Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, December 2, 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 3S/33/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0825100524
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Zdráhalová Rúfusová
ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0825100524.2

Uznesenie

Správny súd v Banskej Bystrici v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom
Rovniankova č. 1667/14, 851 02 Bratislava, IČO: 31 820 174, právne zastúpený: Advokátska kancelária
Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska č. 29, 040 01 Košice – mestská časť Staré Mesto,
IČO: 53 929 691, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, Odbor opravných prostriedkov, so sídlom
Vysokoškolákov č. 8556, 010 08 Žilina, za účasti ďalších účastníkov konania : 1) INVEST RECYCLING,

s.,r.o., so sídlom Makov – Čierne č. 2044/44, 023 56 Makov, IČO : 53 896 904, 2) Obec Makov,
so sídlom Makov č.60, 023 56 Makov, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-ZA-
OOP3-2025/037804-002 zo dňa 06.05.2025, o návrhu žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej
žalobe, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh na prerušenie konania z a m i e t a.

II. Návrh žalobcu zo dňa 12.11.2025 na priznanie odkladného účinku správnej žalobe z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou datovanou dňa 07.07.2025 a doručenou Správnemu súdu v Banskej Bystrici (ďalej
„správny súd“) dňa 07.07.2025, sa žalobca prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu
domáha preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 06.05.2025 č. OU-
ZA-OOP3-2025/037804-002 a súčasne aj rozhodnutia č. OU-CA-OSZP-2025/000141-16 zo dňa

08.01.2025, vydaného Okresným úradom Čadca, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej
„prvostupňový orgán verejnej správy“). Žalovaný svojim rozhodnutím na základe odvolania žalobcu
rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy zmenil v jeho výrokovej časti v znení: „Navrhovaná
činnosť „Novostavby a stavebné úpravy objektov rekreačného areálu Pančava“, uvedená v predloženom
zámere sa nebude posudzovať podľa zákona NR SR č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné
prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.“ a nahradil novým

textom: „Navrhovaná činnosť „Novostavby a stavebné úpravy objektov rekreačného areálu Pančava“,
uvedená v predloženom zámere, situovaná v Žilinskom kraji, v okrese Čadca, v katastrálnom území A.,
na pozemkoch parc. č. KNC 5409/1, 5409/2, 5409/3, 5409/4, 5409/5, 5409/6, 5409/7, 5409/8, 5405,
5406, 5410, 5411, 5412, 5413, 5414, sa nebude posudzovať podľa zákona NR SR č. 24/2006 Z. z. o
posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov.“ Výrok prvostupňového rozhodnutia v jeho ostatných častiach zostal nezmenený.

2. Žalobca v žalobe súčasne navrhol, aby správny súd priznal správnej žalobe odkladný účinok podľa
§ 185 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej „Správny súdny poriadok“, alebo len „SSP“). O návrhu žalobcu zo dňa 07.07.2025 na priznanie
odkladného účinku správnej žalobe rozhodol správny súd po vyjadrení žalovaného v súlade s § 187 ods.
3 SSP uznesením sp. zn. 3S/33/2025 zo dňa 01.10.2025, právoplatným dňom 23.10.2025 a vzhľadom

na absenciu relevantných tvrdení zo strany žalobcu a na neosvedčenie dôvodnosti návrhu žalobcuna povolenie odkladného účinku správnej žalobe správny súd návrh žalobcu zo dňa 07.07.2025 na
priznanie odkladného účinku správnej žalobe podľa § 188 SSP zamietol.

3. Žalobca podal v priebehu konania ďalší návrh na priznanie odkladného účinku správnej žalobe,
datovaný dňa 12.11.2025, obsahujúci aj návrh na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. c)
SSP s návrhom na položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej „Súdny
dvor EÚ“, alebo len „Súdny dvor“). V návrhu žalobca uviedol, že metodologicko-systematický nesúlad
členenia žalôb podľa druhej časti SSP, ktorej ustanovenia sú formulované ako normy in personam a

tretej časti SSP, ktorá zavádza kauzálne delenie rôznych druhov správnych žalôb, podľa jeho názoru
nedostatočne reflektuje skutočnosť, že aj žaloba zainteresovanej verejnosti podľa § 61 písm. c) SSP nie
je všeobecnou správnou žalobou, ale kauzálne odlišným druhom žaloby, napriek tomu, že systematika
tretej časti SSP o tom nesvedčí. Podľa názoru žalobcu je to dôsledok úmyselne nedokonalo písaného
Správneho súdneho poriadku – čo ostatne priznáva aj všeobecná časť dôvodovej správy k SSP: „V
rámci rekodifikácie procesného práva v oblasti správneho súdnictva sa vychádza z tzv. minimalistického

variantu - zatiaľ bez kreovania Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Legislatívny zámer
je založený na prijatí nového samostatného Správneho súdneho poriadku iba s podporným použitím
Civilného sporového poriadku pri súčasnom zachovaní správnych súdov v rámci sústavy všeobecného
súdnictva (jednotná sústava súdov.)“ Dôsledkom tejto „minimalistickej legislatívnej iniciatívy“ je aj
následok konštatovaný Európskou komisiou v rámci infringementu INFR(2019)2223, ktorý žalobca

následne citoval. Žalobca sa pýta, prečo nedošlo pri poslednej novelizácii SSP k riešeniu právneho
postavenia zainteresovanej verejnosti a k vyriešeniu metodologicko-systematických nedokonalostí, aj
keď to zjavne bola všeobecne vnímaná problematika, a to najmä vo vzťahu k žalobcovi. Žalobca položil
otázku, prečo A. B., ministerka spravodlivosti za stranu SaS, v rámci svojej legislatívnej aktivity, ktorou
zriadila Najvyšší správny súd SR, legislatívne neriešila aj postavenie zainteresovanej verejnosti, pričom

žalobca ďalej prezentoval svoj subjektívny názor vo vzťahu k vtedajšiemu predsedovi strany SaS C.
D., ktorý bol aj podpredsedom vlády, s poukazom na volebný program strany SaS a vtedajšiu politickú
situáciu, v nadväznosti na judikát Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6vk/14/2021. Podľa názoru
žalobcu toto pozadie vysvetľuje aj neochotu Najvyššieho správneho súdu SR (ďalej aj „NSS SR“), ako aj
Ústavnéhosúdu SR(ďalejaj„ÚSSR“)obracaťsanaSúdnydvorEÚsprejudiciálnouotázkou,čovrámci

komunikácie medzi jednotlivými zložkami súdnej moci zabezpečoval vtedajší predseda Súdnej rady E.
A.. To vysvetľuje, podľa názoru žalobcu, prečo sa súdna moc začala od tejto judikatúry odchyľovať –
najprv jednotlivými disentujúcimi rozsudkami, ktorými sa postupne spochybnil každý aspekt judikátu sp.
zn. 6Svk/14/2021 a neskôr aj Veľký senát NSS SR v rozhodnutí sp. zn. 19SVs/7/2024 urobil názorové
salto mortale a obrátil výklad SSP úplne opačne. Žalobca sa domnieva, že je tomu tak preto, že

výkonná moc napriek prvotným signálom, že pôjde po ekologických aktivistoch, tento politický komunikát
nezrealizovala – legislatívny vývoj v oblasti EIA ukázal presný opak – pôvodný návrh zákona, ktorý mal
verejnosť z procesov EIA vylúčiť, sa politickým vývojom veta prezidenta a nového zákona ustálil na
znení, ktoré ponechalo zainteresovanej verejnosti široké možnosti odvolaní a správnych žalôb, pričom
zjednodušilo procesnú stránku zisťovacích konaní tak, že celá zodpovednosť za rozhodnutie je výlučne

na úrade, pretože zainteresovaná verejnosť nemá žiadny spôsob, akým by mohla procesne „zdržovať“
zisťovacie konanie. Uplatní si iba svoje pripomienky a potom sa buď odvolá, alebo podá správnu žalobu.
Požiadavky ZDS uplatňované v procesoch EIA sa v roku 2018 stali súčasťou národnej klimatickej
stratégie a v roku 2024 všeobecnou požiadavkou na obsah projektov (§ 35 ods. 6 písm. g), písm. i)
a písm. n) „nového“ stavebného zákona č. 25/2025 Z.z.) Nie je to však podľa žalobcu náhoda; vláda

