Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. december 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/62/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121468937
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6121468937.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej

a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobkyne A. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. E. XXXX/XX, F. F., právne zastúpená JUDr. Erik Štepánek, advokát,
so sídlom Ladislava Hudeca 15326/2A, Banská Bystrica, IČO: 52 075 958 proti žalovanej G. H. I.,
zubná lekárka, s miestom podnikania J. X/X, F. F., H.: XX XXX XXX, právne zastúpená Advokátska
kancelária JUDr. Martina Slosiariková, s. r. o., so sídlom Topoľová 33, Banská Bystrica, IČO: 54 830
591 a intervenientovi Union poisťovňa, a.s., so sídlom Karadžičova 10, Bratislava, IČO: 31 322 051,
o zaplatenie 5.875,- Eur, o odvolaní žalovanej a žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Banská

Bystrica sp. zn. 20C/58/2021 zo dňa 06.05.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 20C/58/2021 zo dňa 06.05.2025 vo výrokoch I.,
II., IV., V. a VI. p o t v r d z u j e .

II. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 20C/58/2021 zo dňa 06.05.2025 vo výroku III.
zrušuje a konanie v tejto časti z a s t a v u j e .

III. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 06.05.2025 súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni titulom náhrady nákladov na liečenie sumu 55,- Eur v lehote 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozhodnutia (výrok I.). Výrokom II. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom
nemajetkovej ujmy sumu 3.000,- Eur v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. V prevyšujúcej
časti súd žalobu zamietol (výrok III.). Ďalej rozhodol, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania
vo výške 100 % titulom nemajetkovej ujmy, ktoré je žalovaná povinná zaplatiť žalobkyni v lehote 3 dní
odo dňa právoplatnosti uznesenia o výške trov tohto konania (výrok IV.). Ďalej rozhodol, že žalovaná má

nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni podľa pomeru úspechu v konaní vo výške 94,14 %, ktoré
je žalobkyňa povinná zaplatiť žalovanej v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o výške trov
konania (výrok V.). Rozhodol, že intervenient má nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni podľa
pomeru úspechu v konaní vo výške 94,14 %, ktoré je žalobkyňa povinná zaplatiť intervenientovi v lehote
3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o výške trov konania (výrok VI.).
Súd prvej inštancie o žalobe žalobkyne rozhodol v poradí druhým rozsudkom, keď prvýkrát o nároku
žalobkyne rozhodol rozsudkom sp. zn. 20C/58/2021 zo dňa 11.05.2023 v spojení s dopĺňacím

rozsudkom sp. zn. 20C/58/2021 zo dňa 04.07.2023.
V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že predmetom konania bol uplatnený nárok
žalobkyne na náhradu nákladov spojených s liečením vo výške 1.875,- Eur a náhrada nemajetkovej
ujmy vo výške 4.000,- Eur.Z vykonaného dokazovania bolo nesporne preukázané, že žalobkyňa bola v zdravotnej starostlivosti
žalovanej od roku 2008 do dňa 29. 05. 2020 a na vlastnú žiadosť bola v uvedený deň vyradená zo
stomatologickej starostlivosti žalovanej.

Z listinného dôkazu, spisu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou č. spisu 16880/2020/602,
PO 832/2020 bolo zistené, že bol prešetrovaný podnet žalobkyne na poskytnutú zdravotnú starostlivosť
u žalovanej a bol vykonaný dohľad s využitím zdravotnej dokumentácie a stanoviska dohliadaného
subjektu, spolupracujúceho subjektu, odborného konzultanta, úradu z odboru stomatológia, čeľustná
ortopédia a bolo zistené, že do stomatologickej starostlivosti žalovanej bola prijatá podľa záznamov

od roku 2008. Vzhľadom na vrodené chýbanie zuba 12 bolo navrhnuté dohliadaným subjektom
vytvorenie priestoru pre náhradu zuba 12 ortodontickou liečbou. V roku 2011 sa posunom zuba 13
vytvoril priestor pre zub 12 a dohliadaný subjekt zhotovil náhradu zuba 12 na sklených vláknach
(adhezívny mostík). Pri tomto riešení časom dochádzalo k uvoľňovaniu modelácie, čo je zaznamenané
v zdravotnej dokumentácii. Po opakovaných uvoľneniach adhezívneho mostíka aj vzhľadom na to, že
trvalý predčasný kontakt na zube 11 pravý stredný rezák, nadbytkom fixačnej hmoty spôsobil posun

vykrivenie tohto zuba a zväčšenie medzery pre zub 12, dohliadaný subjekt navrhol trvalé riešenie
náhrady zuba 12. Z uvedeného oznámenia ďalej bolo zistené, že žalobkyňa súhlasila s navrhnutým
fixným mostíkom typu dens pendens (korunka na zube 13 ponesie voľný člen náhradu zuba 12) aj za
cenu nutnosti preparácie zbrúsenia zuba 13, ktorá bola vykonaná v januári 2019. Prvá protetická práca
bola zhotovená ako provizórium zo živice. Po nalepení tejto protetiky žalobkyňa zistila, že nenahrýza na

zadné zuby. Dohliadaný subjekt pristúpil k zbrusovaniu dolných frontálnych zubov, napriek tomu náhrada
vypadávala a musela byť opakovane fixovaná. Posledný záznam zo zdravotnej dokumentácie je zo dňa
04.03.2020, v ktorom je uvedené, že sa žalobkyňa nedostavila na ošetrenie a dňa 29.05.2020 bola
na vlastnú žiadosť vyradená zo stomatologickej starostlivosti žalovanej. Následne absolvovala niekoľko
odborných konzultácii na iných pracoviskách, kde bolo navrhované iné riešenie a dňa 20.05.2020

navštívila pracovisko v G., kde absolvovala protetické a estetické ošetrenie chrupu. Úrad výkonom
dohľadu zistil nedostatky pri protetickom ošetrení chrupu žalobkyne žalovanou v zmysle nevhodnej
preparácie zbrúsenia zuba 13, čo spôsobovalo prekážku v artikulácii, opakované uvoľňovanie náhrady
a jej nefunkčnosť pri hryzení potravy.
Z protokolu K. XXX/XXXX o vykonanom dohľade na diaľku, predmetom ktorého bolo prešetrenie

poskytnutej zdravotnej starostlivosti žalobkyni za dohliadané obdobie od 01.01.2010 do 03.06.2020,
v zmysle predloženej zdravotnej dokumentácie žalobkyne v spolupráci s firmou A., J., G. boli zistené
nedostatky u dohliadaného subjektu, t. j. u žalovanej v dohliadanom období pri poskytovaní zdravotnej
starostlivosti žalobkyne. Dohliadaný subjekt vykonal pri protetickom ošetrení najprv adhezívnym
mostíkom chybnú fixáciu náhrady a jej nedostatočná artikulácia spôsobovali časté opakované

uvoľňovanie náhrady a jej nefunkčnosť pri hryzení potravy. Pri následnom ošetrení fixným mostíkom
sa artikulačná chyba opakovala, bola spôsobená nevhodnou preparáciou zuba 13. Zub 13 bol z troch
strán preparovaný príliš radikálne a s nesprávnou konicitou pahýľu, čím nebola zaistená dostatočná
pasívna retencia náhrady a z podnebnej strany bol zub preparovaný nedostatočne čo spôsobovalo
prekážku v artikulácii, nefunkčnosť a časté uvoľňovanie náhrady. Úprava pahýľu zuba 13 bola nutná

v zmysle trojplôškovej dostavby a vhodnej preparácie. Záver úradu výkonu dohľadu je v tom, že pri
protetickom ošetrení adhezívnym mostíkom v decembri 2011 bola vykonaná chybná fixácia náhrady a
jej nedostatočná artikulácia spôsobovali časté opakované uvoľňovanie náhrady a jej nefunkčnosť pri
hryzení potravy, preparácia zuba 13 bola dňa 14.01.2019 vykonaná nevhodne.
Žalobkyňa si uplatnila náklady na liečenie v súvislosti s nesprávne poskytnutou zdravotnou

starostlivosťou, a to platbu za konzultáciu v zubnej ambulancii A. zo dňa 02.02.2020 sumu 15,- Eur,
za konzultáciu v ambulancii A., J. dňa 22.05.2020 sumu 20,- Eur, dňa 27.05.2020 sumu 20,- Eur,
za ošetrenie chrupu dňa 27.07.2021 sumu 1.820,- Eur, ktorá suma pozostáva zo sumy 30,- Eur
jedenkrát odtlačok, jedenkrát dentálna hygiena 50,- Eur a celokeramická fazeta 1.740,- Eur, spolu vo
výške 1.875,- Eur. Súd priznal žalovanej titulom náhrady nákladov na liečenie sumu 55,- Eur, a to

za konzultáciu zo dňa 02.02.2020 vo výške 15,- Eur, konzultáciu zo dňa 22.05.2020 vo výške 20,-
Eur a konzultáciu zo dňa 27.05.2020 vo výške 20,- Eur a vo zvyšnej časti jej nárok ako nedôvodný
zamietol a mal za to, že ostatné liečebné náklady, ktoré si žalobkyňa v tomto konaní uplatnila nesúvisia
s nesprávne poskytnutou zdravotnou starostlivosťou, pretože požadovala úhradu, ktorá už súvisela
s trvalým riešením zubnej náhrady. Tak ako vyplynulo z konania Úradu pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou, zdravotná starostlivosť žalobkyni dňa 14.01.2019 nebola poskytnutá lege artis, pretože
bolanevhodnevykonanápreparáciazuba13,bolztrochstránpreparovanýprílišradikálnesnesprávnou
konicitou pahýľu, čím nebola zaistená dostatočná pasívna retencia náhrady a z podnebnej strany
bol zub 13 preparovaný nedostatočne, čo spôsobovalo prekážku v artikulácii, nefunkčnosť a častéuvoľňovanie náhrady. Zo správy zubného lekára G. H. zo dňa 27.05.2020, ktorá sa nachádza v
spise Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou bolo zistené, že sa žalobkyňa dostavila kvôli
odovzdaniu provizória, jeho odskúšanie, následná adhezívna príprava povrchu pahýľa 13, nalepenie

duálne tuhnúcim samoadhezívnym živicovým cementom breeze v odtieni A2 s tým, že bola poučená, že
ide o provizórne dočasné riešenie a v budúcnosti sa plánuje rozhodnúť pre jedno z navrhnutých riešení,
konkrétne zhotovenie mostíka. Súd mal za to, že žalobkyni nepatrí platba za ošetrenie chrupu, ktorá
predstavuje už konkrétne zhotovenie mostíka, zároveň v uvedenej platbe je dentálna hygiena 50,- Eur,
odtlačok 30,- Eur a teda uvedená platba nesúvisí s nákladmi na dočasné riešenie, tieto si žalobkyňa

