Uznesenie – Ochrana osobnosti ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, November 27, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/8/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724201706
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Zlocha
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6724201706.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa
Zlochu a sudkýň JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Danice Kočičkovej ako členiek senátu, v spore žalobcu:
A. B. C., nar. X. XXXX XXXX, bytom D. XXX/XX, XXX XX B. E., zast. Advokátska kancelária BUGRI
s.r.o., IČO: 56 434 995, so sídlom Námestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: Slovenská
republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom

Pribinova 2, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.516,35 Eur, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 13C/27/2024-229 zo dňa 17. októbra 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom 13C/27/2024-229
zo 17. októbra 2024 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.516,35 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (prvá
výroková veta) a rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu
100 % v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania
(druhá výroková veta).

1.1 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že predmetom sporu je nárok žalobcu ako

príslušníka Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky (ďalej aj „Hasičský a záchranný
zbor“ alebo „HaZZ“) na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávnej (resp. neúplnej) transpozície
smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času (ďalej len „smernica č. 2003/88/ES“ alebo „Smernica“) do vnútroštátneho
právneho poriadku Slovenskej republiky, zákona č.315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore
(ďalej len „zákon č.315/2001 Z.Z.“ alebo „ZoHaZZ“). Žalobca v rámci prostriedkov procesného

útoku argumentoval, že služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru je rozvrhnutý
nerovnomerne; pracovná zmena (do konca roku 2021) pozostávala z výkonu štátnej služby (17 hod.),
na ktorú nadväzuje služobná pohotovosť (7 hod.), ktorá sa do pracovného času nezapočítava; od 1.
januára 2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16 hodinový výkon služby, po ktorom nasleduje určená
osemhodinová služobná pohotovosť na pracovisku, v rámci jednej pracovnej zmeny žalobca strávi na
pracovisku najmenej 24 hodín. Žalobca argumentoval, že služobná pohotovosť, či už určená alebo

nariadená, sa do fondu pracovného času nezapočítava a výkon týchto povinnosti nie je rozlíšený ani
na výplatnej páske na príslušný kalendárny mesiac. Z rozvrhnutia služieb vyplýva, že pri stanovenom
rozvrhovaní služobného času má stráviť v službe minimálne 240 hodín až 264 hodín mesačne; do
uvedeného času nie sú zahrnuté hodiny nadčasov. V žalovanom období žalobca odpracoval spolu
2.365,06 hodín služobnej pohotovosti, z toho 2.060,80 hodín určenej a 304,26 hodín nariadenej
pohotovosti; žiadna z týchto odpracovaných hodín nebola žalobcovi započítaná do služobného času.

Priemerný týždenný pracovný čas žalobcu počas žalovaného obdobia dosiahol najmenej 54,30 hodín
týždenne, a teda presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka Hasičskéhoa záchranného zboru v zmysle § 85 ods.2 zákona č. 315/2001 Z.z., ale aj maximálne prípustný týždenný
pracovný čas 48 hodín stanovený čl. 6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES. Nakoľko zákon č. 315/2001
Z.z. nepovažuje služobnú pohotovosť hasičov za súčasť ich služobného času, je daný rozpor zákona č.

315/2001 Z.z. s úniovým právom ako aj s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny
dvor“). Z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß
vyplýva, že čl. 6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom
práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi; žalobca je tak aktívne vecne
legitimovaný v tomto konaní. Zároveň mal za to, že pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní

onáhraduškody,ktorávzniklaporušenímúniovéhoprávaještát,keďženeprijalopatrenianevyhnutnéna
zabezpečenie dodržiavania požiadavky vyplývajúcej z čl. 6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES; poukazujúc
na ustanovenie § 135 ods.1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) žalobca
konštatoval, že za Slovenskú republiku v tomto spore koná ministerstvo, do pôsobnosti ktorého spadá
Hasičský a záchranný zbor. Čo sa týka právneho posúdenia žalovaného nároku, žalobca mal za to, že
pri absencii vnútroštátnej právnej úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva Európskej únie je

potrebné posudzovať tento nárok analogicky podľa ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky,
ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie; týmito sú ustanovenia § 11 až § 13 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) upravujúce nemajetkovú ujmu,
ktorej náhrada sa poskytuje v peniazoch. Pokiaľ ide o spôsob výpočtu výšky náhrady škody, žalobca
analogicky vychádzajúc z ustanovenia § 122 ods.1 a ods.2 písm.a) zákona č. 315/2001 Z.z. určil výšku

nemajetkovej ujmy za kalendárny mesiac ako súčin odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti
v daný kalendárny mesiac a 35 % alebo 20 % z príslušnej časti služobného platu za každú odpracovanú
hodinu služobnej pohotovosti v závislosti od toho, či hodiny služobnej pohotovosti boli odpracované
počas bežného služobného dňa (50 % - 15 % = 35 %) alebo v deň služobného pokoja (50 % - 30 %
= 20 %); Primeraná náhrada podľa žalobcu predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej

služobnej pohotovosti a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť; takýto spôsob výpočtu spĺňa
odškodňovaniu úlohu; je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora a spĺňa aj požiadavku primeranosti;
nie je sumou neprimerane vysokou. Žalobou neuplatňuje mzdový nárok ale domáha sa náhrady
škody z dôvodu porušenia úniového práva a spôsob výpočtu výšky škody podľa § 122 ZoHaZZ použil
z dôvodu neexistencie právnej úpravy, ktorá by presne stanovovala spôsob výpočtu náhrady škody

vtakýchtoprípadoch.Následnematematickyvyčíslilcelkovúnáhraduškodyvoformenemajetkovejujmy
za žalované obdobie apríl 2021 – február 2024 vrátane; uplatnený nárok pri odpracovaných hodinách
určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods.1 ZoHaZZ v rozsahu 2.060,80 hodín predstavuje súhrnne
sumu vo výške 6.516,35 Eur.

1.2 Obrana žalovaného spočívala v argumentácii, že ak žalobca konštatoval, že malo dôjsť k nesprávnej
transpozícii Smernice do zákona č.315/2001 Z.z., takéto tvrdenia sú neopodstatnené. Poukázal na to,
že Smernica umožňuje určiť odlišne referenčné obdobie ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri
nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Z čl.16 Smernice vyplýva referenčné obdobie štyroch
mesiacov; čl.17 ods.3 Smernice poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť

dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov; v kolektívnych zmluvách je referenčné obdobie
12 mesiacov. Žalovaný tvrdil, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu
do zákona správne. Ak žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 - § 13 Občianskeho
zákonníka, z obsahu žaloby vyplýva vôľa žalobcu uplatniť si mzdové nároky. Žalobca tiež namietal svoju
pasívnu vecnú legitimáciu vzhľadom na simulovaný úkon žaloby o náhradu mzdových výdavkov, ktorý

sa žalobca snaží zastrieť žalobou o náhradu nemajetkovej ujmy. Ak by sa aj súd prvej inštancie stotožnil
s argumentom žalobcu, že nedošlo k správnej transpozícii Smernice 2003/88/ER, takéto konštatovanie
súdu nezakladá žiaden nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, resp. na náhradu mzdových nárokov
žalobcu. Poukázal na to, že zákon č.315/2001 Z.z. v § 97 ods.1 posudzuje určitý čas odpočinku ako
služobný čas, avšak takýto čas nie je služobným časom. Časy odpočinku ako dovolenka, voľné či iné

dni, počas ktorých žalobca nepracuje, sa posudzujú ako služobný čas z dôvodu, že ide o platené dni
voľna a teda je nevyhnutné, aby boli zapísané v systéme SAP, teda v evidencii dochádzky, z ktorej sa
tvoria výplatné pásky. Tiež poukázal na čl.16 písm. b) Smernice 2003/88/ES, ktorý rozširuje ochranu
pracovníkov o tzv. neutrálne dni, na ktoré nemožno v rámci referenčného obdobia prihliadať; teda
sa na ne neprihliada, ako keby neexistovali. Žalovaný tvrdil, že pri posúdení, či v prípade žalobcu

došlo k porušeniu práva na maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany
žalobcu preukázať, či tento skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Taktiež namietal,
že výška nemajetkovej ujmy (6.516,35 Eur), požadovaná žalobcom, je premrštená a neprimeraná, a to
aj s porovnaním výšky náhrady, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnanís údajnou ujmou žalobcu neporovnateľne vyššia. Napokon žalovaný vzniesol aj námietku miestnej
nepríslušnosti, keďže skutočnosťou, ktorá zakladá uplatnené právo, je podľa žalobcu nesprávna
transpozícia Smernice spadajúca do pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a vo vzťahu

k tomuto subjektu je miestne príslušným súdom okresný súd, obvode ktorého má ústredný orgán
štátnej správy svoje sídlo a týmto súdom je Mestský súd Bratislava IV. V priebehu konania žalovaný tiež
namietal, že iba prípadné konštatovanie nesprávnej transpozície Smernice nie je spôsobilé byť v priamej
príčinnej súvislosti so žalobcom tvrdenou nemajetkovou ujmou; predložil vlastný prepočet priemerného
týždennéhoslužobnéhočasužalobcuvyplývajúcizustanoveníSmernicepriaplikovaníjejčl.2,čl.6,čl.16,

čl.17 a čl.19 a uviedol, že v troch referenčných obdobiach priemerný služobný čas žalobcu nedosahoval
48 hodín týždenne.

