Uznesenie – Bezdôvodné obohatenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, August 25, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14CoPr/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1319201796
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Krajčová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1319201796.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia
senátu JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Natália Kolláriková, v spore žalobcu: 1. Š. Ž., K.: XX.XX.XXXX,
O.:W.V.P.XXX/X,XXXXXI.I.,2.X.O.,K.:XX.XX.XXXX,O.:P.Č..XXX,XXXXXP.,spoločnezastúpení
odborovou organizáciou: Odborový zväz KOVO so sídlom Miletičova č. 562/24, Bratislava, IČO: 30 804
078, proti žalovanému: C.S. CARGO Slovakia a.s. so sídlom Mliekarenská č. 10, Bratislava, IČO: 35

892 404, zastúpenému spoločnosťou: LEGAL ART, s. r. o. so sídlom Námestie SNP č. 19, Bratislava
- mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 289 302, o zaplatenie náhrady mzdy, o odvolaní žalobcov proti
rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B3-19Cpr/6/2019-507 zo dňa 24.10.2024, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B3-19Cpr/6/2019-507
zo dňa 24.10.2024 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č.k. B3-19Cpr/6/2019-507 zo dňa 24.10.2024, žalobu žalobcu
v 1. rade a žalobcu v 2. rade v celom rozsahu zamietol (výrok I.) a žalovanému priznal proti žalobcovi v
1. rade a žalobcovi v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2.Vodôvodnenírozhodnutiasúdprvejinštancieuviedol,žežaloboudoručenousúdudňa26.03.2019,sa
žalobca v 1. rade ako bývalý zamestnanec domáhal voči žalovanému ako bývalému zamestnávateľovi

zaplatenia náhrady mzdy určenej z jeho priemerného zárobku, počítanú za obdobie od 01.02.2017 do
22.06.2017 v sume 4.493,10 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 881,-
eur od 01.04.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.013,15 eur od 01.05.2017 do zaplatenia,
5 % ročne zo sumy 881,- eur od 01.06.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.013,15 eur od
01.07.2017 do zaplatenia a 5 % ročne zo sumy 704,80 eur od 01.08.2017 do zaplatenia, a náhrady
mzdy za nevyčerpanú dovolenku v sume 550,62 eur titulom prekážky v práci na strane zamestnávateľa

a nemožnosti zamestnanca vyčerpať si základnú výmeru dovolenky z dôvodu skončenia pracovného
pomeru. Svoj návrh odôvodnil tým, že od 1. októbra 2006 pracoval u žalovaného ako vodič kamiónovej
dopravy s miestom výkonu práce - stredisko O. a ich pracovný pomer sa skončil dohodou zo dňa 22.
júna 2017 z dôvodu zrušenia časti zamestnávateľa - strediska O. podľa ust. § 63 ods. 1 písm. a) bod 1
Zákonníka práce, ale podľa Inšpektorátom práce Trenčín zistených informácií v Distribučnom centre I.
O., žalovaný už dňa 10. decembra 2016 ukončil spoluprácu so spoločnosťou I.. Informáciu o ukončení

spolupráce s uvedenou spoločnosťou dňa 10. decembra 2016 potvrdil inšpektorátu práce aj samotný
žalovaný v e-maile zo dňa 12. apríla 2017. Žalovaný v decembri 2016 odovzdal prenajatú kanceláriu v
Distribučnom centre I. O. spoločnosti A. J., s.r.o. Následne boli zablokované všetky U. čipy potrebné pre
vstup zamestnancov žalovaného do Distribučného centra I. O., okrem čipov, ktoré mala administratíva a
na základe uvedeného mal inšpektorát práce za to, že žalovaný znemožnil vodičom kamiónovej dopravy
od mesiaca január 2017 vstup na miesto výkonu práce (prevádzku O.) podľa pracovnej zmluvy, v mieste

výkonu práce im nevytvoril podmienky na plnenie pracovných úloh a zároveň žalovaný nepreukázal,
že by sa s kontrolovanými zamestnancami - vodičmi kamiónovej dopravy s miestom výkonu práceO. písomne dohodol na zmene tohto miesta výkonu práce. Teda napriek oficiálnemu zrušeniu časti
spoločnosti žalovaného - strediska O. až dňa 30. júna 2017, výkonom inšpekcie práce sa preukázalo,
že už od decembra 2016 mu bol znemožnený vstup do miesta výkonu práce v prevádzke O., čím

nastala prekážka v práci na strane zamestnávateľa, avšak žalovaný nepristúpil k uzavretiu písomnej
dohody o zmene miesta výkonu práce, nepristúpil ani ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou
podľa § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce alebo dohodou z uvedeného dôvodu a namiesto toho bez
splnenia zákonných podmienok mu vykazoval od februára 2017 až do skončenia pracovného pomeru
neospravedlnené absencie v práci. Žalovaný mu od februára 2017 do júna 2017 neprideľoval prácu v

zmysle pracovnej zmluvy, nezákonne mu vykazoval za uvedené obdobie neospravedlnené absencie a
to všetko s cieľom vyhnúť sa zákonnej povinnosti poskytnúť mu náhradu mzdy z titulu prekážky v práci
na strane zamestnávateľa podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Zároveň si uplatnil tiež nárok na
náhradu mzdy za nevyčerpanú pomernú časť dovolenku z právneho dôvodu podľa ust. § 111 ods. 1 a
§ 116 ods. 3 Zákonníka práce s tým, že z údajov na výplatných páskach za mesiace január až jún 2017
vyplýva, že mu patrí za nevyčerpanú pomernú časť dovolenky v rozsahu 12,5 dňa za kalendárny rok

2017 náhrada mzdy v sume 550,62 eur.

3. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 11.10.2019, sa žalobca v 2.
rade ako bývalý zamestnanec domáhal voči žalovanému ako bývalému zamestnávateľovi zaplatenia
náhrady mzdy určenej z jeho priemerného zárobku, počítanú za obdobie od 01.01.2017 do 22.06.2017

v sume 5.577,45 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 871,48,- eur od
01.03.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 871,48,- eur od 01.04.2017 do zaplatenia, 5 % ročne
zo sumy 1.002,20 eur od 01.05.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 871,48 eur od 01.06.2017
do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.002,20 eur od 01.07.2017 do zaplatenia a 5 % ročne zo sumy
958,62 eur od 01.08.2017 do zaplatenia, a náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku v sume 544,67

eur titulom prekážky v práci na strane zamestnávateľa a nemožnosti zamestnanca vyčerpať si základnú
výmeru dovolenky z dôvodu skončenia pracovného pomeru. Svoj návrh odôvodnil obdobne ako žalobca
v 1. rade a to tým, že od 01. septembra 2006 pracoval u žalovaného ako vodič kamiónovej dopravy
s miestom výkonu práce - stredisko O. a ich pracovný pomer sa skončil dohodou zo dňa 22. júna
2017 z dôvodu zrušenia časti zamestnávateľa - strediska O. podľa ust. § 63 ods. 1 písm. a) bod 1

Zákonníka práce, ale podľa Inšpektorátom práce Trenčín zistených informácií v Distribučnom centre I.
O., žalovaný už dňa 10. decembra 2016 ukončil spoluprácu so spoločnosťou I.. Informáciu o ukončení
spolupráce s uvedenou spoločnosťou dňa 10. decembra 2016 potvrdil inšpektorátu práce aj samotný
žalovaný v e-maile zo dňa 12. apríla 2017. Žalovaný v decembri 2016 odovzdal prenajatú kanceláriu v
Distribučnom centre I. O. spoločnosti A. s.r.o. Následne boli zablokované všetky U. čipy potrebné pre

vstup zamestnancov žalovaného do Distribučného centra I. O., okrem čipov, ktoré mala administratíva a
na základe uvedeného mal inšpektorát práce za to, že žalovaný znemožnil vodičom kamiónovej dopravy
od mesiaca január 2017 vstup na miesto výkonu práce (prevádzku O.) podľa pracovnej zmluvy, v mieste
výkonu práce im nevytvoril podmienky na plnenie pracovných úloh a zároveň žalovaný nepreukázal,
že by sa s kontrolovanými zamestnancami - vodičmi kamiónovej dopravy s miestom výkonu práce O.

písomne dohodol na zmene tohto miesta výkonu práce. Napriek oficiálnemu zrušeniu časti spoločnosti
žalovaného - strediska O. až dňa 30. júna 2017, výkonom inšpekcie práce sa preukázalo, že už od
decembra2016mubolznemožnenývstupdomiestavýkonuprácevprevádzkeO.,čímnastalaprekážka
v práci na strane zamestnávateľa, avšak žalovaný nepristúpil k uzavretiu písomnej dohody o zmene
miesta výkonu práce, nepristúpil ani ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1

písm. a) Zákonníka práce alebo dohodou z uvedeného dôvodu a namiesto toho bez splnenia zákonných
podmienok mu vykazoval od januára 2017 až do skončenia pracovného pomeru neospravedlnené
absencie v práci. Žalovaný mu od januára 2017 do júna 2017 neprideľoval v zmysle pracovnej zmluvy,
nezákonne mu vykazoval za uvedené obdobie neospravedlnené absencie a to všetko s cieľom vyhnúť
sa zákonnej povinnosti poskytnúť mu náhradu mzdy z titulu prekážky v práci na strane zamestnávateľa

podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Zároveň si uplatnil tiež nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú
pomernú časť dovolenku z právneho dôvodu podľa ust. § 111 ods. 1 a § 116 ods. 3 Zákonníka práce
s tým, že z údajov na výplatných páskach za mesiace január až jún 2017 vyplýva, že mu patrí za
nevyčerpanú pomernú časť dovolenky v rozsahu 12,5 dňa za kalendárny rok 2017 náhrada mzdy v
sume 544,67 eur.

