Rozsudok – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, December 11, 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 3S/29/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0923100718
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Lenka Figulová

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:0923100718.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ing. Lenky Figulovej a členov

senátu Mgr. Michala Magura a JUDr. Radovana Turčíka, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.
XXXXXXXX XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., zastúpenej PUCHALLA, SLÁVIK & partners s.r.o.,
so sídlom Thurzova 7, 040 01 Košice, IČO: 36 860 930, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a
cudzineckej polície Prešov, so sídlom Jarková 31, 080 01 Prešov, za účasti ďalšieho účastníka: E. F., nar.
XX. XXXXX XXXX, bytom G. H. XX, XXX XX G. H., zastúpeného PUCHALLA, SLÁVIK & partners s.r.o.,
so sídlom Thurzova 7, 040 01 Košice, IČO: 36 860 930, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. PPZ-HCP-PO2-107-007/2023-Sk zo dňa 23. novembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov č. PPZ-HCP-
PO2-107-007/2023-Sk zo dňa 23. novembra 2023 ako aj rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície
Policajného zboru Košice č.: PPZ-HCP-PO6-1103-093/2023-PC zo dňa 24. februára 2023 a vec v r a
c i a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na ďalšie konanie.

II. Návrh na uloženie pokuty z a m i e t a.

III. Žalobkyni p r i z n á v a právo na úplnú náhradu účelne vynaložených trov konania.

IV. Ďalšiemu účastníkovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice (ďalej aj „orgán prvého stupňa“) rozhodnutím

č. PPZ-HCP-PO6-1103-093/2023-PC zo dňa 24. februára 2023 rozhodlo, že zamieta v zmysle §
54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v platnom a účinnom znení (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“) žiadosť žalobkyne o udelenie
dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky podanú dňa 17. januára 2020.

2. Orgán prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že po tom, čo Krajský súd v Košiciach
rozsudkom sp. zn. 8S/141/2021 zo dňa 12. mája 2022, právoplatným dňa 01. júla 2022, zrušil

rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov č. PZP-HCP-PO2-199-001/2021 zo dňa
06. júla 2021, ako aj rozhodnutie orgánu prvého stupňa č. PZP-HCP-PO6-27-072/2021-PC zo dňa 06.
júla 2021 a vec vrátil na ďalšie konanie, zadovážil, opätovne preveril, posúdil a prehodnotil podkladyvedené v administratívnom spise, ktoré boli vykonané v správnom konaní vo veci žiadosti žalobkyne
o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky, a to
- stanovisko Slovenskej informačnej služby (ďalej aj „SIS“) č. SIS-69/76-94-1/2022 zo dňa 03. októbra

2022, ktorá naďalej trvá na nesúhlasnom stanovisku k žiadosti o informácie k žalobkyni a posúdenie
miery ohrozenia bezpečnosti štátu, uvedenom v liste č. SIS-65/51-V-40-2/2020-S zo dňa 14. februára
2020,
- stanovisko Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Bratislava č. PPZ-HCP-
OCP1-2022/024231-020 zo dňa 10. novembra 2022, podľa ktorého bol k žalobkyni v rámci utajovaného

režimudoručenýspravodajskýsignálSISč.SIS-54/23-D-3-171/2022-Szodňa03.novembra2022,ktorý
požíva ochranu podľa zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v platnom a účinnom znení (ďalej aj „zákon o ochrane utajovaných skutočností“),
po oboznámení s ktorými dospel k záverom, že
- informácia (spravodajský signál), ktorej obsah je utajovanou skutočnosťou, a bola podkladom pre
rozhodnutie, nie je súčasťou administratívneho spisu, nakoľko požíva ochranu podľa zákona o ochrane

utajovaných skutočností,
- orgán prvého stupňa musel rešpektovať rozhodnutie SIS ako pôvodcu utajovanej informácie
o neposkytnutí ani všeobecnej podstaty dôvodov nesúhlasných stanovísk, a nemohol tak v odôvodnení
rozhodnutia uviesť konkrétne dôvody, ktoré ho viedli k zamietnutiu žiadosti žalobkyne,
- orgán prvého stupňa poučil splnomocneného zástupcu žalobkyne o možnosti sa oboznámiť

s podkladom rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy; v zmysle zákona o ochrane utajovaných skutočností
však nebolo možné oboznámenie s dôvodom vyššie uvedeného nesúhlasného stanoviska,
- pri strete práva žalobkyne na súkromie a rodinný život garantované Dohovorom o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (čl. 8 ods. 1) /ďalej aj „Dohovor“/ a práva štátu na zásah do tohto práva
z dôvodu potreby ochrany bezpečnosti a verejného poriadku (čl. 8 ods. 2 Dohovoru), právo žalobkyne

bolo obmedzené v záujme legitímneho cieľa, ktorým je ohrozenie bezpečnosti štátu; bezpečnostný
záujem Slovenskej republiky je záujmom verejným, ktorý je nadradený súkromnému záujmu účastníka
konania,
- neudelením povolenia k pobytu na území Slovenskej republiky nie je neprimerane obmedzené právo
žalobkyne na súkromie a rodinný život garantované Dohovorom,

- správny orgán posúdil mieru ohrozenia bezpečnosti štátu vyplývajúcu z nebezpečenstva hroziaceho zo
strany žalobkyne, zohľadnil doterajšiu dĺžku jej pobytu, ako aj rozsah jej väzieb s krajinou pobytu, a mal
za preukázané, že naďalej trvá dôvod na zamietnutie žiadosti žalobkyne v zmysle § 54 ods. 2 písm. b)
zákona o pobyte cudzincov, nakoľko je dôvodné podozrenie, že žalobkyňa ohrozí bezpečnosť štátu.

3. Proti uvedenému rozhodnutiu orgánu prvého stupňa podala dňa 17. marca 2023 v zákonnej lehote
žalobkyňa odvolanie, v ktorom uviedla, že vydané rozhodnutie je nezákonné, nakoľko je nedostatočne
odôvodnené a arbitrárne, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. Orgán prvého stupňa porušil procesné
ustanovenia o konaní a neriadil sa záväzným právnym názorom správneho súdu.

4. Žalobkyňa hlavne namietala, že
- orgán prvého stupňa jej neumožnil pred vydaním rozhodnutia vyjadriť sa ku všetkým podkladom
rozhodnutia, a to aj napriek tomu, že povinnosť oboznámiť ju aspoň s podstatou dôvodov, ktoré
viedli k zamietnutiu žiadosti, uložil orgánu verejnej správy Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn.
8S/141/2021 zo dňa 12. mája 2022 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) /ods. 83. odôvodnenia/,

- orgán prvého stupňa nerešpektoval právny názor správneho súdu, keď nevyabstrahoval podstatu
utajovaných skutočností (ods. 81. odôvodnenia rozsudku krajského súdu), a presne nešpecifikoval,
akým spôsobom žalobkyňa ohrozuje štátnu bezpečnosť (podľa rozsudku krajského súdu nepostačuje
iba odkaz na stanovisko SIS),
- orgán prvého stupňa podľa žalobkyne môže na základe stanovísk dotknutých orgánov sám posúdiť

mieru ohrozenia bezpečnosti štátu, a môže sa od ich nesúhlasného stanoviska odchýliť (s poukazom
na § 54 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov),
- nebola zohľadnená dĺžka jej pobytu, a absentuje aj akákoľvek zmienka o rozsahu jej väzieb s krajinou
pôvodu,
- zdôraznila, že v prípade, ak správny orgán nevie spoľahlivo oznámiť, reprodukovať a vyhodnotiť

aspoň podstatné informácie zo stanoviska SIS, ktoré údajne odôvodňujú obavu o ohrozenie štátnej
bezpečnosti, nie je oprávnený z ním uvádzaných dôvodov jej žiadosť zamietnuť,
- orgán prvého stupňa, napriek právnemu záveru Krajského súdu v Prešove o nedostatočnom
vyhodnotení zásahu zamietavého rozhodnutia do jej súkromného a rodinného života, opätovne pristúpilk formalistickému uprednostneniu štátnych záujmov, pričom v rozhodnutí absentuje akákoľvek úvaha
orgánu verejnej správy o vyvažovaní týchto záujmov a dôvod uprednostnenia jedného z nich,
-orgánprvéhostupňasanedostatočnevyporiadalsjejargumentácioutýkajúcousaochranyprávdieťaťa

v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa, a postupoval v rozpore s rozsudkom krajského súdu.

5. O odvolaní žalobkyne rozhodol žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO2-107-007/2023-Sk zo dňa
23. novembra 2023 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie zamietol a rozhodnutie orgánu
prvého stupňa potvrdil, nakoľko nezistil vady, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie rozhodnutia

orgánu prvého stupňa a vrátenie veci na nové prejednanie. Žalovaný v rámci odvolacieho konania
v záujme riadneho zistenia skutočného stavu veci, vysporiadania sa s námietkami žalobkyne a splnenia
náležitostí podľa § 47 ods. 3 č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v platnom a účinnom
znení (ďalej aj „správny poriadok“), vykonal doplnenie doterajšieho konania o nasledovné podklady:
- Úradný záznam zo dňa 07. augusta 2023 o oboznámení sa a vyhodnotení obsahu stanoviska SIS č.
SIS-65/51-V-40-2/2020-S zo dňa 14. februára 2020 vedúcim zamestnancom žalovaného.

- Odpoveď SIS č. SIS-69/76-86-1/2023 zo dňa 21. septembra 2023 na žiadosť žalovaného, podľa ktorej
SIS naďalej trvá na svojom nesúhlasnom stanovisku zo dňa 14. februára 2020, potvrdenom dňa 03.
októbra 2022. SIS poukázala na stanovisko Národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru,
odboru Východ, podľa ktorého zaslaná informácia sa pravdepodobne zakladá na pravde. K žiadosti
žalovaného o poskytnutie informácie a posúdenie miery ohrozenia bezpečnosti štátu SIS uviedla, že

trvá na súčasnom postupe pri zasielaní nesúhlasného stanoviska k žiadosti o udelenie pobytu štátneho
príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov ustanovenom v § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov,
ktoré SIS neukladá povinnosť uvádzať konkrétne dôvody nesúhlasného stanoviska.
- Odpoveď právneho zástupcu žalobkyne zo dňa 08. novembra 2023 na výzvu žalovaného podľa § 33
ods.2správnehoporiadku,podľaktorejžalobkyňasanemôženáležitevyjadriťkpodkladomrozhodnutia,

nakoľko opätovne nedošlo k uvedeniu dôvodov, pre ktoré SIS vydala nesúhlasné stanovisko, a nie je
s nimi riadne oboznámená.

6. Žalovaný následne zhrnul, že v priebehu rozhodovania o žiadosti žalobkyne bola SIS oslovená celkom
štyri krát. Splnomocnený zástupca žalobkyne bol v prípade stanoviska SIS č. SIS-65/51-V-40-2/2020

zo dňa 14. februára 2020 preukázateľne informovaný o identifikácii stanoviska (číslo, dátum vydania,
pôvodca, miesto uloženia) a poučený o spôsobe oboznámenia sa s jeho obsahom. Právny zástupca
žalobkynebolorgánomverejnejsprávyinformovanýajo obsahupísomnostiSISč.SIS-69/76-14-5/2020
zo dňa 06. augusta 2020, spravodajského signálu č. PZP-HCP-OCP1-2022-2022/024231-020 zo dňa
10. novembra 2022 a odpovede SIS č. SIS-69/76-86-1/2023 zo dňa 21. septembra 2023.

