Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 16, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124205148
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hirková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8124205148.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hirkovej a členov

senátu JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Jany Jančíkovej v spore žalobcov: 1/ A. B. C., nar. XX.X.XXXX,
trvalý pobyt D. E. XXXX/XX, XXX XX F., 2/ G. C., nar. X.XX.XXXX, trvalý pobyt H. XXXX/X, XXX XX
F., I. J., 3/ mal. D. C., nar. X.X.XXXX, trvalý pobyt H. XXXX/X, XXX XX F., I. J., 4/ mal. E. C., nar.
X.X.XXXX, trvalý pobyt H. XXXX/X, XXX XX F., I. J., maloletí žalobcovia v 3. a 4. rade zastúpení
zákonným zástupcom žalobcom v 2. rade, 5/ K. F., nar. XX.X.XXXX, trvalý pobyt B. F. XXXX/XX, XXX
XX F., 6/ D. F., nar. XX.X.XXXX, trvalý pobyt B. F. XXXX/XX, XXX XX F., 7/ D. D., nar. XX.X.XXXX, trvalý
pobyt I. XXX/XX, XXX XX F., 8/ L. I., nar. XX.X.XXXX, trvalý pobyt C. XXX/XX, XXX XX M. N., 9/ F. I.,

nar. X.X.XXXX, trvalý pobyt C. XXX/XX, XXX XX M. N., 10/ D. D., nar. X.XX.XXXX, trvalý pobyt D. E.
XXXX/XX, XXX XX F., všetci žalobcovia zastúpení: O. & F. B. P., C., IČO: XX XXX XXX, so sídlom E.
C. Q. XX/XX, XXX XX F., proti žalovanému: Allianz – Slovenská poisťovňa, a.s., IČO: 00 151 700, so
sídlom Pribinova 19, 811 09 Bratislava, o zaplatenie 159 000 eur, o odvolaní žalobcov v 3. a 4. rade
a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 18C/6/2024-113 zo dňa 14.04.2025 v spojení
s dopĺňacím rozsudkom č.k. 18C/6/2024-124 zo dňa 23.04.2025, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výrokoch I., III., V., VI. a VIII.

Zrušuje rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výrokoch II., IV., VII., IX., X. a XI. a v rozsahu
zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom v spojení s dopĺňacím rozsudkom rozhodol:

„I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu vo výške 10 000 eur ako náhradu nemajetkovej
ujmy do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi v 2. rade sumu vo výške 3 000 eur ako náhradu nemajetkovej
ujmy do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

III. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni v 5. rade sumu vo výške 3 000 eur ako náhradu nemajetkovej
ujmy do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

IV. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni v 6. rade sumu vo výške 1 500 eur ako náhradu nemajetkovej
ujmy do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.V. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni v 7. rade sumu vo výške 3 000 eur ako náhradu nemajetkovej
ujmy do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

VI. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni v 8. rade sumu vo výške 3 000 eur ako náhradu nemajetkovej
ujmy do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

VII. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi v 9. rade sumu vo výške 1 500 eur ako náhradu nemajetkovej
ujmy do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

VIII. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi v 10. rade sumu vo výške 9 000 eur ako náhradu
nemajetkovej ujmy do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

IX. Konanie o žalobe žalobcov v 3. a 4. rade z a s t a v u j e.

X. Žalobcom v 1. a 2. rade a 5. až 10. rade sa voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov
konania, a to z prisúdenej sumy v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením.

XI. Žalovanej náhradu trov konania voči žalobcom v 3. a 4. rade n e p r i z n á v a.

XII. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.“

2. Zistený skutkový stav právne posúdil podľa § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 16, § 116, § 415, § 420 ods. 1,
2 Občianskeho zákonníka, § 193 Civilného sporového poriadku, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z.

o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

3. Prv než sa začal zaoberať vecnou stránkou veci, skúmal procesné podmienky, t.j. podmienky, za
ktorých môže vo veci konať. Maloletí žalobcovia v 3. a 4. rade majú obvyklý pobyt v Českej republike,

teda rozhodným právom vo veciach týkajúcich sa výkonu rodičovských práv a povinností (kam patrí aj
správa majetku maloletých osôb – a teda schválenie právneho úkonu podania žaloby za maloletých) je
právny poriadok Českej republiky. Judikatúra v tejto otázke v rámci českej právnej úpravy je jednotná.
Poukázal na nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 1162/23 zo dňa 10.12.2024.
Vzhľadom k tomu, že dal procesný priestor žalobcom (lehota 3 mesiacov), aby odstránili nedostatok

podmienky konania (predložili právoplatný rozsudok súdu o schválení právneho úkonu – podania
žaloby), títo nedostatok neodstránili s poukazom na odlišný právny názor, nezostávalo nič len konanie
o žalobe maloletých žalobcov v 3. a 4. rade zastaviť (§ 161 ods. 1 až 3 CSP).

4. Nebolo žiadneho sporu v otázke, že v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním K. M. R. pri

dopravnej nehode došlo k úmrtiu nebohej D. D.. Nespornou bola rovnako skutočnosť, že K. M. R. bol
za svoje protiprávne konanie právoplatne odsúdený za prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a)
Trestného zákona v trestnom konaní. Napokon nebol spor ani v otázke, že K. M. R. mal u žalovaného
uzatvorené povinné zmluvné poistenie. Žalovaný spĺňa podmienku pasívnej vecnej legitimácie v tomto
spore, a to podľa zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (porov. rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Haasová).
Neboli pochybnosti, že všetci žalobcovia boli rodinnými príslušníkmi nebohej.

5. K otázke, komu patrí náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch Najvyšší súd Slovenskej republiky v
rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/265/2009 z 17.2.2011 okrem formulácie všeobecných kritérií naznačil, že právo

na náhradu nemajetkovej ujmy patrí len najbližším príbuzným, manželovi a deťom, a ak ich niet, rodičom.
Na druhej strane však Najvyšším súdom Slovenskej republiky formulované všeobecné kritéria vedú k
tomu, že okruh oprávnených osôb možno rozšíriť a náhradu nemajetkovej ujmy priznať i v širšom, bližšie
nekonkretizovanom okruhu príbuzných osôb. Je vecou úvahy súdu, akého okruhu osôb sa má vyššie
uvedené odškodnenie týkať. Aj z judikatúry možno vysledovať, že by to mali byť iba osoby, ktoré boli

so zomrelým pred jeho smrťou vo veľmi úzkych rodinných, ekonomických a spoločenských väzbách.
Medzi také osoby v závislosti od konkrétnych okolností spočívajúcich na vzťahových väzbách, forme
spolunažívania a zdieľania súkromia v tej-ktorej rodine, ktoré treba naozaj citlivo posúdiť, môžu patriťaj súrodenci, starí rodičia, vnúčatá alebo iná blízka osoba zomrelého (porov. rozsudok Okresného súdu
Prešov sp. zn. 32C/69/2019 z 26.11.2021).

6. Súd musí skúmať, či bolo tomu ktorému žalobcovi úmrtím blízkej osoby skutočne zasiahnuté do jeho
osobnostnéhopráva.Ustálilosa,žestratablízkejosobyspôsobujedefinitívnepretrhnutiecitovýchväzieb
v najbližších medziľudských vzťahoch, čím pozostalá osoba prišla o možnosť tieto vzťahy ďalej rozvíjať.
Práve strata týchto väzieb a vzťahov sa v zmysle domácej a tiež staršej českej judikatúry považuje za
zásah do práva na rodinný život ako integrálnej súčasti súkromného života chráneného ustanoveniami

o ochrane osobnosti. Vzťahy, ktoré boli náhle pretrhnuté a ktorých prežívaním sekundárna obeť
realizovala svoje osobnostné právo, museli pre osobu pozostalého spadať do jej intímnej sféry, do
jej súkromia v tom zmysle, že vzťah s týmto človekom dovoľoval jej osobnosť rozvíjať, formovať
ju a obdobne intenzívnym spôsobom umožňoval jej sebarealizáciu. Citové väzby a vzťahy s inými
ľuďmi tvoria centrálny obsah ľudského života ako takého a výrazne participujú na kreovaní základných
čŕt a charakteru každého jednotlivca. Zásah do tohto okruhu špecifických medziľudských vzťahov

spôsobujúci smrť blízkeho je súčasne zásahom do práva usporiadať si vlastný život podľa svojich
predstáv, do spoločných životných plánov a spravidla výrazne zasiahne tiež do skladby a fungovania
aj ostatných blízkych vzťahov pozostalej obete. Nie pocity bolesti a smútku, ale strádanie a pretrhnutie
rodinných a podobných medziľudských väzieb podieľajúcich sa na rozvíjaní a realizácii osobnosti sa
kompenzujú finančnou satisfakciou; emocionálne prežívanie, citová bolesť a smútok sú iba prejavmi

tohto zásahu a ako také nie sú kompenzovateľné, kým nie je preukázaný zásah do osobnostného práva
(porov. rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 9C 2/2024 z 3.6.2024).