4. Žalovaný v rámci prostriedkov procesnej obrany uviedol, že žalobcovia pri skončení pracovného
pomeru z dôvodu zrušenia časti zamestnávateľa - strediska O., ktoré bolo zrušené na základe
rozhodnutia zamestnávateľa s účinnosťou ku dňu 30.06.2017, neuvádzali žiadne svoje nárokyvyplývajúce z pracovného pomeru alebo s ním súvisiace a ani nevyzvali zamestnávateľa na vyplatenie v
tomto konaní uplatneného nároku, nakoľko boli uzrozumení s tým, že sa jednalo o zavinené zmeškanie
práce z dôvodov výlučne na strane žalobcov dodávajúc, že žalobcovia nijakým relevantným spôsobom

nepreukázali, že v kontrolovanom období do práce nastúpili, pričom takúto skutočnosť Inšpektorát
práce ani nepreveroval. Žalovaný objasnil dôvod zrušenia strediska O. tak, že hoci dňa 10.12.2016
došlo k ukončeniu zmluvy so zákazníkom I., disponoval dostatkom iných zákazníkov, prostredníctvom
ktorýchchcelzabezpečovaťčinnosťstrediskaaprideľovalzamestnancomprácupodľapracovnejzmluvy
pre iných zákazníkov, ale väčšina zamestnancov strediska, vrátane žalobcov, odmietla nastúpiť na

výkon práce aj napriek opakovaným telefonickým a písomným výzvam, pričom nenastúpením do práce
väčšiny zamestnancov daného strediska došlo k absolútnemu znefunkčneniu strediska, ktoré prestalo
mať pre žalovaného význam a následne bolo zrušené. Vzhľadom na uvedené skonštatoval, že keď
žalobcovia ani napriek opakovaným písomným a telefonickým výzvam sa na pracovisko nedostavili,
nevznikol im nárok na zaplatenie mzdy (ani náhrady mzdy), nakoľko neospravedlnené zmeškanie
pracovnej zmeny alebo jej časti sa za výkon práce nepovažuje. Tvrdenie žalobcov, že deaktiváciou

čipov zamestnávateľ znemožnil zamestnancovi vstup na pracovisko, označil za nepravdivé a nemajúce
oporu v pracovnej zmluve, Zákonníku práce ani v inom predpise, nakoľko vodič je považovaný za
mobilného zamestnanca, nemá konkrétnu kanceláriu alebo iné miesto, kde by sa počas pracovnej
doby mal nachádzať, preto žalobcovia mohli kdekoľvek v O.e (a po dohode aj na inom mieste)
vykonať nakládku a/alebo vykládku a vykonávať svoju prácu podľa pracovnej zmluvy aj naďalej, pričom

žalovaný aj po ukončení spolupráce so spoločnosťou I. disponoval dostatkom pracovných príležitostí vo
vnútroštátnej aj medzinárodnej nákladnej cestnej doprave. Záverom dodal, že podľa informácií, ktorými
disponuje, žalobcovia nenastúpili do práce práve z dôvodu existencie iného pracovného pomeru u iného
zamestnávateľa (v prípade žalobcu v 1. rade v spoločnosti O. V. D. (O.) s.r.o. a následne spoločnosti V.
W. I., s.r.o. a v prípade žalobcu v 2. rade v spoločnosti D., s.r.o. so sídlom B. č. XXX/XX, H.), ktorých

predmet činnosti je konkurenčný a z tohto iného pracovného pomeru žalobcovia riadne poberali mzdu,
čím konali nielen v rozpore s čl. IX ods. 1 pracovnej zmluvy, ale aj v rozpore s ust. § 83 ods. 1 Zákonníka
práce, preto aj žalovaný listom zo dňa 07.02.2017 upozornil žalobcu v 2. rade na závažné porušenie
pracovnej disciplíny a možnosť skončenia pracovného pomeru v súvislosti s touto skutočnosťou, ale
žalobca v 2. rade pracovný pomer v spoločnosti D. neukončil. Preto považoval nárok žalobcov na

náhradu mzdy nielen za nezákonný - nedôvodný, ale aj za zneužívanie práva zamestnanca a konanie
v rozpore s dobrými mravmi. Prekážky v práci existovali nie na strane zamestnávateľa, ale na strane
zamestnancov - žalobcov, ktorým existencia iného pracovného pomeru neumožňovala vykonávať prácu
prežalovaného.Kskončeniupracovnéhopomerusožalobcamiinýmspôsobomakodohodounepristúpil
okrem svojej dobromyseľnosti aj z opatrnosti, nakoľko na pracovisku žalovaného pôsobila v tom čase

nefunkčná odborová organizácia, ktorá so žalovaným nekooperovala, ba naopak predseda odborovej
organizácie vykonával tiež prácu pre iného zamestnávateľa od decembra 2016, a teda dopúšťal sa
rovnakého porušenia pracovnej disciplíny ako žalobcovia. Na základe uvedených skutočností žalovaný
navrhol žalobu zamietnuť.

5. V replike obaja žalobcovia, považujúc za účelové, vykonštruované a absurdné tvrdenia žalovaného,
že žalobcovia svoju neprítomnosť v práci žiadnym spôsobom neospravedlnili, hoci mohli ako vodiči
vykonávať prácu pre iných zákazníkov, t.j. pracovať na iných projektoch a že práca vodiča je mobilným
zamestnaním, nakoľko zákon explicitne stanovuje miesto výkonu práce ako podstatnú obsahovú
náležitosťpracovnejzmluvyadohodnutémiestovýkonuprácemápodstatnývplyvnajmäzhľadiskašírky

dispozičnej právomoci zamestnávateľa, pretože nie je možné jednostranné preloženie zamestnanca
na iné miesto výkonu práce, pričom žalobcovia mali v pracovnej zmluve stanovené miesto výkonu
práce stredisko O., v ktorom spravidla vždy začínali svoju pracovnú zmenu, keďže si tu vždy prevzali
dané vozidlo a robili nakládku (vykládku) tovaru, avšak nedokázali si plniť z pracovného pomeru
vyplývajúce povinnosti, keďže do miesta výkonu práce (na konkrétnu organizačnú jednotku - stredisko

O.) žalovaný im znemožnil vstup tým, že im zablokoval čipy potrebné pre vstup na stredisko. Poukazovali
na konštatovanie v Protokole Inšpektorátu práce Trenčín, že stredisko O. bolo fakticky zrušené už
v decembri 2016, resp. januári 2017, a žalovaný až listami zo dňa 15.03.2017 vyzval žalobcu v 1.
rade a listami zo dňa 02.02.2017, 09.02.2017 a 15.03.2017 vyzval žalobcu v 2. rade na nástup do
zamestnania a to paradoxne na nefunkčné miesto výkonu práce - stredisko O., hoci žalobcovia spolu

s inými zamestnancami apelovali na uzavretie dohody o zmene miesta výkonu práce, ale k tomu kroku
zo strany zamestnávateľa neprišlo. Žalovaný znemožnil žalobcom vstup do strediska O., v tomto mieste
výkonu práce im nevytvoril žalobcom podmienky na plnenie pracovných úloh, neprideľoval im prácu v
zmysle pracovnej zmluvy, čím vznikla prekážka v práci na strane zamestnávateľa. Príslušný inšpektorátpráce je oprávnený v rámci kontroly posúdiť, či kontrolovaný subjekt dodržiava pracovnoprávne predpisy
ainésnimisúvisiaceprávnepredpisyazaporušeniepredpisovjeoprávnenývyvodzovaťzodpovednosť,
a preto protokol Inšpektorátu práce je plnohodnotným dôkazom, z ktorého môže súd pri rozhodovaní v

predmetnej veci vychádzať. Pokiaľ ide o pracovný pomer žalobcu v 1. rade so spoločnosťou O. V. D.
(O.) s.r.o. a následne spoločnosti V. W. I., s.r.o. a žalobcu v 2. rade so spoločnosťou D., s.r.o., mali za to,
že svojím konaním sa žiadneho porušenia práva nedopustili, nakoľko žiadny právny predpis nezakazuje
zamestnancovi uzavrieť viac pracovných pomerov s rôznymi zamestnávateľmi. Označili za nepravdivé
tvrdenie, že do práce nenastúpili práve z dôvodu iného pracovného pomeru, keďže žalovaný jednak

neprideľoval zamestnancom prácu a tiež stredisko O. bolo fakticky nefunkčné a zrušené. Považovali
za neplatné ustanovenie článku IX. ods. 1 pracovnej zmluvy z dôvodu, že ustanovenie § 83 ZP, ktorý
upravuje výkon konkurenčnej činnosti je kogentným ustanovením ZP a čl. IX. ods. 1 pracovnej zmluvy je
obmedzujúcim ustanovením, ktorým sa žalobca vopred vzdáva svojich práv, preto je v zmysle § 17 ods.
1 ZP neplatným ustanovením. Na základe uvedených skutočností žalobca mal za to, že práve žalovaný
konal v období január až jún 2017 účelovo v snahe vyhnúť sa finančnej zodpovednosti.

6. Žalovaný sa k replikám žalobcov už nevyjadril.

7. Uznesením zo dňa 05.05.2021, č.k. 19Cpr/16/2019-177 bolo konanie žalobcu v 1. rade vedené
v tomto čase pod sp. zn. 19Cpr/6/2019 a konanie žalobcu v 2. rade vedené v tomto čase pod sp.

zn. 19Cpr/16/2019 spojené na spoločné konanie a boli spoločne vedené pod sp zn. 19Cpr/6/2019 (v
súčasnosti na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B3-19Cpr/6/2019).

8. Súd prvej inštancie na základe ním zisteného skutkového stavu vec právne posúdil podľa čl. 2, §
43 ods. 1 písm. b), § 47 ods. 1, § 54, § 76 ods. 2 písm. d), § 77, § 83 ods. 1 veta prvá, § 105, § 111

ods. 1, § 116 ods. 3, § 142 ods. 1 až 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom od
18.06.2016 do 29.12.2017 (ďalej len „Zákonník práce“), pričom dospel k záveru, že žaloba žalobcu v 1.
rade a žalobcu v 2. rade nie je dôvodná.

9. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia odôvodnili svoj nárok na náhradu mzdy na Inšpektorátom

práce Trenčín konštatovanej prekážke v práci na strane zamestnávateľa (žalovaného), ktorá mala
spočívať v tom, že bezprostredne po ukončení zmluvného vzťahu so spoločnosťou I. a odovzdaní
prenajatých priestorov v Distribučnom centre I. O. inej spoločnosti (A. J., s.r.o.) žalovaný po dátume
10.12.2016 mal zablokovať svojim zamestnancom - vodičom kamiónovej dopravy (vrátane žalobcov)
čipy potrebné pre vstup zamestnancov do Distribučného centra O. a od decembra 2016 im tak znemožnil

vstup na v pracovnej zmluve dohodnuté miesto výkonu práce (stredisko O.) a teda nevytvoril pracovné
podmienky na plnenie pracovných úloh v mieste výkonu práce, pričom postupom podľa § 54 Zákonníka
práce sa písomne nedohodol so žalobcami na zmene miesta výkonu práce, preto z dôvodu prekážky v
práci na strane žalovaného požadovali žalobcovia podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce náhradu mzdy
v sume svojho priemerného zárobku za obdobie od 01.01.2017 (u žalobcu v 2. rade od 01.02.2017) do

30.06.2017, ku ktorému dňu pracovný pomer strán skončil dohodou.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovia žiadnym spôsobom nepreukázali, ba ani neosvedčili,
že zablokované U. čipy predstavovali faktickú prekážku vstupu zamestnancov (kamionistov) do
Distribučného strediska I. O. a neslúžili iba na identifikáciu osoby, ktorá do daného objektu vstupuje,
pričom mechanizmus fungovania čipov a účel ich použitia pri vstupe do Distribučného strediska I.

nepreveroval ani inšpektorát práce. Z vykonaného dokazovania pritom vyplynulo, že tieto čipy slúžili iba
na evidenciu pohybu osôb v stredisku O..
Vzhľadom na druh žalobcom vykonávanej práce - vodič kamiónovej dopravy - je nutné uviesť, že
vodiči kamiónovej dopravy sú mobilnými zamestnancami, ktorí nevykonávajú svoju prácu spočívajúcu
v nakládke, rozvoze a vykládke tovaru na jednom konkrétnom mieste, resp. z jednej kancelárie alebo

priestoru, a preto ak žalobcovia mali v zmysle podstatných náležitostí pracovnej zmluvy dojednané ako
miesto výkonu práce: stredisko O., nejednalo sa o miesto, v ktorom budú žalobcovia plniť svoje pracovné
povinnosti počas celej dĺžky svojho pracovného času, ale išlo fakticky o miesto, kde spravidla (avšak
nie výhradne) uskutočňovali nakládku/vykládku tovaru, t.j. začínali svoju pracovnú zmenu tak, ako to
vyplynulo aj z výsluchu žalobcov a svedeckých výpovedí. Súd prvej inštancie považoval za preukázané,

že žalobcovia počas trvania pracovného pomeru so žalovaným a plnenia svojich pracovných povinností
(pred žalovaným obdobím) vykonávali nakládky/vykládky tovaru aj na inom ako v pracovnej zmluve
dohodnutom mieste výkonu práce, nakoľko aj samotní žalobcovia priznali, že nakládky tovaru vykonávali
aj na inom mieste, preto neobstojí procesný útok, že znemožnením vstupu do Distribučného strediskaI. O. a nevytvorením v mieste výkonu práce vhodných pracovných podmienok na plnenie pracovných
úloh, vznikla žalovanému prekážka, pre ktorú by nemohol žalobcom prideľovať prácu. Uvedený záver
podporuje aj skutočnosť, že žalovaný dňa 19.12.2016, t.j. už po ukončení zmluvného vzťahu so

spoločnosťou I., písomne spolu s upozornením na závažné porušenie pracovnej disciplíny vyzval
žalobcov na okamžité nastúpenie do práce a teda evidentne žalovaný bol naďalej schopný a pripravený
prideľovať žalobcom prácu podľa pracovnej zmluvy. V tejto súvislosti, s ohľadom na charakter práce
vodiča kamiónovej dopravy ako mobilného zamestnanca, nie je možné súhlasiť s formalistickým a
účelovým použitím ustanovenia § 54 Zákonníka práce, nakoľko vo vzťahu k miestu výkonu práce

kamionistu zamestnávateľ nie je objektívne schopný určiť jedno konkrétne miesto, ktoré by sa mohlo
považovať za skutočné miesto výkonu práce, keďže počas svojej pracovnej zmeny sa vodič kamiónovej
dopravy nachádza na rôznych miestach a realizuje rôzne trasy za účelom prepravy tovaru.
Vzhľadom na takto zistené skutočnosti súd prvej inštancie skonštatoval, že žalovaný nebol povinný
písomne dohodnúť so žalobcami zmenu miesta výkonu práce po tom, ako od 10.12.2016 ukončil
zmluvnú spoluprácu so spoločnosťou I.. Navyše žalobcovia nepreukázali, že počas žalovaného obdobia

(od 01.01.2017 a v prípade žalobcu v 1. rade od 01.02.2017 do 30.06.2017) sa dožadovali písomnej
dohody a podmieňovali svoj nástup do práce písomnou dohodou o zmene miesta výkonu práce.
Žalobcovia ani neboli schopní vykonávať prácu pre žalovaného, keďže ešte pred skončením pracovného
pomeru so žalovaným obaja bez písomného súhlasu žalovaného pracovali v inej spoločnosti s
predmetom činnosti konkurenčným s činnosťou žalovaného a poberali mzdu z iného pracovného

pomeru.
S ohľadom na pracovný pomer medzi žalobcami a inými zamestnávateľmi, ktoré existovali súbežne
s pracovným pomerom medzi žalobcami a žalovaným, ako aj na skutočnosť, že žalobcovia aj pred
decembrom 2016 vykonávali nakládky aj na inom mieste ako v stredisku O., vyznieva účelovo
tvrdenie žalobcov, že v spornom období nenastúpili do práce u žalovaného z dôvodu žalovaným

nerešpektovaného miesta výkonu práce v stredisku O. a absencie uzavretia písomnej dohody o zmene
miesta výkonu práce. Súd prvej inštancie zastáva názor, že jediný dôvod, pre ktorý žalobcovia napriek
telefonátom dispečera neprešli na iné oznámené miesto nakládky a nereagovali na písomné výzvy
žalovaného, spočíval v príjme žalobcov z iného simultánne pretrvávajúceho pracovného pomeru, v
ktorom taktiež pracovali ako vodiči kamiónovej dopravy a to bez písomného súhlasu žalovaného,

dokonca bez jeho oboznámenia o inom pracovnom pomere, čím porušili ustanovenie § 83 ods. 1
Zákonníka práce a závažne porušili pracovnú disciplínu. Žalovaný aktívne a v písomnej forme vyzýval
žalobcov na nástup do práce, disponoval pre nich prácou a mal nedostatok vodičov a zároveň napriek
ukončeniu zmluvného vzťahu so zákazníkom I., berúc zreteľ na v pracovnej zmluve dojednané miesto
výkonu práce - stredisko O. - nevyžadoval od žalobcov, aby sa dostavili na iné miesto nakládky, ale

umožnil im (výslovne v liste zo dňa 15.03.2017), aby sa dostavili na obvyklé miesto výkonu práce
v O.e a odtiaľ by zabezpečil prevoz žalobcov na nové miesto nakládky do W. K. B. na náklady
žalovaného. Naproti tomu, žalobcovia boli v rozhodnom období pasívni, počas celého žalovaného
obdobia sa nedožadovali prideľovania práce, napriek výzvam žalovaného do práce nenastúpili a údajnú
prekážku v práci na strane zamestnávateľa a s ňou spojený nárok na náhradu mzdy si neuplatnili ani pri

skončení pracovného pomeru v rámci obsahu dohody o skončení pracovného pomeru, a teda boli plne
uzrozumení a spokojní s odstupným vyplateným žalobcom v súlade s ust. § 76 ods. 2 písm. d) Zákonníka
práce. Žalobcovia si boli pri skončení pracovného pomeru vedomí toho, že za ostatné obdobie šiestich
mesiacov (u žalobcu v 1. rade piatich mesiacov) im neprináleží žiadna mzda, keďže v uvedenom období
prácu u žalovaného nesporne nevykonávali a súčasne si uvedomovali, že im nepatrí ani náhrada mzdy

z titulu prekážky v práci na strane žalovaného. Prekážka v práci existovala práve na strane žalobcov
ako zamestnancov, keď bez písomného súhlasu žalovaného sa zamestnali v inej konkurenčnej, preto
nemohli a vzhľadom na poberanú mzdu od iného zamestnávateľa, ani nechceli u žalovaného ďalej
pracovať.
Žalovanému okrem okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorý jednostranný právny úkon však

vzhľadom na nekooperujúcu odborovú organizáciu nemal s kým prerokovať, nezostalo iné, ako
vykazovať žalobcom za rozhodujúce obdobie neospravedlnené absencie. Z uvedených dôvodov súd
prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovia presúvajú svoju zodpovednosť za nevyplácanie mzdy
v žalovanom období neopodstatnene na žalovaného pod zámienkou prekážky v práci na strane
zamestnávateľa, hoci prekážka v práci spočívala iba na strane žalobcov ako zamestnancov pre

pretrvávajúciinýpracovnýpomerskonkurenčnouspoločnosťouažalovanýnevyplácalžalobcommzduv
obdobíod02.01.2017,resp.od01.02.2017do30.06.2017niezdôvodusvojejprekážky,alevýlučnealen
z dôvodu, že žalobcovia do práce v rozhodnom období napriek výzvam nenastúpili a svoju neprítomnosť
na pracovisku neospravedlnili.Súd prvej inštancie považoval za nedôvodnú námietku žalobcov, že uzatvorením pracovného pomeru
so konkurenčnou spoločnosťou sa nedopustili žiadneho protiprávneho konania, nakoľko v súdnom
konaní bolo nepochybné, že žalobcovia popri pracovnom pomere so žalovaným uzatvorili aj pracovný

pomersinýmzamestnávateľom,ktorýjepredmetomsvojejobchodnejčinnostikonkurenčnýmsubjektom
žalovaného, a to bez predchádzajúceho písomného súhlasu žalovaného, čím porušili ustanovenie §
83 ods. 1 Zákonníka práce. V konaní bolo nesporné, že žalobcovia počas pracovného pomeru so
žalovaným pracovali v inej spoločnosti ako vodiči kamiónovej dopravy, t.j. vykonávali zárobkovú činnosť,
ktorá má konkurenčný charakter k práci vykonávanej u žalovaného a zároveň súd nemal pochybnosť

o tom, že žalobcovia nežiadali žalovaného o udelenie súhlasu s vykonávaním konkurenčnej práce u
iného zamestnávateľa.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie mal za to, že i napriek tomu, že deaktivovaním U. čipov
žalovaný znemožnil žalobcovi obvyklý spôsob vstupu do strediska O., nie je možné dospieť k záveru, že
tým žalovanému vznikla prekážka v práci, od ktorého právneho inštitútu by náležala žalobcom náhrada
mzdy.

