Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. december 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15CoPr/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2521200715
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zita Leimbergerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:2521200715.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek

senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobkyne: R.. S. N. U. Š. I. R.
S. L. T. O. Á. , I.T. X. XX.X.XXXX, G. Z. M., G. H. XXX/XX, zastúpená spoločnosťou: Palkovič advokátska
kancelária s.r.o., IČO: 47 255 609, Trnava, Kapitulská 20, v mene ktorej koná JUDr. Martin Palkovič
a JUDr. Mgr. Monika Palkovičová, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO:
00 151 866, Bratislava, Pribinova 2, o poskytnutie finančného príspevku na stravovanie, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa
18. apríla 2023, č. k. 16 Cpr /15/2021-97, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa 18. apríla
2023, č. k. 16 Cpr 15/2021-97, p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 18.4.2023, č. k. 16 Cpr 15/2021-97, vo výroku I. zaviazal
žalovaného povinnosťou poskytnúť žalobkyni stravné lístky v hodnote 1.460,- €, a
to v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a vo výroku II. priznal žalobkyni voči
žalovanému v plnom rozsahu nárok na náhradu trov konania. Vychádzal zo žaloby doručenej dňa

8.4.2021, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala finančného príspevku na stravovanie za
obdobie od 1.4.2019 do 30.11.2020 vo forme stravných lístkov v hodnote 1.460,- € a náhrady trov
konania. V žalobe uviedla, že je v štátnozamestnaneckom pomere u žalovaného, ktorý je jej služobným
úradom, s miestom výkonu práce na Okresnom úrade v G.. Ako štátny zamestnanec požiadala
žalovaného listom zo dňa 21.1.2019 o zabezpečenie diétneho stravovania a k žiadosti priložila lekárske
potvrdenie špecializovaného lekára, endokrinológa MUDr. E. O., PhD. tak, ako to predpokladá § 152
ods. 6 Zákonníka práce v znení účinnom do 28.2.2021. Na základe tejto žiadosti bolo žalovanej

umožnené využívanie sprostredkovateľskej formy stravovania, a to vo forme stravovacích poukážok
od februára 2019. Následne však období od 1.4.2019 do 30.11.2020 jej stravovacie poukážky neboli
poskytované s odôvodnením, že endokrinológ nie je lekárom poskytujúcim špecializovanú zdravotnú
starostlivosť podľa článku 5 ods. 3 kolektívnej zmluvy. Žalobkyňa preto opakovane žalovaného vyzývala
na plnenie jeho zákonných povinností, naposledy výzvou zo dňa 9.3.2021 a poukazovala najmä na to,
že kolektívna zmluva nemôže obmedziť práva zamestnancov garantované zákonom, tzn. že nemôže
zmeniť kogentné ustanovenia Zákonníka práce v neprospech zamestnanca. Uviedla, že endokrinológ je

bez akýchkoľvek pochybností špecializovaným lekárom v zmysle § 152 ods. 6 Zákonníka práce, nakoľko
endokrinológia patrí do sústavy špecializovaných lekárskych odborov podľa Prílohy č. 3 nariadenia
vlády č. 296/2010 Z. z. Žalobkyňa ďalej uviedla, že žalovaný k jej nároku zaujal taký právny názor,
že článok 5 ods. 3 kolektívnej zmluvy nepriznáva nižšie nároky ako Zákonník práce, „iba bližšiešpecifikuje odbor lekárov, od ktorých zamestnávateľ akceptuje odporúčania na diétne stravovanie
pre zabezpečenie sprostredkovateľskej formy stravovania, tzn. gastrolístkov, čím iba zákonnú úpravu
spresňuje“, pričom žalobkyňa s takýmto názorom žalovaného nesúhlasí. Žalobkyňa za obdobie od

1.4.2019 do 30.11.2020, kedy jej vznikol nárok na poskytnutie finančného príspevku na stravovanie
za 365 dní, vyčíslila sumu príspevku pri hodnote stravného lístka v sume 4,- € v danom období, v
sume 1.460,- €. Uviedla, že jej zdravotný stav v tomto období neumožňoval využiť žiadny zo spôsobov
stravovania zamestnancov zabezpečovaný žalovaným, o čom predložila dňa 23.1.2019 žalovanému
lekárske potvrdenie od endokrinológa MUDr. E. O., PhD. Poukázala na to, že obrana žalovaného

založená na znení kolektívnej zmluvy nemôže obstáť v prípade, že kolektívna zmluva vzťahujúca sa
na posudzovanú vec, zužuje okruh špecializovaných lekárov oproti všeobecne záväzným právnym
predpisom, z ktorého dôvodu je právnym následkom takéhoto rozporu čiastočná neplatnosť kolektívnej
zmluvy, tak ako to vyplýva z § 4 ods. 2 písm. a) zákona o kolektívnom vyjednávaní.

2. Súd prvej inštancie rozsudok po právnej stránke odôvodnil ustanovením čl. 2 ods. 1, ods. 2 veta prvá,

čl. 3 ods. 1 písm. d/, čl. 4 ods. 8 písm. b/ nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 24/2013
o zabezpečení stravovania účinnom od 18.1.2013 (ďalej len „Nariadenie“), čl. 5 ods. 3, čl. 6 ods. 4 písm.
a/ podnikovej Kolektívnej zmluvy pre zamestnancov v štátnej službe na roky 2019-2020, uzatvorenej
podľa § 2 ods. 3 písm. a) zákona o kolektívnom vyjednávaní (ďalej len „podniková Kolektívna zmluva“),
čl. 2, § 1 ods. 1, § 97 písm. c/, § 104 ods. 1, § 170 ods. 3, § 171 zákona č. 55/2017 o štátnej službe a o

zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.4.2019 (ďalej len „zákon o štátnej službe“),
§ 2 ods. 1, § 152 ods. 1 veta prvá pred bodkočiarkou, § 152 ods. 2, ods. 4, ods. 5, ods. 6, § 231 ods.
1, ods. 2, ods. 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom do 1.3.2021, § 1 ods. 1, §
2 ods. 3 písm. a), § 4 ods. 2 písm. a) a b), § 5 ods. 1 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní
v znení platnom a účinnom od 15.10.2018 (ďalej len „zákon o kolektívnom vyjednávaní“), § 1 ods. 1

písm. c), § 2 ods. 6, § 4 ods. 4 písm. b) nariadenia vlády SR č. 296/2010 Z. z. o odbornej spôsobilosti na
výkon zdravotníckeho povolania, spôsobe ďalšieho vzdelávania zdravotníckych pracovníkov, sústave
špecializačných odborov a sústave certifikovaných pracovných činností v znení účinnom do 31.12.2020
(ďalej len „nariadenie č. 296/2010 Z. z.“), Prílohy č. 3 k nariadeniu vlády č. 296/2010 Z. z.

3. Súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie vecne odôvodnil tým, že v konaní bolo preukázané,
že žalobkyni v období od 4/2019 do 11/2020 za 365 dní vznikol nárok na zabezpečenie stravovania
žalovaným zamestnávateľom stravovacími poukážkami -gastrolístkami, nakoľko splnila zákonom
požadované podmienky a zo zdravotných dôvodov požiadala zamestnávateľa o finančný príspevok a
k žiadosti pripojila lekárske potvrdenia od špecializovaného lekára endokrinológa, ktorý jej odporučil

domapripravenústravubezčasovéhoobmedzeniaapretonemohlavyužívaťstravovanievstravovacom
zariadení žalovaného prostredníctvom poskytnutých stravných lístkov. Podľa zákonnej úpravy v prípade
žiadosti žalobkyne ako štátneho zamestnanca o poskytnutie finančného príspevku na stravovanie
zo zdravotných dôvodov, doloženej písomným potvrdením lekára MUDr. E. O., PhD., poskytujúceho
špecializovanú zdravotnú starostlivosť v odbore endokrinológia, na dané časové obdobie, resp. bez

obmedzenia, ktoré v danom prípade v zmysle čl. 4 ods. 8 písm. b) Nariadenia, možno zabezpečiť
aj sprostredkovateľskou formou poskytnutím gastrolístkov, sú splnené zákonné predpoklady vzniku
žalovaného nároku. Preto súd žalovanému uložil povinnosť poskytnúť žalobkyni stravné lístky v hodnote
1.460,- €, tzn. za 365 dní v sume 4,- € (365 x 4), na ktoré jej vznikol nárok v období od 4/2019 do
11/2020. V prvom rade súd prvej inštancie uviedol, že v danom prípade neboli sporné rozhodujúce

skutkové okolnosti, že žalobkyňa bola v období od 1.4.2019 do 30.11.2020 v štátnozamestnaneckom
pomere u žalovaného, s miestom výkonu práce na Okresnom úrade v G.. Rovnako nebolo sporným, že
v tomto období žalovaný odmietol žalobkyni zabezpečovať stravovanie sprostredkovateľskou formou,
napr. gastrolískami, o ktorú zo zdravotných dôvodov požiadala, ani jej neposkytol z toho dôvodu
finančný príspevok na stravovanie napriek tomu, že žalovaný žalobkyni zabezpečoval tento spôsob

stravovania(gastrolístkami)domarca2019aopäťoddecembra2020,právenazákladetotožnejžiadosti
žalobkyne a predloženého lekárskeho nálezu endokrinológa MUDr. O.. Nebolo sporné, že žalovaný v
tomto období poskytoval žalobkyni stravné lístky do stravovacieho zariadenia žalovaného, čo žalobkyňa
odmietla,pretožestravavtomtozariadeníjejzozdravotnýchdôvodovnevyhovovala.Spornouskutkovou
otázkou bola výška nároku s ohľadom na sporný počet dní, za ktorý nárok vznikol a konečné vyčíslenie

nároku vzhľadom na zloženie hodnoty gastrolístka, na ktorej sa podieľa aj zamestnanec. Ďalej bola
sporná otázka, či žalovaná podala žiadosť o poskytnutie gastrolístkov. Podstatou sporu bolo napokon
aj právne posúdenie skutkového stavu veci s ohľadom na zákonnú úpravu nároku podľa § 152 ods. 6
Zákonníka práce vo vzťahu k úprave predmetného nároku podľa Kolektívnej zmluvy pre zamestnancovv štátnej službe na roky 2019-2020. Súd prvej inštancie z predložených listín a vyjadrení strán mal za
nesporne preukázané, že žalobkyňa dňa 21.1.2019 písomne požiadala žalovaného o zabezpečenie
diétneho stravovania podľa článku 5 ods. 3 kolektívnej zmluvy, pričom k žiadosti pripojila odporúčanie

ošetrujúceho lekára vystaveného MUDr. Z. O., PhD. zo dňa 18.1.2019. Podľa diagnostikovaného záveru
endokrinologickej kontroly, lekárka odporučila žalobkyni doma pripravenú stravu na neobmedzený čas.
Žalovaný písomne dňa 23.1.2019 žalobkyni oznámil, že jej umožňuje využívať sprostredkovateľskú
formu stravovania formou stravovacích poukážok (gastrolístkov) od februára 2019 neobmedzene, v
súlade s odporúčaním lekára a s odkazom na čl. 5 ods. 3 Kolektívnej zmluvy na rok 2019 -2020

a zároveň jej v mesiacoch február a marec 2019 poskytol gastrolístky. Ďalej prvoinštančný súd
ako nesporné tvrdenie uviedol, že žalovaný napriek vyhoveniu žiadosti žalobkyne o zabezpečenie
sprostredkovateľskej formy stravovania formou stravovacích poukážok v období od 1.4.2019 prestal
žalobkyni gastrolístky poskytovať a to až do 30.11.2020. Z emailovanej komunikácie medzi stranami
sporu zo dňa 15.11.2019 vyplynulo, že žalovaný od mesiaca apríl 2019 namiesto gastrolístkov
poskytoval žalobkyni stravné lístky do jedálne žalovaného, ktoré žalobkyňa odmietla využívať zo