SR ustúpila autorite Združenia domových samospráv a ponechala na súdnej moci, ako sa s problémom
vyrovná – aj v kontexte infringementu INFR(2019)2223 a novej Smernice č. 2024/1069. Avšak sama v
rámci svojej legislatívnej kompetencie napravila nedostatky zákona o EIA, stavebného zákona a zákona
o strategických investíciách. SSP nateraz nechala tak, lebo nové oznámenie v rámci infringementu prišlo
až neskôr. Výsledkom je taká právna obyčaj, ktorá arbitrárnym výkladom SSP sleduje jediné, a to naplniť

očakávania C. D. a jeho politickej intervencie, teda na základe arbitrárneho výkladu práva nenaplniť účel
a zmysel správneho súdnictva, ktorým je „Chrániť občianske združenia pred štátnou vôľou snažiacou sa
oobmedzeniejejčinnostipriamovkonaníoeventuálnejsprávnejžalobevoblastisprávnehotrestania,ak
štátna moc sa rozhodne takéto občianske združenie rozpustiť.“ To však podľa názoru žalobu implicitne
znamená aj to, že v žalobe toho istého občianskeho združenia správny súd nesmie predpokladať (ani

len ako možnosť), že subjekt dosahuje legitímne ciele nelegitímnym spôsobom – nielen preto, že to
priamo vyplýva z právneho predpisu vyššej právnej sily (čl. 2 ods. 5 a čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru),
alebo z ústavného princípu zákazu ingerencie štátu do činnosti občianskych združení, vychádzajúci zčl. 29 ods. 3 Ústavy SR. V tejto súvislosti žalobca citoval z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS
522/2021 a rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Sžo/94/2014.

4. Žalobca ďalej prezentoval názor, že predpojatosť súdu sa prejavuje aj tým, že za žalobcu považuje
Združeniedomovýchsamospráv,o.z.tedaprávnickúosobuaniezainteresovanúverejnosť,akoosobitný
procesný subjekt sui generis. V dôsledku tejto terminologickej nepresnosti správny súd rozhoduje
arbitrárne, svojvoľne a na základe tzv. formulárového uznesenia, ktoré je založené na nesprávnom
výklade ustanovenia § 185 SSP. Následne žalobca prezentuje svoju definíciu pojmu „formulárové

rozhodnutie“ s tým, že ide o rozhodnutie štátneho alebo správneho orgánu vydané podľa predtlačeného
vzoru (formulára), v ktorom sa vyplňujú len určité údaje (mená, čísla, dátumy, konkrétne výkony).
Teda rozhodnutie, ktoré neobsahuje individuálne vypracované právne odôvodnenie, ale len aplikáciu
predom daného vzoru – s minimálnou alebo s úplne chýbajúcou prispôsobenosťou ku konkrétnemu
prípadu. Takéto rozhodnutie môže mať charakter buď automatizovaného rozhodnutia – keď sú základné
podmienky splnené a rozhodnutie je vydané bez individuálneho posúdenia každého konkrétneho

prípadu, alebo rozhodnutia, ktoré neobsahuje rozsiahle odôvodnenie, alebo v ktorom nie je priestor
na dodatkové zohľadnenie okolností nad rámec štandardného vzoru. Takéto vlastnosti podľa žalobcu
vykazuje aj uznesenie, ktoré je formulárom založeným na doslovnom výklade o odkladnom účinku
žaloby fyzickej alebo právnickej osoby – avšak nie je výkladom ustanovenia § 185 SSP o odkladnom
účinku žaloby zainteresovanej verejnosti. Terminologická nepresnosť v označovaní žalobcu má umožniť

prijímanie takýchto arbitrárnych uznesení a rozhodnutí, ktoré sú založené na svojvoľnom výklade,
ktorým sa súdna moc snaží vyhovieť politickej intervencii C. D.. Iné vysvetlenie ako maliciózny úmysel
sudcov správneho súdu, žalobca nepozná – rozhodnutie Veľkého senátu NSS SR sp. zn. 19SVs/7/2024
bolo publikované ešte v júni a preto je sudcom správneho súdu známe (zásada iura novit curia).
Napriek tomu správny súd dôsledne terminologicky nerozlišuje žalobcu, ktorým nie je právnická osoba

Združenie domových samospráv, o.z., ale osobitný procesný subjekt „zainteresovaná verejnosť“, ktorú
v zmysle § 42 SSP len procesne zastupuje ZDS, čo je potrebné terminologicky odlišovať. Len dôsledná
terminologická presnosť dokáže minimalizovať riziko arbitrárnosti konania a rozhodnutia správnych
súdov, lebo len dôsledná terminologická presnosť napomôže prekonať metodologicko-systematickú
nejednotnosť druhej a tretej časti SSP. Žalobca zdôraznil, že žaloba na ochranu životného prostredia

je verejnou žalobou (actio popularis) a ZDS je verejným žalobcom žalujúcim samotný verejný záujem
zákonnosti vo veciach životného prostredia. V zmysle rozhodnutia Veľkého senátu NSS SR sp. zn.
19SVs/7/2024 je potrebné dôsledne terminologicky správne identifikovať žalobcu – v danom prípade
ním je zainteresovaná verejnosť ako taká; ide o osobitný procesný subjekt sui generis. Od terminologicky
správne ustáleného označenia žalobcu sa odvíjajú teleologické podmienky prístupu k súdu v merite

veci – vrátane rozhodnutia o odkladnom účinku žaloby. Žalobca je osobitným druhom žalobcu podľa
§ 42 SSP, ktorý v sebe subsumuje nielen žalobnú legitimáciu podľa vnútroštátneho práva, ale aj
žalobnú legitimáciu podľa čl. 9 ods. 2 a ods. 3 Aarhuského dohovoru. Následne žalobca citoval
z dôvodovej správy k SSP v časti týkajúcej sa ustanovení § 178 ods. 3 a § 181 ods. 3 SSP.
Žalobcovi je známe, že správne súdy vychádzajú z nesprávneho predpokladu, že na actio popularis je

potrebná súvzťažnosť na skutkový stav v žalobnej veci, alebo súvzťažnosť na záujmy žalobcu. Tento
predpoklad podľa žalobcu je nesprávnym a účelovým argumentom, ktorým sa sleduje cieľ nesúladný
s podstatou správneho súdnictva, ktorým je ochrana žalovaného pred verejnou kontrolou a ochrana
práv adresáta žalovaného rozhodnutia, hoci je podľa tvrdenia žalobcu ex iniuria a teda ius non oritur.
Úlohou správneho súdu je chrániť výlučne verejný záujem samotnej zákonnosti vo veciach životného

prostredia. Z teleologického hľadiska to s prihliadnutím na čl. 44 ods. 4 Ústavy SR znamená právnu
povinnosť správnych súdov rozhodovať tak, aby svojimi rozhodnutiami „dbali o šetrné využívanie
prírodných zdrojov, o ochranu poľnohospodárskej pôdy a lesnej pôdy, o ekologickú rovnováhu a o účinnú
starostlivosť o životné prostredie a zabezpečuje ochranu určeným druhom voľne rastúcich rastlín a
voľne žijúcich živočíchov“. Nesprávny predpoklad správnych súdov je podľa názoru žalobcu spôsobený

gramatickým výkladom ustanovení § 185 SSP. Pri interpretácii právnych noriem je nutné uplatniť ústavný
imperatív systematického, teleologického a racionálneho výkladu práva.

