Rozsudok – Starostlivosť o maloletých ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 5. december 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoP/104/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5824201503
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5824201503.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Miroslavy Korbašovej, v
právnej veci starostlivosti o maloleté dieťa: A. B. C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, maloleté
dieťa v konaní zastúpené opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Dolný Kubín, dieťa
rodičov: matka C. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. C. XXXX/X, F. D., právne zastúpená: JUDr.
Lena Mišalová, advokátka, so sídlom Radlinského 47, Dolný Kubín, IČO: 37577433 a otec G. H., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom I. XXX, právne zastúpený: AK MAZANEC, s. r. o., so sídlom Metodova
3331/12, Prešov, IČO: 53 494 920, v konaní o návrhu matky na určenie výživného, o odvolaní otca proti

rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 18P/65/2024-261 zo dňa 9. decembra 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č. k. 18P/65/2024-261 zo dňa 9. decembra 2024 v napadnutých
výrokoch I., II., IV. p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I.
Otec G. H. je povinný platiť na výživu mal. dieťaťa: A. B. C. D., nar. XX.XX.XXXX sumu 265,- EUR
mesačne vždy do každého 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky maloletého dieťaťa počnúc dňom

XX.XX.XXXX.

II. Zameškané výživné na mal. A. B. C. za obdobie od XX.XX.XXXX do vyhlásenia rozsudku vo výške
997,30 EUR súd povoľuje otcovi splácať v mesačných splátkach vo výške 100,- EUR, splatných spolu
s bežným výživným so splatnosťou prvej splátky v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti rozsudku s
tým, že omeškaním jednej splátky sa stáva splatným celý zostatok zameškaného výživného.

III. Vo zvyšnej časti súd návrh matky na určenie výživného zamieta.

IV. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.“
2. Čiastočným rozsudkom č.k. 18P/65/2024-206 zo dňa 19.09.2024 okresný súd schválil rodičovskú
dohodu a maloletú zveril do osobnej starostlivosti matky s úpravou styku otca s maloletou a to: každý
nepárny kalendárny týždeň v roku od piatka od 15:00 hod. do nedele do 17:00 hod., každý párny rok
počas vianočných sviatkov od 28.12. od 10:00 hod. do 02.01. nasledujúceho roka do 17:00 hod. a každý

nepárny rok počas vianočných sviatkov od 23.12. od 10:00 hod. do 28.12. do 10:00 hod., počas letných
prázdnin v mesiaci júl vždy prvý celý júlový týždeň od pondelka od 10:00 hod. do nedele do 17:00 hod.
a vždy prvý celý augustový týždeň od pondelka od 10:00 hod. do nedele do 17:00 hod. na rovnakom
mieste.3. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že otec vo svojom vyjadrení zo dňa
15.11.2024 vyčíslil svoje minimálne výdavky na sumu 1.556,80 EUR mesačne, ktorá pozostáva z týchto

výdavkov - splátka úveru 244,65 EUR, inkaso 279,75 EUR, poistenie nehnuteľnosti 78,02 EUR ročne,
t.j. 6,50 EUR mesačne, mobil paušál 110,90 EUR, hygiena 25,- EUR, strava 300,- EUR, oblečenie 50,-
EUR, cestovné 300,- EUR, výlety s dcérou 60,- EUR, lieky, zubár 30,- EUR, výživné na dcéru 150,-
EUR. Uviedol, že navštevuje maloletú dcéru v F. D., pričom jedna cesta autom z obce I. do F. D. a späť
predstavuje náklad vo výške 70,- EUR, a tak mesačne vynaloží výdavok na prepravu za dcérou a naspäť

domov v celkovej sume 140,- EUR. Otec pochádza z obce I., a tak cesta do spádového mesta - mesta
J., kde si hľadá prácu, nakupuje, vybavuje bežné záležitosti a pod. predstavuje vrátane spätnej cesty
60 km. Celkový mesačný výdavok otca na cestovné predstavuje sumu 300,- EUR. Otec v predmetných
výpisoch z účtu tiež zvýraznil, okrem výživného, aj niektoré ostatné platby, súvisiace so starostlivosťou o
maloletú dcéru, ktoré predstavujú, okrem výživného, v mesiaci január 2024 sumu vo výške cca 80,- EUR,
vo februári - 130,- EUR, v mesiaci júl 2024 sumu vo výške cca 270,- EUR a v mesiaci august - cca 500,-

EUR, ktoré otec spoločne s matkou maloletej dcéry a maloletou dcérou využil na výlety, ktoré spoločne
absolvovali, avšak tieto si otec mohol dovoliť iba vďaka podpore zo strany rodinných príslušníkov, keďže
svoje úspory bol nútený vynaložiť na presťahovanie späť na Slovensko a vyriešenie osobných vecí, k
čomu sa rozhodol nadväzne na odchod matky zo Švajčiarska, keďže chce byť čo najbližšie pri svoje
dcére. Otec uvádza, že okrem pravidelného výživného uhrádza maloletej dcére aj iné výdavky, a to vždy

podľa potreby. Otec maloletej dcére každý mesiac zabezpečuje, či už dojčenské mlieko NUTRILON,
plienky alebo lieky, a to vždy podľa pokynov matky maloletej dcéry, ktoré položky vždy smerujú do
domácnosti matky. Vzhľadom na skutočnosť, že maloleté dieťa má osem mesiacov a jej vývoj prebieha
rapídne, otec je nútený každý mesiac zabezpečovať maloletej dcére oblečenie podľa potreby a podľa
aktuálneho počasia, a to vzhľadom na skutočnosť, že všetko pôvodne zakúpené oblečenie sa nachádza

v mieste bydliska matky. Mesačný výdavok otca na oblečenie maloletej dcéry predstavuje približne sumu
20,- EUR. Otec má záujem o to, aby sa maloleté dieťa cítilo v čase, ktorý trávi u otca dobre a útulne, a to
aj v jeho bydlisku, a tak hračky, knižky a ostatné podobné predmety, ktoré otec maloletej zabezpečuje,
tvoria čiastku vo výške cca 20,- EUR. Výlety otca s maloletou dcérou tvoria mesačne v priemere čiastku
cca 60,- EUR, ktorú tvoria vstupy do aquaparku, ZOO a iných atrakcií.

4. Okrem výsluchu rodičov, okresný súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s rodným listom
maloletej, „s výpismi z účtu matky vo I., a.s. z č.l. 10-12, s výpismi z LV na otca z č.l. 13-14, so správami
podanými ÚPSVaR a SP na oboch rodičov, so správou opatrovníka zo šetrenia rodinných pomerov
dieťaťa z č.l. 74-78, z výpisom z účtu otca v J. B. K., a.s. z č.l. 109-126 a tiež z č.l. 166-183, s lustráciou

v SP na otca, so správami bývalých zamestnávateľov otca OPP-DEVELOPMENT, s.r.o. a BHP Tatry,
s.r.o.srozpisomjehopríjmov,sdokladmiovýdavkochpredloženýmiobomarodičmiasďalšímidokladmi
založenými v spise.“

5. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že mal. A. B. C. má v súčasnosti X
mesiacov a je v celodennej starostlivosti matky. Z lekárskeho potvrdenia na maloletú zo dňa 02.10.2024
z č.l. 233 spisu vyplýva, že prekonala len bežné ochorenia a je sledovaná v intervaloch každých 6
mesiacov v ambulancii pre deti s perinatálnym rizikom a na kardiológii v Dolnom Kubíne. Matka uviedla v
návrhu celkové výdavky na dieťa cca 750,- EUR mesačne. Vo vyjadrení z 10.10.2024 tieto špecifikovala

jednotlivo bez zahrnutia výdavkov na bývanie vo výškach mlieko 80,- EUR (3-4 krabice mesačne za
20,- EUR/krabica), príkrmy 60,- EUR, jogurty 30,- EUR, detská kaša NUTRILON 5,- EUR, plienky 120,-
EUR (balík plienok za 25,- EUR a minie 4-5 balíkov mesačne), detské čaje 10,- EUR, vlhčené obrúsky
24,- EUR (8 balíkov mesačne, v cene 3,- Eurá za 1), prebaľovacie podložky 3,- Eurá, kozmetické veci a
drogéria 40,- EUR, výdavky súvisiace so zdravotným stavom dieťaťa do 30,- EUR. Uviedla, že s dcérou

navštevuje detský kútik, kde je vstupné 4,50 EUR/hod., uhradila platbu za cvičenie s bábätkami 56,-
EUR. Okresný súd považoval matkou špecifikované výdavky na dieťa za neprimerane vysoké veku a
zisteným pomerom dieťaťa. Napr. výdavky na stravu pre 10 mesačné dieťa spolu vo výške 175,- EUR
mesačne sú neprimerané pri dieťati, ktoré nemá žiadne diétne a zdravotné problémy, ktoré by vyžadovali
špeciálnu stravu, či zvýšené náklady na ňu. Tak ako otec uvádzal, dieťa môže jesť varenú stravu

primeranú jej veku a nevyžaduje pravidelnú kúpu hotových detských príkrmov z obchodných reťazcov,
čo je finančne náročné. Taktiež, napr. výdavok za plienky 120,- EUR mesačne je nadhodnotený, je
možné zakúpiť cenovo výhodnejšie balenie na celý mesiac v podstatne nižších cenách cca 60,- EUR,
tiež platba za vlhčené obrúsky 24,- EUR mesačne je vysoká. Okresný súd považoval za primeranúvýšku výdavkov na základné životné potreby dieťaťa vo veku maloletej cca 250,- EUR mesačne (strava,
ošatenie, hygiena a lieky), ktorú je potrebné, ale navýšiť o výdavky prospešné pre rozvoj dieťaťa ako
hračky, knižky, tiež výdavky a jednorazové náklady ako napr. kúpa kočíka, detskej autosedačky a pod. čo

navyšuje sumu potrieb dieťaťa minimálne na 300,- EUR mesačne. Ďalšou základnou potrebou dieťaťa je
zabezpečenie primeraného bývania, pričom na dieťa sa započítava pomerná časť výdavkov na bývanie,
a to podľa počtu členov domácnosti. Matka žije len s dcérou, preto na dieťa pripadá 1-vica týchto
nákladov, v tomto prípade suma 177,50 EUR, čo je polovica nájomného za byt, a teda za primeranú
výšku nákladov na dieťa okresný súd považuje sumu 480,- EUR mesačne (pomerná časť nákladov na

bývanie 177,50 EUR a výdavky na ďalšie potreby 300,- EUR).

6. Okresný súd uviedol, že matka je poberateľkou rodičovského príspevku vo výške 345,20 EUR a
prídavku na dieťa 60,- EUR mesačne, iné príjmy nemá. Nevlastní majetok väčšej hodnoty. S dcérou žije
v byte, za ktorý platí nájomné vo výške 355,- EUR mesačne (platba nájomného je potvrdená vo výpise

z účtu matky z č.l. 10 spisu). Matka úhradu ďalších pravidelných mesačných výdavkov nepreukázala
(samozrejme súd zohľadňuje jej výdavky na základné životné potreby).

7. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že otec je nezamestnaný a od 30.07.2024

je evidovaný ako nezamestnaný na ÚP. V roku 2023 pracoval vo Švajčiarsku ako čašník a po narodení
maloletej sa vrátil na Slovensko z dôvodu, aby sa mohol podieľať na jej starostlivosti a výchove. Od
15.03.-09.05.2024 bol zamestnancom BHP Tatry, s.r.o. a pracoval ako čašník v hoteli Kempinski a počas
trvania tohto pracovného pomeru zarobil v čistom celkovo 2.071,92 EUR, z čoho za plne odpracovaný
mesiac apríl mal čistý príjem 1.175,- EUR. Pracovný pomer bol ukončený zo strany otca v skúšobnej

dobe. Otec uvádzal, že u tohto zamestnávateľa pracoval, lebo chcel byť bližšie k dcére žijúcej v F.
D. a v tom čase bol vzťah s matkou dcéry ešte neukončený. Následne bol zamestnaný od 27.05. do
29.07.2024 u zamestnávateľa OPP - Development, s.r.o. Prešov opäť v gastronómii a za dobu trvania
tohto zamestnania zarobil v čistom 2.463,13 EUR, t.j. v priemere 1.230,- EUR mesačne v čistom.
Opakovane bol pracovný pomer ukončený v skúšobnej dobe zo strany zamestnanca. Otec to odôvodnil

jeho nezhodami s kolegami. Od ukončenia zamestnania žije z úspor z predchádzajúceho zárobkového
obdobia. Uviedol, že už nemá záujem o prácu v gastro-priemysle. V súčasnosti žije pri svojich rodičoch
v okrese J.. Je výlučným vlastníkom 3,5 izbového bytu v J., ktorý v čase, keď pracoval v zahraničí
prenajímal. V priebehu konania tvrdil, že od návratu na Slovensko byt svojpomocne rekonštruuje a v
byte plánuje po ukončení prác bývať. Taktiež bol vlastníkom garáže v J., ktorú predal v máji 2024 a

za predaj si kúpil auto zn. ŠKODA OCTAVIA (v premávke od 15.03.2024), ktoré užíva aj za účelom
realizácie pravidelných stretnutí s maloletou. Z vyžiadaných výpisov z účtu otca v J. B., a.s. bolo zistené,
že k 30.04.2024 bol na účte debet mínus 1.019,49 EUR, v máji 2024 mal na účet vyplatenú kúpnu cenu
za garáž vo výške 19.400,- EUR, k 30.08.2024 mal na účte zostatok 5.682,55 EUR. Otec okrem svojich
základných životných potrieb uhrádza splátky hypotéky na byt vo výške 244,65 EUR mesačne, mesačnú

zálohovú platbu za byt 279,75 EUR ( v roku 2024 mu bol vrátený preplatok za predošlý rok vo výške
1.098,50 EUR), poistné v domácnosti 78,02 EUR ročne, platbu za mobil cca 100,- EUR mesačne. Z
predložených dokladov a výpisov z účtu otca, ako aj z výpovede rodičov bolo zistené, že otec od mesiaca
marec 2024 posielal matke na dcéru platby, a to za 3/2024 200,- EUR, 4/2024 - 6/2024 3x 150,- EUR,
7/2024 150,- EUR + 30,- EUR na lieky, 8/2024 300,- EUR (aj za 9/2024), 10/2024 150,- EUR a 11/2024

150,- EUR, t.j. spolu zaplatil 1.430,- EUR. Otec poukazoval na to, že na dcéru prispieval aj nad rámec
týchto finančných platieb tým, že jej zabezpečoval mlieko NUTRILON, plienky, lieky, a to podľa pokynov
matkyadávaljejichdodomácnosti.Tiežkupovalajoblečeniepredcéru,abymalpreňuvecipočasstyku.
Matka ale potvrdila (v písomnom vyjadrení z 11.10.2024 a vo výpovedi na pojednávaní 21.10.2024) len
vecné plnenia otca pre dcéru krátko po narodení, kedy jej dal NUTRILON a plienky v hodnote cca. 30,-

EUR, naviac kúpu vesty a hračky v Dráčiku. Otec bol okresným súdom vyzvaný, aby tvrdené vecné
plnenia na maloletú nad rámec finančných platieb preukázal dokladmi. K tomu doložil len doklady z
č.l. 218-223 spisu, ktoré sú však väčšinou doklady o platbách potravín v obchodných reťazcoch (ktoré
nepreukazujú, že išlo jednoznačne o plnenia pre dieťa). Z predložených dokladov okresný súd zohľadnil
ako úhrady na dieťa jeho platbu z 03.08.2024 za bundy pre dievčatko v PEPCU v hodnote 20,- EUR,

platbu za NUTRILON 2 balenia 28.06.2024 v hodnote 35,90 EUR, platbu v dm drogérii z 22.07.2024 v
hodnote 48,30 EUR (za NUTRILON, plienky) a kúpu hračky v Dráčiku 07.08.2024 v hodnote 33,47 EUR.
Okresný súd nevylučuje, že otec skutočne poskytoval dieťaťu aj určité vecné plnenia, avšak dôkazné
bremeno preukázať rozsah a hodnotu týchto plnení zaťažuje povinného rodiča. Pokiaľ otec poukazovalna svoje vysoké výdavky vyplývajúce z predložených výpisov z jeho účtu v čase stretnutí s matkou
a dcérou v priebehu leta 2024 (platby za pohonné hmoty, platby v reštauráciách, vstupy na atrakcie),
tak tieto plnenia boli spotrebované predovšetkým zo strany otca a matky pri spoločných stretnutiach

a výletoch, v čase keď bola perspektíva, že ich vzťah bude pokračovať, nebolo preukázané, že išlo
o výdavky na maloleté dieťa. Na základe vyššie uvedeného boli súdom uznané za vecné plnenia na
dieťa v rozsahu 167,67 EUR. Celková preukázaná výška jeho finančných úhrad a vecných plnení od
narodenia dieťaťa je teda 1.597,67 EUR ( 1.430 EUR + 167,67 EUR).

8. Okresný súd s poukazom na § 62 Zákona č. 36/2005 o rodine a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, v platnom a účinnom znení (ďalej len „ZoR“),§ 75 ods. 1, 2 ZoR, § 77 ods. 1 ZoR a vykonané
dokazovanie rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti jeho rozhodnutia. Pri učení výživného
na maloletú okresný súd vychádzal predovšetkým z kritérií upravených v § 62 ods. 2, 4, 5, § 75
ods. 1 ZoR, t.j. zohľadňoval výšku potrieb oprávneného dieťaťa a možnosti, schopnosti a majetkové
pomery povinného otca. Pre výšku odôvodnených potrieb dieťaťa je určujúci najmä vek dieťaťa, jeho

zdravotný stav, životná úroveň rodičov. Maloletá je vo veku necelých 2 rokov s dobrým zdravotným
stavom. Výška odôvodnených potrieb na dieťa bola okresným súdom ustálená na sumu do 500,- EUR
mesačne.Časťtýchtovýdavkovmábyťkrytáprídavkomvyplácanýmmatkevovýške60,-EURmesačne.
Matka má v súčasnosti príjem vo výške 345,20 EUR mesačne ( vyplácaný rodičovský príspevok), ktorý
si z dôvodu výkonu starostlivosti o dieťa útleho veku nemá možnosť zvýšiť. Matka sa tak podieľa

na uspokojovaní potrieb dieťaťa najmä poskytovaním svojej starostlivosti. Naproti tomu otec je v
produktívnom veku bez obmedzenia pracovnej spôsobilosti. Má prax v oblasti gastronómie, robil čašníka
na Slovensku i zahraničí a v tomto odbore sa dokázal uplatniť vo Švajčiarsku, aj v hoteli Kempinski
vo Vysokých Tatrách. Pri posudzovaní možnosti a schopností otca nemožno vychádzať z reálnych
pomerov otca, t.j., že je nezamestnaný bez pravidelného príjmu, keď po návrate zo zahraničia na

Slovensko (z dôvodu narodenia dcéry) bol zamestnaný vo svojom odbore u dvoch zamestnávateľov,
kde dosahoval za plne odpracované mesiace čistú mzdu cca. 1.200,- EUR. Tento zárobok mohol
dosahovať aj naďalej, avšak pracovné pomery boli ukončené z jeho strany bez zistenia závažných
dôvodov znemožňujúcich mu v práci pokračovať a v čase ukončenia posledného pracovného pomeru
k 29.07.2024 nemal zabezpečené žiadne iné zamestnanie. Takéto konanie nemožno vyhodnotiť inak

ako vzdanie sa zárobku zo zamestnania bez vážneho dôvodu. Okresný súd pri určovaní výživného
preto vychádzal z výšky čistého mesačného zárobku 1.200,- EUR, ktorý mohol dosahovať naďalej a
zároveň aj zo zistených majetkových pomerov otca ( zásada potencionality príjmu). Otec vlastní byt v
J. (treba, ale zohľadňovať jeho výdavky na zabezpečenie bytu vo forme hypotekárnych splátok), nové
vozidlo zn. ŠKODA OCTAVIA. Okresný súd na základe takto zisteného skutkového stavu určil výživné

na maloletú vo výške 265,- EUR mesačne, ktoré považuje za primerané možnostiam a schopnostiam
otca a potrebám maloletej. Pri určovaní výživného zohľadnil aj skutočný záujem otca o dieťa prejavujúci
sa najmä pravidelnými stretnutiami 2x v mesiaci, kedy si otec berie dieťa k sebe na celý víkend,
pričom má s realizáciou styku výdavky na dieťa vrátane vysokých cestovných výdavkov, keď žije vo
veľkej vzdialenosti od bydliska dieťaťa v obci v okrese J.. Okresný súd určené výživné nerozdeľoval

aj na časť určenú na tvorbu úspor, pretože takáto úprava je dôvodná pri výživnom určenom v rozsahu
presahujúcom zabezpečenie zistených dôvodných mesačných potrieb dieťaťa, čo v tomto prípade nie
je splnené, pričom podiel matky na finančnom krytí potrieb dieťaťa je nízky vzhľadom na jej obmedzený
príjem- rodičovský príspevok. Výživné bolo určené v súlade s návrhom matky od narodenia dieťaťa,
t.j. od XX.XX.XXXX. V tomto prípade boli zistené dôvody hodné osobitného zreteľa pre spätné určenie

výživnéhopredzačatímkonania(podanímnávrhudňa05.06.2024),pretoženávrhbolpodanýsčasovým
odstupom odkedy matka začala robiť úkony potrebné pre uplatnenie výživného. Z rozhodnutia CPP -
Kancelária Tvrdošín z č.l. 4 spisu vyplýva, že matka sa na CPP obrátila so žiadosťou o poskytnutie
právnej pomoci už 28.03.2024, avšak právoplatne rozhodnuté o jej žiadosti bolo až 30.04.2024. Matka
teda preukázala, že už krátko po narodení dieťaťa riešila nárok na výživné a dôvody neskoršieho

začatia konania nemožno vyhodnotiť ako subjektívne dôvody na strane matky, ale ako vyvolané dĺžkou
konania o žiadosti o právnu pomoc. Pokiaľ matka žiadala určenie výživného vo väčšom rozsahu
ako bolo rozhodnuté, okresný súd jej návrh v tejto časti z dôvodu neprimeranosti zisteným pomerom
zamietol.Priurčenomvýživnomvovýške265,-EURmesačnemalotecuhradiťnasplatnomvýživnomod
XX.XX.XXXX do vyhlásenia rozsudku, t.j. do 09.12.2024 celkovo 2.595,- EUR (210,- EUR ako pomerná

časť výživného za 23 dní v mesiaci február 2024 a 2.385,- EUR za 9 mesiacov x 265,- EUR) a celkovo
uhradil 1.597,70 EUR (výpočet výšky plnení uvedený v ods. 15). Za rozhodné obdobie od XX.XX.XXXX
do vyhlásenia rozsudku mu teda vzniklo zameškané výživné vo výške 997,30 EUR, ktoré mu okresný
súd vzhľadom na jeho výšku, tiež výšku bežného výživného a na dobu, po ktorú zameškané výživnévzniklo povolil s poukazom na § 232 ods. 4 CSP uhrádzať v mesačných splátkach vo výške 100,- EUR s
tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého zameškaného výživného.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“) tak,

