Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, December 3, 2025

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 18Csp/119/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8125207785
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dominika Vitteková PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2025:8125207785.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Dominikou Vittekovou PhD. v spore žalobcu: Všeobecná úverová

banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, a.s., IČO: 31 320 155, so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava-
Ružinov, právne zastúpený: Advokátska kancelária Gallo, s. r. o., IČO: 36 715 352, so sídlom
Jilemnického 4012/30, 036 01 Martin proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX
XX, o zaplatenie 636,97 eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 547,91 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5%
ročne zo sumy 547,91 eur od 21.3.2024 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalobca m á nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 72,04 %, o výške ktorých
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca svoj nárok na zaplatenie sumy 636,97 eur s príslušenstvom uplatnil titulom zmluvy
o spotrebiteľskom úvere č. 1000159257 zo dňa 8.3.2022 (ďalej len „Zmluva“). Žalobca poskytol
žalovanému úver vo výške 789,91 eur, ktorý sa zaviazal splácať v pravidelných 24 mesačných splátkach
vo výške 40 eur, a to až do celkovej čiastky vo výške 921,25 eur. Ku dňu podania žaloby žalovaný

uhradil 240 eur. Žalobca úver zosplatnil podľa § 53 ods. 9 a § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“) a zmluvných podmienok (čl. 9.2).

2. Žalovanému bola žaloba doručená do vlastných rúk dňa 3.11.2025, doposiaľ sa k nej nevyjadril.

3. Podľa § 297, veta druhá, písm. b) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len
„CSP“), pojednávanie nie je potrebné nariaďovať, ak ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia

veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000 eur.

4. Keďže v tomto prípade bolo predmetom konania zaplatenie sumy 492,66 eur, išlo o otázku
jednoduchého právneho posúdenia a skutkové tvrdenia strán neboli sporné, súd na prejednanie sporu
v súlade s § 297 písm. b/ CSP nenariadil pojednávanie a v zmysle § 219 ods. 3 CSP rozsudok verejne
vyhlásil dňa 3.12.2025 o 8.55 hod. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
úradnej tabuli súdu a webovej stránke súdu od 24.11.2025.

5. Súd vykonal dokazovanie Zmluvou, Štandardný európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere
Quatro, Všeobecnými obchodnými podmienkami Quatro, predžalobnou upomienkou z 24.12.2022,
doručenkou, Oznámením o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru, prehľadom splátok a úhrad, výsledkomschvaľovania Quatro, výpisom z registra SRBI, výpisom zo Sociálnej poisťovni a ostatnými do spisu
predloženými listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový stav:

6. Žalobca a žalovaný uzatvorili Zmluvu, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý viazaný
spotrebiteľský úver vo výške 787,91 eur s fixnou ročnou úrokovou sadzbou 17,94 %, ktorý sa žalovaný
zaviazal splatiť 24 mesačnými splátkami po 40 eur, pričom celkové náklady spotrebiteľa činili podľa
Zmluvy 133,34 eur. RPMN bola uvedená vo výške 16,73 %. Prvá splátka úveru bola splatná 20.4.2022.

7. Zo Zmluvy plynie, že žalovaný je ženatý, má stredoškolské vzdelanie s maturitou, počet
nezaopatrených detí uvedený 0, počet vyživovacích povinností rovnako 0. Je zamestnaný s priemerným
mesačným príjmom 520 eur. Ako typ bývania uviedol: vlastníctvo bez hypotéky. K Zmluve bol predložený
ako doklad občiansky preukaz.

8. Žalobca v konaní na účely posúdenia bonity žalovaného na základe výzvy súdu predložil výpis

z registra SRBI zo dňa 8.3.2022 a dopyt zo Sociálnej poisťovne, ktorým si mal overil príjem žalovaného
vo výške 550 eur (vymeriavací základ však uviedol vo výške 406 eur). Z výpisu z registra SRBI neboli
zistené žiadne mesačné finančné náklady, avšak je z neho zrejmé, že žalovaný má 6 odmietnutých
žiadostí o poskytnutie úveru a 2 evidované žiadosti o poskytnutie úveru.

9. Žalobca vychádzal pri skúmaní výdavkov zo sumy životného minima vo výške 218,06 eur.

10. Z predžalobnej upomienky vyplýva, že ku dňu 24.12.2022 žalobca evidoval nedoplatok na splátkach
vo výške 120 eur, ktorý žiadal uhradiť s upozornením, že ak do 13.1.2023 nedôjde k úhrade, veriteľ bude
oprávnený úver zosplatniť. Zásielka si žalovaný prevzal dňa 2.1.2023.