5. Žalobca žiada, aby správne súdy rozhodovali na základe skutočného obsahu právnych noriem –
teda aby vo vzťahu k všeobecnému normatívu upravujúceho odkladný účinok žaloby (§ 185 SSP)

uplatňovali materiálny korektív vyplývajúci z teleologického výkladu tohto ustanovenia. Žaloba na
ochranu životného prostredia je z teleologického hľadiska naplnením ústavného práva zainteresovanej
verejnosti na priaznivé životné prostredie, ktorého skutočný obsah sa vykladá v zmysle čl. 44 ods. 6
Ústavy SR prostredníctvom taxonómie, zásad a normatívov zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí(ďalej „Zákon o životnom prostredí“). Zásady uvedené v § 11 až § 16 Zákona o životnom prostredí
predstavujú materiálny korektív vo vzťahu k normám Správneho súdneho poriadku v meritórnom
právnom posudzovaní žalobnej veci. Týka sa to aj rozhodovania o odkladnom účinku. Vzhľadom na

ústavnú povinnosť je teda, podľa názoru žalobcu, správny súd v prípade žaloby na ochranu životného
prostredia povinný uplatniť aj zásadu predbežnej opatrnosti podľa § 13 Zákona o životnom prostredí,
podľa ktorého sa uplatňuje zásada predbežne opatrnosti in dubeo pro, spočívajúca v tom, že ak sa
nepodarí spoľahlivo odstrániť pochybnosť o tom, či nepriaznivý jav pre životné prostredie nastane,
je nutné predpokladať, že nastane; alebo ešte inak – vo veciach životného prostredia je povinnosť

vyhodnocovať neistotu týkajúcu sa či nastanú právne či reálne nepriaznivé následky pre životné
prostredie právnou fikciou prezumujúcou poškodenie životného prostredia, ktorému treba predísť.
Žalobca potom dôvodí, že v žalobnej veci je predmetom sporu práve skutočnosť, či je dostatočne
zabezpečená ochrana a starostlivosť o životné prostredie v zmysle zákonov vo veciach životného
prostredia, a preto až do vydania rozsudku ide o vec spornú a neistú. V dôsledku § 13 Zákona o
životnom prostredí to znamená, že zásada predbežnej opatrnosti predstavuje materiálny korektív k

ustanoveniam § 185 SSP, pričom žalobca nemusí preukazovať negatívne následky – tie sa ex lege
(zo zákona) prezumujú a to až do vydania meritórneho rozsudku. Zásada predbežnej opatrnosti je
predmetom právnej ochrany primárnym právom EÚ. Zásadou predbežnej opatrnosti sa rozumie taký
prístup k riadeniu rizík, podľa ktorého by sa istá politika či isté opatrenie nemali vykonávať, ak existuje
možnosť, že politika alebo opatrenie môžu privodiť škodu verejnosti či životnému prostrediu, a ak ešte v

tejto otázke nebola dosiahnutá vedecká zhoda. Politiku alebo opatrenie je možné prehodnotiť, keď bude
k dispozícii viac vedeckých informácií. Zásada predbežnej opatrnosti sa vymedzuje v článku 191 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie, ako zásada predchádzania škodám. Ide o pojem a zásadu, ktorá vyplýva
z primárneho práva Európskej únie; výklad tohto inštitútu tak neprináleží slovenským správnym súdom.
Preto podľa názoru žalobcu správny súd je povinný sa s riešením tejto otázky obrátiť na Súdny dvor

Európskej únie s prejudiciálnou otázkou, aký je skutočný obsah tohto inštitútu a aké právne dôsledky to
má na rozhodovanie správnych súdov. V ďalšom texte žalobca cituje z komentára Správneho súdneho
poriadku, 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2018, str. 926 – 929, týkajúceho sa Procesných podmienok
priznania odkladného účinku správnej žaloby, k § 185 a § 187 ods. 3 SSP.

6. V závere návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe potom žalobca zhrnul svoje úvahy
konštatovaním, že ipso facto to znamená, že v prípadoch žaloby na ochranu životného prostredia podľa
§ 61 písm. c) SSP sa logika rozhodovania o odkladnom účinku žaloby „obracia naruby“ - ak žalovaný
alebo adresát žalovaného rozhodnutia nepreukážu vyšší záujem na prelomení zásady predbežnej
opatrnosti, potom správny súd má ipso facto právnu povinnosť odkladný účinok žaloby priznať, a to

práve z dôvodu, aby len pre neuloženie odkladného účinku adresát žalovaného rozhodnutia svoje právo
nerealizoval, čím by sa spôsobilo, že úspešný žalobca síce dosiahne právny úspech žalobou, ktorá
však bude v konečnom dôsledku viesť len k tomu, že prípadný zrušujúci rozsudok bude nevykonateľný.
Žalované rozhodnutie a z neho vyplývajúce oprávnenie budú skonzumované a to napriek tomu, že
toto oprávnenie sa ukáže ako ex iniuria. V ďalšom texte návrhu žalobca argumentuje tzv. „dôkazom

sporom“ (reductio ad absurdum). Lenže predmetom rozhodnutia o odkladnom účinku je vec totožná
s predmetom samotného žalobného prieskumu a teda rozsudku. Z uvedeného vyplýva, že pôvodný
predpoklad (neduálne posudzovanie či opodstatnenosť žaloby), sú nesprávne a na rozhodovanie o
odkladnom účinku žaloby na ochranu životného prostredia sú tieto všeobecné úvahy nepoužiteľné.
Pokiaľ správny súd v predošlom uznesení, ktorým zamietol návrh žalobcu na priznanie odkladného

účinku správnej žalobe poukázal na závery vyplývajúce z uznesenia Ústavného súdu SR sp zn. III. US
364/2017-16 zo dňa 30. 05. 2017 a uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžks/17/2018 zo dňa 30.
05. 2018, podľa názoru žalobcu uvedené rozhodnutia sa týkajú žaloby fyzickej alebo právnickej osoby
na ochrany subjektívnych záujmov vo verejnej sfére, t.j. na žalobcu so žalobnou legitimáciou podľa § 177
ods. 1 SSP, preto sú nepoužiteľné na žalobcu - zainteresovanú verejnosť, ktorého žalobná legitimácia

vyplýva z § 177 ods. 2 SSP. Podľa názoru žalobcu správne súdy dôsledne nerozlišujú žalobcu, ktorým
je subjekt zainteresovanej verejnosti a žalobcu fyzickú alebo právnickú osobu, a v dôsledku tohto
nedostatočného odlišovania žalobcov rozhodujú o odkladnom účinku na základe nesprávneho právneho
posúdenianávrhunaodkladnýúčinokžaloby.Vzáveresvojhoprocesnéhopodaniažalobcaprezentoval,
s poukazom na dikciu ustanovenia § 132 SSP, návrh na položenie prejudiciálnej otázky s tým, že

navrhuje, aby súd prerušil konania a položil Súdnemu dvor Európskej únie nasledovnú otázku: „Vyplýva
z článku 191 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (prevencia predchádzania škodám) vo vzťahu k
právu životného prostredia právna povinnosť odložiť účinnosť žalovaného rozhodnutia ak je predmetom
sporu zákonnosť oprávnenia zásahu do životného prostredia vyplývajúca zo žalovaného rozhodnutia?“Vzhľadom na uvedené opakovane žalobca navrhuje správnemu súdu priznať odkladný účinok podanej
žaloby.

7. K návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe žalobcu zo dňa 12.11.2025 sa žalovaný
vyjadril dňa 01.12.2025. Vo vzťahu k opakovanému návrhu žalobcu priznať správnej žalobe odkladný
účinok podľa § 185 písm. a) SSP žalovaný zastáva názor, že žalobca nedostatočne konkretizuje
hroziace následky, ktoré by okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia mohli nastať a spôsobiť tak
závažnú ujmu na životnom prostredí. Návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žaloby

tak nespĺňa zákonné požiadavky v zmysle príslušných ustanovení Správneho súdneho poriadku. Na
podporu svojho názoru žalovaný citoval z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 23S/125/2019 zo dňa 06.08.2019, ktorý zdôraznil, že pre priznanie odkladných účinkov nestačí,
aby existovala potencialita akejsi hrozby. Hrozba pritom musí byť v intenciách daného skutkového
stavu riadne osvedčená, pričom hroziace následky musia byť závažnejšie, ako prelomenie princípu
právnej istoty, na ktorom je budovaný právny štát. V citovanom rozhodnutí správny súd zdôraznil, že

samotné rozhodnutie o odkladom účinku správnej žaloby prichádza do úvahy len vo výnimočných
situáciách a toto rozhodnutie správneho súdu má mimoriadny charakter, správny súd musí mať pritom
dostatočným spôsobom osvedčené, že je nevyhnutné postupovať v súlade so znením § 185 písm.
a) alebo b) SSP. Preto súd vyžaduje, aby navrhovateľ odkladného účinku jednoznačne osvedčil jeho
opodstatnenosť, pričom hrozba musí byť priama a nesmie ísť len o hypotetickú možnosť. Rovnako

nesmie byť nepatrná, ale musí mať závažný dopad. Z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. III. US
364/2017-16 zo dňa 30.05.2017 vyplýva, že preukázanie hrozby treba považovať za osobitnú náležitosť
návrhu na priznanie odkladného účinku. To, že nesmie ísť len o hypotetickú možnosť tvrdenej hrozby,
vyplýva aj zo záverov uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžks/17/2018 zo dňa 30.05.2018.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný navrhuje, aby správny súd opakovaný návrh žalobcu

na priznanie odkladného účinku správnej žalobe zamietol v zmysle ustanovenia § 188 SSP.