7. Po oboznámení sa s obsahom nesúhlasného stanoviska SIS zo dňa 14. februára 2020 žalovaný
doplnil jeho hodnotenie ako podklad pre rozhodnutie. Oboznámením bolo podľa žalovaného potvrdené
uvedenie bezpečnostných skutočností viažucich sa k osobe žalobkyne. Charakter týchto skutočností
je postačujúci na to, aby stanovisko bolo spôsobilým podkladom rozhodnutia. Je tak možné určiť

existenciu dôvodu zamietnutia žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona
o pobyte cudzincov, teda existenciu dôvodného podozrenia, že žalobkyňa ohrozí bezpečnosť štátu
(úradný záznam č. PZPZ-HCP-PO2-107-001/2023-Sk).

8. Žalovaný ďalej doplnil hodnotenie stanoviska SIS č. SIS-69/76-14-5/2020 zo dňa 06. augusta 2020

o konštatovanie, že SIS ako pôvodca utajovaných informácií sa rozhodla neposkytnúť informácie
a posúdenie miery ohrozenia bezpečnosti štátu zo strany žalobkyne v takej forme, aby mohli byť
sprístupnené žalobkyni v odôvodnení rozhodnutia. SIS trvá na postupe, že sa vyjadruje ku všetkým
druhom pobytu bez nutnosti odôvodnenia svojho stanoviska. Z pohľadu žalovaného sa jedná o úvahu
bezpečnostnú, t.j. vo všeobecnosti kategóriu vecnú, nie právnu.

9. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí posúdil ako podklad pre rozhodnutie aj písomnosť SIS č. SIS
-69/76-94-1/2022 zo dňa 03. októbra 2022, v ktorej SIS uviedla, že trvá na zasielaní stanovísk bez
nutnosti odôvodnenia ako aj na svojom stanovisku zo dňa 14. februára 2020.

10. Žalovaný mal za to, že orgán prvého stupňa zrozumiteľne uviedol dôvody, pre ktoré opakovane
dožadoval SIS. Zdôraznil, že nežiadal o uvedenie dôvodov, ale o ich minimálnu podstatu, aby umožnil
účastníkom konania reagovať na konkrétne závery, a dodržať tak ich právo na vyjadrenie sa ku
dôkazom. Napriek uvedenému, SIS ako pôvodca utajovaných informácií, neposkytla dôvody svojhostanoviska v takej forme, aby mohli byť sprístupnené žalobkyni v odôvodnení rozhodnutia, a zotrvala
na postupe, že sa vyjadruje ku všetkým druhom pobytu bez nutnosti odôvodnenia svojho stanoviska.
Orgán prvého stupňa tým, že požiadal o súčinnosť pôvodcu utajovanej skutočnosti, postupoval

v súlade s rozsudkom krajského súdu. Žalovaný zdôraznil, že orgán prvého stupňa a ani žalovaný, na
rozdiel od pôvodcu utajovanej písomnosti, nedisponujú možnosťou jej odtajnenia (a to ani čiastkovo,
zovšeobecnením, abstrahovaním, opisom, inou slovnou špekulatívnou formuláciou, a pod.). Správne
orgány teda preukázateľne vykonali vlastné šetrenie, aby v prospech žalobkyne získali od pôvodcu
utajovanej informácie aspoň všeobecnú podstatu dôvodov nesúhlasného stanoviska prístupnú pre

žalobkyňu. Žalovaný tak považuje existenciu informácií týkajúcich sa a potvrdzujúcich naplnenie dôvodu
zamietnutia žiadosti žalobkyne za preukázanú.

11. K námietke žalobkyne týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia orgánu prvého stupňa
a k právu na sprístupnenie aspoň podstaty dôvodov nesúhlasného stanoviska žalovaný uviedol, že
orgány verejnej správy vyčerpali všetky zákonné možnosti, t.j. opakovane žiadali pôvodcu utajovanej

skutočnosti o súčinnosť, tak ako je vyššie uvedené.

12. K správnej úvahe týkajúcej sa dôvodu nesprístupnenia obsahu nesúhlasného stanoviska SIS
žalovaný najmä uviedol, že stanovisko SIS zo dňa 14. februára 2020 je vydané v rámci utajovaného
režimu, preto všetky informácie v stanovisku požívajú ochranu v zmysle zákona o ochrane utajovaných

skutočností a nemôžu byť sprístupnené neoprávneným osobám, za ktorú sa podľa uvedeného zákona
považuje aj žalobkyňa. Advokát žalobkyne je za podmienok stanovených v zákone, o ktorých bol
poučený, oprávnený sa oboznámiť s obsahom utajovanej písomnosti.

13. K navrhovanému spôsobu vymedzenia podstaty dôvodov (napr. podozrenie z páchania trestnej

činnosti, z členstva v ilegálnom zoskupení, kontakt s nebezpečnými osobami, kriminálna minulosť)
žalovaný zdôraznil, že orgány verejnej správy môžu konať len v medziach zákona, sú viazané len
zákonom priznanými oprávneniami, na rozdiel od splnomocneného zástupcu žalobkyne, ktorý nie je
štátnym orgánom a môže konať spôsobom, ktorý zákon nezakazuje. Žalovaný teda nemá na všeobecné
abstrahovanie dôvodov utajovanej písomnosti oprávnenie, a musí rešpektovať skutočnosť, že ani

samotný pôvodca utajovanej informácie ho neposkytol.

14. Žalovaný zhrnul skutočnosti, ktoré bránia poskytnutiu všeobecnej podstaty dôvodov nesúhlasného
stanoviska nasledovne:
- absencia zákonného oprávnenia vykonať akýkoľvek všeobecný abstrakt dôvodov utajovanej

písomnosti,
- pokusy o všeobecné abstrahovanie dôvodov utajovanej písomnosti sú rizikom spojeným
snebezpečenstvomvyzradeniautajovanejskutočnosti,sčímuzamestnancovkonajúcichorgánovsúvisí
aj vznik zodpovednosti za protiprávne konanie.

15. V súvislosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zn. PL ÚS 8/2016-131 zo dňa 12.
decembra2018žalovanýzdôraznil,ženálezomnebolidotknutérelevantnéustanoveniazákonaopobyte
cudzincov (napr. § 125 ods. 6) a zákona o ochrane utajovaných skutočností. Orgán verejnej správy však
pri procese odôvodňovania svojho rozhodnutia narážal na zákonné limity na úseku ochrany utajovaných
skutočností (tak ako sú vyššie popísané). Aj napriek tomu, žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu

nebola zamietnutá automaticky, ale po oboznámení sa s obsahom stanoviska, jeho vyhodnotení, o čom
svedčí záznam riaditeľa žalovaného evidovaný v administratívnom spise, ktorý bol spolu s ostatnými
písomnosťami a skutočnosťami zistenými v priebehu konania, a po uplatnení diskrečnej právomoci
orgánu verejnej správy, podkladom pre vydanie rozhodnutia.

16. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, žalovaný má za to, že žalobkyňa bola oboznámená so
skutočnosťami, ktoré zakladajú dôvod na zamietnutie jej žiadosti a mala možnosť sa k nim vyjadriť,
s výnimkou skutočností, ktorých obsah je utajený a ako oprávnenej osobe v zmysle zákona o ochrane
utajovaných skutočností nemôže byť sprístupnený, pričom orgány verejnej správy vynaložili úsilie, aby
od pôvodcu utajovanej informácie získali aspoň všeobecný abstrakt týchto utajovaných skutočností,

a s ktorým by mohla byť účastníčka konania oboznámená v odôvodnení rozhodnutia, čo však SIS
neposkytla. Zároveň orgán prvého stupňa poučil splnomocneného zástupcu žalobkyne o možnosti,
akým spôsobom sa oboznámiť s obsahom utajovaného stanoviska a umožnil jej v zastúpení účinneobhajovaťsvojeprávaazáujmy.Konajúceorgányverejnejsprávybolivovzťahukžalobkyniplnesúčinné
a nápomocné.

17. Podľa žalovaného platí, že hodnotenie, či je alebo nie je žiadateľ nebezpečný pre Slovenskú
republiku z hľadiska ohrozenia záujmu, ktorého ochrana patrí do pôsobnosti SIS, posudzuje SIS, ktorá
následne svoje zistenia v utajovanom režime odstupuje zákonným príjemcom, s poukazom na § 2 ods.
1 písm. b) zákona o Slovenskej informačnej službe. Orgány verejnej správy nemajú právo sa vyjadrovať
k nebezpečnosti osoby žalobkyne vyjadrenej v stanovisku SIS, pričom sú si vedomé svojej úlohy

stanovisko vyhodnocovať ako podklad pre vydanie rozhodnutia, čo aj učinili. Orgány verejnej správy
nemajú právomoc ovplyvňovať stanoviská SIS, spochybňovať relevantnosť poskytnutých informácií
a žiadnym zákonným spôsobom nemôžu zasahovať do jej činnosti.

18. Žalovaný nezistil, že by orgán prvého stupňa nepostupoval v úzkej súčinnosti so žalobkyňou,
alebo by jej neumožnil vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Tento procesný

postup dodržal aj žalovaný, postupoval v zmysle zásady objektivity dokazovania a doplnil podklady aj
odôvodnenie rozhodnutia orgánu prvého stupňa.

19. K obmedzeniu procesných práv žalobkyne týkajúcich sa neposkytnutia dostatočných dôvodov
zamietavého rozhodnutia najmä doplnil, že v predmetnej situácii sa stretávajú ústavne chránené záujmy

– na jednej strane právo na odôvodnenie a zákaz svojvôle orgánov verejnej moci a na druhej strane
bezpečnostný záujem štátu. Poukázal na právnu teóriu a judikatúru súdov, podľa ktorej procesné
obmedzenia účastníkov konania spojené s legitímnym zneprístupnením utajovaných informácií musia
byť vyvážené tak, aby boli primerané sledovanému účelu, ochrane bezpečnosti štátu a ďalším ústavne
chráneným záujmom (obdobne rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva /ďalej len „ESĽP“/ vo

veci č. 80982/12, Muhammad a Muhmmad o poskytnutí dôvodov rozhodnutia o vyhostení cudzinca
vkontextečl.1Protokoluč.7kDohovoru).ZjudikatúryESĽPmožnovyvodiť,ženiejebezpodmienečnou
povinnosťou orgánov verejnej moci účastníkovi konania sprístupniť utajované informácie, či poskytnúť
ich obsah. Ide však o mieru záruk, ktoré právny poriadok účastníkovi konania poskytuje pri rozhodovaní
na podklade utajovaných informácií. Podľa žalovaného je potrebné rešpektovať, že ak rozhodnutie

vychádza z utajovanej informácie, rozsah jeho odôvodnenia musí túto skutočnosť reflektovať, inak by bol
účel utajenia informácií zmarený. Teda, ak by orgány verejnej moci žalobkyni ako neoprávnenej osobe
sprístupnili obsah utajovaných informácií, stratila by ich ochrana utajením zmysel. Žalovaný uznáva,
že žalobkyňa mala obmedzenú možnosť spochybniť, že predstavuje hrozbu, pretože odôvodnenie
rozhodnutia orgánu prvého stupňa v tomto smere obsahovalo minimum informácií. Avšak miera

odôvodnenia rozhodnutia odráža mieru utajenia podkladu, z ktorého orgán verejnej správy vychádzal
(tak ako je vyššie zdôvodnené). Hodnotenie dôvodov rozhodnutia vrátane utajovaného podkladu
prebehlo na dvoch stupňoch sústavy orgánov verejnej správy, a existuje aj možnosť dvojstupňového
súdneho hodnotenia. Preto možno konštatovať, že žalobkyňa má k dispozícii dostatočné kompenzačné
opatrenia vyvažujúce zúžený rozsah odôvodnenia zamietnutia jej žiadosti a poskytujúce dostatočne

zmierňujúce obmedzenie procesných práv tak, aby bola zachovaná podstata týchto práv. Aj napriek tejto
úvahe, žalovaný si je vedomý svojich povinností vyplývajúcich z § 47 ods. 3 správneho poriadku.

