Uznesenie – Pracovné právo ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, December 3, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoPr/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2522200253
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2522200253.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v individuálnom pracovnoprávnom spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX,
adresa C., D. XX, zastúpeného advokátom: Mgr. Martin Lieskovský, so sídlom Nitra, Farská 40,
proti žalovanému: LC TRANS, s.r.o., so sídlom Piešťany, Komenského 43/4628, IČO: 44 244 304,
zastúpeného advokátom: JUDr. Branislav Juriga, so sídlom Piešťany, Žilinská 130, o zaplatenie
2.249,43 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k.

PN-7Cpr/7/2022-647 zo dňa 24.4.2025, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu žalobcu (ktorou sa domáhal, aby súd uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.249,43 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne

zo sumy 198,52 eur od 01.11.2021 do zaplatenia, zo sumy 624,- eur od 01.12.2021 do zaplatenia, zo
sumy 624,- eur od 01.01.2022 do zaplatenia, zo sumy 624,- eur od 01.02.2022 do zaplatenia, zo sumy
172,71 eur od 01.02.2022 do zaplatenia) zamietol (výrok I.) a žalovanému priznal náhradu trov konania
voči žalobcovi v rozsahu 100% (výrok II.).

2. Pri rozhodovaní prvoinštančný súd vychádzal zo zisteného skutkového stavu, v rámci ktorého ustálil,

že žalobca predložil súdu pracovnú zmluvu zo dňa 22.09.2021, ktorú mal uzatvoriť žalobca v právnom
postavení zamestnanca so žalovaným v postavení zamestnávateľa na pracovnú pozíciu vodič - riadenie
motorového vozidla, závozník - nakladanie, vykladanie s dňom nástupu do práce 22.09.2021, pričom
pracovný pomer mal byť dohodnutý na dobu určitú do 31.12.2021 s týždenným pracovným časom 40
hodín.

3.Listombezuvedeniadátumužiadalžalobcažalovanéhooúhradumzdyzamesiacseptember2021,na
ktorýžalovanýodpovedallistom(bezuvedeniadátumu),vktoromuviedol,abyhožalobcakontaktovalna
uvedenom telefónnom čísle a ďalej uviedol, že žalobca u žalovaného nepracoval, neeviduje jeho zložku,
nemá o ňom žiadne údaje, ani číslo účtu. Ďalším listom žalovaný odpovedal žalobcovi, že jeho žiadosť o
náhradu mzdy za mesiac september 2021 považuje za bezpredmetnú, nakoľko pracovný pomer medzi
žalovaným a žalobcom nevznikol. Žalovaný potvrdil, že sa žalobca zúčastnil na pracovnom pohovore

namiestovodičakamiónuužalovaného,alekeďžežalovanýprenehonemaltechnickyspôsobilévozidlo,
nemohol byť v spoločnosti zamestnaný ako vodič. Keďže nedošlo k žiadnemu výkonu práce, nemá mu
z akého titulu uhradiť mzdu.

4. Z výsluchu žalobcu súd prvej inštancie zistil, že žalovaný inzeroval pracovnú ponuku na pracovnú
pozíciu vodič kamiónu. Na základe telefonického dohovoru sa žalobca dostavil k žalovanému, kde s

konateľkoužalovanéhopodpísalpracovnúzmluvu.Konateľkažalovanéhožalobcunáslednezoznámilas
dispečerkou, ktorá mu mala prideľovať prácu. S konateľkou sa potom odobral do dielne, kde mu ukázalavozidlo, na ktorom bude jazdiť. Do tohto vozidla si teda mohol nasťahovať svoje osobné veci, ktoré tam
aj v ten deň mal. Ďalej mu konateľka predstavila vedúceho alebo garážmajstra, následne na vozidlo mal
zapnúť náves a vycúvať s ním na parkovisko, čo aj urobil, tam ho odpojil a bolo mu oznámené, že s

návesom, s ktorým bude jazdiť, najprv musia absolvovať technickú kontrolu a až následne bude môcť
žalobca nastúpiť do práce. Žalobca sa telefonicky informoval, čo je teda s tým kamiónom, pretože už je
týždeň doma, či už prebehla technická kontrola a bolo mu povedané konateľkou žalovaného, že ešte nie.

5. Z výsluchu konateľky žalovaného prvoinštančný súd zistil, že ak žalovaný hľadá vodiča kamiónu, podá

inzerát na portál E., následne sa telefonicky s ním niekto skontaktuje a dohodnú si stretnutie. Stretnutie
najprv prebieha v kancelárii. Žalovaný ukáže budúcemu vodičovi ako funguje firma, dispečerka,
fakturantka, dohodnú sa, kde bude vodič parkovať. Konateľka si overuje, či vodič má kartu vodiča,
všetky prehliadky - zdravotnú, psychologickú a fotí si jeho doklady - občiansky preukaz. Pravdepodobne
si konateľka fotila aj doklady žalobcu. Nie je absolútne štandardom, aby v deň pracovného pohovoru
niekomu odovzdala vozidlo a aby v ten deň nastúpil aj do práce. Je to nereálne v nákladnej doprave,

pretože vozidlo treba k začatiu práce najprv pripraviť, skompletizovať doklady. Čiže na pracovnom
pohovore sa vždy len s vodičom dohodne, či je ochotný nastúpiť, dohodne si dátum, kedy môže s
ním uzavrieť pracovnú zmluvu a kedy reálne nastúpi do práce. Po pracovnom pohovore ide konateľka
s vodičom ku kamiónu, kde mu dávajú za úlohu napojiť náves a zacúvať. Žiadnu pracovnú zmluvu
so žalobcom žalovaný neeviduje, pretože žiadna pracovná zmluva nebola uzavretá. Po pracovnom

