Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 21, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/29/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416204756
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1416204756.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek

senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: K.. C. Y., nar.
XX.X.XXXX, bytom T. J. XX, F., zastúpený Mgr. Martinom Paškalom, advokátom, so sídlom Záhradnícka
27, Bratislava, proti žalovanému: C.E.N. s.r.o., so sídlom Bratislava, Kalinčiakova 33, IČO: 35 780 886,
zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Ing. Barbora Popelková, s.r.o., so sídlom Podjavorinskej 4A,
Bratislava, IČO: 47 232 277, o ochranu osobnosti a poskytnutia nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava II zo dňa 2. 4. 2019 č.k. 10C/179/2016 - 190, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu ktorou sa voči žalovanému
domáhal ochrany osobnosti (ospravedlnenia) a náhrady nemajetkovej ujmy 20.000,- €. Zároveň
rozhodol, že žalovanému sa priznáva náhrada trov konania v rozsahu v rozsahu 100%.
1.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalobca sa voči žalovanému domáhal uloženia povinnosti
odvysielaťponadobudnutírozsudkuvnajbližšejrelácii„M.H.“textospravedlneniatak,žebudeprečítaný
a zobrazený na celej obrazovke minimálne v trvaní 3 minúty s nasledovným obsahom: „Ospravedlnenie“
„TelevíziaM.vreláciiM.H.odvysielanejdňa 20.5.2013oúdajnejspráveotunelovanívojenskýchtajných

služieb v diskusii s hosťom Ľ. J. uviedla, že vy ste sa stal ministrom 8. júla 2010, krátko potom bola na
výkon strážnej služby vytvorená zmluva medzi ministerstvom obrany, resp. jednou z tých vojenských
tajných služieb a firmou, v ktorej figuroval brat pána Y., R. Y., pričom firma pána brata R. Y. zinkasovala
za obdobie od 20.12.2011 do augusta 2012 z účtu ministerstva obrany vyplatených asi 142 tisíc Eur.
Súčasne sme uviedli, že hovoríme o tom pánovi Y., ktorého rodina údajne zinkasovala 100 miliónov
korún od ministerstva obrany v čase, keď vy ste boli ministrom a nezdá sa vám tých 100 miliónov korún
ako dobrý dôvod na to, aby sa niekto snažil zdiskreditovať súčasné vedenie vojenskej tajnej služby, ak sú

v ňom ľudia, ktorí priamo vypovedali tieto dané zmluvy a zastavili tento tok peňazí. Súčasne sme uviedli,
že 29.4.2013 zaslalo vojenské spravodajstvo oznámenie o podozrení zo spáchania trestnej činnosti
práve osobou a vaším nominantom C. Y. aj zo zneužívania právomoci, prijímanie úplatku, porušovanie
povinnosti pri správe cudzieho majetku, podvod a pod.
V uvedenej relácii boli odvysielané nepravdivé resp. pravdu skresľujúce informácie. Nie je pravdou, že
krátko po 8. júli 2010 bola vytvorená zmluva medzi ministerstvom obrany resp. jednou z vojenských
tajných služieb a firmou, v ktorej figuroval brat pána Y. R. Y., pričom firma pána brata R.Á. Y. zinkasovala

za obdobie od 20.12.2011 do augusta 2012 z účtu ministerstva obrany vyplatených asi 142 tisíc eur.
Nie je pravdou, že rodina C. Y. zinkasovala 100 miliónov korún od ministerstva obrany aj v čase, keď bol
ministrom Ľ. J., a táto skutočnosť nemohla existovať ako dôvod na diskreditáciu vtedajšieho vedenia
vojenskej spravodajskej služby. Oznámenie o podozrení zo spáchania trestnej činnosti zneužívaniaprávomoci, prijímania úplatku, porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku a podvodu C. Y.
zo dňa 29.4.2013 sa nenachádza v evidenčno-štatistickom systéme kriminality a systéme súčasne
stíhaných osôb.

Televízia M. sa K.. C. Y. ospravedlňuje za odvysielanie nepravdivých a pravdu skresľujúcich informácií,
čím sme neoprávnene zasiahli do jeho profesionálnej a občianskej cti.“

1.2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku poukazoval na to, že právo na
ochranu osobnosti predstavuje inštitút, v rámci ktorého sú nedielne chránené jednotlivé čiastkové práva

zabezpečujúce občianskoprávnu ochranu konkrétnych stránok osobnosti fyzickej osoby. Predmetom
ochrany sú jednak nemateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka, ako je napr. meno, česť,
dôstojnosť, súkromie, telesná integrita, a jednak prejavy osobnej povahy, napr. podobizne, obrazové a
zvukové záznamy. Otázku prípadného negatívneho dotknutia týchto čiastkových práv v rámci práva na
ochranu osobnosti treba u každého z nich posudzovať samostatne. Predmetom konania v prejednávanej
vecibolaochranaosobnostnýchprávžalobcuvzmyslevyššieuvedenýchzákonnýchustanovení,pričom

žalobca namietal voči žalovanému odvysielanie niektorých nepravdivých, či pravdu skresľujúcich údajov,
ktoré zazneli v relácii M. H. na M. dňa 20.5.2013. I keď žalobca namietal viaceré odvysielané informácie,
súd sa musel zamerať len na tie, ktoré mali byť predmetom ním navrhovaného ospravedlnenia, na ktoré
mal súd žalovaného výrokom rozsudku zaviazať. Text ospravedlnenia musí žalobca formulovať v návrhu
rozsudku tak, aby bol jasný, zrozumiteľný, vykonateľný, aby neobsahoval inú interpretáciu, či iný text

odvysielaných informácií, než v skutočnosti zazneli, aby bol vecný a logicky z neho vyplývalo to, čo ním
chcel žalobca verejnosti oznámiť a za čo konkrétne sa mal žalovaný ospravedlniť. Posúdiac navrhovaný
výrok rozsudku v texte jeho ospravedlnenia súd prvej inštancie konštatoval, že tento vyššie uvedené
kritéria nespĺňa.

1.3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že prvý odsek ospravedlnenia je konštatovaním toho, čo malo
odznieť v žalobcom napadnutej relácii zo strany moderátora, ide však o znenie, ktoré si žalobca
zjednodušil a vytrhol z kontextu relácie. V druhom odseku mal žalovaný v rámci ospravedlnenia uviesť,
že: „...nie je pravdou, že rodina C. Y. zinkasovala 100 miliónov korún od ministerstva obrany aj v čase,
keď bol ministrom Ľ. J....", pričom v relácii zaznelo a v prvom odseku aj žalobca uviedol odvysielanú

informáciu takto: „hovoríme o tom pánovi Y., ktorého rodina údajne zinkasovala 100 miliónov korún aj v
čase..." Z uvedeného je zrejmé, že i keď moderátor hovoril o údajnom inkasovaní 100 miliónov korún,
mal sa žalovaný ospravedlniť za to, čo moderátor nepovedal, len žalobca to podal a zrejme aj pochopil
ako nemennú veličinu. Takýto text ospravedlnenia je skreslený a teda nedôvodný.

1.4. Ďalší text ospravedlnenia: „...a táto skutočnosť nemohla existovať ako dôvod na diskreditáciu
vtedajšieho vedenia vojenskej spravodajskej služby...", pričom v relácii to odznelo takto: „...nezdá sa
vám tých 100 miliónov korún ako dobrý dôvod na to, aby sa niekto snažil zdiskreditovať súčasné
vedenie vojenskej tajnej služby, ak sú v ňom ľudia ,napríklad pán L., napríklad pán Š., ktorí priamo
vypovedali tieto dané zmluvy a zastavili tento tok peňazí..“. Z uvedeného porovnania je zrejmé, že

žalobca prezentuje vlastný názor a vlastnú odpoveď na otázku moderátora adresovanú hosťovi relácie,
či odvysielaná informácia mohla, alebo nemohla byť dôvodom na diskreditáciu vtedajšieho vedenia
vojenskej spravodajskej služby. Nie je možné, aby sa žalovaný ospravedlnil za odvysielanie niečoho
čo neodznelo, či za odvysielanie názoru, či odpovede žalobcu na ním položenú otázku hosťovi relácie.
Naviac, moderátor v relácii vyslovil v tejto súvislosti svoj názor, ktorý hosťovi položil v rečníckej otázke,

tento jeho názor nepodlieha preskúmaniu súdom z hľadiska jeho pravdivosti.

