Uznesenie – Život a zdravie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 2, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 7To/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2124011680
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Réves
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2124011680.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Révesa a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a JUDr. Juraja Dziaka, v trestnej veci obžalovaného A. B., pre prečin ublíženia na
zdraví podľa § 158 Trestného zákona účinného do 5.8.2024, o odvolaniach obžalovaného a okresného
prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 03.06.2025 pod sp. zn. 35T/25/2024, na
verejnom zasadnutí konanom v Trnave dňa 02.12.2025 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolania okresného prokurátora a obžalovaného A. B., nar.
XX.XX.XXXX v A., z a m i e t a j ú.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňového súdu bol obžalovaný A. B. uznaný vinným pre prečin ublíženia
na zdraví podľa § 158 Trestného zákona účinného do 5.8.2024 (ďalej len „ Trestný zákon“), na tom
skutkovom základe, že

dňa 07.08.2022 v čase asi o 15:20 hodine v obci C., po miestnej komunikácii po ulici Lipovej v smere
na miestny kostol viedol ako cyklista horský bicykel značky Orbea, zelenej farby, kde pri predchádzaní
cyklistky D. E. z pravej strany, ktorá v tom čase viedla bicykel značky Acstar, červeno-striebornej farby,
tým istým smerom jazdy, nedodržal bezpečný bočný odstup a narazil do nej, následkom čoho táto
spadla z bicykla na zem a utrpela zlomeninu jej vnútorného členka dolnej časti píšťaly a vonkajšieho

členka dolnej časti ihlice vpravo s posunutím úlomkov, vyžadujúceho si operáciu, a to krvavé napravenie
zlomenín a ich spojenie kovovým materiálom, s dobou závažného obmedzenia na obvyklom spôsobe
života v trvaní 37 dní, v oblasti fyzickej záťaže, manuálnej práce, mobility a odkázanosťou na pomoc
inej osoby v oblasti hygieny a stravovania, čím porušil ustanovenie § 3 ods. 2 písm. a) a § 15 ods. 3
zákona číslo 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov.

Z túto trestnú činnosť uložil okresný súd obžalovanému podľa § 158 Trestného zákona účinného do
05.08.2024 (ďalej len „Trestný zákon“), § 38 ods. 2 Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere
3 (tri) mesiace.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody
podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona obžalovanému určil skúšobnú dobu v trvaní

18 (osemnásť) mesiacov.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku poškodenú D. E., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom F. XX,
A. F., F. a poškodenú Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a. s., so sídlom Panónska cesta 2, Bratislava,
IČO: 35 937 874, s uplatneným nárokmi na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Okresný súd zdôvodnil napadnutý rozsudok v rozsahu č. l. 387-394 spisu.Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote (ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom
pojednávaní) odvolanie obžalovaný A. B. (proti výroku o vine a treste) ako i prokurátor Okresnej
prokuratúry Piešťany (proti výroku o treste).

Obžalovaný prostredníctvom obhajcu v písomných dôvodoch odvolania poukázal na to, že rozsudok
okresného súdu napáda v celom jeho rozsahu, nakoľko sa s jeho závermi nestotožňuje.

Z vykonaného dokazovania podľa názoru odvolateľa nevyplynulo, že by sa dopustil konania, ktoré, by

napĺňalo skutkovú podstatu trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona účinného
do 05.08.2024, tak ako je uvedené v rozsudku i obžalobe.

Má zato, že zo samotného znaleckého posudku vyplýva, že svedok G. jazdil v protismere a vytváral
mu tak prekážku a znemožňoval obehnúť poškodenú z ľavej strany. Domnieva sa, že svedok
G., ako aj poškodená mali v úmysle na najbližšej križovatke odbočiť doľava, nakoľko sa tam

nachádza nehnuteľnosť poškodenej. Zastáva názor, že obžalovaný zvolil správnu techniku jazdy, keď
sa snažil obehnúť poškodenú sprava, nakoľko sa domnieval, a všetky preukázané skutočností tomu aj
nasvedčujú, že obaja pred ním jazdiaci cyklisti mali v úmysle odbočovať vľavo. Zároveň podotýka, že
aj v prípade, že, by súd mal za to, že nemali v úmysle odbočiť vľavo, k zrážke s poškodenou, by vôbec
nedošlo, keby poškodená neočakávane nestrhla riadenie na samotný pravý okraj vozovky. Je možné sa

len domnievať v dôsledku čoho tak urobila, či na základe upozornenia od svedka G., ktorý ju upozornil
na blížiaceho sa cyklistu. Rozhodne však práve tento jej jazdný manéver spolu s nesprávnym spôsobom
jazdy svedka G. bol pravdepodobne hlavnou príčinou predmetnej dopravnej nehody.

Má, za to, že znalecký posudok nemôže byť jediným podkladom, na základe, ktorého súd rozhodne

o vine obvineného a miery zodpovednosti ostatných subjektov (poškodenej a ďalšieho účastníka
dopravnej nehody). Podotýka, že súd pri rozhodovaní nie je výlučne viazaný znaleckým posudkom a
pri rozhodovaní má brať na zreteľ aj ostatné vykonané dôkazy a skutočnosti. Naďalej trvá na tom, že
nebol jednoznačne ustálený a preukázaný pomer, v akom rozsahu bolo zranenie a zdravotné následky
poškodenej spôsobené porušením právnej povinnosti obžalovaného za predpokladu, že k porušeniu

tejto povinnosti zo strany obžalovaného vôbec došlo a v akom rozsahu vlastným konaním, či už
poškodenej, resp, ďalšieho účastníka dopravnej nehody svedka G., pričom skutočnosť, že svedok G.
jazdil v protismere bola konštatovaná aj samotným znalcom.

Výsledkami znaleckého dokazovania nemožno nahrádzať dôkazy vo veci samej, resp. voľné hodnotenie

dôkazov zo strany súdu (m. m. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Tdo 6/2021 zo
4. júla 2021).

Z vykonaných dôkazov nie je možné právne kvalifikovať konanie obžalovaného ako prečin ublíženia
na zdraví, nakoľko zo strany obžalovaného nedošlo k naplneniu znakov skutkovej podstaty uvedeného

trestného činu, kedy musia byť splnené všetky znaky súčasne, a to objekt, objektívna stránka, subjekt
a subjektívna stránka, pričom trestný zákon vychádza zo zásady uplatňovania zodpovednosti za
zavinenie, ktoré je obligatórnou zložkou subjektívnej stránky trestného činu.

