Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, October 21, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/63/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423202751
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1423202751.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu

JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v spore žalobcu: D.. F. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.
XX, XXX XX B., zastúpeného: JUDr. Ing. Ľubomír Havlík, advokát, so sídlom Svätoplukova 28, 821 08
Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so
sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu a
žalovanéhoprotirozsudkuMestskéhosúduBratislavaIVzodňa20.februára2025,č.k.39C/7/2023-236,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie m e n í vo výroku II. tak, že žalovaný je povinný zaplatiť

žalobcovi sumu 360 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 750 eur od 01.07.2023
do 22.09.2023 a vo výške 5 % ročne zo sumy 360 eur od 23.09.2023 do zaplatenia, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku, a vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a.

Vo výroku III. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 16%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie 3.121,11 Eur,

žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 860 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,00% ročne zo sumy 1.250 Eur od 01.07.2023 do 22.09.2023 a vo výške 5,00% ročne zo sumy 860 Eur
od 23.09.2023 do zaplatenia, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a nepriznal žalovanému nárok na náhradu
trov konania. Po právnej stránke posúdil vec podľa § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods.1, 2, § 7, § 8 ods. 5
písm. b), § 15 ods.1, § 16 ods.4, § 17, § 18, § 25 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Konštatoval,
že nebolo medzi stranami sporné, že žalobca bol dňa 24.09.2017 o 23 hod., zadržaný políciou a

následne mu uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave II, č.k.: ORP-1271/1-VYS-B2-2017 z
25.09.2017, bolo vznesené obvinenie zo spáchania zločinu týrania blízkej a zverenej osoby. Sporné
tiež nebolo, že Uznesením Okresného súdu Bratislava II, sp.zn.: 4Tp/1612/2017-10 z 28.09.2017, bol
žalobca vzatý do väzby, pričom väzba u neho začala plynúť momentom zadržania a trvala až do
19.10.2017, teda 25 dní. Žalobca bol rozsudkom OSBA II č.k.: 6T/59/2018-268 z 12.11.2019 oslobodený
spod obžaloby. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 10.01.2020. Sporné takisto medzi stranami nebolo
to, že Uznesením vyšetrovateľa ČVS: ORP-1271/1-VYS-B2-2017 o vznesení obvinenia a Uznesením

Okresného súdu Bratislava II č.k.: 4Tp/1612/2017-10, ktorým bol žalobca vzatý do väzby, došlo zo
strany orgánov verejnej moci k zásahu do práv žalobcu. Sporný medzi stranami tak nezostal základ
uplatneného nároku, keď žalovaný sám konštatoval, že došlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobcu
rozhodnutiamiorgánmiverejnejmoci,alelenvýškauplatnenéhonároku,atedačiuplatnenýažalovanýmv priebehu konania neuspokojený nárok na náhradu škody spočívajúci v náhrade trov obhajoby 1.198,07
Eur, ušlého zisku 1.000 Eur, nákladov na náhradné ubytovanie 3.600 Eur a náhrada nemajetkovej ujmy
spôsobenej nezákonným rozhodnutím vo zvyšnej neuhradenej časti 4.043,32 Eur a nemajetkovej ujmy

spôsobenejrozhodnutímoväzbe860Eur,jevpríčinnejsúvislostisnezákonnýmirozhodnutiami,zaktorú
by mal zodpovedať štát konajúci žalovaným. Uviedol, že pokiaľ ide o rozhodnutie, ktorým bolo žalobcovi
vznesené obvinenie, protiprávny stav v súvislosti s týmto rozhodnutím trval až do právoplatnosti
Rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k.: 6T/59/2018-268, ktorým bol žalobca oslobodený spod
obžaloby. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 10.01.2020. Protiprávny stav tak trval od

15.09.2017 do 10.01.2020. Čo sa týka rozhodnutia, ktorým bol žalobca vzatý do väzby, protiprávny
stav v súvislosti s týmto rozhodnutím trval od momentu zadržania, teda od 24.09.2017 (moment
zadržania žalobcu a zároveň moment začatia plynutia väzby ako vyplýva z Uznesenia OSBA II, č.k.:
4Tp/1612/2017-10) do 19.10.2017, kedy bol žalobca z väzby prepustený. Poukázal na to, že v súvislosti
s uvedeným zásahom do práv žalobcu si žalobca uplatnil majetkovú škodu nasledovne: Suma 2.972,50
Eur ako suma trov právneho zastúpenia v trestnom konaní, suma 3.600 Eur ako náklady náhradného

ubytovania po prepustení z väzby od 19.10.2017 do 15.05.2019 a náhrada ušlého zisku 1.000 Eur.
Žalobca si ako súčasť majetkovej škody uplatnil vzniknuté trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní.
Trovy obhajoby v trestnom konaní boli právnym zástupcom žalobcu vyčíslené v celkovej sume 2.972,50
Eur, z ktorých zo strany žalovaného došlo k úhrade sumy 1.774,43 Eur. Neuhradená tak zostala suma
1.198,07 Eur, pričom žalobca poukazoval, že faktúru č. 11/2017 vo výške 1.200 Eur uhradila dňa

20.10.2017 na účet právneho zástupcu sestra žalobcu, ktorá v čestnom vyhlásení uviedla, že túto sumu
jej žalobca vrátil. Žalobca však na pojednávaní dňa 18.04.2024, na ktorom súd vykonal jeho výsluch,
uviedol, že platby z čestného vyhlásenia (vrátane sumy 1.200 Eur za trovy právneho zastúpenia) uhradil
svojej sestre F. Q. bankovým prevodom. Z predloženého výpisu z účtu žalobcu v období od 19.10.2017,
teda od dňa, kedy bol žalobca prepustený z väzby, až do 31.05.2019, však vykonanie takéhoto

prevodu, ktorým by bol žalobca vrátil svojej sestre uvedenú sumu 1.200 Eur nijako nevyplýva. Žalobca
pritom ani netvrdil, že by okrem uvedeného bankového účtu v ČSOB Banke disponoval aj nejakým
iným bankovým účtom. V danom prípade tak vznikol zjavný rozpor medzi čestným vyhlásením sestry
žalobcu a ostatnými vykonanými dôkazmi, na podklade ktorých sa javilo čestné vyhlásenie F. Q. ako
účelové. Žalobca žiadnymi relevantnými dôkazmi nedokázal súdu v priebehu konania vzniknutý rozpor

odstrániť a preukázať, že by uvedenú sumu 1.200 Eur, ktorá predstavovala zvyšnú časť neuhradených
trov právneho zastúpenia v trestnom konaní, ktorú za žalobcu uhradila jeho sestra z bankového
účtu jej manžela, skutočne svojej sestre vrátil. P. F. Q. pritom vo svojom čestnom vyhlásení nijako
nekonkretizovala kedy malo dôjsť k vráteniu tejto sumy ani akým spôsobom. V tejto časti tak nevzhliadol
ako uplatnený nárok žalobcu ako dôvodný, keď žalobca neuniesol v danej časti dôkazné bremeno a

nebol splnený už prvý základný predpoklad zodpovednosti za škodu, preukázania majetkového úbytku
na strane poškodeného, teda majetkovej škody. V rámci uplatnenej náhrady za vzniknutú majetkovú
škodu si žalobca ďalej uplatnil voči žalovanému škodu spočívajúcu v ušlom zisku v sume 1.000 Eur,
ktorú odôvodnil tým, že v dôsledku väzobného trestného stíhania nemohol začať vykonávať činnosť
podnikateľa - živnostníka od 01.10.2017, ako plánoval, ale až od 01.11.2017. Poukázal, že v oblasti

účtovníctva mal mať dohodnutú prácu pre viacerých klientov. Mal za to, že žalobca žiadnym spôsobom
súdu nepreukázal, že by v prípade "pravidelného behu vecí", bol v období od 01.10.2017 (kedy podľa
vlastnýchslovmalzačaťpodnikaťakoživnostník)do19.10.2017,tedadomomentu,kedybolprepustený
z väzby, získal z výkonu svojej živnostenskej činnosti zárobok v sume 1.000 Eur. Ako vyplynulo z
predložených dôkazov, žalobca bol kontinuálne od 01.09.2016 nezamestnaný a nevykonával žiadnu

zárobkovú činnosť ani ako živnostník. Jeho tvrdenia o dohodnutej spolupráci pre viacerých klientov sa
javili ako účelové, keďže žiadnym spôsobom tieto svoje tvrdenia bližšie nekonkretizoval ani nepreukázal.
Zmluva o spolupráci uzatvorená so spoločnosťou HOTEL SET s.r.o., zo dňa 30.11.2017, nemôže byť
v žiadnom prípade postačujúcim dôkazom pre posúdenie opodstatnenosti nároku na náhradu ušlého
zisku za obdobie, ktoré uzatvoreniu tejto zmluvy predchádzalo. Preto uplatnený nárok žalobcu na

náhradu ušlého zisku posúdil ako nedôvodný. Uviedol, že žalobca sa ďalej domáhal náhrady škody
spočívajúcej v sume zaplateného nájomného vo výške 3.600 Eur, keďže sa po prepustení z väzby
dňa 19.10.2017, až do 15.05.2019 nemohol vrátiť do vlastného bytu. Je síce pravdou, že v súvislosti
s prebiehajúcim trestným stíhaním bol žalobca dňa 25.09.2017 o 16 hod., vykázaný z obydlia, ako
vyplýva z potvrdenia ČVS: ORP-1271/1-VYS-B2-2017, na podklade uvedeného však vykázanie z

obydlia žalobcu bolo v platnosti na dobu 10 dní, t.j. do dňa 04.10.2017. Počas tejto doby sa však žalobca
nachádzal vo väzbe, a to až do 19.10.2017. Žalobca síce preukázal, že po tom, ako bol prepustený
z väzby sa nemohol vrátiť do svojho obydlia, čím mu vznikli nútené náklady na náhradné ubytovanie,
predmetná škoda však žalobcovi vznikla na podklade Uznesenia civilného súdu a to Okresného súduBratislava II, č.k.: 1C/1/2017-22, zo dňa 04.10.2017, ktorého navrhovateľom bola bývala manželka
žalobcu - T. L., a ktoré bolo potvrdené Uznesením Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 19.10.2017,
č.k.: 1Co/16/2017-52. Z uvedeného tak jednoznačne vyplýva, že žalobcovi nevznikla predmetná škoda

na základe rozhodnutí vydaných v predmetnom trestnom konaní ale na základe rozhodnutí vydaných
v civilnom sporovom konaní, na návrh jeho bývalej manželky. Preto bez ohľadu na to, že žalobca bol
preukázateľne nútený od momentu prepustenia z väzby až do 31.05.2019, využívať nedobrovoľne na
bývanie iné ako vlastné obydlie, nebola v súvislosti s uvedenou žalobcovou škodou daná bezprostredná
príčinná súvislosť s nezákonnými rozhodnutiami orgánov verejnej moci. Preto nárok žalobcu aj v tejto

časti posúdil ako nedôvodný. Poukázal na to, že žalobca si v súdnom konaní uplatnil aj nárok na náhradu
nemajetkovejujmy,atonasledovne:Sumu1.250Eurakonemajetkovúujmu,ktorámuvzniklavdôsledku
obmedzenia osobnej slobody (50 Eur za jeden deň obmedzenia osobnej slobody) a sumu 5.000
Eur ako nemajetkovú ujmu spôsobenú v dôsledku trestného stíhania žalobcu a každodenného stresu
spojeného s trestným stíhaním, hrozbou trestu a narušením rodinných, pracovných a spoločenských
vzťahov. Zo žalobcom uplatnenej sumy nemajetkovej ujmy žalovaný žalobcovi plnil sumu 390 Eur ako

kompenzáciu nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe (vychádzajúc zo sumy 15 Eur za
jeden deň trvania väzby) a sumu 956,68 Eur ako nemajetkovú ujmu spôsobenú trestným stíhaním.
Žalovaný takisto v oznámení o výsledku predbežného prerokovania nároku adresovaného žalobcovi
písomne konštatoval zásah do jeho práv, za ktoré sa žalobcovi ospravedlnil. Konštatoval, že trestné
stíhanie a v rámci neho i výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a

vyvolávajú i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahujú do súkromného
života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto sú spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú
slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na
rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak,
ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie,

výkon väzby, prípadne výkon uloženého trestu, ktoré by boli realizované v rozpore so zákonom, resp.
ústavným poriadkom, sú spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy
vo sfére osobnostných práv. Žalobca bol obmedzený na osobnej slobode dňa 24.09.2017 a z väzby
bol prepustený dňa 19.10.2017, takže väzba trvala 25 dní. Poukázal na to, že pri hodnotení následkov
neoprávneného držania vo väzbe v osobnej sfére žalobcu ako poškodeného je potrebné vychádzať

