Rozsudok – Život a zdravie – Poriadok vo… ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, October 9, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5To/141/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2520010036
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Kristína Ferencziová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2520010036.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Ferencziovej a sudcov

JUDr. Martina Žovinca a JUDr. Mgr. Martina Floriša, PhD., v trestnej veci proti obžalovaným A. A. a
B. C. pre prečin ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 20, § 156 odsek 1, odsek 3 písmeno
c) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 20, §
364 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona, o odvolaniach obžalovaných A. A. a B. C. proti rozsudku
Okresného súdu Trnava zo dňa 1.2.2024, sp. zn. PN-8T/11/2020, na verejnom zasadnutí konanom dňa
9.10.2025 takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Trestného poriadku sa napadnutý rozsudok zrušuje vo výroku o

treste a spôsobe jeho výkonu vo vzťahu k obom obžalovaným.
II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaní odsudzujú:
1. A. A., nar. XX.X.XXXX v D., trvale bytom D., E. XXXX/XX,
Podľa § 156 odsek 3 Trestného zákona účinného od 6.8.2024, s poukazom § 37 písmeno h) Trestného
zákona účinného od 6.8.2024 a s použitím § 41 odsek 1 Trestného zákona účinného od 6.8.2024 na
úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.
Podľa § 49 odsek 1 písm. a) Trestného zákona účinného od 6.8.2024 sa mu výkon trestu odňatia slobody

podmienečne odkladá.
Podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona sa mu určuje skúšobná doba vo výmere 2 (dva) roky.
2. B. C., nar. XX.XX.XXXX v D., trvale bytom D., F. G. XXXXX/XXX,
Podľa § 156 odsek 3 Trestného zákona účinného od 6.8.2024, s poukazom § 37 písmeno h) Trestného
zákona účinného od 6.8.2024 a s použitím § 41 odsek 1 Trestného zákona účinného od 6.8.2024 na
úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.
Podľa § 49 odsek 1 písm. a) Trestného zákona účinného od 6.8.2024 sa mu výkon trestu odňatia slobody
podmienečne odkladá.

Podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona sa mu určuje skúšobná doba vo výmere 2 (dva) roky.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej aj len ako „prvostupňový súd“ alebo „okresný súd“) zo dňa
1.2.2024, sp. zn. PN-8T/11/2020 súd uznal obžalovaných A. A. a B. C. za vinných, že
dňa 26.11.2017 v čase asi o 00:02 hod až 00:06 hod. v Piešťanoch na ulici Teplickej č. 2221/61, pred
pivárňou Český budík, po predchádzajúcej vzájomnej slovnej hádke, fyzicky napadli spolu s ďalšími
nestotožnenými osobami H. I. tak, že obžalovaný A. A. udrel H. I. dlaňou do tváre a následne, keď mu H.
I.fackuvrátilúderompäsťoudotváre,obajaobžalovaníA.A.aB.C.pristúpiliknemusďalšímisdoposiaľ

nestotožnenými osobami a začali ho udierať do celého tela, v dôsledku čoho H. I. spadol na zem, kde ho
obžalovaný A. A. opakovane kopal do hlavy a ramien a obžalovaný B. C. si mu sadol na hrudník a udrel
ho obomi päsťami asi 10 krát do tváre a potom ho kúsal do prstov, čím poškodenému H. I. spôsobili
pomliaždenie mäkkých tkanív hlavy s prejavmi vegetatívnej symptomatológie s krvným výronom okolopravého oka a spánkovej oblasti hlavy vľavo a krvácanie do lebky pod tvrdú mozgovú plenu v čelovo-
temenno-spánkovej oblasti vpravo a v čelovej oblasti vľavo, ktoré zranenia si vyžiadali odôvodnenú
dobu liečenia v trvaní dva mesiace od 26.11.2017 do 31.01.2018, počas ktorých bol poškodený H.

I. obmedzený v bežnom spôsobe života, tým spôsobom, že bola obmedzená jeho psychická aktivita,
taktiež obmedzená jeho fyzická aktivita a manuálna práca a iné činnosti počas bežného života,
teda spoločným konaním inému úmyselne ublížili na zdraví a takým činom spôsobili ťažkú ujmu na
zdraví, a spoločným konaním sa dopustili fyzicky, verejne a na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti
tým, že napadli iného,

čímspáchaliprečinublíženianazdravíspolupáchateľstvompodľa§20,§156odsek1,od-sek3písmeno
c) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva spolupá-chateľstvom podľa § 20, §
364 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona.
Za to boli odsúdení:
Obžalovaný A. A.
Podľa § 156 odsek 3 Trestného zákona, s poukazom § 37 písmeno h) Trestného zákona, § 38 odsek

4 Trestného zákona a s použitím § 41 odsek 1 Trestného zákona na úhrnný trest odňa-tia slobody vo
výmere 3 (tri) roky.
Podľa § 51 odsek 1 Trestného zákona s použitím § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona sa mu
výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá a zároveň sa mu ukladá probačný dohľad nad jeho
správaním v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 odsek 2 Trestného zákona sa mu určuje skúšobná doba vo výmere 2 (dva) roky.
Podľa § 51 odsek 4 písmeno d) Trestného zákona sa obžalovanému ukladá povinnosť, spočí-vajúca v
príkaze nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu.
Obžalovaný B. C.
Podľa § 156 odsek 3 Trestného zákona, s poukazom § 37 písmeno h) Trestného zákona, § 38 odsek

4 Trestného zákona a s použitím § 41 odsek 1 Trestného zákona na úhrnný trest odňa-tia slobody vo
výmere 3 (tri) roky.
Podľa § 51 odsek 1 Trestného zákona s použitím § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona sa mu
výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá a zároveň sa mu ukladá probačný dohľad nad jeho
správaním v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 odsek 2 Trestného zákona sa mu určuje skúšobná doba vo výmere 2 (dva) roky.
Podľa § 51 odsek 4 písmeno d) Trestného zákona sa obžalovanému ukladá povinnosť, spočí-vajúca v
príkaze nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu.
Podľa § 287 odsek 1 Trestného poriadku súd obžalovaných zaviazal uhradiť spoločne a ne-rozdielne
poškodenému H. I., nar. X.X.XXXX v J., bytom K., C. XXX/XX škodu vo výške 2.462,40 eur. So zvyškom

nároku na náhradu škody od-kázal súd poškodeného H. I., nar. X.X.XXXX v J., bytom K., C. XXX/XX
na civilný proces.
2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie obžalovaní, a to do výroku o vine, výroku o
treste ako aj proti povinnosti nahradiť škodu. Odôvodnili ho prostred-níctvom obhajcu podaním zo dňa
2.4.2024, v ktorom uviedli nasledovné:

„Výroky napadnutého rozhodnutia o uznaní viny ani uložení trestu a povinnosti nahradiť škodu
poškodenému nepovažujeme za správne ani dôvodné. V prvom rade musíme uviesť, že popierame
spáchanie skutku. Poukazujeme na nejednoznačne a nedostatočne ustálený skutkový stav, zistený v
napadnutom rozsudku. Už v prípravnom konaní sme tvrdili, že sa cítime byť nevinní, pretože sme sa
skutku nikdy nedopustili.

V spisovom materiály sa nenachádza žiaden priamy dôkaz, ktorý by nás usvedčoval z fyzického
útoku na poškodeného. To musel následne konštatovať pôvodne aj samotný vyšetrovateľ PZ, ktorý
uznesením zo dňa 06.02.2019 podľa § 228 ods. 1 Tr. por. prerušil trestné stíhanie, nakoľko sa nepodarilo
zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej osobe. Po dôkladnom vyhodnotení
a zvážení trestného konania vyšetrovateľ PZ dospel k záveru, že v danom prípade sa i napriek

všetkým vykonaným dostupným dôkazom, návrhu na doplnenie vyšetrovania a predloženým materiálom
nepodarilo jasne preukázať trestné konanie určitejosoby, resp. osôb voči poškodenému H. I.. Nepodarilo
sa dokázať a preukázať, kto sa akou mierou podieľal na fyzickom útoku voči nemu, kto ho mal na
zemi kopať, kto udierať do oblasti hlavy a celého tela. Z celého vyšetrovania a potvrdených výpovedí je
jedine jasná tá skutočnosť, že som mu ja A. A. za to, že ma H. I. opľul, dal facku, ktorú mi poškodený

vrátil tým, že ma udrel päsťou do tváre. Ďalej v odôvodnení uznesenia vyšetrovateľ PZ uvádza, že
na základe vykonaných rekognícií samotných svedkov a ich vyhodnotenia takisto neboli zistené na
100% osoby podozrivých A. A., K. J. a B. C. akou mierou sme sa mali podieľať na ďalšom útoku voči
poškodenému H. I. a spôsobení mu zranení. S poukazom na uvedené dochádza tak v danom prípadea dokazovaní k dôkaznej núdzi, spočívajúcej v tom, že žiadnymi možnými dostupnými dôkaznými
prostriedkami sa nepodarilo jednoznačne preukázať, že skutok, ktorého sme sa mali dopustiť spolu
s ďalšími nestotožnenými osobami a ktorý je vyššie opísaný, nenapĺňa obligatórne znaky skutkovej

podstaty trestného činu. Do dnešného dňa nebolo dostatočne preukázané, kto zbil poškodeného. Z tohto
dôvodu poukazujeme na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít k prezumpcii neviny a
zásady in dubio pro reo a máme za to, že spáchanie prečinu ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom
v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva spolupáchateľstvom našim konaním nebolo zo strany
OČTK dokázané.

Ďalej musíme namietať nezákonnosť prípravného konania, keď pri jednotlivých výsluchoch svedkov v
prípravnom konaní a to napr. pri výsluchu svedka L. G. dňa 30.05.2018, svedka B. C. dňa 03.07.2018,
svedka A. A. dňa 03.07.2018 a svedka J. G. dňa 28.09.2018, bol prítomný splnomocnenec JUDr.
Romana Kvasnicu, JUDr. Adam Kvasnica, čo je v rozpore s Trestným poriadkom. Ďalej chceme
poukázať na nezákonnosť priebehu konfrontácie zo dňa 14.05.2019 medzi svedkami H. I. a A. A. a
svedkami H. I. a B. C., kedy sa tejto konfrontácie zúčastnil aj JUDr. Adam Kvasnica ako splnomocnenec

JUDr. Romana Kvasnicu, ktorý je splnomocnencom poškodeného H. I. a svojím konaním zasahoval do
priebehu konfrontácie namietaním otázok, k čomu nebol zmysle Tr. por. oprávnený. Účelom konfrontácie
je však vyjasniť rozpor vo výpovediach a to prostredníctvom kladenia si otázok osobami postavenými
tvárou v tvár a len so súhlasom vypočúvajúceho. V žiadnom prípade však do priebehu konfrontácie
medzi svedkami nemohol zasahovať JUDr. Adam Kvasnica nie len otázkami, ale ani ich namietaním.

Takýto procesný postup je protizákonný a zakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
Nemožnosťprávnejpomocibezzákonnéhoustanoveniavpríslušnomprávnompredpisejepodľanázoru
GP SR (rozhodnutie Generálnej prokuratúry SR zo dňa 29.04.2021, sp. zn. IV/2 Gn 152/20/1000-8) v
súlade s Ústavou SR, nakoľko podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR má každý právo na právnu pomoc a to
za podmienok ustanovených zákonom, čiže v tomto prípade ustanovených Tr. por., ktorý v žiadnom

prípade neumožňuje účasť splnomocnenca poškodeného na výsluchoch svedkov či obvinených a
rovnako neumožňuje počas konfrontácie namietať otázky vyšetrovateľa. V analogickom prípade ÚVTOS
nepriznal odsúdenému právo na právnu pomoc v disciplinárnom konaní, nakoľko toto explicitne nie je
uvedené v osobitnom predpise, tak ako v Tr. por. nie je právo splnomocnenca poškodeného na účasť
pri vyšetrovacích úkonoch.

