Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 17. marec 2025

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 29Csp/10/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8123201555
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Diana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2025:8123201555.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

29Csp/10/2023

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Dianou Vlčkovou v právnej veci žalobcov: 1. A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX D., 2. E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX D., obaja
právne zastúpení: JUDr. Igor Šafranko, advokátska kancelária so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66,
089 01 Svidník, IČO: 31 954 448, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa a.s., so sídlom Tomášikova
48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpenému: Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri
s.r.o., so sídlom Bočná 10, 040 01 Košice, o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok takto

r o z h o d o l :

29Csp/10/2023

I. Z a m i e t a návrh žalovaného na prerušenie konania

II. U r č u j e , že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere, č. XXXXXXXXXX, zo dňa
19.03.2010, v časti I., článok I. Základné podmienky, bod 1., v časti v znení: „Spracovateľský poplatok:
531,07 EUR, uhradený pri uzatvorení Úverovej zmluvy z prostriedkov Úveru

Poplatok za správu Úveru: 2,99 EUR / mesačne odo dňa uzatvorenia Úverovej zmluvy“, je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou.

III. U r č u j e , že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere, č. XXXXXXXXXX, zo
dňa 19.03.2010, v časti I., článok II. Záverečné ustanovenia, bod 2., v znení: „Dlžník vyhlasuje, že sa
oboznámil so súčasťami Úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, Úverové podmienky, Sadzobník a podmienky
určené Zverejnením, za ktorých sa Bankový produkt v zmysle Úverovej zmluvy poskytuje, súhlasí s
nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Pre účely Úverovej zmluvy sa VOP rozumejú Všeobecné obchodné

podmienky vydané Bankou s účinnosťou od 1.8.2002 a Úverovými podmienkami Obchodné podmienky
Banky pre poskytovanie Úverov a Povolených prečerpaní Privátnym klientom a MIKRO podnikateľom
účinné od 1.7.2007. Dlžník ďalej vyhlasuje, že bol Bankou informovaný o skutočnostiach podľa § 37 ods.
2 Zákona o bankách.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

IV. P r i z n á v a žalobcom v 1. a 2. rade voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

29Csp/10/2023

1. Žalobcovia žalobou doručenou súdu dňa 15.02.2023 sa domáhali určenia neprijateľnosti zmluvných
podmienok, uvedených v zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX v častiI. článok I. Základných podmienok a to vo vzťahu k spracovateľskému poplatku a poplatku za správu
úveru; v časti I. článku II. Záverečných ustanovení v predmete vyhlásenia, že dlžník sa oboznámil
so súčasťami úverovej zmluvy, ktorými sú Všeobecné obchodné podmienky, úverové podmienky,

sadzobníkapodmienkyurčenézverejnenímavčastiI.článkuIIZáverečnýchustanoveníbod4,vktorom
si zmluvné strany dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú podľa § 262 Obchodného zákonníka
spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka.

2. Žalobu odôvodnili tým, že so žalovaným uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu, a to zmluvu o splátkovom

úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX v predmete poskytnutia úveru vo výške 40 000 EUR, ktorý
žalovanému v celom rozsahu uhradili úverom poskytnutým OTP bankou Slovensko a.s. na základe
úverovej zmluvy č. XXX/XXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX.

3. Zmluva o splátkovom úvere obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku a to spracovateľský poplatok
a poplatok za správu úveru. Žalovaný neposkytol reálne plnenie za takéto poplatky. Ako súčasť

formulára neboli individuálne dojednané a absenciou zodpovedajúceho protiplnenia spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.

4. Úver je odplatným právnym úkonom. Odplatu pri úvere predstavujú za hlavný predmet plnenia úroky
so synonymami cena úveru, odplata za úver. Je potom otázne, čo je v predmetnej veci cenou úveru,

keď zaň má spotrebiteľ platiť úrok za poskytnutie úveru aj spracovateľský poplatok a poplatok za správu
úveru. Čo sa týka určenia neprijateľnosti spracovateľského poplatku vo vzťahu priamo k žalovanému,
poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 3Co/177/2018 a 7CoCsp/5/2021. Čo sa
týka neprijateľnosti poplatku za správu úveru vo vzťahu priamo k žalovanému, poukazuje na rozhodnutie
Krajského súdu v Prešove 5CoCsp/14/2020, 7CoCsp/5/2021 a 7CoCsp/55/2022.

5.ZmluvaosplátkovomúvereobsahujeďalšiuneprijateľnúzmluvnúpodmienkuuvedenúvčastiI.článku
II. Záverečných ustanovení bod 2, ktorou dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil so súčasťami úverovej
zmluvy, pričom o neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky priamo vo vzťahu k žalovanému rozhodol
Okresný súd Kežmarok rozsudkom pod sp. zn. 9C/2/2014, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského

súdu v Prešove 2Co/41/2016. Zmluva o splátkovom úvere obsahuje aj neprijateľnú podmienku v časti
I. článku II Záverečných ustanovení bod 4, týkajúcich sa voľby práva podľa Obchodného zákonníka.
Žalobcovia zdôraznili, že platná právna úprava na území SR, ktorá má svoj základ v predpisoch
EÚ používa výlučne termín spotrebiteľský úver, pod ktorý spadá dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov vo forme pôžičky. Z uvedeného vyplýva názor, že každá zmluva o spotrebiteľskom úvere,

bez ohľadu na formu a typ sa vždy spravuje špeciálnymi ustanoveniami o spotrebiteľských zmluvách
a podporne Občianskym zákonníkom. Taktiež uvedená zmluvná podmienka bola opakovane aj vo
vzťahu k žalovanému vyhlásená za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

6. Žalovaný vo svojom vyjadrení namietal procesnú neprípustnosť uvedenej žaloby. Uviedol, že

základným predpokladom takejto žaloby je, aby existovalo ustanovenie všeobecne záväzného právneho
predpisu, ktoré explicitne umožňuje jej podanie. Najmä z hľadiska systematického a teleologického
výkladu je obhájiteľný výlučne záver, že na naplnenie hypotézy predmetného ustanovenia sa vyžaduje
existencia konkrétneho zákonného ustanovenia, ktoré umožňuje podanie určovacej žaloby na riešenie
presne definovanej skutkovej situácie. Žiaden z týchto ukazovateľov však nie je v prípade žalobných

návrhov na určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok prítomný. So žalobcami odkazovaných
zákonných ustanovení určite nevyplýva potrebné žalobné oprávnenie.

7. Inými slovami, v kontexte citovanej reglementácie práva na súdnu ochranu by požiadavka podľa § 137
písm. c) CSP bola úplne nezmyselná, nakoľko právo na podanie určovacej žaloby by bolo dané vždy.

