Uznesenie – Starostlivosť o maloletých ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, December 11, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14CoP/131/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4123241560
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Kristína Srnková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:4123241560.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kristíny Srnkovej a sudcov
JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Ľubomíra Bundzela, v právnej veci navrhovateľa: A. A., narodený
XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XXX/XXX, C. D., prechodne bytom E. XXX/X, C. D., v konaní zastúpený
spoločnosťou: AK Zuzana Gáliková, s. r. o., so sídlom Farská 1311/33, Nitra, proti manželke: F. A., G.
H., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XXX/XXX, C. D., v konaní zastúpená spoločnosťou: JUDr.

Michal Krutek, s. r. o., so sídlom Hlavná 11, Trnava, v konaní o rozvod manželstva a úpravu výkonu
rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k maloletému dieťaťu: A. A., narodený XX.XX.XXXX,
trvale bytom ako rodičia, zastúpený kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny
Nitra, so sídlom Štefánikova trieda 88, Nitra, o odvolaní manželky proti rozsudku Okresného súdu Nitra
č. k. 55P/134/2023-275 zo dňa 22.05.2025, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. a v súvisiacom výroku V.

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom označeným v záhlaví súd prvej inštancie výrokom I. manželstvo účastníkov A. A., nar.
XX.XX.XXXX a F. A., G. H., nar. XX.XX.XXXX, uzavreté dňa 03.05.2003 vo Veľkom Záluží, zapísané
v knihe manželstiev matričného úradu Veľké Zálužie vo zväzku VI, ročník 2003, na strane 85, pod
poradovým číslom 6 rozviedol.

Výrokom II. zveril maloleté dieťa A. A., nar. XX.XX.XXXX na čas po rozvode do striedavej osobnej
starostlivosti oboch rodičov tak, že rodiča si budú v týždenných intervaloch striedať maloleté dieťa, a
odovzdávať si maloleté dieťa v nedeľu o 18:00 hod. s tým, že maloletý bude v osobnej starostlivosti
matky každý nepárny kalendárny týždeň a v osobnej starostlivosti otca každý párny kalendárny týždeň,
pričom preberanie dieťaťa bude realizovať vždy ten rodič, v ktorého starostlivosti bude maloleté dieťa
nasledujúci týždeň.

Výrokom III. zaviazal otca prispievať na výživu maloletého dieťaťa sumou vo výške 200,- Eur mesačne,
ktoré bude povinný platiť vždy do 20-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky, s účinnosťou od
právoplatnosti tohto rozsudku.
Výrokom IV. rozhodol tak, že obaja rodičia sú oprávnení maloleté dieťa zastupovať a spravovať jeho
majetok.
Výrokom V. žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 2 ods. 1, § 94 zákona č.
161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“) a ustanovení § 1 ods. 2, § 18, § 22, §
23 ods. 1, § 24 ods. 1, 3, § 28 ods. 1, 2, 3, § 35, § 36 ods. 1, § 62 ods. 1, 2, 4, 5, § 75 ods. 1 zákona č.
36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o rodine“).

3. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 55P/134/2023-139 zo dňa 07.11.2024 ustanovil do konania
znalkyňu doc. PhDr. Danielu Čechovú, PhD., z odboru poradenskej psychológie, za účelomvypracovania znaleckého posudku. Zo znaleckého posudku č. 4/2025 EDZ, doručeného súdu dňa
11.03.2025, vyplýva, že maloletý má silné citové väzby k obom rodičom, oboch rodičov považuje za
dobrých rodičov, je si istý ich láskou, prijíma ich starostlivosť. Vzťahy medzi rodičmi sú veľmi hostilné.

Obaja rodičia majú psychické predpoklady riadne vychovávať a starať sa o maloletého, hoci otec má
lepšie osobnostné predpoklady, matka má viac skúseností s výchovou syna a má tiež sociálnu oporu
vo svojich rodinných príslušníkoch, matka však uplatňuje hyperprotektívnu výchovu. Za vhodnú úpravu
styku znalkyňa považovala zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti v intervale jeden
týždeň, nakoľko rodičia nepreukázali, že by boli schopní spoločnej starostlivosti. Znalkyňa uviedla, že sa

domnieva, že sa rodičia môžu svojimi rôznymi schopnosťami a skúsenosťami pri výchove maloletého
dopĺňať, čo je v jeho najlepšom záujme, maloletý bude tiež lepšie prospievať, keď bude vedieť istý
systém – harmonogram, ktorý mu poskytne viac času adaptovať sa na zmenu prostredia. Znalkyňa ďalej
uviedla, že matka nerešpektuje rodičovskú rolu druhého rodiča, a na základe znaleckého dokazovania
sa javí, že matka svojím myšlienkovým nastavením v menšej miere ako otec umožňuje maloletému
skúšať a učiť sa zvládať záťažové situácie, najmä v učení a socializácii.

Matka sa k znaleckému posudku vyjadrila tak, že žiada na základe odporúčania znalkyne súdu
preveriť, či otec skutočne pracuje na 90% doma, čo by inak predstavovalo prekážku striedavej osobnej
starostlivosti.
Otec sa k znaleckému posudku vyjadril tak, že znalkyňa nie je oprávnená riešiť právne otázky ani
hodnotiť vykonané dôkazy, ani robiť právne uzávery, keď žiadala, aby súd preveril, či pracuje na 90% z

domu. Matka maloletého tiež pracuje, a u nej znalkyňa nežiadala zisťovať, či pracuje na 90% z domu,
a preto by z pohľadu nestranného znaleckého dokazovania mala byť posudzovaná situácia rovnako
objektívne u oboch rodičov, najmä ak obaja pracujú a plnia si rodičovské povinnosti.
Kolízny opatrovník považoval znalecký posudok za úplný, vecný a odborne spracovaný, odpovedajúci
na položené otázky a jeho závery považoval za odborné a dostatočne zdôvodnené. Nespochybnil

správnosť, objektivitu ani odbornosť predloženého znaleckého posudku.
Zo záverov správy zo psychologickej spolupráce na Referáte poradensko-psychologických služieb
vyplývalo, že z pozorovania prejavov maloletého ako aj z následných rozhovorov na spoločných
stretnutiach s rodičmi sa maloletého vzťah k obom rodičom javí ako pozitívny, blízky a významný, v
súvislosti s čím považujú momentálne za vhodné kontakt s oboma rodičmi podporovať a zachovať,

každodenné striedanie sa však v súvislosti s prítomnosťou prejavov psychosomatizácie javí ako
nevhodné. Referát sa snažil podporiť rodičov v zosúladení výchovných štýlov s cieľom zabezpečenia
jednotnejvýchovymaloletéhoavsúvislostistýmichviesťkotvorenejakonštruktívnejkomunikácii,čosa
však v prípade matky javív súvislosti s prežívaním minulýchstrát a zranení zo vzťahu ako problematické.

4. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že z manželstva rodičov pochádza maloletý A. A.,
nar. XX.XX.XXXX, ktorý je žiakom 6. ročníka základnej školy, je zdravý, má diagnostikovanú poruchu
ADHD. Matka maloletého je samostatne zárobkovo-činnou osobou, s čistým mesačným príjmom vo
výške približne 770,- Eur, býva spolu s maloletým v rodinnom dome, ktorý je v osobnom vlastníctve
jej a manžela. Otec maloletého je zamestnaný v spoločnosti D. I., kde dosahuje podľa jeho vyjadrení

a podľa potvrdenia o príjme čistý mesačný príjem približne vo výške 2.647,40 Eur. Otec v súčasnosti
býva v dome svojej sestry, kde má vytvorené podmienky na výkon osobnej starostlivosti o maloletého.
Otec plánuje kúpiť nehnuteľnosť susediacu s nehnuteľnosťou, kde žije matka s maloletým, aby bol k
maloletému čo najbližšie.

