Rozsudok – Incidenčné spory ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 27, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4CoKR/64/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118206637
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kúšová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1118206637.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek senátu

JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovič v právnej veci žalobcu: JUDr. Marek Letkovský,
Legionárska 1/C, 831 04 Bratislava, značka správcu S1378, správca úpadcu F.. S. S., J. XX.XX.XXXX,
O. Ú. XX.XX.XXXX, J. G. F. X, XXX XX G., zastúpený: LEGALSKILLS.SK, s.r.o., Legionárska 1/C, 831
04 Bratislava, IČO: 36 720 500, proti žalovanému: 1/ F.. F. S., J. XX.XX.XXXX, G. O. XXXX,
XXX XX G., 2/ F.. Z. Z., J. XX.XX.XXXX, V. V.
(do 04.03.2021 bytom Dúbravka 5784, 841 01 Bratislava), obaja zastúpení: MST PARTNERS, s. r. o.,
Laurinská 3, 811 01 Bratislava, IČO: 36 861 545, o určenie neúčinnosti právnych úkonov, o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č.k.
B1-28Cbi/17/2018-638 zo dňa 14. decembra 2023, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k.
B1-28Cbi/17/2018-638 zo dňa 14. decembra 2023 p o t v r d z u j e .

Žalovaní v 1. a v 2. rade majú proti žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol. II. výrokom žalovanému 1/

priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. III. výrokom žalovanému 2/
priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovaným určenia,
že právny úkon úpadcu, spočívajúci v prevode spoluvlastníckeho podielu úpadcu o veľkosti 1 k
nehnuteľnostiam:
- parcela registra C, parc. č. XXXX o výmere XXX m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, ktorá
je aktuálne v katastri nehnuteľností evidovaná na parcelu registra C, parc. č. XXXX/X o výmere XX m2,

druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcelu registra C, parc. č. XXXX/X, o výmere XX m2, druh
pozemku: zastavané plochy a nádvoria a parcelu registra C parc. č. XXXX/X o výmere XXX m2, druh
pozemku: zastavané plochy a nádvoria,
- parcela registra C, parc. č. XXXX o výmere XXX m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria,
-stavbasosúpisnýmčíslomXXXXnaparceleč.XXXX,popisstavby:dom,druhstavby10-rodinnýdom,
zapísaných na LV č. XXXX pre k.ú N. S., obec: G. - S..Č.. N. S., okres G. (ďalej v texte aj „nehnuteľnosti
1“ alebo aj „ nehnuteľnosti prevádzané prvým odporovaným úkonom“) na žalovaného I, je voči veriteľom

prihláseným do konkurzu neúčinný.
Zároveň sa predmetnou žalobou domáhal určenia, že právny úkon úpadcu spočívajúci v prevode
vlastníckeho práva v podiele 1/1 k nehnuteľnosti na žalovaných:- garáž so súpisným číslom XXXX postavená na parcele registra C, parc. č. XXXX/X o výmere XX
m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria a prac. č. XXXXX/X o výmere Xm2, druh pozemku:
zastavané plochy a nádvoria, ktorá je v katastri nehnuteľností zapísaná aktuálne na LV č. XXXX, k.ú. N.

S., obec G. - m.č. N. S., okres G. F., (ďalej v texte aj „nehnuteľnosti 2“ alebo aj „nehnuteľnosti prevádzané
druhým odporovaným úkonom“) na žalovaných, je voči veriteľom prihláseným do konkurzu neúčinný.
Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 57 ods. 1, 2, 4, § 58 ods. 1, 2, 3, § 60
ods. 1, 2, 3, § 206g ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „ZKR“), § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný

sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
Súd uviedol, že predmetom konania bolo uplatnené právo žalobcu, ako správcu konkurznej podstaty
úpadcu F.. S. S. odporovať dvom právnym úkonom, urobeným medzi úpadcom a žalovanými.
Všeobecnými predpokladmi odporovateľnosti sú: právny úkon dlžníka, účinnosť právneho úkonu dlžníka
a ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa. Osobitnými predpokladmi odporovateľnosti v konkurze
sú vyhlásenie konkurzu, skutočnosť, že právny úkon sa týka majetku dlžníka a ukrátenie pohľadávky

veriteľa, ktorý si prihlásil pohľadávku do konkurzu. V prvom rade súd skúmal naplnenie základných
podmienok odporovateľnosti pri predmetných napadnutých právnych úkonoch, ktoré sú upravené v ust.
§ 57 ZKR.
Prvým odporovaným právnym úkonom bola Darovacia zmluva uzavretá dňa 24.01.2014, medzi
úpadcom a žalovaným 1/, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam 1. Vklad

vlastníckeho práva bol povolený Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor, pod vkladom I. XXXX/
XX dňa 06.02.2014. Druhým odporovaným právnym úkonom bola Darovacia zmluva uzavretá dňa
12.03.2014 medzi úpadcom ako darcom a žalovanými ako obdarovanými, predmetom ktorej bol prevod
vlastníctva k nehnuteľnostiam 2. Vklad vlastníckeho práva bol povolený Okresným úradom Bratislava,
katastrálny odbor, pod vkladom I. XXXX/XX dňa 03.04.2014.

Medzi stranami nebolo sporné, že k uzavretiu predmetných zmlúv došlo. Vyplýva to aj z predložených
zmlúv (č.l. 17 a 74). Odporovať možno len platným a účinným právnym úkonom. Medzi stranami
nebola platnosť predmetných právnych úkonov sporná a súd nevzhliadol žiadne dôvody absolútnej
neplatnosti pri predmetných právnych úkonoch. Vzhľadom na skutočnosť, že išlo v tomto prípade o
prevody nehnuteľností, rozhodným momentom pre posudzovanie ukrátenia bude povolenie vkladu do

katastra nehnuteľností. Medzi stranami nebolo sporné, že išlo o bezodplatné právne úkony a rovnako
tak medzi stranami nebolo sporné, že žalovaní sú syn a dcéra úpadcu, teda spriaznené osoby v zmysle
ustanovení ZKR.
Pôvodne žalobca v žalobe uvádzal, že úpadca svoj spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam
prevádzaným prvým odporovaným úkonom previedol na oboch žalovaných, neskôr na námietku

žalovaného svoju argumentáciu menil a uvádzal, že danou zmluvou prevádzal svoj spoluvlastnícky
podiel úpadca, len na žalovaného 1/. Pri prvom odporovanom úkone teda žalovaný /1 pasívne
legitimovaným nebol, čo sa však odstránilo zmenou argumentácie žalobcu.
Konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený uznesením Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 6K/17/2017
zo dňa 26.04.2017. Účinky vyhlásenia konkurzu nastali 05.05.2017. Žaloba bola podaná dňa

06.04.2018. Súd konštatoval zachovanie lehoty v zmysle § 57 ZKR.
Žalobca odporoval predmetné právne úkony s poukazom na § 57 a 60 ZKR. Podľa žalobcu malo dôjsť
predmetnými bezodplatnými právnymi úkonmi vykonanými so žalovanými, ako spriaznenými osobami,
k významnému zmenšeniu majetku úpadcu, pričom hodnotu napadnutých úkonov ohodnotil na cca
280.000 - 320.000 eur. Podľa žalobcu došlo k ukráteniu veriteľov, pretože týmito úkonmi bol významne

zmenšený majetok úpadcu, ktorý by inak mohol v súčasnosti slúžiť na uspokojenie veriteľov v konkurze.
Zároveň žalobca preukazoval ukrátenie konkrétnych pohľadávok prihlásených do konkurzu, ktorými
majú byť pohľadávky veriteľa Daňový úrad Bratislava vzniknuté v období 2012 - 2013 v celkovej výške
cca a 110.000,00 eur ako aj pohľadávky veriteľa Slovenský plynárenský priemysel, a.s. vzniknuté v
období rokov 2012 - 2013 v celkovej výške 12.500,00 eur. Zároveň v žalobe poukázal na celkovú výšku

záväzkov prihlásených do konkurzu vo výške 527.000,00 eur a predložil zoznam pohľadávok. Obrana
žalovaného spočívala v sporovaní naplnenia predpokladov odporovateľnosti predmetných právnych
úkonov s poukazom na ust. § 163 ZKR a na existenciu udelenia súhlasu dozorného správcu s
vykonanými právnymi úkonmi, s poukazom na následnú absenciu úmyslu u žalovaných s poukazom
na súhlas dozorného správcu ako aj na neunesenie dôkazného bremena žalobcom v preukázaní