20. K posúdeniu neprimeranosti dôsledkov rozhodnutia na súkromný a rodinný život žalobkyne žalovaný
uviedol, že sa stotožňuje s názorom orgánu prvého stupňa, podľa ktorého zamietnutím žiadosti nebude

neprimeraným spôsobom zasiahnuté do základných práv a slobôd žalobkyne garantovaných v zmysle
čl. 8 Dohovoru, nakoľko tento zásah je v súlade so zákonom a je nevyhnutný v záujme ochrany verejnej
bezpečnosti, predchádzania zločinnosti, ochrany práv a slobôd iných. Aj po prihliadnutí na dikciu § 54
ods. 3 zákona o ochrane cudzincov žalovaný považoval existenciu dôvodného podozrenia, že žalobkyňa
ohrozí bezpečnosť štátu, ktoré vyplýva z informácií poskytnutých SIS, za právny dôvod na zamietnutie

žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že bezpečnostný záujem
Slovenskej republiky je záujmom verejným, predstavuje všeobecné dobro spoločnosti, a je nadradený
súkromnému záujmu žalobkyne. V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 1Sža/51/2014 zo dňa 19. januára 2016.

21. V kontexte uvedeného žalovaný má za to, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa nebola
rozhodnutím orgánu verejnej správy vyhostená, nebola nijako obmedzená na slobode pobytu, pohybu
a mať súkromný a rodinný život, právo žalobkyne na rešpektovanie rodinného života ostáva zachované
a zamietnutím žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu nedôjde k jeho zmene a neprimeranémuobmedzeniu (žalobkyňa má partnera – účastníka konania a spoločné maloleté dieťa, ktorí sú štátni
príslušníci Slovenskej republiky). Nedôjde ani k porušeniu čl. 9 Dohovoru o právach dieťaťa, na ktoré
žalobkyňa poukazuje v odvolaní.

22. Pre zrozumiteľnosť žalovaný doplnil, že v predmetnom prípade sa nejedná o zrušenie prechodného
pobytu a bolo rozhodnuté len o podanej žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu, nakoľko nastali dôvody
na jej zamietnutie. Ďalej mal za potrebné uviesť, že Európska únia s Ukrajinou uplatňuje bezvízový
styk pre držiteľov biometrických pasov, takže vstup žalobkyne na územie Slovenskej republiky je po

splnení podmienok možný. Inou možnosťou je v súvislosti s vojnovým konfliktom na Ukrajine poskytnutie
dočasného útočiska žalobkyni ako aj možnosť pokračovať v prechodnom pobyte na území Slovenskej
republiky po splnení zákonných podmienok.

II.

Konanie pred správnym súdom

23. Žalobkyňa sa správnou žalobou zo dňa 19. decembra 2023, doručenou Správnemu súdu v Košiciach
toho istého dňa, domáhala preskúmania rozhodnutia žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej
a cudzineckej polície Prešov č. PPZ-HCP-PO2-107-007/2023-Sk zo dňa 23. novembra 2023, ako aj
rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Košice č. PPZ-HCP-PO6-1103-093/2023-
PC zo dňa 24. februára 2023. Žalobkyňa zároveň navrhovala, aby správny súd v súlade s § 191 ods. 6
zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku v platnom a účinnom znení (ďalej aj „SSP“) uložil

orgánu verejnej správy pokutu za to, že sa neriadil jeho právnym názorom a žiadala priznať právo na
náhradu trov konania v plnom rozsahu.

24. Žalobkyňa namietala nezákonnosť napadnutých rozhodnutí z dôvodu, že zistenie skutkového
stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce pre riadne posúdenie veci a skutkový stav a

napadané rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, sú nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní
pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo
opatrenia.

25. Žalobkyňa mala za to, že orgány verejnej správy nerešpektovali zásadu viazanosti právnym
názorom správneho súdu a nesplnili požiadavku na odôvodnenie rozhodnutia (s poukazom na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sž 7/2013 a sp. zn. 5Sžo 25/2013). Krajský súd
v Košiciach rozsudkom sp. zn. 8S/141/2021 zo dňa 12. mája 2022 zaviazal orgán verejnej správy
oboznámiť žalobkyňu aspoň s podstatou dôvodov, ktoré ho viedli k zamietnutiu predmetnej žiadosti

(ods. 83. odôvodnenia), a v tejto súvislosti skonštatoval, že nakoľko správny orgán nevyabstrahoval
podstatu utajovaných skutočností, ktoré odôvodňovali zamietnutie žiadosti, zaťažil svoje rozhodnutie
vadou nepreskúmateľnosti (ods. 81. odôvodnenia).

26. Žalobkyňa má za to, že vychádzajúc z § 54 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov nie je správnym

právnym názorom tvrdenie orgánu verejnej správy, že je stanoviskom SIS viazaný s nemožnosťou
posúdiť jeho obsah. Nie je správny ani poukaz žalovaného na § 54 ods. 2 písm. b) uvedeného zákona,
nakoľko § 54 ods. 3 výslovne dáva orgánu verejnej správy možnosť riziko ohrozenia bezpečnosti štátu
alebo verejného poriadku vyhodnotiť a posúdiť, a teda rozhodnúť aj iným spôsobom, ako povolenie
na pobyt zamietnuť. V rovnakom zmysle rozhodol aj správny súd v zrušujúcom rozsudku. Žalovaný

nemôže poukazovať na doslovné znenie zákona, pretože súd má oprávnenie zákon vykladať vo vzťahu
ku konkrétnej okolnosti, a tento výklad má pred doslovným znením zákona prednosť (s poukazom na
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 70/2010 zo dňa 01. novembra 2010, sp. zn.
III. ÚS 341/07 zo dňa 01. júla 2008). Ak vo veci možno identifikovať vzájomný konflikt medzi právnymi
normami,másavýkladnoriem,vychádzajúczovšeobecnýchprávnychpredpisovajudikatúry,realizovať

v prospech výkonu práva a slobôd osoby, t.j. účastníka správneho konania (napr. II. ÚS 148/06, III. ÚS
348/06, IV. ÚS 209/07, I. ÚS 252/07). Orgán verejnej správy sa teda nemôže dovolávať doslovného
znenia zákona, keď ho správny súd vyložil inak, a je takýmto právnym názorom viazaný. V predmetnom
prípade sa len orgán verejnej správy snažil formálne získať dôvody, pre ktoré má žalobkyňa údajneohrozovať štátnu bezpečnosť, avšak po ich nezískaní zopakoval svoj postup z predošlého konania
a právny názor správneho súdu nezohľadnil. Pokiaľ orgán verejnej správy nevie spoľahlivo oznámiť,
reprodukovať a vyhodnotiť aspoň podstatné informácie zo stanoviska SIS, nie je oprávnený žiadosť

žalobkyne z takýchto nepreukázateľných a nevysvetlených dôvodov zamietnuť.

27. V súlade s rozsudkom správneho súdu a ustálenou judikatúrou je povinnosťou orgánu verejnej
správy oboznámiť žalobkyňu s podstatou dôvodov, pre ktoré bola jej žiadosť zamietnutá, pričom
túto povinnosť nemožno splniť oboznámením jej advokáta. Ďalej je povinnosťou orgánu verejnej

správy presne uviesť spôsob ohrozenia štátnej bezpečnosti a špecifikovať, či žalobkyňa predstavuje
ohrozeniepredemokratickýporiadok,zvrchovanosťštátu,jehoúzemnúcelistvosť,apod.Orgánverejnej
správy opätovne, tak ako v zrušenom rozhodnutí, tieto skutočnosti nešpecifikoval, a to aj napriek
názoru správneho súdu, že odkaz na stanovisko SIS bez bližšej špecifikácie dôvodov nepostačuje.
Argumentácia správneho orgánu, že SIS nie je povinná svoje stanovisko zdôvodňovať, neobstojí.
Orgán verejnej správy sa mal s týmto názorom vyporiadať napríklad tak, že by nezákonné zamietavé

rozhodnutienevydal,adlhodobýpobytbyjejudelil.Vtejtosúvislostižalobkyňapoukázalanarozhodnutie
pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. decembra 2023 vo veci vedenej pod sp. zn.
PL. ÚS 17/2022, nález ÚS sp. zn. PL ÚS 8/2016 zo dňa 12. decembra 2018, rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžak/2/2016. Nakoľko žalobkyňa netuší ani len podstatu dôvodov,
pre ktoré má ohrozovať štátnu bezpečnosť, je absurdné, že ju správny orgán vyzýval na vyjadrenie

sa k podkladom rozhodnutia, ktorých obsah nepozná. Žalobkyňa sa podľa orgánu verejnej správy
oboznámila s dôvodmi, ktoré boli podkladom pre zamietnutie jej žiadosti, avšak okrem samotného
stanoviska SIS, ktoré bolo jediným dôvodom takéhoto rozhodnutia. V skutočnosti sa však so žiadnym
dôvodom, pre ktorý bola žiadosť zamietnutá, neoboznámila.

28. Žalobkyňa ďalej namietala posúdenie zásahu rozhodnutia do súkromného a rodinného života.
Orgán verejnej správy sa síce snažil vo svojom rozhodnutí navodiť dojem, že tieto pomery skúmal,
avšak v tomto smere nevykonal žiaden dôkaz, a rozhodnutia neobsahujú vysvetlenie, akými úvahami
sa orgány verejnej správy pri posudzovaní tejto otázky riadili. Rozhodnutia obsahujú iba všeobecné
konštatovanieoprevyšovaníverejnéhozáujmunadzáujmomjednotlivca,bezakéhokoľvekvyvažovania.

Obdobne aj záver, že rozhodnutie neprimeraným spôsobom nezasiahne do práv a slobôd žalobkyne,
orgán verejnej správy nekonkretizoval. Orgán verejnej správy sa nevysporiadal ani so skutočnosťou,
že žalobkyni bol 10 rokov obnovovaný prechodný pobyt, pričom aj v tomto prípade sa posudzuje, či
žiadateľ ohrozuje bezpečnosť štátu. Nie je tak zrejmé, od kedy už žalobkyňa podľa orgánu verejnej
správy tieto kritériá nespĺňa. Nebola zohľadnená ani bezúhonnosť žalobkyne po jej príchode na územie

Slovenskej republiky. Orgán verejnej správy tiež konštatoval, že posúdil väzby žalobkyne na domovskú
krajinu, avšak akým spôsobom, a s akými závermi v rozhodnutí nie je uvedené. Posúdenie rodinných
a osobných pomerov žalobkyne orgánom verejnej správy tak bolo len formalistické, a preto ho nemožno
považovať za odôvodnené.

