Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 27, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7CoPr/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4124208243
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Halmešová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4124208243.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Halmešovej a členiek senátu

JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Marty Polyákovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. D. XXX/XXX, XXX XX A., zastúpený: JUDr. Ing. Peter Lyžičiar, advokát so sídlom Svätoplukovo nám.
1/B, 949 01 Nitra, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so
sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 8.451,21 eura s príslušenstvom,
o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 53Cpr/3/2024- 283 zo dňa 10. marca
2025, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku I. a výroku o trovách

konania III. p o t v r d z u j e.

Žalobcovi priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,- eur
do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.). O
trovách konania rozhodol tak, že priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v
plnej výške. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanovením § 11, § 13 ods. 1, 2, 3,
§ 100 ods. 1, § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 85 ods. 1, 2, § 86 ods. 1, 2,

3, 4, § 91 ods. 1, 2, 3, § 92 ods. 1, 2, § 122 ods. 1, 2,3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom
a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len ako "Zákon o HaZZ"), čl. 1 bod 2, 3,
čl. 2 bod 1, 2, čl. 6 písm. b), čl. 16 písm. b), čl. 17 bod 3 písm. iii), čl. 19 Smernice Európskeho
parlamentu a Rady č. 2003/88/ ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času. V dôvodoch rozhodnutia poukázal na obsah žaloby žalobcu, ktorý sa domáhal od žalovanej
náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 8.451,21 eura. Žalobu odôvodnil tým, že pracoval v hasičskom
a záchrannom zbore od roku 1997, vykonával funkciu hasič - veliteľ družstva na hasičskej stanici

Nitra. Služobný čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa
skladá z výkonu služby a určenej služobnej pohotovosti. Okrem určenej služobnej pohotovosti môže byť
žalobcovi nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia pracovného času, práca nadčas, kedy
faktický výkon služby prekračuje viac ako 24 hodín sústavného výkonu. Obe služobné pohotovosti, či
už určená služobná pohotovosť ani nariadená služobná pohotovosť sa nezapočítavajú do pracovného
času a výkon týchto služobných pohotovostí nie je rozlíšený ani na výplatnej páske za mesiac, kde
je uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti. Služobná pohotovosť je

rozdelená na aktívnu časť (práca nadčas) a neaktívnu časť. Uviedol, že v období júl 2021 - máj 2024
vrátane, len v rámci samotnej určenej služobnej pohotovosti žalobca odpracoval spolu 2.030,11 hodín
určenej služobnej pohotovosti, pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu
nebola započítaná do pracovného času. V období júl 2021 - máj 2024 vrátane v rámci výkonu zmenovejslužby odpracoval spolu 5.765,7 hodín zmenovej služby. Počas celého žalovaného obdobia od júla 2021
do mája 2024 vrátane, dosiahol priemerný pracovný čas žalobcu 51,19 hodín týždenne. Je zrejmé,
že jeho priemerný týždenný pracovný čas počas žalovaného obdobia pravidelne presahoval nielen 40

hodinový týždenný služobný čas príslušníka HaZZ tak, ale aj maximálne prípustný týždenný pracovný
čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje článok 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a rady
č. 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003. K tejto skutočnosti dochádza v dôsledku toho, že žiadna z hodín
odpracovanej služobnej pohotovosti nie je započítavaná do fondu pracovného času, keďže vnútroštátna
právna úprava v ZoHaZZ služobnú pohotovosť hasičov nepovažuje za služobný (pracovný) čas, čo je

v rozpore s čl. 2 ods. 1 Smernice a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora. Pri vyčíslení výšky škody
žalobca vychádzal z ustanovení peňažných náhrad za služobnú pohotovosť v zmysle ust. § 122 ods. 1, 2
Zákona o HaZZ. Primeraná náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy preto predstavuje rozdiel medzi
peňažnou náhradou uvedenou v ust. § 122 ods. 1 ZoHZZ a peňažnou náhradou uvedenou v ust.§ 122
ods. 2 písm. a) ZoHaZZ. Počas žalovaného obdobia júl 2021 až máj 2024 odpracoval spolu 2.030,11
hodín určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do služobného času. Po prepočte

výšky škody predstavuje nemajetková ujma v peniazoch sumu 4,16 eura (8.451,21 eura: 2.030,11 hodín)
za každú hodinu porušovania práv žalobcu. Na záver žalobca zdôraznil, že žalobou si neuplatnil mzdový
nárok, ale náhradu škody porušením úniového práva a spôsob výpočtu výšky škody podľa ust. § 122
ZoHaZZ použil výlučne z dôvodu neexistencie právnej úpravy, ktorá by presne stanovovala spôsob
výpočtu náhrady škody v takýchto prípadoch.

1.2 Zo zisteného skutkového stavu vyplynulo, že Služobný čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý
nerovnomernetak,žetýždennýpracovnýčassaskladázvýkonuslužbyaurčenejslužobnejpohotovosti.
Do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17-hodinový výkon služby, po ktorom
nasledovala určená 7-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, od 01.01.2022 sú pracovné zmeny
rozvrhnuté na 16-hodinový výkon služby, po ktorom nasleduje určená 8-hodinová služobná pohotovosť

na pracovisku. Jedna pracovná zmena trvá 24 hodín. Okrem určenej služobnej pohotovosti mohla
byť žalobcovi nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia pracovného času, príp. práca
nadčas. Obe služobné pohotovosti sa do pracovného času nezapočítavajú a výkon týchto služobných
pohotovostí nie je rozlíšený ani na výplatnej páske. Za vykonávanie určenej služobnej pohotovosti je
hasič odmeňovaný za každú hodinu pohotovosti peňažnou náhradou vo výške 15 % zo sumy, ktorou je

príslušná časť jeho služobného platu (ak je služobná pohotovosť vykonávaná v bežný služobný deň),
resp. peňažnou náhradou vo výške 30 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu,
ak je služobná pohotovosť vykonávaná v deň služobného pokoja (v deň štátneho sviatku). Služobná
pohotovosť je rozdelená na aktívnu časť (práca nadčas) a neaktívnu časť. Do konca roka 2021 boli
služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:30 - 05:30 hod., od začiatku roka 2022 sú služobné

pohotovosti vykonávané v čase 22:00 - 06:00 hod. Na hasičskej stanici Nitra sa striedajú 3 hasičské
zmeny, t. j. každý tretí deň každá pracovná zmena odslúži 24 hodín a následne má 2 dni voľna. Mesačne
každá hasičská zmena odslúži 10 až 11 pracovných zmien, v službe tak strávi bežne 240 až 264 hodín
mesačne. Do tohto času však nie sú zahrnuté hodiny nadčasov. Vzhľadom na uvedené, služobný čas
hasiča je rozdelený tak, že každý hasič v zmenovej službe má za rok pri naplánovanej 24 hodinovej

