Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, November 12, 2024

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13Cpr/13/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8719203321
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2024:8719203321.17

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdPrešovsudcomMgr.PetromRevickýmvprávnejvecižalobkýň:1.A.B.C.,nar.XX.X.XXXX,
D. E. X, XXX XX A., a 2. D. D. F., nar. XX.X.XXXX, G. X, XXX XX A., oboch zastúpených D. A. H.,
advokátom, Murgašova 86/1, 058 01 Poprad, proti žalovanej: Spojená škola, Matice slovenskej 11, 080
01 Prešov, IČO: 42 079 861, zastúpenému Mgr. Marcelom Kandrikom, advokátom, Sládkovičova 8, 080
01 Prešov, o neplatnosť skončenia pracovných pomerov, takto

r o z h o d o l :

I. U r č u j e , že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni v 1. rade A. B. C. zo strany žalovanej
podaním zo dňa 27.03.2019 podľa § 63 ods. 1 písmeno b) Zákonníka práce j e n e p l a t n á a
pracovný pomer žalobkyne v 1. rade u žalovanej t r v á .

II. U r č u j e , že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni v 2. rade D. D. F. zo strany žalovanej
podaním zo dňa 27.03.2019 podľa § 63 ods. 1 písmeno b) Zákonníka práce j e n e p l a t n á a
pracovný pomer žalobkyne v 2. rade u žalovanej t r v á .

III. Žalobkyňa v 1. rade m á n á r o k voči žalovanej na náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
o ktorých výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

IV. Žalobkyňa v 2. rade m á n á r o k voči žalovanej na náhradu trov konania v rozsahu 100 %,

o ktorých výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou pôvodne na Okresný súd Poprad dňa 19.7.2019 sa žalobkyne domáhali, aby súd
vydal rozsudok ktorým by určil, že výpovede z pracovného pomeru dané žalobkyni v 1. rade a žalobkyni
v 2. rade zo strany žalovanej podaniami zo dňa 27.3.2019 podľa § 63 ods. 1 písm. b) zákonníka prace
sú neplatné a ich pracovný pomer u žalovanej trvá, s povinnosťou žalovane nahradiť im trovy konania.

2. Žalobu odôvodnili opisom vzniku ich pracovných pomerov a dohodnutého druhu práce u žalovanej,
a ďalej opisom doručovania a obsahu výpovedí z pracovného pomeru daných im od žalovanej, ktoré boli
odôvodnené tým, že „v zmysle rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene zo dňa 18.03.2019
z dôvodu racionalizácie práce s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce dochádza z účinnosťou od
01.04.2019 k zníženiu počtu pedagogických zamestnancov“ a tým, že zamestnávateľ v súčasnosti
nemá pre žalobkyne iné vhodné miesto, ktoré by mohli vykonávať a to ani na kratší pracovný čas

v mieste výkonu práce, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve, čím sa žalobkyne stali pre organizáciu
nadbytočnými. Žalobkyne uzavreli, že z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok platnostivýpovedí v čase okamihu doručenia výpovedí podľa § 61 ods. 2, § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods. 2 písm.
a), § 74 Zákonníka práce sú výpovede neplatné.

3. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) vo veci rozhodol rozsudkom č.k.
19Cpr/2/2019-225 zo dňa 13.7.2022 tak, že žalobu zamietol a žalovanej priznal voči žalobkyniam
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, ktoré mali byť vyčíslené samostatným uznesením
po právoplatnosti tohto rozsudku. Vychádzal zo zistenia, podaniami zo dňa 27.03.2019 žalovaná
dala obidvom žalobkyniam výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka

práce, pretože v zmysle rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene zo dňa 18.03.2019
z dôvodu racionalizácie práce s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce dochádza s účinnosťou od
01.04.2019 k zníženiu počtu pedagogických zamestnancov, pričom žalovaná vo výpovediach uviedla, že
zamestnávateľvsúčasnostinemáprežalobkyneinévhodnémiesto,ktorébymohlivykonávať,atoanina
kratší pracovný čas v mieste výkonu práce, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve, čím sa žalobkyne
stali pre organizáciu nadbytočnými. Doporučenými listami zo dňa 18.04.2019 žalobkyne oznámili

