Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 4, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoCsp/14/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4320205225
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Konštiaková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4320205225.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Konštiakovej a členov

senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v spore žalobcu: DPS financial
consulting, s. r. o., so sídlom Tamaškovičova 17/2742, Trnava, IČO: 46 713 930, právne zastúpený:
advoconsulting s.r.o., so sídlom Tamaškovičova 17/2742, Trnava, IČO: 47 253 428, proti žalovaným: 1.
A.B.,nar.XX.XX.XXXX,trvalebytomC.D.XXX,2.B.A.B.,nar.XX.XX.XXXX,trvalebytomE.XXX/X,F.,
obaja právne zastúpení: JUDr. Ildikó Osvaldová, so sídlom Petöfiho 29, Želiezovce, IČO: 37 867 717, o
zaplatenie 32.337,75 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice
č.k. 7Csp/106/2020-426 zo dňa 21. mája 2025, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným v 1. a 2. rade n e p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti zamietol a žalovanému v 1. rade
a žalovanému v 2. rade priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania voči
žalobcovi v rozsahu 35,04 %. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil poukazom na § 1 ods.
2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov účinného

v čase uzavretia zmluvy, § 497, § 502 ods. 1, 3 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka
účinného v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „ObZ“, resp. „Obchodný zákonník“), § 52 ods. 1, 2, 3, 4,
§ 53 ods. 9, § 565, § 39 a § 41 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OZ“, resp. „Občiansky zákonník“), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách
v znení účinnom ku dňu postúpenia pohľadávky, § 232 ods. 3, § 151 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca v podanej žalobe žiadal, aby súd zaviazal
žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 32.337,75 eura s príslušenstvom a náhradu
trov konania. V žalobe uviedol, že dňa 19.12.2007 uzatvorila SLSP, ako právny predchodca žalobcu,
so žalovanými Zmluvu o splátkovom úvere č. 0223020594 (ďalej len "Zmluva o úvere"), na základe
ktorej bol žalovaným v zmysle ustanovení článku I. Zmluvy o úvere, poskytnutý ÚverPLUS na bývanie
zabezpečený nehnuteľnosťou v celkovej výške 750.000,00 SKK (24.895,44 EUR) na účel nadobudnutia,
úpravy a údržby nehnuteľnosti. Žalovaní sa pri podpise Zmluvy o úvere v zmysle čl. II. ods. 2 zároveň

oboznámili so Všeobecnými obchodnými podmienkami SLSP, s účinnosťou ku dňu uzavretia Zmluvy o
úvere (ďalej len "VOP"), Úverovými podmienkami, ktoré predstavujú Obchodné podmienky SLSP pre
poskytovanie Úverov a Povolených prečerpaní Privátnym klientom a MIKRO podnikateľom (ďalej len
"Úverové podmienky") a tiež so Sadzobníkom a podmienkami určenými Zverejnením, pričom s nimisúhlasili a zaviazali sa ich plniť. V zmysle čl. I. Zmluvy o úvere bol úver poskytnutý za úrokovú sadzbu vo
výške 6,50 % ročne ku dňu uzatvorenia Zmluvy o úvere. Výška splátky sumou 3.966,00 SKK, splatnosť
splátok bola vždy v 20-ty deň kalendárneho mesiaca a konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na

deň 20.11.2037. Za obdobie od 14.01.2014 do 09.01.2020 bola sadzba úroku z omeškania v období
do 31.01.2013 vo výške 8 % ročne a v období od 01.02.2013 do 09.01.2020 vo výške 5 % ročne.
Dňa 07.11.2013 bol uzavretý medzi žalovanými a SLSP Dodatok k Zmluve o úvere, v ktorom sa strany
dohodli na úrokovej sadzbe vo výške 6,79 % ročne ku dňu uzatvorenia Dodatku, s fixáciou na 5 rokov,
pričom po poskytnutí zľavy z úrokovej sadzby bola výsledná úroková sadzba úveru 6,09 % ročne ku dňu

uzatvorenia Dodatku (z toho základná úroková sadzba je 2,29 % ročne a hrubá marža 3,80 %). V zmysle
Dodatku doba fixácie začala odo dňa podpisu Dodatku a mala skončiť deň pred uplynutím obdobia
daného typom Úrokovej sadzby. Predmetná Zmluva o úvere bola zabezpečená záložným právom k
nehnuteľnostiam, ktoré bolo zapísané na liste vlastníctva č. XXX, ktorý bol vedený Okresným úradom
Levice, katastrálnym odborom, pre katastrálne územie C. D., a to v časti C: Ťarchy pod č. D./XXXX
k nasledujúcim nehnuteľnostiam: Rodinný dom so súp. č. XXX, na parc.č. 1326, pozemok o výmere

1005 m2, nachádzajúci sa na parc. č. 1326, druh: zastavané plochy a nádvoria, pozemok o výmere
1048 m2, nachádzajúci sa na par. č. 1327, druh: záhrady. Žalovaní sa so splácaním splátok dostali
do omeškania, preto SLSP zaslala žalovaným výzvu na úhradu dňa 27.07.2017, v ktorej žalovaným
oznámila, že sú v omeškaní so splácaním pohľadávky banky vo výške 1.633,08 eura s upozornením, že
ak nedôjde k úhrade dlžnej sumy v lehote 15 dní od doručenia, je SLSP oprávnená vyhlásiť mimoriadnu

splatnosť pohľadávky a pristúpiť k realizácií výkonu záložného práva, ktoré zabezpečuje pohľadávku.
Výzva žalovaným bola doručená dňa 02.08.2017. Žalovaní po doručení výzvy neuhradili v prospech
pôvodného veriteľa žiadnu sumu, preto SLSP listom zo dňa 23.10.2017 oznámila žalovaným, že ku
dňu 23.10.2017 vyhlásila mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo Zmluvy o úvere a vyzvala žalovaných k
úhradeceléhozáväzkuvovýške26.102,83eura,atodo15dní.Zmluvouopostúpenínadobudolžalobca

od pôvodného veriteľa pohľadávku v celkovej sume 32.437,75 eura, z čoho istina predstavovala sumu
24.380,82 eura a príslušenstvo celkovú sumu 8.056,93 eura, pričom príslušenstvo tvorili úroky z úveru
v sadzbe 6,79 % ročne za obdobie do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti v sume 5.214,74 eura, úroky
z omeškania v sadzbe 5 % ročne za obdobie do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti v sume 52,63 eura
a zmluvné úroky z omeškania, pozostávajúce z úrokov v sadzbe 6,79 % ročne a úrokov z omeškania v

sadzbe 5 % ročne za obdobie od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti do postúpenia pohľadávky v sume
2.789,56 eura. Žalobca, ako nový vlastník predmetnej pohľadávky, výzvou zo dňa 22.01.2020, opätovne
vyzval žalovaných na jej zaplatenie. Žalovaní po výzve uhradili žalobcovi sumu vo výške 100,- eur, ktorú
žalobca započítal na úhradu istiny pohľadávky. Žalovaní žiadnu ďalšiu úhradu pohľadávky neuskutočnili.
Zostatok pohľadávky žalobcu predstavuje ku dňu 19.10.2020 sumu v celkovej výške 32.337,75 eura.

3. O podanej žalobe bolo rozhodnuté platobným rozkazom dňa 11.11.2020 pod č. k. 7Csp/106/2020-126,
proti ktorému žalovaní v zákonnej lehote podali odpor, preto súd uznesením zo dňa 15.03.2021 č. k.
7Csp/106/2020-144, právoplatným dňa 01.07.2021, platobný rozkaz v zmysle § 267 ods. 3 Civilného
sporového poriadku (ďalej CSP) v celom rozsahu zrušil. Po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní

súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom rozhodol dňa 30.01.2023 tak, že konanie čiastočne
zastavil, a to čo do sumy 10.501,92 eura (I. výrok), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (II. výrok),
žalovanému v 1. rade a žalovanej v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v
rozsahu 100% (III. výrok). Výrok I. rozsudku č. k. 7Csp/106/2020-316 zo dňa 23.09.2022 nadobudol
právoplatnosť dňa 07.11.2022. Žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie voči II. a III. výroku citovaného

rozsudku, v dôsledku čoho Krajský súd v Nitre ako odvolací súd na základe odvolania uznesením č. k.
8CoCsp/16/2023-385 zo dňa 13.06.2023 zrušil výroky II. a III. rozsudku a vec vrátil prvoinštančnému
súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Po vrátení veci súd prvej inštancie vec prejednal na
nariadenom pojednávaní a vykonaným dokazovaním, oboznámením sa s obsahom predložených listín
zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:

3.1. Zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0223020594 zo dňa 19.12.2007 uzatvorenej medzi Slovenskou
sporiteľňou, a.s. ako bankou a žalovanými ako dlžníkmi, mal za preukázané, že na základe tejto zmluvy,
pôvodný veriteľ banka - Slovenská sporiteľňa, a.s. poskytol žalovaným úver vo výške 750.000,- Sk
na bývanie s výškou úrokovej sadzby 6,50 % p. a. a s fixáciou na jeden rok. Doba fixácie bola odo

dňa uzatvorenia tejto zmluvy do 19.12.2008. V zmluve boli ďalej uvedené: spôsob poskytnutia úveru
jednorazovobezhotovostne,spracovateľskýpoplatok6000,-Skzprostriedkovúveru,poplatokzasprávu
úveru90,-Skmesačne,výškasplátky3966,-Skasplatnosťprvejsplátkyistiny20.02.2008,početsplátok
358, konečná splatnosť úveru 20.11.2037. Účelom poskytnutia úveru bola kúpa nehnuteľnosti.3.2. Z Dodatku k Zmluve o splátkovom úvere zo dňa 07.11.2013 (č. l. 77) uzatvoreným medzi bankou
Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalovanými ako dlžníkmi, vyplývalo, že zmluvné strany sa okrem iného

dohodli na zmene typu a výšky úrokovej sadzby ako fixná 5 rok a s výškou 6,79 % v deň uzatvorenia
tohto dodatku, pričom doba fixácie bola odo dňa podpisu dodatku a končila deň pred uplynutím obdobia
daného typom úrokovej sadzby, pričom po poskytnutí zľavy z úrokovej sadzby bola výsledná úroková
sadzba úveru 6,09% ročne ku dňu uzatvorenia dodatku. Z výpisu z úveru žalovaných (č. l. 49 a nasl.)
súd zistil, že žalovaní vyčerpali úver vo výške 24.895,43 eura.