Vina páchateľa musí byť vždy riadne preukázaná a nemôže byť postavená len na dohadoch, Vo

všeobecnosti možno konštatovať, že všetky okolnosti dôležité pre rozhodnutie musia byť spoľahlivo
preukázané v súlade so skutočnosťou tak, aby nevzbudzovali žiadnu pochybnosť. Zistením skutočného
stavu vecí teda nie je len zistenie stupňa pravdepodobnosti dokazovanej okolnosti, keď výsledky
dokazovania síce pripúšťajú možnosť záveru, že dokazovaná okolnosť môže existovať, avšak na druhej
strane nevylučujú možnosť iného záveru.

Výrok o vine môže byť založený vždy len na takých dôkazoch, ktoré úplne vylučujú pochybnosť, že sa
stal skutok, ktorý sa stal je trestným činom.

V zmysle ustálenej judikatúry z princípu prezumpcie neviny okrem pravidla, podľa ktorého musí byť

obžalovanému vina dokázaná, vyplýva i pravidlo in dubio pro reo, podľa ktorého, ak nie je v procese
dokazovania dosiahnutá praktická istota o relevantných skutkových okolnostiach, t. j. ak sú prítomné v
danom kontexte dôvodné pochybnosti vo vzťahu ku skutku či osobe páchateľa, ktoré nemožno odstrániť
ani vykonaním ďalších dôkazov, je nutné rozhodnúť v prospech obžalovaného. Platí tiež, že akýkoľvekvysoký stupeň podozrenia sám o sebe nemôže vytvoriť podklad pre odsudzujúci výrok. Trestné konanie
vyžaduje v tomto ohľade ten najvyšší možný stupeň istoty, aspoň na úrovni všeobecného pravidla
dokázanie bez akejkoľvek rozumnej pochybnosti.

Zásada in dubio pro reo, ktorá je špecifickým výrazom zásady prezumpcie neviny, vyžaduje, aby
sudcovia nevychádzali z predpojatého presvedčenia, že obžalovaný spáchal čin, ktorý je mu kladený za
vinu, aby dôkazné bremeno spočívalo na obžalobe a aby prípadné pochybnosti boli využité v prospech
obžalovaného (rozh. ESĽP vo veci H. & F. proti Česká republika zo dňa 24.07.2008, ods. 49).

Pre jeho odsúdenie musí byť jednoznačne preukázané, že sa skutok stal, že je trestným činom a že ho
spáchal obžalovaný, ktorý je zaň trestne zodpovedný. Inak musí byť každý obžalovaný spod obžaloby
oslobodený.

Vykonané dôkazy musia jednoznačne a s najvyšším stupňom istoty preukazovať, že práve obžalovaný

je skutočne tou osobou, ktorá žalovaný skutok spáchala. V prípade existencie akýchkoľvek rozumných
pochybností o vine obžalovaného, je potrebné tieto pochybnosti vykladať v jeho prospech a nie naopak.
Ani vysoký stupeň podozrenia sám o sebe nevytvára zákonný podklad pre odsudzujúci výrok (rozh. NS
SR sp. zn. 5To/20/2010).

Nízke požiadavky na istotu by mohli zvýšiť nebezpečenstvo justičných omylov (rozh. NS SR sp. zn.
2To/13/2018).

Po vyčerpaní dosiahnuteľných dôkazov, na základe výsledkov dokazovania vykonaného na hlavnom
pojednávaní, preto súd nemôže spoľahlivo, bez rozumných a dôvodných pochybností dospieť k záveru,

že konanie, ktorého sa dopustil obžalovaný napĺňa skutkovú podstatu trestného činu. Len samotné
podozrenie alebo predpoklad na odsúdenie nestačí.

V konečnom dôsledku samotný trest sa mu rovnako javí neprimerane prísny.

Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že obžalovaný sa nedopustil takého nedbanlivostného
konania, ktorým by naplnil skutkovú podstatu v obžalobe uvedeného trestného činu, a za ktorý by mal
niesť trestnoprávnu zodpovednosť, preto žiada, aby odvolací súd preskúmal správnosť, zákonnosť a
odôvodnenosť výrokov rozsudku súdu prvého stupňa a správnosť postupu konania prvostupňového
súdu a navrhol aby odvolací súd po preskúmaní veci ho spod obžaloby v celom rozsahu oslobodil podľa

ust. § 285 Trestného poriadku, eventuálne podľa § 321 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok v
celom rozsahu a podľa § 322 Trestného poriadku vrátil vec prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Prokurátor okresnej prokuratúry Piešťany v písomnom zdôvodnení odvolania uviedol, že s napadnutým

rozsudkom Okresného súdu Trnava , konkrétne vo výroku o treste sa nestotožňuje, nakoľko s ohľadom
na okolnosti spáchania predmetného trestného činu a osobu obžalovaného mal byť tomuto ukladaný
prísnejší trest odňatia slobody.

Účelom trestu v zmysle Trestného poriadku v Slovenskej republike je:

a) zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom trestného činu (ochranná funkcia trestu)
b) zabrániť odsúdenému v páchaní ďalšej trestnej činnosti (represívna zložka trestu)
c) vytvoriť podmienky na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život (individuálna prevencia)
d) odradiť ostatných od páchania trestných činov (generálna prevencia)
e) vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

ZozáverovznaleckéhoposudkuMUDr.ĽubošaKlementačíslo112/2022,znalcazodboruzdravotníctva,
okrem iného vyplýva, že D. E. pri nehode utrpela zranenia, v dôsledku ktorých bola závažne obmedzená
od obvyklého spôsobu života v oblasti fyzickej záťaže, pohybu a športu po dobu 37 dní, teda po dobu,
kedy mala jej nohu a členok v sadre, kedy potrebovala aj pomoc inej osoby, keďže užívala aj ortopedické

pomôcky, akými sú barle. Znalec aj pri svojom výsluchu uviedol, že závažné ovplyvnenie obvyklého
spôsobu života D. E. trvalo 37 dní a menej závažné trvalo štyri mesiace.Závermi znaleckého posudku Ing. Štefana Cirbusa číslo 94/2022, znalca z odboru cestnej dopravy
bolo preukázané, že technickou príčinou dopravnej nehody sú tie prvky nehodového deja, ktoré vznikli
v rozpore s technickým výkladom pravidiel cestnej premávky a ktoré buď vyvolali kolíznu situáciu

alebo znemožnili zabrániť dopravnej nehode, potom príčinou dopravnej nehody bola nesprávna reakcia
cyklistu A. B. na dopravnú situáciu pred ním, pri ktorej cyklistka D. E. premávala po pravej strane vozovky
cca max. 1,0 m vľavo od jej pravej strany a cyklista I. G. premával v strede vozovky až vľavo od stredu
vozovky. Cyklista A. B. danú dopravnú situáciu vyhodnotil v priebehu dojazdu k cyklistom tak, že sa
cyklistku D. E. rozhodol predísť z pravej strany mimo vozovku, pričom nedodržal pri jej predchádzaní od

nej bezpečný bočný odstup. Príčinou dopravnej nehody bol nesprávny spôsob predchádzania cyklistu
A. B. pred ním jazdiacu cyklistku D. E. vpravo.