službe na každý tretí deň, odpracovať 121,67 zmenových služieb (365 dní / 3 zmeny). Ročne je to teda
priemerne 2.920 odpracovaných hodín (121,67 zmenových služieb x 24 hodinová služba).
Z prehľadu odpracovaných hodín, určenej služobnej pohotovosti a priemerného týždenného času
žalobcu vyplýva, že od júla 2021 do mája 2024 v rámci určenej služobnej pohotovosti, priamo
nadväzujúcej na výkon zmenovej služby, žalobca odpracoval spolu 2.030,11 hodín nasledovne: v období

od júla 2021 do decembra 2021 vrátane: 313,93 hodín služobnej pohotovosti, v období od januára
2022 do decembra 2022 vrátane: 712,51 hodín služobnej pohotovosti, v období od januára 2023 do
decembra 2023 vrátane: 702,69 hodín služobnej pohotovosti, v období od januára 2024 do mája 2024
vrátane: 300,98 hodín služobnej pohotovosti. Od júla 2021 do mája 2024 žalobca v rámci výkonu
zmenovej služby odpracoval spolu 5.765,7 hodín zmenovej služby (odpracované hodiny zarátané vo

fonde pracovného času) v období od júla 2021 do decembra 2021 vrátane: 1.003,2 hodín, v období
od januára 2022 do decembra 2022 vrátane: 1.942 hodín, v období od januára 2023 do decembra
2023 vrátane: 1.979,5 hodín, v období od januára 2024 do mája 2024 vrátane: 841 hodín. Priemerný
týždenný pracovný čas žalobcu (v rámci výkonu zmenovej služby zarátanej vo fonde pracovného času
a určenej služobnej pohotovosti) tak spolu predstavoval v období od júla 2021 do decembra 2021

vrátane: 1.317,13 hodín, čo predstavuje 50,11 hod./týždeň, v období od januára 2022 do decembra 2022
vrátane: 2.654,51 hodín, čo predstavuje 50,91 hod./týždeň, v období od januára 2023 do decembra
2023 vrátane: 2.682,19 hodín, čo predstavuje 51,44 hod./týždeň, v období od januára 2024 do mája2024 vrátane: 1.141,98 hodín, čo predstavuje 52,59 hod./týždeň. Počas celého žalovaného obdobia
dosiahol priemerný pracovný čas žalobcu 51,19 hodín týždenne.
1.3 Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu ako nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,

nakoľko žalobca sa domáhal svojho nároku z dôvodu, že postupom žalovanej malo byť porušené
jeho právo na maximálny týždenný 48-hodinový pracovný čas stanovený v smernici. Preto mal
žalobcovi vzniknúť nárok na náhradu škody spôsobnej porušením práva Európskej únie. Je povinnosťou
vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex offo v zmysle zásady prednosti a
priameho účinku. Súdny dvor vo veci C-429/09 (E. F. proti Stadt Halle) rozhodol, že predmetná smernica

má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. O náhrade škody teda rozhoduje vnútroštátny súd. Súd prvej inštancie sa najskôr
zaoberal vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovanej, pričom nárok žalobcu za premlčaný
nepovažoval, pretože žaloba bola súdu doručená dňa 01.08.2024. Uplatnený nárok žalobcu nie je
nárokom na náhradu mzdy, jedná sa o nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch a preto
všeobecná trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz - okamih,

kedy došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na zachovanie priemerného pracovného času
podľa článku 6 písm. b) Smernice. Premlčacia doba preto začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy
k takémuto zásahu došlo. Či došlo k prekročeniu priemerného pracovného (služobného) času podľa
článku 6 písm. b) Smernice možno spravidla zistiť v priebehu, resp. najneskôr po dovŕšení príslušného
mesiaca. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy tak bolo možné uplatniť v prvý deň nasledujúceho

mesiaca, t. j. za mesiac júl 2021 najskôr dňa 01.08.2021. Trojročná premlčacia doba na uplatnenie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac júl 2021 plynula žalobcovi do 01.08.2024 (štvrtok)
vrátane v zmysle ustanovenia § 122 ods. 2 OZ.
1.4 Poukazujúc na ustanovenia § 85 a 92 zákona o HaZZ súd prvej inštancie konštatoval, že
služobná pohotovosť podľa zákona o HaZZ sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho

príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby a začína až po skončení
výkonu štátnej služby v služobnom čase“. Vzhľadom na uvedené služobná pohotovosť nie je výkonom
štátnej služby, keď odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v
prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie § 122 zákona o HaZZ potom upresňuje, že ak počas
doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, „takéto vykonávanie štátnej služby

je štátnou službou nadčas“ (ods. 2) a § 91 ods. l zákona tiež uvádza, že „štátnou službou nadčas je aj
služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 2“. Z uvedeného
dôvodu súd dospel k záveru, že smernica 2003/88 ES nebola správne prebratá. Uviedol, že článok 6
písmeno b/ Smernice ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinový týždenný pracovný čas,
do rozsahu pracovného času je potrebné započítať aj čas pracovnej pohotovosti, tiež je to pracovný

čas, pretože zamestnanec je povinný byť na pracovisku v čase pracovnej pohotovosti. Žalovaná
nezohľadnila skutočnosť, že pracovná pohotovosť predstavuje pracovný čas pracovníka. Z uvedeného
dôvodu súd konštatuje, že cieľ článku 6 písmeno b/ smernice nebol naplnený, pretože tento článok
jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov
neprekročí 48 hodín. K žalovanej namietanej dĺžke referenčného obdobia súd uviedol, že smernica

umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 - maximálny týždenný pracovný čas,
referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. Na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať je
nevyhnutné,abyboloprevzatédoprávnehoporiadkuSR.ZozákonaoHaZZnevyplýva,žebySlovenská
republika uvedené ustanovenie a ustanovenie čl. 6 písmeno b/ Smernice prevzala do vnútroštátneho
poriadku a teda, že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci

referenčného obdobia štyroch mesiacov. Keďže Slovenská republika neprevzala do zákona články
smernice, nemôže sa žalovaný dovolávať ich aplikácie.
1.5 Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca pracoval ako hasič
- veliteľ družstva na hasičskej stanici G.. Jeho týždenný pracovný čas sa skladal do konca roka 2021 z
pracovnýchzmienrozvrhnutýchna17-hodinovývýkonslužby,poktoromnasledovalaurčená7-hodinová

služobná pohotovosť na pracovisku, od 01.01.2022 mal pracovné zmeny rozvrhnuté na 16-hodinový
výkon služby, po ktorom nasledovala určená 8-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Priemerný
týždennýpracovnýčasžalobcuspoluvobdobíodjúla2021dodecembra2021predstavoval50,11hodín,
v období od januára 2022 do decembra 2022 predstavoval 50,91 hodín, v období od januára 2023 do
decembra 2023 predstavoval 51,44 hodín a v období od januára 2024 do mája 2024 predstavoval 52,59

hodín. Súhrn takto uvedených zmien v rámci týždenného pracovného času teda pravidelne prekračoval
48 hodín. Súd mal tiež preukázané, že žalobca pre HaZZ odpracoval vyše 27 rokov, kde pracoval viac
ako 48 hodín týždenne a preto prichádzal o voľný čas, ktorý mohol tráviť s rodinou, deťmi, kamarátmi,
koníčkami. Nočný odpočinok v práci nemal kľudný, keďže bol narušovaný nočnými výjazdami. Poukončení výjazdu mal ako veliteľ povinnosti, ktoré musel plniť (výstroj, uvedenie vozidla do pohotovosti,
spracovanie udalosti o zásahu, nahodenie do systémov, vykonanie nočnej hygieny, čo bolo nad rámec
času). V dôsledku uvedeného a tiež diagnostikovania tetánie (v januári 2024) ukončil prácu v zbore.