1.5. Čo sa týka textu ospravedlnenia: „nie je pravdou, že krátko po 8. júli 2010 bola vytvorená zmluva
medzi ministerstvom obrany resp. jednou z vojenských tajných služieb a firmou, v ktorej figuroval brat
pána Y. R. Y., pričom firma pána brata R. Y. zinkasovala za obdobie od 20.12.2011 do augusta 2012 z

účtu ministerstva obrany vyplatených asi 142 tisíc eur." V relácii odznela informácia takto : „...v každom
prípade, vy ste sa ministrom stali 8. júla 2010, ten dátum si zrejme pamätáte. Dúfam, že je správny.
Vedeli ste, že krátko potom bola na výkon strážnej služby vytvorená zmluva medzi ministerstvom obrany,
respektíve jednou z tých vojenských tajných služieb a firmou, v ktorej figuroval brat pána Y., R. Y.?...
takže vedeli ste napríklad, že daná firma pána brata R. Y. zinkasovala za obdobie od 20.12.2011 do

augusta 2012 z účtu ministerstva obrany vyplatených asi 142 tisíc eur ?...“ Pravdivosť tejto informácie
mal súd prvej inštancie za jednoznačne preukázanú z utajovanej prílohy listu Ministerstva obrany SR
zaslanej tunajšiemu súdu ku konaniu pod sp. zn. 21C/91/2013, vedenou v protokole pod č. V-15/2014, s
ktorou sa oboznámil. Ak žalobca, ktorý sa s prílohou v tomto inom konaní oboznámil, tvrdí opak, potomskutočnosti v nej uvedené pochopil nesprávne, či príliš formalisticky. Pravdivosť odvysielaných tvrdení
skonštatoval aj súd prvej inštancie v konaní pod sp. zn. 21C/91/2013 v odôvodnení svojho rozsudku.
Súd prvej inštancie dodal, že nemôže z dôvodu utajenia skutočností uvedených v prílohe tieto bližšie

špecifikovať, len k tvrdeniam žalobcu o firmách, ktoré mali byť napojené na príbuzných žalobcu dodáva,
že Ministerstvo obrany SR, Vojenské spravodajstvo má nepochybne aj iné možnosti zistiť a overiť tieto
skutočnosti, než bežný občan z internetu, či verejne prístupných registrov. Ďalej prvoinštančný súd
poukázal na to, že ochrana osobnosti je úzko spätá s osobou, ktorá sa tejto ochrany domáha. Ak v relácii
zazneli skutočnosti, týkajúce sa inej osoby, než je žalobca, tento sa nemôže dovolávať ich reparácie, ani

opravy, ani zadosťučinenia, keďže tak môže urobiť len dotknutá osoba. Žalobca nie je v tomto smere na
domáhanie sa nápravy vo forme ospravedlnenia aktívne vecne legitimovaný.

1.6. Ďalšia veta textu ospravedlnenia mala znieť : „Oznámenie o podozrení zo spáchania trestnej
činnosti zneužívania právomoci, prijímania úplatku, porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku
a podvodu C. Y. zo dňa 29. 4. 2013 sa nenachádza v evidenčno-štatistickom systéme kriminality a

systéme súčasne stíhaných osôb.“ V relácii zaznelo: „...viete o tom, že 29. 4. 2013 to je celkom nedávno,
zaslalo vojenské spravodajstvo oznámenie o podozrení zo spáchania trestnej činnosti práve osobou
a vašim nominantom C. Y.. Aj zo zneužívania právomoci, prijímanie úplatku, porušovania povinnosti
pri správe cudzieho majetku, podvod a podobne?...“ Súd prvej inštancie k tomu uviedol, že nevidí
dôvod, aby žalovaný v rámci ospravedlnenia odvysielal navrhovaný text, keď tento nemá žiadny súvis

s odvysielanou reláciou. Naviac, žalobca značne skreslil informáciu zaslanú Ministerstvom vnútra SR,
ktoré konkrétne uviedlo, že : „Lustráciou v EŠSK nie je možné konkrétne zistiť, či bolo na K.. C. Y. v apríli
2013 jeho bývalým zamestnávateľom, prípadne inou osobou, podané trestné oznámenie pre podozrenie
z trestných činov zneužívania právomoci verejného činiteľa, prijímania úplatku, porušovania povinností
pri správe cudzieho majetku a podvodu." Z porovnania textu žalobcu a textu z informácie MV SR ako aj

ich logiky je zrejmé, že ak existenciu podania trestného, či iného oznámenia nie je možné z vykonanej
lustrácie zistiť, ešte to neznamená, že také oznámenie nebolo vôbec podané. Okrem toho pravdivosť
odvysielaného textu relácie a existenciu takého oznámenia mal súd za preukázanú z iného vyjadrenia
MV SR a to z 5.3.2014, ktorého text je citovaný vyššie.

1.7. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že žalobca nielen značne skreslil odvysielané informácie,
ale vyvodil si z nich vlastné názory a závery, pričom návrhom rozsudku ich prostredníctvom žalovaného
žiadal odvysielať, čomu súd z vyššie uvedených dôvodov nemohol vyhovieť. Súd nemôže z vlastnej
iniciatívy vykonávať zásahy do textu ospravedlnenia, ani ho čo i len v časti nemôže zamietnuť a časť
prípadne ponechať. Môže takýto návrh rozsudku iba prijať ako celok, alebo ho ako celok zamietnuť.

Žalobca nepreukázal súdu ani ním tvrdené následky, ktoré mali odvysielané informácie spôsobiť v jeho
pracovnom, či rodinnom živote. Nič z toho, čo tvrdil, nepodložil žiadnym dôkazom. Súd prvej inštancie
si zo spisu pod sp. zn. 21C/91/2013 zadovážil rozhodnutie Ministra obrany SR o jeho odvolaní z funkcie
riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby, ktoré sa však uskutočnilo dávno pred odvysielaním predmetnej
relácie. Žalobca nezaložil do spisu ani rozhodnutie o jeho prepustení zo služobného pomeru, ani žiadny

dôkaz o rozpade jeho rodiny, ktorý mal súvisieť s predmetnými informáciami. Nemohol mu tak vzniknúť
žiadny nárok na náhradu požadovanej nemajetkovej ujmy.

1.8. K svojim záverom súd prvej inštancie k niektorým ďalším tvrdeniam žalobcu uviedol, že médiá
majú nespochybniteľné právo prinášať verejnosti informácie o otázkach, ktoré sú predmetom verejného

záujmu. Takou témou bola aj kauza okolo údajného tunelovania vojenských tajných služieb, ktorá v
spoločnosti silno rezonovala. Ak sa objektom verejného záujmu stala aj osoba žalobcu, ako vysokého
funkcionára týchto štátnych služieb a to v akýchkoľvek súvislostiach, sú informácie o ňom podávané
médiami plne legitímne. Keďže ako verejný činiteľ požíva menšiu mieru ochrany, je hranica ochrany jeho
osobnosti pod hranicou ochrany slobody prejavu a legitímne narušenie rovnováhy dvoch rovnocenných

práv je v tomto prípade plne namieste. Žalovaný má v tomto prípade legitímne postavenie a ak by sa
aj dopustil v rámci šírenia informácií určitých nepresností, či zjednodušení, nemožno mu to zazlievať.
Európsky súd zdôraznil, že aj ochrana urážajúcich, šokujúcich alebo znepokojujúcich myšlienok tvorí
súčasť požiadaviek pluralizmu, tolerancie a liberálneho myslenia, bez ktorých nemôže existovať žiadna
demokratická spoločnosť (Lehideux a Isorni proti Francúzsku). Vychádzajúc z nálezu Ústavného súdu

ČR pod sp. zn.: I. ÚS 156/99 je potrebné rešpektovať určité špecifiká periodickej tlače, určenej pre
informovanie najširšej verejnosti (na rozdiel napr. od publikácií odborných), ktorá môže pristupovať
k určitým zjednodušeniam a nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že každé zjednodušenie (či skreslenie)
musí nutne viesť k zásahu do osobnostných práv dotknutých osôb. Možno len veľmi ťažko trvať naúplnej presnosti skutkových tvrdení a klásť tak na novinárov vo svojich dôsledkoch nesplniteľné nároky.
Uvedené platí aj pre televízne vysielanie. Tu je aj odpoveď na niektoré námietky PZ žalobcu, ktoré ale
vyplývali z nepresností a ktorých sa dopustil moderátor F., keď napríklad namiesto slova zinkasovala

(rodina žalobcu), uviedol zinkasoval (podľa PZ žalobca), pričom je zrejmé, že išlo len o prerieknutie
sa, či neopatrnosť, ktorá nastala z dôvodu prerušovania hovoru moderátora zo strany hosťa. Ústavný
súd v ďalšom svojom náleze pod sp. zn: III. ÚS 385/2012 uviedol, že kategória osôb verejne činných
zahŕňa všetky osoby, ktoré sa nejakým spôsobom podieľajú na výkone verejnej moci (politici, kandidáti
vo voľbách, sudcovia, štátni úradníci, predstavitelia ozbrojených zložiek, iní verejní činitelia a pod.).

Verejnosť sa k spôsobu, akým verejní činitelia vykonávajú svoje ústavné alebo zákonné právomoci,
môže vyjadrovať prostredníctvom otázok, sťažností a pod. Otázkou verejného záujmu je preto slobodné
získavanie informácií o spôsoboch, akým verejní činitelia vykonávajú na verejnosti svoje ústavné, alebo
zákonné právomoci. Verejní činitelia si musia byť vedomí toho, že budú vystavení pozornosti verejnosti
a budú musieť akceptovať výkon práva na informácie zo strany verejnosti minimálne v tom rozsahu, v
akom svoje ústavné alebo zákonné právomoci vykonávajú na verejnosti, resp. v styku s verejnosťou.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca bol osobou verejného záujmu. Žalovaný však o
ňom v predmetnej relácii informoval tak, že neprekročil stanovenú hranicu únosnosti, neurážal ho, ani sa
o ňom hanlivo nevyjadroval. Je zrejmé, že formou otázok, kladených hosťovi relácie, mienil moderátor
podnietiť diskusiu k otázkam, ktoré pútali záujem verejnosti. Ak žalobca tvrdí, že bol žalovaným v relácii
obvinený z klientelizmu, tento záver si vyvodil sám. Odvysielaná relácia nebola o jeho osobe, ale o

činnostiach v štátnej inštitúcii, kde zastával vysokú funkciu. Nebola žiadnym spôsobom preukázaná
snaha žalovaného diskreditovať žalobcu, ani mu spôsobiť ujmu na jeho osobnostných právach. Ak
žalobca tvrdí, že sa stal objektom politického boja, potom nezostáva nič iné len konštatovať, že mal
vyvíjaťtakéúsilie,abysanímnestal.Akžalobcatvrdíajto,žežalovanýpodsúvalverejnostinázor,že134
stranová správa (ktorú zaslal denníku L. anonym - pozn. sudcu) bola účelovo medializovaná, z dôvodu

pomsty žalobcu za stopnutie korupčného biznisu v hodnote 100 miliónov korún v prostredí ministerstva
obrany, tu súd pripomína, že o tomto korupčnom biznise hovoril na tlačovej besede predovšetkým
minister obrany J., žalovaný jeho slová iba reprodukoval, na čo má legitímne právo.