ukracujúceho charakteru predmetných právnych úkonov v nadväznosti na existenciu zvyšného majetku,
spôsobilého pre uspokojenie prípadných pohľadávok veriteľov.
K ustanoveniu § 163 ZKR súd prvej inštancie uviedol: Medzi stranami nebolo sporné, že dňa 17.12.2012
Okresný súd Bratislava I, rozhodnutím 2R/8/2012 povolil reštrukturalizáciu úpadcu, ustanovil do funkciesprávcu JUDr. Juraja Puskailera a určil rozsah právnych úkonov dlžníka, ktoré podliehajú súhlasu
správcu, vrátane prevodu nehnuteľnosti a poučil veriteľov o spôsobe prihlasovania pohľadávok. V
decembri 2012 až január 2013 si Daňový úrad Bratislava I prihlásil do reštrukturalizácie pohľadávky v

sume 31.840 eur a Slovenský plynárenský priemysel v sume 10.155,89 eur. Dňa 26.08.2013 Okresný
súd Bratislava 1 potvrdil reštrukturalizačný plán úpadcu a ukončil reštrukturalizáciu. V rozhodnutí zo
dňa 16.09.2013 Okresný súd Bratislava I určil, že dlžník je oprávnený vykonávať právne úkony bez
primeranéhoprotiplneniaapodobnéprávneúkonyibasosúhlasomdozornéhosprávcu.Dňa24.01.2014
vydal dozorný správca písomný súhlas s odporúčaným úkonom 1. Z písomného súhlasu (č.l. 155)

vyplýva, že JUDr. Juraj Puskailer, dozorný správca dlžníka Miloslav Mravec, udeľuje súhlas s prvým
odporovaným právnym úkonom - Darovacou zmluvou zo dňa 24.01.2014. Medzi stranami nebolo
sporné, že dozorný správca nevydal písomný súhlas s 2. odporovaným úkonom, ale žalovaní v konaní
preukázali výsluchom dozorného správcu, že predmetný úkon bol vykonaný s jeho vedomím a súhlasil
s ním. Uvedené mal súd prvej inštancie preukázané výpoveďou žalovaného 1/, ako aj výpoveďou
svedka JUDr. Puskailera, ktorý potvrdil, že si pamätá, že s danými právnymi úkonmi súhlas vyjadril, v

nadväznosti na priebeh reštrukturalizačného konania a existenciu ďalšieho majetku úpadcu.
Medzi stranami nebolo sporné, že v záujme plnenia reštrukturalizačného plánu úpadcom, bola nad
úpadcom zavedená dozorná správa. Zmyslom zavedenia dozornej správy je vykonávať dozor v záujme
splneniaplánu.Záväznáčasťplánumôžestanoviť,ženaurčitéprávneúkonydlžníka savyžadujesúhlas
dozorného správcu. Právny úkon, pri ktorom absentuje takýto súhlas dozorného správcu je síce platný,

možno mu však odporovať, ak pred splnením plánu bol na majetok osoby vyhlásený konkurz. Vzhľadom
na skutočnosť, že v predmetných prípadoch mal úpadca na vykonanie predmetných právnych úkonoch
súhlas dozorného správcu, pričom pri prvom úkone to bol písomný súhlas a pri druhom úkone súhlas
ústny,vylučuje§163ZKRmožnosťodporovaniatakéhoprávnehoúkonu.Preprípustnúodporovateľnosť
musia byť teda v zmysle § 163 ZKR naplnené dve podmienky. Súhlas dozorného správcu musí byť

k úkonu daný a konkurz musí začať predtým, než je úplne splatený plán. K uvedenému naplneniu
podmienok neprišlo, súhlas správcu bol daný, a tak je podľa súdu prvej inštancie vylúčené odporovanie
takého právneho úkonu. Práve súhlas správcu, ako osoby nezávislej a odbornej, ktorý sa vyžaduje v
prípade, ak to určí súd v rozhodnutí o dozornej správe má zabezpečiť dostatočnú kontrolu nad úkonmi
dlžníka, ktorá vylúči prípadné obštrukcie, resp. defraudovanie majetku dlžníka pre patričné uspokojenie

veriteľov. Pre rozhodnutie správcu zákon nepredpisuje žiadne formálne ani obsahové náležitosti. Aj keď
žalobca pre prípad absencie písomnej formy poukazoval na nie štandardné a odborné konanie správcu,
pre záver súdu o udelení súhlasu to nemalo žiadny vplyv. Pokiaľ zákon písomnú formu nepožaduje,
potom súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaní preukázali, že súhlas správcu bol daný v oboch
prípadoch. Námietku žalobcu, že právne úkony týkajúce sa nehnuteľností majú mať písomnú formu,

nepovažoval konajúci súd za relevantnú, nakoľko v predmetnom konaní nešlo priamo o právny úkon s
nehnuteľnosťou, ale len o vyjadrenie súhlasu správcu a keďže pre ten zákon o konkurze nepredpisuje
písomnú formu, nebola taká forma nevyhnutná, preto súd akceptoval aj formu ústnu. Z vyššie uvedených
dôvodov dospel súd prvej inštancie k záveru, že vzhľadom na súhlas dozorného správcu nemožno
predmetným úkonom vykonaným dlžníkom so súhlasom správcu úspešne odporovať, a to z dôvodu, že

to vylučuje § 163 ods. 4 ZKR. Žaloba bola preto zamietnutá. Žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského
súdu Trenčíne č.k. 8CoKR/2/2020 zo dňa 30.11.2021, v ktorom sa súd zaoberal skutkovou podstatou
odporovateľnosti uvedenou v § 163 ods. 3 ZKR, pričom podľa názoru odvolacieho súdu právna úprava
obsiahnutá v § 163 ods. 3 ZKR je ďalšou zo skutkových podstát odporovateľnosti právnych úkonov v
konkurze, a to popri právnej úprave uvedenej v § 57 a nasl. ZKR. Súd prvej inštancie konštatoval, že

nejde o všeobecnú rozhodovaciu prax a naproti záverom uvedeným v danom rozhodnutí stojí fakt, že ak
dlžník vykonáva úkony so súhlasom osoby, ktorej zákon zveruje kontrolu nad právnymi úkonmi dlžníka
v záujme riadneho uspokojenia veriteľov a obmedzenia účelových právnych úkonov dlžníka, potom, ak
by sa pripustila daná argumentácia, nastal by stav, kedy by na jednej strane kontrola správcu mala
vylučovať uvedený charakter úkonov, ale na druhej strane by malo dochádzať k ukráteniu veriteľov. K

uvedenému by mohlo dôjsť len v prípade, ak by dozorná správa nebola riadne vykonávaná.
Žalovaný poukazoval vo svojej obrane aj na § 130 ods. 4 ZKR, ktoré však na daný prípad nemožno
používať, nakoľko predmetné úkony neboli vykonané počas reštrukturalizácie, ale až po nej.
Aj keby súd dospel k záveru, že súhlas v zmysle § 163 ods. 4 ZKR nespôsobuje prekážku a nemá vplyv
na skutkové podstaty odporovania v zmysle § 57 a § 60 ZKR, tak ako to uvádzal žalobca, konajúci súd

prvej inštancie poukázal na to, že sa pre uvedený prípad zaoberal posúdením naplnenia predpokladu
odporovateľnosti v zmysle § 57 ods. 4 ZKR. Posudzoval naplnenie predpokladov pre odporovateľnosť
daných právnych úkonov, a to v prvom rade ukracujúci charakter predmetných právnych úkonov. Súdprvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi sa nepodarilo v konaní preukázať ukracujúci charakter
predmetných zmlúv.
Súd posudzoval, či žalobca, na strane ktorého bolo dôkazné bremeno, preukázal v tomto konaní

ukracujúci charakter právnych úkonov, teda skutočnosť, že došlo k zníženiu uspokojenia veriteľa
predmetnými právnymi úkonmi a či majetok, ktorý ostával dlžníkovi postačoval na uspokojenie veriteľa.
Pri úspešnej odporovacej žalobe je nevyhnutné žalobcom preukázať, či a o koľko sa znížila miera
uspokojenia pohľadávky veriteľa po vykonaní odporovateľného právneho úkonu voči stavu, ktorý tu bol
pred vykonaním takého právneho úkonu. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že žalobca

uvedené nepreukázal. Žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno a nepreukázal, že by šlo v danom
prípade o ukracujúci právny úkon úpadcu. Súd prisvedčil obrane žalovaného, že žalobca nepreukázal,
že by v dôsledku vykonania predmetných právnych úkonov došlo k ukráteniu veriteľov dlžníka. Žaloba
nepreukázal, aký majetok mal dlžník bezprostredne pred vykonaním právneho úkonu a následne po
jeho vykonaní, a či teda došlo k zmenšeniu uspokojenia veriteľov v dôsledku daného právneho úkonu.
V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline z 30. januára