7. Pokiaľ ide o okruh žalobcov, dospel k záveru, že všetci žalobcovia sú aktívne vecne legitimovanými v
tomto spore, pretože u každého z nich došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv, nakoľko

spĺňajú istú formu bližšieho, užšieho vzťahu k zosnulej odôvodňujúcu priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, teda základ nároku je u žalobcov v 1. a 2. rade a 5. až 10. rade daný, keďže úmrtie
nebohej D. D. spôsobilo žalobcom isté otrasy v spôsobe života a v citovej rovnováhe.

8. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich

súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému
zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do
práva na súkromie, resp. práva na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená
taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková
ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj

citová (emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže
utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu)
s blízkou osobou. Osobnosť, ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva, v
prípade, ak došlo k zásahu do tohto práva, má možnosť využiť právne prostriedky ochrany osobnosti,
ktoré sú uvedené v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka. Prichádzajú do úvahy, pokiaľ hrozí alebo

je spôsobená ujma v osobnostnej nemajetkovej sfére a majú rôznu povahu. Ktoré z týchto právnych
prostriedkov príslušná fyzická osoba na ochranu svojej osobnosti uplatní, bude závislé v prvom rade na
jej vôli ovplyvnenej predovšetkým intenzitou a povahou protiprávneho zásahu. Zásah do emocionálnej
sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej
osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o

ochrane osobnosti. (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 265/2009
z 17.2.2011).

9. Jednotné právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby je zabezpečované radom čiastkových
prostriedkov, na ktoré sa možno pozerať relatívne úplne samostatne. Právo na náhradu nemajetkovej

ujmyvpeniazochpodľaustanovenia§13ods.2Občianskehozákonníkapredstavujejednozparciálnych
a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby.
Vznikávtedy,keďmorálnasatisfakciaakorýdzoosobnéprávo,navyváženieazmiernenienepriaznivých
následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nestačí. Napriek tomu, že ide o satisfakciu v
oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide

o osobné právo majetkovej povahy. Ak obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka
na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané
žiadne právne účinky (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 265/2009
z 17.2.2011).Ohľadom výšky nemajetkovej ujmy poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 7Cdo/87/2023.

10. Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 2844/14 sformuloval kritériá pre určovanie
výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Za okolnosti, ktoré je potrebné skúmať na strane poškodeného,
sú považované najmä: a) intenzita vzťahu žalobcu so zomrelým, b) vek zomrelého a pozostalých, c)
otázka hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej osobe, d) prípadné poskytnutie inej satisfakcie.
Pre výšku náhrady je kľúčová najmä kvalita vzájomného vzťahu osôb narušená neoprávneným

zásahom, psychická bolesť zo straty veľmi blízkeho človeka je často vnímaná ako neznesiteľná, fyzická,
obmedzujúca ostatné aktivity pozostalého, často prerastajúca do duševného ochorenia. Pri zohľadnení
veku zomrelého sa odlišuje nakoľko je prežívaná strata novorodenca jeho rodičmi, strata rodiča jeho
deťmi, alebo strata osoby v dôchodkovom veku jej vnúčatami. Dôležitú úlohu má aj pocit zodpovednosti
rodiča za svoje deti. Strata osoby, na ktorej je pozostalý existenčne závislý sa prejaví aj vo sfére
osobnostného prežívania. Iná forma satisfakcie než peňažná (napr. ospravedlnenie škodcu) nemôže

byť sama o sebe dostačujúca, jej poskytnutie a následné posúdenie jej významu však môže mať za
následok zníženie peňažnej náhrady. Za okolnosti, ktoré je potrebné skúmať na strane pôvodcu zásahu
(škodcu, žalovaného) za predpokladu, ak majú zároveň vplyv na vnímanie ujmy oprávnenými osobami
sú považované najmä: a) postoj žalovaného (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie a pod.), b) dopad
udalostidoduševnejsférypôvodcu-fyzickejosoby,c)jehomajetkovépomery,d)mierazavineniaškodcu

eventuálnemieraspoluzavineniausmrtenejosoby.Postojškodcumôžepodstatnýmspôsobomovplyvniť
vnímanie ujmy pozostalými, ústretové správanie, ospravedlnenie alebo prejavená ľútosť škodcu môžu
zmierniť dopady nemajetkovej ujmy, naopak jeho ľahostajnosť, arogancia či vyjadrená bezcitnosť môže
ujmu pozostalých osôb ešte prehĺbiť.

11. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 288/2017 plynie, že pri určovaní sumy
nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a
teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by
tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady. Preto
poukázal na rozhodnutia: rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/38/2022, Krajského súdu

v Nitre sp. zn. 8Co/31/2020, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/438/2016, Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 23Co/156/2016.

12. Žalobkyňa v 1. rade bola dcérou nebohej, žalobca v 2. rade jej zaťom, žalobkyňa v 5. rade sestrou
nebohej, žalobkyňa v 6. rade neterou nebohej, žalobkyne v 7. a 8. rade sestry nebohej, žalobca v 9.

rade švagor nebohej a žalobca v 10. rade synom nebohej. V čase nehody mala nebohá nedožitých
74 rokov. Žalobkyňa v 1. rade mala v čase nehody 43 rokov, žalobca v 2. rade 39 rokov, žalobkyňa
v 5. rade 68 rokov, žalobkyňa v 6. rade 40 rokov, žalobkyňa v 7. rade 69 rokov, žalobkyňa v 8. rade
76 rokov, žalobca v 9. rade 75 rokov a žalobca v 10. rade 47 rokov. Z vykonaného dokazovania mal
výpoveďami žalobcov za preukázané, že rodinný vzťah medzi nimi a nebohou bol nadštandardný, keďže

sa žalobcovia s nebohou pravidelne kontaktovali, pomáhali si navzájom, mali spoločné záujmy a boli
na seba silno naviazaní.

13. Vzťah nebohej s dcérou - žalobkyňou bol výnimočný, nakoľko aj potom, čo dcéra odišla zo
spoločnej domácnosti, vydala sa a žila v Českej republike, boli v dennodennom pravidelnom kontakte

(telefonickom,predovšetkýmvideohovory)avzájomnesipomáhali,trávilispoludovolenkovýčas,pričom
nebohá pomáhala žalobkyni aj v prípadoch, keď bola nevyhnutná opatera o vnúčatá, či už v dôsledku
ich choroby, či prázdnin. S poukazom na uvedené bol aj vzťah nebohej so zaťom pozitívny, keďže
cestou žalobkyne v 1. rade boli v dennodennom kontakte a pomáhali si. Vzťah nebohej so sestrami
– žalobkyňami v 5., 7. a 8. rade bol rovnako veľmi pekný, pravidelne sa navštevovali, chodili spolu na

dovolenky, chaty, strávili spolu nielen detstvo, ale spoločné chvíle vyhľadávali, aj keď mali vlastné rodiny,
pričom rozprávaním o nich trávili spoločný čas, pričom to bolo najmenej jedenkrát do týždňa. Pravidelne
si telefonovali. Žalobkyňa v 5. rade bola zároveň krstnou mamkou žalobkyne v 1. rade a žalobcu v 10.
rade, t.j. deťom nebohej. Žalobkyňa v 5. rade spolu so žalobkyňou v 6. rade, neterou nebohej boli
držiteľkami kľúča od bytu nebohej a v prípade jej neprítomnosti chodili polievať kvety, prípadne ak

v tom čase ich prítomnosť v byte vyžadovala nejaká údržba bytu, trávili tiež spoločné chvíle pravidelne,
chodili na dovolenky a výlety spolu. Spoločný čas a výlety s nebohou trávil aj žalobca v 9. rade, ktorý
je manželom žalobkyne v 8. rade, nakoľko sa navštevovali vo svojich domácnostiach a tým, že nebohá
bývala v blízkosti zdravotníckeho zariadenia, ktoré navštevoval pravidelne, preto chodil k nej posedieťaj pri týchto príležitostiach a porozprávať sa. Žalobca v 10. rade mal rovnako s nebohou výborný vzťah,
keďže do roku 2001 žil s ňou a otcom v spoločnej domácnosti, následne, keď sa oženil a býval v
Hermanovciach, bol s ňou do času svojho odchodu do Plzne v roku 2012 v každodennom kontakte

a od roku 2012 sa kontakt obmedzil na pravidelné telefonovanie raz do týždňa a 2-3x do roka ju prišiel
navštíviť domov, tiež ju navštívil, keď bola matka pri sestre v Prahe a ona so sestrou tiež navštívili v Plzni
jeho. Žalobca v 10. rade rovnako popísal, že žalobkyňa v 1. rade na nebohej (ich matke) priam lipla.

