Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. február 2025

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 8C/143/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115206808
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kordošová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2025:2115206808.33

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Janou Kordošovou v spore medzi stranami žalobkyne: A. B.,

narodená XX.XX.XXXX, C. XXX/XXX, D., zastúpená: POLAKOVIČ & PARTNERS s. r. o., Štúrova
16/12, Bratislava, a žalovanej: Fakultná nemocnica Trnava, IČO: 00 610 381, Andreja Žarnova 11,
Trnava, zastúpená: Advokátska kancelária SPÁL & Partners s. r. o., Kapitulská 12, Trnava, za účasti
intervenientanastranežalovanej:KOOPERATIVApoisťovňa,a.s.ViennaInsuranceGroup,IČO:00585
441, Štefanovičova 4, Bratislava, zastúpená: JUDr. Baltazár Mucska, advokát, Vajnorská 55, Bratislava,
o náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba sa zamieta.

II. Stranám sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa ako pacientka Fakultnej nemocnice Trnava sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa
26.3.2015, po čiastočnom späťvzatí a pripustení zmien petitu, naposledy na pojednávaní dňa 27.4.2018,
domáhala voči žalovanej nemocnici, kde jej bola amputovaná ľavá horná končatina v predlaktí,
odškodnenia za svoju bolesť vo výške 3.144 eur a za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške
97.621,20 eur, tiež priznania úrokov z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 3.144 eur odo dňa
15.7.2015 až do zaplatenia a náhrady trov konania.

2. V poradí prvým rozsudkom č. k. 8C/143/2015-244 z 13.6.2018 v spojení s opravným uznesením
č. k. 8C/143/2015-259 z 13.7.2018 tunajší súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
88.896,60 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku; v časti uplatneného bolestného v sume 3.144
eur, v časti uplatneného úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 3.144 eur od 15.7.2015 do
zaplatenia a vo zvyšnej časti uplatňovanej náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia žalobu zamietol;
napokon priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanej a intervenientovi, spoločne a

nerozdielne, v rozsahu 76,44 %. Vec právne posúdil podľa ustanovení § 415 ods. 1; § 420 ods. 1, 2;
§ 444; § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb.; § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z.
o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a
doplnení niektorých zákonov; § 4 ods. 1, 2; § 5 ods. 1, 2, 5; § 8 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade
za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení iného zákona.

3. Vychádzal pritom zo skutkových zistení, že zdravotná starostlivosť poskytovaná žalobkyni v dňoch

X. E. X. XXXXXXX XXXX žalovanou ako poskytovateľom zdravotnej starostlivosti nebola poskytnutá
správne. ÚDZS (Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou) v rozhodnutí zo dňa XX.X.XXXX v
spojení s rozhodnutím predsedníčky ÚDZS zo dňa XX.XX.XXXX ustálil porušenie povinnosti správne
poskytnúť zdravotnú starostlivosť v tom, že počas hospitalizácie pacientky na neurologickom oddelenížalovanej v období od X.XX.XXXX A. X.XX.XXXX nebola u žalobkyne diferenciálne diagnosticky
doriešená brachiálna plexopathia vľavo s anamnestickým údajom svedčiacim pre Raynaudov syndróm
(bolesti ľavej hornej končatiny s cyanózou končekov prstov), zaznamenaným pri predchádzajúcom

vyšetrení pacientky na urgentnom príjme žalovanej dňa X.XX.XXXX aj s následnou indikáciou cievneho
vyšetrenia. U pacientky nebolo realizované elektrofyziologické vyšetrenie symptomatickej končatiny,
hoci v liečebnom pláne pri vstupnom vyšetrení pacientky dňa X.XX.XXXX bolo uvedené; tiež nebolo
realizované ani základné vyšetrenie periférnych pulzácií na symptomatickej končatine, čím nebola
dokončená diferenciácia neurologických symptómov a nebolo realizované cievne vyšetrenie, ktoré bolo

pri predchádzajúcom vyšetrení dňa X.XX.XXXX službukonajúcim neurológom odporúčané. Nespornou
bola škoda na zdraví žalobkyne, ktorej dňa XX.XX.XXXX v nemocnici amputovali časť ľavej hornej
končatiny. Sporným medzi stranami bolo vyhodnotenie, či ku vzniku škody na zdraví žalobkyne došlo
v príčinnej súvislosti s nesprávne poskytnutou zdravotnou starostlivosťou u žalovanej a včasnosť
uplatnenia nároku na súde. Súd prvej inštancie v prvom rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa dozvedela
o škodcovi bezprostredne po vykonaní operačného zákroku dňa XX.XX.XXXX, ktorý bol vykonaný

pracovníkmi Fakultnej nemocnice Trnava. Nárok na bolestné považoval za premlčaný, a preto ho vcelku
zamietol; pri rozhodovaní o výške odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia vychádzal zo
záverov súkromných znaleckých posudkov č. XX/XXXX chirurga a traumatológa B. F. G., B. (č. l. 24
a nasl. spisu); č. X/XXXX chirurga a traumatológa B. H. I. J. (č. l. 173 a nasl. spisu); č. X/XXXX psychiatra
B.B.K.(č.l.193anasl.spisu).Súdmalpreukázanúpríčinnúsúvislosťmedzinevykonanímindikovaného

vyšetrenia žalovanou, ktoré hrubé pochybenie malo za následok nezvratné odumieranie mäkkých tkanív
ľavého predlaktia s následnou amputáciou.

4. Na odvolanie všetkých strán sporu Krajský súd v Trnave ako súd odvolací uznesením č. k.
24Co/145/2019-396 z 8.9.2020 zrušil označený prvý rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie pre nepreskúmateľnosť z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia,
lebo v ňom absentovalo vzájomné hodnotenie dôkazov i posúdenie ich hodnovernosti. Odvolací súd
zdôraznil, že podľa ustálenej súdnej praxe od iných dôkazných prostriedkov sa dôkaz znaleckým
posudkom líši tým, že jeho hodnoteniu (podľa § 191 Civilného sporového poriadku) nepodliehajú
znalecké závery v zmysle ich odbornej správnosti. Súd hodnotí presvedčivosť posudku čo do jeho

úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie znaleckého nálezu a jeho súlad s ostatnými
prevedenými dôkazmi. Ide o špecifický a významný dôkaz, ktorý súd použije pri rozhodovacej činnosti
založenej na riešení odbornej otázky. Tiež bolo vytýkané tunajšiemu súdu, že sa nedostatočne
vysporiadal s konštatovanou preukázanou vecnou súvislosťou viacerými nadväzujúcimi dôkazmi, z
ktorých zhodnotenia dospel k príčinnej súvislosti, avšak jasne, zrozumiteľne ani dostatočne konkrétne

neuviedol prečo považoval argumenty protistrany za nesprávne a irelevantné.

5. Povinnosťou súdu prvej inštancie, ktorý je vždy viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§
391 ods. 2 Civilného sporového poriadku), bolo opätovne zrušenú vec prejednať, znova posúdiť
žalobou uplatnené nároky vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, stanoviť obdobie

ustálenia zdravotného stavu žalobkyne do takej miery, keď už bolo možné bodovo ohodnotiť bolestné
a sťaženie spoločenského uplatnenia, posúdiť dôvodnosť námietky premlčania nároku žalobkyne
na bolestné i na sťaženie spoločenského uplatnenia vznesenej žalovanou a intervenientom na jej
strane v priebehu súdneho konania, zaoberať sa predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody a
v nadväznosti na to výškou škody na zdraví žalobkyne. Následne v súlade s ustanovením § 191

Civilného sporového poriadku vyhodnotiť všetky významné dôkazy vykonané v konaní, a to najmä so
sústredením sa na sporné otázky. Najzásadnejšou napokon vystala otázka existencie príčinnej súvislosti
medzi opomenutím žalovanej (nevykonanie vyšetrení) a škodlivým následkom žalobkyne (amputácia
predlaktia).

6. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/37/2016 zo dňa 18.10.2017
(č. l. 129 a nasl. spisu) vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k.
14S/1/2015-109 zo dňa 14.4.2016 o zamietnutí žaloby Fakultnej nemocnice Trnava, ktorou sa domáhala
zrušenia rozhodnutia ÚDZS zo dňa XX.XX.XXXX o uložení pokuty 1.000 eur nemocnici za porušenie
zákona pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobkyni. V odôvodnení tohto rozsudku najvyššieho

súdu na strane 12 sa tiež uvádza, že záver krajského súdu o pochybení ohľadom nevykonania
cievneho a elektrofyziologického vyšetrenia, ktoré priamo viedli k následnej amputácii predlaktia ľavej
hornej končatiny, je predčasný a tento následok (amputácia v dôsledku nevykonania vyšetrení) nebolpredmetom správneho konania (konania o správnej žalobe). Predmetom bolo posúdenie dôvodnosti
uloženia pokuty za nevykonanie indikovaných vyšetrení.

7. Z obsahu súkromných znaleckých posudkov založených do spisu stranou žalobkyne (č. l. 24, 193)
i stranou žalovanej (č. l. 173) súd zistil, že žiadny z nich sa nevenoval posúdeniu zdravotného stavu
žalobkyne A. B. z hematologického hľadiska.

8. Keďže príčinná súvislosť (čo bolo najpravdepodobnejšou príčinou amputácie, resp. či tvrdené

nevykonané vyšetrenia s vysokou pravdepodobnosťou spôsobili škodlivý následok) sa skúmala až
v tomto občianskom súdnom konaní ako jeden z hlavných predpokladov pre priznanie nároku
žalobkyne na náhradu škody, súd pripustil ďalšie návrhy oboch strán sporu za účelom jej preukázania,
resp. vyvrátenia. V tejto súvislosti súd k svojráznym námietkam žalobkyne, aby sa neprihliadlo na
dôkaz odborným vyjadrením pre jeho oneskorené vypracovanie, či navrhnutie zo strany žalovanej
(intervenienta na jej strane) uvádza, že daná vec bola veľmi náročná (špecifickým predmetom

sporu vzhľadom na raritnú diagnózu žalobkyne) na predkladanie dôkazov z obidvoch strán. Odborné
vyjadrenie vo veci vypracovala znalecká organizácia L., ktorá poskytuje stanoviská z oblasti medicíny
pre celé územie krajiny, takže konanie sa predĺžilo i z tohto dôvodu. Od začiatku sporu sa vec procesne
komplikovala aj zo strany žalobkyne jej dispozičnými úkonmi (späťvzatie, zmena, rozšírenie žaloby);
tiež treba zdôrazniť, že žalobkyni bol rovnako poskytnutý dostatočný priestor na predkladanie dôkazov

ohľadom preukazovania ňou tvrdených skutočností. Doplnenie dokazovania tak nebolo jednoduché
vykonať, viac urýchliť, či predčasne ukončiť; hoci žalobkyňa je opačného názoru. Uznesenie o vyhlásení
dokazovania za skončené na pojednávaní dňa 10.3.2022 (t. j. o vedení konania, ktorým nie je súd podľa
§237ods.2CSPviazaný)tunajšísúduznesenímč.k.8C/143/2015-444zodňa25.3.2022zrušilavyzval
žalobkyňu na doplnenie skutkových tvrdení k existencii príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti

žalovanej a vznikom škody na zdraví žalobkyne. Nešlo o svojvoľné pripustenie ďalších návrhov strán
na doplnenie dokazovania zo strany súdu. Žalobkyňa následne v priebehu roka 2022 zabezpečovala
vypracovanie súkromného znaleckého posudku č. XX/XXXX znalca B. F. G., B. z odboru zdravotníctvo
odvetvie chirurgia a úrazová chirurgia, ktorého navrhla v konaní aj vypočuť a súd jej žiadosti vyhovel.

9. Zo znaleckého posudku č. XX/XXXX datovaného 20.6.2022 vyplynulo, že znalec B. G. považuje za
hlavný problém vzniku ťažkostí žalobkyne nerealizovanie cievneho vyšetrenia odo dňa X.XX.XXXX,
kedy bolo odporúčané pri vyšetrení žalobkyne na urgentnom príjme FN Trnava. Znalec predpokladal, že
ku komplikácii pri postupnom vzniku cievneho uzáveru, narastaní trombu na predlakťové tepny vľavo,
poškodení cievneho systému, embólii a nemožnosti rekanalizácie napriek enormnému úsiliu chirurgov

a následnej amputácii by neprišlo, pretože by bolo diferenciálnou diagnostikou skôr rozpoznané
poškodenie tepenného systému ľavej hornej končatiny u poškodenej, kde by elektrofyziologické
vyšetrenia ozrejmili, resp. vylúčili inú príčinu ťažkostí; avšak tieto neboli realizované, preto liečba nešla
správnym smerom, čo viedlo k nezvratnému poškodeniu mäkkých tkanív ľavej ruky a následnému vzniku
gangrény, ktorá sa už nedala ovplyvniť ani ďalšou liečbou na chirurgickom oddelení po odstupe 14 dní

od začiatku ťažkostí. Aj v náleze z XX.XX.XXXX neurológ konštatuje bolesť ľavej ruky najmä v spustenej
polohe, čo je typický príznak periférneho cievneho uzáveru, ktorý sa mal bližšie vyšetrovať. Nie je
zaznamenané vyšetrenie periférnych pulzácií na tepnách ľavej hornej končatiny dobre dostupných pri
bežnom fyzikálnom vyšetrení. Dňa XX.XX.XXXX sa žalobkyňa pri fyziatricko-rehabilitačnom vyšetrení
v C. M. C. G. X sťažovala na bolesť od ľavého lakťa nadol a fialové bolestivé prsty ľavej ruky,

pričom tento symptóm nebol takisto riešený ani vyšetrovaný. Aj tu sa stratil čas pri diagnostike ťažkostí
poškodenej, konštatoval znalec. Okrem iného je podľa B. G. zarážajúce, že zistená anémia žalobkyne
sa nijako nezačala liečiť počas hospitalizácie žalobkyne v dňoch X.-X.XX.XXXX na neurologickom
oddelení žalovanej, ani v domácom prostredí po prepustení, napr. preparátmi železa, čo je obligatórne
riešenie do zistenia príčiny odborným vyšetrením hematológa, eventuálne internistu. Prvé pohmatové

vyšetrenie pulzácii realizoval až chirurg pri príjme žalobkyne na ich oddelenie vo FN Trnava dňa
XX.XX.XXXX, kedy už boli zmeny nezvratné a zistená nehmataná pulzácia. Aj v tom čase boli prítomné
známky anemizácie bez doterajšej liečby, čo prispelo k horšiemu prekrveniu periférnych tkanív najmä
na koncových častiach tela ako sú aj ruky. Jednalo sa tu o súbeh ochorení prebiehajúcich v čase
od X.-XX.XX.XXXX, a to: periférny vestibulárny syndróm, liečený symptomaticky a zároveň periférny

