Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 10, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/108/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4118204917
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:4118204917.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr.

Eva Behranová a JUDr. Dominika Horváthová, v spore žalobcov: 1. A. B., nar. XX.X.XXXX, adresa
C., D. XXX/XXX, 2. E. B., nar. XX.X.XXXX, adresa tamtiež, obaja v konaní zastúpení advokátskou
kanceláriou: JUDr. Ladislav Pavlovič, s.r.o., so sídlom Bratislava, Ivanská cesta 32B, IČO: 47 238 526,
proti žalovanému: F. G. D., nar. XX.X.XXXX, adresa B. XX, zastúpenému advokátsku kanceláriou:
ANDELOVÁ & Co., s.r.o., so sídlom Bratislava, Tomášikova 15950/10H, IČO: 47 506 946, o zaplatenie
13.000,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcov 1 a 2 proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k.
20C/77/2018-206 zo dňa 27.1.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcom 1 a 2 náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

III. Žalobcom 1 a 2 p r i z n á v a voči žalovanému náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým, v poradí druhým, rozsudkom prvoinštnačný súd vo výroku I. žalobu zamietol,
vo výroku II. vyslovil, že žalovaný má voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%

a vo výroku III., že žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodnutie prvoinštančný súd odôvodnil na základe aplikácie procesných ustanovení čl. 8
základných princípov, § 132 ods. 1, § 149, § 150 ods. 1, § 151, § 185 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1 a § 215
zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj len CSP). Hmotnoprávne prvoinštančný súd vec
posúdil na základe ust. § 37 ods. 1, § 488, § 489, § 517 ods. 2, § 657 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej aj len OZ), citoval tiež § 3 Nariadenia vlády

SR č. 87/1995 Z.z.

3. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že medzi žalobcami a žalovaným bola dňa 19.09.2016
uzavretá zmluva o pôžičke, v rámci ktorej žalovaný písomne potvrdil prevzatie pôžičky. To či skutočne
vznikla, či boli reálne žalovanému odovzdané peňažné prostriedky v sume 13 000,00 eur, bolo
predmetom dokazovania.

4. V prvom rade sa prvoinštančný súd zaoberal skutočnosťou, či medzi spornými stranami bola
uzatvorená zmluva o pôžičke. Zo žalobcom predložených listín mal súd za to, že po formálnej stránke
stranysporuuzavrelizmluvu,ktorúpomenovalizmluvaopôžičke.Žalovanývkonanínamietal,žezmluva
o pôžičke nie je platným právnym úkonom z dôvodu absencie skutočnej a vážnej vôle žalovanéhouzatvoriť zmluvu o pôžičke. Žalovaný ďalej tvrdil, že zmluva o pôžičke bola podpísaná pod nátlakom
a v tiesni. Avšak žalovaný tieto svoje tvrdenia nijakým spôsobom v konaní nepreukázal, nenavrhol
žiadne dôkazy, ktoré by mohli preukázať jeho tvrdenia. Súd preto nemal za preukázané, že pri zmluve o

pôžičke absentovala náležitosť slobodnej a vážnej vôle žalovaného, alebo že by zmluva o pôžičke bola
žalovaným podpísaná pod nátlakom a v tiesni.

5. Ďalej sa prvoinštančný súd zaoberal skutočnosťou, či došlo vzniku zmluvy o pôžičke, a síce k
reálnemu poskytnutiu pôžičky, t. j. k odovzdaniu predmetnej sumy peňazí. Žalobcovia v predmetnom

spore tvrdia, že predmetnú sumu peňazí žalovanému poskytli, pričom ako dôkaz v konaní uvádzajú
písomnú zmluvu o pôžičke, najmä však písomné vyhlásenie dlžníka o prevzatí požičanej sumy, obe
datované dňa 19.09.2016. Zmluva o pôžičke bola podpísaná sporovými stranami a Vyhlásenie dlžníka o
prevzatí požičanej sumy bolo podpísané žalovaným Žalobcovia ako jediný dôkaz reálneho poskytnutia
peňazí predložili Vyhlásenie dlžníka o prevzatí požičanej sumy zo dňa 19.09.2016 a na preukázanie
svojej solventnosti žalobcovia predložili potvrdenie o výbere hotovosti, z ktorého vyplýva, že zostatok

na účte ku dňu 29.10.2015 bol 53 416,12 eura. Žalovaný na druhej strane od počiatku popiera reálne
poskytnutie peňažnej sumy.

6. Súd prvej inštancie sa v smere preukazovania reálneho odovzdania peňažnej sumy žalovanému
pridržiaval argumentácie a právneho názoru odvolacieho súdu. Odvolací súd uvádol, že nie je v moci

žalovaného preukázať jeho tvrdenie, že pôžička mu reálne poskytnutá nebola, keďže neexistencia
niečoho majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje, avšak neexistenciu reálneho poskytnutia
pôžičky mohol preukazovať prostredníctvom iných existujúcich skutočností, ktoré túto negatívnu
skutočnosť potvrdzujú. Žalovaný tak aj učinil, keď tvrdil, že ak by žalobcovia nezískali úver v roku 2013
neboli by solventní aby mu poskytli pôžičku 20 000,00 eur, a že pôžičku z roku 2013 im nevrátil, preto

potvrdenie o jej vrátení z 19.09.2016 nezodpovedá skutočnému stavu veci a bolo by nelogické, aby si
v deň vrátenia prvej pôžičky požičal od žalobcov ďalšiu sumu.

7. Žalobcovia odovzdanie peňazí žalobcami a prevzatie peňazí žalovaným preukazujú vyhlásením
žalovaného o prevzatí požičanej sumy. Žalovaný však túto skutočnosť od prvého procesného úkonu,

ktorý mu patril, popiera. Vzhľadom na teóriu negatívnej dôkaznej teórie, nie je v možnostiach žalovaného
preukázať neprevzatie peňažnej sumy. Odovzdanie peňažnej sumy a teda prevzatie tejto sumy
žalovaným mali tak žalobcovia preukazovať v konaní ďalšími dôkazmi. Za dôkaz môže slúžiť všetko,
čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných
prostriedkov. V konaní bol predložený výpis z účtu zo dňa 29.10.2015 po vybratí v hotovosti 6 000,00

eur s poznámkou pre príjemcu „strecha E. H.“. Súd však ohľadom tohto dôkazu konštatoval, že tento
výpis z účtu nepreukazuje solventnosť a bonitu žalobcov. Z tohto výpisu nie je zrejmé, že ide o účet
patriaci žalobcom, alebo aspoň jednému zo žalobcov. Navyše, stav na účte je datovaný k októbru 2015,
čiže bezmála rok pred údajným požičaním peňazí. Časové obdobie októbra 2015 súd tiež nemôže
považovať za čas poskytnutia pôžičky, kedy mali byť solventní, ako uvádza právny zástupca žalobcov

vo vyjadrení na pojednávaní dňa 27.01.2023. Súd teda nemal za preukázanú bonitu a solventnosť
žalobcov ku dňu 19.09.2016 (alebo aspoň mesiacu 09/2016) - podpis zmluvy o pôžičke. Žalobcovia
mohli svoju solventnosť preukázať aj potvrdením o výbere 26 ks 500 - eurových bankoviek, čo však
neučinili, napriek ich tvrdeniam, že tieto peniaze mali nachystané (keďže to takto bolo aj uvádzané v
predmetnej zmluve) a v konaní nebolo žalobcami tvrdené, že tieto peniaze mali uložené v domácom

prostredí. Ak sa aj odvolávali na účet so zostatkom 53.416,12 eura a teda, že boli solventní, mohli
preukázať výberom 26 ks 500 eurových bankoviek z tohto účtu, čo však neučinili. Aj z tohto dôvodu
súd považuje za veľmi nepravdepodobné, že účet patrí žalobcom (resp. jednému zo žalobcov), že boli
solventní ku dňu podpisovania zmluvy, a že žalovanému požičali 13 000,00 eur v 26- tich kusoch 500
eurových bankovkách. Proti tvrdeniam žalobcov o ich solventnosti vyznievajú aj skutočnosti z mailovej

komunikácie predloženej žalovaným. Z tejto komunikácie vyplýva, že žalobcovia ešte v októbri 2014
naliehali na žalovaného, aby im vrátil pôžičku z roku 2013, nakoľko bola v ohrození kolaudácia. Pri
takomto nedostatku peňažných prostriedkov (keď jednorazovo žiadali vrátiť až sumu 4.000,00 eur (č. l.
102, č. l. 103 a 103 rub) veľmi nepresvedčivo vyznieva suma 53. 416,12 eura na účte v roku 2015 (aj keď
má súd za to, že tento účet nepatrí žalobcom). Súd nepresvedčili tvrdenia žalobcov o tom, že napriek

zlým skúsenostiam so splácaním pôžičky z roku 2013 žalovaným a v roku 2016 pretrvávajúceho dlhu až
vo výške 8 066,00 eur, by žalovanému požičali ďalšiu nemalú sumu peňazí. Potvrdenie o vrátení pôžičky
kudňu19.09.2016(č.l.76)súdnemoholposúdiťakodôkazjednoznačnepreukazujúcisplateniepôžičky,
nakoľko sú na ňom len podpisy žalobcov, a žalovaný splatenie celej pôžičky z roku 2013 popiera. Takýtodôkaz súd z uvedeného dôvodu vyhodnotil ako nie vierohodný. V ďalšom rade, právny zástupca
žalobcov poukázal na mail žalovaného, v ktorom žalobcom uvádzal, že pre nich odkladá každé euro.
Tento mail je zo dňa 20.08.2014, teda nemožno ním preukázať splácanie, resp. ochotu splácať pôžičku

z roku 2016, a ani týmto dôkazom nemožno preukázať splatenie pôžičky z roku 2013 (ktorá nie je ani
predmetomtohtosporu).Vkonaníboloďalejžalobcamitvrdené,žežalovanémuposkytlisumu13000,00
eur, a to v 26 - tich kusoch 500 eurových bankoviek. Túto skutočnosť však žalobcovia nepreukázali,
napr. potvrdením o výbere tejto čiastky z banky, alebo iným spôsobom. Pričom, nadväzujúc na vyššie
spomenuté, ak by mali na účte 53 416,12 eur, mohli by ľahko a spoľahlivo preukázať výber 26 kusov

500 eurových bankoviek. Súd uvádol, že ani samotné tvrdenia o poskytnutí pôžičky v sume 13 000,00
eur nie sú jednoznačné (dokonca zmätočné), ako vyplýva zo zápisnice zo dňa 15.07.2020. Právny
zástupca žalobcov uviedol, že pokiaľ žalovaný napáda finančné možnosti žalobcov poskytnúť sumu 13
000,00 eur, ak bolo vrátených cca 8 000,00 eur, žalobcovia museli poskytnúť už iba cca 5 000,00 eur. V
konaní nebolo sporné, že zmluvu o pôžičke vopred nachystali žalobcovia a teda nemohli vedieť v akých
bankovkách žalovaný zostatok pôžičky z roku 2013 vráti. Teda tvrdenia žalobcov o výške poskytnutej

pôžičky vyznievajú prinajmenšom protichodne a vyvolávajú pochybnosti o celom právnom úkone ako
takom. A ak by aj poskytli žalovanému „len cca 5 000,00 eur“, aj túto skutočnosť by museli preukázať, čo
neurobili, a to vzhľadom na procesnú obranu žalovaného. V neposlednom rade, najmä s poukazom na
vyššie uvedené, žalobcovia v konaní jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností nepreukázali reálne
poskytnutie, odovzdanie, peňažnej sumy žalovanému a prevzatie tejto sumy žalovaným vo výške 13

000,00 eur (ani 8 000,00 eur vrátených + 5 000,00 eur požičaných), aj keď na to žalovaný v konaní
na prvej inštancii poukazoval. O povinnosti preukázať odovzdanie peňažnej čiastky žalovanému práve
žalobcami vo svojom rozhodnutí rozhodol aj druhoinštančný súd, keď vo svojom odôvodnení uviedol, že
na žalobcoch spočíva preukázať reálne poskytnutie predmetnej pôžičky, keď túto skutočnosť žalovaný
popiera. Žalobcovia napriek týmto skutočnostiam, k vyjadreniu k uzneseniu nepripojili žiadny z vyššie

uvádzaných možných dôkazov (najmä výpis z účtu, potvrdenie o výbere 13 000,00 eur z účtu) a ani
žiadny iný dôkaz v konaní nenavrhli.