Žalovaný v konaní náležite preukázal, že miesto výkonu práce žalobcov ako kamionistov nie je viazané
na jedno konkrétne miesto a predstavuje iba zvyčajné miesto nakládky/vykládky tovaru, ba dokonca
žalobcovia v praxi realizovali aj samotnú nakládku/vykládku tovaru na inom ako v pracovnej zmluve
dohodnutom mieste výkonu práce, pričom na tieto iné miesta chodievali na týždňové turnusy. Žalovaný
tiež preukázal, že vyzýval žalobcov na nástup do práce.

Napokon súd prvej inštancie považoval za nespornú skutočnosť, že žalobcovia napriek výzvam do
práce nenastúpili, pričom v tejto súvislosti žalobcovia neprodukovali žiadne dôkazy opaku, ktorými by
preukázali, že na výzvy žalovaného nejakým spôsobom reagovali a z určitého zákonného dôvodu svoj
nástup do práce u žalovaného podmieňovali, preto súd za konštatovania, že žalovaný vytváral vhodné
podmienky pre výkon pracovných úloh žalobcov v súlade s pracovnou zmluvou a že žiadna prekážka

v práci žalovanému v rozhodnom období nevznikla, nepriznal nárok žalobcom na náhradu mzdy za
obdobieprekážokvprácinastranežalovanéhoažalobyvuvedenejčastiakovecnenedôvodnézamietol.
Pokiaľ ide o nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, žalobcovia nesporne a preukázateľne
(na základe potvrdení o zúčtovaní mzdy) neodpracovali u žalovaného v rozhodnom období žiadny
pracovný deň a naviac vykazovali v žalovanom období neospravedlnené absencie, preto žalobcom

podľa § 105 Zákonníka práce nevznikol nárok na čerpanie dovolenky za kalendárny rok 2017 ani za
odpracované dni, v dôsledku čoho nie je dôvodným nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú pomernú
časť dovolenky, ktorú si údajne nemohli žalobcovia vyčerpať z dôvodu skončenia pracovného pomeru.
Vzhľadom na uvedené možno vyvodiť, že ak žalobcom nárok na dovolenku za odpracované dni v
kalendárnom roku 2017 vôbec nevznikol, nemožno spravodlivo žiadať od žalovaného, aby podľa ust.

§ 116 ods. 3 Zákonníka práce nahradil žalobcom mzdu za nevyčerpanú pomernú časť dovolenky, na
ktorú však žalobcovia nemali nárok. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie žalobám žalobcov ani v tejto
časti nevyhovel a žaloby v celom rozsahu zamietol.

10. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení § 255 ods. 1 CSP a 262

ods. 1 CSP. Žalovaný mal v konaní plný úspech, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania. O
výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia v 1. a 2. rade z dôvodov podľa §

365 ods. 1 písm. f) a h) a § 389 ods. 1 písm. b) CSP a žiadali napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. V prvom rade poukázali na protokol Inšpektorátu práce Trenčín zo dňa 27.04.2017 v spojení
s rozhodnutím Národného inšpektorátu práce PO/BEZ/2017/6172, 0-826/2017 zo dňa 18.01.2018,

v ktorom bolo jednoznačne konštatované, že žalovaný svojim zamestnancom v uvedených dňoch
nevytvoril podmienky na výkon práce, dôsledkom čoho zamestnancom vznikla prekážka v práci na
strane zamestnávateľa, za ktorú je zamestnávateľ povinný poskytnúť náhradu mzdy zamestnancom v
sume ich priemerných zárobkov. Súd prvej inštancie úplne odignoroval uvedené závery orgánu štátnej
správy, ktorému je zverená gescia rozhodovať a kontrolovať zamestnávateľov v oblasti dodržiavania

pracovnoprávnych vzťahov. Je nepredstaviteľné, že zistenia kontrolného orgánu spísané lege artis
objektívne na mieste a v rozhodnom čase, boli považované za vyvrátené výsluchmi žalovaného a
svedkov, priamych nadriadených žalobcov, po toľkých rokoch od udalostí, ktoré si súd prvej inštancie
nekriticky osvojil.Odhliadnuc od svedeckej výpovede svedka O., z odôvodnenia právoplatného rozhodnutia Inšpektorátu
práceTrenčínč.k.:159/2017/2.1/G.IPTN/KAHIP/ROZ/2017/536zodňa29.09.2017akoprvostupňového
orgánu o uložení pokuty aj za porušenie § 142 ods. 3 Zákonníka práce vyplýva, že bolo inšpekciou

práce zistené, že účastník konania kontrolovaným zamestnancom vodičom kamiónovej dopravy (medzi
ktorých patril aj žalobca v 2. rade a samozrejme patrí tam aj žalobca v 1. rade, pretože bol v rovnakej
skutkovej situácii) zdeaktivoval čipy umožňujúce vstup do objektu Distribučného centra I. O., kde
mali vodiči dohodnuté miesto výkonu práce (konkrétne za základe informácii zistených počas výkonu
inšpekcie práce pán X. E. z emailovej adresy [email protected] dňa 21.12.2016 požiadal pána Q.

Q., manažéra prevencie strát a bezpečnosti spoločnosti I. W. SR, a.s. o blokádu všetkých U. čipov),
nakoľko stredisko O., kde mali vodiči dohodnuté miesto výkonu bolo zriadené výlučne v súvislosti s
výkonom činností pre zmluvného partnera I. W., a.s. a dňa 10.12. 2016 došlo k ukončeniu spolupráce
so zmluvným partnerom I. W. SR, a. s. Z vykonanej inšpekcie bolo ďalej zistené, že zamestnancom:
H. O., Q. S., Y. V. a X. W. zamestnávateľ v mesiaci december 2016 z dôvodu ukončenia spolupráce
so zmluvným partnerom I. W., a.s., pre ktorú uvedení zamestnanci vykonávali prácu a následného

odmietnutia ponúkanej práce na iných projektoch, uznal prekážku v práci na strane zamestnávateľa.
Z uvedeného vyplýva, že nie je správny skutkový záver súdu prvej inštancie, ak by dôsledne skúmal
dôkazné prostriedky, že inšpekcia práce neskúmala pracovný prostriedok vodiča, ktorým bol tzv. U. čip,
prostredníctvom ktorého sa vodiči kamiónovej dopravy dostávali do miesta výkonu práce (pravidelného
pracoviska) pred začatím výkonu práce tak, ako to predpokladá § 47 Zákonníka práce.

Žalobcovia sú toho názoru, že u žalovaného ako zamestnávateľa nastala prekážka v práci, ide o
právoplatne preukázanú skutočnosť, a to na základe relevantných dôkazných prostriedkov, ktorým je
protokol z inšpekcie v spojení s právoplatným rozhodnutím Národného inšpektorátu práce. Inšpektorát
práce sa v rámci inšpekcie práce zaoberal tým, či zamestnávateľ dodržal ustanovenie § 142 ods. 3
Zákonníka práce.

Ak žalovaný chcel, aby sa žalobcovia dostavovali na pokyn dispečera na výkon práce, tzn. nástupov
pracovných ciest z iného miesta ako stredisko O., pred začatím výkonu práce, resp. začatím pracovného
času, vyžadovalo si to dohodu o zmene miesta výkonu práce alebo pravidelného pracoviska na účely
pracovných ciest. K tomuto preukázateľne nedošlo. Pokiaľ žalovaný so žalobcami písomne nedohodol
podľa § 54 Zákonníka práce žiadnu zmenu miesta výkonu práce, resp. zmenu pravidelného pracoviska v

súvislosti so začatím a ukončením pracovných ciest, nemohol od žalobcov očakávať, že žalobcovia majú
povinnosť dostaviť pred začatím pracovného času na iné miesto, resp. začať pracovnú cestu na inom
mieste, než aké bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce (pravidelné pracovisko). Ak žalovaný vydával
akékoľvek jednostranné (telefonické) pokyny, ktorými sa nerešpektovali platné zmluvné dojednania
ohľadne miesta výkonu práce a pravidelného pracoviska, ktoré boli obsahom platných pracovných zmlúv

so žalobcami, nevytvoril potom riadne podmienky na riadny výkon práce, čo zakladá vznik prekážky v
práci na strane žalovaného podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce.
Z preukázaného skutkového stavu (z pracovných zmlúv žalobcov) je viac ako zrejmé, že žalobcovia mali
dohodnuté ako miesto výkonu práce, na ktoré boli povinní sa dostavovať v súvislosti s výkonom práce u
žalovaného, stredisko O.. Účelom dohodnutia miesta výkonu práce je predovšetkým to, že zamestnanec

je povinný byť prítomný na pracovisku pred začatím pracovného času (§ 81 písm. b) Zákonníka práce).
Keďže nebolo dohodnuté v súvislosti pracovnými cestami iné miesto pravidelného pracoviska, bolo
stredisko O. ako miesto výkonu práce aj pravidelným pracoviskom v súvislosti s pracovnými cestami
žalobcov (§ 2 ods. 3 zákona o cestovných náhradách), tzn. predovšetkým s ich začatím ako aj
ukončením. Znamená to, že aj v súvislosti so začatím a ukončením pracovnej cesty malo stredisko

O. ako miesto výkonu práce, a súčasne ako pravidelné pracovisko na účely zákona o cestovných
náhradách, zásadný význam z pohľadu dispozičných oprávnení žalovaného ako zamestnávateľa a
vytvárania predpokladov na riadny výkon práce, či už podľa Zákonníka práce alebo podľa zákona o
cestovných náhradách.
Zmluvné dojednanie vo vzťahu k miestu výkonu práce a pravidelnému pracovisku v súvislosti so začatím

a ukončením pracovných ciest žalobcov bolo dojednané v súlade s § 43 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce
v znení platnom a účinnom v rozhodnom čase v spojení aj s § 57 a § 2 ods. 3 zákona o cestovných
náhradách. Od týchto dojednaní bol determinovaný rozsah dispozičných oprávnení žalovaného a tomu
zodpovedajúce zákonné povinnosti žalobcov (napr. najmä povinnosť byť prítomný na pracovisku na
začiatku pracovného času. začínať nástup na pracovnú cestu v stredisku O. a ukončiť pracovnú cestu

v stredisku O. bez ohľadu na dĺžku pracovnej cesty).
Podstata dojednania miesta výkonu práce, ktoré bolo súčasne pravidelným pracoviskom na účely
pracovných ciest, spočíva v tom, že pracovné cesty začínajú v mieste pravidelného pracoviska a aj
končia v mieste pravidelného pracoviska, a to bez ohľadu na to, či rozsah, tzn. dĺžka pracovnej cestytrvá deň, týždeň alebo aj mesiac, ako aj bez ohľadu na to, že väčšinu pracovného času vodič na
pracovnej ceste trávi vo vozidle alebo na iných miestach, ktoré sú predmetom jednej pracovnej cesty
alebo viacerých pracovných ciest.