Taktiež by sme radi poukázali najmä na uznesenie prokurátorky Okresnej prokuratúry Piešťany zo dňa
16.07.2019, č. k. Pv 709/17/2204-32, ktorá v odôvodnení uznesenia o zamietnutí sťažnosti uviedla, že
poškodený nemá podľa Tr. por. právo zúčastňovať sa v prípravnom konaní na výsluchoch svedkov a
viesť výsluch svedka kontradiktórnym spôsobom. Takéto práva má poškodený až v konaní pred súdom.
Taktiež aj splnomocnenec poškodeného je oprávnený zúčastňovať sa všetkým úkonov, na ktorých sa

môže zúčastniť poškodený. Z toho dôvodu, splnomocnenec poškodeného nebol v žiadnom prípade
oprávnený zúčastniť sa výsluchu svedkov. V tejto časti sa prokurátorka s našou sťažnosťou stotožnila
len sčasti, avšak v tomto prípade iba vyvodila záver, že splnomocnenec poškodeného nebol oprávnený
zúčastňovať sa výsluchu svedkov v prípravnom konaní, ale opomenula vyvodiť konkrétne následky
takto nezákonného procesného postupu, kedy došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces oboch

obžalovaných. Taktiež sa v uznesení o zamietnutí našej sťažnosti prokurátorka vôbec nezaoberala
nami namietanými nezákonnými rekogníciami, ktorými taktiež bolo porušené naše právo na spravodlivý
proces a taktiež toto právo bolo porušené zo strany prokurátorky, nakoľko je jej povinnosťou vyjadriť sa
k nami namietaným skutočnostiam.
Absolútne nebolo v súlade so zákonom, že pri vykonaní rekognícií boli viacerým svedkom najprv

ukázané osoby, a to medzi viacerými osobami podobného zovňajšku a následne boli svedkovia a
poškodený vyzvaní, aby osobu spoznali, čo títo aj vykonali.
Avšak opoznávajúce osoby neboli PRED vykonaním samotnej rekognície vyzvané, aby osobu, ktorú išli
opoznať akýmkoľvek spôsobom opísali. Poukazujem najmä na § 126 ods. 1 Tr. por.
„Ak sa má výsluchom zistiť totožnosť nejakej osoby alebo veci, vyzve sa obvinený, aby ju opísal. Až

potom sa mu má osoba alebo vec ukázať, a to medzi viacerými osobami podobného zovňajšku alebo
vecami toho istého druhu.“
Vo všetkých prípadoch však opoznávajúca osoba nebola vyzvaná, aby pred rekogníciou opísala osobu,
ktorú sa chystá opoznať a preto je každá vykonaná rekognícia nezákonná a v ďalšom štádiu trestného
konania ako dôkaz procesne nepoužiteľná podľa § 119 ods. 2 Tr. por.

Nie je možné akceptovať tvrdenie súdu v napadnutom rozsudku, na str. 14, že poškodený v zápisnice
o rekognícii osoby tieto vôbec nepopísal, tak ako vyžaduje zákon, ale údajne stačí, že osoby popísal,
resp. uviedol, že popísať nevie, že uviedol vo svojej svedeckej výpovedi niekoľko mesiacov pred
rekogníciu. Ide o vypuklé obchádzanie zákona a jeho zmyslu a účelu pri rekognícii, keďže popísanieopoznávanej osoby musí byť vykonané bezprostredne pred rekogníciou samotnou. Ide tak o ukážkový
dôkaz, vykonaný nezákonným spôsobom.
§ 126

Rekognícia
(1) Ak sa má výsluchom zistiť totožnosť nejakej osoby alebo veci, vyzve sa obvinený, aby ju opísal.
Až potom sa mu má osoba alebo vec ukázať, a to medzi viacerými osobami podobného zovňajšku alebo
vecami toho istého druhu.
(2) Rekogníciu možno vykonať aj podľa fotografií, prípadne s použitím technických prostriedkov.

(3) K rekognícii treba vždy pribrať nezúčastnenú osobu.
Za zákonný spôsob získania dôkazu v zmysle Trestného poriadku treba považovať jednak splnenie
formálnych, t. j. procesných podmienok vyžadovaných Trestným poriadkom na vykonanie konkrétneho
dôkazu a jednak splnenie obsahových (materiálnych) podmienok, t. j., aby úkon – použitý dôkazný
prostriedok na vykonanie dôkazu – bol zameraný na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a
použitý môže byť.

R 38/2003)
Taktiež neboli splnené podmienky na vykonanie rekognície podľa fotografií:
Ak sa má výsluchom svedka zistiť totožnosť páchateľa, vyzve sa, aby ho opísal. Potom osoba, ktorá
je podozrivá, že je páchateľom, mu má byť ukázaná medzi niekoľkými osobami podobného vzhľadu.
Rekogníciu osoby iba na základe fotografie možno vykonať len v prípade, keď nie je uvedený postup

možný, napríklad preto, lebo podozrivá osoba nie je zistená.
R 28/1986
Uznesenie VVS Trenčín, sp. zn. 2 To 2/2008
„Súd prvého stupňa musí podrobiť navrhované dôkazy ešte pred vykonaním testu ich zákonnosti v
zmysle § 119 ods. 2 TP. Dôkazy získané nezákonným zásahom do ústavných práv fyzických osôb sú

v trestnom konaní nepoužiteľné, pretože nespĺňajú podmienky ustanovené v § 119 ods. 2 Trestného
poriadku.“
Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Tz 9/2006
„Zazákonnýspôsobzískaniadôkazuzdôkaznýchprostriedkovvzmysle§119ods.2Trestnéhoporiadku
treba považovať jednak splnenie formálnych, t.j. procesných podmienok vyžadovaných Trestným

poriadkom alebo iným osobitným zákonom na vykonanie konkrétneho dôkazu a jednak splnenie
obsahových (materiálnych) podmienok, t.j. aby úkon - použitý dôkazný prostriedok na vykonanie resp.
získanie dôkazu - bol zameraný na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý môže byť.
Dôkaz získaný v rozpore so zákonom prenáša svoju nezákonnosť a procesnú nepoužiteľnosť aj na
ďalší dôkaz, ktorý vychádza z obsahu nezákonne získaného dôkazu. Navyše v tejto spojitosti treba opäť

pripomenúť, že znalecký posudok doc. Ing. I. J., CSc. a jeho doplnok vzhľadom na ich nezákonnosť nie
sú ako prameň dôkazu použiteľné.“
Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Tdo 43/2011, ktorý uvádzam na podporu mojich vyššie
uvedených právnych argumentov, vyplýva jednoznačný právny názor v predmetnej právnej otázke, ktorý
Najvyšší súd SR vyslovil v právnom postavení dovolacieho súdu:

„Takýto postup odvolacieho súdu (ale aj prvostupňového súdu a orgánov činných v trestnom konaní)
opomína, že rešpektovanie zákonnosti pri vykonávaní dôkazov nie je abstraktnou a formalistickou
požiadavkou, ale má základný význam pre spravodlivosť trestného procesu. Žiadny súd nemôže bez
toho, aby nepoškodil riadny výkon spravodlivosti brať do úvahy dôkaz získaný nezákonným spôsobom.
I keby čo len jeden nezákonný dôkaz (nezákonne získaný alebo nezákonne vykonaný) bol súčasťou

hodnotenia rozhodujúceho pre výrok rozhodnutia, je toto rozhodnutie nezákonné.“
Uznesenie NS SR, sp. zn. 1 Tost 18/2014
„Unesenie dôkazného bremena a „udržanie obžaloby“ je v každom prípade úlohou prokurátora, ktorý by
už v procese získavania dôkazov v prípravnom konaní mal dbať na ich zákonnosť a ďalšiu použiteľnosť.“
Uznesenie NS SR, sp. zn. 2 Tost 4/2014

„Trestný poriadok účinný od 01.01.2006 priniesol odstránenie vyšetrovacej zásady zo súdneho
konania, s čím je spojené dôkladné uplatnenie zásady zodpovednosti prokurátora za dokázanie viny
obžalovaného, teda zásady „dôkazného bremena“. Vykonávanie dôkazov v súdnom konaní, ktoré strany
nenavrhli alebo nezabezpečili, je podľa aktuálnej právnej úpravy možnosťou, nie však už povinnosťou
súdu.

Spravodlivé je, aby každý, kto spáchal trestný čin, bol za jeho spáchanie odsúdený a primerane
potrestaný, ale len vtedy, resp. v tom rozsahu, v ktorom mu je vina dokázaná v konaní pred súdom (tzv.
„objektívnu“ pravdu totiž v mnohých prípadoch nemožno, práve z objektívnych dôvodov, zistiť). V tomtokonanírozhodujesúdakonestrannýorgánazodpovednosťzadokázanieskutku,ktorýsaobžalovanému
kladie za vinu, nesie prokurátor (ako žalujúca strana).“
Uznesenie NS SR z 25. 11. 2010, sp. zn. 5 To 20/2010

„Nie je povinnosťou obžalovaného dokazovať svoju nevinu, pretože zásada prezumpcie neviny
vyžaduje, aby to bol štát, kto nesie v trestnom konaní dôkazné bremeno. Netreba zabúdať, že
obžalovanému v prípade uznania viny hrozí pomerne vysoký trest odňatia slobody. Preto je nevyhnutné,
aby jeho vina bola bez akýchkoľvek pochybností preukázaná. Vykonané dôkazy musia jednoznačne a s
najvyšším stupňom istoty preukazovať, že skutok uvedený v obžalobe sa stal, že predstavuje skutočne

závažnú hrozbu pre spoločnosť a že práve obžalovaný je skutočne osobou, ktorá sa žalovaného skutku
dopustila.Vprípadeexistencieakýchkoľvekrozumnýchpochybnostíotom,čisaobžalovanýžalovaného
skutku dopustil, je potrebné tieto pochybnosti vykladať v jeho prospech a nie naopak. Ani vysoký stupeň
podozrenia sám o sebe nevytvára zákonný podklad pre odsudzujúci výrok.“
Znalecké dokazovanie
Vypracovaný znalecký posudok znalca MUDr. Alana Sucháneka trpí viacerými formálnymi i obsahovými

vadami.
Ako to vyplýva priamo z vypracovaného znaleckého posudku č. 18/2021 zo dňa 05.08.2021, vyššie
menovaný znalec: MUDr. Alan Suchánek na strane 66-67 uviedol, že je „veľmi obtiažne stanoviť podiel
úrazu z roku 2017 na poškodení funkcie mozgu proti úrazu z roku 2015, nakoľko je málo známych
údajov (resp. žiadne valídne) o stave poškodenia mozgu a možných funkčných poruchách pred úrazom

v roku 2017.“ Tu znalec konštatoval, že po takom závažnom zranení, aké utrpel H. I. v roku 2015 „nie
sú dostupné žiadne záznamy o kontrolných neurologických vyšetreniach a kontrolných CT vyšetreniach
mozgu!!!“ Znalec ďalej uviedol, že „po takom úraze, aký utrpel H. I. v roku 2017 sa robia kontroly
neurológom, kontrolné CT a MR vyšetrenie mozgu či iné potrebné vyšetrenia a podľa znalca nie je určite
štandardné, že by po takom závažnom zranení pacient nemal robené kontrolné vyšetrenia!“

Vzhľadom na to, že znalec nedisponoval všetkými dokumentmi zo zdravotnej dokumentácie
poškodeného a niektoré z tvrdení uvedených v posudku nepodložil žiadnym zdrojom, tak tým
považujeme jeho závery nepreskúmateľné a arbitrárne. Taktiež dávame do pozornosti závažnosť
zranení poškodeného, ktoré zrejme neboli takej intenzity a ich následky nie sú tak závažné, ako to
opisuje poškodený, nakoľko poškodený v roku 2017 nepodstúpil ani žiadne kontrolné vyšetrenia mozgu.

Znalec taktiež v závere ZP uvádza podiel úrazu z roku 2017 na poškodení mozgu ako
„najpravdepodobnejší 15 – 20 %“, pričom takéto závery sú v trestnom konaní neprijateľné, k tomu napr.:
Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 19. novembra 2009, sp. zn. 23To 121/2009
„Obžalovaný bol rozsudkom súdu prvého stupňa uznaný vinným z pokračovacieho trestného činu,
pričom skutková veta sa skladala z troch čiastkových útokov. V prípade prvých dvoch čiastkových útokov

je vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa uvedená doba protiprávneho konania obžalovaného
nasledovne: 1) „v presne nezistenom čase pravdepodobne od začiatku roka 2006 až do 23. mája
2007...“ 2) "pravdepodobne od začiatku roku 2006 do 3. novembra 2006 v treťom čiastkovom útoku
je uvedená presne nezistená doba dvoch dní od 7. apríla 2007 do 8. apríla 2007. Napriek takýmto
absolútne neurčitým skutkovým zisteniam ohľadne času páchania trestnej činnosti obžalovaným, súd

prvého stupňa kvalifikoval konanie obžalovaného aj podľa § 172 ods. 2 písm. c/ Tr. zák., pretože podľa
názoru súdu prvého stupňa obžalovaný neoprávnene vyrobil a prechovával omamnú a psychotropnú
látku závažnejším spôsobom konania podľa § 138 písm. b/ Tr. zák., po dlhší čas. V tomto smere súd
prvého stupňa nekriticky prevzal skutkové zistenia uvedené už v obžalobe prokurátorky bez toho, aby
tieto skutkové zistenia vo výrokovej časti rozsudku presnejšie objektivizoval. Znaky skutkovej podstaty

trestného činu vrátane osobitných kvalifikačných pojmov musia vyplývať zo zisteného skutkového
stavu bez akýchkoľvek pochybností. V prípade, že tomuto tak nie je, musí súd pri hodnotení dôkazov
aplikovať zásadu "v pochybnostiach v prospech obvineného“. Skutkové zistenia uvádzané slovom
"pravdepodobne" preto nepatria do výrokovej časti rozsudku a už vôbec nie sú prijateľné, ak takéto
skutkové zistenie má rozhodujúci vplyv na posúdenie konania obžalovaného, nie ako zločinu, ale ako

zločinu obzvlášť závažného.“
K tomu primerane napr. rozhodnutie NS SR, sp. zn. Tsf 1/72, podľa ktorého „Súd hodnotí znalecký
posudok voľne ako každý iný dôkaz a nie je ním bezpodmienečne viazaný. Nemôže síce ľubovoľne
nahradiťodbornúmienkuznalcavlastnou,vdanejotázkelaickoumienkou,alemôžeajepovinnýpreveriť
znalecký posudok najmä z toho hľadiska, či znalec prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré majú význam

pre podanie posudku, či sa skutkové východiská znaleckého posudku opierajú o skutočnosti v trestnom
konaní náležite zistené alebo naopak o skutočnosti, ktoré sú pochybné, ba dokonca odporujúce iným
výsledkom dokazovania a či riešenie znalca logicky vyplýva z týchto skutkových predpokladov.„Taktiež by sme radi poukázali na komunikáciu cez sociálnu sieť Facebook a to sestry poškodeného M.
I. a L. G., prostredníctvom ktorej sa sestra poškodeného snažila zistiť mená ľudí, ktorí mali byť údajne
zapojení do konfliktu pred Budíkom.

