Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. december 2025

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 21C/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5624200171
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Marcián

ECLI: ECLI:SK:OSLM:2025:5624200171.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Liptovský Mikuláš sudcom JUDr. Danielom Marciánom v spore žalobcov : 1./ A. B., nar. X.

XX. XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX XX D. E., 2./ D. F., nar. XX. X. XXXX, bytom E. G. XXX, XXX XX
E., 3./ A. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom E. G. XXX, XXX XX E., 4./ H. F., nar. XX. X. XXXX, bytom E. G.
XXX, XXX XX E., 5./ H. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. E. XXX, I. E., 6./ E. D., nar. X. X. XXXX, bytom
I. E. XXX, I. E., 7./ E. D., nar. XX. X. XXXX, bytom I. E. XXX, I. E., 8./ J. D., nar. XX. X. XXXX, bytom I.
E. XXX, I. E., 9./ K. L., nar. XX. X. XXXX, bytom I. E. XXX, I. E., a 10./ D. F., nar. XX. X. XXXX, bytom E.
XXX, XXX XX E., všetci zast. SLOVÍK LAW, s.r.o., so sídlom Rubínova 1, 900 25 Chorvátsky Grob, IČO:
55691641 proti žalovanej vo vzťahu ku parcele č. 3004, k. ú. E. : Slovenskej republike, zast. Slovenským

pozemkovým fondom, Búdkova 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17335345, a žalovanej vo vzťahu ku parcele
č. 3006, k. ú. E. : Slovenskej republike, zast. Okresným úradom Žilina, Vysokoškolákov 8556/33B, 010
08 Žilina, o určenie, že nehnuteľné veci patria do dedičstva, takto

r o z h o d o l :

I. U r č u j e , že ku dňu smrti poručiteľa - H. L., nar. XX. X. XXXX, zomr. XX. X. XXXX, naposledy
bytom E. XX, boli bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemku registra „E“ parc. č. 3004, o výmere 170 m2,
orná pôda, k. ú. E., obec E., okres Ružomberok, ktorý je zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, ako aj
pozemku registra „E“ parc. č. 3006, o výmere 157 m2, orná pôda, k. ú. E., obec E., okres Ružomberok,

ktorý je zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, H. L., nar. XX. X. XXXX a M. L., nar. XX. X. XXXX, obaja
vtedy bytom E. XX, a to v spoluvlastníckom podiele 1/1.
II. Žalobcovia v 1. až 10. rade n e m a j ú n á r o k na náhradu trov konania voči žalovanej.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou z 10. 1. 2024, doručenou na tunajší súd 11. 1. 2024 sa vtedajší žalobcovia (žalobcovia v 1.
až 4. rade) domáhali rozhodnutia, ktorým by súd určil, že H. L., nar. XX. X. XXXX, zomr. XX. X. XXXX,
naposledy bytom E. XX bol ku dňu smrti vlastníkom nehnuteľnosti vedenej na LV č. XXXX, k. ú. E.,
obec E., N. H., a to pozemku registra „E“ parc. č. 3006, o výmere 157 m2, orná pôda, v podiele 1/1
k celku, ako aj určenia, že táto osoba bola ku dňu smrti vlastníkom nehnuteľnosti vedenej na LV č.

XXXX, k. ú. E., obec E., N. H., a to pozemku registra „E“ parc. č. 3004 o výmere 170 m2, orná pôda
v podiele 1/1 k celku, pričom si tiež uplatnili nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Tento
žalobný návrh odôvodnili vtedajší žalobcovia tým, že žalobkyňa v 1. rade je dcérou neb. H. L., nar. XX.
X. XXXX, ktorý zomrel XX. X. XXXX a neb. M. L., H. O., nar. XX. X. XXXX, ktorá zomrela XX. XX.
XXXX. Majetok po tomto poručiteľovi bol prejednaný notárom na základe poverenia tunajšieho súdu
s tým, že dedičské konanie bolo právoplatne skončené vydaním osvedčenia o dedičstve sp. zn. Dnot
412/95 (D 1551/95), v zmysle ktorého sa nadobúdateľkou celého dedičstva stala A. F., H. L., nar. XX.

XX. XXXX. Ďalšími účastníkmi tohto dedičského konania boli žalobkyňa v 1. rade, uvedená M. L., K.
L., nar. XX. X. XXXX a dedičia po neb. F. D., nar. XX. X. XXXX, a to manžel E. D., nar. X. X. XXXX
a jej deti E. D., nar. XX. X. XXXX, H. D., nar. XX. XX. XXXX, J. D., nar. XX. X. XXXX. Žalobkyňa v 1.
rade je dcérou M. L., nar. XX. X. XXXX a dedičmi po nej boli K. L., nar. XX. X. XXXX, A. F., nar. XX.XX. XXXX, žalobkyňa v 1. rade a dedičia po neb. F. D., nar. XX. X. XXXX : manžel E. D., nar. X. X.
XXXX a jej deti E. D., nar. XX. X. XXXX, H. D., nar. XX. XX. XXXX a J. D., nar. XX. X. XXXX. Dedičské
konanie po M. L. bolo právoplatne skončené vydaním osvedčenia o dedičstve sp. zn. Dnot 12/2007

(4D/1013/2006) príslušným notárom na základe poverenia Okresného súdu v Ružomberku. Dcéra H. L.
a M. L. A. F., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. X. XXXX a dedičmi po nej boli manžel D. F., nar. XX. X. XXXX
a žalobcovia v 2. až 4. rade. Dedičské konanie po A. F. bolo právoplatne skončené vydaním osvedčenia
o dedičstve sp. zn. Dnot 80/2001 (3D/70/2011) a to notárom na základe poverenia Okresného súdu
Ružomberok. Žalobcovia v 1. až 4. rade, teda sú dedičmi po H. L. a M. L.. Ďalšími dedičmi po H. L. a M.

L. podľa vedomostí týchto žalobcov sú : K. L., nar. XX. X. XXXX, E. D., nar. X. X. XXXX, E. D., nar. XX.
X. XXXX, H. D., nar. XX. XX. XXXX a J. D., nar. XX. X. XXXX. Žalobcovia v 2. až 4. rade sú zároveň
podielovými spoluvlastníkmi rodinného domu so súp. č. 95 postavenom na pozemku s parc. č. 56, ku
ktorému nie je pridelený list vlastníctva. Žalobca v 2. rade je výlučným vlastníkom pozemku registra
„E“ parc. č. 3007, o výmere 181 m2, orná pôda, k. ú. E., obec E., N. H., zapísaný na LV č. XXXX a to
v podiele 1/1. Rodinný dom sa nachádza v oplotenom areáli nasledovných pozemkov nachádzajúcich

sa v okrese Ružomberok, obec E., k. ú. E., a to : pozemok registra „E“ parc. č. 3004, o výmere 170
m2, zapísaný na LV č. XXXX, kde bola ako výlučný vlastník tejto parcely v podiele 1/1 až do októbra
2023 zapísaná neb. P. O., pozemok registra „E“ parc. č. 3006 o výmere 157 m2 zapísané na LV č.
XXXX, kde bola takisto táto osoba do októbra 2023 zapísaná ako výlučná vlastníčka, pozemok registra
„E“ parc. č. 3005, o výmere 127 m2, zapísané na LV č. XXXX, kde ako výlučný vlastník tejto parcely

v podiele 1/1 k celku bol zapísaný H. L. a pozemok registra „E“ parc. č. 3007, o výmere 181 m2 zapísané
na LV č. XXXX, kde ako výlučný vlastník tejto parcely v podiele 1/1 je zapísaný žalobca v 2. rade. Na
základe uznesenia sp. zn. : 9D/85/2017, Dnot104/2017 sa vlastníkom pozemku registra „E“ parc. č.
3004 a parc. č. 3006 stala Slovenská republika, ktorá tieto parcely nadobudla ako odúmrť po P. O..
Správa parcely č. 3004 pripadla Slovenskému pozemkovému fondu a parcely č. 3006 Okresnému úradu

Žilina ako zákonným správcom nehnuteľného majetku vo vlastníctve Slovenskej republiky. Následne
žalobcovia v 1. až 4. rade uviedli históriu užívania predmetných pozemkov. Žalobcovia v 2. až 4. rade
sú vnukmi neb. H. L., ktorý zomrel XX. X. XXXX a neb. M. L., ktorá zomrela XX. XX. XXXX, a žalobkyňa
v 1. rade je ich dcérou. H. L. a M. L. boli v minulosti vlastníkmi rodinného domu so súp. č. 95. Táto
výstavba bola povolená na základe rozhodnutia Okresného národného výboru v Ružomberku z 5. 4.

1951 a uskutočnila sa na parcele č. 3005. Rodinný dom bol predmetom dedičského konania po H. L..
V súčasnosti je parcela č. 3005 evidovaná na meno H. L. z dôvodu, že nebola predmetom dedičského
konania po H. L.. Predmetnú vec riešila žalobkyňa v 1. rade, ktorá na tunajší súd podala návrh na začatie
konania o dedičstve o novoobjavenom majetku, ktorý je vedený pod sp. zn. : 1D/114/2003. Vec bola
pridelená notárke a v čase podania žaloby bolo naplánované prejednanie dedičstva na január 2024.

