Uznesenie – Zmluvy ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, June 25, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/50/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4118204917
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:4118204917.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky spore žalobcov: 1/ P. C., nar. XX. XX. XXXX, L., O. XXX/XXA, 2/ M. C.,
nar.XX.XX.XXXX,L.,O.XXX/XXA,obajazastúpenýAdvokátskakanceláriaJUDr.LadislavPavlovičs.r.
o., Bratislava, Ivánska cesta 32B, IČO: 47 238 526, proti žalovanému: Ing. Z. O.Š., nar. XX.XX.XXXX, C.
XX, zastúpený advokátskou kanceláriou ANDELOVÁ & Co., s. r. o., Bratislava, Tomášikova 15950/10H,
IČO: 47 506 946, o zaplatenie 13.000 eur s prísl., vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn.

20C/77/2018, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 12. septembra 2023 sp.
zn. 24Co/60/2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 12. septembra 2023 sp. zn. 24Co/60/2023 z r u š u j e a vec mu
vracia na ďalšie konanie.

Uznesenie Okresného súdu Trnava 04. decembra 2023 č. k. 20C/77/2018 - 280 z r u š u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trnava (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 27. januára 2023 č. k. 20C/77/2018
- 206 rozhodol tak, že žaloba sa zamieta (výrok I.). Žalovaný má voči žalobcom nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100% (výrok II.). Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100% (výrok III.).
1.1.Vodôvodnenírozhodnutiauviedol,žesúdmalzapreukázané,žemedzižalobcamiažalovanýmbola

dňa 19. 09. 2016 uzavretá zmluva o pôžičke, v rámci ktorej žalovaný písomne potvrdil prevzatie pôžičky.
To, či skutočne vznikla, či boli reálne žalovanému odovzdané peňažné prostriedky v sume 13.000 eur,
bolo predmetom dokazovania.
1.2. V prvom rade sa súd zaoberal skutočnosťou, či medzi spornými stranami bola uzatvorená zmluva
o pôžičke. Zo žalobcom predložených listín má súd za to, že po formálnej stránke strany sporu uzavreli
zmluvu, ktorú pomenovali Zmluva o pôžičke. Žalovaný v konaní namietal, že právne Zmluva o pôžičke

nie je platným právnym úkonom z dôvodu absencie skutočnej a vážnej vôle žalovaného uzatvoriť Zmluvu
o pôžičke. Žalovaný ďalej tvrdil, že Zmluva o pôžičke bola podpísaná pod nátlakom a v tiesni. Súd však
uvádza, že žalovaný tieto svoje tvrdenia nijakým spôsobom v konaní nepreukázal, nenavrhol žiadne
dôkazy, ktoré by mohli preukázať jeho tvrdenia. Súd preto nemal za preukázané, že pri Zmluve o
pôžičke absentovala náležitosť slobodnej a vážnej vôle žalovaného, alebo že by Zmluva o pôžičke bola
žalovaným podpísaná pod nátlakom a v tiesni.

1.3 Ďalej sa súd zaoberal skutočnosťou, či došlo vzniku Zmluvy o pôžičke, a síce k reálnemu poskytnutiu
pôžičky, t. j. k odovzdaniu predmetnej sumy peňazí. Žalobcovia v predmetnom spore tvrdia, že
predmetnú sumu peňazí žalovanému poskytli, pričom ako dôkaz v konaní uvádzajú písomnú Zmluvu
o pôžičke, najmä však písomné vyhlásenie dlžníka o prevzatí požičanej sumy, obe listiny sú datované
dňa 19. 09. 2016. Zmluva o pôžičke bola podpísaná sporovými stranami a Vyhlásenie dlžníka o prevzatí
požičanej sumy bolo podpísané žalovaným. Žalobcovia ako jediný dôkaz reálneho poskytnutia peňazí

predložili Vyhlásenie dlžníka o prevzatí požičanej sumy zo dňa 19. 09. 2016 a na preukázanie svojej
solventnostižalobcoviapredložilipotvrdenieovýberehotovosti,zktoréhovyplýva,žezostatoknaúčtekudňu 29. 10. 2015 bol 53.416,12 eura. Žalovaný na druhej strane od počiatku popiera reálne poskytnutie
peňažnej sumy.
1.4. Súd sa v smere preukazovania reálneho odovzdania peňažnej sumy žalovanému pridržiava

argumentácie a právneho názoru odvolacieho súdu. Odvolací súd uvádza, že nie je v moci žalovaného
preukázať jeho tvrdenie, že pôžička mu reálne poskytnutá nebola, keďže neexistencia niečoho majúca
trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje, avšak neexistenciu reálneho poskytnutia pôžičky mohol
preukazovaťprostredníctvominýchexistujúcichskutočností,ktorétútonegatívnuskutočnosťpotvrdzujú.
Žalovaný tak aj učinil, keď tvrdil, že ak by žalobcovia nezískali úver v roku 2013 neboli by solventní, aby

mu poskytli pôžičku 20.000 eur, a že pôžičku z roku 2013 im nevrátil, preto potvrdenie o jej vrátení z 19.
09. 2016 nezodpovedá skutočnému stavu veci a bolo by nelogické, aby si v deň vrátenia prvej pôžičky
požičal od žalobcov ďalšiu sumu.
1.5. Súd uvádza, že predmetom konania po zrušení a vrátení veci ďalšie konanie a rozhodnutie bolo
určiť najmä, či došlo k reálnemu odovzdaniu peňažnej sumy uvedenej v zmluve o pôžičke, a taktiež, či
zmluva o pôžičke je simulovaným právnym úkonom.

