Rozsudok · Spotrebiteľské zmluvy · Rozhodnutie

Súd: Okresný súd Levice
Spisová značka: 7Csp/106/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4320205225

Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Alexandra Lisyová

ECLI: ECLI:SK:OSLV:2025:4320205225.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

7Csp/106/2020
A.:B.:C.:XXXX:XXXXXXXXXX.X
7Csp/106/2020 - 426

IČS: XXXXXXXXXX

file_0.png

file_1.wmf

ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Levice, sudkyňou Mgr. Alexandrou Lisyovou, v spore žalobcu: DPS financial consulting, s.
r. o., so sídlom Tamaškovičova 17/2742, Trnava, IČO: 46 713 930, zast.: advoconsulting s.r.o., so sídlom
Tamaškovičova 17/2742, Trnava, IČO: 47 253 428, proti žalovanému v 1. rade: A. D., nar.XX.XX.XXXX,
trvale bytom E. F. XXX a žalovanej v 2. rade: D. A. D., nar. XX.XX.XXX, trvale bytom B. XXX/X, G., obaja

zast.: H. I. C., E. XX, G., o zaplatenie 32.337,75 eura príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

7Csp/106/2020
A.:B.:C.:XXXX:XXXXXXXXXX.X
7Csp/106/2020 - 426
IČS: XXXXXXXXXX

I. Súd žalobu vo zvyšnej časti zamieta.

II. Žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného

a odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 35,04 %. o d ô v o d n e n i e :

7Csp/106/2020

A.:B.:C.:XXXX:XXXXXXXXXX.X
7Csp/106/2020 - 426
IČS: 4320205225

1. Žalobca v podanej žalobe žiadal, aby súd zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť
žalobcovi sumu 32.337,75 eura s príslušenstvom a náhradu trov konania. V žalobe uviedol že dňa

19.12.2007 uzatvorila SLSP, ako právny predchodca Žalobcu, so Žalovanými Zmluvu o splátkovom
úvere č. 0223020594 (ďalej len „Zmluva o úvere“), na základe ktorej bol Žalovaným v zmysle ustanovení
článku I. Zmluvy o úvere, poskytnutý ÚverPLUS na bývanie zabezpečený nehnuteľnosťou v celkovej
výške 750.000,00 SKK (24.895,44 EUR) na účel nadobudnutia, úpravy a údržby nehnuteľnosti. Žalovaní
sa pri podpise Zmluvy o úvere v zmysle čl. II. ods. 2 zároveň oboznámili so Všeobecnými obchodnými

podmienkami B., s účinnosťou ku dňu uzavretia Zmluvy o úvere (ďalej len „VOP“), Úverovými
podmienkami, ktoré predstavujú Obchodné podmienky B. pre poskytovanie Úverov a Povolených
prečerpaní Privátnym klientom a MIKRO podnikateľom (ďalej len „Úverové podmienky“) a tiež so
Sadzobníkom a podmienkami určenými Zverejnením, pričom s nimi súhlasili a zaviazali sa ich plniť. V
zmysle čl. I. Zmluvy o úvere bol úver poskytnutý za úrokovú sadzbu vo výške 6,50 % ročne ku dňu

uzatvorenia Zmluvy o úvere. Výška splátky sumu 3.966,00 SKK, splatnosť splátok bola vždy v 20-ty
deň kalendárneho mesiaca a konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na deň 20.11.2037. Za obdobie
od 14.01.2014 do 09.01.2020 bola sadzba úroku z omeškania v období do 31.01.2013 vo výške 8
% ročne a v období od 01.02.2013 do 09.01.2020 vo výške 5 % ročne. Dňa 07.11.2013 bol uzavretý
medzi Žalovanými a B. Dodatok k Zmluve o úvere, v ktorom sa strany dohodli na úrokovej sadzbe vo

výške 6,79 % ročne ku dňu uzatvorenia Dodatku, s fixáciou na 5 rokov, pričom po poskytnutí zľavy z
úrokovej sadzby bola výsledná úroková sadzba úveru 6,09 % ročne ku dňu uzatvorenia Dodatku (z
toho základná úroková sadzba je 2,29 % ročne a hrubá marža 3,80 %). V zmysle Dodatku doba fixácie
začala odo dňa podpisu Dodatku a mala skončiť deň pred uplynutím obdobia daného typom Úrokovej
sadzby. Predmetná Zmluva o úvere je zabezpečená záložným právom k nehnuteľnostiam, ktoré je

zapísané na liste vlastníctva č. XXX, ktorý je vedený Okresným úradom Levice, katastrálnym odborom,
pre katastrálne územie E. F., a to v časti C: Ťarchy pod č. V-6246/2007 k nasledujúcim nehnuteľnostiam:
Rodinný dom so súp. č. XXX, na parc.č. 1326, Pozemok o výmere 1005 m2 ,nachádzajúci sa na parc.
č. 1326, druh: zastavané plochy a nádvoria, Pozemok o výmere 1048 m2, nachádzajúci sa na par. č.
1327, druh: záhrady. Žalovaní sa so splácaním splátok dostali do omeškania, preto B. zaslala Žalovaným

Výzvu na úhradu dňa 27.07.2017, v ktorej Žalovaným oznámila, že sú v omeškaní so splácaním
pohľadávky banky vo výške 1.633,08 EUR s upozornením, že ak nedôjde k úhrade dlžnej sumy v
lehote 15 dní od doručenia, je SLSP oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky a pristúpiť k
realizácií výkonu záložného práva, ktoré zabezpečuje pohľadávku. Výzva Žalovaným bola doručená dňa
02.08.2017. Žalovaní po doručení výzvy neuhradili v prospech pôvodného veriteľa žiadnu sumu, preto

B. listom zo dňa 23.10.2017 oznámila Žalovaným, že ku dňu 23.10.2017 vyhlásila mimoriadnu splatnosť
pohľadávky zo Zmluvy o úvere a vyzvala Žalovaných k úhrade celého záväzku vo výške 26.102,83
EUR, a to do 15 dní. Zmluvou o postúpení nadobudol Žalobca od pôvodného veriteľa pohľadávku v
celkovejsume32.437,75EUR,zčohoistinapredstavovalasumu24.380,82EURapríslušenstvocelkovú
sumu 8.056,93 EUR, pričom príslušenstvo tvoria úroky z úveru v sadzbe 6,79 % ročne za obdobie

do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti v sume 5.214,74 EUR, úroky z omeškania v sadzbe 5 % ročne
za obdobie do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti v sume 52,63 EUR a zmluvné úroky z omeškania,
pozostávajúce z úrokov v sadzbe 6,79 % ročne a úrokov z omeškania v sadzbe 5 % ročne za obdobie
od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti do postúpenia pohľadávky v sume 2.789,56 EUR. Žalobca, ako
nový vlastník predmetnej pohľadávky, výzvou zo dňa 22.01.2020, opätovne vyzval Žalovaných na jej

zaplatenie. Žalovaní po výzve uhradili Žalobcovi sumu vo výške 100,- EUR, ktorú Žalobca započítal na
úhraduistinypohľadávky.Žalovanížiadnuďalšiuúhradupohľadávkyneuskutočnili.Zostatokpohľadávky
Žalobcu predstavuje ku dňu 19.10.2020 sumu v celkovej výške 32.337,75 EUR.

2. O podanej žalobe bolo rozhodnuté platobným rozkazom dňa 11.11.2020 pod č. k. 7Csp/106/2020-126,

proti ktorému žalovaní v zákonnej lehote podali odpor, preto súd uznesením zo dňa 15.03.2021, č. k.7Csp/106/2020-144, právoplatným dňa 01.07.2021, platobný rozkaz v zmysle § 267 ods. 3 Civilného
sporového poriadku (ďalej CSP) v celom rozsahu zrušil. V odpore žalovaní okrem iného uviedli, že
ešte pred podaním žaloby začal žalobca s výkonom záložného práva a inicioval 08.10.2020 dobrovoľnú

dražbu /neúspešne/ a následne dňa 01.12.2020 ďalšiu dobrovoľnú dražbu /úspešnú/, v ktorej bol
predmet zálohu aj vydražiteľovi za sumu 14.925 ,- eur vydražený. Priebeh dražby bol osvedčený v
Notárskej zápisnici N955/2020 zo dňa 1. 12. 2020 notára JUDr. Petra Opatovského so sídlom Trnava.
Žalovaní sa v pôvodnej úverovej a záložnej zmluve k úveru, ktorý im bol poskytnutý v banke Slovenská
sporiteľňa, a. s., zaviazali v prípade nesplácania úveru ručiť nehnuteľným majetkom v k. ú. E. F., LV č.

XXX rodinným domom s. č. XXX a pozemkami p. č. 1326 a p. č. 1327. Platným uskutočnením dražby
a po úplnom uhradení ceny dražby vo výške 14.925,- eur vydražiteľom v prospech žalobcu považujú
žalovaní svoj záväzok za vysporiadaný. Žalovaní majú za to, že postúpením pohľadávky na žalobcu nie
je možné v zmysle platnej legislatívy znevýhodniť pozíciu dlžníka, t. j. žalovaného v 1. rade a žalovanú v
2.radeapožadovaťplnenie,ktorézpôvodnejúverovejzmluvynevyplýva.Bezpodielovéspoluvlastníctvo
manželov žalovaných A. D. a D. A. D. zaniklo rozvodom manželstva v roku 2015 (rozsudok Okresného

súduvLeviciachsp.zn.12P/37/2015-20právoplatnýdňa09.06.2015).Vzhľadomnaskutočnosť,žeešte
v priebehu súdneho konania sa uskutočnila dražba, kde došlo vydražiteľom k vydraženiu nehnuteľnosti,
ktorá bola predmetom záložného práva k zosplatnenému úveru žalovaného v 1. rade a žalovanej v 2.
rade, navrhli, aby súd platobný rozkaz zrušil.

3. Žalobca dňa 11.06.2021 doručil súdu repliku - vyjadrenie k odporu žalovaných a čiastočné späťvzatie
žaloby. Žalobca uviedol, že dňa 01.12.2020 sa uskutočnila dobrovoľná dražba nehnuteľností, ktoré
tvorili predmet záložného práva (ďalej len „Záloh") zabezpečujúcich pohľadávku vymáhanú v tomto
konaní, pričom dražbou došlo k speňaženiu Zálohu a k čiastočnému uspokojeniu pohľadávky vymáhanej
v tomto konaní o zaplatenie, a to v rozsahu 10.501,92 eur. Žalobca podal žalobu o zaplatenie dňa

20.10.2020, ešte pred uskutočnením dražby Zálohu. Z uvedeného dôvodu nemohol žalobca v žalobe
zohľadniť uspokojenie časti pohľadávky dražbou predmetného Zálohu. Vydražením bola dosiahnutá
cena Zálohu vo výške 14.925,- eur. Z výťažku Dražby bola žalobcovi za účelom úhrady pohľadávky
poukázaná suma vo výške 10.501,92 eur, ktorá bola v celom rozsahu započítaná na úhradu istiny
pohľadávky. Pohľadávka žalobcu tak predstavuje celkovú sumu 21.835,83 eura, pričom pozostáva z

istiny vo výške 13.778,90 eura a príslušenstva vo výške 8.056,93 eura. V časti 10.501,92 eura bola
vymáhaná pohľadávka uspokojená z výťažku dražby Zálohu a žalovaní nepodali žalobu o určenie
neplatnosti Dražby na príslušný súd, preto zobral žalobca žalobu voči žalovaným čiastočne späť, a to v
rozsahu 10.501,92 eura. S tvrdením žalovaných o úplnom vysporiadaní záväzku uskutočnením dražby
nesúhlasil, nakoľko vykonaním dražby bola uspokojená len časť záväzku, pričom žalobca v časti, v

ktorej bola výkonom záložného práva pohľadávka uspokojená, vzal žalobu späť. Žalobca taktiež popiera
tvrdenie žalovaných, že postúpením pohľadávky na žalobcu došlo k znevýhodneniu ich pozície.

4. Repliku žalobcu súd doručil žalovaným a vyzval ich na vyjadrenie podľa § 167 ods. 4 CSP. Žalovaní
dňa 15.07.2021 doručili súdu svoje vyjadrenie, v ktorom uviedli, že žalobca vydražil predmet zálohu

v dobrovoľnej dražbe vydražiteľovi za sumu 14.925 eur. V žiadnom prípade nemožno súhlasiť s
vypracovaným Znaleckým posudkom pre účely dražby, kde hodnota zálohu bola vyčíslená v rozpore
s aktuálnom situáciou na trhu nehnuteľností, pričom nehnuteľnosť bola neúmerne podhodnotená. Tiež
nesúhlasia s tvrdením žalobcu, že jeho pohľadávka bola uspokojená len čiastočne a požaduje od
žalovaných náhradu nákladov spojených s dobrovoľnou dražbou, s čím žalovaní nesúhlasia, nakoľko

tieto náklady majú byť uhradené z výťažku dražby. Platným uskutočnením dražby a po úplnom uhradení
ceny dražby vo výške 14.925 eur vydražiteľom v prospech žalobcu žalovaní považujú svoj záväzok za
vysporiadaný a nárok žalobcu považujú za neoprávnený a v rozpore s dobrými mravmi.