neuplatnila, žalovaná nevykonávala žalobkyni trvalé riešenie.
Podľa § 449 ods. 1 OZ predpokladom vzniku nároku na náhradu nákladov je, že došlo ku škode na
zdraví, za ktorú škodca zodpovedá, k vynaloženiu nákladov už došlo a náklady, ktoré boli vynaložené
sú spojené s liečením poškodeného. Súd mal za to, že došlo ku škode na zdraví žalobkyne, ktorá
vznikla zavineným konaním žalovanej, a to nesprávnym spôsobom zbrúsenia zuba č. 13, tak ako
vyplýva aj zo zisteného skutkového stavu Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, medzi

vzniknutou škodou a konaním žalovanej existuje príčinná súvislosť a teda žalovaná zodpovedá za
poškodenie zdravia u žalobkyne, ktorá si uplatnila nárok na náhradu liečebných nákladov. Náklady už
boli vynaložené, čo v konaní sporné nebolo, avšak náklady musia súvisieť s liečením poškodeného a
platba za ošetrenie chrupu - trvalá náhrada vo výške 1.820 Eur, ktorá zároveň zahŕňala aj dentálnu
hygienu nepredstavujú náklady na liečenie v súvislosti s postupom u žalovanej, ktorá nikdy žalobkyni

nevykonala trvalú náhradu. Pokiaľ obrana žalovanej spočívala v tom, že išlo iba o dočasné riešenie aj
z protokolu K. XXX/XXXX Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou - z jeho záveru vyplýva, že
už pri protetickom ošetrení adhezívnym mostíkom bola vykonaná chybná fixácia náhrady, v dôsledku
čoho došlo k opakovanému uvoľňovaniu náhrady, jej nefunkčnosti pri hryzení potravy a bolo pristúpené
k zbrusovaniu dolných frontálnych zubov z dôvodu, že žalobkyňa nenahrýzala na zadné zuby a dňa

14.01.2019 bola vykonaná nevhodne preparácia zuba 13, ktorý nebol správne zbrúsený a teda uvedené
nemôže vyviniť žalovanú tak, že nezodpovedá za náhradu škody, a to liečebné náklady. Súd uviedol,
že dočasná náhrada znamená len použitie iného materiálu, čo ale neznamená, že práca nemá byť
urobená správne a teda tak, aby nedošlo k poškodeniu zdravia pacienta, k obrusovaniu zdravých
zubov a poškodeniu zdravého zuba, ktorý bolo treba obrúsiť pre náhradu zuba 13. Žalovaná namietala

priznané liečebné náklady, že nie je zrejmé, že sa jednalo o konzultácie a že by súviseli s liečením
žalobkyne, keďže z výpisu z účtu nevyplýva, čo bolo predmetom ošetrenia a či to bolo v súvislosti s
namietaným lekárskym postupom žalovanej. To isté sa týka pokladničného dokladu zo dňa 22.05.2020
a z pohybu na účte platby 27.05.2020. K tvrdeniu žalovanej, že keďže nevznikol žalobkyni nárok na
náhradunemajetkovejujmyniejejejmožnépriznaťnároknanáhraduliečebnýchnákladov,súdpoukázal

na to, že náhrada škody na zdraví je osobitný nárok, ktorý sa priznáva s poukazom na § 449 ods. 1 OZ,
kde pri škode na zdraví sa uhradzujú aj účelné náklady spojené s liečením a náhrada škody na zdraví
sa nepriznáva len v prípade, ak má poškodený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, keďže náhrada
nemajetkovej ujmy je osobitný nárok upravený v § 13 OZ.
Žalobkyňa sa domáhala nároku náhrady nemajetkovej ujmy, a to zásahu do osobnostných práv a to

práva na ochranu zdravia, do ktorého bolo zasiahnuté v dôsledku nesprávne poskytnutej zdravotnej
starostlivosti žalovanou, a to nevhodnou preparáciou zubu č. 13, čo viedlo k prekážke v artikulácii,
uvoľňovaniu náhrady a nefunkčnosti náhrady pri hryzení. V súlade s ustanovením § 13 ods. 1 OZ na
to, aby oprávnená osoba mala právo domáhať sa ochrany osobnosti sa vyžaduje a zároveň stačí, aby
išlo o neoprávnený protiprávny zásah do práv na ochranu osobnosti a v prípade existencie takéhoto

neoprávneného zásahu ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie. Správanie dotknutej
osoby pri neoprávnenom zásahu sa stáva právne významným pri určení výšky náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, ktorú výšku určuje súd podľa závažnosti ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu
práva došlo s poukazom na § 13 ods. 2, 3 OZ.
Žalobkyňa sa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 4.000,- Eur podľa § 13 ods. 2 OZ,

uvádzajúc pocit hanby, nemožností venovať sa určitým aktivitám v dôsledku vypadávania protetickej
náhrady a artikulačné ťažkosti, ktoré viedli k jej spoločenskej izolácii a bolo zasiahnuté do práva
žalobkyne na ochranu zdravia a do práva žalobkyne na prejav osobnej povahy, reč a zvuk hlasu, a to v
dôsledku nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti žalovanou, kedy nevhodnou preparáciou zuba
č. 13 došlo k prekážke v artikulácii, uvoľňovaniu náhrady a nefunkčnosti náhrady pri hryzení. Žalobkyňa

mala za to, že každá priemerná 25-ročná žena by prekážku v artikulácii spôsobujúcu nemožnosť sa
normálne dohovoriť, vypadávanie náhrady a nemožnosť prijímania bežnej potravy vnímala ako vážnu
ujmu na jej osobnostných právach. V konaní boli vypočutí svedkovia, ktorí sú v blízkom vzťahu so
žalobkyňou a ktorí bezprostredne mali vnímať jej prežívanie ohľadom na pocit hanby a sociálnej izolácie.Žalobkyňa uvádzala, že sa stránila spoločnosti, zatvárala sa doma v izbe, odmietala oslavy v meste
alebo zúčastňovať sa večierkov v meste, prestala chodiť na diskotéky, skončila s boxom a fixačný krém
na zubnú náhradu kupovala pre dedka, lebo jej bolo trápne, že ho potrebuje. Poukázala ako si napríklad

A. L. s priateľom počas večere z nej uťahovali a prirovnávali ju k postave z populárneho sitkomu a je
bez významu, či to vnímala ako neškodnú zábavu a srandu spoločnosti, ale rozhodujúce je vnútorné
prežívanie žalobkyne, ktorá bola vystavená na posmech síce od osoby blízkej, kde však nemožno
pochybovať, že nešlo o škodoradostný výsmech s cieľom ublížiť, stále však o výsmech pre uvoľňovanie
zubnej náhrady. Žalobkyňa poukázala, že mala aj problémy v práci v dôsledku častých absencií návštevy

zubára, ktoré preukazovala sms komunikáciou so zamestnávateľom zo dňa 12.01.2019, 14.01.2019.
Zo svedeckej výpovede M. J. dlhoročného partnera žalobkyne, s ktorým vedie spoločnú domácnosť
bolo zistené, že keď sa s ňou začal stretávať všimol si, že v ústach nemá niečo pekné, mala nepekný
jeden zub, sťažovala sa, že často musí chodiť do F. F., lebo má problém so zubami, vypadávala jej
náhrada, nemohla dohryznúť. Stalo sa, že keď ju pozval na večeru niečo jej vypadlo z úst, pochopil,
že je to zubná náhrada, potom nálada klesla. Nevedel si predstaviť ako sa asi musela cítiť, ako by

sa cítil on, keby sa mu také niečo stalo. Nechodievali do spoločnosti, na diskotéky, na večierky, na
oslavy kvôli vypadávaniu náhrady. Veľakrát sa stalo, že ju ráno v posteli hľadala, lebo ju mala vypadnutú.
Náhradu si pred jedlom vyberala do servítky. Stalo sa, že ju jej mamina spratala do koša. Uvedené
riešila dennodenne, pretože si musela lepiť zuby fixačným krémom. Z výsluchu matky žalobkyne bolo
zistené, že ako dieťa nemala rečovú vadu, nezajakávala sa, mala problémy trochu so šušlaním, čo ona

ako rečovú vadu nevníma. Mala bežné problémy s chrupom. Po röntgenovej snímke zubná lekárka G.
I. uviedla, že jej chýba zub, nevytvoril sa a navrhla riešenie strojček, aby sa vyposúvala celá strana,
urobilo sa miesto pre zub s tým, že sa urobí zubná náhrada, bolo jej uvedené, že sú na to sklené vlákna.
Po vytvorení medzery bola urobená náhrada zubu upevnená sklenými vláknami s tým, že vedeli, že sa
s tým musí zaobchádzať šetrne, avšak stalo sa, že náhrada praskla, vypadávala, dcéra sa sťažovala,

že zle dohrýza alebo nevie dohrýzť, čomu ona nerozumela. Vravela, aby to riešila so zubárkou. Párkrát
bola svedkom, že zub jej vypadol. Svedkyňa uviedla, že správanie dcéry sa po zbrúsení zubu zmenilo.
Bola silná osobnosť, stabilná, bola pokojná, organizovala, plánovala si, mala koníčky, venovala sa boxu,
doma nebývala, mala zvláštny druh humoru, boli najlepšie kamarátky, zdôverovala sa jej, vďaka čomu
aj ona lepšie znášala niektoré veci. Potom sa zmenila, uvedomila si to až postupne, prestala sa jej

zdôverovať, nerozprávala sa ani so sestrou, zatvárala sa v izbe, nemala žiadne plány, keď niečo riešili
útočila a často sa hádali. Uvedomila si to až keď vykričala, že ide o problémy so zubnou náhradou. Z
výsluchu svedkyne bolo zistené, že úraz na tvári žalobkyne neriešila, keďže sa inak nepoznala, keďže
s tým rástla.
Výsluchom svedkyne A. L., priateľky žalobkyne bolo zistené, že s ňou udržiava pravidelný kontakt, má v