1.6. Žalobcovia odovzdanie peňazí žalobcami a prevzatie peňazí žalovaným preukazujú vyhlásením
žalovaného o prevzatí požičanej sumy. Žalovaný však túto skutočnosť od prvého procesného úkonu,
ktorý mu patril, popiera. Vzhľadom na teóriu negatívnej dôkaznej teórie, nie je v možnostiach žalovaného
preukázať neprevzatie peňažnej sumy. Odovzdanie peňažnej sumy, a teda prevzatie tejto sumy
žalovaným mali tak žalobcovia preukazovať v konaní ďalšími dôkazmi. Súd uvádza, že za dôkaz môže

slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z
dôkazných prostriedkov. V konaní bol predložený výpis z účtu zo dňa 29. 10. 2015 po vybratí v hotovosti
6.000 eur s poznámkou pre príjemcu „strecha M. A.“. Súd však ohľadom tohto dôkazu konštatuje, že
tento výpis z účtu nepreukazuje solventnosť a bonitu žalobcov. Z tohto výpisu nie je zrejmé, že ide o
účet patriaci žalobcom, alebo aspoň jednému zo žalobcov. Navyše, stav na účte je datovaný k októbru

2015, čiže bezmála rok pred údajným požičaním peňazí. Časové obdobie októbra 2015 súd tiež nemôže
považovať za čas poskytnutia pôžičky, kedy mali byť solventní, ako uvádza právny zástupca žalobcov
vo vyjadrení na pojednávaní dňa 27. 01. 2023. Súd teda nemal za preukázanú bonitu a solventnosť
žalobcov ku dňu 19. 09. 2016 (alebo aspoň mesiacu 09/2016) - podpis zmluvy o pôžičke. Žalobcovia
mohli svoju solventnosť preukázať aj potvrdením o výbere 26 ks 500 - eurových bankoviek, čo však

takto neučinili, napriek ich tvrdeniam, že tieto peniaze mali nachystané (keďže to takto bolo aj uvádzané
v predmetnej zmluve) a v konaní nebolo žalobcami tvrdené, že tieto peniaze mali uložené v domácom
prostredí. Ak sa aj odvolávali na účet so zostatkom 53.416,12 eura a teda, že boli solventní, mohli
preukázať výberom 26 ks 500 - eurových bankoviek z tohto účtu, čo však neučinili. Aj z tohto dôvodu
súd považuje za veľmi nepravdepodobné, že účet patrí žalobcom (resp. jednému zo žalobcov), že boli

solventní ku dňu podpisovania zmluvy, a že žalovanému požičali 13.000 eur v 26- tich kusoch 500
- eurových bankovkách. Súd v tomto smere uvádza, že proti tvrdeniam žalobcov o ich solventnosti
vyznievajú aj skutočnosti z mailovej komunikácie predloženej žalovaným. Z tejto komunikácie vyplýva,
že žalobcovia ešte v októbri 2014 naliehali na žalovaného, aby im vrátil pôžičku z roku 2013, nakoľko
bola v ohrození kolaudácia. Pri takomto nedostatku peňažných prostriedkov (keď jednorazovo žiadali

vrátiť až sumu 4.000 eur - č. l. 102, č. l. 103 a 103 rub) veľmi nepresvedčivo vyznieva suma 53.416,12
eur na účte v roku 2015 (aj keď má súd za to, že tento účet nepatrí žalobcom). Súd nepresvedčili tvrdenia
žalobcov o tom, že napriek zlým skúsenostiam so splácaním pôžičky z roku 2013 žalovaným a v roku
2016 pretrvávajúceho dlhu až vo výške 8.066 eur, by žalovanému požičali ďalšiu nemalú sumu peňazí.
Potvrdenie o vrátení pôžičky ku dňu 19. 09. 2016 (č. l. 76) súd nemohol posúdiť ako dôkaz jednoznačne

preukazujúci splatenie pôžičky, nakoľko sú na ňom len podpisy žalobcov, a žalovaný splatenie celej
pôžičky z roku 2013 popiera. Takýto dôkaz súd z uvedeného dôvodu vyhodnotil ako nie vierohodný.
V ďalšom rade, právny zástupca žalobcov poukázal na mail žalovaného, v ktorom žalobcom uvádzal,
že pre nich odkladá každé euro. Tento mail je zo dňa 20. 08. 2014, teda nemožno ním preukázať
splácanie, resp. ochotu splácať pôžičku z roku 2016, a ani týmto dôkazom nemožno preukázať splatenie

pôžičky z roku 2013 (ktorá nie je ani predmetom tohto sporu). V konaní bolo ďalej žalobcami tvrdené, že
žalovanému poskytli sumu 13.000 eur, a to v 26 - tich kusoch 500 eurových bankoviek. Túto skutočnosť
však žalobcovia nepreukázali, napr. potvrdením o výbere tejto čiastky z banky, alebo iným spôsobom.
Pričom, nadväzujúc na vyššie spomenuté, ak by mali na účte 53.416,12 eur, mohli by ľahko a spoľahlivo
preukázať výber 26 kusov 500 - eurových bankoviek. Súd v neposlednom rade uvádza, že ani samotné

tvrdenia o poskytnutí pôžičky v sume 13.000 eur nie sú jednoznačné (dokonca zmätočné), ako vyplýva
zo zápisnice zo dňa 15. 07. 2020. Právny zástupca žalobcov uviedol, že pokiaľ žalovaný napáda
finančné možnosti žalobcov poskytnúť sumu 13.000 eur, ak bolo vrátených cca 8.000 eur, žalobcovia
museli poskytnúť už iba cca 5.000 eur. V konaní nebolo sporné, že zmluvu o pôžičke vopred nachystaližalobcovia, a teda nemohli vedieť v akých bankovkách žalovaný zostatok pôžičky z roku 2013 vráti.
Teda tvrdenia žalobcov o výške poskytnutej pôžičky vyznievajú prinajmenšom protichodne a vyvolávajú
pochybnosti o celom právnom úkone ako takom. A ak by aj poskytli žalovanému „len cca 5.000 eur“,

aj túto skutočnosť by museli preukázať, čo neurobili, a to vzhľadom na procesnú obranu žalovaného.
V neposlednom rade, najmä s poukazom na vyššie uvedené, žalobcovia v konaní jednoznačne a bez
akýchkoľvek pochybností nepreukázali reálne poskytnutie, odovzdanie, peňažnej sumy žalovanému a
prevzatie tejto sumy žalovaným vo výške 13.000 eur (ani 8.000 eur vrátených + 5.000 eur požičaných), aj
keď na to žalovaný v konaní na prvej inštancii poukazoval. O povinnosti preukázať odovzdanie peňažnej

čiastky žalovanému práve žalobcami vo svojom rozhodnutí rozhodol aj druhoinštančný súd, keď vo
svojom odôvodnení uviedol, že na žalobcoch spočíva preukázať reálne poskytnutie predmetnej pôžičky,
keďtútoskutočnosťžalovanýpopiera.Žalobcovianapriektýmtoskutočnostiam,kvyjadreniukuzneseniu
nepripojiližiadnyzvyššieuvádzanýchmožnýchdôkazov(najmävýpiszúčtu,potvrdenieovýbere13.000
eur z účtu) a ani žiadny iný dôkaz v konaní nenavrhli.
1.7. Súd k simulácii právnych úkonov uvádza, že sa sám žalovaný vo svojom vyjadrení uvádza, že nemal

na mysli, že v tomto prípade ide o simulovanie právnych úkonov, takisto obe strany, ako žalobcovia,
aj žalovaný simulovanie právneho úkonu Zmluvou o pôžičke vylučujú. Navyše, ani z vykonaného
dokazovania súdu nevyplýva, že Zmluva o pôžičke mala byť simulovaným právnym úkonom, ktorým by
sa zastieral iný právny úkon, napr. uznanie dlhu. Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon,
platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti (§ 41a ods.