5. Žalobca dňa 17.09.2021 doručil vyjadrenie k vyjadreniu žalovaných v ktorom uviedol, že naďalej trvá

na podanej žalobe o zaplatenie a predošlom vyjadrení žalobcu v tomto konaní. Žalovaní mohli namietať
ohodnotenie nehnuteľnosti stanovené Znaleckým posudkom ešte pred uskutočnením dražby, pričom tak
neurobili. V prípade pochybností o postupe pri výkone záložného práva formou dobrovoľnej dražby, boli
žalovaní oprávnení podať na príslušný súd žalobu o neplatnosť dražby. Suma z výťažku vo výške 4.423
eur bola použitá na úhradu nákladov dražby v zmysle zákona, preto námietku žalovaných ohľadom

dražobných nákladov žalobca považuje za absolútne neopodstatnenú a v tomto konaní bezpredmetnú.
Žalobca zotrváva na doterajších vyjadreniach, trvá na žalobe o zaplatenie pohľadávky v celkovej výške
21.835,83 eura a zároveň náhrady trov konania.6. Súd na pojednávanie dňa 30.01.2023 predvolal strany sporu a ich právnych zástupcov. Právny
zástupca žalobcu uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava žaloby v zmysle podania zo dňa 10.06.2021
a svojho ostatného vyjadrenia, teda žaloba je dôvodná v rozsahu o zaplatenie sumy 21.835,83 eura,

a mal za to, že nárok žalobcu nie je premlčaný. Premlčacia doba je určená zákonom, je určená
ako trojročná, nie ako dva a trištvrte ročná, preto má žalobca za to, že výklad príslušných právnych
noriem - § 103, § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka takým spôsobom ako prezentuje
strana žalovaných výslovne ukracuje jednu stranu záväzkového vzťahu, a preto nie je možné s takým
záveromresp.stakýmtovýkladomprávnychnoriemsúhlasiť.Premlčaciadobazačalaplynúť21.10.2017

a márne po tom uplynula alebo mohla uplynúť 21.10.2020. Keďže žaloba bola podaná na súd vo forme
elektronického podania, bola podaná na súd dňa 20.10.2020, teda deň pred jej uplynutím, má za to,
že nárok tak ako je uplatnený po jeho úprave, nie je premlčaný a preto navrhol tomuto návrhu vyhovieť.
Výklad ust. § 103 Obč. zákonníka resp. v spojení s ust. § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
uskutočnený súdom neberie ohľad na práva oboch strán záväzkového vzťahu a má za to, že existuje
ústavne udržateľnejší a priliehavejší výklad týchto ustanovení, ktorý vyslovene zohľadňuje práva oboch

strán záväzkového vzťahu vyrovnanejšie a to taký, ktorý prezentovali, v zmysle ktorého má v obdobných
veciach ako je táto, to jest v prípade pohľadávok z úverov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv,
kde veriteľ nie je oprávnený žiadať zaplatenie celého úveru pre nezaplatenie jednej splátky hneď po
jej omeškaní, ale je v zmysle zákona povinný vyčkať najmenej dobu 3 mesiacoch od nesplnenia tejto
splátky. Má tak za to, že premlčacia doba v takýchto prípadoch má začať plynúť až vtedy, keď veriteľ má

objektívnu možnosť žiadať dlžníka o zaplatenie celého takto zosplatneného úveru. V predmetnej veci
nie je nárok žalobcu premlčaný. Mal za to, že premlčacia doba začala plynúť dňa 21.10.2017 a mohla
márne uplynúť dňa 21.10.2020, a tak nárok žalobcu nie je premlčaný a v upravenom rozsahu je dôvodný.

7. Žalobca vzal svoju žalobu čiastočne späť, a teda ešte skôr, než sa vo veci začalo predbežné

prejednanie alebo bolo otvorené prvé pojednávanie, preto súd prvej inštancie rešpektujúc jeho
dispozičné právo postupoval podľa citovaných zákonných ustanovení a konanie v časti, čo do sumy
10.501,92 eura s príslušenstvom, čiastočne zastavil. Takto postupoval aj bez súhlasu žalovaného,
pretože toto sa v danom štádiu konania nevyžadovalo, pričom na prípadný nesúhlas s čiastočným
späťvzatím žaloby by sa aj tak neprihliadalo.

8. Prvoinštančný súd vo veci rozhodol v poradí prvým rozsudkom dňa 30.01.2023, ktorým konanie
čiastočne zastavil, a to čo do sumy 10.501,92 eura (I. výrok), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (II.
výrok), Žalovanému v 1. rade a žalovanej v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi
v rozsahu 100% (III. výrok). Výrok I. rozsudku č. k. 7Csp/106/2020-316 zo dňa 23.09.2022 nadobudol

právoplatnosť dňa 07.11.2022.

9. Žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie voči II. a III. výroku citovaného rozsudku a domáhal sa, aby
odvolací rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná
mu nárok na náhradu trov konania, resp. zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie. Dôvodil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Mal za to, že závery súdu prvej inštancie o premlčaní uplatnenej pohľadávky sú nesprávne, a
to najmä z dôvodu, že konajúci súd aplikoval nesprávne ustanovenia upravujúce začiatok plynutia
premlčacej lehoty predmetnej pohľadávky (§ 103 OZ druhá veta), a teda nesprávne posúdil samotné
začatie plynutia premlčacej lehoty, čím dospel k nesprávnemu záveru o premlčaní nároku žalobcu

uplatneného v tomto konaní. Zároveň konajúci súd nezohľadnil argumentáciu prezentovanú žalobcom
v tomto konaní podporenú rozhodovacou praxou odvolacích súdov, ktorá je podporená aktuálnou
rozhodovacou praxou najvyššej súdnej autority. Žalobca sa stotožnil s tým, že k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti úveru zo Zmluvy o úvere došlo pre omeškanie žalovaných so zaplatením splátky splatnej
dňa 20.07.2017. V ďalšom však už nepovažoval za správne právne posúdenie súdom prvej inštancie

a to najmä nezohľadnenie právnej úpravy vyplývajúcej z ustanovenia § 53 ods. 9 OZ, ktorá výslovne
znemožňuje veriteľovi využiť jeho právo v zmysle ustanovenia § 565 OZ skôr než po uplynutí viac ako
troch mesiacov omeškania so zaplatením príslušnej splátky. Následne ohľadom výkladu príslušných
právnych noriem poukázal na závery obsiahnuté v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 332/2019
zo dňa 04.02.2020. V zmysle vyššie uvedeného bol presvedčený, že aj pre prípad straty výhody splátok

v spotrebiteľských vzťahoch je potrebné ustanovenia OZ vykladať neprimerane rozširujúco v takom
rozsahu, aby nezvýhodňovali spotrebiteľa, resp. aby nedochádzalo k takému výkladu, ktorý neprimerane
a neopodstatnene zvýhodňuje spotrebiteľa na úkor práv veriteľa. Následne opätovne poukázal na
uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoCsp/8/2020 zo dňa 20.10.2020, ktorého aj citovala tiež na závery posúdenia začiatku plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v obdobných
skutkových veciach, ktoré sú v súlade aj s ďalšou rozhodovacou praxou. Považoval za zrejmé, v
prípade, ak dlžník spotrebiteľ je v omeškaní so splácaním dlhu v splátkach, nemôže veriteľ už v

deň nasledujúci po omeškaní spotrebiteľa s uhradením splátky okamžite zosplatniť úver, ale veriteľ
musí vyčkať viac než 3 mesiace a až po uplynutí takéhoto kvalifikovaného omeškania môže svoje
právo využiť. Trojročná premlčacia doba na zosplatnenie zostatku dlhu teda začne plynúť najskôr
až po uplynutí viac než troch mesiacov po tom, kedy došlo k omeškaniu so zaplatením splátky, pre
ktorú veriteľ využil svoje právo úver zosplatniť v zmysle ustanovenia § 565 OZ. Poukázal tiež, že

tento prezentovaný názor vychádza z odôvodnenia Krajského súdu v Košiciach a je plne v súlade
aj s aktuálnou ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR, ako najvyššej súdnej autority,
prezentovaným napr. v uznesení sp. zn. 7Cdo/268/2020, sp. zn. 5Cdo/224/2021, sp. zn. 4Cdo/132/2021,
z ktorého následne aj citoval. S poukazom na uvedené a nakoľko mal za nesporné, že veriteľ využil svoje
právo v zmysle ustanovenia § 565 OZ pre splátku splatnú dňa 20.07.2017, s ktorou sa žalovaní dostali
do omeškania dňa 21.07.2017, potom v súlade s vyššie uvedenou argumentáciou žalobcu podporenou

už aj rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, začala všeobecná trojročná premlčacia lehota
plynúť najskôr dňa 22.10.2017 a k jej márnemu uplynutiu mohlo dôjsť najskôr dňa 22.10.2020. Keďže
žalobca sa domáhal zaplatenia pohľadávky žalobou na súde, ktorá bola príslušnému súdu doručená
dňa 20.10.2020, teda pred dňom 22.10.2020, k premlčaniu pohľadávky uplatnenej žalobou v tomto
konaní nedošlo. Vzhľadom na uvedené bolo napadnuté rozhodnutie v jeho II. a III. výroku o trovách v

celom rozsahu nesprávne a bolo potrebné ho v celom napadnutom rozsahu zrušiť. Žalobca rovnako
tak nesúhlasil s názorom súdu ani v časti, týkajúcej sa náhrady trov konania, a to z dôvodu, že boli
to žalovaní, ktorí podpisom zmluvy o zriadení záložného práva súhlasili s uspokojením pohľadávky
veriteľa speňažením zálohu v ich vlastníctve, teda zmenou formy ich majetku. Výkon záložného práva,
ktorým došlo k (čiastočnému) uspokojeniu pohľadávky žalobcu, bol uskutočnený s predchádzajúcim

súhlasom žalovaných ako žalobcov (podpisom zmluvy o zriadení záložného práva), pričom žalovaní
spôsob uspokojenia pohľadávky výkonom záložného práva k ich majetku nikdy v priebehu jeho výkonu
nenamietali a platnosť dobrovoľnej dražby následne nespochybňovali, preto bolo zrejmé, že súhlasili
s takýmto uspokojením časti žalobcovej pohľadávky. Vyjadril presvedčenie, že žalovaná s takýmto
spôsobom úhrady pohľadávky súhlasili, preto bolo potrebné čiastočnú úhradu pohľadávky z výťažku

dražby ich majetku považovať za úhradu uskutočnenú žalovanými, a preto bolo zrejmé, že pre ich
správanie došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby a zavinili tak čiastočné späťvzatie žaloby. S poukazom
na vyššie uvedené skutočnosti navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
II. a III. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

10. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd na základe odvolania žalovaného uznesením č. k.
8CoCsp/16/2023-385 zo dňa 13.06.2023 zrušil výroky II. a III. rozsudku a vec vrátil prvoinštančnému
súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd uviedol, že napadnuté rozhodnutie nespĺňa
atribúty riadne odôvodneného rozhodnutia. Po vykonaní odvolacieho prieskumu odvolací súd bol toho

názoru, že súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávny právny záver, týkajúci sa
premlčania žalovaného nároku (výrok II.), a následne aj nevykonal všetky navrhnuté dôkazy. Mal pritom
zato,ževodvolacomkonaníhlavnouajedinouodvolacounámietkoužalobcubolonesprávneposúdenie
plynutia premlčacej doby, keď súd prvej inštancie dôvodil tým, že v zmysle predložených dokladov bola
splatnosť jednotlivých splátok dohodnutá na 20. deň v príslušnom mesiaci, a za splátku, s ktorou boli

žalovaní v čase uplatnenia práva zo strany veriteľa v omeškaní tri mesiace, bolo potrebné považovať
splátku, ktorá bola splatná dňa 20.07.2017 (s uvedeným posúdením splátky súhlasil žalobca, a to nielen
pred súdom prvej inštancie, ale aj v rámci odvolania sa s uvedeným dátumom stotožnil). Následne
súd prvej inštancie bol toho právneho názoru, že všeobecná trojročná premlčacia lehota začala plynúť
dňa 21.07.2017 a uplynula dňa 21.07.2020, t. j. pred podaním žaloby, ktorá bola na súd podaná dňa