Obrana žalovaného, ktorú si osvojil konajúci súd, že mobilní zamestnanci (vodiči kamiónovej dopravy)
nevykonávajú svoju prácu na jednom konkrétnom mieste, resp. z jednej kancelárie alebo priestoru,
potom znamená, že u mobilných zamestnancov môže žalovaný ako zamestnávateľ určovať nástup
na pracovnú cestu a jej ukončenie svojvoľne z akékoľvek miesta alebo na akékoľvek miesto, ktoré
si žalovaný zmyslí, bez ohľadu na dojednania, ktoré sú obsahom pracovnej zmluvy, je nezákonná a

nesprávna.
Ak chcel žalovaný, aby žalobcovia pravidelne realizovali začatie a ukončenie pracovných ciest z iného
miesta ako bolo stredisko O., resp. sa dostavovali do iného miesta pred začatím pracovného času, tzn.
pred začatím ich pracovných ciest, bola nutná dohoda so žalobcami podľa § 54 Zákonníka práce o
zmene miesta výkonu práce a teda aj pravidelného pracoviska podľa § 2 ods. 3 zákona o cestovných
náhradách.

Záver súdu prvej inštancie, cit.: „žalovaný nebol povinný písomne dohodnúť so žalobcom zmenu miesta
výkonu práce potom ako od 10.12.2016 ukončil zmluvnú spoluprácu so spoločnosťou I.“ predstavuje
nesprávne právne posúdenie ustanovení § 54 v spojení s § 43 ods. 1 písm. b), § 57 Zákonníka práce
a § 3 ods. 2 zákona o cestovných náhradách a rovnako aj § 47 písm. a) Zákonníka práce v spojení s
§ 81 písm. b) Zákonníka práce.

Žalobca v 1. rade, rovnako ako aj žalobca v 2. rade sa dostavovali do miesta výkonu práce do strediska
O., odkiaľ následne realizovali ako vodiči kamiónovej dopravy pracovné cesty do decembra 2016.
Skutočnosť, že v rámci pracovnej cesty mohli urobiť nakládku a vykládku aj na inom mieste, resp. jazdiť
trasu aj medzi inými miestami, ktoré sú predmetom pracovnej cesty, nie je sporné. Podstatné je to, že na
vstup do strediska, ktoré bolo miestom ich pravidelného pracoviska v súvislosti so začatím a ukončením

ich pracovných ciest, resp. na účely splnenia povinnosti byť na pracovisku pred začatím pracovného
času, potrebovali žalobcovia vstupnú kartu (pracovný prostriedok), ktorá prestala fungovať v decembri
2016, keď skončila zmluva žalovaného s I. ako ich zákazníkom. Žalovaný nezabezpečil žalobcom a
ostatným vodičom s miestom výkonu práce stredisko O. riadne podmienky na výkon práce v súlade s
dohodnutou pracovnou zmluvou, a to v celom období od 01.01.2017 až do 30.06.2017.

V tejto súvislosti poukázali žalobcovia na rozhodnutie Nejvyššího soudu ČSSR ze dne 31.10.1968,
sp. zn. 6 Cz 79/68, ECLI:CZ:NS:1968:6.CZ. 79.1968.1, ktoré sa dá považovať za súčasť ustálenej
judikatúry vo vzťahu k miestu výkonu práce mobilných zamestnancov, čo sú aj vodiči kamiónovej
dopravy, podľa ktorého, cit.: „preložením sa rozumie také opatrenie organizácie, podľa ktorého má
pracovník, sústavne vykonávať práce na inom mieste (závode alebo obci), než ktoré bolo ako miesto

výkonu práce dojednané v pracovnej zmluve. Ak pracovná zmluva neobsahuje dojednanie o mieste
výkonu práce, je treba vychádzať z toho, že ako miesto výkonu práce bolo dojednané miesto, v ktorom
má organizácia prevádzku, a ak má viac prevádzok, miesto, v ktorom bol pracovník prijatý. Miestom
výkonu práce vodiča autobusovej dopravy nie je konkrétna dopravná linka, ale sídlo dopravného závodu,
z ktorého sa táto doprava operatívne riadi...“

Žalovaný teda riadne neurčoval, nerozvrhoval a neoznamoval pracovný čas žalobcom v období, za ktoré
súuplatňovanépeňažnénárokyztituluprekážkyvprácinastranezamestnávateľavsúladesozákonom,
a teda ani nemohol očakávať, že žalobcovia budú vykonávať prácu v určenom pracovnom čase, ako to
predpokladá § 47 Zákonníka práce, keďže žiadny pracovný čas im nebol určený, riadne rozvrhovaný a
ani oznámený týždeň vopred. Rovnako im neboli oznámené všetky podmienky výkonu pracovnej cesty

ignorujúc zo strany zamestnávateľa skutočnosť, že pravidelným pracoviskom v súvislosti s nástupom a
ukončením pracovných ciest bolo u žalobcov výlučne stredisko O. podľa dojednaní, ktoré boli obsahom
ich pracovných zmlúv. Žalobcovia nemali dôvod na tieto skutočnosti žalovaného osobitne upozorňovať,
nakoľko ten im vykazoval arogantným spôsobom a bez diskusie neospravedlnené absencie od januára
2017. Preto sa žalobcovia spolu s ostatnými dotknutými zamestnancami rozhodli tieto nezákonnosti

žalovaného riešiť spolu s ostatnými kolegami podaním podnetu na inšpektorát práce.
Súd prvej inštancie dôvodil, že v úplne celom období od 01.01.2017 do 30.06.2017 u žalovaného
nevznikla ani za jeden deň prekážka v práci na jeho strane, napriek tomu, že výzvy z 15.03.2017 (okrem
iných vád) sa týkajú len piatich pracovných dní; v období od 01.01.2017 do 30.06.2017 je však 26
týždňov. U žalobcu v 1. rade v období od 01.02.2017 do 30.06.2017 je 22 týždňov. V 26 týždňoch

je najviac 130 pracovných dní pri dodržaní a rešpektovaní minimálneho zákonného dvojdňového
odpočinku zamestnanca v týždni. Odhliadnuc od toho, že organizácia práce, tzn. pracovného času v
dňoch, ktoré boli uvedené vo výzvach zo dňa 15.03.2017 nespĺňala všetky zákonné náležitosti vo vzťahu
k zvyšným minimálne 125 pracovným dňom žiadna výzva realizovaná nikdy (resp. vôbec) nebola. Nieje potom zrejmé, na základe čoho vôbec súd prvej inštancie dovodil, že prekážka v práci neexistovala
v úplne celom období, tzn. od 01.01.2017 do 30.06.2017 u žalobcu v 2. rade a u žalobcu v 1. rade
od 01.02.2017 do 30.06.2017. Ide o úplne nesprávne skutkové zistenia pri vyhodnotení dôkazov, čoho

následkom je potom nesprávne právne posúdenie veci.
Podľa názoru žalobcov ide o jednoznačne preukázanú prekážku v práci na strane zamestnávateľa
v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce z pohľadu tak faktického zrušenia miesta výkonu práce
a nemožnosti žalobcov dostaviť sa na miesto výkonu práce (ktoré bolo súčasne aj pravidelným
pracoviskom v súvislosti s realizáciou ich pracovných ciest, tzn. ich začatím a ukončením) od decembra

2016 v dôsledku deaktivácie vstupných čipov zo strediska O., ako aj z pohľadu neurčovania pracovného
času žalobcom v súlade so zákonom zo strany žalovaného ako zamestnávateľa. V zmysle § 365 ods.
1 písm. f) CSP súd prvej inštancie dospel v napadnutom rozsudku na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže konštatoval, že prekážka v práci na
strane žalovaného ako zamestnávateľa nevznikla, ba práve naopak uzavrel, že žalobcovia do práce u