2 veta prvá OZ). Z ustanovenia § 41a ods. 2 OZ vyplýva, že simulovaný právny úkon je neplatný, ale v
zásade nie je vylúčená platnosť dissimulovaného právneho úkonu, t. j. zastieraného právneho úkonu,
ktorý účastníci v skutočnosti urobili. Podmienkou však je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli
subjektov, a ďalej, že sú u neho splnené i ostatné náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť
(napr. že vyhovuje zákonu, že ho neobchádza, resp. sa neprieči dobrým mravom). Pokiaľ by bol sám

zastieranýprávnyúkonnedovolený,bolbyrovnakoneplatný(§39OZ)(viď.napr.uznesenieNajvyššieho
súdu SR sp. zn. 5MCdo/11/2009 zo dňa 19. 10. 2010). Z obsahu spisu a z vykonaného dokazovania
súdu vyplynulo, že Zmluva o pôžičke nie je simulovaným právnym úkonom, nakoľko sa ním nesimuloval
iný právny úkon, napr. uznanie dlhu, nakoľko žalobcovia ani netvrdia, že by žalovaný mal uznať dlh a
žalovaný priamo vylučuje uznanie dlhu. V prípade, ak by bola Zmluva o pôžičke simulovaným právnym

úkonom, bola by neplatným právnym úkonom, avšak neplatným právnym úkonom by bolo uznanie dlhu,
nakoľko toto nezodpovedá vôli subjektov.
1.8.Súdnevykonalvýsluchžalobcovvzmyslenávrhužalovaného,nakoľkozhľadiskaprocesnejsituácie
a hospodárnosti konania nebolo potrebné tento dôkaz vykonať.
1.9. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania vo vzťahu medzi stranami sporu rozhodol súd

podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, kedy žalovanému priznal nárok na
náhradutrovkonaniavrozsahu100%,nakoľkožalovanýbolvkonanívzrušenejavrátenejčastiúspešný
v celom rozsahu z dôvodu zamietnutia žaloby. O trovách odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 396
ods. 3 v spojení s 255 ods. 1 CSP, keď neúspech žalovaného v odvolacom konaní predstavuje 0,88
% (keď žalovaný bol v prvoinštančnom konaní úspešný v časti zamietnutých úrokov z omeškania a aj

voči tomuto výroku sa odvolal, pričom odvolací súd v tejto časti odvolanie odmietol). Keďže však ide o
nepatrný neúspech žalovaného, súd priznal žalovanému nárok voči žalobcom na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. V konaní pritom nebol tvrdený a súd sám nezistil žiaden dôvod na aplikáciu § 257 CSP.
1.10. O výške náhrady trov konania žalobcov bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po
právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 12. septembra 2023 sp. zn. 24Co/60/2023
rozhodoltak,žeodvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštanciepotvrdzuje(I.výrok).Žalovanému
priznáva voči žalobcom 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (II.výrok).
2.1. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34

zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že
odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP), preskúmal

napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po
preskúmaní napadnutého rozhodnutia v intenciách podaného odvolania dospel k záveru, že odvolaniu

žalobcov nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch
vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 CSP).
2.2. Predmetom konania bol žalobou uplatnený nárok žalobcov voči žalovanému na zaplatenie istiny
13.000 eur spolu s úrokom v sadzbe 0,014 % denne od 20. 9. 2017 do zaplatenia, úrokom z omeškania v
sadzbe0,015%denneod20.9.2017dozaplateniaazmluvnoupokutouvovýške0,03%denneod20.9.

2017 do zaplatenia, z titulu Zmluvy o pôžičke uzavretej medzi žalobcami ako veriteľmi a žalovaným ako
dlžníkom dňa 19. 9. 2016, na základe ktorej žalobcovia žalovanému mali poskytnúť finančné prostriedky
vo výške 13.000 eur, čo potvrdil svojim podpisom na vyhlásení dlžníka o prevzatí požičanej sumy zo
dňa 19. 9. 2016.
2.3. Prvoinštančný súd vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom č. k. 20C/77/2018-113 zo dňa 19. 10. 2020,
ktorým žalobe v prevažnej časti vyhovel, keď vo výroku I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcom

sumu 13.000 eur spolu s úrokom 0,014 % denne zo sumy 13.000 eur od 20. 9. 2017 do zaplatenia, s
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 13.000 eur od 20. 9. 2017 do zaplatenia a zmluvnú
pokutu vo výške 0,03 % denne zo sumy 13.000 eur od 20. 9. 2017 do zaplatenia, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku, pričom vo zvyšnej časti vo výroku II. (t. j. v časti úrokov z omeškania 0,475 % od
20. 9. 2017 do zaplatenia) žalobu zamietol a vo výroku III. rozhodol, že žalobcovia majú voči žalovanému

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2.4.NaodvolaniežalovanéhoKrajskýsúdvTrnaveakosúdodvolací,uznesenímč.k.25Co/32/2021-159
zo dňa 8. 12. 2021 výrokom I. odvolanie proti zamietajúcemu výroku II., ako s poukazom na ust. § 359
CSP neprípustné, s použitím § 386 písm. b) CSP, odmietol a výrokom II. napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie vo vyhovujúcom výroku I. a v závislom výroku III. o náhrade trov konania zrušil a v zrušenom

rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V rozhodnutí okrem
iného odvolací súd uviedol, že zmluva o pôžičke je neformálnou, ale reálnou zmluvou (kontraktom),
ktorá vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi, a to buď bezhotovostným
spôsobom na účet dlžníka alebo odovzdaním krátkou cestou. Dokiaľ k odovzdaniu predmetu pôžičky
(peňazí) nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (obdobne NS SR sp.