8. Súd prvej inštancie k simulácii právnych úkonov uviedol, že sám žalovaný vo svojom vyjadrení
uvádza, že nemal na mysli, že v tomto prípade ide o simulovanie právnych úkonov, takisto obe strany,

ako žalobcovia, aj žalovaný simulovanie právneho úkonu zmluvou o pôžičke vylučujú. Navyše, ani
z vykonaného dokazovania súdu nevyplýva, že zmluva o pôžičke mala byť simulovaným právnym
úkonom, ktorým by sa zastieral iný právny úkon, napr. uznanie dlhu. Ak právnym úkonom má byť
zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky
jeho náležitosti (§ 41a ods. 2 veta prvá OZ). Z ustanovenia § 41a ods. 2 OZ vyplýva, že simulovaný

právny úkon je neplatný, ale v zásade nie je vylúčená platnosť dissimulovaného právneho úkonu, t.j.
zastieraného právneho úkonu, ktorý účastníci v skutočnosti urobili. Podmienkou však je, že zastieraný
právny úkon zodpovedá vôli subjektov, a ďalej, že sú u neho splnené i ostatné náležitosti požadované
zákonom pre jeho platnosť (napr. že vyhovuje zákonu, že ho neobchádza, resp. sa neprieči dobrým
mravom). Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený, bol by rovnako neplatný (§ 39 OZ) (viď.

napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5M Cdo/11/2009 zo dňa 19.10.2010). Z obsahu spisu a z
vykonaného dokazovania súdu vyplynulo, že zmluva o pôžičke nie je simulovaným právnym úkonom,
nakoľko sa ním nesimuloval iný právny úkon, napr. uznanie dlhu, nakoľko žalobcovia ani netvrdia, že
by žalovaný mal uznať dlh a žalovaný priamo vylučuje uznanie dlhu. V prípade, ak by bola zmluva o
pôžičkesimulovanýmprávnymúkonom,bolabyneplatnýmprávnymúkonom,avšakneplatnýmprávnym

úkonom by bolo uznanie dlhu, nakoľko toto nezodpovedá vôli subjektov.

9. Prvoinštančný súd doplnil, že nevykonal výsluch žalobcov v zmysle návrhu žalovaného, nakoľko z
hľadiska procesnej situácie a hospodárnosti konania nebolo potrebné tento dôkaz vykonať.

10. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania vo vzťahu medzi stranami sporu rozhodol súd
prvej inštancie podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, kedy žalovanému
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, nakoľko žalovaný bol v konaní v zrušenej a
vrátenej časti úspešný v celom rozsahu z dôvodu zamietnutia žaloby. O trovách odvolacieho konania
rozhodol v zmysle § 396 ods. 3 v spojení s 255 ods. 1 CSP, keď neúspech žalovaného v odvolacom

konaní predstavuje 0,88% (keď žalovaný bol v prvoinštančnom konaní úspešný v časti zamietnutých
úrokov z omeškania a aj voči tomuto výroku sa odvolal, pričom odvolací súd v tejto časti odvolanie
odmietol). Keďže však ide o nepatrný neúspech žalovaného, súd priznal žalovanému nárok vočižalobcom na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V konaní pritom nebol tvrdený a súd sám nezistil
žiaden dôvod na aplikáciu § 257 CSP.

11. Proti tomuto rozsudku, podľa obsahu v celom jeho rozsahu, pri uplatnení odvolacích dôvodov
v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, písm. f) tohto ustanovenia, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a písm. h), že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, podali prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie obaja žalobcovia,

ktorým sa domáhali, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie
a žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcom sumu 13.000,- eur spolu s úrokom 0,014% denne zo
sumy 13.000,- eur od 20.9.2017 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy
13.000,- eur od 20.9.2017 do zaplatenia a zmluvnú pokutu vo výške 0,03% denne zo sumy 13.000,- eur
od 20.9.2017 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcom priznal
voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Odvolatelia napadnutý rozsudok

považujú za nezákonný, skutkovo, vecne a právne nesprávny a to najmä s poukazom na nasledovné.

12. Odvolatelia zdôraznili, že v bode 26 odôvodnenia prvoinštančný súd uvádza, že nemal za
preukázané, že pri zmluve o pôžičke absentovala náležitosť slobodnej a vážnej vôle žalovaného alebo
že by zmluva o pôžičke bola žalovaným podpísaná pod nátlakom a v tiesni. Na základe takéhoto

vyhodnotenia dôkaznej situácie súdom nie je teda možné dospieť k inému právnemu posúdeniu
zmluvy o pôžičke ako, že je platná. Následne bolo potrebné sa vysporiadať s otázkou z akých
pohnútok teda žalovaný bez nátlaku a tiesne podpisoval predmetnú zmluvu, ktorá podľa jeho tvrdení
nebola predmetom jeho slobodnej a vážnej vôle. Touto otázkou sa súd vôbec žiadnym spôsobom
nezaoberal,avšakvbode31odôvodnenianadakúkoľvekpochybnosťuvádza,žežalobcoviaajžalovaný

simulovanie právneho úkonu zmluvou o pôžičke vylučujú. Odvolatelia sa stotožňujú so záverom súdu,
že na žalovaného nebol vyvíjaný, ani preukázaný žiadny nátlak a nebolo preukázané, že žalovaný by
podpisoval či už zmluvu o pôžičke alebo vyhlásenie o prevzatí požičanej sumy s absenciou náležitostí
jeho slobodnej a vážnej vôle. V tejto súvislosti absentuje odôvodnenie súdu, prečo nesmeroval
dokazovanie k tomu, aby žalovaný vysvetlil svoje pohnútky na podpísanie vyhlásenia, ak nebolo

v súlade s jeho vôľou a dokazovaním sa preukázalo, že na jeho podpísanie nebol na žalovaného
vyvíjaný nátlak a nepodpisoval ho v tiesni, ani s absenciou náležitostí jeho slobodnej a vážnej vôle.
Ak žalovaný nerozporuje, že podpísal zmluvu o pôžičke, nerozporuje podpísanie vyhlásenia dlžníka
o prevzatí požičanej sumy, nátlak a tieseň na žalovaného je vykonaným dokazovaním vylúčený,
absenciaslobodnejavážnejvôležalovanéhosúdomniejezistenáasúdzatohtoskutkovéhoaprávneho

stavu usúdil, že žalovaný konal s nedostatkom vôle a bol súčasťou zastieraného právneho úkonu, tak sa
úplne spontánne natíska otázka súčasťou zastierania čoho bol žalovaný a aký nedostatok vlastnej vôle
žalovaného pri podpísaní týchto úkonov bol vlastne dokazovaním na súde prvej inštancie preukázaný.
Konštrukcia súdu prvej inštancie o nedostatku vôle žalovaného pri podpisovaní zmluvy a vyhlásenia
nenasvedčuje tomu, že by súd ohľadne nedostatku vôle žalovaného vykonal akýkoľvek dôkaz. Tento

záver ani nijako nezdôvodnil. Dôkazom o tom, že žalobcovia žalovanému odovzdali požičanú sumu
v zmysle zmluvy o pôžičke je práve vyhlásenie žalovaného podpísané bez nátlaku a tiesne a podľa
názoru žalobcov aj v súlade so slobodu a vážnou vôľou žalovaného tak, ako to vyplýva z vykonaného
dokazovania. Súd sa nevysporiadal s predmetným vyhlásením dlžníka a začal aplikovať negatívnu
dôkaznú teóriu, ktorá mala smerovať k skúmaniu otázky, či žalobcovia v čase poskytnutia pôžičky

žalovanému boli dostatočne solventní. Toto všetko za stavu, keď žalovaný sám bez nátlaku, bez tiesne,
slobodne a vážne podpísal vyhlásenie o tom, že prevzal požičanú sumu od žalobcov a tým došlo
k naplneniu všetkých zákonných predpokladov pre platnosť zmluvy o pôžičke. Žalobcovia označili
dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, napriek tomu nesú nepriaznivé dôsledky v podobe
rozhodnutia, ktoré nevychádza zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov, ale

súd sa rozhodol aplikovať negatívnu dôkaznú teóriu a skúmať, či žalobcovia mali reálne k dispozícii
peňažné prostriedky, o ktorých sám žalovaný písomne vyhlásil, že ich od žalobcov prevzal ako pôžičku.
Takéto vyhodnotenie situácie skutkovej, dôkaznej a právnej nemôže byť považované za nič iné, len
za vadu (aplikácia negatívnej dôkazne teórie), ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Podľa odvolateľov súd sa účelovo nevysporiadal s otázkou ako a prečo vyhodnotil vyhlásenie

dlžníka o prevzatí požičanej sumy, tento listinný dôkaz nebol súdom žiadnym spôsobom posudzovaný,
ani vyhodnotený, pričom konštatovanie súdu, že žalovaný od počiatku popiera reálne poskytnutie
peňažnej sumy, je v rozpore so samotnou existenciu takéhoto vyhlásenia, ako aj s vykonaným
dokazovaním. Odvolateľom chýba zdôvodnenie prečo súd negatívnu dôkaznú teóriu nadradil nadexistenciu vyhlásenia dlžníka o prevzatí požičanej sumy, ktoré je podpísané bez nátlaku, tiesne,
slobodne a vážne a naviac je relevantným dôkazom usvedčujúcim reálny skutkový, dokonca aj právny
stav veci. Súd stranám nevysvetlil, čo sa vlastne malo zastierať, naopak pri dôkladnej analýze nemožno

listinnému dôkazu, ktorým je vyhlásenie dlžníka o prevzatí požičanej sumy vytýkať žiadne právne vady,
ani iné právne nedostatky a teda je dôvodné dospieť k záveru, že došlo k zákonnému naplneniu všetkých
požadovaných náležitostí potrebných pre platnosť a účinnosť zmluvy o pôžičke, vrátane odovzdania
peňažnej sumy.

13. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcov predložil prostredníctvom svojho
právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, ktorým navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil a priznal žalovanému trovy právneho zastúpenia za odvolacie konanie vo výške
100%.