Všetko vyústilo do hádok s manželkou a v apríli 2024 rozvodom.
1.6 Súd prvej inštancie poukázal na to, že objektívna zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu
nastáva pokiaľ sú splnené kumulatívne jej tri predpoklady: 1) porušenie úniovej normy, 2) porušenie
úniového práva je dostatočne závažné a 3) medzi porušením úniového práva a škodou spôsobenou
fyzickej alebo právnickej osobe existuje príčinná súvislosť. K prvému predpokladu zodpovednosti

štátu za vzniknutú škodu súd uviedol, že žalovaný nesprávne transponoval Smernicu EP a rady č.
2003/88/ES do vnútroštátneho predpisu (do ZoHaZZ), v dôsledku čoho zákon neobsahuje, resp. do
31.10.2024 neobsahoval, maximálne vymedzenie 48-hodinového týždenného pracovného času, ktorý
nemôže byť vzhľadom na smernicu, prekročený. Súdny dvor v prípade hasičov uviedol, že pracovný
čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník
fyzickyprítomnýnapracovisku,jesúčasťoupojmupracovnýčasanesmieprekročiťmaximálnytýždenný

pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09, C-52/04). Nakoľko v rozhodnom období
nebol zákon v súlade so smernicou 2003/88/ES (čo potvrdzuje aj novela č. 258/2004 Z. z. účinná od
01.11.2024), súd uzatvára, že k porušeniu úniovej normy došlo. Závažnosť porušenia právnej normy je
potrebné vnímať aj s ohľadom na dosiahnutie cieľov smernice, stanovením maximálneho týždenného
pracovného času, právom na primeranú dobu odpočinku a ochranu zdravia a bezpečnosť pracovníkov.

Súd mal napokon preukázané i splnenie poslednej podmienky priamej príčinnej súvislosti medzi
porušením práva EÚ a spôsobenou škodou, nakoľko vykonaným dokazovaním mal za preukázané,
že niekoľkoročným porušovaním práv žalobcu došlo k zásahu do jeho práva na súkromie a rodinný
život, pretože reálne odpracoval viac ako bol povinný v zmysle smernice a preto netrávil toľko času
s blízkymi (rodinou, priateľmi, koníčkom - nemeckou dogou). Súd videl zásah do súkromného a

rodinného života žalobcu, v tom, že žalovaný, aplikujúc vnútroštátnu právnu úpravu pri rozvrhovaní
pracovného času neposkytol žalobcovi pracovné voľno v takom rozsahu, v akom má nárok v zmysle
smernice. V príčinnej súvislosti s porušením práva EÚ zo strany žalovanej došlo u žalobcu k vzniku
nemajetkovej ujmy aj v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia a práva na odpočinok
- diagnostikovanie ochorenia tetánie, ktoré sa mohlo prejaviť tiež v dôsledku vysokého pracovného

nasadenia žalobcu. Účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času v smernici bolo aj
zabezpečenie potreby odpočinku, aby si žalobca v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného
rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a aby si krátkodobo
alebo dlhodobo nepoškodil zdravie.
1.7 V neposlednom rade sa súd prvej inštancie zaoberal výškou náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá bola

medzi stranami sporná. Uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy súd považoval za dôvodný,
nie však pokiaľ išlo o jeho výšku, nakoľko akékoľvek matematické výpočty, odvíjajúce sa zo mzdy
žalobcu nemôžu byť meradlom pre určenie jeho nároku. Bolo preukázané, že žaloba bola podaná
dôvodne v dôsledku nerešpektovania čl. 2 bod 1 a 2 a čl. 6 písmeno b) smernice 2003/88/ES pri
rozvrhovaní pracovného času, ktoré by inak žalobca venoval svojim aktivitám a odpočinku po práci. Bola

narušená celistvosť jeho rodiny, ktorá vyústila rozvodom manželstva, odcudzením od detí a tiež mu bolo
minulý rok diagnostikované ochorenie - tetánia. Práca hasiča je náročná, riziková a pre všetkých veľmi
dôležitá v prípade mimoriadnych udalostí ako sú dopravné nehody, živelné pohromy, únik nebezpečných
i radioaktívnych látok a tiež rôzne záchranné akcie. O to viac je potrebné dodržanie riadneho času
na odpočinok, súkromie a rodinný život hasiča, aby sa mohol venovať svojím záľubám a aktivitám,

ktoré s výkonom jeho povolania nesúvisia. Za primeranú súd považoval sumu vo výške 2.000,- eur,
nakoľko podľa názoru súdu, žalobca nepreukázal, že by tento zásah až natoľko negatívne zasiahol do
osobnostných práv žalobcu, do jeho zdravotného stavu, do medziľudských vzťahov v rodine. Žalobca
je rozvedený, má dve dospelé deti, jeho situácia je iná ako jeho kolegov, ktorí napr. majú rodinu, mal.
deti a okolnosti každého jedného prípadu sú individuálne, a preto nie je možné rozhodovať o výške

nemajetkovej ujmy rovnako. Nakoľko náhrada nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu a súd priznal
žalobcovi sumu vo výške 2.000,- eur, vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. K trovám konania súd
uviedol, že nárok na nemajetkovú ujmu Civilný sporový poriadok nemá obdobné ustanovenie ako bolo
ustanovenie § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa uplatňovalo vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP ako lex specialis.
Preto zásadu úspechu v zmysle § 255 ods. 1 CSP je treba uplatňovať aj v tomto konaní, pretože výška

priznaného plnenia závisela od úvahy súdu. V danom prípade nejde o procesne neúspešného žalobcu,
ak mu bola priznaná aspoň časť ním uplatňovaného nároku. Výška nemajetkovej ujmy závisela od úvahy
súdu, ktorú samotný žalobca nemohol nijako predvídať, a preto je potrebné ho považovať za procesneúspešného a z toho dôvodu mu vznikol nárok na náhradu trov konania v plnej výške. Priznanie náhrady
trov konania v plnej výške však prichádza do úvahy výlučne z prisúdenej sumy.