zn. 5Cdo/55/1998, 3Cdo/325/2009). V danej veci bolo preto pre posúdenie otázky platnosti predmetnej
Zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k reálnemu poskytnutiu pôžičky, teda k odovzdaniu
predmetnej sumy peňazí zo strany žalovaného žalobcami. Odvolací súd zároveň prvoinštančnému súdu
vytkol, že v rozpore s uvedenými právnymi a teoretickými východiskami napriek výslovnému tvrdeniu
žalovaného, že predmetná Zmluva o pôžičke bola simulovaným právnym úkonom, ktorá zastierala iný

žalovaným neoznačený právny úkon, čomu by doteraz vykonané dokazovanie, a to čo vyšlo v konaní
najavo aj nasvedčovalo, sa touto pre konanie relevantnou otázkou nezaoberal, ani ostatné citované
ustanovenia na vec neaplikoval, neposúdil, či predmetná Zmluva o pôžičke mala zastierať iný právny
úkon napríklad uznanie dlhu, v dôsledku čoho súd vec nesprávne právne posúdil, čím bol naplnený
odvolací dôvod uplatnený žalovaným v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP. V dôsledku toho považoval

záver súdu prvej inštancie, že medzi stranami bola dňa 19. 9. 2016 platne uzavretá Zmluva o pôžičke,
na základe ktorej žalobcovia žalovanému reálne vyplatili sumu 13.000 eur, predčasným a dostatočným
spôsobom neodôvodnený.
2.5. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, ktorý je v danom prípade viazaný ako rozsahom, tak i
odvolacími dôvodmi uplatnenými v podanom odvolaní, bolo posúdiť, či došlo k naplneniu odvolacích

dôvodov, ako sú vymenované v odvolaní žalobcov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci tak, ako sú špecifikované a konkretizované v podanom odvolaní, popísanom
vyššie, so zameraním najmä na spornú otázku, či došlo k reálnemu odovzdaniu peňazí, a teda k vzniku

Zmluvy o pôžičke, keď žalobcovia tvrdili, že áno a žalovaný to popieral.
2.6. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcami uplatneného nároku, a pretože v celom rozsahu
zdieľa i jeho právne závery vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na

správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie
odchýliť, nezistil ani vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo vecia nemôže preto dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia,
vychádzajúc z odvolacej argumentácie žalobcov, dopĺňa iba nasledovné:
2.7. Zo záverov súdu prvej inštancie (ods. 26 preskúmavaného rozsudku) vyplýva, že v konaní nebolo

preukázané, že pri Zmluve o pôžičke absentovala náležitosť slobodnej a vážnej vôle žalovaného, alebo
že by Zmluva o pôžičke bola žalovaným podpísaná pod nátlakom a v tiesni. Súd teda neprijal záver,
že by žalovaný konal v nedostatku vôle a išlo by o zastretý právny úkon, ako to odvolatelia nesprávne
uvádzajú.
2.8. Len z toho, že nebolo preukázané tvrdenie žalovaného o absencii jeho vážnej a slobodnej vôle

alebo že by zmluvu podpísal pod nátlakom a v tiesni, ale nemožno vyvodiť odvolateľmi nesprávne
tvrdený záver, že predmetná Zmluva o pôžičke platne vznikla. Ako to uviedol už v predchádzajúcom
uznesení odvolací súd a v preskúmavanom rozsudku aj súd prvej inštancie, Zmluva o pôžičke je reálnym
kontraktom, ktorý vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky, v danom prípade peňazí veriteľom dlžníkovi
a dokiaľ k odovzdaniu predmetu pôžičky nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky
nevznikne (obdobne aj NS SR sp. zn. 5Cdo/55/1998, 3Cdo/325/2009). V danej veci bolo preto pre

posúdenie vzniku predmetnej Zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k reálnemu odovzdaniu
predmetnej sumy peňazí žalobcami žalovanému. Žalobcovia tvrdia, že žalovanému reálne poskytli
predmetnú pôžičku, ktorú skutočnosť žalovaný popiera. Na žalobcoch teda spočíva dôkazné bremeno
túto skutočnosť preukázať. Žalobcovia túto skutočnosť preukazovali písomnou Zmluvou o pôžičke,
ale najmä písomným vyhlásením žalovaného (podpísaným žalovaným) o prevzatí požičanej sumy,

obe z 19. 9. 2016. S poukazom na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, ktorú odvolací súd bližšie rozobral
vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení (v ods. 43) nebolo zásadne v moci žalovaného
preukázať jeho tvrdenia, že pôžička mu reálne poskytnutá nebola, keďže neexistencia niečoho majúca
trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje, avšak neexistenciu reálneho poskytnutia pôžičky mohol
preukazovaťprostredníctvominýchexistujúcichskutočností,ktorétútonegatívnuskutočnosťpotvrdzujú.

Žalovaný tak aj urobil, keď odovzdania a prevzatie pôžičky poprel a tvrdil, že ak by žalobcovia nezískali
úver v roku 2013, neboli by solventní, aby mu poskytli pôžičku 20.000 eur a že pôžičku z roku 2013
im nevrátil, preto potvrdenie o jej vrátení z 19. 9. 2016 nezodpovedá skutočnému stavu veci a bolo by
nelogické, aby si v deň vrátenia prvej pôžičky požičal od žalobcov ďalšiu sumu.
2.9. Podľa obsahu odvolania žalobcovia nedôvodne pripisujú listinnému dôkazu - vyhláseniu žalovaného

o prevzatí požičanej sumy, vyššiu právnu silu ako iným v konaní vykonaným dôkazom či skutočnostiam,
ktorévyšlivkonanínajavo.Vsporovomkonanísapritomuplatňujekonceptvoľnéhohodnoteniadôkazov
(§ 191 ods. 1 CSP), pričom sa hodnotí každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti
a starostlivo sa prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, a vierohodnosť každého vykonaného
dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (§ 191 ods. 1 a 2 CSP). Preto tiež platí,

že splnenie dôkaznej povinnosti (napríklad predloženie jedného izolovaného dôkazu na tvrdenie strany)
nemusí automaticky znamenať aj unesenie dôkazného bremena.
2.10. Prvoinštantný súd pritom podľa odvolacieho súdu postupoval pri hodnotení dôkazov v danej
veci plne v súlade s vyššie citovaným ustanovením, keď všetky dôkazy vyhodnotil podľa svojej úvahy,
a to jednak každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko,