F. F. rodičov. Sú priateľky od piatej triedy základnej školy. Žalobkyňa nosila na základnej škole strojček,
aj na začiatku strednej školy, potom mala urobenú náhradu, nebolo to esteticky vzhľadné, zub bol veľký,
tmavší, žalobkyňa sa veľa neusmievala alebo si zvykla zakrývať rukou ústa. Tiež sa jej niekedy pýtala,
či zub nie je moc veľký, snažila sa ju ukľudniť. Sťažovala sa na to, že nie je prirodzený, nie je pekne
urobený. Mali svoju partiu, chodievali s kamošmi do mesta, na nákupy, do kina. Po vyhotovení druhotnej

náhrady po zbrúsení zuba sa stránila spoločnosti. Narodeniny, ktoré vždy oslavovala v meste alebo
na diskotéke, potom už mala len u nej doma. Bola aj svedkom, keď jej pri večeri náhrada vypadla a
zakrývala si ústa chlebom, na čo ešte žartovali, že je to ako v seriály Priatelia. Sťažovala sa, že sa
nemôže plnohodnotne najesť.
Žalovaná mala za to, že žalobkyňa nepreukázala, že by zažívala tvrdené pocity hanby, ktoré by boli takej

intenzity, ktorá by odôvodňovala priznanie náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu závažného zásahu do
jej osobnostných práv. Nepreukázala, akú kvalifikovanú ujmu, namietaný lekársky postup u nej vyvolal.
Absentuje, aké následky to malo v jej súkromnom a spoločenskom živote. Neuviedla, či a akým aktivitám
sa nemohla venovať v dôsledku namietaného lekárskeho postupu. Subjektívne prežívanie nenapĺňa
kritéria spoločenskej diskriminácie a je v rozpore s bohatými sociálnymi intervenciami žalobkyne -

sociálne siete, spoločenské podujatia. Nepredložila dôkaz, že by trpela ujmou na psychickom zdraví.
Nepreukázala, že by mala problémy s artikuláciou, že by bola spoločensky izolovaná a nepreukázala,
že v značnej miere bola znížená jej dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti ani zásah do jej osobného
života, napríklad zmena v jej osobnom živote v dôsledku namietaného lekárskeho postupu; nestratila
zamestnanie, nerozpadol sa jej partnerský ani priateľský vzťah. Žalovaná mala za to, že žalobkyňa

nepreukázala vznik ujmy, príčinnú súvislosť medzi ujmou a protiprávnym zásahom, t. j. postupom
žalovanej.
Súd mal za to, že lekárskym zákrokom žalovanej (tak ako to vyplynulo zo spisu Úradu pre dohľad
nad zdravotnou starostlivosťou z protokolu K. XXX/XXXX o vykonanom dohľade na diaľku i v zmyslepredloženej zdravotnej dokumentácie žalobkyne v spolupráci s A., J., G.), došlo k neoprávnenému
zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkyne, keďže došlo k preparácii - zbrúseniu zuba č. 13.
Zároveň bola vykonaná chybná fixácia náhrady; došlo zo strany žalovanej k zbrusovaniu dolných

frontálnych zubov u žalobkyni, aj napriek tomu náhrada vypadávala, bola opakovane fixovaná.
Dohliadaný subjekt vykonal pri protetickom ošetrení najprv adhezívnym mostíkom chybnú fixáciu
náhrady a jej nedostatočná artikulácia spôsobovali jej časté opakované uvoľňovanie a jej nefunkčnosť
pri hryzení potravy s tým, že pri následnom ošetrení fixným mostíkom sa artikulačná chyba opakovala a
bola spôsobená nevhodnou preparáciu zuba č. 13, ktorý bol preparovaný príliš radikálne a s nesprávnou

konicitou pahýľu. Z uvedených správ bolo preukázané, že bol nesprávne preparovaný zub č. 13, čo
spôsobovalo prekážku v artikulácii, nefunkčnosť a časté uvoľňovanie náhrady. Zároveň bola vykonaná
chybná fixácia náhrady a z toho dôvodu žalobkyňa ukončila spoluprácu so žalovanou, absolvovala
konzultácienainýchpracoviskách,zubjejodumrelabolopotrebnévykonaťzbrúsenieďalšiehozdravého
zubu, aby mohla byť vykonaná náhrada za chýbajúci zub. Súd mal potom za to, že základ nároku
na priznanie nemajetkovej ujmy na strane žalobkyne je daný a zároveň bola preukázaná príčinná

súvislosť medzi zásahom, ktorý bol spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu a vznikom nemajetkovej ujmy
zakonkrétneporušenienastranežalovanej;zásahbolkonštatovanýÚradompredohľadnadzdravotnou
starostlivosťou, keďže zdravotná starostlivosť nebola žalobkyni poskytnutá správne s poukazom na §
4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti. Nemajetková ujma nie je preukázateľná,
ale je možné ju iba pociťovať. K vzniku takejto nemajetkovej ujmy dochádza nespravodlivým konaním,

ktoré sa prejavuje ako ohrozenie alebo porušenie určitých právnych povinností, ktoré častokrát vyústia
do takejto ujmy. Takéto konanie má priamy dopad na spôsob a kvalitu života poškodeného, na jeho
spoločenské a rodinné vzťahy, či osobný život. Akékoľvek finančné odškodnenie nedokáže napraviť
ujmu, ktorú osoba utrpela a hlavnou úlohou priznania nemajetkovej ujmy je predovšetkým zmierniť,
zoslabiť následky neoprávneného zásahu do práv fyzickej osoby.

Pokiaľ žalovaná poukazovala na skutočnosť, že žalobkyňa nemá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy,
keďže je konzumovaná v nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia uvedený nárok na sťaženie
spoločenského uplatnenia je upravený v šiestej časti Občianskeho zákonníka tretí oddiel (§ 444 OZ) a
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle ustanovenia § 13 OZ je upravený v prvej časti OZ druhá
hlava. Súd v konaní nerozhodoval o priznaní sťaženia spoločenského uplatnenia žalobkyni, kedy len v

prípade, že by si uplatňovala nárok na sťaženie alebo zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia z
totožných dôvodov ako náhradu nemajetkovej ujmy by jej náhrada nemajetkovej ujmy nebola priznaná.
Súd priznal žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 3.000,- Eur z dôvodu nesprávne poskytnutej
zdravotnej starostlivosti, tak ako vyplynulo z vykonaného dokazovania. Táto skutočnosť bola
nepochybnepreukázanáažalobkyňapreukazovalanároknanáhradunemajetkovejujmy,ktoréspočívali

v pocitoch hanby, nemožnosti venovať sa určitým aktivitám z dôvodu, že jej náhrada vypadávala,
artikulačným ťažkostiam, ktoré viedli k spoločenskej izolácii, nemožnosť prijímania bežnej potravy, čo
všetko vnímala ako vážnu ujmu na jej osobnostných právach. Súd mal za to že svedkovia, ktorí boli v
konaní vypočutí potvrdili, že mala problém so zubami, s vypadávaním náhrady, nemohla dohrýzať. Stalo
sa jej, že jej na večeri niečo vypadlo z úst, toto vyplynulo z výpovede M. J., jej priateľa a nevedel si

predstaviť ako sa musela cítiť, ako by sa cítil on, keby sa mu niečo také stalo. Zároveň z jeho výpovede
bolopreukázané,ženechodievalidospoločnosti,nadiskotéky,navečierky,oslavykvôlitejtoskutočnosti.
Stávalo sa, že náhradu mávala vypadnutú, veľakrát ju ráno v posteli hľadala a preto si ju pred jedlom
vyberala. Taktiež sa stalo aj to, že jej matka jej ju vyhodila do koša. Uvedený problém riešila dennodenne,
lebo si musela lepiť zuby fixačným krémom. Jej matka vo svojej výpovedi uviedla, že bola svedkom,

keď jej zub vypadol a uviedla, že správanie dcéry sa po zbrúsení zuba zmenilo. Bola silná osobnosť,
stabilná, pokojná, organizovala, plánovala si, venovala sa koníčkom, boxu, mala zvláštny druh humoru,
nebývala doma. Boli najlepšie kamarátky, vždy sa jej zdôverovala a potom sa zmenila, prestala sa jej
zdôverovať, nerozprávala sa ani so sestrou, zatvárala sa v izbe, nemala žiadne plány, útočila, často
sa hádali. Uvedené si uvedomila až vtedy, keď jej vykričala, že ide o problém so zubnou náhradou;

svedkyňa potvrdila, že nikdy neriešila problémy v dôsledku úrazu na tvári, keďže sa inak nepoznala,
s tým rástla. Taktiež svedkyňa A. L. potvrdila, že udržiavali spolu pravidelný kontakt, sú priateľky od
základnej školy a náhrada zubu nebola u žalobkyni estetická, zub bol veľký, tmavší, žalobkyňa sa
neusmievala, zakrývala si ústa rukou. Niekedy sa pýtala, či zub nie je moc veľký, ona sa ju snažila
ukľudniť. Sťažovala sa, že nie je prirodzený, pekne urobený. Mali svoju partiu, chodievali s kamošmi

do mesta, na nákupy, do kina a po vyhotovení tejto náhrady sa žalobkyňa stránila spoločnosti. Prestala
oslavovať narodeniny v meste alebo na diskotéke, vždy to bolo u nej potom už doma. Bola svedkom, keď
jejnáhradavypadla,zakrývalasiústachlebom.Sťažovalasa,žesanemôžeplnohodnotnenajesť.Pokiaľ
žalovaná namietala, že žalobkyňa nepreukázala zažívané tvrdené pocity hanby, ktoré by odôvodňovalipriznanie náhrady nemajetkovej ujmy, ktorý by u nej vyvolal predmetný lekársky postup, absentuje aké
následky to malo v jej súkromnom a spoločenskom živote s tým, že poukazovala na to, že pocity hanby
mohla zažívať z dôvodu jej vzhľadu a zároveň uvádzala, že zverejňované fotografie na sociálnych

sieťach tieto skutočnosti nepreukazujú, a poukazovala, že sa žalobkyni nerozpadli priateľské vzťahy,
partnerský vzťah, nepreukázala negatívny dopad na pracovný vzťah, neprodukovala žiadny dôkaz o
narušení psychického zdravia a preto samotná existencia postupu žalovanej nemá za následok nárok
na nemajetkovú ujmu. Uvedené preukazovala výsluchom svedkov a predloženou fotodokumentáciu
na sociálnej sieti Instagram, z ktorého mala za to, že sa po roku 2019 žalobkyňa zúčastňovala

výletov, večerí v reštauráciách, spoločenských aktivít, bola spoločensky integrovaná a svedkovia neboli
priamymi svedkami žalobkyňou uvádzaných situácií, ide o nepriame dôkazy. Nevyplynulo z nich, že
by bola vystavovaná výsmechu tretích osôb. Z výsluchu M. J. nevyplynulo, že by jej náhrada pri jedle
vypadávala, ale to, že si ju sama vyberala a dávala do servítky a hoci tvrdila, že fotografie upravovala,
toto nepreukázala, avšak z fotografií vyplýva, že bola aktívna v spoločnosti, necítila sa nekomfortne
v spoločnosti, čo potvrdil aj súd v bode rozsudku 41. Zároveň netvrdila, že by postup žalovanej