zdravotných dôvodov. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že zákonným rámcom pre sporný nárok je
právna úprava podľa § 97 písm. c) a § 104 ods. 1 zákona o štátnej službe v spojení s § 152 Zákonníka
práce, v nadväznosti na citované ustanovenia osobitných zákonov. Na uvedenú všeobecne záväznú
právnu úpravu zabezpečenia stravovania zamestnancov v štátnej službe zo strany zamestnávateľa
nadväzuje úprava zabezpečenia stravovania štátnych zamestnancov, resp. poskytovania finančného

príspevku na stravovanie podľa platnej podnikovej Kolektívnej zmluvy pre dané obdobie. Ide o záväznú
úpravu práv a povinností pre jej zmluvné strany, nemá však charakter všeobecne záväznej právnej
normy. Súd prvej inštancie doplnil, že z hľadiska normatívneho základu kolektívneho pracovného
práva, vnútroštátny právny základ kolektívneho vyjednávania a kolektívnych zmlúv tvorí predovšetkým
zákon č. 2/1991 Z. z. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov. Uvedené vyplýva aj z

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 31/2015-131. Kolektívne pracovné vzťahy
sú upravené v desiatej časti Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, ktoré platia podporne
aj pre oblasť štátnozamestnaneckých vzťahov v nadväznosti na osobitnú úpravu podľa desiatej časti
zákona o štátnej službe. V zmysle právnej teórie kolektívne pracovné právo tvorí „súhrn právnych
noriem, ktoré upravujú právne vzťahy medzi subjektmi pracovného práva, v ktorých jeden zo subjektov

je kolektívny subjekt. Kolektívne pracovné právo upravuje kolektívne pracovné vzťahy, ktorých hlavným
účelom je zlepšenie pracovných a mzdových podmienok zamestnancov“. Z ustanovení zákona o
kolektívnom vyjednávaní možno vyvodiť, že výsledkom kolektívneho vyjednávania sociálnych partnerov
je predovšetkým dojednanie pracovných podmienok zmluvne „zastrešených“ kolektívnou zmluvou.
Úroveň kolektívneho vyjednávania môže byť na centrálnej, odvetvovej (sektorovej) alebo podnikovej

úrovni. V nadväznosti na uvedené, súd prvej inštancie k argumentácii žalovaného, že kolektívna zmluva
je normatívna zmluva, ktorej obsah je prameňom pracovného práva uvádza, že to platí najmä vo vzťahu
ku kolektívnym zmluvám vyššieho stupňa, ktoré sa oznamujú v Zbierke zákonov podľa § 9 ods. 1 a ods. 2
zákona o kolektívnom vyjednávaní, v spojení s § 13 písm. f) zákona o zbierke zákonov. Potom vzhľadom
na všeobecnú záväznosť rozšírenia kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa normatívnym právnym aktom

uverejneným v zbierke zákonov nad rámec okruhu subjektov, na ktoré sa vzťahuje (extenzia), kolektívna
zmluva vyššieho stupňa uzavretá štandardným spôsobom, má charakter právneho predpisu., tzn. že ide
o prameň práva. V danom prípade ide o podnikovú kolektívnu zmluvu, ktorá nemá charakter všeobecne
záväznej právnej normy, ale je (ako každá iná zmluva), záväzná pre jej zmluvné strany. Zároveň v zmysle
§ 4 ods. 2 písm. a) a b) zákona o kolektívnom vyjednávaní platí, že pokiaľ je kolektívna zmluva v niektorej

časti v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo ak upravuje nároky zamestnancov v
menšom rozsahu než kolektívna zmluva vyššieho stupňa, je neplatná. Z citovaných ustanovení zákona
(§ 104 ods. 1 a § 171 zákona o štátnej službe v nadväznosti na § 152 ods. 1 Zákonníka práce) vyplýva,
že zamestnávateľ (služobný úrad) je povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách
stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti,

pričom štátnemu zamestnancovi, ktorý na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára zo
zdravotných dôvodov nemôže využiť žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených
zamestnávateľom, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi finančný príspevok (§ 152 ods. 6 Zákonníka
práce). Na túto zákonnú úpravu nadväzuje úprava podmienok zabezpečenia stravovania u štátnych
zamestnancov žalovaného podľa podmienok dohodnutých v podnikovej kolektívnej zmluve, uzatvorenej

podľa § 231 Zákonníka práce žalovaným a odborovými zväzmi na roky 2019 - 2020, v ktorej sa vo
všeobecnej časti deklaruje, že je záväzná pre žalovaného a odborové zväzy (ktoré boli stranami zmluvy)
a upravuje priaznivejšie podmienky vykonávania štátnej služby. Pre sociálnu oblasť uvedená Kolektívna
zmluva v čl. 5 ods. 3 však taxatívne vymenúva iba päť odborov špecializovanej zdravotnej starostlivosti,ktoré žalovaný akceptuje v prípade podmienky doloženia písomného odporúčania ošetrujúceho lekára
k žiadosti štátneho zamestnanca o diétne stravovanie a umožnenia využívať sprostredkovateľskú formu
stravovania (gastrolístky), a to odbory: (i) vnútorné lekárstvo, (ii) gastroenterológia, (iii) diabetológia, (iv)

chirurgia a (v) klinická imunológia a alergológia, v rozsahu podľa § 104 ods. 1 zákona o štátnej službe a
čl. 6 ods. 4 písm. a) podnikovej Kolektívnej zmluvy). Okrem toho žalovaný vydal pre úpravu jednotného
postupu zabezpečenia stravovania v jeho pôsobnosti nariadenie č. 24/2013 účinné od 18.1.2013, podľa
ktorého jednou z foriem splnenia si uvedenej povinnosti zamestnávateľa, je zabezpečenie stravovania
zamestnancov sprostredkovateľskou formou stravovania, napríklad aj poskytnutím stravných poukážok

