Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, November 27, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1CoZm/5/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1515218904
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Marková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1515218904.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Markovej a členiek
senátu JUDr. Moniky Školníkovej a JUDr. Antónie Bednarčík, v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT
Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného:
Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO:
47 233 516, proti žalovanej: A. B., nar. XX. XXXXX XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX A.,

právne zastúpenej: JUDr. Alena Beňačková, advokátka, so sídlom Zámocká 36, 811 01 Bratislava -
mestská časť Staré Mesto (v súčasnosti pozastavený výkon advokácie), o zaplatenie 12.280,80 eura s
príslušenstvom a odmeny zo zmenky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V
č.k. 3CbZm/965/2015-184 zo dňa 28.03.2022, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 3CbZm/965/2015-184 zo dňa
28.03.2022 v napadnutom výroku II. a v súvisiacom výroku III. o nároku na náhradu trov prvoinštančného

konania z r u š u j e a vec
v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava V ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. konanie v časti
zmenkovej sumy 6.772 eur, zmenového úroku vo výške 6% ročne zo sumy 6.772 eur od 10. augusta
2015 do zaplatenia a zmenkovej odmeny vo výške 22,57 eura zastavil, výrokom II. v prevyšujúcej časti

žalobu zamietol a výrokom III. priznal žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
51,44%. Súd prvej inštancie tak rozhodol s poukazom na ustanovenia čl. I. § 17, § 48 ods. 1, § 75
zákona č. 191/1950 Zb. Zákon zmenkový a šekový (ďalej len „ZZŠ“), § 263, § 265, § 497, § 503 zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj „Obchodný zákonní alebo ObZ“), § 39 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou podanou na súde prvej inštancie 8. septembra
2015 sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi zmenkovú sumu
12.280,80euraspolusúrokom6%ročnezuvedenejsumyod10.augusta2015dozaplatenia,zmenkovú
odmenu vo výške 40,94 eura a náhradu trov konania. Žalobca svoj nárok odvodzoval z vlastnej zmenky
vystavenej žalovanou v Nových Zámkoch, 9. marca 2015 na rad žalobcu, na sumu 12.280,80 eura, s

dátumom splatnosti 9. augusta 2015. Žaloba bola odôvodnená tým, že vystavením zmenky sa žalovaná
zaviazala, že 9. augusta 2015 zaplatí zmenkovú pohľadávku vo výške 12.280,80 eura, pričom svoj
záväzok v čase splatnosti, ako aj v čase podania žaloby nesplnila. Podaním, označeným ako doplnenie
a zmena návrhu zo 16. marca 2016, žalobca vzal žalobu späť v časti zmenkovej sumy 4.772 eur (4.128
eur predstavujú zmluvné sankcie a 644 eur úhrady žalovanej po splatnosti zmenky).

3. Žalovaná v odpore voči platobnému rozkazu uviedla, že so žalobcom uzatvorili 9. marca 2015
zmluvu o úvere, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 8.256 eur. Žalovaná sa tentoúver zaviazala splatiť v 48 splátkach po 172 eur mesačne. Za poskytnutie úveru žalobca zinkasoval
odplatu vo výške 5.756 eur, ktorá bola splatná v deň poskytnutia úveru a právo na zaplatenie ktorej
si žalobca započítal s právom žalovanej na poskytnutie finančných prostriedkov. Žalobca tak reálne

žalovanej vyplatil len 2.500 eur. Na zabezpečenie splatenia úveru žalovaná vystavila blankozmenku.
Žalovaná poukázala na to, že v priebehu splácania úveru sa dostala do omeškania a žalobca ju požiadal
splatiť celý nesplatený poskytnutý úver, vrátane príslušenstva a zmluvných pokút. Napriek tomu, že k
zosplatneniu dlhu prišlo už 29. júna 2015, teda ani nie 3 mesiace po poskytnutí úveru, žalobca požaduje
od žalovanej zaplatenie celej odplaty za poskytnutie úveru - t. j. 5.756 eur, resp. jej nesplatenej časti,

a to bez ohľadu na to, že zmluvný vzťah netrval ani celé 3 kalendárne mesiace. Z podania žalobcu zo
16. marca 2016 však jasne vyplýva, že odplata 5.756 eur predstavuje odplatu za 48 mesiacov trvania
zmluvného vzťahu. K zmluvnej pokute vo výške 412,80 eura žalovaná poukázala na skutočnosť, že
omeškanie dlžníka so splatením splátky vo výške 172 eur o viac ako 15 dní je sankcionované zmluvnou
pokutou vo výške takmer 2,5 násobku omeškanej splátky. Zmluvná pokuta navyše nereflektuje na reálnu
dĺžku omeškania, čiže i keby bol dlžník uhradil splátku 16. deň omeškania, veriteľovi vznikne právo na

zaplatenie zmluvnej sankcie - vo výške viac ako 15% z dlžnej sumy denne. Žalovaná ďalej rozporovala
podnikateľský charakter úverovej zmluvy. Poukázala na to, že nepoužila poskytnuté finančné prostriedky
na výkon podnikania, ale na vyplatenie dlhu svojej matky. Poskytnutie podnikateľského úveru bolo
navrhnuté zo strany pracovníkov žalobcu, podľa ktorých mal byť takýto úver pre dlžníka výhodnejší.
Pokiaľ by sa na predmetný vzťah neaplikovali ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách Občianskeho

zákonníkaazákonaospotrebiteľskýchúveroch,potomnadanývzťahmožnovsúladesustanovením§1
odsek 2 aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch a dôvodoch ich
neplatnosti (§ 39 Občianskeho zákonníka). Ustanovenie zmluvy, ktoré umožňuje veriteľovi požadovať
od dlžníka zaplatenie celej dlžnej sumy, vrátane odplaty za obdobie, počas ktorého reálne zmluvný
vzťah netrvá, je práve takým úkonom, ktorý je v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Účelom takéhoto

ustanovenia je úmyselné poškodenie práv dlžníka a získanie maximálneho majetkového prospechu
veriteľom. Za podmienok nastavených zmluvou je veriteľ vlastne motivovaný úvery zosplatňovať čo
možno najskôr, i pri prvom a objektívnom porušení zmluvných podmienok, nakoľko v takom prípade je
jeho výnos maximalizovaný s ohľadom na krátkosť času, po ktorý zmluvný vzťah trvá a týmto nekalým
konaním docieliť zachovanie zmluvou určenej vopred zinkasovanej odmeny - „odplaty za poskytnutie

úveru“. Pre prípad, že by súd mal za to, že sa jedná o obchodnoprávny vzťah, poukázala na ustanovenie
§265ObZstým,žežalobcasiuplatňovanímzmenkovejsumysnažíuplatniťvýkonpráva,ktorýnemožno
považovať za morálny a súladný so zásadami poctivého obchodného styku. Poukázala na prax bánk pri
predčasnom skončení úveru, ako aj na bežnú výšku zmluvnej pokuty, pričom vyhodnotila, že poskytnutý
úver je viac ako 7x drahší ako je bankový priemer.