To však priamo odporuje zmyslu a účelu právnej normy tam obsiahnutej, ktorá má smerovať k redukcii
sporov o neplatnosť, a teda takáto interpretácia by mala byť odmietnutá ako rozporná so základnými
postulátmi civilného procesu. Rovnaké žalobné oprávnenie nemôže byť založené ani ustanovením §
53a Občianskeho zákonníka, keďže je ním normovaná povinnosť dodávateľa v zmluvách so všetkými
spotrebiteľmi zdržať sa používania neprijateľnej zmluvnej podmienky. Uvedené zákonné ustanovenie

nie je hmotno-právnym podkladom pre určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v individuálnych
spotrebiteľských sporoch, ale výlučne v sporoch abstraktnej kontroly v spotrebiteľských veciach.8. Napokon nemôže obstáť ani prípadný argument, že procesná prípustnosť žalobných návrhov je daná
ust. § 298 CSP. Nielenže odporuje výslovnému zneniu § 137 písm. d) CSP, ktoré vyžaduje existenciu
osobitného predpisu, čo Civilný sporový poriadok nie je, ale úplne absentuje aj tvrdenie rozhodujúcich

skutočností, ktoré sú nevyhnutné pre procesný úspech v intenciách individuálneho spotrebiteľského
sporu.

9. Z citovaných procesných noriem § 298 a 301 CSP zreteľne vyplýva, že v individuálnom
spotrebiteľskom spore iniciovanom žalobou, ktorá je zásade prostriedkom slúžiacim na ochranu

konkrétneho ohrozeného alebo porušeného subjektívneho práva prichádza do úvahy vyslovenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky iba v prípade, ak jej obsah akýmkoľvek spôsobom dopadá alebo
má vplyv na právo, na ochranu ktorého je taký spor vedený. Vyjadrené inak, súd môže posudzovať
a následne prípadne určiť za neprijateľnú iba takú zmluvnú podmienku, ktorá je relevantná pre žalobcom
konkretizované právo, ktorého ochrany sa domáha. V opačnom prípade, ak ide o podmienku, ktorá nie
je prepojená na konkrétne subjektívne právo spotrebiteľa, je možné iba konanie o abstraktnej kontrole.

10.Žalobcavtomtokonanívovzťahuknimvypočítaným,údajneneprijateľnýmzmluvnýmustanoveniam
neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, týkajúce sa konkrétneho záväzkového vzťahu s našou
bankou, najmä neprodukoval žiadne tvrdenia, ako sa tieto majú negatívne premietať do jeho právneho
postavenia.

11. Uvedené znamená, že prieskum spotrebiteľskej prijateľnosti ako ho žalobca požaduje vykazuje
všetky parametre prieskumu abstraktného.

12. Práve v týchto súvislostiach, preto musí opäť poukázať na zásadnú zmenu implementovanú

pri rekodifikácii civilného sporového procesu a to na nový procesný inštitút abstraktnej kontroly
v spotrebiteľských veciach, ktorý je zameraný na skúmanie zmluvných podmienok a obchodných
praktík nezávisle od okolností konkrétneho prípadu. Civilný sporový poriadok založil pre tento
špecifický typ prieskumu výlučnú právomoc civilných súdov a zároveň vymedzil okruh na to určených
kauzálne príslušných súdov. A iba v rozsudku vydanému v takomto konaní možno následne priznať

účinky predvídané vyššie zmieneným ust. § 53a Občianskeho zákonníka. Rozhodne nepovažuje za
neprimerané, aby žalobca bol povinný uviesť, aké jeho konkrétne, subjektívne práva sú zmluvnými
podmienkami dotknuté a ako sa jeho vlastná právna pozícia zlepší v prípade vyhovenia žalobe.
Bez toho je akákoľvek určovacia žaloba podľa presvedčenia žalovaného nespôsobilá na prejednanie,
avcelospoločenskommeradlepôsobíajvyloženekontraproduktívne,keďžesúdnusústavuzamestnáva

akademickými spormi a tým nevyhnutne odďaľuje poskytnutie ochrany iným žalobcom a ich reálne
ohrozeným, alebo porušeným právam.

13. Je preto bezpodmienečnou povinnosťou konajúceho súdu, aby z vlastnej iniciatívy a úradnej
povinnosti vykonal aj šetrenia za účelom zistenia skutočných pohnútok vedúcich k podaniu žaloby a tieto

hodnotil predovšetkým v kontexte kritérií dobrých mravov a zákazu šikany.

14. Z meritórneho hľadiska namieta zlyhanie žalobcu v riadnom splnení povinnosti tvrdenia na základné
znaky relevantných, t.j. na ním vymedzený predmet sporu aplikovateľných – hmotno-právnych noriem.
Akceptuje, že aj v takom sporovom konaní, ktoré je zaradené medzi tzv. spotrebiteľské spory platia

zásady dispozičná a prejednacia a je teda primárne vecou strán sporu tvrdiť skutočnosti a označiť
dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení. V týchto súvislostiach namieta spôsob, akým
žalobca odôvodnil svoje žalobné návrhy. Vonkoncom totižto nezodpovedá obsahu relevantných hmotno-
právnych noriem.

15. Musí konštatovať, že ak ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka jednoznačne vymedzuje základné
definičnéznakyinštitútuneprijateľnostizmluvnýchpodmienokanajmäkľúčovúpodmienkukvalifikovanej
a značnej nerovnováhy na ich splnenie v prípade žalobou napadnutých zmluvných podmienok neboli
prednesené žiadne tvrdenia. Argumentačná pasivita žalobcu sa najväčšmi týka ústredného prvku
inštitútu neprijateľnosti zmluvných podmienok a to najmä podmienky značnej nerovnováhy v právach

a povinnostiach vzniknutých na základe zmluvy. Pojem značná nerovnováha treba posúdiť na základe
analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v prípade absencie dohody medzi zmluvnými
stranami s cieľom posúdiť, či a v prípade v akej miere je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zozmluvy nevýhodnejšie, než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve (rozhodnutie
Súdneho dvora EÚ C-415/11).

16. A tieto ďalej rozvinul v rozsudku vo veci C-226/12 zo záverov ktorého vyplýva, že existencia
značnej nerovnováhy nevyhnutne vyžaduje, aby výdavky, ktoré znáša spotrebiteľ na základe zmluvnej
podmienky mali na tohto spotrebiteľa značný ekonomický vplyv vzhľadom na hodnotu predmetnej
transakcie, ale môže vyplývať už zo samotnej skutočnosti dostatočne závažného narušenia právneho
postavenia, v ktorom sa tento spotrebiteľ ako zmluvná strana nachádza na základe platných

vnútroštátnych predpisov. Práve týmito nárokmi teda musí byť pomeriavaná každá individuálna zmluvná
podmienka, ktorej neprijateľnosť je významná pre rozhodnutie sporu a čo je najzásadnejšie v kontexte
potrieb spravodlivého konania a najmä jeho zásad kontradiktórnosti a rovnosti zbraní. Sumarizujúc
vyššie uvedené, hoci sa žalobca domáha určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok, neprodukoval
v skutočnosti žiadne tvrdenia, ktoré by zodpovedali obsahu pre tieto otázky relevantných právnych
noriem, preto žiada žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

17. Žalobcovia v replike k vyjadreniu žalovaného uviedli, že nesúhlasia s názorom a argumentáciou
žalovaného, ktorý v celom rozsahu popiera žalobu. Konštatovanie žalovaného, že žalobou o určenie
neprijateľnosti zmluvných podmienok nie je možné požadovať takéto určenie a pripustiť súdny prieskum
neprijateľných zmluvných podmienok predstavuje popieranie ich práva na prístup k súdu a vyjadruje

celkový vzťah žalovaného k rešpektovaniu Ústavou garantovaného práva na súdnu a inú právnu
ochranu.