14. Zohľadnil, že v dôsledku tragickej smrti D. D. došlo k nesmierne závažnej ujme, strate milovanej

osoby, čím sú žalobcovia ochudobnení do budúcna, keďže bola akýmsi tmelom celej rodine
a nepochybne došlo k narušeniu celistvosti rodiny. V konaní mal výpoveďami žalobcov za preukázané,
ženebohábolaneoddeliteľnousúčasťouichrodinnéhoživota.Žalobcom nepriznalpožadovanúnáhradu
nemajetkovej ujmy, i keď konštatoval, že došlo k zásahu do ich osobnostných práv, nakoľko zohľadnil
vek zomrelej a pozostalých a tú skutočnosť, že žiaden zo žalobcov nebol na nebohú finančne odkázaný
a nežil s nebohou v spoločnej domácnosti. Súčasťou súkromného života je nepochybne aj rodinný život

zahŕňajúcivzťahymedziblízkymipríbuznýmiapretorešpektovaniesúkromného,tedairodinnéhoživota,
musí zahŕňať právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, aby bolo možné
okrem iného tiež rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť.

15. Najvyššiu nemajetkovú ujmu v rozsahu 10 000 eur priznal žalobkyni v 1. rade dcére, ktorá

ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, na nebohej lipla, mali každodenné telefonické hovory, čo
odôvodňovala vzdialenosť bydlísk, napriek tomu sa pravidelne navštevovali a nebohá bola pre žalobkyni
oporou v prípade potreby starostlivosti o vnúčatá (choroby, prázdniny). Nemajetkovú ujmu vo výške
9 000 eur považoval za primeranú priznať žalobcovi v 10. rade, synovi nebohej, ktorý bol rovnako
v pravidelnom kontakte s nebohou, telefonickom i osobnom, pričom ako ale vyplynulo zo samotnej jeho

výpovede, sestra – žalobkyňa v 1. rade lipla na nebohej, ich matke najviac.

16. Nespochybnil, že v prípade vzdialenejších príbuzných, ako je manžel, deti, rodičia, je posudzovanie
stupňa zásahu do osobnostných práv zložitejšie, avšak súčasťou súkromného života jednotlivca je
nepochybne aj rodinný život zahŕňajúci právo fyzickej osoby na spolužitie s blízkymi príbuznými, najmä s

deťmi, rodičmi, prarodičmi, či súrodencami. Úroveň vzťahu žalobkýň v 5., 7. a 8. rade a nebohej svedčí o
blízkom súrodeneckom vzťahu, vyznačujúci sa citovou blízkosťou, keď navždy stratili možnosť ďalšieho
udržiavania a rozvíjania vzájomných vzťahov, čo činili od detstva do smrti nebohej. Sestrám nebohej, t.j.
žalobkyniam v 5., 7. a 8. rade priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3 000 eur.

17. Nemajetkovú ujmu zaťovi, t.j. žalobcovi v 2. rade priznal vo výške 3 000 eur, v ktorej je zohľadnené,
že skrz svoju manželku, dcéru nebohej bol s nebohou v dennodennom kontakte, trávili spolu dovolenky,
voľné chvíle a v smrti nebohej došlo k strate opory pri pomoci s deťmi, t.j. vnúčatami nebohej (choroba,
školské prázdniny).

18. Nemajetková ujma, ktorá bola spôsobená žalobkyni v 6. rade, neter a žalobcovi v 9. rade – švagrovi
je nepochybne menšia, ako u sestier, ktoré s nebohou prežili prakticky celý život, čo zohľadnil a priznal
im náhradu vo výške 1 500 eur. No aj títo žalobcovi spolu s nebohou trávili nadštandardný čas, či už
pravidelnými návštevami, spoločnými chatami, či dovolenkami.

19. Zavinená smrť blízkej osoby vzhľadom na preukázané vzájomné úzke a pevné sociálne, morálne,
citové a kultúrne väzby predstavovala vážnu nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie a napĺňanie osobnosti
žalobcov, preto priznal nemajetkovú ujmu : žalobkyni v 1. rade 10 000 eur, žalovanému v 2. rade 3 000
eur, žalobkyni v 5. rade 3000 eur, žalobkyni v 6. rade 1 500 eur, žalobkyni v 7. rade 3 000 eur, žalobkyni
v8.rade3000eur,žalobcoviv9.rade1500euražalobcoviv10.rade9000eur. Spôsobenásmrťblízkej

osoby vzhľadom k vzájomným úzkym a pevným sociálnym i citovým väzbám predstavovala natoľko
závažnú nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie a napĺňanie osobnosti pozostalých, že bolo dôvodné žalobe
čiastočne vyhovieť, keďže strata blízkej osoby je pre väčšinu ľudí tou najväčšou stratou, s ktorou sa
môžu vo svojom živote stretnúť (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 z
22. decembra 2015). Žalobu v prevyšujúcej časti ako nedôvodnú zamietol.

20. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, proti výrokom I., II., III., IV., V., VI., VII.,VIII. a
X. z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f), a h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutiezmenil tak, že nároky žalobcov, ktoré budú predmetom konania po vrátení veci odvolacím súdom, v
celom rozsahu zamietol.

21. V prípade žalobcov v 1. a 10. rade (dospelé deti nebohej) nepochybne došlo v dôsledku úmrtia
nebohej k neoprávnenému zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život, a preto ani nerozporuje
základ ich uplatneného nároku. Žalovaný však namietal súdom priznanú výšku náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorú považuje za neprimeranú a v rozpore s princípom proporcionality. K priznanej výške plnenia
pre žalobkyňu v 1. rade a žalobcu v 10. rade žalovaný uvádzal, že nebohá bola matkou týchto žalobcov a

teda, že síce išlo o blízky príbuzenský vzťah, avšak z pohľadu intenzity vzájomného vzťahu sa v zmysle
ustálenej súdnej praxe nejedná o vzťah najintenzívnejší (najintenzívnejší vzťah sa predpokladá medzi
manželmi, prípadne medzi rodičmi a maloletým dieťaťom). Uvedenému konštatovaniu svedčí aj obsah
výpovedí jednotlivých žalobcov, z ktorých vyplýva, že deti poškodenej už boli v čase tragickej dopravnej
nehody dospelé s vlastnými rodinami, nežili s nebohou v jej domácnosti ale v zahraničí. Aj napriek tomu,
že smrťou matky sa pretrhli citové väzby a zanikol vzťah, ktorý by s najväčšou pravdepodobnosťou

ďalej trval, neznamená to absenciu, či absolútnu deštrukciu ich rodinných životov, keďže žalobkyňa v 1.
rade má manžela, deti, a preto sa stále môže realizovať v roli manželky, matky, z čoho možno vyvodiť
objektívny záver, že nedošlo k trvalému zničeniu všetkých rodinných väzieb a nie je ochudobnená o
ďalší rodinný život. K priznanej výške plnenia pre žalobcu v 10. rade žalovaný uviedol, že z pohľadu
intenzity ich vzájomného vzťahu platí to, čo uviedol v prípade žalobkyni v 1. rade s tým, že aj žalobca

v 10. rade žije mimo územia Slovenskej republiky. Rovnako z vykonaného dokazovania nevyplynul ani
záver, že žalobca v 10. rade bol existenčne, či prípadne ekonomicky závislý na svojej matke. Aj v prípade
žalobcu v 10. rade platí, že aj napriek tomu, že smrťou matky sa pretrhli citové väzby a zanikol vzťah,
ktorý by s najväčšou pravdepodobnosťou ďalej trval, neznamená to absenciu či absolútnu deštrukciu
jeho rodinného života, keďže žalobca bol ženatý, má dve deti, z čoho taktiež možno vyvodiť objektívny

záver, že smrťou matky nedošlo k trvalému zničeniu všetkých rodinných väzieb a nie je ochudobnený o
ďalší rodinný život. Priznaná náhrada pre žalobcov v 1. rade a 10. rade je neprimeraná. Poukázal na
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 17Co/49/2023 zo dňa 20.6.2024 v inej obdobnej veci, kde
súd vo vzťahu k dospelým deťom znížil náhradu na 5 000 eur. V uvedenom súdnom spore súd zohľadnil
najmä vyšší dožitý vek poškodenej, čo je rovnako aj tento prípad ako aj skutočnosť, že deti poškodenej

už boli v čase tragickej dopravnej nehody dospelé s vlastnými rodinami a životmi, teda obdobný prípad.