5. Súd prvej inštancie skúmal vážnosť rozvratu manželstva účastníkov konania, prihliadol najmä na
trvanie ich spolužitia, vzájomný vzťah manželov, stanovisko navrhovateľa k perspektíve ďalšieho trvania
manželstvaadospelkzáveru,ževzťahymedzimanželmisúvážneatrvalorozvrátenéanemožnoreálne
očakávať obnovenie manželského spolužitia. Za súčasnej situácie je tak manželstvo len formálnym
zväzkom, ktorý neplní svoje úlohy a spoločenskú funkciu, najmä pokiaľ ide o povinnosť žiť spolu,

vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť a pomáhať si. Hĺbka rozvratu spočívala v tom, že manželia sa
intímne nestýkajú približne 6 rokov, manžel nežije s manželkou v spoločnej domácnosti od novembra
2023. Príčiny rozvratu manželstva vzhliadol súd vo vzájomnom odcudzení manželov, a to najmä
z dôvodu, že manželia sa spolu intímne nestýkajú, netrávia spolu voľný čas, nemajú spoločné záujmy,
majú rozdielne názory na výchovu maloletého dieťaťa. Súd prvej inštancie konštatoval, že za takéhoto

stavu je manželstvo účastníkov iba formálnym zväzkom, ktorý neplní svoje funkcie, ani spoločenský
účel. Manželka navrhovateľa s rozvodom manželstva súhlasila.6. Keďže s konaním o rozvod manželstva je spojené konanie o úpravu pomerov manželov k ich
maloletému dieťaťu na čas po rozvode, súd po vykonanom dokazovaní, s poukazom na návrh otca
na poslednom pojednávaní, na závery znaleckého dokazovania a odporúčanie kolízneho opatrovníka

mal za to, že je v najlepšom záujme maloletého dieťaťa je, aby bolo zverené do striedavej osobnej
starostlivosti oboch rodičov s týždňovým intervalom striedania, čím budú zachované a rozvíjané
vzťahové väzby maloletého dieťaťa s oboma rodičmi rovnomerne. Súd prvej inštancie konštatoval, že
inštitút striedavej osobnej starostlivosti zabezpečuje dieťaťu primeraný kontakt s obidvoma rodičmi a
prispieva tak k citovej vyrovnanosti a zdravému psychickému vývoju dieťaťa. Na zverenie maloletého

dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti musia byť obaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a obaja
rodičia musia mať záujem o výkon osobnej starostlivosti o dieťa, čo bol aj tento prípad. Taktiež zverenie
maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti musí byť v záujme maloletého a musia byť
takto zaistené potreby maloletého. V prípade, že so striedavou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z
rodičov, v tomto prípade je to otec maloletého, matka s takto navrhovanou formou osobnej starostlivosti
nesúhlasila, súd musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme maloletého dieťaťa.

7. Pri určovaní výšky výživného vychádzal súd prvej inštancie najmä z príjmových a majetkových
pomerov oboch rodičov, nakoľko v konaní neboli predložené listinné dôkazy preukazujúce odôvodnené
výdavky na maloleté dieťa. Matka je živnostníčka s mesačným príjmom približne vo výške 770,- Eur,
otec je zamestnaný v spoločnosti D. I., F. s čistým mesačným príjmom za obdobie 12/2023 vyplývajúcim

z potvrdenia zamestnávateľa o príjme na čl. 269 vo výške 2.647,40 Eur, čím je príjem matky v
značnom nepomere k príjmu otca. V prípade, ak by súd zveril maloletého do osobnej starostlivosti
matky, prináležalo by otcovi z jeho čistého príjmu vo výške 2.647,40 Eur platiť na maloletého výživné v
zmysle metodických tabuliek Ministerstva spravodlivosti vo výške 22%, t. j. 580,- Eur mesačne. Keďže
však súd zveril maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov s týždňovým intervalom

striedania, t.j. každý z rodičov bude zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloletého počas rovnakého
časového obdobia, každý rodič bude teda hradiť výdavky súvisiace so starostlivosťou o maloletého
pomerne v polovici, s prihliadnutím na skutočnosť, že otec platí maloletému tréningy a doučovanie zo
slovenčiny, a vzhľadom na vyjadrenia oboch rodičov a kolízneho opatrovníka v záverečných rečiach
na poslednom pojednávaní, kedy otec uviedol, že sa nebráni určeniu výživného, a matka a kolízny

opatrovník ponechali výšku výživného na úvahu súdu, súd považoval vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti, aj vzhľadom na to, že rodičia nepredložili žiadne listinné dôkazy preukazujúce presne
špecifikované a vyčíslené náklady na starostlivosť o maloletého, určenú výšku výživného v sume 200,-
Eur mesačne za zodpovedajúcu odôvodneným potrebám maloletého dieťaťa. Súd dodal, že otcovi
maloletéhoničnebráni,abyvzhľadomnavýškusvojhopríjmuprispievalmaloletémuajnadrámecsúdom

určeného výživného.

8. Súd prvej inštancie zastupovanie a správu majetku maloletého dieťaťa upravil s poukazom na
ustanovenie § 28 ods. 2, 3 Zákona o rodine, v zmysle ktorého rodičovské práva a povinnosti majú obaja
rodičia, pričom rodičovské práva a povinnosti vykonáva jeden z rodičov, ak druhý z rodičov nežije, je

neznámy alebo ak nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, prípadne ak jeden z rodičov
bol pozbavený rodičovských práv a povinností, ak mu bol výkon jeho rodičovských práv a povinností
obmedzený alebo pozastavený, čo nebol daný prípad.

9. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 52 CMP, v zmysle ktorého žiaden

z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie manželka navrhovateľa, voči
výrokom II. a III. z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. b), d), h) zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

Uviedla, že obsah základného práva na spravodlivý proces je pomerne zložito štruktúrovaný a ako
to potvrdzuje aj judikatúra ústavného súdu, patrí do neho viacero samostatných subjektívnych práv
a princípov, ktoré sú buď konkrétne (verejnosť konania, konanie bez zbytočných prieťahov, právo na
nezávislý a nestranný súd), alebo v zásade abstraktné (riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
predvídateľnosť rozhodnutia, zákaz svojvoľného postupu súdu a ďalšie) (vid. Gajdošíková, Ľ. Právo na

súdnu ochranu a spravodlivý proces v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Zborník z
konferencie Bratislavské právnické fórum 2015. Bratislava: Právnická fakulta UK, 2016). Poukázala na
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 242/2007 a rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/107/2014, sp. zn. 5Sžh/2/2016 a sp. zn. 5To/13/2020. Namietala,že súd prvej inštancie vo svojom rozsudku neposkytol také odôvodnenie, ktoré by jasne a zrozumiteľne
dalo odpovede na nasledovné skutočnosti, resp. sa s týmito vysporiadal nedostatočne (uvedené bolo
namietané opakovane v konaní pred súdom prvej inštancie, a to v podaní označenom ako „Vyjadrenie k

znaleckému posudku a návrh na doplnenie dokazovania“ a aj v rámci ústneho prednesu na pojednávaní
dňa 22.05.2025). V predmetnom konaní bol do spisu doložený a stranám konania doručený ZP č. 4/2025
zo dňa 07.03.2025, v ktorom znalec na str. 36 uviedol, že za vhodnú úpravu styku považuje zverenie
maloletého do striedavej osobnej starostlivosti v intervale jeden týždeň. Rodičia nepreukázali, že by
boli schopní spoločnej starostlivosti. Predovšetkým sa však domnieval, že sa rodičia svojimi rôznymi