Na základe kúpnej zmluvy z 29. 11. 1962 uzatvorenej medzi P. O. a M. L., H. O. došlo ku prevodu
vlastníckeho práva ku pozemku s parc. č. 3007 na M. L. a tento pozemok parc. č. 3007 bolo predmetom
dedičského konania po M. L.. Žalobcovia v 1. až 4. rade poukázali na to, že môžu byť na niektorých
miestach uvedené priezviská O. a O.. Na základe kúpnopredajnej zmluvy z 12. 3. 1963 uzatvorenej
medzi H. L. a P. O., ktorá bola podpísaná pred dvoma svedkami došlo k odpredaju pozemku parc. č.

3006 a pozemku parc. č. 3004 a to z P. O. a H. L.. K odpredajú týchto pozemkov sa pristúpilo z dôvodu,
že tam H. L. postavil dom a bolo tam postavené aj humno čo vyplýva aj z bodu jedna tejto kúpnej zmluvy.
VlastníctvoH.L.kupredmetnýmpozemkom,ktorébolipredmetomtejtokúpnejzmluvyvšaknebolonikdy
zapísané na príslušný list vlastníctva. Žalobcovia v 1. až 4. rade sa len domnievali, že zo strany P. O.
a H. L. asi nedošlo ku ohláseniu predmetného prevodu katastrálnemu úradu, a preto tento prevod nebol

zohľadnený v katastri nehnuteľností. H. L. a M. L. tak od roku 1963 užívali pozemky parc. č. 3004 a 3006,
parc. č. 3005 a 3007, rodinný dom a humno, aj so svojimi deťmi ako jeden celok, a to v domnienke, že
sú plne oprávnení tieto nehnuteľnosti užívať ako svoje vlastné, nakladať s nimi ako so svojimi vlastnými
bez zabezpečenia zosúladenia údajov v katastri nehnuteľností s faktickým stavom. O uvedenom svedčí
podľa nich aj skutočnosť, že všetky spomenuté pozemky spolu s rodinným domom a humnom boli po

celý čas oplotené ako jeden areál, pričom oplotenie zostalo zachované až do dnešného dňa. H. L. a M.
L. prežili v rodinnom dome a na predmetných pozemok celý svoj život spolu s nimi rodinný dom užívali
aj ich deti a to K. L., nar. XX. X. XXXX, A. F., nar. XX. XX. XXXX, žalobkyňa v 1. rade a F. D.. Okrem nich
trávili kopu času a prežili kopec chvíľ v rodinnom dome a na predmetných pozemkoch medzi ktoré patria
aj uvedené vydržané pozemky aj vnúčatá H. L. a Q. L., medzi ktoré patria aj žalobcovia v 2. až 4. rade.

Predmetom dedičstva po H. L. bol rodinný dom so súp. č. XX, ktorý zdedila A. F., H. L., matka žalobcov
v 2. až 4. rade a v rámci tohto dedičského konania bolo zároveň zriadené vecné bremeno doživotného
bývania v tomto rodinnom dome v prospech M. L. a K. L.. Nástupkyňou po M. L. sa stala A. F., H. L.
a matka žalobcov v 2. až 4. rade a medzi dedičstvo po M. L. patril aj pozemok s parc. č. 3007, k. ú. E.. Posmrti H. L. a M. L. užívali rodinný dom aj s priľahlými pozemkami K. L., A. F. spolu s manželom, a svojimi
deťmi. Po smrti A. F. zdedili rodinný dom so súp. č. XX žalobca v 2. rade až v 4. rade, každý v podiele 1/3
k celku. Pozemok 3007 zdedil žalobca v 2. rade v podiele 1/1 k celku. Po smrti A. F. ostal dom naďalej

užívať jej brat K. L., žalobcovia v 2. až 4. rade v dome už nebývajú, ale rovnako za života svojich starých
rodičov a starých rodičov sa o dom a jeho okolie po celé roky starajú a obhospodarujú ho tak ako by bolo
ich vlastné. Žalobcovia ako bežní ľudia nikdy neriešili vlastníctvo ku pozemkom 3004, 3006, nakoľko
na to nemali dôvod. Žalobcovia a ani iní žijúci príbuzní neriešili ani to, že po H. L. ostal nevyporiadaný
pozemok 3005, v súvislosti s čím je v súčasnosti vedené konanie o dedičstve o novoobjavenom majetku.

O uvedenom skutkovom stave a o tom, že H. L. a M. L. nie sú zapísaní ako vlastníci pozemkov parc. č.
3004 a 3006 sa žalobcovia dozvedeli až tento rok a to od H. B., syna žalobkyne v 1. rade. Podľa žalobcov
v 1. až 4. rade sa H. L. v zmysle platnej právnej úpravy stal vlastníkom pozemkov parc. č. 3004 a 3006
po uplynutí 10 rokov. Pritom keď bola ako vlastníčka pozemkov parc. č. 3004 a 3006 evidovaná neb. P.
O. žalobcovia nemali voči komu podať žalobu o určenie vlastníckeho práva. Právny zástupca žalobcov
preto telefonicky kontaktoval príslušný katastrálny odbor, ktorý ho odkázal na Okresný úrad Žilina, s tým,

že predmetná vec sa rieši od roku 2017, a stále nebol určený správca týchto pozemkov, ktoré zdedila
Slovenskárepublika,nakoniecvšakdošlokprepisuvlastníka.Sohľadomnadĺžkučakanianastanoviská
štátnych orgánov žalobcovia pristúpili rovno k podaniu žaloby a to z dôvodu časovej úspory. Naliehavý
právny záujem žalobcovia odôvodnili ochranou svojho vlastníckeho práva ako zákonných dedičov po H.
L.. V prípade, ak sa potvrdí, že H. L. bol v čase smrti vlastníkom pozemkov 3004 a 3006 môžu si potom

žalobcovia, ako aj ďalší zákonní dedičia po H. L. uplatniť svoje právo titulom dedičstva. Súdna prax
akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha, že tá ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní
o takýchto žalobách ide o posúdenie či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Z uvedeného
dôvodu je potom na strane žalobcov daný naliehavý právny záujem na takejto určovacej žalobe, teda, že
sporné nehnuteľnosti patria do vlastníctva ich právneho predchodcu - poručiteľa. Aktívne legitimovaným

na podanie tejto žaloby je spravidla ten, kto tvrdí, že vec patrí do dedičstva, pasívne legitimovaným je
spravidlasubjekt,ktorýtotoprávopopieraarobísinároknauvedenúvec.Naliehavýprávnyzáujemdaný
keď určenie existencie práva alebo právneho vzťahu, o ktoré v konaní ide priaznivo alebo nepriaznivo
ovplyvní právne postavenie žalobcu voči žalovanému. Toto priaznivé ovplyvnenie môže spočívať aj
v založení možnosti uplatnenia vlastného vynútiteľného práva k predmetu určenia. Následne v rámci

právnej argumentácie žalobcovia v 1. až 4. rade poukázali na § 123, § 100 ods. 2, § 129 ods. 1, §
130 ods. 1, § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 137 písm. a) Civilného sporového poriadku. Ďalej
argumentovali poukazom na nález ústavného súdu, sp. zn. : II. ÚS 482/2021 z 1. 6. 2022, kde sa uvádza,
že otázka naliehavého právneho záujmu sa skúma vo vzťahu k aktuálnemu právnemu stavu, resp.
aktuálnej právnej neistote, avšak to nebráni ani minulému určeniu, pokiaľ má toto minulé určenie význam

aj pre súčasné právne vzťahy, a tým ústavný súd odmietol argumentáciu gramatickým výkladom právnej
normy, kde zákon hovorí o tom, či tu právo je alebo nie je a nie o tom, či tu právo bolo alebo nebolo,
nakoľkotútoargumentáciunepovažovalústavnýsúdzasúladnúsúčelomnaliehavéhoprávnehozáujmu
ani s právom na súdnu ochranu, čím ústavný súd reagoval na judikatúru, ktorá určenie do minulosti
nepripúšťala a paušálne obmedzenie určenia minulej udalosti považoval za nesprávnu a nevyplývajúcu

zo žiadneho zákonného ustanovenia.