2019, č.k. 13CoKR/26/2018-166. Uviedol, že na preukázanie ukracujúceho charakteru nepostačuje
samotný odkaz na existenciu pohľadávok prihlásených do konkurzu. Nepostačuje na to ani odkaz na
účtovnú závierku dlžníka za rok 2013, teda vykonaný cca 3 mesiace pred účinnosťou predmetných
odporovanýchúkonov.Prepreukázaniestavuaktívapasívdlžníkajerovnakoirelevantnépreukazovanie
len parciálnych častí aktív dlžníka. Pre posúdenie aktív dlžníka je irelevantný aj znalecký posudok, ktorý

má ohodnocovať hodnotu jednej z nehnuteľností (nehnuteľnosť v katastri Š.) úpadcu vykonaný cca 6
rokov po účinnosti odporovaného úkonu. Pre kompletné posúdenie majetku rovnako nestačí poukázanie
na hodnotu jednotlivých akcií dlžníka a ich súpisnú hodnotu. Žalobca v predmetnom konaní nepreukázal
akú hodnotu mal majetok dlžníka bezprostredne po tvrdených ukracujúcich úkonoch, resp. o akú
čiastku sa znížila miera uspokojenia pri veriteľoch. Nepreukázal, že majetok dlžníka nepostačoval na

uspokojenieveriteľovvdôsledkuvykonaniapredmetnýchúkonov,resp.sanimiznížilamierauspokojenia
u veriteľov.
Žalovaní preukazovali v konaní postačujúce množstvo majetku s poukazom na existenciu funkčnej
prevádzky H., na Štúrovej ulici. Predmetná nehnuteľnosť mala podľa nich hodnotu cca 300.000 eur,
čo odvodzovali od Znaleckého posudku 74/2014 (č.l. 173). Rovnako dostatok majetku odvodzovali aj

od fungujúcej prevádzky, ktorá denne prinášala obrat, resp. zisk. Dostatok majetku pre uspokojenie
veriteľov žalovaní preukazovali aj výpočtom zvyšného majetku dlžníka. Hodnota nehnuteľného majetku
úpadcu podľa vyjadrenia žalovaných bola v čase uskutočnenia odporovaných úkonov vo výške
406.994,61 eur. V bode 46. rozsudku súd prvej inštancie špecifikoval, čo podľa žalobcu malo k aktívam
úpadcu patriť.

Žalobca síce sporoval uvedené aktíva ako nadhodnotené, o čom však nepredložil žiadne dôkazy.
Takéto sporovanie nie je dostatočné v zmysle Civilného sporového poriadku. Dôkazné bremeno však
bolo na žalobcovi a súd mal za to, že nepreukázal stav aktív a pasív v rozhodnom období. Súd
prvej inštancie rovnako konštatoval, že uvedené tvrdenie nepreukazuje konkrétnu hodnotu celkových
aktív majetku úpadcu v čase pred odporovaným úkonom, resp. bezprostredne po ňom, z čoho by

súd mohol vyvodiť závery o ukracujúcom charaktere predmetných odporovaných právnych úkonov.
Žalobca pri posudzovaní aktív a pasív úpadcu poukazoval aj na pasíva úpadcu, ktoré mali tvoriť záväzky
úpadcu v rámci dohodnutého reštrukturalizačného plánu. Súd prvej inštancie sa s uvedeným tvrdením
nestotožnil v plnom rozsahu a konštatoval, že v čase účinnosti odporovaných právnych úkonov nebol
celý reštrukturalizačný plán splatný, takže ho nemožno v celom rozsahu považovať za splatný záväzok

úpadcu.
O odporovateľnosti nemožno hovoriť ani v prípade, ak by síce napadnutým právnym úkonom došlo
k zmenšeniu majetku dlžníka, avšak majetok, ktorý dlžníkovi zostal, by postačoval na uspokojenie
prihlásených pohľadávok veriteľov (k tomu viď uznesenie najvyššieho súdu z 24. mája 2022, sp. zn.
5Obdo/8/2021).

Vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena žalobcom, či odporovanými úkonmi došlo k zmenšeniu
majetku, ktorý mal za následok ukrátenie veriteľov, teda či došlo k zníženiu miery uspokojenia veriteľov,
ide o dôvod pre zamietnutie žaloby.
Pre preukázanie naplnenia predpokladov podľa § 57 ods. 4 ZKR je povinnosťou žalobcu v odporovacej
žalobe okrem povinnosti preukázať celkovú hodnotu majetku úpadcu pred účinnosťou odporovaného

právneho úkonu a po účinnosti takého úkonu a okrem odporovaného právneho úkonu uviesť a zároveň
dôkaznými prostriedkami preukázať aj existenciu prihlásených pohľadávok veriteľov úpadcu ku dňu
účinnosti odporovaného právneho úkonu.Inštitút vymáhateľnosti pohľadávky predstavuje pre pohľadávku žalovateľnosť tohto nároku. Nejde nutne
o vykonateľnosť v podobe existencie exekučného titulu, ale postačuje jej žalovateľnosť. Súd poukázal
na rozhodnutie R 44/2001: „Zákonnému pojmu vymáhateľná pohľadávka zodpovedá taká pohľadávka,

ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní.“ Obdobne aj R 2 /2022.
Žalobca v podanej žalobe konkretizoval dvoch veriteľov, pri pohľadávkach ktorých malo dôjsť k ukráteniu
veriteľov. Ide o veriteľa Daňový úrad Bratislava v období rokov 2012-2013 v celkovej výške 110.000,00
eur a veriteľa Slovenský plynárenský priemysel, a.s. vzniknutých v období 2012-2013 v celkovej výške
12.500,00 eur. Medzi stranami nebolo sporné, že k účinnosti odporovaných právnych úkonov došlo

povolením vkladu do katastra nehnuteľností, teda 06.02.2014 (prvý odporovaný úkon), čo vyplýva z
rozhodnutia o povolení vkladu (č.l. 15) a 03.04.2017 (druhý odporovaný úkon). Medzi stranami nebolo
sporné, že pri pohľadávkach veriteľa Daňový úrad Bratislava nadobudli platobné výmery právoplatnosť
dňa 19.03.2014. Vyplýva to aj z predloženého rozhodnutia (č.l. 302). Súd teda konštatoval, že v čase
účinnosti prvého právneho úkonu ešte uvedené pohľadávky neboli právoplatné. Nemožno ich teda voči
uvedenému úkonu brať do úvahy. Pri druhom úkone už tieto pohľadávky existovali a boli vymáhateľné.

Pri pohľadávke Slovenský plynárenský priemysel vo výške 12.500,00 eur žalobca v žalobe uviedol,
že vznikli v rokoch 2012-2013. Bližšie ich vznik nešpecifikoval. Žalovaný sporoval, že si žalobca
mal uvedené pohľadávky prihlásiť do reštrukturalizácie. Bližšie však splatnosť nesporoval. Obrana
žalovaného spočívala aj v namietnutí, že si veritelia Daňový úrad Bratislava a Slovenský plynárenský
priemysel mali uplatniť svoje pohľadávky už v reštrukturalizácii. Súd prvej inštancie sa s uvedenou

argumentáciouuveriteľaDaňový úradnestotožnilaprisvedčilargumentáciižalobcu,žeuvedeníveritelia
si nemohli predmetné pohľadávky prihlásiť do reštrukturalizácie, nakoľko v tom čase neexistovali.
Okrem vyššie konkretizovaných pohľadávok v žalobe, žalobca k žalobe pripojil aj zoznam pohľadávok
(č.l. 34), medzi ktorými boli veritelia: Sociálna poisťovňa vo výške 49.329,62 eur, SPP-distribúcia, a.s.
11.543,4 eur, F.. Q. Y. 3.499,06 eur, Všeobecná zdravotná poisťovňa 1.853,14 eur a veriteľ mestská