zo skutočnosti, že samotné držanie vo väzbe má z povahy veci už vo všeobecnosti negatívne dopady
do slobody pobytu a do práva na súkromie a v tomto ohľade výkon väzby sám o sebe spôsobuje
ujmu na základných právach, slobodách a dôstojnosti dotknutej osoby. Spôsobuje stres, neistotu i
úzkosť, čo žalobca sám potvrdil vo svojom výsluchu, keď uviedol, že byť vo väzbe bolo pre neho
psychicky náročné a dané obdobie narušilo rodinné väzby, zhoršenie vzťahu s maloletou dcérou, s

negatívnymi psychickými dosahmi na žalobcu. Uzavrel, že výkon väzby mal nesporne negatívny vplyv
na žalobcov súkromný život. Žalovaný v tomto smere poskytol žalobcovi finančnú kompenzáciu za
obdobie strávené vo väzbe vo výške 15 Eur za jeden deň väzby, pričom žalovaný počítal s trvaním
väzby 26 dní. Celkovo tak žalobcovi poskytol náhradu 390 Eur. Výšku poskytnutej náhrady za 1
deň trvania väzby považoval nedostatočná. Žalobca si uplatnil náhradu za 1 deň trvania väzby vo

výške 50 Eur. Žalobcom uvedenú sumu nemožno v žiadnom prípade posudzovať ako nadhodnotenú
či neprimeranú s prihliadnutím n to, že samotný výkon nezákonnej väzby spôsobuje značný zásah
do základných práv a slobôd fyzickej osoby a túto je nutné primerane aspoň finančným spôsobom
saturovať. Mal v konaní preukázané, že žalobca bol až do predmetného trestného stíhania bezúhonný
občan, ktorý nebol dovtedy nikdy obmedzený na osobnej slobode. Výkonom väzby bol odtrhnutý od

svojho štandardného sociálneho prostredia s minimálnou možnosťou styku so svojimi blízkymi a najmä
s (v tom čase) maloletou dcérou, s ktorou pred väzbou žil v spoločnej domácnosti. Nakoľko sa teda
pre každú fyzickú osobu výkonom väzby jedná o zásadný zásah do osobnostných práv, je vylúčené,
aby na sanáciu takéhoto stavu mohlo postačovať samotné konštatovanie porušenia práva a vyslovenie
ospravedlnenia zo strany žalovaného v texte oznámenia o výsledku predbežného prerokovania nároku.

Zohľadnil rozhodovaciu prax slovenských súdov, ovplyvnenú najmä kvalitným zhrnutím priznávanej
výšky nemajetkovej ujmy v rôznych štátoch Európskej únie v rozsudku Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 30Cdo/2357/2010, a ustálil, že primeraná výška nemajetkovej ujmy spôsobenej
rozhodnutím o väzbe je v štandardných prípadoch 30 až 60 Eur za jeden deň väzby, pričom v osobitných
odôvodnených prípadoch môže dôjsť k priznaniu nemajetkovej ujmy aj mimo tohto rozpätia. Žalobca

si v danom prípade uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe vo výške
50 Eur za jeden deň väzby, čo považoval za primeranú výšku náhrady spôsobenej ujmy. Opakovane
konštatoval,žesamotnérozhodnutieoväzbeavýkonväzbynadovtedybezúhonnomčlovekuvtrestnom
konaní, ktorého výsledkom je oslobodenie spod obžaloby a tým konštatovanie nedôvodnosti trestnéhostíhania, zakladá oprávnenie takejto osoby domáhať sa nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásadný
zásah do jeho osobnostných práv bez potreby vykonania rozsiahleho dokazovania o nepriaznivých
dôsledkoch väzby na život žalobcu, ktorý možno bez ďalšieho dôvodne usudzovať. Väzba je v prvom

rade extrémnym zásahom do v článku 17 Ústavy Slovenskej republiky garantovaného práva na osobnú
slobodu, keď osoba vo väzbe v zásade príde o akúkoľvek slobodu pohybu, a táto je obmedzená na malú
celu vo väzenskom zariadení. Už tento samotný zásah nepochybne vytvára podstatnú nemajetkovú
ujmu. Osoba vo väzbe je navyše zásadným spôsobom obmedzená v možnostiach stretávať so svojimi
priateľmi a blízkymi, má nárok len na ich občasné krátke návštevy vo väzenskom prostredí, má

obmedzené sociálne, kultúrne, športové a akékoľvek iné aktivity, ktoré inak mohla vykonávať. Je pritom
úplne bez relevancie, aké dôvody viedli súd k rozhodnutiu o väzbe, bez ohľadu na to dochádza
u (neskôr oslobodeného) väzobne stíhaného obvineného k vzniku nemajetkovej ujmy. Pokladal za
vylúčené, aby (okrem výnimočných prípadov) mohlo väzbou nedôjsť k vzniku nemajetkovej ujmy,
a zároveň za vylúčené, aby na sanáciu takéhoto stavu mohlo postačovať samotné konštatovanie
porušenia práva. Žalobca v danom prípade uviedol, že čas strávený vo väzbe na neho vplýval zle

psychicky, došlo k narušeniu jeho spoločenských väzieb a zhoršeniu jeho vzťahu najmä s maloletou
dcérou. Navyše, nemenej závažnou skutočnosťou je to, že väzobné stíhanie žalobcu neskončilo až
jeho právoplatným oslobodením spod obžaloby, ale ukázalo sa ako nedôvodné už na podklade podanej
sťažnosti obvineného žalobcu voči uzneseniu sudcu pre prípravné konanie o vzatí žalobcu do väzby.
Sťažnostný súd v rozhodnutí sp.zn.: 3Tpo/58/2017, z 19.10.2017 konštatoval, že sudca pre prípravné

konanie nedostatočným spôsobom skúmal zákonné splnenie predpokladov pre nariadenie väzby a
dospel k nesprávnemu záveru pokiaľ išlo o možnosť nahradenia väzby u obvineného. Z uvedeného
možno uzavrieť, že vo veci trestného stíhania žalobcu neboli od počiatku splnené zákonné dôvody pre
väzobné trestné stíhanie, čo robí zásah do osobnostných práv žalobcu zo strany štátu, obmedzením
jeho osobnej slobody, ešte flagrantnejším. V danom prípade preto považoval za opodstatnené priznanie

nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 50 Eur za deň strávený vo väzbe, ktorú je potrebné považovať
za primeranú výšku sumy peňažnej satisfakcie, nijako sa neodkloňujúcej od štandardných náhrad
v obdobných veciach. Naopak rozhodnutie žalovaného o krátení požadovanej nemajetkovej ujmy v
peniazoch za obdobie strávené vo väzbe na sumu 15 Eur za deň väzby nemá podľa názoru súdu
žiadnu oporu v súdnej praxi a nemôže obstáť ani z hľadiska zodpovedajúcej všeobecnej predstave o

spravodlivosti a slušnosti. Žalovaný nijako nevysvetlil prečo pristúpil k náhrade nemajetkovej ujmy za
obdobie vo väzbe len v uvedenej sume. Ak preto žalovaný kompenzoval žalobcovi nemajetkovú ujmu
za obdobie strávené vo väzbe v celkovej sume 390 Eur z celkovo uplatnenej sumy 1.250 Eur, súd
dospel k záveru, že bude povinnosťou žalovaného doplatiť žalobcovi aj zvyšok uplatnenej peňažnej
satisfakcie za obdobie strávené vo väzbe v zostávajúcej sume 860 Eur. Konštatoval, že žalobca si

ďalej uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 Eur za samotné vedenie trestného stíhania
za obdobie od 25.09.2017 do 10.01.2020, kedy bol právoplatne oslobodený spod obžaloby. Trestné
stíhanie žalobcu tak trvalo celkovo viac ako 2 roky a 3 mesiace. Uvedený nárok žalobca odôvodňoval
obdobne ako požadovanú nemajetkovú ujmu v peniazoch za obdobie strávené vo väzbe. Uviedol, že
samotné trestné stíhanie u neho vyvolalo stres, pocit neistoty zo samotného trestného stíhania ako aj

z hrozby trestu odňatia slobody až vo výške 8 rokov, ale aj v povinnostiach, ktorým sa žalobca musel
podrobiť (probačný dohľad, znalecké dokazovanie). Došlo tiež k narušeniu jeho rodinných, pracovných a
spoločenskýchvzťahov.Vdanomprípadesamotnýžalovanýuznal,žeuznesením,ktorýmboložalobcovi
vznesené obvinenie bolo nezákonným rozhodnutím, ktorým došlo k zásahu do osobnostných práv
žalobcu. Zhodne strany konštatovali aj to, že nepriaznivý stav vyvolaný uvedeným rozhodnutím, ktorým

bolo voči žalobcovi vedené trestné stíhanie, trval až do 10.01.2020, kedy nadobudol právoplatnosť
rozsudok Okresného súdu Bratislava II, ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby. Pokiaľ ide o
finančnú kompenzáciu, uvedený vzniknutý stav žalovaný finančne žalovanému saturoval v sume vo
výške celkovo 956,68 Eur. Preto uvedený nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch
v pôvodnej žalovanej výške 5.000 Eur posudzoval za stavu, kedy zo strany žalovaného došlo k jeho

čiastočnému uspokojeniu. Uzavrel, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu takých závažných
zásahov do jednotlivých sfér jeho života v dôsledku uvedeného trestného stíhania, ktoré by už neboli zo
strany povinného subjektu - žalovaného, v prospech žalobcu kompenzované, a ktoré by bolo potrebné
saturovať ďalšou poskytnutou finančnou náhradou. Žalobca v konaní uvádzal len všeobecné tvrdenia
o zásahu do rodinných, pracovných a spoločenských vzťahov, avšak tieto nijako bližšie nešpecifikoval,

nekonkretizoval a nakoniec ani nepreukázal. Žalobca neposkytol súdu také skutkové tvrdenia, z ktorých
by bolo možné dôvodiť negatívny dopad vedenia trestného stíhania na jeho život v takom rozsahu, ktorý
by už nebol poskytnutou finančnou kompenzáciou a písomným ospravedlnením zo strany žalovaného
kompenzované. Pokiaľ išlo o vplyv na rodinné väzby, na ktoré žalobca poukazoval, najmä z RozsudkuOkresného súdu Bratislava II, č.k.: 6T/59/2018-268, zo dňa 12.11.2019, ktorým bol žalobca oslobodený
spod obžaloby, vyplynulo, (najmä z výpovedí svedkov) že manželské nezhody medzi ním a dnes
už bývalou manželkou T. L. pretrvávali dlhodobo a v danom prípade došlo k rozvratu manželstva.

Samotné trestné stíhanie tak nebolo v priamej príčinnej súvislosti s ochladnutím citových väzieb medzi
žalobcom a jeho bývalou manželkou. Obdobne pokiaľ išlo o vzťah so žalobcovou sestrou - F. Q., ako
vyplynulo z tohto súdneho konania, tá bola žalobcovi v čase jeho trestného stíhania oporou, čo sa
preukázalo vo finančnej výpomoci ako aj poskytnutia ubytovania po prepustení z väzby. V tejto súvislosti
takisto nebolo dôvodné usudzovať akýkoľvek nepriaznivý vplyv trestného konania na uvedený rodinný

vzťah. Žalobca ďalej poukazoval na narušenie vzťahu s jeho matkou ako aj maloletou dcérou, tieto
skutočnosti však takisto nijako bližšie nekonkretizoval a súd ich tak nemohol relevantne posúdiť. Žalobca
síce vo svojej výpovedi uvádzal, že v dôsledku trestného stíhania došlo k narušeniu jeho vzťahu s
dcérou, sám však zároveň uviedol, že tento vzťah už dávajú postupne do poriadku a ďalšie konkrétne
skutočnosti, na základe ktorých by súd mohol posúdiť intenzitu narušenia ich vzájomného vzťahu
súdu neuviedol. Obdobne súd dospel k záveru, že nepriaznivý vplyv samotného trestného stíhania sa

nemohol prejaviť ani na vtedajšom pracovnom živote žalobcu, ktorý bol nezamestnaný kontinuálne od
01.09.2016, pričom aktívne začal vykonávať zárobkovú činnosť až po prepustení z väzby od 01.11.2017,
a to formou živnostenského oprávnenia. Napriek tomu, že v uvedenom čase bol žalobca naďalej
trestne stíhaný, uzatvoril dňa 30.11.2017 Zmluvu o spolupráci so spoločnosťou HOTEL SET s.r.o.
Neuzatvorenie akýchkoľvek ďalších zmlúv o spolupráci s inými subjektami v dôsledku vedenia trestného

stíhania voči jeho osobe, negatívne reakcie jeho pracovného okolia či akýkoľvek ďalší negatívny vplyv,
v dôsledku čoho by vykonávanie jeho živnostenského oprávnenia v čase prebiehajúceho trestného
stíhania bolo sťažené, vyjadrujúc formu spoločenského odsúdenia či predsudkov jeho pracovného či
iného socializačného okolia, žalobca v konaní ani len netvrdil. Žalobca teda počas prebiehajúceho
trestného stíhania a vzneseného obvinenia začal podnikať, získal klienta a mal pravidelný príjem.

