Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. október 2025

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: K2-1T/88/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7218011733
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Margaréta Jurková Žoldáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7218011733.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Margaréty Jurkovej Žoldákovej
a sudcov Ing. JUDr. Milana Husťáka aJUDr. A. A., na verejnom zasadnutí konanom dňa 23. októbra
2025, v trestnej veci proti obžalovanému B. C., pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. a), Tr.
zák., formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Mestského
súdu Košice zo dňa 25.09.2024 sp. zn. K2-1T/88/2018 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. zamieta odvolanie obžalovaného B. C..

o d ô v o d n e n i e :

Mestský súd Košice rozsudkom zo dňa 25. septembra 2024 sp. zn. K2-1T/88/2018 uznal obžalovaného
B. C., nar. XX.XX.XXXX v D., trvale bytom E. XXX, vinným pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin
podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. a), Tr. zák., formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., ktorého
sa dopustil tak, že

v období od 29.5.2014 do 7.7.2014 v Košiciach na rôznych miestach po predchádzajúcej vzájomnej
dohode B. C. pod zámienkou vybavenia príspevku dôchodku vylákal od poškodenej F. G., nar.
XX.XX.XXXX, podpísanie rôznych listín potrebných na prevod bytu vrátane spoluvlastníckeho podielu
na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vedeného katastrálnym odborom Okresného
úradu Košice, zapísaného na LV č. XXXXX, ktorého vlastníkom je poškodená F. G., okrem iných aj

splnomocnenia zo dňa 7.7.2014 oprávňujúceho B. H. na všetky právne úkony súvisiace s predajom tohto
bytu, a zariadenia dispozičného práva vo svoj prospech k bankovému účtu poškodenej F. G. vedenom
v peňažnom ústave Tatra banka a. s., tieto následne odovzdal B. H., ktorý tento byt na základe kúpnej
zmluvy zo dňa 14.7.2014 predal A. I. za kúpnu cenu vo výške 65.000,- eur, ktorej časť vo výške 30.000,-
eur A. I. vyplatil v hotovosti B. H. a časť vo výške 35.000,- eur poukázal na bankový účet poškodenej F.
G., z ktorého ich vybral B. C., pričom následne bol toho istého dňa podaný návrh na zápis vlastníckeho

práva na A. I. na kataster nehnuteľností, avšak peňažné prostriedky z predaja bytu a ponechali pre
vlastnú potrebu, čím týmto svojím konaním spôsobili poškodenej F. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
J., B. D. XXX/X, škodu v celkovej výške 78.000,- eur.

Za to mu súd uložil podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. s prihliadnutím na ustanovenie § 38 ods. 2 Tr. zák. trest
odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. zaradil obžalovaného na výkon uloženého trestu do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku po jeho vyhlásení, odôvodnení a po poučení o možnosti podať opravný
prostriedok, obžalovaný B. C. podal odvolanie, v ktorom uviedol nasledovné.Okresný súd uznal obžalovaného B. C. vinným zo spáchania trestného činu podvodu na tom skutkovom
základe, že v spolupráci s B. H. predal byt nebohej F. G., A. I. a časť peňazí si obžalovaný ponechal
vybratím z účtu, čím mal spôsobiť nebohej F. G. škodu vo výške 78.000,- Eur. Vykonaným dokazovaním

bolo preukázané, že nebohej F. G. reálne nevznikla žiadna škoda. V tejto súvislosti obžalovaný namietal,
že v napadnutom rozsudku absentuje výrok o náhrade (údajnej) škody nebohej F. G..