14. Uviedol, že z odvolania žalobcov vyplýva, že povyšujú vyhlásenie nad ostatné dôkazy a úplne

opomínajú súvislosť vyhlásenia s ostatnými skutočnosťami, ktoré vyšli v konaní najavo a ktoré
spochybňujú vierohodnosť vyhlásenia. Zároveň stotožňujú uzatvorenie zmluvy o pôžičke v zmysle
jej platnosti ako úkonu podľa § 37 ods. 1 OZ s povahou zmluvy o pôžičke ako reálnym kontraktom.
Následne žalovaný poukázal na závery Krajského súdu v Trnave v uznesení č.k. 25Co/32/2021-159 zo
dňa 8.12.2021 v bode 41. Potom s odkazom na čl. 15 ods. 1 a 2 základných zásad CSP a § 191 ods. 1 a 2

CSP zdôraznil, že splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena.
Žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz svojho opaku.
Pri hodnotení dôkazov vo vzájomnej súvislosti sudca nemusí a ani nesmie bez ďalšieho uveriť takej
verzii udalosti, ktorá odporuje bežnej ľudskej skúsenosti a ktorá navodzuje dojem celkom nelogického
nezmyselného konania ľudí, ktorí inak pôsobia racionálne. V súlade s ustálenou rozhodovacou praxou

(rozsudky NS SR sp. zn. 2Cdo 293/2008, 4Cdo 138/2009) je potrebné pri zmluve o pôžičke preukazovať
nielen samotné uzatvorenie zmluvy o pôžičke, ale aj reálne odovzdanie peňažných prostriedkov a tiež
solventnosť veriteľa. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že vierohodnosť vyhlásenia bola v konaní
značne spochybnená ostatnými skutočnosťami, ktoré boli v konaní preukázané a vyšli najavo, ktorí
zhrnul v bode 30 rozsudku a jedná sa najmä o to, že: žalovaný od prvého procesného úkonu popieral

prevzatie finančných prostriedkov, vzhľadom na teóriu negatívnej dôkaznej teórie nie je v možnostiach
žalovaného preukázať neprevzatie peňažnej sumy, súd nemal za preukázanú bonitu a solventnosť
žalobcov k 19.9.2016, z mailovej komunikácie žalobcov so žalovaným vyplýva, že žalobcovia ešte
v októbri 2014 naliehali na žalovaného, aby im vrátil pôžičku z roku 2013, nakoľko bola v ohrození
kolaudácia, tiež zmätočné tvrdenia žalobcov ohľadne poskytnutia pôžičky (zápisnica zo dňa 15.7.2020),

kde právny zástupca žalobcov uviedol, že pokiaľ žalovaný napáda finančné možnosti žalobcov, ak
bolo vrátených 8.000,- eur, žalobcovia museli poskytnúť už iba cca 5.000,- eur. Na podporu záverov
prvoinštančného súdu žalovaný ešte doplnil, že ak by žalobcovia nezískali úver v roku 2013, neboli by
solventní, aby žalovanému poskytli pôžičku 20.000,- eur, že žalovaný nevrátil žalobcom celú pôžičku
z roku 2013 (cca 8.000,- eur), avšak žalobcovia účelovo tvrdili opak a uvedené ešte označovali ako

akt dôvery, ktorý podporil žalobcov v poskytnutí pôžičky, že žalobcovia sú stále povinní splácať úver
z roku 2013, čo komplikuje možnosť tvorby úspor, že z mailu zo dňa 27.8.2014 vyplýva, že žalobcovia si
museli požičať peňažné prostriedky od známych, že z predloženej mailovej komunikácie medzi stranami
je zrejmé, že žalobcovia nemali k žalovanému dôveru, nakoľko im nevracal pôžičku z roku 2013 včas
a je nelogické, aby si žalovaný v deň vrátenia pôvodnej pôžičky požičal od žalobcov ďalšiu sumu,

pričom uvedené nelogickosti spochybňujú okolnosti poskytnutia pôžičky a pravosť vyhlásenia, aj že
v konaní bola predložená aj iná listina (potvrdenie o vrátení dlžnej sumy podpísané žalobcami), ktorá
rovnako nezodpovedala skutočnému stavu. Vzhľadom k vykonanému dokazovaniu nebolo teda možné
považovať vyhlásenie za vierohodný dôkaz, ktorý by preukazoval bez ďalšieho reálne odovzdanie
peňažných prostriedkov. Navyše žalobcovia nepreukázali ani svoju solventnosť, t.j. sa možno dôvodne

domnievať, že prostriedky na poskytnutie pôžičky vôbec ani nemali. Prvoinštančný súd sa dostatočným
spôsobom vysporiadal s dôkazom predloženým žalobcami – výpis z účtu zo dňa 29.10.2015, keď
uviedol, že nie je zrejmé kto je majiteľom účtu a navyše stav na účte je datovaný k októbru 2015,
čiže bezmála rok pred udajným požičaním peňazí. Prvoinštančný súd správne uviedol, že žalobcovia
mohli svoju solventnosť preukázať aj potvrdením o výbere 26 kusov 500 eurových bankoviek, čo

neurobili. Rovnako sa súd vysporiadal aj s tvrdením právneho zástupcu žalobcov, ktorý poukazoval
na mail žalovaného, v ktorom žalobcom uvádzal, že pre nich odkladá každé euro s tým, že tento mail
je zo dňa 20.8.2014, teda nemožno ním preukázať splácanie pôžičky, resp. ochotu splácať pôžičku
z roku 2016. Podľa názoru žalovaného aj vyššie uvedené skutočnosti svedčia o tom, že žalobcoviak septembru 2016 solventní neboli a pôžičku reálne poskytnúť nemohli. V opačnom prípade by im
nič nebránilo predložiť dôkazy na preukázanie svojej solventnosti, ako to uviedol prvoinštančný súd.
Žalovaný zdôraznil, že z odôvodnenia uznesenia je zrejmé, že odvolací súd dospel k záveru, že skutkové

okolnosti preukázané v prvoinštančnom konaní spochybnili vierohodnosť vyhlásenia a nasvedčovali,
že žalobcovia peňažné prostriedky v skutočnosti žalovanému neodovzdali a je preto nepochybné, že
prvoinštančný súd postupoval správne, keď v rozhodnutí vychádzal z vykonaného dokazovania ako aj
právnych záverov odvolacieho súdu a dospel k záveru, že nebolo preukázané odovzdanie predmetu
pôžičky zo strany žalobcov žalovanému ako jednej zo základných požiadaviek pre vznik právneho

vzťahu z pôžičky. S ohľadom na uvedené námietky žalobcov proti rozsudku neobstoja. Žalovaný sa plne
stotožňuje so závermi prvoinštančného súdu uvedenými v rozsudku.

15. Žalobcovia vo svojom následnom písomnom vyjadrení uviedli, že zotrvávajú na svojich doposiaľ
produkovaných ústnych a písomných vyjadreniach. Zdôraznili, že povinnosťou súdu prvej inštancie bolo
zistiť, či predmetná zmluva je simulovaný právny úkon a ak áno, aký právny úkon ňou bol zastretý a či

zastretý právny úkon je platný a či z neho vznikol žalovaný nárok, ako to vyplynulo zo zrušujúceho
rozhodnutia Krajského súdu v Trnave. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie je nepochybné,
že zmluva o pôžičke je platný právny úkon, ktorému neabsentovala náležitosť slobodnej a vážnej vôle
žalovaného, ani že by táto bola žalovaným podpísaná pod nátlakom a v tiesni. Simuláciu predmetného
právnehoúkonutaksúdjednoznačnevylúčil.Toplatíajpriúkone,ktorýmdošlokprehláseniužalovaného

o prevzatí peňažnej pôžičky podpísaného v rovnaký deň ako zmluva o pôžičke. Už len tieto závery súdu
vylučujú úvahy o tom, že je namieste použiť negatívnu dôkaznú teóriu. Nie je možné logicky, racionálne
a právne obhájiť uplatnenie negatívnej dôraznej situácie za stavu, ak bolo prehlásenie o prevzatí
peňažnej pôžičky podpísané žalovaným, vyhodnotené súdom ako právny úkon vykonaný žalovaným na
základe jeho slobodnej, vážnej a zrozumiteľnej vôle bez nátlaku. Uplatnenie negatívnej dôkaznej teórie

nie je možné zo strany žalobcov potom považovať za nič iné, iba za porušenie ich ústavného práva na
spravodlivý súdny proces. Žalobcom chýba v rozhodnutí súdu prvej inštancie úvahy smerujúce k tomu,
prečo súd vyhodnotil písomné prehlásenie žalovaného o prevzatí pôžičky za platný právny úkon, právne
perfektný a pritom následne ustálil, že takto ním vyhodnotený dôkaz je dôkaz s nižšou právnou silou
ako dodatočne žalovaným uplatnená negatívna dôkazná teória, v ktorej žalovaný zrazu tvrdí, že peniaze

neprevzal. Žalobcovia zdôraznili, že súd prvej inštancie si pritom úplne nekriticky osvojil rešpektovanie
negatívnej dôkaznej teórie a teda aj tvrdenie žalovaného, že peniaze od žalobcov neprevzal, naviac
produkované žalovaným až v závere dokazovania. Súd nepochopiteľne a nelogicky nemal najmenšiu
snahu napriek návrhom žalobcov odstrániť tento zásadný rozpor v tvrdeniach žalovaného, keď
tento najskôr podpísal prehlásenie o prevzatí peňažných prostriedkov a následne začal proti svojmu

písomnému prehláseniu uplatňovať negatívnu dôkaznú teóriu, v rámci ktorej začal tvrdiť, že peňažné
prostriedky neprevzal. Súd prvej inštancie neposkytol žiadne zdôvodnenie, prečo sa nevysporiadal
s takto závažným rozporom v tvrdeniach žalovaného, ani prečo nemal snahu takto výrazný nedostatok
v skutkových tvrdeniach žalovaného odstrániť. Takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie bez kľúčového
zdôvodnenia, robí napadnutý rozsudok arbitrárnym, zmätočným a nepreskúmateľným. Nie je možné

stotožniť sa s tým, že spornou skutočnosťou je, či došlo k odovzdaniu peňažných prostriedkov
žalovanému, keďže žalovaný sám písomne prehlásil, že peňažné prostriedky prevzal. Žalobcovia
predložili viacero dôkazov preukazujúcich ich bonitu a solventnosť napr. predmetný výpis z účtu. Keď
žalobcovia preukázali platnú zmluvu o pôžičke, ako aj vyhlásenie o prevzatí finančných prostriedkov,
existenciu svojich finančných prostriedkov na preukázanie svojej bonity, malo byť na ťarchu žalovaného,

aby preukázal, že k prevzatiu finančných prostriedkov nedošlo. Žalobcovia riadne preukázali existenciu
svojich finančných prostriedkov, ktoré mali uložené nielen na bankových účtoch, ale aj v hotovosti z titulu
predaja bytu, disponujú zbierkou euromincí, čicennýmipapiermi. Postup súdu, keď nerešpektoval platnú
a účinnú zmluvu o pôžičke, ako aj prehlásenie dlžníka o prevzatí finančných prostriedkov, žalobcovia
považujú za narušenie právnej istoty zmluvných vzťahov a neprihliadanie na samotné prehlásenie

žalovaného o prevzatí finančných prostriedkov a nevykonanie akýchkoľvek krokov súdu smerujúcich
k zisteniu pohnútky prečo tak žalovaný urobil, keď podľa jeho tvrdení finančné prostriedky neprevzal,
považujú žalobcovia za odňatie možnosti konať pred súdom. V konaní pred súdom prvej inštancie bola
preukázaná konverzácia so žalovaným, v ktorej uviedol, že „Šetrím pre Vás každé euro“, čo by nebolo
dôvodné, keby nedošlo k skutočnému odovzdaniu finančných prostriedkov. Pohnútkou žalovaného,

prečo by vôbec uzatváral zmluvu o pôžičke a podpisoval vyhlásenie, ako aj s racionálnym vysvetlením,
prečo žalobcom v komunikácii uvádzal, že pre nich šetrí každé euro, keď podľa jeho vyjadrení nedošlo
k odovzdaniu finančných prostriedkov, sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. Súd neposkytol
akékoľvek odôvodnenie jeho úvah na základe ktorých dospel k zamietajúcemu rozhodnutiu, čo činínapádané rozhodnutie arbitrárnym, zmätočným a nepreskúmateľným. Na základe vyššie uvedeného
podľa žalobcov teda nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že ku skutočnému odovzdaniu peňažných
prostriedkov došlo a to najmä ak žalovaný podpísal slobodne, vážne a bez tiesne a nátlaku, zmluvu

o pôžičke, rovnako ako aj vyhlásenie o prevzatí finančných prostriedkov Žalovaný žalobcom v písomnej
komunikácii uviedol, že pre nich šetrí každé euro, žalovaný žalobcom niekoľkokrát prisľúbil, že im
finančné prostriedky vráti a žalobcovia boli v čase uzavretia zmluvy o pôžičke solventní.