schopnosťami a skúsenosťami pri výchove maloletého syna môžu dopĺňať, čo je v jeho najlepšom
záujme. Maloletý bude tiež lepšie prospievať keď bude vedieť istý systém - harmonogram, ktorý mu
poskytne viac času adaptovať sa na zmenu prostredia. Súdu odporučil preveriť, či otec skutočne pracuje
na 90% doma. Ak nie, predstavovalo by to prekážku striedavej osobnej starostlivosti. Namietala, že
s predmetným vyjadrením znalca, ktorý odporučil súdu preveriť, či manžel skutočne pracuje na 90%
z domu a ak nie, tak že toto by predstavovalo prekážku striedavej osobnej starostlivosti sa súd prvej

inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadal. Na nevysporiadanie sa s touto skutočnosťou nadväzuje
aj to, že manžel je od 01.02.2022 zamestnancom nielen v spoločnosti D. I., ale od 16.07.2024 je
aj zamestnancom spoločnosti F. J. K. J. (vyplýva to z manželom predloženého výpisu zo Sociálnej
poisťovne, pracovnej zmluvy, ale aj z ňou predloženého poverenia na zastupovanie voči Ministerstvu
financií), pričom príjem zo zamestnania v spoločnosti F. J. K. J. súd prvej inštancie nielenže nezahrnul do

výšky mesačného príjmu manžela, ale ani neskúmal jeho reálnu výšku. Poukázala na to, že manžel vo
svojom výsluchu zo dňa 21.02.2024 existenciu predmetného pracovného pomeru v spoločnosti F. J. K.
J. zamlčal. Uviedla, že manžel je aj jediným konateľom v obchodnej spoločnosti L., J., L.: XX XXX XXX,
J. J. H. XXXX/XX, C. D., pričom súd prvej inštancie vôbec neskúmal to, či túto činnosť vykonáva odplatne
alebo, ak ju vykonáva bezodplatne, tak či uvedené nepredstavuje dobrovoľné vzdanie sa príjmu z tejto

činnosti na strane manžela, resp. koľko hodín do mesiaca vykonáva činnosť konateľa. Preukázala, že
tak ako spoločnosť F. J. K. J. poverila manžela rokovaním s Ministerstvom financií, tak ho rokovaním s
rovnakým subjektom poverila aj spoločnosť H. F., L.: XX XXX XXX, J. J. A. XXX/XX, A., Česká republika
s odôvodnením, že manžel je ich zamestnancom. Namietala, že súd prvej inštancie vôbec neskúmal
akú odmenu dosahuje manžel z tohto pracovného pomeru a ani to, aký je jeho pracovný čas v tomto

pracovnom pomere.
Ďalej uviedla, že vo vyjadrení k znaleckému posudku žiadala súd prvej inštancie, aby vykonal dopyty u
spoločností D. I., L., J., H. F. F. F. J. K. J., a to za účelom preukázania, či bol manžel ich zamestnancom
v rokoch 2023-2025, či pre nich v danom období vykonával akékoľvek iné činnosti, kde bolo miesto
výkonu jeho práce a či mal povolenú prácu z domu. Uvedený návrh smeroval k preukázaniu toho,

že ak má manžel 3 pracovné pomery plus pôsobí na pozícii konateľa, tak objektívne nemôže mať
čas na to, aby sa maloletému venoval formou striedavej osobnej starostlivosti. Súd prvej inštancie
pritom nielenže uvedené dôkazy nevykonal, ale ani nerozhodol o ich nevykonaní, a tento svoj postup
ani žiadnym spôsobom neodôvodnil. Manžel síce predložil pracovnú zmluvu so spoločnosťou D. I.,
avšak táto je zo dňa 01.02.2022 a bola uzatvorená na obdobie do 31.01.2023. Čistý mesačný príjem

manžela z daného pracovného pomeru súd prvej inštancie skúmal „za obdobie 12/2023 vyplývajúcim
z potvrdenia zamestnávateľa o príjme na čl. 269 vo výške 2.647,40 Eur“. Súd prvej inštancie ale
rozhodoval rozsudkom v máji 2025. Na základe uvedeného namietala, že súd prvej inštancie neskúmal
a nevysporiadal sa s tým, aký je aktuálny a skutočný príjem manžela v D. I., a to za 12 kalendárnych
mesiacov predchádzajúcich vyhláseniu rozsudku. Ďalej namietala, že súd prvej inštancie neskúmal a

nevysporiadal sa ani s tým, že pred vyhlásením rozsudku manžel poberal aj daňový bonus a rodinné
prídavky na maloletého, čo taktiež navyšovalo jeho mesačný príjem. Na základe uvedeného mala za
to, že rozsudok trpí vo vzťahu k napadnutým výrokom vadou spôsobujúcou jeho nepreskúmateľnosť z
dôvodu absencie akéhokoľvek odôvodnenia.
Zhrnula, že manžel je okrem zamestnanca D. I. aj jediným konateľom v obchodnej spoločnosti L., J.,

z predloženej pracovnej zmluvy so spoločnosťou F. J. K. J. vyplývalo, že má aj ďalší pracovný pomer,
pričom podľa pracovnej zmluvy poberá mzdu minimálne vo výške 94,- Eur. Súd prvej inštancie vinila
z toho, že si nielenže nevyžiadal a manžel nepredložil prehľad mzdy u zamestnávateľa F. J. K. J.,
ktorá môže byť aj vyššia, ale danú mzdu nezohľadnil a nezapočítal do jeho mesačného príjmu a z
takto navýšenej mzdy neurčil výživné. Manžela rokovaním s Ministerstvom financií poverila aj H. F. s

odôvodnením, že manžel je ich zamestnancom, na čo manžel na pojednávaní dňa 22.05.2025 uviedol,
že nie je ich zamestnancom, čo má vyplývať z výpisu zo Sociálnej poisťovne, avšak keďže spoločnosť H.
F. má svoje sídlo v Českej republike, tak daný pracovný pomer by sa neobjavil vo výpise zo slovenskej
Sociálnej poisťovne, resp. príjem z práce vykonávanej pre danú spoločnosť by mu mohol byť vyplácaný„načierno“. Nespochybniteľným faktom je, že predmetná spoločnosť v písomnom poverení manžela
na jej zastupovanie pred Ministerstvom financií o ňom hovorí ako o svojom zamestnancovi. Dodala,
že ak by sa vychádzalo z príjmu manžela v spoločnostiach D. I. v sume 2.647,40 Eur a F. J. K. J. v

sume 94,- Eur, tak jeho mesačný priemerný príjem by bol 2.741,40 Eur a z toho výživné vo výške 22%
predstavuje 603,11 Eur a nie 580,- Eur ako uviedol súd prvej inštancie. Opätovne namietala, že manžel
nepredložil a ani súd prvej inštancie si nevyžiadal potvrdenie o jeho príjme za 12 kalendárnych mesiacov
predchádzajúcich vyhláseniu rozsudku a nezohľadnil ani poberanie rodinných prídavkov a daňového
bonusu manželom. Na základe uvedeného preto nie je známy skutočný a reálny príjem manžela, a preto

nie je ani možné navrhnúť požadovanú výšku výživného z jej strany. Uvedené zároveň nič nemení na
tom, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal ani s odporúčaním znalca v ZP, aby bola striedavá
osobná starostlivosť nariadená len vtedy, ak manžel skutočne pracuje 90% času na home office, pričom
uvedené bolo namietané opakovane v konaní pred súdom prvej inštancie, a to v podaní označenom ako
„Vyjadrenie k znaleckému posudku a návrh na doplnenie dokazovania“ a aj v rámci ústneho prednesu
na pojednávaní dňa 22.05.2025.