8. Ďalší účastník konania 2) sa k návrhu žalobcu na priznanie odkladného účinku vyjadril dňa
26.11.2025. Konštatoval, že uznesením správneho súdu zo dňa 01.10.2025 bol návrh žalobcu
na priznanie odkladného účinku správnej žalobe zamietnutý z toho dôvodu, že nebol osvedčený

predpoklad, že okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia orgánu
verejnej správy hrozí závažná ujma, resp. iný vážny nenapraviteľný následok s tým, že bremeno
tvrdenia má žalobca. Ani v ďalšom opakovanom návrhu na priznanie odkladného účinku žaloby nie
sú uvedené také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali, že žalobca takéto skutočnosti preukázal. Jeho
tvrdenia, že novela slovenského zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie je v konaní o

odstránení nedostatkov v Komisii Európskej únie, neznamená podľa názoru ďalšieho účastníka 2) pre
toto konanie nič, nakoľko takéto konanie môže byť posudzované roky, resp. môže byť vyrokované, že
je v súlade so smernicou a teda ostáva v platnosti. Nemožno teda vychádzať z nejakej chiméry, že
niečo je napadnuté. Zákon je právoplatný a všetky orgány sú povinné podľa neho postupovať a v tomto
prípade Obec Makov postupovala zákonne, v zmysle platnej legislatívy ku dnešnému dňu. Tiež otázky

žalobcu, prečo nedošlo pri poslednej novelizácií SSP k riešeniu právneho postavenia zainteresovanej
verejnosti a k vyriešeniu metodicko-systematických nedokonalostí, je právne nekorektné a nevýznamné
k samotnému rozhodnutiu, ktoré je napádané. Ďalší účastník 2) má za to, že opakovaná žiadosť o
priznanie odkladného účinku žalobcu je len slohovým a gramatickým cvičením zo strany žalobcu, aby
sa mohol dostať k ovplyvňovaniu stavby, ktorá bola povolená podľa platných právnych predpisov a nie

je uvedený jediný dôvod, aby takémuto návrhu na priznanie odkladného účinku bolo vyhovené. Ďalší
účastník konania 2) preto navrhuje návrh žalobcu z 12.11.2025 zamietnuť v celom rozsahu.

9. Ďalší účastník konania 1) sa k návrhu žalobcu zo dňa 12.11.2025 na priznanie odkladného účinku
správnej žalobe nevyjadril, hoci mu bol na zaujatie procesného stanoviska k jeho obsahu vytvorený

procesný priestor v súlade s ustanovením § 105 písm. a) SSP.

10. Podľa § 184 SSP; podanie správnej žaloby nemá odkladný účinok, ak tento zákon alebo osobitný
predpis neustanovuje inak.

11. Podľa § 185 SSP; správny súd môže na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného uznesením priznať
správnej žalobe odkladný účinok,
a) ak by okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia orgánu
verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy hrozila závažná ujma, značná hospodárskaškoda či finančná škoda, závažná ujma na životnom prostredí, prípadne iný vážny nenapraviteľný
následok a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom,
b) ak napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy má podklad

v právne záväznom akte Európskej únie, o ktorého platnosti možno mať vážne pochybnosti, a žalobcovi
by inak hrozila vážna a nenapraviteľná ujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore so záujmom
Európskej únie.

12. Podľa § 188 SSP; ak správny súd návrhu žalobcu nevyhovie, uznesením ho zamietne.

13. Podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP; správny súd konanie uznesením preruší, ak podal návrh na
začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy,
ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania správny
súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.

14. Podľa článku 191 (pôvodný článok 174 Zmluvy o Európskom spoločenstve) Zmluvy o fungovaní
Európskej únie (ďalej aj „Zmluva o fungovaní EÚ“, alebo len „ZoFEÚ“)
ods. 1) Politika Únie v oblasti životného prostredia prispieva k uskutočňovaniu nasledujúcich cieľov:
— udržiavanie, ochrana a zlepšovanie kvality životného prostredia,
— ochrana ľudského zdravia,

— rozvážne a racionálne využívanie prírodných zdrojov,
— podpora opatrení na medzinárodnej úrovni na riešenie regionálnych alebo celosvetových problémov
životného prostredia, a to predovšetkým na boj proti zmene klímy.
ods. 2) Politika životného prostredia Únie sa zameriava na vysokú úroveň jeho ochrany, pričom prihliada
na rozmanité situácie v jednotlivých regiónoch Únie. Vychádza zo zásad predchádzania škodám a

prevencie, zo zásady nápravy škôd na životnom prostredí prioritne pri zdroji a zo zásady, že náhradu
škody hradí znečisťovateľ. V tomto kontexte opatrenia zosúlaďovania zodpovedajúce požiadavkám
ochrany životného prostredia zahŕňajú, ak je to vhodné, ochrannú doložku umožňujúcu členským
štátom prijať predbežné opatrenia z ekologických a mimohospodárskych dôvodov, ktoré podliehajú
inšpekčnému postupu Únie.

ods. 3) Pri príprave politiky v oblasti životného prostredia Únia prihliadne na:
— dostupné vedecké a technické údaje,
— podmienky životného prostredia v rôznych regiónoch Únie,
— potenciálne výhody a náklady v súvislostí s činnosťou alebo nečinnosťou,
— hospodársky a sociálny rozvoj Únie ako celku a vyrovnaný rozvoj jeho regiónov.

ods. 4) Únia a členské štáty spolupracujú v oblasti svojich právomocí s tretími krajinami a s príslušnými
medzinárodnými organizáciami. Podmienky spolupráce Únie sa môžu stať predmetom dohody medzi
Úniou a dotknutými tretími stranami.
Predchádzajúci pododsek nemá dopad na právomoc členských štátov viesť rokovania s
medzinárodnými orgánmi a uzatvárať medzinárodné zmluvy.

15. Podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
ods. 1) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv;
b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

ods. 2) Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán
usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor
Európskej únie, aby o nej rozhodol.
odsek 3) Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého
rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán

povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

16. Súčasťou návrhu žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe bol aj návrh
na prerušenie konania s návrhom na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ v
nasledujúcomnavrhovanomznení:„Vyplývazčlánku191ZmluvyofungovaníEurópskejúnie(prevencia

predchádzania škodám) vo vzťahu k právu životného prostredia právna povinnosť odložiť účinnosť
žalovaného rozhodnutia ak je predmetom sporu zákonnosť oprávnenia zásahu do životného prostredia
vyplývajúca zo žalovaného rozhodnutia?“ Správny súd sa preto prioritne zaoberal vyhodnotením
dôvodnosti návrhu na prerušenie konania z dôvodu podľa ustanovenia § 100 ods. 1 písm. c) SSP.17. V prvom rade správny súd poznamenáva, že pokiaľ žalobca v súvislosti so svojím návrhom na
prerušenie konania z dôvodu potreby a nutnosti predložiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku v

