Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 23, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124394991
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hirková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:6124394991.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hirkovej a členov

senátuJUDr.VieryKandrikovejaJUDr.JanyJančíkovejvsporežalobcu:Slovenskákomoramedicínsko-
technických pracovníkov, so sídlom Karpatské námestie 7770/10A, 831 06 Bratislava - mestská časť
Rača, IČO: 42 140 251, zastúpený: A. - B. C., so sídlom D. E. X, XXX XX F. - G. H. C. G., IČO: XX
XXX XXX, proti žalovanému: I. J., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt K. XX, XXX XX L., zastúpený: M. N. O.
G., C., so sídlom I. XXXX/XX, XXX XX G., IČO: XX XXX XXX, o zaplatenie 43,- eur s prísl., o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 20C/10/2025-74 zo dňa 23.05.2025, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu s
tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu
100 %.
Zistený skutkový stav právne posúdil podľa § 47b, § 63 ods. 5 a 7, § 80 ods. 1 písm. d/ zákona č.

578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských
organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
§ 100 ods. 1, 2 a 3, § 101, § 102 Občianskeho zákonníka.
Rozsudok odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný bol od 28.03.2012
registrovaný v registri Slovenskej komory medicínsko-technických pracovníkov, a preto bol povinný
hradiť poplatok za vedenie registra za každý kalendárny rok do 31. januára príslušného kalendárneho
roka. V konaní nebolo sporné, že žalovaný nezaplatil poplatok za obdobie 2013 - 2017.

Žalobca v konaní poukázal na § 102 Občianskeho zákonníka a § 63 ods. 7 zákona č. 578/2004
Z.z.. Výzva na zaplatenie bola žalovaného doručená dňa 05.09.2023, teda mal za to, že všeobecná
premlčacia doba uplynie najskôr 05.09.2026. Súd prvej inštancie sa nestotožnil so žalobcom, že
premlčacia doba začne plynúť od výzvy na zaplatenie. Touto právnou konštrukciou by sa stali prostriedky
spojené s plynutím času závislé na svojvôli žalobcu a jeho ľubovoľnom rozhodnutí, kedy zašle výzvu
na zaplatenie, napr. odkladanie zaslania výzvy na niekoľko rokov, čo sa v podstate udialo aj v tejto
veci. Pre začiatok plynutia premlčacej doby majú relevanciu: 1. Povinnosť každého registrovaného platiť

poplatok za vedenie registra za každý kalendárny rok do 31. januára príslušného kalendárneho roka,
2. Povinnosť žalobcu zaslať výzvu a 3. Uplynutie 60 dní nasledujúcich po uplynutí lehoty stanovenej v
písomnej výzve zdravotníckemu pracovníkovi na zaplatenie poplatku (nesmie byť kratšia ako 7 dní). Ak
sú splnené uvedené podmienky, žalobca môže uplatniť právo na súde. V predmetnej veci nič nebrániložalobcovi zaslať výzvu 01.02. príslušného kalendárneho roku a nie až 28.08.2023 (po 10 - 6 rokoch) , a
tak včas uplatniť právo na úhradu. Konštrukcii, ktorá umožňuje jednoduchou výzvou odďaľovať splatnosť
a uplatnenie práva rádovo v rokoch, prvoinštančný súd odmietol poskytnúť ochranu. Mal teda za to,

že premlčacia doba u každého poplatku plynie samostatne. S poukazom na § 63 ods. 7 zákona č.
578/2004 Z.z. by právo podať žalobu malo u každého poplatku (po zohľadnení 60-dňovej lehoty, počas
ktorej komora nemôže vymáhať nezaplatené poplatky, minimálnych lehôt doručovania výzvy komory
zdravotníckemu zamestnancovi a uplynutia dodatočnej 7-dňovej lehoty na zaplatenie poplatkov) nastať
najskôr v priebehu mesiaca apríl príslušného kalendárna roka, pokiaľ komora (žalobca) koná riadne a

včas, za dodržania primeranej odbornej starostlivosti. Premlčacia doba jednotlivých poplatkov by tak
uplynula najneskôr: za rok 2013 v priebehu mesiaca apríl roku 2016; za rok 2014 v priebehu mesiaca
apríl roku 2017; za rok 2015 v priebehu mesiaca apríl roku 2018; za rok 2016 v priebehu mesiaca apríl
roku 2019; za rok 2017 v priebehu mesiaca apríl roku 2020 (porov. rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 30.08.2024 sp. zn. 13Co/54/2024). Žaloba bola podaná na Okresný súd Banská Bystrica
dňa 08.10.2024, t.j. po uplynutí premlčacej doby.

Navyše poukázal na obdobnú právnu úpravu zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti
poskytované D. M. P. C. a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného do 30.06.2023, kedy senáty
Krajského súdu v Prešove počítali začiatok premlčacej doby nie od doručenia výzvy, ale od uplynutia 30
dní na plnenie (rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 17. augusta 2018 č.k. 8Co/118/2017 - 57,
zo dňa 29. mája 2018 č.k. 6Co/93/2017 - 45, zo dňa 27. júna 2018 č.k. 23Co/100/2017 - 51).

Vznesenú námietku premlčania posúdil, že nie je v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný žiadnym
spôsobom nezavinil uplynutie premlčacej doby. Žalobca v konaní neuviedol žiaden logický dôvod, ktorý
mu bránil podať žalobu včas. Keďže žalovaný vzniesol námietku premlčania nezostávala iná možnosť
ako žalobu zamietnuť.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP.
Namietal, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces z dôvodu, že žalobca
nemal možnosť vyjadriť sa k vyjadreniu žalovaného zo dňa 13.5.2025, v dôsledku čoho bolo odopreté
právo žalobcu na vyjadrenie sa k procesnej obrane žalovaného, ako aj z dôvodu, že rozhodnutie je

nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia v časti rozhodujúcich právnych otázok
konania.
Žalobcovi bolo dňa 29.5.2025 doručené vyjadrenie žalovaného zo dňa 13.5.2025. Po doručení
vyjadrenia žalobca z elektronického súdneho spisu zistil, že súd vo veci medzičasom rozhodol.
Vyjadrenie žalovaného zo dňa 13.5.2025 teda bolo žalobcovi doručené až 6 dní po uskutočnenom

termíne pojednávania konanom dňa 23.5.2025, na ktorom zároveň došlo k vyhláseniu napadnutého
rozsudku, v dôsledku čoho nemal žalobca možnosť reagovať na argumenty uvedené vo vyjadrení
žalovaného.Týmdošlokzásahudoprávažalobcunaspravodlivésúdnekonanie.Vuvedenomvyjadrení
žalovanýo.i.spochybňujeajžalobcompredloženérozhodnutiasúdovSlovenskejrepublikyvobdobných
veciach dôležitých pre posúdenie vznesenej námietky premlčania (ktorá bola dôvodom zamietnutia