2.1 Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. napadla v zákonnej lehote odvolaním žalovaná
a navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobu zamietol. Dôvodila, že fond
pracovného času neodzrkadľuje reálne odpracovaný čas, ale čas slúžiaci na účely výplatných pások. Je
potrebné skúmať skutočne odpracovaný čas, pričom § 97 neznamená žiadne rozšírenie pracovného
času, nakoľko ten slúži opakovane len na účely výplatných pások. Je to až článok 6 smernice

2003/88/ES, ktorý priznáva pracovníkom určité právo, a preto nemožno vychádzať z argumentácie,
že ak Slovenská republika neprijala správne definíciu pojmu „pracovný čas“, tak táto skutočnosť by
automaticky zakladala nárok žalobcu v tomto konaní. Nesúhlasil s názorom, že by nesprávnosť, resp.
neúplnosť transpozície smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky zakladala
odôvodnenosť uplatneného nároku a protiprávne konanie žalovanej. Dodala, že nárok fyzickej osoby
môže vzniknúť iba ako nežiadúci dôsledok nesprávnej transpozície smernice 2003/88/ES; to znamená,

že súd prvej inštancie mal skúmať, aký mala nesprávna transpozícia smernice 2003/88/ES dopad na
žalobcu.
2.2 Poukázala na § 97 zákona č. 315/2001 Z.z. dôvodiac, že tento zákon považuje určité časy odpočinku
za výkon štátnej služby, avšak tie časy nie sú výkonom štátnej služby. To znamená, že ak aj fond
pracovného času do seba započítava ako služobný čas aj čas dovolenky, voľna za sviatok, voľna z

kolektívnej zmluvy či iné voľná, tak tieto nie sú výkonom štátnej služby a teda na účely smernice 2003/88/
ES tieto jednoznačne a nespochybniteľne možno subsumovať pod čas odpočinku podľa článku 2 ods.
2 smernice 2003/88/ES. Uviedol, že členské štáty v prípade, ak považujú určitú smernicu za dostatočne
transponovanú tým spôsobom, že už existujúci zákon reflektuje podmienky tejto smernice, tak nie sú
povinné prijímať opatrenia na opakovanú transpozíciu danej smernice. Vo vzťahu k zákonu č. 315/2001

Z. z. bolo posúdenie transpozície smernice 2003/88/ES urobené prostredníctvom zákona č. 561/2005
Z. z. V tomto smere dodala, že z vyššie uvedeného možno bezpochyby historickým výkladom dospieť k
záveru, že § 97 zákona č. 315/2001 Z. z., na ktorý opakovane poukazuje žalobca nebol, nie je a ani nikdy
nebude transpozičným článkom k údajnému rozšíreniu pojmu „pracovný čas“ v Slovenskej republike.
Žalovaná, poukazujúc na Výkladové oznámenie Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady

2003/88/ESZ uviedla, že ak by sa súd prvej inštancie nestotožnil s názorom žalovanej, že otázka
referenčného obdobia bola transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky (zákonom č.
561/2005 Z. z.), tak podľa názoru Európskej komisie, ktorý vychádza z judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie, sú ustanovenia o referenčnom období priamo aplikovateľné.
2.3 Žalovaná poukázala na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s otázkou fondu

pracovného času. Považovala za zrejmé, že fond pracovného času v sebe zahŕňa nie len pracovný
čas v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES, ale taktiež aj čas odpočinku v zmysle článku 2
ods. 2 smernice 2003/88/ES. Fond pracovného času je určitá veličina hodín, ktorá musí byť v rámci
toho-ktorého mesiaca naplnená, avšak táto sa nestotožňuje s údajom skutočne odpracovaných hodín,
nakoľko voľná sa do nej započítavajú napríklad ako 16 hodín (napr. celodenná dovolenka), avšak týchto

16 hodín je v zmysle článku 2 ods. 2 smernice 2003/88/ES časom odpočinku, a teda na účely výpočtu
priemerného týždenného pracovného času nemožno takýto čas započítať ako pracovný čas.
2.4 Napadnutý rozsudok považovala žalovaná za nepreskúmateľný, a to aj do otázky pracovného
času. Súd prvej inštancie sa opomenul vysporiadať s otázkou, čo je pracovným časom a čo je časom
odpočinku. Súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s otázkou, či došlo k prekročeniu limitu

stanoveného podľa článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES, s čím sa vysporiadať ani nemohol, keďže
otázku pracovného času ani neriešil, a ani nestanovil obdobie, v rámci ktorého by potenciálne túto otázku
skúmaťmohol.Namietala,žesúdprvejinštanciesanevysporiadalanisotázkou§97zákonač.315/2001
Z. z., ktorý nepovažuje, ale iba posudzuje určité hodiny času odpočinku ako služobný čas, keďže za tieto
hodiny patrí príslušníkom HaZZ mzda, a to aj napriek tomu, že nejde o služobný čas. Konštatovala, že

napadnutý rozsudok je aj v tomto rozsahu absolútne nepreskúmateľný, keďže nemožno zistiť, ako súd
prvej inštancie dospel k záveru, že malo dôjsť k prekročeniu limitu podľa článku 6 písm. b/ smernice.
2.5 Súd prvej inštancie následne skonštatoval, že za primeranú považoval sumu 2.000,- eur, avšak
žalovaná považovala napadnutý rozsudok aj v tejto častiza nepreskúmateľný. Poukázala na skutočnosť,
žežalobcasažalobounedomáhal,abysa„upustiloodneoprávnenéhozásahu“dojehoprávanaochranu

jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba tak vôbec nerieši (údajný
protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby.
Ďalej dôvodila, že skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by si predstavoval, rodine,
priateľom a/alebo voľnočasovým aktivitám a koníčkom, ktoré však nijako nepopísala, ani nemenoval, nieje argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice; medzi uvedeným neexistuje
priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Žalobca nikde neuviedol, že by na priateľov a prípadné
voľnočasové aktivity, rodinu priestor nemal vôbec alebo že by mu žalovaný v tejto činnosti akokoľvek

bránil. V priebehu konania pred súdom prvej inštancie žalobca ani netvrdil (tobôž nepreukázal), že by
jeho práca bola výlučným dôvodom, pre ktorý sa rodine, blízkym, priateľom, prípadne voľnočasovým
aktivitámvenujemenej.Uvedenépovažovalažalovanázakľúčové,nakoľkoaksazposudzovaniavplyvu
faktorov na zníženie času na voľnočasové aktivity, rodinu, blízkych, priateľov nedá abstrahovať jedine
jeden (a to práca žalobcu), ktorý by ako jediný bránil slobodnému nakladaniu s voľným časom, tak nie

je možné jednoznačne tvrdiť, že nesprávne prebratie Smernice je tým jediným a výlučným faktorom,
v dôsledku ktorého žalobca rodine, priateľom či koníčkom venuje menej času. Súd prvej inštancie
sa tvrdeniami žalobcu v tomto smere nijako bližšie nezaoberal a tento súvis neskúmal, čo žalovaný
považuje za vadu konania.
Záverom uviedla, že nedostatok riadneho a preskúmateľného odôvodnenia napadnutého súdneho
rozhodnutia bráni odvolaciemu súdu posúdiť jeho správnosť a postihuje tak konanie pred súdom prvej

inštancie vadou podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, čo znamená inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