že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.
9. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie otec ( č. l. 270 spisu), na ktorého obsahové a rozsahové znenie
odvolací súd na tomto mieste odkazuje, nesúhlasil s výrokom I. a II., napadnutý rozsudok nepovažuje za
riadne a správne odôvodnený, považuje ho za nepreskúmateľný a vnútorne rozporný, odvolanie podáva
zdôvodupodľa§365ods.1písm.b),f),h)CSP.Vzmysleprejednacejzásadyjeúspechprocesnejstrany

podmienený povinnosťou tvrdenia a na ňu nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim
korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Matka, ako strana domáhajúca sa
priaznivýchprávnychnásledkov,bolavpredmetnomkonanípovinnáuniesťdôkaznébremeno,pričomsa
tak, podľa otca, nestalo. Súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neodôvodnil, prečo by matka mala byť
oslobodená od dôkaznej povinnosti a bez zjavného odôvodnenia konštatovať údajnú výšku nákladov na
dieťa. Otec mal za to, že napriek tomu, že matka neuniesla dôkazné bremeno, tak okresný súd rozhodol

v jej prospech, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Samotné rozhodnutie, podľa otca, trpí
nesprávnym vyhodnotením predložených dôkazov, na základe čoho okresný súd dospel k nesprávnemu
záveru.
10. Otec v odvolaní uviedol, že návrh vo veci samej, podaný matkou od počiatku označoval za účelový,
pričom na tomto tvrdení trvá. Tvrdenia uvádzané matkou nezodpovedajú reálnemu skutkovému stavu,

matka neuvádzala počas konania vo veci samej pravdivé informácie, svojimi tvrdeniami zavádzala súd
prvej inštancie, čím konala účelovo v snahe poškodiť otca a spôsobiť mu ujmu po stránke emocionálnej
– formou obmedzenia styku s maloletou dcérou, ako aj po stránke finančnej – formou získania výživného
v neprimeranej výške. Otec počas konania niekoľkokrát spochybnil výdavky uvádzané matkou, pričom
trvá na tom, že matka ako navrhovateľka bola v konaní povinná svoje výdavky vydokladovať – podložiť

reálnymi dôkazmi. V ods. 4 napadnutého rozsudku je uvedené, že matka žiadala určiť výživné aj za leto
2024, pričom k výdavkom otca na maloletú dcéru počas tohto leta matka uviedla, že otcom uvedené
výdavky otec minul na ňu – na matku, nie na maloletú dcéru. Nemožno opomenúť ani tvrdenie matky
uvedené taktiež v ods. 4. rozsudku: „podľa mňa na dcéru neminul nič“, ktoré samo o sebe neznie
presvedčivo. Otec k tejto časti uvádza, že letné mesiace prebiehali tak, že otec, matka aj maloleté dieťa

trávili čas spolu. Matka, otec a maloletá dcéra spolu trávili čas, chodili na výlety a správali sa ako rodina,
pričom počas týchto mesiacov mal otec nemalé výdavky ako na matku, tak predovšetkým na maloletú
dcéru. „Tieto výdavky predstavovali v mesiaci júl 2024 sumu vo výške cca 270,- € a v mesiaci august
– cca 500,- €, ktoré otec spoločne s matkou maloletej dcéry a maloletou dcérou využil na čas, ktorý
spoločne strávili.“ Za ďalší neopodstatnený a okresným súdom nerozporovaný výdavok otec považuje

cigarety, ku ktorým matka uviedla, že ich nekupuje pre seba. Tento argument považuje otec v celom
rozsahu za nepravdivý a má za to, že ide o ďalší neopodstatnený výdavok, na úhrade ktorého sa ma otec
podieľať okresným súdom stanovenou výškou výživného. Matka tiež odôvodňovala výšku výdavkov pre
maloletú napríklad položkami, ako telefón či internet, čo nie je výdavkom spojeným so starostlivosťou
o maloletú dcéru. Matka k výdavkom uviedla Nutrilon v sume 80,-Eur mesačne, pričom minimálne 1ks

mesačne jej zabezpečuje otec, a to každý mesiac, a tak reálny náklad matky na Nutrilon predstavuje
čiastku cca 40-60,- Eur, pričom matka nepriložila žiaden doklad o kúpe Nutrilonu, či inej potravy pre
maloletú dcéru. Matka počas konania uviedla, že maloletá dcéra dostáva nielen mlieko, ale a príkrmy,
detskú výživu, jogurty a detskú kašu, avšak skutočnosť, že maloletá dcéra už nepije len mlieko matka pri
výdavku za Nutrilon absolútne nezohľadnila, pretože sumu 80,- Eur uvádzala aj v čase, kedy maloletá

dcéra ešte nebola prikrmovaná. V zmysle právnych predpisov má byť výška výživného stanovená na
základe preukázaných a odôvodnených výdavkov na výživu maloletého dieťaťa, pričom vzhľadom na
nepredloženie dôkazov zo strany matky, nie je možné považovať výšku súdom stanoveného výživného
za odôvodnenú, ak napriek preukázanej nesprávnosti jej tvrdení ju okresný súd žiadnym spôsobom
nekonfrontoval, ani nevyzval na preukázanie.

11. V odvolaní otec uviedol, že v ods. 13. napadnutého rozsudku sa konštatuje, že matkou špecifikované
výdavky na dieťa sú neprimerané a v ods. 14., že matka okrem nájomného nepreukázala žiadne iné
výdavky. K tvrdeným nákladom matky na bývanie (matka nepredložila žiadnu nájomnú zmluvu, len
označila platbu vo výpise z bankového účtu, ktorá ale tiež môže byť len fiktívna) otec uvádza, že súd
vôbec nepreskúmaval otázku, z akého dôvodu matka býva samostatne s maloletým dieťaťom mladším

ako 1 rok, ak v rovnakom vchode žije aj stará matka maloletého dieťaťa. Uvedené celkom určite nie je
možnépovažovaťzadôvodnévýdavky,právenaopak,otecpovažujeuvedenézanedôvodnézvyšovanie
výdavkov na úhradu životných potrieb matky, a teda nie je dôvod, aby bol otec na úhradu takýchto
výdavkov zaviazaný. Otec na druhej strane v čase, keď nie je z technických dôvodov schopný obývať bytvo svojom osobnom vlastníctve, ani ho prenajímať, býva u rodičov, aby si zbytočne nezvyšoval výdavky
na úhradu životných potrieb, pretože by to nebolo účelné. Uvedená úvaha otázky účelnosti tvrdených,
nie preukázaných výdavkov na strane matky, podľa otca absentuje v úvahách súdu prvej inštancie, ako

aj v odôvodnení napádaného rozsudku, čo je možné považovať za ďalšiu vadu rozsudku.

12. Otec v odvolaní namietal, že v priebehu konania nebol riadne a pravdivo zistený skutkový stav,
pričom okresný súd sa nezaoberal rozpormi v tvrdeniach matky a otca, „ v bode 19. rozsudku, kde súd
nesprávne uvádza, že maloletá je vo veku necelých 2 rokov, pričom maloletá ešte nemá ani 1 rok a

určenie údajných odôvodnených výdavkov na maloleté dieťa boli súdom bez akéhokoľvek odôvodnenia
stanovené na čiastku 500,- Eur.

13. V odvolaní otec namietal porušenie práva na spravodlivý proces, ktorý videl v tom, že okresný
súd nielenže riadne nezistil skutkový stav, ale súd „nesprávne procesne postupoval, keď nevykonal
otcom navrhovaný dôkaz, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Otec vo svojom podaní

zo dňa 29.08.2024 nazvanom ako: „I. Vyjadrenie otca k návrhu matky na úpravu práv a povinností k
maloletému dieťaťu, II. K doloženiu príjmov otca, III. K doloženiu výdavkov otca na maloletú dcéru“
navrhol psychologické a psychiatrické vyšetrenie matky, aby sa preukázalo, či je matka maloletého
dieťaťa spôsobilá starať sa o maloleté dieťa, a to z dôvodu, neprimeraných až hysterických reakcií
matky a tiež skreslených a vymyslených tvrdení, ktoré matka uvádza. S uvedeným návrhom otca sa súd

žiadnym spôsobom nevysporiadal, v odôvodnení napadnutého rozsudku o ňom neexistuje ani zmienka,
pričom otec má za to, že súd s ohľadom na najlepší záujem maloletého dieťaťa nepostupoval správne.
Ignorácia návrhu otca, smerujúceho k ochrane maloletého dieťaťa je podľa názoru otca v rozpore so
spravodlivým procesom.“
14. Otec v odvolaní vyčítal okresnému súdu aplikáciu princípu potencionality príjmu, pričom vychádzal

z výšky čistého mesačného zárobku 1.200, eur. V prípade, že súd tak, ako uvádza, vychádzal pri
určení výšky mesačného výživného z čiastky 1.200,- Eur ako potenciálneho príjmu otca (ktorý otec v
súčasnosti nedosahuje), je postup súdu pri vyčíslení čiastky 265,- Eur nejasný, neodôvodnený a podľa
otca právne nesprávny. V zmysle Metodiky pre výpočet výživného rodičov k deťom platnej od roku
2024, a to pre odbornú, ale aj laickú verejnosť, ktorá podrobne upravuje postup súdov pri rozhodovaní

o vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom, by výška mesačného výživného mala predstavovať 18%
z príjmu otca, a teda z čiastky 1.200,- Eur. Podľa uvedeného predstavuje 18% z čiastky 1.200,- Eur
sumu vo výške 216,- Eur, pričom súd bez konkrétneho odôvodnenia určil výživné vo výške 265,- Eur,
čo má vplyv aj na dĺžné výživné. Matka, podľa otca, neúčelne býva v samostatnom byte, ak v rovnakom
vchode bytového domu býva jej matka, tak takéto výdavky nie je možné považovať za účelné. Napriek

uvedenému otec zotrváva na svojom vyjadrení prezentovanom na pojednávaní, že je pripravený hradiť
výživné na maloleté dieťa vo výške 200,- Eur mesačne (uvedená čiastka je navyšovaná sumou 70,-
Eur mesačne, ktorú musí otec hradiť na palivo na dochádzanie za maloletým dieťaťom). Navrhol, aby
odvolací súd zmenil predmetný rozsudok tak, že „I. Otec je povinný platiť na výživu mal. dieťaťa:
A. B. C. D., nar. XX.XX.XXXX sumu 200,-€ mesačne vždy do každého 15. dňa v mesiaci vopred k

rukám matky maloletého dieťaťa počnúc dňom XX.XX.XXXX. II. Zameškané výživné na mal. A. B. C.
za obdobie od XX.XX.XXXX do vyhlásenia rozsudku vo výške 361,30 € súd povoľuje otcovi splácať
v mesačných splátkach vo výške 50,- €, splatných spolu s bežným výživným so splatnosťou prvej
splátky v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti rozsudku s tým, že omeškaním jednej splátky sa stáva
splatným celý zostatok zameškaného výživného, alternatívne rozsudok Okresného súdu Námestovo zo

dňa 09.12.2024, č.k.: 18P/65/2024-261zrušil a vrátil vec k ďalšiemu konaniu, a to v rozsahu ustanovenia
§ 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku.“
15. Kolízny opatrovník vo vzťahu k doručenému odvolaniu otca uviedol, že vo veci maloletej A. B. C.
D., nemá nové dôkazy a návrhy na zmenu rozhodnutia I. stupňového Okresného súdu Námestovo do
rozhodnutia súdu vo veci samej.