20.10.2020 /potvrdenie č. l. 119/, a preto súd žalobu zamietol. Uviedol, že uvedené je však v rozpore s
aktuálnou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR, ktorý v uznesení zo dňa 25. apríla 2023 sp. zn.
9Cdo/98/2022, ako aj v predchádzajúcich rozhodnutiach z 29. novembra 2022 sp. zn. 7Cdo/268/2020,
z 30. novembra 2022 sp. zn. 5Cdo/224/2021, z 15. decembra 2022 sp.zn. 4Cdo/132/2021, riešil otázku
premlčania a to s nasledovnými závermi. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších

ustanoveniachuvedenéinak,premlčaciadobajetrojročnáaplynieododňa,keďsaprávomohlovykonať
po prvý raz. Podľa § 103 Občianskeho zákonníka, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť
premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok
stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má
vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od
omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na

uplatnenie tohto práva. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ
žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v
rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej
splátky. Premlčacou dobou sa rozumie časový úsek, v ktorom musí byť právo vykonané, inak môžu
nastať účinky premlčania podľa § 100 Občianskeho zákonníka. Premlčacia doba je ustanovená

konkrétnym časovým úsekom, ktorý má určený začiatok plynutia. Dĺžku premlčacej doby určuje zákon.
Ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka upravuje trojročnú všeobecnú premlčaciu dobu. Občiansky
zákonník stanovuje objektívny začiatok plynutia premlčacej doby. Za tento deň sa všeobecne považuje
deň, keď sa právo mohlo po prvý raz uplatniť na súde, teda len čo mohla byť dôvodne podaná žaloba
na súd (actio nata). Trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Rozhodujúcouskutočnosťouzhľadiskamožnostiuplatniťprávonasúdeazačiatkuplynutia(všeobecnej)

premlčacej doby je okamih splatnosti (zročnosti) záväzku (dlhu), ktorý je konkrétnym momentom, kedy je
dlžníkpovinnýzáväzok(dlh)splniť,aniemomentom,kedyjedlžníkksplneniuibaoprávnený.Ajvdanom
prípade je potrebné vychádzať z toho, že splatnosť úverovej pohľadávky žalobcu je daná spotrebiteľskou
úverovou zmluvou, v ktorej si banka (právna predchodkyňa žalobcu) s dlžníkmi (žalovanými) dohodli
plnenie v splátkach, s oprávnením banky pre prípad neuhradenia dlžníkmi splatné peňažné záväzky v

termíne, vyhlásiť úver za splatný. Ide tak o postupné čiastkové plnenie, ktoré nie je ani opakujúcim sa, či
trvajúcim plnením, ani čiastočným plnením. V prípade takéhoto čiastkového plnenia, ktoré je v literatúre
prevažne označované ako plnenie v splátkach, je plnenie vopred rozvrhnuté do čiastkových úsekov,
ktoréažakospoločnýceloktvoriadlh.Splatnosťtýchtoúsekovjevšakdanásamostatne(oddelene),teda
každý diel má určenú svoju konkrétnu splatnosť. Celkový predmet záväzku je však vopred kvantitatívne

určený, pričom jednotlivo plnenými dielmi sa rozsah celej pohľadávky postupne znižuje. Ide teda o
rozloženie zamýšľaného jednorazového plnenia v niekoľkých postupných čiastkových plneniach, taktiež
jednorazových, pričom dobu splnenia treba rozlišovať jednak pre plnenie celého záväzku, jednak pre
jednotlivé čiastkové plnenie. Dobou splnenia čiastkového plnenia je doba jednorazového splnenia
jednotlivej dávky, dobou splnenia celého záväzku je doba splnenia poslednej dávky - teda poslednej

splátky. V prípade čiastkového plnenia veriteľ nemôže žiadať dlžníka o splnenie jednorazové; to však
neplatí pre situáciu uvedenú v ustanovení § 565 Občianskeho zákonníka, v ktorej dlžník včas a
riadne nesplnil niektorú zo splátok, ak to bolo dohodnuté alebo určené v rozhodnutí - tu je veriteľ
oprávnený žiadať dlžníka o zaplatenie celej pohľadávky, s ktorou sa dlžník ocitol v omeškaní, pričom toto
oprávnenie môže veriteľ uplatniť iba do splatnosti najbližšej budúcej splátky. V takomto prípade dlžník

stráca výhodu čiastkového plnenia. Počet mesačných splátok, ich výška aj doba splatnosti jednotlivých
splátok bola v zmluve o spotrebiteľskom úvere vopred stanovená, pričom splatnosť, prípadné omeškanie
a premlčanie je pri plnení v splátkach treba posudzovať samostatne ohľadom každej zo splátok,
premlčacia doba plynie pri každom čiastkovom plnení odo dňa jeho splatnosti. Ak pri takto dojednanom
plnení sa pre nesplnenie niektorého čiastkového plnenia stane splatný celý dlh, začne pre celý dlh

plynúť premlčacia doba odo dňa splatnosti nesplneného čiastkového plnenia (t. j. splátky). Splnením
jednotlivých splátok dlh, čo do príslušnej čiastky zaniká, úplne zanikne až splnením poslednej čiastky
(poslednej splátky). Vo svojej podstate je dlh splátkami rozdelený do niekoľkých čiastkových, zreteľne
oddelených a relatívne samostatných dlhov, ktoré majú určitú vzájomnú súvislosť a v celku predstavujú
súhrnnú výšku pohľadávky. V prípade dojednania straty výhody splátok (ako je to podľa danej zmluvy o

splátkovom úvere), ktorá sa prejaví v špecifickej zmluvnej sankcii za omeškanie s niektorou zo splátok,
dôjde k zosplatneniu celého zvyšku dlhu. Omeškaním splatnosti jednej splátky si tak dlžník privodí
splatnosť aj všetkých budúcich splátok. Odvolací súd uviedol, že vzhľadom na závery vyplývajúce z
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a súdom prvej inštancie zistený skutkový stav v predmetnej veci, je
potrebné vychádzať z toho, že premlčacia doba začne plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch

mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal dlh splatným, v dôsledku
čoho bolo potrebné ustáliť, že v danej veci bola zo strany súdu prvej inštancie nesprávne právne
posúdená premlčacia doba. Po vrátení veci bude preto úlohou súdu prvej inštancie opätovne rozhodnúť
o žalobcom uplatnenom nároku a pri skúmaní, či právo žalobcu zo spotrebiteľskej zmluvy je alebo nie
je premlčané bude vychádzať z názoru odvolacieho súdu vysloveného v tomto zrušujúcom uznesení

s odkazom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, t.j. že premlčacia doba plynie od momentu,
kedy vzniklo právo veriteľovi zosplatniť úver, za splnenia podmienok stanovených zákonom a tento
záver aj riadne odôvodní, skutkovo i právne. Avšak pred tým ako sa súd prvej inštancie bude zaoberať
otázkou premlčania resp. otázkou počiatku plynutia premlčacej lehoty, tak, ako je uvedené vyššie,bude jeho primárnou povinnosťou zaoberať sa skúmaním danosti aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
ako postupníka (keďže z obsahu spisu vyplýva, že medzi pôvodným veriteľom Slovenská sporiteľňa,
a.s., ako postupcom a žalobcom ako postupníkom došlo dňa 09.12.2019 k uzatvoreniu zmluvy o

postúpení pohľadávky /č. l. 96/, ktorej predmetom bola aj pohľadávka tvoriaca predmet tohto konania, vo
vzťahu ku ktorej postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť). Vyhodnotenie (ne)existencie aktívnej vecnej
legitimácie je otázkou zásadného významu, pretože ak by žalobca nebol nositeľom aktívnej vecnej
legitimácia (a to aj s poukazom na skutočnosť, že žalobca je postupníkom) nebol by žiaden dôvod na
preskúmavanie spotrebiteľského vzťahu vzniknutého medzi stranami sporu a z neho plynúcich nárokov

(vrátane posúdenia premlčania nároku žalobcu), ktoré sú predmetom konania, pretože žalobcovi by
toto právo v súdnom konaní z hľadiska hmotného práva neprislúchalo. Zároveň v tejto súvislosti je
súd prvej inštancie povinný tiež prihliadať na zákonnosť postupu pri mimoriadnom zosplatnení, resp.
prihliadať najmä na splnenie podmienok § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, keď
v prípade ich nedodržania by sa jednalo o postúpenie v rozpore so zákonom, kedy je postúpenie
pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka vylúčené/zakázané. V nadväznosti na

uvedené bude preto úlohou súdu prvej inštancie sa zaoberať aj tým, či zo strany žalobcu resp. jeho
právneho predchodcu došlo k dodržaniu ustanovenia § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že zo strany právneho predchodcu žalobcu došlo k
vyhláseniu mimoriadnej splatnosti ku dňu 23.10.2017, kedy boli žalovaní preukázateľne (na podklade
dôkazov predložených v spise) v omeškaní dlhšie ako tri mesiace so splácaním jednotlivých mesačných

splátok úveru (§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka). Avšak súd prvej inštancie sa nezaberal skúmaním
tohto predpokladu, či v rámci trvania omeškania žalovaných zo strany právneho predchodcu žalobcu
bola splnená podmienka upozornenia spotrebiteľa (žalovaných) v lehote nie kratšej ako 15 dní na
uplatnenie práva na mimoriadne zosplatnenie úveru, tak ako to má na mysli ustanovenie druhej časti
vety § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka resp. nezaoberal sa tým, či za takéto upozornenie možno

považovať výzvu zo dňa 27.07.2017, v ktorej postupca oznámil žalovaným, že ku dňu 27.07.2017 sú v
omeškaní so splatením pohľadávky vo výške 1.633,08 eura a súčasne pre prípad nezaplatenia dlžnej
sumy upozornil žalovaných na možnosť pristúpenia k mimoriadnemu zosplatneniu (keďže mesačná
splátka úveru bola stanovená v zmluve o splátkovom úvere č. 0223020594 vo výške 131,64 eura /3.966
Sk/ je zrejmé, že už ku dňu doručenia vyššie citovanej výzvy zo dňa 27.07.2017, a to aj s poukazom na

v tom čase dlhovanú sumu 1.633,08 eura boli žalovaní preukázateľne v omeškaní viac ako 3 mesiace).
Zároveň bolo tiež úlohou súdu prvej inštancie sa zaoberať nielen tým, či zo strany žalobcu resp. jeho
právneho predchodcu bolo naplnené ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ale najmä tým,
či žalobca uskutočňoval svoje právo na mimoriadne zosplatnenie úveru najneskôr do lehoty splatnosti
najbližšie nasledujúcej splátky úveru, keď splatnosť mesačných splátok bola v zmysle zmluvy dojednaná

vždy k 20. dňu kalendárneho mesiaca s poukazom na skutočnosť, že postupca vyhlásil mimoriadnu
splatnosť dňa 23.10.2017 (t. j. tri dni po stanovenom dátume splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky
úveru /§ 565 druhá veta Občianskeho zákonníka/). Z uvedeného dôvodu preto možno konštatovať, že
súd prvej inštancie neskúmal tú skutočnosť, či postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť spotrebiteľského
úveru do splatnosti ďalšej mesačnej periodicky sa opakujúcej splátky, pretože po doručení upozornenia

podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (keď ani ustálením tohto, či za toto upozornenie možno
považovať vyššie citovanú výzvu zo dňa 27.07.2017, sa súd prvej inštancie nezaoberal) postupca
musel v zmysle § 565 OZ druhej vety vyhlásiť mimoriadnu splatnosť do splatnosti ďalšej splátky, a
teda najneskôr do 20. dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci (obiter dictum - za predpokladu, ak by
upozornením podľa § 53 ods. 9 po viac ako trojmesačnom omeškaní žalovaných bola práve považovaná

výzva zo dňa 27.07.2017, tak vyhlásiť mimoriadnu splatnosť bolo možné najneskôr do 20.08.2017).
Napriek tomu, že nedodržanie zákonného postupu pri mimoriadnom zosplatnení (najmä ustanovenia
§ 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka) spôsobuje skutočnosť, že veriteľ má nárok
naďalej len na jednotlivé mesačné splátky úveru (ako je dojednané v zmluve o splátkovom úvere), tak
ako keby k mimoriadnemu zosplatneniu dlhu nedošlo, (čo má vplyv na platnosť zmluvy o postúpení