Zastávala názor, že na základe doposiaľ vykonaného dokazovania, manžel vzhľadom na svoje pracovné
vyťaženie nemá čas na to, aby sa staral o maloletého formou striedavej osobnej starostlivosti, keď
nepreukázal ani to, že by mal od ktoréhokoľvek zo svojich zamestnávateľov povolenú prácu z domu
(jej povolenie nevyplýva ani z jednej ním predloženej pracovnej zmluvy). Tvrdila, že nechce brániť a ani
nebránistretávaniusamanželasmaloletým,alenepovažujezavhodnépremaloletého,abybolformálne

zverený aj do osobnej starostlivosti manžela, ktorý objektívne nie je schopný zabezpečovať.
Mala za to, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie k zárobkovým pomerom manžela a ani
k rozsahu jeho práce vykonávanej či už v zamestnaneckom pomere alebo v pozícii konateľa, pričom
uvedený rozsah dokazovania presahuje rámec odvolacieho konania.
Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie.

11. K odvolaniu manželky sa vyjadril kolízny opatrovník tak, že nespochybňuje zákonnosť ani vecnú
správnosť rozhodnutia súdu. Rozhodnutie súdu považoval za rozhodnutie prijaté v najlepšom záujme
maloletého.

12. K odvolaniu manželky sa vyjadril navrhovateľ, ktorý uviedol, že je pravdou, že v závere znaleckého
posudku č. 4/2025 znalkyňa doc. PhDr. Daniela Čechová, PhD.. navrhla zverenie maloletého do
striedavej osobnej starostlivosti rodičov v týždňových intervaloch, avšak uvádzala odporúčanie, aby súd
preveril, či on pracuje na 90% z domu (home office), pričom podľa znalkyne by preukázanie opaku

malo predstavovať prekážku striedavej starostlivosti. Zastával názor, že znalkyňa prekročila rozsah
svojich oprávnení, nakoľko znalec nie je oprávnený riešiť právne otázky ani hodnotiť vykonané dôkazy,
ani robiť právne závery. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu sp. zn. IV. US 3470/15 zo dňa 19.
07. 2016, z ktorého vyplýva, že zatiaľ čo skutkové okolnosti súd zisťuje prostredníctvom dokazovania,
posúdiť právnu stránku veci a vysloviť určujúce závery je povinný vždy súd a nie je oprávnený prenášať

túto činnosť na inú osobu, a to ani na znalca a v prípadoch, kedy esenciálnu rolu pre rozhodnutie
hrá posúdenie skutočnosti, ku ktorej treba jeho odborných vedomostí. Nebolo mu zrejmé, na základe
akého zákonného oprávnenia alebo iného právneho titulu znalkyňa stanovuje požiadavku pracovno-
právneho usporiadania vo forme 90% home office ako podmienku výkonu rodičovských práv. Tak ako
súd, ani znalec nie je oprávnený organizovať pracovný čas rodičov a už vôbec nie v období, keď

rodič nevykonáva osobnú starostlivosť o dieťa. Namietal, že zo znaleckého posudku nevyplýva, na
základe akého odborného, metodického alebo právneho rámca vníma znalec formu práce u neho ako
rozhodujúci faktor pre posúdenie vhodnosti jeho rodičovskej spôsobilosti. Mal za to, že súd nemôže byť
pri svojom rozhodovaní viazaný odporúčaním znalca, ktorým bol prekročený rozsah jeho odporúčaní
a ktoré ani nemá priamy súvis s konkrétnymi psychologickými závermi o maloletom a jeho vývoji.

Ak by sa súd riadil vyššie uvedeným odporúčaním na jeho strane, boli by nastolené nerovnomerné
podmienky na strane matky a na jeho strane ako rovnocenných rodičov a nositeľov rodičovských práv
a povinností. Matka maloletého je rovnako ekonomicky aktívna (živnostníčka) a konateľka vo firme A.
K. J. a u nej znalec neodporúča zisťovať či pracuje na 90% z domu (home office). Domnieval sa, že
z pohľadu nestranného znaleckého dokazovania by mala byť posudzovaná situácia rovnako objektívne

u oboch rodičov, najmä ak obaja pracujú a plnia si rodičovské povinnosti. Poukázal na rozhodovaciu
prax súdov pri úprave zverenia maloletých detí do starostlivosti rodičov, pričom súdy podmienku práce
z domu ako predpoklad úspešného domáhania sa zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti rodičov
nikdy nepožadujú. Napriek tomu, že považoval za neprípustné, aby absencia 90%-ného home officubola podmienkou na zverenie dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti, predložil súdu potvrdenia
o tom, že v spoločnosti D. I., F. ako aj v spoločnosti F. J. K. J. má schválenú prácu v režime home
office. Uviedol, že hoci matka opakovane poukazuje na to, že vzhľadom na svoje pracovné vyťaženie

nie je schopný zabezpečiť riadnu starostlivosť o maloletého, starostlivosť o dieťa zabezpečiť dokáže,
čoho si je vedomá aj matka, o čom svedčí fakt, že správou zo dňa 22.06.2025 mu sama navrhla, aby
sa riadili (zatiaľ neprávoplatným) súdnym rozhodnutím a starali sa o syna v režime striedavej osobnej
starostlivosti v týždenných intervaloch. Tvrdil, že svoje príjmy súdu riadne preukázal, avšak matka je
tá, ktorá svoje príjmy riadne nepreukázala a zamlčala súdu príjem zo spoločnosti A. K., J., v ktorej je

jedinou spoločníčkou a konateľkou. Poukázal na to, že podľa platformy M. J. A. K., J. v roku 2023 zvýšila
zisk o 416% na 55.387,- Eur a tržby jej narástli o 79% na 200.400,- Eur. Za rok 2024 ešte neboli na tejto
platforme zverejnené finančné výsledky tejto spoločnosti, ale matka tiež riadne príjem súdu nepredložila.
Dodal, že započítaním všetkých príjmov matky jej príjem niekoľkonásobne prevyšuje jeho príjmy.
Uviedol, že má všetky predpoklady riadne vychovávať a starať sa o maloletého, dokonca podľa názoru
znalkyne má na to lepšie osobnostné predpoklady. Nevykazuje žiadne známky psychopatológie, je

psychicky stabilný, zodpovedný, spoločenský, prívetivý, disponuje vysokou mierou samoregulácie,
emočnej stability a schopnosti zvládať záťaž. Je motivovaný k výchove syna, o syna vykazuje vysoký
záujem a v porovnaní s matkou vykazuje výrazne lepšie psychologické predpoklady na zvládanie
rodičovských povinností bez rizika vplyvu vlastných psychických problémov na dieťa. Ďalej uviedol,
že zo znaleckého posudku je zrejmé, že matka vykazuje viaceré závažné psychopatologické odchýlky

v oblasti osobnostných porúch, depresie, hystérie, paranoje a psychopatie, je psychicky nevyrovnaná,
emocionálne labilná, manipulatívna, s výrazným egocentrizmom, nízkou sebareflexiou a vysokou
dominanciou. Jej výchovné praktiky sú hyperprotektívne a bránia samostatnosti a prirodzenému
vývoju dieťaťa. Zastával názor, že tieto zistenia jednoznačne naznačujú možnosť prítomnosti závažnej
psychickej poruchy, ktorá by mohla ohrozovať riadny výkon rodičovských práv a povinností matky

k maloletému.