2. Vo vyjadrení k žalobe žalovanej (v zastúpení Okresným úradom Žilina) z 19. 3. 2024, ktoré bolo
doručené na tunajší súd 20. 3. 2024, žalovaná uviedla, že žalobcovia odvodzujú vlastnícke právo H. L.
z kúpnej zmluvy uzatvorenej 12. 3. 1963 medzi P. O. a H. L., avšak žalovaná namietala, že tu neexistuje

naliehavý právny záujem na určenie vlastníckeho práva H. L., ktorý zomrel v roku 1995, teda vzhľadom
na uplynulú dobu 30 rokov od jeho smrti a takmer 60 rokov od uzatvorenia kúpnej zmluvy. Ako žalobcovia
sú podľa nej uvedení iba niektorí dedičia po poručiteľovi H. L. a ostatní dedičia pritom tiež nemajú záujem
na naliehavom určení vlastníckeho práva. Vzhľadom na to, že žalobcovia v 1. až 4. rade predložili
ako dôkaz aj kúpnu zmluvu uzatvorenú medzi P. O. a M. L., v novembri 1962 na pozemok parc. č.

3007, k. ú. E., ktorá bola zapísaná v katastri nehnuteľností, tak žalovaná z nej zistila, že v bode 3
tejto zmluvy sa spomína, že M. bola manželkou H. L. od roku 1951, pričom vtedy právnou úpravou
majetkovoprávnych vzťahov medzi manželmi až do 31. 3. 1964 upravoval zákon o práve rodinnom č.
265/1949 Zb. kde v jeho § 22 až § 29 upravoval zákonné majetkové spoločenstvo s tým, že imanie,
ktoré nadobudne ktorýkoľvek z manželov v čase trvania manželstva s výnimkou z toho, čo nadobudne

dedičstvom alebo darom alebo čo slúži jeho osobným potrebám alebo výkonu jeho povolania tvorí
tzv. získaný majetok a získané majetky obidvoch manželov sú majetkom ich spoločným ako zákonné
majetkové spoločenstvo. A teda, ak ženatý H. L. uzatvoril na pozemok kúpnu zmluvu v roku 1963
nemohol existovať naliehavý právny záujem na určení jeho výlučného vlastníckeho práva k pozemku.Ďalej v bode 5 tejto zmluvy sa tiež uvádza, že kúpna zmluva sa stane splatnou až po privolení ONV
v Liptovskom Mikuláši a zaplatení prevodného poplatku, a teda P. O. a manžel M. L. mali vedomosť, že
na uzatvorenie platnej kúpnej zmluvy je potrebné schválenie ONV a zaplatenie prevodného poplatku, čo

však sa vedome rozhodli obísť, a teda neboli dobromyseľní v tom, že uzatvárajú platnú kúpnu zmluvu.
Kúpna zmluva bola uzatvorená za prítomnosti dvoch svedkov, ktorých mená sú nečitateľné a preto
žalovaná navrhla, aby po upresnení mena adresy boli svedkovia vypočutí o okolnostiach, dôvodoch
a čase uzatvorenia kúpnej zmluvy. SR v zastúpení Okresným úradom Žilina nadobudla nehnuteľnosť do
vlastníctva na základe dedičského uznesenia Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 9D/85/2017, Dnot

104/2017 zo 4. 4. 2019, právoplatného 29. 5. 2019 a zapísaného do katastra nehnuteľností v roku 2023
ako odúmrť po poručiteľke P. O., nar. XX. X. XXXX, naposledy bytom H., A. A. XXXX/XX, zomr. X. X.
XXXX. Keďže táto osoba zomrela v roku 2017 žalobcovia v 1. až 4. rade ako dedičia mali dostatok
času na vyporiadanie vlastníckeho práva k pozemku. Štát zákonným spôsobom nadobudol pozemok do
vlastníctva a zaplatil aj poplatky súvisiace s vysporiadaním dedičstva. Žalovaná na záver požiadala, aby
súd žalobu zamietol v celom rozsahu z dôvodu neexistencie naliehavého právneho záujmu na takomto

určení, teda že vec patrí do vlastníctva zomretého H. L., a v prípade, ak by súd rozhodol inak požiadali,
aby nezaviazal zaplatiť Slovenskú republiku trovy konania, a to ani v časti z dôvodu, že Slovenská
republika nezapríčinila vznik sporu, ale že spor vznikol z dôvodu uzatvorenia neplatnej kúpnej zmluvy
H. L. a žalobcovia si neusporiadali vlastnícke právo k pozemku s P. O., čím naopak Slovenskej republike
bola spôsobená škoda zaplatením notárskych poplatkov zastupovaním v dedičskom konaní v tomto

súdnom spore ako aj nákladmi so správou pozemku.

3. Dňa 9. 4. 2024 bolo na tunajší súd doručené ďalšie vyjadrenie žalovanej k žalobe (prostredníctvom
zástupcu SPF) z 20. 3. 2024, v ktorom žalovaná uviedla, že žalobcovia v 1. až 4. rade sa podanou
žalobou domáhali určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti pozemkom registra „E“ parc. č. 3006

a 3004, k.ú. E. titulom vydržania a odvodzujú uplatnené právo od vlastníckeho práva ich právnych
predchodcov k pozemkom, ktoré boli získané na základe kúpnej zmluvy z roku 1963. Podľa žaloby
títo žalobcovia nemajú naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nakoľko totožný stav je tu
minimálne od roku 2006. S odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. : 5Cdo/548/2015
publikovanýpodč.R22/2017uviedli,ženaliehavýprávnyzáujemniejedaný,aksapetitžalobyskutkové

tvrdenia a právne hodnotenie neviažu na odstránenie konkrétnej spornosti žalobcom uplatneného práva.
Ďalej s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. 3. 2019, sp. zn. : 8Cdo/156/2018 uviedli,
že podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) CSP je právny záujem na
požadovanom určení na skúmaní ktorého založili súdy svoje rozhodnutie. Právny záujem na procesnej
prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 137 písm. c) CSP musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie

naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný procesný nástroj ochrany
práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či len zbytočne nevyvoláva
konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné ďalšie súdne konanie. Naliehavý právny záujem
je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa
bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Za nedovolenú pritom možno považovať

určovaciužalobupokiaľneslúžipotrebámpraktickéhoživota,alelenzbytočnémurozmnožovaniusporov.
Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je daný naliehavý právny záujem na
určenie právneho vzťahu alebo práva zaťažuje toho kto sa určenia domáha, teda žalobcu. Rešpektujúc
zásadu hospodárnosti konania sa súd musí zaoberať otázkou existencie naliehavého právneho záujmu
na určovacej žalobe už po začatí konania, pričom naliehavý právny záujem na požadovanom určení

musí byť daný aj v čase rozhodovania. Pokiaľ by boli tvrdenia žalobcov preukázané jednoznačne bez
akýchkoľvek pochybností SPF by ponechal rozhodnutie vo veci na úvahe súdu. SPF ale nesúhlasí
s priznaním náhrady trov konania žalobcom a navrhol, aby súd v zmysle § 257 CSP (výnimočne)
s prihliadnutím na okolnosti sporu, ako aj okolnosti na strane žalovaných subjektov, teda z dôvodov
hodných osobitného zreteľa nepriznal žalobcom náhradu trov konania, pretože SPF svojim konaním,

resp. správaním nezapríčinil zápis na príslušnom liste vlastníctva a so zreteľom na jeho postoj v priebehu
konania mal za to, že priznaním náhrady trov konania žalobcom za danej situácie by sa javilo voči
žalovaným ako neprimerane tvrdé, nespravodlivé a odporovalo by dobrým mravom.

4. Dňa 28. 6. 2024 bola doručená na tunajší súd replika žalobcov v 1. ž 4. rade z 27. 6. 2024, v ktorej

títo uviedli, že trvajú na tom čo uviedli ohľadne naliehavého právneho záujmu v žalobe a dodali, že
žalobcovia v 1. až 4. rade ako dedičia po H. L. nemajú inú možnosť ako sa domôcť dodatočného
prejednania dedičstva, ktoré sú predmetom tohto sporu, t.j. určenia, že nehnuteľnosti boli ku dňu jeho
smrti v jeho vlastníctve. V tomto prípade je teda určovacia žaloba vhodne zvolený prostriedok ochranyichpráv,nakoľkobezurčeniavlastníctvaH.L.kudňujehosmrtibynemohlibyťnehnuteľnostiprejednané
v dodatočnom dedičskom konaní po H. L.. Nezaradenie sporného majetku alebo dlhov (podľa § 212 ods.
1 CMP) nebráni účastníkom, aby sa domáhali svojho práva žalobou. V prípade, že by dedičské konanie

bolo skončené, avšak súd na podklade určovacej žaloby rozhodol o tom, že vec patrí do dedičstva potom
možno iniciovať dodatočné dedičské konanie. V tomto dodatočnom dedičskom konaní sa vyrieši aj
otázka vlastníckeho práva jednotlivých dedičov majetku poručiteľa. Žalobcovia lustráciou na katastrálnej
mape v roku 2023 zistili, že sporné majetku sú evidované na P. O., resp. Slovenskú republiku a nie na
žalobcov v 2. až 4. rade ako sa domnievala celá rodina, nakoľko sporné pozemky rodina užívala ešte

