi atribúty
ust. § 220 ods. 2 CSP, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP), keďže
ani odvolateľ vo svojom odvolaní neuviedol žiadne podstatné skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej

inštancie v napadnutom rozhodnutí náležite nevysporiadal, a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť
zistený skutkový stav a prijaté právne závery. Z odôvodnenia rozhodnutia pritom vyplýva vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej.

6. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím námietkam žalobcu krajský súd
dopĺňa, že žalobca sám vo svojich vyjadreniach ako aj v odvolaní uviedol, že vydržanie je osobitný
originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva v dôsledku kvalifikovanej držby veci vykonávanej
po zákonom stanovenú dobu, keď oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako vlastnou a je
so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí (§ 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 ods.

1 OZ), pričom posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný treba hodnotiť vždy objektívne a nie
iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) strany, zoberúc do úvahy, či mohla pri bežnej
(normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého
požadovať, mať, resp. nemať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že jej vec patrí, tak
ako to správne bolo skonštatované aj súdom prvej inštancie. Z vykonaného dokazovania, a to výsluchu

štatutárneho orgánu, t. j. konateľa žalobcu C. F., cez ktorého sa u právnických osôb dobromyseľnosť
posudzuje, jednoznačne vyplýva, že tento zmluvu o predaji podniku ani nečítal, napriek tomu, že sa
kupoval podnik za kúpnu cenu 50.000.000,- Kčs, ktorá musela byť zaplatená do troch mesiacov (oproti
účtovnej cene 30.000.000,- Kčs, pri ktorej podľa zápisnice zo zasadnutia mestského zastupiteľstva
z 23.02.2017 uviedol, že ju mali splácať 10 rokov v splátkach). Pritom ten istý konateľ C. F. počas celého

konania tvrdil, že pozná celú históriu vlastníckych vzťahov a podrobne sa k vlastníckym vzťahom
k parcele č. 334 ako aj pozemkom a budovám, ktoré s ňou susedia vyjadroval, čo vyplýva aj z ohliadky
na mieste samom. Preto mohol pri elementárnej opatrnosti, vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti,
po oboznámení sa s obsahom zmluvy, na základe ktorej podľa neho parcelu nadobudol, resp. jej
dodatku, jednoznačne zistiť, že parcela č. 334 predmetom prevodu nebola, nespoliehajúc sa na to, že

zmluvu podľa jeho výpovede vyhotovili právnici, navyše, keď podľa výpovede svedka C. D. (vtedajšieho
primátora) návrh zmluvy pripravilo právne oddelenie mesta, nie žalobca, keď žalobca ani len netvrdil,
nieto preukazoval, aký jeho odborný útvar mal zmluvu kontrolovať.V súvislosti s ďalšou námietkou žalobcu krajský súd dopĺňa, že súd prvej inštancie správne konštatoval,
že z Protokolu o prechode vlastníctva vecí odovzdaním a ich prevzatím z 01.08.1991 je zrejmé, že
v čase jeho podpisu za OPVS Dolný Kubín konal jeho riaditeľ, C. E. F., ktorý bol (a aj v súčasnosti je)

konateľom žalobcu a ktorý vzhľadom na jeho už uvedenú znalosť vlastníckych pomerov k parcele č. 334
ako aj pozemkom a budovám, ktoré s ňou susedia, musel vedieť, čo je majetkom OPVS Dolný Kubín
a čo následne bolo predmetom prevodu od mesta Dolný Kubín, na čom nič nemení ani tá skutočnosť,
že Dodatok č. 2 zo dňa 10.10.1991 k Protokolu podpísal za OPVS Dolný Kubín ako odovzdávajúceho
likvidátor C. D. G., a to aj z dôvodu, že samotný žalobca ako súčasť jeho vyjadrenia z 28.09.2022 zaslal

súdu Dodatok č. 2 z 10.10.1991 k Protokolu o zverení majetku mesta Dolný Kubín do správy mestského
podniku ELKOP Dolný Kubín zo dňa 01.08.1991, obsahom ktorého bola aj parcela EN č. 334 o výmere
622 m2 neurčitá časť, ktorý bol jednoznačne za preberajúceho ELKOP podpísaný C. F., a preto tento
nemohol žiť až do doby, kým sa mal niekedy v priebehu roku 2016 prvýkrát dozvedieť o vlastníctve
žalovaného, v presvedčení, že žalobca je oprávneným držiteľom sporného pozemku na podklade jeho
vnútorného presvedčenia opierajúceho sa o zmluvu zo dňa 01.01.1993, keďže jej predmetom, ani jej

dodatku nebol.
Neobstojí ani námietka žalobcu vo vzťahu ku konštatovaniu súdu prvej inštancie o nemožnosti prevodu
neurčitej časti spoluvlastníckeho podielu parcely č. 334 z dôvodu prebiehajúceho konania sp. zn.
7C/317/1991, keďže žalobca o ňom nemal vedieť, a to z dôvodu, že z pripojeného spisu sp. zn.
7C/317/1991 jednoznačne vyplýva, že pôvodní vlastníci manželia L. sa podľa zák. č. 87/1991 Zb.