29. Za neodborné žalobkyňa považuje konštatovanie žalovaného o možnostiach jej zákonného pobytu
na území Slovenskej republiky (inštitút dočasného útočiska alebo prechodného pobytu), nakoľko
prechodný pobyt jej zanikol a v súčasnosti sa na území Slovenskej republiky nachádza neoprávnene.
Podľa žalobkyne je nelogické, z akých dôvodov žalovaný odkazuje na predmetné inštitúty, nakoľko sa
aj v ich prípade posudzuje existencia rizika žiadateľa pre štátnu bezpečnosť.

30. Nariadenie pojednávania žalobkyňa nežiadala.

31. K žalobe sa žalovaný vyjadril podaním zo dňa 28. februára 2024, v ktorom navrhol, aby súd žalobu
ako nedôvodnú zamietol. Žalovaný vo svojom vyjadrení opätovne popísal skutkový stav veci a uviedol

rozsiahlu právnu argumentáciu totožnú s argumentáciou a právnymi závermi v napadnutom rozhodnutí.

32. K žalobnej námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia uviedol, že v konaní postupoval zákonným
spôsobom a jeho rozhodnutie je riadne a vyčerpávajúco odôvodnené – obsahuje skutočnosti, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie, úvahy, ktorými bol vedený pri hodnotení dôkazov a aplikácii právnych

predpisov, a na základe ktorých rozhodol, a ako sa vyporiadal s návrhmi a námietkami žalobkyne a s jej
vyjadrením k podkladom rozhodnutia.33. Opätovne uznal, že žalobkyňa mala obmedzenú možnosť spochybniť, že predstavuje hrozbu,
nakoľko odôvodnenie rozhodnutia orgánu prvého stupňa obsahovalo minimum informácií, zopakoval
argumentáciu týkajúcu sa rozsahu odôvodnenia napadnutých rozhodnutí vo vzťahu k miere utajenia

rozhodujúceho podkladu, odkaz na dostatočné kompenzačné opatrenia zmierňujúce obmedzenie
procesných práv žalobkyne, význam ochrany bezpečnostného záujmu Slovenskej republiky, a ostatné
rozhodujúce skutočnosti (totožne s odôvodnením napadnutého rozhodnutia). Ohľadom špecifického
postavenia správneho súdu pri prieskume správneho rozhodnutia, ktorého podkladom je utajovaná
skutočnosť, poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 04. júna 2016 vo veci C-300/11

ZZ proti Secretary of State for Home Department; rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sp.
zn. I. ÚS 2027/22 zo dňa 06. decembra 2022 a sp. zn. III. ÚS 1615/22 zo dňa 22. augusta 2022;
rozsudky Najvyššie správneho súdu Českej republiky sp. zn. 3Azs 401/2021-55 zo dňa 05. septembra
2023 a sp. zn. 1Azs 87/2023-32 zo dňa 31. augusta 2023; nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
PL. ÚS 15/2020-63 zo dňa 27. mája 2022; rozsudok Správneho súdu v Košiciach vo veci sp. zn.
7S/2/2020; rozsudok Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 2S/200/2021; rozsudok Krajského

súdu v Trnave sp. zn. 20S/91/2021 zo dňa 11. mája 2022. Z rozhodnutí správnych súdov vyplýva, že
po oboznámení a vyhodnotení utajovaných informácií neposkytli zovšeobecnenú alebo vyabstrahovanú
podstatu utajovaných informácií (tak ako požaduje žalobkyňa). Potvrdili tak správnosť právneho názoru
žalovaného.

34. Vychádzajúc z uvedeného je podľa žalovaného nevyhnutné, aby sa súd oboznámil s utajovanými
informáciami, ktoré viedli SIS k vydaniu predmetného nesúhlasného stanoviska.

35. Žalovaný zotrval na svojich právnych úvahách týkajúcich sa hodnotenia dopadov preskúmavaného
rozhodnutia na súkromný a rodinný život žalobkyne. S odkazom na prvú vetu § 131k ods. 1

zákona o pobyte cudzincov sa nestotožňuje ani s tvrdeniami žalobkyne o zániku prechodného pobytu
a nelegálnosti jej pobytu na území Slovenskej republiky. Za nepravdivé považuje aj tvrdenie žalobkyne
o posudzovaní rizika žiadateľa pre štátnu bezpečnosť v prípade dočasného útočiska, resp. obnovenia
prechodného pobytu na území Slovenskej republiky, s poukazom na § 125 ods. 6 zákona o pobyte
cudzincov.

36. Žalovaný žiadal vo veci nariadiť pojednávanie (v spojení s podaním zo dňa 02. mája 2025).

37. K vyjadreniu žalovaného sa žalobkyňa vyjadrila podaním zo dňa 24. mája 2024, v ktorom zotrvala
na podanej správnej žalobe a svojej predchádzajúcej argumentácii. Vyjadrenie žalovaného podľa

názoru žalobkyne neobsahuje argumentáciu, ktorá by bola spôsobilá zvrátiť nezákonnosť napadnutého
rozhodnutia ani zmeniť postoj žalobkyne v tomto konaní.

38. K žalobe sa vyjadril ďalší účastník v podaní zo dňa 05. júna 2025, v ktorom uviedol, že sa so žalobou
stotožňuje, považuje ju za dôvodnú, a preto navrhuje, aby súd napadnuté rozhodnutia zrušil a priznal mu

právo na náhradu trov. Má za to, že rozhodnutie žalovaného je nezákonné, nedostatočne odôvodnené
a neprimerane zasahuje nielen do práv žalobkyne, ale aj do jeho práv ako partnera žalobkyne a práv
ich spoločnej maloletej dcéry.

39. Ďalej poukázal na skutočnosť, že za účelom vykonávania podnikateľskej činnosti bol žalobkyni

opakovane udeľovaný prechodný pobyt na území Slovenskej republiky, pričom počas doby jej pobytu
nenastali žiadne problémy, a ani jemu nie sú známe dôvody, pre ktoré by narúšali jej bezúhonnosť.
Viedli spoločný pokojný rodinný život na Slovensku. Po vydaní zamietavého rozhodnutia orgánu prvého
stupňa, t.j. už viac ako 4 roky, žije najbližšia rodina žalobkyne v permanentnom strese a neistote,
nevediac, či ich rodina nebude napokon nútene rozdelená, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že

k odvolaniu mimoriadnej situácie na Ukrajine môže dôjsť kedykoľvek.

40. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané bez toho, aby žalovaný posúdil okolnosti súkromného
a rodinného života žalobkyne a dopady rozhodnutia na partnera žalobkyne a ich maloletú dcéru. Partner
žalobkyne je príslušníkom policajného zboru, a túto profesiu s ohľadom na jeho pracovné zaradenie

môže vykonávať výlučne na území Slovenskej republiky. V prípade, ak by bola žalobkyňa nútená opustiť
krajinu, malo by to dopad na rodinné pomery, zamestnanie partnera žalobkyne, finančnú situáciu a
životný štandard rodiny, vzťahy a rodinné väzby, ako aj na celkovú kvalitu života členov rodiny. Ich
súkromný a rodinný život by bol nenávratne poškodený, ba až zruinovaný. Z odôvodnení napadnutýchrozhodnutí ako aj z procesného postupu žalovaného ignorujúceho právny názor správneho súdu je
zrejmé, že nebola skúmaná intenzita a primeranosť zásahu rozhodnutí do práva na súkromný a rodinný
život. Záverom zdôraznil, že v prípade, ak by maloletá dcéra bola nútená odísť spolu so žalobkyňou na

Ukrajinu, boli by jej odopreté práva, ktoré vyplývajú zo statusu občana Európskej únie (ďalej len „EÚ“).

41. Vzhľadom na judikatúru Súdneho dvoru Európskej únie (rozsudok Dereci) má ďalší účastník za to,
že žalobkyni ako štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý je zároveň rodinným príslušníkom (matkou)
štátneho príslušníka Slovenskej republiky (členského štátu EÚ), nemožno odoprieť právo na pobyt

na Slovensku, nakoľko by tým došlo k narušeniu účinku občianstva EÚ, ktorý požíva maloletá dcéra
žalobkyne, a to tým, že by občianka EÚ bola nútená opustiť územie EÚ a prišla by o možnosť realizovať
jej práva vyplývajúce z jej občianstva EÚ.

42. K vyjadreniu ďalšieho účastníka žalobkyňa v podaní zo dňa 11. júla 2025 uviedla, že sa v celom
rozsahu stotožňuje s jeho vyjadrením.

43. Žalovaný k vyjadreniu ďalšieho účastníka zo dňa 30. septembra 2025 uviedol, že na svojich
predchádzajúcich vyjadreniach k žalobe trvá.

44. Správny súd si na základe žiadosti žalobkyne pre účely rozhodnutia o jeho správnej žalobe vyžiadal

od Slovenskej informačnej služby k nahliadnutiu správu v utajovanom režime, ktorá bola podkladom
rozhodnutia správnych orgánov a za splnenia podmienok podľa zákona o ochrane utajovaných
skutočností sa s ňou oboznámil.

45. Správny súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 11. decembra 2025. Právny zástupca žalobkyne

a ďalšieho účastníka ako aj zástupca žalovaného zotrval na doterajšej argumentácii s poukazom na
písomné podania vo veci.

III.

Aplikované ustanovenia právnych predpisov

46. Podľa § 2 ods.1 písm. l) zákona o pobyte cudzincov ohrozením bezpečnosti štátu konanie osoby,
ktorým ohrozuje demokratický poriadok, zvrchovanosť, územnú celistvosť alebo nedotknuteľnosť hraníc
štátu, alebo konanie osoby, ktorým porušuje základné práva a slobody, ktorými sú chránené životy a

zdravie osôb, majetok a životné prostredie.

47. Podľa § 51 zákona o pobyte cudzincov, dlhodobý pobyt sa udeľuje na neobmedzený čas.

48. Podľa § 52 ods.1 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar udelí dlhodobý pobyt, ak nie sú dôvody

na zamietnutie žiadosti podľa § 54 ods. 2, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny,
a) ktorý sa na území Slovenskej republiky zdržiava oprávnene a nepretržite po dobu piatich rokov
bezprostredne pred podaním žiadosti,
b) ktorému zanikol dlhodobý pobyt podľa § 55 písm. e) alebo § 56 písm. b), c) alebo písm. d), alebo
c) ktorý má päť rokov oprávnený, nepretržitý pobyt na území Slovenskej republiky alebo členských

štátov ako držiteľ modrej karty, iného povolenia na pobyt na účel vysokokvalifikovaného zamestnania,
povolenianapobytnaúčelvýskumuavývoja,povolenianapobytnaúčelštúdia,akoosobaspostavením
medzinárodnej ochrany alebo ako držiteľ povolenia na pobyt na účel zlúčenia rodiny s držiteľom modrej
karty a zdržiava sa na území Slovenskej republiky ako držiteľ modrej karty alebo ako rodinný príslušník
držiteľa modrej karty najmenej dva roky bezprostredne pred podaním žiadosti.