za života H. L. a M. L. a žalobcovia sa po celý čas domnievali, že sporné pozemky boli predmetom
dedičského konania a došlo k ich prededeniu. Slovenská republika bola zapísaná ako vlastník sporných
pozemkov titulom odúmrtí na základe uznesenia sp. zn. : 9D/85/2017, Dnot 104/2017 po P. O. a po
získaní zmlúv predložených spolu so žalobou prišla rodina k zisteniu nesúladu medzi zápisom v katastri
a skutočnosťou. Uvedené založilo dôvod, pre ktorý došlo k podaniu tejto žaloby až teraz. Aj ostatní
dedičia majú naliehavý právny záujem na určenie vlastníctva H. L., a plánujú pristúpiť do tohto konania

na strane žalobcov. S ohľadom na počet dedičov preto bola žaloba podaná žalobcami v 1. až 4. rade
s tým, že po udelení plných mocí právnemu zástupcovi zo strany ostatných dedičov po H. L., bude na
súd podaný návrh žalobcov na pristúpenie ďalších subjektov do tohto konania. Vo vzťahu k tvrdeniu
žalovaného v 2. rade o nadobudnutí sporných nehnuteľností do zákonného majetkového spoločenstva
manželov - následne pretransformovaného do BSM podľa § 856 ods. 1 OZ žalobcovia uviedli, že

podľa ich názoru je postačujúce určenie, že nehnuteľnosti patrili v čase smrti H. L., pričom to či boli
predmetom BSM manželov môže byť vysporiadané v rámci dodatočného dedičského konania k týmto
nehnuteľnostiam.Sohľadomnaprávnuistotu,žežalobcoviapristúpilikpredloženiualternatívnehopetitu
preúčelyzistenia,ženehnuteľnostibypatrilidoBSM.Vovzťahukargumentáciiohľadomplatnostikúpnej
zmluvy tvrdenej žalovaným v 2. rade žalobcovia uviedli, že žalobkyňa v 1. rade v tom čase mala 10 rokov

a objektívne sa nevie vyjadriť k okolnostiam uzatvorenia tejto zmluvy a žalobcovia v 2. až 4. rade v tom
čase ešte neboli narodení, narodili sa až potom, takže rovnako sa k tomuto nevedeli vyjadriť. H. L. a M. L.
boli jednoduchí robotníci, ktorí pravdepodobne neriešili, či je zmluvu potrebné ešte niekam predložiť, ale
podstatné pre H. L. bolo to, že došlo k jej uzavretiu a pozemky mohol užívať ako svoje na základe kúpnej
zmluvy s pani O., zároveň samostatne uzatvárala zmluvu M. L. a následne samostatne H. L., pričom H.

L. vo svojej zmluve, ktorá je predmetom tohto sporu nemal uvedené, že by sa na jej platnosť vyžadoval
akýkoľvek ďalší úkon, a teda nemožno tu hovoriť o tom, že by bol v tomto smere nedobromyseľný, a to
aj s ohľadom na ustanovenia vtedy platného Občianskeho zákonníka. Žalobcovia poukázali na judikát
R 44/2003 Ústavného súdu ČR, podľa ktorého k 1. 4. 1964 sa stala zmluva o prevode nehnuteľnosti
účinnou, aj keď strany nepožiadali o súhlas Okresný národný výbor k prevodu podľa zákona č. 65/1951

Zb. Ďalej žalobcovia poukázali na § 111 ods. 1 Občianskeho zákonníka z roku 1950 a § 112 tohto
Občianskeho zákonníka. Poukázali na to, že od roku 1951 do roku 1964 bola intabulačná zásada
pretrhnutá a zápis do pozemkovej knihy bol dobrovoľný a mal len deklaratórny charakter. V pozemkovej
knihe sa tak neevidovali všetky zmeny vlastníctva. Povinnosť zápisu do pozemkovej knihy bola v tomto
období zrušená. S ohľadom na uvedené podľa žalobcov tak bolo nesporné, že zmluva uzatvorená

medzi H. L. a P. O. je platným právnym úkonom, na základe ktorého H. L. nadobudol vlastnícke právo
k parcelám, ktoré sú predmetom tohto sporu a po celý čas bola jeho držba dobromyseľná, o čom svedčí
aj vyhlásenie v zmluve, že kupovateľ vstúpil do úžitku odkúpenej veci k nehnuteľnosti ešte v roku 1963,
a teda H. L. ako aj celá jeho rodina nehnuteľnosti po celý čas užívali dobromyseľne. Zároveň sa P. O.
voči rodine L. nikdy nedomáhala upustenia od užívania týchto nehnuteľností z titulu jej vlastníckeho

práva, a tieto nehnuteľnosti boli po celý čas H. L. a jeho rodinou užívané a oplotené. Žalobcovia tak
mali za to, že žaloba je podaná dôvodne a s ohľadom na právnu istotu žalobcovia (a po následnom
pristúpení ostatných zákonných dedičov) navrhli, aby súd rozhodol tak, že určí, že H. L. bol ku dňu smrti
vlastníkom pozemkov registra „E“ parc. č. 3006 a 3004, alternatívne pritom navrhli, že pre prípad, ak by
súd vyhodnotil, že sporné nehnuteľnosti patrili do BSM H. L. a Q. L., aby súd rozhodol, že určuje, že H.

L. a M. L., H. O. boli ku dňu smrti H. L. vlastníkmi nehnuteľností - pozemkov registra „E“ parc. č. 3006
a 3004, k. ú. E. s tým, že si uplatnili nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Dňa 1. 8. 2024 bola na tunajší súd doručená duplika žalovanej (v zastúpení Okresného úradu Žilina)
z 1. 8. 2024, v ktorej poukázala na § 111 ods. 1 Občianskeho zákonníka z roku 1950, na § 1 zákona

č. 65/1951 a § 112 Občianskeho zákonníka z roku 1950, ako aj § 498 Občianskeho zákonníka v znení
platnom k 1. 4. 1964 a § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom k 1. 4. 1964, pričom ďalej
pokračovala v argumentácii, že žalobcovia predložili ako dôkaz aj kúpnu zmluvu uzatvorenú medzi P.
O. a M. L. v novembri 1962 na pozemok parc. č. 3007, k. ú. E., ktorá bola riadne zapísaná v katastrinehnuteľností a dokonca aj registrovaná Štátnym notárstvom, takže P. O. a M. L. ako aj jej manžel
mali preukázateľne vedomosť o tom ako uzatvoriť platnú kúpnu zmluvu o prevode nehnuteľností. Podľa
žalobcov je nepochybné, že k 30. 3. 1963 nebola kúpna zmluva schválená Národným výborom, nebola

zapísaná v pozemkovej knihe a ani nebola registrovaná Štátnym notárstvom, na rozdiel od druhej kúpnej
zmluvy, ktorá bola uzatvorená krátko pred touto zmluvou, kde boli všetky právne predpisy dodržané.
Dedičstvo po H. L. bolo právoplatne prejednané 5. 6. 2001 pod sp. zn. : D 1551/95, Dnot 412/95
a dedičstvo po M. L. pod sp. zn. : 4D/1013/2006 Dnot 12/2007 dňa 29. 10. 2007. Od prejednania
dedičstiev mali žalobcovia vedomosť, ktoré nehnuteľnosti sú predmetom dedičstva, pretože rozhodnutia

imboliriadnedoručené.Žalobcoviatvrdia,žebolidobromyseľnívtom,žeimspornénehnuteľnostipatria,
lebo ich užívali, ale predložené dôkazy pritom preukazujú dobromyseľnosť účastníkov kúpnej zmluvy, od
ktorej odvodili svoj nárok. Žalovaná, tak požiadala Okresný súd Liptovský Mikuláš, aby v celom rozsahu
zamietol žalobu z dôvodu existencie naliehavého právneho záujmu na určení, že nehnuteľnosť patrí do
vlastníctva zomretého H. L. a v prípade, ak by súd rozhodol inak požiadali, aby súd nezaviazal zaplatiť
Slovenskú republiku trovy konania žalobcov, pretože spor vznikol výlučne z dôvodu nedbanlivostného

konania účastníkov kúpnej zmluvy a žalobcov.

6. Dňa 15. 8. 2024 bolo na tunajší súd doručené podanie - návrh žalobcov v 1. až 4. rade na pristúpenie
ďalších účastníkov do konania zo 14. 8. 2024, v ktorom títo uviedli, že navrhujú, aby súd v zmysle § 79
CSP pripustil na strane žalobcov pristúpenie H. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. E. XXX ako syna neb. F.

D., nar. XX. X. XXXX, zomr. XX. X. XXXX, E. D., nar. X. X. XXXX, bytom I. E. XXX, ako manžela nebohej
F. D. predtým uvedenej, E. D. nar. 31. 5. 1969, bytom I. E. XXX, ako syna uvedenej F. D., J. D., nar. XX.
X. XXXX, bytom I. E. XXX, ako dcéry nebohej F. D. a K. L., nar. XX. X. XXXX, bytom E. XX, ako syna
nebohého H. L.. S tým, že vyššie uvedené osoby súhlasia s ich vstupom do konania a tento súhlas je
obsiahnutý v priloženej udelenej plnej moci ich právnemu zástupcovi zo strany pristupujúcich žalobcov.