4.Žalobcavovyjadreníkodporuspochybnilspotrebiteľskývzťahstránamožnosťpredčasnéhosplatenia
úveru považoval za zákonný postup, ktorý nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. Pri popieraní
tvrdení žalovanej o výške poskytnutého úveru a výške úrokov poukázal na § 502 ObZ. Strany si
výslovne dohodli i spôsob zabezpečenia a postup pri jeho realizácii. Skutočnosť či poskytnuté peňažné

prostriedky boli skutočne použité na podnikateľské účely alebo nie, v kontexte obsahu vzájomných
záväzkov nepovažoval za relevantné. V takomto prípade by nebolo možné jednoznačne stanoviť obsah
vzájomných práv a povinností, nakoľko dlžník by mohol automaticky a vo všetkých prípadoch namietať
túto skutočnosť, čím by nebolo možné zistiť, na aký účel bola zmluva pôvodne (a skutočne) uzatvorená.
Pred uzavretím zmluvy o úvere, ako aj pri samotnom uzavretí zmluvy žalovaná jednoznačne konala a

vystupovala ako podnikateľ, čo potvrdzujú aj žalobcom predložené písomné podania a podporné dôkazy
k nim priložené. Podaním doručeným súdu prvej inštancie 21. marca 2022 žalobca oznámil, že po
doplnení a zmene návrhu na začatie konania z 20. apríla 2016 bolo na zmenkovú sumu plnené vo výške
2.000 eur, a preto berie podanú žalobu späť v uvedenom rozsahu.

5. Z prvopisu zmenky súd prvej inštancie zistil, že žalovaná 9. marca 2015 v Nových Zámkoch vystavila
vlastnú zmenku s doložkou „bez protestu“ na rad žalobcu, na zmenkovú sumu 12.280,80 eura, splatnú
9. augusta 2015 v Bratislave, Československá obchodní banka, a.s., zahraničná pobočka SR, so sídlom
Námestie SNP č. 29, Bratislava. Na zmenke boli predtlačené údaje o mieste plnenia, o vystaviteľovi
zmenky, o zmenkovom ručiteľovi a o remitentovi. Údaj o dátume, mieste vystavenia, ako i splatnosti

a zmenkovej sume boli dopísané rukou. Na zmenke sa v ľavom hornom rohu nachádza číslo zmluvy
215010-23170, Na rube zmenky nie je indosament a ani žiaden iný údaj. Zmenka tak podľa názoru súdu
prvejinštancieobsahujevšetkynáležitostipredpísanévčl.I.§75ZZŠprevlastnúzmenku.Jejprvopisom
žalobca preukázal, že je riadny majiteľ a má právo postihom žiadať zmenkovú sumu, ak zmenka nebolazaplatená, šesťpercentné úroky od dňa splatnosti a odmenu vo výške jednej tretiny percenta zmenkovej
sumy (čl. I. § 48 ods. 1 ZZŠ).

6. Z listinných dôkazov považoval súd prvej inštancie za preukázané, že zaviazanosť žalovanej
zmenkou nevznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Kauzálnym vzťahom zmenky bola zmluva
o revolvingovom úvere č. 215010 - 23170, ktorú žalobca uzavrel so žalovanou ako dlžníkom, s
uvedením živnostenského registra Okresný úrad Nové Zámky, v ktorom bola žalovaná zapísaná
ako živnostníčka, tiež s uvedením jej identifikačného čísla a adresou sídla. Predmetom zmluvy bolo

poskytnutie úveru na výkon podnikateľskej činnosti dlžníka. V žiadosti o poskytnutie úveru zo 4. marca
2015 žalovaná uviedla účel čerpania úveru – investičný (A). Súd prvej inštancie konštatoval, že napriek
označeniu dlžníka v úverovej zmluve ako podnikateľa nie je vylúčené, že je zmluva spotrebiteľská.
Podľa bodu 1.1 zmluvy o revolvingovom úvere sa však veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi peňažné
prostriedky na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti a tie sa dlžník v bode 2.1 zaviazal splatiť
veriteľovi v splátkach podľa splátkového kalendára. Podpísaním zmluvy žalovaná podnikateľský účel

úveru schválila. Tiež podpísaním žiadosti o úver žalovaná potvrdila, že úver žiada na investičný účel.
Podpísaním zmluvy s takto pripraveným obsahom žalovaná vyslovila súhlas. Vzhľadom na uvedené súd
prvej inštancie námietky žalovanej ohľadom spotrebiteľského charakteru zmluvy a na to nadväzujúce
tvrdenia neakceptoval.

7. Súd prvej inštancie nepovažoval za sporné, že príčinným vzťahom zmenky je zmluva o revolvingovom
úvere. Zabezpečenie blankozmenkou bolo dojednané v bodoch 5.2. až 5.6. zmluvy, obsahom ktorých
je aj dohoda oprávňujúca na vyplnenie blankozmenky. Keďže zmenka bola vystavená na zabezpečenie
pohľadávokzúverovejzmluvyažalobcajeprvýmmajiteľomzmenky,mážalovanáakovystaviteľvlastnej
zmenky právo v zmysle čl. I. § 17 ZZŠ vznášať kauzálne námietky bez toho, aby preukázala, že žalobca

konal pri nadobúdaní zmenky vedome na jej škodu. Nakoľko súd prvej inštancie vyhodnotil, že námietka
spochybňujúca výšku úroku, t.j. odmeny za poskytnutie úveru, dojednanej medzi žalobcom a žalovanou
v zmluve o úvere, patrí k tzv. kauzálnym námietkam, v ďalšom sa vysporiadal so skutočnosťou, či sa
odmena (úrok) stala splatnou už ku dňu poskytnutia úveru a zaplatená bola započítaním vzájomných
pohľadávok, v dôsledku čoho žalobca vyplatil žalovanej len rozdiel, t.j. 2.500 eur. Súd prvej inštancie

v nadväznosti na to ustálil, že zmluvou o revolvingovom úvere sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanej
ako dlžníkovi na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti peňažné prostriedky vo výške 8.256 eur
a dlžník sa zaviazal úver splatiť v 48 mesačných splátkach po 172 eur podľa splátkového kalendára.
Súčasne sa dlžník v bode 4.1 zmluvy zaviazal zaplatiť žalobcovi zmluvnú odmenu 5.756 eur, ktorá
predstavuje úroky za poskytnutie úveru. Odmena mala byť splatná ku dňu poskytnutia úveru. Vzájomné

pohľadávky účastníkov sa v zmysle bodu 9.1. započítali ku dňu poskytnutia úveru, takže žalobca v
skutočnosti žalovanej vyplatil sumu 2.500 eur.