Na jednej strane okresný súd konštatuje, že obžalovaný mal spôsobiť škodu 78.000,- Eur, na druhej
strane sa nijakým spôsobom s nárokom na náhradu škody nevysporiadal. Obžalovanému B. C. a

už odsúdenému B. H. neuložil povinnosť nahradiť spôsobenú škodu. Rovnako tak nebohú F. G.
neodkázalsjejnárokomnanáhraduškodynakonaniepredcivilnýmsúdom.Podľanázoruobžalovaného
len táto skutočnosť, je dôvodom pre zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu prvého
stupňa. Prokuratúra aj okresný súd pochybili, keď opakovane konštatujú, že obžalovaný B. C. spôsobil
poškodenej škodu, pretože jej žiadna škoda nevznikla. Poškodenej peniaze za predaj bytu boli
vyplatené, k prevodu vlastníctva bytu nedošlo, a tak vzniklo na jej strane bezdôvodné obohatenie. V

dôvodoch napadnutého rozsudku nie je uvedené, na základe akých úvah dospel okresný súd k záveru
o údajnej škode spôsobenej poškodenej, a preto je v tejto časti napadnutý rozsudok nepreskúmateľný.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza, že vina obžalovaného je preukázaná
výpoveďou svedka B. G., syna nebohej F. G. (pričom ide o svedka z počutia). Tento svedok reprodukuje

údajne to, čo mu povedala jeho mama, avšak nikdy pri svojej mame nebol, keď bol pri nej obžalovaný.
Svedkyňa C. pri svojom výsluchu uviedla, že svedok B. G. svoju mamu nenavštevoval často. Pri
hodnotení výpovede svedka B. G. okresný súd absolútne dôveruje tomu, čo nebohá F. G. mala povedať
svojmu synovi, a to aj napriek obsahu posudku znalca z odvetvia psychiatrie JUDr. MUDr. Jána Uhrína.
Naopak pri hodnotení výpovede obžalovaného, ktorý podrobne popisuje ako bol osobne s nebohou

F. G. na notárskom úrade a v banke, súd konštatuje, že konala pod vplyvom jej pokročilej demencie
zmiešanéhotypuajejstavbolzávažnezhoršený.VýsledkomkonanianebohejF.G.bolzákonneoverený
podpis na plnej moci pre obžalovaného B. C., rovnako tak otvorenie účtu v banke a určenie osoby
obžalovaného ako disponenta s jej účtom. Nebohej F. G. bola opakovane položená otázka, či rozumie
tomu,čopodpisujeanavyšemuselaprečítaťobsahplnejmoci.ZdravotnýstavnebohejF.G.okresnýsúd

hodnotí selektívne, keď na jednej strane bola podľa súdu schopná synovi opísať jej vôľu s nepredajom
bytu a na druhej strane vykonala právne úkony (podpis plnej moci, otvorenie si účtu v banke), na základe
ktorých obžalovaný mohol za ňu konať. Tvrdenie svedka B. G., že nebohá F. G. nevedela bez použitia
okuliarov čítať, je nepravdivé. Dôkazom toho je videozáznam o výpovedi svedkyne nebohej F. G. pred
orgánmi činnými v trestnom konaní a obrazový záznam z banky, na ktorom je zachytená nebohá F. G.

bez okuliarov. Obžalovaný B. C. zastáva názor, že zo spáchania skutku ho neusvedčuje svedok B. H.
a rovnako tak o jeho vine nenasvedčujú nepodpísané doklady o prevzatí finančnej čiastky. Akú úlohu
zohrával B. H. v tejto trestnej veci, nie je bližšie ozrejmené.

Zobsahunapadnutéhorozsudkunevyplýva,nazákladečohodospelsúdkzáveruonelogickomvyberaní

finančných prostriedkov v rôznych pobočkách tej istej banky obžalovaným B. C.. Dôvodom takéhoto
konania obžalovaného bolo, že v danom čase nebolo možné naraz vybrať uvedenú sumu v jednej
pobočke, a preto ako disponent s účtom na základe rozhodnutia nebohej F. G. vyberal peniaze tak, ako
mu to banka umožnila. Takýto postup bol logický a v súlade s v tom čase aktuálnymi internými predpismi
banky.

Záver okresného súdu, keď rezultoval na str. 10 napadnutého rozsudku, že pokiaľ neodovzdal peniaze
nebohej F. G. B. H., tak je za to zodpovedný obžalovaný B. C., je nepreskúmateľný a nelogický.

Postupom orgánov činných v trestnom konaní bolo porušené právo na obhajobu obžalovaného tým,

že v prípravnom konaní nebol riadne oboznámený s výsledkami vyšetrovania. Obžalovanému B. C.
nebol riadne a včas doručený termín záverečného preštudovania spisu, čím bolo porušené jeho právo
nahliadať do vyšetrovacieho spisu a podávať návrhy na doplnenie dokazovania.