ním navrhovanom znení argumentuje, že správny súd je povinný sa s riešením tejto otázky obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, takáto požiadavka žalobcu nie je súladná s článkom 267 ZoFEÚ.
Konanie na Súdnom dvore podlieha podmienke, že vnútroštátny súd si sám posúdil s ohľadom na
osobitosti prejednávanej veci jednak nevyhnutnosť iniciovať konanie o ním položenej prejudiciálnej
otázke pred Súdnym dvorom EÚ, ako aj relevantnosť položenej prejudiciálnej otázky, a to v nadväznosti

nakritériáobsiahnutévčlánku267odseku1ZoFEÚ,pričomvyslovenepovinnosťpredložiťvkonanípred
vnútroštátnym súdnym orgánom prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru vyplýva s poukazom na znenie
článku 267 ods. 3 ZoFEÚ len na prípad, ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym
orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,
kedy je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. V podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky sú takýmito súdmi Najvyšší súd SR, Najvyšší správny súd SR a Ústavný

súd SR. Na správny súd sa tak nevťahuje „povinnosť“ v zmysle odseku 3 čl. 267 ZoFEÚ, ale „možnosť“
deklarovaná v odseku 2 článku 267 ZoFEÚ, podľa ktorého ak sa takáto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre
vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Správny
súd tak nie je povinný položiť predbežnú otázku Súdnemu dvoru EÚ vždy, ak to navrhnú strany konania,

alebo keď sa takáto otázka v spore vyskytne, ale len ak dôjde k presvedčeniu, že pre jeho rozhodnutie
vo veci je potrebný výklad práva EÚ, ktorý je sporný; prípadne, že je potrebné posúdiť (negatívne)
platnosť právnych aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Únie. Analýzou doterajšej judikatúry
je možné vyvodiť, že Súdny dvor EÚ nerieši (odmieta pre neopodstatnenosť) položené prejudiciálne
otázky: a) hypotetické a nepodstatné, b) ktorých vyriešenie nie je nevyhnutné pre rozhodnutie v spore

vedenom pred vnútroštátnym súdom, ktorý otázku položil, c) iné ako právne, d) o ktorých už rozhodol
alebo ktoré už vyložil vo svojich skorších rozhodnutiach, e) ktorých výklad je natoľko zrejmý, že o
ňom nemôže existovať rozumná pochybnosť. Súdny dvor už judikoval výkladové pravidlo, v zmysle
ktorého „..Prejudiciálna otázka v zásade nie je relevantná, ak odpoveď Súdneho dvora na ňu, nech
by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie prejednávanej veci.“ Podľa judikatúry platí,

že „jasnosť“ ustanovenia práva Únie znamená, že jeho výklad neponecháva „priestor na akúkoľvek
rozumnú pochybnosť“. Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa zakladá na dialógu medzi súdmi a
jeho začiatok tak závisí výlučne od toho, ako vnútroštátny súd posúdi relevantnosť a potrebu takéhoto
návrhu (napr. rozsudky Cartesio, C-210/06, Zb. s. I-9641, bod 91, a z 09. novembra 2010, VB Pénzügyi
Lízing, C-137/08, Zb. s. I-10847, bod 29). K otázke „zjavnosti existencie rozumných pochybností“, pre

ktorémávnútroštátnysúdpovinnosťpodaťprejudiciálnynávrhpodľakritériírozsudkuCilfitai.savyjadrili
aj generálni advokáti A. Tizzano (vo veci Lyckeskog, C-99/00) a N. Wahl (vo veci Tomašová, C-168/15)
tak, že: „ (…) ide takpovediac o kvalitu a konzistenciu pochybností, ktoré musí mať vnútroštátny súd
vo vzťahu k otázke práva Únie na to, aby sa s touto otázkou rozhodol obrátiť alebo neobrátiť na
Súdny dvor“. ...“Výnimkou z povinnosti položiť prejudiciálnu otázku sú ustanovenia, ktoré sú natoľko

jednoznačné a jasné, že nepotrebujú interpretáciu (clara non sunt interpretanda), čiže súd aplikujúci
ustanovenie nemá rozumné interpretačné pochybnosti v súvislosti s aplikovaným/interpretovaným
ustanovením (acte clair doktrína)...“..Nie je potrebné klásť predbežné otázky, ak správna aplikácia
úniového práva je zjavná (najmä ak vyplýva z jednotných názorov súdov iných členských štátov a
Súdneho dvora EÚ) a nenecháva priestor pre „akúkoľvek rozumnú pochybnosť“(107/76 Hoffmann– La

Roche AG). Vnútroštátne súdy majú teda možnosť, či dokonca povinnosť (za predpokladu ods. 3 čl.
267) obrátiť sa na Súdny dvor len pokiaľ zastávajú názor, že vec, ktorú prerokúvajú, vyvoláva relevantné
otázky vyžadujúce výklad alebo posúdenie platnosti ustanovení práva Únie, o ktorých musia rozhodnúť.

18. K návrhu žalobcu na predloženie prejudiciálnej otázky, ktorý správny súd posúdil aj ako návrh na

prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP, správny súd konštatuje, že nevzhliadol potrebu
predloženia žalobcom formulovanej prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ. Správny súd pri posúdení
dôvodnosti a relevantnosti žalobcom predloženej prejudiciálnej otázky vychádzal z výkladových pravidiel
konštatovaných vyššie v predchádzajúcom odseku odôvodnenia tohto uznesenia, pričom zastáva názor,
že nejde o prejudiciálnu otázku, ktorej zodpovedanie by bolo nevyhnutné pre jeho rozhodnutie vo veci

návrhu žalobcu na priznanie odkladného účinku jeho správnej žalobe. Žalobca riadne nevysvetlil, v
čom konkrétne vidí spornosť, resp. „rozumné interpretačné pochybnosti“ v súvislosti s aplikovaným/
interpretovaným ustanovením § 185 písm. a) SSP, eventuálne aj v nadväznosti na § 13 ods. 1 Zákona
o životnom prostredí so znením článku 191 ZoFEÚ. Správny súd s poukazom na znenie článku191 Zmluvy o fungovaní EÚ (ktorý citoval v bode 14. odôvodnenia svojho uznesenia) nevzhliada
interpretačnú pochybnosť vo vzťahu k deklarovaným zásadám obsiahnutým v tomto článku, z ktorých
podľa výkladu súdu nemožno vyvodiť záver, ktorý má byť v rámci konania o prejudiciálnej otázke

Súdnym dvorom v rámci návrhu žalobcu zodpovedaný. Konkrétne, že by nebolo zrejmé zo znenia
tohto článku 191 ZoFEÚ, či vyplývala povinnosť príslušného orgánu (konajúceho súdu) odložiť (vždy
a v každom prípade, bez potreby a povinnosti skúmať podmienky a zákonné požiadavky vyplývajúce
z vnútroštátnej právnej úpravy) účinnosť žalovaného rozhodnutia, ak je predmetom sporu zákonnosť
oprávneniazásahovdoživotnéhoprostrediavyplývajúcazožalovanéhorozhodnutia.Zatýchtookolností

správny súd dospel k záveru, že znenie článku 191 ZoFEÚ nevyvoláva interpretačné pochybnosti vo
vzťahukpovinnostisúduskúmaťdanosťaexistenciuzákonnýchpredpokladovprepriznanieodkladného
účinku správnou žalobou napadnutého rozhodnutia. Správny súd, postupujúc v súlade s článkom 267
ods. 2 ZoFEÚ, nezistil dôvod, pre ktorý by bolo namieste toto súdne konanie prerušiť a iniciovať konanie
pred Súdnym dvorom Európskej únie v režime článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Správny
súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nijako nespochybňuje význam a dôležitosť zainteresovanej

verejnosti pri presadzovaní verejného záujmu na ochrane životného prostredia, nespochybňuje jej
osobitné postavenie vzhľadom k tomu, že práve ona má byť subjektom napomáhajúcim ochrane
životného prostredia, no nemožno opomínať, že ňou zvolené prostriedky uplatňovania verejného záujmu
na ochrane životného prostredia by mali mať konkrétny materiálny obsah a dosah. Zainteresovaná
verejnosť by mala v každom prípade, kde uplatňuje verejný záujem na ochrane životného prostredia,