Podotýka, že znalec Ing. Štefan Cirbus sa dňa 18.10 2023 osobne zúčastnil na vyšetrovacom pokuse,
v rámci ktorého boli preverované možnosti cyklistu B. zabrániť zrážke brzdením bicykla. K vykonanému
vyšetrovaciemu pokusu bol následne vypočutý, pričom znalec podrobne rozobral priebeh dopravnej

nehody a dodal, že výsledky vyšetrovacieho pokusu potvrdili jeho závery uvedené v znaleckom posudku
a to že cyklista pri predchádzaní cyklistky nedodržal od nej bezpečný odstup, cyklistka nevytvorila svojou
jazdoucyklistoviB.prekážkunáhluaanineočakávanúacyklistamoholzrážkezabrániťbrzdenímbicykla
za cyklistkou na trávniku. Dodal, že cyklista neprispôsobil rýchlosť jazdy danej dopravnej situácií, čo
viedlo k vzniku kolíznej situácie. Má teda za to, že závery znaleckého posudku Ing. Štefana Cirbusa sú

jednoznačné, pričom tento vychádzal aj z vyšetrovacieho pokusu, ktorého sa osobne zúčastnil. Znalec
jednoznačne uviedol, že obžalovaný ako cyklista neprispôsobil rýchlosť jazdy danej dopravnej situácií,
čo viedlo ku vzniku kolíznej situácie.

Súčasťouvyšetrovaciehospisusúkamerovézáznamy,ktorézachytávajúcelýpriebehdopravnejnehody

a ktoré preukazujú okolnosti, za ktorých k nehode došlo.

Pokiaľ obžalovaný na hlavnom pojednávaní uvádzal, že mu bolo zrejmé, že poškodená bude s
ďalším cyklistom odbočovať vľavo, tak je potrebné uviesť, že daný predpoklad nevyplynul zo žiadneho
zabezpečeného dôkazu a dokonca samotný obžalovaný uviedol, že ani poškodená a ani ďalší

cyklisti nenaznačili rukou, že by chceli odbočiť vľavo. Skutočnosť, že ide o účelovú obranu zo strany
obžalovaného preukazuje skutočnosť, že tento na hlavnom pojednávaní uviedol, že si myslel, že
poškodená bude odbočovať vľavo kde býva, avšak v čase nehody tento netušil, kto je poškodená a
už vôbec nie, kde táto býva. Túto skutočnosť mohol zistiť až v dobe po nehode, pričom teda logicky
nemohol s danou okolnosťou pracovať v čase, keď vykonával manéver okolo poškodenej.

Rovnako tak je potrebné poukázať na postoj obžalovaného k vyhodnoteniu toho, či okolnosti skutku
považoval alebo nepovažoval za dopravnú nehodu. Tento uvádzal, že daný skutok by považoval za
dopravnú nehodu iba v čase, keby tam poškodená bola sama a ležala na zemi, nakoľko však si po
páde sadla a bola pri nej ďalšia osoba, nepovažoval to za dopravnú nehodu a z miesta odišiel. Daný

postoj obžalovaného je možné hodnotiť ako mimoriadne cynický, nakoľko mu muselo byť po nehode
zrejmé, že poškodená je staršia osoba, ktorá spadla z bicykla a teda bolo jeho povinnosťou a to aj
podľa ustanovenia § 65 písmeno a) zákona číslo 8/2009 Z. z. bezodkladne zastaviť vozidlo a v zmysle
§ 66 odsek 2 písmeno a), písmeno b), písmeno d) zákona číslo 8/2009 Z. z. ohlásiť dopravnú nehodu
policajtovi, poskytnúť podľa svojich schopností a možností zranenej osobe prvú pomoc a bezodkladne

privolať záchrannú zdravotnú službu a zotrvať na mieste dopravnej nehody až do príchodu policajta
alebo sa na toto miesto bezodkladne vrátiť po poskytnutí alebo privolaní pomoci, alebo po ohlásení
dopravnej nehody. Ani jednu z týchto povinností si obžalovaný A. B. nesplnil, naopak, tento z miesta
bez zastavenia odišiel, pričom na poškodenú ešte vulgárne nadával. Podotýka, že účastník dopravnej
nehody je osoba, ktorá sa priamo aktívne alebo pasívne zúčastnila na dopravnej nehode

Zo zákona o cestnej premávke, konkrétne ustanovenia § 15 odsek 3 zákona číslo 8/2009 vodič nesmie
pri predchádzaní ohroziť ani obmedziť vodiča vozidla, pred ktoré sa po predídení zaraďuje; pritom je
povinný dávať znamenie o zmene smeru jazdy. Ani jedným z týchto príkazov sa obžalovaný v čase
nehody neriadil.

Rovnako pokiaľ obžalovaný uviedol, že keď u neho zazvonila polícia, tak nič nezatajoval, uvádza, že
daná skutočnosť sa zrejme zakladá na pravde, avšak takýto postoj mal preukázať ihneď po nehode
a nie doma čakať, či sa polícii podarí objasniť, že práve on bol účastníkom dopravnej nehody. Jehotvrdenie na hlavnom pojednávaní, že ho mrzí, že odišiel z miesta, pretože adrenalín riadil jeho telo sa javí
ako vysoko nepravdepodobné až cynické, nakoľko adrenalín v jeho tele mu zjavne nebránil nadávať na
osobu, ktorá v dôsledku kontaktu s jeho bicyklom spadla na zem namiesto toho, aby jej poskytol pomoc.

Rovnako tak až absurdne vyznievajú jeho tvrdenia z hlavného pojednávania zo dňa 11.03.2025 v tom
smere, že v minulosti bol prevážaný po ťažkom páde na bicykli a jeho pud sebazáchovy mu radil
nebrzdiť, ale snažiť sa v čo najväčšej miere vyhnúť, resp. že mu bolo inštinktom povedané, že tam bude
odbočovanie doľava. Tu uvádza, že § 4 odsek 1 písmeno e) zákona číslo 8/2009 mu prikazuje dbať

na zvýšenú opatrnosť voči cyklistom a preto sa zjavne mal riadiť ustanoveniami zákona a nie pudom
sebazáchovy, resp. inštinktom, navyše za situácie, ak už sám po dopravnej nehode potreboval lekársku
pomoc a v tomto prípade dá sa povedať nepochopiteľne ponechal poškodenú na mieste nehody bez
akéhokoľvek presvedčenia sa, že osoba, ktorá bola pri nej, je spôsobilá jej poskytnúť pomoc. Podotýka,
že na hlavnom pojednávaní obžalovaný k osobe jazdiacej vedľa poškodenej uviedol, že to bol malý
chlapec.