tepenný cievny uzáver na ľavej ruke, neliečený do XX.XX.XXXX, a teda neskoro spoznaný v liečbe.
Žiadny lekár vyšetrujúci žalobkyňu v uvedenom čase jej nevyšetril základnú vec, a to prítomnosť pulzácii
na tepnách ľavej aj pravej hornej končatiny, čo je zásadná chyba a non lege artis postup, napriek
opakovaneuvádzanýmtypickýmanamnestickýmúdajompretentotypochorenia,rozpoznanýchirurgomaž dňa XX.XX.XXXX. Od tohto dňa bol podľa znalca vedený správny spôsob liečby na chirurgickom
oddelení žalovanej, avšak už neskoro. Mieru pravdepodobnosti vzniku škodlivého následku v dôsledku
označených nesprávnych postupov označil znalec za vysokú s ohľadom na skutočnosť, že ambulantnou

formou sa vyšetrenia vykonávajú komplikovane a počas hospitalizácie žalobkyne u žalovanej v dňoch
X.-X.XX.XXXX mohli byť vykonané rýchlejšie s adekvátnou reakciou na príslušnú diagnózu, pričom je
predpoklad, že mohlo dôjsť k záchrane končatiny. Strata 14 dní od začiatku príznakov je dostatočne
dlhá doba na to, aby narástol v tepnách apozičný trombus, čiže postupné uzatvorenie ciev od prstov
k predlaktiu, čo viedlo k fatálnej tromboembolii s nutnosťou amputácie. Znalec zhrnul, že postup

chirurgov od XX.-XX.XX.XXXX bol lege artis; postup ostatných lekárov, ktorí žalobkyňu videli od X.-
XX.XX.XXXX taký nebol. Znalec nenachádzal inú konkrétnu udalosť, ktorá by okrem nevykonania
cievneho, angiografického, hematologického a elektrofyziologického vyšetrenia mohla ovplyvniť vznik
komplikácii v liečbe žalobkyne, ktoré viedli k amputácii jej ľavého predlaktia. Záverom B. G. v posudku
spomenul nález hematologičky potvrdený dňa X.XX.XXXX v hematologickej ambulancii C. G. N. E. B.
O. (B. J.) - tzv. syndróm lepivých doštičiek, čo je porucha funkcie doštičiek pri zrážaní krvi v zmysle

zvýšenej tvorby zrazenín vplyvom zhlukov doštičiek, ktoré svojimi patologickými vlastnosťami môžu
spôsobiť uzáver cievy napriek správne nastavenej liečbe, čo mohlo byť aj v danom prípade v roku XXXX.

10. Dňa 16.1.2023 na pojednávaní znalec doplnil, že podľa jeho názoru by včasná liečba odvrátila
amputáciu aj pri diagnostikovaní syndrómu lepivých doštičiek už v danej dobe. Nebol to totiž jediný

dôvod uzavretia tepny, ale zohrával tam úlohu ten stratený čas, aby sa mohla nasadiť adekvátna
liečba, keďže tepenný uzáver nemáva väčšinou iba jednu príčinu. Neurológovia počas hospitalizácie
žalobkyne v dňoch X.-X.XX.XXXX celý čas riešili bolesti krčnej chrbtice, stuhnuté trapézové svalstvo,
nereagovali na fialové končeky prstov žalobkyne, ktoré naznačujú nedokrvenie. Tento anamnestický
údaj spolu s pohmatovým vyšetrením prítomnosti pulzu v tepnách by mohol viesť k správnemu

a včasnému nasadeniu liečby a k záchrane končatiny. Postup chirurgov odo dňa XX.XX.XXXX bol
správny, avšak oneskorený. K upchávaniu tepny dochádzalo postupne od X.XX. A. XX.XX.XXXX so
vznikaním postupne sa zhoršujúceho uzáveru. Znalec bol názoru, že ak by sa liečba nasadila včas,
tak by zabrala s veľkou pravdepodobnosťou. Tiež však pripustil, že syndróm lepivých doštičiek hral
podstatnú, zrejme rozhodujúcu úlohu. Jedná sa o vrodené ochorenie a pacientka sa nesťažovala na

hematologicképroblémy,pretoniktonepredpokladal,žebymohlospôsobiťuzáver.Kdanejproblematike
by sa vedel vhodnejšie vyjadriť znalec z odboru hematológie. Na otázku, či liečba nebola účinná kvôli
syndrómu lepivých doštičiek odpovedal znalec, že podľa neho nie, dôležitý bol stratený čas. Uviedol
zároveň, že o chorobe doštičiek sa v čase amputácie nevedelo. Mohol to byť spúšťací faktor. Až niekoľko
hematológov po dlhšej dobe došlo na to, že žalobkyňa trpí týmto syndrómom. Ide o veľmi raritné

ochorenie; znalec sa s takýmto komplikovaným prípadom vo svojej praxi nestretol.

11. Následne žalobkyňa cestou právneho zástupcu zhrnula, že bolo preukázané výsluchom znalca
i jeho znaleckým posudkom, že ak by žalovaná postupovala lege artis pri hospitalizácii žalobkyne na
neurologickom oddelení v dňoch X.-X.XX.XXXX, amputácii jej ľavého horného predlaktia by sa s veľkou

pravdepodobnosťou dalo predísť, keď v medicínskych sporoch postačuje na preukázanie príčinnej
súvislosti aj deklarovanie pravdepodobnosti, teda nevyžaduje sa 100% istota. Tiež argumentovala, že do
konania na preukázanie svojich tvrdení a dôvodnosti uplatneného nároku predložila tri znalecké posudky
i rozhodnutia ÚDZS, pričom strana žalovanej zatiaľ svoje tvrdenia o neexistencii príčinnej súvislosti
nijako nepodložila.

12. Žalovaná namietala v rámci procesnej obrany, že ani výsluchom znalca sa nepodarilo preukázať
tvrdenie žalobkyne, že nevykonanými cievnymi vyšetreniami by sa predišlo amputácii. V podaní
z 30.1.2023 žalovaná zdôraznila, že B. G. sa vyjadroval iba o svojom predpoklade, avšak vzťah príčiny
a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený. Ak je príčinou vzniku škody iná skutočnosť,

zodpovednosťzaškodunenastáva;príčinouvznikuškodymôžebyťlentáokolnosť,bezktorejexistencie
by škodlivý následok nenastal. Strana žalovanej tiež spochybnila odborné zameranie znalca chirurga
vo vzťahu k vyjadreniam týkajúcim sa zisteného syndrómu lepivých doštičiek, čo aj sám znalec potvrdil,
že sa jedná o odbor hematológie.

13. S ohľadom na konštatovanie znalca B. G., ktorého ako dôkaz do konania navrhla strana žalobkyne,
že tzv. syndróm lepivých doštičiek diagnostikovaný žalobkyni rok po amputácii mohol spôsobiť napriek
správne nastavenej liečbe uzáver jej cievy vedúci k amputácii, znížila sa tým presvedčivosť jeho tvrdenia
o vysokej pravdepodobnosti amputácie predlaktia v dôsledku včasného nevykonania odporúčanýchvyšetrení v nemocnici u žalovanej počas hospitalizácie žalobkyne. Súd preto pripustil ďalší dôkaz
navrhnutý žalovanou v podaní z 30.1.2023 a intervenientom na strane žalovanej na pojednávaní
dňa 20.2.2023, a to vypracovanie súkromného odborného vyjadrenia hematológa. Na pojednávaní

dňa 23.3.2023 intervenient uviedol, že požiadal znalecký ústav forensic.sk o vypracovanie odborného
vyjadrenia, kde sa predpokladá spolupráca znalcov z viacerých odvetví.

14. Odborné vyjadrenie forensic.sk Inštitútu forenzných medicínskych expertíz s. r. o., znaleckej
organizácie v odbore Zdravotníctvo a farmácia, O. C. X, O. K. XX/XXXX z XX.X.XXXX bolo po viacerých

urgenciách a predĺženiach sudcovskej lehoty na základe dôvodných žiadostí predkladateľa v súlade s
§ 118 CSP založené do spisu intervenientom dňa 8.10.2024.