žalovaného nenastúpili napriek výzvam zo strany žalovaného (jednej z 15.03.2023), nepatrí im za celé
toto obdobie (u žalobcu v 2. rade od 01.01.2017 do 30.06.2017 a u žalobcu v 1. rade od 01.02.2017
do 30.06.2017) náhrada mzdy z titulu prekážok v práci na strane zamestnávateľa a žalobu zamietol v
celom rozsahu.
Žalobca v 1. rade nemal v období od 01.02.2017 do 30.06.2017, keď bol v pracovnom pomere

u žalovaného, uzavretý žiadny pracovný pomer s inou spoločnosťou, v ktorej vykonával prácu
vodiča kamiónovej dopravy. Popri pracovnom pomere mal uzavretú dohodu o vykonaní práce so
zamestnávateľom O. V. D. (O.) s.r.o. (predchádzajúce obchodné meno D. F. W., s.r.o.), IČO: 47 236 787,
so sídlom Z. ako technológ údržby v období od 01.02. 2017 do 30.04.2017 a nie ako vodič kamiónovej
dopravy. Išlo o zamestnanie popri pracovnom pomere. Naviac O. V. D. (O.) s.r.o. (predchádzajúci

obchodné meno D. F. W., s.r.o.) je obchodná spoločnosť s úplne iným predmetom činnosti ako má
žalovaný (kovoobrábanie, zámočníctvo, výroba dielov a čerpadiel pre motorové vozidlá). V polovici júna
2017 uzavrel žalobca v 1. rade pracovný pomer so spoločnosťou V. W. I. s.r.o., IČO: 470 771 74, so
sídlom X. ako vodič na kratší pracovný čas 20 hodín týždenne, nie ako vodič kamiónovej dopravy.
Naviac V. W. I. s.r.o. je obchodná spoločnosť, ktorej predmetom činnosti vôbec nie je nákladná cestná

doprava nad 3,5 t vrátane prípojného vozidla. Žalobca v 1. rade, vzhľadom aj na vyššie skutočnosti, teda
žiadnu konkurenčnú činnosť nevykonával, a teda nemal dôvod si žiadať od žalovaného žiadny písomný
súhlas podľa § 83 Zákonníka práce, a preto sa nedopustil žiadneho porušenia pracovnej disciplíny a už
vonkoncom nie závažného. Keďže súd prvej inštancie si zjavne riadne a dôsledne nenaštudoval súdny
spis a súvislosti, ktoré sú dostupné aj z verejných zdrojov, neposúdil správne vyššie uvedené dôkazy a

vovzájomnejsúvislostiichnevyhodnotil(t.j.dohodaopracovnejčinnostinatechnológaúdržby,pracovný
pomer na kratší pracovný čas od 15. júna 2017 u zamestnávateľa, ktorého hlavným predmetom činnosti
je oprava a údržba motorových vozidiel), napriek tomu, že boli právnym zástupcom žalobcu predložené
na pojednávaní z 27.08.2020.
Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade skutočnosť, či výkon práce pre spoločnosť COMEXTRANS, s.r.o. je

výkonom konkurenčnej činnosti, resp. či išlo o zakázanú činnosť a teda o porušenie pracovnej zmluvy a
dôvodom na skončenie pracovného pomeru so žalobcom, nie je a ani nebola predmetom tohto konania.
Žalovaný neukončil so žalobcom v 2. rade pracovný pomer z dôvodu závažného porušenia pracovnej
disciplíny pre výkon konkurenčnej činnosti.
Dôvodom, prečo žalobcovia nevykonávali prácu pre žalovaného nebolo vôbec to, že mali uzavreté

pracovnoprávne vzťahy s inými zamestnávateľmi, ale výlučne preto, že žalovaný vôbec nevytváral
žalobcom a jeho kolegom podmienky na riadny výkon práce (tzn. neumožnenie vstupu do miesta výkonu
práce a pravidelného pracoviska v súvislosti so začatím a ukončením pracovných ciest, nerozvrhovanie
pracovného času do pracovných zmien s určením jeho začiatku a konca, neoznamovanie rozvrhnutia
pracovného času týždeň vopred, absencia riadnych písomných príkazov na vykonanie pracovných

ciest so všetkými zákonnými náležitosťami po dobu celých 26 týždňov, ktoré spadajú do obdobia od
01.01.2017 do 30.06.2017), čo zakladá vznik prekážky v práci na strane žalovaného.
Úvahy súdu prvej inštancie, že pre nekooperujúcu odborovú organizáciu nemal s kým prerokovať
jednostranný právny úkon (okamžité skončenie pracovného pomeru) nemôžu byť myslené vážne.
Žalobcom nie je vôbec zrejmé, z akých konkrétnych dôkazov súd prvej inštancie dovodil, že odborová

organizácia bola nekooperujúca. Pravdepodobne si opätovne len nekriticky osvojil ničím nepodložené
tvrdenia žalovaného.13. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcov, ktoré mu bolo riadne doručené, napriek tomu, že mu súd prvej
inštancie na základe jeho žiadosti predĺžil lehotu na vyjadrenie, nevyjadril

14. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a §
378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov je potrebné priznať
úspech.

15. V predmetnom spore sa žalobcovia domáhajú zaplatenia náhrady mzdy titulom prekážok v práci na
strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce za obdobie od 01.01.2017 do 30.06.2017
(žalobca v 2. rade) a za obdobie od 01.02.2017 do 30.06.2017 (žalobca v 1. rade) ako aj náhrady
mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Podľa žalobcov im žalovaný ako zamestnávateľ v uvedenom období
neprideľovalprácuvmiestevýkonupráce,ktorébolodohodnutévichpracovnýchzmluvách;žalovanýim

v uvedenom období nevytvoril podmienky na plnenie pracovných povinností tým, že si nesplnil voči nim
ako zamestnancom v doprave povinnosť rozvrhnúť im pracovný čas v týždni a rozvrhnutie pracovného
času im najmenej týždeň vopred neoznámil.

16. Súd prvej inštancie žalobu zamietol, keď mal za to, že na strane žalovaného nevznikli iné prekážky

v práci, ktoré by bránili žalobcom vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy; žalobcovia nevykonávali
prácu napriek výzvam zamestnávateľa, bezdôvodne nenastúpili na výkon práce u žalovaného, a preto
sa nejedná o iné prekážky v práci na strane zamestnávateľa (neprideľovanie práce zamestnancovi).

17. Vyššie uvedené závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalobcom ako zamestnancom sú však podľa

odvolacieho súdu predčasné a nemožno ich považovať za správne.

18. Podľa ust. § 43 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, v pracovnej zmluve
je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: ....(b) miesto
výkonu práce (obec, časť obce alebo inak určené miesto), ...

19.Podľaust.§47ods.1písm.a)Zákonníkaprácevzneníúčinnomod18.06.2016,ododňa,keďvznikol
pracovný pomer, zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy,
platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné
pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou.

20. Podľa ust. § 57 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, zamestnávateľ môže
zamestnanca vyslať na pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska
zamestnanca na nevyhnutne potrebné obdobie len s jeho súhlasom. To neplatí, ak vyslanie na pracovnú
cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce alebo miesta výkonu práce alebo ak možnosť

vyslania na pracovnú cestu je dohodnutá v pracovnej zmluve. Na pracovnej ceste zamestnanec
vykonáva prácu podľa pokynov vedúceho zamestnanca, ktorý ho na pracovnú cestu vyslal.

21.Podľaust.81písm.a)ab)Zákonníkaprácevzneníúčinnomod18.06.2016,Zamestnanecjepovinný
najmä:

a) pracovať zodpovedne a riadne, plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi;
nadriadeným je aj predstavený podľa osobitného predpisu,
b) byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho
až po skončení pracovného času.

22. Podľa ust. § 83 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec môže popri svojom zamestnaní vykonávanom
v pracovnom pomere vykonávať inú zárobkovú činnosť, ktorá má k predmetu činnosti zamestnávateľa
konkurenčný charakter, len s predchádzajúcim písomným súhlasom zamestnávateľa, pričom ak sa
zamestnávateľ nevyjadrí do 15 dní od doručenia žiadosti zamestnanca, platí, že súhlas udelil.

23. Podľa ust. § 101 Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, zamestnanec, ktorý počas
nepretržitého trvania pracovného pomeru k tomu istému zamestnávateľovi vykonával u neho prácu
aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na dovolenku za kalendárny rok, prípadne na jej pomernú
časť, ak pracovný pomer netrval nepretržite počas celého kalendárneho roka. Za odpracovaný deň sapovažuje deň, v ktorom zamestnanec odpracoval prevažnú časť svojej zmeny. Časti zmien odpracované
v rôznych dňoch sa nesčítajú.

24. Podľa ust. § 102 Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, pomerná časť dovolenky je za
každý celý kalendárny mesiac nepretržitého trvania toho istého pracovného pomeru jedna dvanástina
dovolenky za kalendárny rok.

25. Podľa ust. § 105 Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, zamestnancovi, ktorému

nevznikol nárok na dovolenku za kalendárny rok ani na jej pomernú časť, pretože nevykonával v
kalendárnomrokuutohoistéhozamestnávateľaprácuaspoň60dní,patrídovolenkazaodpracovanédni
v dĺžke jednej dvanástiny dovolenky za kalendárny rok za každých 21 odpracovaných dní v príslušnom
kalendárnom roku.

26. Podľa ust. § 109 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, za každú neospravedlnene

zameškanú zmenu (pracovný deň) môže zamestnávateľ krátiť zamestnancovi dovolenku o jeden až dva
dni. Neospravedlnené zameškania kratších častí jednotlivých zmien sa sčítajú.

27. Podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, ak nemohol zamestnanec
vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2,

zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku.

28. Podľa ust. § 144a ods. 1 písm. a) Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, ako výkon práce
sa posudzuje aj doba, keď zamestnanec nepracuje pre prekážky v práci, ak tento zákon neustanovuje
inak.

29. Podľa ust. § 144a ods. 6 Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, o tom, či ide
o neospravedlnené zameškanie práce, rozhoduje zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami
zamestnancov.

30. Podľa ust. § 144a ods. 2 písm. f) Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, ako výkon práce
sa neposudzuje doba, neospravedlneného zameškania pracovnej zmeny alebo jej časti.

31. Podľa ust. § 8 ods. 4 zák. č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave pracoviskom
podľa odseku 1 je (a) miesto hlavnej prevádzky zamestnávateľa, u ktorého mobilný zamestnanec

vykonáva dopravné činnosti, (b) vedľajšie miesta prevádzky bez ohľadu na to, či sú v tom istom mieste
ako hlavná prevádzka alebo hlavné sídlo zamestnávateľa, (c) každé iné miesto, na ktorom mobilný
zamestnanec vykonáva dopravné činnosti pre zamestnávateľa a (d) vozidlo, ktoré mobilný zamestnanec
používa na vykonávanie dopravných činností.

32. V prejednávanej veci bolo pre rozhodnutie súdu podstatné zodpovedanie otázky, či žalovaný v
mieste výkonu práce žalobcov, v stredisku O., mohol po dátume 01.01.2017 žalobcom prideľovať
prácu podľa pracovnej zmluvy a utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh, resp. či im v mieste
výkonu práce prácu podľa pracovnej zmluvy prideľoval a utváral podmienky na plnenie pracovných úloh.
Žalovaný uvádzal, že písomne aj telefonicky opakovane vyzval žalobcov na nastúpenie do zamestnania

s upozornením na závažné porušenie pracovnej disciplíny. Uviedol, že žalobcovia do práce napriek
výzve nenastúpili a svoju neprítomnosť neospravedlnili.

