Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. november 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11CoPr/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8719203321
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: doc. JUDr. Peter Molitoris, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8719203321.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. a členov
senátu JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. a JUDr. Branislava Brezu v právnej veci žalobkýň: 1/ A. B. C., nar.
XX.X.XXXX, D. E. XXXX/X, XXX XX A., 2/ D. D. F., nar. XX.X.XXXX, G. XXXX/X, XXX XX A., oboch
zastúpených: Mgr. Peter Lindeman, advokát, Murgašova 86/1, 058 01 Poprad, IČO: 42239290, proti
žalovanej: E. H., D. E. XX, XXX XX A., IČO: XXXXXXXX, zastúpenej: Mgr. Marcel Kandrik, advokát,

Sládkovičova8,08001Prešov,IČO:50005871,oneplatnosťskončeniapracovnýchpomerov,oodvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 13Cpr/13/2023-322 zo dňa 12.11.2024, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobkyni v 1/ rade a žalobkyni v 2/ rade priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdPrešov(ďalejlen„súdprvejinštancie“alebo„súd“)napadnutýmrozsudkomrozhodol,cit.:

„I. U r č u j e , že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni v 1. rade A. B. C. zo strany žalovanej
podaním zo dňa 27.03.2019 podľa § 63 ods. 1 písmeno b) Zákonníka práce j e n e p l a t n á a
pracovný pomer žalobkyne v 1. rade u žalovanej t r v á .

II. U r č u j e , že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni v 2. rade D. D. F. zo strany žalovanej

podaním zo dňa 27.03.2019 podľa § 63 ods. 1 písmeno b) Zákonníka práce j e n e p l a t n á a
pracovný pomer žalobkyne v 2. rade u žalovanej t r v á .

III. Žalobkyňa v 1. rade m á n á r o k voči žalovanej na náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
o ktorých výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

IV. Žalobkyňa v 2. rade m á n á r o k voči žalovanej na náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
o ktorých výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.“

2. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyne sa podanou žalobou domáhali, aby súd vydal rozsudok
ktorým by určil, že výpovede z pracovného pomeru dané žalobkyni v 1/ rade a žalobkyni v 2/ rade

zo strany žalovanej podaniami zo dňa 27.3.2019 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka prace sú
neplatné a ich pracovný pomer u žalovanej trvá. Žalobu odôvodnili, okrem iného, opisom doručovania
a obsahu výpovedí z pracovného pomeru daných im od žalovanej, ktoré boli odôvodnené tým, že „vzmysle rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene zo dňa 18.3.2019 z dôvodu racionalizácie
práce s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce dochádza z účinnosťou od 1.4.2019 k zníženiu počtu
pedagogických zamestnancov“ a tým, že zamestnávateľ v súčasnosti nemá pre žalobkyne iné vhodné

miesto, ktoré by mohli vykonávať a to ani na kratší pracovný čas v mieste výkonu práce, ktoré bolo
dohodnuté v pracovnej zmluve, čím sa žalobkyne stali pre organizáciu nadbytočnými. Žalobkyne mali
za to, že dané výpovede nespĺňajú hmotnoprávne podmienky platnosti výpovedí v čase ich doručenia
podľa § 61 ods. 2, § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods. 2 písm. a), § 74 Zákonníka práce.

3. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) vo veci rozhodol rozsudkom č.k.
19Cpr/2/2019-225 zo dňa 13.7.2022 tak, že žalobu zamietol a žalovanej priznal voči žalobkyniam
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, ktoré mali byť vyčíslené samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku. Súd prvej inštancie mal za to, že oprava rozhodnutia zamestnávateľa o
organizačnej zmene vo výpovediach daných žalovanou žalobkyniam, nerobí tieto výpovede neplatnými
s tým, že sa jedná len o opravu pisárskej chyby, čo nepredstavuje zmenu výpovedného dôvodu.