16. K doručenému odvolaniu otca sa písomne vyjadrila matka, na ktoré podanie odvolací súd odkazuje
na tomto mieste v celom jeho obsahovom a rozsahovom znení, ktorá uviedla, že odvolanie otca
považuje matka za nedôvodné v celom rozsahu; argumentácia otca, ktorou namieta porušenie práva na
spravodlivý proces, nesprávne zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci nemôže v
kontexte so skutkovými okolnosťami posudzovaného prípadu obstáť. Matka sa dôrazne ohradzuje proti

nepravdivým hanlivým tvrdeniam otca na jej adresu, ktoré odzneli opakovane aj v odvolaní a v ktorých
otec obviňuje matku zo snahy poškodiť otca, spôsobiť mu emocionálnu ujmu formou obmedzenia styku
s maloletou a aj finančnú ujmu formou získania výživného v „neprimeranej výške“. Takéto tvrdenia otca
sú absurdné a nepravdivé, matka otcovi v stretávaní s dcérou nebráni, styk je upravený a bol výsledkomvzájomnej dohody rodičov, preto matka nerozumie takýmto výmyslom zo strany otca. Vo veci výšky
výživného sa rodičia nedokázali zhodnúť, a teda výšku určil súd po rozsiahlom dokazovaní, a to, že
takto určená výška nezodpovedá predstave otca o výške výživného neznamená, že matka sa snaží otca

poškodiť a spôsobiť mu finančnú ujmu. Otec v odvolaní spochybňuje oprávnenosť výdavkov matky na
bývanie, keď uvádza, že „súd neskúmal otázku, z akého dôvodu matka býva samostatne s maloletým
dieťaťom mladším ako 1 rok, ak v rovnakom vchode žije aj stará matka maloletého dieťaťa“ a ďalej tvrdí,
že „uvedené nie je možné považovať za dôvodné výdavky, práve naopak, otec považuje uvedené za
nedôvodné zvyšovanie výdavkov na úhradu životných potrieb matky a teda nie je dôvod aby bol otec na

úhradu takýchto výdavkov zaviazaný“. Takáto argumentácia otca je nesprávna a absurdná, súd nebol
povinný skúmať túto otázku možného spoločného bývania. Právo matky s dieťaťom na samostatné
bývanie v byte primeranej rozlohy a vybavenia adekvátnom pre rodiča s mal. dieťaťom (nejedná sa o
žiadny nadštandardný byt ani rozlohou ani vybavením) nemožno spochybňovať, je to predovšetkým v
záujme maloletého na vytvorenie priestoru na bývanie, čo matka prenajatým 1 izbovým bytom vytvorila
adekvátne bývanie pre mal. dcéru a tieto výdavky na bývanie sú plne opodstatnené. Z pohľadu bytovej

situácieotcajezrejmé,žeotecdisponujeväčšímbytomvoväčšommeste,zktoréhomaldlhodobopríjem
(príjemzprenájmu)aktorýzáhadne,práveponarodenídcéryvrajprenajímaťprestalazačalhoprerábať
pre vlastné potreby. Tento postoj a postup otca zostal nepreukázaný (v byte otca sa nezrealizovala
žiadna návšteva kolízneho opatrovníka a matke otec ešte v lete 2024 tvrdil, že byt prenajíma) a otec sa
týmto postupom (ak by to tak skutočne bolo) zbavil zdroja príjmu bezdôvodne, keďže otec mal bývanie

zabezpečené a aj hradené jednak u zamestnávateľa v Tatrách (ktoré zamestnanie ukončil z vlastného
rozhodnutia), resp. má zabezpečené bývanie v rodinnom dome rodičov. Otec podľa jeho vlastných
tvrdení aktuálne byt nevyužíva ani pre seba (býva v rodinnom dome svojich rodičov) a ani ho (podľa
jeho tvrdení už od 01/2024) nevyužíva na prenájom, takže pre otca je náklad na tento byt nedôvodným
výdavkom.

17. Matka vo vyjadrení uviedla, že okresný súd postupoval správne, keď pri určení výživného vychádzal,
z tzv. potenciálneho príjmu, hoci podľa presvedčenia matky mal súd zohľadniť nielen čistý mesačný
zárobok 1200,- Eur (ako priemer z predchádzajúcich príjmov), ale mal zohľadniť aj potenciálny príjem z
prenájmu vyššie uvedeného nevyužívaného bytu otca a tiež ďalšie platby ktoré na účet otca prichádzajú.

Poukázala na platby, ktoré prichádzajú na účet otca z iných účtov a otec ich nevysvetlil (250,- Eur
dňa 28.03.2024, 230,- Eur dňa 03.04.2024 z účtu v banke vo I.), hotovostný vklad zo dňa 29.02.2024.
Z výpisov z bankových účtov otca vyplýva, že otec má príjmy a aj výdavky, ktoré nezodpovedajú
jeho postaveniu „nezamestnaného“, pričom poukázala napríklad na mínusové položky 763,- Eur dňa
26.06.2024, 1309,- Eur zo dňa 24.07.2024, ktoré otec minul v Brne. Taktiež napríklad v predajni Datart

Prešov otec dňa 22.07.2024 uhrádzal sumu 1333,- Eur, v Prešove si vybral hotovosť 3150,- Eur v marci,
tiež otec poukázal sumu 1500,- Eur v máji a v júni sumu 500,- Eur na rovnaký cudzí účet s koncovkou
XXX. Otec odmietol vysvetliť účel jeho nadštandardných výdavkov, ktoré vyplývajú z ním predložených
bankových výpisov. Otec v roku 2024 dvakrát sám, z vlastného rozhodnutia skončil zamestnanie a
formálne sa prezentuje ako nezamestnaný. Všetky uvedené skutočnosti, podľa matky, len potvrdzujú, že

otcov spôsob života a míňania financií je neadekvátny tomu, čo prezentuje na súde ako nezamestnaný
a jeho možnosti a schopnosti o vzťahu k výške výživného sú podstatne vyššie, než ním prezentované
možnosti „nezamestnaného“. „Za neopodstatnené v celom rozsahu považuje matka aj námietky otca o
porušení práva na spravodlivý proces, ku ktorému malo dôjsť tým, že matka neuniesla dôkazné bremeno
a súd ju „oslobodil od dôkaznej povinnosti“ ako aj tým, že sa súd nevysporiadal s návrhom otca na

psychologické a psychiatrické vyšetrenie matky. V tomto smere považujeme za podstatné zdôrazniť,
že v konaní sa jedná o určenie výživného na maloleté dieťa, ktoré konanie je konaním mimosporovým,
pri ktorom súd v zmysle zásady materiálnej pravdy a vyšetrovacej zásady reflektuje predovšetkým
a najmä záujem maloletého dieťaťa. Nemožno sa stotožniť s tvrdením otca, že matka „neuniesla
dôkazné bremeno“, nakoľko v konaní matka preukázala dostatočným spôsobom odôvodnené výdavky

na maloletú. Je nesporné a preukázané, že matka zabezpečuje starostlivosť o maloletú vrátane jej
stravy, drogérie, liekov, oblečenia, obuvi, záujmových aktivít, kníh...Matka predložila súdu doklady o tých
výdavkoch, ktoré sa týkajú aj maloletej, ako sú náklady na bývanie, internet, nábytok, oblečenie, obuv,
TKO, knižky, lieky..., pričom zároveň dostatočným spôsobom preukázala, z čoho aktuálne pozostávajú
náklady na stravu a drogériu pre mal. dcéru. K tvrdeniu otca o tom, že súd sa nevysporiadal s dôkazným

návrhom otca na psychologické/psychiatrické vyšetrenie matky, ktoré navrhol, aby sa „preukázalo či
je matka maloletého dieťaťa spôsobilá starať sa o maloleté dieťa“ podotýkame, že v štádiu konania,
kedy sa rozhodovalo už len o vyživovacej povinnosti otca, bol takýto návrh bezpredmetný, bez vzťahu
k predmetu konania, keďže mal. dieťa bolo aj so súhlasom otca zverené matke čiastočným rozsudkomzo dňa 19.09.2024 (rodičia uzatvorili rodičovskú dohodu, ktorú súd schválil pozn.) a otec takýto dôkazný
návrh po tom, čo bolo konanie vo veci zverenia maloletej právoplatne skončené, v ďalšom konaní o
výživné neučinil (a ako je zrejmé z predmetu konania, ani by takýto návrh nemal žiadne opodstatnenie).“

Zameškané výživné bolo okresným súdom určené správne, nakoľko príspevky otca na maloletú A. B.
C. boli ku dňu vyhlásenia rozsudku len nasledovné:
Marec 2024 – 200,- €

Apríl 2024 – 150,- €

Máj 2024 – 150,- €

Jún 2024 – 150,- €

Júl 2024 – 150,- €+30 € na lieky pre dcéru

August 2024 – 300,- €

September 2024 – 0,- €

Október 2024 – 150,- €

November 2024 – 150,- €. „Nad rámec vyššie uvedených platieb otec krátko po narodení zabezpečil
matkepredcérkunutrilonaplienky,kúpiljej1x(vmesiaciaugustpočasspoločnéhovýletujednuvestičku,
keďže sa náhle ochladilo) a rovnako v mesiaci august kúpil dcérke hračku v Dráčiku. Pokiaľ otec kúpil

mlieko či plienky alebo mal s dcérkou ďalšie výdavky v čase, keď je dcérka v jeho starostlivosti, toto
nemožno považovať za výživné pre mal. dieťaťa. Pokiaľ otec tvrdí, že mal aj ďalšie výdavky súvisiace
so starostlivosťou o maloletú dcéru, a to napríklad v mesiaci august 2024 v sume 500,- €, tieto tvrdenia,
ako bolo v konaní aj preukázané samotným výpisom z účtu otca, neboli určené priamo pre maloletú, ale
boli to výdavky otca na spoločne trávený čas s matkou. Preto požiadavka otca aby boli zohľadnené jeho

príspevkynadrámecvýživnéhovsume1597,70,-€jeabsolútneneopodstatnená.“Navrhla,abyodvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal matke zastúpenej advokátom
určeným centrom právnej pomoci nárok náhradu trov odvolacieho konania.
18. K doručenému vyjadreniu matky sa písomne vyjadril otec, na ktoré podanie sa na tomto mieste
odkazuje odvolacím súdom, že okresný súd riadne nepreskúmal skutkový stav, nevytvoril si o veci

objektívny a skutočný obraz a rozhodol tak v neprospech otca, ako aj v neprospech maloletého dieťaťa.
„Matka vo svojom vyjadrení uvádza, že nebráni otcovi v styku s maloletým dieťaťom, čo však s ohľadom
ako na vzdialenosť medzi bydliskom matky a otca, z dôvodu svojvoľného odsťahovania sa matky, ako
aj s ohľadom na výkyvy nálad a nepredvídateľné správanie matky, nie je pravda.“ Uviedol, že práve
preskúmanie zdravotného stavu matky by bolo vykonané v najlepšom záujme maloletého dieťaťa. Otec

tiež poukazuje na § 35 a 36 CMP, najmä na skutočnosť, že súd je povinný, nie oprávnený vykonať
aj iné dôkazy než tie, ktoré účastníci navrhli, nehovoriac o tých, ktoré účastníci už navrhli v záujme
maloletého dieťaťa a zistenia skutočného skutkového stavu, „otec v konaní vo veci samej navrhoval aj
zmenu starostlivosti o maloleté dieťa, kde navrhoval zverenie maloletého dieťa do jeho výlučnej osobnej
starostlivosti, pričom v tomto smere nevykonal súd žiadne dokazovanie a jeho návrhom sa nezaoberal.“