3.3. Z Výzvy zo dňa 27.07.2017 (č. l. 83), súd zistil, že pôvodný veriteľ Slovenská sporiteľňa, a.s. vyzval
žalovaných na úhradu dlžných splátok vo výške 1.633,08 eura. Žalobca pripojil aj fotokópiu doručenky
(č. l. 83 druhá strana), z ktorej mal súd za preukázané doručenie výzvy žalovanému v 1. rade, pričom
žalovaná v 2. rade zásielku neprevzala v odbernej lehote, resp. že ako adresát bol neznámy.

3.4. Z Oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 23.10.2017 (č. l. 80), vyplývalo, že pôvodný
veriteľ Slovenská sporiteľňa, a. s. oznámil žalovaným vyhlásenie mimoriadnej splatnosti pohľadávky ku
dňu 23.10.2017 a zároveň ich vyzval na úhradu pohľadávky vo výške 26.102,83 eura. Žalobca pripojil aj
fotokópiu nedoručených zásielok (č. l. 81-82), na základe ktorej mal súd za preukázané, že žalovaným
oznámenie nebolo doručené z dôvodu neprevzatia zásielky v odbernej lehote.

3.5. Zo Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a Mandátnej zmluvy zo dňa 19.12.2007
(č. l. 239 - 241) uzatvorenej medzi pôvodným veriteľom Slovenskou sporiteľňou, a. s. ako záložným
veriteľom a žalovanými ako záložcami, súd zistil, že predmetom tejto zmluvy bola dohoda zmluvných
strán o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam záložcom v prospech záložného veriteľa na

zabezpečenie pohľadávky záložného veriteľa a udelenie poverení záložcom ako mandantom záložnému
veriteľovi ako mandatárovi pre vykonanie úkonov v súvislosti s výkonom záložného práva (časť I
bod 2 zmluvy). Zálohom boli nehnuteľnosti vo vlastníctve záložcu t.j. žalovaných, nachádzajúce sa v
katastrálnom území C. D., obec C. D., okres G., zapísané na liste vlastníctva č. XXX (časť II článok I
bod 1 zmluvy).

3.6. Z Výziev na úhradu zo dňa 22.01.2020 súd zistil, že žalobca vyzval žalovaných na úhradu dlhu vo
výške 32.437,75 eura a súčasne žalovaným oznámil, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo
dňa 11.12.2019 sa žalobca stal veriteľom pohľadávky. Žalovaní si zásielky neprevzali v odbernej lehote.

3.7. Zo Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1019/2019/CE zo dňa 09.12.2019 (č. l. 96 - 100) a prílohou
k tejto zmluve (č. l. 106 - 109) uzatvorenej medzi pôvodným veriteľom Slovenská sporiteľňa, a.s. ako
postupcomažalobcomakopostupníkom,malsúdzapreukázané,žepôvodnýveriteľpostúpilnažalobcu
pohľadávku žalovaných.

3.8. Z oznámenie o výsledku dražby vyplývalo, že dňa 01.12.2020 došlo k speňaženiu zálohu a k
čiastočnému uspokojeniu pohľadávky vymáhanej v tomto konaní. Vydražením bola dosiahnutá cena
zálohu vo výške 14.925,- eur, pričom z fakturácie nákladov dražby (č. l. 198) vyplývali náklady vo výške
4.423,08 eura a žalobcovi bola poukázaná suma 10.501,92 eura (č. l. 197 spisu).

4. Následne súd prvej inštancie zhrnul, že po vrátení veci odvolacím súdom zostal predmetom sporu
nárok žalobcu na zaplatenie sumy 21.835,83 eura, ktorá pozostávala z istiny vo výške 13.778,90
a príslušenstva vo výške 8.056,93 eura. Súd posudzoval predmet sporu v intenciách právneho
názoru odvolacieho súdu, ktorý bol vyslovený v zrušujúcom uznesení, na základe čoho konštatoval,
že v konaní nebolo sporné, že medzi právnym predchodcom žalobcu (SLSP) ako veriteľom a

žalovanými ako dlžníkmi, bola dňa 19.12.2012 (poznámka odvolacieho súdu, správne malo byť dňa
19.12.2007) uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č. 0223020594, predmetom ktorej bolo poskytnutie
úveru ÚverPlus na bývanie zabezpečený nehnuteľnosťou v celkovej výške 24.895,44 eura na účel
nadobudnutia, úpravy a údržby nehnuteľnosti. Dňa 07.11.2013 bol uzavretý medzi žalovanými a
SLSP Dodatok k Zmluve o úvere. Predmetná Zmluva o úvere bola zabezpečená záložným právom

k nehnuteľnostiam. Žalovaní sa so splácaním splátok dostali do omeškania, preto SLSP zaslala
žalovaným Výzvu na úhradu dňa 27.07.2017, v ktorej žalovaným oznámila, že sú v omeškaní so
splácaním pohľadávky banky vo výške 1.633,08 eura s upozornením, že ak nedôjde k úhrade dlžnej
sumy v lehote 15 dní od doručenia, je SLSP oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky apristúpiť k realizácií výkonu záložného práva, ktoré zabezpečuje pohľadávku. Výzva žalovaným bola
doručená dňa 02.08.2017. Žalovaní po doručení výzvy neuhradili v prospech pôvodného veriteľa žiadnu
sumu, preto SLSP listom zo dňa 23.10.2017 oznámila žalovaným, že ku dňu 23.10.2017 vyhlásila

mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo Zmluvy o úvere a vyzvala žalovaných k úhrade celého záväzku
vo výške 26.102,83 eura, a to do 15 dní. Zmluvou o postúpení nadobudol žalobca od pôvodného
veriteľa pohľadávku v celkovej sume 32.437,75 eura, z čoho istina predstavovala sumu 24.380,82 eura
a príslušenstvom celkovú sumu 8.056,93 eura, pričom príslušenstvo tvoria úroky z úveru v sadzbe 6,79
% ročne za obdobie do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti v sume 5.214,74 eura, úroky z omeškania

v sadzbe 5 % ročne za obdobie do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti v sume 52,63 eura a zmluvné
úroky z omeškania, pozostávajúce z úrokov v sadzbe 6,79 % ročne a úrokov z omeškania v sadzbe 5
% ročne za obdobie od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti do postúpenia pohľadávky v sume 2.789,56
eura. Žalobca, ako nový vlastník predmetnej pohľadávky, výzvou zo dňa 22.01.2020, opätovne vyzval
žalovaných na jej zaplatenie. Žalovaní po výzve uhradili sumu vo výške 100,- eur, ktorú žalobca započítal
na úhradu istiny pohľadávky. Zostatok pohľadávky žalobcu predstavoval ku dňu 19.10.2020 sumu v

celkovej výške 32.337,75 eura. V priebehu konania dňa 01.12.2020 sa uskutočnila dobrovoľná dražba
nehnuteľností, ktoré tvorili predmet záložného práva (ďalej len "Záloh") zabezpečujúcich pohľadávku
vymáhanú v tomto konaní, pričom dražbou došlo k speňaženiu zálohu a k čiastočnému uspokojeniu
pohľadávkyvymáhanejvtomtokonaníozaplatenie,atovrozsahu10.501,92eura.Žalobcapodalžalobu
o zaplatenie dňa 20.10.2020, ešte pred uskutočnením dražby zálohu. Vydražením bola dosiahnutá cena

zálohuvovýške14.925,-eur.ZvýťažkuDražbybolažalobcovizaúčelomúhradypohľadávkypoukázaná
suma vo výške 10.501,92 eura, ktorá bola v celom rozsahu započítaná na úhradu istiny pohľadávky.
Pohľadávka žalobcu tak predstavovala celkovú sumu 21.835,83 eura, pričom pozostávala z istiny vo
výške 13.778,90 eura a príslušenstva vo výške 8.056,93 eura. V časti 10.501,92 eura bola vymáhaná
pohľadávka uspokojená z výťažku dražby a v tejto časti zobral žalobca žalobu späť, o ktorom súd

právoplatne rozhodol.

5. Súd prvej inštancie posudzoval predmet sporu v intenciách právneho názoru odvolacieho súdu, ktorý
bol vyslovený v zrušujúcom uznesení, na základe čoho konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že
právny predchodca žalobcu ako veriteľ a žalovaní ako dlžníci, uzavreli 19.12.2007 Zmluvu o splátkovom

úvere č. 0223020594, existoval záväzkový vzťah titulom zmluvy o úvere podľa § 497 nasl. Obchodného
zákonníka, ktorá je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaných bolo potrebné hľadieť ako
na spotrebiteľov, pretože pri jej uzavieraní nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti. Na právny vzťah založený zmluvou o úvere bolo tak potrebné aplikovať aj
príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka), avšak keďže účelom úveru bolo nadobudnutie nehnuteľnosti nejednalo sa v danom prípade
o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 1 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. Súd prvej
inštancie sa v zmysle pokynu odvolacieho súdu prednostne zaoberal, či došlo k platnému vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti úveru, a teda k platnému postúpeniu pohľadávky.

6. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba nebola
podaná dôvodne. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovanými bola uzatvorená zmluva o splátkovom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie
úveru ÚverPlus na bývanie zabezpečený nehnuteľnosťou v celkovej výške 24.895,44 eura na účel
nadobudnutia, úpravy a údržby nehnuteľnosti. Dňa 07.11.2013 bol uzavretý medzi žalovanými a

SLSP Dodatok k Zmluve o úvere. Predmetná Zmluva o úvere bola zabezpečená záložným právom
k nehnuteľnostiam. Žalovaní sa so splácaním splátok dostali do omeškania, preto SLSP zaslala
žalovaným výzvu na úhradu dňa 27.07.2017, v ktorej žalovaným oznámila, že sú v omeškaní so
splácaním pohľadávky banky vo výške 1.633,08 eura s upozornením, že ak nedôjde k úhrade dlžnej
sumy v lehote 15 dní od doručenia, je SLSP oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky a

pristúpiť k realizácií výkonu záložného práva, ktoré zabezpečuje pohľadávku. Výzva bola žalovaným
doručená dňa 02.08.2017. Žalovaní po doručení výzvy neuhradili v prospech pôvodného veriteľa žiadnu
sumu, preto SLSP listom zo dňa 23.10.2017 oznámila žalovaným, že ku dňu 23.10.2017 vyhlásila
mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo Zmluvy o úvere a vyzvala žalovaných k úhrade celého záväzku vo
výške 26.102,83 eura, a to do 15 dní. Zmluvou o postúpení nadobudol žalobca od pôvodného veriteľa

pohľadávku v celkovej sume 32.437,75 eura, z čoho istina predstavovala sumu 24.380,82 eura a s
príslušenstvom celkovú sumu 8.056,93 eura, pričom príslušenstvo tvoria úroky z úveru v sadzbe 6,79
% ročne za obdobie do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti v sume 5.214,74 eura, úroky z omeškania v
sadzbe5%ročnezaobdobiedovyhláseniamimoriadnejsplatnostivsume52,63euraazmluvnéúrokyzomeškania, pozostávajúce z úrokov v sadzbe 6,79 % ročne a úrokov z omeškania v sadzbe 5 % ročne za
obdobieodvyhláseniamimoriadnejsplatnostidopostúpeniapohľadávkyvsume2.789,56eura.Žalobca,
ako nový vlastník predmetnej pohľadávky, výzvou zo dňa 22.01.2020, opätovne vyzval žalovaných na

jej zaplatenie. Žalovaní po výzve uhradili žalobcovi sumu vo výške 100,- eur, ktorú žalobca započítal na
úhraduistinypohľadávky.Žalovanížiadnuďalšiuúhradupohľadávkyneuskutočnili.Zostatokpohľadávky
žalobcu predstavoval ku dňu 19.10.2020 sumu v celkovej výške 32.337,75 eura. V priebehu konania
dňa 01.12.2020 sa uskutočnila dobrovoľná dražba nehnuteľností, ktoré tvorili predmet záložného práva
(ďalej len "Záloh") zabezpečujúcich pohľadávku vymáhanú v tomto konaní, pričom dražbou došlo k

speňaženiu Zálohu a k čiastočnému uspokojeniu pohľadávky vymáhanej v tomto konaní o zaplatenie, a
tovrozsahu10.501,92eura.Žalobcapodalžalobuozaplateniedňa20.10.2020,eštepreduskutočnením
dražby Zálohu. Vydražením bola dosiahnutá cena Zálohu vo výške 14.925,- eura. Z výťažku Dražby bola
žalobcovi za účelom úhrady pohľadávky poukázaná suma vo výške 10.501,92 eura, ktorá bola v celom
rozsahu započítaná na úhradu istiny pohľadávky. Pohľadávka žalobcu tak predstavovala celkovú sumu
21.835,83 eura, pričom pozostávala z istiny vo výške 13.778,90 eura a príslušenstva vo výške 8.056,93

eura. V časti 10.501,92 eura bola vymáhaná pohľadávka uspokojená z výťažku dražby a v tejto časti
zobral žalobca žalobu späť, o ktorom súd právoplatne rozhodol.

7. V prejednávanej veci sa súd prvej inštancie predovšetkým zaoberal otázkou vecnej legitimácie strán
sporu, ktorú súd skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta.

(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.06.2010, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Bolo dôležité uviesť, že v zmysle
Civilného sporového poriadku musí byť žalobca nositeľom uplatňovaného hmotnoprávneho nároku, teda
musí byť aktívne vecne legitimovaný. V sporovom konaní preto súd v rámci predbežného posúdenia
prípustnosti žaloby v prvom rade skúma, či osoba, ktorá uplatňuje nárok, má na to oprávnenie z hľadiska
hmotného práva. Ak súd zistí, že žalobca nie je nositeľom uplatňovaného práva, nie je potrebné (ani

prípustné), aby ďalej skúmal dôvodnosť nároku (t.j. samotné skutkové tvrdenia a ich právne posúdenie),
pretože takéto konanie by viedlo k rozhodovaniu o nároku, o ktorom žalobca nie je oprávnený viesť
spor. (porovn. rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/197/2022, rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/122/2018).
Z uvedeného vyplývalo, že súd musí prednostne a pred samotným dokazovaním v merite veci posúdiť,
či má žalobca postavenie oprávneného subjektu v spore. Iba po kladnom zodpovedaní tejto otázky

môže prejsť k posúdeniu opodstatnenosti nároku. Rovnako súd posudzoval platnosť úkonu - vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti a následne postúpenia pohľadávky na žalobcu. Uviedol, že je v záujme ochrany
žalovaných ako spotrebiteľov skúmať hmotnoprávny základ žalobou uplatneného nároku. Súd prvej
inštancie s poukazom na obranu žalovaných, a ich písomné podania, ktoré spochybňovali žalobou
uplatnený nárok, ako aj právny názor odvolacieho súdu skúmal platnosť právneho úkonu (zosplatnenie

úveru) a konštatoval, že pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných mal za preukázanú, nakoľko ide o
dlžníkov zo zmluvného vzťahu, plnenie z ktorého zmluvného vzťahu je predmetom konania a túto
žalobca preukázal predložením zmluvy. Žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu odvodzoval z uzavretej
Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 09.12.2019. V prípade bankových pohľadávok bolo však
potrebné okrem § 524 Občianskeho zákonníka aplikovať aj § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z. z. o

bankách, a žalobcu v tomto konaní zaťažovala povinnosť preukázať dodržanie podmienok uvedených
v tomto ustanovení. Z § 92 ods. 8 Zákona o bankách okrem iného vyplývalo, že banka môže postúpiť
inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto
ustanoveniu (pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádzala: "V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť
inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je

bankou." Touto právnou úpravou mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného
záväzku, s ktorým je dlžník po zákonom určenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Takáto
právna úprava by mala bankové inštitúcie motivovať k tomu, aby vyvinuli kroky smerujúce k ukončeniu
záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní záväzku zo strany dlžníka, aby pasivita banky v tomto
smere nemala za následok, že sa počas trvania záväzkového vzťahu budú pripisovať na účet dlžníka

poplatky, úroky z omeškania a iné sankcie.

8. Keďže termín konečnej splatnosti úveru bol dojednaný na 20.11.2037, zaoberal sa súd s tým, či
bola postupovaná pohľadávka v čase jej postúpenia splatná. Vo všeobecnosti bolo potrebné v tejto
súvislosti uviesť, že v súvislosti s právom veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie

niektorej splátky, upravuje § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka pre spotrebiteľské zmluvy osobitné
predpoklady pre uplatnenie práva veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka. Ak chce totiž veriteľ
uplatniť právo na zaplatenie celého dlhu, môže tak urobiť len v prípade, ak od splatnosti nezaplatenej
splátky uplynula najmenej trojmesačná lehota a ak zároveň dlžníka upozornil, že si právo na zaplateniecelého dlhu uplatňuje. Veriteľ musí uplatnenie svojho práva vo vzťahu k dlžníkovi vopred notifikovať a
to najmenej v 15 - dňovej lehote. Po uplynutí notifikačnej lehoty sa právo veriteľa na zaplatenie celej
pohľadávky sa stáva účinným. V konaní nebolo sporné, že žalovaní uzatvorili s právnym predchodcom

žalobcu zmluvu o splátkovom úvere, ani to, že úver riadne a včas nesplácali, v dôsledku čoho právny
predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 23.10.2017, ani to, že medzi pôvodným
veriteľom, ako postupcom a žalobcom ako postupníkom došlo dňa 09.12.2019 k uzatvoreniu zmluvy o
postúpení pohľadávky /č. l. 96/, ktorej predmetom bola aj pohľadávka tvoriaca predmet tohto konania, vo
vzťahu ku ktorej postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť, pričom súd konštatoval, že právny predchodca

žalobcu nedodržal podmienky zosplatnenia úveru tak, ako mu to ukladá § 565 Občianskeho zákonníka
v nadväznosti na § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.