Uvedený návrh odôvodnili žalobcovia v 1. až 4. rade tým, že sa domáhajú v tomto konaní určenia, že H.
L. bol ku dňu smrti vlastníkom nehnuteľností parc. č. 3006 a 3004, k. ú. E. alternatívne (v prípade, ak by
súd vyhodnotil, že sporné nehnuteľnosti patria do BSM H. L. a M. L.), aby súd určil, že H. L. a M. L. boli
ku dňu smrti H. L. vlastníkmi týchto nehnuteľností a v predchádzajúcich podaniach uviedli, že aj ostatní
zákonní dedičia majú naliehavý právny záujem na určení vlastníctva H. L. a plánujú prístup do tohto

konania na strane žalobcov a súčasne uviedli, že po udelení plnej moci zástupcovi zo strany ostatných
dedičov po H. L. bude na súd podaný návrh žalobcov na pristúpenie ďalších subjektov do tohto konania.

7. Uznesením vyššieho súdneho úradníka tunajšieho súdu z 15. 1. 2025, ktoré nadobudlo právoplatnosť
6. 2. 2025 bolo rozhodnuté o tom, že sa pripúšťa, aby do konania na strane žalobcov pristúpili

v predchádzajúcom odseku uvedené osoby (H. D., E. D. L., E. D. A., J. D. a K. L.), čo súd odôvodnil
spôsobom podrobne uvedeným v tomto uznesení.

8. Na pojednávaní 1. 4. 2025 žalobcovia v 1. až 9. rade uviedli, že trvajú na podanej žalobe v celom
rozsahu, požiadali, aby súd vyhovel jednému z navrhnutých dvoch žalobných petitov v celom rozsahu

s tým, že preukázali svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore ako aj naliehavý právny záujem na určení
vlastníckeho práva ich právneho predchodcu resp. právnych predchodcov a to z dôvodu, že iným
spôsobom sa nevedia domôcť ochrany svojich vlastníckych práv a bez rozhodnutia súdu nie je možné
zmeniť aktuálny zápis v katastri nehnuteľností. Mali za to, že je možné určiť tento právny vzťah aj do
minulosti, nakoľko má jeho určenie význam aj pre súčasné právne vzťahy. Mali za to, že H. L. nadobudol

od P. O. kúpnou zmluvou obe sporné parcely, parc. č. 3004 a 3006, k. ú. E., avšak nedošlo k jej zápisu
do pozemkovej knihy. Podotkli, že od roku 1951 do roku 1964 bola intabulačná zásada pretrhnutá
a zápis do pozemkovej knihy bol dobrovoľný a mal len deklaratórny charakter, a teda vlastnícke právo
tu vzniklo uzatvorením samotnej zmluvy. Pán L. vstúpil do užívania oboch týchto parciel už v roku 1963
čo deklaruje aj samotná kúpna zmluva, zároveň aj bol predložený evidenčný list. Taktiež uvádza, že ako

pán L., tak aj jeho manželka boli oprávnenými držiteľmi oboch týchto parciel, takže mali za to, že ak by
náhodou aj súd uzavrel, že kúpna zmluva nebola platná, tak tam došlo k vydržaniu vlastníckeho práva
po uplynutí zákonom stanovenej lehoty a považovali za potrebné usporiadať tieto vzťahy, teda resp.
určiť skutočnosti, ktoré sú predmetom žalobného petitu. Žalovaná na tomto pojednávaní (v zastúpení
Okresným úradom Žilina) uviedla, že žaloba bola podaná až v roku 2024 a chcela by poukázať na

skutočnosť, že údajná kúpna zmluva bola uzatvorená v roku 1963, pričom žaloba bola podaná až v roku
2024, čo je 61 rokov. Na určenie nehnuteľností musí byť daný naliehavý právny záujem a požiadala,
by sa súd vyjadril ku skutočnosti, či záujem je naozaj naliehavý, keď k podaniu žaloby došlo až 61
rokov po uzatvorení kúpnej zmluvy. Takisto namietli formuláciu petitu žaloby, ktorá smeruje do minulosti,teda, že ide o retroaktívne rozhodnutie, ktoré je v rozpore so zásadami právneho a demokratického
štátu, a tiež poukázala na to, že predávajúca P. O. uzatvorila s M. L. manželkou H. L. kúpnu zmluvu na
parcelu č. 3007 už v novembri 1962 a pritom táto kúpna zmluva bola zapísaná v katastri nehnuteľností,

a teda v súčasnosti je na liste vlastníctva a o päť mesiacov neskôr uzatvorila P. O. kúpnu zmluvu
s manželom M. L., H. L., ktorú predložili žalobcovia, ale táto zmluva tieto právne náležitosti nespĺňa,
pretože nie je v katastri zapísaná. Žalovaná poukázala na to, že predávajúca P. O. tak teda určite
vedela ako má uzatvoriť kúpnu zmluvu v súlade s vtedajšími právnymi predpismi, lebo prvá zmluva
tak uzatvorená bola a je aj v katastri zapísaná a žalovaná vyjadrila počudovanie nad tým prečo táto

druhá zmluva bola uzatvorená ako neplatná, a teda či tam bol úmysel, aby ušetrili na poplatkoch alebo
aby nevystupovali ako oficiálni vlastníci nehnuteľnosti, čo už žalovaná nevedela povedať, ale namietla
dobromyseľnosť uzatvorenia zmluvy, pretože v tejto predchádzajúcej zmluve jednoznačne vyplýva, že
tá vedomosť ako správne uzatvoriť zmluvu v zmysle vtedajších právnych predpisov tam bola. Ďalej
žalovaná poukázala na skutočnosť, že štát zdedil, keďže žalobcovia uzatvorili zmluvu v neplatnej forme
pozemky v zmysle právnych predpisov, a teda notári a súd vychádzali z platnej právnej úpravy a údajov

katastra, a na základe toho im boli pozemky prisúdené, a preto požiadala, aby bez ohľadu na výsledok
aby súd nepriznal žalobcom trovy konania, pretože by to bolo v rozpore s dobrými mravmi, keďže SR
nehnuteľnosti nadobudla tým, že sa postupovalo v súlade s právnymi predpismi a naopak žalobcovia
nedodržali všetky právne predpisy, ktoré boli potrebné na to, aby zmluva bola platná.

9. Žalovaná na tomto pojednávaní (v zastúpení SPF) uviedla, že Slovenský pozemkový fond sa v plnom
rozsahu pridržiava svojho písomného vyjadrenia.

10. Po predbežnom právnom posúdení veci zo strany súdu a vykonaní časti listinných dôkazov na tomto
pojednávaní (vzhľadom na skutočnosť, že došlo k zisteniu, že došlo k opomenutiu jedného účastníka)

navrhli žalobcovia v 1. až 9. rade odročenie tohto pojednávania, aby zabezpečili splnomocnenie za
pána D. F., nar. XX. X. XXXX, ktorý by mal byť takisto účastníkom na strane žalobcov, a tým by sa
zhojil súdom zistený nedostatok aktívnej vecnej legitimácie, na ktorý návrh obaja zástupcovia žalovanej
reagovali tak (po výmene názorov medzi žalobcami v 1. až 9. rade a žalovanou), že zhodne navrhli
odročenie predmetného pojednávania, čo potom viedlo k povinnosti súdu rozhodnúť podľa § 163 os. 1

CSP o prerušení tohto konania na minimálnu dobu 3 mesiacov, konkrétne do 1. 7. 2025, ktoré uznesenie
bolo vyhlásené na tomto pojednávaní.

11. Dňa 14. 4. 2025 bolo na tunajší súd doručené podanie žalobcov v 1. a 9. rade, v ktorom títo navrhli,
aby súd v konaní ďalej pokračoval a navrhli, aby súd v zmysle § 79 CSP pripustil na strane žalobcov

pristúpenie aj D. F., nar. XX. X. XXXX, bytom E. G. XXX, ktorý so vstupom do konania súhlasil a jeho
súhlas je obsiahnutý v udelenej plnej moci právnemu zástupcovi v tejto veci.

12. Uznesením tunajšieho súdu z 19. 5. 2025, ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. 5. 2025 bolo
rozhodnuté o pokračovaní v konaní pôvodne prerušenom do 1. 7. 2025.

13. Uznesením vyššej súdnej úradníčky tunajšieho súdu z 31. 7. 2025, ktoré nadobudlo právoplatnosť 2.
9. 2025 bolo rozhodnuté o tom, že sa pripúšťa, aby do konania na strane žalobcov pristúpil D. F., nar. XX.
X. XXXX, bytom E. G. XXX, s ktorým sa bude po právoplatnosti tohto uznesenia konať ako so žalobcom
v 10. rade, čo súd odôvodnil spôsobom uvedeným bližšie uvedený v odôvodnení tohto uznesenia.