časť Staré mesto 80 eur. Na uvedené pohľadávky poukázal žalobca vo svojom podaní doručenom
súdu 24.11.2022. Žalovaný namietal, že pri poukázaní na uvedené pohľadávky dochádza k zmene
rozhodujúcich skutočností tvrdených žalobcom, a teda zmene žaloby a súd by o nej mal rozhodnúť. Súd
nedospel k záveru, že ide o zmenu rozhodujúcich tvrdení, keďže žalobca zoznam pohľadávok pripojil
už k podanej žalobe a poukazoval na ich existenciu v celkovej výške v žalobe. Vo vzťahu k pohľadávke

veriteľa Q. Y. vo výške 3.499 eur bolo nesporné, že predmetný veriteľ dňa 24.8.2022 vzal späť
svoju prihlášku pohľadávok do konkurzného konania 6K/17/2017. Žalovaný splatnosť resp. existenciu
uvedených zvyšných pohľadávok žiadnym spôsobom nesporoval. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel
súd prvej inštancie k záveru, že podmienka existencie vymáhateľnej pohľadávky bola splnená minimálne
s poukazom na pohľadávku Slovenský plynárenský priemysel, SPP distribúcia, Sociálna poisťovňa

voči obom právnym úkonom, ako aj pohľadávka Daňový úrad voči odporovanému právnemu úkonu 2.
Uvedené konštatovanie o existencii pohľadávky, u ktorej by mohlo dôjsť k ukráteniu, však nemá vplyv na
konečné závery súdu o zamietnutí predmetnej žaloby. Súd prvej inštancie s poukazom na skutočnosť,
že žalobca nepreukázal ukracujúci charakter odporovaných úkonov v zmysle § 57 ods. 4 ZKR, tým že
nepreukázal, či sa v dôsledku úkonu úpadcu zmenšila miera uspokojenia veriteľov, keďže nepreukázal

stav aktív a pasív dlžníka v čase účinnosti právnych úkonov a zároveň pre nesplnenie predpokladov
možnosti odporovania v zmysle § 163 ods. 4 ZKR žalobu zamietol.
Pokiaľ žalovaní namietali nesúlad ustanovenia § 58 s Ústavou a Dohovorom, súd prvej inštancie
konštatoval, že k takým dôvodom nedospel a vzhľadom na vyššie uvedené právne posúdenie danej veci,
nebolo hospodárne namietať prípadný nesúlad pred ústavným súdom. Žalovaným súd priznal nárok na

náhradu trov konania vo výške čistého úspechu 100 %, keďže žalovaní boli plne úspešní v rozsahu
100 %.

2.Protitomutorozsudkupodalvzákonomstanovenejlehoteodvolaniežalobca.Svojepodanieodôvodnil
tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa §

365 ods. 1 písm. d) CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
Čo sa týka konštatovania súdu prvej inštancie, že dozorný správca nevydal písomný súhlas s 2.
odporovaným úkonom, ale žalovaní v konaní preukázali výsluchom dozorného správcu, že predmetný

úkon bol vykonaný s jeho vedomím a súhlasil s ním, žalobca trval na tom, že takýto postup je minimálne
neštandardný, najmä s ohľadom nak to, že prvý súhlas s právnym úkonom je písomný, a teda by
bolo veľmi neštandardné, aby druhý súhlas v podobnej veci s právnym úkonom, ktorého dôsledkom je
prevod nehnuteľnosti, bol vykonaný len ústnou formou. Ťažkú uveriteľnosť tejto argumentácie podporujeaj skutočnosť, že medzi oboma úkonmi, ktoré mali byť dozorným správcom odsúhlasené, bol časový
rozostup cca 6 týždňov, a teda je krajne nepravdepodobné, aby dozorný správca v takom krátkom čase
zaujal k forme súhlasu diametrálne odlišný postoj. Z uvedeného dôvodu mal žalobca za to, že žalovaní

nepreukázali dostatočným spôsobom udelenie ústneho súhlasu s druhým právnym úkonom.
Žalobca ďalej argumentoval, že skutková podstata uvedená v § 163 ods. 3 ZKR podľa svojho obsahu
žiadnym spôsobom nevylučuje použitie § 57 a nasl. ZKR, tamojšiu úpravu totiž iba rozširuje o špecifický
prípad úkonov urobených počas dozornej správy, ktoré majú podliehať súhlasu dozorného správcu a
ktorých rozsah je vždy určený v uznesení o zavedení dozornej správy. De facto sa týmto ustanovením

vytvára nová - špecializovaná - skutková podstata odporovateľného úkonu urobeného úpadcom bez
súhlasu dozorného správcu v dozornej správe. Neznamená to, že žiadnym iným úkonom urobeným
počas dozornej správy by nebolo možné odporovať, pretože uplatnenie § 57 a nasl. ZKR (všeobecné
ustanovenia voči špeciálnemu ustanoveniu § 163 ods. 3 ZKR) nie je ničím vylúčené. Žalobca poukázal
nato,žeuvedenétvrdeniepreukazovalajaktuálnoujudikatúrou-rozsudkomKrajskéhosúduvTrenčíne,
č.k. 8CoKR/2/2020 zo dňa 30.11.2021, s ktorým sa však súd prvej inštancie v napadnutom rozsudkom

riadnym spôsobom nevysporiadal. Napadnutý rozsudok považoval v tejto časti za riadne neodôvodnený,
a teda porušujúci právo strán na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Mal za to, že názor súdu,
že uplatnenie § 57 a nasl. ZKR sú § 163 ods. 3 ZKR vylúčené dokonca môže spôsobiť následok,
že žalobcovi (resp. správcovi vo všeobecnosti) sa pri ukracujúcich úkonoch skráti obdobie možného
postihnutia úkonov úpadcu z 5 rokov na 3 roky pred začatím konkurzného konania. Namietal, že takýto

názor súdu nie je podložený žiadnym zákonným ustanovením, dokonca by mohlo dôjsť k zásahu do
práva na právnu istotu žalobcu, porušenie zásady predvídateľností práva a k odňatiu žalobcových práv,
ktoré mu priznáva priamo ZKR, ktorý mu umožňuje odporovať ukracujúcim úkonom úpadcu vykonaným
v období 5 rokov pred začatím konkurzného konania.
Nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať ukracujúci

charakter predmetných právnych úkonov, pretože podľa názoru žalobcu, tento preukázal existenciu
viacerých splatných pohľadávok, ako aj existenciu ukrátených veriteľov. Je pravda, že úpadcovi zostal
aj po vykonaní odporovaných úkonov majetok nie zanedbateľnej hodnoty, ale poukázal na to, že okrem
žalobcom označených pohľadávok vo výške viac 188.000 eur, ktoré boli ukrátené a sú aktuálne stále
neuspokojené,malúpadcaajpovinnostivzmyslereštrukturalizačnéhoplánu,atedamuselpočítaťstým,

žetietozáväzkybudemusieťsplniť.Podľanázoružalobcuskutočnosť,ževčaseúčinnostiodporovaných
právnych úkonov nebol celý reštrukturalizačný plán splatný, neznamená, že sa naň vôbec neprihliada
ako na záväzok, ktorý bude potrebné splniť.
Na základe uvedeného nemožno hovoriť o tom, že hodnota majetku úpadcu ku dňu vykonania sporných
úkonov, ktorých neúčinnosť je predmetom súdneho konania, postačovala na pokrytie pohľadávok

veriteľov vo výške cca 188.805 eur, o ktorých mal v danom čase úpadca vedomosť, ale je potrebné
pripočítať ďalších takmer 260.000 eur, o ktorých úpadca vedel, že pôjdu na uspokojenie veriteľov
z reštrukturalizácie podľa reštrukturalizačného plánu. Dôsledkom vykonania sporných úkonov bolo
zníženie hodnoty majetku úpadcu o správcom odhadovanú hodnotu, ako je uvedené v žalobe, cca
280.000 - 320.000 eur, pričom zvyšok majetku nepostačoval na uspokojenie vtedy známych veriteľov

a vtedy známych záväzkov, keďže ide o sumu záväzkov minimálne vo výške cca 448.000 eur, pričom,
ako už bolo preukázané dokladmi (napr. účtovnou závierkou, znaleckým posudkom, súpisom majetku
a pod.), majetok úpadcu v danom čase bol výrazne nižší. Je nesporné, že v prípade, ak by úpadca
predmetné nehnuteľnosti v danom čase svojim deťom nedaroval (teda previedol bez finančného
protiplnenia), pohľadávky vo výške cca 188.000 eur mohli byť uspokojené z majetku, ktorý úpadca