16. V následnej duplike žalovaný prostredníctvom svojho právneho zastupcu uviedol, že prvoinštančný

súd postupoval v súlade so zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu, pričom v súlade s § 191 CSP
vyhodnotil všetky dôkazy jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti, pričom v rozsudku vyčerpávajúcim
spôsobom zhrnul skutočnosti, ktoré spochybnili vierohodnosť vyhlásenia o prevzatí požičanej sumy zo
dňa19.9.2016,čožalobcoviaúplneopomínajú,keďnaďalejtvrdia,ževyhlásenímpreukázaliodovzdanie
peňažných prostriedkov žalovanému. Pokiaľ uvádzajú, že svoju solventnosť preukázali výpisom z účtu,
súd správne uviedol, že nie je zrejmé, že ide o účet patriaci žalobcom, navyše je datovaný v októbri 2015,

teda bezmála rok pred údajným požičaním peňazí. Pokiaľ žalobcovia poukazujú na mail žalovaného,
v ktorom uviedol, že pre nich šetrí každé euro, s tým sa prvoinštančný súd vysporiadal tak, že predmetný
mail je zo dňa 20.8.2014 a teda ním nemožno preukázať ochotu splácať pôžičku z roku 2016. Dôkazné
bremeno v danom prípade zaťažovalo žalobcov, ktorí ako jediní mohli svoju prípadnú solventnosť
preukázať. Súd správne uviedol, že ju mohli preukazovať napríklad potvrdením o výbere 26 kusov

500-eurových bankoviek, rovnako mohli predložiť výpis z účtu k času, keď uvedenú sumu vyberali
z banky. Napriek tomu žalobcovia žiadny takýto, a ani iný relevantný dôkaz nepredložili, na základe
čoho reálne poskytnutie pôžičky nepreukázali. Žalovaný je toho názoru, že žalobcovia svoju solventnosť
ani nemohli preukázať, nakoľko stále splácajú úver na nehnuteľnosť poskytnutý v roku 2013, keď
na nehnuteľnosti žalobcov je stále zapísané záložné právo v prospech Slovenskej sporiteľne, a.s.,

a prípadne aj pôžičky, ktoré im boli poskytnuté zo strany známych (napr. mail zo dňa 27.8.2014,
z ktorého vyplýva, že žalobcovia si museli požičiavať peňažné prostriedky od známych). Uvedené
značne spochybňuje možnosti žalobcov poskytnúť žalovanému ďalšiu pôžičku. Za správny výsledkom
vykonaného dokazovania zodpovedajúci treba považovať aj právny záver prvoinštančného súdu o tom,
že žalobcovia neuniesli v konaní dôkazné bremeno, keď síce preukázali samotné uzavretie zmluvy

o pôžičke, ale nepreukázali, že reálne žalovanému peniaze aj odovzdali, resp. ani to, že takouto čiastkou
vôbec disponovali. V tomto smere žalovaný poukázal na nesprávne právne posúdenie veci žalobcami,
ktorí neustále stotožňujú platnosť právneho úkonu s reálnosťou právneho úkonu, ktorá sa pri zmluve
o pôžičke vyžaduje. Následne žalovaný odkázal na súvisiacu judikatúru ÚS SR. S ohľadom na uvedené
sú podľa žalovaného tvrdenia žalobcov, ktorými splnenie povinnosti uloženej prvoinštančnému súdu

odvolacím rozporujú, účelovo zavádzajúce. Rovnako je účelová a nesprávna aj samotná argumentácia
žalobcov. Prvoinštančný súd komplexne vyhodnotil zistený skutkový stav, správne posúdil všetky dôkazy
jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti a na takto správne zistený skutkový stav aplikoval správne predpisy
a vec správne vyhodnotil a uzavrel. Vzhľadom na to navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
potvrdil a žalovanému priznal trovy právneho zastúpenia za odvolacie konanie.

17. K duplike žalovaného žalobcovia prostredníctvom svojho právneho zastúpenia predložili ďalšie
písomné vyjadrenie, v ktorom uviedli, že zotrvávajú na svojich doposiaľ produkovaných tvrdeniach.
Zopakovali, že zmluva o pôžičke je právne perfektným úkonom, pričom jej simulácia je vylúčená,
pričom súd sa následne vôbec nevysporiadal s otázkou z akého dôvodu by žalovaný podpisoval zmluvu

o pôžičke, ak tvrdí, že k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov nedošlo. Žalobcovia namietajú
aj obštrukčné tvrdenia o tom, že by neboli solventní, ak by nezískali pôžičku, keďže súdu preukázali,
že v čase poskytnutia pôžičky nedisponovali len a výlučne finančnými prostriedkami na bankovom
účte, ale rovnako aj finančnou hotovosťou a cennými papiermi, ich solventnosť preto nemôže byť
žiadnym spôsobom spochybnená. Žalovaný prehlásenie o prevzatí peňažnej sumy učinil slobodne,

vážne a zrozumiteľne a je teda legitímne na strane žalobcov považovať toto prehlásenie za právne
perfektný úkon. Je ťažké dospieť k záveru aký iný a relevantnejší dôkaz ako predmetné prehlásenie
mali žalobcovia na preukázanie svojich tvrdení o vyplatení pôžičky žalovanému predložiť. Natíska
sa otázka, či nemalo byť dôkazné bremeno prenesené na žalovaného, ktorý naviac nerozporoval
pravosť a vierohodnosť prehlásenia o prevzatí požičanej sumy. Súd sa nezaoberal a ani nezdôvodnil

z akých skutočností dospel k tomu, že žalovaný rozporuje svoju prejavenú vôľu pri podpise daného
prehlásenia a tvrdenia žalovaného vyhodnotil bez akejkoľvek skutkovej a právnej opory a nesnažil sa
stranám sporu poskytnúť akékoľvek zdôvodnenie svojich úvah. Ak boli oba právne relevantné úkony
súdom určené za platné, dokazovaním nebolo zistené, že by žalovaný uzavrel niektorý z nich podnátlakom alebo v tiesni a absencia slobodnej a vážnej vôle nebola súdom takto zistená a následne
súd konštatuje, že žalovaný konal s nedostatkom vôle a bol súčasťou zastieraného právneho úkonu,
súd sa mal následne vysporiadať aj s otázkou, aký právny úkon teda žalovaný vôbec zastieral. Súd

sa mal minimálne zaoberať úmyslom a pohnútkou žalovaného, prečo tento listinný dôkaz podpísal.
Súd negatívnu dôkaznú teóriu nesprávne aplikoval a to jednak s poukazom na to, že konštatoval, že
oba právne úkony sú platné a jednak preto, že ak už túto teóriu aplikoval a bolo dôkazné bremeno
na žalobcoch, ktorí riadne preukázali reálne poskytnutie finančných prostriedkov aj solventnosťou,
malo byť následne dôkazné bremeno presunuté na žalovaného, ktorý rozporoval prevzatie finančných

prostriedkov, avšak nerozporoval to, že slobodne, vážne, zrozumiteľne a bez nátlaku podpísal listinu,
ktorou prevzatie finančných prostriedkov potvrdil. Taký kľúčový dôkaz, ako prehlásenie o prevzatí
finančných prostriedkov s podpisom žalovaného nemal byť na základe použitia negatívnej dôkaznej
teórie vyhodnotený na ťarchu žalobcov. Negatívnu dôkaznú teóriu súd nesprávne aplikoval, keď túto
postavil nad predložené listinné dôkazy, z ktorých jednoznačne vyplývajú tvrdenia žalobcov. Naviac
súd neodôvodnil na základe akej skutočnosti dospel k záveru, že žalovanému absentovala vôľa pri

podpise prehlásenia o prevzatí finančných prostriedkov, svoje úvahy oprel iba o tvrdenia žalovaného
a na ich preukázanie nevykonal žiaden dôkaz. Takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie je podľa žalobcov
zjavne arbitrárne a nepreskúmateľné a nerešpektovaním nimi predložených dôkazov, s ktorými sa súd
nedostatočne vysporiadal, došlo k narušeniu ich právnej istoty.

18. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.

19. Prvoinštančný súd vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom č.k. 20C/77/2018-113 zo dňa 19.10.2020,
ktorým žalobe v prevažnej časti vyhovel, keď vo výroku I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcom
sumu 13.000,- eur spolu s úrokom 0,014% denne zo sumy 13.000,- eur od 20.9.2017 do zaplatenia,

s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 13.000,- eur od 20.9.2017 do zaplatenia a zmluvnú
pokutu vo výške 0,03% denne zo sumy 13.000,- eur od 20.9.2017 do zaplatenia, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku, pričom vo zvyšnej časti vo výroku II. (t.j. v časti úrokov z omeškania 0,475% od
20.9.2017 do zaplatenia) žalobu zamietol a vo výroku III. rozhodol, že žalobcovia majú voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

20. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, uznesením č.k. 25Co/32/2021-159
zo dňa 8.12.2021 výrokom I. odvolanie proti zamietajúcemu výroku II., ako s poukazom na ust. § 359
CSP neprípustné, s použitím § 386 písm. b) CSP, odmietol a výrokom II. napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie vo vyhovujúcom výroku I. a v závislom výroku III. o náhrade trov konania zrušil a v zrušenom

rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Následne prvoinštančný
súd vydal preskúmavaný rozsudok, voči ktorému bolo podané popísané odvolanie.

21. O predmetnom odvolaní žalobcov rozhodol Krajský súd v Trnave ako odvolací po prvýkrát
rozsudkom č.k. 24Co/60/2023-258 zo dňa 12.9.2023, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil

a žalovanému priznal voči žalobcom 1 a 2 náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom sa
v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožnil so závermi súdu prvej inštancie a nadväzne vysporiadal s odvolacou
argumentáciou žalobcov.

22. Na základe dovolania podaného žalobcami Najvyšší súd SR uznesením č.k. 5Cdo/50/2024-358 zo

dňa 25.6.2025 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom tiež zrušil
uznesenie Okresného súdu Trnava zo 4. decembra 2023 č.k. 20C/77/2018-280 (súvisiace uznesenie
o náhrade trov konania).