reflektovať na skutkové okolnosti konkrétnej veci a pomenovať hrozbu na životnom prostredí, ktorú
identifikovala vo vzťahu k prírodným zdrojom, ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu, lesného
fondu, k zabezpečeniu ekologickej stability a pod. Zásada prevencie a predchádzania škodám na
životnom prostredí, vyjadrená v čl. 191 ZoFEÚ, nemá podľa správneho súdu za dôsledok, že by
mala byť odložená účinnosť akéhokoľvek rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré je napadnuté

správnou žalobou zainteresovanej verejnosti. Nemožno podľa správneho súdu opomenúť požiadavku,
aby aj vstup zainteresovanej verejnosti do akéhokoľvek konania nepostrádal konkrétny materiálny
obsah. Správny súd si uvedomuje dôležitosť otázok ochrany životného prostredia, ako aj úlohu
zainteresovanej verejnosti pri presadzovaní verejného záujmu na ochrane životného prostredia, avšak
podľa súdu nemožno rezignovať na požiadavku vymedzenia konkrétnych dopadov na životné prostredie

v konkrétnej veci. Táto požiadavka podľa správneho súdu nie je v rozpore s čl. 191 ZoFEÚ. Uplatňujúc
náhľad žalobcu, by potom bolo možné dospieť k takému záveru, že v akomkoľvek súdnom konaní,
ktorého iniciátorom je zainteresovaná verejnosť, by správny súd mal povinnosť odložiť vykonateľnosť
správnou žalobou napadnutého rozhodnutia, a to bez ohľadu na povahu tohto rozhodnutia a možné
dôsledky. Pokiaľ by mala iniciatíva zainteresovanej verejnosti v správnom súdnom konaní mať takéto

dôsledky, bolo by to v Správnom súdnom poriadku, prípadne v osobitných právnych predpisoch,
výslovne upravené. Správny súd, zohľadniac všetky uvedené skutočnosti, nevzhliadol dôvod v zmysle
ustanovenia § 100 ods. 1 písm. c) SSP na prerušenie konania a návrh žalobcu výrokom I. zamietol.

19. Následne sa potom správny súd zameral na jednotlivé dôvody obsiahnuté v návrhu na priznanie

odkladného účinku správnej žaloby žalobcu zo dňa 12.11.2025, vo vzťahu ku ktorému správny súd
považuje za potrebné poznamenať, že ide o opakovaný návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku
správnej žalobe, podaný v krátkej dobe po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia správneho súdu zo
dňa 01.10.2025, ktorým správny súd návrh žalobcu zo dňa 07.07.2025 na priznanie odkladného účinku
správnej žalobe zamietol. K novému návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe zo dňa

12.11.2025 tak je potrebné poznamenať, že nie sú v ňom žalobcom prezentované žiadne nové okolnosti
v zmysle dôkaznej povinnosti žalobcu preukázať dôvodnosť podaného návrhu na priznanie odkladného
účinku z hľadiska zákonných kritérií obsiahnutých v ustanovení § 185 písm. a) SSP, a to konkrétnymi
skutkovými okolnosťami. V novom návrhu na priznanie odkladného účinku žalobca prezentuje svoje
názory k nesprávnej aplikácii zákonného ustanovenia § 185 SSP zo strany správneho súdu vo vzťahu

k povinnosti preukázať zákonné predpoklady a podmienky pozitívneho rozhodnutia správneho súdu a
priznania odkladného účinku podanej správnej žalobe najmä s akcentom na svoje osobitné procesné
postavenie, ako zainteresovanej verejnosti.

20. Ku konkrétnym dôvodom a argumentáciám obsiahnutým v novom návrhu na priznanie odkladného

účinku žalobcu zo dňa 12.11.2025, správny súd uvádza, že pokiaľ v úvode prezentuje žalobca svoj
názor k systematike právnej úpravy Správneho súdneho poriadku, v nadväznosti na legislatívny zámer
a uvádza aj rôzne skutočnosti, ktoré podľa neho determinovali vývoj právnej úpravy, nejde o prezentáciu
konkrétnych dôvodov vo vzťahu k predmetu správnou žalobou napadnutého rozhodnutia, ktoré byodôvodňovali priznanie odkladného účinku správnej žalobe. Súdy disponujú určitou obmedzenou
právomocou ovplyvňovať zákonodarný proces a to prostredníctvom Ústavného súdu SR, ktorý
postupom vyplývajúcim z čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky do určitej miery ovplyvňuje aj

zákonodarný proces; avšak vplyv na legislatívne zámery a zákonodarný proces zákonodarnej moci
nenáleží všeobecným súdom (a ani správnemu súdu). Správny súd preto vychádza len z platnej a
účinnej právnej úpravy a jej systematiky.

21. Ako už správny súd v odôvodnení predchádzajúceho uznesenia, ktorým zamietol návrh žalobcu

zo dňa 07.07.2025 na priznanie odkladného účinku správnej žalobe, na viacerých miestach zdôraznil,
podanie správnej žaloby má priamo zo zákona odkladný účinok len v takom prípade, ak to výslovne
ustanoví Správny súdny poriadok alebo osobitný predpis. Priznať odkladný účinok správnej žalobe
môže aj správny súd a to za podmienok stanovených zákonom, konkrétne v ustanovení § 185 písm.
a) alebo b) SSP. Taktiež správny súd už v rámci odôvodnenia predošlého uznesenia v prvom rade
považoval za nevyhnutné zdôrazniť, že v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou správnych súdov

aj vyšších súdnych autorít, rozhodnutie o priznaní odkladného účinku správnej žalobe prichádza do
úvahy len vo výnimočných situáciách. Toto rozhodnutie má mimoriadny charakter, pretože správny súd
tu pred vlastným rozhodnutím vo veci samej v rámci správneho súdneho konania prelamuje právne
účinky právoplatného správneho aktu, na ktorý - pokiaľ nie je ako celok zákonným postupom zrušený,
treba hľadieť ako na zákonný a vecne správny. V tejto súvislosti správny súd argumentačne podporne

poukázal na závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžks/17/2018 zo dňa 30. 05.
2018 a bod 13. odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 132/2022 - 11 zo dňa 03.03.2022.

22. Pokiaľ vo svojom novom návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe žalobca
argumentuje nesprávnym výkladom ustanovenia § 185 SSP zo strany správneho súdu v dôsledku toho,

žesúdpovažujezažalobcuZdruženiedomovýchsamospráv,tedaprávnickúosobuaniezainteresovanú
verejnosť, ako osobitný procesný subjekt sui generis a v dôsledku tejto terminologickej nepresnosti
potom správny súd podľa názoru žalobcu rozhoduje „arbitrárne, svojvoľne a na základe takzvaného
formulárového uznesenia“, správny súd v tomto smere poukazuje na právnu úpravu účastníctva
v Správnom súdnom poriadku. Podľa ustanovenia § 32 ods. 1 SSP sú účastníkmi konania žalobca,

žalovanýaďalšíúčastníci,aktentozákonneustanovujeinak.NásledneSprávnysúdnyporiadokdefinuje
žalovaného a ďalších účastníkov konania (§ 32 ods. 2 a 3 SSP), osoby zúčastnené na konaní (§ 41
SSP) a napokon osobitne upravuje ako účastníka konania aj zainteresovanú verejnosť (§ 42 ods. 1 a
2 SSP), pričom aktívnu legitimáciu priznáva aj ďalším subjektom - opomenutý účastník (§ 179 SSP),
resp. prokurátor (§ 45 SSP), alebo generálny prokurátor (§ 47 SSP). Osobitne Správny súdny

poriadok upravuje žalobnú legitimáciu (teda procesné oprávnenie podať správnu žalobu) v ustanovení
§ 178 ods. 1, 2 a 3, pričom aktívnu procesnú žalobnú legitimáciu zainteresovanej verejnosti na
podanie správnej žaloby v prípade, ak tvrdí, že napadnutým rozhodnutím orgánu verejnej správy, alebo
opatrením orgánu verejnej správy, bol porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia, upravuje
ustanovenie § 178 ods. 3 SSP. Z dikcie procesnej normy „žalobná legitimácia“ je zrejmé, že pokiaľ

procesná norma priznáva za určitých okolností zainteresovanej verejnosti právo podať správnu žalobu,
náleží jej v správnom súdnom konaní procesné postavenie žalobcu, pričom aj v správnej žalobe sa
Združenie domových samospráv, ktoré reprezentuje zainteresovanú verejnosť, v súlade so žalobnou
legitimáciu vyplývajúcou mu z ustanovenia § 178 ods. 3 SSP, samo označilo ako „žalobca“. Správny súd
aj koná potom s týmto subjektom oprávneným podať správnu žalobu v procesnom postavení žalobcu.