15. Predtým doručila žalobkyňa súdu svoje podanie datované 19.6.2024, v ktorom uvádzala, že
intervenient je pasívny; podáva nepravdivé informácie ohľadom posudzovania zdravotnej dokumentácie
žalobkyne, ktorú znalecká organizácia nemala kompletne k dispozícii; nezisťovali kto je aktuálne

všeobecným lekárom žalobkyne; nepožiadali žalobkyňu o súčinnosť. Žiadala preto, aby súd v čo
najkratšom čase rozhodol, bez prihliadnutia na odborné vyjadrenie alebo iný dôkaz zo strany
žalovanej. Výpis zo zdravotnej dokumentácie žalobkyne bol odovzdaný intervenientovi dňa 8.2.2024,
pričom do troch mesiacov nebolo vyjadrenie vypracované. Strana žalovanej mala päťkrát dlhšiu
lehotu na predloženie dôkazu ako mala žalobkyňa, čím podľa žalobkyne nebola poskytnutá zvýšená

ochrana žalobkyni ako slabšej strane sporu, ale ani zabezpečené rovné postavenie strán pri
uplatňovaní prostriedkov procesného útoku a obrany. Zopakovala požiadavku, aby sa na ďalšie dôkazy
v konaní už neprihliadalo. Vytýkala súdu, že toleruje zjavne bezúspešné bránenie práva zo strany
intervenientaižalovanejaúčelovoimumožňujepredlžovaniekonaniavyčkávanímnanepotrebnýdôkaz.
Namietala obsah vyjadrení B. H. a J. B. A. predložených žalovanou, ktoré považovala žalobkyňa za

nepreskúmateľné, zaujaté (išlo o zamestnancov žalovanej) bez možnosti prihliadnuť na ich relevanciu.

16. Keďže súd po zrušení svojho uznesenia zo dňa 10.3.2022 o vyhlásení dokazovania za skončené,
ktorým nebol viac viazaný, takéto uznesenie znova nevyhlásil, lebo dôkazné bremeno o existencii
príčinnej súvislosti medzi opomenutím nemocnice a škodou nepovažoval stále za unesené, dokazovalo

sa ďalej. Na pojednávaní dňa 14.10.2024 sa oboznámil s odborným vyjadrením L.. Z jeho záverov
vyplynulo, že u žalobkyne bola na základe neúplného hematologického vyšetrenia B. J. v ambulancii C.
P. N. Q. P. E. M. G., H. E. R. C.. G. N. E. B., E. XX, O. dňa X.XX.XXXX (t. j. cca rok po trombotickej
príhode vo FN TT dňa XX.XX.XXXX) stanovená diagnóza vrodenej trombofílie, tzv. syndrómu lepivých
doštičiek (SPS – sticky platelet syndrome) typu I., u ktorého sa predpokladá autozomálne dominantná

dedičnosť. Prítomnosť SPS u žalobkyne podľa odborného vyjadrenia veľmi dobre mohla spolu
s prítomnými viacpočetnými získanými rizikovými faktormi významne prispieť k procesu uzatvárania
ľavej ramennej tepny. Pacienti s týmto syndrómom často nedostatočne odpovedajú na antikoagulačnú
liečbu (napr. heparín, warfarín, priame antikoagulanciá); účinnou tromboprofylaxiou pre týchto pacientov
je protidoštičková liečba a základným liekom je nízko dávkovaná kyselina acetylsalicylová (LD ASA).

Po stanovení diagnózy SPS bola žalobkyni hematológom odporučená práve neohraničená liečba s LD
ASA a pri jej intolerancii použitie inej antiagregačnej (protidoštičkovej) liečby. Pri neužívaní takejto
liečby je predpoklad vysokého rizika vzniku opakovaných re-uzáverov tepien. V súčasnosti však nie
sú dostupné žiadne výsledky randomizovaných klinických štúdií, ktoré by mohli tento predpoklad
podporiť. Vyšetrenie angiológom, resp. cievnym chirurgom bez bližšieho určenia jeho načasovania

bolo dňa X.XX.XXXX podľa odporučenia B. O. jednoznačne indikované, vzhľadom na bolesti ľavej
hornej končatiny s cyanózou končekov prstov. Tento nález bolo nevyhnutné ďalej diagnosticky riešiť.
Znalecká organizácia určila najpravdepodobnejší moment ustálenia zdravotného stavu menovanej
pre účely posúdenia sťaženia spoločenského uplatnenia zo somatického hľadiska deň XX.XX.XXXX.
K odškodneniu položkou psychických následkov sa nevyjadrila. Na vypracovaní odborného vyjadrenia

sa aktívne podieľal aj J. B. S. G., J., hematológ, odborný konzultant znaleckej organizácie, emeritný
prednosta Kliniky hematológie a transfúziológie S. H. L. R. I. B.. Znalecká organizácia určila B. I.
F., J. znalcom, ktorý môže komplexne potvrdiť správnosť tohto odborného vyjadrenia a podať ďalšie
vysvetlenia či doplnenia. Znalecká organizácia pripojila znaleckú doložku, že si je vedomá následkov
vedome nepravdivého znaleckého úkonu.

17. Strany na tomto pojednávaní dňa 14.10.2024 uviedli prostredníctvom svojich zástupcov zhrnutie
doterajších tvrdení v rámci procesného útoku i obrany. Strana žalobkyne zdôraznila oneskorenie v liečbe
spôsobené nevykonaním cievnych vyšetrení indikovaných dňa X.XX.XXXX, a to počas následnejhospitalizácie žalobkyne u žalovanej na neurologickom oddelení v dňoch X. E. X.XX.XXXX, ktoré
oneskorenie o 10 až 12 dní bolo spomínané aj v odbornom vyjadrení inštitútu L.. B. G. predpokladal,
že ak by vyšetrenia boli vykonané včas, tak ku komplikácii u žalobkyne by nedošlo, pretože by

diferenciálnou diagnostikou bolo rozpoznané poškodenie tepenného systému ľavej hornej končatiny
a vyšetrenia by ozrejmili, resp. vylúčili inú príčinu ťažkostí. Včasnou diagnostikou a liečbou, ktorú
žalovaná opomenula vykonať, bolo možné podľa vyjadrenia znalca B. G. zo dňa 16.1.2023 predísť
amputácii. Žalobkyňa poukazovala na judikatúru Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej protiprávny
úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody, stačí že je jednou z príčin, a to príčinou dôležitou,

podstatnou a značnou (sp. zn. 6Cdo/25/2019 zo dňa 24.2.2022); rozsudok odvolacieho súdu, v zmysle
ktorého nemožno pripísať na ťarchu žalobkyne, že sama žalovaná porušením svojej povinnosti vykonať
indikované vyšetrenia znemožnila žalobkyni dokázať aký by bol následok postupu lege artis (rozsudok
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/51/2019 z 25.6.2019); nález Ústavného súdu SR, podľa ktorého
miera dôkazu o existencii príčinnej súvislosti medzi skúmanými javmi určená stupňom absolútnej
istoty....je z ústavnoprávneho hľadiska neprimeraná (sp. zn. II.ÚS 716/2016). Tiež upriamila pozornosť

na rozhodnutia ÚDZS v danej veci o uložení pokuty žalovanej v správnom konaní a že príčinnú súvislosť
nevylúčil ani Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3Sžo/37/2016. S poukazom na znalecký posudok č.
XX/XXXX a výsluch znalca B. G. má žalobkyňa za to, že presvedčila súd o existencii príčinnej súvislosti
medzi protiprávnym úkonom žalovanej a škodou vzniknutou žalobkyni. Zopakovala dôvody, pre ktoré
považujeodbornévyjadreniezanezákonnéažebolopredloženépovyše600dňochodpripusteniatohto

dôkazu. Oproti tomu porovnávala predkladanie dôkazov zo strany žalobkyne, ktoré malo byť podľa jej
názoru nerovnovážne, bez zohľadnenia slabšej strany sporu (nález ÚSSR II.ÚS XXX/XXXX), porušujúc
ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania, lebo žalobkyni súd nedal možnosť ďalšieho predĺženia
lehoty na predloženie znaleckého posudku, ktorý žalobkyňa doručila do 97 dní oproti značne dlhšej
lehote poskytnutej pre žalovanú. V čase pripustenia odborného vyjadrenia zo strany súdu považovala

žalobkyňa tento dôkaz za nadbytočný. S ohľadom na uvádzané námietky by sa na tento dôkaz nemalo
vôbec prihliadať a malo by sa čo najskôr rozhodnúť vo veci v zmysle petitu žaloby.