22. Vo vzťahu k žalobcom v 2. rade (zať nebohej), v 5. rade (sestra nebohej), v 6. rade (neter nebohej ),
v 7. rade (sestra nebohej), v 8. rade (sestra nebohej) a v 9. rade (švagor nebohej) s poukazom na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/265/2009 zo dňa 17.2.2011, v ktorom

okrem formulácie všeobecných kritérií naznačil najvyšší súd okruh osôb, ktorým právo na náhradu
nemajetkovej ujmy patrí, kde na strane 18 uvedeného uznesenia uvádza : ide o najbližších príbuzných,
a to manžela a deti, a ak ich niet, o rodičov, žalovaný namietal priznaný nárok pre týchto žalobcov.
Pokiaľ ide o žalobcov v 2., 5. ,6., 7., 8. a 9. rade, žalovaný namietal ich aktívnu vecnú legitimáciu,
dôvodnosť základu ich uplatňovaného nároku, ako aj výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v

peniazoch. V súdenej veci sú žalobcovia v 2., 5. ,6., 7., 8. a 9. rade blízkymi osobami ipso facto, t. j.
už v dôsledku príbuzenstva a nezávislé od akejkoľvek ďalšej podmienky. Žalobcov by však bolo možné
považovať za osoby blízke, len ak budú kumulatívne splnené ďalšie podmienky predpokladané ust. §
116 Občianskeho zákonníka, t. j. musí ísť o osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom a zároveň musí
ujmu, ktorú by utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovať ako vlastnú. Citované ustanovenie rozlišuje

osoby, ktoré sú si navzájom blízke (príbuzný v priamom rade, súrodenci a manžel) a osoby, ktoré sa
za splnenia určitých podmienok považujú za blízke (t. j. iné osoby). Teda nie sú splnené kumulatívne
ďalšie podmienky predpokladané ust. § 116 Občianskeho zákonníka, t. j. musí ísť o osoby v pomere
rodinnom alebo obdobnom a zároveň musí ujmu, ktorú by utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovať
ako vlastnú. Pod rodinným pomerom právna veda rozumie príbuzenský vzťah v nepriamom rade, ako sú

napr. teta, strýko, sesternica, bratranec. Obdobným pomerom sa rozumie napr. vzťah medzi pestúnom
a dieťaťom, poručníkom a dieťaťom, prípadne manželom a dieťaťom manžela, ktoré nie je aj jeho
dieťaťom. Pokiaľ ide o druhú podmienku, a to dôvodné pociťovanie ujmy ako vlastnej, právna veda, ako
aj súdna prax najvyšších súdnych autorít dospela k záveru, že podmienka pociťovania ujmy inej osoby
ako ujmy vlastnej svedčí o istej kvalite a intenzite vzájomného vzťahu, ktorý tieto osoby medzi sebou

majú. Tento vzťah musí byť pritom vzájomný, a to znamená, že nestačí, ak jedna z osôb by pociťovala
ujmu tej druhej ako svoju vlastnú, ale musí to platiť aj opačne, pričom nestačí, iba tvrdenie osoby, že
ujmu iného pociťuje ako svoju vlastnú (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
29.05.2024, sp. zn. 6Cdo/164/2022). V prípade žalobcov v 2., 5. 6., 7., 8. a 9. rade nie je naplnenájedna z kumulatívne predpokladaných podmienok hypotézou ust. § 116 Občianskeho zákonníka, a
preto na tieto osoby nemožno nazerať ako na „osoby blízke". Žalobcovia v 2., 5., 6., 7., 8. a 9. rade
majú vlastné rodiny. Žalobca v 2.rade (zať nebohej) nikdy s nebohou nežil v jednej domácnosti, má

vlastnú biologickú rodinu v ktorej vyrastal a následne si založil rodinu s dcérou nebohej, čím neprišiel
o rodinné väzby. Žalobkyne v 5., 7., 8. a žalobca v 9.rade sú starobní dôchodcovia, ktorí prežili svoj
vlastný plnohodnotný rodinný život, pričom žalobkyne vo svojich výpovediach potvrdili, že prišli už o
troch súrodencov, keďže smrť je prirodzenou súčasťou bytia človeka. Vo výpovediach sa žalobkyne a
žalobca vrátili do minulosti, spomínali ako spolu chodili na chatu inej nebohej sestry, ako spolu s deťmi

chodili na výlety, no v súčasnosti tým, že už každá z nich má vlastnú rodinu, starobu, choroby, ich vzťahy
už neboli tak intenzívne ako v minulosti, pričom ako vyplýva z výpovedi daných žalobcov, tie vzťahy
boli normálne ako v každej riadne fungujúcej rodine. Pre určenie vzťahu medzi osobami ako vzťahu
blízkeho, sú relevantné len tie okolnosti, ktoré tu existovali v rozhodnom čase, t. j. v čase smrti nebohej
a nie v minulosti. Vo vzťahu k žalobkyni v 5.rade (neter nebohej), poukázal na skutočnosť, že sa jedná
o dospelú osobu žijúcu s vlastnou matkou, a teda vo vlastnej biologickej rodine, ktorá mala s nebohou

tetou štandardný vzťah, a preto jej rovnako neprináleží žiadna náhrada.

23. Žiadnym zo žalobcov nebol preukázaný tak intenzívny zásah do ich integrity, žeby boli nútení
vyhľadať odbornú pomoc psychológa, psychiatra a tlmiť svoj žiaľ napríklad medikamentóznou liečbou.
V konaní nebola preukázaná psychická bolesť zo straty veľmi blízkeho človeka - neznesiteľná, fyzická,

obmedzujúca ostatné aktivity pozostalých. Nebola preukázaná žiadna (trvalá, vážna, dlhotrvajúca)
psychická ujma žalobcov. Nebol preukázaný osobitný alebo nadštandardný vzťah medzi žalobcami a
nebohou v zmysle nadštandardný oproti iným podobným rodinným vzťahom v rovine vnúčatá- deti -
mama - sestra - švagor - zať - neter. Nebohá nebývala so žalobcami a tieto osoby nežili spolu s ňou
v jednej domácnosti. Nebohá nemala nijakú vyživovaciu povinnosť voči žalobcom, nebola preukázaná

potreba alebo nevyhnutnosť osobitnej finančnej podpory žalobcov zo strany nebohej. Takisto v konaní
nijako nebolo preukázané, že nebohá v období pred predmetnou dopravnou nehodou pravidelne a
existenčne dôležitým spôsobom finančne podporovala žalobcov, prípadne že im poskytovala nejaké
nadštandardné financie v zmysle nadštandardný oproti iným podobným rodinným vzťahom. Títo
žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, a preto má žalovaný za to, že žalobcom nesvedčí ním tvrdený

hmotnoprávny nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a správnym bolo žalobu v časti nimi
uplatňovaného nároku zamietnuť ako nedôvodnú.

24. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhli napádané rozhodnutie prvostupňového súdu
vo výrokoch I., II., III., IV., V., VI., VII., VIII., X., XII. potvrdiť. Žalobcovia považujú napádaný rozsudok

súdu prvej inštancie za správny, nezakladajúci ani jeden z odvolacích dôvodov uvedených žalovaným.

25. Ustanovenie § 116 v spojení s § 117 Občianskeho zákonníka svojou definíciou vytvára dve kategórie
„blízkych osôb“. V prvom prípade ide o príbuzenský vzťah osôb v priamom rade, súrodenca a manžela.
Taxatívne určenie týchto osôb v prejednávanej veci subsumuje žalobcu v 1.(dcéra), 3.(vnuk), 4.(vnučka),

5.(sestra), 7.(sestra), 8.(sestra), a 10.rade (syn). Existencia príbuzenského vzťahu týchto osôb je daná
biologickou kategóriou a túto nie je potrebné preukazovať. Vo vzťahu k dôvodnosti hmotnoprávneho
nároku nie je preto určujúce, aké boli subjektívne vzťahy medzi zosnulou a týmito žalobcami, naopak
blízkosť týchto osôb explicitne vyplýva z uvedeného ustanovenia. V druhom prípade ide o kategóriu
blízkej osoby, ktorej subjektívne pociťovaná blízkosť je založená buď na rodinnom alebo obdobnom

vzťahu za súčasného splnenia spôsobenej ujmy pociťovanej za ujmu vlastnú. Medzi zosnulou a
žalobcom v 2. (zať), 6.(neter) a 9.rade (švagor) ide o príbuzenský vzťah v pobočnom rade. Blízkosť
osôb je tak v tomto prípade daná jednak príbuzenským vzťahom, ale zároveň aj objektívnou blízkosťou
spočívajúcou v kvalite a intenzite vzájomných vzťahov tak ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania.

26. Žalobcovia dlhodobo mali a udržiavali so zosnulou nadštandardné rodinné vzťahy spočívajúce v
pravidelnom kontaktovaní sa a navštevovaní, vzájomnej podpore vo všetkých životných situáciách,
vzájomnej pomoci a starostlivosti, čo bez ohľadu na ostatné okolnosti zakladá objektívnu blízkosť
medzi žalobcami a zosnulou (na prejednávanú vec analogicky aplikovateľný rozsudok Krajského súdu v
Prešove sp.zn. 9Co/19/2024 zo dňa 30.7.2024, v bodoch 42-45). Bez právneho významu sú okolnosti,

či žalobcovia žili so zosnulou v spoločnej domácnosti, či boli na ňu ekonomicky odkázaní etc. Blízkosť
žalobcov so zosnulou je založená na pevnom emocionálnom pute, ktoré aj napriek plynutiu času ostalo
nepretrhnuté.27. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy sú v § 13
ods. 3 Občianskeho zákonníka stanovené dve kritériá, a to 1/ závažnosť vzniknutej ujmy a 2/ okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo. Nemajetkovú ujmu na rozdiel od škody na majetku nie je možné

kvantifikovať.