Žalovaná vydala dňa 18.3.2019 aj Rozhodnutie zamestnávateľa č. 2/2019 o organizačnej zmene, na
základe ktorého znížila s účinnosťou od 1.4.2019 počet pedagogických zamestnancov o štyroch iných
zamestnancov z dôvodu zvýšenia efektívnosti práce, zmeny organizácie práce, zníženia počtu žiakov
a tým aj počtu tried a následne dňa 26.3.2019 vydala s účinnosťou od 1.7.2019 ďalšie Rozhodnutie
zamestnávateľa č. 3/2019 z tých istých dôvodov a týmto rozhodnutím znížila počet pedagogických

zamestnancov o ďalších štyroch zamestnancov, vrátane žalobkýň. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva,
že im nemožno prideliť prácu v zmysle pracovných zmlúv a naďalej ich zamestnávať v pracovnom
pomere a nemožno im ponúknuť inú, pre nich vhodnú prácu.

4. Po tom, čo proti tomuto rozsudku podali žalobkyne odvolanie, Krajský súd v Prešove uznesením

č.k. 18CoPr/1/2023-261 zo dňa 29.5.2023 uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že dôvod výpovede podľa § 63 ods. 1 Zákonníka práce je
nutné uviesť nielen tak, aby bolo zrejmé, ktorý z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 Zákonníka práce bol
uplatnený, ale súčasne takým spôsobom, aby bolo nepochybné, v čom (skutkovo) spočíva. Bez tejto
konkretizácie použitého výpovedného dôvodu zo skutkovej stránky nie je zabezpečené, že nevzniknú

pochybnosti o tom, z akého dôvodu bol so zamestnancom pracovný pomer skončený, a že výpovedný
dôvod nebude možné dodatočne meniť dopĺňaním skutkových údajov, ktoré výpoveď neobsahuje.
Z toho dôvodu skutkové okolnosti tak, ako boli vymedzené vo výpovedi doručenej žalobkyniam zo
dňa 27.3.2019 ich zamestnávateľa nemôžu byť konvalidované oznámením zamestnávateľa zo dňa
25.4.2019 o tom, že došlo k chybe v písaní a opravujú tým dátum vypracovania výpovede, dátum

organizačnej zmeny a dátum s účinnosťou, k akému výpovedná lehota začína plynúť. Odvolací
súd poukázal aj na ďalšie dôvody neplatného postupu žalovaného s tým, že v ustanovení § 74
Zákonníka práce sa vymedzuje povinnosť zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru výpoveďou
alebo okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa vopred prerokovať s
príslušným odborovým orgánom výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru. Odvolací súd

uzavrel, že listinný dôkaz, ktorý je obsahom súdneho spisu - zápisnica zo stretnutia vedenia školy,
školskej rady a zamestnaneckej rady nespĺňa kritériá, ktoré stanovuje zákon pre prejednanie skončenia
pracovného pomeru výpoveďou alebo iným spôsobom. Je potrebné, aby všetci členovia, v tomto prípade
zamestnaneckej rady, mali k dispozícii plné znenie doručených výpovedí, z ktorých by bolo zrejmé,
aké sú dôvody pre takýto postup zamestnávateľa. Pokiaľ zápisnica datovaná 26.3.2019, teda dňom

predchádzajúcim pred daním výpovede zo dňa 27.3.2019 logicky vyplýva, že aj zamestnanecká rada
prejednávala výpovede, ktoré doručil žalovaný žalobkyniam z neplatného dôvodu, keďže organizačná
zmena zo dňa 18.3.2019 sa netýkala žalobkýň v 1/ a 2/ rade. Napokon odvolací súd poukázal na
to, že ustanovenie § 63 ods. 2 Zákonníka práce upravuje tzv. ponukovú povinnosť zamestnávateľa
pri výpovedi danej z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) až c) Zákonníka práce, ktorej