Nepochybne je pritom aj serióznosť a povesť podnikateľa významným faktorom pri selekcii obchodných
partnerov. Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti a vplyv trestného stíhania na osobu žalobcu,
jeho súkromný, pracovný či spoločenský život, dospel súd k záveru, že forma a miera kompenzácie,
ktorú žalovaný poskytol žalobcovi v súvislosti s nepriaznivými následkami nezákonne prebiehajúceho
trestného stíhania v rámci predbežného prerokovania nároku bola dostatočnou satisfakciou, bez potreby

jej ďalšieho navyšovania v tomto súdnom konaní. Sumarizujúc uvedené, súd posúdil ako dôvodný nárok
žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch za obdobie výkonu väzby v sume 1.250 Eur
(390 Eur už uhradených zo strany žalovaného a 860 Eur priznaných zo strany súdu). Vo zvyšnej časti
uplatnenej a zo strany žalovaného neuhradenej majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy za vedenie
trestného stíhania voči osobe žalobcu, súd podanú žalobu zamietol. Uviedol, že žalobca si v súvislosti s

uplatneným nárokom voči žalovanému uplatnil aj úrok z omeškania vo výške 5,00% ročne zo žalovanej
sumy od 01.07.2023 do zaplatenia. Uviedol, že svoju žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, ktorú
žalovanému doručil dňa 31.12.2022, doplnil dňa 31.05.2023. Lehota na predbežné prerokovanie mala
žalovanému uplynúť dňa 30.06.2023. Od nasledujúceho dňa si preto uplatnil úrok z omeškania s
plnením požadovanej náhrady. Priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s

nezákonným rozhodnutím o väzbe. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: 4Cdo/257/2019,
právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak bol (okrem
iného) oslobodený spod obžaloby. Z uvedenej dikcie zákona možno vyvodiť, že nárok žalobcu podľa
§ 17 ods. 2 až 4 zákona č. 514/2003 Z. z. voči žalovanej vzniká už samotnou existenciou väzobného
trestného stíhania a rozsudku, ktorým bola osoba pozbavená osobnej slobody následne oslobodená

spod obžaloby. Preto rozhodnutie, ktorým sa priznáva táto náhrada škody vo forme nemajetkovej
ujmy v peniazoch v konkrétnej výške, už len deklaruje existenciu tejto zákonom priznanej právnej
skutočnosti a nárokov z nej vyplývajúcich (väzobného stíhania, oslobodzujúceho rozsudku a ich príčinnú
súvislosť so vznikom nemajetkovej ujmy vzniknutej obmedzením na osobnej slobode jednotlivca). Podľa
§ 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom

alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ
požiadal. Z uvedeného je preto možné ďalej vyvodiť, že k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej
ujmy nedochádza márnym uplynutím lehoty ustanovenej v rozhodnutí súdu, ale už márnym uplynutím
šesťmesačnej lehoty na plnenie podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Uvedený názor dovolacieho
súdu je podporený aj novelou č. 412/2012 Z. z., ktorou bolo s účinnosťou od 1. januára 2013 ustanovenie

§ 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. zmenené tak, že podľa poslednej vety tohto ustanovenia,
ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania
začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jejplynutia neskôr. Priznanie úrokov z omeškania pri závere o deklaratórnej povahe súdneho rozhodnutia
v sporoch o ochranu osobnostných práv napĺňa sankčný a prevenčný účel tohto inštitútu postihujúci
všetkých účastníkov súkromnoprávnych vzťahov pri riadnom a včasnom nesplnení peňažnej povinnosti.

Podporne súd dopĺňa ďalšie rozhodnutia súdov priznávajúce opodstatnenosť úrokov z omeškania ako
príslušenstva peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, a to napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 4.10.2023, sp.zn. 2Co/18/2023, uznesenie NS SR zo dňa 31.1.2022, sp.zn. 7Cdo/39/2021 a
súčasne zdôrazňuje, že rozhodnutia NS SR vo veciach sp.zn. 4Cdo/257/2019, sp.zn. 4Cdo/48/2017,
sp.zn. 7Cdo/243/2019, sp.zn. 7Cdo/339/2021 predstavujú v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP aktuálnu ustálenú

rozhodovaciu prax v riešení otázky úrokov z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy,
ktorou boli prekonané odlišné právne názory vyslovené v starších rozhodnutiach. Vychádzajúc preto
z uvedeného a s poukazom na ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., žalobca doručil
žalovanému žiadosť o predbežné prerokovanie nároku dňa 31.12.2022. V zmysle zákona, bol žalovaný
do šiestich mesiacov od dňa prijatia žiadosti povinný predbežne prerokovať uplatnený nárok žalobcu.
Lehota na predbežné prerokovanie nároku by mu tak uplynula dňa 30.06.2023. Žalovaný nárok žalobcu

predbežne prerokoval dňa 26.06.2023. Do omeškania s nezaplatenou časťou uplatneného nároku by
sa tak bol žalovaný dostal nasledujúci deň, teda od 27.06.2023. Žalobca si podanou žalobou uplatnil
úrok z omeškania v zákonnej výške až od 01.07.2023 do zaplatenia. Pokiaľ išlo o samotnú výšku úroku
z omeškania 5,00% ročne, táto bola zo strany žalobcu uplatnená vo výške, ktorá bola v medziach
stanovenýchustanovením§517ods.2OZvspojenís§3nariadeniavládyč.87/1995Z.z.Súdtakpriznal

žalobcovi úrok z omeškania, zohľadňujúc čiastočné plnenie poskytnuté žalobcovi zo strany žalovaného.
Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe uviedol, že poskytol žalobcovi plnenie dňa 22.09.2023. Uvedené
vyplývalo aj z predloženého výpisu zo žiadosti o realizáciu jednorazovej platby prostredníctvom Štátnej
pokladnice, ktorý predložil žalovaný. Súd tak berúc do úvahy vyššie uvedené, keď ustálil, že žalovaný sa
dostal do omeškania dňom nasledujúcim po dni oznámenia, že neuspokojí nárok žalobcu na náhradu

škody, zohľadňujúc tiež, že žalobca si úrok z omeškania uplatnil až od 01.07.2023, priznal žalobcovi úrok
z omeškania z priznanej sumy nasledovne: vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.250 Eur od 01.07.2023 do
22.09.2023 a vo výške 5,00% ročne zo sumy 860 Eur od 23.09.2023 do zaplatenia. O nároku na náhradu
trov konania rozhodol súd podľa pomeru úspechu vo veci. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie
obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2

OSP (k tomu napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 142/2014). Na rozdiel od predchádzajúcej
právnej úpravy nová právna úprava neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3
OSP), ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala
stranasporuvoveciúspechlenčiastočný,platípravidloobsiahnutév§255ods.2CSP(pomerúspechu).
Nepatrný neúspech Civilný sporový poriadok aktuálne nepozná, zohľadňuje sa teda každý neúspech,

a to vrátane neúspechu v časti príslušenstva pohľadávky. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na
konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku.
V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť
žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za
predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Napríklad pri sporoch o ochranu

osobnosti býva pravidlom, že si žalobca svoju nemajetkovú ujmu ocení spravidla vyššie, ako na koľko
mu ju odhadne súd podľa výsledkov vykonaného dokazovania. Nebolo by však celkom spravodlivé a v
súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval
iba preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto
prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce (pozri k tomu napr. nález Ústavného súdu ČR,

III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška
nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. (nález Ústavného súdu SR z 15. apríla 2020, sp.
zn. II. ÚS 399/2019). Žalobca sa domáhal voči žalovanému aj zaplatenia nemajetkovej ujmy. Nakoľko
súd jej vznik a potrebu kompenzácie prostredníctvom náhrady skonštatoval, tak považuje žalobcu v
tejto časti nároku za úspešného v plnom rozsahu vyplývajúcom z nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy, teda v sume 2.206,68 Eur (priznaná nemajetková ujma za väzobné trestné stíhanie neuhradená
žalovaným 860 Eur + uhradená žalovaným po začatí súdneho konania 390 Eur + nemajetková ujma za
vedenie trestného stíhania uhradená žalovaným po začatí súdneho konania 956,68 Eur). Žalobca sa
voči žalovanému domáhal aj náhrady majetkovej škody vo výške 7.572,50 Eur. Z uplatnenej majetkovej
škody zo strany žalovaného po podaní žaloby došlo k plneniu v prospech žalobcu v časti 1.774,43 Eur.

Akonedôvodnúsúdposúdilpodanúžalobužalobcuvozvyšnejčastiuplatnenejmajetkovejškodyvsume
5.798,07 Eur. Berúc do úvahy úspech žalobcu v časti zodpovedajúcej čiastočnému plneniu majetkovej
škody zo strany žalovaného a priznanej výšky nemajetkovej ujmy, bol žalobca v konaní úspešný v časti
o zaplatenie 3.981,11 Eur a neúspešný bol v časti o zaplatenie sumy 5.798,07 Eur. Podľa § 255 ods. 1v spojení s § 262 ods. 1 CSP, by mal mať žalovaný ako strana, ktorá mala v konaní väčší úspech ako
žalobca, nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi. Keďže však žalovanému v konaní žiadne trovy
nevznikli, súd rozhodol tak, že nárok na náhradu trov konania žalovanému nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku, do jeho výroku, ktorým bola jeho žaloba o zaplatenie 1.200 eur zamietnutá,
podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal jeho zmeny tak, že v tejto
časti bude jeho žalobe vyhovené, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, z dôvodov podľa § 365 odsek 1 písmeno f), písmeno g) a písmeno h) Civilného sporového

poriadku. Konštatoval, že napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol podanú žalobu okrem
iného aj v časti týkajúcej sa nároku na náhradu škody vo výške 1.200,- €, ktorá žalobcovi vznikla úhradou
odmenyzaslužbyobhajcu.Žalobcabolpočasceléhoprotinemuvedenéhotrestnéhostíhaniazastúpený
obhajcom, pričom z dôvodu vzatia do väzby išlo spočiatku o povinnú obhajobu. Dohodnutá odmena bola
obhajcovi zaplatená na dvakrát, a to dňa 20.10.2017 na základe faktúry číslo 11/2017 suma 1.200,- € a
následne dňa 13.12.2019 na základe faktúry číslo 18/2019 suma 1.800,- €. Vzhľadom na skutočnosť, že

v danom čase bol žalobca vo väzbe, prvú faktúru uhradila za žalobcu jeho sestra F. Q., a to prevodom z
účtu vedeného na meno jej manžela P.na Q.. Po prepustení z väzby žalobca svojej sestre sumu 1.200,-
€,ktorúzanehoobhajcovizaplatila,svojejsestrevrátil,čovkonanípredsúdomprvejinštanciepreukázal
čestným vyhlásením F. Q.. Na uvedené čestné vyhlásenie súd prvej inštancie súd pri svojom rozhodnutí
vôbec neprihliadal a nárok žalobcu v tejto časti zamietol. Svoje rozhodnutie v tejto časti odôvodnil

súd prvej inštancie údajným rozporom medzi zabezpečeným výpisom z účtu žalobcu a jeho tvrdením,
keď na pojednávaní na otázku zástupcu žalovanej uviedol, že platby, ktoré sú uvedené v čestnom
vyhlásení prebiehali bankovým prevodom. V súvislosti s uvedeným tvrdením žalobcu je potrebné uviesť,
že žalobca sa nevyjadroval k platbám, ktoré svojej sestre uhrádzal jednotlivo a konkrétne, ale len vo
všeobecnosti uviedol, že tieto platby jej boli uhrádzané aj prevodom z účtu. Zo zabezpečeného výpisu

z účtu žalobcu pritom skutočne vyplýva, že časť platieb uvádzaných v čestnom vyhlásení (nájomné za
byt) žalobca svojej sestre platil prevodom z účtu. Pri hodnotení výpovede žalobcu na pojednávaní je
pritom potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že žalobca sa k týmto skutočnostiam vyjadroval s odstupom
siedmich rokov a objektívne si teda nemusel pamätať na každú jednotlivú platbu. Skutočnosť, že
peňažnú sumu 1.200,- €, obhajcovi za svojho brata zaplatila, explicitne potvrdila sestra žalobcu F. Q.

vo svojom čestnom vyhlásení. Žalobca teda považuje jeho nárok na náhradu škody za jednoznačne
preukázaný. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, z ktorých vyplýva, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci navrhol zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie a v
tejto časti žalobe vyhovieť.