previedol na spriaznené osoby - svoje deti. Poukázal na to, že vzhľadom na spriaznenosť sa úmysel
dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle predpokladá, ak sa
nepreukáže opak. Podľa názoru žalobcu, v konaní nebol preukázaný opak. Na základe uvedeného
mal za to, že týmto je preukázané ukrátenie konkrétnych pohľadávok, ako aj to, že majetok úpadcu
nepostačoval na krytie v danom čase úpadcovi známych záväzkov, čo sa nakoniec potvrdilo tým, že po

skončení dozornej správy bol na úpadcu vyhlásený konkurz. Výklad znenia zákona zo strany súdu prvej
inštancie, že žalobca je povinný uviesť, akú hodnotu mal majetok dlžníka bezprostredne po tvrdených
ukracujúcich úkonoch, považoval za nesprávny a príliš formalistický. V prípadoch podnikateľských
subjektov sa totiž majetok de facto mení aj z minúty na minútu. Pokiaľ by teda žalobca bol povinný
presne vyčísliť majetok k momentu odporovateľných úkonov, išlo by prakticky o nemožnosť realizácie

práva odporovať ukracujúcim úkonom. Tieto ustanovenia ZKR by sa tým pádom stali prakticky
neaplikovateľnými, čo podľa názoru žalobcu nebolo cieľom zákonodarcu a nie je cieľom a účelom týchto
ustanovení. Týmto prílišným formalizmom by mohlo dôjsť k upretiu možnosti, resp. dokonca k úplnej
nemožnosti úspešne odporovať akýkoľvek ukracujúci úkon, keďže je de facto nemožné preukázať, akábola konkrétna výška majetku v danom momente. Takéto závery súdov nepovažoval žalobca za súladné
s cieľom ustanovení ZKR a takéto rozhodnutia považuje nielen za nesprávne, ale aj za nespravodlivé a
v rozpore so základnými princípmi práva ako aj so zásadou rovnosti zbraní a pod.

Čo sa týka názoru súdu prvej inštancie, že nepostačuje odkaz na účtovnú závierku dlžníka za rok
2013, teda vykonaný cca 3 mesiace pred účinnosťou predmetných odporovaných úkonov, žalobca
poukázal na to, že účinnosť úkonov bola síce o cca 3 mesiace neskôr po dátume, ku ktorému bola
závierka zostavená, ale zároveň vecnoprávne účinky úkonov nastali dlhšiu dobu po podpise (teda
nadobudnutí platnosti a účinnosti) darovacích zmlúv, a keďže darovacie zmluvy boli podpísané dňa

24.01.2014 a 12.03.2014 mal za to, že táto účtovná závierka bola v danom čase dostatočne aktuálnym
a relevantným zdrojom informácií, a teda je riadnym a postačujúcim dokladom preukazujúcim hodnotu
majetku úpadcu v danom čase. Rovnako znalecký posudok síce bol vykonaný neskôr po odporovaných
úkonoch, ale nakoľko je všeobecne známe, že ceny nehnuteľností časom rastú, mal za to, že to, že bol
znalecký posudok vykonaný neskôr, ešte viac podporuje tvrdenia žalobcu, že predmetná nehnuteľnosť
nemala hodnotu tvrdenú žalovanými, ale skôr tvrdenú žalobcom a preukázanú znaleckým posudkom.

Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní podaním doručeným súdu dňa 07.03.2024. Napadnutý
rozsudok v rozsahu odvolaním napadnutých výrokov považovali za vecne správny. Námietku žalobcu

ohľadnenepreukázaniaudeleniasúhlasusdruhýmprávnymúkonompovažovalizanedôvodnú,nakoľko
na základe vykonaných dôkazov uvedených v bode 39. rozsudku bolo preukázané, že dozorový
správca takýto súhlas udelil. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu žalovaní poukázali na
princíp právnej istoty. Uviedli, že vzhľadom na kogentný charakter § 163 ods. 3 ZKR nie je možné
predmetné ustanovenie interpretovať/aplikovať ústavne konformným spôsobom tak, že by došlo k

negácii noriem obsiahnutých v predmetnom ustanovení. Súd nemôže vysloviť neplatnosť právneho
úkonu uskutočneného osobou podliehajúcou dozornej správe bez súhlasu dozorného správcu (nakoľko
by šlo o ústavne neudržateľnú arbitrárnosť negujúcu jednoznačné znenie kogentného ustanovenia).
Rovnako tak podmienky odporovateľnosti právneho úkonu osoby podliehajúcej dozornej správe sú
jednoznačne stanovené kumulatívnymi podmienkami, a to (i) uskutočnením právneho úkonu osobou

podliehajúcou dozornej správe bez súhlasu dozorového správcu a súčasne (ii) vyhlásenie konkurzu na
majetok osoby podliehajúcej dozornej správe pred úplným splnením plánu. Princíp lex specialis derogat
legi generali v podmienkach materiálneho právneho štátu vylučuje možnosť vyslovenia odporovateľnosti
právneho úkonu podľa § 60 ZKR v rozpore s kogentnou úpravou § 163 ods. 3 ZKR v prípade právneho
úkonu uskutočneného počas dozornej správy so súhlasom dozorového správcu. Nakoľko obe darovacie

zmluvy boli schválené dozorným správcom konajúcim s odbornou starostlivosťou, vylučuje § 163 ods.
3 ZKR možnosť odporovania uvedených darovacích zmlúv, ako aj možnosť existencie úmyslu úpadcu
ukrátiť svojich veriteľov, ako aj čo i len možnosť vedomosti žalovaných o takomto úmysle úpadcu (a teda
neboli a ani nemohli byť splnené ani podmienky hypotézy § 60 ods. 3 ZKR). Žalovaní vynaložili všetko
úsilie, ktoré možno pri postupe s náležitou odbornou starostlivosťou požadovať od osoby uzatvárajúcej

právny úkon s dlžníkom pod dozornou správou. Žalovaní v čase uzatvorenia darovacích zmlúv mali
vedomosť o udelení súhlasu dozorového správcu s uzatvorením darovacích zmlúv, na základe čoho
boli presvedčení o nespochybniteľnej legalite uzatváraných právnych úkonov. Žalovaní objektívne
nemali ani nemohli mať vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť svojich veriteľov rovnako tak ani F.. S.
S. predmetné darovacie zmluvy nemohol uzatvoriť s úmyslom ukrátiť svojich veriteľov. Na základe

vyššie uvedených skutočností považovali záver súdu prvej inštancie, že vzhľadom na súhlas dozorného
správcu nemožno predmetným právnym úkonom vykonaným dlžníkom so súhlasom dozorového
správcu úspešne odporovať (§ 163 ods. 3 ZKR) za vecne správny. Zdôraznili, že rozsudok Krajského
súdu v Trenčíne sp. zn. 8CoKR/2/2020 nepredstavuje všeobecnú rozhodovaciu prax, nakoľko nielen ide
o ojedinelé rozhodnutie Krajského súdu Trenčín (ktoré je v kontexte argumentácie žalovaných vecne

nesprávne), ktoré nie je nasledované ďalšími identickými rozhodnutiami krajských súdov, okresných
súdov alebo Najvyššieho súdu SR, navyše právny názor Krajského súdu v Trenčíne nebol potvrdený v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky publikovaním rozhodnutím
dovolacieho súdu. Tvrdenie, že špeciálna právna úprava § 163 ods. 3 ZKR iba rozširuje všeobecnú
právnu úpravu odporovania o novú skutkovú podstatu, žiadnym spôsobom však nevylučuje všeobecnú

právnu úpravu odporovania nie je udržateľné v kontexte argumentácie žalovaných v podmienkach
princípu právnej istoty a materiálneho právneho štátu, rovnako ani pri výklade § 163 ods. 3 ZKR s
použitím argumentu a contrario. Podotkli, že nad rámec uvedenej argumentácie súd prvej inštancie
konštatoval aj nesplnenie podmienok odporovateľnosti podľa § 57 ods. 4 ZRK (aplikabilitu ktorých všakvylučuje § 163 ods. 3 ZRK). Žalovaní upozornili, že uvedené závery predstavujú ustálenú judikatúru,
taktiež napr. rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14CoKR/26,/2019 alebo rozsudok Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 14CoKR/31/2018. Zdôraznili tiež, že bolo objektívne nepostačujúce predloženie