Okresný súd nesprávne postupoval aj v tom, keď nedostatočne odôvodnil neuloženie súhrnného trestu a

akými úvahami sa spravoval, keď obžalovanému ukladal samostatný trest. Obžalovaný zdôraznil to, že
naposledy mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 78 (sedemdesiatosem) mesiacov,
pričom v posudzovanej trestnej veci sa mal stať skutok v roku 2014. Napadnutý rozsudok okresného
súdu je nesprávny vo výroku o vine a treste, a to pre nejasnosť a neúplnosť jeho skutkových zistení.Okresný súd sa rovnako nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie (§ 321
ods. 1 písm. b/ Tr. por.)

Okresný súd dospel k predčasným záverom, v posudzovanej veci nepostupoval správne, pretože v
odôvodnení rozsudku sa náležite podľa § 168 ods. 1 Tr. por. nevyrovnal so všetkými okolnosťami
rozhodnými pre správne posúdenie predmetnej veci a v uvedených smeroch odôvodnenie napadnutého
rozsudku nie je preskúmateľné. Predovšetkým v časti, keď sú konštatuje o skutočnosti predaji bytu,
pričom táto nikdy nenastala.

Hodnotenie vykonaných dôkazov v trestnom konaní upravuje ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného
poriadku. Podľa tohto ustanovenia orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i
v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo
strán. Zákon pritom neustanovuje žiadne pravidlá pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie

určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov.

Voľné hodnotenie dôkazov je výsledkom zložitej duševnej činnosti a vytvára sa logickým úsudkom.
Vnútorné presvedčenie musí byť však odôvodnené objektívnymi skutočnosťami a je ich logickým
dôsledkom. Možno teda preskúmavať či postup pri dosiahnutí alebo jeho vytváraní bol správny a či

vnútorné presvedčenie je dôvodné. V tomto prípade sa tak nestalo a vnútorné presvedčenie súdu
je výsledkom jeho subjektívneho názoru a je dokonca v rozpore s objektívnym obsahom spisu, a to
predovšetkým vykonaným dokazovaním a na hlavnom pojednávaní.

K otázke hodnotenia dôkazov je potrebné zdôrazniť, že podľa ustálenej súdnej praxe výrok o vine sa

môže zakladať len na dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok.

Náležité zistenie skutkového stavu vyžaduje, aby každá okolnosť dôležitá pre rozhodnutie bola
spoľahlivo preukázaná tak, aby nemohla vzbudzovať akúkoľvek pochybnosť. Za náležité zistenie
skutkového stavu veci preto nemožno považovať len zistenie o pravdepodobnosti dokazovanej

skutočnosti, keď výsledky dokazovania síce pripúšťajú možnosť záveru, že existuje, avšak na druhej
stranenevylučujúmožnosťinéhoalebocelkomopačnéhozáveru.Skutku,ktorýsaobžalovanému kladie
za vinu, sa nedopustil, čo potvrdzujú viacerí svedkovia a takisto to nepopiera ani spomínaný znalecký
posudok.

Zo spisového materiálu vyplýva záver o tom, že k prevodu bytu nedošlo, napriek tomu súd takýto záver
vyvodil a dokonca rozhodol, že obžalovaný B. C. mal údajne spôsobiť nebohej F. G. škodu, čo je v
priamom rozpore s vykonanými dôkazmi.

Na základe vyššie uvedeného preto možno konštatovať, že závery okresného súdu sú viac ako nejasné,

nezrozumiteľnéavosvojejpodstatespôsobujúnepreskúmateľnosťodôvodnenianapadnutéhorozsudku
aj s jeho výrokmi. Preto napadnutý rozsudok trpí pochybnosťami o jasnosti a úplnosti jeho skutkových
zistení ako aj o tom, že či sa okresný súd vysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre
rozhodnutie.