1.3 Okresný súd pri rozhodovaní o podanej žalobe aplikoval ustanovenia § 85 ods.1, 2, § 86
ods.1, 2, § 92 ods.1, 2, 4, § 93 ods.1, 2 a 3, § 103 ods.1, 2, 5, § 116 ods.1,2, § 122 ods.1, 2, 3, § 130,
§ 135e ods.1, 2, 3, § 12 ods. 6, § 135e ods.1, 2 a 3 zákona č. 315/2001 Z.z.;§ 85 ods.9, § 96 ods.2

Zákonníka práce, § 11, § 13 ods.1, 2, § 100 ods.1, 2, § 101, § 853 ods.1 Občianskeho zákonníka, čl. 6
písm. a), b), čl. 16, čl. 17 ods.1, 5 smernice č. 2003/88/ES.

1.4 Súd prvej inštancie reagujúc na argumentáciu žalovaného konštatoval, že je daná právomoc
všeobecného súdu konať a rozhodnúť o uplatnenom nároku žalobcu; mal za preukázanú ako aktívne

vecnú legitimáciu žalobcu tak aj pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného; vysporiadal sa s námietkou
miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Zvolen.

1.4.1 Vo vzťahu k vznesenej námietke miestnej príslušnosti súd prvej inštancie konštatoval predmet
konania, ktorým je nárok na náhradu škody; je zjavné, že za skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu

škody, žalobca označil zásah do jeho práv postupom žalovaného, v dôsledku čoho mu vznikla škoda
v súvislosti s výkonom povolania; miesto výkonu stálej služobnej činnosti žalobcu je hasičská stanica v
Pliešovciach, ktorá je v územnom obvode Okresného súdu Zvolen. Doposiaľ vo všetkých právoplatných
rozhodnutiach súdov Slovenskej republiky bolo opakovane vyvrátené tvrdenie žalovaného, že ide
o pracovnoprávny spor. Z uvedeného dôvodu okresný súd nepovažoval námietku týkajúcu sa miestnej

príslušnosti za dôvodnú a konštatoval, že je vecne a miestne príslušným na rozhodovanie a prejednanie
žaloby žalobcu.

1.4.2 Ak žalovaný spochybnil svoju pasívnu vecnú legitimáciu okresný súd zdôraznil charakter
uplatneného nároku, ktorým je náhrada škody vzniknutá porušením práva Európskej únie a nie

pracovnoprávny nárok. Nebol tak dôvod, aby žalobca žaloval svojho zamestnávateľa. Doposiaľ bolo
v mnohých sporoch právoplatne judikované, že žalovaný je v spore pasívne vecne legitimovaný; pasívne
vecnelegitimovanýmjeSlovenskárepublikavmenektorejkonáMinisterstvovnútraSlovenskejrepubliky
ako orgán, do ktorého pôsobnosti spadá aj Hasičský a záchrannný zbor. V tomto smere súd prvej
inštancie poukázal aj na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 2 C.s.p.

1.4.3 K námietke žalovaného spochybňujúceho tvrdenie žalobcu, že Smernica nebola do právneho
poriadku transformovaná správne, okresný súd poukázal okrem iného na princíp právnej istoty
nevyplývajúci iba z čl.2 Civilného sporového poriadku; zdôraznil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva. Konštatoval, že žalovanému sú známe závery stoviek právoplatných rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky o tom, že Smernica 2003/88/ES nebola do ZoHaZZ prevzatá správne,
nakoľko vnútroštátna právna úprava umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu čas služobnej
pohotovosti do služobného času v rozpore s čl.2 Smernice a rozvrhnúť žalobcovi - príslušníkovi
Hasičského a záchranného zboru pracovný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú
v článku 6 písm. b) Smernice a zároveň, že základ nároku žalobcu je daný, keďže sú splnené 3

podmienky: 1. cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je
dostatočne závažné; 2. existencia škody a 3. priama príčinná súvislosť medzi porušením normy EÚ a
škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Poukázal na závery odvolacích súdov uvedených v ním
konkretizovaných rozhodnutiach.

1.4.4 Vo vzťahu k argumentácii ohľadne pravidelnému prekračovaniu maximálneho týždenného
pracovného času okresný súd poukázal na výpočet týždenného priemerného pracovného času
realizovaný žalobcom už v žalobe ako aj na výpočet rovnakej skutočnosti realizovaný žalovaným.
Žalovaný vo svojom výpočte stanovil referenčné obdobia a uviedol, že žalobca do odslúžených hodínzapočítal okrem iného aj čas služobnej pohotovosti, nezapočítaval niektoré časy služobného voľna
s náhradou mzdy. Okresný súd uviedol, že žalovaný v rámci svojho prepočtu ani v jednom období
nezistil prekročenie maximálneho týždenného pracovného času nad 48 hodín týždenne (uvedený záver

okresného súdu je v rozpore s bodom 4, strana 22 rozsudku – poznámka odvolacieho súdu). Toto
tvrdenie a výpočet žalovaného žalobca namietol tvrdením, že žalovaný zjavne nezohľadnil pracovný
čas v niektorých prípadoch, kedy žalobca reálne vykonával službu, a to v celkovom súčte 162:36
hodín; žalovaný sa k tejto námietke nevyjadril. Žalobca namietol žalovaným realizovaný výpočet
ako nesprávny a zavádzajúci, rozporný s vnútroštátnou úpravou ako aj s právom Európskej únie

a s judikatúrou Súdneho dvora; žalovaný svojvoľne niektoré čase plateného voľna žalobcu ako
dovolenka, práceneschopnosť a iné nezapočítal na odpracovaný pracovný čas, iné zas započítal;
žalovaný sa k týmto námietkam nevyjadril. Kontrolný výpočet vykonal žalovaný len pre účely súdneho
konania; neexistuje žiadna úprava na nerovnomerné rozvrhovanie služobného času pri plánovaní
služieb v rámci vopred určených referenčných období tak, aby aj pri zohľadnení času neaktívnej časti
služobnej pohotovosti nedochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času tak,

ako to uviedol žalobca v žalobe. Nie je zrejmé, na základe čoho žalovaný v spore vychádza z ním
určených referenčných období; podmienky pre prekračovanie maximálneho týždenného pracovného
času musia byť pre všetkých zamestnancov rovnaké a nie pre každého jednotlivého hasiča odlišne
stanovené. Žalovaný neuviedol žiadne všeobecne záväzné opatrenie, ktoré by zabezpečovalo to,
že nebude prekračovaný maximálny týždenný pracovný čas na 48 hodín týždenne, pri rozvrhovaní

služobného času hasičov slúžiacich zmeny v určenom referenčnom období šiestich mesiacov. Nie je
sporné, že aktuálne je určovaný plán služieb na mesačnej báze a žalovaný neuviedol, akým spôsobom
pri takomto rozvrhovaní služieb sa zabezpečí neprekračovanie maximálneho týždenného pracovného
času. Slovenská vnútroštátna právna úprava v prípade hasičov neobsahuje žiadne mechanizmy, ktoré
by zabezpečili, že nebude prekračovaný 48 hodinový týždenný pracovný čas v každom období dvoch

po sebe nasledujúcich pevných referenčných období. Žalobca pritom uviedol výpočet priemerného
týždenného pracovného času za jednotlivé roky pri zohľadnení skutočného počtu hodín služobnej
pohotovosti, ktorý preukázal z dokladov získaných od žalovaného, kedy evidentne opakovane dochádza
kprekročeniumaximálnehopriemernéhotýždennéhopracovnéhočasu.Okresnýsúdpovažovaltvrdenie
žalobcu za preukázané a stotožnil sa s jeho výpočtom uvedený v žalobe, ktorým preukázal, že celé

žalované obdobie dochádza k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času.

1.5 Za splnené považoval okresný súd všetky 3 podmienky na priznanie nároku a to skutočnosť,
že cieľom porušenej právnej normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie bolo
dostatočne závažné; zistil existenciu škody a príčinnú súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou

poškodenému jednotlivcovi.