žaloby), pričom k argumentom žalovaného obsiahnutým v tomto vyjadrení sa žalobca nemal možnosť
vyjadriť pred vydaním napadnutého rozsudku. Žalobcovi tak bolo odopreté právo dozvedieť sa o
procesných prostriedkoch uplatnených protistranou a zároveň mu bola odopretá možnosť vyjadriť sa
k nim.
Súd na argumentáciu žalobcu dostatočne neprihliadol a neodôvodnil dostatočne jeho rozhodnutie,

teda sa súd nevysporiadal s rozhodujúcou právnou otázkou súdneho konania, spojenou s dôvodom,
pre ktorý súd žalobu zamietol, ktorou bolo právne posúdenie otázky premlčania v danom prípade. Z
uvedeného dôvodu má žalobca za to, že napadnutý rozsudok je nepresvedčivý, keďže na argumenty
žalobcu, pre ktoré považuje rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici za nesprávny, súd prvej
inštancie vôbec neprihliadol a žiadnym spôsobom sa s nimi v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku

nevysporiadal. Bolo povinnosťou súdu prvej inštancie vysporiadať sa preskúmateľne s aplikáciou ust.
§ 102 OZ na predmet súdneho konania, z dôvodu ktorého nárok voči žalovanému nie je premlčaný,
a to ani čiastočne, keďže išlo o rozhodujúci argument žalobcu uvedený v jeho písomných podaniach
voči vznesenej námietke premlčania zo strany žalovaného. Z dôvodu, že sa súd s touto rozhodujúcou
otázkou konania nevysporiadal dostatočne, je jeho rozhodnutie celkom zjavne nepreskúmateľné a

arbitrárne, pričom vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia došlo v zmysle ustálenej rozhodovacej
praxe najvyšších súdnych autorít k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Súd sa
nedostatočne vvsporiadal s aplikáciou § 102 OZ na predmet sporu napriek tomu, že žalobca poukázal
na protichodnú rozhodovaciu prax v prospech žalobcu a požiadal súd, aby jeho prípadný odklon riadneodôvodnil. Súd sa bez ďalšieho zdôvodnenia len priklonil a odkázal na odôvodnenie rozsudku Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30.8.2024 sp. zn. 13Co/54/2024, a to aj napriek tomu, že žalobca
vo svojich podaniach uviedol niekoľko významných dôvodov, pre ktoré považuje uvedený rozsudok

krajského súdu za nesprávny. Na tieto argumenty žalobcu však súd prvej inštancie neprihliadol a
žiadnym spôsobom sa s nimi v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal.
Žalobca vo vyjadrení zo dňa 18.3.2025 k odporu žalovaného uviedol niekoľko súdnych rozhodnutí, v
ktorých všeobecné súdy ustálili, že počítanie premlčacej doby začína v zmysle § 102 OZ odo dňa, keď
sa právo u žalovaného uplatnilo. Žalobca vo svojom vyjadrení odoslanom súdu dňa 5.5.2025 poukázal

na ďalšie rozhodnutia súdov, vrátane rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 18.3.2025 sp. zn.
27Co/16/2024, ako aj na rozsudok Okresného súdu Martin zo dňa 8.4.2025 sp. zn. 11C/1/2025, ktoré v
otázke začatia plynutia premlčacej doby tiež prisvedčili argumentácii žalobcu. V napadnutom rozsudku
súd prvej inštancie však žiadne zo žalobcom uvádzaných súdnych rozhodnutí nespomína a už vôbec
ani len nezdôvodňuje, z akého dôvodu sa súd prvej inštancie odklonil od rozdielnej rozhodovacej praxe
všeobecných súdov v skutkovo obdobných prípadoch ohľadne začiatku plynutia premlčacej doby.

V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie spomína len rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
a v bode 26. odôvodnenia napadnutého rozsudku poukazuje na iné rozhodnutia vo veciach týkajúcich
sa inej právnej úpravy - zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované D.
M. P. C. a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného do 30.06.2023. Ide o odlišnú právnu
úpravu ako je právna úprava vyplývajúca zo zákona č. 578/2004 Z.z. Vzťahy vyplývajúce zo zákona

č. 340/2012 Z.z. boli súdmi dokonca posúdené ako spotrebiteľské vzťahy. V predmetnom súdnom
konaní však nie je uplatňovaný nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, ale zákonom stanovený nárok na
poplatok v zákonom stanovenej výške medzi profesijnou komorou zriadenou zákonom a zdravotníckym
pracovníkom. Medzi stranami sporu nie je vzťah dodávateľa a spotrebiteľa a nikdy medzi nimi nedošlo
k uzatvoreniu spotrebiteľskej zmluvy. Z uvedeného dôvodu má žalobca za to, že súd prvej inštancie

v odôvodnení napadnutého rozsudku poukazoval na rozhodnutia súdov v odlišných skutkových a
právnych veciach namiesto toho, aby sa zaoberal právnymi závermi obsiahnutými v skutkovo a právne
obdobných prípadoch žalobcu, vrátane rozhodnutí odvolacích súdov, ktoré žalobca súdu predložil v
priebehu konania.
Súd prvej inštancie si v napadnutom rozsudku osvojil výlučne právny názor vyplývajúci z rozsudku

Krajského súdu v Banskej Bystrici, na ktorý poukázal žalovaný, a to aj napriek tomu, že je jediným
rozhodnutím vydaným v neprospech žalobcu, keďže drvivá väčšina súdov pri svojom rozhodnutí
vychádza z toho, že sa premlčacia doba odvíja od zaslania výzvy zdravotníckemu pracovníkovi. Z
gramatického ani teleologického výkladu ust. § 102 nevyplýva, že by sa malo uvedené ustanovenie
aplikovať len v prípade preklúzie práva, uvedený názor súdu je teda úplne svojvoľný a arbitrárny a

vychádza z účelového výkladu časti komentára k uvedenému ustanoveniu, ktoré použila v rámci svojej
procesnej obrany protistrana. Ten istý komentár pritom v celom kontexte odkazuje na rozhodnutie,
na ktoré poukázal opakovane aj žalobca, v zmysle ktorého je zrejmé, že sa uvedené rozhodnutie
neaplikuje len na prípady preklúzie práva. Komentár k OZ (FEKETE, I. Občiansky zákonník komentár -
Eurokódex) sa zaoberá aj situáciou, kedy sa § 102 OZ aplikuje na osobitný predpis, ktorý neustanovuje

pre uplatnenie nároku prekluzívnu lehotu. Súd sa v uvedenom rozhodnutí snažil vysporiadať s právnou
otázkou, či je možné uplatniť úspešne u zdravotníckeho pracovníka žalobou na súde nárok, bez zaslania
výzvy v zmysle § 63 ods. 7 zákona č. 578/2004 Z.z. Konštatoval, že ide „skôr o informačnú funkciu“
a „umožňuje dlžníkovi dobrovoľne zaplatiť dlh“ a taktiež uviedol, že uvedené ustanovenie „neupravuje
povinnosť žalobcu uplatniť si svoje právo vyplývajúce zo zákona č. 578/2004 u zdravotníckeho

pracovníka“ a ani „sankciu zániku práva v prípade neuplatnenia si práva u fyzickej či právnickej osoby“.
Ide celkom zjavne o absurdné závery Krajského súdu v Banskej Bystrici vzhľadom na gramatické znenie
§ 63 ods. 7 zákona č. 578/2004 Z.z. Uvedené ustanovenie teda celkom zjavne:
1. stanovuje podmienky žalobcu na úspešné uplatnenie práva voči žalovanému súdnou cestou,
2. stanovuje podmienky na obsah písomnej výzvy (lehota splatnosti aspoň 7 dní),