3. Proti tomuto rozsudku, do jeho vyhovujúcej časti, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, aby bola v tejto časti žaloba zamietnutá, alternatívne
jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, z dôvodov, že súd prvej
inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že žalobcu odškodnil nielen
sumou, ktorú judikatúra považuje za spravodlivú (túto poskytol dobrovoľne, v primeranom čase),
ale zároveň aj ďalšími nerelutárnymi formami náhrady nemajetkovej ujmy - konštatovanie porušenia

práva žalobcu a poskytnutie ospravedlnenia, ako to napokon predpokladá § 17 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. Uvedenú skutočnosť je potrebné mať na pamäti ako zásadnú pre aplikáciu judikatúry
vzťahujúcej sa k primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy, či ostatnej súvisiacej rozhodovacej činnosti
súdov doposiaľ, keďže žiadne súdne rozhodnutie nereflektuje skutočnosť dobrovoľného uspokojenia
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalovanou všetkými dostupnými prostriedkami pred uplatnením

nároku v ostávajúcej časti na súde. Navyše skutočnosť dobrovoľného poskytnutia odškodnenia v
nepeňažnej forme, tzn. v podobe konštatovania porušenia práva a ospravedlnenia v rámci predbežného
prerokovania nároku žalobcu, napadnutý rozsudok vôbec nezohľadňuje a z tohto dôvodu v prvom
rade namieta, že priznanie akejkoľvek ďalšej sumy náhrady nemajetkovej ujmy je neproporcionálne
a nespravodlivé. Poukázal na to, že v rámci predbežného prerokovania sa ministerstvo "nestotožnilo

s tvrdeniami žiadateľa o zásahu do dobrého mena, resp. straty klientov s poukazom na väzbe
bezprostredne predchádzajúcu nezamestnanosť žiadateľa. Zároveň vo vzťahu k tvrdeniam o vzniknutej
ujme spôsobenej trestným stíhaním v oblasti rodinného života ministerstvo zohľadnilo skutočnosti
konštatované súdom v oslobodzujúcom rozsudku, keď súd po vykonanom dokazovaní, vyslovil záver,že "medzi poškodenou a obžalovaným vznikali pravidelné hádky, ktoré sa týkali ich rozdielneho pohľadu
na výchovu dieťaťa, ďalej ekonomického fungovania rodiny, zainteresovaní poškodenej na starostlivosti
o domácnosť, rozpory ohľadne častých prespávaní mimo domácnosti, častých viacdenných služobných

ciest poškodenej s podozrením na mimomanželský vzťah poškodenej v dôsledku ktorých, došlo k
rozvratu vzťahov medzi manželmi." Ministerstvo má za to, že uvedené závery absolútne spochybňujú
príčinnú súvislosť medzi žiadateľom uplatňovanými právnymi titulmi a tvrdeným vznikom nemajetkovej
ujmy v rodinnom živote." V odôvodnení rozsudku absentovali akékoľvek tvrdenia podporujúce záver
o intenzite vplyvu rozhodnutia o väzbe na žalobcu, keďže všetky tam uvedené následky sa viazali na

trestné stíhanie ako také. Mal za to, že súd zásadne pochybil v priznaní náhrady nemajetkovej ujmy
vo výške 860 €, a to s ohľadom na absenciu relevantného skutkového základu pre takýto spôsob
rozhodnutia. Inak povedané, zo strany žalobcu neboli vo vzťahu k následkom rozhodnutia o väzbe v
priebehu súdneho konania prezentované také skutkové tvrdenia, ktoré by podporovali záver o potrebe
priznania ďalšej náhrady nemajetkovej ujmy, resp. o primeranosti náhrady v sume 50,- €/deň väzby.
Ním priznaná a uhradená relutárna náhrada zohľadňuje všetky prezumované následky spojené s

výkonom väzby, medzi ktoré v zmysle judikatúry patrí: prirodzený zásah do základných práv a slobôd
poškodeného (právo na slobodu pohybu, právo na súkromie) ako aj zásah do osobnostných práv
poškodeného (ľudská dôstojnosť, rodinný a spoločenský život a pod.). Súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku neuviedol žiadny výnimočný následok, resp. výnimočnú okolnosť prípadu, ktorá
by nebola ním už odškodnená. Inak povedané, súd prvej inštancie v podstate len zhrnul prezumované

následky výkonu väzby (vrátane konštatovania o dĺžke jej trvania, spôsobe rozhodnutia o sťažnosti),
ktoré sa v žiadnom smere nevyznačovali takou intenzitou, ktorá by mohla odôvodniť prijatie záveru
o nedostatočnosti už priznaného odškodnenia a zároveň primeranosti ďalšej náhrady nemajetkovej
ujmy vo výške 860,- €, teda ktorá by zodpovedala "značne zvýšenému zásahu do práv žalobcu".
Z priebehu konania na súde prvej inštancie je naopak zrejmé, že žalujúca strana zostala pasívna

a okrem výsluchu žalobcu, nenavrhla výsluch žiadnych ďalších svedkov, prípadne vykonanie iných
dôkazov, ktoré by boli (aspoň v hypotetickej rovine) spôsobilé preukázať intenzitu žalobcom tvrdeného
zásahu do osobnostných práv a potrebu jeho relutárneho odškodnenia nad rozsah ním priznaný a
uhradený dobrovoľne (vrátane nepeňažnej formy odškodnenia) pred začatím súdneho konania. Napriek
zmienenej pasivite žalobcu súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku neprípustne prezumuje následky

na zdravotnom stave žalobcu, ako aj predovšetkým narušenie vzťahu žalobcu s jeho maloletou dcérou.
Súdom prvej inštancie tvrdené následky zásahu v žiadnom prípade nemohli vyplynúť (a ani nevyplynuli)
z výsluchu samotného žalobcu bez súčasného vykonania dokazovania v podobe svedeckých výpovedí
zainteresovaných osôb. Z vykonaného dokazovania teda nebolo možné prijať súdom uvádzané závery
v bode 27 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Inak povedané, v skutočnosti bola žalobcovi priznaná

ďalšia náhrada (nad rámec už ním poskytnutej) len na základe prezumovaných následkov rozhodnutia
o väzbe (ktoré dobrovoľne saturoval) a na základe ničím nepreukázaných tvrdení žalobcu. Navyše súd
prvej inštancie úplne opomenul zohľadniť že "medzi poškodenou a obžalovaným vznikali pravidelné
hádky, ktoré sa týkali ich rozdielneho pohľadu na výchovu dieťaťa, ďalej ekonomického fungovania
rodiny, zainteresovaní poškodenej na starostlivosti o domácnosť, rozpory ohľadne častých prespávaní

mimo domácnosti, častých viacdenných služobných ciest poškodenej s podozrením na mimomanželský
vzťah poškodenej v dôsledku ktorých, došlo k rozvratu vzťahov medzi manželmi." Išlo pritom o podstatnú
skutočnosť, ktorá medzi stranami sporu ani nemohla byť sporná. Predmetnú námietku vzniesol v konaní
z toho dôvodu, že rozhodnutie o väzbe vo všeobecnosti má negatívny dopad na rodinný/súkromný
život poškodeného, keďže je spojené s odlúčením poškodeného od rodiny, teda spadá do kategórie tzv.

prezumovaných následkov. I existenciu týchto prezumovaných následkov je však možné vyvrátiť, a to
práve riadnym posúdením kvality rodinných väzieb a možného následku "vytrhnutia" poškodeného z
nich. Bola to práve skutočnosť existencie zjavne rozvráteného rodinného života žalobcu, ktorá viedla
žalovanú v rámci predbežného prerokovania k prijatiu záveru, že existencia prezumovaného následku
rozhodnutia o väzbe na rodinný/súkromný život žalobcu je významne oslabená/spochybniteľná. Navyše

absolútne zmätočný je v tomto smere napadnutý rozsudok, ktorý za toho istého skutkového stavu
na jednej strane deklaruje preukázanie intenzívneho zásahu do práv žalobcu nariadenou väzbou, na
druhej strane intenzitu zásahu samotným trestným stíhaním vyhodnotil ako nepreukázanú, dokonca
tvrdenia žalobcu (ktoré boli v prevažnej miere totožné pri trestnom stíhaní ako aj pri rozhodnutí
o väzbe) označil za všeobecné a nekonkretizované. Nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom

prvej inštancie tkvie aj v zohľadnení tvrdení žalobcu, že "čas strávený vo väzbe na neho vplýval zle
psychicky". Okrem toho, že išlo iba o tvrdenie žalobcu, ktoré nebolo podporené žiadnym iným dôkazným
prostriedkom, zhoršenie zdravotného stavu žalobcu, resp. eventuálne následky na zdravotnom stave
žalobcu, nemajú v zmysle právnej úpravy náhrady nemajetkovej ujmy (najmä § 17 ods. 3 zákona č.514/2003 Z. z.) na vznik takejto ujmy žiaden vplyv, a teda pri riadnom posúdení takéhoto nároku by
nemali byť súdom vôbec zohľadňované v rámci kritérií pri posudzovaní vzniku nemajetkovej ujmy na
strane poškodeného. Pod nemajetkovú ujmu nemožno subsumovať vznik ujmy na zdraví, nakoľko takýto

následok si žalobca nemôže uplatňovať z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, ale výlučne ako škodu
na zdraví. V takom prípade by bol však žalobca povinný spoľahlivo preukázať vznik škody na zdraví
napríklad znaleckým posudkom, avšak túto povinnosť si žalobca nesplnil. Škoda na zdraví je osobitným
nárokom, pre ktorého úspešné uplatnenie sa vyžaduje postup podľa § 444 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov v spojení s § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., t. j.

odškodňuje sa bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Žalobca tvrdenia o zhoršení zdravotného
stavu opomenul preukázať relevantnými dôkazmi, napr. lekárskymi správami a pod. Súd prvej inštancie
tak len nekriticky prevzal tvrdenia samotného žalobcu o zhoršení jeho zdravotného stavu a tieto bez
ďalšieho považoval za vzniknuté v priamej príčinnej súvislosti s vykonanou väzbou. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie neprípustným spôsobom a neodôvodnene (bez
skutkového základu) priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy za totožné prezumované následky

do osobnostnej sféry žalobcu, ktoré už boli žalovanou dobrovoľne saturované, tak peňažnou, ako aj
nepeňažnou formou odškodnenia už pred začatím tohto súdneho konania. Uvedené podľa názoru
žalovanej len dokazuje laxný prístup súdu prvej inštancie v prejednávanej veci, ktorý neposudzoval vec
v kontexte už poskytnutého odškodnenia (teda pristupoval k veci, akoby k odškodneniu vôbec nedošlo)
a neskúmal ani nevyhodnotil skutočné a preukázané následky, t. j. individualizované, a nie judikatúrou

prezumované, následky do osobnostnej sféry žalobcu z titulu namietaného rozhodnutia o väzbe, ktoré
by už ním neboli odškodnené. Bez toho, aby súd prvej inštancie relevantne odpovedal na otázku, prečo
žalovaným poskytnuté odškodnenie súd nepovažuje za dostatočné a to aj v situácii, keď žalobcovi
bola za zásah poskytnutá tak nepeňažná saturácia v podobe konštatovania zásahu do práv žalobcu a
písomného ospravedlnenia za zásah, ako aj peňažná saturácia v podobe priznanej a uhradenej náhrady

nemajetkovej ujmy v sume 390 €, pričom odškodnenie vo forme nepeňažnej saturácie súd absolútne
opomenul, vo výsledku spôsobuje nepresvedčivosť a neúplnosť napadnutého rozsudku. V danej veci
ide o rozhodovanie sporu, pre ktorý neexistuje zodpovedajúca inšpirácia v doterajšej rozhodovacej
činnosti súdov, pretože žalovaný dobrovoľne poskytol žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy formou
konštatovania porušenia práva, ospravedlnenia a napokon aj v peňažnej podobe. Akékoľvek doterajšie

výsledky rozhodovacej praxe súdov sú viazané na stav, kedy štát nároky poškodeného a priori neuznal.
Tu napadnutý rozsudok pritom uvedenú osobitosť zohľadnil len "matematicky" (reflektoval výlučne
relutárnu náhradu priznanú a uhradenú ním v sume 390 €). Nezohľadnenie zmeny postoja žalovaného
k nárokom poškodených v konečnom dôsledku znamená, že doterajšie výčitky súdov smerované k
žalovanému neboli v skutočnosti myslené vecne a žalovaný ich nemal zohľadniť, lebo ich zohľadnením

sa jeho procesná situácia v súdnych konaniach nezmenila. Či takýto záver je prijateľný, teda či
snaha žalovaného ostane nepovšimnutá, ponecháva na posúdení odvolacieho súdu. Zavádzajúce je
aj tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalovaný nevysvetlil dôvod pre priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v súvislosti s rozhodnutím o väzbe. Už v oznámení o výsledku predbežného prerokovania nároku
boli jasne vyjadrené argumenty o nepreukázaní zásahu rozhodnutia o väzbe do rodinného života