1.5.1 Na základe uvedeného okresný súd dospel k záveru, že základ nároku žalobcu je daný. V dôsledku
nerešpektovania článku 2 ods. 1 a ods. 2 a článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES pre rozvrhovanie
pracovného času prišiel žalobca veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu

osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu
do jeho osobnostných práv, za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané zadosťučinenie. Samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada sa javí
ako spôsobilá forma odškodnenia takéto vzniknutej ujmy.

1.6 V nadväznosti na záver o tom, že právny základ nároku je daný, okresný súd posudzoval dôvodnosť
výšky uplatneného nároku. Poukázal na viazanosť v tom smere, že je potrebné posúdiť primeranosť
uplatňovanej výšky náhrady ujmy, ktorú žalobca v dôsledku nesprávnej implementácie normy Európskej
únie utrpel. Zdôraznil, že spôsob určenia, respektíve posudzovania výšky náhrady škody je na úvahe
súdu. V tomto smere poukázal aj na závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych

autorít. S prihliadnutím na charakter uplatneného nároku tiež zdôraznil, že vznik zodpovednosti
členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa posudzuje podľa pravidiel, ktoré ustanovil
Súdny dvor; spôsob a rozsah odškodnenia však už závisí od konkrétnej vnútroštátnej právnej úpravy
daného členského štátu. Vnútroštátna úprava musí rešpektovať požiadavku, že kritériá na určenie
rozsahu odškodnenia nesmú mať taký charakter, že by spôsobili praktickú nemožnosť odškodnenia

alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia; poskytnutá náhrada škody musí byť adekvátna
spôsobenej škode.1.6.1 Podľa názoru okresného súdu žalobca v spore preukázal, že pri namietanom rozvrhnutí
pracovného času, ktorý je v rozpore s právom Európskej únie, prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol
venovať rozvoju osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii. Preukázal,

že daný stav mal vplyv na jeho súkromný život; mal obmedzený kontakt s rodinou, sťažený priestor
na budovanie spoločného domova, má obmedzené možnosti pri pomoci svojim rodičom; nemá čas
a možnosť venovať sa aktívne športu, rozvíjať priateľské vzťahy a väzby. Pociťuje nedostatok času
na regeneráciu, ako následok pracovného nasadenia má zvýšený krvný tlak a cholesterol. Uvedený
stav pretrvával dlhodobo; žalovaný nevyvíjal žiadne kroky k zmene tohto stavu napriek množstvu

právoplatných súdnych rozhodnutí. Doposiaľ určené sumy odškodnenia nemali dostatočne účinný vplyv
na kroky žalovaného, ktorými by protiprávny stav odstránil.

1.6.2 Žalobca pritom zdôraznil, že výšku nemajetkovej ujmy vyčíslil podľa počtu hodín určenej
služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje
nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných hodín nad 48 hodín týždenne tak ako sa

to snažil prezentovať žalovaný. Zdôraznil, že počas žalovaného obdobia odpracoval 2.060,80 hodín
určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času. Uvedené predstavuje
po prepočte nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 3,16 Eur za hodinu porušovania jeho práv. Táto
suma je pritom výrazne nižšia než priemer minimálnych hodinových miezd Slovenskej republike pre
najľahší stupeň náročnosti práce.

1.6.3 Spôsob výpočtu žalobcu pri náhrade škody považoval okresný súd za primeraný charakteru a
spôsobu, akým k zásahu došlo, ako aj k následkom na jeho živote a to vo väzbe na porovnateľné
kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca. Postup žalobcu považoval za prípustný z dôvodu,
že preukázaná ujma súvisí s výkonom práce. Nepovažoval však vyčíslenú nemajetkovú ujmu za

vyčíslenie mzdových nárokov, ale len za porovnanie vyčísleného a uplatneného nároku žalobcu s
obsahovoobdobnýmimzdovýminárokmi.Súdprvejinštanciepoukázalnarozhodnutiaodvolaciehosúdu
v obdobných veciach a žalobcom uplatnený nárok za rovnaké porušovanie jeho práv, za porovnateľné
obdobie, vo výške 6.516,35 Eur zjavne neprekračuje náhrady priznávané v obdobných veciach. Vzal
do úvahy aj plynutie času od predchádzajúcich rozhodnutí, keď došlo k zvyšovaniu minimálnej mzdy

odvíjajúcej sa od priemernej nominálnej mzdy zamestnanca za určený kalendárny rok. Zdôraznil, že
bolo potrebné hodnotiť aj skutočnosť, že žalovaný napriek stovkám právoplatných rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky doposiaľ neprijal žiadne opatrenia na nápravu dlhodobého protiprávneho stavu,
z čoho možno vyvodiť, že doposiaľ miernejšie náhrady nemali žiaden eventuálne len zanedbateľný
vplyv na žalovaného z hľadiska, aby primerané odškodnenie zabezpečilo skutočnú ochranu žalobcu.

Ak žalovaný poukázal na rozhodovanie v iných prípadoch nemajetkovej ujmy pri dopravných nehodách,
keď bola spôsobená smrť pri trestnom čine okresný súd uviedol, že tieto prípady vzhľadom na odstup
času a odlišné skutkové okolnosti nie je možné porovnať. Už uvedených dôvodov nárok vyčíslený
žalobcom považoval za primeraný a korektný pričom poznamenal, že žalovaný sa doposiaľ vo všetkých
právoplatne priznaných nárokoch ani raz nedomáhal preskúmania najvyššími súdnymi autoritami.

Uvedené skôr svedčí o akceptovaní právnych záverov všeobecných súdov Slovenskej republiky a aj z
uvedeného dôvodu okresný súd nevzhliadol žiaden dôvod na odklon od doposiaľ uplatňovanej praxe.

1.6.4 V nadväznosti na vyššie uvedené vychádzal súd prvej inštancie zo žalobcom predloženého
prepočtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu pracovného času v rozhodnom

období (apríl 2021 – február 2024) v rozsahu 2.060,80 hodín; žalobca vychádzal z podkladov získaných
od svojho zamestnávateľa (dochádzkový systém). Doklady predložené žalobcom boli spracované
samotným žalovaným; súd prvej inštancie ich preto považoval za hodnoverné a vychádzal z takéhoto
určenia. Takto stanovené hodiny žalobca žiadal odškodniť odmenou, ktorá sa inak priznáva za výkon
nariadenej pohotovosti podľa § 122 ods. 2 ZoHaZZ. Vychádzajúc tak z určenia výšky nemajetkovej

ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 ZoHaZZ (15% alebo 30% peňažnej náhrady
z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku)
a peňažné náhrady uvedené v § 122 ods. 2 ZoHaZZ (vo výške 50% z prináležiacej hodinovej
odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej
služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu

odpracovaných hodín služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roka a sumy zodpovedajúcej 35% peňažnej náhrady z prináležiacej
hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka (50% - 15%) a v
prípade odpracovanej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiacpríslušného kalendárneho roka v čase pracovného pokoja a ako súčin odpracovaných hodín v čase
pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za
príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka (50% - 30%).

1.6.5 Okresný súd aj tabuľkou formou vyčíslil výšku nemajetkovej ujmy za jednotlivé kalendárne roky
(respektíve kalendárne mesiace) a uzavrel, že celková výška náhrady škody vo forme nemajetkovej
ujmy v peniazoch za žalované obdobie apríl 2021 až február 2024 vrátane, pri odpracovaných hodinách
služobnej pohotovosti podľa 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 2.060,80 hodín predstavuje súhrnne sumu

vo výške 6.516,35 Eur.

1.7 Súd prvej inštancie uzavrel, že na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení skutkového a
právneho stavu dospel k záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody titulom porušenia komunitárneho
práva neprevzatím, respektíve nesprávnym prevzatím smernice do vnútroštátneho práva v oblasti
právnej úpravy služobného pomeru príslušníkov HaZZ, konkrétne do zákona o hasičskom a záchrannom

zbore, je v celom rozsahu daný čo do dôvodu a čo do výšky. Považoval ho za riadne preukázaný,
zdôvodnený a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel; súd určil lehotu na plnenie v rozsahu 3 dní od
právoplatnosti rozsudku (§ 232 ods.1 C.s.p.); žalovaný nepožadoval predĺženie paričnej lehoty.