28. Kritériá pre určenie výšky odškodnenia nemajetkovej ujmy za nezvratný zásah do najbližších
rodinných väzieb, vychádzajúc z doterajšej rozhodovacej činnosti súdov, sú nasledovné:
a/ intenzita a kvalita vzájomného vzťahu, kedy súd skúma stupeň blízkosti pozostalých a zomrelého,

pričom najintenzívnejší zásah je konštatovaný u manžela, maloletého dieťa a rodiča maloletého dieťaťa,
b/ vek zomrelého a pozostalých - nečakanosť úmrtia - vek a zdravotný stav primárne poškodeného
sa zohľadňuje pri posúdení toho, ako prekvapivé a útrpné mohlo byť náhle úmrtie pre blízke osoby,
pričom iná miera bude pri mladej zdravej osobe, ako pri seniorovi so zdravotnými ťažkosťami; vek
pozostalých sa v nadväznosti na kritérium intenzity vzájomného vzťahu môže premietnuť do posúdenia,
či bol primárne poškodený pre sekundárne poškodeného ústrednou osobou citového a rodinného života,

čisatentovzťahužmalmožnosťkreovaťakultivovať(primaloletýchnízkehovekuideskôrostratušance
tento vzťah rozvíjať), prípadne, či pozostalí sú už osobami dospelými s vlastnou rodinou, pri ktorých
možno prezumovať, že ich tragická smrť zasiahne menej intenzívne, avšak tiež nemusí ísť o pravidlo,
c/ existenčná a ekonomická závislosť na zomrelom - faktor hmotnej závislosti sa neobmedzuje iba na
výživu a ekonomické zabezpečenie pozostalého,

d/ miera psychickej bolesti pozostalých, obmedzenie bežných aktivít pozostalých v pracovnom,
súkromnom i spoločenskom živote a celková závažnosť straty,
e/ miera zavinenia zomrelého,
f/ poskytnutá satisfakcia v inej forme, v postoji škodcu, dopad udalosti na jeho duševnú sféru, pokiaľ ide
o fyzickú osobu - je možné zohľadniť ústretový prístup a ľútosť, ospravedlnenie a naopak popieranie a

ľahostajnosť môže mieru utrpenia pozostalých ešte prehĺbiť,
g/ miera zavinenia škodcu a jeho majetkové pomery,
h/ proporcionálnosť spravodlivého zadosťučinenia.
K faktorom, ktoré sa môžu v jednotlivých prípadoch premietnuť do miery zásahu do osobnostných práv
pozostalých, možno zaradiť napr. aj spôsob, akým sa sekundárna obeť dozvedela o smrti blízkeho, či

bola svedkom udalosti, čo nie je tento prípad.

29. Ďalšie kritériá pre určenie primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy uvádza Najvyšší
súd Slovenskej republiky napr. v uznesení sp.zn. 7Cdo/215/2020 zo dňa 31.01.2022, a tými sú
kvalita vzájomného vzťahu, závislosť pozostalých na usmrtenej osobe, miera ich psychickej bolesti,

obmedzenie bežných aktivít pozostalých v pracovnom, súkromnom i spoločenskom živote, celková
závažnosť straty a v neposlednom rade aj proporcionálnosť spravodlivého zadosťučinenia.

30. Keďže súd prvej inštancie neposudzoval primeranosť náhrady nemajetkovej ujmy z hľadiska
všetkých vyššie uvedených kritérií, je jeho rozhodnutie predčasné, a preto aj vecne nesprávne, a preto

žalovaný mal za to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie trpí vadami uvedenými v ust. § 365
ods. 1 písm. b), f) a h) CSP.

31. Proti rozsudku podali odvolanie aj žalobcovia v 3. a 4. rade z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/
a h/ CSP. Navrhli, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku IX. a XI. zrušil a vec

vrátil na ďalšie konanie, prípadne, ak bude mať podmienky na rozhodnutie vo veci za splnené, aby vo
veci sám rozhodol tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie.
32. Konajúci súd v odôvodnení nešpecifikoval o aký nedostatok procesnej podmienky sa má jednať,
avšak vzhľadom na okolnosti zastavenia konania voči žalobcom v 3./ a 4./ rade sa možno domnievať,
že by sa malo jednať o nedostatok procesnej podmienky na strane strany sporu v podobe nedostatku

procesnej spôsobilosti. Poukázali na rozdiel medzi právnou a procesnou subjektivitou, ako aj rozdiel
medzi spôsobilosťou na právne úkony a procesnou spôsobilosťou. Procesná subjektivita podľa
procesného práva predstavuje obdobný právny inštitút ako právna subjektivita podľa práva hmotného.
Procesnú subjektivitu má teda subjekt práva, ktorý vo sfére práva hmotného disponuje spôsobilosťou
na práva a povinnosti. Procesná subjektivita ktorou sa rozumie spôsobilosť byť účastníkom súdneho

konania, tak ako spôsobilosť mať práva a povinnosti vzniká narodením a zaniká smrťou fyzickej osoby.
Táto spôsobilosť nie je závislá od veku, či rozumovej a vôľovej vyspelosti konajúcej osoby, ale vzniká
automaticky a má ju každý jedinec, ktorý môže byť subjektom práva. Od tohto pojmu je potom potrebné
odlíšiť pojem procesnej spôsobilosti, ktorý je totožný s pojmom hmotného práva, a to so spôsobilosťouna právne úkony. Tak ako spôsobilosť na právne úkony je závislá od viacerých skutočností akým je
napríklad vek konajúceho, tak tomu je aj v prípade procesnej spôsobilosti.
Procesná spôsobilosť vyjadruje oprávnenie konať samostatne pred súdom, t. j. realizovať jednotlivé

procesné úkony v konaní. Absencia procesnej spôsobilosti neznamená, že konkrétny subjekt nemôže
vystupovať v konaní, ale len to, že musí byť v konaní zastúpený zástupcom, resp. že procesné úkony
môže uskutočňovať len prostredníctvom zástupcu. Z predloženého splnomocnenia, ako aj záhlavia
žaloby je zrejmé, že maloletí žalobcovia boli/sú zastúpení svojimi zákonnými zástupcami, a teda všetky
podmienky ich konania pred súdom boli/sú splnené. Pokiaľ by tomu tak aj nebolo, a teda maloletí by v

konaní neboli zastúpení zákonnými zástupcami, uvedené v žiadnom prípade nemôže viesť k zastaveniu
konania, nanajvýš by mohol za tejto situácie konajúci súd maloletým ustanoviť procesného opatrovníka,
ktorý by bol ich zástupcom pre súdny spor. Uvedené vyplýva priamo z príslušných ustanovení právnych
predpisov, a to konkrétne § 67, § 68 a § 69 CSP.

33. Vo vzťahu k potrebe schválenia právnych úkonov za maloletých je potrebné si uvedomiť rozdiel

medzi spôsobilosťou a subjektivitou vyplývajúcou pre subjekty z hmotného práva a spôsobilosťou a
subjektivitou vyplývajúcou z práva procesného, a na to nadväzujúcich právnych a procesných úkonov.
Podanie žaloby je procesný úkon, pričom príslušné ustanovenie Občianskeho zákonníka vyžaduje
schválenieprávnehoúkonusúdomibaprehmotnoprávneúkonyvobčianskompráve,ktorýmisanakladá
s majetkom zastúpeného v inej než bežnej veci. V žiadnom ustanovení Civilného sporového poriadku,

či iného právneho predpisu, nie je výslovne uvedená povinnosť procesný úkon vykonaný v mene
maloletého zo strany jeho zákonných zástupcov schváliť, tak ako to je v prípade nakladania s majetkom
maloletého. Poukázali na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14CoP/22/2021.
34. Žalobcovia poukazujú na samotný zmysel súdneho konania týkajúceho sa schválenia právneho
úkonu urobeného jeho zákonným zástupcom za maloletého, ktorým je zachovanie najlepšieho záujmu

maloletého. Je úlohou opatrovníckeho súdu v predmetnom konaní rozhodnúť, či právny úkon, ktorý
v mene maloletého urobil jeho zákonný zástupca je alebo nie je v jeho najlepšom záujme, prípadne
zabrániť zneužívaniu postavenia maloletých zo strany ich zástupcov. Žiaden iný zmysel toto konanie
nemá. Podanie žaloby v mene maloletých bolo v ich najlepšom záujme. Postavenie maloletých, ako aj
ich celková majetková či osobná situácia sa konaním žiadnym spôsobom, v ich neprospech, nezmení.

