Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. február 2025

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: 39C/7/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423202751
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Vladimír Herich

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2025:1423202751.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV, sudcom Mgr. Vladimírom Herichom v sporovej veci žalobcu: A. B. C.,

nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, XXX XX E., zastúpeným JUDr. Ing. Ľubomír Havlík – advokát, so
sídlom Svätoplukova 28, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava, o náhradu škody
a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd konanie v časti o zaplatenie 3.121,11 Eur z a s t a v u j e .

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 860 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške

5,00% ročne zo sumy 1.250 Eur od 01.07.2023 do 22.09.2023 a vo výške 5,00% ročne zo sumy 860
Eur od 23.09.2023 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Vo zvyšnej časti súd žalobu z a m i e t a .

IV. Súd žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu dňa 27.06.2023 sa žalobca voči žalovanému domáhal náhrady škody
a nemajetkovej ujmy.

Podanú žalobu odôvodnil tým, že bol na základe trestného oznámenia bývalej manželky dňa
24.09.2017 o 23:20 hod., zadržaný políciou a následne mu uznesením vyšetrovateľa Okresného
riaditeľstva PZ v Bratislave II, č.k.: ORP-1271/1-VYS-B2-2017 z 25.09.2017, bolo podľa § 206
ods. 1 TP vznesené obvinenie zo spáchania zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208
ods. 1 písm. a) TZ. Aj napriek zadržaniu a obmedzeniu osobnej slobody bol žalobca po vznesení
obvinenia vyšetrovateľom Policajného zboru vykázaný z vlastného bytu. Uznesením OSBAII sp.zn.:
4Tp/1612/2017-10, z 28.09.2017 bol žalobca z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) TZ následne vzatý do

väzby, pričom väzba u neho začala plynúť momentom zadržania.
Sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia bola zamietnutá uznesením prokurátorky.
Z väzby bol na základe podanej sťažnosti prepustený až uznesením KSBA zo dňa 21.09.2018, č.k.: 1Pv
527/17/1102-36. Po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní samosudca OSBAII rozsudkom
č.k.: 6T/59/2018-268 z 12.11.2019, žalobcu oslobodil spod obžaloby v plnom rozsahu. Rozsudok
nadobudol právoplatnosť 10.01.2020.
Žalovaný zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a za škodu spôsobenú

rozhodnutím o väzbe, pričom tejto zodpovednosti sa nemôže zbaviť. Pretože žalobca bol spod obžaloby
oslobodený, a teda uznesenie, ktorým mu bolo vznesené obvinenie sa považuje za nezákonné, pričom
žalobca proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažnosť, ktorú prokurátor zamietol, je žalobca toho
názoru, že mu voči žalovanému vznikol nárok na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím.Pretože žalobca bol vzatý do väzby a nedošlo k jeho odsúdeniu, zodpovedá žalovaný aj za škodu, ktorá
žalobcovi vznikla rozhodnutím o väzbe. Za nezákonné rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda
považuje žalobca uznesenie vyšetrovateľa ORPZ BAII, č.k.: ORP-1271/1-VYS-B2-2017 z 25.09.2017,

ktorým mu bolo vznesené obvinenie. Je absolútne neprípustné aby bolo bezúhonnej osobe vznesené
obvinenie za skutok, ktorého sa nedopustila. Žalobca bol obvinený zo spáchania trestného činu týrania
blízkej a zverenej osoby, za ktorý zákon umožňuje uložiť trest odňatia slobody 3-8 rokov. Vznesenie
obvinenia negatívne zasiahlo do všetkých oblastí života žalobcu.
Počas celého trestného stíhania bol žalobca zastúpený obhajcom. Trovy právneho zastúpenia boli

vyčíslené na sumu 2.972,50 Eur. Trovy považuje žalobca za škodu, ktorá mu vznikla v dôsledku
vznesenia obvinenia. Počas pobytu vo väzbe bol na návrh vtedajšej manželky žalobcu, uznesením
Okresného súdu Bratislava II, č.k.: 1C/1/2017-22 z 04.10.2017, nariadené neodkladné opatrenie, ktorým
bolo žalobcovi okrem iného uložené nevstupovať do jeho vlastného bytu. Neodkladné opatrenie bolo
potvrdené aj uznesením Krajského súdu Bratislava, č.k.: 1Co/16/2017-52, z 14.11.2017. Po prepustení
z väzby dňa 19.10.2017 sa teda žalobca nemohol vrátiť do vlastného bytu, ale musel si nájsť náhradné

ubytovanie. Tento stav trval až do 15.05.2019, kedy bolo neodkladné opatrenie zrušené. Počas tohto
obdobia býval žalobca u sestry, ktorej zaplatil nájomné v celkovej výške 3.600 Eur.
Počas pobytu vo väzbe nemohol žalobca pracovať a zarábať a z toho dôvodu prišiel o zisk, ktorý
možno vyčísliť sumou 1.000 Eur. Mal totiž od 01.10.2017 začať podnikať ako živnostník v oblasti
účtovníctva, pričom mal dohodnutú prácu pre viacerých klientov. V dôsledku vzatia do väzby mohol

začať prevádzkovať živnosť až od 01.11.2017.
Nemajetková ujma, ktorá žalobcovi vznikla bola spôsobená jednak rozhodnutím o väzbe, ale aj
samotným trestným stíhaním a spočívala jednak vo vyvolení stresu a pocitu neistoty spojeného s viac
než dva roky trvajúcim trestným stíhaním a hrozbou trestu odňatia slobody vo výške až 8 rokov,
ale aj v povinnostiach, ktorým sa musel v súvislosti s trestným stíhaním podrobiť (probačný dohľad,

znalecké dokazovanie). V dôsledku trestného stíhania žalobcu došlo aj k narušeniu jeho rodinných,
pracovných a spoločenských vzťahov. O trestnom stíhaní žalobcu za údajné týranie manželky sa okrem
rodiny žalobcu dozvedeli aj jeho známi a obchodní partneri, čo nepochybne poškodilo jeho dobré meno
a spôsobilo mu to množstvo komplikácii v osobnom i pracovnom živote (rozvod, obmedzenie styku
s dcérou, strata klientov, nutnosť vysvetľovať obvinenie rodine a známym). Spôsobenú majetkovú ujmu

žalobca vyčísluje v sume 6.250 Eur.
Z titulu nezákonného rozhodnutia si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody vo výške 6.572,50 Eur
(trovy 2.972,50 Eur a náklady na bývanie 3.600 Eur) a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy 5.000
Eur, ktorá mu vznikla v dôsledku každodenného stresu spojeného s trestným stíhaním a hrozbou trestu
a narušením rodinných, pracovných a spoločenských vzťahov a uložením povinností v trestnom konaní.

Z titulu rozhodnutia o väzbe si žalobca uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.250
Eur, ktorá mu vznikla obmedzením osobnej slobody (50 Eur za jeden deň obmedzenia osobnej slobody).
Z rovnakého titulu si žalobca uplatňuje aj nárok na náhradu ušlého zisku vo výške 1.000 Eur.
Celková výška požadovanej náhrady škody, ušlého zisku a nemajetkovej ujmy predstavuje sumu
13.822,50 Eur. Okrem tejto sumy si žalobca uplatňuje aj zákonný úrok z omeškania odo dňa

uplynutia lehoty na predbežné prerokovanie nároku do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania.
O prerokovanie nároku žalobca požiadal žalovaného dňa 31.12.2022. Svoju žiadosť doplnil 31.05.2023.
Úrok z omeškania si uplatňuje od 01.07.2023 do zaplatenia vo výške 5% zo sumy 13.822,50 Eur.

2. K podanej žalobe doručil súdu dňa 09.10.2023 vyjadrenie žalovaný. Uviedol, že ministerstvo po

prerokovaní uplatneného nároku v časti požadovanej náhrady majetkovej škody v podobe vynaložených
nákladov na obhajobu v trestnom konaní v celkovej výške 2.972,50 Eur, vyhodnotilo žiadosť žalobcu
ako čiastočne dôvodnú v rozsahu sumy 1.774,43 Eur. V časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy
za väzby a trestné stíhanie, konštatovalo zásah do práv žalobcu a žalobcovi sa písomne ospravedlnilo.
Súčasne priznalo žalobcovi nemajetkovú ujmu 1.346,68 Eur. Vo vzťahu k nárokom na náhradu ušlého

ziskuanákladovnanáhradnéubytovanie,ministerstvoskonštatovalonedôvodnosťuplatnenéhonároku.
Priznaná náhrada bola uhradená dňa 22.09.2023.
Pokiaľ ide o zvyšnú časť trov obhajoby, žalovaný namieta, že žalobca nepreukázal vznik škody vo výške
1.200 Eur v jeho majetkovej sfére, keď z výpisu z účtu vyplýva, že faktúra č. XX/XXXX bola uhradená
treťou osobou – F. G.. Zároveň nebol pripojený žiadny dôkaz, ktorý by uskutočnenie úkonov právnej

služby preukazoval. Zároveň namieta účelnosť úkonov. Pri úkone účasť na výsluchu pred rozhodovaním
o väzbe zo dňa 28.09.2017 žalobca nesprávne určil výšku základnej sadzby tarifnej odmeny. Nesprávne
ju určil aj pri úkone sťažnosť proti vzatiu do väzby z 04.10.2017. K úkonu doplnenie sťažnosti uvádza,
že jeho uskutočnenie nebolo preukázané. Pokiaľ ide o porady s klientom, nebolo preukázané ichuskutočnenie, tiež je potrebné zaoberať sa obsahom porád, teda ich účelnosťou. Namieta tiež účelnosť
hlavných pojednávaní, ktoré boli odročené bez prejednania veci. Neúčelný je aj úkon – sťažnosť proti
pribratiu znalca. Neúčelnosť vyplýva, že sťažnosť bola nedôvodná a zamietnutá.