11. Z oznámenia o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru plynie, že dlh žalovaného zo Zmluvy sa stal
splatný v celom rozsahu naraz a dlžná suma predstavuje 562,57 eur.

12. Zistený skutkový stav takto právne posúdil:

Podľa § 52 ods. 1 OZ, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy

koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy
8.3.2022 (ďalej len „ZoSÚ“), spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej
platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa

tohto zákona možno poskytnúť len bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov na platobný účet
spotrebiteľa alebo na účet stavebného sporiteľa, poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ
alebo platobným prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa;1) tým nie je dotknuté bezhotovostné
poskytnutie viazaného spotrebiteľského úveru podľa § 15 alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru
bezhotovostne na splatenie iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver

podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.18b) Spotrebiteľským úverom sú aj mladomanželský úver
podľa osobitného predpisu,1a) niektoré stavebné úvery a iné úvery podľa osobitného predpisu1b) a
nezabezpečené úvery poskytované spotrebiteľom na účely rekonštrukcie nehnuteľnosti určenej na
bývanie, pričom ustanovenia osobitných predpisov1c) týkajúce sa poskytovania týchto úverov tým nie sú
dotknuté; obmedzenie hornej hranice výšky úveru podľa odseku 3 písm. f) sa na tieto úvery nevzťahuje.

Podľa § 2 písm. d) ZoSÚ, zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť
spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a
zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.Podľa § 7 ods. 1, 2 ZoSÚ, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred
zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou

starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu,
na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne
aj účel spotrebiteľského úveru. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné
a pravdivé údaje potrebné na posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie
je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok

ustanovených osobitným zákonom.

Podľa § 7 ods. 4 ZoSÚ, veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka
zahraničnej banky17a) sú povinní s vynaložením odbornej starostlivosti na účely posudzovania
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver získavať a účelne využívať údaje o spotrebiteľských
úveroch a úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu1d) tak, aby boli splnené podmienky podľa

odsekov 16 a 17.

Podľa § 7 ods. 16 ZoSÚ Veriteľ je povinný postupovať pri poskytovaní spotrebiteľského úveru na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery
a) spôsobom, ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov, a

b) s odbornou starostlivosťou; vynaloženie odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne
preukázať.

Podľa § 7 ods. 17 ZoSÚ Vynaložením odbornej starostlivosti sa rozumie najmä to, že veriteľ
a) poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a 5,

b) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o
spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka
zahraničnej banky,17a) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na
údaje získané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet
sa rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a), ktorí sú

zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a, banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk, v
čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

Podľa § 7 ods. 19 ZoSÚ, veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka
zahraničnej banky sú povinní určiť, dodržiavať a pravidelne prehodnocovať limit pre ukazovateľ

schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a limit na podiel výšky celkovej zadlženosti k príjmu.

Podľa § 7 ods. 20 ZoSÚ, na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver
sa použijú tieto položky:
a) čistý príjem spotrebiteľa,

b)nákladynazabezpečeniezákladnýchživotnýchpotriebspotrebiteľaaosôb,vočiktorýmmáspotrebiteľ
vyživovaciu povinnosť,17ta)
c) výška splátky spotrebiteľského úveru a
d) peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa.

Podľa § 7 ods. 27 ZoSÚ, veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka
zahraničnej banky sú povinní na účely podľa odseku 19 použiť dostatočné, primerané a aktuálne
informácie o príjmoch, nákladoch na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb,
voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť,17ta) peňažných záväzkoch spotrebiteľa, výške
celkovej zadlženosti a ďalšie informácie o finančnej a ekonomickej situácii spotrebiteľa. Informácie o

príjme podľa prvej vety je potrebné overovať preukázateľným spôsobom prostredníctvom interných
zdrojov alebo externých zdrojov, ktoré sú nezávislé od spotrebiteľa. Veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm.
a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní bez súhlasu spotrebiteľa, len na
splnenie účelu posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a na účely podľa odseku
19, elektronicky overiť informácie súvisiace s príjmom spotrebiteľa v Sociálnej poisťovni,17ab) a to

prostredníctvom prevádzkovateľa registra. Veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka
a pobočka zahraničnej banky overujú len informácie súvisiace s príjmom spotrebiteľa, ktoré vopred
získali od spotrebiteľa, u ktorého sa posudzuje schopnosť splácať spotrebiteľský úver. Náklady na
zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciupovinnosť,17ta) je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné minimum ustanovené osobitným
predpisom17td) a na príjem spotrebiteľa.

Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je
oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého
porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia

na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie
ustanovení § 7 ods. 19 až 42.

Podľa § 15 ods. 1 ZoSÚ, zmluva o viazanom spotrebiteľskom úvere je zmluva o spotrebiteľskom úvere,
v ktorej sa dojednáva spotrebiteľský úver výhradne na financovanie zmluvy o kúpe konkrétneho tovaru

alebo poskytnutí konkrétnej služby, pričom tieto dve zmluvy tvoria obchodný celok.

13. V predmetnej právnej veci je nepochybné postavenie účastníkov ako dodávateľa a spotrebiteľa,
čo plynie aj zo Zmluvy, kde ako druh je uvedený spotrebiteľský úver. Žalobca vystupoval ako osoba
konajúca v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný ako fyzická

osoba pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

14. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal
napriek predchádzajúcej výzve postup, že postupoval s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní

schopnosti žalovaného splácať poskytnutý úver. Žalobca síce do vydania tohto rozsudku odpovedal na
výzvu súdu, avšak dodané dôkazy hodnoverne preukazujúce postup v súlade s § 7 ZoSÚ nemožno
považovať za postačujúce.

15. Cieľom § 7 ods. 1 v spojitosti s § 11 ods. 2 ZoSÚ je dosiahnuť, aby dodávateľ vzal na zreteľ

existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe
informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri
posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a
na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka,
aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver

sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde však pritom o
získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je možné s istotou
vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Z uvedeného je
zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní
svoje záväzky riadne splácať. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre

rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v
spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej
schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme
ním aj preukázaných), tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa
takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je

nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z
ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný
poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje
veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne
si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané

informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako
situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom
rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať
splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/
domáci rozpočet a to ako stranu príjmov,

tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (t.j. konkrétne príjmy
zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo
nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovejschopnosti nepostačuje (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoCsp 16/2021, rozsudok
Okresného súdu Prešov sp.zn. 9Csp 1/2022, tiež Okresného súdu Bardejov sp. zn. 7Csp 80/2020).

16. Význam skúmania bonity spotrebiteľov je zdôrazňovaný aj v judikatúre Súdneho dvora Európskej
únie, pričom súd musí ex offo preskúmať dodržanie povinnosti veriteľa v zmysle ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ
(porov. rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-679/18, tiež C-449/13, C- 303/20).

17. Z článku 8 ods. 1 smernice 2008/48 vyplýva, že pred uzavretím zmluvy o úvere je veriteľ povinný

posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, pričom táto povinnosť môže prípadne zahŕňať nahliadnutie do
príslušnej databázy. Cieľom tejto povinnosti je tiež posilniť zodpovednosť veriteľa a zabrániť poskytnutiu
úveru nebonitným spotrebiteľom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. decembra 2014, CA Consumer
Finance, C-449/13, EU:C:2014:2464, bod 43; zo 6. júna 2019, Schyns C-58/18, EU:C:2019:467, bod
40, a z 5. marca 2020, OPR-Finance, C-679/18, EU:C:2020:167, bod 20). Taká povinnosť tým, že
má chrániť spotrebiteľov pred rizikami nadmerného zadlženia a platobnej neschopnosti, má pre nich

zásadný význam (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. júna 2019, Schyns, C-58/18, EU:C:2019:467, bod
41, a z 5. marca 2020, OPR-Finance, C-679/18, EU:C:2020:167, bod 21, ako aj citovanú judikatúru).

18. Vo vzťahu splneniu si povinnosti skúmať bonitu spotrebiteľa ako najdôležitejšej predzmluvnej
povinnosti veriteľa žalobca predložil Zmluvu, z ktorej sú zrejmé údaje klienta opísané v bode 7 tohto

rozsudku, výpis z registra SRBI a výpis zo Sociálnej poisťovne.

19.Zpredloženýchdôkazovnemožnodospieťkzáveru,akosižalobcaoverilpríjemžalovanéhovovýške
520 eur, ktorý uviedol v Zmluve. Je z výsledku schvaľovacieho procesu dané, že žalobca vychádzal
z čistého príjmu žalovaného vo výške 379,26 eur, ktorý si skutočne overil dopytom Sociálnej poisťovne,

avšak súdu nie je zrejmé, prečo v Zmluve ponechal údaje, ktoré sú v rozpore so zistenou skutočnosťou.