Tento rovnako uviedol, že ho mrzí, že znalecký posudok z dopravy riešil iba otázku, či dokázal alebo
nedokázal zastaviť. Tu uvádza, že ide o zavádzajúce tvrdenie obžalovaného, znalecký posudok znalca
z odboru dopravy podrobne a dôsledne analyzoval dopravnú nehodu zo všetkých aspektov a nielen
toho, či by dokázal zastaviť. Je však pravdou, že znalec jednoznačne uviedol, že pokiaľ by tento začal

reagovať na cyklistku aj len minimálnym brzdením, tak by s bicyklom znížil rýchlosť jazdy na úroveň
daných cyklistov. Rovnako tak uviedol, že keby pokračoval v jazde medzi cyklistami, tak prejazd medzi
nimi by uskutočnil v pravom jazdnom pruhu a ku kontaktu s cyklistami by nedošlo.

Obžalovaný však namiesto týchto možností zvolil variantu, kedy vôbec nebrzdil a iba s absolútne

minimálnym bočným odstupom uskutočnil predchádzanie cyklistky po tráve.

Na vine obžalovaného nič nemení ani fakt, že cyklista jazdiaci vedľa poškodenej obmedzoval
obžalovaného takým spôsobom, že mu vytváral na ceste prekážku a zo spôsobu jazdy cyklistu nebolo
možnévyhodnotiťsmerjehojazdy,nakoľkoobžalovanýmoholamalbrzdiťanáslednemoholpokračovať

v jazde medzi cyklistami, resp. predísť poškodenú s bezpečným bočným odstupom, čím by nevyvolal
kolíznu situáciu a zabránil tak vzniku dopravnej nehody. Ani z výpovede obžalovaného sa nepodarilo
zistiť žiaden objektívny a logicky pochopiteľný dôvod, prečo pred predchádzaním cyklistiky plynule
nebrzdil na jej rýchlosť, resp. takú rýchlosť, v ktorej by bol schopný vykonať bezpečný manéver
predchádzania.

Samotný obžalovaný na hlavnom pojednávaní zo dňa 11.03.2025 uviedol, že pokiaľ by medzi ich
riadidlami bola ešte rezerva 15 centimetrov, tak by sa nezrazili. Už touto samotnou skutočnosťou sa v
podstate sám priznal, že nedodržal bezpečný odstup od poškodenej.

Nepochopiteľne tu vyznievajú aj tvrdenia obžalovaného, že tento sa venuje cyklistike tridsať rokov a
ročne najazdí 12-14 tisíc kilometrov, keď pri danej dopravnej nehode sa neriadil viacerými základnými
ustanoveniami zákona o cestnej premávke, ktoré jednoznačne vedieť mal a mohol.

Až absurdne vyznievajú tvrdenia obžalovaného, že tento mal iba 0,8 sekundy na rozmyslenie, nakoľko

tento mohol vidieť a aj videl cyklistku pred sebou na vzdialenosť niekoľko desiatok metrov, sám
na hlavnom pojednávaní priznal, že ju videl na vzdialenosť 70-80 metrov. Na tom nič nemení ani
manéver poškodenej, ktorá sa dala bezprostredne pred nehodou bližšie ku pravej krajnici, nakoľko
táto preukázateľne išla vo svojom koridore a stále jazdila po vozovke. Nie je teda pravdivé tvrdenie
obžalovaného, že poškodená sa v čase nehody nachádzala s bicyklom na tráve. Obžalovaný mal

teda dostatočne dlhý čas na rozhodnutie sa brzdiť a to najmä pokiaľ mu inštinkt" napovedal, že by
poškodená mohla odbočovať. V žiadnom prípade sa teda nemožno stotožniť s tvrdením obžalovaného,
že sa v maximálnej možnej miere snažil predísť zrážke bicyklov, nakoľko vôbec nebol dôvod na to, aby
predchádzal cyklistov ním zvoleným spôsobom a v raz takej rýchlosti, akou jazdil on sám.

Vzhľadom na horeuvedené skutočnosti sa domnieva, že s poukazom na postoj obžalovaného k
spáchanému skutku, skutočnosť, že sa doposiaľ nikdy neospravedlnil poškodenej za spôsobené
zranenia, ktoré bezpochyby vznikli v dôsledku spôsobu jeho jazdy, jeho správanie po dopravnej nehode,
kedy mal vulgárne nadávať na adresu poškodenej a z miesta nehody odísť mu mal byť uložený trestprísnejší a to podľa § 158 Trestného zákona, s poukazom na § 38 odsek 2 Trestného zákona pri dolnej
hranici trestnej sadzby, avšak vyšší ako štyri mesiace s primeranou skúšobnou dobou. Zároveň bolo
potrebné rozhodnúť o uplatnených nárokoch na náhradu škody a zaviazať obžalovaného k náhrade

škody, ktorá bola v rámci prípravného konania riadne uplatnená a prípadne iba zvyškom nároku na
náhradu škody odkázať poškodených na civilný proces.

Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa ustanovenia §
321 odsek 1 písm. d) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Trnava a súčasne

aby podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadky sám vo veci rozhodol rozsudkom.

Konanie na odvolacom súde:

Krajský súd v Trnave vykonal verejné zasadnutie za účasti zástupcu Krajskej prokuratúry v Trnave,
obhajcu obžalovaného, obžalovaného A. B., zástupkyni poškodenej D. E. a za splnenia procesných

pravidiel v neprítomnosti poškodenej VšZP, a.s.

Zástupca Krajskej prokuratúry v Trnave na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu v konečnom návrhu
navrhol vyhovieť odvolaniu okresného prokurátora len pokiaľ ide o výrok o uloženom treste ( odvolanie
vo výroku o náhrade škody vzal späť) a odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.

Obhajca obžalovaného spolu s obžalovaným na verejnom zasadnutí s poukazom na obsah odvolacích
námietok navrhli odvolaniu vyhovieť s konečným návrhom na oslobodenie obžalovaného spod obžaloby,
alternatívne aby bol napadnutý rozsudok zrušený a vrátený prvostupňovému súdu na nové konanie.

Krajský súd, ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaných odvolaní obžalovaného a okresného
prokurátora,podľa§317ods.1Trestnéhoporiadku,preskúmalzákonnosťaodôvodnenosťnapadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým podali odvolatelia odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
mu predchádzalo a tak zistil, že odvolania oboch odvolateľov sú nedôvodné.