(gastrolístky v hodnote podľa osobitných predpisov a KZ), a to práve v prípadoch žiadosti zamestnanca
zo zdravotných dôvodov, na základe písomného potvrdenia odborného lekára (čl. 3 ods. 1 písm. d/ v
spojení s čl. 4 ods. 8 písm. b/ Nariadenia). Súd prvej inštancie argumentoval, že v aplikácii vyššie
uvedenej právnej úpravy v nadväznosti na obsah Kolektívnej zmluvy, ktorá podľa žalovaného túto
zákonnú úpravu „iba spresňuje“ a podľa žalobkyne neprípustne „zužuje“, spočíval základ predmetného
sporu a dôvod, pre ktorý žalovaný v určitom období (od 1.4.2019 do 30.11.2020) odmietol žalobkyni

poskytovať finančný príspevok na stravu, resp. jej stravovanie zabezpečovať sprostredkovateľskou
formou stavovania poskytnutím gastrolístkov v stanovenej hodnote. Žalovaný argumentoval práve
tým, že nebola splnená zákonná podmienka predloženia lekárskeho potvrdenia od špecializovaného
ošetrujúce lekára žalobkyne, podľa ktorého žalobkyňa zo zdravotných dôvodov nemôže využiť žiadny
zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom, nakoľko špecializovaný

lekársky odbor „endokrinológia“ Kolektívna zmluva nevymenúva. Nebolo pritom sporné, že žalobkyňa
so žiadosťou predložila lekárske potvrdenie (nález) vystavené endokrinológom, čo nie je podľa
žalovaného lekár poskytujúci špecializovanú zdravotnú starostlivosť v odboroch vymedzených v
čl. 5 ods. 3 Kolektívnej zmluvy. Posúdením uvedených skutočností podľa citovaných zákonných
ustanovení a princípov ich aplikácie, dospel prvoinštančný súd k záveru o dôvodnosti žalovaného

nároku, keď nemohol akceptovať argumentáciu žalovaného s odkazom na znenie Kolektívnej zmluvy.
V dotknutej časti znenie Kolektívnej zmluvy zužuje zákonný rozsah nárokov zamestnancov a je v
rozpore so všeobecnou právnou úpravou, z ktorého dôvodu je v tejto časti podľa § 4 ods.2 písm.
a) a b) zákona o kolektívnom vyjednávaní, neplatná. Podľa vykonávacieho vládneho nariadenia č.
296/2010 Z. z. a jeho Prílohy č. 3, sa v časti A. LEKÁR, písm. a) až e) ustanovuje sústava

lekárskych špecializačných odborov podľa § 33 ods. 8 a § 39 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z.
o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách
v zdravotníctve, pričom samostatným špecializovaným lekárskym odborom je pod písm. c) bod 5.
uvedená „endokrinológia“. Pokiaľ potom žiadosť zamestnanca podľa zákonného ustanovenia § 152
ods. 6 Zákonníka práce pre prípad, že zamestnávateľ nemôže zo zdravotných dôvodov zamestnancovi

zabezpečiť stravovanie podľa § 152 ods. 2 Zákonníka práce je podmienená lekárskym potvrdením od
špecializovaného lekára, je podľa zákona takýmto potvrdením každé potvrdenie vystavené lekárom
poskytujúcim zdravotnú starostlivosť v špecializovaných odboroch vymenovaných v Prílohe č. 3 časť
A pod písm. a) až e) vykonávacieho vládneho nariadenia č. 296/2010 Z. z., k zákonu § 39 ods.
3 zákona č. 578/2004 Z. z. Preto, ak Kolektívna zmluva vymenúva iba päť týchto špecializovaných

lekárskych odborov, bez akéhokoľvek opodstatnenia neprípustne zužuje zákonnú úpravu a vylučuje
možnosť žiadať finančný príspevok na stravovanie, resp. zabezpečenie sprostredkovateľskej formy
stravovania a gastrolístkov pre časť zamestnancov, ktorým zdravotné dôvody neumožňujú využívať
stravovacie zariadenie žalovaného zamestnávateľa na základe potvrdenia lekára poskytujúceho
špecializovanúzdravotnústarostlivosťvďalšíchlekárskychodboroch.Podľanázorusúduprvejinštancie

potom nemožno súhlasiť s argumentáciou žalovaného, že Kolektívna zmluva zákonnú úpravu iba
„upresňuje“, keďže neuvádza všetky špecializované lekárske odbory (čo by mohlo byť považované
za upresnenie zákonnej úpravy), ale len niektoré a tým iné špecializované lekárske odbory fakticky
vylučuje, tzn. že v rozpore s § 152 ods. 6 Zákonníka práce zamestnancom žalovaného priznáva
nižšie nároky ako všeobecne záväzná právna úprava, ktorá od zamestnanca vyžaduje „lekárske

potvrdenie od špecializovaného lekára“. Rovnako je nesprávna právna argumentácia žalovaného, že
zákon ani podzákonná právna norma nestanovuje pre oblasť diétneho stravovania taxatívny výpočet
odboru lekárov, ktorých musí zamestnávateľ pri posudzovaní diétneho stravovania a pri kolektívnom
vyjednávaní akceptovať, s poukazom na vôľu zmluvných partnerov a princíp zmluvnej rovnosti pri
uzatváraní kolektívnej zmluvy. Takýto výklad obchádza zákonnú úpravu podľa § 152 ods. 6 Zákonníka