V ďalších dôvodoch odvolania obžalovaný zdôraznil, že ústavne konformným výkladom je nutné
dospieť k záveru, že s požiadavkami v ňom uvedenými je v rozpore (okrem iných nedostatkov) aj
také rozhodnutie súdu, ktoré bez jasného, zrozumiteľného a logického vysvetlenia nedáva jednoznačnú
odpoveď na to, ako súd dospel k záverečnému zisteniu a takéto rozhodnutie vo svojich dôsledkoch je v
rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Porušenie uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa
účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným
spôsobom) odníme možnosť náležíte skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine
polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych opravných prostriedkov a teda sa mu
odníme možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti obžalovaný poukázal aj na nález Ústavného súdu

SR IV. ÚS 296/09.

Obžalovaný sa domnieva, že je nutné po zrušení napadnutého rozsudku a vrátení veci na Mestský súd
Košice (predtým) Okresný súd Košice I, zopakovať a hlavne precizovať otázku údajnej škody, prevodubytu. Opakovane vyhodnotiť tvrdenia obžalovaného v súvislosti so zaistenými dôkazmi potvrdzujúcimi
konanie samotnej nebohej F. G. na notárskom úrade ako aj v banke a následne takto nanovo vykonané
a vyhodnotené dôkazy poukladať znovu do celkového obrazca o skutkovom deji.

Obžalovaný zastáva názor, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je možné dospieť len k záveru,
že sa skutku, ktorý sa mu podanou obžalobu dáva za vinu nedopustil, a preto navrhol odvolaciemu súdu
aby napadnutý rozsudok zrušil a spod podanej obžaloby ho oslobodil. Pokiaľ by odvolací súd dospel k
záveru, že nie dôvod pre zrušenie a zmenenie rozsudku, obžalovaný navrhol, aby napadnutý rozsudok

bol zrušený a vec bola vrátená mestskému súdu, aby ju znova prejednal.

Obžalovaný B. C. doručil krajskému súdu ďalšie doplnené dôvody odvolania, z ktorých vyplynulo,
že v podstate namieta totožné skutočnosti ako v dôvodoch odvolania podaných prostredníctvom
svojho obhajcu. Opakovane zdôrazňuje, že nebohá F. G. chcela predať dom, poznala obsah celého
splnomocnenia, ktoré dal vypracovať B. H., obsah splnomocnenia prečítala nahlas a rozumela tomu,

čo podpisuje. Obžalovaný namietal, že okresný súd nepredvolal notárku na hlavné pojednávanie a
nevypočuljuvprocesnompostavenísvedka.Podľanázoruobžalovanéhosinotárkamuselacelúudalosť
zapamätať, pretože sa nestáva často, že k nej príde pani vyššieho veku o barlách a so zlomenou rukou
a vie prečítať obsah splnomocnenia bez okuliarov. Ďalším dôležitým a nevypočutým svedkom podľa
názoru obžalovaného je riaditeľka Tatrabanky, ktorá by rovnako mohla potvrdiť verziu obžalovaného

B. C.. Prokuratúra sa počas prípravného konania zamerala len na jeho trestnú minulosť, pretože celý
prípad bol poznamenaný dôkaznou núdzou. Obžalovaný opakovane zdôraznil, že B. G. nepozná, nebol
s ním konfrontovaný, rovnako tak aj s nebohou F. G., v čase, keď ešte žila. Z obsahu DVD nosiča
po jeho prehratí na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že vyšetrovateľka nesprávnym spôsobom kládla
vypočúvanej ( F. G. ) otázky a počas celého výsluchu nebolo spomenuté meno obžalovaného B. C..

Rovnako ostáva v prejednávanom prípade pochybné, odkiaľ vie B. G., že obžalovaný B. C. je Róm. V
ďalších dôvodoch odvolania obžalovaný B. C. uvádza rovnaké skutočnosti ako v dôvodoch odvolania
podaných prostredníctvom obhajcu, ktoré dopĺňa vlastnými úvahami a opakovane opisuje jednotlivé
udalosti tak, ako ich on vnímal v čase, keď nastali. Nakoľko tieto úvahy obžalovaný už prezentoval v
rámci svojej obhajoby, na hlavnom pojednávaní a v písomných dôvodoch odvolania, krajský súd ich

znovu uvádzať nebude.