K výroku o vine:
Odvolacísúdnapadnutýrozsudokpreskúmalvrozsahuazdôvodovpodanéhoodvolaniaobžalovaného,
ako aj v medziach svojej prieskumnej povinnosti podľa Trestného poriadku, a to vrátane toho, či v
konaní nedošlo k takým vadám, na ktoré musí prihliadnuť aj bez návrhu. Po takto vykonanom prieskume
dospel k záveru, že okresný súd postupoval procesne správne, vykonal dokazovanie v potrebnom

rozsahu, dôkazy hodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov jednotlivo i vo vzájomných
súvislostiach a svoje skutkové aj právne závery vyvodil logicky, presvedčivo a bez vnútorných rozporov.
Napadnutý rozsudok je preto vo výroku o vine vecne správny a zákonný.
V prvom rade odvolací súd zdôrazňuje, že skutkové zistenia okresného súdu majú pevný podklad v
dôkazoch vykonaných na hlavnom pojednávaní, predovšetkým vo výpovedi poškodenej, svedka G.,

v kamerovom zázname zachytávajúcom priebeh kolíznej situácie a v záveroch znaleckého posudku
z odboru dopravy, ktoré boli navyše verifikované vyšetrovacím pokusom. Práve kombinácia priameho
dôkazu (kamerový záznam) s odborným vyhodnotením dynamiky udalosti znalcom a s výpoveďami
prítomných osôb vytvára ucelený a navzájom sa podporujúci reťazec dôkazov, ktorý nielenže odstraňuje
dôvodné pochybnosti o priebehu skutku, ale zároveň vylučuje alternatívnu verziu prezentovanú

obžalovaným ako vierohodnú v miere spôsobilej založiť oslobodzujúci záver.
Odvolací súd považuje za podstatné, že okresný súd sa neuspokojil s formálnym konštatovaním
konfliktnej výpovede obžalovaného na jednej strane a poškodenej na strane druhej, ale vykonal
hodnotenie ich tvrdení na podklade objektivizujúcich dôkazov.
Z týchto dôkazov jednoznačne vyplýva, že poškodená sa po prevažnú časť sledovaného úseku

pohybovala pri pravom okraji vozovky primeranou rýchlosťou, pričom jej mierny posun smerom doprava
bol reakciou na upozornenie vnuka na blížiaceho sa rýchlejšieho cyklistu a predstavoval prirodzené,
predvídateľné a dopravne správne správanie smerujúce k umožneniu bezpečného predchádzania.
Znalec Ing. Cirbus výslovne vyhodnotil, že poškodená nevytvorila náhlu ani nepredvídateľnú prekážku
a že sa pohybovala v rámci svojho jazdného koridoru; zároveň bolo technicky ustálené, že obžalovaný

začal manéver predchádzania sprava mimo vozovky bez dodržania bezpečného bočného odstupu,
pričomjehobicykelzasahovaldopriestoru(koridoru)jazdypoškodenej.Tomukorešpondujeajkamerový
záznam zachytávajúci výjazd obžalovaného na trávnatý pás pri pravom okraji vozovky a následný
kontakt vedúci k pádu poškodenej. Skutkový záver okresného súdu, že príčinou pádu a následnéhozranenia poškodenej bolo konanie obžalovaného pri predchádzaní, je preto nielen odôvodnený, ale
opiera sa o dôkazy osobitnej presvedčivosti.
Pokiaľ obžalovaný svoju obranu založil na tvrdení, že správanie poškodenej a jej vnuka v ňom vyvolalo

dojem plánovaného odbočenia vľavo, a teda oprávnenosť predchádzania sprava, odvolací súd sa
stotožňuje so záverom okresného súdu, že takáto úvaha nemá oporu v objektívnych okolnostiach
prípadu. Aj keby obžalovaný subjektívne predpokladal zmenu smeru jazdy poškodenou, rozhodujúce je,
čitakýtopredpokladbolobjektívneodôvodnenýačiobžalovanýpostupovalsnáležitoumierouopatrnosti
vyžadovanou dopravnou situáciou. Dôkazná situácia pritom nepreukazuje žiadne jednoznačné a

navonok manifestované signály o odbočovaní vľavo (najmä znamenie o zmene smeru jazdy, nájazd
do osi komunikácie, zjavné smerové vedenie bicykla), naopak potvrdzuje, že poškodená smer jazdy
nemenila a jej korekcia smerom doprava bola práve vyhýbacím manévrom umožňujúcim bezpečný
prejazd obžalovaného. Za týchto okolností nemohol obžalovaný rozumne stavať svoju bezpečnostnú
stratégiu na hypotéze o odbočovaní vľavo, a už vôbec nie na takom spôsobe predchádzania, ktorý sa
realizuje mimo vozovky a bez zachovania bezpečného odstupu.

Odvolací súd ďalej konštatuje, že okresný súd správne vyvodil porušenie dôležitej povinnosti
uloženej podľa zákona v zmysle § 158 Trestného zákona. V právnej teórii sa „dôležitá povinnosť“
chápe ako taká povinnosť účastníka rizikovej činnosti, ktorej dodržiavanie predstavuje kľúčový
preventívny mechanizmus ochrany života a zdravia, pričom jej porušenie typicky vytvára zvýšenú
pravdepodobnosť vzniku škodlivého následku. V cestnej premávke (vrátane situácií, kde sa účastníci

pohybujú na bicykloch) ide spravidla o pravidlá smerujúce k predchádzaniu kolíznym situáciám, najmä
pravidlá bezpečného predchádzania, zachovania odstupu, prispôsobenia jazdy situácii a povinnosti
ohľaduplnosti. Porušenie týchto pravidiel nemožno redukovať na „formálny“ delikt bez významu; ich
podstatou je riadenie rizika, ktoré inherentne vyplýva zo spoločného užívania komunikácie viacerými
účastníkmi s rozdielnou rýchlosťou a zraniteľnosťou. V posudzovanej veci sa dôležitá povinnosť

nevyčerpáva v jedinom izolovanom porušení, ale spočíva v súbore porušení, ktoré vo vzájomnej
nadväznosti vyústili do kontaktu s poškodenou: obžalovaný neprispôsobil spôsob jazdy dopravnej
situácii, rozhodol sa pre predchádzanie sprava mimo vozovky a nezachoval bezpečný bočný odstup,
čím vytvoril poškodenú prekážku náhlu a neočakávanú. Práve táto kumulácia, v spojení s následkom
na zdraví poškodenej, napĺňa kvalifikačný prvok § 158 Trestného zákona.