Sestra poškodeného v tejto komunikácii uviedla: „brat išiel na aute a jeden z hráčov mu skočil pod kolesá
takmer, tak brat dal dole okienko a dovolil si ho upozorniť na to že by mal ísť na chodník a nenechať sa
prejsť autom. dotyčný hráč ku nemu prišiel a cez otvorené okienko mu jednu vrazil a odišiel do budíku.
brat si nenechá skákať po hlave tak zaparkoval a išiel za ním do budíku a skončil zmlátený 10-14 timi
chlapmi ktorí nevedeli čo so sebou.“

Taktiež uviedla, že „začalo sa to úderom/fackou od jedného z vašich hráčov môjmu bratovi, cez okienko
bratovho auta, za to že mu povedal aby išiel preč z cesty na chodník. tak ako som už písala vyššie,
áno, brat tam išiel vyriešiť si to s ním, keďže si nenechá skákať po hlave, a prišiel tam sám. sú na to
svedkovia. očití, nezainteresovaní a nie spoluhráči. prevaha je jedna vec, 10-14 na 1 človeka je zverstvo.
samozrejme že potom cudzí ľudia ktorí videli čo sa s bratom robí sa mu snažili pomôcť, avšak hráči
mlátili aj tých.“

L. G. jej na to odpísal, že „Viete čo, ja som sa zatiaľ dopatral k informáciám, že práve váš brat v početnej
prevahe s kamarátmi išiel niečo riešiť s jedným z našich mužov, čím sa začal tento konflikt a neskôr
sa ta prevaha otočila a bohužiaľ to skončilo tak ako to skončilo...osobne ma celá táto situácia mrzí a
budem pokračovať v riešení.“
Ztejtokomunikáciejezreteľnejasné,žeprávepoškodenýmalvyprovokovaťcelýincidentamalbyťspolu

s kamarátmi v početnej prevahe. Jediný dôvod návštevy pohostinstva Budík zo strany poškodeného
bola jeho snaha po odvete za údajnú facku na priechode pre chodcov krátko pred tým.
Poškodený H. I. na hlavnom pojednávaní dňa 18.11.2020 odpovedal na otázku obhajcu, čo mal v
úmysle urobiť, keď vystúpil z vozidla po incidente s obžalovaným na ceste, že: „Išiel som za ním, že
ho skonfrontujem, že prečo ma napadol, nechcel som to nechať len tak, že odídem. Išiel som proste za

ním, čo to bolo, čo to znamená, či je normálny. Prišli za mnou jeho kamaráti a poslali ma preč, keďže
ich bolo veľa, odišiel som.“
Následne poškodený uviedol, že jeho úmysel bol konfrontovať obžalovaného, či je normálny a či je podľa
neho normálne, čo urobil.
Následne na otázku obhajcu obžalovaných, či vie poškodený uviesť, ako každý z útočníkov proti nemu

útočil, poškodený odpovedal, že nie nevie.
Ďalej poškodený uviedol, že nevie a nespomína si, či ho mal obžalovaný A. A. biť.
Na otázku obhajcu obžalovaných: „Prečo ste na rekognícii, keď ste opoznávali A. uviedli „Kto a ako ma
udieral, keď som bol na zemi, to už neviem, lebo som sa snažil kryť si tvár“, a dnes tvrdíte opak?“ ,
poškodený na hlavnom pojednávaní uviedol, že „Viem, že ma udierali zozadu, že ma kopali, ale kto a

ako to neviem, až teda na obvinených.“
Z tejto výpovede poškodeného je zrejmé, že sám poškodený nevie identifikovať páchateľov, ktorí mu
mali spôsobiť údajné zranenia, nakoľko pri rekognícii poškodený uviedol, že nevie uviesť kto a ako ho
udieral, nakoľko sa snažil kryť si tvár a na hlavnom pojednávaní dňa 18.11.2020 uviedol opak, pričom
by sa malo jednať o unikátny medicínsky prípad, kedy sa poškodenému s odstupom času pamäť vracia

namiesto toho, aby sa zhoršovala, tak ako je to ľudskému mozgu prirodzené. Je zrejmé, že výpoveď
poškodeného nie je pravdivá ani vierohodná, keďže na rekognícii nevedel konkretizovať páchateľov a
na týchto si „spomenul“ až niekoľko rokov po skutku.
Svedok N. O. na hlavnom pojednávaní dňa 12.05.2021 uviedol, že nevie kto sa mal podieľať na tej bitke
a taktiež nevedel uviesť ani počet osôb. Taktiež sa svedok nevedel vyjadriť ani k tomu, či osoby, ktoré

mali byť v čase skutku boli prítomne aj v pojednávacej miestnosti.
Svedok A. F. na hlavnom pojednávaní dňa 12.05.2021 uviedol, že nevie kto a ako konkrétne sa mal
bitky zúčastňovať.
Svedok N. J. na hlavnom pojednávaní dňa 12.05.2021 na otázku prokurátora, či by vedela opoznať
útočníkov uviedla, že opoznala toho napravo v bielom tričku (obž. C.), avšak nevie čo konkrétne robil,

ale vie, že tam bol prítomný a tiež nevedela uviesť, či sa obžalovaný zapojil do napádania alebo udretia
poškodeného. Na otázku obhajcu, či bol pri bitke prítomný aj obž. A. svedok odpovedal, že vie, že tam
bol prítomný ale nevie, či sa zapájal do tej bitky.
Z výpovedí svedkov a poškodeného nie je vôbec zrejmé, kto mal fyzicky zaútočiť na poškodeného,
nakoľko ani jeden zo svedkov a ani poškodený nevedia s úplnou istotou určiť osobu, ktorá mala

poškodenému spôsobiť údajné zranenia. Zo žiadneho dôkazu totiž nevyplýva, že práve my sme mali
byť útočníkmi a mali sme fyzicky napadnúť poškodeného a spôsobiť mu zranenia.
Anizvýpovedeďalšíchsvedkovapoškodenéhoniejevôbecjednoznačné,ktomalpoškodenéhonazemi
biť, pričom svedkyňa J. uvádzala, že najagresívnejší bitkár bol česky hovoriaci rugbista, ktorý však nebolani obvinený. Jediné konzistentné výpovede počas celého trestného konania sú práve naše výpovede,
kde svoju vinu v celom rozsahu popierame. Taktiež je zásadnou tá skutočnosť, že svedok bitky rugbista
A. A. využil právo a odmietol vypovedať, aby si neprivodil trestné stíhanie.

Taktiež odkaz súdu v napadnutom rozsudku na minutáž videa, žiadnym spôsobom našu vinu
nepreukazuje, nakoľko v uvedených časoch nie je zachytený útok žiadneho z nás na poškodeného.
Dokonca súd na str. 14 rozsudku k hlavnému usvedčujúcemu dôkazu – kamerovému záznamu uviedol,
že „nemožno zo záznamu identifikovať jednotlivé osoby, nakoľko nie sú individuálne rozoznateľné..“ Súd
teda nemohol vychádzať z kamerového záznamu ale len nekriticky prevzal nedôveryhodnú výpoveď

poškodeného a vôbec nevysvetlil, ako je možné, že poškodený si na priebeh útoku a osoby útočníkov
spomenul až po rokoch a po pôvodných výpovediach, v ktorých uvádzal, že nevie uviesť kto na neho
ako útočil.
Taktiež nie je vôbec zrejmé, ako mala byť obmedzená psychická aktivita poškodeného v dôsledku
zranení, ktoré utrpel a najmä sa súd dostatočným spôsobom nevysporiadal s neurčitosťou jeho zranení,
keďže poškodený utrpel úraz mozgu v roku 2017 a nebola preukázaná závažnosť týchto zranení v

súvzťažnosti k jeho zdravotným komplikáciám, pre ktoré sme odsúdení my. Nie je prijateľný záver znalca
o poškodení mozgu ako „najpravdepodobnejší 15 – 20 %“, keďže v rsetnom konaní sa nedokazuje
pravdepodobnosť ale istota.
Poukazujem na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít k prezumpcii neviny a mám za
to, že spáchanie zločinu konaním mojich klientov nebolo zo strany OČTK dokázané.

R 40/1971
„Použitie zásady "in dubio pro reo" je možné len vtedy, keď súd po vykonaní všetkých dostupných
dôkazov a po ich vecnom zhodnotení nemôže bezpečne ustáliť, ktorá z viacerých verzií zodpovedá
objektívnej pravde veci (teraz náležitému zisteniu skutkového stavu veci - pozn. aut.).“
R 33/1968

„Zistenie skutočného stavu veci (teraz náležitého zistenia skutkového stavu veci - pozn. aut.) v
zmysle § 2 ods. 5 TP (teraz § 2 ods. 10 - pozn. aut.) vyžaduje, aby každá okolnosť dôležitá pre
rozhodnutie bola spoľahlivo preukázaná v súlade so skutočnosťou tak, aby nemohla vzbudzovať
akúkoľvek pochybnosť. Za zistenie skutočného stavu veci preto nemožno považovať len zistenie o
pravdepodobnosti dokazovanej okolnosti, keď výsledky dokazovania síce pripúšťajú možnosť záveru,

že existuje, avšak na druhej strane nevylučujú možnosť iného alebo celkom opačného záveru.„
Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8 Tz 37/92, podľa ktorého
„Z princípu prezumpcie neviny, zakotveného v § 2 ods. 2 Tr. por. vyplýva, že ak po vykonaní a zhodnotení
všetkých dostupných dôkazov zostanú pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti, ktorá je dôležitá
pre posúdenie zavinenia obvineného, nemožno rozhodnúť v jeho neprospech. To platí aj v prípadoch,

v ktorých pri objasňovaní veci došlo k nedostatkom, ktoré sa už odstrániť nedajú, hoci pri správnom
postupe by mohli byť zistené okolnosti, svedčiace v neprospech obvineného.“
Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Tz 1/97, podľa ktorého
Použitie zásady „in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech), ktorá vyplýva z ustanovenia § 2 ods.
2 Tr. por. prichádza do úvahy len vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej

skutočnosti,trvajúajpovykonaníazhodnotenívšetkýchdostupnýchdôkazov,ktorémôžureálneprispieť
k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu
zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Tz 27/04, podľa ktorého
Režimu zistenia (nie iba zisťovania) skutkového stavu podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku podlieha

každá skutočnosť a okolnosť významná z hľadiska rozhodnutia v trestnom konaní. Skutkový stav,
uvedený v obžalobe je neudržateľný a v priamom rozpore vykonaným dokazovaním i s § 2 ods. 10 Tr.
por. podľa ktorého
Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú
dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej

povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou
starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho
prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.
Dôvodová správa k § 2 ods. 4 Trestnému poriadku zo dňa 31.05.2004, Ministerstvo spravodlivosti SR
„V tomto ustanovení ide o tzv. prezumpciu neviny, ktorú poznal aj predchádzajúci Trestný poriadok.

