Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, December 2, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/29/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8724200420
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8724200420.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: Y. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
P. XX, XXX XX, právne zastúpený: BANÍK & Partners s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Mlynské
Nivy 4948/53, 821 09 Bratislava, IČO: 51 329 972, proti žalovaná: Wüstenrot poisťovňa, a.s. so sídlom
Digital Park I, Einsteinova 21, 851 01 Bratislava, IČO: 31 383 408, právne zastúpený: SEDLAČKO
& PARTNERS, s.r.o., Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, o zaplatenie 15.777,90 eur
titulom náhrady škody na zdraví, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa
04.03.2025 č.k. 22C/4/2024-168, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch I. a III.

II. Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanej v rozsahu 100
% z prisúdenej istiny.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol,
cit.:

„I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi 9.467,10 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,5 %

ročne zo sumy 9.467,10 eur od 16.02.2024 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobcu z a m i e t a .
III. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu k rukám zástupcu
žalobcu BANÍK & Partners s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Mlynské Nivy 4948/53, 821 09
Bratislava, IČO: 51 329 972, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdneho úradníka o jej výške.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 193 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení

neskorších predpisov, § 415, § 420 ods. 1, 3, § 427 ods. 1, § 428, § 441, § 444, § 822, § 823 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade
za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,
o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a
občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 437/2004 Z.z.“),
opatrenia MZ SR č. 18/2023 z 12. mája 2023 č. S17024-2023-OL o ustanovení výšky náhrady za bolesť

a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2023, § 4 ods. 1, 2 písm. a), § 15 ods. 1
zákonač.381/2001Z.z.opovinnomzmluvnompoistenízodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o povinnom zmluvnom
poistení“).3. Vo svojom odôvodnení, okrem iného, uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal na žalovanej
zaplatenia náhrady škody na zdraví, a to jednorazovej náhrady za bolesť vo výške 15.777,90 eur spolu

s úrokmi z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 15.777,90 eur od 16.02.2024 do zaplatenia, všetko
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu odôvodnil tým, že dňa XX.XX.XXXX v čase o XX.XX hod.
došlo v katastri obce P., okres W., k zrážke medzi osobným motorovým vozidlom zn. X. X, ev. č. W.,
ktoré viedol vodič C. T., nar. XX.XX.XXXX, a žalobcom ako chodcom, a to tak, že vodič viedol vozidlo
po ceste č. N./XXXX v smere od obce U. P. na obec I., kde pri obytnom dome č. XX narazil do v

tom čase sa po komunikácii pohybujúceho žalobcu, čím došlo k ťažkému poškodeniu zdravia žalobcu.
Poisťovateľom škodcu (ev. č. W.) v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých
zákonov bola v čase škodovej udalosti žalovaná, čím je daná jej pasívna vecná legitimácia v spore
(§ 15 ods. 1). Výzvou zo dňa 27.10.2023, doručenou žalovanej dňa 31.10.2023, si žalobca uplatnil u
žalovanej nárok na náhradu za bolesť v zmysle § 5 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť

a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu celkom 1.210 bodov, a to na základe
bodového ohodnotenia bolesti vykonaného znaleckým posudkom vypracovaným T.. T. I., znalcom z
odboru „Zdravotníctvo“, odvetvia „Traumatológia“, vedeným v denníku znalca pod č. XX/XXXX dňa
XX.XX.XXXX pre účely trestného konania. To pri hodnote jedného bodu 26,80 eur predstavuje 31.557
eur (1.210 bodov x 26,08 eur). Listom zo dňa 23.11.2023 žalovaná žalobcovi oznámila, že z povinného

zmluvného poistenia mu poukazuje náhradu za bolesť zodpovedajúcu celkom 1.210 bodom, avšak
zníženú podľa § 415 a § 441 Občianskeho zákonníka o spoluzodpovednosť žalobcu na vzniku škody
v rozsahu 80 %. V liste sa žalovaná odvolala na závery konštatované znalcom v znaleckom posudku
vypracovanom N. G. G., znalcom z odboru „Cestná doprava“, odvetvie „Nehody v cestnej doprave“,
vedeného v denníku znalca pod č. XX/XXXX dňa XX.XX.XXXX. Následne žalovaná poukázala žalobcovi

poistné plnenie vo výške 6.312 eur (80 % zo sumy 31.557 eur).

4. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že dňa XX.XX.XXXX došlo v obci
P., okres W., k dopravnej nehode, ktorej účastníkom bol žalobca ako chodec, a to tak, ako ju stručne
popísal žalobca v žalobe. Tieto skutočnosti vyplývajú z oznámenia o poistnej udalosti na čl. 89 spisu

doručeného žalovanej poisťovni dňa 22.05.2023, ktoré žalovaná predložila spolu s vyjadrením k žalobe,
a predovšetkým z celého obsahu pripojeného trestného spisu Okresného súdu Poprad sp. zn. 2T
15/2024. Z obsahu tohto trestného spisu súd zistil, že trestným rozkazom tunajšieho súdu zo dňa
10.10.2024 č. k. 2T 15/2024-338 bol obvinený C. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. XXX/XX, I.,
uznaný za vinného. V prejednávanej veci trestný súd skutkovou a právnou časťou výroku trestného

rozkazu Okresného súdu Poprad zo dňa 10.10.2024 č. k. 2T15/2024-338 záväzne rozhodol, že dňa
XX.XX.XXXX došlo k dopravnej nehode, pri ktorej došlo k zrážke medzi osobným motorovým vozidlom
zn.X.X.,ev.č.W.,ktoréviedolvodičC.T.,nar.XX.XX.XXXX(ďalejužlen„motorovévozidlo“)ažalobcom
ako chodcom, a to tak, ako je to popísané v skutkovej vete trestného rozkazu (ďalej už len „dopravná
nehoda“). Trestný súd skutkovou a právnou časťou výroku trestného rozkazu tak záväzne rozhodol aj o

okolnostiach významných pre nárok na náhradu škody na zdraví uplatnený žalobcom v prejednávanej
civilnej veci, a to, že žalobcovi bola pri dopravnej nehode spôsobená škoda na zdraví, ktorú pre účely
trestného konania kvalifikoval ako „ťažkú ujmu na zdraví“, a že medzi dopravnou nehodou a škodou na
zdraví žalobcu existuje príčinná súvislosť. O nároku žalobcu na náhradu škody na zdraví uplatnenom
už v predmetnom trestnom konaní trestný súd nerozhodol, ale žalobcu odkázal s nárokom na civilné

konanie. Žalobou v prejednávanej civilnej veci si žalobca uplatnil voči žalovanej poisťovni nárok na
náhradu škody na zdraví, a to nárok na odškodnenie bolesti, ktorú pri dopravnej nehode utrpel. Bolo tak
vecou civilného súdu posúdiť dôvodnosť uplatneného nároku čo do jeho výšky a rozsahu.

5. Žalobca spolu so žalobou predložil súdu list zo dňa 27.10.2023 (čl. 9 spisu). Podľa obsahu tohto

listu žalobca si listom uplatnil v súvislosti s dopravnou nehodou, s poukazom na cit. ust. § 15 ods. 1
Zákona o povinnom zmluvnom poistení a poistnú zmluvu č. XXXXXXXXX-X, u žalovanej poisťovni ako
poistiteľovi zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovým vozidlom nárok na náhradu škody na zdraví,
a to nárok na náhradu za bolesť vo výške 31.557 eur. Takýto nárok má svoju právnu oporu v cit. ust.
§ 444 Občianskeho zákona a ustanoveniach Zákona č. 437/2004 Z. z. Nárok na náhradu za bolesť si

žalobca listom uplatnil u žalovanej vychádzajúc z bodového ohodnotenia bolesti utrpenej pri dopravnej
nehode stanovenej lekárskym posudkom vykonaným znalcom z odboru „Zdravotníctvo a farmácia“,
odvetvia „Traumatológia“, T.. T. I., ktorý je súčasťou písomného znaleckého posudku vypracovaného
znalcom pod č. XX/XXXX dňa XX.XX.XXXX, a ktorý žalobca predložil spolu so žalobou (čl. 11 - 14 spisu,ďalej už len „lekársky posudok“), a to celkom na 1.210 bodov. Žalovaná poisťovňa neučinila sporným
základ nároku na náhradu za bolesť uplatnený žalobcom listom zo dňa 27.10 2023, a ani následne
svoju pasívnu vecnú legitimáciu v súdnom konaní v prejednávanej veci. V priebehu súdneho konania

predložila súdu písomnú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla č. XXX/XXXXXX-X zo dňa XX.XX.XXXX, uzavretú s poistníkom a
poisteným C. T., nar. XX.XX.XXXX, L. XXX/XX, XXX XX I., otcom žalobcu (čl. 77 - 88 spisu, ďalej už len
„poistná zmluva“). Žalovaná poisťovňa neučinila sporným celkovú výšku škody tak, ako ju listom zo dňa
27.10.2023 žalobca špecifikoval, tzn. (1210 bodov x 26,08 eur = 31.556,80 eur, zaokrúhlene 31.557 eur),

ktorá zodpovedá cit. právnej úprave Zákona č. 437/2004 Z.z.. Listom zo dňa 23.11.2023 (čl. 17 spisu)
však žalovaná žalobcovi oznámila, že neuznáva nárok na náhradu za bolesť v celej uplatnenej výške
31.557 eur, a to z dôvodu spoluúčasti žalobcu ako poškodeného na vzniku škody v rozsahu 80 %, a
uznávanárokibavrozsahu20%.Žalobcovitakžalovanáposkytlapoistnéplnenieibavovýške6.312eur
(20%zosumy31.557eur=6.312eur). Vpriebehusúdnehokonaniažalobcauznávalsvojezavineniena
vzniku škody na svojom zdraví v rozsahu 30 % a žalobou požadoval na žalovanej doplatenie poistného

plnenia zodpovedajúceho ešte 50 % uplatnenej náhrady za bolesť (50 % zo 31.557 eur = 15.777,90
eur). Žalovaná trvala na dôvodnosti krátenia žalobcom uplatneného nároku až o 80 %. Poukazovala na
konkrétne okolnosti dopravnej nehody na strane žalobcu, špecifikované už v liste zo dňa 23.11.2023,
ktoré podľa nej mali podstatný vplyv na vznik škody, a ktoré podľa jej názoru odôvodňujú, že žalobcovi
možno pričítať až 80 % miery zavinenia na škode. Spornou medzi stranami tak bola miera zavinenia

žalobcu ako poškodeného na škode na zdraví, ktorá mu pri dopravnej nehode vznikla.