Pokiaľ ide o ušlý zisk 1.000 Eur, žalobca nijako nepreukázal, ž mal už od 01.10.2017 začať podnikať,
ani že k tomuto dátumu mal dohodnutú spoluprácu s viacerými klientami. Z väzby bol prepustený
19.10.2017, pričom začiatok jeho podnikania je až od 01.11.2017. Zároveň z jedinej predloženej zmluvy
o vzájomnej spolupráci so spoločnosťou HOTEL SET, s.r.o., z 30.11.2017, vyplýva dohodnutá odmena
v paušálnej výške 500 Eur za mesiac december 2017 a nie vo výške 1.000 Eur. Žalobca bol zároveň od

01.09.2016 a aj v čase bezprostredne predchádzajúcom vzatiu do väzby, nezamestnaný.
K nemajetkovej ujme žalovaný uvádza, že žalobca nepreukázal ani nepredložil žiadny dôkaz, ktoré by
odôvodňovali náhradu nemajetkovej ujmy v požadovanej sume 6.250 Eur. Za zásah do nemajetkových
práv bola žalobcovi poskytnutá nepeňažná saturácia v podobe konštatovania zásahu a písomného
ospravedlnenia, ako aj peňažná vo forme náhrady 1.346,68 Eur, z titulov nezákonného rozhodnutia
– uznesenia o vznesení obvinenia a rozhodnutia o väzbe, a to považuje žalovaný za dostatočnú

a primeranú satisfakciu. Žalovaný pri výpočte sumy nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie zohľadnil
aj tú skutočnosť, že od 25.06.2018 došlo k zmene právnej kvalifikácie skutku zo zločinu na prečin
nebezpečného vyhrážania, čo nepochybne ovplyvnilo výšku hroziaceho trestu a zníženiu intenzity
zásahu. Žalovaný namieta tvrdenia o zásahu do dobrého mena, resp. straty klientov s poukazom na
väzbe bezprostredne predchádzajúcu nezamestnanosť žalobcu. Zároveň poukazuje, že závery súdu

v trestnom konaní ohľadne rozvratu vzťahov medzi manželmi spochybňujú príčinnú súvislosť medzi
uplatnenými právnymi titulmi a tvrdeným vznikom nemajetkovej ujmy v rodinnom živote.
Žalobca si uplatnil v súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia aj náklady na náhradné bývanie vo
výške 3.600 Eur. Rozhodnutia, v dôsledku ktorých sa žalobca nemohol zdržiavať vo vlastnom byte ale
neboli vydané v rámci trestného konania a nemožno konštatovať splnenie podmienok podľa § 5 a 6

zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobca má ale právo uplatňovať škodu voči navrhovateľke neodkladného
opatrenia. Čo sa týka preukázania nároku, žalobca predložil len nájomnú zmluvu z 31.10.2017,
nepredložil žiadny dôkaz o úhrade nájomného.
K úroku z omeškania žalovaný poukazuje, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
vzniká až právoplatnosťou súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená lehota na plnenie. Rozhodnutie

o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy má v tomto smere konštitutívny účinok.

3. Žalobca vo svojej replike zo dňa 10.04.2024 uviedol, že po podaní žaloby žalovaný uhradil sumu
3.121,11 Eur z titulu náhrady časti trov obhajoby 1.774,43 Eur, náhrady nemajetkovej ujmy 956,68 Eur
spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe vo výške

390 Eur. V tejto časti tak žalobca berie podanú žalobu späť.
Žalovaný spochybňuje, že by faktúru č. XX/XXXX zaplatil žalobca, Predmetná faktúra bola uhradená
sestrou žalobcu. Po prepustení z väzby žalobca sumu 1.200 Eur, svojej sestre vrátil. Žalobca nesúhlasí
s krátením sadzby tarifnej odmeny za úkony vykonané v súvislosti s väzbou na polovicu, keďže o väzbe
v prípravnom konaní sa nerozhoduje na verejnom zasadnutí a tarifnú odmenu nie je možné krátiť podľa

§ 14 ods. 3 písm. c) d) vyhlášky. Pokiaľ ide o úkony obhajoby, ktoré považuje žalovaný za neúčelné,
všetky boli vykonané za účelom ochrany práv žalobcu a ich realizácia bola reakciou na konanie OČTK
alebo súdu.
Samotný fakt, že žalobca bol v čase vzatia do väzby nezamestnaný, neznamená, že nemal začať
vykonávať živnosť od 01.10.2017. Náklady na náhradné ubytovanie boli jednoznačne v príčinnej

súvislosti s prebiehajúcim nezákonným trestným stíhaním, o čom svedčia aj odôvodenia súdnych
rozhodnutí o neodkladnom opatrení.
Tým, že žalovaný vyplatil žalobcovi aj nemajetkovú ujmu 1.346,68 Eur, potvrdil, že nemajetková ujmy
žalobcovi vznikla. Spornou zostáva len výška. Z vyjadrenia žalovaného nevyplýva ako dospel k výške
15 Eur za jeden deň väzby, alebo k výške náhrady 375 Eur za jeden rok trestného stíhania. Takáto výška

nezohľadňuje ujmu, ktorá žalobcovi vznikla.

4. Žalovaný v ďalšom vyjadrení z 02.05.2024 uviedol, že ak žalobca uvádza, že platbu za trovy advokáta
nemohol vykonať, keďže sa mal v tom čase nachádzať vo väzbe, tak žalovaný poukazuje, že žalobca bol
z väzby prepustený uznesením KSBA sp.zn.: 3Tpo/58/2017 zo dňa 19.10.2017 a transakcia advokátovi

bola uskutočnená 20.10.2017, teda v čase, kedy žalobca vo väzbe už nebol. Pokiaľ ide o čestné
vyhlásenie B. G. ohľadne vrátenia sumy 1.200 Eur, tak bolo vystavené 7 rokov od úhrady, pričom žalobca
bolnapredloženiedokladovvyzvanýužvrámcipredbežnéhoprerokovanianárokuvýzvouz16.05.2023,
pričom takýto dôkazný prostriedok predložený nebol a nebol ani súčasťou žaloby. Nemenej podstatné jeaj to, že žalobca na pojednávaní uviedol, že realizoval platby v čestnom vyhlásení bankovým prevodom.
Tak mala byť realizovaná aj platba za užívanie bytu B. G..
Vo vzťahu k uplatňovaným úrokom z majetkovej škody je zrejmé, že vzhľadom na vykonanú úhradu

je nesprávne určený začiatok omeškania s jej úhradou, keďže žalovaná časť nároku uhradila
22.09.2023, na čo žalobca nereflektuje. Žalovaný má však za to, že v súčasnosti vôbec nemôže byť
v omeškaní s náhradou majetkovej škody, keďže v dôsledku postupu žalobcu v čase predbežného
prerokovania nároku na náhradu škody nedisponoval vyžadovanými dôkazmi. Žalobca neposkytol
v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody doklady preukazujúce jeho dôvodnosť, a to

napriek osobitnej výzve na ich predloženie, čím neumožnil jeho nárok komplexne predbežne prerokovať.
Omeškanie tak nastať nemohlo.

5. Žalobca vo vyjadrení z 31.05.2024 k úhrade faktúry za poskytovanie právnych služieb doplnil, že dňa
20.10.2017bolaúhradapripísanánaúčetobhajcu,pričomvtomčasebankovéprevodytrvalištandardne
dlhšie ako jeden deň. K zadaniu platobného príkazu došlo ešte v čase, keď bol žalobca vo väzbe, pričom

nemohol vedieť či a kedy bude z väzby prepustený.

6. Na prejednanie veci samej súd nariadil pojednávania na deň 18.04.2024, 06.06.2024 a 23.01.2025,
na ktoré predvolal obe sporové strany.
Právny zástupca žalobcu na uvedených pojednávaniach uviedol, že žalovaný po predbežnom

prerokovaní uhradil žalobcovi len časť vzniknutej škody a ujmy. Uplatnené trovy obhajoby boli správne
vyúčtované v súlade s vyhláškou a boli vykonané účelne. Pokiaľ ide o ušlý zisk, ten bol vyčíslený
vzhľadom na to, že žalobca si nemohol v dôsledku väzby otvoriť živnosť ako účtovník, ale musel mesiac
počkať. Pokiaľ ide o majetkovú škodu za prenájom bývania, táto vznikla z dôvodu, že žalobca bol
vykázaný zo svojho obydlia z dôvodu trestného stíhania. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, sumu 1.250

Eur žalobca vypočítal ako 1 deň väzby v hodnote 50 eur a zvyšných 5.000 Eur ako nemajetkovú ujmu
spôsobenú samotným trestným stíhaním. Uplatnený nárok je dôvodný, keďže bol žalobca v celom
rozsahu oslobodený z pod obžaloby a žalovaný svojim čiastočným plnením uznal žalobcov nárok
a sporná zostala len výška.
K čestnému vyhláseniu uvádza, že v čase vykonaných úhrad bol žalobca vo väzbe. Z čestného

vyhlásenia vyplýva, že všetky sumy uhradené za žalobcu boli sestre žalobcu vrátené. Pokiaľ ide
o vzniknutú škodu, túto viac zdokladovať nevie a nemajetková ujma závisí na posúdení súdom. Žalovaný
nevysvetlil ako dospel k svojim sumám v rámci nemajetkovej ujmy.
Má za to, že dôvodnosť uplatneného nároku je nesporná a ide už len o posúdenie výšky nároku, čo
musí posúdiť súd.

Zástupca žalovaného na uvedených pojednávaniach uviedol, že pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu,
žalovanýposkytolžalobcovisatisfakciuvpodobeospravedlneniaapeňažnejnáhrady,čímjupovažujeza
uspokojenú. Žalovaný nepochybuje o správnosti určenia výšky zo strany žalovanej a žalovaný zohľadnil
aj intenzitu zásahu do práv žalobcu. K uplatnenej náhrade za ubytovanie uvádza, že chýba príčinná

súvislosť, keďže uvedené súvisí s neodkladným opatrením, ktoré nikdy nebolo zrušené a toto nemožno
spájať s trestným stíhaním. Nebol ani preukázaný vznik škody. K ušlému zisku taktiež chýba príčinná
súvislosť. Pokiaľ ide o trovy, suma 1.200 Eur bola uhradená treťou osobou.
Samotné oslobodenie spod obžaloby automaticky neznamená aj účelnosť všetkých úkonov právnej
služby. Výška nemajetkovej ujmy bola zo strany žalovaného vypočítaná podľa § 7 ods. 2 a 3.