18. Žalovaná namietala voči tvrdeniam žalobkyne o zapríčinených prieťahoch pri predkladaní
kľúčového dôkazu v konaní, naopak vysvetľovala ako poskytovala spolu s intervenientom znaleckej

organizácii súčinnosť pri jeho zabezpečovaní, ktoré sa predĺžilo s ohľadom na náročnosť posudzovanej
problematiky. Poukázala na vzácne vrodené ochorenie žalobkyne tzv. syndróm lepivých doštičiek,
ktoré v čase hospitalizácie žalobkyne vo Fakultnej nemocnici v Trnave nebola schopná žalovaná
diagnostikovať, pretože v rozhodnom čase v roku XXXX a ani doposiaľ nedisponuje medicínskym
vybavením potrebným k diagnostike SPS. Žalobkyni predpísaná antikoagulačná liečba nezabrala nie

pre oneskorenie jej nasadenia, ale táto by nezaúčinkovala v ktoromkoľvek momente liečby, lebo je na
ňu rezistentná s ohľadom na zriedkavé ochorenie. Pri takýchto pacientoch ako žalobkyňa je účinná iná,
a to tzv. protidoštičková liečba. Intervenient zdôraznil, že k uzáveru tepny žalobkyne diagnostikovanému
dňa XX.XX.XXXX významne prispel vtedy nepoznaný syndróm lepivých doštičiek, ktorý je vrodeným
ochorením.

19. Na podrobnejšie vysvetlenie záverov z odborného vyjadrenia, ktoré spochybnili existenciu príčinnej
súvislosti medzi nekonaním nemocnice a stratou časti končatiny žalobkyne, súd vyslúchol znalca B. I.
F., J. dňa 20.2.2025. Na otázku súdu, že keby sa vyšetrenia indikované dňa X.XX.XXXX (ktoré sa mohli
a mali vykonať vo Fakultnej nemocnici Trnava počas hospitalizácie žalobkyne v dňoch X.-X.XX.XXXX a

keďže sa nevykonali, tak nemocnica dostala pokutu od ÚDZS) boli vykonali počas tejto hospitalizácie,
mohli by odhaliť syndróm lepivých doštičiek (SPS) a mohla sa nasadiť žalobkyni účinná liečba, znalec
uviedol, že odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá. Napriek podávaniu kombinácie liekov na
rozpustenie krvných zrazenín (kontinuálna antikoagulačná liečba heparínom a tiež do tepny podávaná
liečba trombolytikom – streptokináza) a správnych chirurgických postupov, ktoré boli aplikované v dňoch

XX.XX.XXXX E. XX.XX.XXXX, bolo u pacientky zaznamenané nelepšenie zdravotného stavu, čiže
táto nasadená liečba nebola účinná. Ak by sme ale hypotetizovali a pripustili, že by sa žalobkyni
počas jej prvej hospitalizácie bolo vykonalo pohmatové vyšetrenie pulzácii na jednotlivých anatomických
oblastiach jej ľavej končatiny a tiež napr. ultrazvukové vyšetrenie týchto ciev a finálne by sa na základe
nejakého hypotetického nálezu nasadila liečba (pravdepodobne by išlo o liečbu nízko molekulárnym

heparínom podávanú injekčne), my dnes ex post stále nemôžeme potvrdiť, že by táto liečba bola u nej
účinná natoľko, že by sa zabránilo neskorším komplikáciám. Je to preto, lebo my dnes vieme, že
žalobkyňa mala v tom čase syndróm lepivých doštičiek a okrem toho aj iné pridružené rizikové faktory,
ktoré vysoko pravdepodobne ovplyvňovali tzv. reológiu krvi (jej hustotu, resp. viskozitu) ale aj veľmipravdepodobne nejaký bližšie nešpecifikovateľný chorobný proces, či poruchu na úrovni endotelu (t.
j. vnútornej výstelky jej ciev). Znalecká organizácia analyzovala aj takú možnosť (opäť hypotetickú),
že keby sa aj žalobkyni v čase medzi X. E. XX. T. XXXX bolo bývalo vykonalo napr. hematologické

vyšetrenie, tiež sa nedá potvrdiť, že by nasadená liečba s istotou zabránila neskorším komplikáciám.
Opäť v hypotetickej rovine treba uviesť, že laboratórne vyšetrenie, ktorým je zdravotnícke zariadenie
schopné vyšetriť syndróm lepivých doštičiek, by sa nemalo vykonávať v čase, keď je u pacienta prítomná
aktívna trombóza alebo aktívna porucha koagulácie. B. F. zdôraznil, že táto problematika je extrémne
komplikovaná už pri medicínskych debatách, ešte komplikovanejšie je to interpretovať laikom a úplne

najväčší komunikačný problém je vysvetliť vec poškodenému. Riešením týchto otázok sa zaoberajú
medzinárodné hematologické spoločnosti, problematika sa vyvíja a doposiaľ nemáme dostatok silných
vedeckých dôkazov na tému komplexného manažmentu pacientov s takým typom poruchy zrážanlivosti
ako má žalobkyňa.

20. Na otázku strany žalobkyne, či by bolo vylúčené, že po vykonaní cievneho vyšetrenia v predmetnom

období hospitalizácie a následnej liečbe by sa amputácii predišlo, znalec uviedol, že sa nedá potvrdiť,
že by sa aj pri takom postupe bolo predišlo amputácii; hypoteticky je to tak možné potvrdiť ako aj vylúčiť,
je to niekde medzi. Vzhľadom na komplexnosť problému si znalec netrúfal uviesť mieru tohto pomeru.
Ak by v danom čase hospitalizácie žalobkyni bolo bývalo vykonané nejaké vyšetrenie zamerané na
cievny systém, tak znalec predpokladal, že by sa najprv indikovala konzervatívna liečba (neoperačná),

a to podávaním liekov na potlačenie zrážanlivosti krvi, resp. až rozpustenie už vzniknutého trombu.
Avšak práve u pacientov so syndrómom lepivých doštičiek je táto liečba (antikoagulancia heparínového
typu) neúčinná, čo sa v praxi môže prejavovať nelogicky; toto napríklad pozorovala aj konziliárna
hematologička dňa XX.XX.XXXX, ktorá vo svojom náleze píše, že si nevie vysvetliť ako je možné,
že pacientke sú podávané „šialené“ antikoagulanciá a nič to s ňou nerobí. My už ex post vieme o

diagnóze SPS, pričom pacienti s touto diagnózou by mali užívať inú ako antikoagulačnú liečbu, teda
nie liečbu heparínom, ale preparáty odvodené od kyseliny acetylsalicylovej (ASA). V danom prípade je
možné hovoriť o určitej „medicínskej ľsti“ v tom, že pacientka počas svojej hospitalizácie na chirurgickej
klinike Fakultnej nemocnice Trnava nereagovala ani na antikoagulačnú a veľmi málo na trombolytickú
liečbu, ktorá jej bola podávaná, pričom antiagreganciá (kam patrí ASA) by pravdepodobne účinkovali,

ak by sa v tom čase vedelo o jej diagnóze a boli by sa nasadili. Znalec na otázku zástupcu žalobkyne
zdôraznil, že žalobkyňa bola liečená dvoj-kombináciou obyčajne veľmi dobre účinných liekov, a to že sa
za daných okolností nepodal antiagregans by si netrúfal hodnoť ako zjavný nesprávny postup v liečbe.
V procese tvorby trombov u žalobkyne mohol zohrávať úlohu pokojne aj iný faktor, o ktorom my dnes
ani nevieme a ten faktor sa mohol týkať nejakej poruchy na úrovni endotelu (výstelky cievnej steny).