splnenie je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede. Zamestnávateľovi dáva dve alternatívy. Ani
ponuková povinnosť s ohľadom na dôvodné námietky žalobkýň (prijatie nových zamestnancov) nebola
splnená žalovaným v súlade so zákonom. Odvolací súd uzavrel, že uviedol všetky zákonom stanovené
podmienky pre danie výpovede zo strany zamestnávateľa, a že z doteraz vykonaného dokazovania a z
vyššie citovaných ustanovení zákona, ale aj judikatúry Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR je

zrejmé, že výpovede doručené žalobkyniam v 1/ a 2/ rade sú neplatné z viacerých dôvodov, a že týmto
právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie viazaný podľa ust. § 391 ods. 2 CSP.5. Po rozhodnutí odvolacieho súdu a vrátení veci súdu prvej inštancie tento s poukazom na ust. § 24
zák. č. 160//2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení účinnom od 31.5.2023 (ďalej len „CSP“)
vyslovil svoju kauzálnu nepríslušnosť v tejto veci a spor postúpil Okresnému súdu Prešov.

6. Vec právne posúdil podľa § 61 ods. 2, § 63 ods. 2, § 74 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce
(ďalej len „ZP“) .

7. Súd prvej inštancie uviedol, že viazaný názorom odvolacieho súdu vychádzal z toho, že skutkové

okolnosti tak, ako boli vymedzené vo výpovedi doručenej žalobkyniam zo dňa 27.3.2019 ich
zamestnávateľa nemôžu byť konvalidované oznámením zamestnávateľa z 25.4.2019 o tom, že došlo
k chybe v písaní a opravujú tým dátum vypracovania výpovede, dátum organizačnej zmeny a dátum s
účinnosťou, k akému výpovedná lehota začína plynúť, ak v skutočnosti malo ísť o organizačnú zmenu
č. 3/2019 zo dňa 26.3.2019 účinnú od 1.7.2019. Výpovedný dôvod tak nebol skutkovo konkretizovaný
(vymedzený) tak, aby nebol zameniteľný, nie je možné akceptovať záver o tom, že došlo k oprave

chyby v písaní a z toho dôvodu považovať výpoveď za platnú. S poukazom na ust. § 74 ZP, ktoré
vymedzuje povinnosť zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru výpoveďou alebo okamžitým
skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa vopred prerokovať s príslušným odborovým
orgánom výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru, a vychádzal (tak ako uviedol odvolací
súd) z toho, že zamestnanecká rada prejednávala výpovede, ktoré doručil žalovaný žalobkyniam z

neplatného dôvodu, keďže organizačná zmena z 18.3.2019 sa netýkala žalobkýň v 1/ a 2/ rade. Podľa
odvolacieho súdu bolo pritom potrebné, aby všetci členovia, v tomto prípade zamestnaneckej rady, mali
k dispozícii plné znenie doručených výpovedí, z ktorých by bolo zrejmé, aké sú dôvody pre takýto postup
zamestnávateľa, a z toho vyplýva, že ani táto podmienka nebola splnená v súlade s právnym predpisom.
Zároveň mal za to, že ani ponuková povinnosť s ohľadom na dôvodné námietky žalobkýň (prijatie nových

zamestnancov)nebolasplnenážalovanýmvsúlades§63ods.2ZP.Konštatoval,ževýpovededoručené
žalobkyniam v 1/ a 2/ rade sú neplatné z viacerých dôvodov, a preto vyslovil ich neplatnosť, a vzhľadom
na to, že žalobkyne žalovanému oznámili, že trvajú na ďalšom zamestnávaní a žalovaný neuviedol
žiadne iné dôvody skončenia ich pracovných pomerov alebo skutočnosti, pre ktoré by súd ich návrhu
vyhovieť nemal, súčasne aj nimi požadované rozhodnutie o tom, že ich pracovný pomer trvá.

8. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP.

9. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná z dôvodov podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Namietala, že v bode 1. až 14. súd v podstate len odcitoval

časti rozsudku Okresného súdu Poprad a zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu. Vo vzťahu k
vytýkaným vadám výpovedí z pracovného pomeru a vo vzťahu k žalovanou tvrdenom nesprávnom
právnom posúdení predmetu sporu zo strany súdu prvej inštancie a aj v spojení s citovanými závermi
odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení, žalovaná uviedla, že Zákonník práce upravuje z pohľadu
formálnych náležitostí len žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie, pričom vyžaduje jej písomnú podobu

(nestanovuje však doložku neplatnosti). Podľa § 237 ods. 1 ZP sa za prerokovanie považuje výmena
názorov a dialóg medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom, formu prerokovania však
predmetné ustanovenie neupravuje. Keďže ZP formu prerokovania neupravuje, je prípustné využiť
akúkoľvek formu, ktorá nevzbudí pochybnosť o tom, že k prerokovaniu došlo. Ak forma prerokovania
nie je výslovne dohodnutá medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov, možno využiť tak

písomnú, ako aj osobnú formu prerokovania. Žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie by mala byť
konkrétna. Mal by v nej byť skutkovo dostatočne vymedzený dôvod skončenia, aby zástupcovia
zamestnancov mali možnosť kvalifikovane sa vyjadriť ku skončeniu pracovného pomeru na základe
dostatočných informácií. Zástupcovia zamestnancov by tak mali mať konkrétnu vedomosť o dôvodoch
skončenia pracovného pomeru, a nielen všeobecnú informáciu, s ktorým zamestnancom zamestnávateľ

zamýšľa skončiť pracovný pomer. V opačnom prípade, ak by zamestnávateľ informoval zástupcov
zamestnancov len veľmi všeobecne, takéto konanie by bolo len formálne, pričom poukázala na
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/160/2012, sp. zn. 1Cdo/72/2006, sp. zn. 1MCdo/2/2008,
sp.zn.5Cdo/255/2008,sp.zn.5Cdo/140/2010.Zozápisnicezpojednávaniazodňa1.4.2022vyplýva,že
predsedníčka zamestnaneckej rady pani F. na otázku, akým spôsobom zamestnanecká rad prerokovala

tie organizačné zmeny a výpovede zamestnancom uviedla, že zamestnanecká rada sa nestretla, ale
bolo to prerokované na pedagogickej porade, na ktorej boli prítomní všetci. Odvolateľka poukázala
aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1MCdo/2/2008, zo dňa 28.7.2008, ktorý je v plnej
miere aplikovateľný aj na prejednávanú vec. V ďalšom uviedla, že vo výpovedi z pracovného pomeruje potrebné nielen citáciou právneho predpisu, ale aj skutkovo konkretizovať výpovedný dôvod tak, aby
nebol zameniteľný, inak je výpoveď podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce neplatná. Dôvod výpovede
z pracovného pomeru je skutkovo vymedzený nezameniteľným spôsobom vtedy, ak sú vo výpovedi

okolnosti výpovedného dôvodu uvedené tak, že opísaný skutok je nezameniteľný s inými skutkami. Súd
právnou kvalifikáciou, ktorú účastník vo výpovedi uvedie, nie je viazaný. Dôvod výpovede podľa § 63
ods.1 Zákonníka práce je nutné uviesť nielen tak, aby bolo zrejmé, ktorý z dôvodov uvedených v §
63 ods. 1 Zákonníka práce bol uplatnený, ale súčasne takým spôsobom, aby bolo nepochybné, v čom
skutkovo spočíva. Bez tejto konkretizácie použitého výpovedného dôvodu zo skutkovej stránky nie je

zabezpečené, že nevzniknú pochybnosti o tom, z akého dôvodu bol so zamestnancom pracovný pomer
skončený, a že výpovedný dôvod nebude možné dodatočne meniť dopĺňaním skutkových údajov, ktoré
výpoveď neobsahuje. Skutočnosti, ktoré boli dôvodom výpovede, pritom nie je potrebné rozvádzať do
všetkých podrobností, lebo pre neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť prejavu vôle je výpoveď z pracovného
pomeru neplatná len vtedy, keď by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle ustáliť, prečo bola daná
zamestnancovi výpoveď. Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene podľa pracovného práva