8. Súd prvej inštancie ustálil, že vzťah strán sporu je obchodnoprávny a zmluvu o revolvingovom
úvere uzavreli podľa § 497 a nasl. ObZ. Pre obchodnoprávne vzťahy platí princíp zmluvnej voľnosti.

Ustanovenia Obchodného zákonníka o záväzkových vzťahoch majú dispozitívnu povahu a účastníci
zmluvného vzťahu sa od nich môžu odchýliť, pokiaľ z § 263 ObZ nevyplýva opak. Vzhľadom na
ustanovenie§263ObZsamohliúčastnícizmluvyodchýliťodúpravyuvedenejv§503ObZadojednaťsi,
žesaúrokystávajúsplatnýmikudňuposkytnutiapeňažnýchprostriedkovabudúzaplatenézapočítaním.
Napriek tomu dospel súd prvej inštancie k záveru, že účelom tohto dojednania bolo obísť zákon.

V dôsledku započítania úroku ku dňu poskytnutia úveru žalobca reálne poskytol žalovanej peňažné
prostriedky len vo výške 2.500 eur. Dôvody takejto konštrukcie sú zjavné: ročný úrok 5.756 eur z úveru
8.256 eur predstavuje pri dobe splácania 48 mesiacov 17,43%, ale z úveru 2.500 eur už úrok 5.756
eur predstavuje 57,56%, teda viacnásobne prevyšuje obvyklé úroky požadované bankami za úvery.
Takýto úrok je nedovolený, zvykne sa označovať tiež ako úžernícky a sankcionovaný je neplatnosťou

jeho dojednania.

9. Súd prvej inštancie bol právneho názoru, že úver je odplatný právny úkon, pričom jeho ekonomickým
cieľom je poskytnutie peňažných prostriedkov spravidla za odplatu (úroky) na určitú dobu za účelom
ich ekonomického využitia podľa predstáv dlžníka alebo na dohodnutý účel. V tomto duchu postráda

akúkoľvek logiku úverovanie, podľa ktorého podstatnú časť úveru inkasuje veriteľ už v deň poskytnutia
úveru. Z fakticky poskytnutého úveru žalobca inkasuje už prvý deň viac ako polovicu sumy, ktorá je
uvedená ako predmet zmluvy v úvodných ustanoveniach zmluvy o úvere. V danom prípade suma,
ktorá predstavuje zmluvnú odmenu z celkovej sumy údajne poskytnutého úveru predstavuje 57,56%.Ak teda ide o zmluvnú odmenu, potom odmena, resp. odplata za úver v rozsahu 57,56% zjavne
vybočuje z rámca akéhokoľvek úverovania, ktoré by bolo akceptovateľné z hľadiska dobrých mravov
a niet dôvod na iné, ako úžerné označenie takýchto úrokov. Hmotnoprávny základ pre takýto záver

dáva ust. § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je neplatný právny úkon, ktorý svojim obsahom
alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Žalobca si bol
podľa názoru súdu prvej inštancie vedomý, že výška dojednaného úveru nezodpovedá jeho reálnej
hodnote, keďže sám v článku 12. úverovej zmluvy zaviedol pojem „nominálna výška úveru“, ktorá má
byť základom pre výpočet zmluvných pokút. Na jednej strane žalobca znížil svoje obchodné riziko tým,

že dlžníkovi reálne prenechal len časť prisľúbených peňažných prostriedkov, na druhej strane zaťažil
dlžníka záväzkami, ktoré sú neúmerné k reálnej výške poskytnutého úveru. Dojednanie určitej peňažnej
sumy, ktorú veriteľ poskytne dlžníkovi a výška úroku sú podstatné náležitosti úverovej zmluvy. Žalobca
zámerne pri ich dojednávaní využil princíp zmluvnej voľnosti, do zmluvy zakomponoval ustanovenia,
ktoré sú síce zákonom dovolené, ale v konečnom dôsledku tým sledoval, aby zákon dodržaný nebol.
Svojim obsahom a účelom tak zmluva o revolvingovom úvere obchádza zákon a je s poukazom na

ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Keďže zmenka zabezpečovala záväzky
žalovanej z neplatnej zmluvy, súd prvej inštancie žalobu v jej nespäťvzatej časti zamietol. Vo zvyšnej
časti konanie vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom s poukazom na ustanovenie § 145
ods. 2 CSP zastavil.

10. O nároku na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 CSP) súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255
ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 CSP. Žalobca vzal žalobu späť v časti zmenkovej sumy pozostávajúcej z
uplatňovaných zmluvných sankcií vo výške 4.128 eur a v časti zmenkovej sumy vo výške 2.644 eur, ktorú
žalovaná žalobcovi po splatnosti zmenky uhradila. Späťvzatie žaloby bolo teda čiastočne odôvodnené
neskorším správaním žalovanej, ktorá sa zachovala v zmysle žalobnej požiadavky a žalobcovi po

podaní žaloby uhradila sumu 2.644 eur, v tejto časti teda nesie zodpovednosť na zastavení konania
žalovaná. Zároveň zastavenie konania bolo čiastočne zavinené aj žalobcom, ktorý vzal žalobu späť bez
uvedenia dôvodu v časti zmenkovej sumy zodpovedajúcej zmluvným sankciám vo výške 4.128 eur, v
tejto časti teda nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca, v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou
je správanie strany sporu, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí žaloby. Vo zvyšnej časti mala

úspech žalovaná. V konečnom dôsledku súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná mala úspech v
rozsahu 78,47% (v časti v ktorej bola žaloba zamietnutá a v časti, v ktorej bolo konanie zastavené pre
zavinenie žalobcu) a neúspech vo výške 21,53% (v časti, v ktorej bolo konanie zastavené pre zavinenie
žalovanej). Čistý pomerný úspech žalovanej tak predstavuje 56,94%.