práce a je v príkrom rozpore aj s § 231 ods. 1 Zákonníka práce a princípmi kolektívneho vyjednávania v
rámci sociálneho dialógu, ktorého cieľom a účelom je pre zamestnanca výhodnejšia úprava pracovných,
mzdových a sociálnych podmienok ako ju upravuje zákon alebo iný pracovnoprávny predpis, ak to tento
zákon alebo iný pracovnoprávny predpis výslovne nezakazuje alebo ak z ich ustanovení nevyplýva,že sa od nich nemožno odchýliť. Prvoinštančný súd považoval za nesprávny aj názor žalovaného, že
účelom kolektívnej zmluvy je deklarácia nárokov zamestnancov podľa právnych noriem a nie konštitúcia
nových nárokov, nakoľko v takom prípade, by akákoľvek kolektívna zmluva nebola potrebná. Takýto

názor pritom odporuje aj súčasnej argumentácii žalovaného, že kolektívna zmluva je normatívna
zmluva a je prameňom práva. Naopak, pokiaľ to zákon nevylučuje, je kolektívna zmluva nástrojom
na vyjednanie lepších pracovných, mzdových a sociálnych podmienok zamestnancov nad zákonom
garantovaný rámec. Zároveň je neprípustné, aby vôľou zmluvných partnerov pri uzatváraní kolektívnej
zmluvy došlo k obmedzeniu zákonom garantovaných práv. V predmetnej veci však taxatívnym výpočtom

len piatich špecializovaných lekárskych odborov v Kolektívnej zmluve, jej strany znevýhodnili časť
zamestnancov, vrátane žalobkyne, ktorých vylúčili z nároku na diétne stravovanie, ktoré má podľa
zákonnej úpravy zamestnávateľ rešpektovať a zabezpečovať, a ak ho nemôže zabezpečiť spôsobmi
podľa § 152 ods. 2 Zákonníka práce, je povinný na základe žiadosti a podľa pripojeného lekárskeho
potvrdenia od špecializovaného lekára zabezpečiť tak, že poskytne zamestnancovi finančný príspevok,
príp. stravovanie sprostredkovateľskom formou poskytnutím gastrolístkov v stanovenom rozsahu

a sume. Na základe uvedeného súd prvej inštancie zhrnul, že Kolektívnou zmluvou vymedzený
rozsah špecializovaných lekárskych odborov v danom prípade nemá žiadnu oporu v zákone. S
ohľadom na to, že sa jedná o špecializovanú odbornú oblasť poskytovania lekárskej starostlivosti, kde
zamestnávateľ ani odborová organizácia nemá schopnosť správne a odborne posúdiť zdravotné dôvody
vo vzťahu k stravovacím nárokom jednotlivých zamestnancov, aj zákonná úprava podmienila žiadosť

o zabezpečenie stravovania lekárskym potvrdením lekárom špecialistom, bez taxatívneho výpočtu
lekárskych odborov, nakoľko tento vyplýva z osobitného zákona. Takáto právna úprava je namieste
práve z dôvodu, aby neobmedzila akéhokoľvek zamestnanca pri jeho individuálnych zdravotných
ťažkostiach a nárokoch, ktoré môžu vyplývať z rôznych zdravotných obmedzení posudzovanými
rôznymi špecializovanými lekármi. V uvedenej zákonnej úprave je premietnutý aj základný princíp

rovnakého zaobchádzania v štátnozamestnaneckých vzťahoch, kedy zákonné nároky (práva) štátnych
zamestnancov musia byť zachované v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania a nemôžu byť
obmedzené z dôvodu ich nepriaznivého zdravotného stavu konštatovaného špecializovaným lekárom
(čl. 9 zákona o štátnej službe), pokiaľ to zákon výslovne neuvádza, resp. nevyžaduje. Zároveň podotkol,
že nie je zrejmé, na základe čoho v rámci kolektívneho vyjednávania zmluvní partneri vybrali a do

Kolektívnej zmluvy zapracovali niektoré špecializované lekárske odbory bez toho, aby na takýto postup
mali zákonom požadované odborné znalosti. Tam, kde zákon odkazuje na odborné závery akéhokoľvek
lekára špecialistu vo vzťahu k individuálnym stravovacím nárokom zamestnancov zo zdravotných
dôvodov, ktoré má zamestnávateľ povinnosť zabezpečiť, sociálni partneri laicky určili špecializované
lekárske odbory, ktoré budú akceptovať a ostatné tak nezákonne vylúčili. Vo vzťahu k skutkovým

zisteniam a argumentácii žalovaného, že minister vnútra z dôvodov hodných osobitného zreteľa,
ktoré však neboli ani žiadnym spôsobom odôvodnené, výnimočne umožnil, aby boli žalobkyni naďalej
poskytované gastrolístky konajúci súd uviedol, že schválenie žiadosti ministra nemá všeobecný súd
právomoc preskúmavať a to ani ako predbežnú otázku, avšak takýto riadiaci akt nemôže obmedziť
zákonné nároky štátneho zamestnanca a vo vzťahu k žalovaným nárokom je právne bezvýznamný.

Ohľadom dôvodnosti krátenia, resp. korekcie nároku žalobkyne za mesiac marec 2019, žalovaný si
nesplnil povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, keď súdu neposkytol skutkové tvrdenia, ktoré by
krátenie objasňovali a ani žiadnym spôsobom nepreukázal, na základe čoho ku korekcii prišlo. Nakoľko
samotný počet dní, za ktorý nárok žalobkyni vznikol v rozhodnom období, nebol sporný, súd považoval
za preukázaný nárok aj čo do rozsahu 365 dní za obdobie od 04/2019 do 11/2020. Čo sa týka námietky

žalovaného, že žalobkyňa nezohľadnila pri uplatňovaní nároku skladbu gastrolístka, najmä to, že na jeho
hodnote sa podieľa aj zamestnanec prvoinštančný súd uviedol, že samotná výška hodnoty gastrolístka
v rozhodujúcom období v sume 4,- € nebola sporná, vyplývala aj z predložených listín a v tejto výške
žalobkyni patrí nárok v zmysle zákona z vyššie uvedených dôvodov. Preto nie je pri posúdení dôvodnosti
nároku podstatné akou časťou sa na hodnote gastrolístka podieľa zamestnávateľ, aká časť je hradená

zo sociálneho fondu a akou časťou sa podieľa na hodnote gastrolístka zamestnanec.

4. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil tým, že o trovách konania rozhodol v súlade
s princípom úspechu v konaní podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobkyni ako plne úspešnej strane sporu
priznal podľa § 262 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (100 %), pričom o

výške tohto nároku rozhodne podľa § 262 ods. 1 C.s.p. samostatným rozhodnutím vydaným vyšším
súdnym úradníkom, po právoplatnosti rozsudku.5. Proti rozsudku vo veci samej podal žalovaný v zákonnej lehote a v celom rozsahu odvolanie z dôvodu,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§
365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie uvedeným v
bodoch 23. a 24. napadnutého rozsudku a zdôraznil, že jednotný postup zabezpečenia stravovania je na
Ministerstve vnútra Slovenskej republiky upravený nariadením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
č. 24/2013 o zabezpečení stravovania (ďalej len „nariadenie o zabezpečení stravovania), pričom
stravovanie je definované v čl. 3 ods. 1 nariadenia o zabezpečení stravovania. Sprostredkovateľská

forma stravovania je podľa čl. 4 ods. 8 tohto nariadenia u žalovaného zabezpečovaná v zmysle
písm. b) zo zdravotných dôvodov na základe žiadosti zamestnanca (vyžaduje sa písomné potvrdenie
odborného lekára). Bližšie podmienky poskytovania sprostredkovateľskej formy stravovania (stravné
poukážky, resp. gastrolístky) zo zdravotných dôvodov (diétne stravovanie) sú upravené v kolektívnych
zmluvách žalovaného pre jednotlivé kategórie zamestnancov na jednotlivé roky. Podľa čl. 5 ods. 3
kolektívnej zmluvy pre zamestnancov v štátnej službe na roky 2019 - 2020 bolo umožnené stravovanie

sprostredkovateľskou formou stravovania, t. j. gastrolístkami, v prípade predloženia žiadosti štátneho
zamestnancaodiétnestravovaniedoloženépísomnýmodporúčanímošetrujúceholekáraposkytujúceho
špecializovanú zdravotnú starostlivosť v odbore: a) vnútorné lekárstvo, b) gastroenterológia, c)
diabetológia, d) chirurgia, e) klinická imunológia a alergológia. Ošetrujúci lekár v písomnom odporúčaní
uvedie, na aké časové obdobie odporúča štátnemu zamestnancovi diétne stravovanie. Žalobkyňa

podala dňa 21.1.2019 žiadosť o diétne stravovanie a predložila odporúčanie ošetrujúceho lekára -
endokrinológa odvolávajúc sa vo svojej žiadosti na čl. 5 ods. 3 kolektívnej zmluvy pre zamestnancov
štátnej služby na rok 2019. Zamestnávateľ si z dôvodu nesúladu žiadosti s kolektívnou zmluvou
naďalej plnil zákonom určené povinnosti a zabezpečoval stravovanie pre žalobkyňu formou stravných
lístkov do stravovacieho zariadenia. Žalobkyňa si napriek tejto skutočnosti a vedomosti o neschválení

žiadosti o diétne stravovanie odmietala počas celej doby uvádzanej vo výzve preberať stravné lístky do
stravovacieho zariadenia, resp. aj gastrolístky. V zmysle svojej žaloby žiadala o poskytnutie finančného
príspevku za obdobie od 1.4.2019 do 31.11.2020, t. j. za 365 dní, čo pri nominálnej hodnote stravného
lístka, resp. stravnej poukážke 4,- € je 1.460,- €. Podľa údajov z aplikácie stravných lístkov a obdobie
1.4.2019 až 30.11.2020 na zabezpečenie stravného, t. j. odpracovanie viac ako 4 hodín, vznikol za 365

dní, ale zároveň je potrebné odpočítať korekciu za obdobie 3/2019 v počte 3 ks stravného lístka, to
znamená, pôjde o 362 dní. Žalovaný zdôraznil aj skladbu stravnej poukážky nominálnej hodnoty 4,- €,
ktorá predstavuje 0,94 € zrážku zamestnanca, 0,46 € príspevok zo sociálneho fondu a 2,60 € príspevok
zamestnávateľa. V prípade oprávnenosti nároku na stravné poukážky by bola hodnota poskytnutých
stravných poukážok 362 dní x 4,- € nominálna hodnota, čo predstavuje 1.448,- €, ale zároveň by

žalobkyňa z tejto sumy uhradila 340,28 €. Vzhľadom na uvedené žalovaný zotrval na svojom názore, že
požadované vyčíslenie sumy v žalobe nezohľadnilo všetky skutočnosti. Ďalej uviedol, že v zmysle § 152
ods. 6 Zákonníka práce zamestnávateľ poskytne zamestnancovi finančný príspevok, ak zamestnanec
na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára zo zdravotných dôvodov nemôže využiť
žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom. Žalobkyňa žiadala o

poskytnutie sprostredkovateľskej formy stravovania, t. j. gastrolístkov, z čoho vyplýva, že mohla využiť
jeden zo spôsobov stravovania zabezpečovaný zamestnávateľom. Poprel, že by žiadosť žalobkyne o
poskytnutie finančného príspevku v zmysle § 152 ods. 6 Zákonníka práce bola predložená. Zdôraznil,
odvolajúc sa na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 11/2007, že kolektívna
zmluva je normatívna zmluva, čo znamená že obsah jej normatívnej časti je prameňom pracovného

práva. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní je neplatná kolektívna
zmluva v časti, ktorá je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo, ak upravuje
nároky zamestnancov v menšom rozsahu než kolektívna zmluva vyššieho stupňa. V danom prípade
v čl. 5 ods. 3 kolektívnej zmluvy štátnym zamestnancom nepriznáva nižšie nároky než Zákonník
práce, ale iba bližšie špecifikuje odbor lekárov, od ktorých zamestnávateľ akceptuje odporúčania na