18. Žalovaný v podstate vykladá ust. § 137 CSP tak, ako by tento uzákoňoval taxatívny výpočet možných
žalôb, brániac spotrebiteľovi podať žalobu o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok.

19. Práve rozhodovanie súdov o neprijateľnosti zmluvných podmienok v individuálnych sporoch popri
posudzovaní nekalých obchodných praktík je nosným pilierom spotrebiteľského práva tak, ako to
vyplýva z úniového práva a vnútroštátnych právnych noriem. Poukazujú na ust. § 11 ods. 4 zákona č.
129/2010 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2018, podľa ktorého spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať

určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti
spotrebiteľského úveru. Nemali by preto už byť žiadne pochybnosti o tom, že od 01.01.2018 sa môže
spotrebiteľ pred súdom domáhať určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ako aj neprijateľnosti
zmluvných podmienok. Pre úplnosť však je potrebné zdôrazniť, že určenie neprijateľnosti zmluvnej
podmienky malo oporu v zákone aj pred 01.01.2018 v zmysle ust. § 137 CSP, § 298 CSP a zákona č.

250/2007 Z.z..

20. Na podporu svojej argumentácie poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
6Cdo/27/2018, 6Cdo/127/2017, 6 Ndc/20/2016, 3Ndc/1/2017.

21. Rovnaký názor prípustnosti a nutnosti rozhodovania o ,,sólo žalobách“ na určovanie neprijateľnosti
zmluvných podmienok vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 4Cdo/148/2017, ako aj
6Cdo/27/2018.

22. Žalovaný v duplike zotrval na svojej argumentácii o neprípustnosti žaloby o určenie neprijateľnosti

zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom spore a súčasne namietal aj vecnú neprípustnosť
súdneho prieskumu. Samotnému prieskumu spotrebiteľskej prijateľnosti zmluvného dojednania musí
totiž najprv predchádzať ustálenie, či je taký prieskum vôbec povolený a teda, či nie je prítomná
niektorá zo zákonom výslovne aprobovaných okolností, ktorá vylučuje podrobiť zmluvnú podmienku
testu prijateľnosti. V prípade žalobcami namietaných zmluvných dojednaní o poplatku za poskytnutie

a správu úveru tu pritom takáto výluka nepochybne existuje, keďže ide o cenové dojednanie.

23. Podľa článku 4 ods. 2 Smernice 93/13/EHS hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje
k definícii hlavného predmetu zmluvy, ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane. Nemožnosť
prieskumu dojednania poplatku za poskytnutie úveru je však dôsledkom aj ďalšej rovnocennej výluky

rezultujúcej z ust. článku 1 ods. 2 Smernice 93/13/EHS: zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné
zákonné alebo regulačné ustanovenia a ustanovenia alebo zásady medzinárodných dohovorov,
ktorých sú členské štáty alebo spoločenstvo zmluvnou stranou najmä v oblasti dopravy, nepodliehajú
ustanoveniam tejto Smernice.24. Z rozhodnutia Súdneho dvora C34/13 vyplýva, že článok 1 ods. 2 Smernice 93/13/EHS sa má
vykladať v tom zmysle, že zmluvná podmienka obsiahnutá v zmluve, ktorú uzavrel predajca, alebo

dodávateľ so spotrebiteľom je vylúčená z pôsobnosti tejto Smernice len vtedy, ak uvedená zmluvná
podmienka odráža obsah záväzného zákonného, alebo regulačného ustanovenia, čo overiť prináleží
vnútroštátnemu súdu.

25. V popísaných okolnostiach preto apeluje, že žalobcami spochybnená zmluvná podmienka

o spracovateľskom poplatku nie je ničím iným ako premietnutím zákonného pravidla normovaného
v ust. § 499 Obchodného zákonníka. Za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné
prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa. Je
teda evidentné, že slovenský právny poriadok inštitút odplaty za dojednanie záväzku poskytnúť úver
vyslovene pozná a jeho používanie predpokladá a túto skutočnosť dlhodobo rešpektuje právna náuka,
ako aj aplikačná prax najvyšších súdnych autorít.

26. Ohľadne poplatku za správu úveru by zase požadovaným určovacím petitom došlo aj k porušeniu
najvyššími súdnymi autoritami opakovaním vyjadrenej zásady, že určovacia žaloba v zásade nemá
slúžiť na určenie ani za dobu minulú, ani do budúcnosti. Uplatňovanie tohto poplatku bolo s účinnosťou
odo dňa 10.06.2013 zapovedané novelou zákona č. 483/2001, kedy banke, zahraničnej banke, ako aj

pobočke zahraničnej banky sa zakázalo požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu nákladov
alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu úveru. Od daného okamihu žalovaný poplatok za
správu úveru nikdy nevyberal a ani žalujúca strana v danom ohľade netvrdí, ani nepreukazuje opak. Ak
odhliadneme, že legislatívna zmena bola zrealizovaná predpisom verejného práva a navyše vo vzťahu
aj k iným subjektom ako spotrebiteľom, nič to nemení na najhlavnejšej okolnosti, a to, že žalobcovia

sa domáhajú určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ktorá sa odo dňa 10.06.2013 na obsahu
záväzkového vzťahu nijako reálne nepodieľala.

27. K špecifickému argumentu žalobcov, že zo zmluvných dokumentov nedokážu zistiť, aké plnenia
a akého účelu boli za dané poplatky poskytnuté poukazuje nad rámec rozhodnutí najvyšších súdnych

autorít, že táto okolnosť nemôže sama o sebe založiť dovolenosť prieskumu prijateľnosti. Súdny dvor
EÚ v rozsudku C-621/17 postuloval, že ust. článku 4 a článku 5 Smernice Rady 93/13/EHS, podľa
ktorýchmusiabyťzmluvnépodmienkyformulovanéjasneazrozumiteľnesamajúvykladaťvtomzmysle,
že z nich nevyplýva povinnosť podrobne špecifikovať všetky služby poskytované ako protihodnota.
Rovnako akcentoval, že článok 3 ods. 1 Smernice, pojednávajúci o neprijateľnosti individuálne

nedojednanej podmienky iba v prípade, ak spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán sa má vykladať tak, že zmluvná podmienka, ktorá sa týka poplatkov a ktorá neumožňuje
jednoznačne určiť konkrétne služby poskytované ako protihodnotu v zásade nespôsobuje v rozpore
s požiadavkou dobrej viery na úkor spotrebiteľa značnú nerovnováhu.

28. Napokon rezolútne odmieta aj evidentné dovolávanie sa pravej retroaktivity zo strany žalobcov, ktorá
na zmluvný vzťah založený dňa 19.03.2010 a ukončený dňa 25.10.2013 žiada uplatňovať znenie právnej
normy § 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho zákonníka, účinnej odo dňa 13.06.2014. Definujúcim znakom
právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou
ochrany práv a právnej istoty. O pravú retroaktivitu ide napríklad vtedy, keď neskorší právny predpis

so spätnou účinnosťou upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. Prechodné ust. § 879p Občianskeho
zákonníka navyše jednoznačne uvádza, že ustanoveniami § 53 ods. 4 písm. t) sa spravujú aj právne
vzťahy vzniknuté pred 13.06.2014; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred
13.06.2014 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 12.júna 2014.