11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote čo do výroku II. a III. odvolanie žalobca, ktorý namietal
závery súdu prvej inštancie, že účelom dojednania započítania bolo obísť zákon. Skutočným dôvodom
započítania vzájomných pohľadávok bolo zabezpečenie efektívneho zaplatenia zmluvnej odmeny a
eliminovanie podnikateľského rizika spojeného s možným neplnením záväzkov z pozície dlžníka. Takýto
postup považoval za plne legitímny, zákonom dovolený a z podnikateľského hľadiska ho hodnotil

ako štandardný a účelný, pretože jeho zámerom je optimalizácia hospodárskeho výsledku. Zmluvne
dohodnutá výška úveru je relevantná vo vzťahu k zmluvnej odmene na účely výpočtu ročného úroku
a na túto skutočnosť nemá vplyv ani ustanovenie o započítaní pohľadávok podľa bodu 9.1 zmluvy a
následné vyplatenie sumy 2.500.- eur na účet žalovanej. Ročný úrok potom pri použití štandardného
vzorca na výpočet úrokovej sadzby, aplikovaný na pomery a údaje vyplývajúce z uzavretej zmluvy o

úvere predstavuje 34,81 %. Daný úrok 34,81 % p.a. nie je možné považovať za neprimeranú hodnotu
(dokonca ani v oblasti spotrebiteľských vzťahov, pričom v prejednávanej veci ide o obchodnoprávny
vzťah). V tejto súvislosti poukázal na to, že záväzok žalovanej splatiť úver bol dohodnutý až na dobu 48
mesiacov. Nesúhlasil preto s konštatovaním, že ročný úrok v danom prípade je nedovolený a úžernícky.
K samotnému úkonu započítania doplnil, že bez ohľadu na jeho existenciu to nemá vplyv na rozsah

zmluvne dohodnutých záväzkov žalovanej, pretože bola povinná platiť žalobcovi výšku úveru (8.256,00
eur) a úrok vo forme zmluvnej odmeny (5.756,00 eur). Po započítaní bola povinnosť platiť dlh znížená len
na výšku úveru (t.j. žalovaná už ďalej nebola povinná platiť úrok /zmluvnú odmenu/, ale len istinu úveru),
keďže zmluvná odmena bola započítaním zaplatená. V prípade neexistencie dohody o započítaní by
teda žalovaná bola povinná platiť úver spolu s úrokom vo forme zmluvnej odmeny. V každom prípade

je však základná povinnosť žalovanej platiť úver, t.j. 8.256,00 eur s úrokom, t.j. 5.756,00 eur podľa
podmienok dohodnutých v zmluve jednoznačná a nesporná. Preto považoval konštatovanie súdu prvej
inštancie v bode 24. odôvodnenia rozsudku, že výška dojedaného úveru nezodpovedá jeho reálnej
hodnote, za nesprávne skutkové zistenie a to napriek jednoznačne formulovaným ustanoveniam zmluvy,najmä o výške úveru (bod 1.1), zmluvnej odmene (bod 4) a započítaní (bod 9.1). K tvrdeniu súdu o
„nominálnej výške úveru“ uviedol, že podstatným je bod 1.1 zmluvy, kde je ako „úver“ definovaná suma
8.256,00 eur. Pojem „nominálna výška úveru“ je podporne použitý v článku 12 Zmluvy len ako technické

označenie v záujme nesporného výkladu, vzhľadom na predchádzajúce ustanovenie o započítaní (bod
9.1 zmluvy).

12. V súvislosti s formou a výškou zmluvne dohodnutého úroku za poskytnutie úveru žalovaný namietal,
že špecifickým znakom obchodnoprávnych záväzkových vzťahov je zmluvná voľnosť strán. Tento inštitút

bol prevzatý aj do ust. § 502 Obchodného zákonníka a umožňuje stranám zvoliť si, v akom rozsahu
umožnia dispozíciu so vzájomnými právami a povinnosťami vyplývajúcimi zo zmluvy. Zmluvné strany si
v prejednávanej veci dohodli úrok v podobe zmluvnej odmeny – t.j. fixnej sadzby za poskytnutie úveru,
čo bolo obsahom slobodne prejavenej vôle oboch zmluvných strán. Rovnako sa dohodli na tom, aká
bude výška dohodnutých úrokov a kedy nastáva ich splatnosť. V tomto smere poukázal na odôvodnenie
rozsudku (bod 19. a 21.), kde bolo konštatované, že vzťah strán sporu je obchodnoprávny a tiež, že

vzhľadom na ustanovenie § 263 Obchodného zákonníka sa mohli účastníci zmluvy odchýliť od úpravy
uvedenejv§503Obchodnéhozákonníkaadojednaťsi,žesaúrokystávajúsplatnýmikudňuposkytnutia
peňažných prostriedkov a budú zaplatené započítaním. Žalobca mal preto za to, že si podanou žalobou
uplatnil svoj nárok v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi ustanoveniami a zároveň vychádzal z platne
uzavretej zmluvy akceptovanej žalovanou bez výhrad.

13. Žalobca poukázal na úpravu zmluvy o úvere v Obchodnom zákonníku, ktorá je považovaná za
tzv. absolútny záväzok. Z tejto právnej úpravy vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dojednaná ako
bezúročná, pretože záväzok platiť úrok ako odplatu za dočasné prenechanie peňažných prostriedkov do
užívania je pojmovým znakom úverovej zmluvy a jej podstatnou časťou. Ak veriteľ a dlžník nedohodnú

výšku úrokov v zmluve, je dlžník povinný platiť úrok vo výške stanovenej Obchodným zákonníkom. Tá
nie je stanovená fixne, ale je závislá na tom, aké úroky obvykle požadujú banky v mieste dlžníka v
dobe uzavretia zmluvy za úvery nimi poskytované (porov. § 502 Obchodného zákonníka). Vo vzťahu
k § 502 Obchodného zákonníka súdna prax ďalej konštatovala, že prípadná dohoda o úroku vo výške
prevyšujúcej povolenú hodnotu nespôsobuje neplatnosť úverovej zmluvy ako celku, ale ani neplatnosť