1.9. Po právnej stránke oprel súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o ustanovenia § 11, § 13

ods. 1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka, tiež čl. 10 ods. 1, ods. 2, ods. 3, čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods.
4 Listiny základných práv a slobôd, ako aj o čl. 8 bod 1, čl. 10 bod 1, čl. 10 bod 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd, ďalej čl. 19 ods. 1, čl. 26 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Ústavy SR. Vychádzajúc z vyššie
uvedených skutočností a citovaných právnych predpisov, súd prvej inštancie žalobu zamietol v celom
rozsahu ako nedôvodnú. Zároveň nevykonal žalobcom navrhované dokazovanie výsluchom svedka

N., nakoľko považoval za postačujúcu Zápisnicu o jeho výsluchu v konaní pod sp. zn. 21C/91/2013.
S poukazom na nedostatky žalobného petitu vyhodnotil súd prvej inštancie navrhovaný výsluch tohto
svedka tiež ako nehospodárny.

1.10. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 255 ods.

1 C.s.p. a žalovanému ako úspešnej strane v konaní priznal plnú náhradu trov konania.

2. Uvedený rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, v celom rozsahu, domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Svoje odvolanie odôvodnil ust. § 365
ods. 1 písm. f/, g/ a h/ C.s.p., keď vytýkal súdu prvej inštancie, že o jeho žalobe rozhodol bez toho,

aby sa vysporiadal s otázkou, či a ktoré výroky označené v návrhu majú difamačný charakter, či ide o
skutkové tvrdenia alebo hodnotové súdy, pričom súd nepostupoval formou testu proporcionality, keďže
išlo o skúmanie konfliktu dvoch ústavou zaručených práv. Súd za zaoberal iba textom ospravedlnenia,
ktorému vyčítal, že nebol doslovným prepisom výrokov, ktoré odzneli v relácii M. M. H., odvysielanej
dňa 20. 5. 2013 z úst jej moderátora T. F.. Podľa žalobcu ale v ospravedlnení nemusí byť uvedený

doslovný prepis výrokov moderátora, ale iba tie jeho časti, ktoré jednoznačne obsahujú nepravdivé
skutkové tvrdenia.

2.1. Podľa žalobcu súd prvej inštancie celkom zaujato pristupuje k posúdeniu výroku moderátora T. F. :
„...hovoríme o tom pánovi Y., ktorého rodina údajne zinkasovala 100 miliónov korún od ministerstva

obrany aj v čase, keď bol ministrom Ľ. J....“, pričom zdôrazňuje, že moderátor hovoril o údajnom
zinkasovaní 100 miliónov korún, že prečo sa mal žalovaný ospravedlniť za to, čo nepovedal. V tejto
súvislostipoukazovalžalobcanarozhodnutieÚSSRsp.zn.IÚS390/2011,podľaktorého:„zavyjadrenie
polemického názoru, ktoré je chránené právom na slobodu prejavu, nemožno považovať použitiepolemického slova „údajne“ pred opísaním skutkových okolností, pokiaľ nositeľ základného práva na
slobodu prejavu nedisponuje dostatkom indícií na to, aby mohol veriť v pravdivosť svojich tvrdení“. Súd
prvej inštancie tak vytkol žalobcovi neuvedenie slova „údajne“, pričom z rozhodovacej činnosti ÚS SR

vyplýva, že použitie slova „údajne“ pred opísaním skutkovej okolnosti neznamená, že by šlo o vyjadrenie
polemického názoru. Súd prvej inštancie v tomto prípade chránil výrok moderátora, ktorý prezentoval
širokej verejnosti skutkové tvrdenie, že žalobcova rodina zinkasovala aj počas pôsobenia Ľ. J. sumu
100 miliónov korún, pričom tento výrok bol preukázateľne nepravdivý. Súd prvej inštancie tiež poskytol
ochranu výroku moderátora F., ktorý uviedol : „...nezdá sa vám tých 100 miliónov korún ako dobrý

dôvod na to, aby sa niekto snažil zdiskreditovať súčasné vedenie vojenskej tajnej služby, ak sú v ňom
ľudia, napr. pán L., pán Š., ktorí priamo vypovedali tieto dané zmluvy a zastavili tok peňazí...“ tu sa
nejedná o polemiku k dôvodom „diskreditácie“ vedenia tajnej služby (bola to kauza údajnej správy o
tunelovaní vojenských tajných služieb), ale o to, že moderátor znova zopakoval sumu 100 mil. korún,
ktorú mal zinkasovať žalobca resp. rodina žalobcu. Žalobca preto nežiadal o opravu k polemike o
dôvodoch „diskreditácie“ vedenia tajnej služby, ale o opravu tej skutočnosti, že nepravdivé tvrdenie

o zinkasovaní 100 mil. korún bolo základom ďalšej hypotézy o „diskreditácii“ vedenia tajnej služby.
Ďalšie odôvodnenie súdu, že šlo o rečnícku otázku, je irelevantné, keďže táto sa vzťahovala k dôvodom
„diskreditácie“ vedenia tajnej služby a nie sumy 100 mil. korún. V prípade výroku moderátora T. F. :
„...takže vedeli ste napríklad, že daná firma brata p. R.na Y. zinkasovala za obdobie od 20. 12. 2011
do augusta 2012 z účtu ministerstva obrany vyplatených asi 142 tisíc eur? ...“, súd argumentoval, že

pravdivosť tejto informácie mal jednoznačne preukázanú z utajovanej prílohy listu Ministerstva obrany
SR. Žalobca poukazoval na skutočnosť, že z utajovanej prílohy vyplýva iba suma vyplatená spoločnosti,
ktorú už dávno predtým označil žalovaný ako Aegis Eu, s.r.o. Žalobca nevie, čo mal súd na mysli pod
„konšpiračným“ konštatovaním, že Ministerstvo obrany SR a Vojenské spravodajstvo majú nepochybne
aj iné možnosti zistiť a overiť tieto skutočnosti ako bežný občan z verejne prístupných registrov, ale

faktom je, že brat žalobcu nikdy nefiguroval ako spoločník alebo konateľ spoločnosti Aegis Eu s.r.o.
Žalobca nerozumie, prečo súd prvej inštancie bez všetkého uveril spravodajskej hre namiesto toho, aby
rozhodoval na základe objektívnych skutočností uvedených vo verejne dostupných registroch. Súd prvej
inštancie sa tiež priklonil k účelovej argumentácii žalovaného, že výroky o firme brata žalobcu nie sú
zásahom do osobnostných práv žalobcu. Z celej relácie M. H. je zrejmé, že žalobca mal byť ten, kto

zinkasoval 100 mil. korún resp. jeho rodina a ktorého brat figuroval vo firme, teda debata bola výhradne
o žalobcovi a o jeho pôsobení vo funkcii riaditeľa vojenského spravodajstva s dôrazom na to, že mal pri
uzatváraní zmlúv protežovať svojich rodinných príslušníkov, t.j. je absurdné argumentovať tým, že by
sa mal brániť brat žalobcu. Jedine žalobca bol moderátorom T. F. označený ako ten, ktorý protežoval
svoju rodinu pri výbere zmluvných partnerov vojenského spravodajstva resp. ministerstva obrany a bolo

voči nemu podané trestné oznámenie.

2.2. Žalobca v odvolaní poukazoval na to, že žalovaný bol vyzvaný na tzv. dôkaz pravdy, avšak ani pri
jednom skutkovom tvrdení neprodukoval relevantný dôkaz, ktorý by odôvodňoval pravdivosť výrokov
moderátora T. F.. Napriek tomu, že žalovaný dôkazné bremeno neuniesol, súd prvej inštancie sa

uspokojil s nedôveryhodnými screenshotmi (ktoré mali preukazovať funkciu výkonného riaditeľa brata
žalobcu vo firme Aegis Eu s.r.o.) a tvrdeniami na úrovni spravodajských hier a to v protikladne dôkazmi,
ktoré predkladal žalobca na preukázanie nepravdivosti výrokov žalovaného. Posledným výrokom,
ktorému súd priznal ochranu bol v znení : „...viete o tom, že dňa 29. 4. 2013, to je celkom nedávno,
zaslalo vojenské spravodajstvo oznámenie o podozrení zo spáchania trestnej činnosti práve osobou a

Vašim nominantom C. Y.. Aj zo zneužívania právomoci, prijímanie úplatku, porušovanie povinnosti pri
správe cudzieho majetku, podvod a podobne?...“ napriek tomu, že žalovaný nepredložil žiadny dôkaz o
konkrétnom trestnom oznámení (keďže moderátor T. F. uviedol konkrétny dátum trestného oznámenia),
ba práve naopak, žalobca predložil dôkaz o lustrácii v EŠSK (kde sa takéto oznámenie nepodarilo zistiť)
tak súd prišiel k záveru, že ak existenciu trestného oznámenia z vykonanej lustrácie nie je možné

zistiť, tak to ešte neznamená, že takéto oznámenie vôbec nebolo podané. Tento argument súdu popiera
nielen princíp dôkazu pravdy, ale je aj v rozpore s logikou, keďže žalobca mal preukazovať to, čo sa
nestalo, pričom podľa súdu v tomto zlyhal. Navyše súd prvej inštancie opomenul vyhodnotiť dôkaz
predložený žalobcom, keď predložil konkrétne trestné oznámenie vojenského spravodajstva zo dňa 28.
5. 2013, ktoré bolo podané na žalobcu pre podozrenie z trestného činu ohrozenia dôvernej a vyhradenej

skutočnosti (vo veci už bol vydaný neprávoplatný oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu Bratislava
III), čím chcel poukázať na to, že pokiaľ by bolo trestné oznámenie podané aj mesiac pred tým, tak
by určite malo formu predloženého trestného oznámenia. Zo všetkých okolností je zrejmé, že trestnéoznámenie zo dňa 29. 4. 2013, o ktorom sa vyslovil moderátor T. F. ako o hotovej veci, neexistuje, a
teda ani toto skutkové tvrdenie sa nezakladalo na pravde.