1.8 O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods.1 v spojení s §

262 ods.1 C.s.p.. Nakoľko bol žalobca v konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu proti žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný (ďalej aj „odvolateľ“) v zákonom stanovenej lehote
odvolanie s návrhom, aby odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu zamietne; žiadal

priznať nárok na náhradu trov konania. Uplatnil odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods.1 písm. b), d),
f) a h) C.s.p.; tvrdil tak, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

2.1 Namietol, že iba konštatovanie nesprávnej, prípadne neúplnej transpozície Smernice nie je
spôsobilou skutočnosťou pre zásah do čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES; skutočnosť, ak by žalovaný
nesprávne transponoval smernicu do právneho poriadku nezakladá automaticky porušenie čl.6 písm. b)

Smernice.Bolopovinnosťousúdusmernicuaplikovaťpriamoaskúmaťsamotnéporušenienamietaného
článku, od ktorého si žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Ak
by aj Smernica nebola transponovaná správne, nemôže to automaticky zakladať domnienku, že žalobca
pracoval počas výkonu svojej služby pravidelne viac ako 48 hodín. Samotná nesprávna transpozícia
Smernice nemôže nikdy zakladať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy; iba Európska komisia môže

podniknúť právne kroky voči členskému štátu Európskej únie, ktorý netransponuje určitú smernicu do
svojhovnútroštátnehoporiadku.Nárokfyzickejosobymôževzniknúťakonežiaducidôsledoknesprávnej
transpozície smernice; súd prvej inštancie mal skúmať, aký mala nesprávna transpozícia Smernice
dopad na žalobcu.

2.2 Rovnako ako okresný súd žalovaný poukázal na všeobecné podmienky, ktoré musia byť kumulatívne
splnené na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody za porušenie práva únie, ktoré sú nasledovné:
1/ cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne
závažné, 2/ existencia škody a 3/ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou
poškodeným jednotlivcom. Súd prvej inštancie však iba vo všeobecnosti skonštatoval v konaní

nedokázanú skutočnosť; nevysvetlil, v čom spočívali údajné zásady do osobnostných práv žalobcu
a nepoukázal na žiaden prepočet služobného času žalobcu, ktorý by konštatovanie okresného súdu
potvrdil. Súd mal preskúmať tvrdenie žalobcu, že pracoval nad rámec 48-hodinového maximálneho
týždenného pracovného času; súd mal primárne vzhliadnuť, či k prekročeniu tohto limitu došlo a ak áno,
tak v akom rozsahu.

2.3 Nebolo zrejmé, ako sa okresný súd vysporiadal s otázkou fondu pracovného času; fond pracovného
času v sebe zahŕňa nielen pracovný čas ale aj čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z.z. v § 97 považuje
určité časy odpočinku za výkon štátnej služby, tie časy nie sú výkonom štátnej služby. Ak aj fondpracovného času do seba započítava ako služobný čas aj čas dovolenky, voľna za sviatok či iné voľná,
tieto nie sú výkonom štátnej služby. Výpočty žalobcu tak považoval žalovaný za nesprávne.

2.4 K výške škody žalovaný namietal, že neexistuje spôsob, ktorým by bolo možné všeobecne určiť, že
všetci príslušníci HaZZ disponujú rovnakou nemajetkovou ujmou; život každého je rozdielny, rovnako
aj rozvrh služieb, branie si dovoleniek, výber voľných dní či nástup na dovolenku; spôsob výpočtu
nemajetkovej ujmy nemôže byť vo forme matematickej rovnice.

2.5 Súd prvej inštancie sa podľa žalovaného nesprávne vysporiadal s otázkou referenčných období;
pojem priemerný týždenný pracovný čas sa mal vyložiť tak, že tento sa počíta v referenčných obdobiach
dlhých6mesiacov.PoukázalpritomajnaúčelZoHaZZ;ochranaživotaazdraviafyzickýchosôb,majetku
a životného prostredia vyžaduje nepretržitú prevádzku každej hasičskej stanice a teda jej efektívnu
využiteľnosť 24 hodín denne a 7 dní v týždni. Služby príslušníkov HaZZ sú rozvrhované do obdobia
šiestich mesiacov, následne sa však každý konkrétny mesiac pred jeho začiatkom bližšie upravuje tak

aby bola zabezpečená nepretržitá prevádzka hasičských staníc s ohľadom na plánované dovolenky,
školenia, kurzy alebo neplánované situácie.

2.6 Žalobca pri svojich výpočtoch vychádzal z celého fondu pracovného času a teda aj z dní času
odpočinku (dovolenky za sviatok bez odpočtu, voľno za prácu za sviatok, dodatková dovolenka, riadna

ročná dovolenka, voľno z kolektívnej zmluvy); v žiadnej časti § 97 zákona č.315/2001 Z.z. nie je
uvedené, že by sa tam uvedené časy považovali za pracovný alebo služobný čas, nie je tam uvedené,
že by dovolenka alebo iné platené služobné voľno bolo služobným časom. Tieto časy sa posudzujú ako
výkon štátnej služby iba z dôvodu, že sa zapisujú do tzv plachty služieb, z ktorej je tvorená výplatná
páska; ak by neboli vedené v plachte služieb, za tieto dni by žalobcovi nebola vyplácaná mzda, na ktorú

má zákonný nárok.

2.7 Odvolateľ namietal, že okresný súd konal v rozpore so zásadou ne ultra petitum a porušil princíp
právneho štátu, keď hodnotovo dva rozdielne pojmy skĺbil do jedného a ignoroval ich jedinečnosť,
osobitosť a rozdielnosť.

2.7.1 Pre žalovaného z napadnutého rozhodnutia vyplynulo, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy
vychádzal z vecnej škody, keďže táto vyplýva zo mzdy, ktorá je žalobcovi pravidelne vyplácaná. Okresný
súd de facto priznal doplatok rozdielu medzi finančnou odmenou za určenú služobnú pohotovosť
a nariadenú služobnú pohotovosť; okresný súd nárok priznal v rozpore s inštitútom nemajetkovej ujmy.

Je zrejmé, že žalobca si uplatnený nárok vyčíslil spôsobom výpočtu finančnej škody a medzi týmito
pojmami nerozlišuje. Okresný súd síce poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov v obdobných
veciach, neodôvodnil však, prečo priznal sumu presahujúcu určitú hranicu priznávania súm v obdobných
sporoch a neuviedol, v čom videl tak rozsiahle presahy oproti rozsudkom priznávajúcim sumu 2.500,-
Eur. Ak teda súd prvej inštancie rozhodol o nemajetkovej ujme ale podstata jej výšky celkom zrejme

vyplýva zo skutočnej (finančnej) škody, rozhodol v rozpore so zásadou ne ultra petitum.

2.7.2 Žalovaný zdôraznil, že súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal
z celkového počtu hodín určenej služobnej pohotovosti a ignoroval, či a v akom rozsahu došlo
k porušeniu smernice vo vzťahu k žalobcovi, teda skutočnosti, ktoré zo všetkých hodín určenej služobnej

pohotovosti boli hodinami nad rámec článku 6 písm.b) smernice 2003/88/ES a ktoré nie.

2.7.3 K výške nemajetkovej ujmy žalovaný tiež uviedol, že ju považuje za neprimeranú aj v porovnaní
s výškou náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou
ujmou žalobcu neporovnateľne vyššia. Tvrdil, že žalobca nepreukázal zásah do súkromného,

rodinného života či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či
nepriaznivom zdravotnom stave v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v značnej miere, ktorá by
odôvodňovala výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca uplatňuje. Podmienkou priznania nemajetkovej
ujmyvpeniazochjevždyvzávislostinaindividuálnychokolnostiachdanéhoprípadu,existenciazávažnej
ujmy, ktorú je potrebné riadne a konkrétne preukázať.

2.8 Žalovaný odvolaciu argumentáciu uzavrel konštatovaním, že okresný súd sa vôbec nevysporiadal
s námietkami žalovaného; napadnutý rozsudok neodôvodňuje, prečo na navrhovaný spôsob výpočtu
priemerného týždenného pracovného času vôbec neprihliadol; nezodpovedal na otázku, prečo považujeprepočty žalobcu za správne. Okresný súd neopísal ani rozsah preukázanej nemajetkovej ujmy, keďže
jej výšku odvodil od vecnej škody. Nevysporiadal sa s otázkou pracovného času vo vzťahu k času
odpočinku v zmysle čl.2 Smernice; nevysporiadal sa s otázkou referenčných období, argumentáciu

žalovaného ohľadom šesťmesačných referenčných období ignoroval a priklonil sa k argumentácii
žalobcu ohľadom mesačných referenčných období bez akéhokoľvek právneho základu.

2.9 Cez argumentáciu nesprávnosti rozhodnutia vo veci samej žalovaný odvolaním napadol aj výrok
o nároku na náhradu trov konania.

3. Žalobca sa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie
a navrhol ho potvrdiť; považoval ho v celom rozsahu za zákonný a vecne správny.