14. Na pojednávaní 4. 12. 2025 žalobcovia v 1. až 10. rade uviedli, že sa stotožňujú s (novým)
predbežným právnym názorom súdu, prezentovaným na tomto pojednávaní, mali rovnako za to, že
došlo k vydržaniu pozemkov, ktoré sú predmetom podanej žaloby, a s ohľadom na obsah predbežného
právneho názoru súdu nepovažovali za potrebné sa vyjadrovať ku všetkým skutočnostiam, nakoľko to,

čo by boli povedali vo svojom vyjadrení už bolo v predbežnom právnom názore súdu, a zároveň súhlasili
aj s tým, že sa nebude vykonávať ďalší výsluch žalobcov 1. až 4. rade, pretože mali za to, že sú splnené
predpoklady na to, aby súd rozhodol v zmysle eventuálneho petitu žalobcov, a teda navrhli, aby súd
(v zmysle eventuálneho petitu) rozhodol, že tie nehnuteľnosti patrili v tom čase do BSM, a zároveň
v zmysle dohody na poslednom pojednávaní žalobcovia vyhlásili, že v prípade úspechu v spore si

neuplatnia trovy konania, a preto požiadali, aby súd nepriznal žiadnej zo strán náhradu trov konania.
Súhlasili potom aj s ďalším prezentovaným doplnením predbežného právneho posúdenia súdu.15. Na tomto pojednávaní zástupca žalovanej (SPF) uviedol, že rešpektuje predbežný právny názor
súdu, nemal žiadne návrhy na dokazovanie a ponechal rozhodnutie vo veci na úvahe súdu, a požiadal
len, aby neboli priznané trovy žiadnej zo strán. Súhlasil potom aj s ďalším prezentovaným doplnením

predbežného právneho posúdenia súdu.

16. Na tomto pojednávaní ďalší zástupca žalovanej (Okresný úrad Žilina) požiadal súd, aby sa ešte
vyjadril k niektorým ich námietkam, a to konkrétne, že žiadali zamietnuť žalobu z dôvodu, že zmluva
bola uzavretá v roku 1963, a že uplynulo už 61 rokov od uzavretia kúpnej zmluvy, a že právny záujem

na určení nie je naliehavý. Tiež poukáal na dedičské uznesenie sp. zn. : D 1551/95, ktoré sa týkalo
poručiteľa H. L., kde sa na strane 3 uvádza, že predmetom dedenia sú nehnuteľnosti v celosti rodinný
dom súp. č. XX D. E., bez pozemku, ktorý nie je majetkoprávne vysporiadaný, ako dedičstvo po H. L.,
po ktorom sa mala nehnuteľnosť vydržať, a že teda v tom dedičskom uznesení nie sú uvedené žiadne
pozemkyaúčastníkmidedičskéhokonaniabolamanželkaM.ajvšetkydeti,ževlastneužvtomtoobdobí,
ak teda vedeli o tom, že majú nejaké iné pozemky, mali možnosť si to nejako vysporiadať, a odvtedy

uplynulo už 30 rokov, a ešte požiadal, aby sa súd vyjadril k právnej otázke, že či petit ako bol formulovaný
nie retroaktívny a v rozpore s ústavou SR. K následne doplnenému predbežnému právnemu posúdeniu
súdu sa nevyjadril.

17. Súd dospel k zisteniu (relevantného) skutkového stavu už len na základe nesporných skutkových

tvrdení (pre nepopretie protistranou podľa § 151 CSP, resp. pre výslovnú zhodnosť skutkových tvrdení
strán sporu podľa § 186 ods. 2 CSP), vo vzťahu ku ktorým nebolo potrebné vykonávať dokazovanie (z.
hospodárnosti konania podľa čl. 17 Základných princípov CSP.)

18. Za nesporné tak považoval súd nasledovné skutkové tvrdenia strán sporu.

19. Dňa 12. 3. 1963 uzatvorila P. L. ako predávajúca a H. L., nar. XX. X. XXXX ako kupujúci, písomnú
kúpnu zmluvu, ktorej predmetom mal byť predaj pozemkov registra „E“ parc. č. 3004 a parc. č. 3006,
obidva k. ú. E. (podrobnejšie označených vo výrokovej časti tohto rozsudku). V súvislosti s touto kúpnou
zmluvou nedošlo k jej registrácii na štátnom notárstve (zápisu do poplatkového registra), k zápisu do

pozemkovej knihy (ani potom do evidencie nehnuteľností a katastra nehnuteľností), a ani k privoleniu
zo strany Okresného národného výboru s týmto prevodom, ale len k vstupu do faktickej držby zo strany
H. L., ktorá trvala až do času jeho smrti 29. 8. 1995. H. L. sa ujal držby pozemkov parc. č. 3004
a parc. č. 3006 na základe tejto kúpnej zmluvy, pričom v rámci oploteného areálu (spoločne s inými
pozemkami) tieto pozemky užíval ako vlastné, a pritom mu nikto, a to ani zapísaný pôvodný vlastník

(P. L.), v tomto užívaní nebránil (uvedené vyplynulo aj zo stanoviska obce Ludrová z 28. 3. 2025 ako
vykonaného listinného dôkazu.) Taktiež nebolo sporné, že uvedené dva pozemky neboli zapísané na
H. L. v pozemkovej knihe v období do 31. 3. 1964 (a v období od 1. 4. 1964 v evidencii nehnuteľností,
a v období od 1. 1. 1992 v katastri nehnuteľností.) Aktuálne je na LV č. XXXX P. G. XXXX zapísaná ako
výlučná vlastníčka týchto dvoch pozemkov žalovaná. Ďalej bolo tiež nesporné, že v novembri 1962 bola

medziP.L.akopredávajúcouamanželkouH.L.-M.L.akokupujúcouuzatvorenákúpnazmluvatýkajúca
sa pozemku parc. č. 3007, k. ú. E., ktorá zmluva už bola riadne zapísaná v pozemkovej knihy (a potom aj
v evidencii nehnuteľností), a taktiež bola riadne zaregistrovaná na štátnom notárstve, pričom nechýbalo
pri nej ani privolenie Okresného národného výboru, ktoré náležitosti boli tiež výslovne zahrnuté do textu
tejto kúpnej zmluvy z roku 1962 (v čl. 5.) Na žalovanú boli uvedené dva pozemky zapísané v katatstri

nehnuteľností na základe dedičského uznesenia Okresného súdu Ružomberok sp. zn. : 9D/85/2017,
Dnot 104/2017 zo 4. 4. 2019, právoplatného 29. 5. 2019 a zapísaného do katastra nehnuteľností v roku
2023, ako odúmrť po poručiteľke P. O., nar. XX. X. XXXX, naposledy bytom H., A. A. XXXX/XX, zomr.
X. X. XXXX.

20. Pri právnom posúdení takto zisteného skutkového stavu sa súd spravoval nasledovnými úvahami.

21. Súdna prax aj právna teória akceptuje žaloby o určenie, či poručiteľ bol vlastníkom veci ku dňu
svojej smrti, pričom pripúšťa sa tiež formulácia žalobného petitu o určenie, že vec patrí do dedičstva po
poručiteľovi (viď aj komentár k CSP, C.H.BECK, 2016, strana 469, autori : Števček a kolektív, ale tiež

napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. : 3Cdo/154/2020, zverejnené v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod č. 3/2011, R 32/2011, ktorého závery potvrdilo aj
uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. : II. ÚS 559/2016 z 20. 7. 2016.) Ide tu o osobitný druh určovacej
žaloby podľa § 137 písm. c) CSP, pričom naliehavý právny záujem ako zákonná podmienka tejtourčovacej žaloby je v takomto prípade daná, pretože ak sa vyhovie žalobe, bude sa môcť žalobca
(v dodatočnom dedičskom konaní) domáhať práv, ktoré mu patria titulom dedenia (viď aj rozhodnutie
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. : 6Co/773/2014 z 8. 9. 2015, ktorého závery boli potvrdené aj

v uznesení Ústavného súdu SR sp. zn. : II. ÚS 559/2016 z 20. 7. 2016.)

22. Pokiaľ ide o aktívnu a pasívnu vecnú legitimáciu v tomto konaní, tak účastníkmi konania o určenie,
že vec patrí do dedičstva musia byť všetky do úvahy prichádzajúci dedičia, a to ak súhlasia so žalobou
na strane žalobcov, a ak nesúhlasia so žalobou, na strane žalovaných, a samozrejme ako žalovaný aj

osoba, ktorej svedčí zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností (viď aj uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. : 8Cdo/94/2018, či rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. : 3Cdo/222/2010 alebo
rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. : II. ÚS 260/2011.)