Zo strany matky je pokrytecké na jednej strane uvádzať, že je v záujme maloletého dieťaťa, aby s
ním bývala sama, a tak sú jej výdavky na bývanie opodstatnené, no na druhej strane vytýkať otcovi
snahu o postavenie sa na „vlastné nohy vo forme zabezpečenia si vlastného zázemia, ktoré môže
navštevovať aj jeho maloleté dieťa v čase, ktorý trávi s otcom, a to bez prítomnosti iných rodinných
príslušníkov otca (napriek viac než dobrým a korektným vzťahom v rodine otca, ktorá má o maloleté

dieťa taktiež záujem). Otec má právo žiť sám a zrekonštruovať si byt tak, aby vyhovoval jeho potrebám a
potrebám maloletého dieťaťa, a tak sú argumenty matky v tomto smere nedôvodné. Otec taktiež uvádza,
že byt nezačal rekonštruovať skôr práve z dôvodu, že v skoršej dobe nevedel, kde a s kým bude žiť,
vzhľadom na zavádzanie zo strany matky v tomto smere. K časti, v ktorej matka uviedla, že v byte u otca
sa nezrealizovala žiadna návšteva kolízneho opatrovníka otec uvádza, že uvedené nebolo potrebné,

ani nesúviselo s predmetnom konania, s ohľadom na skutočnosť, že maloleté dieťa je zverené do
výlučnej osobnej starostlivosti matky. Vzhľadom na uvedené otec trvá na tom, že jeho výdavok - náklad
na predmetnú nehnuteľnosť je riadne odôvodnený a nespochybniteľný. Zotrval na svojej odvolacej
argumentácii. Navrhol, aby odvolací súd rozhodol tak, že „I. Otec je povinný platiť na výživu mal. dieťaťa:A. B. C. D., nar. XX.XX.XXXX sumu 216,-€ mesačne vždy do každého 15. dňa v mesiaci vopred k
rukám matky maloletého dieťaťa počnúc dňom XX.XX.XXXX. II. Zameškané výživné na mal. A. B. C.
za obdobie od XX.XX.XXXX do vyhlásenia rozsudku vo výške 517,33 EUR súd povoľuje otcovi splácať

v mesačných splátkach vo výške 100.-EUR, splatných spolu s bežným výživným so splatnosťou prvej
splátky v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti rozsudku s tým, že omeškaním jednej splátky sa stáva
splatným celý zostatok zameškaného výživného. alternatívne rozsudok Okresného súdu Námestovo zo
dňa09.12.2024,č.k:18P/653/2024-261zrušilavrátilveckďalšiemukonaniu,atovrozsahuustanovenia
$ 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku.

19. Kolízny opatrovník vo svojom vyjadrení uviedol, že nemá nové dôkazy a návrhy na zmenu
rozhodnutia I. stupňového Okresného súdu Námestovo do rozhodnutia súdu vo veci samej.
20. Matka vo svojom vyjadrení k vyjadreniu otca uviedla, že opakované vyjadrenia (aj v odvolaní) otca
smerujúce k spochybneniu otázky starostlivosti a úpravy zverenia maloletej matke a úpravy stretávania
maloletej s otcom sú viac než prekvapujúce, a to s ohľadom na skutočnosť, že rodičia ešte vlani
19.09.2024 uzatvorili rodičovskú dohodu. Pokiaľ sa týka otázky stretávania otca s maloletým, matka je

tá, ktorá má snahu predmetný rozsudok o zverení a úprave stretávania dodržiavať a hoci otec prezentuje
prostredníctvom právneho zástupcu svoj záujem o maloleté dieťa, tak realita je taká, že otec pre dieťa
v súdom určený čas stretnutia posledné 3 razy po sebe neprišiel (neprišiel na stretnutie určené na 28.
-30.03.2025, ani na 11.-13.04.2025 a ani na stretnutie 25.04.-27.04.2025). Otec neprišiel napriek tomu,
že matka dieťaťa otca kontaktovala a zdôrazňovala mu potrebu pravidelného stretávania. Otec svoj

nezáujem odôvodnil tým, že musí pracovať. Vyjadrenia otca prezentované jeho právnym zástupcom a
faktické konanie otca si navzájom protirečia. Nekonzistentnosť postojov otca sa odrazila aj v rozdielnych
návrhoch na rozhodnutie odvolacieho súdu. Kým v odvolaní z januára 2025 otec navrhuje, aby odvolací
súd určil bežné výživné vo výške 200,- Eur mesačne, tak v aktuálnom vyjadrení z 12.03.2025 otec
navrhuje určiť bežné výživné vo výške 216,- Eur.

21. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku) po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - účastníkom
- otcom (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému
zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom

prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1) Civilného sporového poriadku), preskúmal rozsudok súdu
prvej inštancie bez viazanosti rozsahom (§ 65 Civilného mimosporového poriadku) a dôvodmi odvolania
(§ 66 Civilného mimosporového poriadku), s prihliadnutím na prípadné vady konania, iba ak by mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil
(§ 67 Civilného mimosporového poriadku), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68

Civilného mimosporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné, v
dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v napadnutých výrokoch (§ 387 ods. 1
Civilného sporového poriadku).
22. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na

základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie odvolania otca, a pretože odvolací súd zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci,
ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne
vyložil, a preto sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia, s poukazom na § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd
konštatuje správnosť jeho dôvodov a už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie

rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty odvolateľa nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať mu za pravdu.
Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:
23. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP v spojitosti s § 67 CMP z úradnej povinnosti
predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/

ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v
konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého
súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre
zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP.
24. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že otec v odvolacom konaní neuviedol žiadne

nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, a
ktorébyspĺňaliprocesnépodmienkyuvedenév§366CSP.Akajotec(mimoiného)vodvolanípoukazuje
na nesprávne skutkové zistenia, je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa § 383 CSP viazaný
skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebodoplní. V tomto prípade odvolací súd ale konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné
dôkazy navrhnuté stranami, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z
ktorého pri rozhodovaní vychádzal.

25. Odvolací súd vo vzťahu k svojmu rozhodnutiu a odvolacím námietkam otca považuje za podstatné
uviesť, že podľa prvej vety Čl. 5 Zákona o rodine, záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom
pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Posúdiť najlepší záujem dieťaťa v každom
jednotlivom prípade je primárne úlohou vnútroštátnych orgánov, ktoré majú výhodu priameho kontaktu
s dotknutými osobami. Preto majú určitú mieru voľnej úvahy, avšak Európsky súd pre ľudské práva

preskúmava podľa dohovoru rozhodnutia, ktoré tieto orgány prijali pri výkone svojej právomoci.
Článok 8 obsahuje aj procesné záväzky a vnútroštátny rozhodovací proces musí byť spravodlivý
a umožniť všetkým zúčastneným sa k veci plne vyjadriť. Súdy musia dôkladne preskúmať celú
rodinnú situáciu (faktory skutkové, citové, psychologické, materiálne, či zdravotné) a urobiť vyvážené a
rozumné posúdenie dotknutých záujmov a pritom mať neustále na pamäti nájdenie najlepšieho riešenia
pre maloleté dieťa. V právnej teórii neexistuje definícia najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa pre

rozmanitosť života, prax ale ukazuje množstvo dôvodov, ktoré treba súdmi vyhodnotiť, aby bolo správne
rozhodnutévkonečnomdôsledkuotom,čijevnajlepšomzáujmedieťaťa,abybolozverenédostriedavej
starostlivosti oboch rodičov. V tejto súvislosti je treba poukázať na Všeobecný komentár č. 14 (2013)
o práve dieťaťa na prvoradé zohľadnenie jeho najlepšieho záujmu (Čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach
dieťaťa) vydaný 29. mája 2013 Organizáciou spojených národov, Výborom pre práva dieťaťa, v časti

V - Implementácia: posúdenie a určenie najlepšieho záujmu dieťaťa, A bod 48 „Posúdenie a určenie
najlepšieho záujmu je jedinečnou činnosťou, ktorú je treba uskutočniť v každom jednom prípade vo
svetle konkrétnych okolností každého dieťaťa alebo skupiny detí, či detí všeobecne“.
26. Podľa jedného zo základných princípov mimosporového procesu vyjadreného v Čl. 4 Civilného
mimosporového poriadku, ak je účastníkom konania maloleté dieťa, koná súd v jeho „najlepšom

záujme“. Inými slovami, objektívnym explicitne stanoveným zákonným kritériom pre rozhodnutie vo veci
maloletého je „záujem maloletého dieťaťa“, čo korešponduje s podstatou a účelom základného práva
maloletéhodieťaťanarodičovskúvýchovuastarostlivosťatomutoprávuzodpovedajúcemuzákladnému
právu obidvoch rodičov na starostlivosť a výchovu o svoje dieťa. Obsah týchto práv je homogenizovaný
nielen v práve, ale súčasne aj v povinnosti na sústavnú starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a

všestranný vývoj dieťaťa v zmysle § 28 ods. 1 písm. a) Zákona o rodine. Pokiaľ teda ide o záujem
maloletého dieťaťa, súd musí vyhodnocovať a zdôvodniť nielen mechanicky a formálne, ale s ohľadom
na in concreto okolnosti spočívajúce v danosti, prípadne v absencii nielen „technických“ podmienok na
výchovu, starostlivosť a všestranný vývoj maloletého (bytové predpoklady, dochádzka do školy alebo
na voľnočasové aktivity, lekárska starostlivosť a pod.), ale aj vzhľadom na emocionálne (či už pozitívne

alebo negatívne) väzby maloletého ku každému z rodičov.
27. Vo vzťahu k odvolacím námietkam otca, ktorý nesúhlasil s hodnotením dôkazov okresným súdom,
odvolací súd uvádza, že hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné
dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade
nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.

Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom, ale nie je
svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd
rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov, čo bolo v napadnutom rozsudku nepochybne dodržané.
28. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom otca, ktoré smerovali do vykonaného dokazovania, a záverov

z neho prijatých odvolací súd ešte pripomína, že CMP ukladá účastníkom povinnosť označiť dôkazy na
preukázanie ich tvrdení (CMP), pričom v mimosporovom konaní je súd povinný vykonať aj iné dôkazy,
ako navrhli účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci (§ 36 CMP). O tom, ktoré z
označených dôkazov budú vykonané, rozhoduje vždy súd (§ 185 ods. 1 CSP). To znamená, že súd nie je
viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované

dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi
konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania (viď napr.
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred
súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo

možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 18.4.2012, sp. zn. 6Cdo 51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je
viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých
navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom,pretože je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa
neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.9.2011,
sp. zn. 6Cdo 153/2011). Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, vo vzťahu k napadnutým výrokom

(ďalej aj len napadnuté rozhodnutie) podľa odvolacieho súdu vyplýva, že vyššie ozrejmené postuláty
boli okresným súdom v konaní dodržané.
29. Z obsahu odvolania otca, vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu vplýva argumentácia, ktorú je
možné, podľa odvolacieho súdu, vyhodnotiť aj ako námietku arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2CdoR/2/2025 vyplýva, že „K arbitrárnosti ústavný súd

vo viacerých svojich rozhodnutiach, napr. v uznesení sp. zn. III. ÚS 44/2022 z 27. januára 2022
uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať v dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je
hrubým alebo opakovaným porušením zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup
orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna) arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad
medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu
k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II.

ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť
rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a
skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných
a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03).

Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť
spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v Čl. 127 ods. 1 ústavy. O zjavnú neodôvodnenosť alebo
arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej
normyzostranysúdu,ktorázásadnepopieraúčelavýznamaplikovanejprávnejnormy,aleboakdôvody,
na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá

formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore
s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).“ Po vykonaní odvolacieho
prieskumu odvolací súd uvádza, že v prejednávanej veci napriek, odvolacím námietkam otca, nejde
o arbitrárne rozhodnutie, keďže okresný súd svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Vzhľadom na
výsledky odvolacieho konania s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd uvádza, že v danom

prípade nejde ani o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktorého závermi, a to
tak skutkovými, ako aj právnymi, sa odvolateľ nestotožnil. Polemizovanie - nespokojnosť odvolateľa s
hodnotením vykonaného dokazovania a právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú
dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia (§ 220
ods. 2 CSP), nezakladá dôvodnosť odvolania.

30. Otec v odvolaní poukázal na nesprávnosť skutočnosti uvedenej v ods. 19. rozsudku, v ktorom
okresný súd mal nesprávne uviesť, že maloletá je vo veku necelých 2 rokov, pričom maloletá ešte
nemá ani 1 rok a určenie údajných odôvodnených výdavkov na maloleté dieťa bola okresným súdom
bez akéhokoľvek odôvodnenia stanovená na čiastku 500,- Eur. V tejto rovine odvolací súd konštatuje,
že okresný súd uviedol v ods. 19., že maloletá je vo veku necelých 2 rokov. Maloletá sa narodila

XX.XX.XXXX a rozhodnutie okresného súdu je zo dňa 9. decembra 2024, takže pokiaľ okresný súd
v jednej časti odôvodnenia uviedol, že maloletá je vo veku necelých F. rokov, tak uvedená nepresnosť,
za situácie, že bez akýchkoľvek pochýb bola identifikovaná maloletá v záhlaví, ako aj v iných častiach
rozsudku vekom, nepredstavovala priestor na odklon od záverov okresného súdu, s ktorými sa odvolací
súd stotožnil.

31. V odvolaní otec zvýraznil, že za ďalší neopodstatnený a okresným súdom nerozporovaný výdavok
otec považuje cigarety, ku ktorým matka uviedla, že ich nekupuje pre seba. Tento argument matky
považuje otec v celom rozsahu za nepravdivý a mal za to, že ide o ďalší neopodstatnený výdavok,
na úhrade ktorého sa má otec podieľať okresným súdom stanovenou výškou výživného. Matka tiež
odôvodňovala výšku výdavkov pre maloletú napríklad položkami, ako telefón, či internet, čo nie je, podľa

otca, výdavkom spojeným so starostlivosťou o maloletú dcéru. Matka k výdavkom uviedla Nutrilon v
sume 80,-Eur mesačne, pričom minimálne 1ks mesačne a pravidelne, jej podľa otca zabezpečuje práve
otec, a to každý mesiac, a tak reálny náklad matky, podľa otca, na Nutrilon predstavuje čiastku cca
40-60,- Eur, pričom matka nepriložila žiaden doklad o kúpe Nutrilonu, či inej potravy pre maloletú dcéru.
K uvedenej odvolacej argumentácií otca o nepredložení dokladu matkou o kúpe Nutrilonu, odvolací súd

uvádza, že maloletá žije v domácnosti matky, ktorá jej poskytuje osobnú starostlivosť a zabezpečuje
jej celodennú stravu, ktorú zabezpečuje matka, pričom v konaní nebolo preukázané, že by maloletá
strádala, alebo neprospievala. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že nebolo otcom v konaní tvrdené a ani
preukazované, že by každodennú starostlivosť o maloletú včítane zabezpečovania stravy vykonávalainá osoba než matka, z čoho vyplýva jediný logický záver, že je to len matka, ktorá kupuje stravu
včítane Nutrilonu. Matka uviedla náklady vrátane Nutrilonu vo výške ako uviedol okresný súd v ods. 13.
odôvodnenia rozsudku mlieko 80,- EUR (3-4 krabice mesačne za 20,- EUR/krabica), na ktoré nadväzuje

listinný dôkaz- korešpondencia účastníkov z 27. februára 2024 predkladaná otcom k jeho vyjadreniu
zo dňa 29.08.2024 na čl. 146 spisu, v ktorom matka uvádza otcovi, že „....Mlieko stojí 24 € na 4
dni.“, ku ktorému sa otec nevyjadril. Vzhľadom na uvedené odvolací súd potom odkazuje na závery
okresného súdu vyjadrené v ods. 13. rozsudku vo väzbe na ods. 15. rozsudku, ktoré odôvodnenie
napriek odvolacím námietkam otca považoval za dostatočné. Matka skutočnosti uvádzané otcom vo

vzťahu k výdavkom otca na maloletú Nutrilon uviedla, že „Mne otec nedáva pri návštevách Nutrilon, tak
ako uvádzal vo vyjadrení“. ( rub čl. 256 spisu, Zápisnica z ústneho pojednávania z 21.novembra 2024),
oproti ktorému stojí tvrdenie otca v odvolaní o pravidelnosti „Matka k výdavkom uviedla Nutrilon v sume
80,-Eur mesačne, pričom minimálne 1ks mesačne jej zabezpečuje otec, a to každý mesiac, a tak reálny
náklad matky na Nutrilon predstavuje čiastku cca 40-60,- Eur, pričom matka nepriložila žiaden doklad
o kúpe Nutrilonu, či inej potravy pre maloletú dcéru.“(čl. 279 spisu odvolanie otca ) V odvolaní otec

argumentoval i tým, že matka počas konania uviedla, že maloletá dcéra dostáva nielen mlieko, ale a
príkrmy, detskú výživu, jogurty a detskú kašu, avšak skutočnosť, že maloletá dcéra už nepije len mlieko,
matka pri výdavku za Nutrilon absolútne nezohľadnila(podľa otca), „pretože sumu 80,- Eur uvádzala aj
v čase, kedy maloletá dcéra ešte nebola prikrmovaná“ a tvrdil v odvolaní v tejto rovine reálne náklady
na Nutrilon vo výške 40 až 60 Eur, tak vzhľadom na všetky ním uvádzané, vyššie ozrejmené, príp.

i citované skutočnosti odvolacím súdom v tejto rovine, teda najmä, že otec (podľa neho) „každý mesiac“
zabezpečuje Nutrilon, čo preukázané v prvoinštančnom konaní nebolo, potom podľa odvolacieho súdu,
ale ani okresného súdu (ods. 13. odôvodnenia rozsudku), nemohlo mať vplyv na vecnú správnosť
záverov okresného súdu.
32. Otec v odvolaní zdôraznil, že zo žiadnej časti odôvodnenia napádaného rozsudku, ani právneho

predpisu nevyplýva, že by oprávnený rodič mal mať pri dokazovaní akékoľvek zvýhodnené postavenie
v rámci procesu dokazovania, čo otec považuje za podstatnú vadu napadaného rozsudku a porušenie
práva na spravodlivý proces. V súvislosti s touto argumentáciou, ako i s tvrdením otca o porušení
práva na spravodlivý súdny proces, odvolací súd uvádza, že neuniklo jeho pozornosti, že otec vyčíta
matke, že hodnoverne nepreukázala výdavky maloletej, pričom ku svojim tvrdeniam, podľa zápisnice

z ústneho pojednávania zo dňa 21.novembra 2024, k výdavkom v Brne uviedol, že „...tak k týmto sa
nebudem vyjadrovať“(čl. 237 spisu). Napriek uvedenému odvolací súd uvádza, že nezistil, podľa obsahu
spisového materiálu, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces z dôvodov uvádzaných
otcom v odvolaní. Otec sa teda v odvolaní dovoláva aplikácie zásady rovnosti strán v súdnom
procese, k čomu odvolací súd uvádza, že táto zásada sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných

podmienok subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02).
Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí
spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu, zaručujúcu pre každú
stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť
podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-právnych

princípov občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci súdneho konania, ako
aj iného procesu, majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých
procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje
procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka (II. ÚS 35/02). Táto zásada, vyjadrujúca „právo
na spravodlivý proces“, nutnosť rovnakých „pravidiel hry“, alebo tiež „princíp rovnosti“, sa premieta

predovšetkým v ustanoveniach, upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania a v postupe
okresného súdu bola nepochybne dodržaná. Ani s ohľadom k uvedenej zásade rovnosti krajský súd
nezistil, že by postupom okresného súdu došlo k takejto vade konania, ktorá by mala za následok
nesprávne (nezákonné) rozhodnutie vo veci. Princíp rovnosti zbraní, ako jeden zo znakov širšieho
konceptu spravodlivého súdneho konania, vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná

možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej
pozícievis-á-visprotijejprotistrane(pozrinapr.Nideröst-HuberprotiŠvajčiarsku,18.februára1997,ods.
23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I). Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho
konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať
príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so

všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť
sa k nim (pozri Nideröst-Huber, citované vyššie, ods. 24; a Milatová, citované vyššie, ods. 59) (uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2012, sp.zn. 5 Cdo 16/2012), ktoré postuláty boli nepochybne
v rozhodnutí okresného súdu napriek odvolacím námietkam otca dodržané. Krajský súd v súvislostiso svojimi závermi poukazuje aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 153/07,
podľa ktorého „...zmyslom procesných garancií, vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a z čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, je zabezpečiť,

aby bola účastníkovi konania, na ktorého sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného
orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania
využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície
vporovnanísdruhýmúčastníkomkonania.Akprocesnýpostuporgánuverejnejmociobjektívneposkytol
účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez dôvodu hodného osobitného

zreteľa nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu), nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu
jeho základných práv na súdnu ochranu, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie“.
33. Otec v odvolaní namietal, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces s tým, že otec vo svojom podaní zo dňa 29.08.2024 uviedol, že „ navrhol psychologické a
psychiatrické vyšetrenie matky, aby sa preukázalo, či je matka maloletého dieťaťa spôsobilá starať
sa o maloleté dieťa, a to z dôvodu neprimeraných až hysterických reakcií matky a tiež skreslených

a vymyslených tvrdení, ktoré matka uvádza. S uvedeným návrhom otca sa súd žiadnym spôsobom
nevysporiadal, v odôvodnení napadnutého rozsudku o ňom neexistuje ani zmienka, pričom otec má
za to, že súd s ohľadom na najlepší záujem maloletého dieťaťa nepostupoval správne.“ V súvislosti
s touto argumentáciou otca sa odvolací súd oboznámil s obsahom spisu okresného súdu, z ktorého
vyplýva, že na čl. 83 spisu je vyjadrenie otca zo dňa 29.08.2024, ktorého súčasťou je skutočne takýto

návrh otca s odôvodnením „ či je matka maloletého dieťaťa spôsobilá starať sa o maloleté dieťa, a
to z dôvodu neprimeraných až hysterických reakcií matky a tiež skreslených a vymyslených tvrdení“.
Z obsahu spisu však vyplýva aj čiastočný rozsudok okresného súdu č.k. 18P/65/2024- 206 zo dňa
19. septembra 2024, ktorým bola schválená rodičovská dohoda, ktorým bola maloletá zverená do
osobnej starostlivosti matky. Ak sa návrh na vykonanie dokazovania v podaní zo dňa 29.08.2024 týkal