Pokiaľnedôjdekvyhláseniuodsudzujúcehorozsudkunemožnovočiobvinenejosobevyvodzovaťzávery
o jej vine ani žiadne dôsledky z toho vyplývajúce.
Prezumpcia neviny vo svojich dôsledkoch znamená, že nedokázaná vina má ten istý význam ako
dokázaná nevina, že obvinený nie je povinný dokazovať svoju nevinu a že pri posudzovaní skutkovýchotázok platí pravidlo "in dubio pro reo", t.j. že v pochybnostiach o skutkových zisteniach treba rozhodnúť
v prospech obvineného.
Prezumpcia neviny je obsiahnutá vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv prijatej Organizáciou

Spojených národov 10. decembra 1948 (čl. II ods. 1), v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv
a základných slobôd z roku 1950 (čl. 6 ods. 2) v Listine základných práv a slobôd (1991) v čl. 40 ods.
2 a je zakotvená aj v Ústave Slovenskej republiky v čl. 50 ods. 2.
Prezumpcia neviny však nevylučuje, aby sa voči obvinenému v priebehu trestného stíhania nemohli
uplatňovať niekedy aj veľmi citeľné a závažné zásahy do jeho základných práv a slobôd, avšak len

spôsobom, ktorý umožňuje tento zákon.“
Dávam do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.02.1997 sp. zn. 6Tz/1/1997
„I. Použitie zásady „in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech), ktorá vyplýva z ustanovenia § 2 ods.
2 Tr.por. prichádza do úvahy len vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej
skutočnosti,trvajúajpovykonaníazhodnotenívšetkýchdostupnýchdôkazov,ktorémôžureálneprispieť
k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu

zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie.“
Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 19. novembra 2009, sp. zn. 23To 121/2009
„Obžalovaný bol rozsudkom súdu prvého stupňa uznaný vinným z pokračovacieho trestného činu,
pričom skutková veta sa skladala z troch čiastkových útokov. V prípade prvých dvoch čiastkových útokov
je vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa uvedená doba protiprávneho konania obžalovaného

nasledovne: 1) „v presne nezistenom čase pravdepodobne od začiatku roka 2006 až do 23. mája
2007...“ 2) „pravdepodobne od začiatku roku 2006 do 3. novembra 2006 v treťom čiastkovom útoku
je uvedená presne nezistená doba dvoch dní od 7. apríla 2007 do 8. apríla 2007. Napriek takýmto
absolútne neurčitým skutkovým zisteniam ohľadne času páchania trestnej činnosti obžalovaným, súd
prvého stupňa kvalifikoval konanie obžalovaného aj podľa § 172 ods. 2 písm. c/ Tr. zák., pretože podľa

názoru súdu prvého stupňa obžalovaný neoprávnene vyrobil a prechovával omamnú a psychotropnú
látku závažnejším spôsobom konania podľa § 138 písm. b/ Tr. zák., po dlhší čas. V tomto smere súd
prvého stupňa nekriticky prevzal skutkové zistenia uvedené už v obžalobe prokurátorky bez toho, aby
tieto skutkové zistenia vo výrokovej časti rozsudku presnejšie objektivizoval. Znaky skutkovej podstaty
trestného činu vrátane osobitných kvalifikačných pojmov musia vyplývať zo zisteného skutkového

stavu bez akýchkoľvek pochybností. V prípade, že tomuto tak nie je, musí súd pri hodnotení dôkazov
aplikovať zásadu „v pochybnostiach v prospech obvineného“. Skutkové zistenia uvádzané slovom
"pravdepodobne" preto nepatria do výrokovej časti rozsudku a už vôbec nie sú prijateľné, ak takéto
skutkové zistenie má rozhodujúci vplyv na posúdenie konania obžalovaného, nie ako zločinu, ale ako
zločinu obzvlášť závažného.“

Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.02.2010, sp. zn. 5 To 17/2009
„...súd v každej trestnej veci vo všeobecnosti je povinný postupovať tak, aby bol zistený skutkový
stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie.
Je potrebné s rovnakou starostlivosťou objasňovať okolnosti svedčiace tak proti obvinenému, ako aj
okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, aby bolo možné vyniesť spravodlivé rozhodnutie. Preto je

potrebné, aby súd dostatočne objasnil vec v takom rozsahu, aby bolo zrejmé, že sa jednak skutok stal,
tento vykazuje všetky znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu a existuje spoľahlivý záver,
že žalovaný skutok spáchal obžalovaný. Ak nebude splnená čo i len jedna z uvedených podmienok,
nemožno dospieť k odsudzujúcemu rozsudku.“
Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8 Tz 37/92, podľa ktorého

„Z princípu prezumpcie neviny, zakotveného v § 2 ods. 2 Tr. por. vyplýva, že ak po vykonaní a zhodnotení
všetkých dostupných dôkazov zostanú pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti, ktorá je dôležitá
pre posúdenie zavinenia obvineného, nemožno rozhodnúť v jeho neprospech. To platí aj v prípadoch,
v ktorých pri objasňovaní veci došlo k nedostatkom, ktoré sa už odstrániť nedajú, hoci pri správnom
postupe by mohli byť zistené okolnosti, svedčiace v neprospech obvineného.“

Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Tz 1/97, podľa ktorého
Použitie zásady „in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech), ktorá vyplýva z ustanovenia § 2 ods.
2 Tr. por. prichádza do úvahy len vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej
skutočnosti,trvajúajpovykonaníazhodnotenívšetkýchdostupnýchdôkazov,ktorémôžureálneprispieť
k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu

zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Tz 27/04, podľa ktorého
Režimu zistenia (nie iba zisťovania) skutkového stavu podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku podlieha
každáskutočnosťaokolnosťvýznamnázhľadiskarozhodnutiavtrestnomkonaní.Uvedenéustanoveniezákona preto vyžaduje, aby orgány činné v trestnom konaní dôsledne zisťovali aj skutočnosti významné
pre zistenie okolností vylučujúcich trestnú zodpovednosť, vrátane príčetnosti, resp. nepríčetnosti
obvineného v zmysle ustanovenia § 23 Trestného zákona postupom podľa § 148 Trestného poriadku,

aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.
Skutkový stav, uvedený v obžalobe je neudržateľný a v priamom rozpore vykonaným dokazovaním i s
§ 2 ods. 10 Tr. por. podľa ktorého
Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú
dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej

povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou
starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho
prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.
Súd taktiež nepostupoval zákonne, keď v zmysle § 255 ods. 3 Tr. por. na HP dňa 18.11.2020 nezisťoval,
či obžalovaní chcú uzatvoriť dohodu o vine a treste. Ako vyplýva zo zápisnice: „Podľa § 255 odsek 3
Trestného poriadku samosudkyňa zisťuje, či prokurátorka a obvinený nechcú uzavrieť dohodu o vine a

treste.Prokurátorka uvádza: Nakoľko obvinení popierajú spáchanie skutku, mám za to, že nie sú splnené
zákonné podmienky na takýto postup. Vzhľadom na stanovisko prokurátora, stanovisko obvinených sa
nezisťuje.“
Podľa § 255 ods. 3 Tr. por. však súd obligatórne zisťuje, či dohodu o vine a treste nechcú uzatvoriť
prokurátor a obžalovaný. V našom prípade súd stanovisko obžalovaných nezisťoval.

Naďalej trváme na tom, že sme nevinní a vyššie uvedeného skutku, ktorý nám je kladený za vinu,
sme nespáchali.Aj keď trváme na svojej nevine, súd nám uložil tresty, ktoré boli prísnejšie, než tresty
v pôvodom trestnom rozkaze. Na takýto tvrdší trest však nebol žiaden zákonný dôvod, nakoľko trest
nesmie byť prísnejší len z dôvodu, že sme preukazovali svoju nevinu a podali proti trestnému rozkazu
odpor.

Rozhodnutie kolégia Najvyššieho súdu SSR, sp. zn. R 36/1981, podľa ktorého
I. Trestný rozkaz sa nevyhlasuje, ale len vyhotovuje; autentickým znením trestného rozkazu je teda jeho
vyhotovenie. Oprava vyhotovenia podľa § 131 ods. 1 Tr. por., t. j. uvedenie vyhotovenia do súladu s
vyhlásením rozhodnutia neprichádza preto pri trestnom rozkaze do úvahy.
II. Ak bol proti trestnému rozkazu podaný odpor a samosudca rozhoduje na hlavnom pojednávaní, môže

uložiť obvinenému prísnejší trest ako v trestnom rozkaze len vtedy, ak sa skutkový stav na základe
dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní podstatne zmenil v neprospech obvineného.
V našom prípade sa dokazovanie zmenilo v náš prospech, keďže sa preukázalo, že poškodený prišiel
do podniku s úmyslom nás napadnúť, čo aj urobil „Išiel som za ním, že ho skonfrontujem, že prečo ma
napadol, nechcel som to nechať len tak, že odídem...“

Taktiež došlo zo strany OČTK a súdu k výraznému prieťahu v konaní, keďže skutok je až z roku 2017 a
rozsudok bol vyhlásený po takmer 7 rokoch, pričom na dĺžke konania sme nemali žiadnu vinu – naopak,
vzdalismesanášhozákonnéhoprávanavykonaniedokazovanieprednovýmsudcomodzačiatkupodľa
§ 277a Tr. por.
Zo strany obhajoby došlo k predostretiu judikatúry ESĽP (Eckle proti Nemecku, č. 8130/78, Beck proti

Nórsku, č. 26390/95, podľa ktorej malo dôjsť k zastaveniu trestného stíhania, no v napadnutom rozsudku
nebolo na túto námietku adekvátne reagované, čím je tento rozsudok aj arbitrárny.
Na základe vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že výroky súdu v napadnutom rozsudku o vine a
treste a povinnosti nahradiť škodu nie sú podľa nášho názoru správne ani dôvodné a dovoľujeme si
odvolací súd požiadať, aby po zohľadnení všetkých skutočností podľa § 321 ods. 1 písm. a/, písm. b/,

písm. c/ Trestného poriadku napadnutý rozsudok preskúmal a zrušil a na základe § 322 ods. 3 Tr. por.
sám rozhodol vo veci tak, že nás spod obžaloby oslobodí, nakoľko nebolo dokázané, že sme skutok
spáchali my.“
3. Odvolanie odôvodnil aj obžalovaný A. A., keď uviedol:
Týmto podávam odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 01.02.2024, sp. zn.

8T/11/2020. Cítim sa byť nevinný, pretože to čo mi je kladené za vinu som nespáchal. V daný večer
sme boli ja, moji spoluhráči a kamaráti v Piešťanoch v podniku Budík. Keď už pomaly zatvárali stáli sme
vonku pred podnikom a rozhodovali sme sa kam pôjdeme. Vtedy som videl poškodeného p. I. s ktorým
mal pred tým B. (spoluobvinený C.) konflikt po ceste do Budíku. Začali sme sa s ním rozprávať a B. sa
mu chcel ospravedlniť za to, že mu nadával a chcel mu podať ruku, na čo p. I. reagoval podráždene a

arogantne, že on si s ním ruku nepodá. Ja ho nepoznám nikdy som ho pred tým nevidel, ale správal
sa divne akoby bol pod vplyvom drog a za každú cenu chcel vyprovokovať konflikt. Ako som mu niečo
hovoril z ničoho nič ma oplul a ja som mu reflexívne dal facku, ktorá ale bola úplne slabá. Na čo mi on
hneď napálil a snažil sa ma udrieť aj viac krát. Ja som ho už viac nenapádal. Pani sudkyňa si ma muselaasi pomýliť lebo po rozsudku, ktorý som dostal som si video pozeral ešte niekoľko krát a je tam vidieť
že ja som ho už nenapádal.
Všetko sa to zomlelo veľmi rýchlo a ani neviem ako, ocitol som sa na zemi, pamätám si dodnes to, že

som padol na koleno s ktorým mám dlhodobé problémy a v tej chvíli ma viac zaujímalo to, ako nejaká
bitka. Po chvíli to celé skončilo, oni odišli preč, my sme tam ešte chvíľu stáli a čo si ešte pamätám tak
prišlo nejaké dievča, či sme nenašli telefón, ktorý našiel B. O., dal jej ho a my sme potom išli do iného
podniku. Neprišli tam ani policajti ani sanitka, nikto tam neostal ležať na zemi, takže sme ani nevedeli
že sa vôbec niekomu niečo stalo.