pohovore sa so žalobcom rozlúčila. Keď jej pán B. napísal, tak rozmýšľala, kto jej to vlastne píše, k akej
pracovnej zmluve, k akej úhrade mzdy, žiadny pracovný pomer žalovaný neevidoval, nemal ani doklady,
tak mu odpísala, že nechápe, o čo ide. U nich žiadnu prácu nevykonával. Keď sa teda cítil ukrivdený, že
nebol prijatý po pracovnom pohovore, tak mu konateľka žalovaného navrhla kompenzáciu cestovných
výdavkov na pracovný pohovor. Nemala vedomosť o tom, že by si žalobca nejaké osobné veci nechal

v kamióne. Žalobcu videla 5 alebo 10 minút na pracovnom pohovore. Formát pracovnej zmluvy, ktorý
predložil žalobca, je štandardný formát žalovaného. Pokiaľ ide o podpis žalovaného na zmluve, ide
o podpis konateľky a ide o odtlačok pečiatky žalovaného. Pečiatky bývajú aj v kamióne, pretože ich
vodiči potrebujú na orážanie CMR dokladov. V prípade uzatvorenia pracovnej zmluvy sa vyhotovujú dva
originály, jeden zostáva u žalovaného a druhý u vodiča spolu s ďalšími čestnými vyhláseniami, ktoré sa

podpisujú a ďalšími listinami, ktoré vodič potrebuje pri svojej práci. V prípade žalobcu neeviduje žiadnu
pracovnú zmluvu.

6. Žalobca si pred (bývalým Okresným súdom Bratislava III) uplatnil nárok na náhradu mzdy (a iné) za
obdobie od 30.11.2020 - 30.11.2023 voči spoločnosti PR Transport Slovakia s.r.o., v ktorej mal pracovať

ako vodič kamiónu. Podľa pracovnej zmluvy zo dňa 21.11.2016 (čl. 248), pracovný čas bol dohodnutý
na 40 hodín týždenne. Žalobca sa žalobou voči TS Logistic SK pred Okresným súdom Poprad domáhal
náhrady mzdy za 6 mesiacov roku 2021 a za roky 2022 a 2023.

7. Právne prvoinštančný súd vec posúdil na základe aplikácie ust. § 42 ods. 1 Zákonníka práce

(zák. č. 311/2001 Z.z. v účinnom znení – v texte aj len ZP). Skonštatoval, že pracovná zmluva je
dvojstranný právny úkon, ktorý je v zmysle § 18 Zákonníka práce právne perfektný a platný v momente,
keď sa účastníci pracovnoprávneho vzťahu, t.j. zamestnávateľ a uchádzač o zamestnanie, dohodli na
obsahu pracovnej zmluvy. Dohoda o obsahu pracovnej zmluvy je dohoda o zákonom predpísaných tzv.
podstatných náležitostiach pracovnej zmluvy, podrobnejšie určených v § 43 Zákonníka práce. Pracovnú

zmluvu možno uzavrieť aj ústne, aj konkludentne, alebo aj faktickým pristúpením k vykonávaniu práce,
t.j. spôsobom, ktorý nevzbudzuje pochybnosti o tom, čo chceli účastníci dojednať (R 9/1997). Keďže
v zmysle § 17 ods. 2 Zákonníka práce nie je s absenciou písomnej formy pracovnej zmluvy spojená
jej neplatnosť, je nepochybné, že pre vznik pracovného pomeru postačuje aj ústna dohoda účastníkov
pracovnej zmluvy o podstatných náležitostiach pracovnej zmluvy. Zákonník práce pre platnosť pracovnej

zmluvy vyžaduje iba dohodu o jej obsahu. Pre účely posúdenia platnosti pracovnej zmluvy je potrebné
prejavy vôle posudzovať podľa príslušných ustanovení Zákonníka práce, ako aj podľa všeobecných
ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa právneho úkonu.

8. Prvoinštančný súd pokračoval, že v danom prípade bolo medzi stranami nesporné, že žalobca

absolvoval u žalovaného pohovor na pozíciu vodiča kamiónu. Sporné bolo, či medzi žalobcom a
žalovaným došlo k založeniu a vzniku pracovného pomeru. Žalobca založenie pracovného pomeru
preukazoval pracovnou zmluvou, ktorá mala byť uzatvorená 22.9.2021, a na ktorej sa nachádzal
podpis žalobcu, konateľky žalovaného a pečiatka žalovaného. Žalovaný popieral, že by medzi níma žalobcom vznikol pracovnoprávny vzťah, popieral, že by niekedy uzatvoril so žalobcom pracovnú
zmluvu. Konateľka žalovaného potvrdila, že podpis na zmluve vyzerá ako podpis konateľky žalovaného,
pečiatka je pečiatka žalovaného, aj zmluva je vo formáte, ktorú v danom období používal žalovaný.