23. V predmetnom konaní pritom boli medzi stranami sporu všetci do úvahy prichádzajúci dedičia
po H. L. a M. L., ako aj osoba, ktorej svedčal zápis v katastri nehnuteľností, a to najneskôr k času

vyhlásenia rozsudku, keďže súd na základe opakovaných návrhov žalobcov rozhodoval o pristúpení
ďalších žalobcov do konania, aby takto zhojili počiatočný nedostatok aktívnej vecnej legitimácie, týkajúci
sa chýbajúceho okruhu potenciálnych dedičov ako strán sporu.

24. Predmetom tohto konania bola (žalobou v spojení aj s doplnením žalobného petitu z repliky

nastolená) otázka, či H. L., nar. XX. X. XXXX bol ku dňu svojej smrti, teda k 29. 8. 1995 vlastníkom
pozemkov registra „E“ parc. č. 3006, k. ú. E. a parc. č. 3004 k.ú. E., eventuálne otázka, či H. L., nar. XX.
X. XXXX a M. L., nar. XX. X. XXXX boli ku dňu smrti poručiteľa - H. L., nar. XX. X. XXXX, teda ku 29. 8.
1995bezpodielovýmispoluvlastníkmipozemkovregistra„E“parc.č.3004aparc.č.3006,obidvak.ú.E..

25. Išlo teda o zložený petit, kedy sa žalobcovia v 1. až 10. rade v primárnom petite domáhali určenia,
že H. L. bol v čase svojej smrti vlastníkom týchto dvoch nehnuteľností, a len v prípade (in eventum), ak
by súd nepovažoval tento primárny petit za dôvodný sa domáhali v subsidiárnom (eventuálnom) petite
určenia, že ku dňu smrti poručiteľa - H. L. boli bezpodielovými spoluvlastníkmi týchto dvoch pozemkov
H. L. a jeho manželka M. L.. Teda nešlo tu (podľa obsahu - § 124 ods. 1 CSP) o tzv. alternatívny petit,

pretože pri tomto sa správne žiada, aby súd zaviazal žalovaného na dve (alebo viaceré) alternatívne
plnenia (čo prichádza do úvahy napr. vtedy, keď je záväzok možné splniť viacerými spôsobmi a právo
voľby má dlžník.) A v prípade, ak súd zistí, že primárny petit je dôvodný a tomuto návrhu vyhovie, tak
potom o eventuálnom petite ani nerozhoduje, avšak ak zistí, že dôvodný je len eventuálny petit, návrh
vyplývajúci z primárneho petitu zamietne (viď aj R 52/1999.)

26. Žalobcovia v 1. až 10. rade odvodzovali oba svoje eventuálne uplatnené nároky na základe kúpnej
zmluvy z 12. 3. 1963, ktorú mali uzatvoriť P. L. ako predávajúca a H. L. nar. XX. X. XXXX ako kupujúci,
ktorej predmetom mal byť predaj pozemkov registra „E“ parc. č. 3004 a parc. č. 3006, obidva k. ú. E.,
v súvislosti s ktorou nedošlo k jej registrácii na štátnom notárstve (zápisu do poplatkového registra),

zápisu do pozemkovej knihy, ani k privoleniu zo strany Okresného národného výboru, ale len k vstupu
do faktickej držby zo strany H. L., ktorá trvala až do času jeho smrti v roku 1995.

27. Súd však dospel k záveru, že túto kúpnu zmluvu z 12. 3. 1963, uzatvorenú medzi H. L. a P. L. je
potrebné považovať za neplatnú, a to preto, že zákona č. 26/1957 Zb. (účinný od 1. 7. 1957 do 31.

3. 1964), teda v čase uzatvorenia tejto kúpnej zmluvy (v § 18 ods. 1) podmieňoval platnosť zmluvy
o prevode nehnuteľností zápisom do poplatkového registra (registráciou na štátnom notárstve), hoci
v tom čase účinný Občiansky zákonník - zákon č. 141/1950 (účinný od 1. 1. 1951 do 31. 3. 1964)
nevyžadoval na prevod nehnuteľností registráciu zmluvy o prevode nehnuteľností na štátnom notárstve
(tak ako to potom výslovne vyžadoval nový Občiansky zákonník účinný od 1. 4. 1964 - zákon č. 40/1964

Zb.)

28. Vzhľadom na to, že súd dospel k záveru o absolútnej neplatnosti uvedenej kúpnej zmluvy pre
absenciu registrácie tejto zmluvy na štátnom notárstve (jej zápisu do poplatkového registra), a tým k
záveru o absencii platného zmluvného právneho titulu pre nadobudnutie vlastníckeho práva k týmto

pozemkom zo strany H. L., súd už ani nepovažoval za potrebné (hospodárne) riešiť otázku, či bolo zo
strany Okresného národného výboru dané privolenie v zmysle § 1 zákona č. 65/1951 Zb., a preto ďalej
prichádzalo do úvahy len riešiť, či došlo k nadobudnutie predmetných dvoch pozemkov H. L. na základe
inštitútu vydržania.29.Lennaokrajsúdpoznamenáva,ževobdobíod1.1.1951aždo31.3.1964,tedazaúčinnostizákona
č. 141/1950 Z.z. - Občianskeho zákonníka síce zostal zachovaný zápis do pozemkovej knihy, avšak

ten vo vzťahu k zmene vlastníka nemal (oproti minulosti) z hľadiska nadobudnutia vlastníckeho práva
konštitutívny význam (mal len evidenčný charakter.) Dôsledkom ktorého stavu bolo množstvo zmien
v osobách vlastníkov nehnuteľností bez toho, aby táto zmena našla svoj odraz v pozemkovej knihe.
Teda samotná skutočnosť, že prevod na základe kúpnej zmluvy z 12. 3. 1963 nebol v tom čase zapísaný
v pozemkovej knihe, nemal v tomto prípade žiadnu relevanciu z hľadiska nadobudnutia vlastníctva H. L..

Ale nakoniec (ak by aj mal) na záver o tom, že na základe uvedenej kúpnej zmluvy vlastnícke právo na H.
L. neprešlo, postačovalo už len zistenie, že táto zmluva o prevode nehnuteľností nebola zaregistrovaná
na štátnom notárstve (v zmysle § 18 zákona č. 26/1957 Zb.), čo spôsobovalo absolútnu neplatnosť tejto
zmluvy o prevode nehnuteľností.

30. Pokiaľ ide o inštitút vydržania, tak tento sa v období od 1. 1. 1951 do 1. 4. 1964 Občiansky zákonník

- zákon č. 141/1950 Zb. v obmedzenej miere zachoval (bol upravený v § 115 a nasl.) avšak len vtedy,
ak nešlo o nescudziteľné veci, ktoré sú v socialistickom vlastníctve, pričom aj v tomto prípade mohol
vydržať vec len oprávnený držiteľ, pričom sa tiež predpokladala oprávnenosť držby. Právna úprava
vyžadovala dobromyseľnosť nielen pri vstupe do držby, ale aj počas celej vydržacej doby a zákon
vyžadoval pre vydržanie nehnuteľnosti vydržaciu dobu 10 rokov. V období od 1. 4. 1964 do 31. 3.

1983 Občiansky zákonník - zákona č. 40/1964 Zb. inštitút vydržania úplne vypustil a vydržanie vôbec
neupravoval, pričom pokiaľ nedošlo k vydržaniu do 31. 3. 1964, tak k vydržaniu za účinnosti tohto
znenia zákona nemohlo dôjsť. Až novelou Občianskeho zákonníka účinnou od 1. 4. 1983 (zákon č.
131/1982 Zb.) došlo k opätovnému zavedeniu inštitútu vydržania, a to v takej podobe, v ktorej platil až
do 31. 12. 1991. Vydržanie však vtedy tiež bolo zúžené len na fyzické osoby (občanov) a týkalo sa

len vecí, ktoré mohli byť v osobnom vlastníctve, a teda boli z neho vylúčené veci, ktoré mohli byť len
v socialistickom vlastníctve alebo veci, ku ktorým mala socialistická organizácia právo užívania podľa
osobitných predpisov. Vydržacia doba bola pritom stanovená na 10 rokov pre nehnuteľné veci a do
plynutia vydržacej doby sa mohla započítať aj držba vykonávaná pred 1. 4. 1983. K uplynutiu vydržacej
doby však mohlo dôjsť najskôr 1 rok po účinnosti zákona č. 131/1982, t.j. k 1. 4. 1984. Následne od

1. 1. 1992 až doteraz platí nová právna úprava vydržania obsiahnutá v § 134 Občianskeho zákonníka
(zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), ktorá umožňovala a stále umožňuje vydržanie
vlastníckeho práva aj k nehnuteľnostiam (už bez predchádzajúcich obmedzení), a to oprávnenému
držiteľovi, ktorý mal nehnuteľnosť v držbe aspoň po dobu 10 rokov, pričom z prechodného ustanovenia
§ 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka (aj v nadväznosti na prijatú prax a judikatúru) vyplynulo, že do

vydržacej doby bolo možné započítať aj dobu držby uskutočnenú pred 1. 1. 1992, a to aj vtedy, ak
ide o vydržanie veci, ktorá nemohla byť predmetom vydržania podľa právnej úpravy platnej pred týmto
dátumom. Za oprávneného držiteľa sa pritom podľa právnej úpravy Občianskeho zákonníka účinného
od 1. 1. 1992 (v zmysle § 130 ods. 1) považoval a stále považuje držiteľ, ktorý bol so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí (s tým, že pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba

je oprávnená.)