V rovine zavinenia odvolací súd poukazuje, že u nedbanlivostných trestných činov je jadrom posúdenia
odpoveď na otázku, či páchateľ mal a mohol predvídať vznik škodlivého následku, a či vynaložil takú
mieru opatrnosti, ktorú možno spravodlivo požadovať s prihliadnutím na okolnosti prípadu a jeho osobné
pomery. Okresný súd správne uzavrel, že obžalovaný mal dostatočný časový aj priestorový rámec
na bezpečnú reakciu (najmä zníženie rýchlosti, vyčkanie, upozornenie, alebo predídenie vľavo, ak to

situácia umožňovala), avšak tieto preventívne možnosti nevyužil a namiesto toho zvolil rizikový manéver,
ktorý sa následne materializoval v škodlivom následku. Záver o vedomej nedbanlivosti je v tomto
kontexte logický: obžalovaný ako skúsený cyklista musel byť uzrozumený s tým, že predchádzanie
sprava v tesnej blízkosti inej cyklistky, navyše pri zachovaní vyššej rýchlosti, objektívne zvyšuje riziko
kontaktu a pádu, no bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že ku kolízii nedôjde.

Odvolací súd zároveň považuje za správne, že okresný súd nepodľahol argumentačnej línii založenej
na presúvaní ťažiska zodpovednosti na správanie cyklistu G.. Aj keď jeho jazda mohla spoluvytvárať
„dopravný obraz“ situácie, z hľadiska trestnoprávnej relevancie je rozhodujúce, či konanie obžalovaného
zostalo podstatnou príčinou následku. V posudzovanej veci je nepochybné, že k zraneniu poškodenej
došlo priamo v dôsledku kontaktu s obžalovaným pri jeho manévri predchádzania; správanie tretej osoby

nemalo charakter výlučnej a samostatnej príčiny, ktorá by vylučovala príčinný vzťah medzi konaním
obžalovaného a následkom. Okresný súd sa s otázkou príčinnej súvislosti vysporiadal v súlade s
ustálenými zásadami (vrátane rozlíšenia medzi príčinnosťou ako objektívnou kategóriou a zavinením
ako kategóriou subjektívnou), pričom jeho záver nevykazuje exces ani logický skrat.
Z uvedených dôvodov odvolací súd uzatvára, že okresný súd správne zistil skutkový stav v

rozsahu potrebnom na rozhodnutie, správne vyhodnotil dôkazy, správne právne kvalifikoval konanie
obžalovaného ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona a náležite odôvodnil, prečo
neboli splnené podmienky pre odlišný záver o vine. Výrok o vine je preto potrebné považovať za zákonný
a vecne správny.
K odvolacím námietkam obžalovaného:

Odvolací súd sa podrobne zaoberal odvolacími námietkami obžalovaného vo vzťahu k výroku o vine,
pričom dospel k záveru, že tieto nie sú nedôvodné.
Predovšetkým je potrebné uviesť, že podstatná časť odvolacích námietok obžalovaného smeruje
proti skutkovým zisteniam okresného súdu a spočíva v presadzovaní vlastnej, pre neho priaznivejšejverzie skutkového deja. Takto koncipované námietky však samy osebe nemôžu viesť k zrušeniu alebo
zmene napadnutého rozsudku, pokiaľ skutkové zistenia súdu prvého stupňa majú oporu vo vykonanom
dokazovaní, boli výsledkom zákonného procesu hodnotenia dôkazov a netrpia vnútornými rozpormi ani

zjavnou nelogickosťou. Odvolací súd nie je po prípravnom konaní a konaní pred súdom prvého stupňa
na hlavnom pojednávaní tzv. „tretím dokazujúcim subjektom“, ale zasahuje do skutkových záverov len
vtedy, ak sú zjavne neudržateľné, čo v preskúmavanej veci zistené nebolo.
K tvrdeniu obžalovaného, že zo znaleckého posudku vyplýva rozhodujúci podiel svedka G. na vzniku
dopravnej nehody, odvolací súd uvádza, že táto argumentácia vytrháva závery znaleckého dokazovania

z ich celkového kontextu. Znalec síce konštatoval, že svedok G. sa pohyboval v protismere a jeho
spôsob jazdy bol v rozpore s pravidlami cestnej premávky, avšak zároveň jednoznačne a opakovane
uzavrel, že technickou príčinou dopravnej nehody bola nesprávna reakcia obžalovaného, ktorý sa
rozhodol predchádzať poškodenú sprava, mimo vozovky, bez dodržania bezpečného bočného odstupu,
hoci mal objektívnu možnosť reagovať inak, najmä znížením rýchlosti alebo predchádzaním z ľavej
strany. Správanie svedka G. tak nepredstavovalo výlučnú ani samostatnú príčinu vzniku následku,

ale nanajvýš okolnosť, ktorá vytvárala dopravnú situáciu, na ktorú bol obžalovaný povinný reagovať
spôsobom zodpovedajúcim pravidlám cestnej premávky a zvýšenej miere opatrnosti.
Rovnako nie je dôvodná námietka, podľa ktorej mali poškodená a svedok G. v úmysle odbočovať vľavo,
a preto bolo predchádzanie sprava oprávnené. Z vykonaného dokazovania – najmä z kamerového
záznamu, výpovedí poškodenej a svedka G., ako aj zo záverov znalca – jednoznačne vyplynulo, že

poškodená žiadnym zákonom predpokladaným spôsobom nenaznačovala zmenu smeru jazdy vľavo
a jej mierny posun k pravému okraju vozovky bol reakciou na upozornenie na blížiaceho sa cyklistu,
teda typickým vyhýbacím manévrom smerujúcim k umožneniu bezpečného predchádzania zľava.
Subjektívna domnienka obžalovaného o údajnom úmysle poškodených odbočiť vľavo nemôže nahradiť
objektívne zistiteľné znaky dopravnej situácie a nemôže legitimizovať konanie v rozpore s výslovným

pravidlom, podľa ktorého sa predchádza zásadne zľava a sprava len za splnenia zákonom presne
vymedzených podmienok.
Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku, že k zrážke by nedošlo, ak by poškodená
„neočakávane nestrhla riadenie“ k pravému okraju vozovky. Práve naopak, znalecké dokazovanie
presvedčivo preukázalo, že poškodená sa počas celej jazdy pohybovala v rámci svojho jazdného

koridoru a ani jej vyhýbací manéver nevytvoril pre obžalovaného náhlu a nepredvídateľnú prekážku. Z
technického hľadiska mala poškodená nulovú možnosť zabrániť kolízii, zatiaľ čo obžalovaný disponoval
dostatočným časom aj priestorom na prijatie preventívnych opatrení. Pokus obžalovaného preniesť
zodpovednosť za vznik nehody na poškodenú je preto v príkrom rozpore s výsledkami dokazovania.
Odvolací súd sa nestotožňuje ani s argumentom, že okresný súd založil svoj výrok o vine „len“ na