žalobcu (teda existencia prezumovaných následkov), rovnako tak vo vyjadrení k žalobe uviedol, že
spochybňuje "príčinnú súvislosť medzi žalobcom uplatňovanými právnymi titulmi a tvrdeným vznikom
nemajetkovej ujmy v rodinnom živote". Z doterajšej rozhodovacej praxe súdov rozhodujúcich o nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva, že pri posúdení výšky náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné
na strane konajúceho súdu zohľadniť osobitosti konkrétneho prípadu a opierať sa o celkom konkrétne

a preskúmateľné hľadiská, t. j. o obmedzenia vo vzťahu k priznávanej výške náhrady nemajetkovej
ujmy vyplývajúce tak z hmotnoprávnych predpisov (aktuálne zákon č. 274/2017 Z. z.), ktoré priamo
určujú výšku náhrady za spôsobenú ujmu, z relevantných rozhodnutí Ústavného súdu SR či ESĽP
ako aj zásady spravodlivého zadosťučinenia. V tejto súvislosti poukázal na to, že súd prvej inštancie
prekvapujúcoodmietolakonedôvodné"prisvojomrozhodovaníporovnávaťodškodnenieobetívprípade

násilných trestných s odškodnením osôb poškodených priamo rozhodnutiami štátu (k uvedenému pozri
aj nález Ústavného súdu SR sp.zn.: III. ÚS 754/2016)." Žalovanému je známe predmetné rozhodnutie,
avšak v tam posudzovanom prípade sa súdy zaoberali otázkou aplikácie kritérií a limitácie výšky
náhrady nemajetkovej ujmy ustanovených v zákone č. 514/2003 Z. z. na prípady, keď nezákonné
rozhodnutia boli vydané predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, pričom dospeli k nemožnosti

jeho aplikácie. V tomto prípade však bolo rozhodnutie o väzbe vydané dňa 28.09.2017, t. j. v čase keď
bolo účinné ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v jeho aktuálnom znení a preto generálne
odmietnutie predmetnej komparácie súdom považoval za vážne pochybenie. Za rovnako prekvapujúce
považoval opomenutie súdu porovnať súdom priznanú sumu s prípadmi skutkovo podobnými. Za takútokomparáciuvžiadnomprípadenemožnopovažovaťlenvšeobecnýodkazsúdunarozsudokNajvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/2357/2010, z ktorého by malo vyplývať, že primeraná výška
náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe je v štandardných prípadoch 30 až 60

€ za jeden deň väzby. Mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne určil dolnú hranicu odškodnenia
náhrady nemajetkovej ujmy v štandardných prípadoch, ak ju ustálil na 30 €, od ktorej potom následne
nesprávne posudzoval primeranosť odškodnenia v tu posudzovanom prípade. Suma 500,- Kč totiž po
správnosti koreluje so sumou cca 20 €. Vzhľadom k absencii komparácie tu prejednávaného prípadu
s inými/podobnými zo strany súdu, poukazoval príkladom na prípad, kde došlo k priznaniu sumy

10,04 € za deň väzby u bezúhonnej osoby, t. z. v sume nižšej ako žalovaná žalobcovi uhradil v
rámci procesu predbežného prerokovania. Sú mu z rozhodovacej praxe známe aj prípady, keď súdy
určili výšku náhrady nemajetkovej ujmy na sumu okolo 30 €/deň väzby u bezúhonnej osoby, avšak
z nižšie načrtnutých skutkových stavov vyplýva, že sa jedná o prípady neporovnateľne závažnejšie a
hlavne s preukázanými následkami (v prípade žalobcu, tento odkazoval výlučne na: I. prezumované
následky väzby, II. nepreukazné skutočnosti ohľadne narušeného vzťahu žalobcu s jeho dcérou, resp.

III. následky vo vzťahu k psychickému zdraviu). Žalovaný na uvedené poukazuje z dôvodu potreby
zohľadňovania rozhodovacej praxe súdov z pohľadu princípu rovnosti strán a právnej istoty a teda
potreby rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako tak, aby existoval vzťah priamej úmernosti medzi
závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady. Iba jednotnou interpretáciou zákona sa totiž zabezpečuje
jednota uplatnenia právnej úpravy v rovnakých prípadoch, zvyšuje sa právna istota a subjektom

práva sa umožňuje predvídať postup súdu, ktorý právna norma ukladá alebo predvída. V súvislosti s
vyššie uvádzanými príkladmi z rozhodovacej praxe však uviedol, že i v daných prípadoch bolo súdmi
rozhodované za situácie absencie dobrovoľnej saturácie náhrady nemajetkovej ujmy tak v peňažnej ako
aj v nepeňažnej forme, bez potreby iniciovania súdneho konania. Ani tam priznávané sumy náhrady
teda nezohľadňujú zmenený postoj žalovaného. Zdôraznil, že aj keď výška náhrady nemajetkovej ujmy

je predmetom voľnej úvahy súdu, aj táto úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné
hľadiská. Súd musí brať na zreteľ prvoradú satisfakčnú funkciu priznávanej peňažnej čiastky, ktorou je
zabezpečiť primerané zmiernenie nemajetkovej ujmy, s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu;
na druhej strane však nemožno priznávať neprimerané sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k
bezdôvodnému obohacovaniu sa, a ktoré by napr. pri porovnaní s odškodňovaním zásahov do iných

základných práv zaručených ústavou mohli niektoré ujmy na iných základných právach (napr. ujma
na zdraví, či dokonca na živote) bagatelizovať. Žalobcovi bola napadnutým rozsudkom v skutočnosti
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 1.250,- € (390,- € + 860,- €), čo predstavuje sumu 50,-
€/deň väzby. Dôvody a úvahy súdu, pre ktoré by mala byť táto suma v prípade žalobcu primeraná,
resp. prečo nie je v prípade žalobcu primeraná suma náhrady už žalovaným poskytnutá, v napadnutom

rozsudku absentujú. Naopak z rozsudku je zjavné, že súd prvej inštancie sa pri odôvodňovaní svojho
rozhodnutia nedokázal vymaniť z už zabehnutých "koľají", keď vôbec nereflektoval zmenu v jeho
postoji a uspokojenie nároku žalobcu v rámci predbežného prerokovania, pri ktorom boli zodpovedne
zohľadnené a saturované všetky prezumované (a nevyvrátiteľné) následky spojené s výkonom väzby
(iné relevantné žalobca nepreukázal ani v konaní). Preto zásadne odmieta považovať sumu 1.250,-

€ za vykonanú väzbu za primeranú a spravodlivú. Pre úplnosť poukázal aj na rozhodnutie ESĽP
Vasilevskiy a Bogdanov proti Rusku zo dňa 10.07.2018, v ktorom za nespravodlivé zbavenie slobody na
jeden a pol roka a na štyri roky boli sťažovatelia odškodnení sumou každý po 5.000,-€. Relevantnosť
judikatúry ESĽP nespočíva vo výške priznaných súm, nakoľko tie sú v každom prípade výsledkom
individuálneho posúdenia veci, ale v skutočnosti, že za neporovnateľne závažnejší zásah orgánov štátu

do práv jednotlivca, akým je obmedzenie osobnej slobody bez existencie zákonného rozhodnutia o
takomto obmedzení a zároveň po dlhšiu dobu, priznáva ESĽP oveľa nižšie sumy. Súd prvej inštancie
žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej výška nie je, s poukazom na ustanovenie § 17
ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., primeraná skutkovému stavu zistenému súdom v konaní (absencia
dôkazov, nesprávne prihliadanie na zdravotný stav a naopak neprihliadanie na preukázané zlé rodinné

vzťahy) a vôbec nezohľadňuje náhradu nemajetkovej ujmy (nepeňažnú) poskytnutú žalovaným v rámci
predbežného prerokovania. Súd rozhodnutie vo vzťahu k potrebe priznania ďalšej náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch nedostatočne a zmätočne odôvodnil, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a zároveň aj vec nesprávne právne posúdil, keď žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 860,- €, čo predstavuje naplnenie odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h)

CSP. V priebehu konania poukazoval na skutočnosť, že v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch skutočnosť, či žalobcovi ako poškodenému bude vôbec priznaná náhrada v peniazoch
a v akej výške, závisí od rozhodnutia (posúdenia súdu), pričom až rozsudok o priznaní náhrady
nemajetkovej ujmy má konštitutívny charakter. Omeškanie tak v tomto prípade nemohlo vzniknúťpredtým, než vznikla samotná povinnosť poskytnúť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Nemožno opomenúť, že žalovaný žalobcovi už na základe jeho žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody vyplatil peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú v danej veci po posúdení

podstatnýchskutkovýchokolnostípovažoval(anaďalejpovažuje)zaspravodlivúaprimeranúsatisfakciu
za zásahy do nemajetkových práv žalobcu. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel v napadnutom rozsudku k
záveru o nedostatočnej výške už takto vyplatenej náhrady (aj s prihliadnutím na poskytnutú nepeňažnú
satisfakciu), a sám žalobcovi priznal ďalšie peňažné plnenie, uvedená skutočnosť nezakladá jeho
omeškanie so súdom priznaným plnením nad rámec už vyplatenej náhrady, pretože aj s poukazom na

konštitutívny charakter rozhodnutia súdu o náhrade nemajetkovej ujmy a predovšetkým vlastnú voľnú
úvahu súdu pri určení výšky primeranej náhrady, nemohol predvídať k akým záverom ohľadom výšky
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy dospeje súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Namietal,
že ak by boli aj závery súdu premietnuté v napadnutom rozsudku vo vzťahu k vzniku omeškania
správne, nie je možné prijať záver, že sa dostal do omeškania zo sumy 1.250 €. Poukázal na str. 7
oznámenia o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody zo dňa 26.06.2023, kde

sa uvádza, že "priznaná náhrada majetkovej škody vo výške 1.774,43 € a náhrada nemajetkovej ujmy
vo výške 1.346,68 € bude uhradená spôsobom, ktorý bude ministerstvu v nadväznosti na doručenie
tohto oznámenia Vami notifikovaný." Spôsob úhrady bol žalobcom notifikovaný až podaním zo dňa
08.09.2023, kde žalobca slovami jeho právneho zástupcu uviedol "ospravedlňujem sa za oneskorené
podanie tejto informácie, ale nedarilo sa mi spojiť s klientom." V tejto súvislosti poukázal e na § 523

OZ. Za čas veriteľovho omeškania nie je dlžník povinný platiť úroky. Predložil predmetný dôkaz v
súlade s § 366 písm. d), keďže má za to, že jej v konaní súdu inštancie nebol známy názor súdu, ktorý
konštitutívne rozdelil obdobie jeho omeškania. Z uvedených dôvodov mal za to, že v otázke priznania
úroku z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.250 € od 01.07.2023 do 22.09.2023 a vo výške
5,00% ročne zo sumy 860 € od 23.09.2023 do zaplatenia, vychádza rozhodnutie súdu prvej inštancie z

nesprávneho právneho posúdenia veci, a teda je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP,
rovnakosúddospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam,čopredstavuje
naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP.

4.Odvolacísúdpreskúmalrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutejčastiavmedziachuplatňovaných

odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný nesporným
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného je čiastočne dôvodné.

5. V preskúmavanej veci nebolo zo skutkového hľadiska medzi stranami sporné, že uznesením
OkresnéhosúduBratislavaII,sp.zn.4Tp/1612/2017-10z28.09.2017,bolžalobcavzatýdoväzby,pričom
väzba u neho začala plynúť momentom zadržania 24.09.2017 a trvala až do 19.10.2017, teda 25 dní.
Žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č.k. 6T/59/2018-268 z 12.11.2019 oslobodený

spod obžaloby. Žalobca si v predmetnom konaní, okrem iného, uplatnil aj nárok na náhradu škody
spočívajúci v náhrade trov obhajoby v sume 1.198,07 eur a náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej mu
rozhodnutím o väzbe v sume 860 eur.

6. Súd prvej inštancie konštatoval, že pokiaľ ide o trovy obhajoby v trestnom konaní, tieto boli právnym

zástupcom žalobcu vyčíslené v celkovej sume 2.972,50 Eur, z ktorých zo strany žalovaného došlo dňa
22.09.2023 k úhrade sumy 1.774,43 eur. Neuhradená tak zostala suma 1.198,07 eur, pričom žalobca
poukazoval, že faktúru č. 11/2017 vo výške 1.200 eur uhradila dňa 20.10.2017 na účet právneho
zástupcu jeho sestra, ktorá v čestnom vyhlásení uviedla, že túto sumu jej žalobca vrátil. Súd prvej
inštancie náležite vyhodnotil dôveryhodnosť čestného vyhlásenia sestry žalobcu o vrátení jej sumy

1.200 eur vo väzbe na tvrdenia žalobcu na pojednávaní dňa 18.04.2024, že platby z čestného
vyhlásenia (vrátane sumy 1.200 Eur za trovy právneho zastúpenia) uhradil svojej sestre F. Q. bankovým
prevodom, pričom z predloženého výpisu z účtu žalobcu v období od 19.10.2017, teda od dňa, kedy
bol žalobca prepustený z väzby, až do 31.05.2019, však vykonanie takéhoto prevodu, ktorým by bol
žalobca vrátil svojej sestre uvedenú sumu 1.200 eur nijako nevyplýva. Žalobca vo svojom výsluchu na

pojednávaní dňa 18.04.2024 odpovedal na jednoznačne formulovanú otázku žalovaného týkajúcu sa
spôsobu priebehu všetkých platieb uvedených v čestnom vyhlásení jeho sestry, a preto správne súd
prvej inštancie vyhodnotil v tomto smere jeho výpoveď objektívne. Súd prvej inštancie tak nepochybil
v hodnotení výsluchu žalobcu, pokiaľ nedospel k záveru, že sa nevyjadroval k platbám, ktoré sestreuhrádzal jednotlivo a konkrétne, ale všeobecne. Za danej dôkaznej situácie preto odvolací súd dospel
zhodne so súdom prvej inštancie k záveru, že čestné vyhlásenie F. Q.A. nemožno považovať v kontexte
výpovede žalobcu za dostatočne hodnoverný dôkaz spoľahlivo preukazujúci vznik škody na majetku

žalobcu vynaložením trov obhajoby.