6. Skutková a právna podstata výroku trestného rozkazu v danom prípade rieši nielen to, že dopravnou
nehodou bola žalobcovi spôsobená škoda na zdraví, teda, nie len vznik škody na zdraví žalobcu a
príčinnú súvislosť medzi dopravnou nehodou a škodou na zdraví žalobcu, ale aj subjektívne zavinenie

vodiča motorového vozidla na vzniku škody na zdraví žalobcu. Vodičovi motorového vozidla pritom
ukladá za vinu, že konal v rozpore s ust. zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej už len „Zákon o cestnej premávke“), a to s
ustanovením, ktoré vodičovi motorového vozidla ako účastníkovi cestnej premávky ukladajú povinnosť
správať sa disciplinovane a ohľaduplne tak, aby neohrozil bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky,

prispôsobiť svoje správanie najmä stavebnému, dopravno-technickému stavu cesty, situácii v cestnej
premávke, poveternostným podmienkam a svojim schopnostiam (§ 3 ods. 2 písm. a) Zákona o cestnej
premávke), venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke (§ 4 ods. 1 písm.
c) Zákona o cestnej premávke), a to pri porušení povinnosti jazdiť v obci rýchlosťou najviac 50 km/h (§
16 ods. 4 Zákona o cestnej premávke).

7. Žalovaná za účelom preukázania viny aj žalobcu poukazovala na závery konštatované znalcom N. G.
G., znalcom z odboru „Cestná doprava“, odvetvia „Nehody v cestnej doprave“, v písomnom znaleckom
posudku vypracovanom pre účely trestného konania v trestnej veci sp. zn. 2T 15/2024 pod č. 69/2023
dňa 07.07.2023 (ďalej už len ,,znalec“ a „znalecký posudok č. 69/2003„), ktorý žalobca predložil súdu

spolu so žalobou (čl. 18 - 55 spisu). Podľa záverov znalca rozhodujúcimi okolnosťami dopravnej nehody
boli predovšetkým technicky nesprávne prvky v správaní žalobcu, a to, že žalobca sa pohyboval po
cestnej komunikácii napriek tomu, že mal technickú možnosť a povinnosť zdržiavať sa a pohybovať po
chodníku, na cestnú komunikáciu žalobca vstúpil mimo vyznačený priechod pre chodcov, po cestnej
komunikácií sa pohyboval v nočných hodinách o XX.XX hod v ťažkom stupni opilosti (X,XX g/kg -

promile) v tmavom vrchnom ošatení bez reflexných prvkov, žalobca sa nachádzal v úseku cesty, ktorý
nebol účinne osvetlený, už pred zrážkou s motorovým vozidlom žalobca vytvoril kolíznu situáciu, keď
pred neznámym prichádzajúcim motorovým vozidlo zostal stáť cca v strede cesty a násilne musel byť
odtiahnutý na jej pravý okraj jedným z ostatných chodcov. V zmysle § 52 ods. 1 Zákona o cestnej
premávke žalobca ako chodca sa mal predovšetkým povinnosť pohybovať po chodníku, čím by bol

zabránil akejkoľvek kolízii s motorovým vozidlom. Od žiadneho vodiča motorového vozidla nemožno
dôvodne očakávať, že bude predpokladať výskyt chodca na vozovke, ktorá je vybavená chodníkom.
Pred vstupom na cestnú komunikácia žalobca ako každý chodec bol povinný sa presvedčiť, či tak
môže urobiť bez nebezpečenstva, a na komunikácii sa nemal bezdôvodne zdržiavať ani zastavovať
(§ 53 ods. 4 Zákona o cestnej premávke). Vytvorenie kolíznej situácie žalobcom už skôr idúcemu

vozidlu pred zrážkou s motorovým vozidlom poisteným u žalovanej pritom považuje za mimoriadne
priťažujúcu okolnosť na strane žalobcu, nakoľko svedčí o tom, že žalobca opakovane porušoval
prevenčnú povinnosť a nekoordinovaným pohybom po vozovke pokračoval v riskovaní svojho života a
zdravia.8. Podľa záverov znalca skonštatovaných v znaleckom posudku č. XX/XXXX technikou príčinou
dopravnej nehody, pokiaľ ide o okolnosti týkajúce sa žalobcu ako chodca, bolo postavenie žalobcu

ako chodca v mieste, ktoré nebolo účinne osvetlené pouličným osvetlením, zároveň v mieste, kde
sa nenachádzal riadne vyznačený prechod pre chodcov, a zároveň v mieste, kde sa po pravej
strane uvedenej cesty z pohľadu vodiča motorového vozidla nachádzal chodník, kde žalobca vytváral
svojim postavením kolíznu situáciu pre všetkých vodičov, ktorý sa v danom čase pohybovali úsekom
nehodového deja (odpoveď na otázku č. 5 - technické príčiny dopravnej nehody). Podľa záverov

znalca žalobca ako chodec jednoznačne mohol zabrániť dopravnej nehode, ak by sa v priebehu
nehodového deja nenachádzal v priestore cesty, a zároveň v koridore pohybu motorového vozidla s
tým, že žalobca mal technickú možnosť zdržiavať sa a pohybovať sa úsekom nehodového deja v
priestore chodníka (odpoveď na otázku č. 4 - možnosti zabránenia dopravnej nehode). V odpovedi na
otázku č. 6, v ktorej znalec popísal ďalšie okolnosti nehodového deja, ktoré považoval za potrebné
uviesť, znalec k okolnostiam týkajúcim sa žalobcu ako chodca skonštatoval, že žalobca sa v čase

zrážky s motorovým vozidlom nachádzal v priestore cesty cca 2,2 m vľavo od pravého okraja cesty z
pohľadu vodiča, kde s vysokou mierou pravdepodobnosti stál bez pohybu, čo nemožno z technického
hľadiska považovať za správne. Žalobca vstúpil na cestu mimo vyznačený priechod pre chodcov a
svojim postavením na ceste nútil vodičov z technického hľadiska k zmene smeru a rýchlosti pohybu
vozidiel. Vzhľadom na tmavé vrchné ošatenie, nočnú dobu a miesto bez účinného pouličného osvetlenia

možnokonštatovať,žežalobcasvojimpostavenímvpriestorecestynútilvodičovpohybujúcichsadaným
úsekomcesty,atoajtých,ktoríbysapohybovalidanýmúsekomcestyrýchlosťoumaximálnepovolenou,
k náhlej zmene smeru a rýchlosti pohybu, čo nemožno považovať z technického hľadiska za správne.
Ďalej tiež, že žalobca bol pod vplyvom alkoholu a podľa jeho pohybu v priebehu predzrážkového
deja zachyteného videozáznamom žalobca mal značne široký koridor pohybu v priestore cesty, v

nepravidelných intervaloch sa na ceste zastavoval, v nepravidelných intervaloch zasahoval aj do
protismernejčasticesty,aajpredchádzajúcemuvozidlupohybujúcemusadanýmúsekomcestysmerom
na obec I. vytvoril kolíznu situáciu, čo tiež nemožno z technického hľadiska považovať za správne.

9. Podľa záverov znaleckého posudku č. XX/XXXX, v ktorom znalec vychádzal aj zo záznamu z kamery

umiestnenej v obci P., ktorá zachytila pohľad na cestu č. N./XXXX v smere od obce U. P. smerom na obec
I. v čase od XX.XX.XX hod od XX:XX:XX hod, cesta v úseku nehodového deja bola vybavená funkčným
pouličným osvetlením. V zázname z kamery je však zároveň vidieť cyklickú zmenu jasu prostredia
spôsobenú s najväčšou pravdepodobnosťou blikaním lampy pouličného osvetlenia v časti pred miestom
zrážky (čl. 9 a 30 znaleckého posudku, miesto zrážky už nie je nasnímané kamerou). Podľa čl.

62 znaleckého posudku podľa videozáznamu lampa, ktorá blikala, bola v čase nehodového deja
zhasnutá. Podľa § 52 ods. 3 posledná veta Zákona o cestnej premávke chodec idúci po krajnici alebo
po okraji vozovky za zníženej viditeľnosti musí mať na sebe viditeľne umiestnené reflexné prvky alebo
oblečený reflexný bezpečnostný odev. Podľa § 2 ods. 2 písm. aa) Zákona o cestnej premávke zníženou
viditeľnosťou je viditeľnosť, pri ktorej sa účastníci cestnej premávky dostatočne zreteľne navzájom

nevidia, ani keď nevidia predmety na ceste, najmä od súmraku do svitania, za hmly, sneženia, dažďa a
v tuneli. V prejednávanej veci sa žalobca v čase nehodového deja pohyboval po ceste síce za súmraku,
ale po ceste, ktorá bola osvetlená funkčným pouličným osvetlením, pričom iba v mieste cesty v úseku
nehodového deja toto pouličné osvetlenie nebolo plne funkčné. Za danej situácie sa súd nestotožnil
so zástupcom žalovanej, že žalobca mal mať na sebe umiestnené reflexné prvky, čo neskonštatoval

nakoniec ani znalec. A okolnosť konštatovanú znalcom súvisiacu s postavením žalobcu, ktoré bolo
technickou príčinou dopravnej nehody, a to, že žalobca sa ako chodec nachádzal v mieste, ktoré nebolo
účinne osvetlené pouličným osvetlením, súd nepovažoval za okolnosť, ktorú by bolo dôvodné pričítať
na ťarchu žalobcu, nakoľko žalobca nemôže zodpovedať a nemohol predvídať nefunkčnosť pouličného
osvetlenia.

10. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca prechádzal cez vozovku mimo vyznačeného priechodu
prechodcov.Podľaust.§53ods.3Zákonaocestnejpremávkemimopriechoduprechodcovsasmiecez
vozovku prechádzať len kolmo na jej os, pričom chodci smú prechádzať cez vozovku mimo priechodu
pre chodcov, len ak s ohľadom na vzdialenosť a rýchlosť jazdy prichádzajúcich vozidiel nedonútia ich

vodičov na zmenu smeru alebo rýchlosti jazdy. Podľa § 53 ods. 4 veta prvá Zákona o cestnej premávke
pred vstupom na vozovku sa chodec musí presvedčiť, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva, a len
čo vstúpi na vozovku, nesmie sa tam bezdôvodne zdržiavať ani zastavovať, a to platí na priechode pre
chodcovimimoneho.Zozáverovznaleckéhoposudkuč.XX/XXXXnevyplýva,kdenaceste,poktorejsažalobca pohyboval, bol najbližšie vyznačený priechod pre chodcov. Avšak zo záverov znalca nevyplýva
predovšetkým to, že by znalec za prvok nesprávnosti v správaní žalobcu bol považoval samu o sebe
bez ďalšieho okolnosť, že žaloba prechádzal cez vozovku mimo vyznačený priechod pre chodcov. Podľa

znalca za technicky nesprávne v správaní žalobcu možno považovať to, že žalobca vstúpil na vozovku
v mieste, kde sa nenachádzal riadne vyznačený priechod (o. i. kde nebolo ani funkčné osvetlenie a
kde sa nachádzal chodník), a svojim postavením nútil vodičov pohybujúcich sa daným úsekom cesty k
náhlej zmene smeru a rýchlosti pohybu. Teda, nie samu o sebe okolnosť, že žalobca prechádzal cez
vozovku mimo vyznačený priechod pre chodcov, ale to, že žalobca vstúpil na vozovku a po vstúpení

na vozovku sa tam bezdôvodne zdržiaval a vytváral pre vodičov kolíznu situáciu. Z pohľadu prvkov
nesprávnosti správania sa žalobcu ako chodca podľa záverov znalca nebolo rozhodujúce, či žalobca
vstúpil na vozovku v mieste, kde bol alebo kde nebol vyznačený priechod pre chodcov, ale rozhodujúce
bolo, že žalobca po vstúpení na vozovku sa na vozovke bezdôvodne zdržiaval a vytváral pre vozidlá
kolíznu situáciu. Podľa cit. ust. § 53 ods. 3 a 4 Zákona o cestnej premávke žalobca smel vstúpiť na
vozovku a prechádzať cez ňu, len ak s ohľadom na vzdialenosť a rýchlosť jazdy prichádzajúcich vozidiel

nenútil vodičov na zmenu smeru alebo rýchlosti jazdy, pred vstupom na vozovku sa mal presvedčiť,
či tak môže urobiť bez nebezpečenstva, a predovšetkým, žalobca sa nesmel na vozovke bezdôvodne
zdržiavať ani zastavovať. To platilo bez ohľadu na to, či by žalobca vstúpil na vozovku v mieste, kde
bol vyznačený priechod pre chodcov, alebo mimo takéhoto miesta. Preto súd ani okolnosť, že žalobca
vstúpil na vozovku v mieste, kde nebol vyznačený priechod pre chodcov, samu o sebe ešte bez ďalšieho

nepovažoval za okolnosť, ktorá by mala vplyv na vznik škody, a ktorú by bolo opodstatnené pričítať na
vrub žalobcu.

11. Ďalšou nespornou skutočnosťou medzi stranami, vyplývajúcou aj zo znaleckého posudku č. XX/
XXXX a trestného rozkazu zo dňa XX.XX.XXXX č. k. 2T 15/2024-338, je to, že žalobca sa celého

dopravného procesu zúčastnil pod vplyvom alkoholu pri koncentrácii alkoholu v krvi v hodnote najmenej
X,XX. promile alkoholu v krvi. Súd túto skutočnosť považoval za okolnosť, ktorá mala priamy vplyv
na vznik škody, a ktorú je plne dôvodné pričítať na vrub žalobcu ako poškodenému. Súd prisvedčil
zástupcovi žalovanej, že okolnosť, že žalobca pohybujúci sa po vozovke pod vplyvom alkoholu svojim
nekoordinovaným pohybom opakovane vytváral náhle kolízne situácie a opakovane pokračoval v

riskovanísvojhoživota,čojepotrebnépovažovaťzamimoriadnepriťažujúcuokolnosťnastranežalobcu.
Podľa záverov znalca pohyb žalobcu podľa záznamu jeho pohybu kamerou v predzrážkovom deji plne
zodpovedá pohybu pod vplyvom alkoholu. Žalobca pred zrážkou mal značne široký koridor pohybu v
priestore cesty, v priestore cesty sa v nepravidelných intervaloch zastavoval, a už vozidlu pohybujúcemu
sa daným úsekom cesty smerom na obec I. pred motorovým vozidlom, s ktorým došlo k zrážke, žalobca

vytvoril kolíznu situáciu. Žalobca už pred prechádzajúcim vozidlo zostal stať v priestore cesty, nútil
vozidlo spomaľovať a obchádzať žalobcu a ostatných chodcov v protismernej časti cesty, a násilne
musel byť odtiahnutý na jej pravý okraj jedným z ostatných chodcov. Takéto správanie sa žalobcu podľa
znalca nemožno z technického hľadiska považovať za správne. Podľa cit. § 415 Občianskeho zákonníka
každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a

životnom prostredí (princíp generálnej prevencie). Žalobca sa choval v rozpore s touto prevenčnou
právnou povinnosťou, keď sa pod vplyvom alkoholu pohyboval po značnom úseku v priestore vozovky
zjavne nekoordinovane, v priestore vozovky opakovane zastavoval, sám nereagoval ani na blížiace sa
predchádzajúce vozidlo, svoj pohyb v priestore vozovky aj napriek tomuto prechádzajúcemu ohrozeniu
vlastného života nezmenil, a takýmto pohybom vytváral na vozovke opakovane kolízne situácie s

motorovými vozidlami. Podľa znalca okolnosť, že žalobca bol pri celom dopravnom procese pod vplyvom
alkoholu, mala priamy vplyv na jeho správanie, ktoré bolo technickou príčinou vzniku dopravnej nehody.
A to na správanie spočívajúce v pohybe v priestore vozovky kolíznym spôsobom, zastavovaní sa na nej,
dokonca v odmietaní aj napriek zjavne prichádzajúcemu motorovému vozidlu priestor vozovky opustiť.
Takýmto pohybom žalobca nie len že sa nesprával tak, aby zachovával bežný stupeň opatrnosti, aký od

každého účastníka cestnej premávky možno rozumne požadovať vzhľadom na dané miestne a časové
súvislosti cestnej premávky. Ale žalobca sám aktívne opakovane vytváral náhle kolízne vysoko rizikové
situácie s motorovými vozidlami a zvyšoval už aj tak vysokú mieru rizika vzniku škody, s ktorou je
cestnápremávkaspojená.Pretosúdokolnosť,žežalobcasadopravnéhoprocesuzúčastnilpodvplyvom
alkoholu, považoval za závažnú okolnosť, ktorá v prejednávanej veci mala priamy vplyv na vznik škody

na zdraví žalobcu, a ktorú je plne dôvodné pričítať na vrub žalobcu. Súd tak okolnosti dopravnej nehody,
a to, že žalobca sa namiesto po chodníku technicky a právne nesprávne pohyboval po vozovke, pričom
vzniku škody mohol úplne zabrániť tým, že by sa bol pohyboval po chodníku, a že žalobca sa celej
dopravnej situácie zúčastnil pod vplyvom alkoholu, ktorý podstatným spôsobom ovplyvnil jeho nie lentechnicky nesprávny, ale až život ohrozujúci pohyb v priestore vozovky, považoval za hlavné okolnosti
na strane žalobcu, ktoré mali vplyv na vznik škody a ktoré je plne dôvodné pričítať na ťarchu žalobcovi.
Preto mal za to, že v konaní bolo preukázané aj zodpovednosť žalobcu za škodu a zavinenie žalobcu

ako poškodeného na škode. Keďže spornou však medzi stranami bola miera zodpovednosti žalobcu,
keďže žalobca uznával mieru svojho zavinenia na škode v rozsahu 30 % a žalovaná v rozsahu 80 %,
súd sa ďalej zaoberal aj okolnosťami dopravnej nehody týkajúcimi sa škodcu.

12. Súd opätovne poukázal na trestný rozkaz Okresného súdu Poprad č. k. 2T 15/2024-338 zo dňa

10.10.2024, ktorým je súd v prejednávanej veci viazaný, a ktorým bol vodič motorového vozidla C. T.
uznaný vinným, že žalobcovi v súvislosti s dopravnou nehodou z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu
na zdraví, čím spáchal prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona v znení
účinnom do 05.07.2024. Trestný súd výrokom tohto trestného rozkazu záväzne rozhodol, že vodič
motorového vozidla konal protiprávne, a že zavinil vznik škody na zdraví žalobcu, a to tým, že: „ ...
v dôsledku nedôsledného venovania sa vedeniu motorového vozidla a situácii v cestnej premávke, pri

prekročení povolenej rýchlosti stanovenej pre prejazd daného úseku cesty, čo bolo v rozpore s § 3
ods. 2 písm. a), § 4 ods. 1 písm. c), § 16 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov...“. Skutková a právna podstata
výroku trestného rozkazu teda v danom prípade rieši aj subjektívne zavinenie vodiča motorového
vozidla na vzniku škody na zdraví žalobcu. Vodičovi motorového vozidla pritom ukladá za vinu, že

konal v rozpore s ust. zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej už len „Zákon o cestnej premávke“), a to s ustanoveniami,
ktoré vodičovi motorového vozidla ako účastníkovi cestnej premávky ukladajú povinnosť správať sa
disciplinovane a ohľaduplne tak, aby neohrozil bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, prispôsobiť
svoje správanie najmä stavebnému, dopravno-technickému stavu cesty, situácii v cestnej premávke,

poveternostným podmienkam a svojim schopnostiam (§ 3 ods. 2 písm. a) Zákona o cestnej premávke),
venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke (§ 4 ods. 1 písm. c) Zákona
o cestnej premávke, a to pri súčasnom porušení aj povinnosti jazdiť v obci rýchlosťou najviac 50 km/
h (§ 16 ods. 4 Zákona o cestnej premávke). Vzhľadom na tento záväzný právny záver o subjektívnom
zavinení vodiča motorového vozidla na škode prijatý trestným súdom v trestnom konaní, pre účely

ktorého bol vypracovaný aj znalecký posudok č. XX/XXXX, na závery ktorého strany vo vzťahu k
okolnostiam na strane škodcu poukazovali aj v prejednávanej veci, súd zastáva názor, že vzhľadom na
uvedené právoplatné rozhodnutie trestného súdu o subjektívnom zavinení vodiča motorového vozidla
na vzniku škody na zdraví žalobcu porušením konkrétnych špecifikovaných povinnosti civilnému súdu už
neprislúcha opakovane vyhodnocovať protiprávne konanie vodiča z pohľadu porušenia tých právnych

povinností, ktoré už skonštatoval trestný súd. Rozhodnutie trestného súdu je pre civilný súd v tomto
smere záväzné. Tu súd vo vzťahu k rozsahu vykonaného dokazovania len dáva do pozornosti, že žaloba
bola na súd podaná dňa 29.01.2024, pričom trestný rozkaz bol vydaný až dňa 10.10.2024 a nadobudol
právoplatnosť dňa 26.10.2024.