znaleckomposudku.Zospisujezrejmé,žesúdprvéhostupňahodnotildôkazyvichvzájomnejsúvislosti,
pričom znalecký posudok tvoril len jeden z článkov dôkazného reťazca, ktorý bol podporený kamerovým
záznamom, výpoveďami priamych účastníkov udalosti a ďalšími listinnými dôkazmi. Znalec neprevzal
úlohu súdu pri hodnotení dôkazov, ale poskytol odborné podklady na posúdenie technických otázok,
ktoré presahujú bežné poznatky súdu. Práve takýto postup je v súlade so zásadou voľného hodnotenia

dôkazovanemožnohopovažovaťzaporušeniejudikatúrnychzáverov,naktorésaobžalovanýodvoláva.
Námietka o neustálení „pomeru zodpovednosti“ medzi obžalovaným, poškodenou a svedkom G. je z
pohľadu trestného práva právne irelevantná. Pre trestnoprávnu zodpovednosť obžalovaného postačuje,
že jeho konanie bolo v príčinnej súvislosti so vznikom následku a že naplnilo znaky skutkovej podstaty
trestného činu. Trestné právo nevyžaduje kvantifikáciu miery zavinenia viacerých osôb, pokiaľ správanie

iných subjektov nemá charakter výlučnej príčiny následku, čo v tejto veci preukázané nebolo. Otázky
spoluzodpovednosti iných osôb môžu mať význam v civilnoprávnej rovine, nie však pre posúdenie viny
obžalovaného.
Odvolací súd nepovažuje za dôvodné ani všeobecné námietky založené na zásadách prezumpcie
neviny a in dubio pro reo. Tieto zásady sa uplatnia len vtedy, ak po vyčerpaní všetkých dostupných

dôkazov pretrvávajú dôvodné a neodstrániteľné pochybnosti o skutkových okolnostiach rozhodujúcich
pre posúdenie viny. V preskúmavanej veci však okresný súd dospel k skutkovým záverom na základe
uceleného, vzájomne sa podporujúceho súboru dôkazov, ktoré vytvárajú uzavretý logický celok a
nevzbudzujú rozumné pochybnosti o tom, že skutok sa stal tak, ako je popísaný v skutkovej vete
rozsudku, že ide o trestný čin a že ho spáchal obžalovaný. Skutočnosť, že obžalovaný s hodnotením

dôkazov nesúhlasí, sama osebe neznamená existenciu dôvodných pochybností v zmysle zásady in
dubio pro reo.
Z uvedených dôvodov odvolací súd uzatvára, že okresný súd správne zistil skutkový stav veci, vykonal
dokazovanie v dostatočnom rozsahu, dôkazy hodnotil zákonným spôsobom a konanie obžalovanéhosprávne právne kvalifikoval ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona. Odvolacie
námietky obžalovaného smerujúce proti výroku o vine preto neobstáli a odvolací súd ich považuje za
nedôvodné.

K výroku o treste:

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v rozsahu podaných odvolaní posudzoval aj výrok
o treste, pričom dospel k záveru, že uložený trest, ako aj spôsob jeho výkonu, je možné považovať z
každej stránky za správny, zákonný a spravodlivý.

Okresný súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere troch mesiacov, teda trest uložený
pri samotnej dolnej hranici zákonnej trestnej sadzby ustanovenej pre prečin ublíženia na zdraví podľa
§ 158 Trestného zákona účinného do 05.08.2024 ( trest odňatia slobody až na jeden rok). Výkon tohto
trestu bol podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložený a obžalovanému bola
podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona určená skúšobná doba v trvaní osemnástich mesiacov. Už samotné

zaradenie trestu na dolnú hranicu sadzby a jeho podmienečný odklad jednoznačne svedčia o tom, že
okresný súd uplatnil princíp primeranej zdržanlivosti trestnej represie a zvolil najmiernejší možný trest,
ktorým bolo ešte možné primerane reagovať na zistenú trestnú zodpovednosť obžalovaného.

Z hľadiska zákonných kritérií podľa § 34 Trestného zákona okresný súd správne prihliadol na povahu

a závažnosť spáchaného prečinu, ktorý bol síce spáchaný z nedbanlivosti, avšak jeho následkom
bola reálna a nie zanedbateľná ujma na zdraví poškodenej, vyžadujúca operačné zákroky, dlhodobú
liečbu a podstatné obmedzenie na obvyklom spôsobe života. V trestnoprávnej teórii je ustálené, že
ani nedbanlivostná trestná činnosť nemôže byť automaticky považovaná za marginálnu, pokiaľ dôjde k
vážnemu zásahu do chráneného záujmu, akým je zdravie človeka, a to najmä v situáciách, kde páchateľ

porušil dôležité povinnosti vyplývajúce zo zákona.

Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom okresného súdu, že v posudzovanom prípade neboli
splnené podmienky na uplatnenie materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona, keďže
závažnosťnásledkovaintenzitaporušeniapovinnostízostranyobžalovanéhovylučujúzáveronepatrnej

závažnosti činu. Uložený trest odňatia slobody v trvaní troch mesiacov tak nemožno považovať za
neprimerane prísny, práve naopak – ide o trest, ktorý zodpovedá dolnej hranici zákonnej represie.

Pokiaľ ide o spôsob výkonu trestu, podmienečný odklad jeho výkonu spolu s určením skúšobnej doby v
trvaní osemnástich mesiacov predstavuje z hľadiska trestnoprávnej teórie klasický a osvedčený nástroj

individuálnej prevencie. Skúšobná doba vytvára pre obžalovaného reálny motivačný rámec viesť riadny
život a rešpektovať právne normy, pričom hrozba nariadenia výkonu trestu v prípade jej porušenia
zabezpečuje dostatočný výchovný a preventívny účinok bez potreby jeho bezprostrednej izolácie od
spoločnosti. Takto zvolený spôsob výkonu trestu je plne v súlade so zásadou humanity trestného práva
a so zásadou subsidiarity trestnej represie.

Z hľadiska individualizácie trestu okresný súd správne zohľadnil osobu obžalovaného, jeho
( v súčasnosti ) už dlhšie vedenie riadneho života bez vážnejšieho stretu so zákonom, časový
odstup od jeho predchádzajúceho odsúdenia, ako aj skutočnosť, že ide o trestnú činnosť spáchanú z
nedbanlivosti. Zároveň však primerane prihliadol aj na absenciu priznania, sebareflexie a empatie vo

vzťahu k následkom konania, čo odôvodňovalo nepriznanie poľahčujúcich okolností. Takto vyvážená
úvaha korešponduje s teoretickým chápaním trestu ako individuálne prispôsobenej sankcie, ktorá má
reflektovať nielen osobu páchateľa, ale aj závažnosť následku a postoj páchateľa k spáchanému činu.