Až na druhý deň, keď sme išli domov tak písal, tuším aj volal manažér rugbyovej únie, že či bola nejaká
bitka, lebo že sa to už rieši na polícii. Potom asi trištvrte roka sa nič nedialo a zrazu mňa, B. a K. (J.)
predvolali na políciu ako svedkov. Keď sme tam prišli povedali sme im presne to ako sa to stalo a
zrazu, sme ja a B. obvinení. Dodnes neviem na základe čoho... Pri konfrontácii s poškodeným sa ho
vyšetrovateľpýtalčisomhoja(A.)bil,načomuJ.povedalženevie,nadruhýpokuskeďsahoopýtalžeči
som ho teda bil povedal, že asi áno a do tretice keď sa ho spýtal že či som ho bil alebo nebil že potrebuje

odpoveď mu povedal, áno bil ma ... keď som sa ja chcel pýtať otázky poškodeného tak jeho právnik
namietal všetky moje otázky... Na hlavnom pojednávaní som si vypočul všetky výpovede svedkov čo
boli pri incidente a všetci svedkovia povedali, že mňa (A.) nevideli že som bil poškodeného. Jediný kto
to „videl" bol J. keď ležal na zemi a kryl si tvár...a aj na to si spomenul až na hlavnom pojednávaní.
Celé toto sa už ťahá štvrtý rok a ja naozaj neviem čo by som mal ešte urobiť, aby som nežil v neistote a

aby som preukázal svoju nevinu. Žijem usporiadaným životom, mám 6 ročného syna, ktorý trpí vážnym
ochorením a to autizmom. Potrebuje špeciálnu výchovu, vzdelanie a aj moju osobnú starostlivosť.
Zároveň sa nám s priateľkou má narodiť dcérka začiatkom roka. Rodina je pre mňa všetkým a preto si
dávam pozor, aby som sa vyhýbal rizikovým situáciám. Ctím si ako občan zákony a ako hráč pravidlá
hry. Som zamestnaný a aj teraz v dobe pandémie som musel potreby rodiny zabezpečovať aj za cenu

opakovanej rekvalifikácie.
Je mi úprimne ľúto čo sa J. stalo, ale nebolo to mojím pričinením. Verím v spravodlivosť a preto dúfam,
že sa toto nedorozumenie vysvetlí a uzavrie tak, aby som sa nemusel pred rodinou raz vyviňovať alebo
hanbiť.
4. Na verejnom zasadnutí, ktoré tunajší súd nariadil na rozhodnutie o odvolaní obžalo-vaných, uviedol

obhajca, že sa pridržiava písomného odvolania, poukázal na to, že výrok o vine je založený na jedinom
priamom dôkaze a to výpovedi poškodeného, ktorý však svoje výpovede menil v priebehu trestného
stíhania, pričom na začiatku uvádzal, že nevie kým bol napadnutý. Obžalovaní sa pridržali toho, čo
uviedol ich obhajca. Prokurátor navrhol odvolanie obžalovaných ako nedôvodné zamietnuť podľa § 319
Trestného poriadku, ale zároveň im uložiť zákonný trest v zmysle novely Trestného zákona účinnej od

6.8.2024.
5. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O
odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku:
1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou ale-bo osobou,

ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým
výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.
3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potreb-nom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,

b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli spl-nené
zákonné podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť na-padnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť po-stupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliad-ne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj

a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,
b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,

e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo
f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so záko-nom.
Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno
nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom roz-sudku správne
zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V ne-prospech obžalovaného

môžeodvolacísúdzmeniťnapadnutýrozsudoklennazákladeodvo-laniaprokurátora,ktorébolopodané
v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade ško-dy tak môže urobiť aj na podklade odvolania
poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.
6. Krajský súd v Trnave (ďalej aj len ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) ako odvolací súd podľa § 315
Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je
dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle § 316 ods. 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého

rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku. Odvolanie podali obžalovaní ako oprávnené osoby,
v zákonnej lehote a proti výroku o vine a treste, proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku krajský súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a tak zistil, že odvolania
nie sú dôvodné.

7. V prvom rade treba uviesť, že vo veci už raz rozhodol súd prvého stupňa, a to rozsudkom zo dňa
16.08.2021, kedy uznal obžalovaných A. A. a B. C. za vinných, že
dňa 26.11.2017 v čase asi o 00:02 hod až 00:06 hod. v Piešťanoch na ulici Teplickej č. 2221/61, pred
pivárňou Český budík, po predchádzajúcej vzájomnej slovnej hádke, fyzicky napadli spolu s ďalšími
nestotožnenými osobami H. I. tak, že obžalovaný A. A. udrel H. I. dlaňou do tváre a následne, keď mu

H. I. facku vrátil úderom päsťou do tváre, obaja obžalovaní A. A. a B. C. pri-stúpili k nemu s ďalšími s
doposiaľ nestotožnenými osobami a začali ho udierať do celého tela, v dôsledku čoho H. I. spadol na
zem, kde ho obžalovaný A. A. opa-kovane kopal do hlavy a ramien a obžalovaný B. C. si mu sadol na
hrudník a udrel ho obomi päsťami asi 10 krát do tváre a potom ho kúsal do prstov, čím poškodenému
H. I. spôsobili pomliaždenie mäkkých tkanív hlavy s prejavmi vegetatívnej symptomatológie s krvným

výronom okolo pravého oka a spánkovej oblasti hlavy vľavo a krvácanie do lebky pod tvrdú mozgovú
plenu v čelovo-temenno-spánkovej oblasti vpravo a v čelovej oblasti vľavo, ktoré zranenia si vyžiadali
odôvodnenú dobu liečenia v trvaní dva me-siace,
teda spoločným konaním inému úmyselne ublížili na zdraví a takým činom spôsobili ťažkú ujmu na
zdraví, a spoločným konaním sa dopustili fyzicky, verejne a na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti

tým, že napadli iného,
čímspáchaliprečinublíženianazdravíspolupáchateľstvompodľa§20,§156odsek1,od-sek3písmeno
c) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva spolupá-chateľstvom podľa § 20, §
364 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona.
8. Krajský súd v Trnave na základe odvolania podaného obžalovanými rozhodol uznesením zo dňa

24.11.2022, č. k. 5To/104/2021 tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku napadnutý
rozsudok zrušil v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil prvostupňovému
súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Odvolací súd konštatoval, že sa
stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní
bolo bez dôvodných pochybností preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bola podaný obžaloba,

aj s akceptovaním úpravy skutku prvostupňovým súdom v časti určenia presného času napadnutia
poškodeného a presnejšieho popísania napadnutia každým z obžalovaných. Odvolací súd zároveň
vyhodnotil odvolacie námietky obžalovaných ako nedôvodné, stotožnil sa s tým, akým spôsobom
prvostupňový súd vykonal dokazovanie v trestnej veci a ako vyhodnotil vykonané dôkazy. Odvolací
súd však skúmal, či predmetný skutkok, vzhľadom na ďalšie skutkové okolnosti prípadu, napĺňa znaky

konkrétneho trestného činu.
9. Ďalej vo svojom rozhodnutí odvolací súd uviedol: „Prvostupňový súd identifikoval v predmetnom
rozsudku ťažkú ujmu na zdraví poškodeného jednotlivými zraneniami, ktoré ktoré na základe lekárskych
správ a vypracovaného znaleckého posudku MUDr. Mariána Pamulu boli preukázané v nasledovnom
rozsahu: pomliaždenie mäkkých tkanív hlavy s prejavmi vegetatívnej symptomatológie s krvným

výronom okolo pravého oka a spánkovej oblasti hlavy vľavo a krvácanie do lebky pod tvrdú mozgovú
plenu v čelovo-temenno-spánkovej oblasti vpravo a v čelovej oblasti vľavo, ktoré zranenia si vyžiadali
odôvodnenú dobu liečenia v trvaní dva mesiace. V znaleckom posudku znalec z medicínskeho hľadiska
hodnotí, že u poškodeného došlo k vzniku ťažkého zranenia, keďže vnútrolebečným krvácaním došlok ohrozeniu životne dôležitého orgánu - mozgu. U poškodeného znalec považuje za adekvátnu dobu
liečenia a práceneschopnosti dobu cca 2 mesiace, teda do konca januára 2018. Poškodený bol
pre zranenie obmedzený na bežnom spôsobe života v zmysle psychickej aktivity po dobu cca 2

mesiace. Prvostupňový súd mal s poukazom na predmetný znalecký posudok napokon za preukázané,
že poškodený sa v dôsledku vzniknutých zranení liečil dva mesiace. V dôsledku vyššie uvedených
skutkovýchzisteníprvostupňovéhosúdu,premietnutýchvskutkovejvetenapadnutéhorozsudku,možno
konštatovať, že prokurátor uniesol dôkazné bremeno a preukázal, že skutok sa stal tak, ako bol uvedený
v podanej obžalobe. Prvostupňový súd však pochybil, keď dospel k záveru, že skutkové zistenie o liečení

zranení poškodeného (poruchy zdravia) v trvaní dva mesiace možno právne kvalifikovať ako ťažkú ujmu
na zdraví podľa § 123 ods. 4 Trestného zákona a teda aj trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 156
ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona. Prvostupňový súd mal preukázané skutkové zistenia uvedené
pod písmenami a) a b) ustanovenia § 123 ods. 4 Trestného zákona, avšak s poukazom na formuláciu
skutkovej vety napadnutého rozsudku nemal za preukázané žiadne konkrétne obmedzenia v obvyklom
spôsobe života poškodeného počas doby jeho liečenia, či práceneschopnosti.

10.Krajskýsúdakosúdodvolacípretovpredmetnomuzneseníuzavrel,že„zvyššieuvedenýchdôvodov
nezodpovedá skutková veta právnej vete a právnej kvalifikácii uvedenej v napadnutom rozsudku, čo
zakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, na ktorý je odvolací súd
povinnýprihliadnuťexoffo.Prvostupňovýsúdvodôvodnenísvojhorozhodnutianastrane11druhýodsek
síce uviedol, že má za preukázané, že obaja obžalovaní spoločným konaním poškodenému úmyselne

ublížili na zdraví. Rovnako uviedol, že týmto konaním spôsobili poškodenému ťažkú ujmu na zdraví.
Prvostupňový súd však opomenul uviesť, pod ktorý z taxatívne vymenovaných prípadov v ustanovení §
123 ods. 3 Trestného zákona podraďuje zistené (a obžalovanými spôsobené) zranenia poškodeného.
Ak mal prvostupňový súd na mysli, že sa jednalo o poruchu zdravia trvajúcu dlhší čas, opomenul
uviesť v skutkovej vete konkrétne obmedzenia v obvyklom spôsobe života poškodeného počas doby

jeho liečenia, či práceneschopnosti v trvaní najmenej 42 kalendárnych dní (uvedenie konkrétnych
obmedzenívobvyklomspôsobeživotapoškodeného,ktorémožnopovažovaťzazávažné).Vychádzajúc
z vyššie uvedených skutočností preto odvolací súd preto akceptoval odvolanie obžalovaných, vytknúc
prvostupňovému súdu vyššieuvedenú chybu pri zisťovaní skutkového stavu, resp. podradení zistených
skutočností pod príslušné ustanovenie Trestného zákona a preukázaní naplnenia všetkých znakov

skutkovej podstaty toho ktorého trestného činu. Po vrátení veci tak bude úlohou súdu prvého stupňa
nanovo posúdiť či prišlo k naplneniu znakov trestného činu uvedených v Trestnom zákone, pri
rešpektovaní zásady zákazu zmeny k horšiemu - prohibitio reformationis in peius.“
11. Po vrátení veci prvostupňový súd nariadil hlavné pojednávanie a vo veci rozhodol napadnutým
rozsudkom.