13. Vo vzťahu k námietkam strán týkajúcim sa ďalších okolností dopravnej nehody z pohľadu prevádzky
motorového vozidla, a to možnosti zabránenia dopravnej nehode vodičom motorového vozidla a
technickým príčinám dopravnej nehody, podľa záverov znalca konštatovaných v znaleckom posudku č.
XX/XXXX technickou príčinou dopravnej nehody bola aj rýchlosť pohybu motorového vozidla, ktorá bola
vyššia, ako bola rýchlosť pre daný úsek maximálne povolená (namiesto maximálne 50 km/h to bolo v

rozmedzí od XX,X km/h až XX,X km/h), avšak iba za predpokladu, že počiatok reakcie vodiča nastal na
kolízne postavenie žalobcu, kedy pri rýchlosti do 50 km/h by vodič dokázal zastaviť pred miestom zrážky
s chodcom. Pokiaľ však vodič mal počiatok reakcie najprv na kolízne postavenie ostatných chodcov
nachádzajúcich sa v mieste nehodového deja v priestore pred postavením žalobcu ako ďalšieho chodca
z pohľadu vodiča a o žalobcovi ako chodcovi nemal v tom čase vedomosť, k zrážke vozidla so žalobcom

by s vysokou pravdepodobnosťou došlo, a to vzhľadom na tmavé vrchné oblečenie žalobcu a miesto,
kde sa v tom čase nachádzal, aj za predpokladu, vodič by sa pohyboval v počiatku jeho pôvodnej reakcie
rýchlosťoupredanýúsekcestymaximálnepovolenou50km/h.Podľaznalcavšakniejetechnickymožné
vyhodnotiť, či vodič motorového vozidla mal počiatok reakcie na postavenie žalobcu v priestore cesty
alebo mal počiatok reakcie na celkovú skupinu chodcov nachádzajúcich sa v úseku nehodového deja.

Vodič musel vyhodnocovať počas jazdy úsekom nehodového deja postavenie a pohyb viacerých osôb
pohybujúcich sa v priestore cesty pre vodiča kolízne, nie len jednej, a to v mieste, kde sa po pravej strane
cesty nachádzal chodník. Nemusel tak z technického hľadiska predpokladať takýto pohyb osôb po ceste
a žalobcu vzhľadom na miesto, kde sa nachádzal, nemusel dokonca ani vidieť. Rozhľadové podmienkyv mieste nehodového deja boli vplyvom zástavby domov zlé, miesto bolo neprehľadné (čl. 7 znaleckého
posudku č. XX/XXXX). Skutočné rozhľadové podmienky zachytenom videokamerou boli výrazne horšie,
nakoľko snímacie zariadenie kamery dokáže elektronicky záznam zosvetľovať (odpoveď znalca na

otázky č. 5 a 6). Ako už súd uviedol, v mieste nehodového deja nefungovalo riadne pouličné osvetlenie.
Súd neprisvedčil zástupcovi žalobcu, že podľa videozáznamu vodič začal reagovať pravdepodobne
na žalobcu, nie na ostatných chodcov. Podľa znalca, ktorý v znaleckom posudku vychádzal aj z tohto
videozáznamu, nemožno technicky vyhodnotiť, kedy mal vodič počiatok reakcie. Preto súd nepovažoval
za preukázanú okolnosť, že vodič by pri maximálne povolenej rýchlosti za daných okolnosti bol zrážke

zabránil. Tu súd len dodáva, že výpoveď vodiča, či už v prípravnom trestnom konaní zo dňa 15.03.2023,
ktorú bral znalec do úvahy (čl. 31 znaleckého posudku č. XX/XXXX), ako aj výsluch vodiča vykonaný
súdom na pojednávaní dňa 04.02.2024 v prejednávanej veci na návrh žalovanej, neboli spôsobilé na
záveroch znalca nič podstatné zmeniť.

14. Na základe uvedeného skutkového a právneho stavu veci súd s prihliadnutím na judikatúru pomer

zodpovednosti žalobcu na vzniku škody ustálil na 50 % a škodcu na 50 %. Vo vzťahu k rozsudku
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/78/2021 zo dňa 26.05.2022, na ktorý poukazoval zástupca
žalobcu, súd udáva, že odvolací súd v tomto rozsudku potvrdil správnosť pomeru zodpovednosti
chodca 20 % a vodiča motorového vozidla 80 % za dôkaznej situácie, že prvostupňový súd mal
vykonaným dokazovaním preukázané, že poškodený ako chodec síce zavinil škodu na svojom zdraví,

keď pod vplyvom alkoholu nesprávnym spôsobom prechádzal cez vozovku, avšak:. „2.4.....Výsledkom
všetkých znaleckých posudkov v trestnom konaní bol však záver, že obžalovaný (žalovaný v 1. rade)
v inkriminovanom čase na mieste dopravnej nehody jazdil neprimeranou a nepovolenou rýchlosťou.
Rýchlosť vozidla obžalovaného bola hlavnou príčinou vzniknutej dopravnej nehody, bez ohľadu na
spoluzavinenie poškodeného ...“. Vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

11Co 62/2022 zo dňa 27.10.2022, na ktorý tiež poukazoval zástupca žalobcu, súd udáva, že aj tu síce
odvolací súd potvrdil správnosť pomeru zodpovednosti chodca 20 % a vodiča motorového vozidla 80
% za situácie, že chodec vstúpil na vozovku vo večerných hodinách pod vplyvom alkoholu (navyše
mimo priechodu pre chodcov, v čiernom oblečení, bez reflexných prvkov), a pred vstupom sa nepozrel
doprava, kde by bol zbadal motorové vozidlo. Avšak súčasne konštatoval, že : „.11.1... zo znaleckého

posudku vyplýva, že jediným prvkom vzniku dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy vodiča
motorového vozidla“.

15. V tomto prípade vodič prekročil povolenú rýchlosť, nejazdil vo svojom jazdnom pruhu, bezdôvodne
strhol riadenie vozidla doľava a nasmeroval ho na chodca prechádzajúceho cez vozovku, pričom v

dôsledku tohto konania bol vodič aj právoplatne uznaný za vinného z prečinu usmrtenia podľa ust. § 149
ods. 1. ods. 2 písm. a) Trestného zákona. V prejednávanej veci bola situácia v mieste nehodového
deja, kde sa kolízne pohybovali okrem žalobcu aj ďalší chodci, kde nebolo funkčné osvetlenie a
rozhľadové podmienky boli zlé, z pohľadu reakcie vodiča komplikovaná, pričom nebolo preukázané, že
by nepovolená rýchlosť vodiča bola technickou príčinou dopravnej nehody, nakoľko nebolo technicky

možné preukázať, či vodič mal počiatok reakcie na žalobcu alebo ostatných chodcov, a či žalobcu
vôbec za daných okolnosti nehodového deja vôbec videl. Podľa znaleckého posudku pritom technickou
príčinou dopravnej nehody bez pochybnosti bolo postavenie žalobcu ako chodca v priestore vozovky, a
to napriek tomu, že po pravej strane cesty z pohľadu vodiča motorového vozidla sa nachádzal chodník,
kde žalobca aktívne vytváral svojim správaním pod vplyvom alkoholu opakovane vysoko rizikové kolízne

situácie pre všetkých vodičov, ktorý sa v danom čase pohybovali úsekom nehodového deja, a to aj pri
maximálne povolenej rýchlosti jazdy. Podľa záverov znaleckého posudku žalobca pritom jednoznačne
mohol zabrániť dopravnej nehode, ak by sa v priebehu nehodového deja nenachádzal v priestore cesty
a zároveň v koridore pohybu motorového vozidla. Pokiaľ ide o rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.
zn. 5Co 63/2020 zo dňa 25.11.2020, v ktorom odvolací súd zavinenie poškodeného škodcu, ktorý ležal

pod vplyvom alkoholu na vozovke, ustálil na 30 %, z toho rozsudku nevyplýva, že by súd pri svojom
rozhodovaní mal k dispozícii znalecký posudok, ktorý by bol odborne podrobne objasňoval priebeh
nehodového deja.

16. Vzhľadom na vyššie súdom ustálený rozsah zavinenia žalobcu na škode 50%, a žalovanou už

žalobcovi vyplatené poistné plnenie titulom náhrady za bolesť v rozsahu 20 % zo sumy 31.557 eur, t.j.
v sume 6.312 eur, súd žalobcovi priznal nárok na zaplatenie ešte 30 % z celého nároku na náhradu za
bolesť uplatneného žalobcom u žalovanej, t. j. 30 % zo sumy 31.557 eur, čo predstavuje 9.467,10 eur.
V prevyšujúcej časti súd uplatnený nárok na zaplatenie žalovanej istiny zamietol.17. S poukazom na ust. § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 11 ods. 6 až 8 Zákona o povinnom
zmluvnompoistenía§3nariadeniavládySRč.87/1995Z.z.,súdžalobcovipriznalajnároknazaplatenie

úrokov z omeškania v požadovanej výške 9,5 % ročne do dňa požadovaného žalobou, t.j. od 16.02.2024
do zaplatenia, zo sumy 9.467,10 eur. V prevyšujúcej časti súd žalobu aj ohľadne úrokov z omeškania
zamietol.

18. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1, 2 CSP.