Poskytnutá satisfakcia za nemajetkovú ujmu je dostatočná a nie je potrebná ďalšia. Ostatné nároky
považujezanepreukázané.Súdbysamalvysporiadaťajsotázkouzačatiaplynutiaomeškaniazostrany
žalovanej v predmetnej veci.

7.Súdvovecivykonaldokazovanieoboznámenímsalistinnýmidôkazmitvoriacimiobsahsúdnehospisu

a zistil nasledovné skutočnosti:

Dňa 21.04.2016 uzatvoril PSJ Hydrotrazit,a.s. ako zamestnávateľ a žalobca ako zamestnanec, Dohodu
o skončení pracovného pomeru dohodou ku dňu 31.08.2016.

Dňa 25.09.2017 Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave II, vydalo uznesenie ČVS: ORP-1271/1-VYS-
B2-2017,ktorýmzačalotrestnéstíhanieasúčasnevzniesloobvineniežalobcovi,prezločintýraniablízkej
osoby a zverenej osoby.Sťažnosť žalobcu voči predmetnému uzneseniu bola zamietnutá Uznesením zo dňa 09.10.2017 č. 1Pv
527/17/1102-8, ktoré vydala Okresná prokuratúra Bratislava II.

Dňa 16.10.2017 a 20.11.2019 vystavil právny zástupca žalobcu žalobcovi faktúry č. XX/XXXX a XX/
XXXX, ktorými fakturoval obhajobu v trestnej veci č. ORP-1271/1-VYS-B2-2017 v sumách 1.200 Eur
a 1.800 Eur.
Žalobcavsúvislostisuvedenýmpredložilajvyčíslenieodmenyadvokátasvýpočtomjednotlivýchúkonov
právnej služby v trestnom konaní v období od 26.06.2017 do 12.11.2019.

Úhradu trov právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu žalobcu preukázal žalobca výpisom z účtu
právneho zástupcu vedeného v D. E.. Dňa 20.10.2017 bola na uvedený účet prijatá úhrada 1.200 Eur od
platiteľa F. G. – úhrada faktúry č. XX/XXXX a dňa 13.12.2019 bola prijatá úhrada od žalobcu – úhrada
faktúry č. XX/XXXX.

Z potvrdenia Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave II, zo dňa 25.09.2017 vyplýva, že žalobca bol dňa

25.09.2017 o 16:45 hod, vykázaný zo spoločného obydlia, a to z bytu na Podzáhradnej 43 v Bratislave,
a to na dobu 10 dní do 04.10.2017.

Dňa 04.10.2017 vydal Okresný súd Bratislava II Uznesenie č.k.: 1C/1/2017-22, na návrh H. C., ktorým
nariadil neodkladné opatrenie tak, že uložil žalobcovi aby nevstupoval do bytu na Podzáhradnej 43

v Bratislave.
Krajský súd v Bratislave, uznesením č.k.: 1Co/16/2017-52, zo dňa 14.11.2017, uznesenie Okresného
súdu potvrdil.

Dňa 19.10.2017 vydal Krajský súd v Bratislave uznesenie sp.zn.: 3Tpo/58/2017, ktorým rozhodol

o zrušení napadnutého uznesenia Okresného súdu Bratislava II, sp.-zn.: 4Tp/1612/2017 zo dňa
28.09.2017, a prepustil žalobcu z väzby na slobodu. Väzba plynula od 24.09.2017 o 23:20 hod.

Dňa 31.10.2017 uzatvorili B. C. ako prenajímateľ a B. C. ako nájomca, Nájomnú zmluvu, na základe
ktorej bol žalobcovi ako nájomcovi prenechaný na účely bývania byt č. XX na adrese H. C. XXX, XXX

XX B..
Z čl. III bod 1 a 3 zmluvy vyplýva, že účastníci si dohodli nájomné vo výške 200 Eur/mesiac, nájomné je
splatné k 20. dňu v mesiaci a platby budú hradené na bankový účet.
Z čl. IV bod 1 a čl. V bod 1 zmluvy vyplýva, že zmluva sa uzatvára na dobu neurčitú od 01.11.2017
a v rovnaký deň sa byt odovzdal nájomcovi.

Dňa 21.09.2018 bola na Okresný súd Bratislava II podaná obžaloba č. 1Pv 527/17/1102-36, Okresnej
prokuratúry Bratislava II, voči obvinenému žalobcovi, pre zločin nebezpečné vyhrážanie podľa § 360
ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona.

Dňa 15.05.2019 vydal Okresný súd Bratislava II Uznesenie č.k.: 14C/72/2017-56, ktorým o.i. zrušil
konanie o nariadení neodkladného opatrenia vedeného na tamojšom súde pod sp.zn.: 1C/1/2017.

Dňa 12.11.2019 vyhlásil Okresný súd Bratislava II Rozsudok č.k.: 6T/59/2018-268, ktorým žalobcu
oslobodilspodobžalobyprokurátorazodňa19.09.20187sp.zn.:1PV527/17/1102-36,preskutokprávne

kvalifikovaný ako prečin nebezpečné vyhrážanie podľa § 360 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona.
Uznesením zo dňa 13.01.2020, sp.zn.: 6T/59/2018, súd zobral na vedomie späťvzatie odvolania
prokurátorky.

Dňa 30.12.2022 požiadal žalobca žalovaného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím a rozhodnutím o väzbe. Celkovú
požadovanú sumu vyčíslil na 13.820,61 Eur.

Dňa 16.05.2023 žalovaný vyzval žalobcu na doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.

Dňa 31.05.2023 žalobca doplnil svoju žiadosť č. XXXXX/XXXX/XXX o predbežne prerokovanie nároku
na náhradu škody a predložil ďalšie dôkazy. Opravil vyčíslenú sumu trov právneho zastúpenia v trestnom
konaní na sumu 2.972,50 Eur a uviedol, že žalobca na základe faktúr č. 11/2017 a 18/2019 zaplatil sumu
3.000 Eur. Špecifikoval, že sumu nájomného 3.600 Eur musel sestre zaplatiť z dôvodu, že na základenávrhu vtedajšej manželky žalobcu bolo Uznesením Okresného súdu Bratislava II č.k.: 1C/1/2017-22
nariadené neodkladné opatrenie, ktorým bolo žalobcovi uložené nevstupovať do jeho vlastného bytu.
Uvedené bolo potvrdené aj uznesením KSBA č.k.: 1Co/16/2017-52. Hlavným dôvodom pre nariadenie

bolo údajné násilie poškodeného voči jeho manželke a prebiehajúce väzobné trestné stíhanie. Stav trval
až do 15.05.2019. Tiež uviedol, že v dôsledku väzobného stíhania mohol začať prevádzkovať živnosť až
od 01.11.2017 a ušiel mu zisk 1.000 Eur. Ďalej tiež špecifikoval dôvody uplatnenej nemajetkovej ujmy.

Z výpisu zo Živnostenského registra zo dňa 31.05.2023 vyplýva, že žalobca začal podnikať od

01.11.2017.
Dňa 30.11.2017 uzatvoril s objednávateľom HOTEL SET s.r.o., Zmluvu o vzájomnej spolupráci.
Predmetom zmluvy bolo zabezpečenie služieb vedenia účtovníctva a ďalších ekonomických služieb
dodávateľom pre potreby objednávateľa.

Dňa 26.06.2023 oznámil žalovaný žalobcovi výsledok predbežného prerokovania nároku pod č.

11273/2023/141.
Ministerstvo v oznámení konštatovalo, že vydaním uznesenia vyšetrovateľa PZ Okresného riaditeľstva
PZ v Bratislave II, ČVS: ORP-1271/1-VYS-B2-2017, zo dňa 25.09.2017 a uznesenia Okresného súdu
Bratislava II, zo dňa 28.09.2017 č.k.: 4Tp/1612/2017-10, došlo zo strany orgánov verejnej moci v zmysle
§ 5 a § 8 zákona č. 514/2003 Z.z., k zásahu do práv žalobcu. Za uvedené zásahy sa ministerstvo

ospravedlnilo.
Žalovaný zároveň žalobcovi priznal sumu 1.774,43 Eur ako náhradu za vynaložené trovy právneho
zastúpenia a sumu 1.346,68 Eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, vypočítanej ako 15 Eur za deň trvania
väzby, čo pri 26 dňoch predstavuje sumu 390 Eur a 562,50 Eur za rok vedenia trestného stíhania za
obdobie od 25.09.2017 do 24.06.2018, čo predstavuje sumu 380,38 Eur a 375 Eur za rok vedenia

trestného stíhania za obdobie od 25.06.2018 do 10.01.2020, čo predstavuje sumu 576,30 Eur.
Čestným vyhlásením zo dňa 10.04.2024 vyhlásila B. G., I. C., že jej brat A. B. C., vrátil sumu 1.200
Eur, ktorú za neho zaplatila z účtu jej manžela ako úhradu faktúry č. 11/2017. Ďalej tiež vyhlásila, že
jej zaplatil od októbra 2017 do mája 2019 sumu 3.600 Eur za užívanie jej bytu na základe nájomnej
zmluvy z 31.10.2017.

Zo zabezpečených výpisov z účtu žalobcu vedeného v ČSOB banke za obdobie od 19.10.2017 do
31.05.2019 v spojení s vyjadrením žalobcu z 21.08.2024 vyplýva, že z uvedeného výpisu bolo celkovo
7 platieb vo výške 200 Eur určených ako úhrada nájomného za užívanie bytu B. G. na základe nájomnej
zmluvy. Jednalo sa o platby z 22.01.2018, 26.02.2018, 28.03.2018, 25.04.2018, 12.06.2018.