9. V súvislosti s právom veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky
upravuje § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka pre spotrebiteľské zmluvy osobitné predpoklady pre
uplatnenie práva veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka. Ak chce totiž veriteľ uplatniť právo na

zaplatenie celého dlhu, môže tak urobiť len v prípade, ak od splatnosti nezaplatenej splátky uplynula
najmenej trojmesačná lehota a ak zároveň dlžníka upozornil, že si právo na zaplatenie celého dlhu
uplatňuje. Veriteľ musí uplatnenie svojho práva vo vzťahu k dlžníkovi vopred notifikovať a to najmenej
v 15 - dňovej lehote. Po uplynutí notifikačnej lehoty sa právo veriteľa na zaplatenie celej pohľadávky
stáva účinným. Zároveň tak veriteľ môže urobiť len pri súčasnom rešpektovaní § 565 Občianskeho

zákonníka a síce môže žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky len ak
to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené, a toto právo môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti
najbližšie nasledujúcej splátky. V zmysle uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že výzvou zo dňa
27.07.2017 veriteľ (právny predchodca žalobcu) upozornil dlžníkov - žalovaných, že sú v omeškaní so
splácaním pohľadávky banky a súčasne veriteľ upozornil, že bude požadovať, aby vrátili celú sumu

poskytnutého úveru s príslušenstvom pred dátumom splatnosti dohodnutým v zmluve o úvere, teda
že je oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Mimoriadnu splatnosť úveru právny predchodca
žalobcu vyhlásil ku dňu 23.10.2017 pre omeškanie splátky splatnej dňa 20.07.2017, s ktorou boli síce
žalovaní ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti v omeškaní 3 mesiace, avšak toto svoje právo uplatnil
právny predchodca žalobcu bez toho, aby presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo

a predčasne môže zosplatniť celý dlh. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca nedodržal
pri vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru postup vyžadovaný zákonom podľa § 53 ods. 9 OZ v spojení s
§ 565 OZ a vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 23.10.2017 je absolútne neplatným právnym
úkonom v zmysle § 39 OZ pre rozpor so zákonom. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 09.12.2019
pôvodný veriteľ postúpil pohľadávku voči žalovaným na žalobcu. Zo zmluvy o úvere vyplývalo, že

konečný termín splatnosti úveru mal byť deň 20.11.2037. Nakoľko k postúpeniu pohľadávky na žalobcu
došlo dňa 09.12.2019 súd dospel k záveru, že postupovaná pohľadávka nebola v čase postúpenia po
konečnom termíne splatnosti. Vykonaním dokazovaním bolo preukázané, že postupovaná pohľadávka
sa nestala splatnou ani pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Keďže postúpenie
predmetnej pohľadávky bolo neplatným právnym úkonom, žalobca uplatňovanej pohľadávky nie je

veriteľom žalovaných. Preto súd žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zamietol.
Dodal, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také
pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom
treba považovať za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž
neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27

a nasl. ZoB, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. citovaného zákona). Tieto požiadavky a
povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky
z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha sa tak podstatným spôsobom mení obsah
právneho vzťahu medzi veriteľom postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom
- postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525

ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých
je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú
zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za
splnenia určitých podmienok. Obdobne aj R 60/2018. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka
banky je nepostupiteľná, pretože tomu bráni ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak

určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom
jej "postúpenie" je svojim obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné
v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Pri posúdení otázky platnosti či neplatnosti právneho úkonu
postúpenia pohľadávky v súlade s ustanovením § 39 OZ, súd vychádzal z citovaných zákonnýchustanovení a z ustálenej rozhodovacej praxe. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 15.12.2020, sp. zn.
5 Cdo 36/2020, publikovaného v zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 1/2021 pod č. R 4/2021
vyplývalo, že ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB oprávňovalo banku postúpiť tretej osobe len pohľadávku,

ktorá bola v čase postúpenia splatná.

10. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca nie je v
predmetnom konaní aktívne vecne legitimovaný, nakoľko nedošlo k platnému zosplatneniu úveru a teda
ani k platnému postúpeniu pohľadávky bankou na iný 3. subjekt. V prípade bankových pohľadávok

bolo potrebné okrem § 524 Občianskeho zákonníka aplikovať aj § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách, a žalobcu v tomto konaní zaťažovala povinnosť preukázať dodržanie podmienok
uvedenýchvtomtoustanovení.Súdmalnazákladevykonanéhodokazovaniaapozohľadnenínajnovšej
rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít za to, že upozornenie podľa § 53 ods. 9 OZ na to,
aby ho bolo možné považovať za kvalifikované, musí obsahovať označenie konkrétnej splátky, vo
vzťahu ku ktorej veriteľ mieni dané právo uplatniť. Určitosť, čo do identifikácie omeškanej splátky, je

podstatná pre vyhodnotenie dodržania lehôt, ako tieto vyplývajú z § 53 ods. 9 OZ s ohľadom na určenie,
kedy sa stáva zročný celý dlh naraz (viď rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 23. 03. 2021, sp.
zn. 7CoCsp/2/2022). V tejto súvislosti súd poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Cdo/197/2022 zo dňa 26.06.2024, z ktorého vyplývalo, že v prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k
vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v súlade s ustanovením § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ, pre

platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby už v tejto výzve (upozornení
spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva) presne špecifikoval konkrétnu
splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne môže zosplatniť celý dlh. Identifikácia splátky je potrebná
z dôvodu identifikácie prvého dňa plynutia premlčacej doby, ale i pre potrebu vedomosti dlžníka o tom,
zaplatením akej sumy zabráni zosplatneniu úveru. Ak veriteľ oznámi iba dlžnú sumu s upozornením

na možnosť zosplatnenia celého úveru, môže byť spotrebiteľ pomýlený a v dôsledku informačnej
asymetrie môže byť poškodený. Súd zároveň v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 11CoCsp/2/2025 zo dňa 05. marca 2025, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Cdo/188/2023, sp. zn. 5Cdo/2/2023, sp. zn. 6Cdo/15/2023, ako aj rozhodnutie I. ÚS /528/2024. Mal
za to, že zosplatnenie úveru bolo vykonané v rozpore so zákonom, teda nedošlo k platnému vyhláseniu

mimoriadnej splatnosti úveru, preto pokiaľ pôvodný veriteľ postúpil predmetnú pohľadávku z úveru na
žalobcu, postupoval v rozpore s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách, pretože podmienkou na
postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľského úveru bolo, že postupovaná pohľadávka je splatná v celom
rozsahu. Banka tak postúpila na žalobcu, v rozpore s ustanovením § 92 ods. 8 Zákona o bankách v
spojení s § 525 Občianskeho zákonníka, nesplatnú pohľadávku. Z uvedených dôvodov preto súd prvej

inštancie dospel k záveru, že právny predchodca žalobca nedodržal pri vyhlásení mimoriadnej splatnosti
úveru postup vyžadovaný zákonom podľa § 53 ods. 9 OZ v spojení s § 565 OZ a vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti úveru ku dňu 23.10.2023 je absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 OZ pre
rozpor so zákonným ustanovením § 53 ods. 8 OZ v spojení s § 565 OZ. Súd prvej inštancie mal tiež
za to, že podmienky pre postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu žalovaného na tretiu osobu, ktorá

nie je bankou (žalobca) podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách tak neboli splnené a vo veci nemohlo
dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky banky voči žalovanému na žalobcu zmluvou o postúpení
pohľadávok zo dňa 09.12.2019. Zmluvou o postúpení pohľadávok pôvodný veriteľ postúpil pohľadávku
voči žalovaným na žalobcu. Zo zmluvy o úvere vyplývalo, že konečný termín splatnosti úveru mal
byť deň 20.11.2037. Nakoľko k postúpeniu pohľadávky na žalobcu došlo dňa 09.12.2019 súd dospel k

záveru, že postupovaná pohľadávka nebola v čase postúpenia po konečnom termíne splatnosti. Naviac
vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že postupovaná pohľadávka sa nestala splatnou ani pred
termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Keďže postúpenie predmetnej pohľadávky bolo
neplatným právnym úkonom, žalobca uplatňovanej pohľadávky nebol veriteľom žalovaných. Súd tak
musel konštatovať nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, kde na základe uvedeného nemohol

a ani nesmel pristúpiť k hodnoteniu ďalších skutkových tvrdení, kde takýto postup nie je prejavom
opomenutia skutkových okolností, ale zákonnou povinnosťou súdu nepristúpiť k dokazovaniu tam, kde
chýba základná procesná podmienka vecného rozhodnutia. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie
žalobu ako nedôvodnú zamietol.