bol dôvodom na ukončenie jej pracovného pomeru alebo nespokojnosť zamestnávateľa s plnením si
pracovných povinností a teda nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko. Podľa
žalovanej nie je to ujma závažná, objektívna, nezvratná, či už v súkromnom, pracovnom alebo rodinnom
živote. Zároveň je logické, že v prípade, že by pociťovala hanbu, nezúčastňovala by sa podujatí, na
ktorých by mohla zažiť zahanbujúce situácie, napríklad v dôsledku tvrdeného vypadávania náhrady,

prijímania potravy alebo artikulačných problémov a že by sa takýmto situáciám dobrovoľne vystavovala.
Problémy s artikuláciou boli vyvrátené výsluchom svedkyne, jej matky. Zároveň je potrebné brať do
úvahy aj krátkodobosť doby trvania zásahu, ako aj postoj žalobkyne k riešeniu tohto zdravotného
problému, keď od žalovanej odchádzala s vitálnym zubom, s ktorým sa dalo pracovať a žalobkyňa sa
odmietala podrobiť trvalému riešeniu a vyhradiť si čas na návštevu a objednať sa na trvalé vyriešenie

problému. Žalobkyňa poukázala na nesprávne vyhodnocovanie dôkazov zo strany žalovanej, ktoré sa
nezakladajú na pravde a sú v rozpore s odôvodnením rozsudku s tým, že nepreukázala vznik ujmy
na osobnostných právach ňou tvrdené pocity hanby, ktoré ju obmedzovali v bežnom živote, v práci,
v sociálnych interakciách, partnerských, priateľských väzbách, trpela neznesiteľnými pocitmi hanby, v
dôsledku ktorých bola sociálne izolovaná a nepreukázala artikulačné problémy, ktoré by ju vyraďovali

z bežného života s poukazom na výsluch svedkov. Žalobkyňa poukázala, že nemajetkovú ujmu jej
vznik nie je možné preukazovať prostredníctvom materiálnych dôkazov, nakoľko vzniká a prejavuje sa
v duchovnej sfére vnútorného prežívania ľudskej bytosti a vnútornom psychickom rozpoložení žalobcu
a nie je možné priniesť hmotný dôkaz a požiadavka takéhoto dôkazu je súdnou praxou vnímaná
ako ,,probatio diabolica“. Žiadne skutkové okolnosti, ktoré už odzneli nemožno následne preukázať

s absolútnou istotou. Vždy pôjde o otázku určitej miery pravdepodobnosti. Rozhodujúcim kritériom
pre unesenie dôkazného bremena vo vzťahu k vzniku nemajetkovej ujmy je preukázanie zásahu do
osobnostných práv, medzi ktoré patrí aj právo na ochranu zdravia, pričom je určujúcou rozumová úvaha
o tom, či by vzniknutý následok zásahu súčasne každá priemerná ľudská bytosť za rovnakých okolností
pociťovala ako ujmu na jej osobnostných právach. Pokiaľ žalovaná poukazovala, že nepreukázala

narušeniepsychickéhozdraviazamieňasinemajetkovúujmuaškodunazdraví.Kinterpretáciivýpovede
svedkov žalovanou uviedla, že je v rozpore s obsahom ich výpovedí, zo skutočnosti, že sa žalobkyňa v
úzkom kruhu zúčastnila večere v reštaurácii s partnerom nemožno vyvodiť, že by v čase od 14.01.2019
do 27.05.2020 viac ako šestnásť mesiacov neboli ovplyvnené jej spoločenské aktivity zvlášť, keď
svedkovia uviedli, že žalobkyňa prestala chodiť do reštaurácii, oslavovať narodeniny v meste, na

diskotéke, zatvárala sa v izbe a nekomunikovala. Pokiaľ žalovaná poukázala, že súd sa bez dôkazov
stotožnilstvrdenímžalobcu,žefotografienasociálnejsieteInstagramžalobkyňaupravovala,poukázala,
že prílohou vyjadrenia zo dňa 20.12.2021 boli jej fotografie vždy dve popri sebe, jedna pôvodná a
druhá, ktorá bola po úprave zverejnená na sociálnej sieti, čo je zrejmé z ich porovnania. Pokiaľ
žalovaná poukazuje na nelogické závery súdu v bode 41 odôvodnenia rozsudku vo vzťahu k fotografiám

opomína celé znenie vety odôvodnenia rozsudku; naopak vyplýva záver tak, že z fotografie nemožno
vyvodzovať, či náhrada žalobkyni vypadávala alebo nie, či mala problémy s jedením a artikuláciou,
keďže fotografia zachytáva jeden vybraný moment zo života, nie celý jeho priebeh. Pokiaľ poukazuje
žalovaná na to, že nemajetková ujma musí byť objektivizovaná v zmysle, že každá osoba v tej istej
situácii alebo spoločenskom postavení by predmetnú ujmu vnímala v danom čase a mieste je otázka,

či sa žalovaná skutočne domnieva, že iná 25-ročná žena, ktorej pri rozhovore alebo jedení vypadáva
zubná náhrada, kupuje si fixačný krém, by takýto stav považovala za niečo bežné, normálne, primerané
veku a spoločenskému postaveniu. Poukázala, že žalovaná si k náhrade nemajetkovej ujmy pripája
dodatočné podmienky nezvratnosti a trvalosti, ktoré zákon nepozná.Súd mal za to, že žalobkyni patrí náhrada nemajetkovej ujmy z dôvodu, že bol preukázaný zásah do jej
osobnostných práv a došlo k zásahu do zdravia žalobkyne a s tým spojených následkov do jej osobnosti,
súkromného života, rodinného života, keď v konaní súd mal za preukázané, a to i výsluchom svedkov,

že v dôsledku nesprávne vykonaného zákroku dochádzalo k vypadávaniu zubnej náhrady. Uvedená
skutočnosť je preukázaná i z rozhodnutia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ako aj
odbornéhovyjadreniaG.H.,kedydochádzalovdôsledkunesprávneposkytnutejzdravotnejstarostlivosti
k uvoľňovaniu zubnej náhrady, čo bolo preukážkou v artikulácii. Svedkovia uviedli, že sa stalo, že jej
táto náhrada vypadla pri večeri, či už s priateľmi alebo s partnerom, či už počas spánku alebo ostala

v chlebe alebo sa stalo, že matka náhradu omylom vyhodila. K poukazovaniu žalovanej na to, že si ju
vyberala a teda nemohla jej vypadávať, súd uviedol, že je zrejmé, že si ju vyberala práve z dôvodu,
aby jej nevypadávala a zároveň svedkovia potvrdili tie skutočnosti, ktoré žalobkyňa uvádzala, že sa
spoločensky izolovala, tak ako uviedla jej matka, že sa veľmi zmenila, zatvárala sa v izbe, nemala
žiadne plány, hádavali sa, útočila, keďže predtým bola pokojná, organizovala, plánovala si, mala koníčky,
chodievala do mesta na diskotéky. Súd mal za to, že žalovaná pokiaľ poukazuje na jej úraz na tvári,

že v dôsledku uvedeného úrazu mohla pociťovať hanbu, takéto žiadne okolnosti v konaní preukázané
neboli a súd uvedené považoval len za účelovú obranu zo strany žalovanej, keďže zo žiadneho dôkazu
takáto skutočnosť nevyplynula. Naopak matka žalobkyne uviedla, že túto skutočnosť žalobkyňa nikdy
neriešila a teda zo strany žalovanej bolo poukazovanie na jej predchádzajúci úraz neetické s tým, že
zľahčovalanesprávneposkytnutúzdravotnústarostlivosť,ktorúoznačilalenzaakýsiproblémžalobkyne,

pritom nesprávne poskytnutá zdravotná starostlivosť týkajúca sa zdravia žalobkyne spôsobila, že jej
bol nesprávne zbrusovaný zdravý zub, ktorý odumrel a v dôsledku vytvorenia medzery pre zub, ktorý
žalobkyni nenarástol a ktorá možnosť vytvorenia medzery pre tento zub bola zo strany žalovanej ešte
riešená so zákonnou zástupkyňou žalobkyne, ktorá bola v tom čase maloletá došlo k zbrúseniu aj
zdravého ďalšieho zubu pre vytvorenie zubnej náhrady, čo je trvalý zásah do zdravia, ktorý sa dá riešiť

už len zubnými náhradami. Súd mal potom za to, že každá osoba v postavení žalobkyne v tom čase
by uvedené pociťovala rovnako a teda nejedná sa len o subjektívne pocity alebo subjektívne prežívanie
žalobkyne (viď. uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/81/2011). Čo sa týka zverejňovaných fotografií, z ktorých
žalovaná vyvodzuje, že nemohla žalobkyňa pociťovať hanbu alebo že bola izolovaná, súd mal za to, že
z uvedenej fotodokumentácie nie je možné vyvodiť, že žalobkyňa nepreukázala zásah do osobnostných

práv. Súd poukázal na to, že fotografia je zverejňovaná tak ako si želá ten kto fotografiu zverejnil,
aby verejnosť ho videla; neznamená skutočné prežívanie a obmedzenie v bežnom živote, v bežných
aktivitách a to, že tieto fotografie zverejňovala súd nepovažoval za dôkaz, že nedošlo k zásahu do
osobnostných práv žalobkyne a taktiež skutočnosť, že sa jej nerozpadol partnerský vzťah nemôže byť
na ujmu toho, že len v prípade, že by sa jej rozpadol vzťah s partnerom by mala nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy. Pokiaľ žalovaná poukazovala, že nešlo o úmyselné zavinenie zo strany žalovanej,
súd mal za to, že úmyselné konanie neznamená, že len vtedy je možné priznať nemajetkovú ujmu. Je
nepochybné,žebolneodbornevykonanýzásahnazdravomzubežalobkyneapokiaľbolopoukazované,
že ide len o provizórium s týmto tvrdením sa súd nestotožnil, keďže provizórium znamená len použitie
iného materiálu, avšak neznamená, že práca nemá byť vykonaná správne, riadne a bez trvalého zásahu

do zdravia zubu. Žalovaná nepreukázala žiadnym spôsobom, že by žalobkyňa odmietala trvalé riešenie
náhrady a žiadnym spôsobom súd nemôže mať za preukázané, že tým, že žalobkyňa odmietala trvalú
náhradu si zavinila vypadávanie náhrady a z toho vyplývajúce ňou uvádzané problémy v bežnom
živote. Uvedené vyplýva aj z toho, že iný zubný lekár, ktorý uviedol ako príčinu zlé zbrúsenie očného
zuba jej urobil najprv dočasnú náhradu zo živice po jeho oprave, s tým, že zub odumrel a s novou