12. Napadnutý rozsudok prvostupňový súd odôvodnil tým, že:
„Okresný súd Trnava sa po vrátení veci riadil § 327 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého súd,
ktorému vec bola vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil
vo svojom rozhodnutí odvolací súd, a je povinný vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací
súd nariadil, a § 327 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého ak bol napadnutý rozsudok zrušený

len v dôsledku odvolania podaného v prospech obžalovaného, nemôže v novom konaní dôjsť k zmene
rozhodnutia v jeho neprospech.
Súd vo veci vykonal hlavné pojednávanie, pričom súd poznamenáva, že po zrušení veci odvolacím
súdom sa hlavné pojednávanie nevykonáva znova, ale súd pokračuje ďalej v konaní, pretože celé
konanie tvorí jeden celok. Z tohto dôvodu nie je potrebné znova vykonávať dôkazy, ktoré už vykonané

boli, s výnimkou prípadov, ak tak súdu prvého stupňa nariadil odvolací súd.
...
V konaní pred súdom na hlavnom pojednávaní, na základe vykonaných dôkazov, spôsobom a v rozsahu
tak, ako to navrhli procesné strany a určenom súdom so zreteľom na § 2 ods. 19 Trestného poriadku
a § 278 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, vyhodnotením vykonaných dôkazov v súlade s § 2 ods. 12

Trestného poriadku, t.j. jednotlivo a vo vzájomnom súhrne bez ohľadu na to, ktorá z procesných strán
tieto dôkazy navrhla či obstarala, súd mal za preukázané, že skutok uvedený v obžalobe, s modifikáciou
oproti podanej obžalobe, sa stala a že tento skutok spáchali obžalovaní A. a C..
Súd na podklade výsledkov vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní oproti podanej obžalobe
pozmenil skutkovú vetu, tým, že upresnil obmedzenie obvyklého spôsobu života poškodeného H. I.

počas doby liečenia a taktiež túto dobu liečenia presne špecifikoval od dňa 26.11.2017 do 31.01.2018.
Súd musí skutok uvedený v obžalobe prejednať vždy v celom rozsahu, pričom má právo a povinnosť
do rozhodnutia premietnuť výsledky hlavného pojednávania, ktoré prípadne údaje uvedené v obžalobe
modifikujú, pokiaľ sa neporuší totožnosť skutku. Totožnosť skutku je zachovaná, keď je zachovaná jehopodstata. Podstata skutku spočíva v konaní páchateľa a v následku, ktorý bol týmto konaním spôsobený
a ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva. Z hľadiska tohto ustanovenia podstata skutku teda
spočíva v účasti obžalovaného na určitej udalosti vo vonkajšom svete, ktorá je uvedená v obžalobnom

návrhu a z ktorej vznikol následok uvedený v obžalobe. Pritom však ani účasť (aktivita) obžalovaného a
ani následok, ktorý tým bol spôsobený, nemusia byť úplne zhodné, stačí, ak sú aspoň sčasti zachované
v rozhodnutí súdu (na základe výsledkov vykonaného dokazovania) v porovnaní s obžalobou. Podstata
skutku preto nebude porušená, ak sa zmenia okolnosti týkajúce sa miesta a času spáchania činu,
rozsahu následkov, spôsobu vykonania činu, pohnútky činu alebo formy zavinenia. Na podklade týchto

záveroch a zmien v skutkovej vete mal súd za preukázané, že nedošlo k narušeniu totožnosti skutku
oproti podanej obžalobe.
Z vykonaného dokazovania mal súd jednoznačne za preukázané, že skutok sa stal tak, ako je uvedené
v skutkovej vete výroku rozsudku. Súd oproti obžalobe upravil skutok v časti určenia presného času
napadnutia poškodeného, ktorý vyplýval z kamerového záznamu a v časti presnejšie popísaného
napadnutia poškodeného každým z obžalovaných tak, ako to vyplynulo z dokazovania na hlavnom

pojednávaní, pričom týmito upresneniami v skutku neprišlo k zmene totožnosti skutku. V zmysle
zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu súd do skutkovej vety doplnil dobu liečenia v trvaní dva
mesiace od 26.11.2017 do 31.01.2018 a presne špecifikoval obmedzenia poškodeného H. I. v bežnom
spôsobe života, čím bola obmedzená jeho psychická aktivita a taktiež bola obmedzená jeho fyzická
aktivita a manuálna práca a iné činnosti počas bežného života. Predmetné obmedzenia poškodeného

H. I., ktoré boli do skutkovej vety vyhláseného rozsudku doplnené pochádzali zo znaleckého posudku
znalca MUDr. Pamulu, ktorý bol oboznámený na predchádzajúcich hlavných pojednávaniach. Súd
uvádza, že sa v danom prípade jednalo o poruchu zdravia trvajúcu dlhší čas a preto v skutkovej vete
presne vymedzil časové obdobie a taktiež konkrétne rozpísal obmedzenia v obvyklom spôsobe života
poškodeného počas doby jeho liečenia.

Dokazovaním bolo preukázané, že samotnému skutku predchádzal konflikt medzi obžalovaným C. a
poškodeným, keď poškodený viedol motorové vozidlo, čo medzi stranami nebolo sporné, až na to,
že poškodený tvrdil, že dostal od obžalovaného C. úder päsťou cez okienko vozidla, čo obžalovaní
neuviedli.
Následná konfliktná situácia nastala pred podnikom Český Budík krátko po polnoci, keď obžalovaní

vychádzali von a poškodený s kamarátmi boli pred podnikom. Poškodený uviedol, že stretol
obžalovaných pri dverách podniku. Obaja obžalovaní zhodne uviedli, že obžalovaný A. upozornil
obžalovaného C., že poškodený je pred podnikom, preto argument obhajoby o tom, že poškodený
aktívne vyhľadal obžalovaných, aby vyprovokoval nejaký konflikt sa javí ako nepodložený, keďže prví
na poškodeného reagovali obžalovaní, keďže aj podľa ich zhodných výpovedí išiel obžalovaný C. za

poškodeným, aby sa mu ospravedlnil, ktoré ospravedlnenie nemal poškodený prijať a mal byť agresívny.
Z uvedeného je zrejmé, že práve obžalovaní aktívne prišli za poškodeným a nie naopak. Okolnosť,
či poškodený prišiel s kamarátmi do Českého Budíku práve preto, že tam mali byť obžalovaní, nie je
pre posúdenie skutku rozhodujúca. Nebolo dokonca ani preukázané, že poškodený si išiel ako prvý
riešiť predchádzajúci konflikt s obžalovaným C., ako to vyplýva z sms sestry poškodeného, keďže

obaja obžalovaní zhodne potvrdili, že si všimli poškodeného a obžalovaný C. za poškodeným išiel
ospravedlniť sa. Okrem toho z kamerového záznamu žiadna fyzická agresivita poškodeného nie je
zrejmá, pričom to, či im poškodený nadával nie je možné posúdiť. Kamerový záznam jednoznačne
preukazuje, že poškodený stojí chrbtom pri múre, pričom rovno pred ním stojí obžalovaný A. a z ľavej
strany stojí obžalovaný C., čo skôr svedčí o tom, že poškodený bol pritlačený k múru tým, že sa

pred neho postavili obaja obžalovaní. Okolnosť, že obžalovaný A. stojaci pred poškodeným tomuto
dá pravou rukou facku na tvár poškodenému a následne poškodený vráti úder pravou rukou zovretou
v päsť vyplýva tak z výpovedí oboch obžalovaných, poškodeného ako aj z kamerového záznamu. Z
kamerového záznamu taktiež vyplýva, že obžalovanému A. sa pred úderom podarilo trocha ustúpiť
a obžalovaný A. sa opätovne zahnal rukou na poškodeného, ktorý ustupoval po chodníku ďalej od

kamery, pričom obžalovaní A. aj C. postupovali spolu s poškodeným. Táto časť kamerového záznamu
vyvracia obranu obžalovaného A., že okrem slabej facky na poškodeného už neútočil, keďže na
zázname je jednoznačné, že sa na poškodeného zahnal napriahnutou rukou, a rovnako tak vyvracia
obranu obžalovaného C., že keď vznikol konflikt pred podnikom, stál na mieste, nakoľko zo záznamu je
vidieť, že aj obžalovaný C. postupuje s ostatnými za poškodeným, ktorý sa vzďaľuje od kamery. Ďalší

priebeh útoku na poškodeného nemožno vyhodnotiť podľa kamerového záznamu, nakoľko táto časť
konfliktu je zachytená v pravom hornom rohu záznamu dosť ďaleko od kamery a prekrýva ho časový
údaj na zázname. Okrem toho na vzdialenosť, na ktorú kamera sníma túto časť konfliktu, nemožno
zo záznamu identifikovať jednotlivé osoby, nakoľko nie sú individuálne rozoznateľné, avšak sú vidieťpohyby prítomných osôb vo forme úderov rúk a kopancov, pričom táto časť útoku trvá asi 2,5 minúty
(od 00:03:40 hod. do 00:06:00 hod.). Okolnosť, že poškodený bol napadnutý viacerými osobami aj
kopancami do hlavy potvrdila vo výpovedi aj svedkyňa J., ktorá však tieto osoby neopoznala. Túto časť

útoku popísal vo výpovedi poškodený tak, že obžalovaný A. ho udieral a kopal spoza hlavy zboku, asi
do ľavej strany hlavy a ramien poškodeného, čo poškodený videl, než si kryl hlavu rukami, a obžalovaný
C. si sadol na hrudník poškodeného a udieral ho obomi päsťami do tváre asi 10 krát a kúsal ho do
prstov. Súd vyhodnotil výpoveď poškodeného ako vierohodnú, nakoľko napriek tomu, že ho napádalo
viacero osôb, je prirodzené, že práve obžalovaných, s ktorými prišiel už pred tým do konfliktu si lepšie

pamätal,okremtohoobochobžalovanýchopoznalpoškodenýajprirekogníciiprostredníctvomfotografií,
a to obžalovaného C. so 100 % istotou a obžalovaného A. na 80 %. K argumentu obhajoby, že pred
rekogníciou poškodený nepopísal opoznávané osoby treba uviesť, že poškodený pri výsluchu pred
rekogníciou uviedol, že k ich popisu nič bližšie nevie uviesť, teda poškodený bol vyzvaný, aby osoby
opísal. Taktiež treba poukázať na to, že poškodený pri rekognícii uviedol, podľa akých markantov a
znakov páchateľov opoznal, dokonca uviedol, ktorý z obžalovaných ho pri bitke ako napadol. Okolnosť,

že rekognícia bola robená podľa fotografií, vychádzala z toho, že páchateľov bolo potrebné zistiť a
neboli v tom čase prítomní. Vo vzťahu k ostatným vykonaným rekogníciám súd konštatuje, že pre
dokazovanie v danej veci neboli podstatné, nakoľko svedkovia pri nich neopoznali, resp. opoznali
obžalovaných len neurčito, pričom žiadny zo svedkov opoznávané osoby nevedel identifikovať ako tie,
ktoré sa priamo podieľali na fyzickom napádaní poškodeného. Obaja obžalovaní k tejto časti útoku

popreli, že by poškodeného fyzicky napadli, avšak súd ich obrane neuveril, pretože obžalovaný A.
uviedol, že okrem facky poškodeného nenapadol, čo však podľa kamerového záznamu nebola pravda,
a preto, že obžalovaný C. uviedol, že zostal na mieste, kde vznikol konflikt, čo nie je pravda, lebo
podľa kamerového záznamu postupoval s ostatnými za poškodeným. Okrem toho je zrejmé, že po celú
dobu 2,5 minúty, kedy prebiehal fyzický útok na poškodeného, boli obaja obžalovaní v bezprostrednej

blízkosti poškodeného, keďže spolu s ním smerom ďalej od kamery postupovali, a po ukončení útoku
sa z uvedeného miesta vrátili pred vchod do podniku, kde ich opäť zreteľne o 00:06:40 hod. zachytila
kamera. Aj z tohto hľadiska sa javí ako vierohodnejšia výpoveď poškodeného, nakoľko tomu zodpovedá
aj kamerový záznam, keďže obaja obžalovaní spolu s ustupovaním poškodeného ďalej od kamery
postupovali s ním a pred podnik sa z miesta konfliktu vrátili až potom, čo sa skupina okolo poškodeného

rozišla. K posúdeniu vierohodnosti výpovede poškodeného prispieva aj skutočnosť, že poškodený bol v
čase skutku triezvy, nakoľko podľa výpovedí kamarátov nepil, lebo prišiel motorovým vozidlom. Naopak
obaja obžalovaní boli pod vplyvom alkoholu, keďže tento konzumovali po celý večer a skutok sa stal až
v čase záverečnej v danom podniku.
Vyhodnotením výpovedí svedkov, či už kamarátov poškodeného, či svedkov obhajoby, resp. členov

rugbyového mužstva mal súd preukázané, že ani jeden zo svedkov nevidel, resp. nevedel s určitosťou
povedať, že by priamo obžalovaní, v čase keď bol poškodený na zemi, tohto napádali, resp.
obžalovaných neopoznali. Uvedená okolnosť však nevylučuje pravdivosť výpovede poškodeného,
keďže samotný útok na poškodeného prebiehal tak, že ho súčasne napádalo viacero osôb v hlúčiku
okolo poškodeného a teda identifikácia útočníkov ostatnými pozorovateľmi bola sťažená. Svedkovia

však identifikovali oboch obžalovaných ako osoby, ktoré pri incidente boli.
Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že obaja obžalovaní spoločným konaním
poškodenému úmyselne ublížili na zdraví, keďže obžalovaný A. opakovane kopol poškodeného do
hlavy a obžalovaný C. poškodeného asi 10 krát udieral obomi päsťami do tvárovej oblasti hlavy, pričom
týmto poškodenému spolu s ďalšími nezistenými osobami, ktoré poškodeného napádali, spôsobili ťažkú

ujmu na zdraví, keďže poškodený mal v dôsledku úderov päsťami, či kopancami do hlavy pomliaždenie
mäkkých tkanív hlavy s prejavmi vegetatívnej symptomatológie s krvným výronom okolo pravého oka
a spánkovej oblasti hlavy vľavo a krvácanie do lebky pod tvrdú mozgovú plenu v čelno-temeno-
spánkovej oblasti vpravo a v čelovej oblasti vľavo. Obaja obžalovaní zasiahli poškodeného údermi
päsťou alebo nohou do hlavy, resp. tvárovej oblasti hlavy, kde vznikli poškodenému aj ťažké zranenia.