V tejto súvislosti správny súd, v nadväznosti na argumentáciu obsiahnutú v novom návrhu na priznanie
odkladného účinku správnej žaloby žalobcu, konštatuje, že pokiaľ opakovane poukazuje žalobca na
závery vyplývajúce z rozhodnutia Veľkého senátu NSS SR sp. zn. 19 SVs/7/2024 z 30. apríla 2025,
týmto rozhodnutím bola riešená odlišná právna otázka, aká je zásadná z hľadiska tvrdenia žalobcu v
novom návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe a nijakým spôsobom toto rozhodnutie

nedáva odpoveď, ani právnu podporu argumentu žalobcu, že by z neho mala vyplývať vzhľadom na
osobitné postavenie zainteresovanej verejnosti povinnosť správneho súdu vždy v každom prípade
priznať automaticky odkladný účinok jeho správnym žalobám. Veľký senát v predmetnom konaní riešil
aplikačnú nejednotnosť pri posudzovaní zákonnej lehoty zainteresovanej verejnosti na podanie správnej
žaloby podľa § 181 ods. 1 SSP, alebo podľa § 181 ods. 3 SSP. V súvislosti s vnímaním procesného

postavenia žalobcu správny súd poukazuje aj na závery vyplývajúce z uznesenia Ústavného súdu SR
sp. zn. III. ÚS 565/2024 - 18 zo dňa 24.10.2024, konajúceho o ústavnej sťažnosti žalobcu, ktorý v rámci
odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval: „Nedôvodná je námietka sťažovateľa o jeho diskriminácii
z dôvodu, že správne súdy o jeho žalobe konali ako žalobe právnickej osoby, a nie ako o žalobezainteresovanej verejnosti, a preto nesprávne skúmali porušenie jeho subjektívnych práv, no nie práv
zainteresovanej verejnosti. Tak tomu nie je. Krajský súd a následne NSS sa zaoberali správnou žalobou
sťažovateľa v rozsahu, v ktorom bolo možné identifikovať námietky sťažovateľa. Aj správna žaloba

zainteresovanej verejnosti je správou žalobou, a nie je dôvod k nej pristupovať inak ako k akejkoľvek
inej správnej žalobe. Podľa § 178 ods. 3 Správneho súdneho poriadku zainteresovaná verejnosť je
oprávnená podať správnu žalobu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy, ak tvrdí, že tým bol porušený
verejný záujem v oblasti životného prostredia. Z podaní sťažovateľa krajský súd a následne NSS vyvodili
konkrétne námietky, ktoré podľa sťažovateľa mali viesť k nezákonnosti rozhodnutia okresného úradu.

S týmito námietkami sa vysporiadali konkrétnymi odpoveďami, ktorých správnosť sťažovateľ v ústavnej
sťažnosti nenamieta. Predovšetkým však z ústavnej sťažnosti nemožno identifikovať, v čom mal byť či
už rozhodnutím správnym orgánov, alebo správnych súdov porušený verejný záujem v oblasti životného
prostredia.“

23. Rovnako správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalobcu vytýkajúcu predchádzajúcemu

rozhodnutiu o jeho prvom návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe zo dňa 07.07.2025
formalizmus; teda, že išlo o „formulárové rozhodnutie, ktoré má charakter automatizovaného
rozhodnutia, bez individuálneho posúdenia každého konkrétneho prípadu, ktoré neobsahuje rozsiahle
odôvodnenie“. Správny súd ohľadom tohto argumentu len odkazuje na body 9. až 18. odôvodnenia
svojho uznesenia sp. zn. 3S/33/2025 zo dňa 01.10.2025, v ktorom správny súd dáva odpoveď na

pochybnosti žalobcu, či boli jeho argumenty obsiahnuté v pôvodnom návrhu na priznanie odkladného
účinku správnej žalobe zo dňa 07.07.2025 posudzované individuálne. Osobitne správny súd akcentuje,
že v bode 14. a 15. odôvodnenia predchádzajúceho uznesenia zodpovedal aj argumenty opakovane
uvádzané aj v novej žiadosti žalobcu o priznanie odkladného účinku jeho správnej žalobe, a to pokiaľ
vyvodzoval povinnosť správneho súdu priznať účinok správnej žaloby vždy a v každom prípade žaloby

podanej podľa § 178 ods. 3 SSP žalobcom, ako reprezentantom zainteresovanej verejnosti a to s
poukazom na ustanovenia § 13 a § 19 Zákona o životnom prostredí a v nadväznosti na článok 9
ods. 4 Aahurského dohovoru. Nad rámec týchto bodov predchádzajúceho odôvodnenia správny súd
poznamenáva, že z ustanovení § 13 a § 19 Zákona o životnom prostredí nevyplýva pre súd ex lege
povinnosť priznať odkladný účinok správnej žalobe zainteresovanej verejnosti, respektíve odkladný

účinok takejto správnej žaloby nevyplýva zo zákona, bez potreby rozhodovať osobitne o ňom správnym
súdom. Zákonné ustanovenie § 13 je v Zákone o životnom prostredí zaradené v časti označenej
ZÁSADY OCHRANY ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA, z čoho vyplýva, že ide o ustanovenie vymedzujúce
(deklarujúce) základné zásady ochrany životného prostredia, teda nejde o úpravu konkrétneho práva
či konkrétnej povinnosti. Ustanovenie § 19 je v Zákone o životnom prostredí v časti označenej

POVINNOSTI PRI OCHRANE ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA, a taktiež vo všeobecnosti deklaruje
povinnosti „každého“ pri ochrane životného prostredia a ani z týchto ustanovení nemožno vyvodiť ex
lege odkladný účinok správnej žaloby v oblasti životného prostredia. V žiadnom prípade pre správny súd
zo znenia Zákona o ochrane životného prostredia nevyplýva záver, ktorý prezentuje žalobca a podľa
ktorého „V dôsledku § 13 Zákona o životnom prostredí znamená, že zásada predbežnej opatrnosti

predstavuje materiálny korektív k ustanoveniam § 185 SSP, pričom žalobca nemusí preukazovať
negatívne následky – tie sa ex lege (zo zákona) prezumujú a to až do vydania meritórneho rozsudku.“

24. Správny súd preto nevzhliadol žiadny zákonný dôvod, ktorý by ho oprávňoval k záveru, ktorého sa
dovoláva v novom návrhu na priznanie odkladného účinku žalobca - a to, že vzhľadom na osobitné sui

generispostaveniežalobcu,akozainteresovanejverejnosti,súnanehoneaplikovateľnézákonnékritériá
vyplývajúce z ustanovenia § 185 SSP, čo by zbavovalo súd nielen povinnosti, ale podľa názoru žalobcu
aj oprávnenia skúmať dôvodnosť a opodstatnenosť priznania odkladného účinku správnej žaloby
zainteresovanej verejnosti podanej podľa ustanovenia § 178 ods. 3 SSP; eventuálne, zainteresovanú
verejnosť úplne zbaviť dôkaznej povinnosti tvrdiť a osvedčiť prvý predpoklad dôvodnosti vyhovenia

návrhu na povolenie odkladu podľa § 185 písm. a) SSP, a to, že okamžitým výkonom alebo inými
právnymi následkami napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy hrozí závažná ujma, resp. iný
vážny nenapraviteľný následok na životnom prostredí.