3. stanovuje podmienky kedy môže žalobca úspešne podať žalobu voči žalovanému.
Keďže súd svoje rozhodnutie logicky neodôvodnil vzhľadom na argumenty žalobcu uvedené v konaní, a
to tak v otázke začatia plynutia premlčacej doby, je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné a
nepresvedčivé pre nedostatok dôvodov. Rozhodnutie neposkytuje odpovede na základné právne otázky
spojené s predmetom sporu a popiera znenie súvisiacich právnych predpisov.

Súd prvej inštancie síce správne zistil celkovú výšku pohľadávky a jej rozčlenenie na viaceré samostatné
pohľadávky so samostatnou splatnosťou, avšak následne nesprávne zistil moment kedy začala plynúť
premlčacia doba. Uvedený názor súdu je opätovne svojvoľný a ničím nepodložený. Nevychádza z textu
právneho predpisu, rozhodovacej praxe ani doktríny. Žiadny zákon neuvádza, že by bol žalobca povinnýuplatniť nedoplatok u žalovaného výzvou v konkrétnej lehote. Naopak § 102 OZ jasne stanovuje, že
je žalobca povinný uplatniť nárok žalobou na súde do troch rokov od uplatnenia nedoplatkov výzvou u
žalovaného v zmysle § 63 ods. 7 zákona č. 578/2004 Z.z.

Súd dostatočným spôsobom nevysvetlil, prečo by nemalo byť legitímne požadovať úhradu pohľadávky
pouplynutí"niekoľkých"rokovodsplatnosti.Uvedenéodôvodneniejetedalenveľmivšeobecnéastrohé,
a preto aj v uvedenej časti nepreskúmateľné a nedáva logický zmysel. Ratio legis zákonných ustanovení
o premlčacej dobe je poskytnúť účastníkom spoločenských vzťahov ochranu spočívajúcu v tom, aby
pre nich nebolo nemožné, alebo neúmerne náročné procesne sa brániť voči určitým nárokom (napr. z

dôvodu straty alebo nemožnosti získania dôkazov, úmrtia svedkov a podobne). V tomto prípade však
takúto ochranu účastníkom spoločenských vzťahov poskytuje samotný zákon z dôvodu nasledovných
okolností: Žalobca je zákonom zriadená profesná komora, ktorej fungovanie transparentne určuje
právny predpis. Právny predpis určuje výšku poplatku aj splatnosť poplatku, ako aj povinnosť komory
pred podaním žaloby uplatniť právo na zaplatenie výzvou adresovanou zdravotníckemu pracovníkovi.
Poukázal na § 15 zákona č. 400/2015 Z.z., ktorý je vyjadrením právnej zásady ignorantia juris

non excusat. Vzhľadom na skutočnosť, že všetky podstatné okolnosti súvisiace s nárokom žalobcu
ustanovuje priamo právny predpis, o ktorom platí, že neznalosť zákona žalovaného neospravedlňuje a
text právneho predpisu žalovaného zaväzuje (teda platí nezvrátiteľný predpoklad, že je mu text predpisu
známy po celú dobu jeho platnosti a účinnosti), žalovaný nemôže argumentovať, že sa ocitol vo vzťahu
k žalobcovi v stave právnej neistoty, keďže na základe právneho predpisu mu musí byť známe: i.

kedy sa zaregistroval (registrácia je nevyhnutným predpokladom na výkon povolania zdravotníckeho
pracovníka), ii. aké poplatky zaplatil a nezaplatil, iii. kedy má poplatky platiť, iv. že ak poplatky nezaplatí,
bude mať šancu zaplatiť ich pred podaním žaloby zo strany komory v zmysle doručenej výzvy podľa § 63
ods. 7 zákona č. 578/2004 Z.z.. Žalovaný nemôže dôvodne predpokladať, že si žalobca od žalovaného
nebude uplatňovať poplatky, na ktoré má v zmysle zákona nárok a o ktorých je žalovaný každým

dňom účinnosti zákona č. 578/2004 Z.z informovaný prostredníctvom zbierky zákonov. Žalobca oznámil
žalovanému jeho zámer podať žalobu v súlade so zákonom a uplatnil si nedoplatok u žalovaného
zákonom predpokladaným spôsobom výzvou. Od uvedeného momentu až do podania žaloby mal
žalovaný možnosť zadovážiť si k veci všetky potrebné podklady a v trojročnej premlčacej dobe zistiť
všetky potrebné informácie o jeho nedoplatku.

Z § 63 ods. 7 zákona o poskytovateľoch ZS je zrejmé, že zákon prikazuje žalobcovi, aby najprv uplatnil
jeho právo u žalovaného výzvou a teda počítanie premlčacej doby začína v zmysle § 102 OZ odo dňa,
keď sa právo takto u žalovaného uplatnilo. Súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav súvisiaci
stoutovecou,týkajúcisamomentuzačatiaplynutiapremlčacejdoby,čoviedloknesprávnemuprávnemu
posúdeniu veci súdom prvej inštancie. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci, keďže nárok žalobcu voči žalovanému, ktorý je predmetom žaloby nie je
premlčaný, a to ani čiastočne.
To, že OZ pri niektorých právach, ktoré sa majú najprv uplatniť u dlžníka, stanovuje prekluzívnu dobu,
neznamená, že každá právna norma, resp. každý osobitný predpis v právnom poriadku Slovenskej
republiky musí pri právach, ktoré sa majú najprv uplatniť u dlžníka, stanoviť prekluzívnu dobu. Napokon

komentár k OZ (FEKETE, I. Občiansky zákonník komentár - Eurokódex) sa zaoberá aj situáciou, kedy
sa § 102 OZ aplikuje na osobitný predpis, ktorý neustanovuje pre uplatnenie nároku prekluzívnu lehotu.
Osobitná právna úprava obsiahnutá v zákone č. 578/2004 Z.z., spĺňa všetky predpoklady na aplikáciu §
102 OZ na posúdenie premlčania nároku, keďže je zrejmé, že súdna prax túto metodiku aplikuje aj pri
iných osobitných predpisoch, ktoré nepredpokladajú preklúziu nároku. Uvedené potvrdzuje aj komentár