dojednania o úrokoch, ale nastúpenie právneho dôsledku vyjadreného v uvedenom ustanovení. Úprava
zmluvy o úvere v Obchodnom zákonníku sa od úpravy zmluvy o pôžičke teda významne líši tým, že
ustanovenie § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka priznáva veriteľovi právo požadovať úroky aj vtedy,
ak nie je ich výška v úverovej zmluve dojednaná alebo ak výška úrokov prevyšuje najvyššiu prípustnú
hodnotu úrokov. Zakotvuje tiež (v poslednej vete) výslovne i riešenie situácie vzniknuté tým, že strany

dojednajú v úverovej zmluve úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona. Takáto
úprava pre vzťahy založené úverovou zmluvou uzavretou podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka
posilňuje princíp obsahovej oddeliteľnosti tej časti právneho úkony (zmluvy o úvere), ktorá sa týka
úrokov. Zákon výslovne uvádza, že v prípade úrokov vyšších než sú podľa zákona alebo na základe
zákona má dlžník povinnosť platiť úrok v najvyššie prípustnej výške. Právna úprava teda jednoznačne

vylučuje záver o neplatnosti dojednania o úrokoch. Uvedené súd prvej inštancie nerešpektoval, a preto
po právnej stránke dospel k nesprávnemu záveru o neplatnosti dojednania o úrokoch (v prejednávanej
veci predstavujúcej zmluvnú odmenu) a následne k nedôvodnému posúdeniu úverovej zmluvy vo
všetkých jej ustanoveniach ako neplatnej pre obchádzanie zákona. Takýto postup nemá oporu vo
vykonanom dokazovaní a ani v cit. zákonných ustanoveniach.

14. Žalobca v odvolaní taktiež nesúhlasil s odôvodnením súdu prvej inštancie (bod 26. odôvodnenia
rozsudku), kde dáva do súvislosti záver o neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere s nemožnosťou
poskytnutia ochrany takému výkonu práva, ktorý odporuje poctivému obchodnému styku v zmysle ust.
§ 265 Obchodného zákonníka. Bol názoru, že podľa § 265 Obchodného zákonníka zásady poctivého

obchodného styku možno aplikovať len na výkon práva a nie na právny úkon ako taký (v tomto prípade
dojednanie o zmluvnej odmene). Žalobca s poukazom na vyššie prezentované tvrdenia odmietal záver
súdu, že bol využitý princíp zmluvnej voľnosti a zmluva obsahovala ustanovenia, ktoré sú síce zákonom
dovolené, ale v konečnom dôsledku sa tým sledovalo, aby zákon dodržaný nebol. Záverom žalobca
navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súd prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil tak, že žalobe

vyhovie, alternatívne, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zrušil a vrátil
vec súdu prvej inštancie na nové konanie.15. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila, napriek skutočnosti, že jej výzva na vyjadrenie bola
doručená prostredníctvom jej právneho zástupcu dňa 20.06.2022.

16. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
medziach dôvodov a v rozsahu odvolania podľa § 379 CSP a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 CSP) a po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania žalobcu dospel
k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

17. Podľa čl. I § 17 ods. 1 ZZŠ účinného v čase vystavenia zmenky - kto je žalovaný zo zmenky, nemôže
robiťmajiteľovinámietky,ktorésazakladajúnajehovlastnýchvzťahochkvystaviteľovialebokpredošlým
majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka.

18. Podľa § 48 ods. 1 ZZŠ majiteľ môže postihom žiadať:

1. zmenkovú sumu, pokiaľ nebola zmenka prijatá alebo zaplatená, s úrokami, ak boli dojednané;
2. šesťpercentové úroky odo dňa sročnosti;
3. trovy protestu a podaných správ, ako aj ostatné trovy;
4. odmenu vo výške jednej tretiny percenta zmenkovej sumy alebo v menšej dohodnutej výške.

19. Podľa čl. I § 75 ods. 1 ZZŠ vlastná zmenka obsahuje:
1. označenie, že ide o zmenku, pojaté do vlastného textu listiny a vyjadrené v jazyku, v ktorom je táto
listina spísaná;
2. bezpodmienečný sľub zaplatiť určitú peňažnú sumu;
3. údaj sročnosti;

4. údaj miesta, kde sa má platiť;
5. meno toho, komu alebo na rad koho sa má platiť;
6. dátum a miesto vystavenia zmenky;
7. podpis vystaviteľa.

20. Podľa § 261 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení účinnom ku dňu uzatvorenia
zmluvy o revolvingovom úvere (ďalej len „Obchodný zákonník“) táto časť zákona upravuje záväzkové
vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú
ich podnikateľskej činnosti.

21. Podľa § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu
na povahu účastníkov záväzkové vzťahy: zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy
o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke
dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§
682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708)

a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

22. Podľa § 261 ods. 7 Obchodného zákonníka touto časťou zákona sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli
prizabezpečeníplneniazáväzkovvzáväzkovýchvzťahoch,ktorésaspravujútoutočasťouzákonapodľa
predchádzajúcich odsekov, ako aj záložné právo k nehnuteľnostiam pri zabezpečení práv spojených s

dlhopismi a záložné právo k cenným papierom v rozsahu ustanovenom osobitným zákonom.

23. Podľa § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka strany sa môžu odchýliť od ustanovení tejto časti zákona
alebo jej jednotlivé ustanovenia vylúčiť s výnimkou ustanovení § 261 a § 262 ods. 2, § 263 až 272, §
273 ods. 1, § 276 až 289, 301, 303, 304, § 306 ods. 2 a 3, § 308, § 311 ods. 1, § 312, 313, § 321 ods.

4, § 324, 340a, 340b, 341, 365, 369 až 369d, 370, 371, 376, 382, 384, 386 až 408, 408a, 444, 458,
459, 477, 478, § 479 ods. 2, § 480, 481, § 483 ods. 3, § 488, 493, 499, § 509 ods. 1, § 592, 597, §
655 ods. 1, § 655a, § 660 ods. 2 až 4, § 668 ods. 3, § 668a, 669, 669a, 672a, 675, 676 ods. 1 a 2, §
711, 720, 725, 729, 743 a 771c.

24. Podľa § 263 ods. 2 Obchodného zákonníka strany sa nemôžu odchýliť od základných ustanovení
uvedených pre jednotlivé zmluvné typy v tejto časti a od ustanovení, ktoré ustanovujú povinnú písomnú
formu právneho úkonu.25. Podľa § 265 Obchodného zákonníka výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

26. Podľa § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby,
ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy.

27. Podľa § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka v prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa
odseku 1, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení

osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu,
ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá.