20. Z predložených dôkazov je zrejmé, že veriteľ pochybne zisťoval príjem žalovaného, hoci jeho
povinnosťou je zisťovať nielen príjem, ale aj výdavky. Pri skúmaní výdavkov musí veriteľ vykonať audit
domáceho rozpočtu dlžníka, aby splnil povinnosť odbornej starostlivosti. Na výzvu súdu žalobca uviedol,

že pri posudzovaní výdavkov vychádzal zo sumy životného minima v čase posudzovania žiadosti vo
výške 218,06 eur.

21. Žalobca podľa názoru súdu podcenil skúmanie výdavkov žalovaného, ak sa obmedzil na výšku sumy
životného minima na jednu dospelú osobu.

22. Z úradnej činnosti súdu je zrejmé, že žalobca na výzvu súdu, aby preukázal skúmanie schopnosti
splácať úver spotrebiteľa vo vzťahu k výdavkovej časti uvádza, že vychádzal zo sumy životného minima.
Tak to je v súdenej veci a tak to súd má aj v iných právnych veciach žalobcu (veci vedené na Okresnom
súde Prešov pod sp. zn. 18Csp 143/2022, 18Csp 155/2022, 18Csp 161/2022, 18Csp 146/2022, 18Csp

153/2022, 18Csp 144/2022, 18Csp 158/2022, 18Csp 162/2022, 18Csp 141/2022, 18Csp 99/2022,
18Csp 100/2022, 18Csp 44/2022, 18Csp 97/2022, 18Csp 45/2022, 18Csp 23/2022, 18Csp 28/2022,
ďalej tiež 9Csp 100/2022 z rozsudku cit: „Zo zmluvy však vyplýva, že žalovaný nezisťoval priemerné
mesačné výdavky žalovaného na živobytie (SIPO, strava, doprava do práce, lieky, telekomunikačné
služby a pod.) a súdu je zároveň známe, že toto zisťovanie v divíziách Consumer Finance Holding a

Quatro bez ďalšieho nahrádza údajom o životnom minime.“). Uvedené svedčí o ignorovaní zákonnej
povinnosti dodávateľa úverových produktov na finančnom trhu. Z ust. § 7 ods. 27 veta posledná ZoSÚ
plynie, že náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým
má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť,17ta) je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné minimum
ustanovené osobitným predpisom17td) a na príjem spotrebiteľa, nie sa tejto zákonnej povinnosti zbaviť

odkazom na životné minimum, nakoľko to nie je ratio zákona a tento postup nezohľadňuje individuálnosť
životnej situácie toho ktorého spotrebiteľa a jeho rodiny.

23. Tento postup dodávateľa na úverovom trhu, ktorý nekriticky akceptuje zjavne nevierohodné
údaje poskytnuté spotrebiteľom a nahrádza ich paušálnym údajom v podobe sumy životného minima,

nakoniec neplynie ani z opatrenia NBS z 14.11.2017 v znení účinnom od 1.1.2020. Z ust. § 2 ods.
5 plynie cit. „Výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa § 7
ods. 20 písm. b) zákona sa na účely odseku 1 určuje najmenej vo výške sumy životného minima2 )
spotrebiteľa, životného minima na osobu, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť3 ) a ktorážije so spotrebiteľom v spoločnej domácnosti a výdavkov na inú osobu, voči ktorej má spotrebiteľ
vyživovaciu povinnosť vo výške určenej právoplatným rozhodnutím súdu; ak rozhodnutím súdu nie je
určené výživné, vo výške najmenej 30 % životného minima na túto osobu. Celkovou výškou nákladov

sa rozumie výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa prvej
vety zvýšená o 40 % rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom
spotrebiteľa, životným minimom osoby, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť a ktorá žije so
spotrebiteľom v spoločnej domácnosti a výdavkami na inú osobu, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu
povinnosť vo výške určenej právoplatným rozhodnutím súdu, ak odseky 8 a 9 neustanovujú inak; ak

rozhodnutím súdu nie je určené výživné, vo výške najmenej 30 % životného minima na túto osobu.“
Z uvedené nepochybne neplynie záver ani usmernenie pre dodávateľov na úverovom trhu, že výdavky
(resp. výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb) spotrebiteľa sa bez ďalšieho majú
rovnať sume životného minima.
24. Vo vzťahu k nevyhnutnosti skúmania výdavkov spotrebiteľa pri posudzovaní schopnosti splácať
úver súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo 2178/2018-77