k OZ (PLANK, K., CIRÁK, J., ĽALÍK, M., KRAJČO, J., MAZÁK, J., VOJČÍK, P., ŤAPÁK, J., ONDRÁČEK,
M., HANZELOVÁ, I., NESROVNAL, V. Občiansky zákonník - komentár) pri výklade § 102 OZ.
Žalobca zaslal výzvu žalovanému, prostredníctvom ktorej uplatnil jeho nárok u žalovaného, ktorá bola
žalovanému doručená dňa 5.9.2023. Všeobecná trojročná premlčacia doba teda mohla uplynúť najskôr
5.9.2026. Žaloba bola na súd podaná dňa 8.10.2024, teda takmer 2 roky pred uplynutím 3 ročnej

premlčacej doby uvažovanej súdom. Súd prvej inštancie pri posúdení otázky premlčania neprihliadol na
zaslanú predžalobnú výzvu a nesprávne určil moment začatia plynutia premlčacej doby, tzn. že vo veci
neaplikoval ust. § 102 Občianskeho zákonníka.
Súd na zistený skutkový stav síce aplikoval správny predpis, ale aplikoval ho nesprávnym spôsobom,
keďže premlčacia doba začína plynúť podľa § 102 Občianskeho zákonníka odo dňa keď sa právo

uplatnilo u fyzickej osoby. Vzhľadom na uvedené rozsudok vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Zákonom stanovená splatnosť pohľadávky žiadnym spôsobom neodporuje ust. § 102 Občianskeho
zákonníka. Splatnosť pohľadávky a začiatok plynutia premlčacej doby sú dva rozdielne pojmy. Nie každápremlčacia doba začína plynúť odo dňa splatnosti pohľadávky. Táto skutočnosť je zohľadnená výslovne
v ust. § 101 a § 102 Občianskeho zákonníka. V zmysle § 101 Občianskeho zákonníka platí, že je
premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa splatnosti pohľadávky výlučne v tých prípadoch, pri ktorých

"nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak.” Pričom hneď v ust. § 102, na ktoré poukazuje žalobca,
"je uvedené inak" a síce, že v prípade ak je potrebné uplatniť právo voči žalovanému výzvou, ako je to v
tomto prípade, premlčacia doba nezačína plynúť od splatnosti pohľadávky (teda od momentu, kedy sa
právo mohlo prvýkrát vykonať), ale začína plynúť od uplatnenia práva u fyzickej osoby výzvou.
V prípade aplikácie § 102 ide o povinnosť žalobcu vyzvať žalovaného, aby mohol žalobca uplatniť jeho

nárok súdnou cestou. Sankciou nesplnenia uvedenej povinnosti je zjavne neúspech žalobcu v súdnom
konaní. Ust. § 63 ods. 7 zákona o poskytovateľoch ZS slúži na ochranu dlžníkov v tom rozsahu, že
im umožňuje dodatočne splniť zákonom určenú dlžnú sumu bez toho, aby museli hradiť trovy súdneho
konania. Uvedené ustanovenie nie je v zákone zakotvené na účel jeho zneužívania dlžníkmi, ktorí
ignorujú výzvy žalobcu na dobrovoľné splnenie dlhu v zákonom určenej výške. Žalobou uplatnené právo
na zaplatenie poplatku sa musí najprv uplatniť u žalovaného, čo znamená, že premlčacia doba voči

žalovanému začala plynúť momentom uplatnenia práva žalobcu výzvou voči žalovanému. Písomná
výzva žalobcu podľa § 63 ods. 7 zákona o poskytovateľoch ZS bola žalovanému doručená v roku 2023,
teda všeobecná trojročná premlčacia doba uplynie najskôr v roku 2026, čo znamená, že pohľadávka
uplatnená žalobcom nie je premlčaná, a to ani čiastočne. Súd prvej inštancie nesprávne vo vzťahu k
inštitútu premlčania aplikoval § 100 ods. 1 OZ a § 101 OZ, pričom mal na skutkový stav aplikovať § 102

OZ, čím vec nesprávne právne posúdil.
Čo sa týka rozhodnutí všeobecných súdov v totožných veciach, na ktoré poukázal žalobca, ktoré vo
veci aplikovali ust. § 102 OZ, zdôraznil, že je v rozpore s inštitúciou právneho štátu a v rámci neho
požiadavky právnej istoty, resp. predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, aby všeobecné súdy rozhodovali
v obdobných veciach odlišným, ba až protichodným spôsobom. V každom prípade však pri odchýlení

od skoršej rozhodovacej praxe sa vyžaduje cielené zdôvodnenie odlišného stanoviska prijatého v
obdobnej otázke. (II. ÚS 300/2018, II. ÚS 274/2015, II. ÚS 275/2015, II. ÚS 19/2016). Súd prvej inštancie
protichodným spôsobom posúdil premlčanie nároku žalobcu, čím zasiahol do právnej istoty žalobcu
spojenej s jeho právom na súdnu ochranu. (Podobne I. ÚS 317/2015 - 37)
Žalobca poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Zvolen sp. zn. 13C/69/2023 zo dňa 22.01.2024,

Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8Co/19/2024 zo dňa 14.03.2024, Okresného súdu Nové Zámky
sp. zn. 9C/30/2024 zo dňa 01.07.2024, Okresného súdu Martin sp. zn. 11C/1/2025 zo dňa 08.04.2025,
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 27Co/16/2024 zo dňa 18.03.2025, sp. zn. 1Co/7/2025 zo dňa
10.04.2025.
Ďalej poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, v zmysle ktorej má byť

o totožných právnych otázkach súdmi rozhodované rovnako, vzhľadom na princíp právnej istoty,
zásadu legitímnych očakávaní a princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Rozhodnutím súdu
prvej inštancie došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, keďže súd rozhodol
odlišným spôsobom, ako v prípade skutkovo i právne totožnej veci (vo vzťahu k posúdeniu právnej
otázky aplikácie § 102 Občianskeho zákonníka na nároky žalobcu) poskytli žalobcovi súdnu ochranu v

iných konaniach ostatné súdy Slovenskej republiky (Podobne I. ÚS 28/09; II. ÚS 63/2012). Obsahom
princípu právneho štátu je vytvorenie istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v
rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (PL. ÚS 16/95). Princíp predvídateľnosti rozhodovania
a rozhodnutia znamená, že účastníci právnych vzťahov môžu legitímne očakávať, že štátne orgány
budú v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako. Iba takýto postup rešpektuje

princípprávnejistotyajehodôslednédodržiavaniesavýznamnepozitívneprejavujeajvrámcicelkového
nazerania spoločnosti na význam a úlohu práva. (Podobne III. ÚS 275/2018).
Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. V prípade, ak nie sú splnené procesné podmienky na zrušenie rozsudku prvej
inštancie, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, aby žalobe žalobcu v plnom

rozsahu vyhovel.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané

v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
protiktorémuje odvolanie prípustné (§ 355 ods.1CSP), preskúmal rozsudok súduprvejinštancieako
aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámilna úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu dňa 14.10.2025 a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.

5. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach,
vktorýchsaodvolateľdomáhaprieskumu.Určenímrozsahunapadnutiarozhodnutiasúduprvejinštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadom akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený
a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

6. Predmetom odvolacieho prieskumu, vychádzajúc z viazanosti odvolacieho súdu rozsahom i dôvodmi
podaného odvolania, bolo posúdiť, či sa súd prvej inštancie dopustil žalobcom tvrdených vád
rozhodnutia, a to podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, vychádzajúc pritom z konkrétnych
dôvodov ako ich vymedzil odvolateľ v podanom odvolaní.

7. K dôvodu odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP /súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces/ treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva
uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje
rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť

dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov a že nedodržanie týchto požiadaviek je
nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v.
Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

8. Medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom

chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a za porušenie tohto práva treba
považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť
súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé
odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi
uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany

sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj
právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych
opravných prostriedkov. Nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na
spravodlivé súdne konanie.

9. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie odvolateľa, že odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie nedáva odpoveď na otázky podstatné pre rozhodnutie v spore. Prvoinštančný súd
zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; pričom
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, spĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia v

zmysle § 220 ods. 2 CSP.

10. Odvolací súd navyše pri posudzovaní dôvodnosti namietaného porušenia procesných práv
odvolateľa nezistil také nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, ktoré by odôvodňovali záver, že jeho
výklad a záver boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. odôvodnenie rozhodnutia zmätočné.

Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia prvoinštančného súdu nevyplýva taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

11. Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožnil, nepostačuje sama osebe
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti napadnutého rozhodnutia prvoinštančného súdu. Za

procesnú vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP tak nemožno považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

12. Ďalej žalobca namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k vyjadreniu žalovaného zo dňa 13.05.2025,
čím malo podľa neho dôjsť k zásahu do práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie.

13. Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že dňa 13.05.2025 bolo súdu doručené vyjadrenie
žalovaného k vyjadreniu žalobcu zo dňa 06.05.2025. V tomto podaní žalovaný zotrval na vznesenej
námietke premlčania. Poukázal na to, že väčšina rozhodnutí, na ktoré sa odvoláva žalobca, bola vydanáako rozsudok pre zmeškanie, v ktorých nebola právna stránka plnohodnotne posúdená. Uviedol, že
interpretácia ust. § 102 Občianskeho zákonníka je v rozpore s princípom právnej istoty. Stotožnil sa
s názorom Krajského súdu v Banskej Bystrici ohľadom účelu písomnej výzvy podľa § 63 ods. 7 zákona

č. 578/2004 Z.z.

14. Nasledujúci deň, dňa 14.05.2025 prvoinštančný súd odoslal vyššie uvedené vyjadrenie žalovaného
žalobcovi. Žalobca si ho prevzal dňa 29.05.2025. Medzitým sa konalo pojednávanie dňa 23.05.2025,
ktorého sa nezúčastnili strany sporu, ani ich právny zástupcovia a na ktorom bol vyhlásený napadnutý

rozsudok.

15.Námietkupremlčaniavzniesolžalovanýužvpodanomodporeazotrvalnanejajvovyjadreníkžalobe
a k vyjadreniu žalobcu zo dňa 19.03.2025, zo dňa 15.04.2025. Zároveň sa vyjadril aj k aplikácii § 101
Občianskeho zákonníka, nie § 102 Občianskeho zákonníka. Aj v tomto vyjadrení poukázal na rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/54/2024 zo dňa 30.08.2024 a na účel písomnej výzvy

podľa § 63 ods. 7 zákona č. 578/2004 Z.z. Podanie žalovaného zo dňa 15.04.2025, bolo žalobcovi
doručené dňa 01.05.2025.

16. Odvolací súd tak konštatuje, že podanie žalovaného zo dňa 13.05.2025, neobsahovalo žiadne nové
podstatné skutočnosti, ktoré by už neboli žalovaným uplatnené skôr, pretože námietka premlčania,

vyjadrenie k ust. § 101 a § 102 Občianskeho zákonníka a odkaz na rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 13Co/54/2024 zo dňa 30.08.2024, boli ako uviedol odvolací súd vyššie, namietané
žalovaným už vo vyjadrení zo dňa 15.04.2025, preto na oboznámenie s nimi mal žalobca dostatočný
časový priestor a teda aj na vyjadrenie k ním.

17. V podaní zo dňa 13.05.2025 žalovaný k rozhodnutiam súdov predložených žalobcom uviedol,
že väčšina rozhodnutí bola vydaná v konaní ako rozsudok pre zmeškanie, čo znamená že právna
stránka nebola plnohodnotne posúdená, vrátane otázky premlčania. Žalobca v odvolaní iba všeobecne
namieta možnosť vyjadriť sa, ale čo konkrétne chcel k vyjadreniu žalovaného v tejto súvislosti oponovať
neuviedol.

18. Okrem uvedeného, je potrebné dodať, že súdu prvej inštancie niet čo vytknúť, keď podanie
žalovaného zo dňa 13.05.2025, ihneď nasledujúci deň 14.05.2025 žalobcovi odoslal, a bol to práve
žalobca, ktorý si ho prečítal až dňa 29.05.2025. Právny zástupca žalobcu neoznámil súdu žiadnu
okolnosť, ktorá by mu bránila v dňoch od 14.05.2025 do 29.05.2025, prijímať písomnosti.

19. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom

medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v
dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak
výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada

na všetko, čo vyšlo počas konania najavo), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania
najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo
vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými

skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, z
hľadiskazávažnosti(dôležitosti),zákonnosti,pravdivosti,eventuálne vierohodnosti alebo keď výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - §
211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť,
súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové

zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom
prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich
vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho
obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.20. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru,
že skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil, sú správne a v konaní

súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne
zistenie skutkového stavu.

21. Súd prvej inštancie správne zistil, že žalovaný bol zapísaný do registra Slovenskej komory
medicínsko-technických pracovníkov. Zo zákona č. 578/2004 Z.z. mu vznikla povinnosť platiť ročný

poplatok za vedenie registra (§ 63 ods. 5). Poplatok za roky 2013 a 2014 bol 4 eur, za rok 2015 5 eur
a za roky 2016 a 2017 15 eur. Nebolo sporné, že žalovaný poplatok za roky 2013 až 2017 nezaplatil.
Žalobca doručil žalovanému výzvu na zaplatenie poplatkov podľa § 63 ods. 7 zákona č. 578/2004 Z.z.
dňa 05.09.2023.

22. Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia, ktorá je naplnená vtedy,

ak na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo aplikoval nesprávnu právnu
normu, alebo obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo správne zvolenú a správne
interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.

23.Odvolacísúdskúmaluvedenýodvolacídôvodadospelkzáveru,žeprvoinštančnýsúdsauvedeného

pochybenia nedopustil. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho
vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Prvoinštančný súd ani pri právnom posúdení
veci nepochybil.

24. Odvolací súd sa preto stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej

inštancie teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil, vyvodil z nich i
správny právny záver a v konečnom dôsledku aj správne rozhodol.

25. Spornou skutočnosťou v odvolacom konaní zostal moment plynutia premlčacej lehoty. Súd prvej
inštanciežalobuzamietol,zdôvodupremlčanianárokužalobcu,majúczato,žepremlčacialehotazačala

plynúť po splatnosti poplatku za každý kalendárny rok (po 31. januári) a uplynutí lehôt vyplývajúcich
z ust. § 63 ods. 7 zákona č. 578/2004 Z.z., konkrétne lehoty minimálne 7 dní stanovenej na zaplatenie
poplatku a ďalších 60 dní nasledujúcich po uplynutí lehoty stanovenej v písomnej výzve na zaplatenie
poplatku. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne zistil moment, kedy začala
plynúť premlčacia lehota. Žalobca argumentuje tým, že premlčacia lehota začala plynúť až po tom, ako

si uplatnil právo u žalovaného písomnou výzvou podľa § 63 ods. 7 zákona č. 578/2004 Z.z.

26. Podľa § 63 ods. 5 zákona č. 578/2004 Z.z. komora vedie register a priebežne ho aktualizuje podľa
údajov oznamovaných zdravotníckymi pracovníkmi. Ročný poplatok za vedenie registra je najviac vo
výške 15 eur a je príjmom komory, ktorá zdravotníckeho pracovníka registruje (§ 62 ods. 2 až 12).

27. Podľa § 63 ods. 7 zákona č. 578/2004 Z.z. komora vymáha zaplatenie poplatkov podľa odsekov
4 a 5 a § 71 ods. 3 podľa osobitného predpisu najskôr po uplynutí 60 dní nasledujúcich po uplynutí
lehoty stanovenej v písomnej výzve zdravotníckemu pracovníkovi na zaplatenie poplatku, ktorá nesmie
byť kratšia ako 7 dní.

28. Podľa § 80 ods. 1 písm. d/ zákona č. 578/2004 Z.z. zdravotnícky pracovník, ak v odseku 9 nie je
ustanovené inak, je povinný do 31. januára príslušného kalendárneho roka zaplatiť poplatok za vedenie
registra (§ 63 ods. 5).

29.Podľa§101Občianskeho zákonníkapokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

30. Podľa § 102 Občianskeho zákonníka pri právach, ktoré sa musia najprv uplatniť u fyzickej alebo
právnickej osoby, začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo takto uplatnilo.

31. Z citovaných ustanovení zákona č. 578/2004 Z.z. plynie, že splatnosť poplatku za vedenie registra,
ktorý je povinný platiť zdravotnícky pracovník, je 31. januára príslušného kalendárneho roka. Na to, aby
komora mohla vymáhať zaplatenie poplatku, musí zaslať zdravotníckemu pracovníkovi písomnú výzvuna zaplatenie poplatku, v ktorej stanoví lehotu na zaplatenie nie kratšiu ako 7 dní, a najskôr po uplynutí
60 dní nasledujúcich po uplynutí lehoty stanovenej v písomnej výzve zdravotníckemu pracovníkovi na
zaplatenie poplatku (ktorá nesmie byť kratšia ako 7 dní).

32. Ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka normuje začiatok plynutia všeobecnej premlčacej lehoty
ako deň, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Časový okamih začatia plynutia premlčacej lehoty
je zhodný s okamihom vzniku žalobného práva (actio nata). Ide o deň, kedy veriteľ mohol prvýkrát
uplatniť žalobou svoje právo na súde. Konkrétny časový okamih závisí od povahy plnenia. Ak bude

povinnosťou dlžníka niečo dať alebo konať (dare či facere ), bude dňom vzniku žalobného práva deň
nasledujúci po splatnosti pohľadávky veriteľa.

33. V prejednávanej veci, žalovaný ako komorou registrovaný zdravotnícky pracovník, bol povinný platiť
poplatok za vedenie registra za každý rok, ktorý bol splatný do 31.januára príslušného kalendárneho
roka. Premlčacia lehota podľa § 101 Občianskeho zákonníka začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo

vykonať po prvý raz, teda od okamihu keď mohol veriteľ uplatniť svoje právo na súde. Žalobca mohol
svoje právo uplatniť na súde po splatnosti poplatku a zohľadnení lehôt v ust. § 63 ods. 7 zákona č.
578/2004 Z.z. Premlčacia lehota tak plynie odo dňa splatnosti poplatku, po zohľadnení lehôt v ust. § 63
ods. 7 zákona č. 578/2004 Z.z., tak ako konštatoval súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku.

34. Účelom právnej úpravy inštitútu premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je, aby veriteľ pod
hrozbou sankcie premlčania uplatnil svoje právo včas, v stanovenej premlčacej lehote. Účinné
vznesenie námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané právo
priznať, keďže vznesením námietky premlčania zaniká nárok na vynútiteľnosť uplatneného práva. Tento
inštitút poskytuje východisko, ako predísť, resp. riešiť situácie, kedy až po dlhej dobe dochádza k

uplatneniu majetkového práva zo strany veriteľa a tak sa vnáša do záväzkových právnych vzťahov
účastníkov právna neistota, resp. hrozba, že dlžník môže byť vystavený bez zreteľa na čas (bez
obmedzenia doby) úspešnej žalobe zo strany veriteľa. V inštitúte premlčania sa premieta pravidlo
vigilantibus iura scripta sunt (že zákony sú písané pre bdelých, teda pre tých, ktorí o svoje práva dbajú;
alebo inak povedané, že právo patrí bdelým).

35. Inštitút premlčania teda má stimulovať veriteľa k tomu, aby svoje právo vykonal v primeranej
premlčacej lehote tak, aby po časovo neobmedzenú dobu neboli dlžníci vystavení vynútiteľnosti nároku
zo strany súdov. Tým zákon bráni existencii dlhotrvajúcich práv a povinností. A námietka premlčania je
tak obrana dlžníka proti hrozbe, že veriteľ uplatní svoje právo až po neprimerane dlhej dobe a možnosť

tejto námietky núti veriteľa k tomu, aby svoje právo uplatnil včas.