49. Podľa § 52 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, odsek 1 sa nevzťahuje na štátneho príslušníka tretej
krajiny, ktorý
a) je žiadateľom o udelenie azylu,
b) má tolerovaný pobyt podľa § 58 ods. 3,

c) požiadal o poskytnutie dočasného útočiska,
d) je odídencom,
e) má udelený prechodný pobyt na účel štúdia,
f) má udelený prechodný pobyt na účel osobitnej činnosti podľa § 25 ods. 1 písm. d) až f),g) má udelený prechodný pobyt na účel sezónneho zamestnania,
h) sa zdržiava na území Slovenskej republiky podľa § 23 ods. 6 písm. b) alebo písm. c), alebo
i) požíva výsady a imunity podľa medzinárodného práva na území Slovenskej republiky.

50. Podľa § 52 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, do doby nepretržitého pobytu podľa odseku 1 písm. sa
nezapočítava doba pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny podľa odseku 2 písm. g), h) alebo písm. i).

51. Podľa § 52 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, do doby nepretržitého pobytu podľa odseku 1 písm.

a) sa započítava
a) doba prechodného pobytu na účel štúdia alebo doba prechodného pobytu podľa § 25 ods. 1 písm.
d) až f) na území Slovenskej republiky v polovičnej dĺžke,
b) doba najviac šiestich po sebe nasledujúcich mesiacov a najviac desiatich mesiacov, počas ktorých
sa štátny príslušník tretej krajiny po oznámení policajnému útvaru zdržiaval mimo územia Slovenskej
republiky,

c)dobaodpodaniažiadostioudelenieazyludorozhodnutiaoudeleníazylualeboposkytnutiadoplnkovej
ochrany.

52. Podľa § 52 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, do doby nepretržitého pobytu podľa odseku 1 písm.
c) sa započítava doba

a) najviac 12 po sebe nasledujúcich mesiacov a najviac 18 mesiacov, počas ktorých sa štátny príslušník
tretej krajiny zdržiaval mimo územia členských štátov, alebo
b) povolenia na pobyt na účel štúdia na území členských štátov v polovičnej dĺžke.

53. Podľa § 53 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu podáva

štátny príslušník tretej krajiny osobne na úradnom tlačive na policajnom útvare alebo prostredníctvom
elektronickej služby zavedenej na tento účel; za štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý pre bezvládnosť
nemôže osobne podať žiadosť, môže podať žiadosť jeho rodinný príslušník. Policajný útvar vydá
žiadateľovi v deň podania žiadosti potvrdenie o jej prijatí.

54. Podľa § 53 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, k žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu je štátny
príslušník tretej krajiny povinný predložiť platný cestovný doklad. Ak štátny príslušník tretej krajiny
nepredloží platný cestovný doklad, policajný útvar žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu neprijme.

55. Podľa § 53 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny priloží k žiadosti o

udelenie dlhodobého pobytu farebnú fotografiu s rozmermi 3 x 3,5 cm zobrazujúcu jeho aktuálnu podobu
a doklady nie staršie ako 90 dní potvrdzujúce
a) stabilné a pravidelné zdroje pre neho a pre jeho rodinných príslušníkov, aby sa nestal záťažou pre
systém pomoci v hmotnej núdzi Slovenskej republiky,
b) zabezpečenie ubytovania, ak ide o žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 52 ods. 1 písm. b),

c) zdravotné poistenie.

56. Podľa § 53 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, stabilné a pravidelné zdroje štátny príslušník tretej
krajiny môže preukázať najmä pracovnou zmluvou, potvrdením zamestnávateľa o výške vyplácanej
mzdy, výpisom z účtu za posledné tri mesiace vedenom v banke na meno štátneho príslušníka tretej

krajiny, dokladom o poberaní dôchodku.

57. Podľa § 53 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny, ktorý mal pred podaním
žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu udelený prechodný pobyt na účel zlúčenia rodiny, alebo rodinný
príslušník podľa § 27 ods. 2 azylanta alebo cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana, môže

preukázať stabilné a pravidelné zdroje čestným vyhlásením manžela, rodiča alebo osoby, ktorej je
zverený do starostlivosti, o tom, že poskytne štátnemu príslušníkovi tretej krajiny finančné a hmotné
zabezpečenie počas jeho pobytu na území Slovenskej republiky, spolu s dokladom podľa odseku 4.

58. Podľa § 53 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar rozhodne o žiadosti o udelenie

dlhodobého pobytu do 90 dní od doručenia žiadosti policajnému útvaru.59. Podľa § 53 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, pobyt udelený podľa tohto zákona sa po skončení
jeho platnosti považuje za platný na území Slovenskej republiky až do doručenia rozhodnutia o žiadosti
o udelenie dlhodobého pobytu.

60. Podľa § 54 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak policajný útvar udelí dlhodobý pobyt štátnemu
príslušníkovi tretej krajiny, ktorý má postavenie osoby s dlhodobým pobytom v členskom štáte, udelenie
oznámi tomuto členskému štátu.

61. Podľa § 54 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie
dlhodobého pobytu, ak
a) štátny príslušník tretej krajiny nespĺňa podmienky na udelenie dlhodobého pobytu,
b) je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný
poriadok,
c) štátnemu príslušníkovi tretej krajiny bol odňatý azyl z dôvodov podľa osobitného predpisu, alebo

d) štátnemu príslušníkovi tretej krajiny nebola predĺžená doplnková ochrana alebo mu bola doplnková
ochrana zrušená z dôvodov podľa osobitného predpisu.

62. Podľa § 54 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý postupuje podľa odseku 2 písm.
b), posúdi mieru ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku vyplývajúcu z trestného činu

spáchaného štátnym príslušníkom tretej krajiny a z jeho závažnosti alebo vyplývajúcu z nebezpečenstva
hroziaceho od štátneho príslušníka tretej krajiny a zohľadní dĺžku pobytu a rozsah väzieb s krajinou
pôvodu.

63. Podľa § 54 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, ovládanie slovenského jazyka podľa § 52 ods. 6 sa

overuje úspešným vykonaním jazykovej skúšky podľa osobitného predpisu 68c). Jazyková náročnosť
skúšky podľa predchádzajúcej vety zodpovedá stupňu A2 podľa Spoločného európskeho referenčného
rámca pre jazyky.

64. Podľa § 54 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, proti rozhodnutiu, ktorým bol udelený dlhodobý pobyt,

sa nemožno odvolať.

65. Podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie
prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho
ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktorí pri

nesúhlase s udelením pobytu zašlú nesúhlasné stanovisko policajnému útvaru do pätnástich dní od
doručenia žiadosti o stanovisko. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo v stanovisku
podľa predchádzajúcej vety prihliadajú na záujmy štátu v rozsahu svojej pôsobnosti.

66. Podľa § 80 ods. 1 písm. c) SSP, správny súd môže orgánu verejnej správy uložiť uznesením pokutu

za nerešpektovanie právneho názoru správneho súdu vysloveného v zrušujúcom rozsudku.

67. Podľa § 80 ods. 2 SSP, pokutu za porušenie povinnosti v odseku 1 možno uložiť do 2 000 eur, a
to aj opakovane. Ak rozhoduje správny súd o uložení pokuty na návrh, nie je viazaný v ňom uvedenou
výškou pokuty.

IV.
Právne posúdenie veci správnym súdom

68. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný (§ 10 v spojení s § 13 ods. 1 SSP) preskúmal
napadnuté rozhodnutie žalovanej v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 134 ods. 1 SSP) a
dospel k záveru, že nebolo vydané v súlade so zákonom, a preto ho zrušil s poukazom na § 191
ods. 1 písm. d) SSP z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov, s poukazom na § 191 ods. 1 písm. e) SSP, že zistenie skutkového stavu

orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, ako aj s poukazom na § 191 ods.
1 písm. g) SSP z dôvodu, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej
správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.69. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-PO2-107-007/2023-Sk
zo dňa 23. novembra 2023, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie orgánu
prvého stupňa č. s. PPZ-HCP-PO6-1103-093/2023-PC zo dňa 24. februára 2023 o zamietnutí žiadosti

žalobkyne o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky.

70. Správny súd úvodom konštatuje, že z obsahu administratívneho spisu, ako aj z priebehu súdneho
konania sú zrejmé a nesporné nasledovné skutočnosti:
- Dňa 17. januára 2020 žalobkyňa podala Žiadosť o dlhodobý pobyt.

- SIS vydala stanovisko č. SIS-65/51-V-40-2/2020-S zo dňa 25. februára 2020, že u účastníka konania je
dôvodný postup podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko je dôvodné podozrenie,
že pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu.
- Orgán prvého stupňa žiadosťou zo dňa 15. júna 2020 požiadal SIS o oboznámenie s podstatou
dôvodov, pre ktoré má žalobkyňa predstavovať hrozbu pre bezpečnosť Slovenskej republiky a
Rozhodnutie orgánu prvého stupňa z toho istého dňa o prerušení konania.

- Bola vydaná odpoveď SIS č. SIS-69/76-14-5/2020 zo dňa 06. augusta 2020 o neposkytnutí informácií.
- Bolo vydané rozhodnutie orgánu prvého stupňa č. s. PPZ-HCP-PO6-27-072/2021-PC zo dňa 26. apríla
2021 o zamietnutí žiadosti žalobkyne o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky.
- Žalobkyňa podala odvolanie zo dňa 17. mája 2021.
- Bolo vydané rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-PO2-199-001/2021 zo dňa 06. júla 2021, ktorým

odvolanie žalobkyne zamietol a rozhodnutie orgánu prvého stupňa potvrdil.
- Bol vydaný rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8S/141/2021 zo dňa 12. mája 2022, ktorým
zrušil rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-PO2-199-001/2021 zo dňa 06. júla 2021 ako aj orgánu
prvého stupňa č. s. PPZ-HCP-PO6-27-072/2021-PC zo dňa 26. apríla 2021.
- Orgán prvého stupňa žiadosťou zo dňa 19. septembra 2022 požiadal SIS o oboznámenie s podstatou

dôvodov, pre ktoré má žalobkyňa predstavovať hrozbu pre bezpečnosť Slovenskej republiky a vydal
rozhodnutie z toho istého dňa o prerušení konania.
- Bola vydaná odpoveď SIS č. SIS-69/76-94-1/2022 zo dňa 03. októbra 2022 o poskytnutí stanoviska
bez odôvodnenia.
- Bol vydaný spravodajský signál SIS č. SIS-54/23-D-3-171/2022-S zo dňa 03. novembra 2022, v zmysle

ktorého u účastníka konania je dôvodný postup podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov,
nakoľko je dôvodné podozrenie, že pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu.
- Bolo vydané rozhodnutie orgánu prvého stupňa č. s. PPZ-HCP-PO6-1103-093/2023-PC zo dňa 24.
februára 2023 o zamietnutí žiadosti žalobkyne o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej
republiky.