z 25.7.201 cit.: „Povinnost posouzení úvěruschopnosti spotřebitele chrání nejen spotřebitele samého
před negativními důsledky neschopnosti úvěr splácet, ale zprostředkovaně také společnost jako celek,
neboť předchází negativním sociálním důsledkům předlužení a insolvence v podobě pádu spotřebitele a
osob na něm závislých do veřejné sociální sítě, narušení rodinných a sociálních vztahů atd. V neposlední
řadě chrání i pozici věřitelů samých, neboť odborné posouzení úvěruschopnosti spotřebitele při žádosti

o další úvěr snižuje riziko věřitelů, kteří témuž spotřebiteli poskytli úvěry či jiné služby již dříve. Proto
zákon, konkrétně zákon o spotřebitelském úvěru (jeho § 9 odst. 1) stanoví, že věřitel je povinen při
posouzení úvěruschopnosti spotřebitele postupovat s odbornou péčí. Lze přisvědčit odvolacímu soudu,
že věřitel nedostojí povinnosti stanovené mu zákonem o spotřebitelském úvěru, tedy nepostupuje s
odbornou péčí při posouzení schopnosti spotřebitele splácet spotřebitelský úvěr, vyjde-li z objektivně

nedoloženého osobního prohlášení dlužníka o jeho osobních, výdělkových a majetkových poměrech.
Na tom nic nemění, že dlužník není evidován v databázích dlužníků. Již gramatickým a logickým
výkladem § 9 odst. 1 zákona o spotřebitelském úvěru lze dovodit, že dostatečnými nejsou míněny
informace získané toliko od spotřebitele. Odborná péče předpokládá údaje, které dlužník věřiteli uvedl,
ověřit, resp. objektivně podložit minimálně potvrzením zaměstnavatele dlužníka (srov. D., E. F. G., J.:

Zákon o spotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů č. 145/2010 Sb. Komentář. 1. vydání.
Praha: C. H. Beck, 2011, s. 98-109, ISBN 9788074001185). Nepochybně klíčová je i povinnost věřitele
využívat veřejně dostupné informace, jakými jsou například státem publikované údaje o životním a
existenčním minimu podle zákona č. 110/2006 Sb., o životním a existenčním minimu, a o průměrných
výdajích obyvatelstva (databáze Českého statistického úřadu), a tyto porovnávat se známými nebo

od spotřebitele zjištěnými (ne pouze tvrzenými) informacemi o jeho příjmech a výdajích. To ostatně
dovodil ve svém rozhodnutí ze dne 1. 4. 2015, sp. zn. 1 As 30/2015, i Nejvyšší správní soud, jehož
závěry použil na podporu své argumentace již odvolací soud v napadeném rozhodnutí. Závěr odvolacího
soudu dovozující, že spokojila-li se žalobkyně s nedoloženým prohlášením žalovaného o jeho osobních,
výdělkových a majetkových poměrech a nahlédnutím do registru dlužníků, nedostála povinnosti věřitele

ve smyslu ustanovení § 9 odst. 1 zákona o spotřebitelském úvěru, je správný.“

25. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti spotrebiteľa je kladený na pomer medzi príjmami a
výdavkami a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne
taká čiastka, z ktorej bude schopný úver splácať. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva,

že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu so spotrebiteľom uzavrie, si má veriteľ
zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver a údajmi z príslušných databáz.

26. Podľa názoru súdu všetky tieto skutočnosti vo svojom súhrne preukazujú hrubé porušenie povinnosti
veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (§ 11 ods.

2 ZoSÚ). Žalobca si nezískal, teda následne ani nevyhodnotil a ani neoveril informácie o bonite klienta,
z ktorých by bol schopný zistiť objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Nedôsledne zisťoval,
a preto ani nezohľadnil výdavky žalovaného, aj keď mal objektívnu možnosť si ich pred poskytnutím
úveru overiť.

27. Tento záver je podporený aj rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/153/2019: „Je nutné
konštatovať, že ustanovenie § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. súd v súlade s požiadavkou odbornej
spôsobilosti veriteľa vykladá tak, že bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov
a výdavkov ako aj jeho lustráciou cez príslušné databázy. Nevykonanie jedného z týchto postupovznamená hrubé porušenie odbornej starostlivosti. Ako vyplýva z prejednávanej veci, overenie bonity
dlžníka nebolo dostatočné. Postup žalobcu bol iba formálny a nezodpovedal odbornej starostlivosti.
Žalobca nemal preukázaný príjem žalovanej hodnovernými dokladmi, napriek tomu mu poskytol úver.