žalovanej, že trvajú na ďalšom zamestnávaní a že výpovede považujú za neplatné, pričom listami zo dňa
25.04.2019 žalovaná oznámila žalobkyniam platnosť ich výpovedí a zároveň uviedla, že v rámci kontroly
výpovedí zistila neúmyselnú chybu zo strany zamestnávateľa v dátumoch predmetného rozhodnutia o
organizačnej zmene, pričom za uvedenú chybu sa žalobkyniam dodatočne ospravedlnila. Poukázala na
to, že vo výpovediach malo byť správne uvedené rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene

zo dňa 26.06.2019 s účinnosťou od 01.07.2019 a nie rozhodnutie zo dňa 18.03.2019 s účinnosťou od
01.04.2019.

Súd prvej inštancie mal za to, že (bod 14. odôvodnenia rozsudku) oprava rozhodnutia zamestnávateľa o
organizačnej zmene vo výpovediach daných žalovanou žalobkyniam, nerobí tieto výpovede neplatnými

s tým, že sa jedná len o opravu pisárskej chyby, čo nepredstavuje zmenu výpovedného dôvodu.
Žalovaná vydala dňa 18.3.2019 aj Rozhodnutie zamestnávateľa č. 2/2019 o organizačnej zmene, na
základe ktorého znížila s účinnosťou od 1.4.2019 počet pedagogických zamestnancov o štyroch iných
zamestnancov z dôvodu zvýšenia efektívnosti práce, zmeny organizácie práce, zníženia počtu žiakov
a tým aj počtu tried a následne dňa 26.3.2019 vydala s účinnosťou od 1.7.2019 ďalšie Rozhodnutie

zamestnávateľa č. 3/2019 z tých istých dôvodov a týmto rozhodnutím znížila počet pedagogických
zamestnancov o ďalších štyroch zamestnancov, vrátane žalobkýň. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva,
že im nemožno prideliť prácu v zmysle pracovných zmlúv a naďalej ich zamestnávať v pracovnom
pomere a nemožno im ponúknuť inú, pre nich vhodnú prácu. Z nadväznosti týchto rozhodnutí podľa
záveru súdu prvej inštancie bolo možné stotožniť sa s vyjadrením žalovanej, že skutočne išlo len

o pisársku, neúmyselnú chybu, a že výpovedný dôvod sa nemenil opravou rozhodnutia, ktorá je
obsiahnutá v oznámeniach žalovanej o platnosti výpovedí zo dňa 25.4.2019. Oznámenia o platnosti
výpovedí boli prerokované aj zamestnaneckou radou, o čom svedčí zápisnica z 24.4.2019, v ktorej sa
konštatuje, že vo výpovediach (okrem iných aj žalobkýň) došlo k neúmyselnej zmene dátumu platnosti
rozhodnutia o organizačnej zmene.

Podľa súdu prvej inštancie (bod 20. odôvodnenia jeho rozsudku) boli žalovanou splnené všetky zákonné
predpoklady na platné ukončenie pracovného pomeru výpoveďou v zmysle § 63 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce, ktorú žalovaná žalobkyniam dala. Žalovaná preukázala splnenie hmotnoprávnych
podmienok skončenia pracovného pomeru. Z predloženého zoznamu zamestnancov za obdobie od
1.1.2018 do 31.12.2019, ktorým v tomto období vznikol, a ktorým v tomto období zanikol pracovný

pomer súd zistil, že v rozhodnom období, kedy žalobkyne dostali výpoveď, žalovaná neprijala do
zamestnania žiadneho zamestnanca, len dňom 1.9.2019 (žalovaná prijala) jednu zamestnankyňu do
postavenia pomocnej vychovávateľky, čo však nie je v rozpore s ustanovením § 61 ods. 3 Zákonníka
práce. Iné vhodné miesto v čase dávania výpovede v súlade s § 63 ods.2 písm. a) Zákonníka práce
žalovaná pre žalobkyne nemala, opak preukázaný nebol s tým, že nakoniec je to zrejmé aj z vyššie

uvedeného zoznamu zamestnancov. Pracovný pomer v uvedenom období skončilo 18 zamestnancov,
nový pracovný pomer 1.9.2018 na dobu určitú vznikol jednej zamestnankyni.