7. Žalobca si v súdnom konaní uplatnil aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1.250 eur,
ktorá mu vznikla v dôsledku obmedzenia osobnej slobody, vychádzajúc zo sumy 50 eur za jeden deň
výkonu väzby. Zo žalobcom uplatnenej sumy nemajetkovej ujmy žalovaný žalobcovi dobrovoľne plnil

sumu 390 eur ako kompenzáciu nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe, vychádzajúc zo
sumy 15 eur za jeden deň trvania väzby. Konajúci súd považoval za dôvodný nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy za obmedzenie osobnej slobody vo výške 50 eur denne sa jeden deň trvania väzby
s poukazom na to, že trestné stíhanie a v rámci neho i výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej
slobodyjednotlivcaavyvolávajúiďalšienegatívnedopadynajehoosobnýživotaživotnýosud.Zasahujú
do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto sú spôsobilé, okrem porušenia

práva na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, obmedziť, či porušiť
aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a
dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázal na to, že
pri hodnotení následkov neoprávneného držania vo väzbe v osobnej sfére žalobcu ako poškodeného je
potrebné vychádzať zo skutočnosti, že samotné držanie vo väzbe má z povahy veci už vo všeobecnosti

negatívne dopady do slobody pobytu a do práva na súkromie a v tomto ohľade výkon väzby sám o
sebe spôsobuje ujmu na základných právach, slobodách a dôstojnosti dotknutej osoby. Spôsobuje stres,
neistotu i úzkosť, čo žalobca sám potvrdil vo svojom výsluchu, keď uviedol, že byť vo väzbe bolo pre
neho psychicky náročné a dané obdobie narušilo rodinné väzby, zhoršenie vzťahu s maloletou dcérou,
s negatívnymi psychickými dosahmi na žalobcu. Uzavrel, že výkon väzby mal nesporne negatívny

vplyv na žalobcov súkromný život. Mal v konaní preukázané, že žalobca bol až do trestného stíhania
bezúhonný občan, ktorý nebol dovtedy nikdy obmedzený na osobnej slobode. Výkonom väzby bol
odtrhnutý od svojho štandardného sociálneho prostredia s minimálnou možnosťou styku so svojimi
blízkymi a najmä s (v tom čase) maloletou dcérou, s ktorou pred väzbou žil v spoločnej domácnosti.
Nakoľko sa teda pre každú fyzickú osobu výkonom väzby jedná o zásadný zásah do osobnostných

práv, je vylúčené, aby na sanáciu takéhoto stavu mohlo postačovať samotné konštatovanie porušenia
práva a vyslovenie ospravedlnenia zo strany žalovaného v texte oznámenia o výsledku predbežného
prerokovania nároku. Poukazoval na to, že osoba vo väzbe je navyše zásadným spôsobom obmedzená
v možnostiach stretávať so svojimi priateľmi a blízkymi, má nárok len na ich občasné krátke návštevy
vo väzenskom prostredí, má obmedzené sociálne, kultúrne, športové a akékoľvek iné aktivity, ktoré inak

mohla vykonávať. Pokladal za vylúčené, aby (okrem výnimočných prípadov) mohlo väzbou nedôjsť k
vzniku nemajetkovej ujmy, a zároveň za vylúčené, aby na sanáciu takéhoto stavu mohlo postačovať
samotné konštatovanie porušenia práva. Vychádzal z výsluchu žalobcu, ktorý uviedol, že čas strávený
vo väzbe na neho vplýval zle psychicky, došlo k narušeniu jeho spoločenských väzieb a zhoršeniu jeho
vzťahu najmä s maloletou dcérou. Navyše, nemenej závažnou skutočnosťou je to, že väzobné stíhanie

žalobcu neskončilo až jeho právoplatným oslobodením spod obžaloby, ale ukázalo sa ako nedôvodné
už na podklade podanej sťažnosti obvineného žalobcu voči uzneseniu sudcu pre prípravné konanie o
vzatí žalobcu do väzby. Sťažnostný súd v rozhodnutí sp.zn. 3Tpo/58/2017, z 19.10.2017 konštatoval,
že sudca pre prípravné konanie nedostatočným spôsobom skúmal zákonné splnenie predpokladov pre
nariadenieväzbyadospelknesprávnemuzáverupokiaľišloomožnosťnahradeniaväzbyuobvineného.

Vo veci trestného stíhania žalobcu tak neboli od počiatku splnené zákonné dôvody pre väzobné trestné
stíhanie, čo robí zásah do osobnostných práv žalobcu zo strany štátu, obmedzením jeho osobnej
slobody, ešte flagrantnejším. V danom prípade preto považoval za opodstatnené priznanie nemajetkovej
ujmy v peniazoch v sume 50 eur za deň strávený vo väzbe, ktorú považoval za primeranú výšku sumy
peňažnej satisfakcie, nijako sa neodkloňujúcu od štandardných náhrad v obdobných veciach.

8. Nakoľko výška priznaného peňažného zadosťučinenia v obdobných prípadoch by sa nemala
výrazne odlišovať, pri ustálení primeranosti tejto výšky vychádzal odvolací súd z rozhodovacej činnosti
Najvyššieho SR a Ústavného súdu SR.

9. Na základe záverov vyplývajúcich z nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 754/2016, nemožno
považovať za neprimerané odškodnenie väzby sumou 1.000 eur mesačne, ktorú poškodený ťažko
znášal, pociťoval neistotu a beznádej, pričom znášal vo väznici poníženie.10. Vo veci vedenej na Najvyššom súde SR sp.zn. 1Cdo/86/2022 dovolací súd zamietol dovolanie vo
veci, v ktorej bol žalobca odškodnený za väzbu priznaním náhrady nemajetkovej ujmy v sume 40,05 eur
denne s poukazom na zhoršenie jeho psychického stavu s dopadom na jeho duševné zdravie. Dovolací

súd v tejto súvislosti poukázal v bode 23 odôvodnenia na odmietajúce rozhodnutia dovolacieho súdu
týkajúce sa priznanej výšky náhrady škody, ako napríklad v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/155/2021 (odvolací
súd priznal za väzbu trvajúcu 8 mesiacov náhradu škody 13 300 eur a 15 000 eur za trestné stíhanie),
sp. zn. 7Cdo/263/2020 (odvolací súd priznal za väzbu trvajúcu 9 mesiacov náhradu škody 15 000 eur),
sp. zn. 5Cdo/201/2013 (väzba v trvaní 6 mesiacov a trestné stíhanie boli odškodnené sumou 25 000

eur), sp. zn. 3Cdo/25/2019 (väzba v trvaní 9 mesiacov bola odškodnená sumou 9 000 eur; spolu s
trestným stíhaním 27 000 eur). Dovolací súd tak výšku náhrady 15 600 eur považoval vo vzťahu k počtu
dní väzby (385) za primeranú (40,52 eura/deň väzby) a to najmä vzhľadom na následky, ktoré obidve
väzby žalobcovi spôsobili.

11. Vo veci vedenej na Najvyššom súde SR sp.zn. 7Cdo/150/2023 dovolací súd zamietol dovolanie vo

veci, v ktorej bola žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 50 eur za jeden deň trvania
väzby.Vdanej veciodvolacísúduviedol,žežalobcasvojnároknanáhradunemajetkovejujmyodôvodnil
skutočnosťou, že počas trvania väzby bol žalobca vylúčený nielen zo spoločenského života, kultúrneho
a športového, ale najmä z rodinného života. Vo väzbe bol pod silným psychickým tlakom ohľadne jeho
budúcnosti, pretože bol obvinený zo závažného trestného činu, za ktorý mu v prípade uznania viny hrozil

trest odňatia slobody až na 10 rokov nepodmienečne. Žalobca v dôsledku nezákonného väzobného
stíhania prišiel o svoje živobytie, o svoju dobrú povesť v rodnej obci. Po prepustení z väzby sa žalobca
nevedel zaradiť do normálneho života, a to aj v dôsledku správania sa okolia vo vzťahu k žalobcovi. Život
žil v malej obci, v ktorej každý vedel, že žalobca bol vo väzbe a po prepustený každý naňho zazeral ako
na zločinca. Následkom toho, že žalobca začal nadmerne požívať alkohol a trvalo mu dlhšiu dobu, aby

si opäť našiel zamestnanie. Vzhľadom na vykonané dokazovanie považoval odvolací súd za primerané
priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50 eur za jeden deň väzby, čo po prepočte (153
dní nezákonnej väzby) predstavuje sumu 7.650 eur. V bode 26 odôvodnenia uznesenia Najvyšší súd
SR dodal, že otázka, aká má byť výška náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej väzbou, je vždy závislá
od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci,

ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Pri posúdení a hodnotení zákonom
ustanovených východísk postupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a
nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. Inak povedané, závery súdov pri posudzovaní nastolenej
otázky sú výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci,
ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súdy viedli k prijatiu

toho-ktorého rozhodnutia.

12. Vo veci vedenej na Najvyššom súde SR sp.zn. 5Cdo/111/2023 dovolací súd zamietol dovolanie
vo veci, v ktorej bola žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 40 eur za jeden deň
trvania väzby. V danej veci odvolací súd uviedol vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy jej určenie

je vždy závislé od výsledku posúdenia individuálnych a jedinečných skutkových okolností každej
prejednávanej veci, a teda je na úvahe súdu, ktorý vec prejednáva a rozhoduje, v akej výške prizná
nemajetkovú ujmu za nezákonnú väzbu, avšak toto jeho rozhodnutie musí byť vždy náležite odôvodnené
a nesmie vykazovať znaky svojvoľnosti. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu je
potrebné vychádzať napríklad z povahy trestnej veci, dĺžky obmedzenia osobnej slobody, následkov

väzby na osobný, rodinný, pracovný život žalobcu, osobu žalobcu, atď. Najvyšší súd Slovenskej
republiky vo vzťahu k uvedenej problematike vo svojom uznesení sp. zn. 4Cdo/125/2019 zo dňa 27.
09. 2019 uviedol nasledovné: "Každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a
osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať
vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné;

ide o zodpovednosť absolútne objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci samej, čím je
založená zodpovednosť štátu za škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia.
Pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osoby sudcom
nesvedčí bagatelizovanie závažnosti ujmy priznávaním neprimerane nízkych, resp. žiadnych náhrad;
také rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona i jeho účelu a pôsobí mnohokrát veľmi

cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa pravidla, podľa ktorého
"nerob druhému to, čo nechceš, aby robili tebe"." Odvolací súd zastával názor, že v prípade určovania
výšky náhrady nemajetkovej ujmy možno na jednej strane vychádzať z tzv. prezumovaných následkov,
ktoré nie potrebné v konaní osobitne preukazovať. Osobitne tak nie je potrebné preukazovať to, ženezákonná väzba zasiahla do práva na súkromie, práva na ochranu súkromného života, osobnej
slobody, dôstojnosti, cti, dobrej povesti, psychiky, či rodinného života žalobcu. Na strane druhej je
potrebné vychádzať z už spomínaných individuálnych okolností konkrétneho prípadu, ktoré musí