zverenia mal. do osobnej starostlivosti a následne v časovej súslednosti otec uzavrel rodičovskú dohodu
čiastočným rozsudkom okresného súdu, tak takýto návrh na vykonanie dokazovania bol konzumovaný
práve rozhodnutím okresného súdu č.k. 18P/65/2024- 206 zo dňa 19. septembra 2024. Na uvedenom
závere nič nemení ani vyjadrenie otca v podaní, že 12.03.2025 (čl. 306 spisu) sa otec v konaní domáhal
aj zverenia maloletej do jeho osobnej starostlivosti (čl. 306 spisu) a vyčítal okresnému súdu, „ že v tomto

smere nevykonal žiadne dokazovanie“, tak odvolací súd uvádza, že otec v tejto rovine neposkytol žiadnu
odvolaciu argumentáciu, prečo považuje ním uzatvorenú rodičovskú dohodu v priebehu konania, pokiaľ
išlo o zverenie maloletej do osobnej starostlivosti matke právoplatným rozhodnutím okresného súdu č.k.
18P/65/2024- 206 zo dňa 19. septembra 2024, za nedostatočnú, resp. by bolo napriek právoplatnému
rozhodnutiu v tejto časti návrhu matky potrebné opäť rozhodovať. Z uvedených dôvodov ani táto

odvolacia argumentácia odvolateľa nemohla byť vyhodnotená ako taká, ktorá by mala vplyv na vecnú
správnosť záverov okresného súdu. Dokazovanie predstavuje procesný postup založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Jeho význam spočíva v
získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, z
ktorého potom vychádza a aplikuje naň konkrétnu právnu normu, teda rozhoduje. Zistenie skutkového

stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci civilného
konania, pretože je základným predpokladom pre rozhodnutie súdu vôbec. Dôkazmi overený skutkový
stav je významný aj z hľadiska posúdenia pravdivosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného
bremena, ktoré je predpokladom k ich úspešnosti (primerane rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo/256/2012). Súd pritom nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany

konania a procesný postoj strany zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť
všeobecnéhosúduakceptovaťjejnávrhy,procesnéúkonyaobsahopravnýchprostriedkovarozhodovať
podľa nich. Všeobecný súd je povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a
ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri
rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni

proti ich uplatneniu, príp. štádia civilného procesu (sp. zn. IV. ÚS 329/04). K správnemu postupu súdu
prvej inštancie poukazuje krajský súd na ďalší záver vyslovený v uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV. ÚS 329/2004 z 27. októbra 2004, podľa ktorého ...„ak všeobecný súd reagoval na
procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade
s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom

účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu
základného práva na spravodlivý proces“. Zároveň poukazuje krajský súd i na uznesenie Ústavného
súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 zo dňa 31. augusta 2004, podľa ktorého ...„právo na spravodlivý proces
je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnychnoriemrozhodnútak,žeichskutkovéaprávnezáveryniesúsvojvoľné,neudržateľnéalebožeboliprijaté
v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do
práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov“.
34. Ak otec v podanom odvolaní namietal skutkové závery okresného súdu, jeho námietka vo svojej
podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvého stupňa.
V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011,
sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je
činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre
rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a
s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného
hodnotenia dôkazov“. Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového

stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa
ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia
dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je
právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených
(navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu

korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh
konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch
predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie
je relevantný.“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie
z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o tvrdenia

a relevantné dôkazy produkované v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných
a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci. Obdobne
neobstojí námietka otca ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci. Krajský súd vo všeobecnosti
uvádza,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezávery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci

je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej právnej veci nenastala. Berúc do úvahy všetky
uvedené skutočnosti, ak okresný súd rozhodol čiastočným rozsudkom č.k. 18P/65/2024- 206 zo dňa 19.

septembra 2024, ktorým bola schválená rodičovská dohoda, ktorým bola maloletá zverená do osobnej
starostlivosti matky, tak potom relevancia otcom uvádzaného návrhu na vykonanie dokazovania zostáva
v odvolaní otcom nezodpovedaná a ak okresný súd takémuto návrhu nevyhovel, tak takýto postup bol,
podľa odvolacieho súdu, vecne správny.
35. Krajský súd pre úplnosť, vo vzťahu k tejto námietke otca ohľadom nevykonania v odvolaní

označených dôkazov, poukazuje na konštantnú judikatúru vyšších súdov Slovenskej republiky, z ktorej
sa poukazuje na R č. 37/1993, podľa ktorého judikátu „nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom
nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom“. Tiež podľa R č. 125/1999,
„ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy
na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) OSP

nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie
uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu
z nich vylúčení“. Podľa R č. 164/2003-I. „Ústava Slovenskej republiky neupravuje prípustnosť dôkazov,
ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci,
ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu

sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie“.
36. V odvolaní otec poukázal na ods. 19. rozsudku s tým, že zdôraznil, že „ určenie údajných
odôvodnených výdavkov na maloleté dieťa bolo súdom bez akéhokoľvek odôvodnenia stanovené na
čiastku 500,- €.“ Odvolací súd uvádza, že sa dôsledne oboznámil s napadnutým rozsudkom okresného
súdu, z ktorého ods. 19. vyplýva, že „......Výška odôvodnených potrieb na dieťa bola súdom ustálená na

sumu do 500,- EUR mesačne.“ Vzhľadom na citované skutočnosti nebol priestor nato, aby sa odvolací
súd stotožnil s touto odvolacou argumentáciou odvolateľa a vyhodnotil ju ako takú, ktorá by mala vplyv
na vecnú správnosť záverov okresného súdu.37. Otec v odvolaní namietal skutočnosti v ods. 4. rozsudku: „podľa mňa na dcéru neminul nič“, ktoré
samo o sebe, podľa otca neznie presvedčivo. Podľa odvolacieho súdu (ne)znenie presvedčivosti tohto
vyjadrenia matky nebolo rozhodné, podstatný bol skutkový stav veci, jeho vyhodnotenie na základe

vykonaného dokazovania okresným súdom, ktorý vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia, s ktorým sa
odvolací súd stotožnil ako s vecne správnym. Otec k tejto časti v odvolaní uvádzal aj, že letné mesiace
prebiehali tak, že otec, matka aj maloleté dieťa trávili čas spolu. Matka, otec a maloletá dcéra spolu
trávili čas, chodili na výlety a správali sa ako rodina, pričom počas týchto mesiacov mal otec( podľa
jeho tvrdení) nemalé výdavky ako na matku, tak predovšetkým na maloletú dcéru. „Tieto výdavky

predstavovali v mesiaci júl 2024 sumu vo výške cca 270,- € a v mesiaci august – cca 500,- €, ktoré
otec spoločne s matkou maloletej dcéry a maloletou dcérou využil na čas, ktorý spoločne strávili.“
Odvolací súd vo vyvolanom odvolacom konaní preskúmal dôvodnosť tejto argumentácie otca, pričom
dospel k záveru, že nemohla mať vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu, ak otec tieto
výdavkynekonkretizoval,atokvalitatívneakvantitatívne,takžebyichbolomožnépodrobiťodvolaciemu
prieskumu, keďže je nepochybné, že výdavky uvádzané otcom v tomto časovom období sa týkajú aj

matky a netýkajú sa podľa jeho uvedenia všedných, príp. bežných výdavkov. V tejto rovine okresný
súd ustálil, na základe vykonaného dokazovania, najmä podľa ods. 15, že išlo o „platby za pohonné
hmoty, platby v reštauráciách, vstupy na atrakcie) tak tieto plnenia boli spotrebované predovšetkým zo
strany otca a matky pri spoločných stretnutiach a výletoch, v čase keď bola perspektíva, že ich vzťah
bude pokračovať, nebolo preukázané, že išlo o výdavky na maloleté dieťa.“, od ktorých záverov nemal

odvolací súd dôvod sa odkloniť vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania okresného súdu.
38. Otec v odvolaní uviedol, že „....Za ďalší neopodstatnený a súdom nerozporovaný výdavok otec
považuje cigarety, ku ktorým matka uviedla, že ich nekupuje pre seba. Tento argument považoval otec
v celom rozsahu za nepravdivý a mal za to, že ide o ďalší neopodstatnený výdavok, na úhrade ktorého
sa má otec podieľať okresným súdom stanovenou výškou výživného.“ V tejto súvislosti odvolací súd

upriamuje pozornosť, že súdom uložená povinnosť sa viaže na vyživovaciu povinnosť otca vo vzťahu
k maloletej a nie k matke. Vzhľadom na citovanú odvolaciu argumentáciu, podľa odvolacieho súdu,
zostáva bez bližšieho odôvodnenia odvolateľom v odvolaní kvantifikácia množstva kupovaných cigariet,
cenové relácie, ako i časové úseky nákupov, dátumy nákupov cigariet matkou a v rámci svojej procesnej
činnosti poskytnúť tvrdenia a označenie dôkazov na to, aby bolo možné vyhodnotiť jeho odvolaciu

námietku, že sa má podieľať on ako otec na úhrade cigariet, ktoré kupovala matka.
39. V odvolaní otec namietal, že matka tiež odôvodňovala výšku výdavkov pre maloletú napríklad
položkami, ako telefón, či internet, čo nie je výdavkom spojeným so starostlivosťou o maloletú dcéru.
Pokiaľ i otec vzniesol takúto námietku voči rozhodnutiu okresného súdu, tak sama skutočnosť, že matka
uplatnila i takéto výdavky, zostáva bez vplyvu na vecnú správnosť záverov okresného súdu, keďže

z odôvodnenia napadnutého rozsudku najmä z ods. 13., 19., nie je možné prijať záver, že by okresný súd
tieto matkou uplatnené výdavky uznal ako nevyhnutné náklady v spojení s maloletou. Otec v odvolaní
namietal, že nie je zrejmé, „ z akého dôvodu matka býva samostatne s maloletým dieťaťom mladším
ako 1 rok, ak v rovnakom vchode žije aj stará matka maloletého dieťaťa. Uvedené celkom určite nie je
možnépovažovaťzadôvodnévýdavky,právenaopak,otecpovažujeuvedenézanedôvodnézvyšovanie

výdavkov na úhradu životných potrieb matky, a teda nie je dôvod, aby bol otec na úhradu takýchto
výdavkov zaviazaný.“ V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom, odvolací súd uvádza, že ak otec namieta
samostatnosť bývania matky maloletého dieťaťa s poukazom nato, že v rovnakom vchode žije aj stará
matka maloletého dieťaťa, tak z tejto argumentácie otca nevyplývajú žiadne dôvody v skutkovej a ani
v právnej rovine, prečo by mala stará matka zabezpečovať bývanie maloletej, ktorá má oboch rodičov,

pričomnetvrdilanižiadnuskutočnosť,ktorábyichakorodičovdiskvalifikovalaztejtostarostlivosti.Pokiaľ
otec tvrdil, že „Uvedené celkom určite nie je možné považovať za dôvodné výdavky“, tak nie je zrejmé,
ktoré ukazovatele otec hodnotil ( napr. veľkosť bytu starej matky, náklady, počet osôb obývajúci ), keďže
chýba akákoľvek ich bližšia identifikácia, a ani kvalifikoval právnu povinnosť, na základe, ktorej by stará
matka(ktorá nie je účastníčkou tohto konania) mala zabezpečiť bývanie maloletej, namiesto rodičov,

preto ani tento argument nebolo možné podriadiť odvolaciemu prieskumu, a následne konštatovať jeho
vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu.
40. Pokiaľ sa otec v odvolaní domáhal aplikácie východísk uvedených v materiáli Ministerstva
spravodlivosti „Rodičovské kompetencie - Metodika pre výpočet výživného rodičov k deťom – tzv.
„tabuľkové výživné“, tak odvolací súd uvádza, že táto je súhrnom len odporučených východísk