23. V predmetnom rozhodnutí dovolací súd dôvodil tým, že odvolací súd hodnotil vykonané dokazovanie

v rozpore so zisteným skutkovým stavom, čo viedlo k tomu, že dôvody rozhodnutia odvolacieho
súdu nie sú presvedčivé. Neobstojí tvrdenie odvolacieho súdu o nesolventnosti žalobcov, ktorá nemá
oporu vo vykonanom dokazovaní. Pokiaľ ide o tvrdenie odvolacieho súdu, že žalovaný nevrátil
žalobcovi pôžičku 20.000 euro z roku 2013, tak aj toto tvrdenie má trhliny, keď žalobcovia tvrdia, že
v roku 2016 bol ešte pretrvávajúci dlh vo výške 8.066 eur, vracanie peňazí preukazujú aj mailovou

komunikáciou, ktorým tvrdeniam však odvolací súd nevenoval náležitú pozornosť. Napriek tvrdeniam
žalobcov, ktoré zaznelo aj v dovolaní, že v rovnakom skutkovom prípade tých istých strán sporu, avšak
v inom konaní pred súdom vedeným pod sp. zn. 18Up/274/2023, IČS: 6123240294, právny zástupca
žalovaného opiera svoju právnu argumentáciu o neplatnosť uznania dlhu, odvolací súd nezisťoval,či si účastníci predmetného sporu predtým požičiavali peniaze a čo je predmetom upomínacieho
konania. Odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je pre nezrozumiteľnosť dôvodov
nepreskúmateľné, a to do takej miery, že nerešpektovaním pravidla riadneho odôvodnenia rozhodnutia

súdu došlo v konaní k procesnej vade v zmysle § 420 písm. f) CSP. Vada tejto povahy je dôvodom, ktorý
zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale zároveň aj jeho dôvodnosť. Rozhodovacia prax najvyššieho
súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 420 CSP, dovolaním
napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho, aby sa dovolací súd zaoberal správnosťou právnych
záverov, na ktorých spočíva zrušované rozhodnutie súdu.

24. So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie (§ 449 ods. 1 CSP v spojení s § 450 CSP), taktiež dovolací súd zrušil aj súvisiace rozhodnutie
o trovách konania.

25. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zastúpenia doručil do spisu vyjadrenie k predmetnému

uzneseniu NS SR, v ktorom žiadal, aby odvolací súd opätovne potvrdil rozsudok okresného súdu
a priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%.

26. V úvode podania žalovaný poukázal na argumentáciu Krajského súdu v Trnave a Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky. Následne opísal genézu vzájomných vzťahov sporových strán. K zmluve

o pôžičke zo dňa 19.9.2016 (druhá zmluva o pôžičke) uviedol, že od počiatku namietal, že žalobcovia
mu pôžičku na základe druhej zmluvy nikdy reálne neposkytli a druhú zmluvu o pôžičke rovnako ako aj
vyhlásenie podpísal pod tlakom zo strany žalobkyne 2 bez toho, aby mu bola pôžička reálne poskytnutá.
Nakoľkožalovanýnemalpeniazenasplatenieprvejzmluvyopôžičkezodňa14.2.2013,keďneuhradená
časť do dnešného dňa predstavuje sumu 8.066,- eur, pod nátlakom žalobkyne 2 podpísal potvrdenie

o vrátení pôžičky zo dňa 19.9.2016, druhú zmluvu o pôžičke a vyhlásenie, ktoré mu žalobkyňa 2
predložila, bez toho, aby vrátil žalobcom tvrdenú sumu a bez toho, aby mu žalobcovia poskytli sumu
uvedenú v druhej zmluve o pôžičke a vyhlásení. Žalobcovia pritom v konaní svoj nárok preukazovali
výlučne vyhlásením. Žalovaný predmetný nárok od počiatku rozporoval, pričom uviedol, že žalobcovia
jednak nemali vôľu poskytnúť žalovanému druhú pôžičku a zároveň nemali finančné prostriedky na jej

poskytnutie a prostriedky mu reálne ani neposkytli.

27. K zmluve o pôžičke zo dňa 14.2.2013 (prvá zmluva o pôžičke) žalovaný uviedol, že pomáhal
žalobcom v roku 2013 pri vybavovaní úveru na dostavbu rodinného domu v C., pričom sa dohodli, že
žalobcovia navýšia úver o 20.000,- eur, ktoré peniaze následne poskytnú žalovanému ako pôžičku,

o čom podpísali žalobcovia ako veritelia a žalovaný ako dlžník v domácnosti žalobcov v C. dňa 14.2.2013
zmluvu o pôžičke, ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť do 1.7.2013. Spolu s prvou zmluvou o pôžičke
podpísal žalovaný v ten istý deň aj uznanie dlhu, pričom žalobcovia mu prvú pôžičku poskytli na základe
prevodu uskutočneného dňa 15.2.2013. Žalovaný túto pôžičku splácal, pričom k 19.9.2016 bola výška
nesplatenej časti 8.066,- eur, ktorú neuhradil do dnešného dňa. Žalobcovia podali dňa 22.2.2023 voči

žalovanému v poradí druhú žalobu, v ktorej sa domáhali vrátenia sumy 16.600,- eur z titulu prvej
zmluvy o pôžičke, po čiastočnom späťvzatí sumy 10.806,-eur, ktoré konanie bolo vedené upomínacím
súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 18Up/274/2023 a následne pred Okresným súdom Trnava pod
sp. zn. 102C/60/2023. Žalovaný dal do pozornosti, že žalobcovia podali žalobu z titulu prvej zmluvy
o pôžičke dňa 22.2.2023, t.j. po tom, ako boli neúspešní v tomto súdnom konaní. Okresný súd Trnava

vydal rozsudok č.k. 102/60/2023-133 zo dňa 16.4.2025, ktorým žalobu žalobcov zamietol z dôvodu
premlčania, voči ktorému rozsudku žalobcovia podali odvolanie. V nadväznosti na tvrdenia najvyššieho
súdu v predmetnom uznesení žalovaný uviedol, že zostatok dlhu na základe prvej zmluvy o pôžičke je
vo výške 8.066,- eur, ktorá suma nebola do dnešného dňa uhradená, hoci žalobcovia v tomto súdnom
konaní tvrdili, že im suma vrátená bola. Čo sa týka vzájomnej komunikácie medzi stranami, na ktorú

poukazuje dovolací súd, táto prebiehala pred uzatvorením druhej zmluvy o pôžičke a týkala sa prvej
zmluvy o pôžičke, preto nepreukazuje solventnosť žalobcov pre poskytnutie druhej pôžičky, v dôsledku
čoho je táto komunikácia pre toto konanie irelevantná.

28. V ďalšej časti podania žalovaný poukázal na rozpory v tvrdeniach žalobcov v tomto konaní a v konaní

sp. zn. 102C/60/2023. Žalovaný poukázal na tvrdenia žalobkyne 2 v konaní sp. zn. 102C/60/2023,
kde na pojednávaní dňa 22.1.2025 uviedla, že trvá na tom, že žalobcom nevrátil časť pôžičky vo
výške, ktorá je aktuálne 10.806,- eur predmetom konania s tým, že pokiaľ ide o sumu 8.066,- eur,
jedná sa o tú istú sumu, ktorá je uplatňovaná v danom konaní z titulu pôžičky 20.000,- eur. Z tohtotvrdenia žalobkyne 2 žalovaný vyvodil, že žalovaný žalobcom pôžičku z titulu prvej zmluvy o pôžičke
nevrátil a teda žalobcovia vydali žalovanému potvrdenie bez reálneho základu. V tejto súvislosti ako na
dôkaz poukázal na pripojenú zápisnicu z konania sp. zn. 102C/60/2023 zo dňa 22.1.2025. Žalovaný

pokračoval, že uvedené tvrdenia žalobkyne 2 sú v absolútnom rozpore s tvrdeniami žalobcov v tomto
konaní, keď tvrdili, že s poukazom na potvrdenie o vrátení pôžičky došlo k reálnemu vráteniu požičanej
sumy. Skutočnosť, že žalovaný pri podpisovaní spornej zmluvy o pôžičke vyrovnal svoj predchádzajúci
záväzok bola akýmsi „aktom dôvery“. Porovnaním tvrdení žalobcov v konaní sp. zn. 102C/60/2023
a v tomto konaní je zrejmé, že sú založené na úplne protirečivých skutočnostiach. V tejto súvislosti

žalovaný poukázal na ust. § 132 ods. 1 a § 150 ods. 1 CSP. Odkázal tiež na rozsudok Krajského súdu
Trnavasp.zn.9Co/255/2017zodňa28.11.2018,podľaktoréhoporušeniepovinnostivzmysle§150ods.
1 CSP uvádzať svoje skutkové tvrdenia pravdivo a úplne, má za následok prehru sporu. Poukázal tiež na
komentár(Ščevček,M.,Dulák,A.,Bajánková,J.,Fečík,M.,Sedlačko,F.,Tomašovič,M.akol.Občiansky
zákonník II. § 451-880. komentár.Praha: C.H.Beck, 2015, 570s.), z ktorého zdôraznil, že strana nesmie
zamlčať skutkové tvrdenia, o ktorých vie a úmyselné predkladanie nepravdivých tvrdení môže vyústiť do

toho, že súd pri hodnotení dôkazov zohľadní nízku vierohodnosť strany sporu. Z vyššie uvedeného je
podľa žalovaného zrejmé, že žalobcovia úmyselne a vedome uvádzali nepravdivé podstatné skutočnosti
a nesplnili si povinnosti z ust. § 132 a § 150 CSP, t.j. neuviedli pravdivo a úplne rozhodujúce skutočnosti.

29. V ďalšej časti vyjadrenia žalovaný zaujal stanovisko k popretiu pravdivosti vyhlásenia. Uviedol,

že žalobcovia ako jediný dôkaz reálneho poskytnutia peňazí predložili vyhlásenie, pričom žalovaný od
počiatku popieral reálne poskytnutie peňažnej sumy a spochybňoval pravdivosť vyhlásenia. Vyhlásenie
má pritom povahu tzv. súkromnej listiny a v zmysle uznesenia NS SR sp. zn. 9Cdo/187/2022 zo dňa
27.1.2023 publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov SR 3/2024 pod R16 pri súkromnej listine
stačí formálne popretie jej správnosti druhým účastníkom, aby nastúpila dôkazná povinnosť a dôkazné

bremeno toho účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré mali byť súkromnou listinou preukázané. Listiny
sú jedným z klasických dôkazných prostriedkov. V civilnom konaní pri dokazovaní listinou súd skúma
jej pravosť, t.j. či pochádza od toho, kto je na nej ako vydavateľ podpísaný, či nie je jej obsah porušený
a ďalej správnosť jej obsahu. Pri súkromnej listine stačí popretie správnosti jej obsahu k tomu, aby
jej správnosť (pravdivosť) musela byť preukázaná tým, kto sa jej dovoláva. Pri súkromnej listine teda

stačí formálne popretie jej správnosti druhým účastníkom, aby nastúpila dôkazná povinnosť a bremeno
toho účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré mali byť preukázané súkromnou listinou, pričom dôkazné
bremeno strán pravosti i pravdivosti obsahu je na tom, kto sa listiny dovoláva (rozsudok NS SR sp.
zn. 1Cdo 15/2003 (ZSP 60/2023)). Z citovaného je podľa žalovaného zrejmé, že v prípade ak strana
namietne pravdivosť súkromnej listiny, dôkazné bremeno znáša ten, kto z nej vyvodzuje priaznivé

dôsledky. Žalovaný zotrváva na svojich tvrdeniach, že žalobcovia mu žiadnu pôžičku na základe
druhej zmluvy o pôžičke neposkytli, finančné prostriedky mu neodovzdali a v tom čase ani finančnými
prostriedkami nedisponovali, pričom sú značné pochybnosti aj o vôli žalobcov poskytnúť žalovanému
ďalšiu pôžičku, keďže im žalovaný nevracal ani prvú pôžičku. Nakoľko žalovaný poprel pravdivosť
vyhlásenia a odmieta, že by mu žalobcovia reálne odovzdali finančné prostriedky, dôkazné bremeno

zaťažuje žalobcov, ktorí sú povinní preukázať reálne odovzdanie finančných prostriedkov žalovanému,
ktoré žalobcovia neuniesli a sú nútení znášať negatívne procesné dôsledky – zamietnutie žaloby.