a aktuálnej judikatúry súdov nie je právnym úkonom pracovného práva, ale faktickým úkonom, vo vzťahu
ku ktorému neplatia dôvody neplatnosti právnych úkonov, ako ich ustanovuje Občiansky zákonník v § 34
a nasl. a § 17 ZP. Tým, že rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene sa nepovažuje za právny
úkon, nedopadajú naň dôsledky eventuálnej neplatnosti právnych úkonov. Možno ho posudzovať len
z hľadiska toho, či k rozhodnutiu o organizačnej zmene skutočne došlo, a či je medzi rozhodnutím a

nadbytočnosťou zamestnanca príčinná súvislosť. Pri rozhodovaní o platnosti, či neplatnosti výpovede
súd neskúma jeho platnosť tak, ako je to v prípade právnych úkonov. Súd teda skúma základné otázky, a
to, či ide o rozhodnutie o nadbytočnosti spočívajúcej v zmene úloh, organizácie, technického vybavenia
alebo iných organizačných zmien, či sa stal zamestnanec v ich dôsledku nadbytočný, t. j. či je daná
príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnými zmenami. Len rozhodnutie

zamestnávateľa o organizačnej zmene súčasne s existenciou organizačnej zmeny, ako aj existenciou
príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím zamestnávateľa a nadbytočnosťou zamestnávateľa predstavuje
právne relevantný predpoklad pre platné skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa.
Zákonník práce vyžaduje písomnú formu rozhodnutia. Jej nedodržanie však nepostihuje neplatnosťou.
Pri uplatnení tohto výpovedného dôvodu platí však nielen povinnosť zamestnávateľa ponúknuť

zamestnancovi inú vhodnú prácu podľa ust. § 63 ods. 2 ZP, ale aj ochranná doba podľa ust. § 64 ZP.
V prípadnom súdnom spore súd skúma, či existovala organizačná zmena, a či sa v jej dôsledku stal
zamestnanec týmito zmenami nadbytočným a táto hmotnoprávna podmienka bola v konaní preukázaná.
Čo sa týka ponukovej povinnosti, uvedený záver potvrdzuje aj súdna prax (Rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR, sp. zn.: 3Cdo/261/2007). Ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať,

a to ani na kratší pracovný čas, v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce vtedy
ponukovú povinnosť splniť nemusí. Zamestnávateľ nie je povinný ani vytvárať nové pracovné miesto,
ktoré by mal následne ponúknuť zamestnancovi. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná
ako zamestnávateľ nemala v čase výpovede žiadne voľné pracovné miesto. V rozhodnom období pred
daním výpovedí neexistovalo žiadne voľné pracovné miesto. Žalovaná v rozhodnom období prepustila

desaťzamestnancov.Užztohtonazákladekritériíformálnejlogikymožnopodľažalovanejodvodiťzáver
o neexistencii akéhokoľvek voľného pracovného miesta v čase prijímaného rozhodnutia o organizačnej
zmene a následnej výpovede žalobkyniam. Žalovaná má za to, že vytýkané chyby v písaní sú len
chybami v písaní a z písomných výpovedí v spojení s rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej
zmene a výpovede svedkov možno jednoznačne dospieť k určitosti a nezameniteľnosti výkladu vôle

žalovanej, a teda nie je na mieste po právnej stránke vyhodnocovať výpovede ako neurčité, neplatné
a práve v súlade s už viackrát citovaným rozhodnutím najvyššej súdnej autority. Zmena dátumov
podľa presvedčenia žalovanej, nepredstavuje zmenu dôvodov výpovedí, ale výkladovými prostriedkami
využívanými v právnej teórii možno podľa žalovanej jednoznačne dospieť k záveru, že išlo len o
nápravu chýb v písaní, ktoré nemali za následok neplatnosť predmetných jednostranných adresovaných

právnych úkonov žalovanej vo vzťahu k žalobkyniam. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamieta.