čo vyšlo počas konania najavo. Nadväzne dospel aj k správnym skutkovým záverom, s ktorými sa
stotožňuje aj odvolací súd, pričom svoje závery aj riadne v súlade s ust. § 220 CSP odôvodnil. K
otázke reálneho odovzdania peňazí z titulu danej pôžičky žalobcami žalovanému prvoinštančný súd
vyčerpávajúco a presvedčivo argumentoval v ods. 30 preskúmavaného rozsudku, na ktorý odvolací
súd v podrobnostiach odkazuje rozsudku (ako je jeho obsah popísaný vyššie v ods. 7). Na základe

prvoinštančným súdom popísaného bolo potom správne uzavreté, že žalobcovia v konaní jednoznačne
a bez pochybností, napriek existencii vyhlásenia o prevzatí požičanej sumy podpísaného žalovaným,
nepreukázali reálne odovzdanie predmetu pôžičky žalovanému. Hoci, ako súd uviedol, pri reálnom
poskytnutí sumy žalovanému mali mať možnosť viacerými spôsobmi svoju solventnosť a jej poskytnutie
preukázať, čo ale neurobili.

2.11. Súd pritom nemusí dávať odpoveď na akékoľvek otázky, hoci súvisiace s predmetom sporu,
ale nemajúce vplyv na výsledok konania a rozhodnutie, nielen s poukazom na zásadu hospodárnosti
konania zakotvenú v čl. 17 základných princípov CSP. Pre potreby rozhodnutia danej veci nebolo
nevyhnutným zisťovať, prečo žalovaný podpísal predmetné vyhlásenie o prevzatí požičanej sumy,
keď prevzatie od počiatku popieral, ak strany pred súdom zrejme zamlčiavali skutočné okolnosti

daného vzťahu. Keďže ostatné dôkazy a skutočnosti, ako ich popísal prvoinštančný súd v ods.
30 svojho rozsudku, vyvracajú, že by predmet pôžičky bol vyplatený žalovanému, keď žalobcovia
nedokázalipreukázaťanito,ževčaseposkytnutiapôžičkyspredmetnousumoufinančnýchprostriedkov
disponovali, teda že v rozhodnom období boli dostatočne solventní, nie je už rozhodujúce z akéhodôvodu žalovaný predmetné prehlásenie podpísal. Pokiaľ žalobcovia aj v odvolacom konaní opakovane
poukazujú na mail od žalovaného, v ktorom uviedol, že šetrí pre nich každé euro, prvoinštančný súd
správne poukázal na to, že tento mail je zo dňa 20. 8. 2014, teda pred uzavretím Zmluvy o danej pôžičke

v roku 2016, a preto ním nemožno preukázať ochotu žalovaného splácať túto pôžičku. Prvoinštančný
súd tiež správne uviedol, že žalobcami predložený výpis z účtu zo dňa 29. 10. 2015 nepreukazuje
solventnosť a bonitu žalobcov, keďže z neho nie je zrejmé či ide vôbec o účet patriaci žalobcom a navyše
stav na účte je k októbru 2015, čiže bezmála rok pred údajným požičaním peňazí. Žalobcovia teda nijako
nepreukázali, že v rozhodnom období disponovali dostatočným množstvom finančných prostriedkov,

ktoré mohli poskytnúť žalovanému z titulu predmetnej pôžičky.
2.12. S otázkou prípadnej simulácie daného právneho úkonu sa prvoinštančný súd náležite vysporiadal
v ods. 31 preskúmavaného rozsudku a za situácie, že žalobcovia simuláciu popierali a žalovaný v závere
konania taktiež, pričom v tomto smere strany neposkytli súdu žiadne skutkové tvrdenia, z ktorých by sa
simulácia dala vyvodiť, prvoinštančný súd správne ustálil, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo,
že predmetná Zmluva o pôžičke je simulovaným právnym úkonom.

2.13. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za
nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie

rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany
konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III.
ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí
dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaníalebosúnevyhnutnénadoplneniedôvodovrozhodnutia,
ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu
sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú
ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania (čl. 17 OSP), odvolací súd
nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

2.14. S poukazom na všetko vyššie uvedené, v spojení s odôvodnením napadnutého rozsudku
prvoinštančným súdom, po skonštatovaní, že nebol naplnený žiaden z odvolacích dôvodov uplatnených
žalobcami, potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výrokoch vecne správny, včítane
závislého a vzhľadom na spôsob prvoinštančného rozhodnutia i vecne správneho výroku II. o náhrade
trov konania, ako vo výrokoch vecne správny, s použitím § 387 CSP potvrdil.

2.15. V tomto odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, a preto podľa citovaných ustanovení
žalovanému vzniklo právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešným
žalobcom. Prípadná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP odôvodňujúca
výnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné), pritom v konaní
nebola tvrdená, ani ju odvolací súd nezistil. Odvolací súd preto žalovanému priznal nárok na náhradu

trov odvolacieho konania voči žalobcom v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia (ďalej aj „dovolatelia“) dovolanie.
Prípustnosť dovolania žalobcovia opierajú o ust. § 420 písm. f) CSP a ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

3.1. Žalobcovia reálne odovzdanie finančných prostriedkov aj riadne súdu I. inštancie preukázali, keď
súdu doložili listinný dôkaz „Vyhlásenie dlžníka o prevzatí požičanej sumy”, ktoré vyhlásenie žalovaný
dňa 19. 09. 2016 vlastnoručne podpísal, pričom svojim podpisom potvrdil, že „...vyhlasujem, že som
dnešného dňa prevzal, titulom pôžičky na základe vyššie podpísanej zmluvy o pôžičke, od P. C., nar.
XX. X. XXXX, r. č. XXXXXX/XXXX a M.Á. C., nar. XX. X. XXXX, r. č. XXXXXX/XXXX, obaja bytom: O.