3.1 K odvolacej argumentácii žalovaného uviedol, že smernica je síce záväzná pre členské štáty
z hľadiska cieľov, ktoré sa majú dosiahnuť; s poukazom na rozhodnutie vo veci C-41/74 tvrdil, že

ak je ustanovenie konkrétnej smernice jasné, presné a bezpodmienečné, jednotlivci sa môžu priamo
dovolávať jej účinkov proti členskému štátu. Súdny dvor od vnútroštátnych súdov vyžaduje, aby
správnosť prebratia smerníc kontrolovali. Žalobca už v žalobe uviedol dôvody, prečo v prípade kolízie
medzi vnútroštátnym právnym predpisom a predpisom úniového práva je vnútroštátny súd povinný
aplikovať úniové právo a teda uprednostniť smernicu pred vnútroštátnym zákonom; uvedený princíp

vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora. Na práve a povinnosti vnútroštátneho súdu posudzovať
súlad vnútroštátneho práva so smernicou nič nemení ani skutočnosť, či sa Európska komisia v danej
veci obrátila na Súdny dvor alebo nie.

3.2 Pokiaľ žalovaný namietal výpočet priemerného týždenného pracovného času žalobcu a predložil

svoj vlastný výpočet, k uvedenému sa žalobca už vyjadril v konaní pred súdom prvej inštancie; namietol
účelový a skresľujúci výpočet žalovaného, ktorý nezahrnul minimálne 304:16 žalobcom odslúžených
hodín; žalovaný tieto žalobcom namietané pochybenia nijako konkrétne nevysvetlil a nespochybnil.
Žalovaný si tak je vedomý nesprávnosťou svojich výpočtov a opomína, že aj podľa jeho vlastných
prepočtov dochádzalo k prekračovaniu úniovými predpismi obmedzeného a vnútroštátnymi predpismi

stanoveného priemerného týždenného služobného času.

3.3 Vo vzťahu k referenčným obdobiam žalobca uviedol, že aj na túto argumentáciu žalovaného
reagoval už v konaní pred súdom prvej inštancie; aj počas referenčného obdobia a bez ohľadu na
jeho dĺžku sú štáty povinného garantovať neprekročenie 48 hodinového týždenného pracovného času.

Nie je tak rozhodujúce, či a ako áno a v akej dĺžke boli „referenčné obdobia“ stanovené, pretože
v žiadnom období by nemalo dochádzať k prekračovaniu limitu maximálneho priemerného týždenného
pracovného času. Žalovaným vytvorené tabuľky boli vytvorené len pre účely konkrétneho súdneho
konania; nešlo o plánovanie služobného času dopredu tak, aby v realite budúceho výkonu služby
hasičov nedochádzalo k prekračovaniu stanovených limitov služobného času. Žalovaným predkladané

výpočtyvôbecnezodpovedajú skutočnosti,akobolvdanomobdobíreálneplánovanýaleborozvrhovaný
služobný čas žalobcu.

3.4Ajvovzťahukpracovnémučasuačasuodpočinkužalovanýibaopakujesvojetvrdenia,ktoréuvádzal
v konaní pred súdom prvej inštancie; žalobca na tieto tvrdenia v prvostupňovom konaní reagoval.

Naopak to bol žalovaný, ktorý na repliku žalobcu nereagoval a nezrovnalosti nevysvetlil.

3.5 Ak žalovaný argumentoval, že žalobca uplatnil mzdový nárok, ide o zjavne zavádzajúce a účelové
tvrdenie rovnako ako argumentácia, že súd prvej inštancie rozhodol v rozpore so zásadou ne ultra
petitum. Vyjadril presvedčenie, že svojom výpoveďou relevantne preukázal následky protiprávneho

stavu na svoj osobný život, dôsledky protiprávneho stavu majú dopad nielen na osobný život žalobcu ale
aj na jeho najbližších. Všeobecné súdy si v obdobných sporoch osvojili spôsob výpočtu nemajetkovej
ujmy realizovaný žalobcom, ním aplikovaný spôsob výpočtu je pre súdy akýmsi „vodítkom“, aby
posúdili primeranosť uplatňovaného nároku. Spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy realizovaný žalobcom
je logický, legitímny a dôkazne podložený a to je zrejme dôvod, pre ktorý sa s ním súdy doposiaľ takmer

bez výnimky stotožnili. V tomto smere poukázal aj na princíp právnej istoty v súvislosti s ustálenou
rozhodovacou praxou odvolacieho súdu.4. Žalovaný v písomnom vyjadrení (replika) k vyjadreniu žalobcu zotrval na podanom odvolaní
a dôvodoch v ňom uvedených. Uviedol, že súd prvej inštancie neskúmal, či a v akom rozsahu
došlo k prekročeniu maximálneho 48 hodinového priemerného týždenného času žalobcu a to aj

napriek skutočnosti, že uvedené je podstatou žaloby. Všeobecné konštatovania súdu prvej inštancie
vychádzajúce zo všeobecných a nedokázaných tvrdení žalobcu nemožno považovať za dostatočné, aby
došlo k naplneniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Súd prvej inštancie priznal náhradu
za všetky hodiny určenej služobnej pohotovosti, a teda de facto skonštatoval, že žalobca nepociťuje
žiadnu ujmu počas nariadenej služobnej pohotovosti; nebral ohľad na skutočnosť, či tieto hodiny určenej

služobnej pohotovosti boli alebo neboli odpracované nad rámec limitu podľa článku 6 písm. b) Smernice.

5. Duplika k replike podaná nebola.

6. Krajský súd ako funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec
bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.1 C.s.p. z dôvodov vymedzených v

odvolaní podľa § 380 ods.1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods.1 písm.b) a c) C.s.p.
zrušil a vec vrátil podľa § 391 ods.1,2 C.s.p. súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6.1 Podľa § 389 ods.1 písm. b) C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

6.2 Podľa § 389 ods.1 písm. c) C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie

je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

7. Z odvolania vyplýva, že odvolateľ uplatnil odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods.1 písm. d), f) a h)
C.s.p..

7.1 Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 písm. b) C.s.p. je naplnený vtedy, ak nesprávny procesný
postup súdu, znemožňujúci strane sporu realizáciu jej práv, dosiahne určitú intenzitu. Konkrétne
pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

7.2 Inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods.1

písm.d/ C.s.p.) je procesná vada, ktorá nie je subsumovateľná pod ostatné odvolacie dôvody, pokiaľ
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. pochybenia pri vykonávaní dôkazov,
porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím). Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť súdneho
rozhodnutia.

7.3 Odvolacie námietky týkajúce sa vád v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa môžu prejaviť
v nevykonaní navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods.1 písm.
e/ C.s.p.), alebo v nesprávnom hodnotení dôkazov, ktoré vyústilo do nesprávnych skutkových zistení (§
365 ods.1 písm. f/ C.s.p.).

7.4 Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 1Cdo/222/2009 zo dňa 26.2.2020); nesprávnym právnym posúdením sa rozumie
subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze
nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie

veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu
právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na
zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 2MCdo/4/2009).

8. Preskúmaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a obsahu súdneho spisu odvolací súd
zistil, že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej
únie, v konkrétnostiach smernice č. 2003/88/ES a jej čl. 2 ods.1 a čl. 6 písm. b). Žalobca v konaní
tvrdil a preukazoval, že žalovaný v dôsledku nesprávnej transpozície smernice nerešpektoval smernicougarantovaný maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas; zároveň argumentoval, že nesprávnym
prebratím smernice č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z. sa do služobného času hasiča
nezapočítava služobná pohotovosť (určená ani nariadená). Nakoľko nerešpektovaním ustanovení

smernice malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobcu, tento svoj nárok analogicky uplatnil v
zmysle ustanovení § 11 - § 13 Občianskeho zákonníka.

9. V konaní nebolo sporné, že žalobca bol v žalovanom období príslušníkom Hasičského a záchranného
zboru; štátnu službu vykonával v služobnom pomere na hasičskej stanici v Pliešovciach. Podanou

žalobou sa domáhal zaplatenia sumy 6.516,35 Eur; výšku nemajetkovej ujmy určil ako súčin
odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti v daný kalendárny mesiac a 35 %, resp. 20 %
z príslušnej časti služobného platu za každú odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti v závislosti
od toho, či hodiny služobnej pohotovosti boli odpracované počas bežného služobného dňa (50 % -
15 % = 35 %) alebo v deň pracovného pokoja (50 % - 30 % = 20 %). Procesný útok žalobcu bol
založený na argumentácii o nesprávnom transponovaní čl. 2 ods.1 a čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/

ES do právneho poriadku Slovenskej republiky. Na podporu svojich tvrdení o porušovaní čl. 6 písm.
b) smernice č. 2003/88/ES, a teda o pravidelnom prekračovaní maximálneho týždenného pracovného
času presahujúceho 48 hodín, žalobca predložil výpisy z dochádzkového systému za žalované obdobie
a výplatné pásky, tieto výpisy a výplatné pásky zhodnotil do výpočtu celkovo odpracovaných hodín
určenej služobnej pohotovosti. Argumentáciu žalovaného a ním predložený prepočet odpracovaných

hodín žalobcom v rozhodnom období vo vzťahu k žalobcom vyčíslenému rozsahu odpracovaných hodín
súd prvej inštancie považoval za nedostatočný, keď žalovaný nereagoval na argumentáciu žalobcu,
spochybňujúceho výpočet odpracovaných hodín realizovaný žalovaným.

10. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa ustanovení smernice č. 2003/88/ES, zákona č.

315/2001 Z.z. a Občianskeho zákonníka; pozornosť venoval výkladu pojmov „pracovný čas“ či „čas
odpočinku“; tieto vyplývajú jednak zo smernice č. 2003/88/ES ako aj z judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie. Okresný súd mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že vnútroštátna
právnaúpravaumožňujezamestnávateľovižalobcunezapočítavaťneaktívnučasťslužobnejpohotovosti
do služobného času a rozvrhnúť mu služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú

čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES; súd prvej inštancie správne vychádzal aj z judikatúry Súdneho
dvora Európskej únie, v zmysle ktorej sa členské štáty nemôžu odchýliť od súboru povinností
vyplývajúcich z ustanovení smernice, vrátane pojmov – pracovný čas a čas odpočinku (pozri C-518/15
vo veci Ville de Nivelles).

11. V prejednávanej veci žalovaný nespochybnil závery okresného súdu vo vzťahu k miestnej
príslušnosti súdu prvej inštancie, prípadnej aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie ako tomu je
v obdobných veciach. V konkrétnej veci namietal, či prípadná nesprávna transpozícia Smernice mala
dopad (aj) na žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru a tvrdil, že prípadná nesprávna
transpozícia smernice nemala žiaden negatívny dopad na pracovný čas žalobcu a k negatívnemu

následku na právach žalobcu nedošlo. Namietal proti záverom súdu prvej inštancie týkajúcich sa fondu
pracovného času. Vo vzťahu k právnemu základu nároku bolo nosným argumentom žalovaného,
že súd prvej inštancie mal preskúmať, či žalobca pracoval nad rámec 48 hodinového týždenného
služobnéhočasužalobcu;malzato,žeokresnýsúdnesprávneposúdilotázkureferenčnýchobdobíatzv.
neutrálnych dní pre výpočet priemerného služobného času žalobcu. Napokon namietal výšku priznanej

náhrady nemajetkovej ujmy aj tvrdením o porušení zásady ne ultra petitum a neprimeranosťou priznanej
výšky nemajetkovej ujmy.

12. K uvedenému odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že aj spor o náhradu škody spôsobenej
jednotlivcovi porušením práva únie v dôsledku nesprávnej transpozície smernice do vnútroštátneho

právneho poriadku možno subsumovať pod súkromnoprávny spor; v Slovenskej republike neexistuje iný
orgán oprávnený rozhodovať o práve žalobcu na náhradu škody voči štátu pre porušenie práva únie.
VtejtosúvislostipoukazujeodvolacísúdajnajudikatúruSúdnehodvoraEurópskejúnie,zktorejvyplýva,
že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom rozhodujú
príslušné vnútroštátne súdy (pozri napr. rozsudok C-429/09). Je tak namieste konštatovanie, že súd

prvej inštancie bol nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k porušeniu
práva únie pri preberaní smernice č. 2003/88/ES do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore.12.1 Odvolací súd konštatuje, že právna teória a rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (napr.
C-456/98 vo veci Centrosteel) zdôrazňujú, že ak v konaní pred všeobecným súdom Slovenskej
republiky (alebo správnym orgánom) vyplynie potreba aplikácie smernice, všeobecný súd sa nemôže

vyhnúť porovnaniu ustanovení smernice s ustanoveniami právneho predpisu, do ktorého bola smernica
transponovaná, a to za účelom zistenia či sa má smernica aplikovať priamo alebo nepriamo. Zároveň
sa súd (či správny orgán) nemá uspokojiť len s uvedením tej ktorej smernice v prílohe slovenského
transpozičného predpisu a tým považovať smernicu za správne prebratú; mal by venovať pozornosť
porovnaniu znenia smernice s vnútroštátnou právnou úpravou.

12.2 Čo sa týka transpozície smernice, jej ustanovenia musia byť prebraté do právneho poriadku
členského štátu, ktorému je určená, tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa dosiahol
stav,ktorýjevsúladescieľomsledovanýmsmernicou.Zbodu5Prílohyč.4zákonač.315/2001Z.z.síce
vyplýva, že žalovaný prebral smernicu č. 2003/88/ES do predmetného zákona, avšak cieľ sledovaný čl.
6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES nebol v zákone č. 315/2001 Z.z. dosiahnutý.

12.3 Článok 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé
obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Pracovným časom je v zmysle čl. 2 ods.1
citovanej smernice akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa
a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a/alebo praxou; čas

odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom (čl. 2 ods.2). Podľa ustanovenia § 85 ods.1
zákona o hasičskom a záchrannom zbore je služobným časom príslušníka časový úsek, v ktorom
tento vykonáva štátnu službu a je k dispozícií služobnému úradu; služobný čas príslušníka je 40
hodín týždenne (§ 85 ods.2 veta prvá zákona č. 315/2001 Z.z.); služobný čas príslušníka môže byť
rozvrhnutýnerovnomerne;nerovnomernerozvrhnutýslužobnýčaspríslušníkovjerozvrhnutýnaobdobie

šiestich mesiacov; pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých
služobných dňoch vyššia ako 18 hodín; celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne
nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnom dni (§ 86 ods.1,2 zákona č. 315/2001 Z.z.). V zmysle ustanovenia § 92 ods.1 citovaného
zákona určuje služobný úrad príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania

štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci
rozvrhnutia služobného času. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že smernica č. 2003/88/ES bola do právneho
poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne, odvolací súd považoval za relevantné upriamiť
pozornosť na znenie citovaných ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. pred vstupom Slovenskej republiky
do Európskej únie a po jej vstupe; posudzované ustanovenia boli prakticky v totožnom znení súčasťou

zákona č. 315/2001 Z.z. už v znení účinnom od 1.4.2002; po vstupe Slovenskej republiky do Európskej
únie došlo k zmene ustanovenia § 86 ods.1 len čo sa týka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času
(z pôvodného obdobia celého roka došlo k zmene jeho rozvrhnutia na obdobie štyroch, resp. šiestich
mesiacov) a výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na služobnú pohotovosť, ktorá bezprostredne
nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods.1) a služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§

92 ods.2).

12.4 Vychádzajúc z obsahu ustanovení § 85 ods.1, ods.2, § 86 ods.1, ods.2 a § 92 ods.1 zákona č.
315/2001 Z.z. je zároveň zrejmé, že zákon oddeľuje vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského
a záchranného zboru v rámci služobného času a služobnú pohotovosť, ktorá nadväzuje na jeho

služobný čas, avšak do služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného zboru sa
nezapočítava, a to napriek tomu, že nejde o čas odpočinku predpokladaný smernicou č. 2003/88/ES.
Vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z.z. umožňuje zamestnávateľovi žalobcu nezapočítať
neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi pracovný čas tak, že
ten presiahne maximálnu hranicu týždenného pracovného času stanovenú v čl. 6 písm. b) smernice č.

2003/88/ES. V nadväznosti na uvedené sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že
zákon č. 315/2001 Z.z. v rozpore so smernicou č. 2003/88/ES vyčleňuje zo služobného (pracovného)
času príslušníka HaZZ čas určenej služobnej pohotovosti, hoci smernica neumožňuje, aby členské štáty
ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“. Tvrdenia žalovaného v konaní pred
súdom prvej inštancie, že nebolo preukázané nesprávne prebratie smernice č. 2003/88/ES, resp. že

žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z. nie je v rozpore so smernicou, sú tak nesprávne.

13. Ak žalovaný tvrdil, že súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s uplatneným nárokom, keď
žalobca žiadal priznať vecnú (finančnú) škodu a súd priznal nemajetkovu ujmu, odvolací súd reaguje,že žalobnou argumentáciou bolo tvrdenie, že nebola dodržiavaná maximálna hranica týždenného
pracovného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru; týždenný pracovný čas žalobcu
presahoval tento maximálny pracovný čas v rozpore so Smernicou. V zmysle judikatúry Súdneho

dvora spôsob odškodnenia jednotlivca za porušenie práva Európskej únie zo strany členského štátu
by mal vyplývať z vnútroštátneho poriadku; náhrada škody má byť (musí byť) adekvátna spôsobenej
škode. Súd prvej inštancie v tomto smere správne na prejednávaný spor analogicky aplikoval § 13
Občianskeho zákonníka, nakoľko vnútroštátny poriadok neobsahuje ustanovenia, podľa ktorých by bolo
možné vec priamo posúdiť. Je bezvýznamné, akým spôsobom dospel žalobca k výške požadovanej

náhrady nemajetkovej ujmy, keď dôvodom uskutočneného výpočtu bolo len odôvodnenie a možnosť
skontrolovania výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy z hľadiska jej primeranosti. Žalobca
v prejednávanej veci (obdobne ako iní žalobcovia v právne totožných a skutkovo obdobných veciach)
mohol požadovať náhradu nemajetkovej ujmy aj bez akýchkoľvek výpočtov. Ak zvolil spôsob určenia
výšky požadovanej náhrady spôsobom, ako sa určuje jeho mzda podľa zákona č.315/2001 Z.z.
neznamená to, že si uplatňuje doplatok mzdy ale to, že výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy

zrozumiteľným spôsobom odôvodnil.