4. Proti tomuto rozsudku však podali žalobkyne odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Prešove
uznesením č.k. 18CoPr/1/2023 – 261 zo dňa 29.5.2023 uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení poukázal na ust. § 63 ods. 2 písm. a) a ust. § 74 zákona
č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“ alebo „ZP“) a konštatoval, že žalobkyniamv 1. a 2. rade boli doručené výpovede z pracovného pomeru, v ktorom boli citované skutočnosti zo
strany žalovaného, ktoré považoval za dôležité a konkrétne dôvody naplnené pri doručení výpovedí
žalobkyniam.

Odvolací súd pritom ďalej poukázal na to, že vo výpovedi z pracovného pomeru je potrebné nielen
citáciou právneho predpisu, ale aj skutkovo konkretizovať (vymedziť) výpovedný dôvod tak, aby nebol
zameniteľný, inak je výpoveď podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce neplatná. Dôvod výpovede z
pracovného pomeru je skutkovo vymedzený nezameniteľným spôsobom vtedy, ak sú vo výpovedi
okolnosti výpovedného dôvodu uvedené tak, že opísaný skutok je nezameniteľný s inými skutkami.

Dodal, že je treba mať tiež na pamäti, že súd právnou kvalifikáciou (citáciou právneho predpisu), ktorú
účastník vo výpovedi uvedie, nie je viazaný, a že dôvod výpovede podľa § 63 ods.1 Zákonníka práce
je nutné uviesť nielen tak, aby bolo zrejmé, ktorý z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 Zákonníka práce
bol uplatnený, ale súčasne takým spôsobom, aby bolo nepochybné, v čom (skutkovo) spočíva. Bez tejto
konkretizácie použitého výpovedného dôvodu zo skutkovej stránky nie je zabezpečené, že nevzniknú
pochybnosti o tom, z akého dôvodu bol so zamestnancom pracovný pomer skončený, a že výpovedný

dôvod nebude možné dodatočne meniť dopĺňaním skutkových údajov, ktoré výpoveď neobsahuje.
Skutočnosti, ktoré boli dôvodom výpovede, pritom nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností
(detailov), lebo pre neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť prejavu vôle je výpoveď z pracovného pomeru
neplatná len vtedy, keď by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle ustáliť, prečo bola daná zamestnancovi
výpoveď.(rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 M Cdo 2/2008, zo dňa 28. júla 2008)

6. Podľa odvolacieho súdu práve už pomerne z ustálenej judikatúry všeobecných súdov SR vyplýva,
že pre výpoveď, ako jednostranný právny úkon, Zákonník práce predpisuje mimoriadne dôležitú
podmienku, a to konkrétne vymedzenie výpovedného dôvodu tak, aby nebol zameniteľný. Zákon
dokonca spája s nenaplnením tejto podmienky neplatnosť výpovede podľa § 61 ods. 2 Zákonníka

práce. Vzhľadom na skutočnosti, ktoré z výpovede doručenej žalobkyniam jednoznačne vyplývajú a
súdu prvej inštancie táto okolnosť bola od začiatku zrejmá, že zamestnávateľ, teda žalovaný, doručoval
žalobkyniam výpovede s dátumom 27.03.2019, v ktorých sa konštatuje organizačná zmena prijatá
dňa 18.03.2019 spojená s racionalizáciou práce s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce s tým, že s
účinnosťou od 01.04.2019 dochádza k zníženiu počtu pedagogických zamestnancov. Tak žalobkyňa v

1., ako aj žalobkyňa v 2. rade tieto výpovede, ktoré sú obsahovo totožné, predložili ako listinný dôkaz k
žalobe. Z vyššie citovaného judikátu Najvyššieho súdu SR, ktorý pochádza ešte z roku 2008 vyplýva, že
skutkové okolnosti, teda konkretizácia výpovedného dôvodu nemôže byť zameniteľná. Z toho dôvodu
skutkové okolnosti tak, ako boli vymedzené vo výpovedi doručenej žalobkyniam zo dňa 27.03.2019 ich
zamestnávateľa nemôžu byť konvalidované oznámením zamestnávateľa z 25.04.2019 o tom, že došlo

k chybe v písaní a opravujú tým dátum vypracovania výpovede, dátum organizačnej zmeny a dátum s
účinnosťou, k akému výpovedná lehota začína plynúť. V skutočnosti malo ísť o organizačnú zmenu č.
3/2019 zo dňa 26.03.2019 účinnú od 01.07.2019. Takýto postup zamestnávateľa je podľa odvolacieho
súdu absolútne neprijateľný a nie je možné akceptovať záver súdu prvej inštancie o tom, že došlo k
oprave chyby v písaní a z toho dôvodu považuje výpoveď za platnú.