pre stanovenie výšky výživného za účelom zjednotenia praxe súdov v otázkach výživného rodičov
k deťom (schválená ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky, uverejnená na webovom portáli
Ministerstva spravodlivosti SR https://www.justice.gov.sk/dokumenty/2024/01/Metodika-Vyzivne.pdf;
ďalej len „Metodika“). Metodika obsahuje pravidlá pre objektivizáciu výživného, ktoré však majú výlučneodporúčací charakter. Dodáva odvolací súd, že žiaden účinný zákon Slovenskej republiky neupravuje
určenie vyživovacej povinnosti percentuálne, rovnako neustanovuje ani spodnú hranicu sumy, ktorá by
povinnému rodičovi mala z jeho mesačného príjmu zostať na uspokojovanie jeho potrieb. Povinnosťou

súdu je pravdaže zvolený spôsob zdôvodniť. Zvýrazňuje sa, že určenie výšky výživného na dieťa je vždy
výsledkom posúdenia vysoko individuálnych jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej
veci, nezameniteľných s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Zákon, ani Metodika neupravujú
spôsob prepočítania zmeny pomerov na jednotlivý prípad, preto je na úvahe súdu, akým spôsobom
zmenu pomerov vyjadrí číselne. Povinnosťou súdu je pravdaže zvolený spôsob zdôvodniť, k čomu

nepochybne v prejednávanej veci došlo.
41. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku otca k postupu okresného súdu, ktorý pri
posudzovaní určenia výšky výživného otcovi vychádzal z jeho potencionálneho príjmu. Odvolací súd
k uplatneným argumentom otca, v rovine potencionality príjmu otca, v podanom odvolaní, v plnej miere
odkazuje len primerane a podporne na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21CoP/3/2020
zo dňa 27.08.2020, ktorého závery si osvojil i za primeranej aplikácie Čl. 2 CSP a v zmysle ktorých

(napriek tomu, že nejde o rozhodnutie najvyšších súdnych autorít) „Potencionalita príjmu znamená,
že je možné zhodnotiť, že povinný rodič by mal dosahovať lepšiu zárobkovú činnosť než tú, ktorú
deklaroval pre rozhodné obdobie z ktorého sa má stanoviť rozsah výživného. Potencionalita príjmov
znamená tiež v reálnom použití v súlade s právnou normou situáciu, kedy povinný nevyvíja dostatočnú
aktivitu k tomu, aby svoje dieťa zabezpečil, aby dieťa malo uspokojené základné potreby, ktoré súvisia

s jeho výživou a aj potreby, ktoré nie sú základné, ktoré sú nad rámec, ale súvisia s uspokojovaním
možnosti, ktoré prináležia veku a potrebám maloletého dieťaťa. Potencionalita teda znamená de
facto, že povinný môže v daných podmienkach dosahovať zvýšený príjem než deklaruje v rozhodnom
období.“ Podľa odvolacieho súdu tak okresný súd správne aplikoval princíp potencionality v danej
veci. Závery okresného súdu sú, podľa odvolacieho súdu, napriek námietkam otca, plne v súlade

s vyjadrením zásady, tzv. potencionality príjmu povinného rodiča, v zmysle ktorej súd pri určovaní
výživného neprihliadne len na skutočný príjem povinného rodiča, ale na jeho schopnosti, možnosti a
celkové majetkové pomery, t. j. prihliada aj k jeho zjavne nevyužitým schopnostiam. Rozhodujúci je
potom príjem, ktorý rodič reálne mohol dosahovať a nie príjem, ktorý fakticky dosahuje, pretože princíp
potencionality má prednosť pred princípom fakticity (práve takáto situácia v súdenej veci nastala). V

zmysle § 62 ods. 5 Zákona o rodine je rodič povinný plne rešpektovať svoju vyživovaciu povinnosť
a svoje výdavky usmerniť tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti nebolo ohrozené a s využitím
svojich subjektívnych vlastností a pracovných príležitostí si organizovať svoje pracovné aktivity tak,
aby mal reálnu možnosť si riadne plniť svoju vyživovaciu povinnosť (obdobne uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/200/2018 zo dňa 30.04.2019). To, že okresný súd správne

aplikoval princíp potencionality, vyplýva odvolaciemu po vykonaní odvolacieho prieskumu vzhľadom na
odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu.
42. V odvolaní otec uviedol, že vzhľadom k tomu, nie je z technických dôvodov schopný obývať byt vo
svojom osobnom vlastníctve, ani ho prenajímať, býva u rodičov, aby si zbytočne nezvyšoval výdavky
na úhradu životných potrieb, pretože by to nebolo účelné. Odvolací súd konštatuje, že uvedené zostalo

len v rovine tvrdení, keďže nebolo preukázané, že otec nie je schopný byt obývať z technických príčin,
ktoré neboli v odvolaní konkretizované a ani preukazované, tak aby bolo možné túto argumentáciu
otca podrobiť odvolaciemu prieskumu, preto zostala bez vplyvu na vecnú správnosť záverov okresného
súdu a závery okresného súdu v tejto rovine nebolo možné považovať za také , ktoré nezodpovedajú
výsledkom vykonaného dokazovania.

43. Otec v podanom odvolaní namietal, že „ prípadné odvolanie možno podať v lehote 15 dní odo dňa
jeho doručenia na Okresný súd Dolný Kubín, ktorý zanikol ku dňu 01.06.2023.“ Uvedeným odvolacím
dôvodom sa odvolací súd nezaoberal osobitne, keďže jeho odvolanie bolo posúdené ako riadne a včas
podané.
44. K svojim vyššie uvedeným záverom odvolací súd uvádza, že vychádzajúc z článku 6 základných

princípov CMP, v spojitosti s § 35 a § 36 CMP, súd je povinný zistiť skutočný stav veci, pričom
postupujevsúčinnostisúčastníkmikonaniaajepovinnýnaúčelyzisteniaskutočnéhostavuvecivykonať
všetky potrebné dôkazy, aj keď ich účastníci konania nenavrhli (tzv. vyšetrovací princíp, ktorý je v
mimosporovom procese úzko spätý s princípom oficiality a princípom materiálnej pravdy, ktoré súvisia s
objemom a kvalitou zistených skutočností právne relevantných pre meritórne rozhodnutie). I keď zákon

nerezignuje v mimosporových konaniach na procesnú aktivitu účastníkov konania, zodpovednosť za
zistenie skutočného stavu veci je bremenom súdu, keďže vylučuje, resp. obmedzuje využitie procesnej
zodpovednosti účastníkov konania za výsledok konania, teda ho možno identifikovať ako „potlačenie
subjektívneho dôkazného bremena“. Ako vyplýva z uznesenia Ústavného súdu SR z 24. apríla 2003 sp.zn. IV. ÚS 78/03, všeobecný súd je povinný a oprávnený v nesporových konaniach vykonávať dôkazy
nielen v rozsahu svojej zákonnej kompetencie, ale aj v rozsahu ústavnej zodpovednosti za zistenie
skutkového stavu, ktoré dôkazy nemôžu závisieť od vôle účastníkov konania. I keď má súd povinnosť

zistiť skutočný stav veci, toto nie je možné dosiahnuť bez súčinnosti účastníkov konania, a preto zákon
aj v týchto veciach trvá na naplnení základných procesných povinností (povinnosť tvrdenia právne
relevantných skutočností a dôkazná povinnosť). Zistený skutkový stav v intenciách § 35 CMP už naďalej
nie je potrebné overovať vykonaním ďalších dôkazov. Toto by bolo aj v rozpore so zásadou rýchlosti a
hospodárnosti konania, ak by súd ďalej zisťoval to, čo bolo preukázané predloženými dôkazmi. Pokiaľ

účastník v takomto type konania namieta, že skutočný stav bol iný, je povinný aspoň relevantne skutkový
stav predloženými dôkazmi spochybniť, pričom toto nemôže ponechať na povinnosť súdu podľa § 35
CMP.
45.Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu
normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu
normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (porovnaj rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 M Cdo 4/2009). Takú vadu napadnutého rozhodnutia
v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu sa opiera o
tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádza zo správne
aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.
46. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), aj z rozhodnutí ústavného súdu

vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS
383/2006). Povinnosťou súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite
odôvodniť (§ 220 CSP, I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah

medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na
strane druhej. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS
46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254 - B, str. 49,
§ 30). Inými slovami judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z
9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
19. februára 1998). Podľa zistení odvolacieho súdu okresný súd dal v dostatočnom rámci odpoveď na

všetky argumenty rozhodujúce pre rozhodnutie.
47. Z judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd teda nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať

odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu
irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do detailov, nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie
o návrhu otca, odvolací súd, nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

48. Krajský súd napokon považuje za potrebné primerane poukázať aj na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa záverov ktorého odvolací
súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho
rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol
vlastnú argumentáciu.

49. Vychádzajúc z prezentovaných úvah sa odvolací súd stotožnil s určujúcim záverom súdu prvej
inštancie, ktorý uviedol vo výrokovej časti svojho rozhodnutia. Vzhľadom na skutkové okolnosti
okresný súd podľa zistení odvolacieho súdu v dostatočnom rámci zohľadnil i skutočnosti, špecifiká
v prejednávanej veci, preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne
správne rozhodnutie cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP, v podrobnostiach odkazuje na dostatočné

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Súdom prvej inštancie zvolenej argumentácii, podľa názoru
odvolacieho súdu, nemožno nič z hľadiska jej racionálnosti, dostatočnosti, či vo svetle naplnenia zmyslu
a účelu ochrany záujmov detí ako osobitne zákonom chránených subjektov, vytknúť.50. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
51. Odvolací súd zároveň potvrdil i závislý výrok o trovách konania, pričom východiskom je, že

v mimosporových konaniach upravených CMP platí vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení §
52 CMP, § 55 CMP zásada, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, čo znamená,
že každý z účastníkov si teda sám znáša svoje trovy, ktoré v konaní platil. CMP obsahuje z tejto zásady
aj výnimku v zmysle § 55 umožňujúceho náhradu trov konania priznať, ak je to spravodlivé s ohľadom na
okolnosti prípadu, pričom zákon nekonkretizuje, komu môže súd podľa tohto ustanovenia náhradu trov

konania priznať. Zákonodarca konštatoval, že materiálny korektív spravodlivého požadovania náhrady
trov konania môže súd použiť vo všetkých typoch mimosporových konaní. Zároveň je však potrebné
zdôrazniť, že pre aplikáciu § 55 CMP nie je nevyhnutným predpokladom úspech v konaní. S poukazom
na tieto uvedené teoretické východiská súd prvej inštancie rozhodol správne o nároku na náhradu trov
konania v zmysle § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, keďže
nezistil dôvod na aplikáciu výnimky v zmysle § 55 CMP, ktoré závery v konkrétnostiach odvolateľ ani

nespochybnil a existenciu takýchto okolností ani vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania neuvádzal.
52. Keďže odvolací súd nezistil dôvod na aplikáciu výnimky v zmysle § 55 CMP ani pokiaľ ide o trovy
odvolacieho konania, o týchto rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 52 CMP tak, že žiaden
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
53. Rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné
podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie dovolania.

Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto
vada.

Podľa § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred
súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa§434CSPdovolaciedôvodymožnomeniťadopĺňaťlendouplynutialehotynapodaniedovolania.

Podľa § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.

V Žiline, dňa 5. decembra 2025
JUDr. Martina Nemravová

predsedníčka senátu

(sudkyňa spravodajkyňa)

JUDr. Róbert Bebčák

člen senátu

JUDr. Miroslava Korbašová

členka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Martina Pažítková