14. Odvolateľ namietal, že výška nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku odškodnenia obetí
násilných trestných činov, nakoľko pri týchto dochádza k závažnému zásahu do zdravia či života.

14.1 Vo vzťahu k tejto argumentácii odvolací súd poukazuje na závery vyplývajúce z rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. augusta 2024 sp.zn, 7Cdo/103/2023, publikovaného
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod publikačným
číslom R 69/2024, podľa ktorých pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods.2 a 3
Občianskeho zákonníka nie je dôvodné túto náhradu obmedziť najvyšším prípustným odškodnením

podľa zákona o obetiach trestných činov (zákon č,215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených
násilnými trestnými činmi resp. zákon č274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov).

14.2 Uvedený záver dovolací súd oprel aj o konštatovanie, že „výnimočné postavenie v rámci právneho
poriadku predstavuje úprava nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúceho z § 17 ods.2

zákona č.514/2003 Z.z., čo však presvedčivo odôvodňuje odlišná povaha právnych vzťahov, ktoré
sú základom tohto nároku, a to vertikálny vzťah medzi orgánom verejnej moci (štátom), ktorého
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym postupom bola dotknutej osobe (fyzickej alebo právnickej
osobe)spôsobenáškoda.Čohodôsledkomjeajexistenciapovinnostipredbežnéhoprerokovanianároku
dotknutej osoby s porušujúcim orgánom verejnej správy. Zároveň ide o jediný nárok, ktorého maximálna

výška je určená priamo v zákone (§ 17 ods.4 zákona č.514/2003 Z.z.). V neposlednom rade je možné za
dôvod považovať aj skutočnosť, že právo na náhradu takto pôsobenej škody vyplýva priamo z č.46 ods.3
ústavy. Naproti tomu právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods.2 Občianskeho
zákonníka je takým právom súkromnoprávnej povahy, ktoré ani nemá priamu oporu v ústavnej úprave.
Uvedené dovolací súd uzavrel konštatovaním, že z relevantného hmotnoprávneho ustanovenia § 13

Občianskeho zákonníka de lege lata nevyplýva povinnosť posudzovať výšku priznanej nemajetkovej
ujmy podľa zákonnej úpravy o odškodňovaní obetí trestných činov a táto povinnosť nevyplýva ani
z ustálenej praxe dovolacieho súdu.

14.3 Odvolací súd je toho názoru, že závery vylývajúce z vyššie citovaného rozhodnutia dovolacieho

súdu sú aplikovateľné aj v prejednávanej veci; odvolací súd iba pripomína, že nárok uplatnený v spore
sa opiera o ustanovenia o ochrane osobnosti (§ 11 - § 13 Občianskeho zákonníka) a žalobca svoj nárok
neuplatňuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom podľa zákona č.514/2003 Z.z.; z vyššie uvedenej argumentácie vyplýva, že
absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom

zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je z pôsobnosti zákona č.514/2003 Z.z. vylúčený.

15. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie mal skúmať nielen skutočnosť, či došlo k nesprávnej
transpozícii Smernice, ale aj to, či vo vzťahu k žalobcovi došlo k porušeniu čl.6 písm.b) Smernice;
samotná skutočnosť nesprávnej transpozície Smernice nemôže automaticky zakladať domnienku, že

žalobca pracoval počas výkonu svoje služby pravidelne viac ako 48 hodín (týždenne).

15.1 Uvedeným sa súd prvej inštancie zaoberal a vychádzajúc z prepočtu vykonaného žalobcom zistil,
že došlo k pravidelnému prekročeniu 48 hodinového výkonu služby.16. Žalovaný poukázal na ním v konaní pred súdom prvej inštancie predložený prepočet priemerného
služobného času žalobcu, ktorý má vyplývať zo Smernice 2003/88/ES, z ktorého vyplýva, že u žalobcu

priemerný týždenný služobný čas v referenčnom období prekročený nebol.

16.1 Odvolací súd súhlasí s tvrdením žalovaného, že iba nesprávna transpozícia Smernice sama o sebe
nemá (nemôže mať) za následok konštatovanie o nemajetkovej ujme vzniknutej žalobcovi. Ďalšou
skutočnosťou, ktorá je predpokladom pre naplnenie právneho základu nároku je skutočnosť, že žalobca

reálne vykonával službu v rozsahu vyššom, ako je Smernicou stanovený priemerný týždenný služobný
čas (48 hodín výkonu služby).

16.2 Žalobca už v žalobe tvrdil a preukazoval, že v žalovanom období odpracoval celkovo 2.365,06
hodín služobnej pohotovosti, z toho 2.060,80 hodín určenej a 304,26 hodín nariadenej služobnej
pohotovosti a žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola započítaná

do pracovného času; tvrdil a preukazoval, že jeho priemerný týždenný pracovný čas počas celého
žalovaného obdobia od apríla 2021 do februára 2024 vrátane dosiahol najmenej 54,30 hodín. Ako dôkaz
tejto skutočnosti predložil tabuľku za žalované obdobie, z ktorej má byť zrejmý fond pracovného času
ako aj celkový počet hodín odslúženej služobnej pohotovosti; je zrejmé, že vychádzal z výplatných
pások za žalované obdobie a mesačných výpisov Plánu služieb dochádzkového systému SAP za

žalované obdobie (ktoré ako dôkazy rovnako predložil). Uvedená argumentácia sa týka právneho
základu uplatneného nároku.

16.2.1 Uvedené žalobca tiež použil na výpočet celkovej výšky nemajetkovej ujmy, nakoľko pri výpočte
nemajetkovej ujmy vychádzal z rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods.1, ods.2 ZoHaZZ. Uvedená

argumentácia sa týka výšky uplatneného nároku.

16.3 Žalovaný v duplike (čl.155 spisu) k podanej žalobe pri argumentácií, že je potrebné skúmať, či
v prípade žalobcu došlo k porušeniu Smernice predložil vlastný prepočet priemerného služobného
času žalobcu, v ktorom mal zohľadniť čl.2, čl.6, čl.16, čl.17 a čl.19 Smernice, pričom tvrdil, že v troch

referenčných obdobiach (žalovaný vo vyjadrení stanovil referenčné obdobie šesť mesiacov, pričom prvé
referenčné obdobie počítal od prvého mesiaca žalovaného obdobia /apríl 2021/) nedošlo k prekročeniu
priemerného týždenného služobného času. K uvedenému predložil vlastnú tabuľku, pričom je zrejmé,
že vychádzal z plánu služieb na jednotlivé mesiace a prehľadu plánu za žalované obdobie.

16.4 V duplike žalovaný výslovne uviedol, že
- v prvom referenčnom období (od apríla 2021 do septembra 2021) žalobca odpracoval spolu 1.192,733
hodín v 25,215 týždňoch, čo predstavuje 177 dní a jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto
období je 47,303 hodín týždenne; k porušeniu čl.6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nedošlo;
- v druhom referenčnom období (od októbra 2021 do marca 2022) žalobca odpracoval spolu 1.219,633

hodín v 25,429 týždňoch, čo predstavuje 178 dní a jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto
období je 47,962 hodín týždenne; k porušeniu čl.6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nedošlo;
- v treťom referenčnom období (od apríla 2022 do septembra 2022) žalobca odpracoval spolu 1.243,133
hodín v 24,858 týždňoch, čo predstavuje 174 dní a jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto
období je 50,009 hodín týždenne;

- vo štvrtom referenčnom období (od októbra 2022 do marca 2023) žalobca odpracoval spolu 1.306,917
hodín v 25,858 týždňoch, čo predstavuje 181 dní a jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto
období je 50,542 hodín týždenne;
- v piatom referenčnom období (od apríla 2023 do septembra 2023) žalobca odpracoval spolu 1.271,25
hodín v 25,572 týždňoch, čo predstavuje 179 dní a jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto

období je 49,713 hodín týždenne;
- v šiestom referenčnom období (od októbra 2023 do marca 2024) žalobca odpracoval spolu 1.062 hodín
v 24,429 týždňoch, čo predstavuje 171 dní a jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto období je
43,473 hodín týždenne; k porušeniu čl.6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nedošlo;

16.5 Je tak zrejmé, že žalovaný poprel tvrdenie žalobcu o tom, že v jeho prípade počas celého
žalovaného obdobia dochádzalo k prekračovaniu priemerného služobného času; oproti dôkazu
predloženého žalobcom predložil vlastný dôkaz; dôkazy strán sporu v zásade vychádzali z rovnakých
podkladov.16.6 K uvedenej argumentácii sa vyjadril žalobca v písomnom vyjadrení a tvrdil, že výpočty žalovaného
nie sú správne a nemožno z nich vychádzať z dôvodov, ktoré vo vyjadrení uviedol; tvrdenia žalovaného

o dĺžke priemerného týždenného pracovného času sú nesprávne z vecných dôvodov (nezahrnutie
minimálne 304:15 hod. do výpočtu) ale aj z právnych dôvodov. Žalobca uviedol, že popiera skutkové
tvrdenia žalovaného.