Napriek týmto zhodám žalovaný popieral, že by zmluvu niekedy so žalobcom uzatvoril. Mal za to,
že žalobca musel zmluvu sfalšovať. Žalobca vypovedal, že počas pracovného pohovoru, ktorý mal s
konateľkou žalovaného, došlo k uzatvoreniu pracovnej zmluvy, pričom jeden originál pracovnej zmluvy
zostal u žalovaného a jeden si zobral žalobca. Žalovaný počas celého konania popieral založenie
a vznik pracovného pomeru, a teda logicky aj skutočnosť, že by mal mať v držbe pracovnú zmluvu

uzatvorenú so žalobcom, keďže podľa neho nijaká takáto zmluva neexistuje. Rešpektujúc tzv. negatívnu
dôkaznú teóriu, podľa ktorej nie je možné zaťažiť stranu preukázaním negatívnej právnej skutočnosti,
teda niečoho, čo neexistuje, dôkazné bremeno ohľadne existencie pracovného pomeru tak spočívalo na
žalobcovi. Žalobca (napriek výzve súdu) nepredložil originál pracovnej zmluvy, z ktorého mala vzniknúť
kópia založená v spise, a ktorý by mohol preukázať tvrdenia žalobcu ohľadne založenia pracovného
pomeru zmluvou. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 24. februára 2010, č.k. 4Cdo 13/2009, podľa ktorého „u súkromných listín je treba rozlišovať ich
pravosť, teda skutočnosť, že súkromná listina pochádza od toho, kto je na nej uvedený ako vystaviteľ,
a správnosť, tej. pravdivosť. Ak vystaviteľ popiera pravosť súkromnej listiny, leží dôkazné bremeno
ohľadne pravosti listiny na tom účastníkovi, ktorý zo skutočností v listine uvedených vyvodzuje pre seba
priaznivé právne dôsledky. (...) Žalobca tým, že poprel pravosť predloženej listiny v podstate tvrdil, že

ju nikdy nevystavil, teda tvrdil jej neexistenciu. Preukázanie reálnej neexistencie listiny nebolo možné
od neho spravodlivo požadovať, lebo podľa uvedenej teórie sa neexistencia určitej právnej skutočnosti
majúca trvajúci charakter zásadne nepreukazuje.“

9. V danom prípade pracovná zmluva predstavuje súkromnú listinu, ktorú mal vystaviť žalovaný v

právnom postavení zamestnávateľa, Žalovaný však pravosť listiny poprel, preto bolo na žalobcovi, aby
pravosť listiny preukázal.

10. Žalobca v konaní navrhol vykonanie dokazovania za účelom pribratia znalca, ktorý by posúdil formu
pracovnej zmluvy, porovnal autentickosť iných zmlúv s predmetnou zmluvou, zistenie, či bolo nejakým

spôsobom s predmetnou zmluvou narábané (...). Odhliadnuc od nejasnosti a neurčitosti tohto návrhu na
vykonanie dokazovania, súd zamietol návrh na vykonanie dokazovania z dôvodu, že v danom prípade
pravosť zmluvy, resp. podpisov na zmluve by bola zistiteľná len z originálu zmluvy, nakoľko v danom
prípade žalovaná tvrdila, že podpis na zmluve sa javí ako jej podpis a pečiatka na zmluve ako pečiatka
žalovaného, avšak popierala, že by niekedy zmluvu so žalobcom podpísala (opatrila pečiatkou). Teda

to, či žalovaná skutočne listinu podpísala, by bolo možné zistiť len z originálu listiny, pri ktorom skúmaní
sa neanalyzuje len pravosť podpisu z hľadiska grafických zhôd (ktorá skutočnosť nebola rozporovaná),
ale aj tlak vyvíjaný na substrát, čo pri kópii nie je možné. Len z originálu listiny je možné zistiť, či došlo
k reálnemu podpisu zmluvy a otlačeniu pečiatky na listinu zo stany žalovaného. Súdu je zároveň z
vlastnej činnosti známe, že znalec z kópie listiny nedokáže vyvodiť jednoznačný záver o pravosti listiny,

či podpisu na listine. S poukazom na uvedené, súd návrh na vykonanie „znaleckého dokazovania“
zamietol.

11. Súd prvej inštancie mal ďalej za preukázané, že žalobca si u ďalšieho zamestnávateľa (PR Transport
Slovakia s.r.o.) uplatnil náhradu mzdy za obdobie, ktoré sa prekrýva s obdobím uplatnenom v tomto

konaní, t.j. duplicitne si uplatňuje náhradu mzdy za mesiace september 2021, október 2021, november
2021, december 2021. Podľa Zákonníka práce nie je vylúčené uzatvoriť aj niekoľko pracovných pomerov
súčasne u viacerých zamestnávateľov, avšak zákon kladie limity na pracovný čas, ktorý v súčte
u všetkých zamestnávateľov nesmie prekročiť 48 hodín týždenne vrátane nadčasov (§ 85 ods. 6
Zákonníka práce). Z pracovnej zmluvy, ktorú údajne mal žalobca uzatvoriť so žalovaným, vyplýva, že

pracovný čas bol dohodnutý na 40 hodín týždenne, rovnako ako u paralelného zamestnávateľa. Táto
skutočnosť podporuje tvrdenia žalovaného o tom, že medzi žalobcom a žalovaným pracovný pomer
nikdy nevznikol. Vzhľadom na pracovnú pozíciu - vodič kamiónu - je nepredstaviteľné, ako by žalovaný
mohol vykonávať prácu vodiča pre zamestnávateľa so sídlom v Bratislave v rozsahu 40 hodín týždenne
a zároveň pracovať 40 hodín týždenne ako vodič kamiónu pre zamestnávateľa so sídlom v Piešťanoch,

na dvoch odlišných kamiónoch.

12. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal založenie
a vznik pracovného pomeru medzi ním a žalovaným, a teda vo vzťahu k žalovanému nikdy nemalpostavenie zamestnanca, čo je základným predpokladom pre uplatnenie nároku na náhradu mzdy. Preto
súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

13. Vzhľadom na to, že žalovaný mal v konaní plný úspech, prvoinštančný súd s poukazom na ust. §
255 ods. 1 CSP uviedol, že jemu patrí náhrada trov konania v celom rozsahu.

14. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h)
CSP podal prostredníctvom svojho advokáta odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok zrušil v zmysle § 389 písm. b) a c) CSP a zároveň, aby v zmysle § 391 ods. 1 CSP
vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

15. V prvej časti odvolania žalobca namietal odôvodnenie napadnutého rozsudku. Odvolateľ vyslovil
názor, že vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že pracovný pomer bol platne
založený a pre žalovaného z neho vyplývajú s tým súvisiace uhradzovacie povinnosti. Obsah výpovede

konateľky žalovaného je zhrnutá v bode 11 napadnutého rozsudku, kde je jednoznačne uvedené, že na
predloženej zmluve je podpis konateľky žalovaného a že odtlačok pečiatky patrí žalovanému a nesporné
bolo aj tvrdenie, že formát zmluvy je formátom pracovnej zmluvy, ktorý žalovaný používa. V bode 18
rozsudku, kde súd hodnotí vykonané dokazovanie, súd nesprávne uvádza, že konateľka žalovaného
mala potvrdiť, že podpis vyzerá ako podpis konateľky. Konateľka reálne na pojednávaní 3.10.2024

uviedla, že je možné povedať, že ide o jej podpis, inak povedané potvrdila, že podpis na pracovnej
zmluve patrí jej. Súd teda hodnotil dokazovanie nesprávne, nakoľko konateľka neuviedla, že podpis len
vyzerá ako jej, ale priamo potvrdila, že podpis patrí jej.

16. Odvolateľ pokračoval, že súd založil zamietnutie žaloby na skutočnosti, že do konania nepredložil

originál pracovnej zmluvy, pričom poukázal na negatívnu dôkaznú teóriu a v tejto súvislosti aj na
uznesenie NS SR zo dňa 24.2.2010 sp. zn. 4Cdo/13/2009.

17. Na pojednávaní dňa 24.4.2025 žalobca predložil návrh na vykonanie dokazovania, ako je zhrnuté
v bode 20 napadnutého rozsudku. Mal za to, že súd mal vyhovieť prednesenému návrhu na vykonanie

dokazovania, nakoľko mohlo viesť k tomu, aby žalobca dôkazné bremeno uniesol, resp. aby preukázal
pravosť listiny. Odvolateľ nevie akým iným spôsobom mohol uniesť dané dôkazné bremeno. Nadväzne
odvolateľ zdôraznil, že nie je prípustné, aby súd v bode 20 napadnutého rozsudku uviedol, že konateľka
žalovaného tvrdila, že podpis na zmluve sa javí ako jej podpis a pečiatka ako pečiatka žalovaného, keď
z výsledkov vykonaného dokazovania, ako aj z bodu 11 napadnutého rozsudku vyplýva iný záver a to, že

konateľka žalovaného jednoznačne potvrdila, že ide o jej podpis na kópii pracovnej zmluvy a o pečiatku
žalovaného. Preto takéto odôvodnenie zamietnutia návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania nie
je prípustné. Naviac súd mal tieto skutočnosti brať ako nesporné.

18. Nadväzne odvolateľ poukázal na to, že súd sa v bode 20 napadnutého rozsudku zaoberal dvoma

pojmami,pravosťouzmluvyapravosťoupodpisu.Odvolateľmázato,žejenesprávne,aksúduvádza,že
nepravosť zmluvy by bola zistiteľná len z originálu listiny. V tejto súvislosti poukázal na znenie § 51a ods.
1 a 2 vyhl. MS SR č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdu, krajské
súdy, špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov. Žalobca je toho názoru, že v konaní
súd sám vyhodnotil otázku, ktorej vyriešenie si vyžaduje vedecké poznatky a jej zodpovedanie patrí do

kompetencie znalcov, čím nepostupoval v zmysle citovaných ustanovení. Súd postupoval nesprávnym
procesným postupom, keď žalobcovi znemožnil uskutočňovať jemu procesné práva v takej miere, že
bolo porušené právo na spravodlivý proces.

19. K pravosti podpisu uviedol, že táto nemusela byť posudzovaná, nakoľko protistrana ho nespravila

sporným,keďkonateľkažalovanéhouznala,žepodpisnakópiipracovnejzmluvypatríjej.Pretopovažuje
za neprípustné, ak súd poukazuje na potrebu skúmania pravosti podpisu. Naviac nie je pravdou, že sa
pravosť podpisu musela posudzovať len z originálu zmluvy. V tejto súvislosti poukázal na ako dôkaz
k odvolaniu pripojený znalecký posudok PhDr. PaeDr. Eriky Strakovej, znalca z odboru písmoznalectva,
odvetvie ručné písmo, v ktorom sporným materiálom bola kópia podpisu. Týmto odvolateľ spochybnil

záver súdu prvej inštancie, že znalec z kópie listiny nedokáže vyvodiť jednoznačný záver o pravosti
listiny, či podpisu na listine. Dané tvrdenia nepatria do kompetencie súdu, vyžadujú si vedecké poznatky
a preto bolo potrebné vyhovieť návrhu žalobcu na vykonanie dokazovania, pribrať do konania znalca
a postupovať podľa § 207 a nasl. CSP. K otázke pravosti podpisu, keď súd vyslovil názor, že by ju bolomožné zistiť len z originálu listiny, podľa žalobcu dochádza opäť k prekročeniu možnosti procesného
postupu súdu, nakoľko na vyhodnotenie takejto otázky bol kompetentný znalec, a nie súd. V danom
prípade ide o individuálny pracovný spor a v tejto súvislosti odvolateľ poukázal na uznesenie Krajského