10. Žalobkyne vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedli, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
považujú za správne a v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku dostatočne odôvodnené

a presvedčivé, spĺňajúce všetky náležitosti odôvodnenia v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP. Nesúhlasia
s dôvodmi odvolania, preto považujú odvolanie žalovanej v celom rozsahu za nedôvodné. Zákonník
práce vyžaduje pre platnosť výpovede konkrétne vymedzenie výpovedného dôvodu tak, aby nebol
zameniteľný. S nenaplnením tejto podmienky zároveň spája neplatnosť výpovede podľa § 61 ods.2 Zákonníka práce. Z vykonaného dokazovania bolo zistené, že žalovaná pochybila pri konkretizácii
výpovedného dôvodu, pričom tento nie je možné dodatočne konvalidovať oznámením zamestnávateľa,
že došlo k chybe v písaní, preto sú výpovede podané žalovanou neplatné. Zároveň bolo preukázané,

že výpovede sú neplatné aj z dôvodu, že žalovaná tieto výpovede neprerokovala so zamestnaneckou
radou, ktorá pôsobí u žalovanej, a zároveň nebola splnená ani ponuková povinnosť žalovanej pri
výpovedi danej z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) až c) Zákonníka práce, ktorej splnenie je
hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede. Vo vzťahu k neplatnosti výpovedí poukazujú jednak
na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie a na rozhodnutie odvolacieho súdu, s ktorým sa plne

stotožňujú. Navrhli, aby odvolací napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

11. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce podľa zásad upravených v ust. §
379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 CSP a contrario), pričom dospel k
záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

12. Odvolací súd podrobne preskúmal námietky, ktoré boli vo veci vznesené a v zásade sa stotožnil
s podstatnými skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie súd prvej inštancie
založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie o
žalobe žalobkýň, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2

CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň
poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil na
konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

13. Predmetom tohto konania je žaloba žalobkýň, ktorou sa domáhali určenia neplatnosti skončenia

pracovného pomeru výpoveďami zo dňa 27.3.2019. V danom prípade ide už o druhé rozhodnutie súdu
prvej inštancie, keď prvý rozsudok odvolací súd uznesením zo dňa 29.5.2023 č.k. 18CoPr/1/2023-261
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň v tomto rozhodnutí aj vyslovil svoj právny názor, ktorým
je súd prvej inštancie v zmysle ust. § 391 ods. 2 CSP viazaný. Na tomto právnom názore odvolací
súd zotrváva i v štádiu tohto konania. Súd prvej inštancie správne postupoval v naznačenom smere

odvolacím súdom a posudzoval výpoveď žalovanej z hľadiska jej určitosti pri vymedzení výpovedného
dôvodu a dospel k záveru, že vymedzenie výpovedného dôvodu ako určila žalovaná vo výpovediach
žalobkýň, je neúplné a neurčité, a preto spôsobuje neplatnosť výpovede. Odvolací súd sa s takýmto
právnymposúdenímsúduprvejinštancieplnestotožňujeaakonavecnesprávneďalejužlenpoukazuje.

14. Samotný fakt, že žalovaná sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje,
neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré na túto časť rozhodnutia kladie
zákonné ustanovenie § 220 CSP. Odvolací súd už vo svojom zrušujúcom rozhodnutí uviedol, že i pri
výpovedi odkazujúcej na § 63 ods. 1 písm. a) až c) Zákonníka práce musí byť dôvod výpovede skutkovo
vymedzený, a to tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a tiež na prvom mieste, aby

výpoveď bolo možné posúdiť ako právny platný úkon. Pri nedostatku určitosti výpovede spočívajúcej
v tom, že zamestnávateľ dôvod výpovede vo výpovedi buď vôbec skutkovo neuvedie, alebo ak dôvod
uvedie natoľko neúplne, že len s pomocou výkladu takto nedostatočne prejavenej vôle, bez nutnosti
doplnenia jej obsah pre jednoznačnosť objasniť nemožno, je takáto výpoveď neplatná.