11. K procesnej obrane žalobcu prednesenej na pojednávaní uviedol, že v prípade zosplatnenia dlhu,
musí právny úkon, ktorý zosplatnenie má vyvolať, obsahovať aj údaj o identifikácii splátky, pre ktorú
sa veriteľ rozhodol využiť svoje právo na zosplatnenie celého dlhu. Ak právny úkon zosplatnenia
neobsahuje konkretizáciu splátky, pre ktorú sa veriteľ rozhodol peňažný dlh zosplatniť, je nejasný ateda neurčitý, keďže vyvoláva dôvodné pochybnosti o tom, či došlo k dodržaniu zákonom stanovenej
minimálnej lehoty troch mesiacov pre uplatnenie takéhoto práva veriteľa, ako aj o tom, kedy začala
plynúť trojročná premlčacia doba upravená v § 103 vety druhej a § 101 OZ. Záver, podľa ktorého právny

úkon zosplatnenia je pre jeho neurčitosť neplatný, má oporu vo vykonanom dokazovaní. Podľa názoru
súdu už zo samotnej výzvy na možnosť zosplatnenia spotrebiteľského úveru v zmysle § 53 ods. 9
OZ musí byť zrejmé, pre omeškanie ktorej konkrétnej splátky môže byť predmetný úver predčasne
zosplatnený. Napriek tomu, že OZ presne nedefinuje obsah predmetnej výzvy, tento obsah možno
vydedukovať z podmienok, ktoré musia byť splnené pre realizáciu mimoriadneho zosplatnenia úveru

veriteľom. Ak teda ustanovenie § 53 ods. 9 OZ možnosť predčasného zosplatnenia úveru podmieňuje
uplynutím 3 mesačnej doby od omeškania so zaplatením splátky, tak bolo zrejmé, že táto konkrétna
splátka musí byť jednoznačne uvedená, čomu zodpovedá povinnosť vedieť ju i konkretizovať. Veriteľ
predsa musí vedieť, pre ktorú splátku svoje právo zosplatniť úver uplatnil a nie je dôvod, prečo
by touto informáciou nemal disponovať aj dlžník. Keďže v § 53 ods. 9 OZ sa hovorí o možnosti
uplatnenia práva podľa § 565 OZ, najskôr v lehote po uplynutí troch mesiacov od omeškania so

zaplatením splátky, s ktorom je spotrebiteľ v omeškaní, musí ísť vždy o konkrétnu splátku, pretože
len v takomto prípade je možné posúdiť, či bola dodržaná zákonom stanovená minimálna lehota troch
mesiacov pre uplatnenie takéhoto práva veriteľom. Ak má ísť teda o riadne a platné upozornenie
na možnosť uplatnenia práva podľa § 565 OZ v spojení s § 53 ods. 9 OZ, nestačí spotrebiteľa iba
všeobecne upozorniť na to, že je v omeškaní so zaplatením viacerých splátok (uvedením výšky sumy

omeškaných splátok), ale upozornenie musí obsahovať uvedenie tej konkrétnej splátky, pre ktorú veriteľ
upozorňuje spotrebiteľa/ dlžníka, že nezaplatením tej konkrétnej splátky využije oprávnenie vyhlásiť
mimoriadne zosplatnenie úveru. Z upozornenia veriteľa musí jasne vyplývať, že zaplatením ktorej
konkrétnej splátky vie spotrebiteľ odvrátiť zosplatnenie úveru. Pokiaľ žalobca odkazoval na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/123/2022 zo dňa 30.01.2024, k tomu sa žiada uviesť, že za ustálenú

rozhodovaciupraxnajvyššíchsúdnychautorítnemožnopovažovaťjedinérozhodnutienajvyššiehosúdu.
Podľa najvyššieho súdu "ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená predovšetkým
v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno
zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu,

alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané
(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,
prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali." (pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu
sp. zn. 3Cdo/6/2017, 3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/21/2017, 6Cdo/129/2017,
8Cdo/33/2017). Za ustálenú prax možno považovať aj nepublikované rozhodnutie, ale musí spĺňať

ďalšie predpoklady, a to, že je tento názor vyjadrený opakovane vo viacerých nepublikovaných
rozhodnutiach, alebo ide o názor, ktorý je vyjadrený aj v jednotlivom nepublikovanom rozhodnutí,
ale na toto rozhodnutie (resp. právny názor v ňom vyjadrený) nadviazali niektoré neskôr vydané
rozhodnutia, t. j. opäť musí ísť o akceptáciu právneho názoru vo viacerých ďalších rozhodnutiach
najvyššieho súdu. Rozhodnutie, na ktoré poukazuje žalobca je skôr ojedinelým na rozdiel od iných

rozhodnutí dovolacieho súdu, ktoré judikovali záver o potrebe konkretizovania splátky už vo výzve
podľa § 53 ods. 9 OZ. (viď napr. sp. zn. 5Cdo/197/2022 zo dňa 26.06.2024, 5Cdo/2/2023 zo dňa
25.01.2024, 5Cdo/188/2023 zo dňa 31.07.2024, 6Cdo/15/2023 zo dňa 25.09.2024). Súd prvej inštancie
v súlade s uvedenou judikatúrou najvyššieho súdu poukázal aj na tú skutočnosť, že podanie adresované
súdu musí byť formulované jasne, zrozumiteľne a určito, a najmä žaloba, ktorou sa žalobca domáha

vydania konkrétneho rozhodnutia musí v zmysle § 132 CSP obsahovať úplné opísanie rozhodujúcich
skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh, pretože iba formálne a obsahovo
spôsobilá žaloba je predpokladom vecného prejednania veci. Súd v civilnom sporovom konaní nie
je povinný a ani nemôže nahrádzať úkony sporových strán, ktoré zaťažuje povinnosť tvrdenia a
dôkazná povinnosť (§ 150 CSP; s výnimkou a v zákonom rozsahu v prípade spotrebiteľských sporov

pri ochrane slabšej strany). Ak žalobca v spore tvrdil, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky
a bol aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby, bol preto povinný svoje tvrdenie preukázať.
Podľa súdnej judikatúry dôsledkom nesplnenia povinnosti tvrdiť všetky pre rozhodnutie významné
skutočnosti (povinnosť tvrdenia) a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť)
je vynesenie nepriaznivého rozsudku pre stranu, ktorá ich nesplnila. V danom prípade zo samotných

listín predložených do konania žalobcom vyplývalo, že neboli splnené všetky zákonné podmienky
pre zosplatnenie úveru podľa § 565 OZ v spojení s § 53 ods. 9 OZ, t. j. že zo strany postupcu
nedošlo k zosplatneniu úveru zákonným spôsobom pre jeho neurčitosť tohto právneho úkonu (37
OZ) z dôvodu chýbajúcej identifikácie nezaplatenej splátky, pre ktorú sa postupca rozhodol zosplatniťpredmetný úver zmluvne dojednaným spôsobom. Žalobcom uplatnená pohľadávka sa nestala splatnou
pred postúpením, čo znamená neplatné postúpenie pohľadávky podľa § 39 OZ a nedostatok jeho
aktívnej vecnej legitimácie, a v konečnom dôsledku aj zamietnutie samotnej žaloby. Súd naviac uviedol,

že nemá právomoc posudzovať ani skutočnosť či sa Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach dostatočným
spôsobom vysporiadal s otázkami tam nastolenými.

12. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 262
ods. 1, 2, § 396 ods. 3 CSP tak, že hodnota sporu predstavovala spolu sumu 32.337,75 eura. Keďže

žalobca bol v spore úspešný v sume 10.501,92 eura (späťvzatie žaloby v tejto časti zavinil žalovaný,
nakoľko k zastaveniu v tejto časti došlo z dôvodu, že počas konania došlo k vydraženiu nehnuteľnosti,
pričom k tejto skutočnosti došlo v dôsledku, že si žalovaní nesplnili svoju povinnosť vyplývajúcu im zo
zmluvy o úvere, teda plnením po podaní žaloby), čo predstavuje úspech v rozsahu 32,48 % a žalovaných
v sume 21.835,83 eura (súd žalobu v tejto časti zamietol), čo je v prepočte úspech v rozsahu 67,52
%, dospel súd k záveru, že po porovnaní ich vzájomného pomeru úspechu a neúspechu, predstavuje

úspech žalovaných rozsah 35,04 %.

13. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, nakoľko bol presvedčený, že
súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu

prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, preto považoval napadnutý rozsudok
v celom rozsahu za nesprávny v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) a h) zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Mal za to, že súd prvej inštancie zamietol žalobu
žalobcu z dôvodu absencie jeho aktívnej legitimácie, pričom kľúčové východisko formuloval v bode
47. odôvodnenia napadnutého rozsudku a v bodoch 42. až 53. odôvodnenia napadnutého rozsudku

prezentoval hodnotenie skutkového a právneho stavu, avšak žalobca bol toho názoru, že z týchto
častí odôvodnenia napadnutého rozsudku (ani z iných) nemožno dospieť k presvedčivým dôvodom
pre rozhodnutie súdu obsiahnuté v jeho prvom výroku a strana žalobcu bola aj toho názoru, že súd
vec nesprávne právne posúdil. Pri nesprávnom právnom posúdení veci za kľúčovú otázku uviedol
posúdenie platnosti vyhlásenia mimoriadneho zosplatnenia úveru. V súvislosti však s právnym názorom

súdu prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že žiaden právny predpis neukladá veriteľovi povinnosť
uviesť súdom prvej inštancie uvádzanú náležitosť. Poukázal na § 53 ods. 9 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) platného do dňa 31.10.2024, ako aj Komentár OZ I, ktorý uviedol,
že „Ak zákonodarca ustanovil povinnosť upozorniť spotrebiteľa, je dôležité, aby túto povinnosť dodávateľ
splnil vzhľadom na zákonnú lehotu jednak uplynutia 3 mesiacov od omeškania so zaplatením splátky,

a jednak na zákonnú lehotu 15 dní pred vykonaním svojho práva. Upozornením má zákonodarca na
mysli adresovanú písomnosť, ktorá sa musí nevyhnutne dostať do sféry dispozície spotrebiteľa, a z
ktorej obsahu musí byť zrejmé jednak splnenie zákonných podmienok uplatnenia režimu odseku 8, a
jednak výslovné upozornenie spotrebiteľa na vykonanie práva dodávateľa podľa § 565 OZ a v súlade s
odsekom 8 § 53 OZ.“ Rovnako tak citoval ust. § 565 OZ a komentár OZ II., ktorý uviedol, že „Stratou

výhody splátok je stav, keď v dôsledku delikvencie dlžníka, v zmysle omeškania so splnením niektorej
splátky, a následnej legitímnej žiadosti veriteľa, nastane splatnosť celej neuspokojenej časti pohľadávky
naraz, čím sa negujú účinky rozloženia dlhu na jednotlivé splátky. V režime § 565 nenastáva teda
splatnosť celej pohľadávky omeškaním dlžníka so splatením niektorej zo splátok, ale je podmienená
dispozitívnymúkonomveriteľavoformežiadostioplneniecelku,naktorújeveriteľvdôsledkuomeškania

dlžníka oprávnený. Toto svoje právo veriteľ môže, ale nemusí využiť. Žiadosť veriteľa o zaplatenie
celej pohľadávky, resp. jej neupokojeného zvyšku, je jednostranným adresovaným úkonom, ktorého
účinky sú podmienené tým, že dôjde dlžníkovi (§ 45 ods. 1 OZ). Zákon pre túto žiadosť osobitnú
formu nepredpisuje, avšak vzhľadom na jej účinky vo vzťahu k zmene obsahu záväzkového vzťahu
je pri záväzkoch vzniknutých na základe písomných dohôd nevyhnutné zachovať písomnú formu (§