36. Žalobca ako veriteľ mal dostatok času, na uplatnenie svojho práva na súde odo dňa splatnosti
poplatkov a po uplynutí lehôt podľa § 63 ods. 7 zákona č. 578/2004 Z.z.. V uplatnení jeho práva včas
mu nič nebránilo. Svoje právo uplatnil na súde až po šiestich až desiatich rokov. Tým, že podal žalobu

celkom zjavne oneskorene, vzhľadom na námietku premlčania žalovaného, nemôže mu súd premlčané
právo priznať. Žalobca sa sám takýmto postupom, keď nebol bdelý, opatrný a neuplatnil si svoje právo
včas, dostal do takejto situácie.

37. Správne, v súlade s účelom inštitútu premlčania a logicky súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku

uviedol, že sa nestotožnil so žalobcom, že premlčacia lehota začne plynúť od výzvy na zaplatenie. Touto
právnou konštrukciou by sa stali prostriedky spojené s plynutím času závislé na svojvôli žalobcu a jeho
ľubovoľnom rozhodnutí, kedy zašle výzvu na zaplatenie, napr. odkladanie zaslania výzvy na niekoľko
rokov, čo sa udialo aj v tejto veci.

38. Zákon č. 578/2004 Z.z. (ust. § 63 ods. 7 ) neukladá komore povinnosť uplatniť právo u žalovaného.
Pod pojmom uplatnenie práva u fyzickej alebo právnickej osoby v zmysle ust. § 102 Občianskeho
zákonníka treba rozumieť zákonom predvídanú povinnosť notifikácie dlžníka zo strany veriteľa. Pôjde
napríklad o reklamačné práva (práva zo zodpovednosti za vady), ako aj práva zo zodpovednosti
za škodu v niektorých osobitných prípadoch (§ 763 ods. 3, § 436 Občianskeho zákonníka). Ust.

§ 63 ods. 7 zákona č. 578/2004 Z.z iba ukladá komore povinnosť pred vymáhaním nároku zaslať
písomnú výzvu zdravotníckemu pracovníkovi na zaplatenie poplatku, a teda upozorniť ho pred podaním
žaloby a poskytnúť mu možnosť na dobrovoľné zaplatenie splatnej pohľadávky. Nie je dôvod na
uplatnenie práva komory u dlžníka v zmysle ust. § 102 Občianskeho zákonníka, keďže zdravotníckemupracovníkovi je priamo zo zákona známe, kedy je poplatok za vedenie registra splatný. Pri právach,
ktoré sa musia najprv uplatniť u fyzickej alebo právnickej osoby, osoba dlžníka nevie, pokiaľ jej to
veriteľ neoznámi, nevytkne, že mu nejaké právo a dlžníkovi povinnosť, vznikli. Ak by veriteľ neuplatnil

svoje právo najprv u dlžníka, dlžník by sa o povinnosti na plnenie dozvedel prvýkrát až po doručení
žaloby súdom.

39. Účel ust. § 63 ods. 7 zákona č. 578/2004 Z.z. nemožno vykladať tak, aby jeho zmyslom bolo
predlžiť premlčaciu lehotu. Uvedené ustanovenie slúži na ochranu zdravotníckeho pracovníka tým, že

ho chráni pred podaním žaloby na súd zo strany komory pred zaslaním písomnej výzvy. Teda poskytuje
zdravotníckemu pracovníkovi možnosť, ešte pred podaním žaloby, zaplatiť splatný poplatok.

40. Zákon č. 578/2004 Z.z. striktne komore neukladá lehotu na zaslanie písomnej výzvy na zaplatenie
poplatku zdravotníckemu pracovníkovi, čo však neznamená, že poplatky môže žalobca vymáhať
neobmedzene, bez ohľadu na premlčanie a ustanovenia Občianskeho zákonníka.

41. Z ust. § 102 Občianskeho zákonníka v žiadnom prípade nevyplýva, tak ako tvrdí žalobca, aby bol
povinný uplatniť nárok žalobou na súde do troch rokov od uplatnenia nedoplatkov výzvou u žalovaného
vzmysle§63ods.7zákonač.578/2004Z.zAnizust.§63ods.7zákonač.578/2004Z.z.nevyplýva,aby
bol žalobca povinný uplatniť svoje právo u žalovaného výzvou v zmysle § 102 Občianskeho zákonníka.

Takýto výklad právnych predpisov žalobcom je účelový, z dôvodu premlčania jeho nároku.

42. Poukaz na právnu úpravu zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované D. M.
P.C.aozmeneadoplneníniektorýchzákonovastýmsúvisiacerozsudkyKrajskéhosúduvPrešove,len
navyšedopĺňajúapodporujúdôvodyprávnehoposúdenia súdomprvejinštancie.Polemikasožalobcom

v tomto smere odvolacím súdom by zostala iba v akademickej rovine, bez významu na rozhodnutie vo
veci samej, keďže ide len o indiferentný argument prvoinštančného súdu.

43. Rozhodnutie Okresného súdu Zvolen sp. zn. 13C/69/2023 zo dňa 22.01.2024 obsahuje iba strohé
konštatovanie o aplikácii ust. § 102 Občianskeho zákonníka, bez vysvetlenia dôvodov. Rozsudok

Okresného súdu Prievidza sp. zn. 9C/58/2023 zo dňa 30.04.2024 uvádza, že zákon prikazuje žalobcovi,
aby najprv uplatnil právo u žalovaného výzvou, a preto počítanie premlčacej doby začína v zmysle § 102
Občianskeho zákonníka odo dňa, keď sa právo takto u žalovaného uplatnilo. Žiadne bližšie ozrejmenie
takéhoto právneho názoru odôvodnenie neobsahuje. V rozsudku Okresného súdu Nové Zámky sp. zn.
9C/30/2024 zo dňa 01.07.2024 sa iba stručne udáva, že v zmysle zákona je žalobca povinný uplatniť

dlžnú sumu pred podaním žaloby najprv u žalovaného výzvou. Odvolací súd sa s uvedenými závermi
súdov nestotožňuje, a keďže konkrétnejšie dôvody v týchto rozhodnutiach absentujú, odvolací súd
tak nemá možnosť argumentovať v čom sú nesprávne, preto odkazuje na odôvodnenie rozsudku
v predmetnom spore.

44. Právny názor o aplikácii ust. § 102 Občianskeho zákonníka Okresného súdu Martin v rozsudku sp
zn. 11C/1/2025 zo dňa 08.04.2025 považuje odvolací súd za mylný, keďže vychádza z názoru, že ak
by uplatnením práva vo forme výzvy nedošlo, tak by právo žalobcu zaniklo a premlčacia doba by ani
nezačala plynúť.