účtovnej závierky úpadcu k 31.12.2013, pričom žalobca nepreukázal exaktnú hodnotu aktív a pasív
úpadcu ku dňu uzatvorenia každej darovacej zmluvy, resp. ku dňu nadobudnutia vecnoprávnych účinkov
každej z darovacích zmlúv, v dôsledku čoho žalobca nepreukázal, že majetok úpadcu ku dňu vykonania
odporovaných právnych úkonov nepostačoval na uspokojenie existujúcich záväzkov.
Dali do pozornosti, že v podanej žalobe v súlade s § 132 ods. 1 a 2 CSP žalobca uplatnil ukrátenie

konkrétnych pohľadávok veriteľov iba vo vzťahu k dvom veriteľom, pričom predmetné pohľadávky boli
opísanéneurčitýmspôsobom(niesúuvedenéistiny/sumyzáväzkovkudňurealizovanýchodporovaných
úkonov, presné sumy, príslušenstvá a pod.). K žalobe predložených Výpisoch zo zoznamu pohľadávok
(SPP, a.s. a Daňový úrad) absentujú obligatórne údaje podľa § 25a ods. l písm. a), b), c), a ods. 3
vyhlášky č. 665/2005. Zdôraznil, že v čase uzatvorenia Darovacej zmluvy z 24.01.2014 neexistovala
žiadna zo žalobcom tvrdených pohľadávok Daňového úradu voči úpadcovi, vzhľadom na čo na ne

nemožno prihliadať ako na pohľadávky, ktoré mohol úpadca mať úmysel ukrátiť (alebo ktorých veriteľ
bol ukrátený), a vo vzťahu k všetkým žalobcom tvrdeným pohľadávkam Daňového úradu Bratislava
v celkovej tvrdenej výške cca 110.000 eur žalobca netvrdil ani neuniesol dôkazné bremeno k sumám
ich istín a existencie a vymáhateľnosti ku dňu uzatvorenia Darovacej zmluvy z 12.03.2014 (a teda
ku dňu uzatvorenia druhej darovacej zmluvy predmetné pohľadávky neexistovali a nevznikli), navyše

zo „zistenej sumy“ každej parciálnej pohľadávky Daňového úradu žalobca neuviedol sumu istiny
existujúcej v čase uzatvorenia/vkladu odporovaného úkonu (pohľadávky boli prihlásené do konkurzu
voči úpadcovi v roku 2017, a teda každá suma „zistenej pohľadávky“ uvedená vo výpise zo zoznamu
pohľadávok zahŕňa aj príslušenstvá). Ku dňu uzatvorenia druhého odporovaného úkonu (12.03.2014)
taktiež neexistovala žiadna z pohľadávok Daňového úradu voči úpadcovi. Žalobca preto nepreukázal

ukrátenie predmetných pohľadávok Daňového úradu. Vo vzťahu k pohľadávkam Slovenský plynárenský
priemysel, a.s. v tvrdenej sume 12.500 eur žalovaní rovnako namietali, že žalobcom predložený výpis
zo zoznamu pohľadávok SPP, a.s. neobsahuje obligatórne náležitosti podľa § 25a ods. 1 písm. a),
b), c) a ods. 3a nasl. vyhlášky č. 665/2005, a teda vzhľadom na absenciu údajov podľa písm. b)
- absentujúce rozdelenie na prihlásenú istinu, úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a

náklady spojené s uplatnením pohľadávky, nie sú určiteľné sumy istín/záväzku, ktoré vznikli a stali
sa vymáhateľnými ku dňu oboch odporovaných právnych úkonov úpadcu. Navyše do januára 2013
mali byť prihlásené do reštrukturalizácie voči úpadcovi pohľadávky uvedené v predmetnom výpise
pod č. 53, 54, 62, 64, ktoré sa vzťahujú k fakturačnému obdobiu roku 2012 v kumulatívnej sume
8.246,31 eur (podľa § 120 ods. l ZKR ich neprihlásením do reštrukturalizácie prihláškou právo ich

vymáhať voči dlžníkovi ex lege zaniklo). Žalovaní preto uviedli, že na tvrdené pohľadávky SPP, a.s v
sume 8.246,31 eur, resp. 12.500 eur nemožno prihliadať ako na existujúce v čase uzatvorenia oboch
darovacích zmlúv v zistiteľnej sume, a vo vzťahu ku ktorým by mohol existovať úmysel úpadcu ukrátiť
veriteľov, alebo ktoré by boli ukrátené, a úmysel by bol alebo musel byť známy žalovaným. Žalobca
bol povinný predložiť aj prihlášky k predmetným pohľadávkam, z ktorých by bola zrejmá suma každej

parciálnej pohľadávky existujúcej ku dňu uzatvorenia každej darovacej zmluvy, čo neurobil z dôvodu
vlastnej dôkaznej pasivity. Vo vzťahu k ďalším pohľadávkam veriteľov uvedeným v bode 10. odvolania
v kumulatívnej sume 66.305 eur, ako aj dôkazu (Výpisu zo zoznamu pohľadávok v príslušnej časti -
doplnenie) žalovaní poukázali na to, že v konaní vzniesli námietku, že zo strany žalobcu išlo o uvedenie
a doplnenie nových rozhodujúcich skutočností, nakoľko boli uvedené až vo vyjadrení žalobcu zo dňa

23.11.2022. Nie je zrejmé ani v akých sumách mali parciálne pohľadávky uvedených veriteľov k akému
dátumu k dátumom uzatvorenia darovacích zmlúv existovať, žalobca nepreukázal, že by uvedené
pohľadávky existovali ku dňu uskutočnenia odporovaných právnych úkonov. Žalovaní konštatovali, že
pokiaľ zo strany žalobcu preukázateľne došlo po uplynutí prekluzívnej lehoty k doplneniu rozhodujúcich
skutočností relevantných pre posúdenie odporovateľnosti darovacích zmlúv (t.j. k doplneniu žalobcom

tvrdených ďalších záväzkov úpadcu existujúcich v čase vykonania právnych úkonov, ktoré žalobcom
neboli v súlade s § 132 ods. 1 a 2 CSP uvedené v žalobe), nemožno na tieto ďalšie záväzky vzhľadom
na ich oneskorené uplatnenie po uplynutí prekluzívnej lehoty prihliadať. Zdôraznili, že všetky záväzky
úpadcu vyplývajúce z reštrukturalizačného plánu boli v celom rozsahu vyplatené, vzhľadom na čo nie sú
v žiadnom rozsahu reštrukturalizačné pohľadávky v žalobcom tvrdenej sume 257.140,03 eur prihlásené

v konkurze vedenom voči úpadcovi, a preto (okrem skutočnosti, že v čase odporovaných právnych
úkonov neboli splatné, nie sú ani prihlásené v konkurze). Zároveň záväzky vzniknuté po účinnosti
odporovaných právnych úkonov sú bez právnej relevancie. Žalovaní poukázali aj na svoju argumentáciu
v záverečnej reči a predošlých vyjadreniach.Žalovaní popreli relevanciu tvrdenia žalobcu, že v zozname pohľadávok sú zapísané pohľadávky v
úhrnnej hodnote 520.000 eur, nakoľko boli popreté/namietané v sumách a z dôvodov uvedených a
preukázaných žalovanými. Žalovaní preto popreli aj relevanciu dôkazu „Prehľad prihlásených veriteľov“.

Navyše v kontexte časti majetku vlastneného úpadcom v čase uskutočnenia odporovaných úkonov,
ktorého žalovanými preukázaná všeobecná hodnota predstavovala minimálne sumu 445.362,61 eur,
žalobcom tvrdená suma prihlásených pohľadávok (navyše vzniknutých po realizácii odporovaných
právnych úkonov) nie je relevantnou skutočnosťou pre úspech žalobcu v konaní. Žalovaní namietali, že
žalobcanepreukázal,ževčaseuskutočneniaodporovanýchprávnychúkonovexistovalizáväzkyúpadcu

voči veriteľom v sume 188.000 eur (a uvedené tvrdenie ani neuviedol v podanej žalobe v prekluzívnej
lehote).
Konštatovali, že dlžník nemal a nemohol mať úmysel ukrátiť svojich veriteľov, nakoľko namietané právne
úkony realizoval so súhlasom dozorového správcu a konal v súlade s reštrukturalizačným plánom, a
konajúc s odbornou starostlivosťou aj z dosiahnutého cash flow uspokojil záväzky z reštrukturalizačného
plánu splatné do 31.12.2013 a zároveň predpokladal uspokojovanie záväzkov a taktiež uspokojoval

záväzky aj z cash-flow a výnosov prevádzkovania podniku (v zhode s reštrukturalizačným plánom) aj
neskôr. V prípade, ak by v čase realizácie odporovaných úkonov existujúci majetok úpadcu a jeho
všeobecná hodnota neboli väčšie ako existujúci objem záväzkov, dozorový správca JUDr. Puskailer
by súhlas s uzatvorením darovacích zmlúv neudelil. Žalovaným nemohol byť úmysel úpadcu ukrátiť
veriteľovznámy,nakoľkodozorovýsprávcaudelilsúhlassuzatvorenímodporovanýchdarovacíchzmlúv.