V prípade, ak konajúci súd žalobe vyhovie, maloletí získajú majetkový prospech, na ktorý im podľa ich
názoru vznikol nárok. V prípade však, ak by konajúci súd žalobu zamietol, táto skutočnosť nebude mať
taktiež na maloletých žiaden vplyv. Ak by aj boli títo zaviazaní k náhrade trov konania, je zrejmé, že
tieto by vzhľadom na svoje majetkové pomery nehradili sami ale prostredníctvom svojich zákonných
zástupcov, prípadne by mohol súd v súlade s § 257 CSP, t. j. z dôvodov hodných osobitného zreteľa vo

vzťahu k týmto žalobcom protistrane nárok na náhradu trov konania nepriznať
35. Konajúci súd svojím rozhodnutím de facto zasiahol do jedného so základných práv žalobcov, a to
konkrétne práva na súdnu ochranu, ktoré je garantované čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Zmyslom
práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť
súdu o veci konať. Konajúci súd svojim postupom odňal uvedené práva žalobcom, ktorých význam je

tak veľký, že ho zákonodarca garantoval v právnom predpise najvyššej právnej sily.
36. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedol, že súd vo vzťahu k žalobcom v 3./ a 4./
rade správne rozhodol, keď konanie zastavil, nakoľko žalobcovia neodstránili počas konania procesný
nedostatok, ktorý bránil ďalej pokračovať s nimi v konaní. Žalobcovia v 3./ a 4./ rade sú maloleté osoby.
Samotné podanie žaloby nemožno považovať za bežnú vec, nakoľko v prípade neúspechu v súdnom

spore by mohli byť zaviazané na náhradu trov konania, čím by došlo k negatívnemu zásahu do ich
majetkových práv a preto je potrebný na tento úkon schválenie súdu v zmysle ust. § 28 Občianskeho
zákonníka. Nakoľko pre účely tohto konania žalobcovia pri podaní žaloby a ani na výzvu súdu v priebehu
konania nedoložili do konania takýto súhlas, jedná sa o nedostatok procesných podmienok a preto
bolo na mieste konanie zastaviť. Považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie v žalobcami v 3. a 4. rade

napadnutej časti, t.j. vo výrokoch IX. a XI. za správne, a preto ho navrhol potvrdiť.
37. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané
v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými osobami (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
protiktorémuje odvolanie prípustné (§ 355 ods.1CSP), preskúmal rozsudok súduprvejinštancieako
aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia

pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil
na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu dňa 09.12.2025
Odvolanie žalovaného
Výroky I., III., V., VI. a VIII.38. Predmetom odvolacieho prieskumu, vychádzajúc z viazanosti odvolacieho súdu rozsahom i dôvodmi
podaného odvolania, bolo posúdiť, či sa súd prvej inštancie dopustil žalovaným tvrdených vád
rozhodnutia,atopodľaust.§365ods.1písm. b/,f/ah)CSP,vychádzajúcpritomzkonkrétnychdôvodov

ako ich vymedzil odvolateľ v podanom odvolaní.
39. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach,
vktorýchsaodvolateľdomáhaprieskumu.Určenímrozsahunapadnutiarozhodnutiasúduprvejinštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadom akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený

a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
40. V prípade žalobcov v 1. a 10. rade (dcéra a syn nebohej) žalovaný nerozporoval základ uplatneného
nároku. Nesúhlasil s výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Považoval ju za neprimeranú.
Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/49/2023 zo dňa 20.06.2024, v ktorom
prípade súd vo vzťahu k dospelým deťom znížil náhradu na 5 000 eur.
41. Vo vzťahu k žalobcom v 5., 7. a 8. rade (sestry nebohej) žalovaný namietal aktívnu vecnú legitimáciu,

základ ako aj výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.
42. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že medzi zložky
práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu,

právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a
povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu v
zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci
realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie
sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého

konania.
Žalovaný v odvolaní nešpecifikoval, v čom by mal spočívať odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
b/ CSP, a ani odvolací súd nezistil žiadne z uvedených a ani iné porušenie práv žalovaného, ktoré by
zakladalo dôvodnosť uplatnenej odvolacej námietky žalovaného.
43.Kodvolaciemudôvoduvzmysle§365ods.1písm.f)CSPodvolacísúduvádza, že skutkovézistenie

nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 CSP
(Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.), a to vzhľadom na to,
že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými

dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu,
keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo keď výsledok hodnotenia dôkazov

nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení
dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor
medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok
hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie
nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej

súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a
z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.
Odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že všetky skutkové zistenia,
na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní a
v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne

zistenie skutkového stavu.
44. Nesprávne právne posúdenie veci prestavuje právnu vadu rozhodnutia, keď na zistený skutkový stav
súd buď neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo obsahsprávnejprávnejnormynesprávneinterpretoval,alebosprávnezvolenúasprávneinterpretovanúprávnu
normu nesprávne aplikoval.
Odvolací súd skúmal uvedený odvolací dôvod a dospel k záveru, že prvoinštančný súd sa uvedeného

pochybenia nedopustil. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho
vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Prvoinštančný súd pri právnom posúdení veci
nepochybil.
Súd prvej inštancie teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil, vyvodil z
nich i správny právny záver a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol.

45. Odvolací súd sa preto stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto
dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje
v zmysle § 387 ods. 2 CSP.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd zohľadňujúc odvolacie námietky
dopĺňa.
46. Predmetom sporu je nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli smrťou D. D. dňa

10.06.2021 v dôsledku dopravnej nehody, ktorú zavinil K. M. R. s dopravným prostriedkom povinne
zmluvne poisteným u žalovaného.
47. Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej
osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany
osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. V prípade, ak by sa nezdalo

morálne zadosťučinenie postačujúce, umožňuje Občiansky zákonník v ust. § 13 ods. 2 priznať náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej účelom je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou
a plní tiež satisfakčnú funkciu (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo
265/2009).
48. Súčasťou osobnostných práv fyzickej osoby je aj právo na súkromný a rodinný život, ktoré zahŕňa

taktiež právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s blízkymi osobami. Pod právnu úpravu
ochrany osobnosti fyzickej osoby, ktorá je v slovenskom právnom poriadku obsiahnutá v Občianskom
zákonníku, spadá aj právo na ochranu súkromia, ktoré sa v najširšom zmysle týka aj života v rodine.
Súčasťou súkromného života jednotlivca je nepochybne aj rodinný život, zahŕňajúci právo fyzickej osoby
naspolužitiesblízkymipríbuznými,najmäsdeťmi,rodičmi, čisúrodencami.Rešpektovaniesúkromného

života musí preto zahŕňať do určitej miery právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov medzi najbližšími
rodinnými príslušníkmi, aby tak bolo možné okrem iného rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť jednotlivca.
Protiprávne narušenie týchto rodinných vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný
a rodinný život fyzickej osoby.
49. Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá závisí na úvahe súdu, sa zohľadňuje

závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka).
50. Súd prvej inštancie sa správne zameral na skutkové zistenia o vzájomných vzťahoch
medzi nebohou a pozostalými rodinnými príslušníkmi. Tieto správne vyhodnotil v kontexte závažnosti
vzniknutej ujmy. Nemajetková ujma v prípade sekundárnych obetí dopravnej nehody sa priznáva,

posudzujúc konkrétne okolnosti prípadu, za ich útrapy, súženia, pocity beznádeje, zúfalstva a iné
obdobné prežívania, ktorými prechádzajú po strate blízkej osoby, ktorá zahynula pri dopravnej nehode.
Závery, ktoré súd viedli k priznanej sume spočívali na individuálnych dôvodoch každého jedného zo
žalobcov.

51. V prípade žalobkyne v 1. rade (dcéra nebohej) to boli skutočnosti, že aj keď s nebohou
matkou nežili v spoločnej domácnosti, boli v pravidelnom dennodennom kontakte (telefonickom),
pravidelne sa navštevovali, boli si nápomocné (nebohá v prípade potreby opatrovala vnúčatá), trávili
spolu dovolenkový čas. Ich vzťah súd prvej inštancie hodnotil ako výnimočný. Žalobca v 10.rade (syn
nebohej) mal rovnako s nebohou výborný vzťah, bol s ňou taktiež v pravidelnom kontakte.

52. Vzťah žalobkýň v 5., 7. a 8. rade (sestry nebohej) a nebohej sa vyznačoval citovou blízkosťou.
Žalobkyne navždy stratili možnosť ďalšieho udržiavania a rozvíjania vzájomných vzťahov, čo činili od
detstvadosmrtinebohej. Pravidelnesanavštevovali,trávilispoludovolenky,strávilispolunielendetstvo,
ale spoločne trávili čas aj keď mali vlastné rodiny (najmenej jedenkrát do týždňa).

53. Smrťou matky a sestry došlo k náhlemu a nečakanému pretrhnutiu vzájomných citových väzieb s
výrazným dopadom na súkromný a rodinný život žalobcov, ktorým tým bola odňatá možnosť aj naďalej
rozvíjať a udržiavať vzťahy so svojou blízkou príbuznou. Nepochybne bola strata nebohej tragická ažalobcami v žiadnom prípade nezavinená, ktorá do ich života zasiahla a navždy pretrhla doterajšiu ich
väzbu s nebohou.