3.1 Žalobca k odvolaniu žalovanej vo svojom vyjadrení uviedol, že s tvrdeniami žalovanej nesúhlasí a
navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. K námietke žalovanej, že bolo povinnosťou žalobcu preukázať

porušenie namietaného článku Smernice vo vzťahu k jeho plánu služieb uviedol, že súd prvej inštancie
v bodoch 7.2., 7.3, 10.3.1, 10.3.2 a na to v nadväznosti v bode 39. a 45. napadnutého rozhodnutia jasne
definoval porušenie čl. 6 písm. b) Smernice, keď poukázal, že na základe akých úvah a prepočtov dospel
k záveru, že žalobca pracoval nad maximálny dovolený čas 48 hod./týždenne.
K námietke, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s použiteľnosťou referenčných období na

daný prípad, žalobca poukázal na právny záver, ktorý vyslovil súd v bodoch 7.6., a 38. Napadnutého
rozhodnutia, keď odmietol referenčné obdobia z dôvodu ich absencie právnej úpravy v SR, ako aj z
dôvodu len ich „možnosti“ použitia a nie záväznosti, t.j. nepriameho účinku. V tomto smere poukázal
na rozhodnutia odvolacích súdov. Pokiaľ žalovaný ďalej namietal, že ustanovením § 86 Zákona o
HaZZ bolo do právnej úpravy SR prevzaté ustanovenie o referenčných obdobiach, zastal názor, že toto

ustanovenie sa týka nerovnomerne rozvrhnutého služobného času, avšak nijak nesúvisí s maximálnym
obmedzením týždenného pracovného času podľa Smernice. Napokon referenčné obdobie 6 mesiacov
pre uplatňovanie týždenného pracovného času bolo do právneho poriadku zavedené až novelou k
01.11.2024, čo podporuje závery o jeho absencii v právnej úprave platnej do 31.10.2024. V prípade
referenčných období preto nejde o priamy účinok v článkoch 16 a 17 ods. 3 bod iii) Smernice, ako

to uvádzal žalovaný poukazujúc na výkladové oznámenie Komisie k smernici č. 2003/88/ES (2023/C
109/1). O priamy účinok ide vtedy, ak smernica priznáva konkrétne individuálne právo jednotlivcovi. V
prípade článku 16 a 17 Smernice nejde o právo jednotlivca, ale možnosť štátu určiť referenčné obdobie.
3.2 K ďalšej námietke žalovanej týkajúcej sa použiteľnosti údajov fondu pracovného času, ktorý má
v sebe zahŕňať nielen pracovný čas, ale i čas odpočinku uviedla, že súd prvej inštancie sa správne

vysporiadal s použiteľnosťou údajov z fondu pracovného času v zmysle ust. § 97 ods. 1 Zákona o HaZZ.
Práve z tohto ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje
aj čas čerpania dovolenky, plateného služobného voľna, zdokonaľovacej služby podľa osobitného
predpisu, účasti na rekondičnom pobyte, prehlbovania kvalifikácie... tiež neprítomnosť príslušníka v
štátnej službe z dôvodu dočasnej neschopnosti na vykonávanie štátnej služby z dôvodu choroby alebo

úrazu, karantény atď. Z takto definovaného pojmu fondu pracovného času potom podľa názoru žalobcu
nie je dôvod nevychádzať pri zohľadnení odpracovaných hodín žalobcu. Zákonodarca totiž až novelou
účinnou od 1.11.2024 do Zákona o HaZZ doplnil odsek 3 a upravil, že napr. dovolenku nie je možné
započítavať do priemerného pracovného času, čo vzhľadom na vnútornú logiku uvedeného ustanovenia
potvrdzuje nutnostˇ v prípade absencie tejto úpravy (spomenutého odseku 3), tam uvedený čas do

priemerného pracovného času zahrnúť. Dodal, že z jednotlivých ID plachiet žalobcu naviac vyplýva, že
aj žalovaný do odpracovaných hodín žalobcu započítaval aj dovolenky, PN-ky, rehabilitácie a pod. (napr.
ID plachty za mesiac 7/2021, 8/2021, 10/2021, 11/2021, 12/2021, 11/2022, 2/2023 a mnohé iné kde sa
do odpracovaných hodín zohľadnila aj dovolenka žalobcu).
3.3 Pokiaľ išlo o námietku žalovanej, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, čo je pracovným

časom a čo časom odpočinku, keď vychádzal len z údajov z fondu pracovného času, žalovaná sa
snažila preukázať, že údajne nemalo prísť k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice a vo svojich výpočtoch
ďalej odkazoval aj na tzv. neutralizáciu, čím sa snažil odpočítať z pracovného času žalobcu napr. dnidovolenky, ktorú si žalobca čerpá, resp. dni PN či OČR a i. Žalobca považoval teóriu prepočtov žalovanej
za nesprávne a poukázal citáciou aj na judikatúru súdov, ktoré dané tvrdenia podporujú.
3.4 K predpokladu vzniku nemajetkovej ujmy a splneniu týchto podmienok žalobca uviedol, že súd

prvej inštancie sa riadne vysporiadal aj s dôvodmi ako aj určením výšky nemajetkovej ujmy, ktorá mu
bola priznaná v tomto konaní. Svoje úvahy v týchto otázkach súd prvej inštancie podrobne vysvetlil
v bode 51. a 52. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pričom v kontexte odvolacej argumentácie
žalovanej možno v tejto súvislosti konštatovať, že zdôvodnil, aká ujma žalobcovi vznikla a prečo ju
považoval za vážnu, ozrejmil tiež dôvody, na podklade ktorých dospel k záveru o primeranosti výšky

priznaného peňažného odškodnenia. Záverom žalobca namietal, že v predmetnom odvolaní žalovaná
postupovala v rozpore s ust. § 366 Civilného sporového konania, ktoré zakazuje novoty v odvolacom
konaní. Žalovaná totiž namiesto toho, aby konkretizovala odvolacie dôvody vo svetle odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia, tak tento len stále predkladá nové prostriedky procesného útoku a obrany
(napr. tabuľky zhody), čo však v odvolacom konaní už nie je dovolené.