16.7 S uvedeným rozporom (vo výpočte priemerného služobného času) sa súd prvej inštancie

vysporiadaval v bode 15 rozsudku, keď je zrejmé, že prihliadol na námietku žalobcu o tom, že i/
žalovaný zjavne nezohľadnil pracovný čas v niektorých prípadoch; ii/ žalovaný svojvoľne niektoré
časy plateného voľna žalobcu ako dovolenka, práceneschopnosť a iné nezapočítal ako pracovný čas
a iné zas započítal a žalovaný sa k týmto námietkam nijako nevyjadril. Je zrejmé, že sa okresný súd
priklonil k argumentácii žalobcu (žalobca uviedol výpočet priemerného týždenného pracovného času za
jednotlivé roky pri zohľadnení skutočného počtu hodín služobnej pohotovosti, ktorých výkon preukázal

z dokladov získaných od žalovaného; preto súd považoval tvrdenie žalobcu za preukázané; súd sa
plne stotožňuje s výpočtom žalobcu v žalobe, ktorý preukázal, že za celé žalované obdobie dochádza
k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času). Okresný súd odkázal na zdôvodnenie
námietok žalobcu proti výpočtom žalovaného (podľa bodu 5 odôvodnenia), vlastné úvahy a vlastné
hodnotenie k uvedenej otázke neuviedol.

17. Uvedené závery súdu prvej inštancie sú podľa názoru odvolacieho súdu nedostatočné a z toho
dôvodu nepreskúmateľné.

17.1 Pokiaľ ide o výpočet priemerného týždenného pracovného času (ktorý sa premieta do právneho

základu uplatneného nároku a zároveň z dôvodu spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy aj do výšky
uplatnenej náhrady), žalobca splnil svoju dôkaznú povinnosť a tvrdil a preukazoval, že k prekročeniu
priemerného týždenného pracovného času v žalovanom období (počas celého žalovaného obdobia)
dochádzalo. Toto skutkové tvrdenie žalovaný poprel a predložil vlastný dôkaz (výpočet priemerného
týždenného pracovného času) a tvrdil, že jeho výpočet priemerného týždenného pracovného času je

správny z dôvodu, že ho realizoval pri zohľadnení článkov Smernice, ktoré majú na správny výpočet
dopad.

17.2 Pokiaľ žalobca v písomnom vyjadrení namietal správnosť výpočtu žalovaného, nešlo len o otázku
skutkovú ale aj o otázku právnu v rozsahu, či a v akom rozsahu je potrebné jednotlivé články

Smernice aplikovať. Z uvedeného dôvodu nepostačoval iba príklon k argumentácii žalobcu (tvrdiaceho
nesprávnosť výpočtu priemerného služobného času žalovaného); bolo potrebné stranami sporu
predložené dôkazy konfrontovať, podrobiť ich kontrole správnosti pri posudzovaní nielen otázky
referenčného obdobia (vo vzťahu ku ktorej právnej otázke je medzi stranami sporu nezhoda), ale aj
vo vzťahu k otázke tzv. neutrálnych dní, ktoré podľa názoru žalovaného nemajú byť započítané do

priemernéhoslužobnéhočasu.Nepostačovalokonštatovanie,žežalovanýsakargumentáciižalobcu(vo
vzťahu k nesprávnosti výpočtu) nevyjadril, najmä pokiaľ žalovaný okrem iného na pojednávaní uviedol,
že žalobca pri svojich výpočtoch vychádzal z fondu pracovného času SAP portál, ktorý nepreukazuje
reálne odpracované hodiny v zmysle čl.2 ods.1 Smernice, nakoľko obsahuje rôzne druhy voľna, ktoré
sa nezapočítavajú do reálne odpracovaného času. Z uvedeného dôvodu neobstojí záver okresného

súdu,žežalovanýsaknámietkežalobcu(knesprávnostivýpočtužalovaného)nevyjadril.Uvedenýzáver
platí o to viac, že súd prvej inštancie na pojednávaní dokazovanie vykonával predovšetkým vo vzťahu
k následkom, ktoré v osobnostnej sfére žalobcu nastali v dôsledku toho, že jeho priemerný služobný čas
presahoval (mal presahovať) povolených 48 hodín týždenne, inak vykonal dokazovanie iba postupom
podľa § 204 C.s.p.. Zo zápisnice z pojednávania vôbec nevyplýva, že by okresný súd posudzoval,

prípadne konfrontoval správnosti výpočtov predložených stranami sporu. Riešenie sporných otázok
v napadnutom rozhodnutí okresného súdu, majúcich vplyv na záver o danosti právneho základu nároku
absentuje. Iba odkaz na argumentáciu žalobcu nepostačuje; právne závery, na ktorých súd založil svoje
rozhodnutie musia byť obsahom odôvodnenia rozsudku.

18. Odvolací súd sa tak v podstatnej časti stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie
(miestna príslušnosť súdu, aktívna a pasívna vecná legitimácia strán sporu, nesprávnosť transpozície
Smernice, nemajetková ujma podľa § 11-13 Občianskeho zákonníka, správnosť záveru o tzv. „skrytom“
pracovnoprávnom nároku, spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy). Pre možnosť preskúmania rozsudkusúdu prvej inštancie však absentuje dostatočné vysporiadanie sa s otázkou či vôbec došlo u žalobcu
k prekročeniu priemerného služobného času a ktorý z výpočtov strán sporu (a v akom rozsahu) je
správny. Odvolací súd tak konštatuje nedostatočné zistenie skutkového stavu v rozsahu potrebnom na

rozhodnutie a nepreskúmateľnosť v podstatnej otázke nastolenej stranami sporu.

19. Z uvedených dôvodov potom odvolací súd rozsudok okresného súdu postupom podľa ustanovenia
§ 389 ods.1 písm. b) a c) C.s.p. zrušil a v zmysle ustanovenia § 391 ods.1,2 C.s.p. mu vec vrátil na
ďalšie konanie, v ktorom súd prvej inštancie vychádzajúc z obsahu žaloby a skutkových tvrdení strán

sporu vec opätovne prejedná a posúdi dôvodnosť uplatneného nároku.

20. V konaní, ktoré bude nasledovať po vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutie okresný súd
v potrebnom rozsahu doplní dokazovanie, konfrontuje výpočty strán sporu vo vzťahu k otázke reálneho
priemerného služobného času žalobcu za účelom zistenia ich úplnosti a správnosti a právne posúdi
aj otázku prípadných neutrálnych dní a referenčného obdobia tak, aby napadnuté rozhodnutie bolo vo

vzťahu k tejto otázke preskúmateľné.

20.1 Odvolací súd iba pripomína, že účelom ZoHaZZ nie je iba ochrana všeobecného záujmu ale aj
potreba, aby služobné činnosti vykonávali osoby na to v plnom rozsahu spôsobilé, zdravotne, fyzicky
a aj psychicky. Právne uvedenému zodpovedá právna úprava definujúca najvyššie prípustný priemerný

výkon služby. Ak dochádzalo k pravidelnému prekračovaniu služobného času na týždennej a mesačnej
báze, nemožno dôvodne tvrdiť, že k nemajetkovej ujme nedošlo len preto, že v období šiestich
mesiacov, ktoré žalovaný považuje za referenčné obdobie, bol žalobca práceneschopný, resp. mal
dovolenku. Iba odpočítanie niekoľkých dní dovolenky a práceneschopnosti (ako to realizuje žalovaný) od
odpracovaných dní v období šiestich mesiacov totiž nemá za následok, že žalobca nebol v zostávajúcom

časovom úseku preťažovaný časom nad rámec povolených 48 hodín týždenne.

20.2 Súd prvej inštancie v ďalšom rozhodnutí rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania.

21. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených

v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).