pohľadávky, ktorej predmetom nie sú jednotlivé mesačné splátky úveru, ale naopak celková zosplatnená
pohľadávka úveru) a zároveň sa takýto postup spája s nemožnosťou postúpenia pohľadávky (§ 525
ods. 2 Občianskeho zákonníka), sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal platnosťou mimoriadneho
zosplatnenia nie len z pohľadu naplnenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ale aj z pohľadu §
565 Občianskeho zákonníka. Ako už odvolací súd vyššie spomenul skúmanie dodržania zákonného

postupu pri mimoriadnom zosplatnení pohľadávky plynúcej zo zmluvy o splátkovom úvere má svoje
opodstatnenie najmä v prípade posúdenia platnosti resp. neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky,
ktorej predmetom je postupovaná pohľadávka, a teda ak zo strany postupcu nedošlo k dodržaniu
zákonného postupu pri uplatnení jeho práva na mimoriadne zosplatnenie, nie je a ani nemôže byť danýpredmet zmluvy o postúpení pohľadávky (keď postupca naďalej disponuje oprávnením len vo vzťahu
k mesačným splátkam úveru), čo spôsobuje jej absolútnu neplatnosť, na ktorú súd prihliada ex offo (z
úradnej povinnosti) a čo v konečnom dôsledku má vplyv na danosť aktívnej vecnej legitimácie žalobcu

v tomto konaní v postavení postupníka. V nadväznosti na vyššie uvedené, odvolací súd považoval
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za nedostatočné, predčasné v tomto smere a tým aj
porušujúce právo na spravodlivý proces. Preto odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutých častiach podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Následne ukladá súdu prvej inštancie svoje

rozhodnutie riadne odôvodniť, pričom právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie viazaný
(§ 391 ods. 2 CSP). V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov, vrátane tohto
odvolacieho konania v zmysle § 396 ods. 3 CSP, pričom prihliadne aj na námietky žalobcu, uvedené v
odvolaní, týkajúce sa náhrady trov konania v zastavujúcej časti a s nimi sa riadne vo svojom odôvodnení
vysporiada. Nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo uznesením odvolacieho súdu zrušené a
vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd bol podľa § 391 ods. 2 a ods. 3 CSP

jednak viazaný právnym názorom odvolacieho súdu ako aj tým, ako má ďalej vo veci postupovať.
K predbežnému právnemu posúdeniu právny zástupca žalobcu uviedol, že rešpektuje právne posúdenie
veci a má za to, že s ním nemožno súhlasiť, napriek odkazovanej rozhodovacej praxi Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, nakoľko je aj odlišná rozhodovacia prax, ktorá vysvetľujúco podáva názor,
podľa ktorého nie je nevyhnutné konkretizovať splátku po upozornení na možnosť zosplatniť a to jednak

z dôvodu, že žiadny právny predpis neukladá veriteľovi-banke, takúto náležitosť uviesť a z hľadiska
posudzovania lehôt nie je takéto uvedenie ani nevyhnutné. Odkázal na závery formulované v uznesení
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pod sp. zn. 1Cdo/123/2022 zo dňa 30.1.2024, kde Najvyšší súd
Slovenskej republiky v bode 31. odôvodnenia, kde citujem „Dovolací súd sa nestotožňuje s názorom,
ktorý prezentovali dovolatelia, že špecifikácia splátky, pre ktorú dochádza k zosplatneniu, by mala byť

podmienkou platnosti predčasného zosplatnenia dlhu. Žiadnu takúto povinnosť (uviesť v zosplatnení
konkrétnu splátku) zákon veriteľovi neukladá. Dovolací súd tiež nepovažuje za potrebné na tomto
mieste viesť polemiku o tom, či je určenie splátky, ktorá vyvolala zosplatnenie, skutkovou alebo právnou
otázkou (skutkovou otázkou nesporne je označenie takejto splátky vo výzve na zaplatenie alebo v
samotnom zosplatnení; ak však tieto listiny vymedzenie relevantnej splátky neobsahujú, je jej určenie

na účely začatia počítania premlčacej doby len právnym konštruktom). Považuje však za vhodné uviesť,
že pokiaľ sa vykonaným dokazovaním nepreukáže opak, treba vychádzať z princípu racionálneho
správania účastníkov zmluvných vzťahov, ktorí konajú v súlade so zákonom, a teda vzhľadom na
ustanovenie § 565 druhej vety Občianskeho zákonníka je potrebné predpokladať, že zosplatnenie
bolo vyvolané tou splátkou, ktorá bola v čase zosplatnenia tri mesiace po splatnosti.“ Mal za to, že

práve toto dôsledne vysvetľujúce stanovisko dovolacieho súdu ozrejmuje, prečo nie je dôvodné žiadať
o uvádzanie takej náležitosti, ktorú žiaden právny predpis veriteľovi uvádzať neukladá, pričom v kontexte
so skutkovými okolnosťami tu prejednávanej veci je zrejmé, že takého uvedenie ani nie je nevyhnutné.
Akýkoľvek výklad ust. § 53, ods. 9, resp. § 565 Obč. zák., ktorý by mal znamenať povinnosť uvádzať
náležitosť, ktorú zákon neukladá je zjavne takým extenzívnym výkladom, ktorý je v rozpore s ústavnými

princípmi a je prejavom prílišného formalizmu, vo vzťahu ku ktorému ústavný súd opakovane zaujal
odmietavé stanovisko. Žalobca si uvedomuje a má vedomosť o záveroch, na ktoré odkazuje konajúci
súd a to v záveroch vyplývajúcich z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.
5Cdo/197/2022, kde súd podľa názoru žalobcu vychádzajúceho z pred chvíľou citovaného rozhodnutia
mal za to, že závery z rozhodnutia 5Cdo/197/2022 nie sú dovolacím súdom vysvetlené dostatočne na

to, aby mohli obstáť v ústavnoprávnej rovine, sú v rozpore aj s novšou právnou úpravou účinnou od
1.11.2024, ktorej cieľom bolo okrem iných aj vysporiadanie sa s práve tu naznačovanými problémami
týkajúcej sa určenie splátky, pre ktorú došlo k využitiu práva veriteľa zosplatniť úver. Z dikcie ust. § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka účinného od 1.11.2024, v zmysle ktorého resp. ani v zmysle ktorého
nie je veriteľ povinný upozornením vo výzve na uhradenie omeškaných splátok označovať konkrétnu

splátku alebo splátky s ktorými je dlžník v omeškaní. Presnejšie z ust. § 53, ods. 10 totiž v nadväznosti
na ods. 9, uvádza „Ak sú splnené podmienky podľa odseku 9, obchodník je povinný vo výzve na
vrátenie splátok, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní, poskytnúť spotrebiteľovi dodatočnú lehotu na
plnenie, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní od doručenia výzvy. Ak spotrebiteľ neuhradí splátky, s
ktorými je v omeškaní, v dodatočnej lehote poskytnutej mu obchodníkom, jej uplynutím sa stáva celé

plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy splatným; ustanovenie § 565 sa nepoužije. Obchodník je povinný
vo výzve na vrátenie splátok, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní, upozorniť spotrebiteľa na následok
podľa predchádzajúcej vety a uviesť sumu splátok, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní.„ Má za to, že
napriek dobrému úmyslu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú závery formulované v rozhodnutípod sp. zn. 5Cdo/197/2022 a na ne nadväzujúce závery z rozhodnutia pod sp. zn. 5Cdo/197/2022
alebo aj sp. zn. 6Cdo/15/2023 nesprávne, nakoľko súd v nich ani len nevysvetlil v čom má spočívať
poškodenie spotrebiteľa v dôsledku informačnej asymetrie, dlžník pokiaľ má vedomosť s akou sumou

splátok je v omeškaní, má vedomosť o tom, ako sa môže vyvinúť k prípadnému využitiu práva podľa
§ 565, nemožno potom súhlasiť so závermi v odkazovaných rozhodnutiach, pričom zároveň uviedol,
že ani odkazované rozhodnutie ústavného súdu pod sp. zn. 1US/528/2024 sa žiadnym spôsobom
nezaoberá povinnosťou veriteľa konkretizovať splátku upozornení alebo zosplatnení úveru, nakoľko
v tomto rozhodnutí sa ústavný súd zaoberal výlučne tým, či môže v danom prípade odvolací súd

postupovať nad rámec žaloby alebo mimo rámec žaloby v tom zmysle, že veriteľovi, ktorý mal neplatne
zosplatnený úver prizná len sumu splatných splátok, splatných do vydania rozhodnutia, t.j. na úrovni
ústavného súdu táto otázka doposiaľ riešená nebola a nebol prijatý taký názor súdu, ktorý by naznačil,
že závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky formulované v rozhodnutí pod sp. zn. 5Cdo/197/2022
sú správne. Najpriliehavejším a zároveň ústavne udržateľným ust. § 53, ods. 9 Občianskeho zákonníka
a to aj vo svetle najnovšej právnej úprav zohľadňujúcej praktickú problematiku tejto otázky má za to, že je

najpriliehavejším názor v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 1Cdo/123/2022
zo dňa 30.1.2024. Vzhľadom na uvedené, že v tomto konaní je zrejmé, že k uplatneniu práva veriteľa
na zosplatnenie úveru došlo pre omeškanie so zaplatením splátky splatnej dňa 20.7.2017, pričom
na omeškanie so splácaním splátok v zásade bezprostredne po omeškaní splátok upozornil veriteľ
dlžníkov vo výzve zo dňa 27.7.2017, v ktorej výslovne upozornil dlžníkov, že ak dlžnú sumu v stanovenej

lehote neuhradia, banka je oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky banky a pristúpiť
k realizácii výkonu záložného práva. Táto výzvy bola žalovanému v 1. rade doručená dňa 2.8.2017,
to znamená lehota 15 dní, po ktorej musel veriteľ vyčkať uplynula dňa 17.7.2017 a žalovaný v 2.
rade bola výzvy doručená uplynutím úložnej lehoty dňa 22.8.2017, a teda 15-dňová lehota na využitie
tohto práva uplynula najskôr dňa 6.9.2017, pričom však ale veriteľ musel vyčkať na uplynutie viac než

3-och mesiacov omeškaním predmetnej splátky, ktoré nastalo najskôr dňa 22.10.2017, čo veriteľ aj
urobil a následne využil svoje právo zosplatniť úver dňa 29.10.2017. Právny predchodca žalobcu splnil
všetky podmienky, ktoré mu záklon ukladá na platné zosplatnenie úveru a vzhľadom na splnenie týchto
podmienok sú následne platné aj takéto pohľadávky, je tam teda aj aktívna vecná legitimácia žalobcu
a preto navrhol, aby súd žalobe vo zvyšku vyhovel a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

11. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 21.05.2025, na ktorom vec prejednal za prítomnosti
právnych zástupcov strán sporu. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že vo vzťahu
k uzneseniu odvolacieho súdu má za to, že je správne v časti, v ktorej vychádzal z rozšírenej
a nepopretej resp. nenamietanej praxe tykajúcej sa posudzovania začiatku plynutia premlčacej doby

v sporoch v predmetnej veci, vychádzajúcich z úverov poskytovaných spotrebiteľom. Zároveň mal za
to, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nesprávne v tej časti, v ktorej uložil súdu prvej inštancie pokyn
vyjadriť ten názor, že k platnému zosplantneniu úveru v predmetnej veci mohlo dôjsť najneskôr do dňa
20.8.2017, keďže nezohľadnil skutočnosť, ktorá bola medzi stranami nesporná a to tak, že k platnému
resp. k omeškaniu so zaplatením splátky pre ktorú došlo k využitiu práva veriteľa podľa § 565 Obč.

zák. došlo dňa 20.7.2017 resp. 21.7.2017 a preto pri dodržaní postupu určeného § 53, ods. 9 OZ
a zároveň naplnenia podmienky určenej § 565 musel veriteľ po omeškaní so zaplatením splátky zo dňa
20.7.2017 najprv písomne upozorniť dlžníkov na možnosť zosplatnenia úveru, v prípade neuhradenia
splátky alebo splátok jej predchádzajúcich, omeškaných súdom, pričom zároveň nemohol k využitiu
práva podľa § 565 pristúpiť skôr než po uplynutí 15 dní od doručenia takéhoto upozornenia a zároveň

nemohol k využitiu tohto práva pristúpiť skôr než po uplynutí viac ako troch mesiacov s omeškaním
tejto splátky, preto vzhľadom na skutočnosti vyplývajúce z listinných dôkazov v tejto veci mohol svoje
právo na zosplatnenie v súlade s odkazovanými právnymi predpismi využiť najskôr dňa 22.10.2017
a najneskôr dňa 20.11.2017. Keďže právny predchodca žalobcu po splnení podmienok využil svoje
právo na zosplatnenie úveru dňa 23.10.2017 mal za to, že ho využil v súlade s právnymi predpismi

a v tejto súvislosti odkázal, že nemôže byť právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého najbližšie
nasledujúcou splátkou do ktorého toto právo mohol využiť, nemohla byť splátka splatná dňa 20.8.2017,
ale výlučne splátka splatná dňa 20.11.2017. V tomto zmysle má za to, že nie je správne rozhodnutie
odvolacieho súdu a v kontexte aj s inou rozhodovacou a praxou mal za to, že súd prvej inštancie nie
je povinný sa arbitrárne držať tohto záväzného pokynu. K predbežnému právnemu posúdeniu uviedol,