4.1 Žalovaná k vyjadreniu žalobcu uviedla, že sa nestotožňuje s odkazmi žalobcu na rôzne rozhodnutia
krajských súdov, nakoľko tieto sa ani netýkajú argumentácie žalovanej predloženej v tomto konaní,
nakoľko (okrem rozhodnutia KS PO) v týchto žalovaná nesporovala prepočty predložené žalobcami
v uvedených konaniach. Ako uviedol aj žalobca, súd prvej inštancie bez náležitého odôvodnenia a
vysporiadania sa s námietkami žalovanej iba odmietol prepočty pracovného času žalobcu predložené

žalovanou. Žalovaná poukázala na najnovšie právne názory konajúcich súdov v konaniach, kde bola
vznesená námietkami rozdielu medzi pojmami „pracovný čas“ a „čas odpočinku. Záverom žalovaná
uviedla, že právna úprava účinná od 01.11.2024 nie je zmenou existujúcej právnej úpravy, ale výlučne
jej precizovaním za účelom odstránenia existujúcich interpretačných problémov na krajských súdoch.
To potvrdila aj dôvodová správa k zákonu č. 258/2024 Z. z., v ktorej sa uvádza, že návrhom zákona sa

„spresňuje výpočet priemerného týždenného služobného času príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru a Horskej záchrannej služby“. Žalovaná následne zopakovala opätovne odvolacie námietky aj s
odôvodnením, ktoré uvádzala vo svojom odvolaní. Dodala, že vzhľadom na vyššie uvedené, žalobca
neuniesoldôkaznébremenočodootázkypreukázaniaporušeniaustanoveniaprávaúnie,ktorépriznáva
jednotlivcovi právo. Žalobca nenaplnil ani podmienku tvrdenia, nakoľko nesprávne tvrdil, že by stratil

stovky hodín svojho voľného času a teda logicky neuniesol ani bremeno dôkazu. Ak teda žalobca
nepreukázal zásah do jeho práv, tak nie je dôvodné, aby mu bola priznaná akákoľvek kompenzácia,
pričom súd prvej inštancie nemôže v otázke sporu o náhradu nemajetkovej ujmy vychádzať z iných,
síce obdobných, ale skutkovo rozdielnych konaní (keďže rozvrh služieb žiadneho príslušníka HaZZ nie
je totožný s iným vzhľadom na voľné dni či práceneschopnosti a iné mimoriadne situácie).

5. Žalobca k vyjadreniu žalovanej uviedol, že v súvislosti s neustálym spochybňovaním vzniku ujmy v
dôsledku porušovania Smernice 2003/88/ES žalobca opätovne poukázal na rozsudok Súdneho dvora
C-243/09 zo dňa 14.10.2010 vo veci E. F., podľa ktorého už len samotná strata času odpočinku je sama
o sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením článku 6 písm. b)

Smernice 2003/88/ES a to bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný
následok na osobnostných právach Žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva (v tomto prípade následky
demonštratívne uvedené v ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníku).
Žalovaná ďalej prostredníctvom svojich prepočtov pracovného času následne rozporuje prepočty
žalobcu a poukazuje, že k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nedošlo a preto nevznikla

žalobcovi ani žiadna ujma. V tomto smere žalobca poukázal na rozhodnutia súdov, ktoré uvedené
prepočty žalovanej odmietli ako nedôvodné.
Dodal, že žalovaná bez toho, aby uviedla v čom spočíva tá ktorá konkrétna nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia, ktorá by mohla naplniť konkrétny odvolací dôvod len uvádza svoje všeobecné námietky.
Ku konkretizácii jednotlivých dôvod odvolania v zmysle Civilného sporového poriadku sa vyjadrila len

raz - v odvolaní aj to bez vecnej opodstatnenosti vytýkaného odvolacieho dôvodu.

6. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania,
ktoré mu predchádzalo a odvolania žalobcu podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, viazaný dôvodmi a
rozsahom tohto odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie

podľa § 383 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, za splnenia
podmienok uvedených v ustanovení § 219 ods. 3 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie
je opodstatnené, a preto napadnutý rozsudok v napadnutom výroku I. a výroku III. ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

8. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní, podanom žalovanou, preskúmal v danej veci tak napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, konanie, ktoré mu predchádzalo a tiež dôvody odvolania a skonštatoval,
že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere
vec aj správne právne posúdil. Následne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, s ktorým sa odvolací

súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

9. Predmetom prejednávanej veci je nárok žalobcu týkajúci sa náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
8 451,21 eura, spôsobenej žalovanej v dôsledku odpracovania priemerného týždenného pracovného
času presahujúceho 48 hodín ako limit stanovený v čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2003/88/ES zo dňa 04.01.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Súd prvej

inštanciedospelksprávnemuzáveru,žepredmetnásmernicanebolasprávnetransponovanádoprávnej
poriadku Slovenskej republiky, v dôsledku nerešpektovania čl. 2 bod 1 a 2 a čl. 6 písmeno b) smernice ,
čo malo za následok vznik žalobcom tvrdenej nemajetkovej ujmy.

10. Žalovaná v odvolaní namietala, že skutočnosť, že by nesprávne transponovala smernicu 2003/88/

ES do právneho poriadku Slovenskej republiky nezakladá automaticky porušenie článku 6 písm. b)
smernice a odôvodnenosť uplatneného nároku žalobcu. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
skutočne skúmal k akému porušeniu smernice došlo a aký to malo dopad na žalobcu. Z vykonaného
dokazovanianespornevyplynulo,žezustanovenízákonaoHaZZnevyplýva,žebyslužobnápohotovosť
hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tejto

skutočnosti spočíva rozpor slovenskej právnej úpravy s právom Európskej únie. Súdny dvor konštatoval,
že pojem „pracovný čas“ uvedený v smernici 2003/88 je autonómnym pojmom práva EÚ a je vymedzený
ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva
svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným
časom“. Rovnako z ustanovení zákona nevyplývalo, resp. do 31.10.2024 nevyplývala maximálna dĺžka

priemerného služobného týždenného času 48 hodín zakotveného v článku 6 písm. b) smernice (tento bol
do znenia zákona doplnený novelou - zákonom č. 258/2024 Z.z. účinnou od 01.11.2024). Tento článok
predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného
pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité
pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemôže byť podmienené alebo obmedzené.

Ako uviedla aj súd prvej inštancie, zákon o HaZZ nebol v rozhodnom období v súlade so smernicou
2003/88/ES, nakoľko zo služobného/pracovného času hasiča vyčleňuje neaktívnu časť určenej
služobnej pohotovosti, ktorú je však príslušník povinný tráviť na pracovisku. Treba konštatovať,
že Slovenská republika neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola
prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b)

cit. smernice. Uvedené napokon potvrdzuje aj novela zákona o HaZZ účinná od 01.11.2024 (zákon č.
258/2024 Z.z.), ktorá zaviedla do zákona ust. § 97 ods. 5, podľa ktorého na účely výpočtu priemerného
týždenného služobného času, ktorý vrátane služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a
štátnej služby nadčas v období šiestich mesiacov nesmie prekročiť 48 hodín, sa ako vykonávanie štátnej
služby neposudzujú časy podľa odseku 1 písm. a) až d), okrem rekondičného pobytu podľa § 161 ods.