33. V prvom rade treba poukázať na to, že v zmysle ustálenej judikatúry o neospravedlnenú absenciu
zamestnanca ide vtedy, ak zamestnanec v dohodnutom pracovnom čase neplní svoje pracovné

povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru z dôvodu neprítomnosti na dohodnutom pracovisku a ak
neprítomnosť nie je spôsobená jeho preukázanou pracovnou neschopnosťou, čerpaním dovolenky v
súlade so Zákonníkom práce, udelením neplateného pracovného voľna alebo zákonnou prekážkou v
práci. Neospravedlnená absencia zamestnanca v práci môže byť pre zamestnávateľa dôvodom pre
okamžitéskončeniepracovnéhopomeruprezávažnéporušeniepracovnejdisciplínypodľaust.§68ods.

1 písm. b) Zákonníka práce. Skutočnosti, ktoré sú podstatou tohto výpovedného dôvodu, nenastávajú
obvykle v dôsledku jednorazového, ale opakovaného konania zamestnanca niekedy v kratšej, inokedy
v dlhšej dobe (por. napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/81/2010 zo dňa 24.07.2011).34. Na druhej strane o prekážku v práci na strane zamestnávateľa v zmysle ust. § 142 ods. 3 Zákonníka
práce ide vtedy, ak si zamestnávateľ neplní alebo nemôže plniť uvedenú povinnosť, vyplývajúcu mu z
pracovného pomeru, prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, a to za predpokladu, že

zamestnanec je schopný a pripravený tuto prácu vykonávať; o prekážku v práci pritom ide bez ohľadu
na to, či nemožnosť prideľovať prácu bola spôsobená objektívnou skutočnosťou, poprípade náhodou,
ktorá sa zamestnávateľovi prihodila, alebo či ju zamestnávateľ sám svojím konaním spôsobil (prípadné
zavinenie zamestnávateľa tu nemá význam).

35. Žalobcovia v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, ako aj v podanom odvolaní,
predovšetkým namietali, že žalovaný im neprideľoval prácu podľa uzavretej pracovnej zmluvy s
dohodnutým miestom výkonu práce: Stredisko O..

36. Miesto výkonu práce ako jedna z podstatných náležitostí pracovnej zmluvy v zmysle § 43 ods.
1 písm. b) Zákonníka práce priamo determinuje šírku dispozičného oprávnenia zamestnávateľa voči

zamestnancovi a ovplyvňuje aj poskytovanie cestovných náhrad pri pracovných cestách. Zamestnávateľ
nie je oprávnený jednostranne zmeniť v pracovnej zmluve dohodnuté miesto výkonu práce a dočasne
alebo natrvalo zamestnanca preložiť na iné miesto výkonu práce, než ktoré bolo dohodnuté v pracovnej
zmluve.

37. Neobstojí preto záver súdu prvej inštancie, že k vymedzeniu miesta výkonu práce nemožno
pristupovať prísne formalisticky, nakoľko z povahy práce vodiča je zrejmé, že býva vyslaný na pracovné
cesty aj z iného miesta výkonu práce. Miesto výkonu práce je totiž jednou z podstatných náležitostí
pracovnej zmluvy. Strany predmetného sporu si mali možnosť v pracovných zmluvách dojednať aj
širšie určenie miesta výkonu prác; pokiaľ si však dojednali ako miesto výkonu práce stredisko O.,

tak bez akýchkoľvek pochybností iba uvedené stredisko bolo miestom výkonu práce žalobcov. Takýto
záver nie je prísne formalistický, ale vychádza z dojednania strán sporu a je v súlade s § 43 ods.
1 písm. b) Zákonníka práce. Dojednanie o mieste výkonu práce v pracovnej zmluve je významné
predovšetkým preto, že zamestnávateľ nemôže zamestnancovi prideľovať prácu v inom mieste, než
ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce.

38. Je teda nesporné, že v prípade oboch žalobcov bolo ako miesto výkonu práce v pracovnej zmluve
dohodnuté jednoznačne len stredisko O. a keďže nebolo dohodnuté v súvislosti pracovným cestami iné
miesto, bolo stredisko O. pravidelným pracoviskom aj v súvislosti s pracovnými cestami.

39. Odvolací súd poukazuje na to, že miesto výkonu práce stanovuje, kde sa bude práca vykonávať
a môže ním byť akokoľvek určené miesto alebo viacero miest, dokonca aj obec alebo jej časť. Ak mal
žalovaný v úmysle zmeniť miesto výkonu práce u žalobcov, bol povinný so žalobcami uzavrieť dodatok k
pracovnejzmluvevčastiupravujúcejmiestovýkonuprácepísomne(akozákladnúapodstatnúnáležitosť
písomnej pracovnej zmluvy). Takto však žalovaný nepostupoval a z tohto dôvodu je preto záver súdu

prvej inštancie, že žalobcovia bezdôvodne nenastúpili na výkon práce u žalovaného a nejedná sa tak
o iné prekážky v práci na strane zamestnávateľa, nesprávny. Odvolací súd sa zároveň stotožňuje s
tvrdeniami žalobcov, že miestom výkonu ich práce bolo stredisko Becko, ktorom mieste im žalovaný od
01/2017 znemožnil vstup a neprideľoval im tam prácu.

40. Bolo pritom povinnosťou žalovaného ako zamestnávateľa, aby v zmysle ust. § 47 ods. 1 Zákonníka
práce zamestnancovi utváral podmienky na plnenie pracovných úloh, t.j. postaral sa o to, aby si
žalobcoviav1.av2.radeakozamestnancimohliriadneplniťsvojepracovnépovinnosti,tedazabezpečil
im prístup na miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve, určil rozvrhnutie (týždenného)
pracovného času a zabezpečil pristavenie vozidiel. Žalovaný síce tvrdil, že žalobcov po 01.01.2017

vyzýval na nastúpenie do práce písomne aj telefonicky, avšak nepreukázal, že v týchto výzvach
konkretizoval, kedy a kam sa má žalobca v 1. a žalobca v 2. rade dostaviť do práce; pokiaľ by miestom
výkonu práce malo byť dojednané stredisko O., tak nie je zrejmé, ako mienil žalovaný zabezpečiť
splnenie svojej povinnosti v zmysle § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce prideľovať žalobcom prácu
podľa pracovnej zmluvy, či utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh.

41. Nesprávny je ďalej aj záver súdu prvej inštancie, ktorý vzhľadom na druh žalobcami vykonávanej
práce uviedol, že práca vodiča kamiónovej dopravy, ako tzv. mobilného zamestnanca, nie je viazaná naurčité konkrétne pracovisko, a preto podľa súdu prvej inštancie teda nebolo dôvodné tvrdenie žalobcov o
tom, že im žalovaný od 01.01.2017 nezabezpečil prácu v mieste výkonu práce podľa pracovnej zmluvy.
Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd opakovane dáva do pozornosti, že v pracovných zmluvách

uzavretých so žalobcami nebolo dohodnuté aj iné miesto prevádzky v zmysle ust. §
8 ods. 4 písm. c) a písm. d) zákona č. 462/2007 Z. z.; ako miesto výkonu práce bolo dohodnuté
výhradne stredisko O.. Keďže zároveň nebolo dohodnuté v súvislosti pracovným cestami iné miesto
pravidelného pracoviska, bolo stredisko O. pravidelným pracoviskom (§ 2 ods. 3 zákona o cestovných
náhradách); predovšetkým v súvislosti s ich začatím ako aj ukončením. Zmluvné dojednanie vo vzťahu k

miestu výkonu práce a pravidelnému pracovisku, v súvislosti so začatím a ukončením pracovných ciest
žalobcov, bolo dojednané v súlade s ust. § 43 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a bez dohody v pracovnej
zmluve podľa ust. § 8 ods. 4 zákona č. 462/2007 Z. z. nemožno považovať za pracovisko žalobcov aj
akékoľvek iné miesto, kde žalobcovia v 1. a 2. rade vykonávali nakládku, či vykládku tovaru. Vzhľadom
na uvedené sú tvrdenia žalovaného v tomto smere neopodstatnené.

42. Podstatná časť odvolacích námietok žalobcov sa ďalej týkala toho, že súd prvej inštancie úplne
ignoroval závery obsiahnuté v Protokole Inšpektorátu práce Trenčín č.k. 159/2017/2.1/G IPTN/KAHIP/
ROZ/2017/536 zo dňa 29.09.2017 (v spojení s rozhodnutím Národného inšpektorátu práce č.:PO/
BEZ/2017/6172, O-826/2017 zo dňa 18.01.2018, ktorých obsah a závery neboli medzi stranami sporné.
V konaní nebolo pritom tvrdené ani preukázané, že by predmetné rozhodnutie správneho orgánu bolo

žalovaným napadnuté žalobou na správnom súde. Tvrdenia žalobcov v konaní pritom vychádzajú v
podstatnej časti (aj) zo skutkových zistení obsiahnutých v Protokole Inšpektorátu práce Trenčín zo dňa
27.04.2017, č. ITN : 14 - 34 - 2.3/P - E24, A25, 27 - 17, v spojení s Dodatkom č. 1 zo dňa 19.05.2017.

43. Súd prvej inštancie síce vykonal dokazovanie jeho oboznámením, avšak z jeho obsahu, t.j. zo

záverov zistení inšpektorátu práce pri svojom rozhodovaní nevychádzal. Je preto potrebné, aby tieto
súd prvej inštancie vo vzťahu k uplatneným nárokom žalobcov vyhodnotil, čo však súd prvej inštancie
opomenul. Neuviedol, v čom zistenia uvedené v protokole nie sú prijateľné. Preto bude v ďalšom konaní
potrebné, aby sa súd prvej inštancie so závermi, ku ktorým dospeli správne orgány v predmetnom
(právoplatnom) rozhodnutí, riadne vysporiadal. Skutkové okolnosti týkajúce sa porušenia povinnosti

vyplývajúcej z § 142 ods. 3 Zákonníka práce žalovaným, v zmysle vyššie uvedených rozhodnutí
správneho orgánu priamo súvisia so skutkovými udalosťami tvrdenými žalobcami (ide o vodičov
kamiónovej dopravy, v rozhodnom čase zamestnaných u žalovaného s miestom výkonu práce stredisko
O.), v dôsledku čoho je potrebné, aby súd prvej inštancie závery rozhodnutia správneho orgánu v konaní
pred všeobecným súdom vyhodnotil v kontexte s uplatnenými nárokmi žalobcov a to v rozsahu celého

uplatneného nároku žalobcov (vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade za obdobie 02-07/2017 a vo vzťahu k
žalobcovi v 2. rade za obdobie 01-07/2017).