7. Odvolací súd ďalej uviedol, že považuje za dôležité poukázať aj na ďalšie dôvody neplatného postupu
žalovaného s tým, že v ustanovení § 74 Zákonníka práce sa vymedzuje povinnosť zamestnávateľa
pri skončení pracovného pomeru výpoveďou alebo okamžitým skončením pracovného pomeru zo
strany zamestnávateľa vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom výpoveď alebo okamžité

skončenie pracovného pomeru, ako hmotnoprávnu podmienku platnosti uvedených právnych úkonov
zo strany zamestnávateľa, nesplnenie ktorej v nadväznosti na ustanovenie § 17 ods. 2 Zákonníka
práce spôsobuje ich neplatnosť (t j. neplatnosť výpovede a okamžitého skončenia pracovného
pomeru). Smeruje k ochrane zamestnanca, aby zamestnávateľ nezneužil svoje postavenie a nedôvodne
neprepúšťalzamestnancovzpracovnéhopomeru. Dodal,žeúčinkysplneniapovinnostizamestnávateľa

vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď v zmysle § 74 Zákonníka práce nastanú
len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou alebo
priložený návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou obsahujú náležitosti výpovede určené v
§ 61 ods. 2 Zákonníka práce (R 47/2007). (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 M Cdo 21/2009
z 30. marca 2010).

Odvolací súd poukázal na to, že v podanej žalobe a v priebehu konania žalobkyne namietali aj
prerokovanie výpovede zo strany zamestnaneckej rady, ktorá pôsobí u žalovaného, kde sa uvádza,
že dňa 26.03.2019 došlo k prerokovaniu výpovede danej viacerým zamestnancom, medzi iným ajžalobkyniam v 1. a 2. rade. Odvolací súd uzavrel, že listinný dôkaz, ktorý je obsahom súdneho spisu
- zápisnica zo stretnutia vedenia školy, školskej rady a zamestnaneckej rady nespĺňa kritériá, ktoré
stanovuje zákon pre prejednanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou alebo iným spôsobom,

keďže zamestnanecká rada je subjektom, ktorý má vytvárať protiváhu vedeniu organizácie a dôsledne
dbá nad tým, aby výpovede, ktoré boli dané zamestnancom zo strany zamestnávateľa, spĺňali zákonom
stanovené podmienky. Je potrebné, aby všetci členovia, v tomto prípade zamestnaneckej rady, mali k
dispozícii plné znenie doručených výpovedí, z ktorých by bolo zrejmé, aké sú dôvody pre takýto postup
zamestnávateľa. Rovnako aj táto okolnosť v podobe predloženej zápisnice, nachádzajúcej sa v súdnom

spise nie je naplnená a nespĺňa štandardy požadované Zákonníkom práce. Odvolací súd poukázal
na to, že pokiaľ zápisnica datovaná 26.03.2019, teda dňom predchádzajúcim pred daním výpovede z
27.03.2019 logicky vyplýva, že aj zamestnanecká rada prejednávala výpovede, ktoré doručil žalovaný
žalobkyniam z neplatného dôvodu, keďže organizačná zmena z 18.03.2019 sa netýkala žalobkýň v 1.
a 2. rade. Preto zamestnanecká rada nesplnila zákonom stanovené povinnosti, ktoré im vyplývajú zo
všeobecných právnych predpisov, konkrétne Zákonníka práce. Z toho vyplýva, že ani táto podmienka

nebola splnená v súlade s právnym predpisom.

8. Napokon odvolací súd poukázal na to, že ustanovenie § 63 ods. 2 Zákonníka práce upravuje
tzv. ponukovú povinnosť zamestnávateľa pri výpovedi danej z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1
písm. a/ až c/ Zákonníka práce, ktorej splnenie je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede.