- Žalobkyňa podala odvolanie zo dňa 16. marca 2023.
- Žalovaný žiadosťou zo dňa 16. augusta 2023 požiadal SIS o oboznámenie s podstatou dôvodov, pre
ktoré má žalobkyňa predstavovať hrozbu pre bezpečnosť Slovenskej republiky.
-BolavydanáodpoveďSISč.SIS-69/76-86-1/20223zodňa21.septembra2021,vzmyslektorejSIStrvá
na nesúhlasnom stanovisku SIS-65/51-V-40-2/2020-S zo dňa 25. februára 2020 a zároveň poukázala

na stanovisko Národnej kriminálnej agentúry Prezídia policajného zboru, odbor východ k informácii č.
SIS-54/23-V-5-59/2023-S, v zmysle ktorého sa informácia pravdepodobne zakladá na pravde.
- Bolo vydané rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-PO2-107-007/2023/Sk zo dňa 23. novembra 2023,
ktorým odvolanie žalobkyne zamietol a rozhodnutie orgánu prvého stupňa potvrdil.

71. Úvodom správny súd považuje za potrebné poukázať na to, že otázky týkajúce sa oboznamovania
žiadateľa o pobyt s podkladmi pre rozhodnutie a náležitosti odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej
správy vo veciach pobytu v prípadoch, keď je podkladom rozhodnutia informácia v utajovanom režime,
bola opakovane riešená aj Ústavným súdom Slovenskej republiky v konaní o súlade právnych predpisov
podľa č. 125 ods. 1 Ústavy SR.

72. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. PL.ÚS 8/2016 zo dňa 12. decembra 2018 vyslovil
nesúlad právnej úpravy ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov v príslušnom znení (v
zmysle ktorého policajný útvar uviedol v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný
záujem Slovenskej republiky bez bližšieho odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí, prípadne zrušení

určeného druhu pobytu) s čl. 46 ods. 1 a 2, č. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12
ods. 1 a 2 a čl.13 ods. 4 Ústavy SR a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. Ústavný súd
Slovenskej republiky pristúpil k zrušeniu príslušného ustanovenia zákona z toho dôvodu, že sa cudzinec
nedozvie ani podstatu dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ týchto rozhodnutí;súdne preskúmanie tak nemožno považovať z hľadiska ochrany práv takejto osoby za efektívne. Súdne
preskúmanie totiž nemohlo byť zárukou proti svojvôli orgánu verejnej správy a nemohlo reálne naplniť
základné právo cudzinca na súdnu ochranu.

73. Obdobné dôvody viedli Ústavný súd Slovenskej republiky aj k vydaniu nálezu sp. zn. PL.ÚS 17/2022
zo dňa 13. decembra 2023, v ktorom vyslovil protiústavnosť ustanovenia § 33 ods. 6 písm. o) a § 48
ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov v príslušnom znení, z dôvodu ich rozporu s článkom 46
ods. 1 a 2 v spojení s článkom 13 ods. 4 Ústavy SR. V zmysle § 33 ods. 6 písm. o) zákona o pobyte

cudzincov v znení do 13. februára 2024 mal policajný útvar zamietnuť žiadosť o udelenie prechodného
pobytu, ak stanovisko podľa § 125 ods. 6 (teda napríklad aj stanovisko Slovenskej informačnej služby)
obsahovalo nesúhlas s udelením prechodného pobytu. Obdobne ustanovenie § 48 ods. 2 písm. h)
v znení do 13. februára 2024 ustanovovalo, že policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie trvalého
pobytu, ak stanovisko podľa § 125 ods. 6 obsahovalo nesúhlas s udelením trvalého pobytu. „Je v rozpore
s princípmi materiálneho právneho štátu, aby rozhodovanie o udelení trvalého pobytu (jeho zrušení)

alebo prechodného pobytu, teda rozhodovanie o verejných subjektívnych právach účastníka konania,
zákonom zverené správnemu orgánu, bolo založené výhradne na stanovisku spravodajskej služby,
ktoré musí správny orgán rešpektovať, a to dokonca bez znalosti jeho dôvodov“ (nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 17/2022 zo dňa 13. decembra 2023).

74. Z argumentácie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo vyššie uvedených nálezoch správny súd
vychádzal aj pri vyhodnocovaní dôvodnosti správnej žaloby v tu súdenej veci. Ústavný súd Slovenskej
republiky aj s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Veľkého
senátu Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Muhammad a Muhammad v. Rumunsko) zdôraznil, že
účastníka konania je v takýchto prípadoch potrebné oboznámiť aspoň s podstatou dôvodov týkajúcich

sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutia, ak už z dôvodu ochrany verejnej bezpečnosti
nemožno dotknutému účastníkovi konania oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ rozhodnutí
týkajúcich sa pobytu. Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane uviedol, že oboznámenie aspoň s
podstatou dôvodov stanoviska spravodajských služieb, pre ktoré bol vyslovený nesúhlas s udelením
žiadaného pobytu, by žiadateľovi umožnilo posúdiť, či je pre neho vôbec užitočné obrátiť sa na

správny súd. Základné právo na súdnu ochranu v správnom súdnictve totiž predpokladá nielen formálne
umožnenie prístupu preverovanej osoby k súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý bude znamenať
efektívny pokus o ochranu individuálnych záujmov takejto osoby. Ústavný súd Slovenskej republiky
zároveň uznal, že v určitých prípadoch nie je možné právo na kontradiktórne konanie realizovať v
absolútnom rozsahu a že rozsah realizácie tohto práva sa môže meniť v závislosti od osobitosti

konkrétneho prípadu.

75. Je potrebné vziať na zreteľ, že Ústavný súd Slovenskej republiky v už spomínanom náleze sp.
zn. PL.ÚS 17/2022 zo dňa 13. decembra 2023 skonštatoval protiústavnosť takej právnej úpravy, v
zmysle ktorej bola zamietnutá žiadosť o prechodný alebo trvalý pobyt, ak bolo v administratívnom konaní

predložené orgánom cudzineckej a hraničnej polície nesúhlasné stanovisko Slovenskej informačnej
služby v utajovanom režime. V tu súdenej veci rozhodli orgány verejnej správy o žiadosti žalobkyne o
dlhodobý pobyt podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, teda podľa inej právnej úpravy
ako tej, ktorej ústavná udržateľnosť bola riešená v zmieňovanom náleze.

76. Za podstatné však správny súd považuje to, že aj v tomto administratívnom konaní rovnako orgán
verejnej správy žiadal o stanovisko Slovenskú informačnú službu postupom podľa § 125 ods. 6 zákona o
pobyte cudzincov (ktorého protiústavnosť nebola Ústavným súdom Slovenskej republiky konštatovaná s
tým,žeregulačnápodstatatohtoustanoveniaspočívavýlučnevpovinnostisprávnehoorgánuvyžiadaťsi
stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, pričom oba orgány sú v prípade

nesúhlasného stanoviska povinné zaslať policajnému útvaru v lehote 15 dní od doručenia žiadosti
stanovisko,tedazákonopobytecudzincovnepredpokladápovinnosťspravodajskýchslužiebformulovať
rezultát stanoviska alternatívne [súhlas - nesúhlas], ale nevylučuje ani inú podobu stanoviska).
Následne orgán prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia uviedol len tú skutočnosť, že „Vychádzajúc
zo stanoviska Slovenskej informačnej služby a doručených informácií od Slovenskej informačnej

služby číslo SIS-69/76-94-1/2022 zo dňa 03.10.2022 k písomnosti SIS-65/51-V-40-2/2020-S zo dňa
25.02.2020 a spravodajského signálu Slovenskej informačnej služby číslo SIS-54/23-D-3-171/2022-S
zo dňa 03.11.2022, ktoré správny orgán opakovane riadne zvážil, má naďalej za to, že je preukázané
dôvodné podozrenie, že účastníčka konania pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu a je opätovnedôvodnýpostupnazamietnutiežiadostiúčastníčkykonania.Stanoviskáštátnychorgánovsúvsprávnom
konaní pre správny orgán dôkaznými prostriedkami, ktoré majú záväzný charakter. Týmto stanoviskom
je aj stanovisko Slovenskej informačnej služby v zmysle § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, ktoré

správny orgán akceptoval. Správny orgán nemá dôvod a nie je ani v jeho kompetencii spochybňovať
relevantnosť informácií poskytnutých Slovenskou informačnou službou....“(str. 8 rozhodnutia orgánu
prvého stupňa). Na tieto správy poukazuje aj žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia s tým, že
považuje existenciu informácií týkajúcich sa a potvrdzujúcich naplnenie dôvodu zamietnutia žiadosti
účastníka konania o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov

za preukázanú (str. 20-21 napadnutého rozhodnutia). Vzhľadom na uvedené, procesný postup a
posúdenie veci je teda vo svojich dôsledkoch obdobné, ako pri aplikácii ustanovení § 33 ods. 6 písm.
o) a § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov, ktorých protiústavnosť Ústavný súd Slovenskej
republiky vyslovil v zmieňovanom náleze sp. zn. PL.ÚS 17/2022 zo dňa 13. decembra 2023.

77. Správny súd poukazuje na to, že na administratívne konanie vo veciach pobytu cudzincov

podľa zákona o pobyte cudzincov sa vzťahuje správny poriadok, ktorý zakotvením základných zásad
správneho konania zabezpečuje realizáciu práva zakotveného v čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy SR,
podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho
prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Ako to konštatoval aj Ústavný
súd Slovenskej republiky, právo na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom ako súčasť práva na

spravodlivý proces je úzko prepojená so zásadou kontradiktórnosti konania, ktorej aspekty sú súčasťou
zásady ústnosti, ale aj princípu rovnosti pred súdom výslovne zaručeným v podobe individuálneho
verejného práva upraveného v čl. 47 ods. 3 Ústavy SR. Obsahom zásady kontradiktórnosti konania je,
aby sa stranám sporu umožnilo oboznámiť sa a mať možnosť vyjadriť sa - podať stanovisko ku všetkým
dôkazom, ktoré boli predložené protistranou, alebo ktoré boli obstarané a vykonané z iniciatívy orgánu

verejnej správy, pred ktorým sa vedie konanie. V zmysle judikatórnych záverov možno konštatovať, že
právo na kontradiktórne konanie nie je absolútne a jeho rozsah sa môže meniť v závislosti od osobitosti
konkrétneho prípadu, avšak jeho dôležitosť je umocnená predovšetkým v situáciách, keď je dôkaz,
ku ktorému sa účastník konania nemôže vyjadriť, rozhodujúci pre celé konania, pričom toto platí aj v
prípade, pokiaľ záväzný podklad rozhodnutia tvoria utajované informácie v zmysle zákona o ochrane

utajovaných skutočností.

78. V prejednávanej veci je z obsahu odôvodnenia oboch rozhodnutí zrejmé, že orgány verejnej správy
zamietli žiadosť žalobkyne o udelenie dlhodobého pobytu výlučne z dôvodu, že SIS zotrvala na svojom
pôvodnom stanovisku (č. SIS-65/51-V-40-2/2020-S zo dňa 25. februára 2020) o tom, že v prípade

žalobkyne je dôvodné podozrenie, že pri dlhodobom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu. V konaní bolo
nesporné to, že žiadosť žalobkyne o udelenie dlhodobého pobytu bola zamietnutá práve z tohto dôvodu,
aj keď po zrušujúcom rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8S/141/2021 zo dňa 12. mája 2022
tak orgán prvého stupňa, ako aj žalovaný v odvolacom konaní, opakovane vyzývali SIS na oznámenie
minimálnej podstaty dôvodov, na čo im bola daná odpoveď, že SIS zotrváva na svojom nesúhlasnom

stanovisku č. SIS-65/51-V-40-2/2020-S zo dňa 25. februára 2020. Z obsahu administratívneho spisu,
ako aj z odôvodnenia oboch rozhodnutí, mal správny súd taktiež za preukázané, že žalobkyni nebola
oznámená ani podstata dôvodov, pre ktoré jej bola zamietnutá žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu,
ani neboli sprístupnené žiadne skutočnosti, ktoré boli dôvodom zamietnutia jej žiadosti o udelenie
dlhodobého pobytu.