29. Napokon ďalšou mimoriadne dôležitou procesnou okolnosťou je, že otázka prípustnosti bankových
poplatkov bola už z viacerých hľadísk reflektovaná aj rozhodnutiami najvyšších vnútroštátnych súdnych
autorít, ktoré majú aj účinky ustálenej rozhodovacej praxe, pričom ide najmä o rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky 7Cdo/294/2019.

30. Čo do určovacieho návrhu smerujúceho proti vyhláseniu o oboznámení sa dlžníka s obchodnými
podmienkami, poukázal na samotné znenie relevantnej právnej normy § 53 ods. 4 písm. l), podľa
ktorého za neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä
ustanovenia, ktoré obmedzujú prístup k dôkazom alebo ukladajú spotrebiteľovi povinnosti niesť dôkaznébremeno, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah mala niesť iná strana. Napadnuté
zmluvné vyhlásenie však takýto charakter určite nemá. Otázka dôkazného bremena je v Slovenskej
republike riešená predovšetkým normami procesného práva, ktoré neumožňujú žiadne svojvoľné,

jednostranné prenášanie dôkazného bremena na iný subjekt práva. Nemožno takisto prehliadať, že určiť
neprijateľnosť príslušného zmluvného vyhlásenia by malo za následok vážny zásah do zaručených práv
veriteľa zo zmluvy o úvere, ktoré sú súčasťou ústavného konceptu práva na súdnu a inú právnu ochranu
v zmysle článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy SR.

31. Základným hmotno-právnym predpokladom záväznosti tzv. nepriamych zmluvných dojednaní je
vedomosť druhej strany, že sa podieľajú na formovaní obsahu záväzkového vzťahu. Takáto vedomosť je
však vždy vnútorným stavom jednotlivca, o ktorom sa z povahy veci nedá vykonávať žiadne hodnoverné
dokazovanie a preto na jeho prítomnosť, či absenciu, rovnako ako v iných prípadoch možno usudzovať
ibazvonkajšíchobjektívnychskutočností.Vyhlasovaťzaneprijateľnézmluvnévyhlásenieooboznámení
sa s obchodnými podmienkami je v jadre to isté ako keby mala byť za neprijateľnú určená zmluvná

klauzula, že sa kupujúci oboznámil so stavom predmetu kúpy a je si vedomý jeho určitých vád.
Znamenalo by to totiž, že kupujúci by sa nikdy nemohol odvolať na uzavretú zmluvu a v nej obsiahnuté
vyhlásenie o určitej skutočnosti ako dôkaz.

32. Pokiaľ ide o neprijateľnosť zmluvnej podmienky voľby práva uviedol, že ak existuje norma

podriaďujúca zmluvu o úvere ako takú do sféry obchodného práva a následne norma dovoľujúca
dojednať určitý zmluvný režim, je vylúčené, aby ako správny záver obstála neprijateľnosť zmluvných
podmienok, ktoré len reflektujú ich obsah. Alebo výstižnejšie, nemôže sa presadiť záver o neprijateľnosti
určitej zmluvnej podmienky, ak by po jej vylúčení, úplne rovnaké účinky aj tak vyplývali priamo
z normatívnej úpravy.

33. Zároveň, vzhľadom na právnu úpravu § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka neprichádza
znevýhodňovanie spotrebiteľa ani len hypoteticky do úvahy, keďže je explicitne zákonne riešené
v prospech občiansko-právnej regulácie. Napadnuté zmluvné dojednanie o voľbe Obchodného
zákonníka tento účinok nijako nevylučuje ani neobmedzuje – použije sa Obchodný zákonník

s prednostnou aplikáciou tých ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré určitú, právne významnú
otázku riešia odlišne od ustanovení Obchodného zákonníka.

34. Zároveň poukázal na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 7Cdo/294/2019,
v ktorom potvrdil, že voľba Obchodného zákonníka je v zmluvnom práve explicitne dovolená právnou

úpravou, pričom zároveň v spotrebiteľských zmluvných vzťahoch platí, že sa použijú normy občiansko-
právne, ak sú pre spotrebiteľa priaznivejšie.

35. Súd na základe skutkových tvrdení žalobcov, popretí skutkových tvrdení žalovaného, oboznámením
zmluvy o splátkovom úvere, zistil tento skutkový stav:

36. Medzi stranami nebolo sporné, že tieto dňa XX.XX.XXXX uzatvorili zmluvu o splátkovom úvere č.
XXXXXXXXXX na základe ktorej poskytol žalovaný žalobcom úver vo výške 40 000 EUR s uvedením
úrokovej sadzby 5,59 %, výšky spracovateľského poplatku 531,07 EUR, poplatku za správu úveru vo
výške 2,99 EUR, s uvedením počtu splátok 357 od 20.06.2010 do 20.02.2040 so splátkou úveru do

31.05.2010 vo výške 195,53 EUR a od 20.06.2010 vo výške 187,74 EUR.

37. Žalobcovia sa predmetnou žalobou domáhali určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky v časti
I. v bode 1. v predmete spracovateľského poplatku, poplatku za správu úveru, ďalej vyhlásenia
o oboznámení sa so súčasťami úverovej zmluvy v časti II. bodu 2 Záverečných ustanovení zmluvy

a voľby práva uvedenej v časti II. bod 4 Záverečných ustanovení zmluvy.

38. Súd I. inštancie rozsudkom zo dňa 25.10.2023 vyhovel žalobe o určenie neprijateľnosti zmluvnej
podmienky uvedenej v časti 1 čl. 2 záverečných ustanovení, výrokom II. v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol a výrokom III. priznal žalovanému voči žalobcom v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 33 % .39. Odvolací súd uznesením zo dňa 18.06.2024 pod sp. zn. 1CoCsp/5/2024 potvrdil rozsudok vo výroku,
ktorýmboložalobevyhovenéavprevyšujúcejčastirozsudoksúduI.inštanciezrušilavrozsahuzrušenia
vrátil vec súdu I. inštancie na ďalšie konanie.

40. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že nesúhlasí s konštatovaním súdu I. inštancie vo vzťahu k
zamietnutiu žaloby o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky upravenej v časti I., čl. II. Záverečných
ustanovení, bod 2 Zmluvy, podľa ktorej: „Dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil so súčasťami Úverovej
zmluvy, ktorými sú VOP, Úverové podmienky, Sadzobník a podmienky určené Zverejnením, za ktorých

sa Bankový produkt v zmysle Úverovej zmluvy poskytuje, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať.
Pre účely Úverovej zmluvy sa VOP rozumejú Všeobecné obchodné podmienky vydané Bankou s
účinnosťou od 1.8.2002 a Úverovými podmienkami Obchodné podmienky Banky pre poskytovanie
Úverov a Povolených prečerpaní Privátnym klientom a MIKRO podnikateľom účinné od 1.7.2007. Dlžník
ďalej vyhlasuje, že bol Bankou informovaný o skutočnostiach podľa § 37 ods. 2 Zákona o bankách.“

41. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že ak majú byť všeobecné obchodné podmienky súčasťou
zmluvy, je potrebné vyjadriť s nimi súhlas. Dôkazné bremeno ohľadne existencie vôle spotrebiteľa
byť viazaný nielen zmluvou, ale aj všeobecnými obchodnými podmienkami, ako aj skutočnosť, že
spotrebiteľ bol s týmito podmienkami riadne oboznámený, zaťažuje dodávateľa, pričom pre preukázané
oboznámenie sa nepostačuje len konštatovanie a vyhlásenie spotrebiteľa vo formulárovej zmluve

o tom, že bol s obchodnými podmienkami oboznámený. Obchodné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách majú slúžiť predovšetkým na to, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať
dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nemajú slúžiť na to, aby do nich často
v neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré
sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých sa predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú

(napr. rozhodcovská doložka, dojednanie o zmluvnej pokute, vznik možného nepovoleného prečerpania
a povinnosť platiť úrok s tým spojený). Všeobecné obchodné podmienky predstavujú rozsiahly, pre
priemerného spotrebiteľa na porozumenie náročný text, vopred pripravený dodávateľom, bez možnosti
spotrebiteľa zmeniť ich obsah. Z tohto dôvodu existuje nezanedbateľné riziko, že spotrebiteľ si nebude v
čase uzavretia zmluvy vedomý svojich zmluvných povinností a zaviaže sa tak k splneniu povinnosti, pri

znalosti ktorej by k uzavretiu zmluvy nepristúpil. Ak banka uvedie podstatné obsahové náležitosti len v
rámci rozsiahlych, pre priemerného spotrebiteľa na porozumenie náročných všeobecných obchodných
podmienok,nemožnotakémutokonaniupriznaťprávnuochranu.Zmluvnápodmienka,obsahomktorejje
vyhláseniespotrebiteľa,žesapreduzatvorenímzmluvyoboznámilsozmluvnýmipodmienkamiasúhlasí
snimi,jeneprijateľnouzmluvnoupodmienkoupodľa§53ods.4písm.l)Občianskehozákonníka,pretože

na spotrebiteľa sa prenáša dôkazné bremeno v otázke, či sa pred uzatvorením zmluvy s predloženými
zmluvnými podmienkami skutočne oboznámil.

42. Preto sú závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k tejto zmluvnej podmienke nepreskúmateľné v
dôsledku nevyporiadania sa so všetkými okolnosťami, ktoré sprevádzajú uzavretie takejto a podobných

spotrebiteľských zmlúv, nezváženia pochybností o tom, či bolo skutočne reálne, aby sa spotrebiteľ
oboznámil so všetkými dokumentmi, ako to deklaruje uvedená zmluvná podmienka a porozumel im so
zreteľom na ich rozsiahlosť a obtiažnosť pre laika, ale hlavne preto, že existujú závažné pochybnosti
o unesení dôkazného bremena žalovaného vo vzťahu k tejto zmluvnej podmienke, nakoľko len podpis
spotrebiteľa na predpripravenej formulárovej zmluve v tomto smere nemôže postačovať.

43. Zatiaľ nemožno súhlasiť s konštatovaním súdu prvej inštancie vo vzťahu k zamietnutiu žaloby o
určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky ohľadom spracovateľského poplatku a poplatku za správu
úveru. Čo sa týka spracovateľského poplatku a poplatku za správu úveru, z odôvodnenia rozhodnutia
sa nedá zistiť, aké skutočné protiplnenie žalobcovia za tieto poplatky získali a teda či nešlo o poplatky

v prevažnej miere nesledujúce záujmy žalobcov, ale žalovaného.
44. V rozhodnutí C-621/17 zo dňa 3.10.2019 Súdny dvor Európskej únie rozhodol takto: ,,1. Článok 4
ods. 2 a článok 5 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že z požiadavky, podľa ktorej musí byť zmluvná podmienka
formulovaná jasne a zrozumiteľne, nevyplýva povinnosť, aby také zmluvné podmienky, o aké ide vo

veci samej, ktoré neboli individuálne dohodnuté a sú obsiahnuté v zmluve o úvere uzatvorenej so
spotrebiteľmi, pričom presne určujú sumu poplatkov za správu a poplatku za poskytnutie úveru, ktoré
znáša spotrebiteľ, spôsob ich výpočtu a dátum ich splatnosti, tiež podrobne špecifikovali všetky služby
poskytované ako protihodnota dotknutých súm. 2. Článok 3 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať vtom zmysle, že taká zmluvná podmienka, o akú ide vo veci samej, ktorá sa týka poplatkov za správu
zmluvy o úvere a ktorá neumožňuje jednoznačne určiť konkrétne služby poskytované ako protihodnota,
v zásade nespôsobuje v rozpore s požiadavkou dobrej viery na úkor spotrebiteľa značnú nerovnováhu

medzi právami a povinnosťami strán, ktoré vyplývajú zo zmluvy.“

45. V uvedenom rozhodnutí Súdny dvor Európskej únie v súvislosti s výkladom článku 4 ods. 2 a
článku 5 Smernice rady 93/13/EHS vyslovil, že z požiadavky, podľa ktorej musí byť zmluvná podmienka
formulovaná jasne a zrozumiteľne, nevyplýva povinnosť, aby také zmluvné podmienky, o aké ide vo

veci samej, ktoré neboli individuálne dohodnuté a sú obsiahnuté v zmluve o úvere uzatvorenej so
spotrebiteľmi, pričom presne určujú sumu poplatkov za správu a poplatku za poskytnutie úveru, ktoré
znáša spotrebiteľ, spôsob ich výpočtu a dátum ich splatnosti, tiež podrobne špecifikovali všetky služby
poskytované ako protihodnota dotknutých súm. Avšak aj z tohto rozhodnutia vyplýva, že musí ísť o
služby poskytované spotrebiteľom ako protihodnota súm obsiahnutých v zmluve o úvere. Teda musí ísť o
služby sledujúce záujmy spotrebiteľa a nie dodávateľa. Explicitne je to vyjadrené v ust. § 53 ods. 4 písm.

t) OZ, podľa ktorého za neprijateľné zmluvné podmienky sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú
od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy
spotrebiteľa. Ak dodávateľ využíva spoplatnenie konkrétnych úkonov alebo služieb, môže v zmysle § 53
ods. 4 písm. t) OZ na spotrebiteľa prenášať len také nákladové bremeno, ktoré bude sledovať prospech
spotrebiteľa v prevažnej miere.

46. Odvolací súd poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-224/19 z 16.7.2020, v ktorom
je uvedené, že „ Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na jedenástu otázku vo veci C-224/19
odpovedať tak, že článok 3 ods. 1 Smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluvná podmienka
uvedená v zmluve o úvere uzavretej medzi spotrebiteľom a finančnou inštitúciou, ktorá spotrebiteľovi

ukladá povinnosť zaplatiť províziu za poskytnutie úveru, môže v rozpore s požiadavkou dobrej viery
vytvoriť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vyplývajúcich zo zmluvy v neprospech
spotrebiteľa, ak finančná inštitúcia nepreukáže, že táto provízia zodpovedá skutočne poskytnutým
službám a vynaloženým nákladom, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu.