Zamestnávateľovi dáva dve alternatívy. Po prvé, ak nemá možnosť zamestnanca naďalej zamestnávať,
čo treba vykladať tak, že nemá pre zamestnanca žiadnu prácu (ide tu o tzv. absolútnu nemožnosť
zamestnanca ďalej zamestnávať), ponukovú povinnosť nemá. Po druhé, ak má pre zamestnanca
také voľné pracovné miesto, ktoré je pre neho vhodné, je povinný predtým, než dá zamestnancovi
výpoveď, túto prácu zamestnancovi ponúknuť, inak nie je splnená podmienka uvedená v ustanovení §

63 ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce a výpoveď je preto neplatná, treba uviesť, že splnenie podmienok
pre existenciu ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa, t.j. či zamestnávateľ má, resp. nemá
možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, treba posudzovať podľa stavu, ktorý tu je v čase dania
výpovede. Ponuková povinnosť zamestnávateľa platí rovnako aj v prípade, ak v rámci organizačnej
zmeny sa súčasne stali nadbytoční viacerí zamestnanci (v danej veci celkom sedem zamestnancov).

Zamestnávateľmávočikaždémuznichosobitneponukovúpovinnosť,pričomajvtomtoprípadejediným
rozhodujúcim kritériom je skutočnosť, či v čase dania výpovede zamestnávateľ má z dispozície voľné
pracovné miesto, ktoré je pre zamestnanca vhodné. Aj v prípade, že zamestnávateľ má len jedno voľné
pre zamestnancov vhodné pracovné miesto, je povinný toto pracovné miesto ponúknuť všetkým do
úvahy prichádzajúcim zamestnancom (tu neplatí oprávnenie zamestnávateľa vybrať si zamestnanca,

ktorému voľné miesto ponúkne). Je potom na každom z nich, ako sa rozhodne, pričom ku zmene
dojednaných pracovných podmienok týkajúcich sa dohodnutého druhu práce v zmysle § 54 Zákonníka
práce dôjde u toho zamestnanca, ktorý prijal ponuku voľného pracovného miesta ako prvý. U tohto
zamestnanca odpadá potreba rozviazania pracovného pomeru. U ostatných zamestnancov, či už tých,
ktorú ponuku odmietli alebo tých, ktorí síce ponuku prijali, ale neskôr, je potom dovŕšená podmienka

uvedená v ustanovení § 63 ods. 2 Zákonníka práce (obdobný názor zaujal dovolací súd vo veci vedenej
na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Cdo 109/2004). Ani ponuková povinnosť s
ohľadom na dôvodné námietky žalobkýň (prijatie nových zamestnancov) nebola splnená žalovaným v
súlade so zákonom.

9. Odvolací súd uzavrel, že uviedol všetky zákonom stanovené podmienky pre danie výpovede zo strany
zamestnávateľa, a že z doteraz vykonaného dokazovania a z vyššie citovaných ustanovení zákona, ale
aj judikatúry Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR je zrejmé, že výpovede doručené žalobkyniam
v 1. a 2. rade sú neplatné z viacerých dôvodov, a že týmto právnym názorom odvolacieho súdu je súd
prvejinštancieviazanýpodľaust.§391ods.2CSP.Úlohousúduprvejinštancieboloprejednaťvecpodľa

vyššie uvedeného názoru odvolacieho súdu a opakovane vo veci rozhodnúť, aj spolu s rozhodnutím
o trovách odvolacieho konania.

10. Po rozhodnutí odvolacieho súdu a vrátení veci súdu prvej inštancie tento s poukazom na ust. § 24
zák. č. 160//2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení účinnom od 31.5.2023 (ďalej len „CSP“)

vyslovil svoju kauzálnu nepríslušnosť v tejto veci a spor postúpil tunajšiemu súdu.

11. Na základe uvedeného tunajší súd, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, túto vec prejednal
podľa vyššie uvedeného názoru odvolacieho súdu, a po oboznámení sa so žalobou a všetkýmiprostriedkami procesného útoku a obrany, ktoré strany sporu počas konania uplatnili riadne a včas, ako
aj vykonaným dokazovaním, ktorého ďalšie doplnenie strany nevrhli, žalobe vyhovel a rozhodol tak, ako
je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

12. Podľa § 61 ods. 2 ZP zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených
v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.