8. Súd vykonal výsluch žalobcu.
Žalobca po zákonnom poučení uviedol, že sumu 1.200 Eur za neho uhradila sestra ako trovy právneho
zastúpenia z dôvodu, že bol v tom čase vo väzbe a nemohol zo uhradiť on. Po prepustení z väzby jej
to vrátil. Následne jej platil za prenájom bytu sumu 200 Eur mesačne za obdobie, ktoré uviedol. Mal

zákaz vstupu do bytu, ktorého je výlučným vlastníkom. Sumy vie odsúhlasiť len čestným vyhlásením,
keďže to nevedel vydokladovať internet bankingom, keďže tam sú pohyby na účte len posledné 3 roky
dozadu. Ostatné úkony právnej služby sa diali tak, ako to uviedol právny zástupca. Požaduje náhradu za
väzbu 50 Eur za deň, keďže je bezúhonný občan a nikdy predtým nemal problémy ani s políciou ani so
súdom. Bolo psychicky náročné byť vo väzbe 27 dní. Nemajetkovú ujmu požaduje, lebo po prepustení

z väzby vzťahy v rodine neboli v poriadku a psychicky to naňho vplývalo. Narušil sa vzťah s dcérou,
ktorý dávajú postupne do poriadku aj so sestrou a mamou. Pokiaľ ide o položku 1.000 Eur, bol ústne
dohodnutý s klientom, pre ktorého mal robiť účtovníctvo, ale túto službu kvôli väzbe mohol vykonávať
až o mesiac neskôr.

Na otázky právneho zástupcu uviedol, že mal s ním možnosť sa radiť k jednotlivým úkonom počas
trestného konania. Právny zástupca ho navštevoval aj vo väzbe a porady vnímal ako účelné.
Na otázky žalovaného odpovedal, že platby, ktoré sú uvedené v čestnom vyhlásení prebiehali bankovým
prevodom. Po prepustení z väzby a rozvode sa s manželkou nestretáva a nekomunikuje. Komunikuje
priamo s dcérou. Po prepustení z väzby mal zákaz vstupu do bytu, kde žila aj s dcérou, takže tam

nemohol ísť.

9. Súd nevykonal dokazovanie vyžiadaním potvrdenia B. C. o registrácii k dani príjmov fyzickej
osoby z prenájmu nehnuteľností, nakoľko takýto dôkaz by pre toto konanie nemal žiadny význama jeho zabezpečenie by bolo neúčelné a nehospodárne. Súd taktiež nevykonal dokazovanie pripojením
súdneho spisu OSBA II sp.zn.: 6T/59/2018, nakoľko sa najskôr po viacerých snahách o zapožičanie
spisu tento spis nepodarilo v archívoch bývalého Okresného súdu Bratislava II a Okresného súdu

Bratislava I dohľadať, ale najmä, na podklade zisteného skutkového stavu ako vyplýval z ostatných
predložených a zabezpečených dôkazov, sa ukázalo pripojenie daného súdneho spisu ako nadbytočné
a nehospodárne, nakoľko si o otázke trov trestného konania bolo možné urobiť záver aj bez pripojenia
daného súdneho spisu.

10. Po právnej stránke posúdil súd vec nasledovne:

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má

účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 a 2 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd,

ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1 možno
priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa
osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného
zreteľa.

Podľa § 7 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaním
alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo vykonané, ak bolo rozhodnutie zrušené
ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu.

Podľa § 8 ods. 5 písm. b) citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe

má ten, kto bol vzatý do väzby, ak bol oslobodený spod obžaloby.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa §
4 a 11.

Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo

uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže
poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj

úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 a 2 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.Podľa § 17 ods. 3 citovaného zákona, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje
s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 18 ods. 1 a 3 citovaného zákona, náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených

trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Súčasťou trov konania
sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za
zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na

predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

Podľa § 25 ods. 1 citovaného zákona, ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného
prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom.

Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania,
poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný

platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

Podľa § 145 ods. 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom
späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

Podľa § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov
nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby
skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

11. Keďže v podaní doručenom súdu dňa 10.04.2024 zobral žalobca podanú žalobu v časti o zaplatenie
3.121,11 Eur späť, súd sa v prvom rade musel vysporiadať s uvedeným procesným návrhom žalobcu
na zastavenie konania v tejto časti.
Keďže žalobca zobral podanú žalobu späť v uvedenej časti po tom ako došlo k čiastočnému plneniu zo
strany žalovaného a predtým, ako súd otvoril prvé pojednávanie vo veci alebo predbežné prejednanie

sporu, nebolo podmienkou rozhodnutia o pripustení späťvzatia žaloby vyžiadanie súhlasu protistrany
so zastavením konania v tejto časti (§ 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 CSP). Súd preto rozhodol tak, ako je
uvedené vo výroku I. rozsudku a konanie v časti o zaplatenie 3.121,11 Eur zastavil.

12. Pokiaľ ide o zvyšok uplatneného nároku, na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru,

že žaloba žalobcu je čiastočne dôvodná a preto jej súd v časti vyhovel.

13. V predmetnom konaní nebolo medzi stranami sporné, že žalobca bol dňa 24.09.2017 o 23:20
hod., zadržaný políciou a následne mu uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave II, č.k.:
ORP-1271/1-VYS-B2-2017 z 25.09.2017, bolo vznesené obvinenie zo spáchania zločinu týrania

blízkej a zverenej osoby. Sporné tiež nebolo, že Uznesením Okresného súdu Bratislava II, sp.zn.:
4Tp/1612/2017-10 z 28.09.2017, bol žalobca vzatý do väzby, pričom väzba u neho začala plynúť
momentom zadržania a trvala až do 19.10.2017, teda 25 dní. Žalobca bol rozsudkom OSBA II
č.k.: 6T/59/2018-268 z 12.11.2019 oslobodený spod obžaloby. Rozsudok nadobudol právoplatnosť
10.01.2020. Sporné takisto medzi stranami nebolo to, že Uznesením vyšetrovateľa ČVS: ORP-1271/1-

VYS-B2-2017 o vznesení obvinenia a Uznesením Okresného súdu Bratislava II č.k.: 4Tp/1612/2017-10,
ktorým bol žalobca vzatý do väzby, došlo zo strany orgánov verejnej moci k zásahu do práv žalobcu.
Sporný medzi stranami tak nezostal základ uplatneného nároku, keď žalovaný sám konštatoval, že
došlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobcu rozhodnutiami orgánmi verejnej moci, ale len výškauplatneného nároku, a teda či uplatnený a žalovaným v priebehu konania neuspokojený nárok na
náhradu škody spočívajúci v náhrade trov obhajoby 1.198,07 Eur, ušlého zisku 1.000 Eur, nákladov na
náhradné ubytovanie 3.600 Eur a náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím

vo zvyšnej neuhradenej časti 4.043,32 Eur a nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe 860
Eur, je v príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami, za ktorú by mal zodpovedať štát konajúci
žalovaným.

14. Vo všeobecnosti je rozhodujúcim kritériom pre nárok na náhradu škody spôsobenú nezákonným

rozhodnutím výsledok trestného konania. V danom prípade bol výsledok trestného konania taký, že
žalobca svojim chovaním nenaplnil skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný (skutok nebol
trestným činom), spod obžaloby bol oslobodený, preto mu vznikol nárok domáhať sa náhrady škody,
ktorá mu vznikla v dôsledku nezákonného trestného stíhania.

15. Zákon rozlišuje dva druhy zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci

pri výkone verejnej moci, a to zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci (vrátane zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným zatknutím,
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe) a zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
orgánu verejnej moci. Zároveň zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje, že zodpovednosť štátu za škodu

spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci je absolútnou objektívnou zodpovednosťou,
čiže tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci nastáva bez ohľadu na zavinenie.
V danom prípade odvodzoval žalobca svoj uplatnený nárok z rozhodnutia, ktorým mu bolo vznesené
obvinenie a z uznesenia, ktorým bol žalobca vzatý do väzby (ďalej len „predmetné rozhodnutia“).

Pokiaľ sa žalobca domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nezákonnými
rozhodnutiami orgánmi verejnej moci, je jeho dôkazným bremenom v konaní preukázať predpoklady
vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci,
ktorými sú:
- nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup,

- existencia škody,
- príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a škodou.

16. V danom prípade nebolo medzi stranami sporné, že žalobca riadne v súlade s postupom stanoveným
zákonom (§ 15 a nasl. zákona č. 514/2003 Z.z.) požiadal žalovaného ako príslušný orgán o predbežné

prerokovanie nároku, čo je základným predpokladom podania žaloby na súde ohľadne súdneho
rozhodovania o uspokojovaní nároku v jeho neuspokojenej časti. O výsledku predbežného prerokovania
bol žalobca žalovaným informovaný na základe oznámenia zo dňa 26.06.2023 č. 11273/2023/141. Súd
preto nevykonával ďalšie dokazovanie ohľadne splnenia daného predpokladu pre podanie žaloby na
súd.

17. Obdobne by nebolo potrebné ani účelné sa v súdnom konaní bližšie vysporiadavať s otázkou,
či predmetné rozhodnutia, od ktorých žalobca odvíjal svoj uplatnený nárok, možno identifikovať ako
rozhodnutia, ktoré spĺňajú charakter rozhodnutí orgánov verejnej moci, od ktorých možno uplatňovať
náhradu škody, keďže táto skutočnosť bola medzi stranami nesporná a samotný žalovaný zásah do práv

žalobcu na podklade predmetných rozhodnutí uznal.
Nad rámec uvedeného však súd dopĺňa, že pokiaľ bolo žalobcovi Uznesením vyšetrovateľa č.
ORP-1271/1-VYS-B2-2017 vznesené obvinenie pre spáchanie v ňom vymedzenej trestnej činnosti (kde
navyše sťažnosť žalobcu voči tomuto uzneseniu bola zamietnutá), pričom následne bol v trestnom
konaní pred súdom žalobca spod obžaloby oslobodený, rozsudkom Okresného súdu Bratislava II,

č.k.: 6T/59/2018-268, je nepochybné, že rozhodnutie, ktorým sa žalobcovi vznieslo obvinenie a ktoré
bolo podkladom pre podanie obžaloby na súd, sa vzhľadom na uvedené skutočnosti ukázalo ako
neopodstatnené a postup orgánov činných v trestnom konaní tak v danom prípade nebol správny.
Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť,
na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup uká-

že ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takej situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v tres-
tnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.
Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právop-
latným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., účin-ného od 1.7.2004, a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za ško-
du spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon
č. 58/1969 Zb.“), účinného do 30.6.2004.