žalobca v konaní už preukázať. Týmito individuálnymi okolnosťami môžu byť napríklad vážne zdravotné
problémy, psychické problémy, zničenie alebo podstatný zásah do vzťahov žalobcu (rodinných,
pracovných, priateľských, spoločenských), odcudzenie sa s rodinou, psychická ujma rodiny, trvajúce
poškodenie dobrého mena, spoločenského postavenia, atď., pričom tieto individuálne okolnosti musia
mať priamu príčinnú súvislosť s nezákonným rozhodnutím o väzbe. V predmetnom prípade žalobca

poukazoval na ujmu, ktorá mu vznikla v osobnom, rodinnom živote, pracovnom živote, či na ujmu
vzniknutú na jeho zdraví a psychike. Tu odvolací súd poukázal na to, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno a nepreukázal aké zdravotné, či psychické problémy mu vznikli v spojitosti s nezákonnou
väzbou, keďže jednak bližšie nešpecifikoval konkrétne problémy, ktoré mu vznikli a jednak v konaní
nepredložil žiadne lekárske správy, ktoré by jeho tvrdenia preukazovali. Rovnako žalobca nepreukázal
žiadne súdne rozhodnutie alebo uzatvorenú dohodu, z ktorých by vyplývala tak výška výživného na

maloleté deti, ktorú je povinný uhrádzať k rukám ich matky, ako ani výška vzniknutého dlhu na výživnom.
Pokiaľ žalobca poukazuje v odvolaní na to, že prišiel o jediný zdroj svojich príjmov, keďže nemohol
vykonávať podnikateľskú činnosť, tento nárok žalobcu nemožno priznať v rámci nemajetkovej ujmy,
ale len v rámci náhrady škody, ktorú si však žalobca v tomto konaní neuplatnil, preto sa odvolací súd
uvedenou námietkou žalobcu nezaoberal. V konečnom dôsledku tak možno na jednej strane prisvedčiť

tvrdeniam žalovaného o neunesení dôkazného bremena žalobcom v tomto smere, na strane druhej však
nemožno konštatovať, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vôbec. Odvolací súd poukázal na to, že
bolo dostatočne preukázané, že vzťah žalobcu a jeho detí bol pred rozhodnutím o jeho vzatí do väzby
dobrý (možno nie ideálny), bol s nimi v pravidelnom styku, zaujímal sa o ne a prispieval na ich výživu,
pričom v dôsledku nezákonného rozhodnutia o väzbe došlo k negatívnemu zásahu do tohto vzťahu,

keďže počas šesťmesačnej väzby nebol s deťmi v žiadnom kontakte, či už osobnom, telefonickom alebo
písomnom. Podľa názoru odvolacieho súdu však bolo potrebné ešte osobitne zohľadniť aj tú skutočnosť,
že počas tohto obdobia došlo medzi žalobcom a jeho deťmi k určitému "ochladnutiu" vzájomných
vzťahov, nakoľko v prípade maloletých detí je potrebné, aby tieto mali zabezpečený pravidelný styk s
oboma rodičmi, a to aj v prípade, ak títo nežijú spolu, pretože pre správny psychický vývoj dieťaťa je

potrebný výchovný vplyv tak matky, ako aj otca. Čím dlhšie boli maloleté deti bez styku so žalobcom,
tým viac dochádzalo jednak k narušeniu ich vzájomného vzťahu a jednak k potrebnému výchovnému
vplyvu, a to aj v tom prípade, ak si to maloleté deti vzhľadom na svoj vek neuvedomovali (tu odvolací
súd poukazuje na to, že z lustrácie žalobcu v registri obyvateľov vyplýva, že v čase väzby žalobcu boli
deti žalobcu vo veku 8, 10 a 12 rokov). Odvolací súd nemôže prisvedčiť ani námietkam žalovaného o

tom, že ak by bol vzťah žalobcu a detí taký dobrý, tieto by ho iste kontaktovali, pretože deti žalobcu
v čase jeho väzby nemuseli mať ani vedomosť o tom, že sa nachádza vo väzbe vzhľadom na ich
vek. Rovnako odvolací súd nepochybuje o tom, že adaptácia na život vo väzbe je náročná, pričom je
potrebné zohľadniť nielen tzv. adaptačné obdobie, ale aj to, že čím dlhšie samotná väzba trvá, tým
negatívnejší vplyv na psychiku uväznenej osoby má, čo bolo taktiež potrebné podľa názoru odvolacieho

súdu zohľadniť ako individuálnu okolnosť v predmetnom prípade. Napokon sporným medzi stranami
bolo aj určenie samotnej výšky nemajetkovej ujmy, kde žalobca súdom určenú výšku považoval za
podhodnotenú a žalovaný naopak za nadhodnotenú. Súd prvej inštancie pri určení výšky nemajetkovej
ujmy vychádzal najmä z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 30Cdo/2357/2010 v zmysle ktorého
sa náhrada nemajetkovej ujmy pohybuje orientačne vo výške 20 eur - 60 eur sa deň väzby, t. j. 600 eur

- 1.800 eur mesačne, pričom osobitne zohľadnil aj výšku maximálnej náhrady nemajetkovej ujmy pre
rok 2019, ktorá bola vo výške 26.000 eur. Prihliadnuc na individuálne okolnosti predmetného prípadu
považoval za dostatočnú výšku nemajetkovej ujmy spolu vo výške 4.500 eur. S úvahou ako dospel súd
prvej inštancie ku konečným záverom o výške nemajetkovej ujmy odvolací súd súhlasil, ale zároveň
poukázal na to, že uvedená suma nie je podľa jeho názoru dostačujúca vzhľadom na zistený skutkový

stav a individuálne okolnosti prípadu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca bol vo väzbe
od 24.11.2018 do 27.05.2018, t. j. spolu 185 dní, teda súd prvej inštancie v zmysle českej judikatúry
priznal žalobcovi v prepočte približne 24,30 eur za deň väzby, t. j. sumu na dolnej hranici nemajetkovej
ujmy za deň väzby. Odvolací súd mal však za to, že celková suma 4.500 eur ako náhrada priznanej
nemajetkovej ujmy nie je postačujúca, a to vzhľadom už na konštatovaný negatívny zásah do rodinných

vzťahov medzi žalobcom a jeho deťmi, ako aj dĺžku nezákonnej väzby, preto videl dôvod na zvýšenie
tejto sumy, a to na sumu 40 eur za deň nezákonnej väzby. Uvedenú sumu považoval za postačujúcu
na odškodnenie trvania nezákonnej väzby a jej následkov na život žalobcu, ktoré žalobca preukázal len
vo vzťahu k deťom a dĺžke trvania väzby (tak ako to zistil aj súd prvej inštancie), hoci poukazoval aj nainé okolnosti prípadu, ktoré sa mu však ďalej nepodarilo už nepreukázať. Preto priznanie vyššej sumy
nepovažoval odvolací súd za odôvodnené. Žalobca má tak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spolu
vo výške 7.400 eur (185 x 40 eur). Odvolací súd tak na rozdiel od súdu prvej inštancie považoval celú

dobu 185 dní za dobu, keď bol žalobca bez možnosti starostlivosti o deti.

13. Odvolací súd posúdil primeranosť nemajetkovej ujmy aj v kontexte s rozhodnutiami Európskeho
súdu pre ľudské práva. Vo veci Winkler proti Slovenskej republike priznal ESĽP sumu 8.000 eur za
nezákonnú väzbu, pretože odškodnenie priznané Ústavným súdom SR v sume 70.000 Sk nepovažoval

za dostatočné. Vo veci Petrov proti Slovenskej republike ESĽP priznal náhradu nemajetkovej ujmy 8.000
eur z dôvodu absencie rozhodnutia o väzbe od 5. do 8.11. 2010. Vo veci Kormoš proti Slovenskej
republike priznal ESĽP sumu 12.000 eur z titulu nemajetkovej ujmy, pretože odškodnenie Ústavného
súdu SR za nezákonnú väzbu vo výške 100.000 Sk považoval za príliš nízke. Európsky súd pre ľudské
práva v rozsudku H. proti Slovenskej republike z 3. novembra 2011 dospel k záveru porušení čl. 5 ods.
1 dohovoru, pričom konštatoval, že ústavný súd síce výslovne uznal porušenie sťažovateľovho práva

podľa dohovoru, ale vzhľadom na nepriznanie žiadneho primeraného finančného zadosťučinenia jeho
nález nepredstavoval pre sťažovateľa náležitú nápravu, a to berúc do úvahy význam práva na osobnú
slobodu a bezpečnosť, ktoré je zaručené v článku 5 ods. 1 dohovoru a dĺžku sťažovateľovej väzby,
ktorú ústavný súd vyhodnotil ako nezákonnú. Za týchto okolností ESĽP dospel k záveru, že sťažovateľa
možnoajnaďalejpovažovaťza"obeť"porušeniaprávvzmyslečl.34dohovoru.Európskysúdpreľudské

práva v tomto prípade priznal sťažovateľovi sumu 15.000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a sumu 452 eur
ako náhradu nákladov a výdavkov. Európsky súd pre ľudské práva sa v rozsudku Y. proti Slovenskej
republike z 8. novembra 2011 stotožnil s právnym názorom ústavného súdu, že sťažovateľova väzba
po tom, ako uplynula lehota, na ktorú bola v prípravnom konaní predĺžená, bola nezákonná. Z toho
dôvodu konštatoval, že došlo k porušeniu článku 5 ods. 1 dohovoru. Ďalej uviedol, že sťažovateľa možno

považovať za poškodenú osobu, pretože primerané finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom
bolo podľa neho vzhľadom na význam práva na osobnú slobodu a dĺžku sťažovateľovej väzby, ktorá
nebola pokrytá súdnym rozhodnutím, príliš nízke, preto sťažovateľovi priznal sumu 12.000 eur z titulu
nemajetkovej ujmy a sumu 2.000 eur z titulu nákladov a výdavkov.

14. Výšku konkrétnej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy však nie je možné exaktne matematicky
stanoviť, nie je možné ani mechanicky (automaticky) prevziať peňažné sumy priznávané rozhodnutiami
súdov ako odškodnenie nemajetkovej ujmy v iných prípadoch, nakoľko nejde o paušálne peňažné
sumy. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy totiž stanovuje súd v každom jednotlivom prípade na
základe voľnej úvahy a je tak výsledkom individuálneho posúdenia všetkých konkrétnych okolností

každého jednotlivého prípadu s tým, že konečná výška musí vychádzať zo zásady primeranosti,
zodpovedať všeobecnej predstave spravodlivosti a slušnosti a požiadavke rozumného usporiadania
vzťahov medzi stranami. Vždy je potrebné mať na zreteli prvoradú satisfakčnú funkciu priznávanej
peňažnej čiastky, ktorou je zabezpečiť primerané zmiernenie a vyváženie vzniknutej nemajetkovej ujmy,
v opačnom prípade by neprimeraná výška odškodnenia vo svojich dôsledkoch viedla k bezdôvodnému

obohacovaniu. Z hľadiska primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy môže byť smerodajným
vodítkom aj rozhodnutie súdu v inej skutkovo porovnateľnej veci, nakoľko výška priznaného peňažného
zadosťučinenia v obdobných prípadoch by sa nemala výrazne odlišovať. Peňažná náhrada tak musí
byť výsledkom aplikácie zodpovedajúcej právnej úpravy na konkrétny skutkový stav zistený v každom
individuálnom prípade vykonaným dokazovaním. Výška priznanej náhrady tak musí byť objektivizovaná

výsledkami vykonaného dokazovania a v odôvodnení rozhodnutia racionálne vysvetlená so zreteľom
na použitú právnu úpravu.

15. Súdna prax v súvislosti s odškodňovaním vzniknutej nemajetkovej poukázala na to, že z dôvodovej
správy k zákonu č. 412/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vyplýva, že "Posúdenie výšky škody je závislé od úvahy
súdu, ktorý má možnosť zvážiť všetky relevantné skutočností konkrétneho prípadu." Sudcovia sú pri
výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní nielen ústavou a ústavným zákonom,
ale aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom, t. j. dohovorom (čl. 144 ods.
1 ústavy). Dôvodom, pre ktorý zákonodarca pristúpil k limitácii výšky náhrady nemajetkovej ujmy,

nie je (a ani nemôže byť) snaha o zníženie výdavkov štátu na odškodnenie dotknutých osôb, t. j.
ekonomické záujmy štátu. Opačný výklad by mohol brániť nielen možnosti, ale predovšetkým povinnosti
všeobecných súdov zvážiť všetky relevantné skutočnosti toho-ktorého prípadu. V právnom štáte právny
poriadok nechráni štátnu moc pred občanmi. Právny poriadok v právnom štáte určuje postup orgánovverejnej správy tak, aby neboli porušované práva občanov (m. m. II. ÚS 62/99, ZNaU 74/1999).
Všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie
trestného stíhania širokou mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním

odškodňovania iných prípadov upravených v iných právnych normách. Je to tak jednak preto, že vždy
v týchto prípadoch je nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto, že v prípade
mechanického prenášania limitov právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo znamenať
predchádzajúce posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej spravodlivosti
(nemožno limitovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie porovnávaním odškodňovania

bolesti či obetí trestných činov, pokiaľ všeobecnému súdu nepatrí právomoc posúdiť takúto zákonnú
úpravu z hľadiska spoločenskej spravodlivosti). Významným je však i to, že z hľadiska ústavnoprávneho
je zodpovednosť štátu v týchto prípadoch konštruovaná ako objektívna absolútna zodpovednosť.
Stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň či mesiac trvania väzby alebo
vedenia trestného stíhania vopred pre všetky prípady nie je možné, pretože primeranosť výšky náhrady
nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno

vopred postihnúť. Rovnako tak nie je možné ani mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe
súdov iných štátov či Európskeho súdu pre ľudské práva, a to najmä s ohľadom na odlišnosť životnej
úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá rovnako tak musí byť zohľadnená, pokiaľ priznaná výška náhrady
nemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám spravodlivosti a slušnosti v danom čase a na danom
mieste. Ani to však neznamená, že takúto rozhodovaciu prax týchto orgánov by nebolo na mieste

nezohľadniť.