54.Vykreslenieintenzívnehoaharmonickéhorodinnéhoživotanebohejažalobcov,takakobolovsúlade
s vykonanými dôkazmi (výpoveďami žalobcov) uskutočnené zo strany súdu prvej inštancie, umožňovalo
v tomto prípade priznať náhradu vo výške, akú priznal súd prvej inštancie. Na druhej strane žiadna
suma, priznaná súdom nie je dostatočná vzhľadom na spôsobenú ujmu, ani na to, aby nahradila život
človeka. Usmrtením blízkeho človeka totiž dochádza k neodčiniteľnej ujme a deštrukcii rodinných a

vôbec interpersonálnych vzťahov. Ide o stav neodvrátiteľný, ujmu nevyčísliteľnú a nenahraditeľnú.

55. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5. decembra 2017 sp. zn. III. ÚS 288/2017,
publikovaného v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 46/2017 vyplýva: „Pri určovaní
sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu
činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich

judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej
náhrady.“

56. Odvolací súd porovnal priznanú sumu titulom náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných veciach.
Závery súdu prvej inštancie sú porovnateľné čo do výšky priznaného nároku s obdobnými prípadmi.

Sumy, ktoré sú slovenskými súdmi priznávané ako náhrada nemajetkovej ujmy v dôsledku úmrtia blízkej
osoby, sa pohybujú od čiastok pod 10 000 eur až po sumy do 40 000 eur, výnimočne i nad túto
sumu. Priznávané čiastky pre osoby, ktorých intenzita vzťahu so zomrelým a ujma spôsobená
jeho smrťou je najväčšia, sú často v rozmedzí 20 000 eur až 30 000 eur, pri osobách s menej závažnou
ujmou bývajú nižšie.

57. Na doplnenie správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd poukazuje na rozhodovaciu
činnosť súdov o nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej sekundárnym obetiam dopravnej
nehody.
- Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/125/2023 zo dňa 30.01.2024, ktorým bola priznaná

náhradanemajetkovejujmyplnoletémusynovinebohého,ktorýsnebohýmnežilvspoločnejdomácnosti,
vo výške 20 000 eur.
- Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 27C/80/2022-202 zo dňa 19.02.2024 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/72/2024 zo dňa 02.04.2025, kde v dôsledku dopravnej nehody bola
synovi za smrť otca priznaná suma 15 000 eur, hoci syn s ním v čase smrti nežil v spoločnej domácnosti,

nakoľko mal vlastnú rodinu.
- Rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. 9C/45/2011 zo dňa 22.11.2016 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/137/2017 zo dňa 12.06.2018, z ktorých vyplýva priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy trom deťom každému po 20 000 eur.
- Rozsudok Okresného súdu Humenné č. k. 13C/6/2023-159 zo dňa 08.04.2024 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/36/2024 zo dňa 14.07.2025, ktorým priznal nemajetkovú ujmu
vo výške 15 000 eur v dôsledku smrti matky, deti nežili v čase smrti s nebohou v spoločnej domácnosti,
mali založené vlastné rodiny.
- Rozsudok Okresného súdu Poprad č.k. 12C/19/2021-57 zo dňa 14.03.2022 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/38/2022 zo dňa 22.02.2023 za usmrtenie otca v dôsledku

dopravnej nehody priznal náhradu nemajetkovej ujmy pozostalým dcéram vo výške 10 000 eur, ktoré
nežili s pozostalým v spoločnej domácnosti.
- Rozsudok Okresného súdu Svidník č.k. 4C/128/2016-248 zo dňa 04.02.2020 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp.zn. 17Co/44/2020 zo dňa 29.09.2021 za situácie usmrtenia rodiča – matky
v dôsledku dopravnej nehody priznal náhradu nemajetkovej ujmy pozostalým dospelým deťom v sume

15 000 eur a 10 000 eur.
- Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 6C/73/2022 zo dňa 25.08.2023 za situácie usmrtenia
matky v dôsledku dopravnej nehody priznal náhradu nemajetkovej ujmy pozostalým dospelým deťom
v sume 10 000 eur.
- Rozsudok Okresného súdu Bardejov č.k. 5C/47/2018-171 zo dňa 11.06.2020 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20Co/58/2020 zo dňa 27.01.2022 priznal náhradu nemajetkovej ujmy
v dôsledku straty matky pri dopravnej nehode plnoletým deťom vo výške 15 000 eur, aj napriek zníženiu
náhrady o 1/3 kvôli spoluzavineniu.- Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22Co/11/2021 zo dňa 17.03.2022 v spojení s rozsudkom
OkresnéhosúduBardejovč.k.6C/46/2019-223zodňa10.11.2020,priznanánáhradanemajetkovejujmy
dospelým deťom 15 000 eur.

- Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/73/2024 zo dňa 25.06.2025 – priznaná
náhrada sestre nebohého (63 ročného) 4 000 eur (následne ešte krátená pre spoluzavinenie).
- Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13Co/66/2023 zo dňa 06.02.2024 konštatoval za
primeranú náhradu nemajetkovej ujmy u súrodencov vo výške 5 000 eur (avšak v tejto veci tiež krátená
na 3 300 eur).

58. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/215/2020 z 31.01.2022
uvádza, že otázka výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko
individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s
okolnosťami relevantnými v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej
ujmy je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre

iné prípady.

59. Výška náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú za primeranú považuje odvolací súd, zásadne nevybočuje z
rámca bežnej rozhodovacej praxe všeobecných súdov v Slovenskej republike, preto odvolací súd nemal
dôvod zasiahnuť do úvahy prvoinštančného súdu.

60. Pokiaľ žalovaný namietal, že medzi deťmi nebohej a nebohou sa nejednalo o vzťah najintenzívnejší,
ako medzi rodičom a maloletým dieťaťom, tak v prípadoch pretrhnutia väzby medzi rodičom a maloletým
dieťaťom súdy priznávajú nemajetkovú ujmu vo vyššej sume ako bola priznaná, je to približne od 20 000
eur vyššie. Práve skutočnosti, že deti nebohej sú dospelé s vlastnými rodinami, nežili s ňou v spoločnej

domácnosti, ani neboli na nej ekonomicky závislí, bola zohľadnená súdom prvej inštancie pri stanovení
výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Plnoleté deti obvykle nebývajú v spoločnej domácnosti s rodičmi,
avšak úzka citová väzba medzi rodičmi a deťmi nezaniká iba preto, že deti opustia rodičovský dom
a založia si vlastnú rodinu, ak sú s rodičmi v pravidelnom kontakte bežnom pre osamostatnené deti.
Ani absencia absolútnej deštrukcie rodinných životov tvrdenej žalovaným nemá vplyv na správnosť

rozhodnutia súdu prvej inštancie, keďže smrťou matky žalobcov v 1. a 10.rade došlo k trvalému,
nezvratnému pretrhnutiu citových väzieb, ktoré by nebyť tragickej smrti nebohej ďalej trvali. Došlo teda
k najväčšej strate aká môže postihnúť človeka, ktorou je smrť blízkej osoby.

61. Žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/49/2023 zo dňa 20.06.2024

v obdobnej veci, ktorým vo vzťahu k dospelým deťom znížil náhradu na 5 000 eur. Vzhľadom na
individuálne okolnosti každej jednej prejednávanej veci, výška náhrady nemajetkovej ujmy je vecou
úvahy súdu na základe kritérií stanovených zákonom. Je prirodzené, že výška náhrady nemajetkovej
ujmy v prípade smrti matky, nebude vždy v rovnakej výške, ale bude závisieť od úvahy súdu ku
konkrétnym okolnostiam každého jedného prípadu, avšak pokiaľ je primeraná vzhľadom k zisteným

skutkovým okolnostiam a zákonným kritériám, neprekračuje obvykle priznávané sumy súdmi, tak
odvolací súd nemá dôvod do nej vstupovať.

62. V konaní vedenom pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/265/2009, boli
uplatňuje dva samostatné nároky. Prvým bola určovacia žaloba a druhým nemajetková ujma vyjadrená

v peniazoch. Záver najvyššieho súdu, že realizácia ochrany je vo výlučnom záujme osôb, ktoré sú v
takom úzkom vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, že ochrana integrity jeho osobnosti aj po jeho smrti
(tzv. postmortálna ochrana) je ich osobným záujmom; ide o najbližších príbuzných, a to manžela a deti,
a ak ich niet, o rodičov, bol vyslovený vo vzťahu k prvému uplatňovanému nároku, určovacej žalobe,
že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne, a to do jej práva na súkromný a rodinný život,

nie k druhému výroku o náhrade nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Vzhľadom na rozsiahlu
a konštantnú judikatúru k problematike náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých príbuzných, nemožno
mať pochybnosti o tom, že nárok na náhradu, za splnenia zákonných podmienok, patrí aj pozostalým
súrodencom.

63. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy,
zohľadnil nielen závažnosť vzniknutej ujmy, ale aj okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do
osobnostných práv žalobcov došlo. Aj napriek tomu, že súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia
výslovne nezvýraznil všetky okolnosti, ktoré uviedol žalovaný v odvolacej replike rozhodujúce preurčenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, je zrejmé, že ich bezpochyby zohľadnil, keďže výška náhrady
je proporcionálna spravodlivému zadosťučineniu. V rámci bodu 41. uviedol, ktoré okolnosti sú určujúcim
kritériom pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy.