15. Žalovaná namietala, že z výpovedí a z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že
k organizačnej zmene došlo na základe rozhodnutia riaditeľky školy zo dňa 26.3.2019. Toto tvrdenie zo
samotných výpovedí nevyplýva, pretože vo výpovediach táto nie je uvedená, naopak vo výpovediach
doručených žalobkyniam je uvedená organizačná zmena č. 2 zo dňa 18.3.2019. Nemožno vyvodiť ten
záver, ktorý zastáva žalovaná, že z výpovedí jednoznačne vyplýva, že išlo o rozhodnutie riaditeľky zo

dňa 26.3.2019. Keďže takéto skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu vo výpovediach prejavené
nebolo, výpovede nemožno považovať ako určité a platné.

16. Na to, aby bolo možné vyhodnotiť výpoveď prejednávanú v danej veci ako neplatnú, postačuje
nesplnenie hoci len jednej zákonnej podmienky pre platne danú výpoveď.

17. Žalovaná v odvolaní namietala aj záver súdu prvej inštancie o nesplnení povinnosti žalovanej
prerokovať výpovede so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74 Zákonníka práce. Vo vzťahu k
posúdeniu uvedenej námietky odvolací súd primárne poukazuje na to, že žalovaná v rámci konania predsúdom prvej inštancie ohľadne svojho tvrdenia, že malo dôjsť k riadnemu prerokovaniu výpovedí so
zástupcami zamestnancov, ani vzhľadom na právny záver odvolacieho súdu vyjadrený v zrušujúcom
uznesení, nijako nepreukázala, že by zástupcovia zamestnancov mali k dispozícii výpovede žalobkýň,

ktoré by bolo možné prerokovať.

18. V nadväznosti na uvedené sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nepreukázaní
skutočnosti, že zástupcovia zamestnancov boli oboznámení s dôvodmi výpovede, keď žalovaná
nepredložila samotné listiny, ktorými boli dané výpovede žalobkyniam, pričom v zápisnici zo dňa

26.03.2019 nie je vymedzený dôvod výpovede, ale len stručne uvedené, že k prepusteniu štyroch
zamestnancov, medzi ktorými sú aj žalobkyne, dochádza z organizačných dôvodov, ktoré však nie sú
nijak bližšie špecifikované.

19. Napokon, ďalším dôvodom neplatnosti výpovede je v prejednávanej veci aj nesplnenie ponukovej
povinnosti žalovanej, pričom súd prvej inštancie bol aj v tejto otázke viazaný názorom odvolacieho

súdu uvedeným v jeho kasačnom rozhodnutí. Z obsahu spisu vyplýva, že dňom 1.9.2019 boli
prijaté dve zamestnankyne na miesta pomocných vychovávateliek, avšak žalovaná nijakým spôsobom
nepreukázala,žebytietomiestaponúklažalobkyniam,ktorýmpracovnýpomerskončilkudňu30.6.2019,
rovnako ako zamestnankyniam, ktorým opätovne vznikol pracovný pomer od 1.9.2019 (č.l. 213). Ako
už odvolací súd uviedol vo svojom predchádzajúcom kasačnom uznesení, zamestnávateľ si nemôže

vyberať, komu voľné miesto ponúkne, ale má povinnosť ponúknuť ho všetkým do úvahy prichádzajúcim
zamestnancom.

20. Vzhľadom na vyššie uvedené, má odvolací súd za to, že v prejednávanej veci existujú tri dôvody na
vyhlásenie o neplatnosti výpovedí daných žalobkyniam, pričom pre neplatnosť postačuje aj len jeden

z nich. Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne v súlade s ust. § 387
CSP potvrdil.

21. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods.
1 CSP a úspešným žalobkyniam, ktoré mali v konaní plný úspech, priznal voči žalovanej náhradu trov

odvolacieho konania.

22. Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP a § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).