19. Proti výrokom I. a III. tohto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná.
Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 388 CSP zmenil
tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná voči žalobcovi plnú náhradu trov
prvostupňového a odvolacieho konania, a to z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.
Uviedla, že v konaní bola spornou iba právna otázka miera spoluzavinenia poškodeného na dopravnej
nehode. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca sa pohyboval po cestnej komunikácii v
nočnej hodine XX:XX hod. v ťažkom stupni opitosti (X,XX promile) a v tmavom vrchnom ošatení
bez reflexných prvkov. Prvá kolízna situácia v priestore cesty nastávala medzi neznámym vozidlom a

chodcom, ktorý pred prichádzajúcim vozidlom zostal stáť cca v priestore stredu cesty a násilne musel
byť odtiahnutý na jej pravý kraj jedným z ostatných chodcov; žalobca sa nachádzal v úseku cesty,
ktorý nebol účinne osvetlený pouličným osvetlením; v priestore pred postavením chodca (žalobcu)
z pohľadu vodiča sa nachádzali a to aj v priestore cesty iné osoby, na ktoré vodič v prvom rade
musel upriamovať svoju pozornosť; žalobca vstúpil na cestu mimo vyznačený priechod pre chodov

a svojím postavením v priestore cesty nútil vodičov pohybujúcich sa daným úsekom cesty k náhlej
zmene smeru a rýchlosti pohybu vozidiel; skutočné rozhľadové podmienky boli v mieste zachytenom
videokamerou výrazne horšie; žalobca, ako chodec, mal technickú možnosť a povinnosť zdržiavať a
pohybovať sa v priestore chodníka; v danom priebehu nehodového deja pozornosť vodiča bola najprv
upriamovaná na osoby nachádzajúce sa po pravej strane cesty, kde sa nachádzalo funkčné pouličné

osvetlenie. Osobu chodca (žalobcu) nemusel v tom čase vodič vôbec vidieť, keďže ju v neosvetlenom
mieste, kde sa táto osoba nachádzala, nemusel ani očakávať; je technicky prijateľné, že vodič mal
počiatok reakcie na postavenie ostatných chodcov v mieste nehodového deja, ktorí sa nachádzali
v priestore ešte pred chodcom (žalobcom) a nie na postavenie samotného chodca nachádzajúceho
sa na ceste, na mieste neosvetlenom účinne pouličným osvetlením a zároveň oblečeného v tmavom

vrchnom ošatení; chodec (žalobca) by zabránil dopravnej nehode, ak by sa v priebehu nehodového
deja nenachádzal v priestore cesty, a zároveň v koridore pohybu vozidla zn. X. XQ. G. Z právneho
hľadiska sa ako najviac podstatné javí zistenie, že k zrážke by s vysokou pravdepodobnosťou došlo aj v
prípade, ak by vodič išiel primeranou rýchlosťou. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že na strane
poškodeného žalobcu existuje rad porušení pravidiel o cestnej premávke a ďalších okolností, ktoré sú

mu ako poškodenému chodcovi pričítateľné cez porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa §
415 OZ. Jediné pochybenie na strane vodiča, ktoré vyplynulo v priebehu prvoinštančného konania,
je neprimeraná rýchlosť jazdy v čase dopravnej nehody. Zo znaleckého posudku č. XX/XXXX však
vyplýva,žekzrážkebysnajväčšoupravdepodobnosťoudošlo,ajkebyvodičišielmenejakomaximálnou
povolenou rýchlosťou v obci (ods. 41 rozsudku). Znalec nevedel jednoznačne technicky vyhodnotiť, či

mal vodič počiatok reakcie na postavenie žalobcu alebo počiatok reakcie na celkovú skupinu chodcov
nachádzajúcich sa na ceste. Od zodpovedania tejto otázky by vzhľadom na závery znaleckého posudku
záviselo jednoznačné posúdenie, či je dopravná nehoda vôbec vodičovi pričítateľná. Aj vzhľadom k
skutočnostiam, ktoré vyplynuli z výsluchu vodiča na pojednávaní zo dňa 04.02.2025, možno usudzovať
na záver, že vodič zbadal najprv skupinu chodcov. V intenciách záverov znaleckého posudku bolo

potomztechnickéhohľadiskanemožnézareagovaťnanepredvídateľnúprekážku,ktorúnacestevytvoril
žalobca, a to aj keby viedol vozidlo predpísanou rýchlosťou v obci. Súd prvej inštancie však určil
mieru spoluzavinenia žalobcu iba v rozsahu 50%, avšak bez toho, aby malo toto rozdelenie zavinenia
dopravnej nehody oporu v zistenom skutkovom stave. Z vykonaného dokazovania vyplynulo dôvodné
podozrenie, či je vôbec dopravná nehoda spôsobená (t.j. pričítateľná) vodičovi a prekročeniu rýchlosti

jeho jazdy. Súd tak rozhodol o účasti vodiča na dopravnej nehode bez toho, aby bol pre tento záver
v prospech žalobcu dostatočne zistený skutkový stav. Dôkazné bremeno ohľadom naplnenia všetkých
predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu je na žalobcovi. Existencia príčinnej súvislosti a miera
zavinenia vodiča však bola žalovaným v konaní dostatočne a dôvodne spochybnená. Ak súd rozhodol o50%-nejmierezavineniažalobcuatýmtiežo50%-nejmierezavineniavodiča,rozhodoltaknapodklade
nedostatočne zisteného skutkového stavu.

20. Súd vec tiež nesprávne právne posúdil, keď za daného zisteného skutkového stavu určil mieru
spoluzavinenia žalobcu v rozsahu 50 %. Dopravná nehoda je v zmysle judikatúry najvyššieho a
ústavného súdu plne pričítateľná poškodenému žalobcovi. Pre posúdenie daného prípadu je určujúci
záver Najvyššieho súdu SR v rozsudku zo dňa 22.02.2024 sp. zn. 4Cdo/197/2022, ktorý rozhodoval
skutkovo a právne porovnateľnú vec. V danej veci podľa záverov znalca „technickou príčinou vzniku

predmetnej dopravnej nehody bola nesprávna technika chôdze chodca (žalobcu) po vozovke v koridore
pohybu vozidla O.; zdôraznil, že vodič motorového vozidla O. nemusel predvídať pohyb chodca
po vozovke v rozpore s pravidlami cestnej premávky. ... chodec bol neosvetlený, bez akéhokoľvek
reflexného prvku, v tmavom oblečení, pričom cez vozovku prechádzal mimo priechodu pre chodcov.
Naopak podľa zistení znalca vodič motorového vozidla sa pohyboval po vozovke s rozsvietenými
stretávacími svetlami v úseku s pouličným osvetlením, pričom na mieste stretu pouličné osvetlenie

nefungovalo, čo malo podľa názoru súdu taktiež vplyv na možné rozpoznanie vstupu chodca do vozovky
a s tým spojené predídenie možnému stretu chodca s motorovým vozidlom.“ Najvyšší súd identický
spor právne posúdil nasledovne: „...Škoda totiž nemusí byť iba výsledkom konania škodcu, ale aj
samotného poškodeného. V rozsahu, v akom sa sám poškodený podieľal na spôsobení škody, nie je
daná zodpovednosť toho, kto za škodu zodpovedá. Chýba potom jeden zo základných predpokladov

zodpovednosti za škodu, a to príčinná súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním škodcu.
Pri úvahe o podiele na vzniku škody ide o určenie vzájomného vzťahu medzi konaním poškodeného a
škodcu a o zvážení všetkých skutočností, ktoré prispeli k spôsobeniu škody. Zvažujú sa pritom všetky
príčiny, a aj keď zákon hovorí o spoluzavinení, nie je forma zavinenia (úmysel, nedbalosť) podstatná,
pričom nemusí ísť ani o porušenie právnej povinnosti na strane poškodeného. Konečná úvaha o tom,

nakoľko sa na spôsobení škody podieľal sám poškodený, a teda v akom rozsahu nesie škodu sám,
závisí vždy od okolností konkrétneho prípadu po porovnaní všetkých príčin vzniku škody na strane
škodcu, ako aj na strane poškodeného...“. Zavinenie poškodeného Občiansky zákonník v ustanovení
§ 427 a nasl. neupravuje výslovne ako osobitný liberačný dôvod. Treba tu však vychádzať z toho,
že ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje zavinenie poškodeného, sa musí s

ohľadom na svoju všeobecnú povahu uplatniť aj v tomto osobitnom prípade zodpovednosti. Ustanovenie
§ 441 Občianskeho zákonníka je systematicky zaradené do šiestej časti, do druhej hlavy tretieho
oddielu pod marginálnou rubrikou „spoločné ustanovenia o náhrade škody.“ ...Už z toho vyplýva, že ho
treba použiť tak v prípadoch všeobecnej zodpovednosti za spôsobenú škodu, založených na princípe
predpokladanéhozavinenia(§420Občianskehozákonníka),akoajvprípadochosobitnejzodpovednosti

za škodu spôsobenú dopravnými prostriedkami, a to bez zreteľa na to, či škoda bola spôsobená
okolnosťami majúcimi alebo nemajúcimi pôvod v prevádzke. Ukladať prevádzateľovi zodpovednosť za
škoduivtedy,keďsijupoškodenýsvojímzavinenímsámspôsobil,bybolovočiprevádzateľovineúnosné
a neprimerané nielen z hľadiska preventívno-výchovného, ale aj z hľadiska reparačného. K rovnakému
záveru dospieva aj ústavný súd v náleze Ústavného súdu SR zo dňa 7.9.2023 sp. zn. III. ÚS 184/2023.

Z citovanej judikatúry vyplýva, že § 441 OZ sa uplatní tak na subjektívnu zodpovednosť vodiča, ako
aj objektívnu zodpovednosť prevádzkovateľa dopravného prostriedku. Zo znaleckého posudku pritom
vyplýva, že s najväčšou pravdepodobnosťou aj keby vodič dopravného prostriedku viedol vozidlo
maximálnou povolenou rýchlosťou, za daných podmienok by ku zrážke so žalobcom tak či tak došlo.
Navyše z vykonaného dokazovania vyplýva také množstvo porušenia povinností na strane žalobcu a

ďalších okolností, ktoré sú mu pričítateľné, že z právneho hľadiska možno hovoriť o jeho vlastnom
zavinení spôsobenej škody. Nie je preto daná príčinná súvislosť či už medzi porušením povinnosti vodiča
alebo prevádzkou vozidla, a spôsobením škody. Vo výsledku preto za takúto škodu má zodpovedať
poškodenýsám.Vkonanínebolipreukázanétakéskutočnosti,ktorébypripisovalivodičovimierupodielu
na škode v rovnakom rozsahu, ako poškodenému.