25. Prezentovaný názor žalobcu, že v prípade žaloby na ochranu životného prostredia, vychádzajúc

zo zásady predbežnej opatrnosti, má správny súd ipso facto právnu povinnosť odkladný účinok žaloby
priznať, tak nemá oporu v platnej a účinnej právnej úprave. Ak by bolo úmyslom a sledovaným
cieľom zákonodarcu spojiť automaticky s podaním každej jednej správnej žaloby vo veciach ochrany
životného prostredia odkladný účinok, nesporne by to zákonodarca aj legislatívne reflektoval do tomutozámeru zodpovedajúcej právnej úpravy tak, aby bol sledovaný cieľ naplnený ex lege, bez potreby
skúmania podmienok a predpokladov vyhovenia návrhu na povolenie odkladného účinku správnej
žalobe osobitným rozhodnutím správneho súdu postupom podľa ustanovenia § 185 SSP. Správny súd

poznamenáva, že obdobne takto postupoval zákonodarca v niektorých právnych predpisoch, kde do
právnej úpravy výslovne subsumoval svoj zámer vždy a v každom prípade určitého druhu spojiť s
podanou správnou žalobou súčasne aj jej odkladný účinok (ako je to napríklad ustanovené v osobitných
právnych úpravách, napr. § 24a ods. 12 zákona č. 200/2022 Z.z. o územnom plánovaní, prípadne
priamo v Správnom súdnom poriadku v prípade osobitných typoch správnej súdnej žaloby - § 213, §

396 SSP). V týchto prípadoch, pokiaľ odkladný účinok správnej žaloby nastupuje priamo zo zákona, súd
neskúma žiadne ďalšie okolnosti determinujúce nástup odkladného účinku už podaním správnej žaloby.
Pokiaľ však zákonodarca výslovne v prípade správnych žalôb podávaných zainteresovanou verejnosťou
vo veciach týkajúcich sa životného prostredia priamo nespojil súčasne s podaním takejto žaloby aj
odkladný účinok, nemožno priamo, ani nepriamo zo žiadnej okolnosti vyvodiť závery, ktoré prezentuje
žalobca. Správny súd v tejto veci nedospel ani k potrebe eventuálne iniciovať konanie pred Ústavným

súdom SR o súlade právnych predpisov, konkrétne Správneho súdneho poriadku s Ústavou Slovenskej
republiky, alebo medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná (postupom podľa §
100 ods. 1 písm. b) SSP). Zo Správneho súdneho poriadku nevyplýva, že by tento procesný predpis
priznával správnej žalobe zainteresovanej verejnosti odkladný účinok samotným podaním správnej
žaloby, rovnako odkladný účinok správnej žaloby zainteresovanej verejnosti nevyplýva ani z osobitných

predpisov, ktoré sú relevantné pre prejednávanú vec. Je tak nutné posudzovať návrh zainteresovanej
verejnosti v intenciách § 185 SSP a znenie tohto procesného ustanovenia nie je v rozpore so zásadami
zakotvenými v článkoch 20 ods. 3 veta posledná a v článkoch 44 a 45 Ústavy SR; nie je v rozpore
ani so zabezpečením realizácie tohto ústavného práva, pokiaľ zákonná úprava SSP vyžaduje aj pri
zainteresovanej verejnosti aby pomenovala konkrétne hroziaci následok na životnom prostredí, pričom

až v prípade pomenovania tohto konkrétneho hroziaceho následku potom správny súd môže aplikovať
aj zásadu prevencie a predchádzania škodám na životnom prostredí.

26. Nemožno teda vyvodiť (správnemu súdu nedáva žiadne zákonné ustanovenie takúto indíciu),
že by bolo zámerom zákonodarcu spojiť bez potreby ďalšieho skúmania dôvodnosti a zákonných

kritérií vyplývajúcich z ustanovenia § 185 SSP s každou jednou žalobou podávanou zainteresovanou
verejnosťou automaticky aj odkladný účinok tejto správnej žaloby. Naopak, zákonodarca stanovil
explicitne podmienky a predpoklady, za ktorých naplnenia súd môže (je oprávnený) odkladný účinok
správnej žaloby povoliť. Zásadné potom je, že z dikcie ustanovenia § 185 SSP je zrejmé, že subjektom,
ktorý návrh na odkladný účinok môže podať, je „žalobca“; a teda ktorýkoľvek subjekt v tomto procesnom

postavení (či už fyzická osoba, právnická osoba, zainteresovaná verejnosť, alebo prokurátor...).
Podmienky vyžadované pre pozitívne rozhodnutie o tomto návrhu vyplývajúce z ustanovenia § 185
písm. a) alebo b) SSP sa vzťahujú na všetky subjekty domáhajúce sa povolenia odkladného účinku,
pričom správnemu súdu prináleží v každom prípade, kedy odkladný účinok nevyplýva explicitne zo
zákona, skúmať danosť a dôvodnosť priznania odkladného účinku správnej žalobe. Osobitne aj na tomto

mieste správny súd akceptuje skutočnosť, ktorú zdôrazňoval aj v prvom uznesení, a to, že odkladný
účinok má charakter výnimočného, mimoriadneho nástroja na zabránenie stavu, kedy by v dôsledku
okamžitého výkonu právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy bola konkrétnym, zásadným
a nezvratným spôsobom negatívne ovplyvnená súkromná či verejná sféra hrozbou závažnej ujmy,
značnej hospodárskej či finančnej škody, prípadne závažnou ujmou na životnom prostredí, alebo iným

nenapraviteľným následkom, čo je však nutné zo strany žalobcu správnemu súdu preukázať a osvedčiť.

27. Správny súd tak po posúdení nového návrhu žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej
žaloby konštatuje, že žalobca ani v tomto novom návrhu nešpecifikoval, o akú konkrétnu ujmu,
resp. iný vážny nenapraviteľný následok má ísť, alebo má hroziť životnému prostrediu, a to práve

v dôsledku účinkov rozhodnutí napadnutých touto správnou žalobou, a neosvedčil tak zákonné kritériá
dôvodnosti a opodstatnenosti jeho ďalšieho návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe
v tomto konaní podľa § 185 písm. a) SSP. Správny súd opakovane zdôrazňuje, že ani z ustanovenia
§ 13 Zákona o životnom prostredí, v ktorom je princíp predbežnej opatrnosti zakotvený, nevyplýva,
že by sa nevyžadovala konkretizácia nebezpečenstva nenávratného alebo závažného poškodenia

životného prostredia v správnom súdnom konaní, ktorého vznik možno vzhľadom na existujúce okolnosti
predpokladať, v nadväznosti na rozhodnutie orgán verejnej správy napadnuté správnou žalobou v tejto
konkrétnej veci.28. Vzhľadom na absenciu relevantných tvrdení zo strany žalobcu a na neosvedčenie dôvodov a
zákonných predpokladov pre pozitívne rozhodnutie o návrhu na priznanie odkladného účinku správnej
žalobe vyplývajúcich z ustanovenia § 185 písm. a) SSP, správny súd nemohol individuálne posúdiť

intenzitu žalobcom tvrdenej ujmy na životnom prostredí v dôsledku realizácie účinkov preskúmavaných
rozhodnutí orgánov verejnej správy v tomto konaní, a preto aj opakovaný návrh žalobcu na priznanie
odkladného účinku správnej žalobe zo dňa 12.11.2025 podľa § 188 SSP zamietol.

29. Rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP v spojení s § 147

ods. 2 SSP).

Poučenie:

Doručené uznesenie je právoplatné (§ 151 ods. 2 SSP).

Proti výroku I. je prípustná kasačná sťažnosť (§ 439 ods. 1 SSP).
Proti výroku II. nie je prípustná kasačná sťažnosť (§ 439 ods. 2 písm. e/ SSP).

ProtivýrokuI.jeprípustnákasačnásťažnosťvlehotejednéhomesiacaododňajehodoručenia.Kasačná
sťažnosť sa podáva Správnemu súdu v Banskej Bystrici. O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší
správny súd Slovenskej republiky.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) ide o konanie o správnej žalobe v sociálnych veciach alebo konanie o správnej žalobe vo veciach
azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

V kasačnej sťažnosti sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému správnemu súdu je

určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis), uvedie označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej
len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť
len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa ust. § 440 ods. 1 SSP kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,

c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Podľa ust. § 440 ods. 2 SSP dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí
tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnejsťažnostinemožnovymedziťtak,žesťažovateľ
poukáže na svoje podania pred správnym súdom.