súdu v Banskej Bystrici zo dňa 3.10.2024 č.k. 11CoPr/2/2024, z ktorého citoval časť, že v takom spore ak
súdnedospejenazákladetvrdenístránavykonanýchdôkazovkdôvodnémuzáver,žesúsplnenévšetky
podmienky na vydanie rozhodnutia v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít, resp. ak nie sú splnené podmienky na vydanie spravodlivého rozhodnutia, obstará aj bez návrhu
strán dôkazné prostriedky a vykoná dokazovanie potrebné na vydanie takéhoto rozhodnutia vo veci

samej. S ohľadom na uvedené aj ak by nebol predložený návrh na vykonanie znaleckého dokazovania,
tak aj tak mal súd z vlastnej iniciatívy pribrať do konania znalca na zodpovedanie sporných otázok
pravosti podpisu, resp. pravosti pracovnej zmluvy.

20. V závere odvolania žalobca uviedol, že argumentácia súdu v bode 21 napadnutého rozsudku je
pre toto konanie bez významu, pretože žalobcovi z dôvodu prekážok na strane žalovaného nebola

prideľovaná práca a keďže musel zarábať finančné prostriedky, tak sa zamestnal medzičasom u iného
zamestnávateľa.

21. Žalovaný odvolanie nepodal. K doručenému odvolaniu žalobcu predložil prostredníctvom svojho
advokátapísomnévyjadrenie,vktoromuviedol,žespodanýmodvolanímnesúhlasíanavrholpotvrdenie

odvolaním napadnutého rozsudku.

22. V prvej časti vyjadrenia poukázal na to, že žalobca zneužíva právo na súdnu ochranu. Predovšetkým
žalobca je viacerým slovenským súdom vrátane NS SR (sp. zn. 4CdoPr/3/2023) známy tým, že podáva
žaloby v pracovnoprávnych veciach, v ktorých sa za pomoci falošných tvrdení domáha peňažných

plnení. Z vykonaných dôkazov vyplýva, že bol stíhaný v súvislosti s výkonom práce vodiča nákladného
vozidla, bolo na neho podané trestné oznámenie a jeho zamestnávatelia sa sťažovali na miznutie
nafty, na nevyúčtovanie, nevrátenie finančných prostriedkov, mobilného telefónu, kľúčov od motorového
vozidla, ako je zistiteľné z dôkazov, ktoré zabezpečil súd z rôznych súdov do tohto konania na návrh
žalovaného. Žalovaný vo svojom vyjadrení k nároku žalobcu uviedol, že pracovný pomer medzi stranami

nevznikol a nemohol byť v spoločnosti zamestnaný ako vodič. Žalobca nemá a nemal pracovnú zmluvu
so žalovaným, keď tvrdí, že originál zapatrošil, je to klamstvo, pretože zmluva neexistovala. Aj v iných
konaniach pred súdmi SR sa žalobca špekulatívne pokúša dostať k finančným prostriedkom, avšak
súdy už odhalili jeho pokusy a aj jeho pokusy sú zamietané a snaha žalobcu bola viacerými odvolacími
súdmi označená ako špekulatívne konanie (Krajský súd v Prešove rozsudok sp. zn. 17CoPr/1/2022) a že

skutkové tvrdenia žalobcu vykazujú znaky skresľovania reality, resp. cieľavedomého klamstva (Krajský
súd Bratislava rozsudok sp. zn. 10CoPr/9/2022). Je preukázané aj to, že žalobca sa opakovane domáha
aj v iných súdnych konaniach od zamestnávateľa peňažných plnení aj keď nepracoval a používa pritom
nepravdivé skutkové tvrdenia a špekulatívne konanie. Súčasťou dôkazov je aj rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 17CoPr/1/2022, ktorá uvádza aj záver, že žalobcovi nebol nárok priznaný,

pretože sa sám vyjadril, že v uvedenom období pre žalovaného žiadnu prácu nevykonával, čo svedčí
o špekulatívnom konaní žalobcu. Krajský súd Bratislava v pracovnoprávnom spore žalobcu sp. zn.
10CoPr/9/2022 uviedol, že žalobca v konaní dôkazné bremeno neuniesol, keď bolo jednoznačne
preukázané, že žalobcom požadovaný nárok neexistuje, keďže skutkové tvrdenia žalobcu vykazujú
znaky skresľovania reality, resp. eufemisticky povedané cieľavedomého klamstva. Aj z uznesenia NS

SR sp. zn. 4CdoPr/3/2023 vyplýva, že žalobca uplatňuje vedome zjavne neexistujúce nároky na súde.
V predmetnej veci bolo preukázané, že žalobca si na súdoch uplatňuje až tromi rôznymi žalobami za to
isté obdobie náhradu mzdy a to v konaní Okresného súdu Poprad sp. zn. 17Cpr/21/2024, Mestského
súdu Bratislava IV sp. zn. 16Cpr/1/2024.