28. Podľa § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý
zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú
strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí.

29. Podľa § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny
výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila.

30. Podľa § 497 Obchodného zákonníka sa zmluvou o úvere zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka

poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

31. Podľa § 499 Obchodného zákonníka za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie
peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.

32. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník
povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom
alebonazákladezákona.Akúrokyniesútaktourčené,jedlžníkpovinnýplatiťobvykléúrokypožadované
zaúvery,ktoréposkytujúbankyvmiestesídladlžníkavčaseuzavretiazmluvy.Akstranydojednajúúroky

vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie
prípustnej výške.

33. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

34. Podľa § 41 Občianskeho zákonníka, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu,
je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za
ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

35. Podľa § 389 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom,

c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy,
ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo
d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody
neexistovali.

36. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetom konania je zaplatenie vlastnej zmenky, ktorú
žalovaná vystavila na rad žalobcu dňa 09.03.2015. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že zmenka
bola vystavená na zabezpečenie pohľadávok z úverovej zmluvy a žalobca je prvým majiteľom zmenky,
preto má žalovaná ako vystaviteľ vlastnej zmenky právo v zmysle čl. I. § 17 ZZŠ vznášať kauzálne
námietky bez toho, aby preukázala, že žalobca konal pri nadobúdaní zmenky vedome na jeho škodu.

Námietka spochybňujúca výšku úroku, t.j. odmeny za poskytnutie úveru, dojednanej medzi žalobcom
a žalovanou v zmluve o úvere, patrí k tzv. kauzálnym námietkam. Zmluvou o revolvingovom úvere
sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanej ako dlžníkovi na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti
peňažné prostriedky vo výške 8.256,- eur a dlžník sa zaviazal úver splatiť v 48 mesačných splátkachpo 172,- eur podľa splátkového kalendára. Súčasne sa dlžník v bode 4.1 zmluvy zaviazal zaplatiť
žalobcovi zmluvnú odmenu 5.756,- eur, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru. Odmena mala byť
splatná ku dňu poskytnutia úveru. Vzájomné pohľadávky účastníkov sa v zmysle bodu 9.1. započítali

ku dňu poskytnutia úveru, takže žalobca v skutočnosti žalovanej vyplatil sumu 2.500,- eur. Súd prvej
inštancie posúdil vzťah strán sporu ako obchodnoprávny, keďže zmluvu o revolvingovom úvere zmluvné
strany uzavreli podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Konštatoval, že pre obchodnoprávne
vzťahy platí princíp zmluvnej voľnosti a ustanovenia Obchodného zákonníka o záväzkových vzťahoch
majú dispozitívnu povahu a účastníci zmluvného vzťahu sa od nich môžu odchýliť, pokiaľ z § 263

Obchodného zákonníka nevyplýva opak. Napriek tomu dospel súd prvej inštancie k záveru, že účelom
tohto dojednania bolo obísť zákon. Podľa súdu prvej inštancie v dôsledku započítania úroku ku dňu
poskytnutia úveru žalobca reálne poskytol žalovanej peňažné prostriedky len vo výške 2.500,- eur.
Dôvody takejto konštrukcie boli podľa názoru súdu prvej inštancie zjavné: ročný úrok 5.756,- eur z
úveru 8.256,- eur predstavuje pri dobe splácania 48 mesiacov 17,43%, ale z úveru 2.500,- eur už úrok
5.756,- eur predstavuje 57,56%, teda viacnásobne prevyšuje obvyklé úroky požadované bankami za

úvery. Takýto úrok súd prvej inštancie posúdil ako nedovolený, ktorý sa zvykne označovať tiež ako
úžernícky a sankcionovaný je neplatnosťou jeho dojednania. Podľa súdu prvej inštancie žalobca tým, že
zakomponoval do zmluvy o revolvingovom úvere ustanovenia, predovšetkým o nominálnej výške úveru,
ktoré sú síce zákonom dovolené, sledoval, aby zákon dodržaný nebol.

37. Žalobca v tejto súvislosti nesúhlasil s právnym názorom súdu prvej inštancie a považoval ho za
v rozpore s vykonaným dokazovaním. Podľa žalobcu je v bode 1.1 Zmluvy o revolvingovom úvere č.
215010-23170 jednoznačne definovaná výška poskytovaných peňažných prostriedkov (úveru) v sume
8.256,- eur, ktorá je potom relevantná aj vo vzťahu k zmluvnej odmene na účely výpočtu ročného úroku,
ktorý pri použití štandardného vzorca na výpočet úrokovej sadzby správne podľa žalobcu predstavuje

34,81% p. a., ktorý nie je nedovolený a úžernícky, na čo nemá vplyv dojednanie o započítaní pohľadávok
podľa bodu 9.1 zmluvy a následné vyplatenie sumy 2.500,- eur žalovanej. Žalobca preto považuje
skutkové zistenia súdu prvej inštancie, že výška dojednaného úveru nezodpovedá jeho reálnej hodnote,
za nesprávne, poukazuje na jednoznačne formulované ustanovenia zmluvy o výške úveru (bod 1.1),
zmluvnej odmene (bod 4.1) a započítaní (bod 9.1), v bode 1.1 zmluvy je ako „úver“ definovaná suma

8.256,- eur a pojem „nominálna výška úveru“ je podporne použitý v článku 12 zmluvy len ako technické
označenie v záujme nesporného výkladu vzhľadom na predchádzajúce ustanovenie o započítaní (bod
9.1 zmluvy).