47. Spracovateľský poplatok by mal korešpondovať konkrétne identifikovanému predmetu plnenia.
Žalovaný doposiaľ nešpecifikoval, aké skutočné plnenie dostáva spotrebiteľ, za ktoré mali zaplatiť
poplatok vo výške 531,07 eur. Bezpodmienečne sa vyžaduje, aby sa ním platilo skutočné plnenie
spotrebiteľom, slúžiace ich záujmom. Javí sa, že takéto vedľajšie plnenie si spotrebiteľ zjavne
neobjednal,aniindividuálnenevyjednalaneslúžinajehoprospech,alevýlučnenaprospechdodávateľa,

čím nadobúda vlastnosť neprijateľnosti, čo dopadá rovnako aj na poplatok za správu úveru vo výške
2,99 eura/mesačne odo dňa uzatvorenia Zmluvy. Zákon o spotrebiteľských úveroch síce predpokladá
okrem úrokov aj inštitút poplatku, ale je nevyhnutné, aby sa ním platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi
a v jeho záujme.

48. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na to, že rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn.
19Csp/205/2018 zo dňa 18.7.2021 v konaní voči totožnému žalovanému Slovenskej sporiteľni boli
určené neprijateľné zmluvné podmienky v znení: ,,Spracovateľský poplatok: 189,17 eur uhradený pri
uzatvorení Úverovej zmluvy z prostriedkov Úveru, Poplatok za správu Úveru: 1,99 eur/mesačne odo
dňa uzatvorenia Úverovej zmluvy.“ Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5CoCsp/22/2021

zo dňa 20.01.2022 v konaní voči totožnému žalovanému bol zmenený rozsudok Okresného súdu
Prešov sp. zn. 32Csp/136/2019 zo dňa 31.3.2021 vo výroku III. tak, že boli určené neprijateľné zmluvné
podmienky v znení: ,,Spracovateľský poplatok: 169,- eur, uhradený pri uzatvorení Úverovej zmluvy
z prostriedkov Úveru a Poplatok za správu Úveru: 2,99 eur/mesačne odo dňa uzatvorenia Úverovej
zmluvy.“ Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoCsp/28/2022 zo dňa 30.1.2023 v konaní voči

totožnému žalovanému bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 4Csp/9/2019
zo dňa 29.4.2022 vo výroku o určení neprijateľných zmluvných podmienok v znení: ,,Spracovateľský
poplatok: 2.699,- Sk uhradený z prostriedkov úveru a Poplatok za správu úveru 60,- Sk mesačne .“

49. Súd prvej inštancie poukázal pri odôvodnení svojho rozhodnutia aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu

SR 7Cdo 294/2019 z 28.2.2022. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na to, že najvyšší súd
konštatoval, že z označenia sporného poplatku vyplýva, že ide o poplatok za poskytnutie úveru, teda za
úkony na strane veriteľa, ktoré sú nevyhnutné pre uzavretie zmluvy a ktoré sú jeho internou záležitosťou
a súčasťou jeho nákladov.50. K tomu je potrebné uviesť, že vo veci 7Cdo 294/2019 sa najvyšší súd primárne zaoberal
problematikou nastolenou dovolaním v prejednávanej veci a to správnosťou určenia RPMN (výpočtu

RPMN) v úverovej spotrebiteľskej zmluve za situácie, že poplatok za spracovanie a poskytnutie úveru
je započítaný do RPMN. Najvyšší súd konštatoval v tomto rozhodnutí správnosť tohto postupu výpočtu
RPMN a len okrajovo, v bode 21 svojho rozhodnutia, sa zaoberal tým, že ide o poplatok za poskytnutie
úveru, ktorý takto predstavuje cenu služby. Inými slovami problematika protiplnení za tento poplatok,
ktoré by mali byť spotrebiteľovi logicky za tieto finančné prostriedky poskytnuté, v tomto rozhodnutí

riešená nebola.

51. Úlohou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, v intenciách vyššie uvedených záverov
odvolacieho súdu, na základe doplneného dokazovania (ktoré je potrebné vykonať primárne na návrh
strán, ale aj bez návrhu v zmysle § 295 CSP) posúdiť návrh žalobcov na určenie spracovateľského
poplatku a poplatku za správu úveru, v tomto zmysle, že tento môže predstavovať neprijateľnú

zmluvnú podmienku, ak dodávateľ, teda žalovaný nepreukáže, že tento poplatok bol účtovaný v záujme
spotrebiteľa a aké služby mu boli za tento poplatok poskytnuté. Dôkazné bremeno v tomto smere leží
na žalovanom ako dodávateľovi, ktorý musí služby poskytnuté žalobcom za daný poplatok preukázať
a odôvodniť výšku účtovaného poplatku.

52. Žalovaný vo vyjadrení k uzneseniu Krajského súdu v Prešove okrem iného uviedol, že pokiaľ
ide o primeranosť výšky poplatku za poskytnutie úveru, ide o poplatok, ktorý zodpovedá ust. § 499
Obchodného zákonníka, ktorý dovoľuje odplatu za dojednanie záväzku poskytnúť úver tomu, ktorému
dlžníkovi. To znamená, že v tejto situácii ide o poplatok, ktorého účel a ktorého protihodnota je
definovaná priamo zákonom ust. § 499 Obchodného zákonníka. Ide o ustanovenie kogentné, ktoré je

plne aplikovateľné aj v spotrebiteľských vzťahoch a v takomto prípade v zmysle jednoznačného pravidla
podľa čl. 1 ods. 2 Smernice 93/13 nemôže súd preskúmavať, či takýto účel postačujúci alebo či je
dostatočne zodpovedajúci tomu príslušnému poplatku, pretože to vyriešil zákonodarca.

53. Protihodnotou poplatku za správu úveru bolo zasielanie výpisu z úverového účtu, sprístupnenie

úverového účtu cez elektronickú službu Internet banking, administratívne úkony spojené s vykonávaním
inkasa, ale aj vystavovanie rôznych potvrdení na žiadosť dlžníkov, napr. o uhradení záväzkov, platobnej
disciplíne, využívanie bezplatnej infolinky Sporotel a podobne.

54. Odvolací súd okrem iného v závere svojho rozhodnutia uviedol, že spracovateľský poplatok spolu

s poplatkom za správu úveru môže predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku, ak dodávateľ, teda
žalovaný nepreukáže, že tento bol účtovaný v záujme spotrebiteľa a aké služby mu boli za tento poplatok
poskytnuté.Dôkaznébremenovtomtosmereležínažalovanom,ktorýmusíslužbyposkytnutéžalobcom
za daný poplatok nielen preukázať, ale aj odôvodniť výšku ním účtovaného súdneho poplatku.

55. Pokiaľ žalovaný po rozhodnutí odvolacieho súdu vo vzťahu k spracovateľskému poplatku nielenže
neuviedol, aké služby boli žalobcom za tento poplatok poskytnuté, ale súčasne neodôvodnil jeho výšku,
preto súd I. inštancie v súlade s prezentovaným právnym názorom odvolacieho súdu musel konštatovať
jeho neprijateľnosť. V prípade poplatku za správu úveru síce žalovaný uviedol aké služby žalobcom
boli za tento poplatok poskytnuté, avšak neodôvodnil jeho výšku, potom súd I. inštancie nevedel

posúdiť primeranosť výšky uplatňovaného poplatku v porovnaní so službami, ktoré mali byť žalobcom
za uvedený poplatok poskytnuté.