Žalobca sa nezaujímal, aké má žalovaná výdavky na živobytie a či mu teda zostáva dostatok finančných
prostriedkov na splácanie úveru. V konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu ust. §
7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. Keďže žalobca hrubo porušil zákonom stanovenú povinnosť, v zmysle
§ 11 ods. 2 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov“.

28. Rovnako súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoCsp/6/2022 cit.: „Len
samotné zhromaždenie informácií o klientovi, a navyše neúplné, nemožno samo o sebe považovať
za náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Odvolací súd zastáva názor, že príjem aj rodinný stav klienta môžu byť vyhovujúce, ale
pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo
nie je schopný splácať požadovaný úver. Bez toho, aby žalovaný skúmal aj iné aspekty,

nemohol si utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalobcu, potrebnej pre posúdenie schopnosti
žalobcu splácať dlh zo zmluvy. Z dikcie zákona: „posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ logicky vyplýva, že s odbornou starostlivosťou schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nie je možné bez porovnania mesačných príjmov a výdavkov
žiadateľa. Vychádzajúc z doterajších výsledkov vykonaného dokazovania odvolací súd v súlade so

súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca ako veriteľ v danej veci hrubo porušil svoje
povinnosti pri overovaní bonity žalobcu ako spotrebiteľa v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch čo v spojení s § 11 ods. 2 druhá veta zákona o spotrebiteľských úveroch spôsobuje
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Žalovaný si na základe získaných informácií nemohol vytvoriť
dostatočný obraz o platobnej schopnosti žalobcu, keď síce si obstaral údaje o príjme žalobcu a časti

výdavkov spočívajúcich v splátkach úverov, lízingov (a pod.), avšak ohľadom iných výdavkov žalobcu
(bývanie a pod.), už žalovaný postupoval nedostatočne, keď akceptáciou výdavku 20,- Eur
mesačne uvedeného žalobcom, si žalovaný bez náležitého zistenia skutočných výdavkov žalobcu,
nemohol vytvoriť dostatočný platobný obraz o platobnej schopnosti žalobcu, potrebnej pre posúdenie
schopnosti žalobcu splácať dlh zo zmluvy.“

29. Žalobca teda predloženými dôkazmi nepreukázal, že by konal s vynaložením odbornej starostlivosti
pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver. V tomto smere súd poukazuje na judikatúru
Súdneho dvora Európskej únie cit.: „Je však potrebné zdôrazniť, že dodržiavanie tejto zásady by
bolo porušené, ak by dôkazné bremeno nesplnenia povinností upravených v článkoch 5 a 8 smernice

2008/48 zaťažovalo spotrebiteľa. Tento totiž nedisponuje prostriedkami, ktoré by mu umožňovali
preukázať, že veriteľ mu jednak neposkytol informácie podľa článku 5 tejto smernice a jednak neoveril
jeho úverovú bonitu. Naopak účinné vykonanie práv priznaných smernicou 2008/48 zabezpečuje
vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej je veriteľ v zásade povinný preukázať pred súdom správny
výkon týchto predzmluvných povinností. Cieľom takéhoto pravidla je zaistiť, ako uvádza bod 21 tohto

rozsudku, ochranu spotrebiteľa, bez neprimeraného poškodenia práva veriteľa na spravodlivý proces.
Ako totiž uvádza v bode 35 svojich návrhov generálny advokát, obozretný veriteľ si musí byť vedomí
nevyhnutnosti zbierania a uchovania dôkazov o splnení svojich informačných povinností a povinnosti
poskytnúť vysvetlenia.“ (bod 27 a 28 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-449/13).

30. Súd majúc na zreteli vyššie uvedené skutočnosti vychádzal súd zo záveru o nemožnosti
predčasného zosplatnenia úveru a keďže považoval porušenie povinnosti žalobcu v intenzite hrubého
porušenia povinnosti v súvislosti so zisťovaním a preverovaním schopnosti žalovaného splácať úver,
úver posúdil ako bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 2 ZoSÚ). Zosplatnenie je preto neplatným
právnym úkonom.