21.Žalobcavosvojomvyjadreníkodvolaniužalovanejuviedol,žežalovanávodvolanínešpecifikuje,akú
vadu v procesnom postupe súdu majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci namieta, duplicitne
s jeho predchádzajúcimi vyjadreniami a spôsobom vlastným ale interpretuje závery znaleckého posudku
znalca z odboru Cestná doprava a zároveň teoretizuje, že k zrážke (medzi vozidlom zn. X. a žalobcom

ako chodcom) by s najväčšou pravdepodobnosťou došlo, aj keby vodič išiel menej ako maximálnou
povolenou rýchlosťou v obci. Súd reagoval aj na všetky žalovanou uvádzané porušenia svedčiace
v neprospech žalobcu, pričom za okolnosti, ktoré nemožno žalobcovi pričítať, označil nefunkčné
pouličné osvetlenie v mieste zrážky, absenciu reflexných prvkov odevu, ako aj prechádzanie cesty mimovyznačený priechod pre chodcov. Pokiaľ sa žalovaná na podporu svojich tvrdení odvoláva na záznam
z kamery umiestnenej v obci P., tu je potrebné si uvedomiť, že nasnímaný je len pred-zrážkový dej
a samotný stret žalobcu s vozidlom nasnímaný nie je. Ako žalovaná ďalej tvrdí, z výsluchu vodiča

na pojednávaní dňa 04.02.2025 malo vyplynúť, že tento zbadal najprv skupinu chodcov, čo by v
kontexte so závermi znaleckého dokazovania malo znamenať, že dopravná nehoda nie je vodičovi
vôbec pričítateľná. Podľa žalobcu ale táto skutočnosť nevyplýva z vykonaného dokazovania, kedy
vodič v rámci výsluchu pred súdom prvej inštancie na otázku zástupcu žalovanej, koho si všimol ako
prvého, nevedel odpovedať. Naopak, ako vodič uviedol, že brzdiť s vozidlom začal keď došlo k zrážke,

pričom uvedené vyplýva aj zo znaleckého dokazovania. Ak by teda žalobcu alebo ostatných chodcov
na vozovke videl, reagoval by už pred stretom s nimi. Výpoveď vodiča napokon súd prvej inštancie
označil za nespôsobilú na záveroch znalca nič podstatné zmeniť. Vodič motorového vozidla bol trestným
rozkazom Okresného súdu Poprad zo dňa 10.10.2024, sp.zn. 2T/15/2024-338, právoplatne uznaný
vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení účinnom do 05.07.2024, keď žalobcovi v súvislosti s dopravnou nehodou z nedbanlivosti

spôsobil ťažkú ujmu na zdraví. Trestný súd vzhľadom na tento výrok svojho rozhodnutia musel mať
nevyhnutne za preukázané, že vodič svojim konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty trestné
činu, a teda že medzi jeho konaním a spôsobeným následkom existuje príčinný vzťah. Inak povedané,
pre uznanie viny sa súd musel zaoberať aj otázkou príčiny vzniku dopravnej nehody a túto pričítal na
vrub obžalovanému. Na tomto mieste sa žiada pre úplnosť doplniť, že ak by aj platila druhá alternatíva

znalca o počiatočnej reakcii vodiča na kolízne postavenie ostatných chodcov a pravdepodobnom strete
so žalobcom, aj pri dodržaní maximálne dovolenej rýchlosti pre daný úsek cesty, je viac než isté, že
rozsah spôsobenej škody na zdraví žalobcu by bol pri rýchlosti vozidla 50 km/h a menej nižší, ako pri
skutočne vypočítanej rýchlosti v rozmedzí od XX,X km/h do XX,X km/h. Pri úvahe o spoluzodpovednosti
alebo spoluzavinení poškodeného podľa § 441 Občianskeho zákonníka v zásade platí, že dôkazné

bremeno na preukázaní spoluzavinenia ale i výšky spoluzavinenia nesie ten, kto spôsobil škodu, a
ktorému plynie zodpovednosť za vzniknutú škodu. Táto osoba je povinná preukázať nielen protiprávne
konanie poškodeného, mieru spoluúčasti, ale aj príčinnú súvislosť a zavinenie. Súd prvej inštancie sa
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal aj so žalovaným uvádzanou rozhodovacou praxou
všeobecných súdov. Aktuálny odkaz žalovaného na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.02.2024,

sp.zn. 4Cdo/197/2022, a nález Ústavného súdu SR zo dňa 07.09.2023, sp.zn. III ÚS 184/2023, i keď
sa venujú inej ako v prejednávanej veci posudzovanej otázke, a to liberácii prevádzateľa pre výlučnú
zodpovednosť poškodeného, je nutné označiť za novoty v odvolacom konaní, ktoré sú prípustné len za
podmienok podľa 366 CSP. Na základe uvedeného mal za to, že odvolanie žalovanej je nedôvodné v
celom rozsahu, čo odôvodňuje postup odvolacieho súdu podľa § 387 ods. 1 CSP.

22.Žalovanávosvojejreplikeuviedla,povinnosťchodcamaťnasebeumiestnenéreflexnéprvkyvyplýva
priamo zo zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Znalec sa tiež vyjadril k možnostiam predídenia vzniku dopravnej nehody zo strany vodiča, ak by šiel
maximálne povolenou rýchlosťou (50 km/h). Aj keď znalec nevedel jednoznačne ustáliť počiatok reakcie

vodiča vo vzťahu k viacerým osobám nachádzajúcim sa na vozovke, z vyššie uvedeného vyplýva jasné
porušenie zákona o cestnej premávke zo strany žalobcu. Žalobca oblečený v tmavom oblečení bez
akýchkoľvek reflexných prvkov nachádzajúci sa priamo na vozovke v čase úplnej tmy (XX.XX hod)
vytvoril takú nepredvídateľnú a takmer nerozpoznateľnú prekážku, ktorej by bolo náročné sa vyhnúť
aj za podmienok pomalšej jazdy. Tvrdenie žalobcu, v zmysle ktorého by aj pri dodržaní maximálne

povolenej rýchlosti došlo k vzniku škody na zdraví žalobcu, avšak len v menšom rozsahu, nie je ničím
potvrdené. Takýto záver nevyplynul ani zo znaleckého dokazovania, ani z iných dôkazov vykonaných
v priebehu konania. Ide iba o nepodloženú domnienku zo strany žalobcu. Žalovaný trvá na tom, že
dopravná nehoda je primárne pričítateľná práve žalobcovi. Z tohto dôvodu sa miera spoluzapríčinenia
žalobcu ako poškodeného iba v rozsahu 50% zo strany prvoinštančného súdu javí ako nepostačujúca

a nemá oporu v zistenom skutkovom stave. Podľa žalobcu má naplnenie predpokladov pre vznik
zodpovednosti za škodu vyplývať z trestného rozkazu, ktorým bol vodič poisteného vozidla odsúdený za
vinného z prečinu ublíženia na zdraví. Trestnoprávna zodpovednosť a občianskoprávna zodpovednosť
za škodu sa však posudzujú odlišne. Najmä, ak je žalovanou poisťovňa poisťujúca objektívnu
zodpovednosť prevádzkovateľa dopravného prostriedku. Pre vyvodenie trestnej zodpovednosti je

podstatné naplnenie všetkých znakov danej skutkovej podstaty trestného činu podľa Trestného zákona.
Pre účely posúdenia zodpovednosti za škodu je však podstatný výklad hmotnoprávnych ustanovení §§
420 a nasl. Občianskeho zákonníka, a to vrátane § 441 OZ o spoluzapríčinení škody poškodeným. To,
v akom rozsahu za škodu objektívne zodpovedá prevádzkovateľ vozidla a v akom rozsahu bola škodaspôsobenásamotnýmpoškodeným,neboloaaninemohlobyťpredmetomrozhodovaniatrestnéhosúdu.
Posúdenie miery spoluzapríčinenia žalobcu je výlučne občianskoprávnou otázkou. Iba skutočnosť, že
vodič bol odsúdený za trestný čin automaticky neznamená, že zodpovedá za celý rozsah vzniknutej

škody. Posúdenie tejto otázky závisí od výkladu občianskoprávneho ustanovenia § 441 OZ. To platí
o to viac, ak samotné ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka predpokladá aj takú alternatívu, v
zmysle ktorej ak bola škoda spôsobená výlučne zavinením poškodeného, znáša ju v celom rozsahu
sám poškodený. Žalovaný pritom už v priebehu prvoinštančného konania poukazoval na rozhodnutia
nižších súdov v skutkovo obdobných prípadoch, kedy súdy v podobných prípadoch ustálili mieru

spoluzapríčinenia poškodeného v 80 - 90% miere. Žalovaný v odvolaní na podporu svojej argumentácie
dal do pozornosti ďalšie rozhodnutia najvyššieho a ústavného súdu, ktoré boli vydané v skutkovo
identických situáciách vzniku dopravnej nehody. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.2.2024
sp. zn. 4Cdo/197/2022, na ktoré žalovaný poukazuje, je zbierkovým rozhodnutím R 24/2024 a je tak
rozhodnutím zásadného právneho významu. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný zastáva názor, že
právne posúdenie súdu, ktorým určil mieru spoluzapríčinenia žalobcu len v rozsahu 50 %, je nesprávne.

Nedostatočne reflektuje zistený skutkový stav, výsledky znaleckého dokazovania a je v rozpore s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu a ústavného súdu.