Súdna judikatúra dovodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby
každá majetková ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej
osobe), bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo
k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo

byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na
náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím (porovnaj Rozsudok Najvyššieho súdu Českej re-
publiky z 23.2.1990 sp. zn. 1 Cz 6/90, publikovaný pod číslom 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stano-
vísk, ročník 1991, a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.6.1993 sp. zn. 1 Cdo 53/93,
publikovaný pod číslom 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky, ročník 1994).
Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonností) začatia (vedenia) trestného stíhania, je neskor-

ší výsledok trestného konania (z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: 4Cdo 183/2009).

18. Obdobne, pokiaľ ide o Uznesenie Okresného súdu Bratislava II, sp.zn.: 4Tp/1612/2017-10,
z 28.09.2017, ktorým bol žalobca vzatý do väzby, toto rozhodnutie možno takisto považovať za
nezákonné, nakoľko na podklade podanej sťažnosti žalobcu rozhodol Krajský súd v Bratislave,

Uznesením zo dňa 19.10.2017, sp.zn.: 3Tpo/58/2017, tak, že žalobca bol z väzby prepustený, keďže
odvolací súd nevzhliadol v danom prípade relevantné dôvody väzby na strane žalobcu.

19. Na podklade uvedených rozhodnutí tak vznikol voči žalobcovi protiprávny stav. Pokiaľ ide
o rozhodnutie, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie, protiprávny stav v súvislosti s týmto

rozhodnutím trval až do právoplatnosti Rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k.: 6T/59/2018-268,
ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa
10.01.2020. Protiprávny stav tak trval od 15.09.2017 do 10.01.2020. Čo sa týka rozhodnutia, ktorým bol
žalobca vzatý do väzby, protiprávny stav v súvislosti s týmto rozhodnutím trval od momentu zadržania,
teda od 24.09.2017 (moment zadržania žalobcu a zároveň moment začatia plynutia väzby ako vyplýva

z Uznesenia OSBA II, č.k.: 4Tp/1612/2017-10) do 19.10.2017, kedy bol žalobca z väzby prepustený.

20. V súvislosti s uvedeným zásahom do práv žalobcu si žalobca uplatnil majetkovú škodu nasledovne:
Suma 2.972,50 Eur ako suma trov právneho zastúpenia v trestnom konaní, suma 3.600 Eur ako
náklady náhradného ubytovania po prepustení z väzby od 19.10.2017 do 15.05.2019 a náhrada ušlého

zisku 1.000 Eur. Ako súd konštatoval vyššie, bolo dôkazným bremenom žalobcu v konaní pred
súdom preukázať, že medzi nezákonnými rozhodnutiami orgánov verejnej moci a spôsobenou škodou
existuje príčinná súvislosť. Nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, resp. orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti za škodu len vo vzťahu k takej
škode,ktorábolapriamoanesprostredkovanespôsobenápráve(iba)týmtorozhodnutím.Zodpovednosť

totiž nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite, keďže atribútom príčinnej súvislosti je priamosť
pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a
vyvoláva ho (Zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci – komentár,
Nakladateľ: Wolters Kluwer, ISBN: 978-80-8168-462-3).

21. Žalobca si ako súčasť majetkovej škody uplatnil vzniknuté trovy právneho zastúpenia v trestnom
konaní. Trovy obhajoby v trestnom konaní boli právnym zástupcom žalobcu vyčíslené v celkovej sume
2.972,50 Eur, z ktorých zo strany žalovaného došlo k úhrade sumy 1.774,43 Eur. Neuhradená tak
zostala suma 1.198,07 Eur, pričom žalobca poukazoval, že faktúru č. XX/XXXX vo výške 1.200 Eur
uhradila dňa 20.10.2017 na účet právneho zástupcu sestra žalobcu, ktorá v čestnom vyhlásení uviedla,

že túto sumu jej žalobca vrátil. Žalobca však na pojednávaní dňa 18.04.2024, na ktorom súd vykonal
jeho výsluch, uviedol, že platby z čestného vyhlásenia (vrátane sumy 1.200 Eur za trovy právneho
zastúpenia) uhradil svojej sestre B. G. bankovým prevodom. Z predloženého výpisu z účtu žalobcu
v období od 19.10.2017, teda od dňa, kedy bol žalobca prepustený z väzby, až do 31.05.2019, však
vykonanie takéhoto prevodu, ktorým by bol žalobca vrátil svojej sestre uvedenú sumu 1.200 Eur

nijako nevyplýva. Žalobca pritom ani netvrdil, že by okrem uvedeného bankového účtu v ČSOB Banke
disponoval aj nejakým iným bankovým účtom. V danom prípade tak vznikol zjavný rozpor medzi čestným
vyhlásením sestry žalobcu a ostatnými vykonanými dôkazmi, na podklade ktorých sa javilo čestné
vyhlásenie B. G. ako účelové. Žalobca žiadnymi relevantnými dôkazmi nedokázal súdu v priebehukonania vzniknutý rozpor odstrániť a preukázať, že by uvedenú sumu 1.200 Eur, ktorá predstavovala
zvyšnú časť neuhradených trov právneho zastúpenia v trestnom konaní, ktorú za žalobcu uhradila jeho
sestra z bankového účtu jej manžela, skutočne svojej sestre vrátil. D. B. G. pritom vo svojom čestnom

vyhlásení nijako nekonkretizovala kedy malo dôjsť k vráteniu tejto sumy ani akým spôsobom. V tejto
časti tak súd nevzhliadol ako uplatnený nárok žalobcu ako dôvodný, keď žalobca neuniesol v danej časti
dôkazné bremeno a nebol splnený už prvý základný predpoklad zodpovednosti za škodu, preukázania
majetkového úbytku na strane poškodeného, teda majetkovej škody.

22. V rámci uplatnenej náhrady za vzniknutú majetkovú škodu si žalobca ďalej uplatnil voči žalovanému
škodu spočívajúcu v ušlom zisku v sume 1.000 Eur, ktorú odôvodnil tým, že v dôsledku väzobného
trestného stíhania nemohol začať vykonávať činnosť podnikateľa – živnostníka od 01.10.2017, ako
plánoval, ale až od 01.11.2017. Poukázal, že v oblasti účtovníctva mal mať dohodnutú prácu pre
viacerých klientov.
Existencia ušlého zisku musí´ bytˇ vzˇdy bezpečne preuka´zana´. V pri´pade usˇle´ho zisku nie je

mozˇne´ preuka´zatˇ jeho rea´lnu existenciu, ale musia bytˇ dokazovane´ take´ konkre´tne skutkove´
okolnosti (tvrdene´ posˇkodeny´m), ktore´ pri logickej u´vahe povedu´ su´d k za´veru, zˇe usˇly´ zisk by
skutocˇne vznikol nebytˇ protipra´vnej udalosti, t.j. dokazuje sa pravdepodobnostˇ dosiahnutia usˇle´ho
zisku u posˇkodene´ho v danom cˇase a podlˇa miery doka´zanej pravdepodobnosti, je potom mozˇne´
urobitˇ za´ver o tom, cˇi by za dany´ch okolnosti´ bol zˇalovany´ usˇly´ zisk aj rea´lnym. Nepreuka´zanie

existencie taky´chto skutkovy´ch okolnosti´, by potom mohlo viestˇ len k za´veru, zˇe usˇly´ zisk, ktore
´ho sa zˇalobca v konani´ doma´ha, je skutocˇne iba „fikciou“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
5 Cdo 195/2015).
Vzhľadom na tvrdenia prezentované žalobcom musel súd konštatovať, že žalobca žiadnym spôsobom
súdu nepreukázal, že by v prípade „pravidelného behu vecí“, bol v období od 01.10.2017 (kedy podľa

vlastnýchslovmalzačaťpodnikaťakoživnostník)do19.10.2017,tedadomomentu,kedybolprepustený
z väzby, získal z výkonu svojej živnostenskej činnosti zárobok v sume 1.000 Eur. Ako vyplynulo
z predložených dôkazov, žalobca bol kontinuálne od 01.09.2016 nezamestnaný a nevykonával žiadnu
zárobkovú činnosť ani ako živnostník. Jeho tvrdenia o dohodnutej spolupráci pre viacerých klientov sa
javili ako účelové, keďže žiadnym spôsobom tieto svoje tvrdenia bližšie nekonkretizoval ani nepreukázal.

Zmluva o spolupráci uzatvorená so spoločnosťou HOTEL SET s.r.o., zo dňa 30.11.2017, nemôže byť
v žiadnom prípade postačujúcim dôkazom pre posúdenie opodstatnenosti nároku na náhradu ušlého
zisku za obdobie, ktoré uzatvoreniu tejto zmluvy predchádzalo. Súd preto uplatnený nárok žalobcu na
náhradu ušlého zisku posúdil ako nedôvodný.