Z pohľadu účelu trestu (§ 34 Trestného zákona) uložený trest v jeho konkrétnej výmere a so zvoleným

spôsobom výkonu napĺňa všetky jeho základné funkcie. V rovine individuálnej prevencie poskytuje
skúšobná doba dostatočný časový priestor na preverenie, či obžalovaný bude viesť riadny život. V
rovine generálnej prevencie uložený trest jasne deklaruje, že porušenie dôležitých povinností v cestnej
premávke s následkom ujmy na zdraví nebude tolerované, hoci ide o nedbanlivostné konanie. Súčasne
však trest nevybočuje z rámca primeranosti a nepredstavuje neodôvodnený represívny zásah.

Z trestnoprávnej teórie vyplýva, že spravodlivý trest je taký trest, ktorý je primeraný povahe činu,
osobe páchateľa a následku, pričom jeho intenzita má byť len taká, aká je nevyhnutná na dosiahnutie
účelu trestu. Uloženie krátkodobého trestu odňatia slobody v trvaní troch mesiacov s podmienečnýmodkladom na osemnásť mesiacov presne zodpovedá tomuto konceptu, keďže kombinuje jasné
vyjadrenie spoločenského odsúdenia konania obžalovaného s dôrazom na jeho nápravu bez izolácie
od spoločnosti.

Na záver odvolací súd uzatvára, že výrok o treste, vrátane jeho výmery aj spôsobu výkonu, je výsledkom
zákonnej, racionálnej a presvedčivo odôvodnenej úvahy okresného súdu, ktorá plne rešpektuje zákonné
kritériá, zásady trestného práva aj relevantnú právnu teóriu. Uložený trest je preto možné považovať z
každej stránky za správny, zákonný a spravodlivý.

K odvolacím námietkam prokurátora:

Odvolací súd sa zaoberal aj odvolacími námietkami prokurátora smerujúcimi ( po jeho čiastočnej
modifikácii na verejnom zasadnutí) výlučne proti výroku o treste, pričom po ich preskúmaní dospel k
záveru, že nie sú dôvodné.

Prokurátor v podanom odvolaní poukazoval najmä na postoj obžalovaného k spáchanému skutku, jeho
absenciu ospravedlnenia poškodenej, ako aj na správanie obžalovaného po dopravnej nehode, ktoré
hodnotil negatívne, a z týchto okolností vyvodzoval potrebu uloženia prísnejšieho trestu odňatia slobody
v trvaní vyššom ako štyri mesiace, hoci stále pri dolnej hranici zákonnej trestnej sadzby. Odvolací súd

však s takto formulovanými námietkami prokurátora nemohol súhlasiť.

V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že okresný súd sa pri ukladaní trestu dôsledne riadil kritériami
uvedenými v § 34 Trestného zákona a vykonal komplexné zhodnotenie všetkých relevantných okolností
prípadu, vrátane spôsobu spáchania činu, jeho následkov, formy zavinenia, osoby obžalovaného a

jeho doterajšieho života. Uložený trest odňatia slobody v trvaní troch mesiacov, podmienečne odložený
na skúšobnú dobu osemnástich mesiacov, sa nachádza na dolnej hranici zákonnej trestnej sadzby a
predstavujenajmiernejšímožnýtrest,ktorýjeeštespôsobilýplniťúčeltrestu.Skutočnosť,žesúdnezvolil
vyššiu výmeru trestu v rámci dolnej hranice sadzby, neznamená, že by jeho rozhodnutie bolo svojvoľné
alebo neodôvodnené.

Pokiaľ prokurátor argumentuje postojom obžalovaného k spáchaniu skutku a jeho správaním po
dopravnej nehode, odvolací súd poukazuje na to, že tieto okolnosti už okresný súd v rámci
individualizácie trestu zohľadnil, avšak správne ich nepovýšil na priťažujúce a tak odôvodňujúce použitie
vyššej trestnoprávnej výmery.

Trestnoprávna teória i ustálená judikatúra vychádzajú z toho, že absencia priznania, neospravedlnenie
sa poškodenej alebo negatívny postoj k skutku nemôžu byť automaticky vykladané v neprospech
obžalovaného spôsobom, ktorý by viedol k neúmernému sprísneniu trestu nad rámec zákonných kritérií.
Takýto postup by bol v rozpore so zásadou, podľa ktorej nemožno obžalovaného sankcionovať za

uplatňovanie jeho práva na obhajobu ani za to, že nesúhlasí so závermi súdu o svojej vine.

Rovnako samotné správanie obžalovaného po dopravnej nehode, pokiaľ nebolo právne kvalifikované
ako samostatné protiprávne konanie, nemôže byť dôvodom na automatické sprísnenie trestu za prečin
ublíženia na zdraví. Okresný súd správne rozlíšil medzi hodnotením morálneho postoja obžalovaného

a zákonnými podmienkami pre uloženie prísnejšieho trestu. Z hľadiska trestnoprávnej teórie je trest
určený na postih konania, ktoré napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu, a nie na sankcionovanie
následného správania páchateľa, pokiaľ toto správanie nie je subsumovateľné pod zákonnú priťažujúcu
okolnosť.

Odvolací súd sa nestotožňuje ani s názorom prokurátora, že samotný postoj obžalovaného k poškodenej
by mal viesť k uloženiu trestu v trvaní vyššom ako štyri mesiace. Takéto sprísnenie trestu by v danom
prípade nebolo primerané, najmä so zreteľom na to, že ide o trestný čin spáchaný z nedbanlivosti,
obžalovaný viedol dlhodobo riadny život a uložený trest je už v súčasnej podobe spôsobilý naplniť
všetky funkcie trestu. Prísnejší trest by sa v danom kontexte javil ako neprimeraný zásahu do práv

obžalovaného a v rozpore so zásadou primeranosti trestnej represie.

Z trestnoprávnej teórie vyplýva, že zvyšovanie trestu v rámci zákonnej sadzby má byť odôvodnené
predovšetkým intenzitou porušenia chráneného záujmu a mierou zavinenia páchateľa, nie subjektívnymhodnotením jeho postoja po spáchaní činu. Okresný súd správne zvolil takú výmeru trestu, ktorá
reflektuje následok činu, ale zároveň rešpektuje skutočnosť, že obžalovaný konal z nedbanlivosti a že
účel trestu možno dosiahnuť aj bez jeho sprísnenia.

Na záver odvolací súd uzatvára, že okresný súd uložil trest v súlade so zákonom, primerane a
spravodlivo, pričom dostatočne zohľadnil všetky relevantné okolnosti prípadu. Námietky prokurátora
smerujúce k potrebe uloženia prísnejšieho trestu preto považuje odvolací súd za nedôvodné.
Zuvedenýchdôvodovpretorozhodolodvolacísúdoodvolaniachobžalovanéhoaokresnéhoprokurátora

tým spôsobom, ako je to uvedené v enunciáte tohto uznesenia.
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.