Citoval z operačného protokolu zo dňa XX.XX.XXXX operatéra J. B. A., ktorý okrem iného uvádzal:
„...zisťujeme ťažkú periartritídu a veľmi pracne vypreparujeme artériu ulnaris aj s jej vetvením“. Znalec
tým chcel zdôrazniť, že SPS mohol byť u žalobkyne pokojne asociovaný ešte s inou poruchou možno
autoimunitného, možno iného pôvodu.

21. Záverom žalobkyňa cestou zástupcu uviedla, že považuje svoj nárok za daný a preukázaný
v plnom rozsahu; odborné vyjadrenie inštitútu forensic.sk aj na to nadväzujúci výsluch znalca
sú podľa nej dôkazmi nezákonnými, predloženými v rozpore s právnym poriadkom. Prístup súdu
zhodnotila žalobkyňa ako prístup odporujúci právnym predpisom, základným princípom CSP a právam
žalobkyne garantovaným okrem iného aj Ústavou SR. Len z opatrnosti sa vyjadrila k ostatnému

výsluchu znalca, že existencia príčinnej súvislosti medzi žalobkyňou tvrdeným porušením povinnosti
žalovanej a škodou, ktorá jej vznikla, nemusí byť absolútna, lebo takéto hodnotenie miery dôkazu
existencie príčinnej súvislosti bolo nálezom Ústavného súdu SR II.ÚS 716/2016 vyhodnotené ako
neprimerané a z ústavnoprávneho hľadiska de facto za protiústavné. Žalobkyňa ďalej poukazovala na
skutočnosť, že sama žalovaná porušením svojej povinnosti vykonať indikované vyšetrenie znemožnila

žalobkyni dokázať, aký by bol následok poskytnutia zdravotnej starostlivosti lege artis, čo určite nie je
možné pripísať na ťarchu žalobkyne. Napokon zdôraznila, že nemožno považovať odborné vyjadrenie
za jediný dôkaz nadradený všetkým ostatným dôkazom predloženým aktívnou žalobkyňou ako slabšou
procesnou stranou, ktorá stála proti trnavskej nemocnici a poisťovni, ktorá je globálnou spoločnosťou
so stámiliónovými tržbami.

22. Žalovaná navrhla, aby súd žalobu zamietol ako nedôvodnú a priznal jej náhradu trov konania
v celom rozsahu. Odmietla tvrdenia žalobkyne o nezákonnosti kľúčového dôkazu, ktorý zabezpečila do
konania strana žalovanej. Výsluchom znalca B. F. bolo podľa žalovanej preukázané, že aj skôr vykonanéindikované vyšetrenia a nasadená liečba žalobkyni by s najvyššou pravdepodobnosťou neúčinkovali
s prihliadnutím na vývoj jej zdravotného stavu po nasadení liečby, ktorý sa nezlepšil. Uvedené znamená,
že škodlivým následkom by sa zabrániť nepodarilo. V konaní nebola žalobkyňou preukázaná príčinná

súvislosť medzi opomenutím žalovanej a následkami žalobkyne vo forme zdravotných komplikácií,
nad ktorými vyjadrila žalovaná úprimnú ľútosť. Aj keby počas hospitalizácie bolo vykonané cievne
vyšetrenie, ktoré mohla podľa žalovanej podstúpiť žalobkyňa aj sama, tak by nasadená antikoagulačná
liečba žalobkyni vplyvnom jej vrodeného SPS neúčinkovala. Ďalej zástupkyňa žalovanej zdôraznila, že
Fakultná nemocnica Trnava v rozhodnom čase nedisponovala a ani doposiaľ nedisponuje medicínskym

vybavením, ktorým by bolo možné SPS diagnostikovať.

23. Intervenient prostredníctvom svojho právneho zástupcu uzavrel, že až do momentu vyhotovenia
odborného vyjadrenia od forensic.sk nevedel ani jeden znalec v konaní dostatočne určiť a vysvetliť svoje
závery o existencii resp. neexistencii príčinnej súvislosti medzi pochybením nemocnice a amputáciou
končatiny. Uvedená otázka bola vysporiadaná až na základe posledného dôkazu vykonaného v konaní.

Príčinná súvislosť nie je daná práve preto, že SPS v rozhodnom čase, teda od X.XX.XXXX do momentu
amputácie končatiny žalobkyne zistený nebol a ani byť v nemocnici nemohol. Výsluchom znalca B. F.
bolo preukázané, že práve syndróm lepivých doštičiek je príčinou, pre ktorú nastolená liečba u žalobkyni
nebolaúčinná.Sohľadomnauvedenénavrholrovnakožalobuzamietnuťapriznaťnáhradutrovkonania.

24. Žalobkyňou navrhovaný ďalší dôkaz iným znalcom z odboru hematológie už nebol pripustený, lebo
žalobkyňa mala cestou zástupcu poskytnutý priestor priamo dopytovať odborníka B. F. prítomného na
pojednávaní dňa 20.2.2025, ktorý obšírne opísal celú problematiku zdravotných komplikácií žalobkyne
aj z hematologického hľadiska a samotná žalobkyňa dňa 29.1.2024 na pojednávaní pripustila, že znalec
hematológ, ktorého oslovila ona pôsobí mimo územia SR, lebo pracuje v Českej republike. Ďalšie

odročenie pojednávania z tohto dôvodu považoval súd za nehospodárne.

25. Podľa § 415 Občianskeho zákonníka, každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku
škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Podľa § 420 Občianskeho zákonníka,
každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti (ods. 1). Škoda je spôsobená

právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto
činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú;
ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá (ods. 2). Podľa § 444
Občianskeho zákonníka, pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti poškodeného a
sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.

26. Podľa citovaného ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, škodca zodpovedá za škodu,
ktorúspôsobilporušenímprávnejpovinnosti.Poškodenámusívsporeokremprotiprávnosti(opomenutie
indikovanýchvyšetrení)avznikuškody(amputácia)preukázať,žejemedzinimivzťahpríčinnejsúvislosti
(amputácia v dôsledku opomenutia indikovaných vyšetrení). Preukazovanie príčinnej súvislosti má

pre úspech v spore mimoriadny význam. Existencia príčinnej súvislosti je nevyhnutná bez zreteľa na
to, či povinnosť náhrady škody sa zakladá na princípe zavinenia alebo na základe tzv. objektívnej
zodpovednosti.