13. K vyjadreniu navrhovateľa sa vyjadrila manželka a uviedla, že toto vyjadrenie obsahuje nové
skutkové tvrdenia a doposiaľ nepredložené dôkazy, na základe čoho považovala za potrebné sa
k uvedenému vyjadriť. Manžel predložil akúsi komunikáciu s ňou, avšak namietala, že táto ako jej bola

doručená, nie je čitateľná a obsahuje len časť správ. Nahliadnutím do elektronického súdneho spisu
zistila, že sa tam nachádza v úplne inom znení. Z tejto správy je jasne vidieť, že nesúhlasila dobrovoľne
so striedavou osobnou starostlivosťou o maloletého, ale urobila tak až pod tlakom toho, že manžel jej
robil problémy s odovzdaním maloletého, neustále dohodnutý čas a pravidlá menil a de facto aj de iure ju
donútil súhlasiť s jeho návrhom na striedavú osobnú starostlivosť. Uvedené teda nepredstavuje súhlas

so striedavou osobnou starostlivosťou tak, ako to prezentuje manžel.
Manžel predložil potvrdenia o schválení práce v režime home office zo spoločnosti D. F. F. J. K. J.
vo vzťahu ku ktorým namietala, že manžel doposiaľ a ani po konfrontácii so ZP netvrdil, že by mal
v spoločnosti D. schválený home office v rozsahu 90% (tento rozsah sa zhoduje s 90% uvedenými v ZP),
alebo že by mal v spoločnosti F. J. K. J. schválený home office v rozsahu 100%. Inak povedané takéto

potvrdenia až do ich predloženia súdu neexistovali a boli vytvorené len za tým účelom, aby manžel
umelo simuloval jeho prácu z domu. Poukázala na to, že obe potvrdenia sú navyše na 99% rovnaké
a na oboch absentuje dátum ich vystavenia, čo nasvedčuje tomu, že boli vytvorené jednou a tou istou
osobou (pravdepodobne manželom) až ako reakcie na ňou podané odvolanie. Tým, že ich predložil až
v odvolacom konaní, jej a jej právnemu zástupcovi znemožnil, aby manžela k ich obsahu a vyhotoveniu

vypočuli. Ak by mal aj manžel schválený home office v ním udávanom rozsahu, tak namietala, že
z predmetných potvrdení nie je vidieť, koľko pracovného času manžel doposiaľ skutočne pracoval na
home office a koľko času pracoval na pracovisku, alebo koľko času trávi na rôznych pracovných cestách
a na základe toho, koľko času bude skutočne aj v budúcnosti na home office. Uvedená podmienka
korešponduje aj s obsahom ZP, kde aj znalkyňa kládla dôraz na skutočnú prácu otca na home office.

Namietala, že manžel nedoložil žiadne potvrdenie o tom, aký je jeho rozsah práce ako konateľa
v spoločnosti L., J. a zamestnanca spoločnosti H. F.. Uvedenú prácu z domu neumožňuje ani jedna
z manželom predložených pracovných zmlúv. Ďalej poukázala na ustanovenie § 52 ods. 1, 4 Zákonníka
práce, ktoré bolo platné a účinné ku dňu podpisu pracovných zmlúv k obom spoločnostiam (01.02.2022
a 15.07.2024). Z predmetných potvrdení pritom vyplýva, že manžel by mal vykonávať domácu prácu

v rozsahu 90-100% pracovného času, čo predstavuje rozsah domácej práce. Napriek tomu ale v rozpore
s § 52 ods. 4 Zákonníka práce nebola domáca práca pre spoločnosti D., F. J. K. dohodnutá v príslušnej
pracovnej zmluve, a teda manžel nie je oprávneným túto vykonávať. Zároveň je v predmetných
potvrdeniach uvedené, že boli vydané na žiadosť zamestnanca pre potreby súdneho konania. Uviedla,že dané potvrdenia teda nielenže neexistovali do skončenia konania na súde prvej inštancie, ale
nepredstavujú ani dohodu na výkone domácej práce, ktorá by musela byť dohodnutá v príslušnej
pracovnej zmluve a vyslovene sú v rozpore s tou ktorou pracovnou zmluvou, kde je miesto výkonu

práce uvedené zhodne Bratislava. Na základe uvedeného preto rozporovala, že by manžel mal skutočne
od všetkých svojich zamestnávateľov (D., F. J. K. J., H. F.) povolenie vykonávať prácu na home office
v rozsahu 90-100%, ako aj to, že by prácu pre daných zamestnávateľov v ním deklarovanom režime
home office a v ním uvádzanom rozsahu skutočne vykonával.
Na základe doposiaľ vykonaného dokazovania zastávala názor, že manžel vzhľadom na svoje pracovné

vyťaženie nemá čas na to, aby sa staral o maloletého formou striedavej osobnej starostlivosti, keď
nepreukázal ani to, že by mal od ktoréhokoľvek zo svojich zamestnávateľov povolenú prácu z domu.
Tvrdila, že nechce brániť a ani nebráni stretávaniu sa manžela s maloletým, ale nepovažuje pre
maloletého za vhodné, aby bol formálne zverený aj do osobnej starostlivosti manžela, pričom ale manžel
túto objektívne nie je schopný zabezpečovať.

14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b) CMP) po zistení, že odvolanie podala
včas oprávnená osoba – účastník konania (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP a § 7 ods. 1 CMP) proti
rozhodnutiu súdu prvej, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľka použila
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), h) CSP), postupom bez nariadenia

odvolacieho pojednávania preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce bez ohľadu na
rozsah a dôvody odvolania (§ 65 a § 66 CMP), s prihliadnutím na prípadné vady konania, iba ak by
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 CMP), bez potreby zopakovania
alebo doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie manželky navrhovateľa je dôvodné, v dôsledku

čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. a v súvisiacom výroku V. zrušiť (§
389 ods. 1 písm. b), c) CSP) a vec mu v vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

15.Predmetomkonanianasúdeprvejinštanciebolrozvodmanželstvaasnímspojenékonanieohľadom
úpravy práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode manželstva.

Predmetom odvolacieho konania s poukazom na dôvody manželky navrhovateľa predostreté v odvolaní
je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie v časti zverenia maloletého dieťaťa
na čas po rozvode manželstva do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov (II. výrok) a v časti
určenia výšky výživného na maloleté dieťa (III. výrok).

16. Podstatou odvolacích námietok manželky navrhovateľa boli jednak nedostatky v skutkových
zisteniach súdu prvej inštancie a v právnom posúdení veci, a zároveň nedostatočné odôvodnenie
rozsudku, keďže sa súd nezaoberal s podstatnými skutočnosťami, ktoré vyšli v konaní najavo.

17. Podľa § 24 ods. 1 Zákona o rodine, v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého

dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode,
najmä určí, či maloleté dieťa zverí do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, do striedavej
osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, alebo do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, kto ho bude
zastupovať a spravovať jeho majetok. Súd súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa
zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške

výživného.

18. Podľa § 24 ods. 3 Zákona o rodine, ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o
osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej
starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto zaistené potreby dieťaťa. Ak

so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či
bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa.

19. Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná
povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

20. Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine, obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.21.Podľa§62ods.4Zákonaorodine,priurčenírozsahuvyživovacejpovinnostisúdprihliadanato,ktorý
z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť
rodičov o domácnosť.

22. Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine, výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri
skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky
povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

23. Podľa § 62 ods. 6 Zákona o rodine, ak je maloleté dieťa zverené do striedavej osobnej starostlivosti
rodičov, súd pri určení výživného prihliadne na dĺžku striedavej osobnej starostlivosti každého rodiča
alebo súd môže rozhodnúť aj tak, že počas trvania striedavej osobnej starostlivosti rodičov výživné
neurčuje.

24. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby

oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

25. Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

26. Podľa § 35 CMP, súd je povinný zistiť skutočný stav veci.

27. Podľa § 36 CMP, súd je povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je to potrebné na
zistenie skutočného stavu veci.

28. Podľa § 37 CMP, súd si môže osvojiť zhodné skutkové tvrdenia účastníkov, ak nemá pochybnosti o
ich pravdivosti, len ak nie sú v rozpore s vykonaným dokazovaním.

29. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
pred v konaní pred odvolacím súdom.

30. Konštatovanie, že vada konania vymedzená v práve odcitovanom ustanovení základného predpisu
občianskeho procesného práva Slovenskej republiky je vo svojej podstate porušením základného
práva sporovej strany na spravodlivý súdny proces (inak práva zaručeného okrem zákonov i čl. 46
a nasl. Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších

ústavných zákonov a tiež čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tohto inak
uverejneného v prílohe oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.),
patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu. Aj podľa judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky (nález z 12.05.2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(rozsudok z 27.04.2006 sp. zn. 4Cdo 171/2005), za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

možno považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

31. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského
civilného procesu vymedzuje (na úrovni zákona) § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého súd v odôvodnení
rozsudku uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky

procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil.
Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a
ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže
na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

32. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek
diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať arozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka

konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

33. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia
(§ 220 ods. 2 CSP), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky

a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie
ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka konania) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie
súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou
náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj
z hľadiska práv účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto
ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť
č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a
dostatočnédôvody,nazákladektorýchjezaložené.Rozsahtejtopovinnostisamôžemeniťpodľapovahy

rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č.
21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19.

februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej
republiky vyslovil, že: „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (porovnaj

uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia
rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom
prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92,

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

34. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym
procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť účastníkovi konania, resp. sporovej strane, aby
uplatňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý

proces.

35. Porovnávajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie v časti o zverení
maloletého dieťaťa na čas po rozvode manželstva do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov
nenapĺňa požiadavku zrozumiteľnosti a presvedčivosti. Súd prvej inštancie svoj výrok II. odôvodnil len

tým, že vychádzal z návrhu otca prednesenom na poslednom pojednávaní, z odporúčania kolízneho
opatrovníka prednesenom na poslednom pojednávaní, ale najmä zo záverov znaleckého posudku, ako
aj spôsobilosťou oboch rodičov dieťa vychovávať a ich záujmom o výkon osobnej starostlivosti o dieťa.
Konštatoval, že v prípade, ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov,
v tomto prípade navrhovateľ (otec maloletého dieťaťa), súd musí skúmať, či bude striedavá osobná

starostlivosť v záujme dieťaťa. Svoje odôvodnenie zakončil tým, že zverenie maloletého dieťaťa do
striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov s týždňovým intervalom striedania považuje z hľadiska
najlepšieho záujmu dieťaťa za najlepšiu formu starostlivosti o dieťa, čím budú zachované a rozvíjané
vzťahové väzby maloletého s oboma rodičmi rovnomerne. Takého strohé a vágne zdôvodnenierozhodnutia bez toho, aby sa súd akýmkoľvek spôsobom vysporiadal s tým, že znalkyňa v znaleckom
posudku súdu odporúčala preveriť, či otec skutočne pracuje na 90% doma a ak nie, predstavovalo by to
prekážku striedavej osobnej starostlivosti robí rozhodnutie nepreskúmateľným. Rozhodnutie súdu prvej

inštancie je nepreskúmateľné aj z toho dôvodu, že súd sa nezaoberal všetkými predpokladmi, ktorých
splnenievyžadujezákonnáúpravanazvereniedieťaťadostriedavejosobnejstarostlivostiobochrodičov.

36. Prvým zákonným kritériom striedavej osobnej starostlivosti je, že obaja rodičia sú spôsobilí dieťa
vychovávať. Nespôsobilosť rodiča dieťa vychovávať je daná najmä jeho zdravotným stavom, fyzickým

alebo psychickým, nevhodnou kvalitou jeho výchovného prostredia, neexistujúcim, nedostatočným
alebo nevhodným prostredím v domácnosti rodiča a pod..
Druhým takýmto kritériom je, že obidvaja rodičia majú o osobnú starostlivosť o dieťa záujem. Nemožno
nariadiť striedavú osobnú starostlivosť v prípade, ak o ňu nemajú záujem obidvaja rodičia, teda proti vôli
rodiča, ktorý sa o dieťa osobne starať nechce a žiada len právo styku s dieťaťom, nanútenie osobnej
starostlivosti nemôže byť na prospech dieťaťu. Zákon o rodine vyslovene však pripúšťa možnosť, že

súd nariadi striedavú starostlivosť i proti vôli jedného z rodičov.
Tretím kritériom je, že striedavá starostlivosť je v záujme dieťaťa. Medzi dôležité kritériá posudzovania
záujmu maloletého dieťaťa patria predovšetkým: 1. citové väzby dieťaťa, 2. vývinové potreby, 3. stabilita
budúceho výchovného prostredia, 4. schopnosť rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa
s druhým rodičom. Podľa § 24 ods. 5 Zákona o rodine je záujmom dieťaťa v tomto ohľade najmä

právo maloletého na zachovanie jeho vzťahu k obom rodičom. Súd musí dbať, aby bolo rešpektované
právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany oboch rodičov, aby bolo rešpektované právo dieťaťa
na udržiavanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi. Je
potrebné každému z rodičov poskytnúť dostatok vlastného priestoru na výchovné pôsobenie na dieťa.
Typickými prípadmi rodičov, ktorí nie sú vhodní na striedavú starostlivosť sú rodičia, ktorí pôsobia na

osobnosť dieťaťa alebo na jeho výchovu negatívne. Vnášajú do výchovy dieťaťa nestabilitu, maria
správne výchovné pôsobenie druhého rodiča, vytvárajú tlak na psychiku dieťaťa, podporujú v dieťati
nesprávne návyky a pod.. Striedavá starostlivosť tiež nie je vhodným riešením v prípade, ak nevyhovuje
osobnosti dieťaťa.
Štvrtým kritériom je, že takto budú lepšie zaistené potreby dieťaťa. V danom prípade je potrebné

sledovať motív každého rodiča, pre ktorý chce realizovať osobnú starostlivosť. Dieťa by sa nemalo
stať rukojemníkom svojich rodičov v ich vzájomne narušených vzťahov. Rodičia by mali byť schopní
spolupracovať aspoň v nevyhnutnej miere pri zaisťovaní potrieb dieťaťa a nevytvárať pre dieťa hostilné
prostredie.

37.Ustanovenie§24ods.3Zákonaorodinestanovuje,abysúdskúmal,čistriedaváosobnástarostlivosť
o dieťa bude v jeho záujme, či by nedošlo k citovej ujme dieťaťa, či by rozvoj dieťaťa bol úplný, najmä zo
stránky citovej, rozumovej a mravnej, pokiaľ by dieťaťu nebola umožnená striedavá starostlivosť. Súd
sa musí vždy zamerať na potreby dieťaťa a na to, či tieto potreby dieťaťa budú striedavou osobnou
starostlivosťou naplnené. Právna teória uvádza, že v zmysle § 24 ods. 3 Zákona o rodine záujem dieťaťa

treba chápať čo najextenzívnejšie. V záujme dieťaťa je predovšetkým to, aby vyrastalo v atmosfére
šťastia, lásky, porozumenia, stability, tolerancie, aby jeho výchova smerovala k pozitívnemu rozvoju jeho
osobnosti, aby boli rešpektované jeho práva uvedené v Dohovore o právach dieťaťa, ako aj v iných
právnych predpisoch. Pre rozhodnutie súdu je tiež potrebné, aby poznal aj názor dieťaťa, ak je schopné
vzhľadom na svoj vek a celkovú rozumovú vyspelosť vyjadriť svoj názor a prihliadol naň. Odvolací

súd poukazuje na to, že za predpokladu, že dieťa je dostatočne rozumovo a emocionálne vyspelé, je
nutné jeho želanie považovať za zásadné vodítko pri hľadaní jeho najlepšieho záujmu, čo však súčasne
neznamená to, aby súd postoj neplnoletého dieťaťa bez ďalšieho prevzal a aby svoje rozhodnutie založil
na jeho prianí a nie na starostlivom a komplexnom posudzovaní jeho záujmu (Nález Ústavného súdu
Českej republiky zo dňa 23.04.2013 sp. zn. II. ÚS 4160/12, rozsudok ESĽP vo veci C. proti Fínsku zo

dňa 09.05.2006 č. 18249/02).