Konštatovali, že závery ustálenej judikatúry sa zhodujú, že v prípade odporovania Darovacím zmluvám
z 24.01.2014 a 12.03.2014 nie je postačujúca účtovná závierka úpadcu k 31.12.2013 na preukázanie
majetku úpadcu k dňom realizácie odporovaných právnych úkonov. Rovnako znalecký posudok
stanovujúci hodnotu nehnuteľností v k.ú. Š.K. v roku 2020 nie je použiteľným dôkazom na stanovenie
hodnoty predmetných nehnuteľností v čase realizácie darovaní. Navyše žalovaní v konaní preukázali

(svedecká výpoveď F.. S. S., výpovede žalovaných, žalovanými predložené fotografie technického stavu
nehnuteľností v k.ú. Š.) že technický stav v čase uzatvorenia darovacích zmlúv bol taký, aký je zachytený
na žalovanými predložených fotografiách predmetných nehnuteľností vyhotovených pred darovacími
zmluvami, pričom v období po uzatvorení darovacích došlo pod tiahou napadnutého snehu k preboreniu
strechyanáslednejdevastáciipredmetnejstavbyvk.ú.Š.,pretojejstavzachytenývznaleckomposudku

je nezodpovedajúci technickému stavu a všeobecnej hodnote v čase uzatvorenia darovacích zmlúv.
Vo vzťahu k žalobcom tvrdenej aplikovateľnosti § 60 ZKR na prejednávanú vec žalovaní namietali
nesúlad § 60 ods. 3 ZKR v časti „počas piatich rokov pred začatím konkurzného konania“ s ustanovením
čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, a to s princípom právnej istoty ako aj materiálneho právneho štátu garantovaným
predmetným ustanovením, ako aj s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, čl. 20 ods.

1 prvou a druhou vetou Ústavy SR a čl. 20 ods. 4 a garanciami práva na pokojné užívanie majetku
žalovaných vyplývajúcimi z čl. 1 Protokolu 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Taktiež namietali nesúlad celého ustanovenia § 60 ods. 2 ZKR s ustanovením čl. 1 ods. 1 Ústavy SR,
a to s princípom materiálneho právneho štátu.
V prípade, ak by odvolací súd chcel v prejednávanej veci aplikovať na skutkový stav právnu normu §

60 ods. 2 a 3 ZKR, žalovaní žiadali, aby súd podľa § 162 ods. l písm. c) CSP konanie prerušil a podal
Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania o nesúlade ust. § 60 ods. 2 a 3 ZKR s vyššie uvedenými
článkami Ústavy SR a Dohovoru. Na základe vyššie uvedeného žalovaní žiadali, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil a žalobcu zaviazal nahradiť žalovaným 1/ a 2/ 100 % trov
konania pred odvolacím súdom.

4. K vyjadreniu žalovaných sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 15.04.2024, v ktorom
zotrval na svojej argumentácii uvedenej v odvolaní. Tvrdenie žalovaných, že žalobca bol povinný priložiť
prihlášky do konkurzu považoval za nesprávne a bez opory v zákone. V súvislosti s argumentmi
žalovaných, že pohľadávky daňového úradu v čase vykonania sporných úkonov neexistovali, poukázal

na to, že úpadca mal vedomosť, že tieto rozhodnutia existujú, a teda že v dohľadnom čase budú
právoplatné, preto zrejme došlo k predmetným úkonom - darovaniu domu a garáže. Je pravda, že
dom bol prevedený začiatkom roka 2021 a garáž ešte neskôr, ale úpadcovi boli skôr doručené
rozhodnutia Daňového úradu Bratislava, na základe ktorých vznikli pohľadávky. Čo sa týka argumentu,
že ide o zmenu žaloby, žalobca uvedené tvrdenie považoval za absurdné, keďže zmenu by mal

navrhnúť žalobca, čo nenavrhol, taktiež je táto skutočnosť zrejmá aj z obsahu dotknutých podaní, keďže
nedochádza k zmene v petite a pod. Čo sa týka tvrdení ohľadne popretých pohľadávok, poukázal
na to, že pohľadávky, ktoré boli súdu označené v tabuľke v podaní dňa 23.11.2022, neboli popreté
správcom. Čo sa týka argumentov ohľadne nesúladu ustanovení ZKR s Ústavou SR, resp. že predmetnéustanovenia sú diskriminačné a pod., mal za to, že tieto ustanovenia nie sú protiústavné, a tieto
argumenty považoval za účelovú obranu zo strany žalovaných.

5. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní podaním doručeným súdu dňa 28.05.2024. Vo vzťahu k
argumentácii žalobcu podotkli, že žalobca predložil jedinú doručenku k jedinému rozhodnutiu daňového
úradu, dátum doručenia ďalších rozhodnutí daňového úradu nepreukázal, nepreukázal ani obsah
predmetných rozhodnutí. Úpadca nemohol poznať výsledok rozhodnutia o opravných prostriedkoch.
Nakoľko žalobca nepreukázal vznik žiadnej z daňových pohľadávok ku dňu uzatvorenia darovacích

zmlúv (nepredložil doručenky a texty rozhodnutí daňového úradu preukazujúce ich právoplatnosť a
vykonateľnosť a vznik pohľadávok daňového úradu ku dňu uzatvorenia darovacích zmlúv), čo ani
netvrdil, nemožno s predmetnými pohľadávkami spájať účinky odporovateľnosti.

6. Ďalšie vyjadrenie podané nebolo.

7. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379
a § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade
s § 219 ods. 1, 3 a § 378
ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po

oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a dôvodmi odvolania žalobcu odvolací súd dospel
k záveru, že v prejednávanej veci neboli naplnené odvolacie dôvody.

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

9. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP v zásade stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-28Cbi/17/2018-638 zo dňa 14. decembra 2023,
pretoževykazujeznámkyvecnejsprávnosti.Vodvolanížalobcaneargumentuježiadnymiskutočnosťami
a dôkazmi, ktoré by mali za následok zmenu alebo zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom
prvej inštancie

i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní
uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie
správnosti napádaného rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné:

11. Žalobca sa v konaní domáhal voči žalovaným 1/ a 2/ určenia, že právny úkon úpadcu,

spočívajúci v prevode spoluvlastníckeho podielu úpadcu k nehnuteľnostiam prevádzaným prvým
odporovaným úkonom a druhým odporovaným úkonom na žalovaných, je voči veriteľom prihláseným do
konkurzu neúčinný. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal ukracujúci charakter
odporovaných úkonov v zmysle ustanovenia § 57 ods. 4 ZKR, tým že nepreukázal, či sa v dôsledku
úkonu úpadcu zmenšila miera uspokojenia veriteľov, keďže nepreukázal stav aktív a pasív dlžníka v

čase účinnosti právnych úkonov a zároveň pre nesplnenie predpokladov možnosti odporovania v zmysle
ustanovenia § 163 ods. 4 ZKR, preto žalobu zamietol a žalovanému 1/ a žalovanému 2/ priznal voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaní 1/ a 2/ s uvedeným záverom
nesúhlasili a rozsudok súdu prvej inštancie napadli odvolaním, namietajúc odvolacie dôvody podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP.