31. Dôvodom bezúročnosti je aj tá skutočnosť, že v Zmluve je uvedená nižšia RPMN ako úroková
sadzba, čo súd považuje za neprípustné cit: „Dovolací súd dospel k záveru, že v posudzovanom
prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom,
ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Prvoinštančné a odvolacie

konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09).
Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v spojení s odôvodnením dovolaním napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti
v zmysle ustanovenia § 393 CSP. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd sa v odôvodnení sčasti stotožnils odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa
po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Oba súdy nižšej inštancie v
odôvodneniach svojich rozhodnutí podrobne popísali obsah podstatných skutkových tvrdení strán a

dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlili, ako ich skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdili, z
ktorých dôkazov vychádzali a ako ich vyhodnotili, zároveň citovali ustanovenia, ktoré aplikovali a
z ktorých vyvodili svoje právne závery. 22.1. Odvolací súd náležite zdôvodnil svoje výroky a
reagujúc na odvolacie námietky žalovanej vo vzťahu k argumentácii týkajúcej sa RPMN uviedol, že sa
v plnom rozsahu odvoláva na body 13. až 17. ostatného zrušujúceho uznesenia, č.k. 24Co/77/2018-65

zo dňa 30. apríla 2019, v ktorých sú dané odpovede na tieto opakujúce sa námietky žalovanej. Z
predmetnéhorozhodnutiavyplýva,žeRPMNpredstavujeúdajdôležitýprevyjadrenienákladovnaúvera
spotrebiteľompomáhatentoúdajspoznať,akévšetkynákladybudúspojenésospotrebiteľskýmúverom.
Nemožno prehliadnuť, že RPMN je v zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX uvedená nesprávne.
Esenciálnou súčasťou RPMN je a priori dojednaný úrok z úveru, pričom v ďalšom výpočte RPMN
môže dochádzať už len k jej navýšeniu o poplatky či iné plnenia, uhrádzané spotrebiteľom v priebehu

zmluvného vzťahu. Za absurdné preto považoval odvolací súd uvedenie RPMN v nižšom percentuálnom
vyjadrení ako je ročná úroková sadzba za poskytnutie úveru. Takého konanie dodávateľa nemožno
hodnotiť inak ako klamaním spotrebiteľa, ktorý je zavádzaný skutočnosťou, že percentuálne vyjadrenie
RPMN zohľadňuje všetky náklady spotrebiteľa, súvisiace s poskytnutím úveru, čo v konečnom dôsledku
žalovaný deklaroval aj v čl. IV. bod 2 zmluvy o splátkovom úvere. Potvrdil, že do 01. júla 2006, t.j. do

účinnosti zák. č. 264/2006 Z.z., ktorou sa zosúladil vzorec RPMN so Smernicou č. 87/102/EHS, bol
v prílohe zákona o spotrebiteľských úveroch uvedený nesprávny vzorec RPMN, avšak povinnosťou
žalovanej, vystupujúcej v postavení dodávateľa (profesionála), však bolo postupovať voči spotrebiteľovi
s odbornou starostlivosťou, a teda uviesť údaj o RPMN zodpovedajúci skutočnosti (zohľadňujúci všetky
náklady s poskytnutím tohto úveru spojené). Ďalej odvolací súd konštatoval, že ak je výška RPMN

v zmluve síce uvedená, ale v nesprávnej výške, je to v neprospech spotrebiteľa. Predmetný úver
bol spotrebiteľovi poskytnutý bankou a spotrebiteľ mohol, teda očakával riadnu odbornú starostlivosť
banky pri postupe s poskytnutím úveru. Žalovaná sa nemôže odvolávať a argumentovať tým, že
vychádzal z nesprávneho údaja alebo vzorca, ktorý bol v prílohe zákona č. 258/2001 Z.z. uvedený
nesprávne. Uvedením nesprávneho údaju RPMN je bezo sporu klamaním spotrebiteľa. Keďže banka

neposkytla klientovi objektívny údaj o výške RPMN tým postupovala voči klientovi neodborne a v zmluve
mala jednoznačne uviesť pravdivý údaj o cene úveru. Takýmto postupom by banka naplnila zákonnú
povinnosť postupovať pri vykonávaní bankovej činnosti s odbornou starostlivosťou (porov. rozsudok
Krajského súd v Prešove sp. zn. 18Co/33/2014 zo dňa 16.02. februára 2015). 22.2. Nad rámec
predmetného rozhodnutia dovolací súd uvádza, že z ustanovenia § 8 ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb.

o ochrane spotrebiteľa, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, dodávateľovi vyplývala povinnosť
uviesť pravdivé, úplné, presné a jasné údaje o ním poskytovanej službe. Žalovaná síce poukázala na
to, že banka sa pri výpočte RPMN riadila vzorcom, uvedeným v prílohe zákona č. 258/2001 Z.z. v znení
platnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy a chyba vzorca bola napravená až zmenou zákona s účinnou
od 1. júla 2006. Napriek tomu však bolo povinnosťou banky postupovať voči spotrebiteľke s nevyhnutnou

odbornou starostlivosťou a buď ju na nesprávnosť vzorca, o ktorej musela vedieť, upozorniť, alebo
do zmluvy uviesť taký údaj o RPMN, ktorý reálne zodpovedal hodnote celkových nákladov dlžníka
spojených s úverom a výške poskytnutého úveru. Banke muselo byť známe, že výška RPMN nemôže
byť nikdy nižšia ako výška úrokovej sadzby. Ak teda žalobkyňa legitímne očakávala, že banka bude
pri poskytovaní úveru postupovať s odbornou starostlivosťou, s dôverou v hodnovernosť a pravdivosť