38. Vadou nepreskúmateľnosti bolo postihnuté aj rozhodnutie v časti výživného. Súd prvej inštancie bez
akéhokoľvek ustálenia výdavkov na maloleté dieťa, s poukazom na príjem matky ako živnostníčky vo
výške 770,- Eur (?) a príjem otca od zamestnávateľa D. I. F. za obdobie 12/2023 vo výške 2.647,40 Eur

(?), ako aj s poukazom metodické tabuľky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, vzhľadom
na to, že rodičia nepredložili žiadne listinné dôkazy preukazujúce presne špecifikované a vyčíslené
náklady na starostlivosť o maloletého dospel k záveru o tom, že výživné v sume 200,- Eur mesačne
je zodpovedajúce odôvodneným potrebám maloletého dieťaťa. Takéto odôvodnenie nielenže neobstojípre svoju nedostatočnosť, ale aj preto, že nie sú z neho zrejmé ani iné pre vec rozhodujúce skutočnosti,
a to nielen absencia vyčíslenia výdavkov na maloleté dieťa a ich posúdenie z hľadiska dôvodnosti,
ale aj to, akými príjmovými a majetkovými pomermi sa súd riadil pri svojom rozhodnutí, keďže žiadne

posúdenie týchto pomerov z odôvodnenia rozsudku nevyplýva. Pokiaľ súd prvej inštancie vychádzal
z príjmu manželky navrhovateľa vo výške 770,- Eur, z odôvodnenia rozsudku nie je možné zistiť (a
zároveň overiť správnosť jeho výšky) z akých dôkazných prostriedkov súd dospel k záveru o výške tejto
sumy. Javí sa, že súd prvej inštancie iba prevzal tvrdenia manželky o výške jej príjmu, hoci následne
tvrdila, že jej príjem predstavuje čiastku 1.000,- Eur a nezaoberal sa ani príjmom manželky navrhovateľa

zo spoločnosti A. K., J., v ktorej je jedinou spoločníčkou a konateľkou. Na strane navrhovateľa sa súd
obmedzil na zistenie jeho príjmu len od zamestnávateľa D. I., F., a to len za jeden mesiac (12/2023). Bolo
treba súhlasiť s odvolateľkou, že súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal s viacerými
skutočnosťami majúcimi podstatný význam pre určenie výšky vyživovacej povinnosti (preverením, či
manžel bol zamestnancom spoločnosti H. F., ktorá ho poverila rokovaním s Ministerstvom financií
Slovenskej republiky a zistením jeho príjmu, príjmom manžela od všetkých jeho zamestnávateľov – D.

I., F., F. J. K. J., príjmom manžela z obchodnej spoločnosti L., J., v ktorej jediným konateľom, a to za
relevantné obdobie od roku 2023 do rozhodnutia súdu) a nezodpovedal odvolateľkou nastolenú zásadnú
otázku (pokiaľ by mal manžel tri pracovné pomery a zároveň pôsobil v pozícii konateľa obchodnej
spoločnosti, mal by čas na to, aby sa maloletému venoval formou striedavej osobnej starostlivosti?)
a ani sa jej námietkami nezaoberal. Súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s návrhmi

manželky na doplnenie dokazovania v prejednávanej veci, ktoré boli obsahom jej vyjadrenia datovaného
dňom 09.04.2025 (čl. 217 – 218 spisu).
Odvolací súd konštatuje, že predmetné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie tak nielenže
nerešpektuje zákonné náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, ale zároveň je výsledkom
nedostatočne zisteného skutočného stavu a nesprávneho právneho posúdenia.

39. Predovšetkým treba poukázať na skutočnosť, že na strane oprávneného dieťaťa sú základným
kritériom pre určenie výšky výživného jeho odôvodnené potreby. Potreby dieťaťa by mali byť kryté
v plnom rozsahu, ak sú odôvodnené. Pod odôvodnenými potrebami je nutné chápať nielen bežné
denné potreby, ktoré reflektujú konkrétnu životnú situáciu, ale aj mimoriadne potreby, ak sa preukáže
ich opodstatnenosť a kumulatívne ich úhradu dovoľujú možnosti a schopnosti rodičov. Možnosť

uspokojovania potrieb dieťaťa je všeobecne závislá od objektivizovanej životnej úrovne rodičov
a samotná dôvodnosť potrieb sa odvíja od konkrétnej posudzovanej situácie a životnej úrovne
dotknutých osôb. Čím vyššia je životná úroveň povinného rodiča, tým širšie možno interpretovať pojem
odôvodnené potreby oprávneného dieťaťa.

40. Je nutné, aby súd v konaní o určenie výživného na maloleté dieťa vychádzal z odôvodnených
potrieb maloletého dieťaťa, ktoré musia byť v konaní náležite zisťované. Základnou podmienkou
správneho určenia vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu je vyhodnotenie nákladov na dieťa, ktoré
sa musí reálne urobiť tak, aby vystihovalo potreby dieťaťa ku dňu vyhlásenia rozsudku (§ 217 ods.
1 CSP). Na povinnosť stabilizovať výšku nákladov na dieťa nemôže súd rezignovať ani v prípade,

ak sa rodičia na výške výživného dohodnú. Výška mesačných nákladov na dieťa má predstavovať
vyčíslenie všetkých pravidelných a nepravidelných platieb na dieťa, tak aby bola jednoznačne určiteľná.
Náklady na dieťa predstavujú všetky náklady potrebné na uspokojovanie jeho potrieb ako sú napríklad
bývanie, stravovanie, ošatenie, hygienické potreby a drogéria, zdravotná starostlivosť, školské potreby
a náklady súvisiace s plnením školskej dochádzky, preprava dieťaťa, poplatky za záujmovú činnosť,

prípadne primerané náklady na mobilný telefón. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 730/2014, v zmysle ktorého položky, ktoré sa
pravidelne mesačne opakujú (strava, mobilný telefón), ale aj tie, ktoré sa opakujú prevažnú väčšinu
mesiacov v roku (družina, školné, stravné, poplatky za záujmovú činnosť a podobne), je nutné uviesť
v konkrétnej výške aktuálne za mesiac, nepravidelné platby (kúpa športových potrieb, zdravotníckych

pomôcok, škola v prírode, letné tábory) sa na jednotlivé mesiace rozpočítajú tak, že celková úhrada
každého nákladu sa vydelí dvanástimi mesiacmi, a k pravidelným mesačným nákladom sa pripočíta iba
suma zodpovedajúca výške mesačného príspevku, pričom spoločné náklady rodiny na zabezpečenie
bývania alebo napríklad telekomunikačného pripojenia sa do nákladov dieťaťa započítajú iba vo výške
na jedného člena rodiny.