12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, spisového materiálu a odvolania žalobcu
dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým
zisteniam a vec správne právne posúdil. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo
vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne, pri súčasnom

zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany
ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal s podstatnými argumentmi sporových strán a svoje
rozhodnutie náležite odôvodnil v súlade s ust.§ 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

13. Žalobca v odvolaní namietal, že žalovaní nepreukázali dostatočným spôsobom udelenie ústneho

súhlasu s druhým právnym úkonom. Považoval za neštandardné, aby druhý súhlas správcu v podobnej
veci s právnym úkonom, ktorého dôsledkom je prevod nehnuteľnosti, bol vykonaný len ústnou formou,
pričom zdôraznil, že medzi oboma úkonmi, ktoré mali byť dozorným správcom odsúhlasené, bol časový
rozostup cca 6 týždňov, a teda je krajne nepravdepodobné, aby dozorný správca v takom krátkom
čase zaujal k forme súhlasu diametrálne odlišný postoj. Uvedenú námietku vyhodnotil odvolací súd ako

nedôvodnú. Z vykonaného dokazovania totiž vyplynulo, že v oboch predmetných prípadoch mal úpadca
na vykonanie predmetných právnych úkonov súhlas dozorného správcu, pričom pri prvom úkone to
bol písomný súhlas a pri druhom úkone súhlas ústny. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom
súdu prvej inštancie, že pre rozhodnutie správcu zákon nepredpisuje žiadne formálne ani obsahové
náležitosti. Aj keď žalobca pre prípad absencie písomnej formy poukazoval na nie štandardné a odborné
konanie správcu, pre záver súdu o udelení súhlasom to nemalo žiadny vplyv. Pokiaľ zákon písomnú

formu nepožaduje, súd prvej inštancie dôvodne dospel k záveru, že žalovaní preukázali, že súhlas
správcu bol daný v oboch prípadoch, keď akceptoval aj ústnu formu súhlasu, ktorého udelenie zo strany
dozorného správcu bolo v konaní potvrdené.

14. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysvetlil, z akých dôvodov sa

nestotožnil s argumentáciou žalobcu a mal za to, že vzhľadom na súhlas dozorného správcu nemožno
predmetným právnym úkonom vykonaným dlžníkom úspešne odporovať, keď poukázal na to, že ak
dlžník vykonáva úkony so súhlasom osoby, ktorej zákon zveruje kontrolu nad právnymi úkonmi dlžníka
v záujme riadneho uspokojenia veriteľov a obmedzenia účelových právnych úkonov dlžníka, potom ak
by sa pripustila daná argumentácia žalobcu nastal by stav, kedy by na jednej strane kontrola správcu

mala vylučovať uvedený charakter úkonov, ale na druhej strane by malo dochádzať k ukráteniu veriteľov.
K uvedenému by mohlo dôjsť len v prípade, ak by dozorná správa nebola riadne vykonávaná. Ako
uviedol v tejto súvislosti konajúci súd, práve súhlas správcu, ako osoby nezávislej a odbornej, ktorý sa
vyžaduje v prípade, ak to určí súd v rozhodnutí o dozornej správe, má zabezpečiť dostatočnú kontrolu
nad úkonmi dlžníka, ktorá vylúči prípadné obštrukcie, resp. defraudovanie majetku dlžníka pre patričné

uspokojenie veriteľov. Ak žalobca na podporu svojho odlišného názoru poukazoval na rozhodnutie
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8CoKR/2/2020 zo dňa 30.11.2021, je potrebné dať do pozornosti,
že uvedený rozsudok bol uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/30/2022 zo
dňa 23.08.2023 zrušený a vec bola vrátená súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd však zdôrazňuje, že
napriek vyššie uvedenému záveru sa súd prvej inštancie s ohľadom na argumentáciu žalobcu v ďalšej

časti napadnutého rozhodnutia zaoberal posúdením naplnenia predpokladu odporovateľnosti v zmysle
ustanovenia § 57 ods. 4 ZKR. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie následne dospel
k záveru, že žalobcovi sa nepodarilo v konaní preukázať ukracujúci charakter predmetných právnych
úkonov. Odvolací súd konštatuje, že žalobca ani svojou argumentáciou v odvolacom konaní správnosť
uvedeného záveru súdu prvej inštancie nevyvrátil.

15. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou odvolateľa, podľa ktorého súd prvej inštancie dospel
k nesprávnym skutkovým a právnym záverom, keď žalobca zastával názor, že preukázal existenciu
viacerých splatných pohľadávok ako aj existenciu ukrátenia veriteľov. Z obsahu napadnutého
rozhodnutia je zrejmé, že súd prvej inštancie posudzoval, či žalobca, na strane ktorého bolo dôkazné

bremeno, preukázal v tomto konaní ukracujúci charakter právnych úkonov, teda skutočnosť, že došlo
k zníženiu uspokojenia veriteľa predmetnými právnymi úkonmi a či majetok, ktorý ostával dlžníkovi,
postačoval na uspokojenie veriteľa. Ako konštatoval súd prvej inštancie, žalobca neuniesol svoje
dôkazné bremeno a nepreukázal, že by v danom prípade v dôsledku vykonania predmetných právnych
úkonov došlo k ukráteniu veriteľov dlžníka. Žaloba nepreukázal aký majetok mal dlžník bezprostredne

pred vykonaním právneho úkonu a následne po jeho vykonaní, a či teda došlo k zmenšeniu uspokojenia
veriteľov v dôsledku daného právneho úkonu. Napriek nesúhlasu odvolateľa v tomto smere odvolací súd
prisvedčil názoru súdu prvej inštancie, že žalobca stav aktív a pasív v rozhodnom období nepreukázal.
Z tvrdení a dôkazov predložených žalobcom nebola preukázaná konkrétna hodnota celkových aktív
majetku úpadcu v čase pred odporovaným úkonom, resp. bezprostredne po ňom, z čoho by konajúci

súd mohol vyvodiť závery o ukracujúcom charaktere predmetných odporovaných právnych úkonov.
Žalobca nepreukázal, že majetok dlžníka nepostačoval na uspokojenie veriteľov v dôsledku vykonania
predmetných úkonov, resp. že sa nimi znížila miera uspokojenia u veriteľov. Odvolací súd zastáva názor,
že zo strany súdu prvej inštancie v tomto smere nešlo o prílišný formalizmus, ako v odvolaní nedôvodnenamietal žalobca, pretože pri úspešnej odporovacej žalobe je nevyhnutné, aby žalobca preukázal či a o
koľko sa znížila miera uspokojenia pohľadávky veriteľa po vykonaní odporovateľného právneho úkonu
voči stavu, ktorý tu bol pred vykonaním takého právneho úkonu.

16. Žalobca v odvolaní poukazoval na to, že úpadca mal aj povinnosti v zmysle reštrukturalizačného
plánu, a teda musel počítať s tým, že tieto záväzky bude musieť splniť. Odvolací súd sa v tomto
smere stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že v čase účinnosti odporovaných právnych
úkonov nebol celý reštrukturalizačný plán splatný, takže ho nemožno v celom rozsahu považovať

za splatný záväzok úpadcu. Rovnako sa súd prvej inštancie v bode 45. rozsudku vysporiadal s
odkazom na účtovnú závierku dlžníka za rok 2013, ktorá nie je dostatočným dôkazom na preukázanie
ukracujúceho charakteru, keďže bola vykonaná pred účinnosťou predmetných odporovaných právnych
úkonov. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj znaleckým posudkom vykonaným cca 6 rokov po účinnosti
odporovaného právneho úkonu, na ktorý poukazoval žalobca aj v odvolaní, ktorý má ohodnocovať
hodnotu jednej z nehnuteľností, pričom odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie zastáva názor,

že tento znalecký posudok je vzhľadom na dátum jeho vypracovania irelevantným pre posúdenie aktív
dlžníka v rozhodnom čase.

17. Keďže žalobca nepreukázal ukracujúci charakter odporovaných úkonov v zmysle ustanovenia § 57
ods. 4 ZKR, tým, že nepreukázal, či sa v dôsledku úkonu úpadcu zmenšila miera uspokojenia veriteľov,

keďženepreukázalstavaktívapasívdlžníkavčaseúčinnostiprávnychúkonovazároveňprenesplnenie
predpokladov možnosti odporovania v zmysle ustanovenia § 163 ods. 4 ZKR, odvolací súd dospel k
záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobu zamietol.

18. K odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd uvádza, že do práva na spravodlivý súdny proces

nepatrí súčasne aj právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04)
a rovnako neznamená ani to, aby sporová strana bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

19. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na

tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).

20. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k.
B1-28Cbi/17/2018-638 zo dňa 14. decembra 2023 potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku

vecne správny.

21. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP tak, že žalovaný 1/ a žalovaný 2/ majú proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.

22. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie v lehote
do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).