že s ním nemožno súhlasiť, napriek odkazovanej rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, nakoľko má za to, že je aj odlišná rozhodovacia prax, ktorá vysvetľujúco podáva názor, podľa
ktorého nie je nevyhnutné konkretizovať splátku po upozornení na možnosť zosplatniť a to jednak
z dôvodu, že žiadny právny predpis neukladá veriteľovi-banke, takúto náležitosť uviesť a z hľadiskaposudzovania lehôt nie je takéto uvedenie ani nevyhnutné. Odkázal na závery formulované v uznesení
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pod sp. zn. 1Cdo/123/2022 zo dňa 30.1.2024, kde Najvyšší
súd Slovenskej republiky v bode 31. odôvodnenia. Má za to, že práve toto dôsledne vysvetľujúce

stanovisko dovolacieho súdu ozrejmuje, prečo nie je dôvodné žiadať o uvádzanie takej náležitosti,
ktorú žiaden právny predpis veriteľovi uvádzať neukladá, pričom v kontexte so skutkovými okolnosťami
prejednávanej veci je zrejmé, že takého uvedenie ani nie je nevyhnutné. Akýkoľvek výklad ust. § 53, ods.
9, resp. § 565 Obč. zák., ktorý by mal znamenať povinnosť uvádzať náležitosť, ktorú zákon neukladá je
zjavne takým extenzívnym výkladom, ktorý je v rozpore s ústavnými princípmi a je prejavom prílišného

formalizmu, vo vzťahu ku ktorému ústavný súd opakovane zaujal odmietavé stanovisko. Žalobca si
uvedomuje a má vedomosť o záveroch, na ktoré odkazuje konajúci súd a to v záveroch vyplývajúcich
z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 5Cdo/197/2022, kde súd podľa názoru
žalobcu vychádzajúceho z pred chvíľou citovaného rozhodnutia má za to, že závery z rozhodnutia
5Cdo/197/2022 nie sú dovolacím súdom vysvetlené dostatočne na to, aby mohli obstáť v ústavnoprávnej
rovine, pričom máme za to, že sú v rozpore aj s novšou právnou úpravou účinnou od 1.11.2024, ktorej

cieľom bolo okrem iných aj vysporiadanie sa s práve tu naznačovanými problémami týkajúcej sa určenie
splátky,prektorúdošlokvyužitiuprávaveriteľazosplatniťúver.Uviedol,ževychádzajúczdikcieust.§53
ods. 9 Občianskeho zákonníka účinného od 1.11.2024, v zmysle ktorého resp. ani v zmysle ktorého nie
jeveriteľpovinnýupozornenímvovýzvenauhradenieomeškanýchsplátokoznačovaťkonkrétnusplátku
alebo splátky s ktorými je dlžník v omeškaní. Zároveň odkázal na znenie § 53 ods. 10 Občianskeho

zákonníka. Má za to, že napriek dobrému úmyslu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú závery
formulované v rozhodnutí pod sp. zn. 5Cdo/197/2022 a na ne nadväzujúce závery z rozhodnutia pod
sp. zn. 5Cdo/197/2022 alebo aj sp. zn. 6Cdo/15/2023, že sú tieto závery potom nesprávne, nakoľko
súd v nich ani len nevysvetlil v čom má spočívať poškodenie spotrebiteľa v dôsledku informačnej
asymetrie, nakoľko dlžník pokiaľ má vedomosť s akou sumou splátok je v omeškaní, má vedomosť

o tom, ako sa môže vyhnúť prípadnému využitiu práva podľa § 565. Nemožno potom súhlasiť so závermi
vodkazovanýchrozhodnutiach,pričomzároveňuviedol,žeaniodkazovanérozhodnutieústavnéhosúdu
pod sp. zn. 1US/528/2024 sa žiadnym spôsobom nezaoberá povinnosťou veriteľa konkretizovať splátku
upozornení alebo zosplatnení úveru, nakoľko v tomto rozhodnutí sa ústavný súd zaoberal výlučne
tým, či môže v danom prípade odvolací súd postupovať nad rámec žaloby alebo mimo rámec žaloby,

t.j. na úrovni ústavného súdu táto otázka doposiaľ riešená nebola a nebol prijatý taký názor súdu,
ktorý by naznačil, že závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky formulované v rozhodnutí pod sp.
zn. 5Cdo/197/2022 sú správne. Najpriliehavejším a zároveň ústavne udržateľným ust. § 53, ods. 9
Občianskeho zákonníka a to aj vo svetle najnovšej právnej úprav zohľadňujúcej praktickú problematiku
tejto otázky je názor v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 1Cdo/123/2022

zo dňa 30.1.2024. Vzhľadom na uvedené, že v tomto konaní je zrejmé, že k uplatneniu práva veriteľa
na zosplatnenie úveru došlo pre omeškanie so zaplatením splátky splatnej dňa 20.7.2017, pričom
na omeškanie so splácaním splátok v zásade bezprostredne po omeškaní splátok upozornil veriteľ
dlžníkov vo výzve zo dňa 27.7.2017, v ktorej výslovne upozornil dlžníkov, že ak dlžnú sumu v stanovenej
lehote neuhradia, banka je oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky banky a pristúpiť

k realizácii výkonu záložného práva. Táto výzvy bola žalovanému v 1. rade doručená dňa 2.8.2017,
to znamená lehota 15 dní, po ktorej musel veriteľ vyčkať uplynula dňa 17.7.2017 a žalovaný v 2. rade
bola výzvy doručená uplynutím úložnej lehoty dňa 22.8.2017, a teda 15-dňová lehota na využitie tohto
práva uplynula najskôr dňa 6.9.2017, pričom však ale veriteľ musel vyčkať na uplynutie viac než 3-
och mesiacov omeškaním predmetnej splátky, ktoré nastalo najskôr dňa 22.10.2017, čo veriteľ aj urobil

a následne využil svoje právo zosplatniť úver dňa 29.10.2017. Právny predchodca žalobcu splnil všetky
podmienky, ktoré mu záklon ukladá na platné zosplatnenie úveru a máme tak za to, že vzhľadom
na splnenie týchto podmienok sú následne platné aj takéto pohľadávky, je tam teda aj aktívna vecná
legitimácia žalobcu a navrhol, aby súd žalobe vo zvyšku vyhovel a priznal žalobcovi nárok na náhradu
trov konania.

12. Právny zástupca žalovaných na pojednávaní uviedol, že odvolací súd správne konštatoval, že
prvostupňoví súd ex offo mal skúmať aktívnu legitimáciu žalobcu v tomto spore, čo tak neurobil a vyslovil
právny názor, s ktorým aj žalovaný súhlasil, ktorým vyslovil názor, že právny predchodca žalobcu
nesprávne postupoval pri vydaní výzvy žalovaným na uhradenie dlhu s možnosťou zosplatnenia úveru.

Banka žalovaných nevyzvala tak, ako to má na mysli ustanovenie v druhej časti vety § 53, ods. 9
Občianskeho zákonníka. Navyše výzva jednému zo žalovaných ani nebola doručená. Žalovaný v 1.
rade oznámil včas banke zmenu bydliska, na ktorú banka doručovať všetky listiny mala. Na adresu, kde
banka výzvu zasielala nebolo možné prevziať zásielku. Tým banka nesplnila čiastočne svoju povinnosťdoručiť túto výzvu žalovanému v 1. rade a tiež žalovaných teda vôbec nevyzvala tak, ako to mala urobiť.
V tejto výzve totiž žalovaným banka mala oznámiť, že v prípade neuhradenia tej konkrétnej splátky,
vo vzťahu ktorej malo dosť k zosplatneniu úveru v prípade neuhradenia môže dôjsť k zosplatneniu

celého úveru. V tej výzve to tak nebolo uvedené. Pokiaľ ide o tú druhú časť rozhodnutia Krajského
súdu NR, s tým sa celkom nestotožňujú, s poukazom na § 103, veta druhá, Obč. zák., podľa ktorého
premlčacia doba neplynie od samotného zosplatneniu úveru, ale už odo dňa splatnosti tej časti úveru,
za ktorú došlo k zosplatneniu úveru. Premlčacia doba tak z ohľadom na tieto podmienky zosplatnenia
úveru podľa ust. § 53, ods. 9, Občianskeho zákonníka. musela začať plynúť už viac ako 3 mesiace

pred zosplatnením úveru, teda dňa 21.7.2017. V danom prípade teda ide už o spotrebiteľský úver.
K predbežnému právnemu posúdeniu právny zástupca žalovaných uviedol, že sa predbežným právnym
názorom súdu stotožňuje.

13. Právny zástupca žalobcu vo svojej záverečnej reči uviedol, že odkazuje na prednes, ktorý smeroval
k predchádzajúcemu právnemu posúdeniu, ktorý nadväzoval aj k vyjadreniu k skutkovým okolnostiam

v predmetnej veci. Týchto záverov sa pridržiava a má za to, že upozornenie v predmetnej veci je
potrebné posudzovať vo svetle jednak záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplývajúcich
z rozhodnutia pod sp. zn. 1Cdo/123/2022 a zároveň vo svetle novšej právnej úpravy, ktorá taktiež
nevyžaduje, aby v upozornení veriteľa na možnosť zosplatnenia úveru a bola povinne uvedená
konkrétna splátka, pre ktorú tak mieni veriteľ urobiť. Vzhľadom na uvedené má za to, že právny

predchodca žalobcu dodržal správny postup vyplývajúci z ust. § 53, ods. 9 OZ v spojení s § 565
OZ, preto došlo k platnému zosplatneniu úveru v predmetnej veci v následku čoho došlo k platnému
postúpeniu pohľadávky a preto má za to, že žaloba je v zostávajúcom rozsahu po späťvzatí pred
pôvodným rozhodnutím, teda v rozsahu o zaplatenie sumy 21.835,83 Eur, dôvodná. Navrhol jej v tomto
rozsahu vyhovieť a v prípade úspechu si žalobca uplatňujeme nárok na náhradu trov konania.

14. Právny zástupca žalovaných titulom záverečnej reči uviedol, že žalobca v tomto spore nie je aktívne
vecne legitimovaný, nakoľko nedošlo k platnému zosplatneniu úveru a teda ani ku kladným postúpeniam
pohľadávky bankou na iný, tretí subjekt. Takýto názor zastávajú aj najvyššie inštitúcie, teda Najvyšší
súd Slovenskej republiky v rozhodnutí pod sp. zn. 5Cdo/188/2023, pod sp. zn. 5Cdo/2/2023 a pod sp.

zn. 6Cdo/15/2023. Navrhol preto, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovaným priznal nárok
na náhradu trov konania.

15. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom predložených listín, pričom zistil nasledovný
skutkový a právny stav veci:

16. Zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0223020594 zo dňa 19.12.2007 uzatvorenej medzi Slovenskou
sporiteľňou, a.s. ako bankou a žalovanými ako dlžníkmi, má súd za preukázané, že na základe tejto
zmluvy, pôvodný veriteľ banka - Slovenská sporiteľňa, a.s. poskytol žalovaným úver vo výške 750.000,-
Sk na bývanie s výškou úrokovej sadzby 6,50 % p. a. a s fixáciou na jeden rok. Doba fixácie bola odo

dňa uzatvorenia tejto zmluvy do 19.12.2008. V zmluve boli ďalej uvedené: spôsob poskytnutia úveru
jednorazovobezhotovostne,spracovateľskýpoplatok6000,-Skzprostriedkovúveru,poplatokzasprávu
úveru90,-Skmesačne,výškasplátky3966,-Skasplatnosťprvejsplátkyistiny20.02.2008,početsplátok
358, konečná splatnosť úveru 20.11.2037. Účelom poskytnutia úveru bola kúpa nehnuteľnosti.