Povinnosťou súdu prvej inštancie je tvrdené náklady na výživu dieťaťa náležitým spôsobom vyhodnotiť
z pohľadu ich dôvodnosti a zaoberať sa tiež primeranosťou konkrétnych položiek (ktoré musia byť
vyčíslené).41. Až po stanovení konkrétnej výšky priemerných mesačných nákladov na maloleté dieťa, môže súd
pristúpiťkurčeniumiery,ktorousanastanovenýchmesačnýchnákladochbudepodieľaťkaždýzrodičov.
Pri určení tejto miery súd zohľadní zárobkové schopnosti a možnosti toho ktorého rodiča, majetkové

pomery, životnú úroveň, počet iných vyživovacích povinností a ich výšku, plnenie vyživovacej povinnosti
aj osobnou starostlivosťou o domácnosť, ktorej je dieťa členom a napokon aj plnenie vyživovacej
povinnosti aj vecnými plneniami nad rámec určený súdnym rozhodnutím. Vzhľadom na uvedené je
preto potrebné uvedené faktory oboch rodičov porovnať navzájom a zohľadniť tiež osobnú starostlivosť
o dieťa, prípadne starostlivosť o spoločnú domácnosť. Odvolací súd zdôrazňuje, že každý rodič má

v prvom rade zabezpečiť výživu všetkých svojich detí a až následne má právo využiť zostávajúce
finančné prostriedky na uspokojenie svojich vlastných potrieb (§ 62 ods. 5 Zákona o rodine). Nie je preto
prípustná taká disproporcia, keď rodič s nadštandardnými nákladmi na svoj život bude povinný hradiť
dieťaťu výživné len v takej výške, aby boli zabezpečené jeho bežné výdavky. V takom prípade by išlo
o zjavný nepomer v miere životnej úrovne rodiča a dieťaťa, ktorý je v rozpore s ust. § 62 ods. 2 Zákona
o rodine, ale aj v rozpore s článkom 27 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý garantuje právo každého

dieťaťa na životnú úroveň nevyhnutnú pre jeho telesný, duševný, duchovný, mravný a sociálny rozvoj,
pričom základnú zodpovednosť za zabezpečenie životných podmienok nevyhnutných pre vývoj dieťaťa,
nesú v rámci svojich schopností a finančných možností rodičia. Nemožno tiež opomenúť aktuálne
poberanú výšku rodinných prídavkov na dieťa podľa zákona č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa
a o zmene a doplnení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej

len „Zákon o prídavku na dieťa“), ktorú sumu je u konkrétneho rodiča potrebné vyčísliť.

42. Odvolací súd zdôrazňuje, že mimosporové konanie je typické dominanciou princípu oficiality
a princípu materiálnej pravdy. Tieto vyžadujú od súdu, aby zistil skutočný stav veci, teda v rámci
dokazovaniasanemôžespoliehaťlennadôkaznúiniciatívuúčastníkovkonania,aleaplikujevyšetrovací,

resp. vyhľadávací princíp civilného procesu. Preto súd je povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli
účastníci konania, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci. Na postup vykonávania dôkazov
sa subsidiárne aplikuje CSP.

43. V súhrne vzhľadom na uvádzané sa tak vec dostala do takej polohy, v ktorej by náprava pochybení

súdu prvej inštancie vyžadovala takú mieru ingerencie odvolacieho súdu, ktorá by v skutočnosti mala
za následok aj nahrádzanie činnosti súdu prvej inštancie (úlohou odvolacích súdov napriek preneseniu
na ne určitých činností vyžadovaných skôr od súdov prvej inštancie je totiž stále prieskum správnosti
rozhodnutí súdov prvej inštancie s prípadným doplnením dokazovania).

44. Odvolaciemu súdu preto neostávalo iné, než v záujme zachovania práva účastníkov konania
na riadny dvojinštančný proces so všetkými jeho atribútmi (zahŕňajúci vykonávanie základného
dokazovania na rozhodujúce otázky v prvej inštancii súdov, dostatočne konkrétne právne posúdenie
veci i v tomto stupni a do tretice tiež vypracovanie rozhodnutia majúceho konanie skončiť odôvodnením
zodpovedajúcim úprave v ust. § 220 ods. 2 CSP), rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III.

a v súvisiacom výroku V. zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP
vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

45. Povinnosťou súdu prvej inštancie v intenciách vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu bude
vec znova prejednať, doplniť dokazovanie smerujúce k zisteniu, či sú v danom prípade splnené zákonné

podmienky na zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov (a ak áno, v akom
rozsahu) s poukazom na odporúčanie znalkyne v znaleckom posudku preveriť, či otec skutočne pracuje
na 90% doma a ak nie, predstavovalo by to prekážku striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov
o maloletého. S ohľadom na participačné práva dieťaťa, pokiaľ súd prvej inštancie dospeje k záveru,
že maloleté dieťa je schopné samostatne vyjadriť svoj názor a nebránia tomu žiadne okolnosti na

strane maloletého dieťaťa, tento názor dieťaťa zistí spôsobom zodpovedajúcim jeho veku a vyspelosti
a následne ho v kontexte ostatných vykonaných dôkazov vyhodnotí po starostlivom a komplexnom
posudzovaní jeho najlepšieho záujmu.
Zároveň súd prvej inštancie doplní dokazovanie týkajúce sa odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa
v zmysle pokynov uvedených vyššie, posúdi ich dôvodnosť v závislosti od zistenej životnej úrovne

rodičov. Súd prvej inštancie po riadnom a sústredenom vykonaní dokazovania komplexne vyhodnotí
pomery rodičov maloletého dieťaťa, zistí ich príjmy, ale aj výdavky rodičov, posúdi ich opodstatnenosť,
ich skutočné vynakladanie overí. V zmysle vyšetrovacej zásady vzťahujúcej sa na mimosporové
konania je potrebné objektivizovať príjmy a ustáliť zárobkové a majetkové pomery rodičov preukázanímich pravidelných a nepravidelných príjmov (zo zamestnaní, z podnikateľských aktivít, z funkcie
konateľa v obchodnej spoločnosti), ich výsluchom, aktualizáciou príjmov oboch rodičov, získaním správ
a potvrdení o príjmoch od zamestnávateľov a od iných subjektov (daňových úradov a pod.), a to za

obdobie od podania návrhu na súd, t. j. november 2023 do rozhodnutia súdu. Okrem príjmov a výdavkov,
majetkové pomery rodičov ovplyvňuje aj vlastnícke právo k nehnuteľnostiam a hnuteľným veciam vyššej
hodnoty. Pomery v domácnosti sú tiež ovplyvňované spolužitím s inými osobami.
Súd prvej inštancie sa vysporiada s návrhmi manželky na doplnenie dokazovania v prejednávanej veci,
ktoré boli obsahom jej vyjadrenia datovaného dňom 09.04.2025 (čl. 217 – 218 spisu).

Opätovne súd prvej inštancie rozhodne nielen o bežnom výživnom, ale v prípade potreby aj o zročnom
výživnom za obdobie od právoplatnosti rozvodu manželstva.

46.Súdprvejinštancieviazanýprávnymnázoromodvolaciehosúdu(§391ods.2CSP)vovecirozhodne
po dôslednom zistení skutočného stavu v čase svojho rozhodnutia, na základe vykonania na vec
vzťahujúceho sa dokazovania v súlade s § 188 o § 195 a nasl. CSP a § 204 CSP a súčasne umožní

účastníkom konania vyjadriť sa k dôkazom (§ 182 CSP). Pri vyhodnotení výsledkov dokazovania, so
sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty manželky navrhovateľa, tieto posúdi
z hľadiska na ne vzťahujúcich sa zákonných ustanovení. Svoje nové rozhodnutie súd prvej inštancie
riadne odôvodní v súlade s ustanovením § 220 CSP tak, aby právne závery, ku ktorým dospeje, mali
oporu vo vykonanom dokazovaní a aby úvahy súdu k týmto záverom vedúce, boli logické, presvedčivé

a zrozumiteľné.

47. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie opätovne rozhodne o trovách prvoinštančného
konania a v súlade s ust. § 396 ods. 3 CSP rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania.

48. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 2 ods. 1 CMP, § 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).