náhradou dočasnou fungovala rok, nemala s ňou problém, mohla zavrieť ústa, jesť, nevypadávala jej
a potom došlo k vytvoreniu trvalého riešenia, ktoré má dodnes funkčné a v žiadnom prípade to nebolo
z finančných dôvodov. Poukazovanie žalovanej na okolnosť, že nemohlo dôjsť k zásahu, pretože bola
žalobkyňa aktívna na sociálnych sieťach, súd uviedol, že zverejňovanie fotografií nepreukazuje, že
k zásahu nedošlo. Pokiaľ boli predložené fotografie, či boli upravované alebo neboli upravované nie

je v danom konaní podstatné, lebo zo zverejnených fotografií na Instagrame nie je možné ustáliť, či
došlo alebo nedošlo k zásahu do osobnostnej sféry žalobkyne, tak ako uvádzala a fotografie nemajú
výpovednú hodnotu, aké bolo vnútorné prežívanie žalobkyne, ani výpovednú hodnotu, že sa stránila
spoločnosti, osobného kontaktu s inými ľuďmi z dôvodu problémov s jedením, vypadávania náhrady a
dochádzalo k izolácii. Zároveň poukazovanie žalovanej, že nedošlo k rozpadnutiu partnerského vzťahu

alebo neprišla o zamestnanie nie je dôvodom pre nepriznanie nemajetkovej ujmy vzhľadom na vyššie
uvedené skutkové okolnosti.
K výške nemajetkovej ujmy súd uviedol, že náhrada za nemajetkovú ujmu by mala byť taká vysoká,
aby splnila úlohu odškodňovaciu, nemala by byť iba symbolická a zároveň nemôže byť ani neprimeranevysoká. Každé rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na riešení čisto
individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Vyriešením takto
individuálnej otázky, ako je určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy sa ani nemôže vytvoriť ustálená

rozhodovacia prax (rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/29/2021). Pri posúdení a hodnotení zákonom
ustanovených východísk na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy súdy postupujú vždy rozdielne
v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach s tým, že pri určení
konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy, keďže jej
rozsah nemožno exaktne kvalifikovať a vyčísliť (rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/131/2020). Z prílohy

k zákonu č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v
znení neskorších predpisov je zrejmé, napríklad, že za vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením
otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácii zákon
priznáva bodové ohodnotenie od 260 do 1300 bodov, t. j. náhradu v rozmedzí od 5.000,- Eur do
25.400,- Eur. Zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov v zmysle § 13 tohto zákona nesmie
presiahnuť celková výška odškodnenia obetí trestného činu 50-násobok sumy mesačnej minimálnej

mzdy platnej v čase, kedy došlo k vzniku škody, čo v roku 2019 bola suma 520,- Eur a 50 násobok
je suma 26.000,- Eur. Strany sporu poukazovali na rôzne rozhodnutia krajských súdov a najvyššieho
súdu. Pokiaľ žalovaná poukazovala na rozhodnutie KS Prešov sp. zn. 7Co/14/2020, kde bola priznaná
výška nemajetkovej ujmy 5.000,- Eur a 3.000,- Eur, za smrť syna pri dopravnej nehode Krajský súd v
BanskejBystricisp.zn.14Co/339/2011vovýške8.600,-Eur,smrťsynabrata6.638,78EurNSSRsp.zn.

1Cdo/77/2009, dopravná nehoda smrť otca NS SR sp. zn. 2Cdo/131/2018 vo výške 5.000,- Eur a 3.000,-
Eur, nedôvodná operácia druhého zdravého kolena KS v BB sp. zn. 17Co/136/2012 vo výške 3.500,-
Eur, odobratie reprodukčného orgánu NS SR sp. zn. 1Cdo/85/2017 vo výške 5.000,- Eur. Žalobkyňa
poukazovala na priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- Eur za usmrtenie manžela KS Trnava
sp. zn. 25Co/131/2018, priznanie náhrady v dôsledku úmrtia otca vo výške 10.000,- Eur a 15.000,- Eur,

v dôsledku neoprávneného trestného stíhania vo výške 20.800,- Eur KS Prešov sp. zn. 3Co/5/2023,
vo výške 5.000,- Eur z dôvodu nevydareného estetického zákroku KS Bratislava sp. zn. 2Co/72/2019.
Mal súd potom za to, že priznaná náhrada nie je v neprimeranej výške vzhľadom na vyššie uvádzané
rozhodnutia tak, že by spôsobovala obohacovanie sa druhej strany a že by nebolo prihliadnuté na princíp
proporcionality vzhľadom na zistené majetkové pomery, tak na strane žalobkyne a žalovanej. Nie je

možné porovnávať priznania nemajetkových ujm za rôzne iné zásahy bez zohľadňovania konkrétneho
skutkového stavu. Súd mal za to, že takýto zásah do zdravia žalobkyne spôsobil stav, ktorý je možné
napraviť, avšak len tak, že dochádza k zásahu do zdravých zubov vytvorením zubnej náhrady.
Súd žalobu v prevyšujúcej časti čo sa týka priznania nákladov na liečenie a v nemajetkovej ujme
zamietol, keďže mal za to, že liečebné náklady priznal vo výške, ktoré považoval za preukázané vo

vzťahu k žalovanej a čo sa týka nemajetkovej ujmy mal za to, že postačujúca je priznaná suma.
Vec právne posúdil podľa § 420 Občianskeho zákonníka, § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 11
a § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanej vo výške 100 % vo vzťahu k
úspešnosti o náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, keďže bola plne

úspešná, čo do základu uplatneného nároku, pričom zamietnutie v prevyšujúcej časti nepredstavuje
úspech žalovanej, ale je len dôsledkom úvahy súdu.
Súd priznal žalovanej a intervenientovi nárok na náhradu trov tohto konania vo vzťahu k uplatnenému
nároku náhradu liečebných nákladov, ktorá bola priznaná žalobkyni vo výške 55 Eur, žalobou si
uplatňovala nárok vo výške 1.875,- Eur s tým, že ako bolo vyššie uvedené neprihliadol na ustanovenie §

257 CSP, ale priznal nárok podľa § 255 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu v konaní, keďže intervenient
vstúpil do konania na strane žalovanej vo vzťahu k náhrade škody, ktorá je krytá poistným plnením
žalovanej. Jeho vstup sa netýkal konania v časti nemajetkovej ujmy, s tým, že úspech žalovanej a
intervenienta je 94,14 %.
Pokiaľ žalobkyňa požadovala, aby súd nepriznal nárok na náhradu trov konania žalovanej

a intervenientovi s poukazom na ustanovenie § 257 CSP, súd mal za to, že v danom konaní sa nejedná o
celkom výnimočný prípad, ktorý môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane
účastníkov konania. Žalobkyňa si uplatnila žalobou nárok na náhradu škody na zdraví a nemajetkovú
ujmu z dôvodu porušenia povinnosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktoré porušenie potvrdil
Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a bolo na žalobkyni, aký nárok si súdnou cestou uplatní.

Skutočnosť, že žalovaná nepristúpila na mimosúdne riešenie sporu nie je výnimočnou okolnosťou veci.
Zároveň súd mal za to, že sa nejedná o taký druh konania, ktorý by spĺňal výnimočnosť a táto nespočíva
ani vo vedení konania. Súd mal za to, že uvedené ustanovenie nie je možné v danej veci použiť ani
vzhľadom na poukazovanie na osobné, majetkové a zárobkové pomery žalobkyne s poukazom nalepšiu majetkovú situáciu žalovanej a uvedené ustanovenie neslúži na zmierňovanie a odstraňovanie
majetkových rozdielov medzi stranami sporu a jeho použitie neodôvodňuje tá skutočnosť, že žalobkyňa
poukazuje na to, že nie solventná a že má nízky príjem (uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo/102/2017 zo

dňa 31. 07. 2017).

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalovaná v
celom rozsahu. Namietala, že súd prvej inštancie opätovne rozhodnutie dostatočne neodôvodnil a
nepostupoval v intenciách zrušovacieho rozhodnutia odvolacieho súdu. Vo vzťahu k nedostatočnému

odôvodneniu rozhodnutia uviedla, že sa jedná opäť o rozhodnutie v prevažnej miere nepreskúmateľné.
Súd sa v odôvodnení obmedzil len na vymenovanie dôkazov a vyjadrení strán sporu a ich citácií bez
ďalšieho adekvátneho vyhodnotenia ako aj bez uvedenia svojich vlastných úvah, ktoré ho viedli k
záverom, že v danom prípade bol preukázaný nárok na priznanie nemajetkovej ujmy, jej závažnosť a
objektivita a ani úvah o výške priznanej nemajetkovej ujmy a jej primeranosti. V dôsledku nerozvedenia
úvah súdu vykazuje napadnutý rozsudok vady; nedostatočne sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami

a dôkazmi a tvrdeniami strán. Podľa žalovanej rozhodnutie súdu nevyhovuje požiadavkám kladeným
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, pričom podľa názoru žalovanej súd prvej inštancie porušil zásadu
viazanosti súdu nižšieho stupňa právnym názorom súdu vyššieho stupňa. Svoje rozhodnutie súd
odôvodnil fakticky zhodne s odôvodnením prvého rozsudku, ktorý bol zrušený odvolacím súdom. Z
napadnutého rozsudku je len ťažko rozoznať, ktoré tvrdenia predstavujú závery a úvahy súdu, a ktoré sú

citáciami vyjadrení strán sporu – napr. bod 60., i v tomto smere je napadnutý rozsudok nezrozumiteľný.
Týmto nesprávnym procesným postupom súd znemožnil žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces.
Žalovaná v odvolaní ďalej namietala nenaplnenie predpokladov pre vznik zodpovednosti na náhradu
nemajetkovej ujmy, keď podľa nej sa súd opätovne skúmaniu týchto predpokladov dostatočne

nevenoval. Podľa žalovanej žalobkyňa nepreukázala vznik ujmy na jej osobnostných právach, konkrétne
nepreukázala, že by ňou tvrdené pocity hanby ju obmedzovali v jej bežnom živote, v pracovnom
prostredí, sociálnych interakciách, partnerských alebo priateľských väzbách, že trpela neznesiteľnými
pocitmi hanby, v dôsledku čoho by bola sociálne izolovaná a taktiež nepreukázala, že by v dôsledku
postupu žalovanej mala artikulačné problémy, ktoré by ju vyraďovali z bežného života. Ak by aj

bolo možné pripustiť existenciu pocitov hanby, sociálnu izoláciu žalobkyne a problémy s artikuláciou,
muselo by byť preukázané, že nimi bolo závažným spôsobom zasiahnuté do osobnostných práv
žalobkyne, čo však preukázané nebolo. Žalobkyňa netvrdila ani nepreukázala, že by v dôsledku
týchto subjektívnych pocitov bolo zasiahnuté do jej psychického zdravia, keď neprodukovala žiadny
dôkaz o narušení jej psychického zdravia ako napr. správa z návštevy psychologickej ambulancie.