V závere obžalovaný poukázal na svoje predošlé odsúdenia z rokov 2008, 2009 a 2010, pričom
zdôraznil, že v týchto konaniach bez jeho zavinenia boli spôsobené prieťahy, rovnako je možné prieťahy
konštatovať aj v tomto konaní, avšak bez jeho zavinenia, čo okresný súd pri svojom rozhodnutí v

prospech obžalovaného nezohľadnil. Obžalovaný opakovane uviedol, že žiadneho trestného činu sa
nedopustil, peniaze si neponechal. K protiprávnemu konaniu sa B. H. priznal, pričom obžalovaný B. C.
sa cíti konaním B. H. zneužitý, tým, že z neho B. H. urobil „bieleho koňa.“

Na podklade odvolania obžalovaného krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a

odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné.

V zmysle citovaného zákonného ustanovenia - vyjadrujúceho revízny princíp - odvolací súd
preskúmava len tie výroky, proti ktorým podal odvolateľ odvolanie, ako i správnosť postupu konania,

predchádzajúceho napadnutému výroku rozsudku, s výnimkou, že odvolací súd musí prihliadnuť aj
na chyby, ktoré síce odvolaním neboli vytýkané, ale ktoré sú takej povahy, že by odôvodňovali
(po právoplatnosti rozsudku) podanie mimoriadneho opravného prostriedku - dovolania v zmysle
ustanovenia § 371 ods. l Tr. por.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav
veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní
s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré
svedčia v jeho prospech a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé

rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr.por., orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným
spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkýchokolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom
konaní alebo niektorá zo strán.

Odvolací súd na základe odvolania obžalovaného vykonal všeobecný prieskum rozhodnutia súdu
prvého stupňa o vine, ako i prieskum konania, ktoré predchádzalo odvolaním napadnutému výroku
rozsudku súdu prvého stupňa, pretože z pohľadu zákona a spravodlivosti žiadny trest nemôže obstáť
pri nezákonnom rozhodnutí o vine páchateľa. Z hľadiska aplikácie hmotného a procesného práva sa
krajský súd stotožnil s výrokom o vine v napadnutom rozsudku, ktorý zodpovedá stavu veci a zákonu.

Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že mestský súd v rámci procesného postupu
rešpektoval a dodržal všetky základné zásady trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Tr. por.,
najmä však zásady zákonného procesu - § 2 ods. 7, právo na obhajobu - § 2 ods. 9, voľného hodnotenia
dôkazov - § 2 ods. 12, rovnosti (kontradiktórnosti) - § 2 ods. 14. Odvolací súd teda konštatuje, že
súd prvého stupňa dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe v súlade so

všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.

Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného
činu (prečinu podvodu podľa § 221 ods.l, ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom od 6.8.2024 formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona) je

napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom
nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové
zistenia prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné,
lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to
odvolací súd v otázke skutkových zistení odkazuje na podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu

prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie
v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia. Prvostupňový súd
sa vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré bol rozsudok zo dňa 20.1.2023 zrušený a vrátený, a to otázkou
spôsobenéhonásledkutrestnéhočinu.Nazákladevykonanéhodokazovaniasúdprvéhostupňasprávne
vyhodnotil, že poškodenej F. G. nevznikla konaním obžalovaného škoda a skutok tak napĺňa znaky

skutkovej podstaty prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom od 6.8.2024
formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona.

Vina obžalovanému musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným
poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov

dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky
odôvodneným skutkovým zisteniam.

Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v

napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Súd prvého stupňa podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania žalovaného
skutku a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní

na hlavnom pojednávaní.

Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa po dôkladnom preštudovaní predloženého spisového
materiálu dospel k právnemu záveru, že skutok tak, ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého
rozsudku, sa stal a napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty prečinu podvodu podľa § 221 ods. l, ods.