23. Žalobca vo svojej duplike uviedol, že spôsobom vlastným žalovaný interpretuje ust. § 52 ods. 3 v
spojení s ust. § 2 ods. 2 písm. aa) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke tvrdiac, že chodec idúci

po krajnici alebo okraji vozovky je povinný mať na sebe viditeľne umiestnené reflexné prvky vždy bez
rozdielu, a to od súmraku do svitania, kde práve toto porušenie povinnosti na úseku dopravy svedčí o
pomernom znášaní škody žalobcom v ním stanovenom rozsahu 80%. Zákonodarca v cit. ustanovení
použil exemplifikatívny výpočet keď uviedol, že za zníženú viditeľnosť sa považuje viditeľnosť, pri
ktorej sa účastníci cestnej premávky dostatočne zreteľne navzájom nevidia, ani keď nevidia predmety

na ceste, najmä od súmraku do svitania, za hmly, sneženia, dažďa a v tuneli a pod. Aj súd prvej
inštancie túto skutočnosť posúdil identicky, pričom dodal, že porušenie povinnosti chodca mať na sebe
viditeľné reflexné prvky nekonštatoval ani znalec. Žalovaným subjektom je v tomto konaní poisťovateľ
škodcu podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, teda subjektu, ktorý zodpovedá za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve. Nie je pritom rozhodujúce, či ide o
objektívnu zodpovednosť prevádzateľa v zmysle § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka, alebo vodiča na
základe zavinenia podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Súbežná zodpovednosť oboch subjektov sa pri
tej istej škodovej udalosti nevylučuje. Trestnoprávna a občianskoprávna zodpovednosť sú dva odlišné
druhy zodpovednosti za porušenie právneho poriadku. Čo ale nemožno opomenúť je fakt, že trestný súd

musel v konaní nevyhnutne posudzovať otázku príčinnej súvislosti medzi konaním vodiča a spôsobeným
následkom, a keďže dospel k záveru o existencii príčinného vzťahu, rozhodol odsudzujúcim trestným
rozkazom, nie oslobodením obvineného spod obžaloby. To, čo žalovaná označila za skutkovo a právne
identickú vec (R 24/2024), nemá s prejednávanou vecou súvis. Najvyšší súd SR sa v označenom konaní
zaoberal otázkou liberácie prevádzkovateľa vozidla pre výlučnú zodpovednosť poškodeného (§ 441

Občianskeho zákonníka), ku ktorej dochádza z dôvodu absencie kauzálneho nexu medzi okolnosťou, za
ktorú prevádzkovateľ objektívne zodpovedá a vznikom ujmy na strane poškodeného. V konaní vedenom
na tunajšom súde sa predovšetkým nejedná o výlučnú zodpovednosť poškodeného, ak sám žalovaný
určil rozsah zodpovednosti za škodu na strane poisteného a poškodeného pomerom 20/80, žalobca svoj
nárok neuplatňuje z objektívnej zodpovednosti a otázku príčinnej súvislosti medzi konaním škodcu a

ujmou už posudzoval trestný súd. Pokiaľ mal žalovaný na mysli skutkovú zhodu s prejednávanou vecou,
aj v tomto smere možno badať zjavnú odlišnosť, keď vodič vozidla zn. O. neporušil žiadne predpisy na
úseku dopravy, naopak vodič zn. X. rýchlosť jazdy prekročil a teda porušil právnu povinnosť.

24. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č.

160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania,
pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

25. Podľa § 441 OZ, ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak

bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

26. Citované ustanovenie sa vzťahuje na prípady, kedy škoda spôsobená poškodenému je nielen
výsledkom protiprávneho konania škodcu, ale sa na jej vzniku čiastočne, resp. celkom podieľalo konaniesamotného poškodeného. Pre záver o zodpovednosti na strane poškodeného musia byť rovnako
splnené všetky základné predpoklady zodpovednosti za škodu (§ 420 OZ) a to protiprávne konanie,
vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi, pričom zavinenie sa predpokladá. Zodpovednosť škodcu

je potom obmedzená v rozsahu, v akom rozsahu vznikla škoda tiež následkom protiprávneho úkonu
poškodeného (rozhodnutie NS SR 2 MCdo 1/2007 zo dňa 29.01.2008).

27. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplýva, že trestným rozkazom tunajšieho
súdu zo dňa 10.10.2024 č. k. 2T 15/2024-338 bol obvinený C. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom

L. XXX/XX, I., uznaný za vinného z toho, že dňa XX.XX.XXXX, viedol osobné motorové vozidlo a
v dôsledku nedôsledného venovania sa vedeniu motorového vozidla a situácii v cestnej premávke,
pri prekročení povolenej rýchlosti stanovenej pre prejazd daného úseku cesty, prednou časťou ním
vedeného motorového vozidla narazil do tam nachádzajúceho sa chodca Y. L. (žalobca), ktorý sa
pod vplyvom alkoholických nápojov, pri koncentrácii alkoholu v jeho krvi v hodnote najmenej X,XX
promile alkoholu v krvi, pohyboval po vozovke, v jej pravom jazdnom pruhu z pohľadu zo smeru

jazdy motorového vozidla, a to aj napriek tomu, že pri vozovke, po jej pravej strane z pohľadu
zo smeru jazdy motorového vozidla sa nachádzal chodník pre chodcov, pričom Y. L. pri dopravnej
nehode utrpel zranenia - mozgovo lebečné poranenie, pri krvácaní pod tvrdé obaly mozgu obojstranne
a krvácaní pod pavúčnicu v oblasti čelového a spánkového laloka obojstranne, trieštivú zlomeninu
nosovýchkostísposunom,tržnozmliaždenúranunatváriobojstranne,skalpačnéporaneniečelavpravo,

tržnozmliaždenú ranu pravej ušnice, zlomeninu jarmového oblúka, orbity a čeluste vpravo, pomliaždenie
pravého oka, tržnozmliaždené rany pravého horného viečka, pomliaždenie pľúc obojstranne, sériovú
zlomeninu IV. až IX. rebra vľavo, odreniny a pomliaždenie ľavej strany hrudníka a zlomeninu panvového
kruhu, ktoré zranenia si vyžiadali lekárske vyšetrenie a ošetrenie s dobou liečenia a práceneschopnosti
v trvaní najmenej X mesiacov, pri závažnom ovplyvnení jeho obvyklého spôsobu života počas celej doby

liečenia, teda inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví, čím spáchal prečin ublíženia na
zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom do 05.08.2024.

28. Podľa znaleckého posudku, nie je jednoznačný záver o tom, či mohol vodič motorového vozidla
nehode zabrániť, ak by jazdil maximálne povolenou rýchlosťou v danom úseku, kedy ďalšou okolnosťou

bola tá, na ktorého chodcu by vodič motorového vozidla reagoval ako prvého, čo v konaní nie je možné
preukázať ani uvedeným znaleckým posudkom, ani samotnou výpoveďou vodiča motorového vozidla,
či už výpoveďou v prípravnom konaní, alebo výpoveďou v konaní pred súdom prvej inštancie.

29. Ďalej bolo z trestného spisu zistené a nebolo sporné, že žalobca bol v čase nehody pod vplyvom

alkoholu(X,XXpromile) apohybovalsapovozovke,pričomakochodcamalkdispozíciichodník,navyše
vzhľadom na stav ťažkej opitosti boli jeho pohyby po vozovke nekoordinované, teda nebolo možné jeho
správaniepredvídať,keďzároveňzapodmienkyzníženejviditeľnosti(blikajúcapouličnálampa)vdanom
úseku nehody, a prítomnosti viacerých chodcov, nebolo možné reagovať na žalobcu.

30. Na druhej strane je potrebné poukázať aj na tú skutočnosť, že vodič motorového vozidla prekročením
maximálnej povolenej rýchlosti prispel ku vzniku dopravnej nehody, čo napokon vzhľadom na vyplatený
nárok žalovanou žalobcovi vo výške 20 % pred podaním žaloby nie je spornou skutočnosťou.

31. Pri uvedenom skutkovom stave sa odvolací súd stotožnil so súdom prvej inštancie v záveroch o

miere spoluzavinenia strán sporu. Mieru spoluzavinenia je potrebné posudzovať z hľadiska spôsobenej
škody, teda podľa toho, do akej miery je škoda spôsobená konaním škodcu a do akej miery konaním
samotného poškodeného. Ako vyplýva z citovaného ust. § 441 Občianskeho zákonníka, rozhodujúce
pre jeho aplikáciu je, že samotná škoda bola spôsobená aj zavinením poškodeného. V danom prípade
niet pochýb, že škoda na zdraví žalobcu, ktorá mu vznikla v dôsledku vážnych poranení, bola spôsobená

aj tým, že žalobca bol v stave ťažkej opitosti, pohyboval sa po vozovke, napriek tomu, že v danom úseku
sa nachádza aj chodník a vzhľadom na to, že bol pod vplyvom alkoholu, jeho pohyb nebolo možné
predvídať a za sťaženej viditeľnosti nebolo možné tohto včas, aj vzhľadom na väčší počet chodcov
reagovať. Na druhej strane žalovaný sám do istej miery toto svoje spoluzavinenie akceptuje, avšak len
v rozsahu 20 % spôsobenej škody.

32. Žalovaný v odvolaní opomína predovšetkým skutočnosť, na ktorú súd prvej inštancie opakovane
poukazuje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, a to že vodič motorového vozidla bol trestným
rozkazom Okresného súdu Poprad zo dňa 10.10.2024, sp. zn. 2T/15/2024-338, právoplatne uznanývinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení účinnom do 05.07.2024, keď žalobcovi v súvislosti s dopravnou nehodou z nedbanlivosti
spôsobil ťažkú ujmu na zdraví. Trestný súd vzhľadom na tento výrok svojho rozhodnutia musel mať

nevyhnutne za preukázané, že vodič svojim konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty trestného
činu, a teda že medzi jeho konaním a spôsobeným následkom existuje príčinný vzťah. Inak povedané,
pre uznanie viny sa súd musel zaoberať aj otázkou príčiny vzniku dopravnej nehody a túto pričítal na
vrub obžalovanému. Na tomto mieste sa žiada pre úplnosť doplniť, že ak by aj platila druhá alternatíva
znalca o počiatočnej reakcii vodiča na kolízne postavenie ostatných chodcov a pravdepodobnom strete

so žalobcom (jedná sa o predpoklad znalca) aj pri dodržaní maximálne dovolenej rýchlosti pre daný úsek
cesty, je viac než isté, že rozsah spôsobenej škody na zdraví žalobcu by bol pri rýchlosti vozidla 50 km/
h nižší, ako pri skutočne vypočítanej rýchlosti v rozmedzí od XX,X km/h do XX,X km/h.

33. Pri úvahe o spoluzodpovednosti alebo spoluzavinení žalobcu a žalovaného podľa § 441
Občianskeho zákonníka v zásade platí, že dôkazné bremeno na preukázaní spoluzavinenia ale i výšky

spoluzavinenia nesie ten, kto spôsobil škodu a ktorému plynie zodpovednosť za vzniknutú škodu. Táto
osoba je povinná preukázať nielen protiprávne konanie poškodeného, mieru spoluúčasti, ale aj príčinnú
súvislosť a zavinenie. To, či súd vyhodnotí danosť zavinenia poškodeného a jeho účasti na vzniknutej
škode, vždy vyplýva z okolností prejednávanej veci, keď súd vyhodnocuje všetky okolnosti, ktoré mohli
mať vplyv na zníženie uplatňovaného nároku na náhradu škody voči škodcovi. Bolo preto na žalovanom,

u ktorého bola povinne zmluvne poistená zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla, a voči ktorej si žalobca žalobou uplatnil nárok na náhradu škody v prejednávanej veci, aby
preukázal aj zavinenie žalobcu ako poškodeného na škode.

34. Odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, sa so žalovanou stranou prezentovanou mierou

spoluzavinenia nestotožňuje a konštatuje, že miera spoluzavinenia žalobcu na škode na zdraví je
rovnaká ako miera zavinenia vodiča motorového vozidla, ktorý nehodu spôsobil. Vodič motorového
vozidla spôsobil nehodu spôsobom svojej jazdy, pričom ani znalecké dokazovanie jednoznačne
nepreukázalo, či by dodržanie povolenej rýchlosti malo vplyv na priebeh dopravnej nehody, teda či by
vodič pri dodržaní povolenej rýchlosti vedel reagovať na chodca skôr.

35. Na druhej strane je potrebné uviesť, že posúdením spôsobu pohybu žalobcu po vozovke je zrejmé,
že tento bol maximálne rizikový. Ako správne súd prvej inštancie uviedol vo svojom odôvodnení, žalobca
pohybujúci sa po vozovke pod vplyvom alkoholu svojim nekoordinovaným pohybom opakovane vytváral
náhle kolízne situácie a opakovane pokračoval v riskovaní svojho života. Podľa záverov znalca pohyb

žalobcu podľa záznamu jeho pohybu kamerou v predzrážkovom deji plne zodpovedá pohybu pod
vplyvom alkoholu. Žalobca pred zrážkou mal značne široký koridor pohybu v priestore cesty, v priestore
cesty sa v nepravidelných intervaloch zastavoval, a už vozidlu pohybujúcemu sa daným úsekom cesty
smerom na obec I. pred motorovým vozidlom, s ktorým došlo k zrážke, žalobca vytvoril kolíznu situáciu.
Žalobca už pred prechádzajúcim vozidlo zostal stáť v priestore cesty, nútil vozidlo spomaľovať a

obchádzať žalobcu a ostatných chodcov v protismernej časti cesty, a násilne musel byť odtiahnutý na
jej pravý okraj jedným z ostatných chodcov. Žalobca sa choval v rozpore s touto prevenčnou právnou
povinnosťou, keď sa pod vplyvom alkoholu pohyboval po značnom úseku v priestore vozovky zjavne
nekoordinovane, v priestore vozovky opakovane zastavoval, sám nereagoval ani na blížiace sa vozidlo,
svojpohybvpriestorevozovkyajnapriektomutoprechádzajúcemuohrozeniuvlastnéhoživotanezmenil,

a takýmto pohybom vytváral na vozovke opakovane kolízne situácie s motorovými vozidlami. Podľa
znalca okolnosť, že žalobca bol pri celom dopravnom procese pod vplyvom alkoholu, mala priamy
vplyv na jeho správanie, ktoré bolo technickou príčinou vzniku dopravnej nehody. A to na správanie
spočívajúce v pohybe v priestore vozovky kolíznym spôsobom, zastavovaní sa na nej, dokonca v
odmietaní aj napriek zjavne prichádzajúcemu motorovému vozidlu priestor vozovky opustiť. Takýmto

pohybom žalobca nie len že sa nesprával tak, aby zachovával bežný stupeň opatrnosti, aký od každého
účastníka cestnej premávky možno rozumne požadovať vzhľadom na dané miestne a časové súvislosti
cestnej premávky, ale žalobca sám aktívne opakovane vytváral náhle kolízne vysoko rizikové situácie s
motorovými vozidlami a zvyšoval už aj tak vysokú mieru rizika vzniku škody, s ktorou je cestná premávka
spojená.

36. Miera spoluzavinenia žalobcu a žalovaného na škode, ktorá pri dopravnej nehode vznikla, aj podľa
názoru odvolacieho súdu dosahovala 50 % na strane žalobcu a 50 % na strane škodcu. Podľa záverov
znalca konštatovaného v znaleckom posudku č. XX/XXXX, technickou príčinou dopravnej nehody bolaaj rýchlosť vozidla škodcu, ktorá bola vyššia (namiesto max. 50 km/h bola v rozmedzí XX,X km/h až XX,X
km/h), avšak iba za predpokladu, že počiatok reakcie vodiča nastal na kolízne postavenie žalobcu, kedy
pri rýchlosti do 50 km/h by vodič dokázal zastaviť pred miestom zrážky s chodcom. Podľa znalca však nie

je technicky možné vyhodnotiť, či vodič motorového vozidla mal počiatok reakcie na postavenie žalobcu
v priestore cesty alebo mal počiatok reakcie na celkovú skupinu chodcov, nachádzajúci sa v úseku
nehodového deja. Vodič však musel vyhodnocovať počas jazdy úsekom nehodového deja postavenie a
pohyb viacerých osôb, pohybujúcich sa v priestore cesty pre vodiča kolízne, nielen jednej, a to v mieste
kde sa po pravej strane cesty nachádzal chodník. Vodič nemusel z technického hľadiska predpokladať

takýto pohyb osôb po ceste a žalobcu vzhľadom na miesto, kde sa nachádzal, nemusel dokonca ani
vidieť. Rozhľadové podmienky v mieste nehodového deja boli vplyvom zástavby domov zlé, miesto bolo
neprehľadné. V mieste nehodového deja nefungovalo riadne pouličné osvetlenie, a preto podľa názoru
znalca, ktorý v znaleckom posudku vychádzal aj z tohto videozáznamu, nemožno technicky vyhodnotiť,
kedy mal vodič počiatok reakcie. Bez akýchkoľvek pochybností bolo v konaní preukázané, že žalobca v
čase nehody sa nachádzal v priestore vozovky, a to aj napriek tomu, že po pravej strane cesty z pohľadu

vodiča sa nachádzal chodník. Žalobca tak svojím správaním pod vplyvom alkoholu, vytvoril na ceste
kolíznu situáciu pre všetkých vodičov.

37.Súdsprávnevychádzalztoho,ževtrestnomkonaníbolopreukázanénedbanlivostnékonanie vodiča
motorového vozidla, ktorým bola spôsobená poistná udalosť, poistená u žalovanej. Posudzovanú

škodu na zdraví nespôsobila na strane žalobcu ako poškodeného iba náhoda, ktorá sa mu stala, a za
ktorú by mal niesť zodpovednosť iba nedbanlivostné konanie vodiča motorového vozidla. Žalobca síce
nepopieral spoluzodpovednosť za vznik škody, ale aj podľa odvolacieho súdu jeho účasť na dopravnej
nehode nebola nezanedbateľná. Súd správne zobral do úvahy ako rozhodujúcu okolnosť aj mieru, v
akej sa poškodený podieľal na následkoch kolíznej situácie, pričom miera v rozsahu 50 % zodpovedala

vyššie uvedeným zisteným okolnostiam.

38. V konaní bolo preukázané, že prvotnou príčinou dopravnej nehody bol nesprávny pohyb žalobcu
po vozovke, ktorý opakovane vytváral kolízne situácie. Žalobca zanedbal prevenčnú povinnosť, ktorá
spočívalavtom,žesapohybovalpoobvykle frekventovanej cestezazníženejviditeľnostivoblečeníbez

reflexných prvkov a v stave ťažkej opitosti, ktorý stav mu neumožňoval vyhodnocovať nebezpečenstvo
objektívne hroziace a spojené s cestnou dopravou. Navyše ani znaleckým posudkom nie je možné
preukázať, že by aj v prípade, ak by vodič motorového vozidla rešpektoval maximálnu povolenú rýchlosť
na danom úseku cesty, že by ku kolízii so žalobcom nedošlo. Podľa odvolacieho súdu správny je názor
súdu prvej inštancie, že je primerané znížiť nárok u žalobcu na zaplatenie náhrady škody na zdraví

titulom náhrady za bolesť u žalobcu na 50 % z celého nároku na náhradu za bolesť, a to z dôvodov
vyššie uvedených. Keďže žalovaná už poskytla žalobcovi plnenie titulom náhrady za bolesť v rozsahu
20 %, správne postupoval súd prvej inštancie, ak priznal žalobcovi ešte náhradu za bolesť vo výške
30 % z celého nároku, teda zo sumy 31.557 eur, t. j. vo výške 9.467,10 eur a v prevyšujúcej časti súd
žalobu ako nedôvodnú zamietol.

39. K odvolacej námietke o priznanej náhrade trov konania žalobcovi vo vzťahu k žalovanej v plnom
rozsahu,odvolacísúduvádza,žesúdprvejinštanciesprávnerozhodolotrováchkonaniamedzistranami
sporu postupom podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa
jej úspechu vo veci. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v predmetnom spore samotná

výška priznanej náhrady za bolesť závisela od úvahy súdu, preto nemožno žalobcom uplatnený nárok
nad sumu priznanú súdom subsumovať pod procesný neúspech žalobcu. Nemožno totiž žalobcu ad
absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu na základe úvahy súdu
alebo znaleckej činnosti. V takýchto prípadoch sa žalobca považuje za plne úspešnú stranu sporu, avšak
výška náhrady trov sa bude určovať podľa sumy prisúdenej žalobcovi (nie zo sumy žalovanej). Žalobcu

je v predmetnom prípade potrebné nevyhnutne považovať za plne procesne úspešnú stranu, keďže
tento mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne mu bola priznaná výška náhrady
škody na zdraví, náhrady za bolesť vyplývajúca z vyššie zdôvodnenej úvahy súdu. O výške náhrady
trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydal
súdny úradník.

40. S ohľadom na vyššie uvedené konštatovanie považuje odvolací súd skutkové i právne závery súdu
prvej inštancie za vecne správne. Preto odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch I. a III. potvrdil
postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 CSP.41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP a
§ 255 ods. 1 CSP. Odvolanie žalovanej nebolo podľa názoru odvolacieho súdu posúdené ako dôvodné

a rozsudok bol v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdený. S ohľadom na procesný úspech
žalobcu v odvolacom konaní mu patrí nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O
výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

42. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 10 zákona č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek

2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 odsek 2 CSP).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).