30. V závere podania žalovaný zhrnul, že odvolací súd zhodnotil vykonané dokazovanie v súlade so
zisteným skutkovým stavom, keď jeho závery vyplývajú z komplexného posúdenia tvrdení sporových

strán a k nim predloženým dôkazom. Žalovaný zotrváva na svojich tvrdeniach o nesolventnosti žalobcov.
Žalovaný žalobcom pôžičku na základe prvej zmluvy nevrátil, čo jednoznačne vyplýva z konania sp.
zn. 102C/60/2013, v ktorom žalobcovia žalujú žalovaného práve o vrátenie tejto pôžičky. Žalobcovia
svoju solventnosť nijakým spôsobom nepreukázali, keď súdy správne vyhodnotili žalobcom predložený
výpis z účtu, z ktorého nie je možné zistiť, že skutočne patrí žalobcom. Zároveň predložený výpis

bol datovaný viac ako rok pred údajným poskytnutím druhej pôžičky. Žalovaný doplnil, že žalobcovia
v konaní ani netvrdili, ani nepreukázali kedy a akým spôsobom ich mal žalovaný požiadať o poskytnutie
pôžičky. Žalovaný pritom nemal vôľu na poskytnutí novej pôžičky a žalobcovia nikdy nepreukázali,
že by ich žalovaný o to požiadal. Ohľadne poukázania NS SR na konanie sp. zn. 18Up/274/2023
žalovaný uviedol, že žalobcovia toto konania prvýkrát spomenuli až v podanom dovolaní a teda sa

jednalo o čisto nové skutočnosti. Pokiaľ žalobcovia v dovolaní poukazovali na uznanie dlhu, ktoré bolo
podpísané 14.2.2013, vzťahuje sa práve k prvej zmluve o pôžičke. Ako dôkaz žalovaný pripojil rozsudok
sp. zn. 102/60/2023, z ktorého je možné zistiť skutkový stav, ako ho tvrdia žalobcovia a z ich tvrdení
je potrebné ustáliť, že žalovaný pôžičku z titulu prvej zmluvy nevrátil. Vzťahy medzi nimi boli od roku2014 značne napäté, čo spochybňuje vôľu žalobcov na poskytnutie ďalšej pôžičky. Nie je pritom možné
posudzovať prípadné nároky žalobcov z titulu prvej zmluvy o pôžičke v tomto konaní, nakoľko tomu bráni
prekážka litispendencie, či res iudicata. Vzhľadom na vyššie uvedené podľa žalovaného je zrejmé, že

prvoinštančný aj odvolací súd riadne a dostatočne zistili skutkový stav, závery odvolacieho súdu boli
správne a zodpovedajúce skutočnému stavu medzi stranami.

31. V záverečnej časti vyjadrenia žalovaný dodal, že ním predkladané dôkazy nemožno považovať
za novoty, keďže všetky spĺňajú výnimku podľa § 366 písm. d) CSP, t.j. nemohli byť uplatnené pred

súdom prvej inštancie, resp. ani v pôvodnom odvolacom konaní, preto dôkazy predkladané žalovaným
sú predložené včas a je potrebné na ne prihliadať.

32. Vzhľadom na to, že žalovaným k vyjadreniu pripojené: rozsudok Okresného súdu Trnava
z 16.4.2025, dopĺňací rozsudok zo 14.5.2025, ako i zápisnica z pojednávania 22.1.2025, sú datované
až v priebehu dovolacieho konania a teda nemohli byť použité už vo vyjadrení žalovaného k odvolaniu,

v zmysle § 366 písm. d/ CSP nedošlo k diskvalifikácii týchto novôt. Vyjadrenie žalovaného bolo
aj s prílohami doručené žalobcom, pričom tieto pripojené listiny ani ich obsah neboli protistranou
spochybnené, v dôsledku čoho na vykonanie týchto dôkazov sa uplatnilo ust. § 204 CSP v spojení s
§ 378 ods. 1 CSP.

33. K vyššie uvedenému vyjadreniu žalovaného podali prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
ďalšie vyjadrenie žalobcovia, ktorým opätovne navrhli, aby bolo rozhodnutie prvoinštančného súdu
zmenené tak, že žalobe bude vyhovené alebo aby bolo prvoinštančné rozhodnutie zrušené a vec mu
vrátená na ďalšie konanie.

34. V prvej časti podania sa žalobcovia vyjadrili k skutkovému stavu s tým, že NS SR uzavrel, že
konštatovanie súdu o nesolventnosti žalobcov nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a že súd sa
nevysporiadal s tvrdeniami žalobcov o tom, že žalovaný nesplatil prvú pôžičku z roku 2013 a syntézou
týchto záverov a vykonaného dokazovania nepochybne dochádza k tomu, že skutkový stav je taký ako
tvrdili žalobcovia, t.j. žalovaný prevzal pôžičku, keďže žalobcovia mali v tom čase dostatok finančných

prostriedkov na svojom účte.

35. V ďalšej časti vyjadrenia sa žalobcovia venovali vyhláseniu žalovaného o prevzatí pôžičky.
V žalovaným poukázanom prípade (R 16/2024) súd riešil súkromnú listinu poštovú doručenku, z ktorej
nevyplýva obsah doručovaného úkonu. Žalobcovia majú za to, že tento prípad nemožno v celom

rozsahu analogicky aplikovať. Vyhlásenie o prevzatí pôžičky má bližšie k hmotnoprávnemu úkonu –
uznaniu dlhu podľa § 588 Občianskeho zákonníka. Ak sám žalovaný podpísal vyhlásenie o prevzatí
pôžičky, čím verifikoval jeho obsah, dochádza k vzniku právnej fikcie, že sa tak stalo a k obráteniu
dôkazného bremena. Práve žalovaná má preukazovať, že táto skutočnosť sa nestala. Uvedené nie je
ani v rozpore s negatívnou dôkaznou teóriou, pretože táto neplatí absolútne. Je nevyhnutné vykonať

jej korekciu cez prizmu princípu venire contra factum proprium (zákaz nekonzistentného konania,
resp. zákaz konania, ktoré je v rozpore so svojím skorším konaním). Konkrétny protiargument nemá
smerovať teda k negatívnej dôkaznej teórii, ale k pozitívnemu preukázaniu, napríklad že bol donútený
podpísať vyhlásenie. V tejto súvislosti žalobcovia poukázali na rozsudok ESD zo dňa 17.5.2023 vo
veci enercity AG v. Európska komisia, T-321/20, z ktorého zdôraznili, že na základe sudcovskej zásady

nemo potest venire contra factum proprium, tiež známej ako venire contra factum pro prium non
valet, totiž nikto nemôže spochybniť to, čo predtým uznal. Poukázali tiež na rozhodnutie ÚS ČR zo
dňa 26.1.2016 sp. zn. II.ÚS 2124/2014, z ktorého okrem iného zdôraznili, že za daných okolností,
najmä so zreteľom k chovaniu žalovanej po uzavretí predmetnej zmluvy o zmluve budúcej, by bolo
žiadúce zvážiť, či sa z jej strany nejednalo o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, resp. zneužitie

práva v podobe porušenia zákazu venire contra factum proprium, t.j. výkon práva oprávneného, ktorý
je v rozpore s jeho predchádzajúcim konaním. Podľa žalobcov ak niekto svojím podpisom verifikuje
určitú skutočnosť jednostranným právnym úkonom (vyhlásenie o prevzatí pôžičky), je týmto úkonom
dobrovoľne viazaný a ak chce vyvrátiť verifikovanú skutočnosť, prechádza dôkazné bremeno na neho.
Opačný názor je absurdný a v rozpore s princípmi spravodlivosti. Názor prezentovaný žalovaným

absolútne degraduje jeho vyhlásenie o prevzatí pôžičky ako by sa nikdy nestalo. Nadväzne žalobcovia
poukázali na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 7.7.2021 sp. zn. 4Cob/15/2021, z ktorého
okrem iného zdôraznili, že súkromná listina je spravidla jediným dôkazným prostriedkom, ktorým
oprávnená osoba môže dokázať, že prebehlo určité zmluvné dojednanie... Ak by pravosť, správnosťa úplnosť písomného vyhlásenia (ručiteľského záväzku) bolo možné založiť iba na jeho formálnom
popretí, aby listina stratila všetku dôkaznú silu, bolo by to v rozpore so samotným zmyslom a účelom
takejto listiny... Ak bola súkromná listina preukázateľne riadne podpísaná, môže strana, proti ktorej

obsah listiny svedčí, vyvrátiť alebo spochybniť tento dôkaz iba tak, že podrobným substancovaným
tvrdením vysvetlí... obsah listiny nie je pravdivý a z akých dôvodov sa odchyľuje od skutočnosti. Práve
žalovaný je podľa žalobcov povinný odôvodniť prečo vyhlásene signoval, ak tvrdí, že jeho obsah nie
je pravda. Žalovaný pritom tvrdí, že bol donútený žalobcami, čo sa však nezakladá na pravde, čo
vyplýva zo zisteného skutkového stavu. Zo záverov súdu prvej inštancie (ods. 26 rozsudku) vyplýva,

že v konaní nebolo preukázané, že pri zmluve o pôžičke absentovala náležitosť slobodnej a vážnej
vôle žalovaného, alebo že by bola žalovaný podpísaná pod nátlakom a v tiesni. Žalobcovia majú za
to, že ani formálne popretie pravdivosti vyhlásenia ako popretie skutkových tvrdení podľa § 151 ods.
2 CSP neobstojí. Na účinné popretie skutočnosti prevzatia pôžičky sa vyžaduje, aby žalovaný uviedol
vlastné tvrdenie. To aj urobil. Uviedol, že vyhlásenie podpísal pod nátlakom, avšak z dokazovania
vyplýva, že k nátlaku nedošlo. Je nevyhnutné zohľadniť aj presúvanie a rozloženie dôkazného bremena.

Žalobcovia na preukázanie skutočnosti o prevzatí pôžičky predložili vyhlásenie. Dôkazné bremeno
tak prešlo na žalovaného, ktorý musí preukázať, že vyhlásenie je nepravdivé aj napriek tomu, že ho
verifikoval. Teda musí preukázať a substancovať svoje tvrdenia prečo to spravil, keď obsah popiera. Nie
je možné na vyhlásenie o prevzatí pôžičky nazerať striktne optikou procesného práva a dokazovania, je
nevyhnutné ho podrobiť aj skúmaniu z hľadiska hmotnoprávneho. Zo žalobcami poukázanej odbornej

literatúry vyplýva, že pri hodnotení dôkazov sa uplatní skutková domnienka, že ak je preukázaná pravosť
súkromnej listiny, považuje sa za správne zodpovedajúce vôli vystaviteľa to, čo je povedané nad jeho
podpisom. Pravá súkromná listina je tak dôkazom o tom, že jej vystaviteľ urobil prehlásenie v nej
zachytené alebo prejav vôle v nej obsiahnutý. Žalovaný pravosť podpisu nikdy nespochybnil, práve
naopak, potvrdil ho.

36. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolacia lehota žalobcom 1 a 2 uplynula dňa 16.3.2023, pričom podľa
§ 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania. Lehota na podanie odvolania tak neohraničuje len samotné
podanie odvolania, ale aj vymedzenie programu odvolacieho konania, teda určenie rozsahu, v akom sa

rozhodnutie napáda a argumentáciu tvrdenej vadnosti rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo.
Po uplynutí lehoty na podanie odvolania potom nemožno rozširovať, ani meniť odvolacie dôvody, ani
navrhovanédôkazy,takétodoplneniealebozmenasúprocesneneúčinné.Vdôsledkuuvedenéhopotom
odvolací súd nemohol prihliadať na zmenu či doplnenie odvolacích dôvodov žalobcov predostreté až po
uplynutí im danej odvolacej lehoty, teda aj vo vyššieuvedenom podaní.

37. Následne Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku – ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným
subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní,

že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP),
súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo

doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní
napadnutého rozhodnutia v intenciách podaného odvolania dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov nie
je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch vecne správny,

v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 CSP).

38. Predmetom konania bol žalobou uplatnený nárok žalobcov voči žalovanému na zaplatenie istiny
13.000,- eur spolu s úrokom v sadzbe 0,014% denne od 20.9.2017 do zaplatenia, úrokom z omeškania
v sadzbe 0,015% denne od 20.9.2017 do zaplatenia a zmluvnou pokutou vo výške 0,03% denne od

20.9.2017 do zaplatenia, z titulu zmluvy o pôžičke uzavretej medzi žalobcami ako veriteľmi a žalovaným
ako dlžníkom dňa 19.9.2016, na základe ktorej žalobcovia žalovanému mali poskytnúť finančné
prostriedky vo výške 13.000 eur, čo potvrdil svojim podpisom na vyhlásení dlžníka o prevzatí požičanej
sumy zo dňa 19.9.2016.39. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, ktorý je v danom prípade viazaný ako rozsahom, tak
i odvolacími dôvodmi uplatnenými v podanom odvolaní, bolo posúdiť, či došlo k naplneniu odvolacích

dôvodov, ako sú vymenované v odvolaní žalobcov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci tak, ako sú špecifikované a konkretizované v podanom odvolaní, popísanom
vyššie, so zameraním najmä na spornú otázku, či došlo k reálnemu odovzdaniu peňazí a teda k vzniku

zmluvy o pôžičke, keď žalobcovia tvrdili, že áno a žalovaný to popieral.

40. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcami uplatneného nároku, a pretože v celom rozsahu
zdieľa i jeho právne závery vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na

správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie
odchýliť, nezistil ani vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia,
vychádzajúc z odvolacej argumentácie žalobcov, dopĺňa iba nasledovné:

41. Zo záverov súdu prvej inštancie (ods. 26 preskúmavaného rozsudku) vyplýva, že v konaní nebolo
preukázané, že pri zmluve o pôžičke absentovala náležitosť slobodnej a vážnej vôle žalovaného alebo
že by zmluva o pôžičke bola žalovaným podpísaná pod nátlakom a v tiesni. Súd teda neprijal záver,
že by žalovaný konal v nedostatku vôle a išlo by o zastretý právny úkon, ako to odvolatelia nesprávne

uvádzajú.

42. Len z toho, že nebolo preukázané tvrdenie žalovaného o absencii jeho vážnej a slobodnej vôle alebo
že by zmluvu podpísal pod nátlakom a v tiesni, ale nemožno vyvodiť odvolateľmi nesprávne tvrdený
záver, že predmetná zmluva o pôžičke platne vznikla. Ako to uviedol už v prvom uznesení odvolací

súd a v preskúmavanom rozsudku aj súd prvej inštancie, zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom,
ktorý vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky, v danom prípade peňazí veriteľom dlžníkovi a dokiaľ
k odovzdaniu predmetu pôžičky nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne
(obdobne aj NS SR sp. zn. 5Cdo 55/1998, 3Cdo 325/2009). V danej veci bolo preto pre posúdenie vzniku
predmetnejzmluvyopôžičkenevyhnutnézistiť,čidošlokreálnemuodovzdaniupredmetnejsumypeňazí

žalobcami žalovanému. Žalobcovia tvrdia, že žalovanému reálne poskytli predmetnú pôžičku, ktorú
skutočnosť žalovaný popiera. Na žalobcoch teda spočíva dôkazné bremeno túto skutočnosť spôsobom
nevzbudzujúcim pochybnosti preukázať. Žalobcovia túto skutočnosť preukazovali písomnou zmluvou
o pôžičke, ale najmä písomným vyhlásením žalovaného (podpísaným žalovaným) o prevzatí požičanej
sumy,obenajednejlistinez19.9.2016.Spoukazomnatzv.negatívnudôkaznúteóriu,ktorúodvolacísúd

bližšie rozobral vo svojom prvom zrušujúcom uznesení (v ods. 43) nebolo zásadne v moci žalovaného
preukázať jeho tvrdenia, že pôžička mu reálne poskytnutá nebola, keďže neexistencia niečoho majúca
trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje, avšak neexistenciu reálneho poskytnutia pôžičky mohol
preukazovaťprostredníctvominýchexistujúcichskutočností,ktorétútonegatívnuskutočnosťpotvrdzujú.
Žalovaný tak aj urobil, keď odovzdania a prevzatie pôžičky poprel a tvrdil, že ak by žalobcovia nezískali

úver v roku 2013, neboli by solventní, aby mu poskytli pôžičku 20.000,- eur a že pôžičku z roku 2013 im
(celú) nevrátil, preto potvrdenie o jej vrátení z 19.9.2016 nezodpovedá skutočnému stavu veci a bolo by
nelogické, aby si v deň vrátenia prvej pôžičky požičal od žalobcov ďalšiu sumu, čo vážne spochybňuje
reálne poskytnutie pôžičky.

43. Podľa obsahu odvolania žalobcovia nedôvodne pripisujú listinnému dôkazu – vyhláseniu žalovaného
o prevzatí požičanej sumy, vyššiu právnu silu ako iným v konaní vykonaným dôkazom či skutočnostiam,
ktorévyšlivkonanínajavo.Vsporovomkonanísapritomuplatňujekonceptvoľnéhohodnoteniadôkazov
(§ 191 ods. 1 CSP), pričom sa hodnotí každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti
a starostlivo sa prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, a vierohodnosť každého vykonaného

dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (§ 191 ods. 1 a 2 CSP). Preto tiež platí,
že splnenie dôkaznej povinnosti (napríklad predloženie jedného izolovaného dôkazu na tvrdenie strany,
ktorý bol protistranou účinne spochybnený), nemusí automaticky znamenať aj unesenie dôkazného
bremena.44.Naviac,akonatonáležitepoukázalžalovaný,predmetnévyhláseniužalovanéhooprevzatípožičanej
sumy je súkromnou listinou pri ktorej stačí formálne popretie jej správnosti druhým účastníkom, aby

nastúpilo dôkazné bremeno toho účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré mali byť súkromnou listinou
preukázané (uznesenie NS SR sp. zn. 9Cdo/187/2022 zo dňa 27.11.2023). Pri súkromnej listine možno
spochybniť tak jej pravosť, ako aj jej obsah (pravdivosť) čírou námietkou, v dôsledku ktorej bude potom
potrebné súkromnú listinu posúdiť v rámci voľného hodnotenia dôkazov, pričom dôkazné bremeno
pravosti i pravdivosti obsahu je na tom, kto sa listiny dovoláva (rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo/15/2003

z 1.9.2003). Keďže v danom prípade žalovaný (od počiatku konzistentne) popiera pravdivosť obsahu
súkromnej listiny – Vyhlásenia dlžníka o prevzatí požičanej sumy z 19.9.2016, i z tohto hľadiska (ako i
z hľadiska negatívnej dôkaznej teórie) nastúpilo dôkazné bremeno žalobcov, ktorí sa listiny dovolávali,
preukázať pravdivosť jej obsahu a teda reálne odovzdanie predmetu pôžičky žalovanému.

45. Prvoinštantný súd pritom podľa odvolacieho súdu postupoval pri hodnotení dôkazov v danej veci

plne v súlade s vyššie citovaným ustanovením, keď všetky dôkazy vyhodnotil podľa svojej úvahy
a to jednak každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko,
čo vyšlo počas konania najavo. Nadväzne dospel aj k správnym skutkovým záverom, s ktorými sa
stotožňuje aj odvolací súd, pričom svoje závery aj riadne v súlade s ust. § 220 CSP odôvodnil.
K otázke reálneho odovzdania peňazí z titulu danej pôžičky žalobcami žalovanému prvoinštančný súd

vyčerpávajúco a presvedčivo argumentoval v ods. 30 preskúmavaného rozsudku, na ktorý odvolací
súd v podrobnostiach odkazuje rozsudku (ako je jeho obsah popísaný vyššie v ods. 7). Na základe
prvoinštančným súdom popísaného bolo potom správne uzavreté, že žalobcovia v konaní jednoznačne
a bez pochybností, napriek existencii vyhlásenia o prevzatí požičanej sumy podpísaného žalovaným,
nepreukázali reálne odovzdanie predmetu pôžičky žalovanému. Hoci, ako súd uviedol, pri reálnom

poskytnutí sumy žalovanému mali mať možnosť viacerými spôsobmi svoju solventnosť a jej poskytnutie
preukázať, čo ale neurobili. Naproti písomnému vyhláseniu žalovaného o prevzatí požičanej sumy, ktoré
prevzatie žalovaný od počiatku konania konzistentne popiera, stojí neschopnosť žalobcov preukázať
svoju solventnosť v rozhodnom období v rozsahu predmetu pôžičky, nepriamo a podporne tiež, že to,
že predchádzajúca pôžička bola poskytnutá prevodom na účet žalovaného (č.l. 96) a táto mala byť

v hotovosti, tiež protichodné tvrdenie právneho zástupcu žalobcov na pojednávaní dňa 15.7.2020, že
ak bolo dňa 19.9.2016 žalovaným vrátených z predchádzajúcej pôžičky 8.000,- eur žalobcovi museli
poskytnúť už iba 5.000,- eur, vzhľadom na to, že text zmluvy resp. vyhlásenia s rozpisom bankoviek
vopred pripravili žalobcovia, kedy nemohli vedieť v akých bankovkách dôjde k vráteniu pôžičky, i to,
že napriek zlým skúsenostiam so splácaním predchádzajúcej pôžičky by v deň jej vrátenia opätovne

požičali žalovanému nemalú sumu.