údajov, ktoré uviedla v zmluve o splátkovom úvere a jej očakávania naplnené neboli, je údaj RPMN v
zmluve, i keď vypočítaný podľa vzorca uvedeného v prílohe zákona, treba považovať za nesprávny a
v neprospech spotrebiteľa skresľujúci cenu úveru. Význam RPMN súvisí s jednoduchším orientovaním
sa spotrebiteľov pri výbere úverového produktu. V jednom číselnom vyjadrení má spotrebiteľ vyjadrené
celkové náklady spotrebiteľa na úver reflektujúce nielen úroky, ale aj poplatky, a to so zreteľom na dobu

splácania a výšku splátok. RPMN predstavuje teda celkové náklady spotrebiteľa, je dôležitým kritériom
pre spotrebiteľa pri porovnaní úverov z hľadiska ich výhodnosti. Zmyslom zákonnej úpravy o povinnej
osobitnej náležitosti písomnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere - RPMN je jednoznačne ochrana záujmov
spotrebiteľa. Nie je tak naplnený zmysel zákona o spotrebiteľských úveroch, ak je výška RPMN v zmluve
síce uvedená, ale v nesprávnej výške v neprospech spotrebiteľa.“

32. Pokiaľ súd dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov,
potom žalobca mal právo len na vrátenie istiny úveru. Ku dňu vydania rozhodnutia súdu spotrebiteľ
uhradil 240 eur, preto mu ostalo na istinu uhradiť 547,91 eur. Keďže zároveň súd dospel k záveruonemožnostipredčasnéhozosplatneniaúveru,bolojehopovinnosťousavyporiadaťsamortizáciuistiny,
a to prostredníctvom amortizačnej tabuľky (§ 9 ods. 5 ZoSÚ).

33. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak
dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia
nesie tá strana, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť
dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže
splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná

zodpovednosť strany konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu
muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu
rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné
podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti strany, ktorá nesplnila povinnosť
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení podľa § 132 ods. 1 CSP, alebo preto, že takáto skutočnosť
nemohla byť preukázaná vôbec). V konaní bol súdu predložený prehľad zostatkov, z ktorej bola zrejmá

iba čiastočná amortizácia pohľadávky zo Zmluvy (čiastočná, resp. neúplná amortizačná tabuľka).

34. Bez predloženia amortizačnej tabuľky nemožno zistiť, aká časť tej ktorej splátky sa započítava na
istinu a v tomto smere nemôže súd dospieť k záveru, kedy je žalovaný s plnení dlžnej splátky v rozsahu
plnenia istiny v omeškaní.

35. Poukazujúc na zmluvné dojednanie v Zmluve, že doba trvania Zmluvy je 24 mesiacov a prvá splátka
jesplatnádňa20.4.2022sfrekvenciouanuitnýchsplátokmesačnevždyk20.dňuvmesiaci,bolžalovaný
v omeškaní s poslednou splátkou od 21.3.2024. Od uvedeného jediného preukázaného dňa omeškania,
pri ktorom je zrejmá aj výška istiny, priznal súd žalobcovi omeškania z celej dlžnej istiny.

36. Žalobcovi bolo preto dôvodné priznať aj úrok z omeškania v súlade s ustanovením § 517ods. 2 OZ
v spojení s § 3 nariadenia vo výške 5 % ročne odo dňa 21.3.2024.

37.Spoukazomnavyššieuvedenéskutočnostisúdžalobuvprevyšujúcejčastiakonedôvodnúzamietol.

38. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

Podľa § 255 ods. 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

39. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 2 CSP tak, že žalobca mal v konaní čiastočný úspech vo výške 86,52%. Neúspešný bol v rozsahu
13,48%. Preto mu patrí nárok na náhradu trov konania vo výške 72,04% (86,52 – 13,48), o výške ktorých
rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom
súdePrešovpísomnev2vyhotoveniach.Vodvolanísauvediektorémusúdujeurčené,ktohorobí,ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie

dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah v akom
sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g)zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšie prostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že

právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.