13. Podľa § 63 ods. 2 ZP zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď z
dôvodu nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 pred
uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu, o výpoveď pre neuspokojivé
plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý
možno okamžite skončiť pracovný pomer, alebo o výpoveď podľa odseku 1 písm. f), iba vtedy, ak
a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v

mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce,
b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol
v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave
na túto inú prácu.

14. Podľa § 74 ZP výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa
je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú výpoveď alebo
okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať
výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti
zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa

doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí,
že k prerokovaniu došlo.

15. V danom prípade súd, viazaný názorom odvolacieho súdu uvedeným v bode 5. a 6. tohto
odôvodenia, vychádzal z toho, že (tak ako uviedol odvolací súd) skutkové okolnosti tak, ako boli

vymedzené vo výpovedi doručenej žalobkyniam zo dňa 27.03.2019 ich zamestnávateľa nemôžu byť
konvalidovanéoznámenímzamestnávateľaz25.04.2019otom,žedošlokchybevpísaníaopravujútým
dátum vypracovania výpovede, dátum organizačnej zmeny a dátum s účinnosťou, k akému výpovedná
lehota začína plynúť, ak skutočnosti malo ísť o organizačnú zmenu č. 3/2019 zo dňa 26.03.2019
účinnú od 01.07.2019. Výpovedný dôvod tak nebol skutkovo konkretizovaný (vymedzený) tak, aby nebol

zameniteľný, nie je možné akceptovať záver o tom, že došlo k oprave chyby v písaní a z toho dôvodu
považovať výpoveď za platnú.

16. Okrem toho súd, viazaný názorom odvolacieho súdu uvedeným v bode 7. tohto odôvodnenia,
poukazuje na ust. § 74 ZP, ktoré vymedzuje povinnosť zamestnávateľa pri skončení pracovného

pomeru výpoveďou alebo okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa vopred
prerokovať s príslušným odborovým orgánom výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru,
a vychádzal (tak ako uviedol odvolací súd) z toho, že zamestnanecká rada prejednávala výpovede,
ktoré doručil žalovaný žalobkyniam z neplatného dôvodu, keďže organizačná zmena z 18.03.2019 sa
netýkala žalobkýň v 1. a 2. rade. Podľa odvolacieho súdu bolo pritom potrebné, aby všetci členovia, v

tomto prípade zamestnaneckej rady, mali k dispozícii plné znenie doručených výpovedí, z ktorých by
bolo zrejmé, aké sú dôvody pre takýto postup zamestnávateľa, a z toho vyplýva, že ani táto podmienka
nebola splnená v súlade s právnym predpisom.

17. Napokon súd, viazaný názorom odvolacieho súdu uvedeným v bode 8, vychádzal z toho, že

ustanovenie § 63 ods. 2 Zákonníka práce upravuje tzv. ponukovú povinnosť zamestnávateľa pri
výpovedi danej z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ až c/ Zákonníka práce, ktorej splnenie je
hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede, a že ani ponuková povinnosť s ohľadom na dôvodné
námietky žalobkýň (prijatie nových zamestnancov) nebola splnená žalovaným v súlade so zákonom.

18. Na základe toho, viazaný názorom odvolacieho súdu uvedeným v bode 9. tohto odôvodnenia, súd
dospel k záveru, že výpovede doručené žalobkyniam v 1. a 2. rade sú neplatné z viacerých dôvodov,
a preto vyslovil ich neplatnosť, a vzhľadom na to, že žalobkyne žalovanému oznámili, že trvajú na
ďalšomzamestnávaníažalovanýneuviedolžiadneinédôvodyskončeniaichpracovnýchpomerovaleboskutočnosti, pre ktoré by súd ich návrhu vyhovieť nemal, súčasne aj nimi požadované rozhodnutie o tom,
že ich pracovný pomer trvá.

19.Onáhradetrovkonania,zahŕňajúcichajtrovydoterajšieho(predchádzajúceho)odvolaciehokonania,
súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

20. Žalobkyne boli v konaní proti žalovanej procesné úspešné v celom rozsahu, preto im súd voči
žalovanej priznal nárok na plnú náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie ich práva
v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.