diétne stravovanie pre zabezpečenie sprostredkovateľskej formy stravovania, t. j. gastrolístkov, čím
iba zákonnú úpravu spresňuje. Zákon ani podzákonná právna norma nestanovuje pre oblasť diétneho
stravovania taxatívny výpočet odboru lekárov, ktorý musí zamestnávateľ pri posudzovaní diétneho
stravovania a kolektívnom vyjednávaní akceptovať. Žalovaný argumentoval, že kolektívna zmluva je
dvojstranný právny úkon, ktorého obsah vychádza z autonómneho postavenia zmluvných partnerov a

z princípu zmluvnej rovnosti a je potrebné vziať do úvahy vôľu účastníkov tohto úkonu, ktorou bola
deklarácia nárokov zamestnancov podľa právnych noriem a nie konštitúcia nových nárokov. Po podpise
sa kolektívna zmluva stáva záväznou s rovnakými právnymi následkami (účinkami) ako zákon a je pre
zmluvné strany záväznou. Žalovaný mal za to, že v konaní preukázal, že ako zamestnávateľ si plnilzákonom uloženú povinnosť poskytovať žalobkyni stravovanie a vo vzťahu k poskytnutiu finančného
príspevku pre žalobkyňu neboli naplnené zákonom požadované náležitosti stanovené v § 152 ods.
6 Zákonníka práce. S poukazom na závery súdu prvej inštancie uvedené v bode 73. napadnutého

rozhodnutia, resp. ohľadne jeho námietky, že žalobkyňa nezohľadnila pri uplatňovaní nároku skladbu
gastrolístka, uviedol, že súd sa tu síce zaoberá skladbou gastrolístka, ale citované konštatovanie
nepremietol do výroku rozhodnutia, ktorý jednoznačne neuvádza, či sa pomernou časťou na hodnote
gastrolístka, t. j. príspevkom zamestnanca má podieľať aj žalobkyňa. Poukázal na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 119/03-30, v ktorom sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť

svoje rozhodnutie. Z opatrnosti žalovaný požiadal aj o dlhšiu lehotu splatnosti, keďže podľa platnej
Rámcovej dohody č. M. na zabezpečenie stravných poukážok je lehota dodania 4 dni a ak by (odvolací
- poznámka odvolacieho súdu) súd potvrdil napadnuté rozhodnutie, požiadal o 30 dňovú lehotu na
plnenie. Ak odvolací súd dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, t. j. ak odvolací súd zmení výrok
I., potom je výrok II. napadnutého rozsudku (o trovách konania) potrebné rovnako zmeniť, nakoľko
ide o závislý výrok, ktorý je priamo viazaný na úspech/neúspech žalobkyne/žalovaného v tomto spore.

Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu v celom rozsahu
zamietnuť.

6. Žalobkyňa odvolanie nepodala. K odvolaniu žalovaného uviedla, že odvolaním napadnutý rozsudok
považuje vo výroku za vecne správny, vychádzajúci zo správne zisteného skutkového stavu a správneho

právneho posúdenia veci. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p. uviedla,
že v podanom odvolaní žalovaný neuvádza žiadne konkrétne nesprávne skutkové zistenie súdu prvej
inštancie vyplývajúce z vykonaného dokazovania. Nie je teda zrejmé, z akých konkrétnych dôkazov a
aký konkrétny skutkový stav súd prvej inštancie nesprávne zistil, rovnako ani to, aký (správny) skutkový
stav má z týchto dôkazov podľa žalovaného vyplývať. Podľa názoru žalobkyne je skutkový stav medzi

stranami sporu nesporný a sporným je len právne posúdenie tohto nesporného skutkového stavu. K
ďalšiemu odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p žalobkyňa konštatovala,
že v rámci tohto odvolacieho dôvodu žalovaný iba zopakoval svoju právnu argumentáciu prednesenú
pred súdom prvej inštancie, pričom s touto právnou obranou žalovaného sa už podrobne vysporiadal
súd prvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku. Žalobkyňa sa v plnom rozsahu

stotožnila s právnymi závermi súdu prvej inštancie považujúc za nadbytočné ich vo svojom vyjadrení
opakovať. Odvolaciemu súdu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať jej voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

7. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu namietol, že žalobkyňa vo

svojom vyjadrení neuviedla žiadne nové rozhodujúce skutočnosti a zotrval na vyjadreniach uvedených
vo svojich všetkých písomných podaniach.

8. Žalobkyňa rovnako zotrvala na svojich doterajších vyjadreniach.

9. Sporové strany ďalšie vyjadrenia nepodali.

10. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods.
1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre
jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný

záujem;(§385ods.lC.s.p.)adospelkzáveru,žeodvolaniužalobcunemožnopriznaťúspech.Rozsudok
verejne vyhlásil dňa 17. decembra 2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu
upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Odvolací
súd napadnutý rozsudok potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny (§ 387 ods. l C.s.p.) stotožňujúc
sa s dôvodmi rozhodnutia.

11. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

12. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.13.Spoukazomnavyššiecitovanéustanovenie§387ods.2C.s.p.,prihliadajúcnaobsahsúdnehospisu
a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie
žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi jeho rozsudku,

ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.460,- €, a to v lehote do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi aj náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj
náležite v súlade s ustanovením § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne
predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a

náležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie
vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre posúdenie
veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré
nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z
odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových

strán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a
aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol
presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o čiastočnom
vyhovení žalobe a jej zamietnutí vo zvyšnej časti. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie

sa odvolací súd plne stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto
prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje bez toho, aby sa
vyjadroval k odvolacím námietkam žalovaného, ktoré žiadne nové okolnosti, či argumenty neobsahujú
tak, ako na to poukázala aj žalobkyňa. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených
zákonných ustanovení, pričom rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu

prvejinštancieboliskutočnosti,ktorévyšlinajavovykonanýmdokazovanímsúdomprvejinštancieaktoré
teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné,
rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

14. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že zamestnávateľ (služobný úrad) je

povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám
správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti, pričom štátnemu zamestnancovi, ktorý
na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára zo zdravotných dôvodov nemôže využiť
žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom, mu zamestnávateľ
poskytne finančný príspevok (§ 152 ods. 6 Zákonníka práce). V danom prípade dotknutá časť

Kolektívnej zmluvy zužuje zákonný rozsah nárokov zamestnancov a je v rozpore so všeobecnou
právnou úpravou. Odvolací súd sa rovnako stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že nie je
správna argumentácia žalovaného, že Kolektívna zmluva zákonnú úpravu iba „spresňuje“, keďže
neuvádza všetky špecializované lekárske odbory (čo by mohlo byť považované za upresnenie zákonnej
úpravy), ale len niektoré a tým iné špecializované lekárske odbory fakticky vylučuje, tzn. že v rozpore

s § 152 ods. 6 Zákonníka práce zamestnancom žalovaného priznáva nižšie nároky ako všeobecne
záväzná právna úprava, ktorá od zamestnanca vyžaduje „lekárske potvrdenie od špecializovaného
lekára“. Rovnako je nesprávna právna argumentácia žalovaného, že zákon ani podzákonná právna
norma nestanovuje pre oblasť diétneho stravovania taxatívny výpočet odboru lekárov, ktorých musí
zamestnávateľ pri posudzovaní diétneho stravovania a pri kolektívnom vyjednávaní akceptovať, s

poukazom na vôľu zmluvných partnerov a princíp zmluvnej rovnosti pri uzatváraní kolektívnej zmluvy.
Takýto výklad obchádza zákonnú úpravu podľa § 152 ods. 6 Zákonníka práce a je v príkrom
rozpore aj s § 231 ods. 1 Zákonníka práce a princípmi kolektívneho vyjednávania v rámci sociálneho
dialógu. Za nesprávny je potrebné považovať aj názor žalovaného, že účelom kolektívnej zmluvy je
deklarácia nárokov zamestnancov podľa právnych noriem a nie konštitúcia nových nárokov, nakoľko

v takom prípade, by akákoľvek kolektívna zmluva nebola potrebná. Preto súd prvej inštancie správne
uzavrel, že v prejednávanej veci boli splnené zákonné predpoklady vzniku žalovaného nároku, keď
preukázala, že v období od 4/2019 do 11/2020 jej vznikol nárok na zabezpečenie stravovania žalovaným
zamestnávateľom stravovacími poukážkami - gastrolístkami tým, že zo zdravotných dôvodov požiadala
zamestnávateľa o finančný príspevok a k žiadosti pripojila lekárske potvrdenie od špecializovaného

lekára (endokrinológa), ktorý jej odporučil doma pripravenú stravu bez časového obmedzenia a
keď zároveň nemohla využívať stravovanie v stravovacom zariadení žalovaného prostredníctvom
poskytnutých stravných lístkov.15. Odvolací súd z odvolania žalovaného vyabstrahoval tieto odvolacie námietky: ak žalobkyňa
žiadala o poskytnutie sprostredkovateľskej formy stravovania, t. j. gastrolístkov, z čoho vyplýva, že
mohla využiť jeden zo spôsobov stravovania zabezpečovaný zamestnávateľom, potom nemožno jej

žiadosť považovať za predloženú podľa § 152 ods. 6 Zákonníka práce; s poukazom na charakter
kolektívnej zmluvy ako normatívnej zmluvy opakovane namietal, že táto iba bližšie špecifikuje odbor
lekárov, od ktorých zamestnávateľ akceptuje odporúčania na diétne stravovanie pre zabezpečenie
sprostredkovateľskej formy stravovania, t. j. gastrolístkov, teda iba spresňuje zákonnú úpravu a teda,
že štátnym zamestnancom nepriznáva nižšie nároky než Zákonník práce. Všetky uvedené odvolacie

námietky žalovaného odvolací súd posúdil ako neopodstatnené, ktorých spornosť bola posudzovaná v
konaní pred súdom prvej inštancie a na ktoré boli dané vyčerpávajúce odpovede v súlade so zisteným
skutkovým stavom, vykonaným dokazovaním, ako aj v súlade na vec sa vzťahujúcou právnou úpravou
a so záverom, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. V tejto súvislosti odvolací súd
opakovane zdôrazňuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne podstatné, rozhodujúce, či konkrétne
právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

16. Na záver odvolania žalovaný požiadal o predĺženie paričnej lehoty z troch dní (určenú súdom prvej
inštancie v súlade s ustanovením § 232 ods. 3 C.s.p.) na 30 dní z dôvodu opatrnosti, ktorú odôvodnil
tým, že „V platnej Rámcovej dohode č. M. na zabezpečenie stravných poukážok je lehota dodania 4 dni.“
V zmysle druhej vety citovaného zákonného ustanovenia súd môže určiť dlhšiu lehotu v odôvodnených

prípadoch, ktorou mal zákonodarca na mysli napríklad sociálnu a rodinnú situáciu, zdravotný stav
osoby, ktorej sa ukladá povinnosť a pod. Odvolací súd na uvedenú požiadavku žalovaného, ako nielen
neodôvodnenú, ale aj nedôvodnú, neprihliadol.

17. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že odvolacie dôvody uvedené

žalobcom v odvolaní podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci), neboli naplnené.

18. Pre úplnosť odvolací súd v súvislosti s námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.), odvolací
súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,
aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo

prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli sporové strany. Pri hodnotení
dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch
zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.).

19. K odvolacej námietke žalovaného, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.) odvolací súd konštatuje, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa
na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za
úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

20. Odvolací súd dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovuvádzanýchstranousporu,čosanepochybne
v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa
25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 17.6.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008].21. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami

sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos

VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

22. 22. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobkyni ako úspešnej strane sporu i v odvolacom konaní priznal voči
neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Podľa § 262

ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

23. 23. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods.
10 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v

tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie

prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).