16. V posudzovanej veci odvolací súd pri odškodňovaní ujmy vzniknutej väzbou vychádzal z toho, že
väzba má za následok zásah do ústavou garantovaného práva osobnej slobody, slobody pohybu a
pobytu, práva na súkromie. Konkrétne okolnosti významné pre ustálenie výšky náhrady nemajetkovej

ujmy musia byť v kontradiktórnom procese tvrdené a preukazované poškodenou osobou. Poškodenú
osobu totiž zaťažuje bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno preukázať dôvodnosť uplatňovanej výšky
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy.

17. Pri odškodňovaní ujmy vzniknutej väzbou správne preto súd prvej inštancie vychádzal z

prezumovaných následkov vyvolaných vzatím do väzby, a správne zohľadnil, že väzba má za následok
závažný zásah do ústavou garantovaného práva osobnej slobody, slobody pohybu a pobytu, práva na
súkromie. Je nepochybné, že obmedzenie osobnej slobody výkonom väzby je spôsobilé zasiahnuť do
práva osoby na rešpektovanie a ochranu jej rodinného a pracovného života, dôstojnosti, dobrého mena,
osobnej cti a vážnosti. Rovnako je potrebné považovať za nesporné, že väzba je spojená s prežívaním

nepríjemných pocitov, a má za následok aj negatívne psychické dopady so zreteľom na skutočnosť, že
spôsobuje stres, vyvoláva neistotu, beznádej až úzkosť. Možno preto konštatovať, že výkon väzby u
každej osoby má za následok negatívny zásah do osobnostných práv s nepriaznivým dopadom na jej
súkromný život.

18. V preskúmavanej veci žalobca v podanej žalobe v rámci opisu rozhodujúcich skutočností neuviedol
žiadne konkrétne negatívne následky výkonu väzby v jeho súkromnom živote či spoločenskom
uplatnení. Pokiaľ vo svojej výpovedi uviedol, že väzba bola pre neho psychicky náročná a že narušila
jeho rodinné väzby pokiaľ išlo o jeho vzťah s maloletou dcérou, odvolací súd dospel k záveru, že
žalobca tak potvrdil vznik len tých negatívnych následkov, ktoré sú v prípade výkonu väzby spojenej

so zamedzením styku s vonkajším prostredím, prezumované a možno ich tak všeobecne predpokladať
u každej osoby vzatej do väzby. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie, že výkon väzby
predstavuje zásadný zásah do osobnostných práv a je tak vylúčené, aby na jeho sanáciu postačovalo
samotné konštatovanie porušenia práva a vyslovenie ospravedlnenia. Zhodne so súdom prvej inštancie
považuje aj odvolací súd za súdnou praxou ustálené odškodňovanie väzby náhradou nemajetkovej ujmy

v rozpätí od 30 do 60 eur za jeden deň väzby.

19. V danom prípade žalobca preukázal iba skutočnosť, že väzba mala za následok náhle a násilné
pretrhnutie jeho vzťahu s maloletou dcérou, nad rámec uvedeného však už bližšie netvrdil žiadne
konkrétne skutočnosti, z ktorých by bolo možné usudzovať na závažnosť dopadu uvedenej skutočnosti

na intenzitu narušenia jeho vzťahu s maloletou, na jej zdravý vývin, nie je zrejmé, či a do akej miery bola
maloletá vzhľadom na svoj vek odkázaná na osobnú starostlivosť zo strany žalobcu.20. Žalobca neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti týkajúce sa psychickej náročnosti výkonu väzby,
ktoré by boli spôsobilé zanechať nepriaznivé následky na jeho duševnom zdraví. Žalobca netvrdil, že by
bol vzatím do väzby náhle a nedobrovoľne vytrhnutý z pracovného života s dopadom na ďalšie pracovné

uplatnenie.

21. Za stavu, keď v danom prípade žalobca tvrdil len existenciu prezumovaných následkov obmedzia
osobnej slobody výkonom väzby, za ktoré sa mu žalovaný dobrovoľne ospravedlnil, dospel odvolací
súd k záveru, že žalobcovi patrí náhrada nemajetkovej ujmy na spodnej hranici súdmi obvykle

priznávaného rozpätia, ktorej zodpovedá suma 30 eur denne. Nad rámec uvedenej sumy bolo tak
dôkaznou povinnosťou žalobcu preukázať závažnosť vzniknutej ujmy a konkrétne okolnosti, za ktorých
k nej došlo, intenzitu negatívnych zásahov do jeho súkromného života, mieru dopadu na možnosti jeho
pracovného a spoločenského uplatnenia vo väzbe na jeho doterajší život.

22. V danom prípade žalobcom nebola tvrdená ujma v oblasti súkromného života takej intenzity a

rozsahu, ktorá by odôvodňovala priznanie ním požadovanej peňažnej náhrady. Žalobca v priebehu
konania netvrdil žiadne právne významné skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať
na závažný dopad väzby na kvalitu vzťahov žalobcu s najbližšími rodinnými príslušníkmi. Na rozdiel od
súdu prvej inštancie nepovažoval odvolací súd za relevantnú skutočnosť, že od počiatku neboli splnené
zákonné dôvody pre väzobné stíhanie žalobcu a že by táto skutočnosť mala za následok zvýšenie

závažnosti zásahu do osobnostných práv žalobcu obmedzením ho na osobnej slobode.

23. Aj keď v obdobnej veci žalovaným uvádzané rozhodnutia odvolacích súdov, ktoré neboli
preskúmavané dovolacím súdom, nie sú pre konajúci odvolací súd záväzné, môžu byť určitých
vodítkom pri úvahách o výške náhrady nemajetkovej ujmy, avšak odvolací súd zastáva názor, že nižšia

výška peňažnej náhrady by už neplnila svoj satisfakčný účel, a to zmierniť následky, ani vo vzťahu
k automatickým/prezumovaným následkom spojeným s tak závažným zásahom ako je obmedzenie
osobnej slobody vzatím do väzby.

24. Pokiaľ žalovaný namietal, že dobrovoľne časť nemajetkovej ujmy uhradil, táto skutočnosť nemôže

byť podľa názoru odvolacieho súdu relevantným dôvodom na zníženie peňažnej náhrady na sumu 15
eur, pretože tým dochádza k bagatelizovaniou závažnosti následkov väzby a nemôže byť dôvodom
na eliminovanie zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy. Odvolací súd nezistil, že by
žalovanýmpriznanávýškapeňažnejsatisfakciemalaodrazvustálenejsúdnejpraxi.Peňažnásatisfakcia
dobrovoľne priznaná žalovaným nie je spôsobilá eliminovať vznik osobnej ujma spojenej s tak zvlášť

citeľným zásahom, akým je výkon väzby. Jej zmierenie či vyváženie nemožno napraviť ani dobrovoľnou
úhradou časti nemajetkovej ujmy.

25. Vzhľadom na to, že žalobcom boli tvrdené len negatívne následky bežne s výkonom väzby spojené,
odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie považoval za primeranú výšku náhrady nemajetkovej

ujmy ustálenú súdnou praxou na najnižšej hranici 30 eur denne, a preto dospel k záveru, že žalobcovi
patrí náhrada vo výške 750 eur za 25 dní výkonu väzby. Nakoľko žalovaný zaplatil žalobcovi sumu
390 eur, zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 360 eur. Odvolací súd sa tak stotožnil so
žalovaným, že žalobca v priebehu sporu neprezentoval také relevantné skutkové tvrdenia, ktoré by
podporovali záver o potrebe priznania peňažnej náhrady 50 eur za 1 deň trvania väzby. Žalovaným

priznaná suma 15 eur podľa názoru odvolacieho súdu nedostatočne zohľadňuje všetky prezumované
následky spojené s náhlym a násilným zamedzením styku žalobcu s vonkajším prostredím obmedzením
ho na slobode v trestnom konaní, ktoré sa v konečnom dôsledku ukázalo ako nedôvodné.

26. Odvolací súd; s prihliadnutím na tieto skutočnosti; považoval výšku nemajetkovej ujmy za primeranú

závažnosti zásahu do osobnostných práv žalobcu aj vzhľadom na to, že v zmysle zák. č. 215/2006 Z.z.
účinného do 1.1.2018 je obetiam trestných činov v prípade spôsobenia smrti priznané odškodnenie vo
výške päťdesiatnásobku minimálnej mzdy, ktorá bola stanovená pre rok 2017 vo výške 435 eur.

27. Priznaná výška odškodnenia nemajetkovej ujmy 30 eur denne je podľa názoru odvolacieho

súdu potrebná na vyváženie, resp. zmiernenie následkov ujmy vzniknutej žalobcovi výkonom väzby,
nevymyká sa z medzí predstáv spravodlivosti a slušnosti a zohľadňuje aj fakt, že žalobcovi sa dostalo
primeraného zadosťučinenia v inej ako peňažnej forme, ktoré však na jej účinné reparovanie nie je
postačujúce.28. Záver súdu prvej inštancie, že žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy má oporu v ustálenej súdnej praxi (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.

8Cdo/15/2023, 4Cdo/31/2021, 4Cdo/257/2019, rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 236/2023)
a konajúci sú tiež správne ustálil, že žalovaný sa dostal do omeškania dňom 27.06.2023, po tom
ako nárok žalobcu predbežne prerokoval dňa 26.06.2023. Žalovaný sa tak dostal do omeškania so
zaplatením sumy 750 eur, a preto ho odvolací súd zaviazal na zaplatenie úrokov z omeškania 5% ročne
zo sumy 750 eur od doby požadovanej žalobcom 01.07.2023 do čiastočného plnenia dňa 22.09.2023 a

5% ročne zo sumy 360 eur od 23.09.2023 do zaplatenia.

29. Žalovaným v odvolaní uvádzané nové skutočnosti týkajúce sa žalobcom notifikovaným spôsobom
úhrady považoval odvolací súd za nové skutočnosti, ktoré ním neboli; napriek poučeniu o zákonnej
koncentrácii;riadneavčasuplatnenévkonanípredsúdomprvejinštancie,ažalovanýmuvádzanýdôvod
ich prípustnosti v odvolacom konaní v zmysle § 366 C.s.p., nie je spôsobilý založiť odvolací dôvod podľa

§ 365 ods.1, písm. g/ C.s.p. Odvolací súd preto nemohol na žalovaným oneskorene tvrdené skutočnosti
a predložený dôkaz prihliadnuť a v odvolacom konaní preto vychádzal zo skutkového stavu ustáleného
súdom prvej inštancie na základe tých vykonaných dôkazov, ktoré boli stranami navrhnuté riadne a včas.

30. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p., v ktorej

bola žaloba žalobcu o zaplatenie trov obhajoby v sume 1.200 eur zamietnutá, potvrdil ako vecne správny
a podľa § 388 C.s.p. zmenil v časti, v ktorej bola žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume
860 eur spolu s úrokom z omeškania, tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo
výške 360 eur spolu s úrokom z omeškania.

31. O nároku na náhradu trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení
s § 255 ods. 2 C.s.p. Žalobca sa domáhal zaplatenia náhrady trov obhajoby v sume 2.972,50 eur, z ktorej
žalovaný plnil 1.774,43 eur, a preto žiadal priznať 1.198,07 eur. V tejto časti bol žalobca úspešný čo do
sumy 1.774,43 eur, pretože v tejto časti žalovaný zavinil zastavenie konania, a neúspešný čo do sumy
1.198,07 eur. V rámci majetkovej škody sa žalobca domáhal zaplatenie 1000 eur a 3.600 eur, v ktorej

časti bol neúspešný. V prípade náhrady nemajetkovej ujmy sa žalobca domáhal zaplatenia 6.250 eur, v
ktorejčastižalovanýplnilvovýške1.346,68eur,súdombolapriznanásuma360euravčastiozaplatenie
náhrady nemajetkovej ujmy bola žaloba vo zvyšku zamietnutá. V časti uplatnenej náhrady nemajetkovej
ujmy bol však žalobca plne úspešný, nakoľko výška plnenia tu závisela výlučne od úvahy súdu, a preto
nie je zamietnutie žaloby vo zvyšnej časti náhrady nemajetkovej ujmy prejavom procesného neúspechu

žalobcu, ale dôsledkom úvahy súdu. Tento záver vyplýva aj z komentára k ust. § 255 C.s.p. (Števček.M.,
Ficová, S.,Baricová, J.,Mesiarkinová,S., Bajánková, J;, Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s.927). Z celkovej sumy 13.822,50 eur predstavuje úspech žalobcu
sumu 8.024,43 eur, úspech žalovaného sumu 5.798,07 eur, čo znamená úspech žalobcu v rozsahu
16% (úspech žalobcu 58% - úspech žalovaného 42%). Žalobcovi , ktorý mal v konaní čiastočný úspech

odvolací súd priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v
rozsahu 16%, ktoré mu vznikli v súvislosti s uplatňovaním práva.

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v

plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou

na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).