Nestotožňuje sa so záverom súdu o tom, že by nerozpadnutie partnerského vzťahu a priateľských
vzťahov a ani nepreukázanie negatívneho dopadu na pracovný vzťah žalobkyne nemalo žiadny vplyv
na posúdenie vyžadovanej existencie závažnosti ujmy, resp. zásahu ako to súd uviedol v bode 60.
napadnutého rozhodnutia. Závažnosť tvrdenej ujmy preukázaná nebola, súd sa týmto námietkam
žalovanej nevenoval. V dôsledku namietaného postupu žalovanej nedošlo u žalobkyne ku vzniku

trvalých následkov, tvrdený stav od namietaného postupu až po dobu, kedy žalobkyňa prestala
navštevovať ambulanciu žalovanej netrval neprimeranú dobu, žalobkyňa odmietala akékoľvek trvalé
riešenie, všetko vyplýva zo zdravotnej dokumentácie žalobkyne - zubnej karty, nie je správne tvrdenie
súdu, že by odmietanie trvalého riešenia žalobkyňou nevyplývalo zo žiadneho dôkazu. Samotná
existencianamietanéhopostupužalovanejnemábezďalšiehozanásledokvzniknárokunanemajetkovú

ujmu. Bez preukázania ujmy požadovanej závažnosti a následne príčinnej súvislosti nie je možné
uvažovať o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy. Tomuto sa však okresný súd opäť nijak nevenoval, súd
musí bezpečne zistiť, či k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere skutočne
došlo.Zadosťučinenievpeniazochpredstavujeinštitút,ktorýnemožnopoužiťnavyváženieazmiernenie
bežnej,čoilenkrátkodobopôsobiacejnemajetkovejujmynaosobnostifyzickejosoby.Skutočnosti,ktoré

potvrdili svedkovia (výpoveď svedkyne A. L., M. J.) a fotodokumentácia zo sociálnej siete Instagram
potvrdili, že žalobkyňa sa aj po roku 2019 zúčastňovala výletov, večerí v reštauráciách, spoločenských
aktivít, bola plne spoločensky integrovaná, čím bolo vyvrátené, že by namietaný postup žalovanej
spôsobil u žalobkyni závažné následky v jej súkromnom živote alebo v spoločenskom uplatnení. Z
výpovedí svedkov nevyplynulo, že by žalobkyňa v dôsledku namietaného postupu žalovanej bola

vystavená výsmechu od tretích osôb. Namietala, že súd nesprávne vyhodnotil dôkaz „fotografie do
sociálnej siete Instagram“, ktoré preukázali, že žalobkyňa bez obmedzenia i po namietanom postupe
žalovanej viedla bohatý spoločenský život, čím bolo vyvrátené tvrdenie žalobkyne o jej sociálnej izolácii.
Pre konanie nie je podstatné, či žalobkyňa svoj vzhľad na fotografiách upravovala alebo nie, podstatnéje, že z predmetných fotografií vyplýva, že žalobkyňa bola spoločensky aktívna a v kruhoch spoločnosti
sa necítila nekomfortne. Vo vzťahu k žalobkyňou tvrdených problémov v práci, ktoré mali vyplývať z
predloženej SMS komunikácie žalovaná zdôraznila, že z tejto komunikácie nevyplynulo, v čom mali

„problémy" v zamestnaní spočívať a zo znenia tejto komunikácie ani nemožno vyvodiť, že by absencie
v práci mali pôvod v návštevách lekára – žalovanej by sa aj postup žalovanej odrazil v súkromnom
živote žalobkyne, takýto zásah by automaticky nezakladal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, keďže z rozhodnutia súdu nevyplýva, či považoval intenzitu tohto zásahu za preukázanú
a v akom rozsahu. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je existencia

závažnej ujmy, a to v závislosti na individuálnych okolnostiach prípadu, splnením tejto podmienky
sa súd nijako nezaoberal. Nie sú rozhodujúce subjektívne pocity poškodenej strany, ale objektívne
hľadisko, teda to, že by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická
osoba. Namietala, že v prípade žalobkyne nie je možné ňou tvrdený zásah do osobnostných práv
považovať za ujmu závažnú a za ujmu objektívnu. Žalobkyňa nepreukázala, že by namietaný postup
žalovanej dlhodobo trvale a nezvratne ovplyvnil jej súkromný, pracovný a rodinný život, nedošlo dokonca

ani k zhoršeniu rodinných, priateľských, partnerských a iných vzťahov, nešlo o nenapraviteľný zásah,
pričom žalobkyňa v nich nebola zásadným spôsobom obmedzená. Nemožno teda dôjsť k záveru, že
by bol naplnený vyžadovaný predpoklad závažnosti ujmy. V konaní nebola preukázaná vyžadovaná
príčinná súvislosť, keďže žalobkyňa nepreukázala, že by ňou tvrdená ujma v jej právach bola dôsledkom
namietaného postupu žalovanej a okresný súd otázke príčinnej súvislosti sa v napadnutom rozsudku

bližšie nevenuje. Ďalej konanie žalobkyne žalovaná vníma ako vykonštruované konanie zakladajúce sa
len na vymyslených tvrdeniach žalobkyne a svedkov, ktoré neboli podložené žiadnymi inými dôkazmi.
Nestotožňuje sa so záverom súdu, že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne, a to do práva
na ochranu zdravia a do práva prejavu osobnej povahy. Takéto konštatovanie súdu zostalo len vo
všeobecnej rovine, bez bližšieho vysvetlenia, akým spôsobom bolo do týchto práv zasiahnuté. Súd

nekonkretizoval, v čom by mala spočívať ujma žalobkyne. Podľa žaloby, ujma v osobnostných právach
mala spočívať v pocitoch hanby, nemožnosti venovaniu sa aktivitám, artikulačným ťažkostiam, čo malo
viesť k spoločenskej izolácii, pričom podľa žalovanej ani jeden z vyššie uvádzaných zásahov žalobkyňa
nepreukázala. Vo vzťahu k pocitom hanby uviedla, že z fotodokumentácie zo sociálnej siete Instagram
vyplynulo, že žalobkyňa viedla počas celej doby, a to i po namietanom lekárskom postupe bohatý

spoločenský život, zúčastňovala sa koncertov, dovoleniek, spoločenských udalostí, čo žalobkyňa ani
nesporila. Vo vzťahu k ujme z dôvodu nemožnosti venovaniu sa aktivitám nepreukázala, že by v
dôsledku namietaného lekárskeho postupu bola obmedzená v bežných aktivitách, ktoré žalobkyňa ani
bližšie nešpecifikovala. Vo vzťahu k artikulácii nemožno ustáliť, že by žalobkyňa preukázala artikulačné
problémy, ktoré mali byť spôsobené zásahom žalovanej, pričom poukázala na výpoveď svedkyne

N. O., ktorá uviedla, že žiadnu významnú rečovú vadu v dôsledku postupu žalovanej u žalobkyni
nespozorovala. Samotná žalobkyňa na pojednávaní dňa 24.01.2023 vyvrátila ňou tvrdené problémy
s artikuláciou, keď uviedla, že chodí na dabingy, kde by s problémom s artikuláciou nemohla chodiť ...
Súd pri rozhodovaní opomenul prihliadnuť na okolnosti, za akých k namietanému postupu žalovanej
došlo, že sa nejednalo o žiadne úmyselné konanie. Žalovaná i po namietanom postupe so žalobkyňou

komunikovala, prejavovala záujem na vyriešení žalobkyňou tvrdeného problému s náhradou, snažila
sa žalobkyni pomôcť s jej problémom, v minulosti sa nedopustila žiadneho pochybenia v súvislosti s
poskytovaním lekárskej starostlivosti. Úradom pre dohľad uloženú sankciu uhradila. Právo na primerané
finančné zadosťučinenie v podobe priznania nemajetkovej ujmy je vyhradené pre tie prípady, keď
intenzita zásahu do súkromného a rodinného života dotknutej osoby je značná a nenapraviteľná, napr.

v prípade smrti blízkej osoby, vážneho alebo pretrvávajúceho narušenia rodinných väzieb alebo v
prípade vážnych doživotných následkov. Vypadávanie náhrady nemalo dlhodobý vplyv na súkromný
ani rodinný život žalobkyne, ktorá nebola vôbec obmedzená v pracovnej a ani v inej oblasti. Nebolo
preukázané žiadne zhoršenie rodinných, priateľských, partnerských a iných vzťahov ani uplatnenie
v spoločnosti, a preto podľa žalovanej je nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v celom

rozsahu nedôvodný. Namietala ďalej neprimeranosť výšky nemajetkovej ujmy s poukazom na to, že
namietaným postupom žalovanej nedošlo u žalobkyni k trvalým následkom na zdraví, namietaný postup
súvisel s vykonaním dočasného riešenia zubnej náhrady žalovanej, žalovaná sa snažila vyriešiť problém
s vypadávajúcou náhradou, avšak z dôvodu neochoty žalobkyne nájsť si časový priestor pre odstránenie
problému, nebolo objektívne možné situáciu riešiť. Žalobkyňa opakovane žiadala vždy len o prelepenie

danej práce a odmietala akýkoľvek iný návrh. Je potrebné brať do úvahy krátkodobosť doby trvania
zásahu a aj správanie, resp. postoj žalobkyne k riešeniu zdravotného problému. Nie je pravdou, že
zub by bol odumretý, čo nesprávne súd uviedol v bode 57. rozsudku. Súd v napadnutom rozhodnutí
v kontexte s komparáciou a následnou primeranosťou priznanej náhrady poukázal v prevažnej mierena rozhodnutia, ktoré sa zaoberali zásahmi do osobnosti spôsobené smrťou, neoprávneným trestným
stíhaním, t. j. jedná sa o neporovnateľné skutkové okolnosti. Nie je možné porovnávať nemajetkovú ujmu
titulom straty blízkeho človeka a nemajetkovú ujmu spočívajúcu v obmedzení tvrdenom žalobkyňou,

nakoľko z hľadiska závažnosti vzniknutej ujmy nie sú rovnocenné. Pokiaľ súd poukázal na bodové
hodnotenie za vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov, takáto úvaha súdu
je nesprávna, žalobkyňa nielenže netvrdila, ale ani nepreukázala, že by v dôsledku namietaného
konania žalovanej trpela akoukoľvek nieto ešte závažnou duševnou poruchou. Súd v bode 61. uviedol,
že nie je možné porovnávať priznania nemajetkových ujm za rôzne iné zásahy bez zohľadňovania