2 Tr. zák. formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného
zákona v znení účinnom po novele trestného zákona z. č. 40/2024 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.
300/2005Z.z.Trestnýzákonvzneníneskoršíchpredpisovaktorýmsameniaadopĺňajúniektorézákony
v znení uznesenia Ústavného súdu SR uverejneného pod č. 41/2024 Z. z. Všetky vykonané dôkazy
a okolnosti z nich vyplývajúce vo svojom súhrne (na ktoré poukázal prvostupňový súd) odôvodňujú

záver, že zavinenie obžalovaného na spáchaní skutkov je bez akýchkoľvek dôvodných pochybností
preukázané a vyvracajú obranu obžalovaného produkovanú v priebehu celého trestného konania.Vo vzťahu k uloženému trestu krajský súd uvádza, že trest je právnym následkom trestného činu, a
teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z
prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v

ktorých má pôsobiť zákon, t. j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov.
Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom
výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste.

Zmysel existencie a prípadnej aplikácie noriem trestného práva je predovšetkým v tom, aby sa trestné

činy buď vôbec nepáchali, alebo páchali v čo najmenšej miere. Ochrana spoločnosti pred páchateľmi
trestných činov, vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých občanov robí tak z trestu prostriedok
sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest má však okrem toho pôsobiť výchovne, a to nielen
na páchateľa, ale aj na ostatných členov spoločnosti. Pritom generálna prevencia sa má uskutočňovať
prostredníctvom individuálnej prevencie. Ak sa teda páchateľovi zabráni v ďalšej trestnej činnosti,
dáva sa tým najavo aj ostatným členom spoločnosti, ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu je

namierený Trestný zákon a takýmto spôsobom možno ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu
občanov spoločnosti. Trest súčasne vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Z hľadiska
týchto úvah odvolacieho súdu možno potom dospieť k záveru, že účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr.
zák. tvorí jednotu, lebo sa musí vzájomne doplňovať.

Krajský súd si osvojil aplikáciu hmotnoprávnych noriem, ktoré súd prvého stupňa použil pri rozhodovaní
o druhu a výmere trestu a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Z odpisu registra trestov je zrejmé, že obžalovaný bol osemnásťkrát súdne trestaný, z toho pätnásťkrát
pre majetkovú trestnú činnosť. Z výrazne veľkého počtu odsúdení krajský súd konštatuje, že odsúdenia

nemali na obžalovaného žiaden výchovný vplyv. Obžalovaný svojím konaním dokazuje, že nemá
žiadnu úctu k majetku iného človeka. Pri preskúmavaní uloženého trestu krajský súd vzal do úvahy
aj tú skutočnosť, že poškodenej reálne nenastal úbytok na majetku a nevznikla škoda, skutok bol
kvalifikovaný podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona.

Podľa § 42 ods. 1, ods. 2 prvá a druhá veta Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin,
ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný
čin, uloží mu súhrnný trest podľa zásad na uloženie úhrnného trestu. Spolu s uložením súhrnného trestu
súd zruší výrok o treste uloženom páchateľovi skorším rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na
tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Súhrnný trest nesmie byť miernejší ako trest uložený skorším rozsudkom.

Správnym je záver súdu prvého stupňa, že skutok nie je možné posúdiť ako súčasť zbiehajúcej sa
trestnej činnosti obžalovaného, ale ako recidívu, a teda je odôvodnené uloženie samostatného trestu.
Obžalovaný sa skutku, za ktorý bol uznaný za vinného v prejednávanej veci, dopustil po tom, čo bol

rozsudkom Okresného súdu Košice okolie sp. zn. 2T 201/2012 zo dňa 24.9.2013 právoplatným dňa
6.8.2014 odsúdený za prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona na trest odňatia
slobody vo výmere jeden rok a osem mesiacov s tým, že tento trest bol následne zrušený rozsudkom
Okresného súdu Košice I sp. zn. 7T 61/2011 zo dňa 23.6.2020 právoplatným dňa 5.8.2020, ktorým bol
obžalovanémuuloženýtrestsúhrnný.Zuvedenéhojezrejmé,žeskutok,ktorýjepredmetomprejednania

veci bol spáchaný po tom, ako bol obžalovaný odsúdený za inú trestnú činnosť, a preto je vylúčené
uloženie súhrnného trestu.

To boli dôvody, pre ktoré krajský súd zamietol odvolanie obžalovaného B. C..

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.