XXX/XXXX, L., peňažné prostriedky vo výške 13.000 eur.
3.2. Na žalobcoch ako veriteľoch spočíva dôkazné bremeno nielen ohľadne tvrdenia, že bola uzavretá
Zmluva o pôžičke, ale že bolo podľa nej dlžníkovi plnené. Túto skutočnosť maže veriteľ preukázať
písomnou Zmluvou o pôžičke alebo dlžobným úpisom, ktorým sa dlžník zaviazal na majetkové plnenie
druhovo určených vecí, spravidla peňazí. Ak sú tieto skutočnosti preukázané, potom veriteľ uniesol

dôkazné bremeno (Rozhodnutie NS ČR zo 16. 1. 2002 sp. zn. 25Cdo/98/2000). Z uvedeného vyplýva, že
žalobcovia predložením Vyhlásenia dlžníka o prevzatej dlžnej sumy preukázali, že finančné prostriedky
z titulu Zmluvy o pôžičke odovzdali žalovanému a tento ich prevzal, čo potvrdil vlastnoručným podpisom
na vyhlásení. Žalobcovia tak, ako im je zákonom uložené reálne odovzdanie finančných prostriedkovpreukázali a ak toto žalovaný popieral, mal svoje negatívne tvrdenia aj preukázať. Pretože vzhľadom k
existenciijehovyhláseniaoprevzatípeňažnýchprostriedkovniejepostačujúcanímuplatnenánegatívna
dôkazná teória, a teda neobstojí ani záver súdu I. inštancie a odvolacieho súdu o tom, že nie je v

možnostiach žalovaného preukázať neprevzatie peňažnej sumy. Žalovaný nepochopiteľne vyčkával s
uplatnením popretia svojho vlastného písomného vyhlásenia o prevzatí peňažných prostriedkov, a to až
do súdneho konania, pričom ak by peňažné prostriedky z pôžičky neprevzal, tak by logicky bolo možné z
jeho strany očakávať, že neprevzatie peňažných prostriedkov by namietal podstatne skôr, naviac ak bol
súdom I. inštancie a odvolacím súdom ustálený záver, že vyhlásenie žalovaného o prevzatí peňažných

prostriedkov podpísal slobodne, vážne bez nátlaku a tak isto nie ako simulovaný právny úkon. V tomto
kontexte teda neobstojí záver súdu I. inštancie a odvolacieho súdu o tom, že nie je v možnostiach
žalovaného preukázať neprevzatie peňažnej sumy, pretože takýmto prístupom k hodnoteniu skutkového
stavu veci a dôkaznej situácie sa vytvoril zámerne pre žalobcov dôkazne neúnosný stav, čím boli
žalobcovia deklasovaní, najmä vo vzťahu k ich možnosti uplatňovať si im patriace procesné práva, a to
v takej miere, že možno konštatovať, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

3.3. Máme za to, že žalobcovia reálne poskytnutie finančných prostriedkov súdu preukázali, a to o. i.
najmä vyhlásením dlžníka o prevzatí finančných prostriedkov, preto v prípade, ak dlžník tieto tvrdenia
popieral, malo zostať dôkazné bremeno na strane žalovaného, ktorý mal svoje tvrdenia o tom, že mu z
pôžičky nikdy neboli poskytnuté finančné prostriedky, jednoznačne preukázať, a nie presúvať dôkazné
bremeno na žalobcov, ktorí preukázateľne, platným vyhlásením dlžníka preukázali, že k faktickému

odovzdaniu finančných prostriedkov skutočne došlo. Veď práve túto skutočnosť žalovaný de facto a de
iure vlastnoručným podpisom potvrdil, a nemôže si súd uzurpovať povinnosť, aby z dôvodu, že žalovaný
toto prevzatie popiera, žalobcovia preukazovali svoje tvrdenie aj inými dôkazmi (čo okrem iného aj
urobili). Čo je potrebné považovať za nezákonný postup súdu I. inštancie a odvolacieho súdu.
3.4. Odvolací súd sa stotožnil aj s úvahami súdu I. inštancie (bod 28 odôvodnenia rozsudku), že

žalobcovia mali preukázať svoje tvrdenia napr. potvrdením o výbere z účtu 26 ks 500 - eurových
bankoviek. Takýmito závermi súdov by potom bezpochyby boli vylúčené všetky práva veriteľov z titulu
Zmluvy o pôžičke, ktorí poskytli finančné prostriedky v hotovosti, pričom na preukázanie svojich tvrdení
by museli disponovať potvrdením z účtu alebo inými dôkazmi, pričom súd vôbec neprihliadol na to,
že tieto finančné prostriedky, ktoré veritelia poskytli žalovanému nemuseli len a výlučne byť vybrané z

bankových účtov, ale mohli nimi žalobcovia disponovať z viacerých rôznych iných titulov, napr. z titulu
obdarovania, šetrenia a iných. Z uvedeného potom vyplýva, že keď by veritelia okrem kľúčového dôkazu
vyhlásenia dlžníka o prevzatí finančných prostriedkov, inými nedisponovali, nie je im poskytnutá žiadna
právna ochrana na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré bona fide poskytli, čo je závažným porušením
práva na spravodlivý súdny proces a ochranu subjektívnych práv veriteľov.

3.5. Skutočnosť, že žalovaný prevzatie týchto peňazí popiera, nemôže viesť k záveru, že písomná
Zmluva o pôžičke s uvedením, že veriteľ peňažné prostriedky poskytol dlžníkovi nie je dostačujúcim
dôkazom na preukázanie odovzdania peňazí. Ak sa žalovaný bráni tvrdením, že peňažné prostriedky
neprevzal, bolo jeho procesnou povinnosťou v tomto smere navrhnúť dôkazy, ktoré by toto tvrdenie nad
rámec dôvodných pochybností vyvrátili. V tomto smere odkazujeme aj na rozhodnutie Krajského súdu