40 ods. 2 OZ).“ Z dikcie zákonných ustanovení, ako aj z výkladu odbornej verejnosti, nevyplýva podľa
neho povinnosť vo výzve pred zosplatnením ani v samotnom vyhlásení mimoriadnej splatnosti uvádzať
označenie konkrétnej splátky, pre ktorú k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti mohlo dôjsť alebo už došlo.
Tento záver bol jednoznačne formulovaný aj v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Cdo/123/2022 zo dňa 30.01.2024 v bode 31. Akýkoľvek výklad ustanovenia § 53 ods. 9 resp. § 565 OZ,

ktorý by znamenal povinnosť uvádzať náležitosť, ktorú zákon neukladá, predstavuje zjavne extenzívny
výklad, ktorý je v rozpore s ústavnými princípmi, a to najmä princípom autonómie vôle a zároveň
je jednoznačným prejavom prílišného formalizmu a expanzívneho výkladu ustanovení smerujúcich k
ochrane spotrebiteľa, ktoré však nie sú ústavnými princípmi a porušeniu princípu preferencie platnostiprávnych úkonov. Vo vzťahu k porušovaniu tu zmienených princípov Ústavný súd SR opakovane zaujal
odmietavé stanovisko. Vo vzťahu k princípu preferencie platnosti právnych úkonov zaujal stanovisko
Ústavný súd SR napr. v náleze sp. zn. I. ÚS 640/2014 z 01.04.2015. Opätovne tiež odkázal na

závery obsiahnuté aj v náleze Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 332/2019, zo dňa 04.02.2020, bod
43. S ohľadom na uvedené tak v konaní, v ktorom súd výkladom v zmysle ustanovení § 35 ods.
1 a 2 OZ dospel k záveru o označení splátky, pre ktorú došlo k využitiu práva veriteľa v zmysle
ustanovenia § 565 OZ (20.07.2017), ktoré je zhodné s tvrdeniami žalobcu v tomto konaní a navyše
takáto skutočnosť v konaní nie je spornou, bolo potom jednoznačným porušením princípu preferencie

platnosti právneho úkonu, ak všeobecný súd nezmyselne vyhľadáva dôvod neplatnosti v domnelej
formalistickej neurčitosti právneho úkonu. Vo vzťahu k argumentácii súdu prvej inštancie, že žalobcom
odkazované rozhodnutie (1Cdo/123/2022) má predstavovať ojedinelú rozhodovaciu prax a nie je
tzv. ustálenou rozhodovacou praxou, bol žalobca toho názoru, že ani súdom uvedené rozhodnutie
(5Cdo/197/2022)nebolonamiestepovažovaťzaustálenúrozhodovaciuprax,keďžeanitotorozhodnutie
nebolo zverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SR a zároveň bolo nevyhnutné

pochybovať o vecnej správnosti tam uvedených záverov, a to v kontexte s novšou právnou úpravou
procesu tzv. zosplatnenia splátkového úveru poskytnutého veriteľom spotrebiteľovi, ktorej cieľom bolo —
okreminého—ajvyriešenieaplikačnýchproblémovnapr.ajvsúvislostisoznačovanímsplátky,prektorú
došlo k uplatneniu práva veriteľa na predčasné zosplatnenie úveru. Aj z tohto dôvodu nemožno potom
považovať rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré majú nadväzovať na rozhodnutie sp. zn. 5Cdo/197/2022

za ustálenú rozhodovaciu prax. Citoval pritom § 53 ods. 9 OZ v znení účinnom od 01.11.2024. Ani podľa
najnovšieho znenia zákonného ustanovenia nevzniká veriteľovi povinnosť v upozornení na omeškanie
špecifikovať konkrétnu splátku alebo splátky, s ktorými je dlžník v omeškaní. Naopak, bolo zrejmé, že
veriteľ musí uviesť len celkový objem omeškania dlžníka (teda nie konkrétne splátky) a povinnosťou
obchodníka je poskytnúť dlžníkovi primeranú lehotu na zaplatenie celého objemu omeškaných splátok

(najmenej 15 dní), pričom splatným sa stane úver už samotným uplynutím poskytnutej dodatočnej lehoty
na plnenie. Domnieval sa preto, že závery Najvyššieho súdu SR prezentované v rozhodnutí sp. zn.
5Cdo/197/2022 a na ne nadväzujúcich rozhodnutiach musia byť nevyhnutne nesprávne, keďže sú v
rozpore s aktuálnou pozitívnou právnou úpravou príslušného procesu (§ 53 ods. 9 a 10 OZ s účinnosťou
od 01.11.2024) a zároveň v nich dovolací súd neuviedol, v čom má konkrétne spočívať poškodenie

spotrebiteľa v dôsledku domnelej informačnej asymetrie, keď ani v najnovšej právnej úprave, ktorá
reaguje na aplikačné problémy predchádzajúcej úpravy, nie je vyžadovaná „náležitosť“ upozornenia
(označenie konkrétnej splátky alebo splátok pre možnosť zosplatnenia úveru), ktorú dovolací súd bez
existencie zákonnej požiadavky vzniesol. Pokiaľ ide len o určenie začatia plynutia premlčacej doby, je
pre tento účel jej začiatok (napr. aj v tomto konaní) spoľahlivo určiteľný použitím interpretačných pravidiel

v zmysle ustanovenia § 35 ods. 1 a 2 OZ, tak ako to naznačil Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn.
1Cdo/123/2022. Aj s poukazom na tu uvedené sa tak so závermi v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5Cdo/197/2022, a prípadne aj naň nadväzujúce, nemožno stotožniť v spoločnosti, ktorá má
byť postavená na plnom rešpekte k včasnému plneniu vlastných záväzkov a dodržiavaní pravidiel. V
predmetnom prípade bolo nesporné, že k uplatneniu práva veriteľa na predčasné zosplatnenie úveru

došlo z dôvodu omeškania so splátkou splatnou dňa 20.07.2017. Veriteľ následne vo výzve zo dňa
27.07.2017 (teda bezprostredne po omeškaní so zaplatením danej splátky) upozornil dlžníkov, že
sú v omeškaní aj s viacerými predchádzajúcimi splátkami a ak dlžnú sumu neuhradia v stanovenej
lehote, bude oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť celej pohľadávky a pristúpiť k výkonu záložného
práva. Toto upozornenie s výzvou na zaplatenie omeškaných splátok bolo žalovanému 1/ doručené dňa

02.08.2017 a lehota 15 dní uplynula dňa 17.08.2017; žalovanému 2/ bolo doručené uplynutím úložnej
lehoty dňa 22.08.2017, pričom 15-dňová lehota uplynula dňa 06.09.2017. Právny predchodca žalobcu
bol v zmysle § 565 OZ povinný vyčkať uplynutie trojmesačnej lehoty omeškania so splátkou splatnou
dňa 20.07.2017, ktoré nastalo dňa 22.10.2017. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pohľadávky tak
mohol pristúpiť dňa 23.10.2017, čo oznámením zo dňa 23.10.2017 aj urobil. Vzhľadom na uvedené

bol toho názoru, že právny predchodca žalobcu splnil všetky zákonom stanovené podmienky pre
platné predčasné zosplatnenie úveru a vzhľadom na splnenie týchto podmienok došlo k platnému
zosplatneniu predmetného úveru a bolo preto platným aj postúpenie pohľadávky uplatnenej v tomto
spore, ku ktorému došlo na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 09.12.2019. Na základe
uvedeného tak žalobca mal v tomto spore aktívnu vecnú legitimáciu a rozhodnutie súdu prvej inštancie

je preto vecne nesprávne. Odňatie možnosti konať pred súdom vzhliadol v tom, že súd prvej inštancie sa
nevysporiadal so zásadnou časťou právnej argumentácie žalobcu, a to tou, v ktorej žalobca rozporoval
vecnú správnosť záverov súdom prvej inštancie odkazovanej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR
(5Cdo/197/2022), vo svetle rozporu s najnovšou platnou právnou úpravou, ktorej v súčasnosti účinnéznenie má jednoznačne zásadný dopad aj na potrebu interpretácie ustanovenia § 53 ods. 9 OZ v znení
účinnom do 31.10.2024, ktorého výklad predstavuje kľúčovú otázku v tejto veci. Navrhol preto, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaným uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi

sumu 21.835,83 eura, to na účet žalobcu vedený v H. B., I., IBAN: E. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX,
pod variabilným symbolom 223020594, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a zároveň
prizná žalobcovi voči žalovaným nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie i náhradu
trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

14. Žalovaní v 1. a 2. rade písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu nepodali.

15. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), posudzujúc odvolanie žalobcu, po zistení, že
v danom prípade boli splnené podmienky na podanie odvolania podľa § 361 ods. 1 CSP a po zistení,
že odvolanie spĺňa náležitosti podľa § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi
odvolania (§ 379 a § 380 CSP), rovnako tak viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej

inštancie (§ 383 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP), pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval si to
dôležitý verejný záujem, s následným verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP), keď dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť ako vecne správny.

16. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

Podľa § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami

strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

17. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobca domáhal zaviazania žalovaných spoločne

a nerozdielne zaplatiť mu sumu 32.337,75 eura s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že dňa
19.12.2007 uzatvorila SLSP, ako právny predchodca žalobcu, so žalovanými zmluvu o splátkovom úvere
č. 0223020594, na základe ktorej bol žalovaným poskytnutý úver ÚverPlus na bývanie zabezpečený
nehnuteľnosťou v celkovej výške 24.895,44 eura na účel nadobudnutia, úpravy a údržby nehnuteľnosti.
Dňa 07.11.2013 bol uzavretý medzi žalovanými a SLSP Dodatok k Zmluve o úvere. Žalovaní sa so

splácaním splátok dostali do omeškania, preto SLSP im zaslala Výzvu na úhradu dňa 27.07.2017,
v ktorej im oznámila, že sú v omeškaní so splácaním pohľadávky banky vo výške 1.633,08 eura
s upozornením, že ak nedôjde k úhrade dlžnej sumy v lehote 15 dní od doručenia, je SLSP oprávnená
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky a pristúpiť k realizácii výkonu záložného práva, ktoré
zabezpečuje pohľadávku. Žalovaní po doručení výzvy neuhradili v prospech pôvodného veriteľa žiadnu

sumu, preto SLSP listom zo dňa 23.10.2017 oznámila žalovaným, že ku dňu 23.10.2017 vyhlásila
mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo Zmluvy o úvere a vyzvala k úhrade celého záväzku. Zmluvou
o postúpení nadobudol žalobca pohľadávku od pôvodného veriteľa v celkovej sume 32.437,75 eura,
z čoho istina predstavovala sumu 24.380,82 eura a príslušenstvo celkovú sumu 8.056,93 eura. Žalovaní
po postúpení pohľadávky uhradili žalobcovi sumu vo výške 100 eur, ktorú žalobca započítal na úhradu

istiny pohľadávky. V priebehu konania dňa 01.12.2020 sa uskutočnila dobrovoľná dražba nehnuteľnosti,
ktoré tvorili predmet záložné práva zabezpečujúcich pohľadávku vymáhanú v tomto konaní a došlo
k čiastočnému uspokojeniu pohľadávky a to v rozsahu 10.501,92 eura, preto žalobca v tejto časti zobral
žalobu späť. Zvyšná pohľadávka žalobcu následne predstavovala celkovú sumu 21.835,83 eura, pričom
pozostávalazistiny13.778,90euraapríslušenstvavovýške8.056,93eura.Vporadíprvýmrozhodnutím

súd prvej inštancie konanie čiastočne zastavil, a to čo do sumy 10.501,92 eura, vo zvyšnej časti žalobu
zamietol a žalovanému v 1. rade a žalovanej v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania voči
žalobcovi v rozsahu 100%. Proti II. a III. výroku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, v dôsledku
čoho odvolací súd zrušil výroky II. a III. a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Novým rozhodnutím (t.j. napadnutým rozsudkom) súd prvej inštancie rozhodol tak, že

žalobuvozvyšnejčastizamietolažalovanémuv1.radeažalovanémuv2.radepriznalnároknanáhradu
trov prvoinštančného a odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 35,04%. Aj proti tomuto rozsudku
podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, namietajúc odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b) a
h) CSP, ktoré upresnil tak, ako je uvedené v bode 13 tohto odôvodnenia.18. Po prejednaní veci, viazaný odvolacími dôvodmi a námietkami, odvolací súd dospel k záveru, že
súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, vec správne

posúdil po právnej stránke, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods.
1 CSP). Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi súdu prvej inštancie uvedenými v napadnutom
rozsudku, na tieto poukazuje ako na správne a preto ich nebude duplicitne opakovať (§ 387 ods. 2
CSP). Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za správne, skutkovo a právne zdôvodnené s tým,
že následne sa odvolací súd obmedzil už len na doplnenie dôvodov podporujúcich vecnú správnosť

napadnutého rozhodnutia, zameriavajúc sa pritom na podstatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu.

19. Základ odvolacej argumentácie žalobcu sa týkal záveru súdu o nedostatku jeho aktívnej vecnej
legitimácie, s čím súviselo zodpovedanie otázky určitosti výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka, ktorá je už dlhšie riešená v právnej praxi (aj sám žalobca poukázal na judikatúru). Je pritom
potrebné prihliadnuť na samotný účel výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, pričom odvolací

súdzastávanázor,žeúčelomsamotnejvýzvypodľa§53ods.9Občianskehozákonníkajeoboznámenie
pasívneho dlžníka (spotrebiteľa), ktorý riadne a včas neplní svoj dlh zo spotrebiteľskej zmluvy (ktorý sa
vykonáva v pravidelných mesačných splátkach) o tom, že ak nesplní splátku, s ktorou je v omeškaní
viac ako 3 mesiace, je veriteľ (obchodník) oprávnený pre túto omeškanú splátku vyhlásiť mimoriadnu
(predčasnú) splatnosť celého dlhu. Sekundárne je podľa názoru odvolacieho súdu účelom ustanovenia

podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a samotnej výzvy podľa daného ustanovenia i mobilizácia
pasívneho dlžníka (spotrebiteľa) k tomu, aby uhradil svoju splatnú peňažnú mesačnú pohľadávku, s
ktorou je v omeškaní viac ako 3 mesiace a pre ktorú má veriteľ zákonnú možnosť vyhlásiť mimoriadnu
splatnosť úveru (bez ohľadu na to, že by bol spotrebiteľ v omeškaní už i so skoršími mesačnými
splátkami), čím by zamedzil možnosti veriteľa vykonať závažnú zmenu v obsahu záväzku zo strany

veriteľa v podobe zmeny spôsobu splácania existujúceho dlhu, resp. straty výhody splátok.

20. Pri chápaní účelu samotného ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a výzvy zakotvenej
v danom ustanovení v zmysle vyššie uvedeného, resp. s ohľadom na ich účel (zmysel), a to i s
dôrazom na samotný následok, ktorý môže nastať (strata výhody splátok), odvolací súd má za to, že

práve uvedenie konkrétnej splátky, s ktorou je dlžník viac ako 3 mesiace v omeškaní, je rozhodujúcou
skutočnosťou, ktorá musí byť vo výzve (výzva podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka) určito
vyjadrená. Výlučné uvedenie výšky dlhu, s ktorým je spotrebiteľ v omeškaní nepostačuje k tomu, aby
spotrebiteľ mohol posúdiť, ktorá (splatná) splátka je spôsobilá vyvolať následok v podobe vyhlásenia
predčasnej splatnosti dlhu, resp. ktorú považuje obchodník za relevantnú pre jeho následný postup a v

konečnom dôsledku, ktorú ak dlžník (následne/dodatočne po splatnosti) uhradí, zmarí zákonnú možnosť
veriteľa uskutočniť zmenu v obsahu záväzku v podobe straty výhody splátok úveru spotrebiteľom, a to
pre porušenie povinnosti spotrebiteľa plniť dlh rozvrhnutý do vopred dojednaných mesačných splátok
riadne a včas. Podľa názoru odvolacieho súdu je dôvodný výklad, v zmysle ktorého za určitú výzvu
možno považovať len výzvu, v ktorej veriteľ vyjadril konkrétnu splátku, s ktorou je dlžník v omeškaní

viac ako 3 mesiace a pre ktorú upozorňuje dlžníka, že pristúpi k vyhláseniu predčasnej splatnosti dlhu
za predpokladu, že nebude dodatočne uhradená. Inak povedané, nejaví sa ako logický výklad, podľa
ktorého by sa za určitú výzvu mala považovať výzva, v ktorej veriteľ (obchodník) úhrnom vyjadrí sumu
(častokrát i sumu celkového dlžného úveru od počiatku omeškania dlžníka), ktorú má dlžník uhradiť
spolu s výzvou na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, ak daná úhrnná suma (splatná suma)

nebude (dodatočne) uhradená. Napokon, možno zastať názor, že účelom ustanovenia § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka a samotnej výzvy nie je donútiť spotrebiteľa k úhrade celého zameškaného
dlhu (od počiatku omeškania dlžníka s jednotlivými splátkami), ale zmobilizovať dlžníka k tomu, aby
uhradil (minimálne) konkrétnu splátku, s ktorou je v omeškaní viac ako 3 mesiace a pre ktorú ho veriteľ
upozorňuje na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti dlhu. Ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho

zákonníka je pri spotrebiteľských sporoch potrebné chápať ako zákonný mantinel (ktorý je potrebné
dodržať popri ustanovení § 565 Občianskeho zákonníka) poskytnutia vyššej ochrany slabšej strany
pri možnosti postupu veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka a nie len ako zákonný predpoklad,
ktorý je potrebné formálne (akokoľvek) naplniť (bez zreteľa na jeho účel a následok ku ktorému môže
smerovať) k tomu, aby veriteľ (obchodník) mohol prikročiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti dlhu.