17. Z Dodatku k Zmluve o splátkovom úvere zo dňa 07.11.2013 (č. l. 77) uzatvoreným medzi bankou
Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalovanými ako dlžníkmi, má súd za preukázané, že zmluvné strany sa
okrem iného dohodli na zmene typu a výšky úrokovej sadzby ako fixná 5 rok a s výškou 6,79 % v deň
uzatvorenia tohto dodatku, pričom doba fixácie je odo dňa podpisu dodatku a končí deň pred uplynutím
obdobia daného typom úrokovej sadzby, pričom po poskytnutí zľavy z úrokovej sadzby bola výsledná

úroková sadzba úveru 6,09% ročne ku dňu uzatvorenia dodatku. Z výpisu z úveru žalovaných (č. l. 49
a nasl.) súd zistil, že žalovaní vyčerpali úver vo výške 24.895,43 eura.

18. Z Výzvy zo dňa 27.07.2017 (č. l. 83), súd zistil, že pôvodný veriteľ Slovenská sporiteľňa, a.s. vyzval
žalovaných na úhradu dlžných splátok vo výške 1.633,08 eura. Žalobca pripojil aj fotokópiu doručenky

(č. l. 83 druhá strana), z ktorej má súd za preukázané doručenie výzvy žalovanému v 1. rade, pričom
žalovaná v 2. rade zásielku neprevzala v odbernej lehote, resp. že ako adresát bol neznámy.19. Z Oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 23.10.2017 (č. l. 80), súd zistil, že pôvodný
veriteľ Slovenská sporiteľňa, a. s. oznámil žalovaným vyhlásenie mimoriadnej splatnosti pohľadávky ku
dňu 23.10.2017 a zároveň ich vyzval na úhradu pohľadávky vo výške 26.102,83 eura. Žalobca pripojil aj

fotokópiu nedoručených zásielok (č. l. 81-82), na základe ktorej mal súd za preukázané, že žalovaným
oznámenie nebolo doručené z dôvodu neprevzatia zásielky v odbernej lehote.

20. Zo Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a Mandátnej zmluvy zo dňa 19.12.2007
(č. l. 239 - 241) uzatvorenej medzi pôvodným veriteľom Slovenskou sporiteľňou, a. s. ako záložným

veriteľom a žalovanými ako záložcami, súd zistil, že predmetom tejto zmluvy bola dohoda zmluvných
strán o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam záložcom v prospech záložného veriteľa na
zabezpečenie pohľadávky záložného veriteľa a udelenie poverení záložcom ako mandantom záložnému
veriteľovi ako mandatárovi pre vykonanie úkonov v súvislosti s výkonom záložného práva (časť I
bod 2 zmluvy).Zálohom boli nehnuteľnosti vo vlastníctve záložcu t.j. žalovaných nachádzajúce sa v
katastrálnom území E. F., obec E. F., okres Levice, zapísané na liste vlastníctva č. XXX (časť II článok

I bod 1 zmluvy).

21. Z Výziev na úhradu zo dňa 22.01.2020 súd zistil, že žalobca vyzval žalovaných na úhradu dlhu vo
výške 32.437,75 eura a súčasne žalovaným oznámil, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo
dňa 11.12.2019 sa žalobca stal veriteľom pohľadávky. Žalovaní si zásielky neprevzali v odbernej lehote.

22. Zo Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1019/2019/CE zo dňa 09.12.2019 (č. l. 96 - 100) a prílohou
k tejto zmluve (č. l. 106 - 109) uzatvorenej medzi pôvodným veriteľom Slovenská sporiteľňa, a.s. ako
postupcom a žalobcom ako postupníkom, má súd za preukázané, že pôvodný veriteľ postúpil na žalobcu
pohľadávku žalovaných.

23. Z oznámenie o výsledku dražby vyplýva, že dňa 01.12.2020 vyplýva, že došlo k speňaženiu zálohu
a k čiastočnému uspokojeniu pohľadávky vymáhanej v tomto konaní. Vydražením bola dosiahnutá cena
zálohu vo výške 14.925,- eur, pričom z fakturácie nákladov dražby (č. l. 198) vyplývajú náklady vo výške
4.423,08 eura a žalobcovi bola poukázaná suma 10.501,92 eura (č. l. 197 spisu).

24. Podľa § 1 ods. 2 písm. a) zákona č.258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov účinného v čase uzavretia zmluvy, zákon sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na
účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné

úpravy dokončených stavieb a ich údržbu.

25.Podľa§497zákonač.513/1991Zb.Obchodnéhozákonníkaúčinnéhovčaseuzavretiazmluvy(ďalej
len „ObZ“) zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech
peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a

zaplatiť úroky.

26. Podľa § 502 ods. 1 ObZ, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich
úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe
zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré

poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než
prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej
výške.

27. Podľa § 503 ods. 3 ObZ, dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou

určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných
prostriedkov.

28. Podľa§52ods.1zákonač.40/1964Zb.Občianskyzákonníkvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen
„OZ“), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ

so spotrebiteľom.

29. Podľa § 52 ods. 2 OZ, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospechzmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by

sa inak mali použiť normy obchodného práva.

30. Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konáv
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

31. Podľa § 52 ods. 4 OZ spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

32. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má
vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od
omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní

na uplatnenie tohto práva.

33. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie
celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.
Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

34. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom ku dňu postúpenia
pohľadávky, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku
voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju

pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe,
a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú
dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného
predpisu87ac) ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa
osobitného predpisu.87ad) Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak

klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný
peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní
klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej
banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná
odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená

pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o
jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom
len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom..

35. Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo

ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

36. Podľa § 41 OZ, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto
časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo,
nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

37. Podľa § 232 ods. 3 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), lehota na
plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu
lehotu.

38. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.
39. Po vrátení veci odvolacím súdom zostal predmetom sporu nárok žalobcu na zaplatenie nárok
žalobcu na zaplatenie sumy 21.835,83 eura, ktorá pozostáva z istiny vo výške 13.778,90 a príslušenstva
vo výške 8.056,93 eura. Súd posudzoval predmet sporu v intenciách právneho názoru odvolacieho

súdu, ktorý bol vyslovený v zrušujúcom uznesení, na základe čoho konštatuje, že v konaní nebolo
sporné, že medzi právnym predchodcom žalobcu (B.) ako veriteľom a žalovanými ako dlžníkmi,
bola dňa 19.12.2012 uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č. 0223020594, predmetom ktorej bolo
poskytnutie úveru ÚverPlus na bývanie zabezpečený nehnuteľnosťou v celkovej výške 24.895,44 eurana účel nadobudnutia, úpravy a údržby nehnuteľnosti. Dňa 07.11.2013 bol uzavretý medzi Žalovanými
a B. Dodatok k Zmluve o úvere. Predmetná Zmluva o úvere bola zabezpečená záložným právom
k nehnuteľnostiam. Žalovaní sa so splácaním splátok dostali do omeškania, preto B. zaslala žalovaným

Výzvu na úhradu dňa 27.07.2017, v ktorej žalovaným oznámila, že sú v omeškaní so splácaním
pohľadávky banky vo výške 1.633,08 EUR s upozornením, že ak nedôjde k úhrade dlžnej sumy v
lehote 15 dní od doručenia, je SLSP oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky a pristúpiť k
realizácií výkonu záložného práva, ktoré zabezpečuje pohľadávku. Výzva žalovaným bola doručená dňa
02.08.2017. Žalovaní po doručení výzvy neuhradili v prospech pôvodného veriteľa žiadnu sumu, preto

B. listom zo dňa 23.10.2017 oznámila žalovaným, že ku dňu 23.10.2017 vyhlásila mimoriadnu splatnosť
pohľadávky zo Zmluvy o úvere a vyzvala žalovaných k úhrade celého záväzku vo výške 26.102,83 EUR,
a to do 15 dní. Zmluvou o postúpení nadobudol žalobca od pôvodného veriteľa pohľadávku v celkovej
sume 32.437,75 EUR, z čoho istina predstavovala sumu 24.380,82 EUR a príslušenstvom celkovú
sumu 8.056,93 EUR, pričom príslušenstvo tvoria úroky z úveru v sadzbe 6,79 % ročne za obdobie
do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti v sume 5.214,74 EUR, úroky z omeškania v sadzbe 5 % ročne

za obdobie do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti v sume 52,63 EUR a zmluvné úroky z omeškania,
pozostávajúce z úrokov v sadzbe 6,79 % ročne a úrokov z omeškania v sadzbe 5 % ročne za obdobie
od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti do postúpenia pohľadávky v sume 2.789,56 EUR. Žalobca, ako
nový vlastník predmetnej pohľadávky, výzvou zo dňa 22.01.2020, opätovne vyzval Žalovaných na jej
zaplatenie. Žalovaní po výzve uhradili sumu vo výške 100,- EUR, ktorú Žalobca započítal na úhradu

istiny pohľadávky. Zostatok pohľadávky Žalobcu predstavoval ku dňu 19.10.2020 sumu v celkovej výške
32.337,75 EUR. V priebehu konania dňa 01.12.2020 sa uskutočnila dobrovoľná dražba nehnuteľností,
ktoré tvorili predmet záložného práva (ďalej len „Záloh") zabezpečujúcich pohľadávku vymáhanú v tomto
konaní, pričom dražbou došlo k speňaženiu Zálohu a k čiastočnému uspokojeniu pohľadávky vymáhanej
v tomto konaní o zaplatenie, a to v rozsahu 10.501,92 eur. Žalobca podal žalobu o zaplatenie dňa

20.10.2020, ešte pred uskutočnením dražby Zálohu. Vydražením bola dosiahnutá cena Zálohu vo výške
14.925,- eur. Z výťažku Dražby bola žalobcovi za účelom úhrady pohľadávky poukázaná suma vo výške
10.501,92 eur, ktorá bola v celom rozsahu započítaná na úhradu istiny pohľadávky. Pohľadávka žalobcu
tak predstavuje celkovú sumu 21.835,83 eura, pričom pozostáva z istiny vo výške 13.778,90 eura a
príslušenstva vo výške 8.056,93 eura. V časti 10.501,92 eura bola vymáhaná pohľadávka uspokojená

z výťažku dražby a v tejto časti zobral žalobca žalobu späť, o ktorom súd právoplatne rozhodol.
40. Súd posudzoval predmet sporu v intenciách právneho názoru odvolacieho súdu, ktorý bol
vyslovený v zrušujúcom uznesení, na základe čoho konštatuje, že v konaní nebolo sporné, že právny
predchodca žalobcu ako veriteľ a žalovaní ako dlžníci, uzavreli 19.12.2007 Zmluvu o splátkovom úvere
č. 0223020594, existoval záväzkový vzťah titulom zmluvy o úvere podľa § 497 nasl. Obchodného

zákonníka, ktorá je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaných je potrebné hľadieť ako
na spotrebiteľov, pretože pri jej uzavieraní nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti. Na právny vzťah založený zmluvou o úvere je tak potrebné aplikovať aj
príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka), avšak keďže účelom úveru bolo nadobudnutie nehnuteľnosti nejedná sa v danom prípade

o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 1 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. Súd sa v zmysle
pokynu odvolacieho súdu prednostne zaoberal či došlo k platnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti
úveru a teda k platnému postúpeniu pohľadávky.

41. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu
a žalovanými bola uzatvorená zmluva o splátkovom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie
úveru ÚverPlus na bývanie zabezpečený nehnuteľnosťou v celkovej výške 24.895,44 eura na účel
nadobudnutia, úpravy a údržby nehnuteľnosti. Dňa 07.11.2013 bol uzavretý medzi žalovanými a
B. Dodatok k Zmluve o úvere. Predmetná Zmluva o úvere bola zabezpečená záložným právom

k nehnuteľnostiam. Žalovaní sa so splácaním splátok dostali do omeškania, preto B. zaslala žalovaným
Výzvu na úhradu dňa 27.07.2017, v ktorej žalovaným oznámila, že sú v omeškaní so splácaním
pohľadávky banky vo výške 1.633,08 EUR s upozornením, že ak nedôjde k úhrade dlžnej sumy v
lehote 15 dní od doručenia, je SLSP oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky a pristúpiť k
realizácií výkonu záložného práva, ktoré zabezpečuje pohľadávku. Výzva bola žalovaným doručená dňa

02.08.2017. Žalovaní po doručení výzvy neuhradili v prospech pôvodného veriteľa žiadnu sumu, preto
B. listom zo dňa 23.10.2017 oznámila žalovaným, že ku dňu 23.10.2017 vyhlásila mimoriadnu splatnosť
pohľadávky zo Zmluvy o úvere a vyzvala žalovaných k úhrade celého záväzku vo výške 26.102,83 EUR,
a to do 15 dní. Zmluvou o postúpení nadobudol žalobca od pôvodného veriteľa pohľadávku v celkovejsume 32.437,75 EUR, z čoho istina predstavovala sumu 24.380,82 EUR a príslušenstvom celkovú
sumu 8.056,93 EUR, pričom príslušenstvo tvoria úroky z úveru v sadzbe 6,79 % ročne za obdobie
do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti v sume 5.214,74 EUR, úroky z omeškania v sadzbe 5 % ročne

za obdobie do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti v sume 52,63 EUR a zmluvné úroky z omeškania,
pozostávajúce z úrokov v sadzbe 6,79 % ročne a úrokov z omeškania v sadzbe 5 % ročne za obdobie
od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti do postúpenia pohľadávky v sume 2.789,56 EUR. Žalobca, ako
nový vlastník predmetnej pohľadávky, výzvou zo dňa 22.01.2020, opätovne vyzval žalovaných na jej
zaplatenie. Žalovaní po výzve uhradili žalobcovi sumu vo výške 100,- EUR, ktorú žalobca započítal na

úhraduistinypohľadávky.Žalovanížiadnuďalšiuúhradupohľadávkyneuskutočnili.Zostatokpohľadávky
žalobcu predstavoval ku dňu 19.10.2020 sumu v celkovej výške 32.337,75 EUR. V priebehu konania
dňa 01.12.2020 sa uskutočnila dobrovoľná dražba nehnuteľností, ktoré tvorili predmet záložného práva
(ďalej len „Záloh") zabezpečujúcich pohľadávku vymáhanú v tomto konaní, pričom dražbou došlo k
speňaženiu Zálohu a k čiastočnému uspokojeniu pohľadávky vymáhanej v tomto konaní o zaplatenie, a
to v rozsahu 10.501,92 eur. Žalobca podal žalobu o zaplatenie dňa 20.10.2020, ešte pred uskutočnením

dražby Zálohu. Vydražením bola dosiahnutá cena Zálohu vo výške 14.925,- eur. Z výťažku Dražby bola
žalobcovi za účelom úhrady pohľadávky poukázaná suma vo výške 10.501,92 eur, ktorá bola v celom
rozsahu započítaná na úhradu istiny pohľadávky. Pohľadávka žalobcu tak predstavuje celkovú sumu
21.835,83 eura, pričom pozostáva z istiny vo výške 13.778,90 eura a príslušenstva vo výške 8.056,93
eura. V časti 10.501,92 eura bola vymáhaná pohľadávka uspokojená z výťažku dražby a v tejto časti

zobral žalobca žalobu späť, o ktorom súd právoplatne rozhodol.

42. V prejednávanej veci sa súd predovšetkým zaoberal otázkou vecnej legitimácie strán sporu, ktorú
súd skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. (rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 29.06.2010, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Je dôležité uviesť, že v zmysle Civilného

sporového poriadku musí byť žalobca nositeľom uplatňovaného hmotnoprávneho nároku, teda musí byť
aktívne vecne legitimovaný. V sporovom konaní preto súd v rámci predbežného posúdenia prípustnosti
žaloby v prvom rade skúma, či osoba ktorá uplatňuje nárok, má na to oprávnenie z hľadiska hmotného
práva. Ak súd zistí, že žalobca nie je nositeľom uplatňovaného práva, nie je potrebné (ani prípustné),
aby ďalej skúmal dôvodnosť nároku (t.j. samotné skutkové tvrdenia a ich právne posúdenie), pretože

takéto konanie by viedlo k rozhodovaniu o nároku, o ktorom žalobca nie je oprávnený viesť spor.
(porovn. rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/197/2022, rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/122/2018).
Z uvedeného vyplýva, že súd musí prednostne a pred samotným dokazovaním v merite veci posúdiť,
či má žalobca postavenie oprávneného subjektu v spore. Iba po kladnom zodpovedaní tejto otázky
môže prejsť k posúdeniu opodstatnenosti nároku. Rovnako súd posudzoval platnosť úkonu – vyhlásenie

mimoriadnej splatnosti a následne postúpenia pohľadávky na žalobcu. Súd uvádza, že je v záujme
ochrany žalovaných ako spotrebiteľov skúmať hmotnoprávny základ žalobou uplatneného nároku. Súd
prvej inštancie s poukazom na obranu žalovaných, a ich písomné podania, ktoré spochybňovali žalobou
uplatnený nárok ako aj právny názor odvolacieho súdu skúmal platnosť právneho úkonu (zosplatnenie
úveru).

43. Súd konštatuje, že pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných mal súd za preukázanú, nakoľko ide
o dlžníkov zo zmluvného vzťahu, plnenie z ktorého zmluvného vzťahu je predmetom konania a túto
žalobca preukázal predložením zmluvy. Žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu odvodzoval z uzavretej
Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 09.12.2019. V prípade bankových pohľadávok je však potrebné

okrem § 524 Občianskeho Zákonníka aplikovať aj § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách,
a žalobcu v tomto konaní zaťažovala povinnosť preukázať dodržanie podmienok uvedených v tomto
ustanovení. Z § 92 ods. 8 Zákona o bankách okrem iného vyplýva, že banka môže postúpiť inému
subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto
ustanoveniu (pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť

inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je
bankou.“ Touto právnou úpravou mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného
záväzku, s ktorým je dlžník po zákonom určenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Takáto
právna úprava by mala bankové inštitúcie motivovať k tomu, aby vyvinuli kroky smerujúce k ukončeniu
záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní záväzku zo strany dlžníka, aby pasivita banky v tomto

smere nemala za následok, že sa počas trvania záväzkového vzťahu budú pripisovať na účet dlžníka
poplatky, úroky z omeškania a iné sankcie.44. Keďže termín konečnej splatnosti úveru bol dojednaný na 20.11.2037, zaoberal sa súd v tým, či bola
postupovaná pohľadávka v čase jej postúpenia splatná. Vo všeobecnosti je potrebné v tejto súvislosti
uviesť, že v súvislosti s právom veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej

splátky, upravuje § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka pre spotrebiteľské zmluvy osobitné predpoklady
pre uplatnenie práva veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka. Ak chce totiž veriteľ uplatniť právo
na zaplatenie celého dlhu, môže tak urobiť len v prípade, ak od splatnosti nezaplatenej splátky uplynula
najmenej trojmesačná lehota a ak zároveň dlžníka upozornil, že si právo na zaplatenie celého dlhu
uplatňuje. Veriteľ musí uplatnenie svojho práva vo vzťahu k dlžníkovi vopred notifikovať a to najmenej

v 15 – dňovej lehote. Po uplynutí notifikačnej lehoty sa právo veriteľa na zaplatenie celej pohľadávky
sa stáva účinným.

45.Vkonanínebolosporné,žežalovaníuzatvorilisprávnympredchodcomžalobcuzmluvuosplátkovom
úvere, ani to, že úver riadne a včas nesplácali, v dôsledku čoho právny predchodca žalobcu vyhlásil
mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 23.10.2017, ani to, že medzi pôvodným veriteľom, ako postupcom

a žalobcom ako postupníkom došlo dňa 09.12.2019 k uzatvoreniu zmluvy o postúpení pohľadávky /č. l.
96/, ktorej predmetom bola aj pohľadávka tvoriaca predmet tohto konania, vo vzťahu ku ktorej postupca
vyhlásil mimoriadnu splatnosť), pričom súd konštatuje, že právny predchodca žalobcu nedodržal
podmienky zosplatnenia úveru tak, ako mu to ukladá § 565 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.

46. V súvislosti s právom veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky
upravuje § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka pre spotrebiteľské zmluvy osobitné predpoklady pre
uplatnenie práva veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka. Ak chce totiž veriteľ uplatniť právo na
zaplatenie celého dlhu, môže tak urobiť len v prípade, ak od splatnosti nezaplatenej splátky uplynula

najmenej trojmesačná lehota a ak zároveň dlžníka upozornil, že si právo na zaplatenie celého dlhu
uplatňuje. Veriteľ musí uplatnenie svojho práva vo vzťahu k dlžníkovi vopred notifikovať a to najmenej
v 15 – dňovej lehote. Po uplynutí notifikačnej lehoty sa právo veriteľa na zaplatenie celej pohľadávky
sa stáva účinným. Zároveň tak veriteľ môže urobiť len pri súčasnom rešpektovaní § 565 Občianskeho
zákonníka a síce môže žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky len ak

to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené, a toto právo môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti
najbližšie nasledujúcej splátky.

47. Súd prvej inštancie konštatuje, že výzvou zo dňa 27.07.2017 veriteľ (právny predchodca žalobcu)
upozornil dlžníkov - žalovaných, že sú v omeškaní so splácaním pohľadávky banky a súčasne veriteľ

upozornil, že bude požadovať, aby vrátili celú sumu poskytnutého úveru s príslušenstvom pred dátumom
splatnosti dohodnutým v zmluve o úvere, teda že je oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru.
Mimoriadnu splatnosť úveru právny predchodca žalobcu vyhlásil ku dňu 23.10.2017 pre omeškanie
splátky splatnej dňa 20.07.2017, s ktorou boli síce žalovaní ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti v
omeškaní 3 mesiace, avšak toto svoje právo uplatnil právny predchodca žalobcu bez toho, aby presne

špecifikovalkonkrétnusplátku,prektorújednorazovoapredčasnemôžezosplatniťcelýdlh.Zuvedených
dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca nedodržal pri vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru postup
vyžadovaný zákonom podľa § 53 ods. 9 OZ v spojení s § 565 OZ a vyhlásenie mimoriadnej splatnosti
úveru ku dňu 23.10.2017 je absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 OZ pre rozpor so
zákonom.

48. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 09.12.2019 pôvodný veriteľ postúpil pohľadávku voči
žalovaným na žalobcu. Zo zmluvy o úvere vyplýva, že konečný termín splatnosti úveru mal byť deň
20.11.2037. Nakoľko k postúpeniu pohľadávky na žalobcu došlo dňa 09.12.2019 súd dospel k záveru,
že postupovaná pohľadávka nebola v čase postúpenia po konečnom termíne splatnosti. Vykonaním

dokazovaním bolo preukázané, že postupovaná pohľadávka sa nestala splatnou ani pred termínom
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Keďže postúpenie predmetnej pohľadávky je neplatným
právnym úkonom, žalobca uplatňovanej pohľadávky nie je veriteľom žalovaných. Preto súd žalobu pre
nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zamietol.

49. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať
za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené
špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. ZoB, ako ajobsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. citovaného zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú
pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu,
ktorá týmto požiadavkám nepodlieha sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi

veriteľom postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom - postupcom (bankou)
a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho
zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný
zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku
ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia

určitých podmienok. Obdobne aj R 60/2018. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky
je nepostupiteľná, pretože tomu bráni ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak určitá
pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej
„postúpenie“ je svojim obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v
zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.

50. Pri posúdení otázky platnosti či neplatnosti právneho úkonu postúpenia pohľadávky v súlade s
ustanovením § 39 OZ, súd vychádzal z citovaných zákonných ustanovení a z ustálenej rozhodovacej
praxe.ZrozhodnutiaNajvyššiehosúduSRz15.12.2020,sp.zn.5Cdo36/2020,publikovanéhovzbierke
stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 1/2021 pod č. R 4/2021 vyplýva, že ustanovenie § 92 ods. 8
ZoB oprávňovalo banku postúpiť tretej osobe len pohľadávku, ktorá bola v čase postúpenia splatná.

51. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca nie je v predmetnom konaní
aktívne vecne legitimovaný, nakoľko nedošlo k platnému zosplatneniu úveru a teda ani k platnému
postúpeniu pohľadávky bankou na iný 3. subjekt. V prípade bankových pohľadávok je však potrebné
okrem § 524 Občianskeho Zákonníka aplikovať aj § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách,

a žalobcu v tomto konaní zaťažovala povinnosť preukázať dodržanie podmienok uvedených v tomto
ustanovení. Súd má na základe vykonaného dokazovania a po zohľadnení najnovšej rozhodovacej
praxe najvyšších súdnych autorít za to, že upozornenie podľa § 53 ods. 9 OZ na to, aby ho bolo možné
považovať za kvalifikované, musí obsahovať označenie konkrétnej splátky, vo vzťahu ku ktorej veriteľ
mieni dané právo uplatniť. Určitosť, čo do identifikácie omeškanej splátky, je podstatná pre vyhodnotenie

dodržania lehôt, ako tieto vyplývajú z § 53 ods. 9 OZ s ohľadom na určenie, kedy sa stáva zročný
celý dlh naraz (viď rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 23. 03. 2021, sp. zn. 7CoCsp/2/2022).
V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/197/2022 zo dňa
26.06.2024 z ktorého vyplýva, že v prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne
splatný, a to v súlade s ustanovením § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ, pre platný úkon zosplatnenia je

zo strany veriteľa nevyhnutné, aby už v tejto výzve (upozornení spotrebiteľa v lehote nie kratšej
ako 15 dní na uplatnenie tohto práva) presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a
predčasne môže zosplatniť celý dlh. Identifikácia splátky je potrebná z dôvodu identifikácie prvého dňa
plynutia premlčacej doby, ale i pre potrebu vedomosti dlžníka o tom, zaplatením akej sumy zabráni
zosplatneniu úveru. Ak veriteľ oznámi iba dlžnú sumu s upozornením na možnosť zosplatnenia celého

úveru, môže byť spotrebiteľ pomýlený a v dôsledku informačnej asymetrie môže byť poškodený. Súd
zároveň v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre č.k. 11CoCsp/2/2025 zo
dňa 05. marca 2025, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/188/2023, sp. zn. 5Cdo/2/2023,
sp. zn. 6Cdo/15/2023 ako aj rozhodnutie I. ÚS /528/2024.