23. V predmetnej veci žalobca nemal ani uzatvorenú pracovnú zmluvu a nevie ju doložiť. Iba
protiprávnym spôsobom žalobcu, ktorý žalovaná v konaní nevedela vysvetliť, ale od začiatku popierala
uzatvorenie pracovnej zmluvy, sa dostal k dokumentom, na ktorých bola pečiatka a podpis žalovaného
a z týchto vykúzlil vo fotokópii dokument, ktorý predložil ako údajne fotokópiu pracovnej zmluvy. Ak
žalobca tvrdí, že netreba originál pracovnej zmluvy, nie je to pravda. Ten istý právny zástupca žalobcu,

ktorý ho zastupoval aj v konaní 17CoPr/1/2022 pred Krajským súdom v Prešove tvrdil v odvolaní opak,
že originál dokumentu je potrebný a to sa týkalo len originálu obálky a nie pracovnej zmluvy.24. V ďalšej časti vyjadrenia žalovaný uviedol, že žalobca v odvolaní neuvádza nič, čo by mohlo
privodiť zmenu alebo zrušenie rozsudku. Predovšetkým neexistuje originál pracovnej zmluvy z dôvodu,
že takáto nebola medzi stranami uzavretá. Žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno preukázať

vznik pracovného pomeru, ani nároku na náhradu mzdy. Žalobca v odvolaní neuvádza nič, čo by
mohlo zvrátiť zamietavý rozsudok. Uvádza mnohé paušálne dôvody odvolania, ktoré ale nijak nenapĺňa
tvrdeniami, ani dôvodmi, ktoré by odvolací súd mohol preskúmať. Podstatné je, že žalobca v konaní
nevedel preukázať vznik pracovného pomeru pracovnou zmluvou. Žalovaný od začiatku konania tvrdil,
že žalovaný uplatnený nárok v celom rozsahu neuznáva a rozporuje, že pracovnoprávny vzťah medzi

stranami nikdy právne nevznikol, žalobca k žalovanému do práce nenastúpil a neodpracoval pre neho
ani sekundu pracovného času, nevznikol nárok na mzdu, ani na dovolenku, že žalobca do práce
nenastúpil, pretože zmluvné strany sa v predzmluvnom vzťahu nedohodli na pracovných podmienkach,
že predložená údajná pracovná zmluva právne nevznikla, žalovaný doposiaľ o nej ani nevedel, žalovaný
nikdy neprihlásil žalobcu do Sociálnej poisťovne a nemal v úmysle žalobcu zamestnávať, pretože po
pracovnom pohovore sa strany nedohodli na pracovných podmienkach. Žalovaný má za to, že pracovná

zmluva nebola riadne uzavretá, pracovný pomer riadne nevznikol, žalobca u žalovaného nikdy do práce
nenastúpilanepracoval.Tovšetkouvádzalžalovanýužvovyjadreníkpodanejžalobe,keďeštenevedel,
že žalobca je špekulant a na súdoch zámerne neuvádza pravdu a predkladá falošnú kópiu listiny ako
údajnepravúpracovnúzmluvu.Žalobcatakodvyjadreniažalovanéhokžalobemalprodukovaťskutkové
tvrdenia a hlavne predložiť dôkaz originálom pracovnej zmluvy o vzniku pracovného pomeru. Žalovaný

existenciu originálu pracovnej zmluvy poprel a dôkazné bremeno je tak na žalobcovi. Žalobca mal
dostatok času v konaní, aby sám v rámci kontradiktórnosti a procesnej aktivity do konania prišiel so
súkromným znaleckým posudkom. Žalobca tak nemôže vyčítať súdu, že nezabezpečil takýto dôkaz,
pretože v zmysle § 209 CSP mal právnu možnosť predložiť súkromný znalecký posudok bez toho, aby
znalecké dokazovanie nariadil súd.

25. Rozsudok prvoinštančného súdu nie je postihnutý žiadnou vadou, ktorú namieta žalobca. Žalobca sa
špekulatívne a nepravdivo snaží tvrdiť, že žalovaná, resp. jej konateľka sa vyjadrovala k podpisu na kópii
pracovnej zmluvy tak, ako by išlo o originál, ktorý ale nemôže existovať. Konateľka pri výsluchu odmietla,
žepracovnúzmluvusožalobcompodpísalaavyjadrovalasapopredloženíjejfotokópieaibakufotokópii

podpisu a fotokópii pečiatky tak, že vyzerajú, ako by to bolo z jej podpisu alebo z pečiatky žalovaného.
Žalobca mal vo veci dokazovať existenciu uzatvorenia pracovnej zmluvy, toto svoje dôkazné bremeno
ale neuniesol. Aj keď žalobca predkladá odvolaciemu súdu rozsiahle množstvo tvrdení, nič z toho bez
dôkazov nie je spôsobilé preukázať vznik pracovného pomeru a ani vznik nároku na náhradu mzdy.
Skôr sa javí, že žalobca koná špekulatívne, snaží sa obchádzať realitu a to opakovane. Žalovaný má za

to, že listinami zabezpečenými súdom sa preukázalo okrem neexistencie nároku zneužívanie súdnych
konaní žalobcom, v minulosti zákaz výkonu činnosti žalobcovi, podozrenie zo sprenevery v súvislosti
s pracovným pomerom žalobcu v minulosti, pochybnosť o morálnej vhodnosti žalobcu pre výkon práce
so zverenými hodnotami. Žalovaný k predloženej fotokópii pracovnej zmluvy namietal, že neexistuje
originál a teda, že to nie je pracovná zmluva. Žalovaný tvrdil na základe výsluchu jeho konateľky, že

pracovnú zmluvu so žalobcom nepodpísal. Žalobca predložil iba fotokópiu listiny, žalovaný namietal
jej úplnosť a správnosť a že ide o sfalšovanú fotokópiu, ktorá nikdy neexistovala. K dokladom, ktoré
obsahujú originál podpisu a pečiatky žalovaného sa žalobca mohol dostať práve vtedy, keď bol v kabíne
vozidla žalovaného robiť skúšobnú jazdu. Na pojednávaní 3.10.2024 žalovaný žiadal žalobcu predložiť
originál listiny pracovnej zmluvy, čo žalobca doteraz neurobil. Preto žalovaný tvrdí, že riadny originál

pracovnej zmluvy nikdy neexistoval.

26. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu – v odvolacej replike –
uviedol, že trvá na argumentácii uvedenej v ňom podanom odvolaní v celom rozsahu. Žalovaný svojím
vyjadrením nevyvrátil, ani nespochybnil skutočnosti uvádzané v odvolaní. Preto naďalej žiada odvolací

súd, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

27. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.

28. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
– ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
– stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podanéodvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady

týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým
stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), po preskúmaní
napadnutého rozhodnutia v intenciách podaného odvolania dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je
sčasti dôvodné, v dôsledku čoho bolo nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec

mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b) a v spojení s § 391 ods. 1 CSP).

29. Predmetom konania v rámci daného individuálneho pracovnoprávneho sporu je nárok žalobcu
uplatnený žalobou údajne zamestnanca na zaplatenie od žalovaného ako údajne zamestnávateľa
náhrady mzdy a úhrady za dovolenku za obdobie od 22.9.2021 do 31.12.2021 v súhrnnej sume 2.249,43
eur aj s príslušenstvom.

30. Prvoinštančný súd predmetným rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol s odôvodnením
poukázaným vyššie v podstate na základe záveru, že žalovaný nepreukázal založenie a vznik
pracovného pomeru medzi stranami, teda že vo vzťahu k žalovanému mal postavenie zamestnanca,
čo je základným predpokladom pre uplatnenie nároku na náhradu mzdy, z dôvodu, že neuniesol svoje

dôkazné bremeno a nepreukázal pravosť listiny - žalobcom predloženej kópie pracovnej zmluvy zo dňa
22.9.2021, ktorej pravosť žalovaný od počiatku popieral.

31. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, v rámci ktorého bol odvolací súd viazaný nielen rozsahom,
ale aj uplatnenými odvolacími dôvodmi, bolo posúdiť naplnenie odvolacích dôvodov uplatnených

odvolateľom v intenciách podaného odvolania popísaného vyššie, so zameraním na ne/dôvodnosť
zamietnutia návrhu žalobcu na vykonanie dokazovania pribratím znalca na posúdenie pravosti danej
kópie pracovnej zmluvy.

32. Žalobca svoj nárok odvodzoval od ním predloženej kópie pracovnej zmluvy majúcej byť uzavretej

stranami dňa 22.9.2021 (č.l. 2). Žalovaný od počiatku popieral existenciu a vznik pracovnoprávneho
vzťahu medzi stranami v rozhodnom období tvrdiac, že pracovnú zmluvu so žalobcom nikdy neuzavrel
a zároveň popieral existenciu pracovnej zmluvy aj pravosť jej predloženej fotokópie.

33.Akoprvéodvolateľnamietalnesprávnevyhodnoteniedokazovaniasúdomprvejinštancie,keďvbode

18 preskúmavaného rozsudku uviedol, že konateľka žalovaného mala tvrdiť, že podpis vyzerá ako
jej podpis, hoci aj podľa bodu 11 napadnutého rozsudku uviedla, že na predloženej zmluve je podpis
konateľky žalovaného.

34. Na pojednávaní prvoinštančného súdu vypočutá konateľka žalovaného (č.l. 154) na otázku, či na

predloženej kópii pracovnej zmluvy je jej podpis uviedla: „Môže sa povedať, že ide o môj podpis“.
Na otázku či je tam odtlačok ich pečiatky, odpovedala: „Áno je toto naša pečiatka“. V dôsledku toho
vyjadrenie prvoinštančného súdu v ods. 18 preskúmavaného rozsudku, že „Konateľka potvrdila, že
podpis na zmluve vyzerá ako podpis konateľky žalovaného...“, nie je striktne presný, ako to dôvodne
namieta odvolateľ. Nadväzne otázku pravosti kópie podpisu konateľky žalovaného na danej listine

bolo potrebné považovať za nespornú a bolo potrebné z týchto zhodných tvrdení strán (pri nedostatku
pochybnosti o ich pravdivosti) vychádzať (§ 186 ods. 2 CSP), preto nebolo dôvodné vykonávať
dokazovanie ohľadom pravosti tohto podpisu. V každom prípade sa ale na danej listine nachádza len
kópia podpisu konateľky.

35. Medzi stranami spornou a rozhodujúcou otázkou ale bolo, či daná listina, žalobcom predložená kópia
pracovnej zmluvy, je pravá. V zmysle prvoinštančným súdom správne aplikovanej negatívnej dôkaznej
teórie, podľa ktorej pri súkromných listinách (akou je i žalobcom predložená kópia pracovnej zmluvy)
dôkazné bremeno ohľadom pravosti listiny spočíva na tej strane sporu, ktorá zo skutočností na listine
vyvodzuje pre seba priaznivé právne následky, dôkazné bremeno preukázať pravosť pracovnej zmluvy,

ktorej existenciu žalovaný popiera a tvrdí, že predložená kópia je sfalšovaná, pričom preukázanie reálnej
neexistencie listiny nemožno od neho spravodlivo požadovať, spočíva na žalobcovi.36. Žalobca na preukázanie pravosti pracovnej zmluvy na poslednom pojednávaní 24.4.2025 navrhol
vykonať dokazovanie pribratím znalca, ktorý by posúdil formu pracovnej zmluvy. Prvoinštančný súd
tento návrh na vykonanie dokazovania odmietol v podstate s odôvodnením, že pravosť zmluvy by bola

zistiteľná len z originálu zmluvy. Tento názor odvolateľ popiera.

37. Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 OSP (pozn. teraz § 185 ods. 1 CSP) však súd rozhodne o
tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na

vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých
navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred
súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod R 37/1993 a pod R 125/1999).

38. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky,
v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní (pozn. teraz civilné sporové
konanie) prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie
a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou
účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná...V prípade,

že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v
odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky
súdny poriadok, pozn. teraz § 220 ods. 2 CSP). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd
neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť
k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé

súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať
len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne
neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z
priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu
bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010).

39. Nadväzne podľa záverov NS SR v uznesení z 28.10.2020 sp. zn. 7Cdo/205/2019 (publikované pod
R17/2021) súd môže nevyhovieť návrhu strany na vykonanie dokazovania iba z dôvodu, že navrhnutý
dôkaz: 1/ sa týka skutočnosti, ktorá je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania, 2/ neoverí/

nevyvráti tvrdenú skutočnosť, 3/ je nadbytočný vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania. Ak tieto
dôvody zistené neboli, postupom súdi došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces.

40. V danom prípade prvoinštančný súd odmietol vykonanie dokazovania znaleckým posudkom (zrejme
znalcomzodborukriminalistika,odvetviekriminalistickéskúmaniedokumentov)faktickysodôvodnením,

že takýto dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, lebo pre jeho vykonanie je potrebný originál
listiny. Odvolateľ namieta, že súd tým sám vyhodnotil otázku ktorá je v kompetencii znalca a na ktorú
sú potrebné vedecké poznatky.

41. Je potrebné prisvedčiť prvoinštančnému súdu, že v súdnom konaní sa preferuje originál listiny ako

najsilnejší dôkaz, pričom posúdiť pravosť listiny len z jej kópie bude zvyčajne možné len s určitou mierou
pravdepodobnosti a záver o pravosti listiny tak nebude môcť byť jednoznačný, spoľahlivý a komplexný.
Zároveň ale posudzovanie pravosti listiny len na základe jej kópie nie je a priori vylúčené a v praxi
ktomuopakovanedochádza.Posudzovaniepravostilistinyzkópiejepritomspojenésviacerýmirizikami
a obmedzeniami, napr. pri technickom skúmaní originálu môže znalec analyzovať rôzne fyzikálne

a chemické vlastnosti ako je typ papiera, zloženie atramentu, spôsob tlače a podobne, čo pri kópii nie je
možné. Zároveň kópia môže skresľovať detaily dôležité pre analýzu, ktoré by mohli odhaliť falšovanie,
pričom samotná kópia môže byť vytvorená zmanipulovaním. Uvedených obmedzení a rizík, ktoré môžu
spôsobiť, že záver znaleckého posudku o pravosti danej listiny nebude jednoznačný, si musí byť vedomý
aj žalobca, ktorý predmetný dôkaz navrhol. Zároveň na druhej strane nie je možné bez vyjadrenia

znalca vopred a priori uzavrieť, že navrhnuté znalecké dokazovanie, neoverí, resp. nevyvráti tvrdenú
skutočnosť. Takýto záver prvoinštančného súdu, z ktorého dôvodu návrh na vykonanie dokazovania
znaleckým posudkom zamietol, bez ďalšieho, bol predčasný a nepodložený. Keďže vznikli dôvodné
pochybnosti o možnosti znalca posúdiť pravosť pripojenej kópie danej listiny, prvoinštančný súd malmožnosť a javilo sa potrebné znalcovi (príp. i viacerým znalcom z príslušného odboru a odvetvia) ešte
pred jeho ustanovením podať potrebné vysvetlenia a konzultovať znalecké možnosti i s poukazom na
ust. § 51a ods. 2 vyhl. MS SR č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre súdy.

42. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd uzatvára, že záver súdu prvej inštancie, ktorým
odôvodnil zamietnutie návrhu na vykonanie dokazovania o pravosti danej listiny (kópie pracovnej
zmluvy) znaleckým posudkom a teda, že tento neoverí, resp. nevyvráti rozhodné tvrdené skutočnosti,
za nepodložený, predčasný aj nedostatočne odôvodnený. V dôsledku toho bol naplnený odvolací dôvod

v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces a zároveň aj podľa písm. e) citovaného ustanovenia, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnutý
dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcej skutočnosti.

43. V dôsledku toho bolo potom potrebné, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil (keďže uvedený nedostatok nebolo dobre možné
napraviť až v druhoinštančnom konaní pred odvolacím súdom) a zároveň v zmysle § 391 ods. 1 CSP
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

44. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní, v ktorom je viazaný vyslovenými právnymi

názormiodvolaciehosúdu(§391ods.2CSP),budeprioritnespoužitímcit.§51aods.2zák.č.543/2005
Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre súdy, predbežne prekonzultovať so znalcom, resp.
viacerými znalcami z príslušného odboru a odvetvia možnosti znaleckého posúdenia pravosti dotknutej
listiny a v prípade kladného výsledku na návrh žalobcu nariadiť znalecké dokazovanie v zmysle § 207
CSP. Uvedené zároveň nebráni žalobcovi predložiť do konania súkromný znalecký posudok v zmysle

§ 209 CSP. Následne prvoinštančný súd podľa výsledkov vykonaného dokazovania vo veci opätovne
rozhodne, pričom svoje rozhodnutie náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodní. V novom
rozhodnutí prvoinštančný súd opätovne rozhodne o náhrade trov konania, včítane náhrady trov tohto
odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

45. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).