Prešov pod sp. zn. 24Co/45/2018, v ktorom je stanovené: „Žalovaný poprel, že peniaze od žalobcu
prevzal. Ak sa dlžník bráni, že neprevzal peniaze, má v tomto zmysle dôkaznú povinnosť. Dôkazné
bremeno, pokiaľ zákon neustanoví inak, zaťažuje toho účastníka, ktorému je existencia príslušnej
skutočnosti podľa hmotného práva na prospech; pokiaľ sa žalovaný bránil tvrdením, že zmluvu so
žalobcom neuzavrel, resp. že peňažnú sumu neprevzal, mal v tomto smere dôkaznú povinnosť (viď

rozsudok NS ČR z 22. 03. 2017 sp. zn. 33Cdo/2512/2016).
3.6. Z bodu 27 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu úplne absurdne vyznieva tvrdenie, že
„žalobcovia nedôvodne pripisujú listinnému dôkazu - vyhláseniu žalovaného o prevzatí požičanej sumy,
vyššiu právnu silu ako iným v konaní vykonaním dôkazom...”. Zastávame názor, že nároky veriteľa
zakladajúce sa na jasne prejavenej vôli zmluvných strán v písomnej Zmluve o pôžičke, vrátane

prehlásenia dlžníka o prevzatí predmetu pôžičky, by mali požívať právnu ochranu. Najmä pri pôžičke
vecí a peňazí odovzdávaných v hotovosti je písomné potvrdenie dlžníka najčastejším a najednoduchším
dôkazom, ktorý si starostlivé zmluvné strany môžu zadovážiť (rovnaký názor zaujal Najvyšší súd ČR v
rozhodnutí pod sp. zn. 33Cdo/2547/2011, podobne nález Ústavného súdu ČR. sp. zn. I. ÚS 2061/08).
3.7. Skutočnosť, že žalovaný Zmluvu o pôžičke a vyhlásenie, že prevzal sumu 13.000 eur dňa 19. 09.

2016 podpísal, svedčí pre záver, že predmet pôžičky od žalobcu prevzal. Pokiaľ by totiž predmet pôžičky
od žalobcu neobdržal, bolo by celkom nelogické, aby podpísal zmluvu obsahujúcu jeho prehlásenie o
prevzatí peňazí. V kontexte uvedeného sa pritom odvolací súd so žalobcami namietanými tvrdeniami
v podanom odvolaní zo dňa 16. 03. 2023, v ktorom žalobcovia poukazovali na skutočnosť, že ak malsúd I. inštancie za to, že v konaní nebolo preukázané, že pri Zmluve o pôžičke absentovala náležitosť
slobodnej a vážnej vôle žalovaného, alebo že by Zmluva o pôžičke bola žalovaným podpísaná pod
nátlakom alebo v tiesni, nevysporiadal s otázkou, aká pohnútka viedla žalovaného k podpisu vyhlásenia

ak nie tá, že skutočne peniaze prevzal (bod 29 odôvodnenia rozsudku).
3.8. Z uvedeného je bez akýchkoľvek pochybností zrejmý zjavný rozpor v konaní žalovaného pri
skutkovo identických situáciách v dvoch rozličných súdnych konaniach, pričom takéto konanie zo strán
žalovaného samo o sebe vykazuje špekulatívny zámer smerujúci k tomu, aby sa v oboch predmetných
konaniach pred súdom vyhol splateniu svojich splatných záväzkov vyplývajúcich zo Zmlúv o pôžičke.

3.9. Na základe vyššie uvedeného skutkového a právneho stavu žalobcovia navrhujú, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 12. 09. 2023 sp. zn. 24Co/60/2023, ako
aj rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 27. 01. 2023 sp. zn. 20C/77/2018, v zmysle ustanovenia §
449 CSP zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie a nové rozhodnutie

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení navrhol dovolanie žalobcov odmietnuť a priznať mu náhradu trov

dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že
dovolaniepodalastranasporuvzákonnejlehote(§427ods.1CSP),vktorejneprospechbolonapadnuté
rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a

predpoklady prípustnosti dovolania, a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že
dovolaniejeprípustnéavzhľadomnauplatnenýdovolacídôvod[§420písm.f)CSP]zároveňajdôvodné.
Ak totiž dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie
končí z dovolacieho dôvodu uvedeného v § 420 CSP, potom existencia tohto dôvodu, t. j. existencia
niektorej z vád uvedených v tomto ustanovení (spôsobujúcich tzv. „zmätočnosť“ rozhodnutia) znamená

nielen splnenie podmienky prípustnosti dovolania, ale zároveň zakladá aj jeho dôvodnosť.

6. Z ustanovenia § 420 písm. f) CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že
v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí
tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP).

7. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah

súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym

poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou

práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom
svojvoľného postupu, a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

8. Z ustanovenia § 387 ods. 3 CSP vyplýva, že odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať
aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi
nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení
vysporiadať s podstatnými tvrdeniami/námietkami uvedenými v odvolaní.

9. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch
jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať
najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutietýchto argumentov a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý
proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

10. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa
odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup
musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho

súdumôžubyťdostatočnepreskúmateľnélenvtedy,akodvolacísúdposkutkovomvymedzenípredmetu
konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu
vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený
skutkový stav.

11. V preskúmavanej veci došlo podľa názoru dovolacieho súdu postupom odvolacieho súdu k naplneniu

znakov vady podľa § 420 písm. f) CSP spočívajúcej v nedostatočnom odôvodnení napadnutého
rozhodnutia v podstatnej otázke, od ktorej záviselo správne rozhodnutie veci.

12. Odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že zo záverov súdu prvej inštancie (ods.
26 preskúmavaného rozsudku) vyplýva, že v konaní nebolo preukázané, že pri Zmluve o pôžičke

absentovala náležitosť slobodnej a vážnej vôle žalovaného alebo že by Zmluva o pôžičke bola
žalovanýmpodpísanápodnátlakomavtiesni.Súdtedaneprijalzáver,žebyžalovanýkonalvnedostatku
vôle a išlo by o zastretý právny úkon, ako to odvolatelia nesprávne uvádzajú.
V danej veci bolo preto pre posúdenie vzniku predmetnej Zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či
došlo k reálnemu odovzdaniu predmetnej sumy peňazí žalobcami žalovanému. Žalobcovia tvrdia, že

žalovanému reálne poskytli predmetnú pôžičku, ktorú skutočnosť žalovaný popiera. Na žalobcoch
teda spočíva dôkazné bremeno túto skutočnosť preukázať. Žalobcovia túto skutočnosť preukazovali
písomnou Zmluvou o pôžičke, ale najmä písomným vyhlásením žalovaného (podpísaným žalovaným)
o prevzatí požičanej sumy, obe z 19. 9. 2016. S poukazom na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, ktorú
odvolací súd bližšie rozobral vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení (v ods. 43) nebolo

zásadne v moci žalovaného preukázať jeho tvrdenia, že pôžička mu reálne poskytnutá nebola, keďže
neexistencia niečoho majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje, avšak neexistenciu reálneho
poskytnutia pôžičky mohol preukazovať prostredníctvom iných existujúcich skutočností, ktoré túto
negatívnu skutočnosť potvrdzujú. Žalovaný tak aj urobil, keď odovzdania a prevzatie pôžičky poprel
a tvrdil, že ak by žalobcovia nezískali úver v roku 2013, neboli by solventní, aby mu poskytli pôžičku

20.000 eur a že pôžičku z roku 2013 im nevrátil, preto potvrdenie o jej vrátení z 19. 9. 2016 nezodpovedá
skutočnému stavu veci a bolo by nelogické, aby si v deň vrátenia prvej pôžičky požičal od žalobcov
ďalšiu sumu.