27. V komentároch príslušných ustanovení sa príčinná súvislosť poníma výlučne pragmaticky. Postup

súdov pri zisťovaní existencie príčinnosti sa vysvetľuje tak, že súd sa po zistení škody zameria na to,
cˇi medzi skutočnosťami, ktoré prichádzajú do úvahy ako príčiny vzniku škody a škode predchádzajú je
protiprávnyúkon,príp.určitýmspôsobomkvalifikovanáškodnáudalosť,alebotakéskutočnosti,sktorými
sa podľa zákona spája zodpovednosť. Pri kladnom závere súd zisťuje, a to vzhľadom na okolnosti
konkrétneho prípadu, cˇi táto skutočnosť skutočne vznik škody spôsobila, cˇi by teda škodlivý následok

nebol nastal aj bez tejto skutočnosti (príčiny). Upozorňuje sa, že úsudok o zistenej príčinnej súvislosti
musí bytˇ v súlade s poznatkami vyplývajúcimi zo spoločenských a prírodných vied, ako i s pravidlami
logického myslenia. Správanie žalovaného (alebo špecifická okolnosť, za ktorú zodpovedá), ktoré viedlo
k poškodeniu žalobcu sa považuje za adekvátnu príčinu ujmy, ak je takej povahy, že značne, resp.
významným spôsobom zvyšuje pravdepodobnosť ujmy podobnej tej, ktorá vznikla (Števček, M., Dulak,

A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. Komentár. 2.
vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 1442 - 1472).28. Pôvodná judikatúra slovenských a českých súdov vychádza pri preukazovaní príčinnej súvislosti
prevažne z rozhodnutia Najvyššieho súdu (Rc 7/1979). Podmienku istého vzťahu medzi príčinou a
následkom potvrdili aj ďalšie rozhodnutia (uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 25 Cdo 168/2003).

V iných rozhodnutiach sa vyžadovalo, aby príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom
škody na zdraví bola bezpečne preukázaná (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 1 Cz 59/90,
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, Rc 21/92), resp. istá (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 25
Cdo 4758/2008). Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, atribútom príčinnej súvislosti je „priamosť“
pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a

vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí bytˇ preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak
je iba „sprostredkovaný“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 292/2006).

29. Spravidla sa na vzniku škody podieľa viacero príčin. Pre tieto prípady súdna prax stanovila, že
príčinnú súvislosť ako vzťah príčiny a následku je potrebné v prípade pôsobenia viacerých príčin (a
z nich vyplývajúcich následkov) chápať ako reťazenie príčin a následkov nielen v postupnosti vecnej,

ale i postupnosti časovej (Najvyšší súd CˇR, sp. zn. 32 Cdo 192/2007) a ďalej ak viac skutočností
spolupôsobilo pri vzniku škody, je podstatné určiť, či pôvodná skutočnosť je tou skutočnosťou, bez
ktorej by nedošlo ku škodlivému následku, alebo či k tejto skutočnosti pristúpila nová skutočnosť, ktorá,
bez ohľadu na pôvodné skutočnosti, samostatne pôsobila ako príčina škody. Ak je príčin vzniku škody
viac, pôsobia z časového hľadiska buď súbežne alebo následne, pričom sa časove neprekrývajú. V

takomto prípade je pre existenciu príčinnej súvislosti nevyhnutné, aby reťazec postupne nastupujúcich
príčin a následkov bol vo vzťahu k vzniku škody natoľko prepojený, že už z pôsobenia prvotnej príčiny
možno vyvodiť vecnú súvislosť so vznikom škodlivého následku (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 1 Cdo 105/2012 publikované pod č. 31/2013). Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25
Cdo 164/2018, aj keď nemožno vždy trvať na stopercentnom preukázaní príčinnej súvislosti medzi

postupom poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a úmrtím pacienta, existencia príčinnej súvislosti musí
byť preukázaná s vysokou mierou pravdepodobnosti, musí sa jednať o príčinu prevažujúcu, nestačí tu
iba nádej na vyliečenie, či všeobecné konštatovanie obvyklej 50 % pravdepodobnosti vyliečenia.

30.Každýnásledokma´obvykleniekoľkovzájomnesúvisiacichpríčinakaždápríčinamôžemaťniekoľko

vzájomne súvisiacich následkov. Príčina jednej skutočnosti môže byť sama následkom inej príčiny.
Prostredníctvom týchto kauzálnych väzieb sú vytvárané reťazce, ktoré sú v spätnom čase nekonečné.
Východiskom zistenia právne relevantnej príčinnej súvislosti je zásadné preukázanie príčinnej súvislosti
v prísne prírodovednom zmysle. Aby sme mohli hovoriť o takomto kauzálnom nexuse, je nutne´, aby
skutočnosť, ktorá ma´ byť príčinou, bola nutnou podmienkou („condicio sine qua non“) toho, že sa

následok uskutočnil práve tak, ako sa uskutočnil, t. j. daným spôsobom, v danom čase a v danom mieste.
Pre výsledok je príčinnou taká udalosť, ktorú si nemožno odmyslieť bez toho, že by nutne neodpadol
i sám výsledok (škoda); základnou obsahovou náležitosťou odôvodnenia rozhodnutia´ o príčinnej
súvislosti tak musí byť úvaha o kritériách, ktorými sa odlišujú právne podstatne´ príčiny od príčin právne
nepodstatných, a aplikácia týchto kritérií na konkrétny prípad (uznesenie Ústavného súdu ČR, sp. zn.

312/05).

31. Povinnosťou žalobkyne v konaní bolo preukázať tvrdenú skutočnosť, že podstatnou a nutnou
príčinou amputácie jej ľavého predlaktia (bez ktorej by ku škode nedošlo) bolo oneskorené vykonanie
indikovaných vyšetrení žalovanou, ktorých včasnosť by odvrátila s veľkou pravdepodobnosťou

(nevyžadovala sa 100% istota) škodlivý následok. Ak by sme si však hypoteticky odmysleli žalobkyňou
tvrdený hlavný predpoklad vzniku škody, teda v danom prípade by sa indikované vyšetrenia boli
vykonali včas, škodlivému následku (amputácii) by sa s veľkou pravdepodobnosťou nezabránilo
(neodpadolbyškodlivývýsledok).Odbornévyjadrenieznaleckejorganizácieforensic.skspolupracujúcej
s hematológom - na rozdiel od posudkov B. G. a B. K. predložených žalobkyňou i B. I. predloženého

žalovanou, ktorí sa k hematologickým nálezom žalobkyne odborne nevyjadrovali - i doplňujúci výsluch
znalca B. F. súd vyhodnotil z tohto dôvodu ako najpresvedčivejší čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu
a logickému, komplexnému odôvodneniu. Žalobkyňa v spore neuniesla dôkazné bremeno tvrdenia
o príčinnej súvislosti, lebo ňou predložené dôkazy (žiadny zo znaleckých posudkov, ani výsluch znalca
B. G., či rozhodnutia ÚDZS) nepreukázali uvedený predpoklad jej úspechu.