4 písm. a), a odseku 1 písm. h) až l); čerpanie dovolenky podľa § 93 ods. 1 prvej a druhej vety a čas
podľa odseku 1 písm. j) prvého bodu sa na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času do
obdobia šiestich mesiacov nezapočítavajú.

11. Žalovaná ďalej dôvodila, že ak by sa súd nestotožnil s názorom, že otázka referenčného obdobia

bola transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky (zákonom č. 561/2005 Z. z.), tak podľa
názoru Európskej komisie, ktorý vychádza z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, sú ustanovenia o
referenčnom období priamo aplikovateľné. Odvolací súd sa rovnako ako súd prvej inštancie nestotožnil s
uvedenouargumentácioužalovanej.Žalovanávkonanípoukazovalanareferenčnéobdobie6mesiacov,
za ktoré sa má zohľadňovať priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín. Podľa názoru

odvolacieho súdu, právna úprava platná v rozhodnom období netransponovala do vnútroštátneho
predpisu normy týkajúce sa referenčných období v zmysle článku 16 písm. b) smernice, prípadne
výnimky umožňujúce určenie dlhšieho referenčného obdobia podľa článku 17 ods. 3 smernice. Pokiaľ
sa žalobca dovoláva priamej aplikácie článku 6 písm. b) smernice, táto má priamy účinok, keď priznávajednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky Pfeiffer
a i., už citovaný, body 103 až 106, ako aj Fuß, body 56 až 59). Na druhej strane smernica v článku
16 písm. b) „iba“ umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 referenčné obdobie

nepresahujúceštyrimesiace.Nato,abysatakétoustanoveniemohlouplatňovať,jehopotrebnéprevziať
do právneho poriadku, čo však do 01.11.2024 realizované nebolo. Odvolací súd zastáva názor, že v
prípade referenčných období nejde o priamy účinok smernice v článkoch 16 a 17 ods. 3 bod iii), ako
to uvádzala žalovaná, poukazujúc na výkladové oznámenie Komisie k smernici č. 2003/88/ES (2023/C
109/1). O priamy účinok ide vtedy, ak smernica priznáva konkrétne individuálne právo jednotlivcovi. V

prípade článku 16 a 17 nejde o právo jednotlivca, ale možnosť štátu určiť referenčné obdobie. Samotné
výkladové pravidlá priznávajú priamy účinok len právu, „podľa ktorého referenčné obdobie na vykonanie
maximálnej dĺžky týždenného pracovného času nesmie presiahnuť 12 mesiacov“, teda priamemu právu,
na ktoré sa jednotlivec môže odvolať a ktoré je jednoznačne stanovené. Napokon referenčné obdobie 6
mesiacov pre uplatňovanie týždenného pracovného času bolo do právneho poriadku zavedené novelou
k 01.11.2024, čo podporuje závery o jeho absencii v právnej úprave platnej do 31.10.2024.

12. V odvolaní tiež žalovaná namietala, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s otázkou, či
došlo k prekročeniu limitu stanoveného podľa článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES, pričom otázku
pracovného času ani neriešil, a ani nestanovil obdobie, v rámci ktorého by potenciálne túto otázku
skúmať mohol. Odvolací súd v tomto smere uvádza, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí

(v bodoch 38 a 39) uviedol v akom rozsahu došlo k prekročeniu limitu týždenného pracovného času,
pričom vychádzal z prepočtov žalobcu a ako už bolo uvedené vyššie, súd prvej inštancie odmietol
prepočet žalovanej na 6 mesačné referenčné obdobie. Odvolací súd uvádza, že žalobca vychádzal
pri svojom prepočte z údajov uvedených vo výplatných páskach žalobcu, konkrétne z hodín vo fonde
pracovného času a odslúžených hodín pohotovosti na pracovisku. Žalovaná namietala, že nie je

možné vychádzať z fondu pracovného času, ktorý predstavuje veličinu pre naplnenie plánovaných
hodín, aby bolo z neho možné vypočítať mzdu. Poukázal na § 97 ods. 1 zákona o HaZZ, podľa
ktorého sa ako služobný čas posudzuje aj čerpanie všetkej dovolenky, čas plateného služobného
voľna, či čas náhradného voľna za službu nadčas a službu vo sviatok, avšak podľa žalovaného
toto ustanovenie nepovažuje, ale iba posudzuje určité hodiny času odpočinku ako služobný čas.

Žalovaná v konaní tiež predložila svoj prepočet priemerného týždenného služobného času, avšak
v 6- mesačných referenčných obdobiach, podľa ktorého za jednotlivé referenčné obdobia nedošlo
k prekročeniu priemerného týždenného služobného času nad 48 hodín. Žalovaná však odpočítala
neutrálne dni, a to dovolenku, práceneschopnosť, OČR a tieto nezahrnul ako „započítané dni“, a teda
sa nepoužili na výpočet služobného času žalobcu.

Odvolací súd však nevidel dôvod na odpočítanie takýchto dní, keďže zákon takýto postup neupravoval
a ustanovenia o neutrálnych dňoch neboli do vnútroštátneho právneho poriadku zavedené. Zároveň je
prepočet žalovanej nedôvodný aj z toho hľadiska, že je stanovený na referenčné obdobie 6 mesiacov,
ktoré nie je možné aplikovať z dôvodov uvedených vyššie. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné
vychádzať z počtu odpracovaných hodín stanovených časovým fondom, prípadne mesačnými súhrnmi

(ID plachty), ktoré vypracoval zamestnávateľ žalobcu, zohľadniac situáciu, že neexistovala žiadna
právna úprava na určenie počtu odpracovaných hodín výpočtom, ktorý prezentovala žalovaná. Ak
žalovaná namietala, že vykladať pojem pracovný čas je potrebné v zmysle smernice a jej nástrojov, s
tým sa súd stotožňuje (v danom prípade je pracovným čas autonómny pojem úniového práva), avšak
konkrétny matematický prepočet tak, ako ho prezentovala žalovaná (zistiť skutočne odpracované hodiny

a tieto prepočítať na skutočne odpracované dni bez dovolenky, PN, OČR a podobe) zo smernice
nevyplýva. Smernica hovorí o platenej dovolenke a dobe pracovnej neschopnosti ako o dňoch, ktoré
sú neutrálne alebo sa do výpočtu nezahŕňajú, pričom výkladové oznámenie uvádza, že neexistenciu
práce počas tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných období, počas ktorých sa presiahol
maximálny týždenný pracovný čas. Skutočnosť, že žalobca nevykonal prácu z dôvodu dovolenky alebo