44. Súd prvej inštancie ďalej považoval konanie žalobcov, ktorí vykonávali prácu pre iného
zamestnávateľa bez predchádzajúceho písomného súhlasu zamestnávateľa, za konanie v rozpore s

článkom IX. bod 1 pracovnej zmluvy (výkon inej zárobkovej činnosti), pričom mal za to, že žalobcovia
nevykonávali prácu na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej so žalovaným aj z toho dôvodu, že obaja
uzatvorili pracovnú zmluvu s iným zamestnávateľom, a preto sa na výzvy žalovaného na nástup do
práce nedostavili, keď v čase neospravedlnených absencií vykonávali prácu pre iného zamestnávateľa.
Aj tento záver súdu prvej inštancie je však predčasný.

45. Podľa § 83 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce zamestnanec môže popri svojom zamestnaní
vykonávanom v pracovnom pomere vykonávať inú zárobkovú činnosť, ktorá má k predmetu činnosti
zamestnávateľa konkurenčný charakter, len s predchádzajúcim písomným súhlasom zamestnávateľa.

46.Zčl.IXods.1.pracovnejzmluvyžalobcovjezrejmé,žestranysporudojednali,žezamestnanecmôže
vykonávať aktivity pre seba, alebo pre iných, vrátane práce pre iného zamestnávateľa vo všeobecnosti
alebo pracovať za odmenu pre seba alebo pre iné osoby počas tohto pracovného pomeru iba s
predchádzajúcim písomným súhlasom zamestnávateľa.
Z čl. IX ods. 2. pracovnej zmluvy žalobcov je zrejmé, že strany sporu dojednali, že zamestnanec

sa zaväzuje, že v priebehu pracovného pomeru so zamestnávateľom nebude bez predchádzajúceho
výslovného súhlasu zamestnávateľa, ktorý udeľuje jeho štatutárny orgán, vykonávať inú zárobkovú
činnosť (napr. ako podnikateľ, ktorý sám uzatvára alebo sprostredkúva obchody súvisiace s predmetom
podnikaniazamestnávateľa,akospoločníkaleboakcionárvtakejtospoločnosti,aleboakozamestnanecinej osoby, a pod.), a to ani príležitostnú, ktorá je zhodná s predmetom činnosti zamestnávateľa, alebo
ktorá je spôsobilá privodiť ujmu oprávneným záujmom zamestnávateľa v hospodárskej súťaži.

47. Konkurenčná doložka upravená v § 83 ods. 1 Zákonníka práce predstavuje obmedzenie výkonu
konkurenčnej zárobkovej činnosti zamestnanca a týka sa výkonu takej činnosti, ktorá má vo vzťahu
k predmetu činnosti zamestnávateľa konkurenčný charakter. Posudzovanie konkurenčného charakteru
zárobkovej činnosti zamestnanca je tak závislé predovšetkým od predmetu činnosti zamestnávateľa,
ktorú skutočne vykonáva. Predmet činnosti zamestnávateľa je vymedzený napr. v obchodnom registri,

živnostenskom oprávnení, prípadne v zriaďovacej listine, štatúte, v zákone a pod.

48. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku
vôbec nezaoberal skutočnosťou, či výkon týchto iných činností žalobcami pre iných zamestnávateľov
mal reálne konkurenčný charakter vo vzťahu k činnosti žalovaného. Výkon týchto činností navyše ani
nebol dôvodom vykazovania neospravedlnených absencií žalobcom a rovnako ani dôvodom skončenia

pracovného pomeru so žalobcami.

49. Žalobcovia sa žalobou domáhali okrem náhrady mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane
žalovaného zároveň aj náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku v r. 2017 vo vzťahu k čomu súd
prvej inštancie ustálil, že žalobcom nevznikol nárok na dovolenku vzhľadom na to, že nevykonávali v

rozhodnom období od prácu pre žalovaného. Dôvodnosť tohto nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú
dovolenku bude možné posúdiť za predpokladu, že súd prvej inštancie ustáli existenciu prekážky na
strane žalovaného ako zamestnávateľa podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce; záver súdu prvej
inštancie o nedôvodnosti nároku v tejto časti je tak predčasným.

50. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy,
ak súd vezme do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli
najavo, avšak i vtedy, ak celkom opomenie zohľadniť skutočnosti, ktoré vyplynuli z iných dôkazov, než
sú tie, na ktorých súd založil svoje skutkové závery. Zároveň však, ak súd vyhodnotí dôkazy bez toho,
aby v odôvodnení rozsudku ohľadne každého z rozhodujúcich dôkazných prostriedkov uviedol, čo z

neho zistil a daný dôkaz (ak je to potrebné) vyhodnotil aj vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi, ide
o tzv. súhrnné skutkové zistenie, ktoré spôsobuje nepreskúmateľnosť rozsudku, ktorá má za následok
porušenie práva na spravodlivý proces.

51. Vychádzajúc z uvedeného dospel odvolací súd, v nadväznosti na obsah podaného odvolania k

záveru, že postupom súdu prvej inštancie bola žalobcom odňatá možnosť konať pred súdom a bolo
porušené ich právo na spravodlivý proces, keď súd prvej inštancie svoje (súhrnné) skutkové zistenia
oprel iba o časť vykonaných dôkazov, bez toho, aby tieto riadne vyhodnotil pri zohľadnení ďalších
dôkazov, ktoré by mohli viesť aj k iným skutkovým záverom, pričom takéto zohľadnenie a vyhodnotenie
všetkých vykonaných dôkazov absentuje aj v odôvodnení napadnutého rozsudku.

52. Súd prvej inštancie tak v preskúmavanej veci svojim nesprávnym procesným postupom, ktorý
mohol ovplyvniť výsledok sporu, porušil procesné práva žalobcov v takej miere, že zasiahol do ich
práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v odvolacom konaní, nakoľko
rozhodnutie vo veci samej odvolacím súdom by za tohto stavu nahrádzalo prvoinštančné rozhodnutie,

čím by bolo stranám odoprené právo namietať správnosť všetkých skutkových a právnych záverov
na inštančne vyššom súde, a tým aj možnosť preskúmania správnosti nových skutkových a právnych
záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel. Posúdenie podstaty veci po skutkovej i právnej stránke
v rámci dvojinštančného súdneho konania je v tomto prípade vzhľadom na okolnosti veci súčasťou práva
na súdnu ochranu a spravodlivý proces, a dôsledné rešpektovanie práva na spravodlivý proces oboch

strán sporu možno v preskúmavanej veci dosiahnuť iba kasačným rozhodnutím.

53. Vzhľadom na predmet konania, zároveň odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie, že
predmetný spor je individuálnym pracovnoprávnym sporom podľa ust. § 316 ods. 1 CSP a ide o spor s
tzv. ochranou slabšej strany, čo znamená napr. aj to, že súd prvej inštancie môže v rámci dokazovania

vykonať aj taký dôkaz, ktorý zamestnanec nenavrhol (§ 319 CSP).

54. Záverom odvolací súd dopĺňa, že mu je v zmysle ust. § 186 ods. 1 CSP z jeho rozhodovacej
činnosti známe, že Krajský súd Bratislava ako súd odvolací v skutkovo a právne obdobných veciach,v ktorých boli žaloby uplatnené vodičmi ako zamestnancami žalovaného prvoinštančným súdom
zamietnuté, uzneseniami č.k. 6CoPr/15/2023-459, č.k. 7CoPr/5/2024 17, 15CoPr/3/2024-407, č.k.
9CoPr/9/2024-435 a č.k. 9CoPr/3/2024-272, napadnuté rozsudky súdov prvej inštancie zrušil a vec im

vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

55. Ďalšími odvolacími námietkami sa odvolací súd nezaoberal, keďže pre rozhodnutie vo veci
tieto považoval už za pre konanie nepodstatné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. Podľa
konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základrozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmikonania.
Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu námietku účastníka konania. Je však
nevyhnutné, aby súd reagoval na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (rozhodnutia
ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.).

56. V nadväznosti na vyššie uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil
podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP a podľa ust. § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie
konanie a rozhodnutie. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa názorom odvolacieho
súdu, ktorým je podľa ust. § 391 ods. 2 CSP viazaný. Súd prvej inštancie sa riadne vysporiada so
všetkými dôkazmi, tieto náležite vyhodnotí, a to aj so zreteľom na námietky žalobcov prednesené v

priebehu konania. Po opätovnom vyhodnotení a náležitom zohľadnení všetkých vykonaných dôkazov,
a to jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, z hľadiska ich hodnovernosti, pravdivosti, logickej
nadväznosti a významu pre rozhodnutie v spore i dôkaznej hodnoty, opätovne ustáli skutkový stav
veci, na základe ktorého meritórne posúdi po právnej stránke vecnú opodstatnenosť podanej žaloby. V
nadväznosti na procesnú aktivitu strán sporu, rešpektujúc charakter sporu a predmet konania (najmä

ust. § 319 a § 320 CSP), vec opätovne prejedná a rozhodne o predmetnej žalobe s tým, že musí znova
zisťovať, či existovali prekážky na strane žalovaného ako zamestnávateľa, pre ktoré nemohli žalobcovia
ako zamestnanci vykonávať prácu a či žalovaný vytvoril žalobcom podmienky na plnenie ich pracovných
úlohvmiestevýkonuprácepodľapracovnejzmluvy,tedananovovyhodnotíopodstatnenosťuplatnených
nárokov žalobcom. V novom rozhodnutí sa prvoinštančný súd dôsledne vysporiada s argumentáciou

sporových strán tak, aby odôvodnenie jeho rozhodnutie zodpovedalo požiadavkám ust. § 220 ods. 2
CSP.

57. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov prvoinštančného ako
aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

58. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).