56. Vzhľadom na jednoznačne vyjadrený právny názor odvolacieho súdu, súd I. inštancie musel dospieť
kzáveruoneprijateľnostiuvedenéhozmluvnéhodojednania,pokiaľneprijateľnouzmluvnoupodmienkou

je dojednanie vyjadrujúce finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie
je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa. Vo vzťahu k poplatku za správu úveru zo zmluvy,
ani zo všeobecných obchodných podmienok nevyplýva aké úkony veriteľa v prospech dlžníka majú byť
týmto poplatkom odmeňované. Takéto ustanovenie tak jednoznačne zakladá pre veriteľa nárok na ďalšiu
peňažnú výhodu voči dlžníkovi, a teda spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi

dodávateľom a spotrebiteľom.

57. Napriek tomu, že súd I. inštancie vo vzťahu k uvedeným zmluvným dojednaniam rozhodol v súlade
so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu, má za to, že tento odporuje ustálenej rozhodovacejpraxi najvyšších súdnych autorít reprezentovanej rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
7Cdo/294/2019 a 5Cdo/47/2019, na ktoré nadviazali ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR pod sp.
zn. 4Cdo/292/2021 a 6Cdo/89/2023 zo dňa 30.10.2024.

58. Podľa názoru odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v rozhodnutí 7Cdo/294/2019
zaoberal správnosťou postupu výpočtu RPMN a len okrajovo poplatkom za poskytnutie úveru ako
neprijateľným zmluvným dojednaním.

59. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.02.2022 pod sp. zn. 7Cdo/294/2019
vyplýva, že v zmysle rozsudku Súdneho dvora vo veci C 621/17 zo dňa 13.10.2019 článok 4 ods.
2 a článok 5 Smernice Rady 93/13 EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že z požiadavky, podľa ktorej musí byť zmluvná podmienka
formulovaná jasne a zrozumiteľne nevyplýva povinnosť, aby také zmluvné podmienky, o aké ide vo
veci samej, ktoré neboli individuálne dohodnuté a sú obsiahnuté v zmluve o úvere uzatvorenej so

spotrebiteľmi, pričom presne určujú sumu poplatkov za správu a poplatku za poskytnutie úveru, ktoré
znáša spotrebiteľ, spôsoby ich výpočtu a dátum splatnosti, tiež podrobne špecifikovali všetky služby
poskytované ako protihodnota dotknutých súm.

60. Dovolací súd poukázal na to, že z označenia sporného poplatku vyplýva, že ide o poplatok za

poskytnutie úveru teda za úkony na strane veriteľa, ktoré sú nevyhnutné pre uzavretie zmluvy a ktoré
sú jeho internou záležitosťou a súčasťou jeho nákladov, teda za úkony veriteľa súvisiace s poskytnutím
úveru ako vypracovanie zmluvy a jej uzavretie a pod. Poplatok za poskytnutie úveru teda predstavuje
cenu za poskytovanie služby veriteľom, pričom možnosť jeho uplatňovania pripúšťa zákon č. 129/2010
Z.z. a táto možnosť vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno teda v súvislosti s dojednaním

poplatku za poskytnutie úveru dospieť k záveru o existencii nekalej zmluvnej podmienky.

61. Nemožno opomenúť tú skutočnosť, že bolo na dovolateľovi, ktorý mohol posúdiť hospodárske
dôsledky vyplývajúce zo zmluvy, či ju uzavrieť, a ak sa mu poplatok za poskytnutie úveru, ktorý bol v
zmluve vyjadrení určito, jasne a zrozumiteľne javil vysoký, nič mu nebránilo obrátiť sa na iný subjekt.

Dovolací súd má za to, že nemožno tolerovať, aby dovolateľ, ktorý vopred vedel, že bude musieť
zaplatiť poplatok za poskytnutie úveru a zároveň poznal jeho výšku, zmluvu aj napriek tomu uzavrel, teda
s poplatkom a jeho výškou súhlasil, následne zaujal stanovisko, že poplatok predstavuje neprijateľnú
zmluvnú podmienku.

62. Zo záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 7Cdo/294/2019 teda možno vyvodiť jednoznačný
záver, že nedostatočná individualizácia plnení za poplatky za správu, ako aj spracovateľského poplatku
v tomto prípade, ktorých výška, resp. spôsob ich výpočtu a dátum splatnosti sú v zmluve presne
určené, nespôsobujú v rozpore s požiadavkou dobrej viery na úkor spotrebiteľa značnú nerovnováhu
medzi právami a povinnosťami strán, preto súd prvej inštancie žalobu o určenie ich neprijateľnosti ako

nedôvodnú zamietol.
63. Rovnaký záver bol zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijatý uznesením Najvyššieho
súdu SR 4Cdo/292/2021 zo dňa 26.01.2023 na dovolaciu otázku, či je ust. zmluvy o spotrebiteľskom
úvere uzavretej pred 01.06.2014, ktoré stanovuje dohodnutý poplatok za poskytnutie úveru v súlade s §
53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 30.05.2014 neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

64. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že dovolací súd sa už zaoberal v rozhodnutiach
sa 7Cdo/294/2019 a 5Cdo/47/2019 uvedenou otázkou, v dôsledku čoho možno v nich uvedené právne
závery ohľadom predmetnej otázky považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu.

65. Dovolací súd zároveň poznamenal, že pokiaľ ide o poplatok za poskytnutie, resp. spracovateľský
poplatok, z jeho označenia je jednoznačné, že má ísť o poplatok za poskytnutie úveru, teda za úkony
zo strany veriteľa súvisiace s poskytnutím úveru ako napr. oslovenie dlžníka, zistenie jeho údajov,
vypracovanie a uzavretie konkrétnej zmluvy, teda za úkony na strane veriteľa, ktoré sú nevyhnutné
pre uzavretie konkrétnej zmluvy, ktoré sú internou záležitosťou veriteľa a súčasťou jeho nákladov.

Práve poplatok za poskytnutie úveru predstavuje cenu za poskytovanie doplnkovej službe žalovaným,
pričom možnosť jeho uplatňovania pripúšťajú aj predpisy upravujúce spotrebiteľské vzťahy. Na základe
uvedeného uzavrel, že na základe zisteného skutkového stavu nemožno v súvislosti s dojednaním
uvedeného poplatku vyvodiť záver o existencii nekalej zmluvnej podmienky. Totožný záver bol prijatýNajvyšším súdom Slovenskej republiky aj v uznesení zo dňa 30.10.2024 sp. zn 6Cdo/89/2023, ktorým
bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Prešove z 24.11.2022 pod sp. zn. 18CoCsp/13/2022 okrem
iného aj o určenie neprijateľnosti poplatku za poskytnutie úveru.

66. Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení rozhodnutia poukázal na rozhodnutie
7Cdo/294/2019 uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR ako R 12/2022, ktorý
konštatoval, že z označenia sporného poplatku vyplýva, že ide o poplatok za poskytnutie úveru, teda
úkony na strane veriteľa, ktoré sú nevyhnutné pre uzavretie zmluvy a ktoré sú jeho internou záležitosťou

a súčasťou jeho nákladov. Poplatok za poskytnutie úveru teda predstavuje cenu za poskytovanie služby
veriteľom, pričom možnosť jeho uplatňovania pripúšťa zákon č. 129/2010 Z.z. a táto možnosť vyplýva aj
z judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno teda v súvislosti s dojednaním poplatku za poskytnutie úveru
dospieť k záveru o existencii nekalej zmluvnej podmienky. Nemožno opomenúť tú skutočnosť, že bolo
na dovolateľovi, ktorý mohol posúdiť hospodárske dôsledky vyplývajúce zo zmluvy, či ju uzavrie a ak
sa mu poplatok za poskytnutie úveru, ktorý bol v zmluve vyjadrený určito, jasne a zrozumiteľne, javil

vysoký, nič mu nebránilo obrátiť sa na iný subjekt. Dovolací súd má za to, že nemožno tolerovať, aby
dovolateľ, ktorý vopred vedel, že bude musieť zaplatiť poplatok za poskytnutie úveru a zároveň poznal
jeho výšku, zmluvu aj napriek tomu uzavrel, teda s poplatkom a jeho výškou súhlasil a následne zaujal
stanovisko, že poplatok predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.

67. Za opísanej situácie dôsledkom nech aj nevedomého odklonu odvolacieho súdu pri riešení
dovolaním nastolenej otázky od vyššie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu, reprezentujúceho vo
vzťahu k posudzovanému problému ustálenú judikatúru dovolacieho súdu, bolo treba mať zato to, že
dovolateľka opodstatnene namietala existenciu ňou uplatneného dovolacieho dôvodu, ako aj dôvodu
prípustnosti dovolania, na ktorý sa dovolaní poukazovalo.

68. Podľa názoru súdu I. inštancie, zmene právneho posúdenia spracovateľského poplatku, resp.
poplatku za poskytnutie úveru nebráni ani existencia predchádzajúcich rozhodnutí všeobecných súdov
Slovenskej republiky, ktoré rovnakú, resp. obdobnú zmluvnú podmienku vo vzťahu k žalovanému
posúdili ako neprijateľné zmluvné dojednanie.

69.VtomtosmeresúdI.inštanciechcepoukázaťajnazmenuustálenejrozhodovacejpraxeNajvyššieho
súduSlovenskejrepublikypriposúdenítzv.vymáhateľnejpohľadávkyprivysloveníneúčinnostiprávneho
úkonu v zmysle ust. § 42a Občianskeho zákonníka. Do prijatia stanoviska R 2/2022 v zmysle ustálenej
rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít reprezentovanej rozhodnutím Najvyššieho súdu SR

6Cdo/253/2012 a uznesením Ústavného súdu SR PL. ÚS 39/2015 sa za vymáhateľnú pohľadávku
považovala taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou, teda išlo o pohľadávku, ktorá
bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť
exekúciu.

70. Prijatím stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2022 (uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo 17.05.2022 pod sp. zn. 1VCdo/1/2022) sa už za vymáhateľnú pohľadávku v zmysle ust. § 42 ods.
1 Občianskeho zákonníka považuje pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať v základnom súdnom
konaní.

71. Vo vzťahu neprijateľnosti zmluvného dojednania uvedeného v žalobnom návrhu označenom ako II.,
súd I. inštancie doplnil dokazovanie výsluchom žalobcov, ktorí zhodne uviedli, že v pobočke žalovaného
v súvislosti s uzatvorením predmetnej zmluvy o úvere podpísali všetky listiny, ktoré im boli predložené
zo strany zamestnanca banky, avšak si nepamätali, či boli oboznámení aj so súčasťami úverovej
zmluvy. Avšak vzhľadom na rozsiahlosť dokumentácie nebol vytvorený dostatočný časový priestor na

oboznámenie sa so všetkými listinami. Zo strany zamestnanca banky im nebolo bránené, aby sa s týmito
listinami pred ich podpisom mohli oboznámiť a súčasne nemali na zamestnanca banky žiadne otázky
týkajúce sa predmetného úverového vzťahu.

72. Podľa názoru súdu I. inštancie sú tu dôvodné pochybnosti, či žalovaný ako dodávateľ uvedené

súčasti úverovej zmluvy žalobcom ako spotrebiteľom pred jej uzatvorením aj reálne poskytol za účelom
oboznámenia sa s ich obsahom, pokiaľ dlžník v uvedenom zmluvnom dojednaní vyhlasuje, že sa
oboznámil so všetkými súčasťami úverovej zmluvy, okrem iného určených zverejnením pravdepodobnena obchodnom mieste, resp. webovom sídle banky, teda aj tých súčastí, ktoré spotrebiteľom za účelom
ich oboznámenia sa, fyzicky poskytnuté neboli.

73. Na základe vyššie uvedených skutočností, potom súd I. inštancie v súlade so záväzným právnym
názorom odvolacieho súdu uvedeným v bode 42 až 44 odôvodnenia uznesenia zo dňa 18.06.2024
pod sp. zn. 1CoCsp/5/2024 vyhovel žalobe aj v časti určenia neprijateľnosti zmluvného dojednania v
časti I. čl. II. záverečných ustanovení bodu 2. Zmluvná podmienka, obsahom ktorého je vyhlásenie
spotrebiteľa, že sa pred uzatvorením zmluvy oboznámil so zmluvnými podmienkami a súhlasí s nimi,

je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 4 písm. l) Občianskeho zákonníka, pretože na
spotrebiteľa sa prenáša dôkazné bremeno v otázke, či sa pred uzatvorením zmluvy s predloženými
zmluvnými podmienkami skutočne oboznámil.

74. Žalovaný súdu I. inštancie predložil návrh na prerušenie konania do skončenia konania o návrhu na
začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky o vyslovenie

nesúladu § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. s Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.

75. Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne
alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo

ak súd dal na také konanie podnet.

76. Z tlačovej správy Ústavného súdu SR č. 11/2025 zo dňa 26.02.2025 vyplýva, že Ústavný súd
Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 26.02.2025 rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn.
PL ÚS 5/2025 o návrhu Okresného súdu Prešov na začatie konania o súlade ust. § 11 ods. 4 zákona

č. 129/2010 Z.z. s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných
slobôd tak, že návrh odmietol.

77. Pokiaľ Ústavný súd Slovenskej republiky návrh Okresného súdu Prešov odmietol, potom nie sú
splnené zákonné podmienky pre prerušenie predmetného konania podľa § 164 CSP a preto návrh

žalovaného na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.

78. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

79. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do

60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

80. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešným žalobcom
v 1. a 2. rade voči neúspešnému žalovanému bol priznaný nárok na náhradu trov prvoinštančného, ako

aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške, ktorých bude rozhodnuté postupom podľa § 262 ods.
2 CSP v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci samej.

Poučenie:

29Csp/10/2023

Proti výroku I. odvolanie prípustné nie je.

Proti výroku II. až IV. tohto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na
Okresný súd Prešov.

Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že neboli splnené procesné podmienky,
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodoval vylúčený sudca alebo
nesprávne obsadený súd, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa exekučného poriadku. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže
žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa exekučného poriadku.