38. Odvolací súd sa s námietkami žalobcu nestotožňuje a v súvislosti s uvedenými námietkami žalobcu

poukazuje na základné ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka, ktoré vymedzuje podstatné časti
úverovej zmluvy, ktoré sú z hľadiska vzniku zmluvy kogentné (§ 263 ods. 2 Obchodného zákonníka),
a to: a) určenie zmluvných strán, b) určenie sumy, do ktorej budú peňažné prostriedky poskytnuté,
c) záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka peňažné prostriedky, d) záväzok dlžníka vrátiť
poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky. Odvolací súd odvolaciu námietku žalobcu, že v bode 1.1

Zmluvy o revolvingovom úvere jednoznačne definovaná výška poskytovaných peňažných prostriedkov
(úveru) v sume 8.256,- eur považuje za nerelevantnú vo vzťahu ku skutkovým zisteniam súdu prvej
inštancie. Súd prvej inštancie totiž netvrdil, že by v bode 1.1 zmluvy bola dohodnutá iná výška
poskytovaných peňažných prostriedkov. Súd prvej inštancie sa len zameral na zistenie skutočne
poskytnutých peňažných prostriedkov žalovanej v nadväznosti na ostatné listinné dôkazy a ustanovenia

zmluvy o úvere. Z bodu 1.1 zmluvy totiž nevyplýva výška žalobcom skutočne poskytnutého úveru. Zo
žiadosti žalovanej o poskytnutie úveru vyplýva výška požadovaného úveru („čiastka k výplate“) 2.500,-
eur a jej obsahom je taktiež nedefinovaný údaj „nominálna výška úveru“ 8.256,- eur. Zo žalobcom
predloženého listinného dôkazu, a to Karty klienta vyplýva reálne poskytnutá suma úveru 2.500,- eur.
Odvolací súd v tomto smere poukazuje na skutkové zistenia súdu prvej inštancie, ktoré vyplývajú z

dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vo vzťahu k procesnej obrane žalovanej a z dôkazov
ktorých jednoznačne vyplýva, že žalobca v dôsledku započítania úroku (odmeny) ku dňu poskytnutiu
úveru, reálne poskytol žalovanej úver len vo výške 2.500,- eur.

39. Odvolací súd vo vzťahu ku skutočne poskytnutej výške úveru preto ako dôvodnú neposúdil ani

argumentáciu žalobcu, že pojem „nominálna výška úveru“ je len podporne použitý v článku 12 zmluvy
ako „technické označenie“ v záujme nesporného výkladu vzhľadom na predchádzajúce ustanovenie o
započítaní (bod 9.1 Zmluvy). Pojem „nominálna výška úveru“ zmluva nepoužíva v žiadnom dojednaní,
s výnimkou ustanovenia o spôsobe určenia výšky zmluvnej pokuty v článku 12, avšak bez uvedenia,čo tvorí obsah pojmu „nominálna výška úveru“. Odvolací súd poukazuje na § 35 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, z ktorého vyplýva, že ak je sporný obsah právneho úkonu, tento treba interpretovať podľa
zmyslu použitých slov s osobitným zreteľom na vôľu konajúceho za predpokladu, že táto vôľa nie

je v rozpore s jazykovým prejavom. Prihliada sa predovšetkým na to, čo konajúci chcel použitými
slovami vyjadriť. Ak vzniknú v tomto smere pochybnosti, potom zaťažujú toho účastníka, ktorý prvý
použil nejednoznačné slová. V obchodno-záväzkových vzťahoch ustanovenie § 266 ods. 4 Obchodného
zákonníka upravuje spôsob výkladu nejednoznačných výrazov tak, že prejav vôle, ktorý obsahuje výraz
pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní

tento výraz použila, teda neurčitosť pojmu „nominálna výška úveru“ 8.256,- eur je potrebné vykladať na
ťarchu žalobcu, ktorý všetku zmluvnú dokumentáciu, vrátane žiadosti o úver na predtlači vypracoval a
žalovanej predložil na podpis.

40. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie tak jednoznačne vyplýva (so skutkovými
závermi ktorými sa odvolací súd stotožňuje), že zmluvou o revolvingovom úvere sa žalobca formálne

zaviazal poskytnúť žalovanej peňažné prostriedky vo výške 8.256,- eur a za poskytnutie úveru sa
žalovaná zaviazala zaplatiť žalobcovi zmluvnú odmenu vo výške 5.756,- eur, ktorá predstavuje úroky
z poskytnutého úveru (bod 4.1 zmluvy), splatnú ku dňu poskytnutia úveru a vzájomné pohľadávky
zmluvných strán (úver 8.256,- eur a odmena 5.756,- eur) sa v zmysle bodu 9.1. započítali ku dňu
poskytnutia úveru, avšak zo zmluvy o revolvingovom úvere, Karty klienta a Žiadosti o poskytnutie úveru

je zrejmé, že splatnosť odmeny a započítanie nároku na odmenu mali byť nastavené tak, aby žalobca
reálne poskytol žalovanej iba sumu 2.500,- eur, ktorú úročil úrokmi dohodnutými pevnou sumou vo výške
5.756,- eur. Skutočným cieľom zmluvných dojednaní a vôľou strán bol (v dôsledku nastavenia splatnosti
odmeny a započítania pohľadávok) vznik záväzku žalovanej ako dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky
a zaplatiť úroky, t.j. že žalovaná mala splácať sumu, ktorá pozostáva zo sumy 2.500,- eur (ktorá je

poskytnutou výškou úveru) a sumy 5.756,- eur (ktorej výška zodpovedá odmene/zmluvným úrokom). Ak
teda žalobca namieta, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365
ods. 1 písm. f) CSP, odvolací súd túto odvolaciu námietku z vyššie vysvetlených dôvodov posúdil ako
nedôvodnú.

41. Odvolací súd však ako dôvodnú považoval odvolaciu námietku žalobcu, ktorou namietal, že súd
prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď celú úverovú zmluvu posúdil ako absolútne neplatnú
pre obchádzanie zákona. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie dospel
v napadnutom rozhodnutí k záveru o neplatnosti Zmluvy o revolvingovom úvere, nakoľko obsahom a
účelom obchádza zákon a je s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná a zmenka

potom zabezpečovala záväzky žalovanej z neplatnej zmluvy. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca
zámerne využil princíp zmluvnej voľnosti, do zmluvy zakomponoval ustanovenia, ktoré sú síce zákonom
dovolené, ale v konečnom dôsledku tým sledoval, aby zákon dodržaný nebol (o započítaní pohľadávky
žalobcu na zmluvnú odmenu vo výške 5.756,- eur proti pohľadávke žalovaného za poskytnutie úveru vo
výške 8.256,- eur ku dňu poskytnutia úveru podľa bodu 9.1 zmluvy). Z odôvodnenia rozhodnutia súdu

prvej inštancie teda nevyplýva, že dojednanie o započítaní a splatnosti odmeny za poskytnutie úveru
vyhodnotil ako neplatné pre rozpor so zákonom, naopak, s ohľadom na princíp zmluvnej voľnosti, tieto
posúdil ako zákonom dovolené, ktorých účelom ale má byť obchádzanie zákona vo vzťahu k výške
úrokov z úveru.