45. Ustanovenie § 102 Občianskeho zákonníka predstavuje špeciálny právny režim začiatku plynutia
premlčacej lehoty. Aplikuje sa na prípady, keď na začatie plynutia premlčacej lehoty je potrebné najskôr
právo uplatniť u povinného subjektu. Na uplatnenie tohto práva u dlžníka je primárne konštruovaná
osobitná prekluzívna lehota, v rámci ktorej sa toto uplatnenie v konkrétnej forme má udiať. Ak k tomuto
uplatneniu v prekluzívnej lehote nedôjde, právo veriteľa zaniká a premlčacia lehota ani nezačne plynúť.

Akvšakveriteľvrámcikonkrétneustanovenejprekluzívnejlehotyprávoudlžníkauplatní,týmtočasovým
okamihom začína plynúť premlčacia lehota, ktorej dĺžka je všeobecná trojročná. K preklúzii – zániku
práva uplynutím času, dochádza len v prípadoch, ktoré určuje zákon. Zákon č. 578/2004 Z.z. neuvádza,
abyprávožalobcuzaniklo,pokiaľbynezaslalpísomnúvýzvuzdravotníckemupracovníkovinazaplatenie
poplatku podľa § 63 ods. 7.

46. Senát odvolacieho súdu nezdieľa ani právny názor vyjadrený v rozhodnutiach Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 27Co/16/2024 zo dňa 18.03.2025 a sp. zn. 1Co/7/2025 zo dňa 10.04.2025.
Rozsudkom sp. zn. 27Co/16/2024 zo dňa 18.03.2025 bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Popradč.k. 18C/51/2023-98 zo dňa 08.08.2024, ktorý taktiež vychádzal ako rozsudok Okresného súdu Martin
sp zn. 11C/1/2025 zo dňa 08.04.2025 z názoru, že ak by k uplatneniu teda k výzve nedošlo, tak by
právo zaniklo a premlčacia lehota by ani nezačala plynúť. Odvolací súd v predchádzajúcom odseku

vysvetlil, prečo tento záver považuje za nesprávny a odkazuje naň. V rozsudku sp. zn. 27Co/16/2024
zo dňa 18.03.2025 je úsudok odvolacieho súdu vyjadrený iba v bodoch 24. a 25. Za uplatnenie
práva podľa § 102 Občianskeho zákonníka považuje zaslanie písomnej výzvy v zmysle § 63 ods. 7
zákona č. 578/2004 Z.z. Podľa právneho názoru senátu odvolacieho súdu, prejednávajúceho tento
spor, tak ako už aj vyššie konštatoval, ust. § 63 ods. 7 zákona č. 578/2004 Z.z. neukladá komore

uplatniť právo u zdravotníckeho pracovníka, pretože zdravotnícky pracovník má priamo zo zákona
vedomosť o povinnosti zaplatiť poplatok za vedenie registra aj o jeho splatnosti, ale iba ako podmienku
na vymáhanie nároku zaslanie písomnej výzvy. Vzhľadom k tomu, že nezaplatením poplatku za
vedenie registra v lehote stanovenej zákonom sa zdravotnícky pracovník dostáva do omeškania, tieto
povinnosti mu vyplývajú priamo zo zákona, platiť poplatok a lehota splatnosti, neexistuje žiaden dôvod
na uplatnenie práva u dlžníka. Pokiaľ ide o bod 25. rozsudku, tak treba uviesť, že tento je v rozpore

s dôvodmi na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, napriek tomu, že sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením jeho rozhodnutia. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že
ak by k uplatneniu výzve nedošlo, tak by právo zaniklo a premlčacia lehota by ani nezačala plynúť,
pričom odvolací súd konštatuje, že osobitná úprava zákona č. 578/2004 Z.z. spĺňa všetky predpoklady
na aplikáciu ust. § 102 Občianskeho zákonníka napriek tomu, že nepredpokladá preklúziu nároku.

Uznesenie sp. zn. 1Co/7/2025 zo dňa 10.04.2025 iba v bode 30. poskytuje odpoveď na otázku aplikácie
ust. § 102 Občianskeho zákonníka a § 63 ods. 7 zákona č. 578/2004 Z.z., avšak je iba doslovným
prevzatím bodu 24. odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 27Co/16/2024 zo dňa
18.03.2025. Rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, na ktoré odkazoval žalobca, bližšie nepodávajú
výkladkúčelupremlčaniaaaplikáciiust.§63ods.7zákonač.578/2004Z.z.,aninevysvetľujú,akýbybol

zmyseluplatneniapráva–podľaichnázorukomorou užalovaného,čobymalomaťzanásledokplynutie
premlčacej lehoty od doručenia písomnej výzvy na zaplatenie poplatku žalovanému. Preto nepresvedčili
senát odvolacieho súdu prejednávajúci spor o ich správnosti. Z týchto dôvodov sa senát odvolacieho
súdu nestotožňuje s uvedenými rozhodnutiami Krajského súdu v Prešove, s poukazom na argumenty
uvádzané v tomto rozhodnutí.

47. Napriek princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, na ktorý sa odvoláva žalobca, senát
odvolacieho súdu nemôže na právnom názore vyjadrenom v rozhodnutiach súdov, na ktoré odkázal
žalobca, z dôvodu ich nesprávnosti, zotrvať, predkladajúc vlastnú argumentáciu, vychádzajúc aj zo
zmyslu a účelu inštitútu premlčania, aplikujúc ho na daný právny stav, vysporiadajúc sa s odvolacími

námietkami a vysvetlením dôvodov nesúhlasu so žalobcom predkladanými rozhodnutiami.

48. Za správny považuje odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/54/2024
zo dňa 30.08.2024, ktorého odôvodnenie sa zakladá aj na teoretických východiskách, nielen zákonných
ustanoveniach a súd podrobne, zrozumiteľne a logicky vysvetlil svoje úvahy. Argumentácia žalobcu,

že § 102 Občianskeho zákonníka je aplikovateľný nielen na prípady preklúzie práva, nie je relevantná,
pretože § 102 Občianskeho zákonníka sa uplatňuje, keď sa právo musí najprv uplatniť u fyzickej alebo
právnickej osoby. Žalobca z dôvodov, ktoré už boli ozrejmené vyššie, nie je povinný uplatniť si svoje
právo najprv u žalovaného.

49. Vzhľadom na uvedené okolnosti považoval odvolací súd odvolanie žalobcu
za nedôvodné a rozsudok prvoinštančného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

50. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP, v súlade s princípom úspechu v spore, kde za úspešnú stranu v odvolacom

konaní považuje žalovaného, ktorému voči neúspešnému žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške tejto náhrady rozhodne prvoinštančný súd samostatným
rozhodnutím po právoplatnosti tohto rozsudku.

51. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).