79.Vprejednávanejvecibolotedazásadnýmajedinýmpodkladomprerozhodnutieozamietnutížiadosti
žalobkyne o udelenie dlhodobého pobytu nesúhlasné stanovisko Slovenskej informačnej služby, ktoré
bolo poskytnuté orgánom verejnej správy v utajovanom režime, a s ktorým sa oboznámili len konkrétni
zamestnanci orgánu prvého stupňa a žalovaného, avšak žalobkyni, ani jej právnemu zástupcovi neboli

z obsahu týchto informácií sprístupnené žiadne skutočnosti, a to ani čo do ich podstaty.

80. Niet pochýb o tom, že informácie, ktoré sú obsahom vyjadrenia Slovenskej informačnej služby zo
dňa 25. februára 2020, na ktorých Slovenská informačná služba v ďalšom konaní zotrvala tak, ako
to uviedli orgány verejnej správy vo svojich rozhodnutiach, sú utajovanou skutočnosťou s príslušným

stupňom utajenia. Nemožno spochybniť ani to, že v prípade sprístupnenia utajovaných informácií
nepovolanej osobe by mohlo dôjsť k zmareniu aktivít vykonávaných v súvislosti s dotknutou osobou,
ktorej sa informácie týkajú a zároveň by mohlo dôjsť aj k odhaleniu používaných foriem, metód a
prostriedkov získavania informácií. Preto možno akceptovať, že nie vždy prichádza do úvahy úplnéa presné oboznámenie účastníka konania s podkladom rozhodnutia, ktoré má podobu utajeného
režimu, čo možno odôvodniť práve ochranou záujmov týkajúcich sa verejného poriadku a národnej
bezpečnosti. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné, aby v kontexte konkrétneho prípadu s ohľadom

na zabezpečenie ochrany utajovaných skutočností boli zvolené také postupy a realizované také úkony,
ktorých preskúmateľnosť je obmedzená tak, aby sa sledovaný cieľ - zabezpečenie určitej miery
kontradiktórnosti konania, mohol dosiahnuť aj bez ohrozenia bezpečnostných záujmov štátu, a aby
nevznikali s tým spojené ujmy. V opačnom prípade, kedy účastníkovi konania nie je sprístupnená ani
podstata obsahu, resp. dôvodov stanoviska vydaného Slovenskou informačnou službou v jeho veci

by „suverénom“ pri rozhodovaní o žiadosti účastníka konania (v tomto prípade o žiadosti žalobkyne
o udelenie dlhodobého pobytu) nebol správny orgán, ale Slovenská spravodajská služba, ktorá fakticky
vydaním svojho stanoviska „rozhoduje“ o výsledku žiadosti o udelenie pobytu cudzincovi, a to bez toho,
aby jej zákon rozhodovanie o verejných subjektívnych právach fyzických osôb v (tejto) oblasti verejnej
správy zveroval. „Pretože spravodajskej službe rozhodovanie o týchto verejných subjektívnych právach
cudzinca zákon nezveruje, niet ani zákonnej úpravy, ktorá by dotknutým fyzickým osobám garantovala

potrebné procesné práva pri ochrane ich práv voči spravodajskej službe (jej negatívnemu stanovisku).
Takéto skryté odňatie právomoci správnemu orgánu napriek jeho deklarovaniu zákonom o pobyte
cudzincovjevpodmienkachprávnehoštátuústavneneprijateľné,pretožerobíiluzórnouprávnuochranu,
ktorej poskytovanie je formálne zverené správnemu orgánu bezvýhradne viazanému stanoviskom
iného orgánu verejnej moci (spravodajská služba), ktorý zákonodarca na účel poskytovania právnej

ochrany vo vymedzenom okruhu právnych vzťahov neurčil. Je preto ústavne neprijateľné a v rozpore
s princípmi materiálneho právneho štátu, aby rozhodovanie o udelení trvalého pobytu (jeho zrušení)
alebo prechodného pobytu, teda rozhodovanie o verejných subjektívnych právach účastníka konania,
zákonom zverené správnemu orgánu (policajnému útvaru), bolo založené výhradne na stanovisku
spravodajskej služby, ktoré musí správny orgán rešpektovať, a to dokonca bez znalosti jeho dôvodov.

Aj z týchto dôvodov ústavný súd konštatuje nesúlad § 33 ods. 6 písm. o) a § 48 ods. 2 písm. h) zákona
o pobyte cudzincov s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy.“ (rozsudok Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sak 2/2021 zo dňa 29. februára 2024. Vzhľadom na
totožnosť dôvodu, pre ktorý bola žiadosť žalobkyne zamietnutá, t.j. existencia negatívneho stanoviska
Slovenskej informačnej služby, je podľa názoru správneho súdu právny záver Najvyššieho správneho

súdu Slovenskej republiky plne aplikovateľný aj na tu súdenú vec.

81. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak možno konštatovať, že orgány verejnej správy - tak orgán
prvého stupňa ako aj odvolací orgán, vo veci nedostatočne zistili skutkový stav, keď rozhodli výlučne
na základe jedného dôkazu - zamietavého stanoviska Slovenskej informačnej služby č. SIS-65/51-

V-40-2/2020-S zo dňa 25. februára 2020, na ktorom SIS bez výhrady zotrvala aj v ďalšom konaní
po zrušení rozhodnutí Krajským súdom v Košiciach, pričom pre správny súd bolo rozhodujúce to,
že účastníkom konania ani nebola daná možnosť oboznámiť sa hoc aj s podstatou obsahu tohto
dôkazu. Navyše nič nebránilo tomu, aby skutočnosti majúce podklad v nesúhlasnom stanovisku
Slovenskej informačnej služby orgány verejnej správy konfrontovali s inými skutočnosťami vyplývajúcimi

zo žalobkyňou predložených dôkazov, prípadne zistenými o žalobkyni vlastnou činnosťou, týkajúce sa
jej konania a pobytu na území Slovenskej republiky.

82. Správny súd prisvedčil aj žalobnej námietke, že v správnom konaní boli porušené procesné práva
žalobkyne, čoho dôsledkom bolo vydanie nezákonných rozhodnutí, keďže orgány verejnej správy

žalobkyni reálne neumožnili sa oboznámiť s dôvodmi stanoviska SIS a relevantne sa v priebehu
správneho konania k nemu vyjadriť. Z administratívneho spisu bolo zistené, že orgán prvého stupňa
vyzval dňa 14. decembra 2022 žalobkyňu na vyjadrenie sa pred vydaním meritórneho rozhodnutia,
v ktorej žalobkyni oznámil, že SIS opakovane zotrvala na svojom stanovisku č. SIS-65/51-V-40-2/2020-
S zo dňa 25. februára 2020. V priebehu konania pred orgánom prvého stupňa i pred žalovaným však

žalobkyňa nemala reálnu možnosť oboznámiť sa s podkladom rozhodnutí a účinne sa voči nim brániť,
nakoľko nepoznala ani podstatu dôvodov nesúhlasného stanoviska SIS. Správny súd po posúdení
okolností tu súdenej veci preto dospel k záveru, že orgány verejnej správy nekonali v súlade s § 3 ods. 2
správneho poriadku, teda že nepostupovali v úzkej súčinnosti so žalobkyňou a nedali jej príležitosť, aby
mohla svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje

návrhy. Naopak, výzvy na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia, ktoré orgány verejnej správy v rámci
administratívneho konania žalobkyni adresovali vyznievajú čisto formálne, bez toho, aby orgány verejnej
správy očakávali reálnu a kvalifikovanú obranu žalobkyne, čo však nenapĺňa zásadu kontradiktórnosti
správneho konania.83. Správny súd nevzhliadol ako dostatočné pre naplnenie zásady kontradiktórnosti správneho konania
ani úkony, ktoré vyvíjali orgány verejnej správy, resp. SIS, za tým účelom, aby potvrdili pravdivosť

utajovanej informácie (osobné oboznamovanie sa s utajovanou skutočnosťou, stanovisko Národnej
kriminálnej agentúry Prezídia policajného zboru, odbor východ k informácii č. SIS-54/23-V-5-59/2023-
S zabezpečené SIS, v zmysle ktorého sa informácia pravdepodobne zakladá na pravde), nakoľko
podstatazásadykontradiktórnostikonaniaspočívavprocesnompráveúčastníkakonaniabezprostredne
a priamo reagovať na všetky skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo, aby tak bola zabezpečená

tzv. „rovnosť zbraní“ oboch strán. Vyššie uvedený postup orgánov verejnej správy síce smeroval
k tomu, aby bolo preukázané viacúrovňové overenie správnosti skutočností tvoriacich obsah utajovanej
skutočnosti, avšak pre naplnenie zásady kontradiktórnosti, ktorá je aj pre konania, v ktorých sa vychádza
zo spravodajských informácií podliehajúcich režimu utajenia, v zmysle vyššie uvedených rozhodnutí
súdnych autorít zásadná, nebol podľa názoru správneho súdu postačujúci.

84. K námietke týkajúcej sa nedostatočnosti posúdenia zásahu rozhodnutí do súkromného a rodinného
života žalobkyne správny súd uvádza, že je nespochybniteľným právo štátu regulovať vstup a pobyt
štátnych príslušníkov tretích krajín na svojom území. Toto právo však môže byť obmedzené, a to
v zmysle čl. 8 Dohovoru, avšak za podmienky vykonania testu proporcionality upraveného v čl.
8 až 11 Dohovoru (ktorý je vyžadovaný aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva).