32. Súkromné odborné vyjadrenie ako kľúčový dôkaz bol do tohto konania vypracovaný znaleckou
organizáciou L. (v poradí 5. odborný posudok vo veci) na návrh strany žalovanej a až výsluchom znalca
z tejto organizácie na poslednom pojednávaní bola definitívne vyriešená najpodstatnejšia otázka tohtosporu, a to ne/existencia príčinnej súvislosti medzi nekonaním žalovanej (včasným neuskutočnením
indikovaných vyšetrení) a škodou, ktorá vznikla žalobkyni (amputácia ľavého predlaktia). Týmito
cievnymi vyšetreniami, ktoré sa vykonali až po 12 dňoch od ich prvotnej indikácie, za ktorý oneskorený

postup bola žalovanej uložená pokuta ÚDZS (čo však nemožno zamieňať s existenciou príčinnej
súvislosti, ktorá sa skúmala až v tomto spore; totožný právny názor vyslovil Najvyšší súd SR v rozhodnutí
sp. zn. 3Sžo/37/2016 z 18.10.2017), by sa však s veľkou pravdepodobnosťou neodvrátila škoda
spôsobená žalobkyni, pretože nasadená antikoagulačná i trombolytická liečba (obyčajne veľmi dobre
účinná) jej nezabrala, avšak nie pre plynutie času, ale v dôsledku existencie vzácneho ochorenia

tzv. syndrómu lepivých doštičiek (SPS) v kombinácii s doposiaľ nezisteným možným iným faktorom
(autoimunitného či iného pôvodu). Znalec B. F. pri výsluchu tiež pripustil, že antiagregačná liečba
(preparátmi odvodenými od kyseliny acetylsalicylovej – ASA) by bola pravdepodobne účinnejšia,
ak by sa v čase predchádzajúcom amputácii vedelo o raritnej diagnóze žalobkyne. SPS bol však
žalobkyni diagnostikovaný až špecializovaným hematologickým vyšetrením rok po amputácii (mimo
Fakultnej nemocnice Trnava, kde sa ani doposiaľ nevykonáva). Pričom znalec zdôraznil, že aj keby sa

žalobkyni v čase medzi X. E. XX. T. XXXX bolo bývalo hypoteticky vykonalo spomínané hematologické
vyšetrenie, ani potom sa nedá potvrdiť, že by nasadená antiagregačná liečba s istotou zabránila
neskoršímkomplikáciám.Dôležitájetiežskutočnosť,želaboratórnevyšetrenie,ktorýmješpecializované
zdravotnícke zariadenie (nie však žalovaná) schopné vyšetriť syndróm lepivých doštičiek, by sa nemalo
vykonávať v čase, keď je u pacienta prítomná aktívna trombóza alebo aktívna porucha koagulácie aká

bola u žalobkyni.

33. Znalec ďalej hypoteticky uvažoval, že ak by sa žalobkyni počas predchádzajúcej hospitalizácie
u žalovanej pred amputáciou bolo vykonalo odporúčané pohmatové vyšetrenie pulzácií na jednotlivých
anatomických oblastiach jej ľavej končatiny a tiež napr. ultrazvukové vyšetrenie ciev a finálne by

sa jej na základe nejakého hypotetického nálezu vtedy nasadila liečba (pravdepodobne by išlo o
antikoagulačnú liečbu heparínom podávanú injekčne), nemožno potvrdiť, že by táto liečba u žalobkyni
bola natoľko účinná, že by sa zabránilo neskorším komplikáciám. Dôvodom bol ešte neznámy
a u žalovanej nezistiteľný syndróm lepivých doštičiek a prípadné iné pridružené rizikové faktory, ktoré
vysoko pravdepodobne ovplyvňovali hustotu krvi žalobkyne i chorobné procesy vnútornej výstelky jej

ciev. Celková problematika je podľa vyjadrenia znalca extrémne komplikovaná už pri medicínskych
debatách, ešte komplikovanejšie sa interpretuje laikom a úplne najväčší komunikačný problém nastane
pri vysvetľovaní poškodenému. Otázky z predmetného konania riešia medzinárodné hematologické
spoločnosti, ktoré doposiaľ nemajú dostatok silných vedeckých dôkazov z uskutočnených štúdií na tému
komplexného manažmentu pacientov s poruchou zrážanlivosti aká sa vyskytla u žalobkyne. Znalec

záverom zdôraznil, že riešená vec zďaleka nebola jednoduchá ani z medicínskeho hľadiska.

34. Keďže odborným vyjadrením a doplňujúcim výsluchom znalca B. F. bolo preukázané, že škoda
vzniknutá žalobkyni nebola s veľkou pravdepodobnosťou spôsobená nevykonaním indikovaných
cievnych vyšetrení žalovanou (za ktoré jej bola uložená v správnom konaní pokuta), pretože žalobkyňa

trpela vrodeným v tom čase však nezisteným vzácnym ochorením tzv. syndrómom lepivých doštičiek,
ktorý značnou mierou (spoločne s ďalšími možnými aj doposiaľ nepoznanými faktormi) prispel k reakcii
jejorganizmurezistentnejnaštandardnúliečbu,ktorábysapodľapredpokladuznalcanasadilažalobkyni
aj v rozhodnom období medzi X. E. XX.XX.XXXX, avšak nebola by účinná. Chýbajúca príčinná
súvislosť medzi amputáciou predlaktia žalobkyne (škodou) a nekonaním nemocnice (protiprávny úkon)

bola primárnym dôvodom zamietnutia žaloby, preto sa tunajší súd v následnom konaní už ďalšími
skutočnosťami, ktoré mu boli vytýkané zo strany nadriadeného súdu, viac nezaoberal.

35. Podľa § 255 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa §
257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

36. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu
v konaní (§ 255 CSP). Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania
prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov
konania, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu

trov celkom alebo sčasti neprizná. Súd má za to, že v danej veci sa jedná o takýto výnimočný
prípad. Úspešná strana žalovanej spolu s intervenientom si uplatnili nárok na náhradu trov konania, na
ktorom zotrvali aj po výzve súdu, aby sa vyjadrili k možnej aplikácii ustanovenia § 257 CSP. Žalovaná
poukázala na svoju desaťročnú procesnú aktivitu v spore, kde vynaložila nemalé náklady na zastúpenie.Intervenient zabezpečoval do konania súkromné odborné vyjadrenie, ktoré bolo kľúčovým dôkazom
v spore. Žalobkyňa by mala hradiť podľa jeho názoru celkové trovy tohto konania, lebo sa osobne
vyjadrila, že pozná povahu svojho ochorenia a predmetné odborné vyjadrenie neobstojí.

37. Výsledok tohto komplikovaného sporu závisel od vyriešenia náročnej medicínskej otázky
a posudzoval sa preto doteraz takmer 10 rokov, pričom vyústil do zamietnutia žaloby pre chýbajúcu
príčinnú súvislosť medzi nekonaním žalovanej (opomenutie cievnych vyšetrení) a škodou žalobkyne
(amputácia predlaktia). Následkom zamietnutia žaloby by žalobkyni vznikla podľa pravidla upraveného

v § 255 CSP povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré by prináležali úspešnej strane žalovanej a
intervenientovi. Toto rozhodnutie o trovách by neprimerane tvrdo zasiahlo neúspešnú stranu, ktorá
napokon neuniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia o existencii príčinnej súvislosti medzi opomenutím
žalovanej (za ktoré jej bola uložená úradom pokuta) a svojou škodou, keď prišla o časť ľavej ruky. Znalec
sa počas posledného výsluchu na pojednávaní vyjadril aj k tomu, že najťažšie sa takáto vec vysvetľuje
poškodenému pacientovi. Preto súd výnimočne aj s ohľadom na zmiernenie krivdy, ktorú žalobkyňa stále

pociťuje voči žalovanej nemocnici, kde prišla o predlaktie (bez ohľadu na príčinu), v tejto veci aplikoval
ustanovenie § 257 CSP a nepriznal úspešnej žalovanej ani intervenientovi na jej strane ako poisťovni
náhradu trov konania voči neúspešnej pacientke.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať na tunajšom súde v lehote 15 dní od jeho doručenia

odvolanie. V odvolaní sa uvedú všeobecné náležitosti podania: ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka; a tiež osobitné náležitosti: proti ktorému
rozhodnutiu odvolanie smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne - odvolacie dôvody, čoho sa odvolateľ domáha - odvolací návrh (§ 127 ods. 1, 2 a § 363
CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie
prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1

CSP). Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie
súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak
táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP). Odvolacie dôvody a dôkazy na
ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).