2.3. Žalobca vyjadril presvedčenie, že všetky tvrdenia prednesené moderátorom T. F. boli skutkovými
tvrdeniami a všetky sa dali jednoznačne vyvrátiť ako nepravdivé. Motiváciou T. F. bolo spochybniť
nominanta do funkcie riaditeľa vojenského spravodajstva (ktorým bol žalobca) bývalého ministra obrany
Ľ. J.. Odôvodnenie napadnutého rozsudku neobsahuje ani čo i len parciálne závery, ktoré by obsahovali
prvky testu proporcionality; inak by súd musel nájsť odpovede na otázky : kto zásah do práva na

ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal - z dokazovania vyplynulo, že tak spravidla súkromná
spravodajská televízia M.; ďalej o kom bola inkriminovaná relácia a do koho osobnostnej sféry
zasahovala - jednalo sa o rozhovor s bývalým ministrom Ľ.G. J. (verejne činnej osoby - politikom) a
zasahovala do osobnostnej sféry žalobcu (v čase od 13. 8. 2010 do 15. 4. 2012 bol riaditeľom VS),
ktorý v čase odvysielania relácie nebol verejne činnou osobou; ďalej čo bolo predmetom relácie -
údajná správa o tunelovaní vojenských tajných služieb, pričom moderátor neustále rozoberal žalobcove

protežovanie zmluvných vzťahov rodinných príslušníkov žalobcu, zinkasovanie 100 miliónov korún
žalobcom resp. jeho rodinou a trestné oznámenie vojenského spravodajstva na osobu žalobcu; ďalej
kde bola relácia odvysielaná - v spravodajskej televízii M. s celoštátnym dosahom; kedy bola relácia
odvysielaná - viac ako rok po tom, ako žalobcovi skončila funkcia riaditeľa VS, kedy už žalobca
nebol verejne činnou osobou a napokon ako boli informácie formulované - ako skutkové tvrdenia, ktoré

umožňujú dôkaz pravdy. Pokiaľ by súd prvej inštancie bol tento test proporcionality vykonal, nemohol
by poskytnúť ochranu výrokom žalovaného. Pokiaľ ide o finančné zadosťučinenie, súd by mal zohľadniť,
že žalobcovi nebolo umožnené ani 6 rokov od zásahu do práva na ochranu osobnosti vyjadriť sa vo
veci. Okrem nepodloženého obvinenia z klientelizmu išlo aj o kriminalizáciu osoby žalobcu, pričom do
dnešného dňa sa pre skutkové podstaty uvedené v skutkových tvrdeniach žalovaného ani nezačalo

trestné stíhanie. Zásah do osobnostnej sféry žalobcu vykazoval mimoriadnu intenzitu, kedy následky
nebolo možné odstrániť po tých rokoch iba ospravedlnením, a preto mal súd priznať žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy v požadovanej výške.

3. Na odvolanie žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný tak, že navrhoval napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie potvrdiť a priznať mu náhradu trov v odvolacom konaní. S odôvodnením rozsudku sa stotožnil
a bol rovnako ako súd názoru, že žalobný petit je zmätočný a objektívne nerealizovateľný. Podľa
žalovaného nejde tak ani o to, či obsahuje alebo neobsahuje doslovný prepis napadnutých výrokov,
ale skôr o to, že je vo forme a obsahu, navrhnutom žalobcom, nepochopiteľný a teda nevykonateľný.
Žalobca v ňom skombinoval nie celkom presný prepis odvysielaných výrokov s vlastnými závermi a

ich údajnej nepravdivosti, pričom text ospravedlnenia tak nedáva zmysel. Podľa žalovaného sa súd
vysporiadal s otázkou, ktoré z odvysielaných tvrdení sú pravdivé alebo nepravdivé a ktoré by mohli tak
teoreticky zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Žalovaný vo svojich vyjadreniach dôsledne odlíšil
skutkové tvrdenia a hodnotové súdy odvysielané v napadnutej relácii a zdôvodnil ich pravdivosť a s
týmto jeho odôvodnením sa zjavne stotožnil aj súd, čo je zrejmé zo znenia rozsudku.

3.1. Pokiaľ ide o pravdivosť výroku : „...hovoríme o tom pánovi Y., ktorého rodine údajne zinkasovala 100
miliónov korún...“ nebolo podľa žalovaného (a zjavne ani podľa súdu) dôležité to, že v ňom bolo použité
slovo „údajne“. V tomto prípade bolo ospravedlnenie žalobcu zamietnuté z dôvodu, že jeho pravdivosť
bola dostatočne preukázaná obsahom písomnosti Ministerstva obrany SR - vojenské spravodajstvo,

doručenej Okresnému súdu Bratislava II dňa 13. 2. 2014 v rámci konania pod sp. zn. 21C/91/2013, so
stupňom utajovania vyhradené, vedenej v protokole písomností Okresného súdu Bratislava II pod č. V -
15/2014, ako aj s odvolaním sa na výroky vtedajšieho ministra obrany SR R.. Y. J., na oficiálnej tlačovej
konferencii dňa 20. 5. 2013. Úplný prepis tlačovej besedy nie je možné v súčasnosti získať, avšak
citovaný výňatok z tlačovej besedy bol sprostredkovaný viacerými médiami a dnes je dostupný napr. v

článku „Podľa ministra J. si funkcionári VSS vybavujú účty“ z 20. 5. 2013 na O..O..sk. Vo vzťahu k výroku
„...nezdá sa vám tých 100 miliónov korún ako dobrý dôvod na to, aby sa niekto snažil zdiskreditovať
súčasné vedenie vojenskej tajnej služby, ak sú v ňom ľudia, napr. pán L., pán Š., ktorí priamo vypovedali
tieto dané zmluvy a zastavili tok peňazí...“ bolo podľa názoru žalovaného ospravedlnenie zamietnuté z
dôvodu, že išlo o vyslovenie názoru, resp. pocitu moderátora, ktorého pravdivosť/nepravdivosť nie je

možné hodnotiť a dokázať (viď bod 65 odôvodnenia rozsudku). V prípade výroku „... takže vedeli ste
napríklad, že daná firma pána brata R. Y. zinkasovala za obdobie od 20. 12. 2011 do augusta 2012 z
účtu ministerstva obrany SR vyplatených asi 142 tisíc eur ?...“, žalovaný má za to, že súd jeho pravdivosť
posúdil správne, a tým pádom správne zamietol možnosť ospravedlnenia vo vzťahu k nemu. Pravdivosťdaného výroku bola potvrdená obsahom utajenej prílohy, a to čo sa týka vyplatenej sumy ako aj rodinne
spriaznených firiem.

3.2. Podľa žalovaného súd prvej inštancie tiež správne vyhodnotil aj nemožnosť ospravedlnenia vo
vzťahu k odvysielaniu informácie o zaslaní oznámenia vojenským spravodajstvom o podozrení zo
spáchania trestnej činnosti zo strany žalobcu; pravdivosť tohto výroku bola potvrdená odpoveďou z
Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, ČVS : PPZ-539/NKA-PK-BA-2013 zo dňa 5. 3.
2014,kdesajasnespomína podanieVojenskéhospravodajstvaMOSR,ktorébolopodkladomprevýrok

moderátora relácie. Podľažalovanéhovtomtoprípadestretudvochústavouchránenýchpráv-právona
ochranu osobnosti a právo na slobodu prejavu - bolo v konaní preukázané, že privilegované postavenie
bolo súdom správne priznané právu na slobodu prejavu. Vysielanými boli informácie o osobe verejného
záujmu, verejne činnej a výhradne s jeho profesným pôsobením (nie súkromnými aktivitami). Záujem
verejnosti byť informovaný o osobe žalobcu vyplynul sčasti aj z dôvodu viacnásobných podozrení z
trestnej činnosti (podozrenia súviseli s únikom dokumentov VSS o nakladaní s majetkom médiám a

o nehospodárnom nakladaní so štátnym majetkom) a masívnej medializácie žalobcu v tejto súvislosti.
Záujem verejnosti o osobu žalobcu bol nespochybniteľný už pred odvysielaním relácie žalovaného,
nakoľkozrovnakýchdôvodovbolžalobca opakovanespomínanývoviacerýchinýchmédiách.Obsahom
relácie nebolo zdiskreditovať žalobcu a poškodiť jeho dôstojnosť a osobnostné práva, ale informovať
verejnosť o podozrivých aktivitách žalobcu v súvislosti so štátnym majetkom spravovaným VSS. V