23. Žalobca sa ďalej domáhal náhrady škody spočívajúcej v sume zaplateného nájomného vo výške
3.600 Eur, keďže sa po prepustení z väzby dňa 19.10.2017, až do 15.05.2019 nemohol vrátiť do
vlastného bytu. Je síce pravdou, že v súvislosti s prebiehajúcim trestným stíhaním bol žalobca dňa
25.09.2017o16:45hod.,vykázanýzobydlia,akovyplývazpotvrdeniaČVS:ORP-1271/1-VYS-B2-2017,
na podklade uvedeného však vykázanie z obydlia žalobcu bolo v platnosti na dobu 10 dní, t.j. do dňa

04.10.2017. Počas tejto doby sa však žalobca nachádzal vo väzbe, a to až do 19.10.2017.
Žalobca síce preukázal, že po tom, ako bol prepustený z väzby sa nemohol vrátiť do svojho obydlia,
čím mu vznikli nútené náklady na náhradné ubytovanie, predmetná škoda však žalobcovi vznikla na
podklade Uznesenia civilného súdu a to Okresného súdu Bratislava II, č.k.: 1C/1/2017-22, zo dňa
04.10.2017, ktorého navrhovateľom bola bývala manželka žalobcu – H. C., a ktoré bolo potvrdené

Uznesením Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 19.10.2017, č.k.: 1Co/16/2017-52. Z uvedeného
tak jednoznačne vyplýva, že žalobcovi nevznikla predmetná škoda na základe rozhodnutí vydaných
v predmetnom trestnom konaní ale na základe rozhodnutí vydaných v civilnom sporovom konaní, na
návrh jeho bývalej manželky.
Ako súd uviedol vyššie, nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, resp. orgánu verejnej moci, môže

mať za následok vznik zodpovednosti za škodu len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola priamo a
nesprostredkovane spôsobená práve (iba) týmto rozhodnutím. Obdobne priamo zo znenia ustanovenia
§ 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., vyplýva, že v súvislosti s nezákonným rozhodnutím môže
poškodenému vzniknúť právo na náhradu škody len ak poškodenému vznikla škoda na základe
rozhodnutiavydanéhovtomtokonaní.Preuvedenépretonemárelevanciuinékonanie,ajkeďpodnetom

pre jeho vykonanie bolo práve prebiehajúce trestné konanie voči žalobcovi. Ak žalobca odvodzuje svoj
nárok na náhradu škody od Uznesenia o vznesení obvinenia a od Uznesenia, ktorým bol žalobca vzatý
do väzby, čo je nesporné, nepochybne nemožno rozhodnutie civilného súdu o neodkladnom opatrení,
ktoré má charakter súkromno-právneho sporu a jeho iniciovanie je výlučne na uvážení konkrétnehosubjektu (v tomto prípade H. C.), považovať za rozhodnutie, ktoré by bolo vydané v obdobnom konaní
ako nezákonné rozhodnutia, od ktorých žalobca odvodzuje svoj nárok.
Preto bez ohľadu na to, že žalobca bol preukázateľne nútený od momentu prepustenia z väzby až do

31.05.2019, využívať nedobrovoľne na bývanie iné ako vlastné obydlie, čo súdu dostatočným spôsobom
preukázal, nebola v súvislosti s uvedenou žalobcovou škodou daná bezprostredná príčinná súvislosť
s nezákonnými rozhodnutiami orgánov verejnej moci. Preto súd nárok žalobcu aj v tejto časti posúdil
ako nedôvodný.

24. Okrem majetkovej škody si žalobca v súdnom konaní uplatnil aj nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy, a to nasledovne: Sumu 1.250 Eur ako nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla v dôsledku obmedzenia
osobnej slobody (50 Eur za jeden deň obmedzenia osobnej slobody) a sumu 5.000 Eur ako nemajetkovú
ujmu spôsobenú v dôsledku trestného stíhania žalobcu a každodenného stresu spojeného s trestným
stíhaním, hrozbou trestu a narušením rodinných, pracovných a spoločenských vzťahov.
Zo žalobcom uplatnenej sumy nemajetkovej ujmy žalovaný žalobcovi plnil sumu 390 Eur ako

kompenzáciu nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe (vychádzajúc zo sumy 15 Eur za
jeden deň trvania väzby) a sumu 956,68 Eur ako nemajetkovú ujmu spôsobenú trestným stíhaním.
Žalovaný takisto v oznámení o výsledku predbežného prerokovania nároku adresovaného žalobcovi
písomne konštatoval zásah do jeho práv, za ktoré sa žalobcovi ospravedlnil.
V danom prípade sa jednalo o osobitný typ zodpovednosti, keď sa vôbec nevyžadovalo skúmanie

zákonnosti rozhodnutia štátneho orgánu, ale zodpovednosť štátu vznikla priamo na základe skutočnosti,
že osoba bola pozbavená osobnej slobody a bola trestne stíhaná a následne bola právoplatne
oslobodená.

25. Trestné stíhanie a v rámci neho i výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody

jednotlivca a vyvolávajú i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahujú do
súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto sú spôsobilé, okrem porušenia práva
na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, obmedziť, či porušiť aj
jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej
povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Je teda nepochybné, že trestné

stíhanie, výkon väzby, prípadne výkon uloženého trestu, ktoré by boli realizované v rozpore so zákonom,
resp. ústavným poriadkom, sú spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej
ujmy vo sfére osobnostných práv.
Žalobca bol obmedzený na osobnej slobode dňa 24.09.2017 a z väzby bol prepustený dňa 19.10.2017,
takže väzba trvala 25 dní. Pri hodnotení následkov neoprávneného držania vo väzbe v osobnej sfére

žalobcu ako poškodeného je potrebné vychádzať zo skutočnosti, že samotné držanie vo väzbe má
z povahy veci už vo všeobecnosti negatívne dopady do slobody pobytu a do práva na súkromie a v
tomto ohľade výkon väzby sám o sebe spôsobuje ujmu na základných právach, slobodách a dôstojnosti
dotknutej osoby. Spôsobuje stres, neistotu i úzkosť, čo žalobca sám potvrdil vo svojom výsluchu, keď
uviedol, že byť vo väzbe bolo pre neho psychicky náročné a dané obdobie narušilo rodinné väzby,

zhoršenie vzťahu s maloletou dcérou, s negatívnymi psychickými dosahmi na žalobcu. Výkon väzby na
osobe žalobcu tak mala nesporne negatívny vplyv na žalobcov súkromný život.

26. Žalovaný v tomto smere poskytol žalobcovi finančnú kompenzáciu za obdobie strávené vo väzbe vo
výške 15 Eur za jeden deň väzby, pričom žalovaný počítal s trvaním väzby 26 dní. Celkovo tak žalobcovi

poskytol náhradu 390 Eur.
Predovšetkým súd uvádza, že žalovaný síce z hľadiska časového rámca kompenzoval žalobcovi dlhšie
obdobie väzby, než bolo na žalobcovi skutočne vykonané a zo strany žalobcu uplatnené (žalobca bol vo
väzbe 25 dní, nie 26 dní), pokiaľ však ide o výšku poskytnutej náhrady za 1 deň trvania väzby, táto bola
podľa názoru súdu nedostatočná. Žalobca si uplatnil náhradu za 1 deň trvania väzby vo výške 50 Eur.

Žalobcom uvedenú sumu nemožno v žiadnom prípade posudzovať ako nadhodnotenú či neprimeranú.
Ako súd konštatoval vyššie, samotný výkon nezákonnej väzby spôsobuje značný zásah do základných
práv a slobôd fyzickej osoby a túto je nutné primerane aspoň finančným spôsobom saturovať. Súd
mal v konaní preukázané, že žalobca bol až do predmetného trestného stíhania bezúhonný občan,
ktorý nebol dovtedy nikdy obmedzený na osobnej slobode. Výkonom väzby bol odtrhnutý od svojho

štandardného sociálneho prostredia s minimálnou možnosťou styku so svojimi blízkymi a najmä s (v tom
čase) maloletou dcérou, s ktorou pred väzbou žil v spoločnej domácnosti.
Nakoľko sa teda pre každú fyzickú osobu výkonom väzby jedná o zásadný zásah do osobnostných
práv, je vylúčené, aby na sanáciu takéhoto stavu mohlo postačovať samotné konštatovanie porušeniapráva a vyslovenie ospravedlnenia zo strany žalovaného v texte oznámenia o výsledku predbežného
prerokovania nároku.
V zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 517/2008 Z.z. sa výška nemajetkovej

ujmy určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v
ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Ustanovenie odseku 4 potom uvádza limitáciu výšky
nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami podľa § 7 a 8 zákona. V tejto súvislosti však súd

poukazuje, že z pohľadu súdu je zákonná limitácia výšky náhrady škody v zákone č. 274/2017 Z.z.
minimálne na hrane súladu s článkom 46 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko súčasný zákon limituje
náhradu škody v prípade škody spôsobenej priamo štátom (nezákonným rozhodnutím) rovnako, ako
limituje náhradu škody, kde štát ako subjekt, ktorý za spôsobenú škodu nie je priamo zodpovedný,
len pomáha obetiam trestných činov zmierniť následky týchto trestných činov. Súd teda nepokladá
za dôvodné pri svojom rozhodovaní porovnávať odškodnenie obetí v prípade násilných trestných

s odškodnením osôb poškodených priamo rozhodnutiami štátu (k uvedenému pozri aj nález Ústavného
súdu SR sp.zn.: III. ÚS 754/2016).