31. Pri hodnotení dobromyseľnosti (dobrej viery) sa berie do úvahy to, či držiteľ pri bežnej normálnej
opatrnosti, ktorú je možné s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať
nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Dobrá

viera oprávneného držiteľa sa pritom posudzuje objektívne, so zreteľom na všetky okolnosti a musí sa
vzťahovať aj k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo, pričom postačuje,
ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je (hoci aj z objektívneho
hľadiska tu nie je.) Oprávnená držba sa teda nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod, postačí,
ak tu bol domnelý právny dôvod. Ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti aspoň v dobrej

viere, že mu takýto právny titul svedčí. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal
ako s vlastnou, však musí byť tiež podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto
presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné.

32. V tejto veci bolo pritom nesporné, že H. L. sa ujal držby pozemkov parc. č. 3004 a parc. č. 3006

na základe kúpnej zmluvy od P. L. 12. 3. 1963, pričom v rámci oploteného areálu (spoločne s inými
pozemkami) tieto pozemky užíval ako vlastné, a pritom mu nikto, a to ani zapísaný pôvodný vlastník (P.
L.) v tomto užívaní nebránila (uvedené vyplýva aj zo stanoviska obce Ludrová z 28. 3. 2025.) Taktiež
nebolo sporné, že uvedené dva pozemky neboli zapísané na H. L. v pozemkovej knihe do 31. 3. 1964(a od 1. 4. 1964 v evidencii nehnuteľností, a od 1. 1. 1992 v katastri nehnuteľností), ako aj to, že ku
prevodu tejto nehnuteľnosti z P. L. na H. L. nebolo dané privolenie Okresného národného výboru a tiež,
že táto zmluva nebola registrovaná na štátnom notárstve (zapísaná v poplatkovom registri.)

33. Pokiaľ žalovaná spochybňovala dobrú vieru H. L., tou okolnosťou, že na základe inej kúpnej zmluvy
uzatvorenej v novembri 1962 medzi P. L. ako predávajúcou a manželkou H. L. M. L. ako kupujúcou,
týkajúcou sa pozemku parc. č. 3007, k. ú. E., ktorá zmluva bola riadne zapísaná v pozemkovej knihy
(a potom aj v evidencii nehnuteľností), a taktiež bola riadne zaregistrovaná na štátnom notárstve,

pričom nechýbalo pri nej ani privolenie Okresného národného výboru, ktoré náležitosti boli tiež výslovne
zahrnuté do textu tejto kúpnej zmluvy z roku 1962 (v čl. 5), tak k tejto námietke súd uvádza, že
rozhodujúca pre účely tohto konania bola dobromyseľnosť H. L.. H. L. však nebol účastníkom kúpnej
zmluvy z roku 1962, a iba púha skutočnosť, že bol manželom M. L., ktorá bola kupujúcou podľa kúpnej
zmluvy z roku 1962, a rovnako ani skutočnosť, že predávajúcou v prípade obidvoch kúpnych zmlúv bola
tá istá osoba (P. L.) ešte neodôvodňuje bezpečný záver, že H. L. mal vedomosť o takýchto zákonných

náležitostiach platného a účinného prevodu nehnuteľností, teda že bol z tohto dôvodu nedobromyseľný.
Vzťahymedziľuďmi(ajvrámcimanželstva)bývajúrôznejpovahy,manželianemuselispolukomunikovať
podrobne o všetkých aspektoch týkajúcich sa kúpnopredajných zmlúv, ktoré uzatvorili, a už vôbec takto
nemusela komunikovať s H. L. predávajúca P. L..

34. V tejto súvislosti súd poukazuje tiež na § 130 ods. 1, druhej vety OZ, kedy pri pochybnostiach sa
predpokladá, že držba bola oprávnená, a teda pokiaľ by aj bolo možné mať pochybnosti o tom, či M.
L. (ako manželka H. L.) alebo P. L. (ako predávajúca pri obidvoch kúpnych zmluvách) informovali H. L.
o týchto zákonných náležitostiach účinného a platného prevodu nehnuteľností, bolo potrebné mať H. L.
za dobromyseľného, a teda za oprávneného držiteľa.

35. Pokiaľ ide o (predpokladanú) existenciu právneho omylu H. L., keď tento konal nepoznajúc zákonné
ustanovenia týkajúceho sa platného a účinného prevodu nehnuteľností v danom období, tak súd
tento právny omyl vyhodnotil ako ospravedlniteľný, a to preto, že pri ústavne konformnom výklade
dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec

nadobudol poctivým spôsobom. Nemôže byť pritom rozhodujúce, že eventuálne aj nesplnil zákonné
podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci, totiž treba považovať aj také nadobudnutie veci,
ktoré je v súlade s dobrými mravmi, a v tejto súvislosti je pritom rozhodujúce, že držiteľ za držanú
vec zaplatil dohodnutú kúpnu cenu podľa uzatvorenej kúpnej zmluvy v písomnej podobe. Tento právny
názor vyplýva z toho, že pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva

vydržaním treba za podstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 Ústavy SR,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd považovať taký
výklad ustanovenia § 134 Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu
dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne

presvedčený o svojom domnelom vlastníkom práve) so stavom vlastníckym. A contrario, výklad, ktorý by
tútomožnosťvylučoval,resp.juobmedzovalpodstatnýmspôsobomnemôžebyťpovažovanýzaústavne
konformný (viď aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. : II. ÚS 484/2015 zo 14. 11. 2018, ktorým došlo
k významnej zmene dovtedajšej ustálenej súdnej praxe dotýkajúcej sa ospravedlniteľného právneho
omylu,keďsadovtedyzaneospravedlniteľnýpovažovalajtakýprávnyomyl,ktorývychádzalzneznalosti

jasného nepochybného znenia zákona, za ktoré bolo považované aj ustanovenie o potrebe registrácie
zmluvy o prevode nehnuteľností na štátnom notárstve.)

36. Vychádzajúc z nesporného (resp. aj preukázaného) niekoľko desaťročí nerušeného užívania
predmetných dvoch pozemkov zo strany H. L., súd dospel k záveru, že H. L. k 1. 1. 1992 podľa §

872 ods. 6 Občianskeho zákonníka (aj v nadväznosti na prijatú prax a judikatúru), teda vzhľadom na
umožnenie započítania doby oprávnenej držby aj v období pred 1. 1. 1992, kedy vydržanie takýchto
poľnohospodárskych pozemkov do vlastníctva fyzickej osoby nebolo možné, došlo k vydržaniu týchto
dvoch pozemkov H. L., teda k nadobudnutiu vlastníckeho práva k týmto dvom pozemkom jeho osobou,
čím sa k 1. 1. 1992 tieto dva pozemky dostali (podľa § 143 Občianskeho zákonníka) do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov H. L. a M. L..

37. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že je irelevantné, že pre obdobie od roku 1963 až do 1. 1.
1992 M. L. mala vedomosť o zákonných náležitostiach prevodu nehnuteľností, pretože ona nebolaúčastníčkou kúpnej zmluvy z 12. 3. 1963, a teda ona nebola subjektom, ktorý k 1. 1. 1992 nadobudol tieto
pozemky vydržaním, pretože ona sa stala spoluvlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti výlučne z titulu
ustanovenia § 143 OZ, teda nie vzhľadom na svoju dobrú vieru.

38. Vzhľadom na uvedené bolo možné mať za to, že nie je dôvodný žalobný petit (primárny), ktorým
sa žalobcovia v 1. až 10. rade domáhali určenia, že k času smrti H. L., bol tento výlučným vlastníkom
predmetných dvoch pozemkov, keďže k času jeho úmrtia k 29. 8. 1995 tieto dva pozemky neboli v jeho
výlučnom vlastníctve, ale v bezpodielovom spoluvlastníctve jeho a jeho manželky M. L., a preto bol

dôvodný len subsidiárny (eventuálny) petit na určenie, že k času smrti H. L. tieto dva pozemky boli v BSM
H. L. a M. L..

39. Vzhľadom na to, že žalobcovia boli v konaní úspešní, mali byť mať nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu, avšak vzhľadom na to, že navrhli, aby súd rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá
nárok na náhradu trov konania, súd z toho nepriamo vyvodil, že pre prípad svojho úspechu si výslovne

neuplatnili nárok na náhradu trov konania, a preto rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovia
v 1. až 10. rade nemajú voči žalovanej nárok na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom
súde Liptovský Mikuláš písomne v dvoch vyhotoveniach, o ktorom odvolaní bude rozhodovať Krajský

súd v Žiline.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že :

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku,
ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b)
sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez

svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučného poriadku) v znení neskorších predpisov.