čase vysielania relácie bola téma tunelovania VSS, úniku informácií a pod. veľmi horúcou témou,
informácie týkajúce sa osoby žalobcu boli žiadané a pozornosť verejnosti, médií, ale aj orgánov činných
v trestnom konaní a subjektov vyšetrujúcich súvisiace okolnosti bola prioritne zameraná na osobu
žalobcu. Médiá podávali informácie o osobe žalobcu okamžite, ako sa nejaké nové objavili, niekedy
s istou mierou nadsázky a skreslenia, na čo však v rámci svojej práce majú právo, čo je potvrdené

aj rozhodnutiami ESĽP. Ak moderátor v rámci otázok vyjadril aj vlastný názor (napr. „...nezdá sa
vám tých 100 miliónov korún ako dobrý dôvod na to, aby sa niekto snažil zdiskreditovať súčasné
vedenie vojenskej tajnej služby ...“), išlo z jeho strany o hodnotiace úsudky, ktoré však zostali v rovine
primeranosti diskutovanej témy a žurnalistickej praxe. Pritom vždy vychádzali z podkladov, ktoré sa
ukázali ako pravdivé. Ak teda žalobca niektoré odvysielané údaje vyhodnotil ako negatívne zasahujúce

jeho osobnosť, nešlo o informácie, ktorých cieľom bolo poškodiť žalobcu a ktoré by boli spôsobilé
zasiahnuť do jeho osobnostných práv. Aj v prípade vykonania testu proporcionality by bola právu
na slobodu prejavu priznaná ochrana na úkor osobnostných práv žalobcu. Aj zamietnutie nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 € považuje žalovaný za správne, nakoľko žalobca za celé
konanie nevyprodukoval jediný dôkaz o údajných negatívnych následkoch na osobu žalobcu. Ak by

aj nejaké negatívne následky na osobnosti žalobcu existovali, žalovaný poukazoval na to, že v čase
odvysielania napadnutých informácií kulminoval záujem verejnosti o tzv. kauzu tunelovania vojenskej
spravodajskej služby a informácie o žalobcovi prinášali takmer všetky médiá. Z právneho hľadiska tak
neexistuje ani jednoznačná príčinná súvislosť medzi údajnou ujmou vzniknutou žalobcovia prípadným
porušenímpovinnostizostranyžalovaného(žalovanýaleakékoľveknezákonnékonaniezosvojejstrany

popiera).

4. Na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca replikou, v ktorej zotrval na svojej predchádzajúcej
argumentáciivplnomrozsahu,takakojurozviedolvpísomnomodvolaníprotirozsudkuprvoinštančného
súdu.

5. Žalovaný v duplike v podstate zopakoval obsah svojho predchádzajúceho vyjadrenia.

6. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd svojím rozsudkom č. k. 9 Co 138/2019-263 zo dňa
25.3.2021 (v poradí prvým) rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. O

náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

6.1. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť pretože súd prvej
inštancie náležite zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil a aj náležitým spôsobom zdôvodnil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že každá fyzická osoba má subjektívne osobnostné
práva, ktoré jej umožňujú podľa svojej vôle nakladať so svojou osobnosťou, resp. jednotlivými stránkami
svojej osobnosti voči ostatným subjektom s rovným právnym postavením vo svojom osobnom a
majetkovom záujme, pre svoje všestranné uplatnenie a slobodný rozvoj. Z tohto dôvodu Občianskyzákonník chráni fyzické osoby pred neoprávnenými zásahmi do ich práva na ochranu osobnosti, pričom
chráni najmä život a zdravie, občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, ako aj súkromie, meno a prejavy
osobnej povahy fyzických osôb (§ 11 Občianskeho zákonníka). Za týmto účelom priznáva fyzickým

osobám právo najmä domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu ich
osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby im bolo dané primerané zadosťučinenie
(§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Právna úprava ochrany osobnosti v § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka má ústavnoprávny základ vychádzajúci z článku 19 Ústavy SR, ktorý je zaradený medzi
základné ľudské práva a slobody. Odvysielaním relácie M. H. zo dňa 20. 5. 2013 žalovaný realizoval

svoje právo na slobodu prejavu garantované rovnako Ústavou SR, konkrétne jej článkom 26. Tomuto
ústavnému právu zodpovedá právo na slobodu prejavu tak, ako je ustanovené článkom 10 Európskeho
dohovoruoľudskýchprávach,ktoréhointerpretáciousavosvojejjudikatúrepodrobnezaoberalEurópsky
súd pre ľudské práva (ESĽP). Sloboda prejavu je v demokratickej spoločnosti jednou z najdôležitejších
hodnôt, o ktorej je úplne odôvodnené povedať, že jej existencia je jedným zo základných rozdielov medzi
demokratickým a právnym štátom a nedemokratickým totalitným policajným štátom.

6.2. Odvolací súd mal zato, že súd prvej inštancie sa podrobne zaoberal rozborom jednotlivých
namietaných výrokov - skutkových tvrdení a hodnotiaceho úsudku - ktoré odzneli v predmetnej relácii
žalovaného, pričom s jeho závermi sa odvolací súd v zásade stotožnil a na tieto v podrobnostiach
odkázal. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie rozhodol správne, ak uprednostnil v prejednávanej

veci slobodu prejavu žalovaného pred právom na ochranu osobnosti žalobcu, nakoľko obe tieto práva
popri sebe nemohli obstáť.

7. Najvyšší súd SR ako súd dovolací na základe dovolania žalobcu uznesením č.k. 1Cdo/200/2021-
315 zo dňa 23.11.2022 v spojení s opravným uznesením č.k. 1Cdo/200/2021- 353 zo dňa 24.1.2023

rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 25. marca 2021 č.k. 9Co/138/2019-263 zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.

7.1. Vo svojom rozhodnutí okrem iného uviedol, že žalobca vo svojom dovolaní s poukazom na § 420
písm.f)C.s.p.namietalnedostatočnésavysporiadanieodvolaciehosúduvpodstatestromanámietkami,

ktoré namietal žalobca v odvolaní proti zamietavému rozsudku súdu prvej inštancie. 1. Namietal teda
nedostatočnésavysporiadanievovzťahukvýrokuoúdajnomzinkasovaní100mil.korúnodministerstva
obrany rodinou pána Y., pričom namietal „hovoríme o tom pánovi Y., ktorého rodina údajne zinkasovala
100 mil. korún od ministerstva obrany aj v čase, keď bol ministrom Ľ.C. J....“ s tým, že použitie slova
údajne pred opísaním skutkovej okolnosti neznamená, žeby šlo o vyjadrenie polemického názoru. Súd

prvej inštancie v bode 64. odôvodnenia rozsudku dokonca slovo údajne dvakrát zvýraznil, teda šlo o
podstatnú otázku, ktorú žalobca žiadal v odvolacom konaní zhodnotiť. Odvolací súd túto odvolaciu
námietku žalobcu nevyhodnotil ba ani sa nevyjadril nijakým spôsobom k jej irelevantnosti. V tomto smere
poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 390/2011.

7.2. Žalobca v odvolaní poukazoval vo vzťahu k výroku „...takže vedeli ste napríklad, že daná firma
pána brata R.Á. Y. zinkasovala za obdobie od 20.12.2011 do augusta 2012 z účtu ministerstva obrany
vyplatených asi 142 000 eur...“ s tým, že z utajovanej prílohy vyplýva iba suma vyplatená spoločnosti,
ktorú už dávno predtým označil žalovaný ako Aegis EU s.r.o. Zásadná bola námietka v tom, že v tomto
výroku bol na domáhanie sa nápravy vo forme ospravedlnenia aktívne vecne legitimovaný žalobca, keď

bol označený ako osoba, ktorá protežovala rodinného príslušníka pri uzatváraní zmluvy na vykonávanie
strážnej služby pre Ministerstvo obrany SR. Odvolací súd k tejto námietke sa vôbec nevyjadril.

7.3. Zároveň žalobca v odvolaní namietal, že súd opomenul vyhodnotiť ako dôkaz trestné oznámenie
vojenského spravodajstva z 28.5.2013, ktoré bolo podané na žalobcu pre podozrenie z trestného činu

ohrozenia dôvernej a vyhradenej skutočnosti, pričom takisto touto námietkou sa odvolací súd vôbec
nezaoberal.

7.4. Pokiaľ odvolací súd náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil
aj tieto žalobcom namietané skutočnosti, resp. dostatočným spôsobom neodôvodnil ich bezvýznamnosť

a irelevantnosť, odôvodnenie jeho rozhodnutia treba považovať za nedostatočné odôvodnenie, čím
porušil právo žalobcu na spravodlivý proces a konanie zaťažil vadou v zmysle § 420 písm. f) C.s.p..
Odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu neobsahuje ani elementárne vysvetlenie toho
prečo odvolanie žalobcu považuje za nedôvodné práve aj vo vzťahu k týmto odvolacím námietkam.Odvolací súd sa stotožnil so závermi prvoinštančného súdu a na tieto v podrobnostiach odkázal, pričom
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil s poukazom na § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.
(bod 47 odôvodnenia rozsudku). V bode 41. a nasl. odôvodnenia rozhodnutia poukázal na súdnu prax

podľa ktorej konkurenciu práva na slobodu prejavu a práva na ochranu osobnosti rieši s použitím tzv.
testu proporcionality. V bode 46. odôvodnenia rozsudku odvolací súd uviedol, že sa so závermi súdu
prvej inštancie , ktorý sa podrobne zaoberal rozborom jednotlivých namietaných výrokov - skutkových
tvrdení a hodnotiaceho úsudku, ktoré odzneli v predmetnej relácii žalovaného sa v zásade stotožňuje.
S odvolacími námietkami žalobcu, tak ako sú tieto uvedené v podanom dovolaní, vyplývajú z obsahu

odvolania sa odvolací súd nezaoberal a to v rozpore s ust. § 387 ods. 3 C.s.p.. Pokiaľ odvolací súd
považoval tieto námietky žalobcu vo veci za irelevantné bolo potrebné vysvetliť z akých dôvodov vo
vzťahu k prejednávanej veci sú tieto irelevantné. Na základe uvedených skutočností dovolací súd
dovolaniu žalobcu vyhovel, rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie (§ 449 ods. 1, § 450 C.s.p.) s tým, že právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí je preň
záväzný (§ 455 C.s.p.).

8. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
účinného od 1.7.2016 (ďalej aj ako „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Vzhľadom na princíp okamžitej aplikability Civilného sporového poriadku odvolací súd preskúmal a
prejednal vec po vrátení veci Najvyšším súdom SR v rozsahu podaného odvolania (v celom rozsahu) v
zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím
súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu
žalobcu nie je dôvodné.

10. Predmetom konania v prejednávanej veci bola ochrana osobnostných práv žalobcu pričom žalobca
namietal voči žalovanému odvysielanie niektorých nepravdivých, či pravdu skresľujúcich údajov, ktoré
zazneli v relácii M. H. na M. dňa 20.5.2013. I keď žalobca namietal viaceré odvysielané informácie, súd
sa musel zamerať len na tie, ktoré mali byť predmetom ním navrhovaného ospravedlnenia, na ktoré mal

súd žalovaného výrokom rozsudku zaviazať.

11. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä

života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

11.1. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky

týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

11.2. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

11.3. Podľa článku 19 ods. 1 Ústavy SR každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,
dobrej povesti a na ochranu mena.

11.4. Podľa článku 19 ods. 2 Ústavy SR každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do súkromného a rodinného života.

11.5. Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

11.6. Podľa článku 26 ods. 2 Ústavy SR každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a
informáciebezohľadunahraniceštátu.Vydávanietlačenepodliehapovoľovaciemukonaniu.Podnikanie
v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.11.7. Podľa čl. 8 bod 1. Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na rešpektovanie
svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

11.8. Podľa čl. 10 bod 1. Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na slobodu
prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo
myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby
vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. Podľa čl. 8 bod
1. Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

11.9. Podľa čl. 10 bod 1. Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na slobodu
prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo
myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,
aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

11.10. Podľa čl. 10 bod 2. Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd výkon týchto slobôd, pretože
zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam,
alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme
národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia

alebo morálky, ochrany povesti, alebo práv iných, zabráneniu úniku informácií alebo zachovania autority
a nestrannosti súdnej moci.
12. Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že súd prvej inštancie v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovenie § 220 ods. 2 C.s.p.. Súd prvej inštancie podrobne vysvetlil

a odôvodnil (pozri odseky 61. až 72 odôvodnenia napadnutého rozsudku), že text ospravedlnenia musí
žalobca formulovať v návrhu rozsudku tak, aby bol jasný, zrozumiteľný, vykonateľný, aby neobsahoval
inú interpretáciu, či iný text odvysielaných informácií, než v skutočnosti zazneli, aby bol vecný a logicky
z neho vyplývalo to, čo ním chcel žalobca verejnosti oznámiť a za čo konkrétne sa mal žalovaný
ospravedlniť a posúdiac navrhovaný výrok rozsudku v texte jeho ospravedlnenia konštatoval že vyššie

uvedené kritéria tento text ospravedlnenia nespĺňa. Žalobca nielenže značne skreslil odvysielané
informácie ale vyvodil si z nich vlastné názory a závery, pričom návrhom rozsudku ich prostredníctvom
žalovaného žiadal odvysielať, čomu súd nemohol vyhovieť. Súd nemôže z vlastnej iniciatívy vykonávať
zásahy do textu ospravedlnenia, ani ho čo i len v časti nemôže zamietnuť a časť prípadne ponechať.
Môže takýto návrh rozsudku iba prijať ako celok, alebo ho ako celok zamietnu. Podľa odvolacieho

súdu súd prvej inštancie rozhodol správne, aj keď uprednostnil v prejednávanej veci slobodu prejavu
žalovaného pred právom na ochranu osobnosti žalobcu, nakoľko obe tieto práva popri sebe nemohli
obstáť (pozri odseky 74. až 80 odôvodnenia napadnutého rozsudku. V nadväznosti na ustanovenie §
387 ods. 2 C.s.p., odvolací súd poukazuje na vecne správne odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým
sa v celom rozsahu stotožňuje a na zdôraznenie správnosti považuje uviesť nasledovné.

13.Každáfyzickáosobamásubjektívneosobnostnépráva,ktoréjejumožňujúpodľasvojejvôlenakladať
so svojou osobnosťou, resp. jednotlivými stránkami svojej osobnosti voči ostatným subjektom s rovným
právnym postavením vo svojom osobnom a majetkovom záujme, pre svoje všestranné uplatnenie
a slobodný rozvoj. Z tohto dôvodu Občiansky zákonník chráni fyzické osoby pred neoprávnenými

zásahmi do ich práva na ochranu osobnosti, pričom chráni najmä život a zdravie, občiansku česť a
ľudskú dôstojnosť, ako aj súkromie, meno a prejavy osobnej povahy fyzických osôb (§ 11 Občianskeho
zákonníka). Za týmto účelom priznáva fyzickým osobám právo najmä domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu ich osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby im bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Právna úprava

ochrany osobnosti v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka má ústavnoprávny základ vychádzajúci z
článku 19 Ústavy SR, ktorý je zaradený medzi základné ľudské práva a slobody.

13.1. Predpokladmi vzniku zodpovednosti za porušenie práva na ochranu osobnosti sú neoprávnený
(protiprávny) zásah, vznik ujmy na osobnostných právach a príčinná súvislosť medzi neoprávneným

zásahom a vznikom ujmy. Pokiaľ ide o neoprávnený zásah, tento musí byť protiprávny, nesmú byť
naplnené podmienky okolností vylučujúcich protiprávnosť alebo tzv. zákonné licencie, pričom môže
mať rôznu podobu, ako napríklad nesprávny úradný postup, civilný delikt alebo trestný čin. V prípade,
že má tvrdený neoprávnený zásah formu prejavu (či už verbálneho alebo písomného), možno o jehoprotiprávnosti hovoriť až v prípade, že zásah do osobnostných práv vybočil z medzí dovoleného výkonu
práva slobody prejavu. Ujma musí vzniknúť na osobnostných právach fyzickej osoby, ktoré tvoria v §
11 Občianskeho zákonníka (exemplifikatívnym výpočtom) uvedený predmet ochrany. Príčinná súvislosti

(kauzálny nexus) predstavuje priamy vzťah (objektívnu súvislosť) medzi javmi, v ktorom jeden jav
(príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Právne posúdenie príčinnej súvislosti je vo svojej podstate
vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť
príčinná súvislosť zisťovaná (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/126/2009 zo dňa 30. júna
2010).

14. Odvysielaním relácie M. H. zo dňa 20. 5. 2013 žalovaný realizoval svoje právo na slobodu prejavu
garantovanérovnakoÚstavouSR,konkrétnejejčlánkom26.Tomutoústavnémuprávuzodpovedáprávo
na slobodu prejavu tak, ako je ustanovené článkom 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach,
ktorého interpretáciou sa vo svojej judikatúre podrobne zaoberal Európsky súd pre ľudské práva
(ESĽP). Sloboda prejavu je v demokratickej spoločnosti jednou z najdôležitejších hodnôt, o ktorej je

úplne odôvodnené povedať, že jej existencia je jedným zo základných rozdielov medzi demokratickým
a právnym štátom a nedemokratickým totalitným policajným štátom. Vyššie špecifikované práva na
ochranu osobnosti a na slobodu prejavu nie sú absolútne a súčasne sú v zásade rovnocenné, preto pri
ich vzájomnom konflikte, ku ktorému nevyhnutne musí v niektorých prípadoch dochádzať, je potrebné
s ohľadom na všetky okolnosti veci zvážiť, ktorému právu poskytnúť ochranu a uprednostniť ho, a ktoré

naopak musí ustúpiť.
15. Súdna prax konkurenciu práva na slobodu prejavu a práva na ochranu osobnosti rieši s použitím
tzv. testu proporcionality medzi slobodou prejavu a ochranou osobnosti. Tento test aplikovaný prakticky
všetkými európskymi súdnymi sústavami je prirodzene použiteľný na akýkoľvek prípad, kedy dôjde ku
kolízií týchto dvoch práv. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v zásade v jeho odôvodnení dalo odpoveď

na všetky relevantné otázky, teda kto informáciu zverejnil (KTO), koho sa informácia týka (O KOM),
akých záležitostí sa informácia týka (ČO), kde došlo k zverejneniu informácie (KDE), kedy došlo k
zverejneniu informácie (KEDY), ako došlo k zverejneniu informácie (AKO), a to aj s opísaním intenzity
zásahu kolidujúcich práv, napriek tomu, že text rozsudku nebol takto štruktúrovaný.