konkrétneho skutkového stavu, uvedené je však v rozpore s postupom súdu, keď porovnával ním
priznanú nemajetkovú ujmu s ujmami obetí trestných činov, resp. ujmami podľa zákona o bolesti
a sťažení spoločenského uplatnenia, keď stotožnil ujmu závažnej duševnej poruchy so situáciou
žalobkyne v tomto súdnom konaní, ktorá netrpela žiadnou duševnou poruchou. Súd žiadnu komparáciu
nevykonal i keď mohol, keďže už len zo súdnych rozhodnutí označených stranami sporu týkajúcich sa
zásahov do osobnej sféry doživotnými a trvalými následkami vyplýva, že súdom priznaná výška náhrady

nemajetkovej ujmy je neprimeraná, keďže žalobkyňou tvrdená ujma nie je taká závažná, aká bola
zistená v citovaných rozhodnutiach, nespôsobila trvalé a ani neodstrániteľné následky. Súd mal skúmať,
či nebol naplnený § 441 Občianskeho zákonníka; je potrebné prihliadnuť aj na správanie žalobkyne,
ktorá opakovane i napriek upozorňovaniu žalovanej o dočasnosti riešenia a nutnosti dohodnutia si
konzultácie o trvalom riešení, akékoľvek návrhy žalovanej odmietala. Uvedeným konaním žalobkyňa

porušila právnu povinnosť uvedenú v § 415 OZ (prevenčnú povinnosť) počínať si tak, aby nedochádzalo
ku škode na zdraví.
Vo vzťahu k primeraným nákladom spojených s liečením uviedla, že z dôkazov predložených
žalobkyňou, a to výpisu z účtu žalobkyne za obdobie 01.02.2020 – 02.03.2020 a ani detailov pohybu z
účtu žalobkyne zo dňa 26.05.2020 a zo dňa 01.06.2020 nevyplývajú aké konkrétne náklady na liečenie

boli týmito sumami kryté; súd nemal z čoho usúdiť, že sa jednalo o konzultácie a ani to, že by predmetné
konzultácie súviseli s liečením žalobkyne, a preto i v tejto časti nebola dôvodnosť nároku žalobkyne
preukázaná. Z týchto dôvodov je rozsudok aj vo výroku o liečebných nákladoch nesprávny.
Žalovaná navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu žalobkyne v
celom rozsahu zamietne.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej k námietke nedostatočného odôvodnenia
rozhodnutia uviedla, že odôvodnenie rozsudku súdu je riadne a presvedčivé, pričom súd sa zaoberal
vykonanými dôkazmi a ich vyhodnotením ako aj právnym posúdením veci. Poukázala na odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie v bode 57. a 60. Nesúhlasí s názorom žalovanej, že súd len doplnil

citácie svedeckých výpovedí; súd sa zaoberal konkrétnymi výpoveďami, poukázal na ich rozhodujúce
časti, vysporiadal sa s otázkou ich dôveryhodnosti a správne uzatvoril, že došlo k vzniku nemajetkovej
ujmy na strane žalobkyne, nakoľko každá osoba by taký zásah do osobnostných práv, aký vyplýva
z opisu skutkových okolností svedkami, vnímala ako závažný zásah do osobnostných práv. Pokiaľ
namieta, že nesprávnym procesným postupom, došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces,

žalovaná nenastolila žiadnu právnu otázku, na ktorú by jej odôvodnenie rozsudku nedalo zrozumiteľnú
a jednoznačnú odpoveď a neuviedla žiadne dôkazy, ktoré by žalovaná navrhla, a ktoré neboli vykonané
alebo ich vykonanie nebolo zohľadnené v odôvodnení rozsudku.
Vo vzťahu k odvolacej námietke nenaplnenia predpokladov zodpovednosti na náhradu nemajetkovej
ujmy, keď žalovaná uviedla, že žalobkyňa nepreukázala vznik ujmy na jej osobnostných právach,

konkrétne nepreukázala, že by ňou tvrdené pocity hanby ju obmedzovali v jej bežnom živote, pracovnom
prostredí, sociálnych interakciách, partnerských alebo priateľských väzbách, trpela neznesiteľnými
pocitmi hanby, v dôsledku čoho by bola sociálne izolovaná a taktiež nepreukázala, že by v dôsledku
postupu žalovanej mala artikulačné problémy, ktoré by ju vyraďovali z bežného života, poukázala
žalobkyňa na výpovede svedkov M. J., N. O., A. L.. Žalobkyňa uviedla, že nemajetková ujma je

imateriálnou škodou, ktorej vznik nie je možné preukazovať prostredníctvom materiálnych dôkazom,
nakoľko vzniká a prejavuje sa v duchovnej sfére vnútorného prežívania žalobkyne. O vnútornom
psychickom rozpoložení žalobkyne pritom nie je možné priniesť hmotný dôkaz preukazujúci vznik
nemajetkovej ujmy a požiadavka takéhoto dôkazu je súdnou praxou vnímaná ako “probatio diabolica“.
V tejto súvislosti poukázala na názor Ústavného súdu SR v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 689/2014.

Rozhodujúcim kritériom pre unesenie dôkazného bremena vo vzťahu k vzniku nemajetkovej ujmy je
preukázanie zásahu do osobnostných práv, medzi ktoré patrí aj právo na ochranu zdravia. Určujúcou
je pritom rozumová úvaha o tom, či by vzniknutý následok protiprávneho konania (zásahu do zdravia)
súčasne každá priemerná ľudská bytosť za rovnakých okolností pociťovala takýto následok ako ujmu najej osobnostných právach. Interpretácia výpovedí svedkov žalovanou v odvolaní je v rozpore s obsahom
výpovedí svedkov. Zo skutočnosti, že žalobkyňa v úzkom kruhu (žalobkyňa, A. L. a jej partner) sa
zúčastnila večere v reštaurácii alebo že bola na večeri v reštaurácii so svojím partnerom, nemožno

vyvodiť, že by v čase od 14.01.2019 do 27.05.2020 (viac ako 16 mesiacov) neboli ovplyvnené jej
spoločenské aktivity, zvlášť keď svedkovia uviedli, že žalobkyňa prestala chodiť do reštaurácie, prestala
oslavovať narodeniny v meste alebo na diskotéke, zatvárala sa vo svojej izbe a nekomunikovala. Pokiaľ
žalovaná namieta, že žalobkyňa nepreukázala závažnosť a objektivitu ujmy a nepreukázala, že by
postup žalovanej trvale a nezvratne ovplyvnil súkromný, pracovný alebo rodinný život, nepreukázala,

že by prišla o prácu alebo mala v práci problémy z dôvodu konania žalovanej, nepreukázala a ani
netvrdila rozpad partnerského vzťahu a súčasne nepreukázala ani zhoršenie rodinných, priateľských,
partnerských a iných vzťahov, uvedené tvrdenia žalovanej nezodpovedajú skutkovému stavu ako ho
zistil súd prvého stupňa, žalovaná k zákonným podmienkam vzniku zodpovednosti za škodu a za
náhradu nemajetkovej ujmy pripája dodatočné podmienky nezvratnosti a trvalosti, ktoré zákon nepozná,
nie je zákonnou podmienkou vzniku nemajetkovej ujmy rozpad partnerského vzťahu. Z výpovedí

svedkov jednoznačne vyplýva tak zhoršenie priateľských vzťahov (žalobkyňa sa spoločensky izolovala)
ako aj rodinných vzťahov s poukazom na výpoveď matky žalobkyne, neobstojí tvrdenie žalovanej o
nepreukázanínegatívnehovplyvupostupužalovanejnasúkromnýarodinnýživotžalobkyne.Knámietke
žalovanej, čo sa týka nepreukázania príčinnej súvislosti, žalobkyňa poukázala na závery Úradu pre
dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a závery odborného vyjadrenia G. H.. Príčinná súvislosť medzi

nesprávnym protetickým ošetrením chrupu žalobkyne - príliš radikálna preparácia zubu z troch strán a
nedostatočná preparácia zubu z podnebnej strany, ktoré vykonala žalovaná a nesprávnou artikuláciou,
nefunkčnosťou a častým uvoľňovaným náhrady je tak daná a preukázaná. Žalobkyňa má za to, že
príčinná súvislosť je daná a bola v konaní preukázaná. Svedkovia jednoznačne uviedli príčinu pocitov
hanby u žalobkyne - vypadávanie zubnej náhrady, nutnosť kupovať si fixačný krém, problémy pri

jedení. Pokiaľ žalovaná poukazuje na skutočnosť, že nemajetková ujma musí byť objektivizovaná v tom
zmysle, že každá osoba v tej istej situácii, prípadne v spoločenskom postavení by vnímala predmetnú
ujmu v danom čase a mieste, čo podľa žalovanej súd dostatočne neodôvodnil, žalobkyňa uviedla, že
v čase zásahu bola žalobkyňa 25-ročná žena, ktorej pri rozhovore alebo jedení vypadávala zubná
náhrada, kupovala si fixačný krém na protézy, takýto stav by žiadna osoba v postavení žalobkyne

nepovažovala za niečo bežné, normálne a primerané jej veku a spoločenskému postaveniu. Podľa
žalobkyne každá iná osoba v rovnakej situácii by zažívala rovnaké pocity ako žalobkyňa a vznikla by jej
rovnaká nemajetková ujma. K tvrdeniu žalovanej, že žalobkyňu nemožno bodovo ohodnotiť za vzniknutú
ujmu, žalobkyňa uviedla že tieto tvrdenia nemajú oporu v súdnom spise a tieto žalovaná žiadnym
spôsobom nepreukazuje. K námietke žalovanej, že žalobkyňa nepreukázala zásah do osobnostných

práv spočívajúcich v pocitoch hanby z dôvodu, že zverejňovala fotografie na sociálnej sieti Instagram
uviedla, že žalobkyňa sa nehanbí ani nehanbila za svoj celkový výzor, ale za to, že jej pri jedle ako
aj pri bežnom rozhovore vypadávala zubná náhrada. Uvedené z fotografií vytvorených a uverejnených
žalobkyňou nemožno zistiť. Žalovaná si zamieňa virtuálny svet sociálnych sietí zobrazujúcich to, čo
si žalobkyňa želá, aby verejnosť videla a skutočný svet. Poukázala na odôvodnenie rozsudku súdu

prvej inštancie v bode 60. Vo vzťahu k nemožnosti venovať sa aktivitám, keď žalovaná namieta,
že nepreukázala nemožnosť venovať sa aktivitám z dôvodu, že žalobkyňa lekárskym posudkom
nepreukázala, že by bola obmedzená v bežných aktivitách, uviedla, že žalovaná si zamieňa podmienky
priznania nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy, čo robí celkom zámerne, pričom súd prvej inštancie ako aj žalobkyňa poukázali na rozhodnutie