27. Súd pri rozhodovaní zohľadnil rozhodovaciu prax slovenských súdov, ovplyvnenú najmä kvalitným
zhrnutímpriznávanejvýškynemajetkovejujmyvrôznychštátochEurópskejúnievrozsudkuNajvyššieho

súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/2357/2010, a ustálil, že primeraná výška nemajetkovej ujmy
spôsobenej rozhodnutím o väzbe je v štandardných prípadoch 30 až 60 Eur za jeden deň väzby,
pričom v osobitných odôvodnených prípadoch môže dôjsť k priznaniu nemajetkovej ujmy aj mimo tohto
rozpätia. Žalobca si v danom prípade uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím
o väzbe vo výške 50 Eur za jeden deň väzby, čo súd považoval za primeranú výšku náhrady

spôsobenej ujmy. Ako súd konštatoval vyššie, už samotné rozhodnutie o väzbe a výkon väzby na
dovtedy bezúhonnom človeku v trestnom konaní, ktorého výsledkom je oslobodenie spod obžaloby
a tým konštatovanie nedôvodnosti trestného stíhania, zakladá oprávnenie takejto osoby domáhať sa
nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásadný zásah do jeho osobnostných práv bez potreby vykonania
rozsiahleho dokazovania o nepriaznivých dôsledkoch väzby na život žalobcu, ktorý možno bez ďalšieho

dôvodne usudzovať. Väzba je v prvom rade extrémnym zásahom do v článku 17 Ústavy Slovenskej
republiky garantovaného práva na osobnú slobodu, keď osoba vo väzbe v zásade príde o akúkoľvek
slobodu pohybu, a táto je obmedzená na malú celu vo väzenskom zariadení. Už tento samotný zásah
nepochybne vytvára podstatnú nemajetkovú ujmu. Osoba vo väzbe je navyše zásadným spôsobom
obmedzená v možnostiach stretávať so svojimi priateľmi a blízkymi, má nárok len na ich občasné

krátke návštevy vo väzenskom prostredí, má obmedzené sociálne, kultúrne, športové a akékoľvek iné
aktivity, ktoré inak mohla vykonávať. Je pritom úplne bez relevancie, aké dôvody viedli súd k rozhodnutiu
o väzbe, bez ohľadu na to dochádza u (neskôr oslobodeného) väzobne stíhaného obvineného k vzniku
nemajetkovej ujmy. Súd pokladá za vylúčené, aby (okrem výnimočných prípadov) mohlo väzbou nedôjsť
k vzniku nemajetkovej ujmy, a zároveň za vylúčené, aby na sanáciu takéhoto stavu mohlo postačovať

samotné konštatovanie porušenia práva. Žalobca v danom prípade uviedol, že čas strávený vo väzbe
na neho vplýval zle psychicky, došlo k narušeniu jeho spoločenských väzieb a zhoršeniu jeho vzťahu
najmä s maloletou dcérou. Navyše, nemenej závažnou skutočnosťou je to, že väzobné stíhanie žalobcu
neskončilo až jeho právoplatným oslobodením spod obžaloby, ale ukázalo sa ako nedôvodné už na
podklade podanej sťažnosti obvineného žalobcu voči uzneseniu sudcu pre prípravné konanie o vzatí

žalobcu do väzby. Sťažnostný súd v rozhodnutí sp.zn.: 3Tpo/58/2017, z 19.10.2017 konštatoval, že
sudca pre prípravné konanie nedostatočným spôsobom skúmal zákonné splnenie predpokladov pre
nariadenieväzbyadospelknesprávnemuzáverupokiaľišloomožnosťnahradeniaväzbyuobvineného.
Z uvedeného možno uzavrieť, že vo veci trestného stíhania žalobcu neboli od počiatku splnené zákonné
dôvody pre väzobné trestné stíhanie, čo robí zásah do osobnostných práv žalobcu zo strany štátu,

obmedzením jeho osobnej slobody, ešte flagrantnejším. V danom prípade preto súd považoval za
opodstatnené priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 50 Eur za deň strávený vo väzbe, ktorú
ako už súd konštatoval, je potrebné považovať za primeranú výšku sumy peňažnej satisfakcie, nijako
sa neodkloňujúcej od štandardných náhrad v obdobných veciach.
Naopak rozhodnutie žalovaného o krátení požadovanej nemajetkovej ujmy v peniazoch za obdobie

strávené vo väzbe na sumu 15 Eur za deň väzby nemá podľa názoru súdu žiadnu oporu v súdnej
praxi a nemôže obstáť ani z hľadiska zodpovedajúcej všeobecnej predstave o spravodlivosti a slušnosti.
Žalovaný nijako nevysvetlil prečo pristúpil k náhrade nemajetkovej ujmy za obdobie vo väzbe len
v uvedenej sume. Ak preto žalovaný kompenzoval žalobcovi nemajetkovú ujmu za obdobie strávenévo väzbe v celkovej sume 390 Eur z celkovo uplatnenej sumy 1.250 Eur, súd dospel k záveru, že
bude povinnosťou žalovaného doplatiť žalobcovi aj zvyšok uplatnenej peňažnej satisfakcie za obdobie
strávené vo väzbe v zostávajúcej sume 860 Eur.

28. Žalobca si ďalej uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 Eur za samotné vedenie
trestného stíhania za obdobie od 25.09.2017 do 10.01.2020, kedy bol právoplatne oslobodený spod
obžaloby. Trestné stíhanie žalobcu tak trvalo celkovo viac ako 2 roky a 3 mesiace. Uvedený nárok
žalobca odôvodňoval obdobne ako požadovanú nemajetkovú ujmu v peniazoch za obdobie strávené

vo väzbe. Uviedol, že samotné trestné stíhanie u neho vyvolalo stres, pocit neistoty zo samotného
trestného stíhania ako aj z hrozby trestu odňatia slobody až vo výške 8 rokov, ale aj v povinnostiach,
ktorým sa žalobca musel podrobiť (probačný dohľad, znalecké dokazovanie). Došlo tiež k narušeniu
jeho rodinných, pracovných a spoločenských vzťahov.
Vo všeobecnosti platí, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený
spod obžaloby, má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia

(R 35/1991). Na to nadviazal záver, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten,
kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov zásadne právo na
náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Cdo 194/2010 zo dňa 30.3.2011). Ako súd už uviedol vyššie, ustanovenie § 17 ods. 3
zákona č. 514/2003 Z.z., upravuje kritéria, ktoré musí vziať súd do úvahy pri určovaní primeranej výšky

nemajetkovej ujmy v peniazoch, za podmienky, že sú splnené všetky ostatné zákonné predpoklady
priznania peňažnej satisfakcie.

29. V danom prípade samotný žalovaný uznal, že uznesením, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie
bolo nezákonným rozhodnutím, ktorým došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Zhodne strany

konštatovali aj to, že nepriaznivý stav vyvolaný uvedeným rozhodnutím, ktorým bolo voči žalobcovi
vedené trestné stíhanie, trval až do 10.01.2020, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného
súdu Bratislava II, ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby. Pokiaľ ide o finančnú kompenzáciu,
uvedený vzniknutý stav žalovaný finančne žalovanému saturoval v sume vo výške celkovo 956,68 Eur.
Súd preto uvedený nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch v pôvodnej žalovanej

výške 5.000 Eur posudzoval za stavu, kedy zo strany žalovaného došlo k jeho čiastočnému uspokojeniu.
Podľa názoru súdu žalobca v konaní nepreukázal existenciu takých závažných zásahov do jednotlivých
sfér jeho života v dôsledku uvedeného trestného stíhania, ktoré by už neboli zo strany povinného
subjektu – žalovaného, v prospech žalobcu kompenzované, a ktoré by bolo potrebné saturovať
ďalšou poskytnutou finančnou náhradou. Žalobca v konaní uvádzal len všeobecné tvrdenia o zásahu

do rodinných, pracovných a spoločenských vzťahov, avšak tieto nijako bližšie nešpecifikoval,
nekonkretizoval a nakoniec ani nepreukázal. Žalobca neposkytol súdu také skutkové tvrdenia, z ktorých
by bolo možné dôvodiť negatívny dopad vedenia trestného stíhania na jeho život v takom rozsahu, ktorý
by už nebol poskytnutou finančnou kompenzáciou a písomným ospravedlnením zo strany žalovaného
kompenzované. Pokiaľ išlo o vplyv na rodinné väzby, na ktoré žalobca poukazoval, najmä z Rozsudku

Okresného súdu Bratislava II, č.k.: 6T/59/2018-268, zo dňa 12.11.2019, ktorým bol žalobca oslobodený
spod obžaloby, vyplynulo, (najmä z výpovedí svedkov) že manželské nezhody medzi ním a dnes už
bývalou manželkou H. C. pretrvávali dlhodobo a v danom prípade došlo k rozvratu manželstva. Samotné
trestné stíhanie tak nebolo v priamej príčinnej súvislosti s ochladnutím citových väzieb medzi žalobcom
a jeho bývalou manželkou. Obdobne pokiaľ išlo o vzťah so žalobcovou sestrou – B. G., ako vyplynulo

z tohto súdneho konania, tá bola žalobcovi v čase jeho trestného stíhania oporou, čo sa preukázalo
vo finančnej výpomoci ako aj poskytnutia ubytovania po prepustení z väzby. V tejto súvislosti takisto
nebolo dôvodné usudzovať akýkoľvek nepriaznivý vplyv trestného konania na uvedený rodinný vzťah.
Žalobca ďalej poukazoval na narušenie vzťahu s jeho matkou ako aj maloletou dcérou, tieto skutočnosti
však takisto nijako bližšie nekonkretizoval a súd ich tak nemohol relevantne posúdiť. Žalobca síce vo

svojej výpovedi uvádzal, že v dôsledku trestného stíhania došlo k narušeniu jeho vzťahu s dcérou, sám
však zároveň uviedol, že tento vzťah už dávajú postupne do poriadku a ďalšie konkrétne skutočnosti,
na základe ktorých by súd mohol posúdiť intenzitu narušenia ich vzájomného vzťahu súdu neuviedol.
Obdobne súd dospel k záveru, že nepriaznivý vplyv samotného trestného stíhania sa nemohol prejaviť
ani na vtedajšom pracovnom živote žalobcu, ktorý bol nezamestnaný kontinuálne od 01.09.2016,

pričom aktívne začal vykonávať zárobkovú činnosť až po prepustení z väzby od 01.11.2017, a to
formou živnostenského oprávnenia. Napriek tomu, že v uvedenom čase bol žalobca naďalej trestne
stíhaný,uzatvorildňa30.11.2017ZmluvuospoluprácisospoločnosťouHOTELSETs.r.o.Neuzatvorenie
akýchkoľvek ďalších zmlúv o spolupráci s inými subjektami v dôsledku vedenia trestného stíhania vočijeho osobe, negatívne reakcie jeho pracovného okolia či akýkoľvek ďalší negatívny vplyv, v dôsledku
čoho by vykonávanie jeho živnostenského oprávnenia v čase prebiehajúceho trestného stíhania
bolo sťažené, vyjadrujúc formu spoločenského odsúdenia či predsudkov jeho pracovného či iného

socializačného okolia, žalobca v konaní ani len netvrdil. Žalobca teda počas prebiehajúceho trestného
stíhania a vzneseného obvinenia začal podnikať, získal klienta a mal pravidelný príjem. Nepochybne je
pritom aj serióznosť a povesť podnikateľa významným faktorom pri selekcii obchodných partnerov.
Berúcdoúvahyvšetkyuvedenéskutočnostiavplyvtrestnéhostíhanianaosobužalobcu,jehosúkromný,
pracovný či spoločenský život, dospel súd k záveru, že forma a miera kompenzácie, ktorú žalovaný

poskytolžalobcovivsúvislostisnepriaznivýminásledkaminezákonneprebiehajúcehotrestnéhostíhania
v rámci predbežného prerokovania nároku bola dostatočnou satisfakciou, bez potreby jej ďalšieho
navyšovania v tomto súdnom konaní.