15.1. Na otázky kto informáciu zverejnil a koho (o kom) sa informácia týka, možno uviesť, že žalovaný
ako pôvodca tvrdeného zásahu požíva privilegované postavenie z hľadiska práva na slobodu prejav;,
na druhej strane žalobca ako objekt zásahu bol osobou verejne činnou, ktorá bola aj v čase tvrdeného
zásahu povinná znášať vyššiu mieru kritiky, a to z dôvodu ním v minulosti zastávanej pozície (riaditeľ
Vojenskej spravodajskej služby) - hoci v čase dávnejšie pred odvysielaním inkriminovanej relácie; takéto

postavenie je nutné žalobcovi priznať z dôvodu, že problematika posudzovaná v relácii sa týkala práve
obdobia, kedy žalobca v danej verejnej funkcii pôsobil.

15.2. Následne odvolací súd hodnotil akých záležitostí (čo, resp. čoho) sa informácia/informácie týka/
týkajú. Ako správne poznamenal žalovaný, zverejnené informácie ohľadom osoby žalobcu v relácii

sa netýkali jeho súkromia, ale výlučne jeho profesnej, pracovnej sféry. Išlo o témy nakladania s
(verejnými) finančnými prostriedkami VSS, v súvislosti s témou tzv. tunelovania VSS, a tým nesporne
o tému legitímneho verejného záujmu. Šírenie myšlienok a informácií o veciach verejného záujmu je
nezastupiteľnou úlohou tlače, s ktorou je zároveň spojené právo verejnosti tieto myšlienky a informácie
prijímať. S tým úzko súvisí právo na slobodu prejavu, včítane práva na prednášanie kritiky.

15.3. Dôležitou je tiež odpoveď na otázku, kde došlo k zverejneniu informácií. Vo všeobecnosti
platí, že čím hromadnejšie sa distribuuje kritika, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. V danom
prípade došlo k šíreniu informácií o žalobcovi televíznym vysielaním, t.j. spôsobom s veľmi širokým
okruhom zainteresovaných osôb. Z hľadiska otázky, kde došlo k zverejneniu informácie, preto nutno

zásahu spôsobenému žalovaným pričítať vysokú mieru intenzity. Pri odpovedi na otázku, kedy došlo k
zverejneniu informácií, možno len zopakovať, že informácia bola žalovaným sprístupnená v čase, kedy
bola téma relácie obsahovo aktuálna a v masovokomunikačných prostriedkoch živo pertraktovaná.

15.4. Napokon je potrebné zohľadniť formu (ako) došlo k zverejneniu informácie. Informácie možno šíriť

v podobe skutkových tvrdení alebo hodnotiacich úsudkov. Skutkové tvrdenia predstavujú fakty, ktorých
pravdivosť alebo nepravdivosť môže byť predmetom dokazovania. Hodnotiaci úsudok oproti tomu dôkaz
o nepravdivosti nepripúšťa, ide o subjektívne vyjadrenie názoru. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť,
že sloboda prejavu sa nevzťahuje len na informácie a myšlienky, ktoré sú prijímané priaznivo, resp.sú pokladané za neškodné či neutrálne, ale aj na tie, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát
alebo časť obyvateľstva. To je dané požiadavkami pluralizmu, znášanlivosti a otvorenosti, bez ktorých
nemožno hovoriť o demokratickej spoločnosti (rozsudok ESĽP Handyside v. Spojené kráľovstvo zo

7. decembra 1976). Pri vyjadrení negatívneho postoja (informácií, myšlienok), teda pri kritike, treba
rozlišovať medzi oprávnenou kritikou a neoprávneným zásahom, pričom rozdiel medzi nimi treba vidieť v
rozhodujúcom hľadisku pravdivosti, hodnovernosti, objektívnosti a cieľa, ktorý sa konkrétnym prejavom
sleduje. Zákonná ochrana je daná len vtedy, ak vytýkané prejavy sú zásadne nepravdivé alebo pravdu
skresľujúce. Kritika nie je neoprávnená, ak nie sú prekročené medze vecnej kritiky (opierajúce sa o

pravdivé skutočnosti a z nich vyplývajúce závery, ktoré tieto skutočnosti odôvodňujú), a ak je primeraná
obsahom aj formou (R 103/1967). V prípade, keď má nejaké vyjadrenie podobu hodnotiaceho úsudku,
môže jeho prípustnosť závisieť od toho, či pre tento úsudok existuje dostatočný faktický podklad, pretože
i hodnotiaci úsudok bez akéhokoľvek faktického podkladu môže byť prehnaný (napr. rozhodnutie ESĽP
vo veci De Haes a Gijels v. Belgicko z 24. februára 1997, rozhodnutie ESĽP vo veci Feldek v. Slovenská
republika z 12. júla 2001).

16. Odvolací súd zastáva názor, že okrem správnych záverov v odsekoch 14. až 14.4. sa súd
prvej inštancie podrobne zaoberal rozborom jednotlivých namietaných výrokov - skutkových tvrdení a
hodnotiaceho úsudku - ktoré odzneli v predmetnej relácii žalovaného, pričom s jeho závermi sa odvolací
súd v zásade stotožňuje. Súd prvej inštancie posudzoval, akú povahu majú jednotlivé informácie, t. j.

či ide o skutkové tvrdenia alebo hodnotové úsudky, pričom dospel k záveru, že povahu hodnotového
úsudku má výrok: „...nezdá sa vám tých 100 miliónov korún ako dobrý dôvod na to, aby sa niekto snažil
zdiskreditovať súčasné vedenie vojenskej tajnej služby, ak sú v ňom ľudia „napríklad pán L., napríklad
pán Š., ktorí priamo vypovedali tieto dané zmluvy a zastavili tento tok peňazí...“, ktorý vyhodnotil
ako prejav kritiky, hodnotenia samotného moderátora relácie T. F., ktorý výrok tak nepodlieha testu

pravdivosti.

16.1. Pokiaľ ide o ostatné odvysielané výroky, tieto mali povahu skutkových tvrdení, pričom súd prvej
inštancie tieto podrobil v rámci dokazovania testu pravdivosti. Ako na to poukázal súd prvej inštancie,
pravdivosť skutkových tvrdení, ktoré odzneli v spomínanej relácii, vyplynula z utajovanej prílohy listu

Ministerstva obrany SR, ktorá tvorila súčasť spisového materiálu konania vedeného na Okresnom súde
Bratislava II pod sp. zn. 21C/91/2013 (protokol pod č. V - 15/2014), ktoré zároveň tvorili vecný základ
pre vyššie označený hodnotový úsudok vyslovený moderátorom relácie T. F.; pravdivosť odvysielaných
tvrdení skonštatoval v rozsudku v spomínanom konaní sp. zn. 21C/91/2013 - 159 zo dňa 26. 11. 2014 v
spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. 3. 2018 č. k. 5Co/183/2015

- 187. Rovnako tak tvrdenie o existencii podozrenia zo spáchania trestnej činnosti vo vzťahu k osobe
žalobcu preukazuje odpoveď MV SR zo dňa 5. 3. 2014 č. ČVS : PPZ-539/NKA - PK-BA-2013
(č.l. 93 spisu), z ktorého vyplýva, že je „...vykonávané trestné stíhanie pre prečin ohrozenia dôvernej
skutočnosti a vyhradenej skutočnosti podľa § 353 ods. 1 Trestného zákona. Zároveň sa vykonávajú
úkony podľa § 196 ods. 2 Trestného poriadku vo veci podozrenia zo spáchania obzvlášť závažného

zločinuporušovaniapovinnostiprisprávecudziehomajetkupodľa§237ods.1,ods.4písm.a/Trestného
zákona a iných trestných činov vyplývajúce z podania Vojenského spravodajstva MO SR, týkajúceho sa
konania zodpovedných osôb, vystupujúcich za Vojenskú spravodajskú službu Ministerstva obrany SR
(nákup softvérového produktu „Inxigt“, výber SBS Aegis EU s.r.o., pre potreby VSS)“. Ako uviedol súd
prvej inštancie fakt, že lustráciou v EŠSK nie je možné zistiť konkrétne, či na osobu žalobcu bolo v apríli

2013 podané trestné oznámenie pre podozrenie z trestných činov zneužívania právomoci verejného
činiteľa, prijímania úplatku, porušovania povinností pri správe cudzieho majetku a podvodu, čím sa v
konaní bráni žalobca, nevylučuje, že voči žalobcovi bolo vykonávané šetrenie pre podozrenie z trestnej
činnosti, ako to potvrdzuje už spomínaná odpoveď MV SR datovaná dňom 5. 3. 2014.

17. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené nemal dôvod odchýliť sa od svojich právnych záverov
vyslovených vo svojom rozsudku č. k. 9Co/138/2019-263 zo dňa 25.3.2021 a to aj vzhľadom na závery
dovolacieho súdu, keďže dovolací súd zrušil v poradí prvý rozsudok odvolacieho súdu pre absenciu
riadneho odôvodnenia, keďže odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal s troma námietkami žalobcu
(pozri odsek 7.1 až 7.3). K uvedeným námietkam žalobcu vzhľadom na že právny názor dovolacieho

súdu ktorý je v zmysle § 455 C.s.p. odvolací súd viazaný považuje odvolací sú uviesť nasledovné fakty.
18. Vo vzťahu k výroku o údajnom zinkasovaní 100 mil. korún od ministerstva obrany rodinou pána Y. a
k námietke žalobcu, že použitie slova údajne pred opísaním skutkovej okolnosti neznamená, žeby šlo o
vyjadrenie polemického názoru (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 390/2011), keď naviacsúd prvej inštancie v bode 64. odôvodnenia rozsudku dokonca slovo údajne dvakrát zvýraznil, teda šlo
o podstatnú otázku (pozri odsek 7.1.) odvolací súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že súd
prvej inštancie v odseku 64. odôvodnenia napadnutého rozsudku rozoberal výrok ospravedlnenia „...nie

je pravdou, že rodina C. Y. zinkasovala 100 miliónov korún od ministerstva obrany aj v čase, keď bol
ministrom Ľ. J....", k tomu čo v relácii skutočne odznelo. Bez ohľadu nato, že súd prvej inštancie uviedol
slovo „údajne“ až dvakrát dospel súd prvej inštancie k záveru, že podľa navrhovaného ospravedlnenia
sa žalovaný má ospravedlniť za to, čo moderátor nepovedal, keď takýto text ospravedlnenia je skreslený
a teda nedôvodný ktorým záverom odvolací súd nemá čo vytknúť.