o mimosúdnych rehabilitáciách domáhali proti OPVS š. p. Dolný Kubín žalobou zo dňa 07.05.1991,
doručenou mu 24.05.1991 aj vydania spoluvlastníckeho podielu 1 v parcele č. 334, keď C. F. ako
riaditeľ OPVS Dolný Kubín dňa 18.06.1991 splnomocnil na zastupovanie v tomto konaní povereného
pracovníka, t. j. ešte pred podpisom Protokolu z 01.08.1991 a jeho Dodatku z 10.10.1991, ktoré konanie
ku dňu uzavretia zmluvy o predaji podniku nebolo skončené. Pritom odo dňa účinnosti zákona č. 87/1991

Zb. 01.01.1991 nemohla povinná osoba (po likvidácii štátneho podniku, mesto Dolný Kubín) veci, ktoré
boli predmetom vydania previesť do vlastníctva inému (§ 9 ods. 1).
Pokiaľ žalobca ďalej namietal, že oprávnenej držby sporného pozemku sa chopil na podklade právne
perfektnej registrovanej zmluvy o prevode podniku v katastri nehnuteľností po zaplatení kúpnej ceny
krajský súd dopĺňa, že žalobca ani len netvrdil, nieto preukazoval, že by pri bežnej opatrnosti, ktorú

možno vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti a povahu prípadu od neho požadovať, si overil, či bolo
zapísané jeho vlastnícke právo aj k predmetnej parcele prihliadnuc aj k čl. 9 zmluvy o predaji podniku,
že účinnosť časti zmluvy, ktorá sa týka prevodu nehnuteľných vecí nastáva dňom zápisu vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam do príslušného katastra nehnuteľností podľa zák. č. 265/1992 Zb. prihliadnuc
aj k bezproblémovosti tohto zistenia vzhľadom na verejný prístup ku katastrálnemu operátu (§ 9 zák.

č. 22/1964 Zb., § 13 zák. č. 265/1992 Zb., § 38 a nasl. zák. č. 266/1992 Zb., § 68 a nasl. zák. č.
162/1995 Z. z.). Vychádzajúc aj z uvedených skutočností správne súd prvej inštancie skonštatoval, že
z vykonaného dokazovania vyplynulo iba to, že žalobca zaplatil kúpnu cenu iba za nehnuteľnosti, ktoré
boli obsiahnuté v zmluve o predaji podniku vrátane jej dodatku. Odvolací súd sa pritom v celom rozsahu
stotožňuje s dôvodmi súdu prvej inštancie ohľadne nezakúpenia celého areálu podniku žalobcom,

ohľadne výpovede C. D. a C. K. vo vzťahu k vyhodnoteniu dobromyseľnosti žalobcu. Krajský súd ďalej
dopĺňa, že práve toho, kto tvrdí, že vlastníctvo veci nadobudol vydržaním, zaťažuje – bez ohľadu na
§ 130 ods. 1 druhá veta OZ – procesná povinnosť tvrdiť a preukázať skutočnosti, z ktorých vyvodzuje
dobromyseľnosť svojej držby, keďže vyvrátiteľná domnienka uvedená v tomto ustanovení sa uplatní (až)
vtedy, keď aj po vykonanom dokazovaní pretrváva stav neistoty o dôvodnosti presvedčenia držiteľa,

že mu vec patrí a je preto vhodnejšie vychádzať z dobromyseľnosti jeho držby a dôkazné bremeno
preniesť na toho, kto dobromyseľnosť držby spochybňuje [(RC) 7Cdo/302/2021], keď v prejednávanom
spore s istotou oprávnená držba žalobcu preukázaná nebola. Preto vzhľadom na žalobcom uvádzané
predbežnéprávneposúdeniesapovykonanomdokazovanínemôžejednaťaniorozhodnutieprekvapivé
a ani svojvoľné.

Na záver krajský súd dopĺňa, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 250/04)
ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná teda, aby sa rozhodlo v súlade
s jej požiadavkami (I.ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a
práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať

sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II.ÚS 3/97, II.ÚS 251/03).7. Vychádzajúc aj z uvedených skutočností, vysporiadajúc sa s podstatnými námietkami žalobcu a
žalovaného, či už v prvoinštančnom, resp. odvolacom konaní, krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdil, vrátane nároku žalovaného na náhradu trov konania vychádzajúc z ust. §

396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, vzhľadom na jeho plný úspech vo veci.

8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a žalovanému úspešnému aj v odvolacom konaní ho taktiež priznal
v rozsahu 100 %.

9. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 (za) :
0 (proti).

Poučenie:

12 8Co/159/2024

tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2

mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach

podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,
z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).