PN, neznamená, že nedošlo k prekročeniu povoleného pracovného času a porušeniu smernice, pričom
za bežného chodu (bez dovolenky alebo PN) by k porušeniu smernice došlo. Takáto situácia predstavuje
aj predmetný prípad, pretože bez dovolenky, PN, OČR (prípadne iných okolností), by žalobca pri
pravidelnomchodeurčenomzamestnávateľompermanentneprekračovalmaximálnytýždennýpracovný
čas, keďže pracovná doba je nastavená tak, že pracuje každý tretí deň 24 hodín. Ako uviedol aj súd

prvej inštancie, z dokazovania vyplynulo, že na pracovisku žalobcu sa striedajú tri zmeny tak, že jedna
zmena odslúži 24 hodín a následne má dva dni voľno. Je teda zrejmé, že jedna zmena v danom týždni (7
po sebe nasledujúcich dní) odslúži 24 hodinovú zmenu trikrát, čo predstavuje 72 hodín, teda prevyšuje
maximálny týždenný počet hodín. V prípade, ak zmenu odslúži príslušník len dvakrát do týždňa, idepresne o 48 odrobených hodín. Pri prepočítaní výkonu 24 hodinovej zmeny každý tretí deň v priebehu
roka, príslušník odpracuje 121 dní (365/3), čo predstavuje 2.904 hodín (121x24 dní ), v priemere 55,70
hodín týždenne (2904/52,14 týždňov), teda jednoznačne prevyšuje maximálny priemerný týždenný

pracovný čas 48 hodín.
V predmetnej veci bolo nesporné, že do služobného času (odpracovaných hodín, resp. fondu
pracovného času) sa zarátaval len výkon služby 18 hodín (17 hodín do roka konca 2021) a služobná
pohotovosť 8 hodín (7 hodín do konca roka 2021) sa nezarátaval. Z uvedeného je zrejmé, že slovenská
právna úprava v zákone o HaZZ umožňovala zamestnávateľovi (služobnému úradu) rozvrhnúť

príslušníkovi zboru služobný čas tak, že presahoval najvyššiu prípustnú hranicu podľa článku 6 písm.
b) smernice, k čomu aj skutočne dochádzalo.

13. V neposlednom rade žalovaná namietala, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný aj v časti
priznania samotnej nemajetkovej ujmy. Namietala, že žalobca sa žalobou nedomáhal, aby sa „upustilo
od neoprávneného zásahu“ do jeho práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následky

takéhoto zásahu. Podaná žaloba tak vôbec nerieši (údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak
vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. V tomto smere odvolací súd uvádza, že žalobca už v
čase podania žaloby nebol príslušníkom HaZZ, a teda k protiprávnemu zásahu došlo v súvislosti s
vykonávaním jeho práce v minulom období, preto požadovať upustenie od neoprávneného zásahu pre
žalobcu nemá žiaden význam.

14. Právny poriadok SR nemá výslovnú právnu úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti
štátu spôsobenej porušením práva Únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskoršíchpredpisov.Súdprvejinštanciesprávneustálil,ževzhľadomnazistenýskutkovýstavmáujma

žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka).
Žalovaná namietala, že skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by si predstavoval,
rodine, priateľom alebo voľnočasovým aktivitám, ktoré však nijako nepopísal ani nemenoval, nie je
argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice; medzi uvedeným neexistuje
priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Ani s touto námietkou sa odvolací súd nestotožnil, pretože

súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že niekoľkoročným porušovaním práv žalobcu došlo k zásahu do
jeho práva na súkromie a rodinný život, a v príčinnej súvislosti s porušením práva EÚ zo strany žalovanej
došlo u žalobcu k vzniku nemajetkovej ujmy aj v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia
a práva na odpočinok, pričom diagnostikovanie ochorenia tetánie sa mohlo prejaviť tiež v dôsledku
vysokého pracovného nasadenia žalobcu. Žalobca pred súdom potvrdil, že pre HaZZ odpracoval 27

rokov, a tým, že systém v hasičskom zbore ohľadom výkonu práce sa nezmenil a navyše mu bolo
diagnostikované ochorenie, rozhodol sa ukončiť prácu v hasičskom zbore, aj keď mal záujem odrobiť
aspoň 30 rokov. Zdôraznil tiež rozpad jeho rodiny (rozvod) a odcudzenie s deťmi v dôsledku vykonávania
tejto práce. Odvolací súd uvádza, že nejde len o subjektívne vnímanie žalobcu, pretože každý iný
zamestnanec by pri neustálom ukracovaní jeho voľného času nad rámec zákona, uvedené pociťoval

ako zásah do súkromného resp. osobného života.

15. Ako už bolo uvedené, právo žalobcu bolo porušované niekoľko rokov, pričom jeho pracovná
náplň je riziková a náročná, vyžaduje si maximálnu pripravenosť, sústredenosť a psychickú odolnosť,
a práve preto by pri takomto náročnom povolaní mali byť dodržané ustanovenia smernice týkajúce

sa maximálneho obmedzenia týždenného pracovného času. Zároveň k okolnostiam vzniku ujmy je
potrebné zdôrazniť, že takto navodený stav v rozpore s normou Únie členský štát toleroval, resp. z
neho vychádzal. Vzhľadom k tomu, že sa v rozpore so smernicou nezapočítava služobná pohotovosť do
služobného času, príslušník prekračuje 40 hodinový týždenný pracovný čas určený zákonom o HaZZ,
ako aj maximálny prípustný týždenný pracovný čas podľa smernice. Už pri plánovaní služieb pri 3

zmenách je zrejmé, že uvedené maximálne časy budú prekračované a s týmto uzrozumením sú aj
plánované služby príslušníkov.
Záverom odvolací súd uvádza, že výšku peňažnej náhrady považoval za primeranú a s odôvodnením
rozhodnutia sa v tomto smere stotožnil. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy súdu,
kedy súd prihliadal na všetky okolnosti prejednávaného prípadu. Pokiaľ ide o odkaz na rozhodnutia

iných odvolacích súdov, tieto síce nie je možné považovať za judikatúru, avšak tieto súdy v obdobných
právnych veciach, postavených na rovnakom skutkovom a právnom základe, dospeli k rovnakým
právnym záverom o nesprávnej transpozícii Smernice do právnej úpravy SR.16. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci
a vyvodil z neho i správny právny záver, preto považoval odvolanie žalovanej za neopodstatnené a
rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, vrátane výroku o trovách konania, ako vecne správny

podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

17. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 396 a § 255 ods.
1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto odvolací súd žalobcovi priznal voči žalovanej
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

18. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).