Vo všeobecnosti test proporcionality zahŕňa test legality (k obmedzeniu môže dôjsť len na základe
zákona), test vhodnosti (obmedzenie práva a slobody musí sledovať právom aprobovaný cieľ) a test
nevyhnutnosti (k obmedzeniu práva alebo slobody má dôjsť len v nevyhnutnej miere, nie väčšej, ako je
potrebné na dosiahnutie sledovaného účelu). Námietka žalobkyne teda smerovala voči nedostatočnosti
vysporiadania sa s tretím aspektom zásahu do práv jednotlivca orgánmi verejnej správy v tu súdenej

veci, a to nevyhnutnosťou zásahu do práva na súkromný a rodinný život. Orgány verejnej správy sa
síce zaoberali významom zachovania verejného poriadku na strane jednej a zachovaním rodinného
a súkromného života na strane druhej, čo aj rozsiahlo odôvodnili (str. 8 rozhodnutia orgánu prvého
stupňa a str. 27 napadnutého rozhodnutia), správny súd by však za vhodné považoval, ak by z tohto
posúdenia bolo zrejmé, že orgány verejnej správy v tejto súvislosti prihliadali na konkrétne skutočnosti

vyplývajúce z utajovanej skutočnosti a ich mieru ohrozenia verejného poriadku Slovenskej republiky, nie
len na všeobecnú dôležitosť verejného záujmu ako takého. Orgány verejnej správy v tejto súvislosti
len všeobecne uviedli, že za dôvod zamietnutia žiadosti považujú existenciu dôvodného podozrenia,
že žalobkyňa ohrozí bezpečnosť štátu, avšak v prípade žalobkyne s ohľadom na okolnosti tu súdenej
veci (predovšetkým maloleté dieťa) je žiadúce, aby z odôvodnenia ich rozhodnutí konkrétnejšie vyplýval

proces nachádzania spravodlivej rovnováhy medzi konkurujúcimi si záujmami štátu a jednotlivca
(z pohľadu práva na rešpektovanie jeho rodinného života). Zároveň správny súd musí prisvedčiť
aj námietke žalobkyne, že sa orgány verejnej správy nijakým podrobnejším spôsobom nezaoberali
posúdením, či a ako bude ovplyvnený život maloletého dieťaťa žalobkyne ako dôsledok vydaných
rozhodnutí. Naopak, správny súd nevzhliadol nedostatočnosť odôvodnenia vydaných rozhodnutí

pokiaľ ide o prihliadanie na to, že žalobkyni bol opakovane predlžovaný prechodný pobyt, či o
samostatné posúdenie otázky bezúhonnosti žalobkyne, nakoľko uvedené nie sú zákonnými kritériami
pre rozhodnutie o žiadosti o dlhodobý pobyt. Vzhľadom na uvedené je možné uzavrieť, že je žiadúce,
aby sa orgány verejnej správy v odôvodnení svojich rozhodnutí dôslednejšie a konkrétnejšie zaoberali
posúdením primeranosti prípadného zásahu do práv žiadateľa. Zároveň je však potrebné dodať, že

subjektívny nesúhlas žalobkyne s vlastnými závermi žalovaného a orgánu prvého stupňa a ich dôvodmi
sám o sebe nezakladá nepreskúmateľnosť týchto rozhodnutí.

85. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe žiadal, aby sa priamo správny súd oboznámil s obsahom
utajovanej informácie v režime „Vyhradené“ a vyvážil tak procesné obmedzenie procesných práv

žalobkyne. Správny súd sa síce oboznámil s utajovanou skutočnosťou, avšak je toho názoru, že v prvom
rade má byť daná možnosť účastníkovi administratívneho konania realizovať právo na kontradiktórne
konanie, čo aj v obmedzenom rozsahu, so zohľadnením potreby zabezpečenia ochrany utajovaných
informácií. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2022 zo dňa 13. decembra 2023, v ktorom tento uviedol, že: „Ako naznačila

Národná rada i vláda, správne súdy v takýchto veciach majú „suplovať obhajobu“ a musia tak namiesto
nej overiť vierohodnosť a presvedčivosť skutkových tvrdení. Avšak napriek tomu nemožno pripustiť, aby
pod rúškom utajovaných informácií, o ktorých relevancii si nie je možné vytvoriť úsudok, bolo svojvoľne
a bez spoľahlivých skutkových dôvodov nakladané s osudmi ľudí (rozsudok Najvyššieho správnehosúdu Českej republiky sp. zn. 2Azs/259/2019-28 zo dňa 12. 03. 2020, bod 22). Právo na obhajobu nie
je dostatočne zaručené iba prístupom súdu k utajovaným skutočnostiam a nemôže nahradiť prístup k
informáciám v spise dotknutou osobou, ak sa nemôže oboznámiť ani s podstatou dôvodov, na ktorých

sa rozhodnutie zakladá (k tomu viac aj rozsudok Súdneho dvora EÚ z 22. 09. 2022 vo veci GM proti
Országos Idegenrendeszeti Főigazgatóság C-159/21)“.

86. Správny súd ďalej poznamenáva, že sa oboznámil aj s obsahom rozsudkov, na ktoré poukázal
žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 28. februára 2024, pričom vzhľadom na vyššie uvedené

odôvodnenie rozsudku sa s právnymi závermi z nich vyplývajúcimi nestotožnil.

87. Z vyššie uvedených dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) a g) SSP správny súd zrušil rozhodnutie
tak žalovaného ako aj rozhodnutie orgánu prvého stupňa a vrátil vec orgánu nižšieho stupňa na ďalšie
konanie a rozhodnutie.

88. O návrhu žalobkyne na uloženie pokuty správny súd rozhodoval postupujúc podľa § 80 ods.
1 písm. c) SSP, v zmysle ktorého správny súd môže orgánu verejnej správy uložiť uznesením
pokutu za nerešpektovanie právneho názoru správneho súdu vysloveného v zrušujúcom rozsudku. Je
pravdou, že správny súd svojím rozhodnutím prisvedčil argumentácii žalobkyne, že rozhodnutia orgánov
verejnej správy boli nezákonné z dôvodu, že žalobkyňa nebola oboznámená s podstatou negatívneho

stanoviskavydanéhoSlovenskouinformačnouslužbou,atoanipozrušujúcomrozsudkuKrajskéhosúdu
v Košiciach sp. zn. 8S/141/2021 zo dňa 12. mája 2022, ktorý ich na to zaviazal, avšak zároveň v plnej
miere prihliadal na skutočnosť, že tak orgán prvého stupňa, ako aj žalovaný po zrušení veci a vrátení
na ďalšie konanie vyvíjali úkony smerujúce k tomu, aby si povinnosť uloženú im Krajským súdom
v Košiciach splnili, a to jednak opakovanými žiadosťami o oboznámenie sa s podstatou dôvodov, pre

ktoré má žalobkyňa predstavovať hrozbu pre bezpečnosť Slovenskej republiky (zo dňa 19. septembra
2022 resp. 16. augusta 2023), ako aj oboznámením sa s obsahom utajovanej skutočnosti (dňa 18.
novembra 2022 riaditeľom orgánu prvého stupňa a dňa 07. augusta 2023 vedúcou Oddelenia hraničnej
a cudzineckej polície žalovaného). Zároveň správny súd za rozhodujúcu pre posúdenie intenzity
naplnenia podmienok § 80 ods. 1 písm. c) SSP posúdil tiež skutočnosť, že k neposkytnutiu podstaty

obsahu stanoviska došlo z dôvodov na strane Slovenskej informačnej služby ako pôvodcu utajovanej
skutočnosti, nie nečinnosťou, resp. z dôvodu svojvôle orgánu prvého stupňa alebo žalovaného, navyše
tak,akožalovanýdôsledneuviedolvodôvodnenínapadnutéhorozhodnutia,akýmkoľvekinýmpostupom
by z jeho strany došlo k porušeniu ustanovení zákona o ochrane utajovaných skutočností. Správny súd
si je preto plne vedomý situácie, kedy pôvodca utajovanej skutočnosti trvá na jej nesprístupnení, a to ani

vo všeobecnej rovine, čo však zároveň nezakladá oprávnenie orgánu prvého stupňa, resp. žalovaného,
jeho činnosť akýmkoľvek spôsobom nahradiť, z uvedeného dôvodu posúdil porušenie § 191 ods. 6 SSP
(viazanosť orgánov verejnej správy právnym názorom správneho súdu) ako takej nízkej intenzity, že
dôvodnosť na uloženie pokuty v zmysle § 80 SSP nevzhliadol.

89. Záverom správny súd považuje za potrebné poukázať na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky sp. zn: 2Sak/20/2022 zo dňa 26. júna 2024, v ktorom sa Najvyšší správny súd
Slovenskej republiky zaoberal ustanovením § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov v tom smere, či aj
pri žiadosti cudzinca o udelenie dlhodobého pobytu je potrebné žiadať správu zo Slovenskej informačnej
služby a z Vojenského spravodajstva, keď dikcia ustanovenia § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov

hovorí o tom, že tieto správy sú podkladom pre rozhodnutie o žiadosti cudzinca pri udelení trvalého
pobytu a prechodného pobytu.

90. Povinnosťou orgánov verejnej správy po vrátení veci na nové konanie a rozhodnutie bude pri
viazanosti právnym názorom správneho súdu podľa § 191 ods. 6 SSP opätovne vo veci rozhodnúť,

pre rozhodnutie o žiadosti žalobkyne dostatočne zistiť skutkový stav veci, umožniť žalobkyni uplatnenie
práv tak, aby bolo zachované jej právo na kontradiktórnosť konania, správne posúdiť zistený skutkový
stav podľa právneho názoru uvedeného v nálezoch Ústavného súdu Slovenskej republiky tak, ako je
to uvedené vyššie a vo veci vydať rozhodnutie, ktoré bude obsahovať všetky zákonom požadované
náležitosti tak, aby bolo zrozumiteľné, dostatočne určité a preskúmateľné. Pri zisťovaní skutkového

stavu veci sa orgány verejnej správy vysporiadajú aj s právnym názorom Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky uvedeným v rozsudku sp. zn. 2Sak/20/2022 zo dňa 26. júna 2024 čo do potreby
vyžiadania si správy zo Slovenskej informačnej služby a z Vojenského spravodajstva v prípade žiadosti
o udelenie dlhodobého pobytu. Ak budú mať orgány verejnej správy za to, že je vo veci potrebnéstanovisko Slovenskej informačnej služby, a predmetné stanovisko bude negatívne, pri viazanosti
právnym názorom súdu bude ich povinnosťou oboznámiť žalobkyňu aspoň so všeobecnou podstatou
dôvodov spôsobom, ako to už predostrel Ústavný súd Slovenskej republiky v nálezoch spomínaných

vyššie.

91. O náhrade trov žalobkyne a žalovaného rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP tak,
že v konaní plne úspešnej žalobkyni priznal voči v konaní neúspešnému žalovanému plnú náhradu
trov konania pred správnym súdom, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po

právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).

92. O náhrade trov ďalšieho účastníka správny súd rozhodol podľa § 169 SSP, v zmysle ktorého
ďalší účastník, osoba zúčastnená na konaní a zainteresovaná verejnosť pri zúčastnení sa na konaní
podľa § 42 ods. 1 písm. d) majú voči účastníkovi konania, ktorý nebol v konaní úspešný, právo
na náhradu iba tých trov, ktoré im vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú im správny súd

uložil. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa im môže správny súd na návrh priznať právo na
náhradu ďalších trov konania. Správny súd však v správnom súdnom konaní nevzhliadol takú okolnosť,
ktorá by odôvodňovala vznik nároku ďalšieho účastníka na náhradu trov konania. Správny súd pre
úplnosť dodáva, že nemožno automaticky vnímať výzvu na vyjadrenie ďalšiemu účastníkovi konania
za povinnosť (uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Sžk/1/2021 zo

dňa 28. marca 2022). Rovnaký názor je pritom možné zaujať aj vo vzťahu k účasti ďalšieho účastníka
na pojednávaní, keď vo všeobecnosti platí, že z pohľadu ďalšieho účastníka konania ide v kontexte
práva na náhradu trov konania o realizáciu jeho procesných práv, nie o plnenie povinnosti uloženej
súdom (uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Svk/20/2024 zo dňa 11.
decembra 2024.)

93. Senát Správneho súdu v Košiciach prijal tento rozsudok pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v
Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods. 1 v spojení

s § 444 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

SSPsapodáva(ďalejlen„sťažnostnébody“)anávrhvýrokurozhodnutia.Sťažnostnébodymožnomeniť
len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní
porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu
a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Sťažnostné body podľa písm. g) až i) sťažovateľ vymedzí tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré
pokladázanesprávne,auvedie,včomspočívanesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnejsťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podanie pred správnym súdom (§
440 ods. 1, 2 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP; ak

je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).