18.1. K vyjadreniu polemického názoru zaujal stanovisko ÚS SR v rozhodnutí, na ktoré poukazoval
žalobca (sp. zn. I. ÚS 390/2011) v tom zmysle, že za vyjadrenie polemického názoru, ktoré je chránené
právom na slobodu prejavu, nemožno považovať použitie polemického slova "údajne" pred opísaním
skutkových okolností, pokiaľ nositeľ základného práva na slobodu prejavu nedisponuje dostatkom indícií
na to, aby mohol veriť v pravdivosť svojich tvrdení. Odvolací súd zastáva názor, že v prejednávanej
veci zverejnené informácie nie je možné považovať len za "špekulácie" bez skutkového základu a

tieto informácie zverejnené o žalobcovi, ktoré sa mali dotýkať jeho osobnostných práv (povesti), mali
určitý skutkový základ, z ktorého ich bolo možné vyvodiť. V čase odvysielania relácie vo verejnosti
a to od 16.5.2013 rezonovali prostredníctvom oznamovacích prostriedkov v printových médiách a
televíznych staniciach informácie o tom, že vo Vojenskej spravodajskej službe dochádzalo k tunelovaniu
štátneho majetku (č.l. 117 spisu) táto téma bola aktuálna, záujem novinárov bol legitímny. Žalovaný t.j.

aj moderátor relácia vzhľadom na uvedené disponoval dostatkom indícií aby mohol veriť pravdivosti ním
uvádzaných tvrdení. Ústavný súd podobne ako judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nepopiera
právo novinára dopustiť sa aj určitého zjednodušenia, či dokonca nepresnosti, avšak za súčasného
rešpektovania zásady, že uverejnenie informácií v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim
skutočnostiam (porovnaj k tomu napr. nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 156/99) čo v danom

prípade v konaní preukázané bolo a preto sa jedná o polemický názor, ktorý vylučuje zásah do práva
na ochranu osobnosti.
19. K námietke žalobcu ohľadne nedostatku jeho aktívnej legitimácie vo vzťahu k výroku „...takže vedeli
ste napríklad, že daná firma pána brata R. Y. zinkasovala za obdobie od 20.12.2011 do augusta 2012
z účtu ministerstva obrany vyplatených asi 142 000 eur...“ z dôvodu, že bol označený ako osoba, ktorá

protežovala rodinného príslušníka pri uzatváraní zmluvy na vykonávanie strážnej služby pre Ministerstvo
obrany SR ku ktorej sa odvolací súd podľa žalobcu nevyjadril (pozri odsek 7.2.), je potrebné uviesť, že
súd prvej inštancie odôvodnil (pozri ods. 68. a 69. odôvodnenia napadnutého rozsudku) prečo nie je
žalobca v tomto smere aktívne vecne legitimovaný.
19.1. Odvolací súd sa zo závermi súd prvej inštancie stotožňuje a na zdôraznenie správnosti považuje

za potrebné uviesť, že tento výrok sa netýkal žalobcu ale jeho brata R. Y.. Podľa § 11 Občianskeho
zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti a preto je právo na ochranu osobnosti
bytostne späté a tou ktorou konkrétnou osobou, resp. osobnosťou. Odvolací súd zastáva názor, že
právo na ochranu osobnosti nie je možné bez všetkého rozširovať a potenciálne zásahy do neho
bezdôvodne vyvodzovať zo širších hypotetických súvislostí postavených len na príbuzenskom vzťahu

alebo obchodnom vzťahu. Ak by sa aj preukázalo, že napadnutým tvrdením, v ktorom sa spomínal brat
žalobcu alebo jeho spoločnosť bolo zasiahnuté do nejakých práv, boli by to osobnostné práva brata
žalobcu alebo práva na ochranu dobrého mena spoločnosti ako právnickej osoby ale nie osobnostné
právy žalobcu. Žalobca nepreukázal žiadnu relevantnú súvislosť medzi údajmi odvysielanými o jeho
rodinných príslušníkoch a ich spoločnostiach a jeho osobnosťou. Odvolací súd pripúšťa, že žalobca

sa môže cítiť byť dotknutý už samotným uvedením mena svojho brata ale dôkazom o preukázaní
relevantný súvislosti nemôžu byť len subjektívne vyvodzované názory žalobcu o podozreniach z
klientelizmu, ktoré vraj vyplynuli z odvysielaných informácií. Návrh na ochranu osobnosti však nemôže
slúžiť ako prostriedok ochrany dôvery zo strany verejnosti pred tvrdením, ktoré neboli v relácii
odvysielané a ktoré z neho ani implicitne nevyplývajú. Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k údajom

odvysielaným o tretích subjektoch, bez preukázania ich relevantného vplyvu na osobnosť žalobcu, nie
je žalobca aktívne legitimovaný žiadať ochranu svojej osobnosti.
20. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie opomenul vyhodnotiť ním predložený dôkaz
trestné oznámenie vojenského spravodajstva z 28.5.2013, ktoré bolo na neho podané na pre podozrenie
z trestného činu ohrozenia dôvernej a vyhradenej skutočnosti čím chcel poukázať na to, že pokiaľ by

bolo trestné oznámenie podané aj mesiac pred tým, tak by určite malo formu predloženého trestného
oznámenia.
20.1. Odvolací súd má zato, že súd prvej inštancie tento dôkaz vykonal, čo vyplýva z odseku 37.
odôvodnenia napadnutého rozsudku a tento podľa názoru odvolacieho súdu aj vyhodnotil (pozri odseky70. až 72 odôvodnenia napadnutého rozsudku) aj keď to priamo z odôvodnenia napadnutého rozsudku
nevyplýva vo vzájomnej súvislosti s inými vykonanými listinnými dôkazmi odpoveďou MV SR zo dňa
5. 3. 2014 č. ČVS : PPZ-539/NKA - PK-BA-2013 (č.l. 58 spisu), odpoveďou MV SR zo dňa 19.12.

2013 č. PPZ-OIS1-575/2013 (č.l. 160 spisu). Odvolací súd poukazuje na závery uvedené v odseku
16.1. a zastáva názor, že dôkaz predložený žalobcom (trestné oznámenie vojenského spravodajstva z
28.5.2013) vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi bez ďalšieho nevyvracia tvrdenia , že voči žalobcovi
bolo vykonávané šetrenie pre podozrenie z trestnej činnosti už v apríli 2013 ako to potvrdzuje už
spomínaná odpoveď MV SR datovaná dňom 5. 3. 2014.

20.2. Naviac odvolací súd opätovne pripomína, že ústavný súd podobne ako judikatúra Európskeho
súdu pre ľudské práva nepopiera právo novinára dopustiť sa aj určitého zjednodušenia, či dokonca
nepresnosti, avšak za súčasného rešpektovania zásady, že uverejnenie informácií v relevantnom čase
zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam (pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 156/99,
uznesenie Ústavného súdu SR z 19.októbra 2011, sp. zn. I. ÚS 390/2011) čo je aj daný prípad keď
prípadné nepresnosti vo vyjadrení moderátora relácie ohľadne podania trestného oznámenia (apríl,

resp. máj 2013) je možné akceptovať ako výsledok čiastočného zjednodušenia či skreslenia v týchto
výrokoch, bez dopadu na osobnostné práva žalobcu, pretože tieto nepresnosti nič nemenili na tom, že
podstata podávaných informácií bola pravdivá. Vzhľadom na uvedené sú námietky žalobcu ohľadne
nevysporiadania sa s dôkazom (trestné oznámenie vojenského spravodajstva z 28.5.2013) právne
irelevantné, ktoré vzhľadom na všetky závery uvedené vyššie nemajú vplyv na správnosť napadnutého

rozsudku.
21. Ďalšími námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní sa odvolací súd opätovne nezoberal keď v
odvolaní len zotrval na všetkých argumentoch ako v konaní pred súdom prvej inštancie. Tieto ale nie
sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah bez podloženia relevantných
dôkazov a nie sú spôsobilé spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska

odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne
pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II.
ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Ani v odvolacom konaní neboli zistené také
nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo
by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.

V konaní nevyplynuli najavo ani také vady konania, ktoré by mali za následok vecnú nesprávnosť
rozhodnutia. Samotná skutočnosť, že žalobca sa nestotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie,
nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu
nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že nezodpovedajú
predstavám žalobcu o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť, keď súd prvej inštancie sa neodchýlil

od príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, Ústavy SR, Dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd, pokiaľ dospel k záveru že žaloba žalobcu nie je dôvodná z dôvodov uvedených vyššie.
22. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil (výrok II.) podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. vrátane výroku o nároku na náhrade trov konania
o ktorých súd prvej inštancie správne rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. vzhľadom na

celkový úspech žalovaného v konaní.
23. O náhrade trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 453
ods. 3 v spojení s § 255 ods. 1, a § 262 ods. 1 C.s.p... Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobcu nevyhovel
a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mal žalovaný v odvolacom konaní plný úspech
a vznikol mu voči žalobciovi nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100

%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p. ).

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).