52. Súd má zato, že zosplatnenie úveru bolo vykonané v rozpore so zákonom, teda nedošlo k platnému
vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, preto pokiaľ pôvodný veriteľ postúpil predmetnú pohľadávku
z úveru na žalobcu, postupoval v rozpore s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách, pretože
podmienkou na postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľského úveru je, že postupovaná pohľadávka
je splatná v celom rozsahu. Banka tak postúpila na žalobcu, v rozpore s ustanovením § 92 ods. 8

ZoB v spojení s § 525 Občianskeho zákonníka, nesplatnú pohľadávku. Z uvedených dôvodov súd
dospel k záveru, že právny predchodca žalobca nedodržal pri vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru
postup vyžadovaný zákonom podľa § 53 ods. 9 OZ v spojení s § 565 OZ a vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti úveru ku dňu 23.10.2023 je absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 OZ
pre rozpor so zákonným ustanovením § 53 ods. 8 OZ v spojení s § 565 OZ. Súd prvej inštancie

má zato, že podmienky pre postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu žalovaného na tretiu osobu,
ktorá nie je bankou (žalobca) podľa § 92 ods. 8 ZoB tak neboli splnené a vo veci nemohlo dôjsť k
platnému postúpeniu pohľadávky banky voči žalovanému na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok
zo dňa 09.12.2019. S Zmluvou o postúpení pohľadávok pôvodný veriteľ postúpil pohľadávku vočižalovaným na žalobcu. Zo zmluvy o úvere vyplýva, že konečný termín splatnosti úveru mal byť
deň 20.11.2037. Nakoľko k postúpeniu pohľadávky na žalobcu došlo dňa 09.12.2019 súd dospel
k záveru, že postupovaná pohľadávka nebola v čase postúpenia po konečnom termíne splatnosti.

Naviac vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že postupovaná pohľadávka sa nestala splatnou ani
pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Keďže postúpenie predmetnej pohľadávky
je neplatným právnym úkonom, žalobca uplatňovanej pohľadávky nie je veriteľom žalovaných. Súd tak
musel konštatovať nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, kde na základe uvedeného nemohol
a ani nesmel pristúpiť k hodnoteniu ďalších skutkových tvrdení, kde takýto postup nie je prejavom

opomenutia skutkových okolností, ale zákonnou povinnosťou súdu nepristúpiť k dokazovaniu tam, kde
chýba základná procesná podmienka vecného rozhodnutia. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie
žalobu ako nedôvodnú zamietol.

53. Súd k procesnej obrane žalobcu prednesenej na pojednávaní uvádza, že v prípade zosplatnenia
dlhu, musí právny úkon, ktorý zosplatnenie má vyvolať obsahovať aj údaj o identifikácii splátky, pre

ktorú sa veriteľ rozhodol využiť svoje právo na zosplatnenie celého dlhu. Ak právny úkon zosplatnenia
neobsahuje konkretizáciu splátky, pre ktorú sa veriteľ rozhodol peňažný dlh zosplatniť, je nejasný a
teda neurčitý, keďže vyvoláva dôvodné pochybnosti o tom, či došlo k dodržaniu zákonom stanovenej
minimálnej lehoty troch mesiacov pre uplatnenie takéhoto práva veriteľa, ako aj o tom, kedy začala
plynúť trojročná premlčacia doba upravená v § 103 vety druhej a § 101 OZ. Záver, podľa ktorého právny

úkon zosplatnenia je pre jeho neurčitosť neplatný má oporu vo vykonanom dokazovaní. Podľa názoru
súdu už zo samotnej výzvy na možnosť zosplatnenia spotrebiteľského úveru v zmysle § 53 ods. 9
OZ musí byť zrejmé, pre omeškanie ktorej konkrétnej splátky môže byť predmetný úver predčasne
zosplatnený. Napriek tomu, že OZ presne nedefinuje obsah predmetnej výzvy, tento obsah možno
vydedukovať z podmienok, ktoré musia byť splnené pre realizáciu mimoriadneho zosplatnenia úveru

veriteľom. Ak teda ustanovenie § 53 ods. 9 OZ možnosť predčasného zosplatnenia úveru podmieňuje
uplynutím 3 mesačnej doby od omeškania so zaplatením splátky, tak je zrejmé, že táto konkrétna
splátka musí byť jednoznačne uvedená, čomu zodpovedá povinnosť vedieť ju i konkretizovať. Veriteľ
predsa musí vedieť, pre ktorú splátku svoje právo zosplatniť úver uplatnil a nie je dôvod, prečo
by touto informáciounemal disponovať aj dlžník. Keďže v § 53 ods. 9 OZ sa hovorí o možnosti

uplatnenia práva podľa § 565 OZ, najskôr v lehote po uplynutí troch mesiacov od omeškania so
zaplatením splátky, s ktorom je spotrebiteľ v omeškaní, musí ísť vždy o konkrétnu splátku, pretože
len v takomto prípade je možné posúdiť, či bola dodržaná zákonom stanovená minimálna lehota troch
mesiacov pre uplatnenie takéhoto práva veriteľom. Ak má ísť teda o riadne a platné upozornenie
na možnosť uplatnenia práva podľa § 565 OZ v spojení s § 53 ods. 9 OZ, nestačí spotrebiteľa iba

všeobecne upozorniť na to, že je v omeškaní so zaplatením viacerých splátok (uvedením výšky sumy
omeškaných splátok), ale upozornenie musí obsahovať uvedenie tej konkrétnej splátky, pre ktorú veriteľ
upozorňuje spotrebiteľa/ dlžníka, že nezaplatením tej konkrétnej splátky využije oprávnenie vyhlásiť
mimoriadne zosplatnenie úveru. Z upozornenia veriteľa musí jasne vyplývať, že zaplatením ktorej
konkrétnej splátky vie spotrebiteľ odvrátiť zosplatnenie úveru. Pokiaľ žalobca odkazoval na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/123/2022 zo dňa 30.01.2024, k tomu sa žiada uviesť, že za ustálenú
rozhodovaciupraxnajvyššíchsúdnychautorítnemožnopovažovaťjedinérozhodnutienajvyššiehosúdu.
Podľa najvyššieho súdu „ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená predovšetkým
v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno

zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu,
alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané
(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,
prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali.“ (pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu
sp. zn. 3Cdo/6/2017, 3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/21/2017, 6Cdo/129/2017,

8Cdo/33/2017).Zaustálenúpraxmožnopovažovaťajnepublikovanérozhodnutie,alemusíspĺňaťďalšie
predpoklady, a to, že je tento názor vyjadrený opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach,
alebo ide o názor, ktorý je vyjadrený aj v jednotlivom nepublikovanom rozhodnutí, ale na toto rozhodnutie
(resp. právny názor v ňom vyjadrený) nadviazali niektoré neskôr vydané rozhodnutia, t. j. opäť musí
ísť o akceptáciu právneho názoru vo viacerých ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu. Rozhodnutie,

na ktoré poukazuje žalobca je skôr ojedinelým na rozdiel od iných rozhodnutí dovolacieho súdu, ktoré
judikovali záver o potrebe konkretizovania splátky už vo výzve podľa § 53 ods. 9 OZ. (viď napr.
sp. zn. 5Cdo/197/2022 zo dňa 26.06.2024, 5Cdo/2/2023 zo dňa 25.01.2024 5Cdo/188/2023 zo dňa
31.07.2024, 6Cdo/15/2023 zo dňa 25.09.2024). Súd prvej inštancie v súlade s uvedenou judikatúrounajvyššiehosúdupoukazujenatúskutočnosť,žepodanieadresovanésúdumusíbyťformulovanéjasne,
zrozumiteľne a určito, a najmä žaloba, ktorou sa žalobca domáha vydania konkrétneho rozhodnutia
musí v zmysle § 132 CSP obsahovať úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na

ich preukázanie a žalobný návrh, pretože iba formálne a obsahovo spôsobilá žaloba je predpokladom
vecného prejednania veci. Súd v civilnom sporovom konaní nie je povinný a ani nemôže nahrádzať
úkony sporových strán, ktoré zaťažuje povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť (§ 150 CSP; s výnimkou
a v zákonom rozsahu v prípade spotrebiteľských sporov pri ochrane slabšej strany). Ak žalobca v
spore tvrdil, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky a bol aktívne vecne legitimovaný na podanie

žaloby, bol preto povinný svoje tvrdenie preukázať. Podľa súdnej judikatúry dôsledkom nesplnenia
povinnosti tvrdiť všetky pre rozhodnutie významné skutočnosti (povinnosť tvrdenia) a označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť) je vynesenie nepriaznivého rozsudku pre stranu,
ktorá ich nesplnila. V danom prípade zo samotných listín predložených do konania žalobcom vyplýva, že
neboli splnené všetky zákonné podmienky pre zosplatnenie úveru podľa § 565 OZ v spojení s § 53 ods.
9 OZ, t. j. že zo strany postupcu nedošlo k zosplatneniu úveru zákonným spôsobom pre jeho neurčitosť

tohto právneho úkonu (37 OZ) z dôvodu chýbajúcej identifikácie nezaplatenej splátky, pre ktorú sa
postupca rozhodol zosplatniť predmetný úver zmluvne dojednaným spôsobom. Žalobcom uplatnená
pohľadávka sa nestala splatnou pred postúpením, čo znamená neplatné postúpenie pohľadávky podľa
§ 39 OZ a nedostatok jeho aktívnej vecnej legitimácie, a v konečnom dôsledku aj zamietnutie samotnej
žaloby. Súd naviac uvádza, že nemá právomoc posudzovať ani skutočnosť či sa Najvyšší súd vo svojich

rozhodnutiach dostatočným spôsobom vysporiadal s otazkami tam nastolenými.

54. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

55. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

56. Podľa § 262 ods.1, 2 CSP, O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí,ktorýmsakonaniekončí.Ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštancievlehote

do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

57. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

58. Hodnota sporu predstavovala spolu sumu 32.337,75 eura. Keďže žalobca bol v spore úspešný
v sume 10.501,92 eura (späťvzatie žaloby v tejto časti zavinil žalovaný, nakoľko k zastaveniu v tejto časti
došlo z dôvodu, že počas konania došlo k vydraženiu nehnuteľnosti, pričom k tejto skutočnosti došlo
v dôsledku, že si žalovaní nesplnili svoju povinnosť vyplývajúcu im zo zmluvy o úvere, teda plnením po

podaní žaloby), čo predstavuje úspech v rozsahu 32,48 % a žalovaných v sume 21.835,83 eura (súd
žalobu v tejto časti zamietol), čo je v prepočte úspech v rozsahu 67,52 %, dospel súd k záveru, že po
porovnaní ich vzájomného pomeru úspechu a neúspechu, predstavuje úspech žalovaných rozsah 35,04
%.

59. V zmysle uvedeného tak rozhodol súd o nároku na náhradu trov konania s poukazom na § 255 ods.
1 CSP tak, že úspešnejším žalovaným v 1. a 2. rade priznal voči menej úspešnému žalobcovi nárok
na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania konania v rozsahu 35,04 %, o ktorej výške
rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP

60. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením
v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

7Csp/106/2020
A.:B.:C.:XXXX:XXXXXXXXXX.X

7Csp/106/2020 - 426IČS: XXXXXXXXXX
Poučenie:Protitomutorozhodnutiujemožnépodaťodvolanievlehote15dníododňajehodoručenia
v 2-och písomných vyhotoveniach prostredníctvom podpísaného súdu na Krajský súd v Nitre.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie
napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.

V Leviciach, dňa 21. mája 2025

Mgr. Alexandra Lisyová
s u d k y ň a

Za správnosť vyhotovenia:

Patrícia Marková

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 3. 1. 2026. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.

Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy , Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. máj 2025

Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. máj 2025