46. Súd pritom nemusí dávať odpoveď na akékoľvek otázky, hoci súvisiace s predmetom sporu, ale
nemajúce vplyv na výsledok konania a rozhodnutie, nielen s poukazom na zásadu hospodárnosti
konania zakotvenú v čl. 17 základných princípov CSP. Pre potreby rozhodnutia danej veci nebolo

nevyhnutným zisťovať, prečo žalovaný podpísal predmetné vyhlásenie o prevzatí požičanej sumy (tvrdí,
že pod nátlakom žalobkyne 2), keď prevzatie peňazí od počiatku popieral, ak strany pred súdom
zrejme zamlčiavali skutočné okolnosti daného vzťahu. Keďže ostatné dôkazy a skutočnosti, ako ich
popísal prvoinštančný súd v ods. 30 svojho rozsudku, vyvracajú, že by predmet pôžičky bol vyplatený
žalovanému, keď žalobcovia nedokázali preukázať ani to, že v čase poskytnutia pôžičky s predmetnou

sumou finančných prostriedkov disponovali, teda že v rozhodnom období boli dostatočne solventní,
nie je už rozhodujúce z akého dôvodu žalovaný predmetné prehlásenie podpísal. Pokiaľ žalobcovia aj
v odvolacom konaní opakovane poukazujú na mail od žalovaného, v ktorom uviedol, že šetrí pre nich
každé euro, prvoinštančný súd správne poukázal na to, že tento mail je zo dňa 20.8.2014, teda pred
uzavretím zmluvy o danej pôžičke v roku 2016 a preto ním nemožno preukázať ochotu žalovaného

splácať túto pôžičku. Prvoinštančný súd tiež správne uviedol, že žalobcami predložený výpis z účtu
zo dňa 29.10.2015 nepreukazuje solventnosť a bonitu žalobcov, keďže z neho nie je zrejmé či ide
vôbec o účet patriaci žalobcom a navyše stav na účte je k októbru 2015, čiže bezmála rok pred
údajným požičaním peňazí. Žalobcovia teda nijako nepreukázali, že v rozhodnom období disponovali
dostatočným množstvom finančných prostriedkov, ktoré mohli poskytnúť žalovanému z titulu predmetnej

pôžičky.

47. S otázkou prípadnej simulácie daného právneho úkonu sa prvoinštančný súd náležite vysporiadal
v ods. 31 preskúmavaného rozsudku a za situácie, že žalobcovia simuláciu popierali a žalovaný v záverekonania taktiež, pričom v tomto smere strany neposkytli súdu žiadne skutkové tvrdenia, z ktorých by sa
simulácia dala vyvodiť, prvoinštančný súd správne ustálil, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo,
že predmetná zmluva o pôžičke je simulovaným právnym úkonom.

48. K pripomienkam dovolacieho súdu odvolací súd osobitne uvádza, že vo svojom predchádzajúcom
rozsudku nevyslovil tvrdenie o nesolventnosti žalobcov, čo nemá mať oporu vo vykonanom dokazovaní.
Odvolací súd výslovne uviedol (ods. 29), že žalobcovia, na ktorých v tomto smere spočívalo dôkazné
bremeno (v zmysle aplikovanej negatívnej dôkaznej teórie, ktorú dovolací súd napriek námietkam

dovolateľa nespochybnil) „...nepreukázali, že v rozhodnom období disponovali dostatočným množstvom
finančných prostriedkov, ktoré mohli poskytnúť žalovanému z titulu predmetnej pôžičky“. Toto tvrdenie
pritom vychádza najmä z toho, že žalobcami ako dôkaz predložený výpis z účtu (č.l. 110) nepreukazuje,
že vôbec patrí žalobcom a zároveň zobrazuje stav na účte z 29.10.2015, teda takmer rok pre uzavretím
danej zmluvy o pôžičke a iné dôkazy o svojej solventnosti v rozhodnom období žalobcovia neposkytli.
Naopak a zároveň reálnemu neodovzdaniu peňazí žalovanému nepriamo a podporne nasvedčuje to,

že predchádzajúca pôžička bola poskytnutá prevodom na účet žalovaného (č.l. 96) a táto v hotovosti,
tiež pochybné tvrdenie právneho zástupcu žalobcov na pojednávaní dňa 15.7.2020, že ak bolo dňa
19.9.2016 žalovaným vrátených z predchádzajúcej pôžičky 8.000,- eur, žalobcovi museli poskytnúť
už iba 5.000,- eur, vzhľadom na to, že text zmluvy resp. vyhlásenia s rozpisom bankoviek vopred
pripravili žalobcovia, kedy nemohli vedieť v akých bankovkách dôjde k vráteniu pôžičky, i to, že napriek

zlým skúsenostiam so splácaním predchádzajúcej pôžičky by žalobcovia opätovne požičali žalovanému
nemalú sumu.

49. Pokiaľ ide o mailovú komunikáciu strán (č.l. 101- 104), ktorej podľa dovolacieho súdu odvolací
súd nevenoval náležitú pozornosť, táto pochádza z obdobia máj 2014 až september 2014, teda viac

ako 2 roky pred uzavretím predmetnej zmluvy o pôžičke (dňa 19.9.2016) a jej obsahom je naliehanie
žalobkyne 2 na žalovaného, aby zaplatil aspoň časť predchádzajúcej pôžičky, ktoré peniaze potrebujú
v súvislosti s kolaudáciou a tiež vyjadrenie žalovaného, že pre žalobcov odkladá každé euro. Daná
mailová komunikácia tak preukazuje nedostatok finančných prostriedkov žalobcov v danom období
aj existenciu časti dlhu žalovaného, bez priameho významu pre danú vec, k čomu sa odvolací súd v ods.

29 predchádzajúceho rozsudku aj vyjadril.

50. Dovolací súd tiež uvádza, že tvrdenie odvolacieho súdu, že žalovaný nevrátil žalobcovi pôžičku
20.000,- eur má trhlinu, keď žalobcovia tvrdia, že v roku 2016 bol ešte pretrvávajúci dlh vo výške
8.066,- eur. Odvolací súd však takéto vyjadrenie vo svojom predchádzajúcom rozsudku nenachádza.

Medzi stranami ale nebolo sporné, a vyplýva to už aj z konania pred Okresným súdom Trnava sp. zn.
102C/60/2023, že žalovaný mal v roku 2016 voči žalobcom dlh z pôžičky z roku 2013 ešte 8.066,- eur,
spornýmbolo,čihovdeňuzavretiadruhejzmluvyopôžičkezaplatil,keďžalobcoviavtomtokonanítvrdia
a preukazujú potvrdením z 19.9.2016 (č.l. 76), podpísaným však iba nimi, že pôžička bola splatená, čo
žalovaný popiera argumentujúc aj tým, že by bolo nelogické aby si v deň vrátenia jednej pôžičky zobral

ďalšiu. Toto tvrdenie žalobcov v tomto konaní je pritom v rozpore s ich tvrdením v konaní pred Okresným
súdom Trnava sp. zn. 102C/60/2023, kde žalujú práve nesplatenú časť prvej pôžičky.

51. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovia v podanom odvolaní ani nepoukázali na iné súdne konanie
strán vedené pod sp.zn. 18Up/274/2023 a v zmysle § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je viazaný odvolacími

dôvodmi, nebol dôvod aby skúmal, čo je predmetom daného upomínacieho konania, o ktorom naviac
ani nemal vedomosť. Odhliadnuc od toho, návrh na vykonanie takéhoto dôkazu nebol daný (§ 185 CSP).

52. K námietke dovolacieho súdu, že odvolací súd nezisťoval, či si strany predtým požičiavali peniaze,
odvolací súd uvádza, že v konaní medzi stranami nebolo sporné, že strany dňa 14.2.2013 uzavreli

písomnú zmluvu o pôžičke 20.000,- eur od žalobcov pre žalovaného, ktorá bola predmetom konania
pod sp.zn. 18Up/274/2023 na Okresnom súde Banská Bystrica, aktuálne vedeného pred Okresným
súdom Trnava pod. sp.zn. 102C/60/2023, ktoré konanie nebolo právoplatne skončené, keďže proti
zamietajúcemu rozsudku súdu z dôvodu premlčania, bolo podané žalobcami odvolanie. Odvolací súd
zdôrazňuje, že strany na poslednom pojednávaní prvoinštančného súdu vyhlásili, že nemajú žiadne

návrhy na doplnenie dokazovania, súd teda vykonal všetky navrhnuté dôkazy, z ktorých potom aj
vychádzal, pričom nebol dôvod na vykonanie dôkazov bez návrhu (§ 185 CSP).53. V zmysle prvoinštančným súdom aplikovaného ust. § 657 OZ zmluva o pôžičke je reálny kontrakt,
v dôsledku čoho je pre jej vznik potrebné, aby okrem konsenzu zmluvných strán došlo k reálnemu
odovzdaniu predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Vzhľadom na uvedené odvolacím súdom, v spojení

s odôvodnením preskúmavaného rozsudku súdom prvej inštancie, bolo potom nutné uzavrieť, že
žalobcoviavkonaníneunieslisvojezákladnédôkaznébremenokeďnepreukázali,žepredmetnúpôžičku
žalovanému reálne poskytli, teda, že došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky (13.000,- eur) žalovanému
a tým, že zmluva o pôžičke vznikla, a preto sa nemohli úspešne domáhať, aby žalovaný plnil z titulu
zmluvy o pôžičke. Žaloba preto musela byť zamietnutá.

54. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za
nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie

rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany
konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04,
III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí
dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaníalebosúnevyhnutnénadoplneniedôvodovrozhodnutia,
ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu
sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú
ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania (čl. 17 OSP), odvolací súd
nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

55. S poukazom na všetko vyššie uvedené, v spojení s odôvodnením napadnutého rozsudku
prvoinštančným súdom, po vyporiadaní sa s pripomienkami dovolacieho súdu, po skonštatovaní, že
nebol naplnený žiaden z odvolacích dôvodov uplatnených žalobcami, potom odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie ako vo výrokoch vecne správny, včítane závislého a vzhľadom na spôsob

prvoinštančného rozhodnutia i vecne správneho výroku II. o náhrade trov konania, ako vo výrokoch
vecne správny, s použitím § 387 CSP potvrdil.

56. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na

náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

57. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Podľa ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

58. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

59. V tomto odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný a preto podľa citovaných ustanovení
žalovanému vzniklo právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešným
žalobcom. Prípadná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP odôvodňujúca
výnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné), pritom v konaní

nebola tvrdená, ani ju odvolací súd nezistil. Odvolací súd preto žalovanému priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania voči žalobcom 1 a 2 v plnom rozsahu (výrok II.). O výške náhrady trov rozhodne
súd prvej inštancie do 60 dní po právoplatnosti rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

60. V zmysle § 453 ods. 3 CSP bolo povinnosťou odvolacieho súdu rozhodnúť aj o náhrade trov
dovolacieho konania. Odvolací súd pritom vychádzal zo záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky
vo veci sp. zn. II.ÚS 9/2004, podľa ktorých dovolacie konanie predstavuje samostatnú od ostatného
konania nezávislú časť konania, čo zakladá súdu možnosť nezávisle od celkového výsledku sporurozhodnúť len o trovách dovolacieho konania, s prihliadnutím na úspech sporovej strany v dovolacom
konaní bez ohľadu na definitívny výsledok sporu (podobne aj sp. zn. I.ÚS 296/2020, I.ÚS 453/2019).

61. V dovolacom konaní bola fakticky úspešná strana žalobcov, keďže dovolací súd na základe ňou
podaného dovolania rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v dôsledku
čoho v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 453 ods. 1 CSP vznikol nárok žalobcov na náhradu trov
konania voči v dovolaní neúspešnému žalovanému. Odvolací súd preto žalobcom 1 a 2 priznal náhradu
trov dovolacieho konania voči žalovanému (výrok III.), pričom o výške náhrady trov rozhodne súd prvej

inštancie do 60 dní po právoplatnosti rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

62. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).