30. Sumarizujúc uvedené, súd posúdil ako dôvodný nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy
v peniazoch za obdobie výkonu väzby v sume 1.250 Eur (390 Eur už uhradených zo strany žalovaného

a 860 Eur priznaných zo strany súdu). Vo zvyšnej časti uplatnenej a zo strany žalovaného neuhradenej
majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy za vedenie trestného stíhania voči osobe žalobcu, súd
podanú žalobu zamietol z dôvodov, ktoré súd uviedol vyššie.

31. Žalobca si v súvislosti s uplatneným nárokom voči žalovanému uplatnil aj úrok z omeškania vo výške

5,00% ročne zo žalovanej sumy od 01.07.2023 do zaplatenia. Uviedol, že svoju žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku, ktorú žalovanému doručil dňa 31.12.2022, doplnil dňa 31.05.2023. Lehota na
predbežné prerokovanie mala žalovanému uplynúť dňa 30.06.2023. Od nasledujúceho dňa si preto
uplatnil úrok z omeškania s plnením požadovanej náhrady.
Súd v uvedenom súdnom konaní priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti

s nezákonným rozhodnutím o väzbe. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: 4Cdo/257/2019,
právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak bol
(okrem iného) oslobodený spod obžaloby. Z uvedenej dikcie zákona možno vyvodiť, že nárok žalobcu
podľa § 17 ods. 2 až 4 zákona č. 514/2003 Z. z. voči žalovanej vzniká už samotnou existenciou
väzobného trestného stíhania a rozsudku, ktorým bola osoba pozbavená osobnej slobody následne

oslobodená spod obžaloby. Preto rozhodnutie, ktorým sa priznáva táto náhrada škody vo forme
nemajetkovej ujmy v peniazoch v konkrétnej výške, už len deklaruje existenciu tejto zákonom priznanej
právnej skutočnosti a nárokov z nej vyplývajúcich (väzobného stíhania, oslobodzujúceho rozsudku
a ich príčinnú súvislosť so vznikom nemajetkovej ujmy vzniknutej obmedzením na osobnej slobode
jednotlivca). Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený

právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo
ho o plnenie veriteľ požiadal. Z uvedeného je preto možné ďalej vyvodiť, že k vzniku omeškania s
plnenímnemajetkovejujmynedochádzamárnymuplynutímlehotyustanovenejvrozhodnutísúdu,aleuž
márnym uplynutím šesťmesačnej lehoty na plnenie podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Uvedený
názor dovolacieho súdu je podporený aj novelou č. 412/2012 Z. z., ktorou bolo s účinnosťou od 1.

januára 2013 ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. zmenené tak, že podľa poslednej vety
tohto ustanovenia, ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania,
lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na
náhradu škody alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí
začiatok jej plynutia neskôr.

Priznanie úrokov z omeškania pri závere o deklaratórnej povahe súdneho rozhodnutia v sporoch
o ochranu osobnostných práv napĺňa sankčný a prevenčný účel tohto inštitútu postihujúci všetkých
účastníkov súkromnoprávnych vzťahov pri riadnom a včasnom nesplnení peňažnej povinnosti.
Podporne súd dopĺňa ďalšie rozhodnutia súdov priznávajúce opodstatnenosť úrokov z omeškania ako
príslušenstva peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, a to napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 4.10.2023, sp.zn. 2Co/18/2023, uznesenie NS SR zo dňa 31.1.2022, sp.zn. 7Cdo/39/2021
a súčasne zdôrazňuje, že rozhodnutia NS SR vo veciach sp.zn. 4Cdo/257/2019, sp.zn. 4Cdo/48/2017,
sp.zn. 7Cdo/243/2019, sp.zn. 7Cdo/339/2021 predstavujú v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP aktuálnu ustálenú
rozhodovaciu prax v riešení otázky úrokov z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorou
boli prekonané odlišné právne názory vyslovené v starších rozhodnutiach.

32. Vychádzajúc preto z uvedeného a s poukazom na ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z.z., žalobca doručil žalovanému žiadosť o predbežné prerokovanie nároku dňa 31.12.2022. V zmysle
zákona, bol žalovaný do šiestich mesiacov od dňa prijatia žiadosti povinný predbežne prerokovaťuplatnený nárok žalobcu. Lehota na predbežné prerokovanie nároku by mu tak uplynula dňa 30.06.2023.
Žalovaný nárok žalobcu predbežne prerokoval dňa 26.06.2023. Do omeškania s nezaplatenou časťou
uplatneného nároku by sa tak bol žalovaný dostal nasledujúci deň, teda od 27.06.2023. Žalobca si

podanou žalobou uplatnil úrok z omeškania v zákonnej výške až od 01.07.2023 do zaplatenia.
Pokiaľ išlo o samotnú výšku úroku z omeškania 5,00% ročne, táto bola zo strany žalobcu uplatnená
vo výške, ktorá bola v medziach stanovených ustanovením § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia
vlády č. 87/1995 Z.z.
Súd tak priznal žalobcovi úrok z omeškania, zohľadňujúc čiastočné plnenie poskytnuté žalobcovi zo

strany žalovaného. Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe uviedol, že poskytol žalobcovi plnenie dňa
22.09.2023. Uvedené vyplývalo aj z predloženého výpisu zo žiadosti o realizáciu jednorazovej platby
prostredníctvom Štátnej pokladnice, ktorý predložil žalovaný. Súd tak berúc do úvahy vyššie uvedené,
keď ustálil, že žalovaný sa dostal do omeškania dňom nasledujúcim po dni oznámenia, že neuspokojí
nárok žalobcu na náhradu škody, zohľadňujúc tiež, že žalobca si úrok z omeškania uplatnil až od
01.07.2023, priznal žalobcovi úrok z omeškania z priznanej sumy nasledovne:

- vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.250 Eur od 01.07.2023 do 22.09.2023 a
- vo výške 5,00% ročne zo sumy 860 Eur od 23.09.2023 do zaplatenia.

33. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa pomeru úspechu vo veci. Civilný sporový
poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa uplatňovalo ako lex

specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP (k tomu napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 142/2014).
Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nová právna úprava neobsahuje tri špeciálne skutkové
podstaty(§142ods.1,2a3OSP),alelendve(§255ods.1,2CSP).Naprvommiestejezásadaúspechu
a v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods.
2 CSP (pomer úspechu). Nepatrný neúspech Civilný sporový poriadok aktuálne nepozná, zohľadňuje

sa teda každý neúspech, a to vrátane neúspechu v časti príslušenstva pohľadávky. Zásadu úspechu vo
veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo
od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola
priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Napríklad

pri sporoch o ochranu osobnosti býva pravidlom, že si žalobca svoju nemajetkovú ujmu ocení spravidla
vyššie, ako na koľko mu ju odhadne súd podľa výsledkov vykonaného dokazovania. Nebolo by však
celkom spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby
svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania. Pri rozhodovaní o náhrade
trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce (pozri k tomu napr. nález

Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva
bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. (nález Ústavného súdu
SR z 15. apríla 2020, sp. zn. II. ÚS 399/2019). Žalobca sa domáhal voči žalovanému aj zaplatenia
nemajetkovejujmy.Nakoľkosúdjejvznikapotrebukompenzácieprostredníctvomnáhradyskonštatoval,
tak považuje žalobcu v tejto časti nároku za úspešného v plnom rozsahu vyplývajúcom z nároku na

náhradu nemajetkovej ujmy, teda v sume 2.206,68 Eur (priznaná nemajetková ujma za väzobné trestné
stíhanie neuhradená žalovaným 860 Eur + uhradená žalovaným po začatí súdneho konania 390 Eur
+ nemajetková ujma za vedenie trestného stíhania uhradená žalovaným po začatí súdneho konania
956,68 Eur). Žalobca sa voči žalovanému domáhal aj náhrady majetkovej škody vo výške 7.572,50
Eur. Z uplatnenej majetkovej škody zo strany žalovaného po podaní žaloby došlo k plneniu v prospech

žalobcu v časti 1.774,43 Eur. Ako nedôvodnú súd posúdil podanú žalobu žalobcu vo zvyšnej časti
uplatnenej majetkovej škody v sume 5.798,07 Eur.
Berúc do úvahy úspech žalobcu v časti zodpovedajúcej čiastočnému plneniu majetkovej škody zo strany
žalovaného a priznanej výšky nemajetkovej ujmy, bol žalobca v konaní úspešný v časti o zaplatenie
3.981,11 Eur a neúspešný bol v časti o zaplatenie sumy 5.798,07 Eur.

Podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, by mal mať žalovaný ako strana, ktorá mala v konaní
väčší úspech ako žalobca, nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi. Keďže však žalovanému
v konaní žiadne trovy nevznikli, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku IV. rozsudku a nárok na
náhradu trov konania žalovanému nepriznal.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti
ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť
a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného
titulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá. Z dôvodov podľa osobitného

predpisu môže návrh podať aj Justičná pokladnica. (§ 48 ods. 2 Exekučného poriadku).