Keďže obaja obžalovaní chceli poškodeného udrieť, či už päsťou alebo nohou, mal súd preukázané
ich úmyselné zavinenie vo forme priameho úmyslu. Čo sa týka spôsobeného ťažšieho následku, tak
na ten súd prihliadne v zmysle § 18 písmeno a) Trestného zákona aj vtedy, keď ho obžalovaní zavinili
z nedbanlivosti, teda stačí, že obžalovaní vedeli, že môžu údermi do hlavy poškodeného spôsobiť
mu ťažkú ujmu na zdraví, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehali, že také zranenie nespôsobia.

Takže obžalovaní opakovanými údermi, či kopancami na hlavu poškodeného mu chceli ublížiť na
zdraví, pričom aj keď nemali v úmysle mu spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví, za tento ťažší následok
zodpovedajú aj keď ho spôsobili z nedbanlivosti, pričom súd mal za to, že u obžalovaných ide o vedomú
nedbanlivosť. Obžalovaní tak svojím konaním naplnili skutkovú podstatu prečinu ublíženia na zdravíspolupáchateľstvom podľa § 20, § 156 odsek 1, odsek 3 písmeno c) Trestného zákona a súčasne aj
prečinu výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 20, § 364 odsek 1 písmeno c) Trestného zákona, keďže
na ulici, teda mieste verejnosti prístupnom fyzicky napadli poškodeného. Z hľadiska subjektívnej stránky

posúdil súd konanie obžalovaných aj vo vzťahu k prečinu výtržníctva ako konanie v priamom úmysle,
keďže obžalovaní na mieste verejnosti prístupnom fyzicky napadli poškodeného, teda chceli svojím
konaním porušiť záujem chránený Trestným zákonom.
Uznaniu viny obžalovaných nebránil ani tzv. materiálny korektív uvedený v § 10 odsek 2 Trestného
zákona, lebo zo spôsobu vykonania činu (opakované údery päsťou, či kopance do hlavy poškodeného)

a najmä jeho následku (pomliaždenie mäkkých tkanív hlavy s prejavmi vegetatívnej symptomatológie
s krvným výronom okolo pravého oka a spánkovej oblasti hlavy vľavo a krvácanie do lebky pod tvrdú
mozgovú plenu v čelno-temeno- spánkovej oblasti vpravo a v čelovej oblasti vľavo), ale aj okolností,
za ktorých bol spáchaný (obžalovaní boli pod vplyvom alkoholu, obžalovaný A. bol členom rugbyového
mužstva, teda mal fyzickú prevahu a poškodeného napadli súčasne viaceré osoby) a miere zavinenia
obžalovaných, po objektívnom vyhodnotení týchto kritérií, je evidentne zrejmé, že stupeň závažnosti

činu bol vyšší ako nepatrný a konanie tak bolo treba definovať ako prečin.
K argumentu obhajoby o nezákonnosti výsluchov svedkov, či konfrontácie medzi svedkami, na ktorých
sa zúčastnil splnomocnenec poškodeného, čo je v rozpore s Trestným poriadkom, treba v prvom rade
uviesť, že súd v dokazovaní vôbec nepoužil zápisnice o výsluchu svedkov A. a C., ani zápisnice o
konfrontácii medzi svedkom A. a poškodeným a svedkom C. a poškodeným, nakoľko obaja obžalovaní v

nichbolivypočutívprípravnomkonaníeštevpozíciisvedkov,atietosúdaninečítal,nakoľkosaprocesné
postavenie A. a C. zmenilo na obžalovaných. Keďže súd tieto dôkazy nevykonal, nezaoberal sa ani ich
zákonnosťou. K účasti splnomocnenca poškodeného pri výsluchu svedkov L. G. a J. G., ktoré súd na
hlavnom pojednávaní prečítal, súd uvádza, že v ich výpovediach neboli žiadne podstatné skutočnosti
týkajúce sa samotného skutku, ktoré by boli použité pri dokazovaní, okrem toho obhajoba súhlasila s

čítaním týchto výpovedí, napriek tomu, že sa ich zúčastnil splnomocnenec poškodeného.“
13. Tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený
v poradí prvý odsudzujúci rozsudok prvostupňového súdu, odvolací súd sa stotožňuje s názorom
prvostupňového súdu, že vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní bolo bez dôvodných
pochybností preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba, aj s akceptovaním úpravy

skutku prvostupňovým súdom v časti určenia presného času napadnutia poškodeného a presnejšieho
popísania napadnutia každým z obžalovaných.
14. Na rozdiel od v poradí prvého rozsudku prvostupňový súd do skutkovej vety napadnutého
rozhodnutia doplnil dobu liečenia v trvaní dva mesiace so špecifikáciou jej trvania 26.11.2017 až
31.1.2018 a špecifikoval obmedzenia poškodeného v bežnom spôsobe života. Prvostupňový súd

konštatoval, že konkretizácia predmetných obmedzení pochádzala zo znaleckého posudku znalca
MUDr. Pamulu, ktorý bol oboznámený v konaní pred súdom. V danom prípade sa malo jednať o poruchu
zdravia trvajúcu dlhší čas. Inak prvostupňový súd dospel k rovnakým skutkovým zisteniam a svoje úvahy
vrátane právneho záveru, aj vysporiadania sa s obranou obžalovaných premietol v nezmenenej podobe
v akej ich uviedol aj v poradí prvom odsudzujúcom rozsudku, do odôvodnenia napadnutého rozsudku

(okrem vyššie uvedeného doplnenia doby liečenia a obmedzení v bežnom spôsobe života do skutkovej
vety).
15. Obžalovaní v podanom odvolaní namietali v rovnakom rozsahu ako pri podanom odvolaní voči
v poradí prvému rozsudku, že skutok nespáchali, že sa prvostupňovému súdu nepodarilo preukázať,
kto sa akou mierou podieľal na fyzickom útoku voči poškodenému, kto ho mal kopať, kto udierať

do oblasti hlavy a celého tela, nebolo dostatočne preukázané, kto zbil poškodeného. Dokazovanie je
podľa obhajoby v dôkaznej núdzi, spočívajúcej v tom, že žiadnymi možnými dostupnými dôkaznými
prostriedkami sa nepodarilo jednoznačne preukázať že skutok, ktorého sa mali dopustiť, napĺňa
obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu. Namietali tiež nezákonnosť prípravného konania,
znaleckého dokazovania.

16. Ide o totožné namietky aké uplatnili obžalovaní voči predchádzajúcemu rozhodnutiu prvostupňového
súdu. Na tieto námietky už odpovedal odvolací súd, keď v uznesení zo dňa 24.11.2022 uviedol, že
„Odvolací súd vyhodnotil vyššie uvedené námietky obžalovaných ako nedôvodné. V plnom rozsahu
sa stotožňuje s tým, akým spôsobom prvostupňový súd vykonal dokazovanie v tejto trestnej veci a
ako vyhodnotil vykonané dôkazy. Prvostupňový súd skutok opísaný v obžalobnom návrhu prejednal

v celej šírke v súlade s ustanovením § 278 Trestného poriadku a z vykonaných dôkazov po ich
vecnom vyhodnotení vyvodil skutkové závery, ktoré z nich vyplývajú. Súd prvého stupňa v súlade s
požiadavkou zákonodarcu v písomnom odô-vodnení napadnutého rozsudku jasne a zrozumiteľne a
veľmipodrobnevyložil,ktorésku-točnostivzalzadokázané,oktorédôkazysvojeskutkovézisteniaoprel,a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia je taktiež zrejmé,
akými práv-nymi úvahami sa okresný súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa prí-
slušných ustanovení zákona v otázke viny a tiež ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného. Všetky

vo veci vykonané dôkazy okresný súd v dôvodoch napadnutého rozsudku veľmi podrobne rozoberá,
preto krajský súd v podrobnostiach na tieto dôkazy len poukazuje. Čo sa týka „skutkových“ námietok
obžalovaných, prvostupňový súd sa správne na stranách 9 (od predposledného odseku) až 11 (prvý
odsek) v poradí prvého odsudzujúceho rozsudku vysporiadal so všetkými okolnosťami rozhodnými pre
záver o tom, že prišlo ku skutku tak, ako je popísaný v skutkovej vete napadnutého rozsudku, a že tento

spáchali obžalovaní.“
17. Odvolací súd sa už vyjadril aj k námietkam obhajoby k nezákonnosti prípravného konania.
Stotožnil sa s tým, ako sa s námietkami vyporiadal už prvostupňový súd, keď na strane 11 posledný
odsek a 12 prvý odsek prvého odsudzujúceho rozsudku, uviedol, že spochybňované dôkazy ani
nevykonal, nepoužil, a preto sa ani nezaoberal ich zákonnosťou. Možno zopakovať, čo už dvolací
súd konštatoval, teda že prítomnosť splnomocnenca poškodeného pri výsluchoch nemôže spôsobiť

nezákonnosť úkonu, a čo sa týka jeho namietania zasahovania do priebehu konfrontácie, zo zápisnice
je zrejmé, že namietal jednu jedinú otázku, t.j. nemožno vyhodnotiť túto skutočnosť ako porušenie
práva na obhajobu zásadným spôsobom. Rovnko ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku
k znaleckému dokazovaniu, keď upozornil, že prvostupňový súd neopomenul zohľadniť aj to, že
poškodený utrpel závažné vnútrolebkové zranenie aj v roku 2015, a najmä túto skutočnosť zohľadnil pri

vypracovaní znaleckého posudku MUDr. Pamula. Ohľadom námietky k tomu, že práve poškodený mal
vyprovokovať celý incident a jeho konanie bolo motivované snahou po odvete, odvolací súd odkázal
na správne závery okresného súdu, premietnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku, z vykonaného
dokazovania je zrejmé, že obžalovaní aktívne prišli za poškodeným, nie naopak, obžalovaný šiel za
poškodeným ospravedlniť sa, a ani z kamerového záznamu nie je zrejmá žiadna fyzická agresivita

poškodeného. K námietke ohľadom obsahu sms sestry poškodeného, k tomu sa vyjadril sám poškodený
tak, že on sa so sestrou o incidente ani nerozprával.
18. Na rozdiel od predchádzajúceho rozhodnutia, vzhľadom na úpravu skutkovej vety, odvolací súd
dospel k rovnakému záveru ako prvostupňový súd v napadnutom rozsudku, že predmetný skutok
napĺňa aj všetky znaky skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 20

k § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona. Prvostupňový súd premietol do skutkovej vety aj
skutkové zistenie o liečení zranení poškodeného (poruchy zdravia) v trvaní dva mesiace so špecifikáciou
obmedzení v bežnom spôsobe života počas doby liečenia, a preto možno skutok právne kvalifikovať
ako ťažkú ujmu na zdraví podľa § 123 ods. 4 Trestného zákona a teda aj trestný čin ublíženia na zdraví
podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona. Skutková veta už zodpovedá právnej vete a

právnej kvalifikácii uvedenej v napadnutom rozsudku.
19. Na tomto mieste považuje odvolací súd za podstatné vyjadriť sa k otázke zásady zákazu zmeny
khoršiemu–prohibitioinpeius.Atozdôvodu,žeokresnýsúddoplnildoskutkovejvetyskutkovézistenia,
ktoré síce vyplynuli z už skôr vykonaných dôkazov, avšak ich premietol do skutkovej vety napadnutého
rozsudku až po zrušení jeho v poradí prvého rozhodnutia odvolacím súdom. Odvolací súd poukazuje

na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ako „najvyšší súd“) zo dňa 16.1.2025
pod sp.zn. 5 Tdo/76/2024. Ide o rozhodnutie a v ňom vyslovený právny názor najvyššieho súdu, ktoré
bolo vydané po tom, čo v tomto prejednávanom konaní odvolací súd zrušil v poradí prvý odsudzujúci
rozsudok. Najvyšší súd okrem iného uviedol, že:
„je nespochybniteľné, že skutok musí byť v skutkovej vete rozsudku vždy vymedzený tak, aby

zodpovedal všetkým znakom skutkovej podstaty trestného činu, z ktorého sa obvinený uznáva za
vinného (R 12/2009). Odsúdenie páchateľa napriek nepopísaniu všetkých skutočností rozhodných pre
naplnenie obligatórnej objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu uvedeného v právnej vete
rozsudku je v zmysle ustálenej judikatúry porušením práva na spravodlivý proces (III. ÚS 509/2015).
Vzhľadom na uvedené je potrebné pristupovať k hodnoteniu naplnenia objektívnych znakov skutkovej