Napokon, podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné na inštitút mimoriadneho zosplatnenia úveru v
spotrebiteľských sporoch nahliadať ako na závažnú zmenu v obsahu záväzku a ako na krajné možné
riešenie, ktoré nasleduje po tom, čo veriteľ naplnil účel (nie len formálne) ustanovenia § 53 ods. 9Občianskeho zákonníka, ktoré v spotrebiteľských sporoch pristupuje k ustanoveniu § 565 Občianskeho
zákonníka ako zákonných dôsledok zvýšenej ochrany slabšej strany záväzkovoprávneho vzťahu.

21. Uvedený právny názor odvolací súd podporuje aj príkladmo poukazom na uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5Cdo/197/2020 zo dňa 26.06.2024 (na ktoré poukazoval aj súd prvej inštancie),
konkrétne bod 12.2 až 12.3, v ktorom sa uvádza, že „V súvislosti s úpravou režimu straty výhody
splátok zákonodarca v § 53 ods. 9 OZ zavádza nové pravidlo, z ktorého vyplýva, že veriteľ (v postavení
dodávateľa) môže požadovať splnenie celého dlhu pre nesplnenie niektorej zo splátok za podmienok, že

uplynuli 3 mesiace od omeškania so zaplatením príslušnej splátky, a že upozornil dlžníka (v postavení
spotrebiteľa) v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Účinnosť uplatnenia práva
veriteľa podľa § 565 OZ je teda podmienená tým, že veriteľ v uvedenej lehote pred uplatnením tohto
práva upozornil dlžníka na to, že toto právo využije. Bez takéhoto včasného upozornenia je uplatnenie
neúčinné. Z ustanovenia § 565 veta druhá OZ vyplýva iba to, že veriteľ môže žiadosť o jednorazové
vrátenie nesplatenej dlžnej sumy využiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky a môže

tak urobiť až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením zmeškanej splátky (§ 53 ods. 9
OZ). V prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v súlade s
ustanovením § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné,
aby už v tejto výzve (upozornení spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto
práva) presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne môže zosplatniť celý

dlh. Identifikácia splátky je potrebná z dôvodu identifikácie prvého dňa plynutia premlčacej doby, ale
i pre potrebu vedomosti dlžníka o tom, zaplatením akej sumy zabráni zosplatneniu úveru (porovnaj
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/149/2021). Je to podstatná informácia najmä v situáciách,
pokiaľ predtým došlo k čiastočnému plneniu a dlžná suma sa mohla kumulatívne tvoriť aj dlhšie,
pričom ale neboli naplnené podmienky, kedy by mohol byť úver zosplatnený celý. Ak veriteľ oznámi iba

dlžnú sumu s upozornením na možnosť zosplatnenia celého úveru, môže byť spotrebiteľ pomýlený a
v dôsledku informačnej asymetrie môže byť poškodený. Tieto skutočnosti neboli rozhodnutiami súdov
nižších inštancií vzaté do úvahy.“ Obdobný právny názor bol najvyšším súdom vyjadrený aj v rozsudku
sp. zn. 5Cdo/188/2023 zo dňa 31.07.2024, najmä bod 23. odôvodnenia, ako i v uznesení sp. zn.
5Cdo/2/2023zodňa25.01.2024,najmäbod14.2.Odvolacísúdsasvyššieuvedenýmprávnymnázorom

dovolacieho súdu stotožňuje. Napokon dňa 04.06.2025 prijalo občianskoprávne kolégium rozhodnutie
(uverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 3/2025 pod R 34/2025, vychádzajúce z
uznesenia 6Cdo/152/2022 zo dňa 13.02.2025) s právnou vetou: „Bez konkretizácie splátky, pre ktorú
prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň
zákonom určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v

znení účinnom do 31. októbra 2024). Právny úkon nekonkretizujúci splátku je preto nedostatočne určitý,
sankcionovaný neplatnosťou (podľa § 37 ods. 1 OZ)“.

22. Z uvedeného teda vyplýva, že ak nedošlo k platnému mimoriadnemu zosplatneniu pohľadávky zo
spotrebiteľského úveru pre absenciu konkretizácie splátok vo výzve podľa § 53 ods. 9 Občianskeho

zákonníka v znení účinnom do 31.10.2024, je potrebné ustáliť, že v rámci postúpenia pohľadávky banky
na iný subjekt išlo s poukazom na § 92 ods. 8 zákona o bankách o postúpenie v rozpore so zákonom,
kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 OZ vylúčené/zakázané. Išlo teda o neplatný
právny úkon zmluvy o postúpení pohľadávky v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka s tým, že súd je na
absolútnu neplatnosť povinný prihliadať ex offo (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 1 Cdo 147/2017 zverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky č. 8/2018 ako judikát R 60/2018). V dôsledku toho súd prvej inštancie správne zamietol žalobu
žalobcu vo zvyšnej časti pre nedostatok jeho aktívnej vecnej legitimácie.

23. K ďalším námietkam žalobcu, odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie správne neprihliadol na

závery uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/123/2022 zo dňa 30.01.2024, nakoľko uvedené
rozhodnutiesatýkalodovolacejotázky,kedyzačínaplynúťpremlčaciadobapripredčasnezosplatnenom
úvere, ktorý má charakter spotrebiteľského právneho vzťahu a nezaoberalo sa dovolacou otázkou,
týkajúcou sa náležitosti výzvy v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do
31.10.2024. V rámci odôvodnenia len okrajovo Najvyšší súd SR uviedol, že v zosplatnení sa nevyžaduje

uvedenie konkrétnej splátky, avšak bližšie svoj záver neodôvodnil, čo v konečnom dôsledku zo strany
súdu prvej inštancie ani rozporované nebolo. Rovnako tak súd prvej inštancie uviedol, že „mimoriadnu
splatnosť úveru právny predchodca žalobcu vyhlásil ku dňu 23.10.2017 pre omeškanie splátky splatnej
dňa 20.07.2017, s ktorou boli síce žalovaní ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti v omeškaní 3mesiace, avšak toto svoje právo uplatnil bez toho, aby presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú
jednorazovo a predčasne môže zosplatniť celý dlh“. Z uvedeného teda aj podľa názoru odvolacieho súdu
vyplývalo, že súd prvej inštancie síce uznal vyhlásenie mimoriadnej splatnosti pre omeškanie konkrétnej

splátky (tvrdenej žalobcom), avšak následne sa zaoberal tým, či táto splátka bola konkretizovaná aj vo
výzve zo dňa 27.07.2017 a správne dospel k záveru, že vo výzve zo dňa 27.07.2017 pôvodný veriteľ
Slovenská sporiteľňa, a.s. vyzval žalovaných na úhradu dlžných splátok vo výške 1.633,08 eura (bod
18. odôvodnenia), t.j. bez konkretizácie konkrétnej omeškanej splátky. Teda súd prvej inštancie správne
ustálil, že z vykonaného dokazovania konkrétnu splátku, pre ktorú došlo k zosplatneniu, nebolo možné

spoľahlivo určiť, a teda nebolo možné ani dospieť k záveru, že k uplatneniu práva došlo za splnenia preň
zákonom určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení
účinnom do 31. októbra 2024). Právny úkon nekonkretizujúci splátku preto súd prvej inštancie správne
považoval za nedostatočne určitý, sankcionovaný neplatnosťou (podľa § 37 ods. 1 OZ), v dôsledku čoho
aj mimoriadne zosplatnenie bolo neplatným právnym úkonom pre nedodržanie zákonom stanoveného
postupu. Keďže išlo o posudzovanie úkonov v znení účinnom do 31. októbra 2024, súd prvej inštancie

sa správne nezaoberal právnou úpravou v znení účinnom od 01. novembra 2024 a už vôbec nebolo jeho
povinnosťou nazerať na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR v intenciách novelizovanej právnej
úpravy, preto odvolací súd túto odvolaciu námietku žalobcu považoval za nedôvodnú.

24. Záverom odvolací súd dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
stranami sporu. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvedené konštantne pripomína a odvolací súd
sa s týmto v plnej miere stotožňuje, preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je

plne realizované právo strany sporu na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III.
ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Naviac, z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že
súd prvej inštancie jasne uviedol, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil,
aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadrili žalovaní a aké prostriedky procesnej
obrany použili. Následne jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne

argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, a ako vec právne posúdil, čím aj podľa názoru odvolacieho
súdu naplnil všetky atribúty, aby jeho odôvodnenie bolo presvedčivé. Odvolací súd teda dospel k záveru,
že súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, pričom
dostatočným spôsobom a zároveň rozsiahlo odôvodnil rozhodnutie, uviedol zásadné dôvody podstatné

pre rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj myšlienkovú líniu, ktorou sa súd prvej inštancie riadil
pri právnom posúdení veci. Odvolací súd je tiež toho názoru, že odôvodnenie rozhodnutia obsahuje
základné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie, spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
a za existujúci odvolací dôvod nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv strany sporu, ale len to, že by ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, ktorá situácia

v predmetnej veci však nenastala. Samotná skutočnosť, že odôvodnenie nezodpovedá predstavám
strany sporu, nezakladá vadu jeho odôvodnenia.

25. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1, 2 a 3 CSP ako vecne správne potvrdil.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 CSP v
súvislosti s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešným žalovaným v 1.
a 2. rade nepriznal nárok na náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi z dôvodu, že im žiadne
trovy odvolacieho konania nevznikli, nakoľko nevykonali v rámci odvolacieho konania žiadny procesný

úkon, ako ani nepodali písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu.

27. Odvolací súd prijal toto rozhodnutie v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).