13. Dovolací súd považuje za nevyhnutné akcentovať na zásadu voľného hodnotenia dôkazov

vyplývajúcu z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy SR), v zmysle ktorej záver vyvodený
sudcom v prebiehajúcom konaní o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre
rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Tento
jeho postup však musí byť v istom zmysle objektivizovaný konceptom takého hodnotenia dôkazov, ktoré
obstojí z hľadiska jeho prípadného rozporu so zákazom arbitrárnej jurisdikčnej ľubovôle. Inak povedané,

„voľnosť“ hodnotenia dôkazov neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti
a zákonnosti rozhodnutia, naopak, konečné meritórne rozhodnutie malo vykazovať logickú, funkčnú
a teleologickú zhodu s priebehom konania. Koncept voľného hodnotenia dôkazov je derivátom tzv.
akuzačného typu procesu, v ktorom zákon pojmovo nemôže predpisovať zákonnú silu jednotlivým
dôkazom. Naopak, v inkvizičnom procese dominuje tzv. legálna dôkazná teória, ktorá pojmovo vyžaduje

zákonnú silu, „váhu“ jednotlivých dôkazov - tento typ procesu sa však vo všeobecnosti považuje
za dejinne prekonaný, aj keď jeho jednotlivé prvky prerástli medzičasom do konceptuálnej sústavy
iných ako sporových konaní (mimosporov) predovšetkým cez prizmu tzv. vyšetrovacieho princípu a
princípu oficiality. Právna úprava nestanovuje, ako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska pravdivosti;
uvádza len, že súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, ktorá v civilnom procese predstavuje veľmi

zložitý myšlienkový proces sudcu. Takúto úvahu súdu nemožno zamieňať s úvahou, ktorú právna
úpravu nepripúšťa síce výslovne, no je implicitne obsiahnutá v pojmovej sústave silného sudcu a
voľného hodnotenia dôkazov - ide o úvahu z hľadiska ustálenia, resp. určenia výšky nárokov vtedy,
ak túto výšku možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ju nemožno zistiť vôbec. Hodnoteniedôkazov úvahou súdu rovnako neznamená ľubovôľu súdu pri hodnotení dôkazov. Hodnotiaca úvaha
súdu musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu
veci, nesmie byť v rozpore s prírodnými zákonmi, musí byť preskúmateľná v inštančnom postupe a

podobne. Výsledky hodnotenia dôkazov sú aj súčasťou odôvodnenia rozsudku, nakoľko z ustanovenia
§ 220 ods. 2 vyplýva súdu povinnosť v odôvodnení rozsudku (okrem iného) stručne, jasne a výstižne
vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a podobne. Súd nie
je viazaný len skutkovým stavom, ako ho predniesli (substancovali) sporové strany, ale má i vlastné

procesné oprávnenia ingerovať do sporu. Strany tak nie sú „vlastníkmi“ skutkových tvrdení, ako v
liberálnom koncepte civilného procesu, ale súdom zistený skutkový stav má v čo najvyššej možnej miere
korešpondovať s reálnym hmotnoprávnym pomerom sporových strán. Teória hovorí v tejto súvislosti o
tzv. modifikovanom prejednacom princípe, kde je procesná aktivita vo vzťahu k ustáleniu skutkového
základu sporu prioritne zverená sporovým stranám, no s „materiálnymi“ korekciami zo strany súdu.
13.1. V súhrne uvedené civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou

je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou
povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z
prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana
je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a
ktorej sa domáha. Strana domáhajúca sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky

stavu non liquet (neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda
procesných následkov toho, ako keby bolo zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy
právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k.
I. ÚS 24/2019 z 9. júna 2020).

14. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd hodnotil vykonané dokazovanie v rozpore so zisteným
skutkovým stavom, čo viedlo k tomu, že dôvody rozhodnutia odvolacieho súdu nie sú presvedčivé.
Neobstojí tvrdenie odvolacieho súdu o nesolventnosti žalobcov, ktorá nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní. Pokiaľ ide o tvrdenie odvolacieho súdu, že žalovaný nevrátil žalobcovi pôžičku 20.000 euro
z roku 2013, tak aj toto tvrdenie má trhliny, keď žalobcovia tvrdia, že v roku 2016 bol ešte pretrvávajúci

dlh vo výške 8.066 eur, vracanie peňazí preukazujú aj mailovou komunikáciou, ktorým tvrdeniam však
odvolacísúdnevenovalnáležitúpozornosť.Napriektvrdeniamžalobcov,ktorézazneloajvdovolaní,žev
rovnakom skutkovom prípade tých istých strán sporu, avšak v inom konaní pred súdom vedeným pod sp.
zn. 18Up/274/2023, IČS: 6123240294, právny zástupca žalovaného opiera svoju právnu argumentáciu o
neplatnosť uznania dlhu, odvolací súd nezisťoval, či si účastníci predmetného sporu predtým požičiavali

peniaze a čo je predmetom upomínacieho konania.

15. Odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je pre nezrozumiteľnosť dôvodov
nepreskúmateľné, a to do takej miery, že nerešpektovaním pravidla riadneho odôvodnenia rozhodnutia
súdu došlo v konaní k procesnej vade v zmysle § 420 písm. f) CSP. Vada tejto povahy je dôvodom, ktorý

zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale zároveň aj jeho dôvodnosť. Rozhodovacia prax najvyššieho
súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 420 CSP, dovolaním
napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho, aby sa dovolací súd zaoberal správnosťou právnych
záverov, na ktorých spočíva zrušované rozhodnutie súdu.

16. So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie (§ 449 ods. 1 CSP v spojení s § 450 CSP), taktiež dovolací súd zrušil aj súvisiace rozhodnutie
o trovách konania.

17. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§
453 ods. 3 CSP).

18. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.