podstaty trestného činu na poklade skutkovej vety ako obligatórnej súčasti výroku rozhodnutia súdu
vždy citlivo a s náležitou opatrnosťou. Najvyšší súd však nadväzujúc na skoršiu rozhodovaciu prax
uvádza, že nie každá formálna nepresnosť vo formulácii skutkovej vety spôsobuje porušenie práva
na spravodlivý proces obvineného a nutnosť vylúčenia subsumpcie (podradenia) zisteného skutku
pod príslušnú právnu normu uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona. Vyžadovaný úplný popis

skutočností rozhodných pre naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu v skutkovej
veteneznamenábezvýnimkyvkaždomprípadenenaplnenieskutkovejpodstatytrestnéhočinuzdôvodu
prísne formálneho explicitného neuvedenia všetkých skutkových okolností preukazujúcich naplnenie
objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu, pokiaľ je ich možné z ostatných častí skutkovejvety jasne vyvodiť. Inými slovami, nie je za každých okolností nevyhnutné explicitne do skutkovej
vety uviesť, že konaním páchateľa skutku došlo k závažnému ovplyvneniu obvyklého spôsobu života
poškodenej v trvaní najmenej štyridsaťdva kalendárnych dní, pokiaľ túto skutočnosť nepochybne možno

vyvodiť z ďalších častí skutkovej vety ako aj zo zisteného skutkového stavu ustáleného súdmi.
V tejto súvislosti možno poukázať i na predchádzajúcu judikatúru najvyššieho súdu z ktorej vyplýva, že
„i keď teda v skutkovej vete nie je explicitne uvedené, že zranenia poškodeného sťažovali jeho obvyklý
spôsob života nie iba na krátky čas, možno s poukazom na kombináciu modus operandi trestného činu
uvedeného v skutkovej vete a nesporných skutkových zistení súdu prvého i druhého stupňa (ktorých

správnosť dovolací súd nemá právomoc preskúmavať) uzatvoriť, že mu bola spôsobená v dôsledku
konania obvineného ujma na zdraví napĺňajúca znaky ublíženia na zdraví v zmysle ustanovenia § 156
ods. 1 Trestného zákona“ (uznesenia NS SR, sp. zn. 1Tdo/49/2021, 1Tdo/48/2022 a 3Tdo/61/2022).
Z formulácie skutkovej vety rozsudku okresného súdu v časti ,, . . . utrpela zranenia vo forme zlomeniny
hornej časti ľavej lakťovej kosti v oblasti hákovitého výbežku, krvácajúcich odrenín v oblasti ľavého
lakťa a odrenín v oblasti ľavého zápästia, ktoré si podľa znaleckého posudku vyžiadali liečenie spojené

s PN v trvaní po dobu celkom 72 dní,“, vzhľadom na charakter zranení poškodenej a dobu liečenia
nemôže byť sporné, že došlo k závažnému ovplyvneniu obvyklého spôsobu života poškodenej v trvaní
najmenejštyridsaťdvakalendárnychdní.Jeevidentné,žezistenáauvedenádobaliečeniakorešponduje
so závažným ovplyvnením obvyklého spôsobu života poškodenej. Je potom len logickým dôsledkom
nevyhnutnej liečby, že poškodená mala počas nej závažne ovplyvnený obvyklý spôsob života.

Závažné ovplyvnenie obvyklého spôsobu života poškodenej v trvaní najmenej štyridsaťdva
kalendárnych dní zároveň jasne a zrozumiteľne vyplýva zo znaleckého posudku, ktorý bol v konaní
vykonaný ako dôkaz. Najvyšší súd poznamenáva, že skutková veta a jej znenie musí byť vykladaná s
prihliadnutím na ustálené skutkové zistenia, ktoré nemožno v tomto smere opomínať. Ostatné súdmi
ustálenéskutkovézisteniabymalibyťprihodnotení,čiboliskutkomuvedenýmvskutkovejvetenaplnené

všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu „ skúškou správnosti". Pokiaľ skutkové
zistenia preukazujú naplnenie všetkých znakov objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu,
nie je dôvod sa prikloniť k prísne formálnemu výkladu skutkovej vety.
Krajský súd sa prísne formálnym vyžadovaním explicitného (doslovného) uvedenia všetkých znakov
objektívnejstránkyskutkovejpodstatyprečinupriklonilkprílišnémuprávnemuformalizmu,keďnevzaldo

úvahycelkovýkontextskutkovejvety,alezameralsavýlučnenaexplicitneneuvedenýznak.Najvyššísúd
pripomína, že okrem iného aj v prípade hodnotenia všetkých zákonných znakov prítomných v skutkovej
vete je potrebné uvážiť všetky okolnosti prípadu v súhrne a nielen jednotlivo(§ 2 ods. 12 Tr. por.).
Právnu úvahu krajského súdu spočívajúcu v konštatovaní absencie formálneho znaku s prihliadnutím na
ustálené skutkové zistenia je nutné v konečnom dôsledku označiť za popieranie základných ustálených

skutkových zistení z dôvodov, ktoré nemajú takú závažnosť, aby mohli objektívne odôvodniť popretie
záujmu spoločnosti na vykonaní spravodlivosti, a teda na potrestaní páchateľa za protiprávny čin.
Právoplatný rozsudok krajského súdu totižto spôsobuje situáciu, kedy bol z vykonaného dokazovania
ustálený skutkový záver, že obvinený sa dopustil činu, ktorý je mu kladený za vinu, avšak napriek tomu
z dôvodov čisto formálneho charakteru (kvôli neuvedeniu určitého slovného spojenia do skutkovej vety)

nedošlokukvalifikáciijehoskutkuakotrestnéhočinu,atakanikjehoodsúdeniuapotrestaniu.Zpohľadu
dovolacieho súdu ide o zjavne neprimeraný následok vytýkaného pochybenia. Za takýchto okolností je
úlohou súdov, aby vždy posúdili, či nie je možné zo skutkovej vety vyvodiť zákonný znak objektívnej
stránky skutkovej podstaty trestného činu aj napriek absencii doslovného a explicitného znenia tohto
znaku. Až vtedy, keď to nie je možné (a nemôžu to ani doplniť), obstojí záver, že skutok uvedený

v obžalobe nie je trestným činom.
Najvyšší súd sa stotožňuje s generálnym prokurátorom, že závažné ovplyvnenie obvyklého spôsobu
života poškodenej v skutkovej vete s uvedením jeho dĺžky je dostatočným spôsobom vyjadrené, nakoľko
sadávyvodiťzcharakteruspôsobenýchzraneníadobytrvaniaichliečby.Ajvzhľadomnaďalšieustálené
skutkové zistenia (skúška správnosti vykonanými dôkazmi), krajský súd mal zo skutkovej vety vyvodiť

naplnenie formálneho znaku objektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa §
157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na§ 138 písm. h) Tr. zák.
Na doplnenie najvyšší súd uvádza, že procesnoprávne normy týkajúce sa výroku rozsudku (§ 163
ods. 3 Tr. por.), je potrebné vykladať nielen s prihliadnutím na práva obvineného, ale aj s prihliadnutím
na všeobecný účel a cieľ trestného konania (uplatniť teleologický výklad), ktorýmje náležité zistenie

trestných činov a potrestanie ich páchateľov (§ 1 Tr. por.). Práva obvinených a záujmy spoločnosti
chránené trestným právom majú byť vydaním rozhodnutia súdu vo vzájomnej rovnováhe, pričom táto
rovnováha rozhodnutím krajského súdu nenastala.“20. K námietke výšky uloženého trestu v prvom rade odvolací súd uvádza, že od 06.08.2024 nadobudol
účinnosť zákon č. 40/2024 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, v znení uznesenia Ústavného súdu

SR, uverejneného pod č. 41/2024 Z.z..
21. Novelizácia Trestného zákona sa dotkla aj ustanovení, ktoré bolo potrebné v tomto prípade
aplikovať pri rozhodovaní o treste pre obžalovaných. Podľa § 2 ods. 1 Trestného zá-kona trestnosť
činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase
medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť via-ceré zákony, trestnosť činu sa

posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre pácha-teľa priaznivejší.
22. Postupujúc podľa vyššie uvedeného ustanovenia § 2 ods. 1 Trestného zákona odvola-cí súd dospel
k záveru, že použitie ustanovení Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024, je pre obžalovaných
ako páchateľov trestnej činnosti priaznivejšie, ako použitie Trestného zákona účinného v čase, keď
spáchali trestný čin.
23. V prípade obžalovaných bolo vykonaným dokazovaním zistené, že pri rozhodovaní o treste je

potrebné zohľadniť im jednu priťažujúcu okolnosť a to podľa § 37 písmeno h) Trestného zákona, teda,
že spáchali viac trestných činov. Pri prevahe priťažujúcich okolností nad poľahčujúcimi okolnosťami bol
povinný súd podľa Trestného zákona v znení účinnom do 06.08.2024 uplatniť ustanovenie § 38 ods.
4 Trestného zákona a na základe neho upraviť dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby, v
tomto prípade trestnej sadzby uvedenej v ustanovení § 156 ods. 3 Trestného zákona, tak, že túto dolnú

hranicu zvýši o jednu tretinu.
24. Podľa ustanovenia Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024, aplikujúc usta-novenia § 36
až 38 Trestného zákona, sa obžalovaným síce rovnako zohľadňuje jedna pri-ťažujúca okolnosť podľa
§ 37 písm. h) Trestného zákona (toto ustanovenie nebolo novelizá-ciou Trestného zákona dotknuté),
avšak neaplikuje sa vyššie uvedené ustanovenie Trestného zákona, ktoré prikazuje zvýšiť dolnú hranicu

trestnej sadzby o jednu tretinu. Prevaha priťa-žujúcich okolností nad poľahčujúcimi okolnosťami, nemá
v prípade posudzovania trestného činu, ktorý je prečinom podľa Trestného zákona v znení účinnom
od 06.08.2024 žiaden vplyv na určenie výšky dolnej hranice trestnej sadzby, v rámci ktorej súd ukladá
trest. Trestný zákon v znení účinnom od 06.08.2024 neobsahuje ustanovenie, ktoré by v prípade
spáchania prečinov prikazovalo zvýšiť dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu ak prevažuje pomer

priťažujúcich okolností.
25. Podľa znenia Trestného zákona účinného od 06.08.2024 súd obžalovaným ukladá trest v rámci
sadzby uvedenej v § 156 ods. 3 Trestného zákona. Ide o trestnú sadzbu so spodnou hranicou 2
roky, pretože – ako už bolo uvedené vyššie – zákon neobsahuje ustanovenie, ktoré by v prípade
spáchania prečinov prikazovalo zvýšiť dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu ak prevažuje

pomer priťažujúcich okolností. Pri konkurencii dvoch znení ustanovení Trestného zákona, ktoré rôznym
spôsobom upravujú stanovenie trestnej sadzby, v rámci ktorej súd ukladá trest, je pre páchateľa
priaznivejšie to ustanovenie Trestného zákona, ktoré súdu umožňuje páchateľovi trestnej činnosti uložiť
trest odňatia slobody, ktorého dolná hranica je nižšia.
26. Preto odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste obžalovaných a sám rozhodol,

nakoľko boli na takýto postup splnené zákonné podmienky uvedené v ustanovení § 322 ods. 3 Trestného
poriadku.
27. O treste pre obžalovaných rozhodol s použitím ustanovení § 36 až 38 Trestného zákona v znení
účinnom od 6.8.2024. Pokiaľ ide o druh trestu a spôsob jeho výkonu, v týchto otázkach odvolací
súd napriek okolnostiam správne zisteným už okresným súdom, aplikoval postup podľa ustanovení

Trestného zákona účinného od 6.8.2024, nakoľko už nie je už povinný zyšovať dolnú hranicu trestnej
sadzby z dôvodu prevahy priťažujúcich okolností. Zároveň zohľadnil dobu, ktorá uplynula od spáchania
skutku (rok 2017) a tiež skutočnosť, že v období od spáchania prejednávaného skutku do rozhodovania
odvolacieho súdu, t.j. za osem rokov nespáchali obžalovaní žiaden ďalší trestný čin.
28. Na dosiahnutie účelom trestu, ktoré sleduje ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona, považoval

za zákonné uložiť obžalovaným trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky, nakoľko podľa názoru
súdu je spôsobilý naplniť účel ochrany spoločnosti pred obžalovanými. V prejednávanom prípade dospel
odvolací súd k záveru, že u obžalovaných na ich potrestanie postačí ukladanie trestu vo výmere na
dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby, a zároveň s podmienečným odkladom jeho výkonu
na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dvoch) rokov. Takto uložený trest považuje súd za zákonný, primeraný,

spravodlivý, bezo zvyšku napĺňa-júci účel trestu v zmysle § 34 Trestného zákona, a to aj z pohľadu
individuálnej prevencie či prevýchovy obžalovaného na jedinca, ktorý sa už v budúcnosti trestnej činnosti
dopúšťať nebude.
29. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.