42. Z podstaty zmluvy o úvere vyplýva, že odplata sa viaže na dojednanie záväzku poskytnúť úver,
ale úrok sa viaže len na prostriedky, ktoré sú skutočne čerpané. Odvolací súd zdôrazňuje, že v
posudzovanej veci bol skutočne čerpaný úver len vo výške 2.500,- eur, v dôsledku čoho sa je možné
stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že ročný úrok 5.756,- eur z úveru 2.500,- eur predstavuje
57,56%, teda viacnásobne prevyšuje obvyklé úroky požadované bankami za úvery a takýto úrok je

potrebné hodnotiť ako neprimeraný a nedovolený, v rozpore s poctivým obchodným stykom podľa § 265
Obchodného zákonníka a dobrými mravmi, avšak záver súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti
celého kauzálneho vzťahu z tohto dôvodu je nesprávny.

43. Záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi úroky je v zmysle základného ustanovenia § 497 Obchodného

zákonníka podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere. Z uvedenej podstaty inštitútu úrokov z úveru a účelu
úverovej zmluvy vyplýva, že tieto sú neoddeliteľne spojené s istinou v tom zmysle, že ak dlžník užíva
istinu, platí úroky z tejto istiny. Medzi stranami nebolo sporné, že zmluvná odmena v posudzovanej
veci predstavuje úroky za poskytnutie úveru (bod. 4.1 zmluvy), nie odplatu za rezerváciu peňazí (ktorúupravuje kogentné ustanovenie § 499 Obchodného zákonníka). Právna úprava nezakotvuje maximálnu
výšku úrokov z úveru, táto je limitovaná iba zásadami poctivého obchodného styku a dobrých mravov.
Z ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že od doby poskytnutia peňažných

prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške
ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť
obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia
zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník
povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške. Prípadná neplatnosť dohody o výške úrokov z úveru

teda nespôsobuje neplatnosť zmluvy o úvere ako celku, ale nastupujú právne dôsledky predpokladané
v § 502 ods. 1 veta tretia Obchodného zákonníka, t.j. dlžník je povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej
výške. Právna úprava tak zvýrazňuje obsahovú oddeliteľnosť časti úverovej zmluvy týkajúcej sa výšky
úrokov z úveru od ostatného obsahu zmluvy.

44. Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že neplatnosť právneho úkonu môže byť úplná alebo

čiastočná. V prípade, ak sa dôvod neplatnosti týka len časti právneho úkonu, je neplatná len táto jeho
časť (§ 41 Občianskeho zákonníka). Podmienkou je iba to, že po oddelení neplatnej časti, musí zvyšok
právneho úkonu sám o sebe právne obstáť a zostať tak v platnosti. Ustanovenie § 41 Občianskeho
zákonníka o čiastočnej neplatnosti je aplikovateľné v prípade všetkých právnych úkonov, z hľadiska
posudzovania platnosti/neplatnosti zmluvy o úvere ako celku je teda rozhodujúce skúmať, či sa dôvod

neplatnosti právneho úkonu týka celého právneho úkonu, alebo len jeho časti a či táto časť je oddeliteľná
a spôsobilá na samostatnú existenciu.

45. Ako vyplýva z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, jedným zo základných princípov výkladu
zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k

neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie
zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia
zmluvy (sp. zn. I. ÚS 625/03). Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Taká prax,
keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy
pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi

právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy (I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07, IV. ÚS 340/2012). Primát
autonómie vôle zmluvných strán je primárnym dôvodom preferencie čiastočnej neplatnosti zmluvy. Ak
súd prvej inštancie pri posúdení dohodnutej výšky úrokov dospel k záveru o nedovolenosti zmluvného
dojednania z dôvodu rozporu s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi, odvolací súd má za
to, že ochrana oprávnených záujmov dotknutých subjektov ingerenciou súdu do súkromného vzťahu

je limitovaná účelom tejto ochrany, preto neplatnosťou môže byť dotknutá len časť právneho úkonu
(týkajúca sa nedovolenej výšky úroku z úveru) a ostatné časti je potrebné ponechať v platnosti. Pokiaľ
ide o neplatnosť právneho úkonu, súd túto skúma ex offo, a to aj v prípade neplatnosti čiastočnej.
Súd prvej inštancie sa však čiastočnou neplatnosťou kauzálneho vzťahu zabezpečeného zmenkou
vôbec nezaoberal a žalobu zamietol v celom rozsahu, postup a dôvody, prečo na čiastočnú neplatnosť

zmluvy neprihliadol v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil, v dôsledku čoho je pre nedostatok dôvodov
rozhodnutie nepreskúmateľné, neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, ktoré sú podstatné pre
rozhodnutie súdu, ako aj realizáciu procesných práv strán sporu. V nadväznosti na uvedené sa súd
prvej inštancie potom nezaoberal ani výškou nároku žalobcu vyplývajúceho zo zmenky, keď neozrejmil
v akej výške existoval dlh žalovanej ku dňu vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej s ohľadom na zníženie

dlžnej čiastky v dôsledku jednotlivých platieb žalovanej a súdom posúdenú výšku úrokov z omeškania
v zmysle dikcie ust. § 502 ods. 1 ObZ.

46. Odvolací súd preto podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,

v ktorom súd prvej inštancie vec opätovne prejedná. Úlohou súdu prvej inštancie bude vysporiadať sa
s čiastočnou neplatnosťou zmluvy o revolvingovom úvere, riadne ustáliť nárok žalobcu z kauzálneho
vzťahu zabezpečeného zmenkou v súvislosti s poskytnutím úveru vo výške 2.500,- eur so zohľadnením
plnenia žalovanej po splatnosti zmenky, (vyčísliť) a zistiť výšku oprávnenej odplaty za poskytnutie úveru,
nakoľko v prípade neplatnosti dohody zmluvných strán o výške zmluvných úrokov z úveru platí, že

odplatnosť úveru musí byť obvyklá (§ 502 ods. 1 veta tretia, § 499 ObZ), nie v rozpore s dobrými mravmi
(§ 39 Občianskeho zákonníka) a zohľadňujúca riziko poskytovania nebankových úverov klientom, ktorí
zvyčajne podmienky pre poskytnutie úveru s ohľadom na ich finančnú spoľahlivosť nespĺňajú. Súd prvejinštancie vo veci opätovne meritórne rozhodne, nové rozhodnutie riadne v súlade s ust. § 220 CSP
odôvodní a to za viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP.

47. O náhrade trov konania vrátane trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom
rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).

48. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č.
757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ
nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447
písm. d/, e/ CSP).