64. Pokiaľ ide o okruh osôb oprávnených k náhrade nemajetkovej ujmy, zákon explicitne nenormuje,
kto je oprávneným subjektom, preto je úlohou judikatúry formulovať kritéria určenia okruhu aktívne
legitimovaných subjektov. Pre stanovenie okruhu oprávnených subjektov je relevantná existencia
blízkeho emocionálneho vzťahu medzi primárne a sekundárne poškodenou osobou. Súdy priznávajú

náhradu nemajetkovej ujmy blízkym osobám s rodinnoprávnymi zväzkami, manželia, deti, rodičia,
súrodenci. V prípade súrodencov je potrebné hodnotiť kritéria na aktívnu legitimáciu reštriktívnejšie. Pri
dospelých a oddelene žijúcich súrodencoch možno náhradu nemajetkovej ujmy priznať, ak súrodenec
intenzitu blízkeho vzťahu reálne preukáže. Iba bežný dobrý súrodenecký vzťah u dospelých oddelene
žijúcich súrodencov nepostačuje. Význam však môže mať, ak súrodenci žijú v blízkosti, majú pravidelný
kontakt medzi sebou, trávia spolu dovolenky alebo voľnočasové aktivity.

65. Súd prvej inštancie správne rozhodol, ak priznal nemajetkovú ujmu aj sestrám nebohej, pretože ako
vyplynulo z vykonaného dokazovania, vzťahy medzi nimi takúto náhradu odôvodňovali, s poukazom
na jeho kvalitu, intenzitu a dĺžku. Ich vzťah bol dlhodobý, od narodenia až do smrti nebohej. Napriek
vlastným rodinám, aj naďalej udržiavaný. Bolo preukázané, že sa pravidelne navštevovali, aj keď už

mali vlastné rodiny, najmenej jedenkrát do týždňa, teda súd prvej inštancie zohľadnil intenzitu vzťahov
v čase smrti nebohej. K namietanej absencii vážnej psychickej ujmy, vyživovacej povinnosti, finančnej
závislosti, je potrebné uviesť, že uvedené skutočnosti sú zohľadnené vo výške náhrady nemajetkovej
ujmy, keďže išlo o súrodenecký vzťah a v takomto prípade je absencia vyživovacej povinnosti a finančnej
závislosti väčšinou pravidlom.

66. Vzhľadom na uvedené okolnosti považoval odvolací súd odvolanie žalovaného
za nedôvodné a rozsudok prvoinštančného súdu vo výrokoch I., III., V., VI. a VIII. podľa § 387 ods. 1,
2 CSP potvrdil.

Výroky II., IV., VII. a X.

67. Výrokom II. napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie priznal zaťovi nebohej náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 3 000 eur, výrokom IV. neteri nebohej 1 500 eur a výrokom VII. švagrovi nebohej 1 500 eur.

68. Vzdialenejší príbuzní nie sú spravidla aktívne legitimovanými subjektmi pri náhrade nemajetkovej
ujmy, keďže u týchto osôb prichádza vytvorenie blízkeho citového vzťahu do úvahy iba v osobitných
výnimočných prípadoch. Bežné dobré príbuzenské vzťahy nepostačujú. V osobitných a výnimočných
prípadoch, pokiaľ by vzdialenejší príbuzní nahrádzali postavenie členov kmeňovej rodiny, možno
i vzdialenejším príbuzným priznať postavenie oprávneného subjektu. Napríklad, ak vzdialení príbuzní

suplujú rodičov alebo iných členov rodiny a poskytujú im starostlivosť, žijú v spoločnej domácnosti alebo
ich finančne zabezpečujú, až do takej miery, že je preukázaný obdobný vzťah, aký je medzi členmi
kmeňovej rodiny. Novotná, M., Zoričáková, V. Náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých blízkych osôb.
Bratislava : C. H. Beck, 2024, s. 162 - 163.

69. Vo vzťahu medzi vzdialenejšími príbuznými - zať, neter a švagor nebohej, nie sú na základe doteraz
vykonaného dokazovania zistené také osobitné a výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali priznať
náhradu nemajetkovej ujmy aj týmto osobám. Boli preukázané štandardné dobré príbuzenské vzťahy
medzi týmito subjektmi a nebohou. Žiadne špecifické postavenie nebohej voči nim nebolo preukázané,
ani tvrdené a ani naopak. Ani v bode 42. odôvodnenia prvoinštančný súd neidentifikoval žiadne

také rozhodnutie súdov, ktoré by vzdialenejším príbuzným (okrem súrodencov) priznávalo náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch.

70. Dôvodná bola aj odvolacia námietka žalovaného, ktorá smerovala voči výroku o trovách konania.
Súd prvej inštancie ho nesprávne formuloval, keď použil výraz „z prisúdenej sumy“, nakoľko tarifnou

hodnotou je vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka pevná suma 5 000 eur, ak sa
žiada náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 10 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov.71. Na základe uvedených dôvodov odvolací súd zrušil rozsudok vo výrokoch II., IV., VII., X. a v rozsahu
zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V novom rozhodnutí súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, rozhodne
opätovne o nárokoch žalobcov v 2., 6. a 9. rade a zároveň rozhodne aj o trovách celého konania.

Odvolanie žalobcov v 3. a 4. rade

72. Súd prvej inštancie konanie o žalobe žalobcov v 3. a 4. rade zastavil podľa § 161 ods. 1 až 3 CSP,
zdôvoduneodstránenianedostatkupodmienkykonania,pretoženepredložiliprávoplatnýrozsudoksúdu
o schválení právneho úkonu – podaní žaloby.

73. Prvoinštančný súd vychádzal z toho, že maloletí žalobcovia majú obvyklý pobyt v Českej republike
a že rozhodným právom vo veciach týkajúcich sa výkonu rodičovských práv a povinností, kam patrí

aj správa majetku maloletých osôb, a teda schválenie právneho úkonu podania žaloby za maloletých,
je právny poriadok Českej republiky. Poukázal na ustálenú judikatúru súdov Českej republiky v tomto
smere, konkrétne aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 1162/23 zo dňa 10.12.2024.

74. Podľa § 48 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení

neskorších predpisov slovenské súdy postupujú v konaní podľa slovenských procesných predpisov,
pričom všetci účastníci majú rovnaké postavenie pri uplatňovaní svojich práv.

75. Otázka schválenia právneho úkonu – podanie žaloby maloletým, nie je v judikatúre súdov Slovenskej
republiky riešená jednotne.

76. Súd prvej inštancie poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 1162/23 zo
dňa 10.12.2024, z ktorého vyplýva, že na podanie civilnej žaloby je v podmienkach Českej republiky vždy
vyžadované schválenie právneho úkonu opatrovníckym súdom, kvôli náhrade trov konania. Ďalej z tohto
nálezu plynie, že v správnom súdnictve nie je k podaniu žaloby spravidla potrebný súhlas súdu, napriek

tomu, že ani podanie žaloby v správnom súdnictve nie je bežnou záležitosťou, ale potenciálny zásah
do majetkovej sféry maloletého bude nižší, pretože v správnom súdnictve sa úspešným žalovaným
správnym orgánom obvykle nepriznáva náhrada nákladov konania. Správny súd je oprávnený v každom
jednotlivom prípade vyhodnotiť, ako podstatne by dané konanie mohlo zasiahnuť do práv či povinností
maloletého a či konkrétna žaloba vyžaduje schválenie opatrovníckeho súdu.

77. Napriek tomu, že z citovaného nálezu vyplýva, že na podanie civilnej žaloby je vždy potrebné
schválenie podania žaloby maloletým súdom, z dôvodu prípadnej povinnosti náhrady trov konania
maloletým, s poukazom aj na ďalšie závery ústavného súdu ohľadom správnej žaloby, z ktorých je tiež
zrejmé, že dôvod schválenia civilnej žaloby spočíva v trovách konania, odvolací súd má za to, že tak

ako to uvádza ústavný súd, súd má v každom jednom prípade vyhodnotiť, či žaloba podaná maloletým
vyžaduje schválenie súdom, a to z pohľadu prípadného zásahu do práv a povinností maloletého.

78. Podľa odvolacieho súdu, túto skutočnosť, posúdenie otázky schválenia žaloby maloletého súdom,
súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil. Podanie žaloby na ochranu osobnosti, z dôvodu straty

rodinného príslušníka, starej matky maloletých žalobcov, je v záujme maloletých, aby súd vec prejednal,
vykonal dokazovanie a rozhodol, či došlo k takému zásahu do ich osobnostných práv, že im prináleží
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pokiaľ ide o otázku náhrady trov konania, súd v prípade
neúspechu maloletých žalobcov, musí zvážiť aplikáciu ust. § 257 CSP.

79. Vzhľadom na uvedené, aj v tejto časti zastavenia konania, bolo nevyhnutné vec odvolacím súdom
podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie prvoinštančnému
súdu.

80. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).