NS SR sp. zn. 7Cdo/65/2013. Žalobkyňa nebola fyzicky neschopná zúčastňovať sa diskoték, posedení
v spoločnosti alebo boxu (čo by zakladalo nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia);
prestala sa uvedených aktivít zúčastňovať, pretože jej bolo nepríjemné, keď v spoločnosti širšieho
okruhu jej známych strácala zubnú náhradu (pocity hanby a sociálnej izolácie zakladajúce nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy). Vo vzťahu k námietke žalovanej, že žalobkyňa nepreukázala artikulačné

problémy, uviedla, že žalovaná argumentuje viacerými skutočnosťami, ktoré sú vytrhnuté z kontextu,
a to predovšetkým svedeckou výpoveďou N. O. a výpovedí žalobkyne. K námietke žalovanej, že
súd pri rozhodnutí nezohľadnil, že sa nejednalo o úmyselné konanie žalobkyne - zákon nevyžaduje
úmysel ako podmienka vzniku zodpovednosti za škodu na zdraví a nemajetkovej ujmy v dôsledku
medicínskeho postupu non lege artis k tvrdeniu; že žalovaná i po namietanom postupe so žalobkyňou

komunikovala a prejavovala záujem na vyriešení tvrdeného problému náhradou - žalovaná navrhovala
riešiť problém použitím väčšieho množstva fixačného krému; že sa žalovaná snažila žalobkyni pomôcť
s jej problémom - nie je zrejmé ako; že v minulosti sa žalovaná nedopustila žiadneho pochybenia v
súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti - uvedené je tvrdením, ktoré nie je žiadnym spôsobompreukázané a súčasne je pre konanie irelevantné; žalovanej bola Úradom pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou uložená sankcia, ktorú žalovaná uhradila - žalovanej bola uložená sankcia v nepatrnej
výške a súčasne zaplatením sankcie uloženej v správnom konaní nezaniká zodpovednosť žalovanej za

vznik škody na zdraví a nemajetkovej ujmy.
Vo vzťahu k námietke neprimeranosti výšky nemajetkovej ujmy, čo zdôvodňuje skutočnosťami, ktoré
v konaní preukázané neboli (neochota žalobkyne podstúpiť trvalé riešenie), krátkodobosť doby trvania
zásahu a poukazovaním na výšku náhrady priznanú za iné zásahy do osobnostných práv v iných
konaniach, poukázala, že súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške

nižšej,nežbolapriznávanázasmrťblízkejosobyasúčasnevkomparáciipoukazovalaajnarozhodnutia,
ktorýmibolaspôsobenáujmanazdraví.Úvahasúduprvejinštanciebolasprávna,keďzhľadiskaurčenia
primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa zameral na prílohu zákona č. 437/2004 Z.z. o
náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, keďže táto predstavuje finančnú kompenzáciu
vo vzťahu, ku ktorej sa posudzuje primeranosť náhrady nemajetkovej ujmy. Výška náhrady za bolesť
a sťaženie spoločenského uplatnenia však nie sú dané pevnou sumou. V závislosti od zmeny výšky

priemernej mzdy zamestnanca v hospodárstve v Slovenskej republike sa mení aj priznávaná výška
náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné
posudzovať nielen z hľadiska skutkových okolností, ale aj z hľadiska času, kedy došlo k vzniku nároku.
K námietke žalovanej, že súd mal prihliadať aj na správanie žalobkyne, ktorá podľa žalovanej mala
zanedbať starostlivosť o svoje vlastné zdravie, poukázala na záver súdu prvej inštancie v bode 60.

odôvodnenia rozsudku. Podľa žalobkyne nie je namieste zaoberať sa aplikáciou ust. § 441 Občianskeho
zákonníka, keďže uvedené je založené na nepreukázanom tvrdení žalovanej o tom, že žalobkyňa
odmietla trvalé riešenie navrhnuté žalovanou.
Vo vzťahu k nákladom spojeným s liečením, žalovaná rozporuje účelnosť vynaloženia nákladov na
liečenie a pričom argumentuje tým, že pri platbe nie je uvedené, za aký zdravotný výkon boli tieto

sumy uhradené, iba, že išlo o stomatologickú konzultáciu. Uvedené tvrdenie žalovanej je síce pravdivé,
avšak vychádza z izolovaného posudzovania výpisov z účtu a pokladničných dokladov neprihliadajúc
na iné listinné dôkazy, ako je výpis zo zdravotnej dokumentácie pacienta, v ktorom je uvedený dátum
uskutočnenia vyšetrenia (ktorý je aj dátumom platby). Zistený nález a uskutočnené zdravotné úkony súd
posudzujúc uvedené dôkazy v ich vzájomnej súvislosti správne uzatvoril, že žalobkyni patrí nárok na

náhradu týchto nákladov na liečenie, keďže z popisu zistených nálezov a uskutočnených zdravotných
úkonov je zrejmé, čo bolo predmetom vyšetrenia, ktoré bolo v ten-ktorý deň uhradené.
Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie čo do výroku I. až IV. potvrdil.

4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedla, že zotrváva na stanovisku, že

odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je nedostatočné a neadekvátne. V bode 57. rozsudku sa
nejedná o konkrétne vyhodnotenie dôkazov predložených v konaní. Je len všeobecným teoretickým
výkladom pojmu nemajetkovej ujmy a jej preukázateľnosti. V bode 60. súd nedostatočne analyzoval
a konfrontoval všetky predložené dôkazy vrátane tých, ktoré spochybňovali mieru a objektivitu údajnej
ujmy. V tomto bode sa súd dostatočne nevysporiadal s argumentmi žalovanej týkajúcimi sa napr.

predchádzajúceho úrazu žalobkyne a jeho potencionálneho vplyvu na jej pocity hanby. Žalobkyňa (a
súd) sa odvoláva na princíp „probatio diabolica“ a nemožnosť preukazovať nemajetkovú ujmu hmotnými
dôkazmi; táto zásada nemôže slúžiť ako štít pred nedostatočnými dôkazmi. Výpovede svedkov, na
ktoré poukazuje žalobkyňa, sú v zjavnom rozpore s prezentovaním žalobkyne na sociálnych sieťach.
Z predloženej fotodokumentácie vyplynulo, že žalobkyňa nebola sociálne izolovaná a teda, že tvrdenia

jej alebo svedkov o jej „utiahnutosti v dôsledku vykonaného namietaného postupu žalovanej“ sa
nezakladajú na pravde. Hoci svedkovia popisujú určité zmeny, je kľúčové posúdiť, či tieto zmeny sú
výlučne a priamo spôsobené údajným pochybením žalovanej, a či ich intenzita zodpovedá požadovanej
závažnosti ujmy. V ďalšom žalovaná uvádzala v podstate rovnaké tvrdenia a námietky, ako v podanom
odvolaní. Zotrvala na návrhu, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu žalobkyne

zamietol, prípadne zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie aj žalobkyňa a to proti výrokom V. a VI.
rozsudku súdu prvej inštancie, ktorými výrokmi súd priznal žalovanej (výrok V.) a tiež intervenientovi
na strane žalovanej (výrok VI.) nárok na náhradu trov konania vo výške 94,14 % vo vzťahu k

uplatnenej náhrade škody uvádzajúc odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) a b) CSP.
V konkrétnostiach žalobkyňa uvádzala existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa pre aplikáciu
ust. § 257 CSP, pričom výnimočnosť okolností podľa žalobkyne spočíva v samotnom nepomere výšky
náhrady trov konania k hodnote sporu, kedy náhrada trov konania predstavuje 93,68 % z hodnotysporu s poukázaním na skutočnosť, že sa jedná o spor o náhradu škody na zdraví spôsobenej
nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti, pričom súd konštatoval, že došlo k vzniku škody
a v časti priznal žalobkyni nárok na náhradu škody. Podľa žalobkyne už len skutočnosť, kedy bola

žalobkyňa nútená uplatniť si náhradu škody, ktorá by jej inak nebola vznikla (keby si žalovaná plnila
svoje povinnosti), je dôvodom hodným osobitného zreteľa, pričom je potrebné prihliadnuť na skutočnosť,
že žalobkyňa bola v základe uplatneného nároku úspešná. Ďalej opakovane poukázala na skutočnosť,
že žalobkyňa je osobou v hmotnej núdzi, ktorej bol priznaný nárok na bezplatnú právnu pomoc. Vo
vzťahu k žalovanej vystupovala ako spotrebiteľka zdravotnej starostlivosti, pričom povolanie žalovanej

a status intervenienta ako poisťovne odôvodňuje nepriznanie nároku na náhradu trov konania. Podľa
žalobkynenemožnopovažovaťzaspravodlivévyriešeniesporutakévyriešeniezodpovednostižalovanej
za škodu spôsobenú na zdraví žalobkyne postupom non lege artis medicinae, pri ktorom súd konštatuje
porušenie povinnosti žalovanej a zodpovednosť žalovanej za škodu, súčasne však poškodený musí
z dôvodu svojej zlej sociálnej situácie použiť viac ako polovicu z priznanej náhrady na náhradu trov
právneho zastúpenia škodcu. Žalobkyňa namieta nesprávne právne posúdenie veci v otázke posúdenia

výnimočných dôvodov pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania úspešnej sporovej strane
spočívajúcich v sociálnej situácii žalobkyne. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
vo výrokoch V. a VI. zmenil tak, že žalovaná a intervenient, nemajú nárok na náhradu trov súdneho
konania voči žalobkyni.

6. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že sa s odvolaním nestotožňuje,
žalobkyňa podsúva súdu nekompletné informácie o svojom postavení, stavia sa do pozície slabšej
strany v spore a dožaduje sa vyššej súdnej ochrany. Podľa žalovanej žalobkyňa zneužíva legislatívne
možnosti na priznanie poskytovania bezplatnej právnej pomoci, keďže sa v skutočnosti v stave hmotnej
núdzi nenachádza. Z výpisu P. vyplýva, že žalobkyňa sa počas trvania súdneho konania a po priznaní

nároku na bezplatnú pomoc a na dávku v hmotnej núdzi stala jedinou spoločníčkou a konateľkou
dňa 06.12.2022 A. J., H.: XX XXX XXX, a dňa 14.06.2023 A. H. J., H.: XX XXX XXX. Pokiaľ bola
žalobkyňa schopná si založiť dve spoločnosti, nie je možné uveriť jej tvrdeniam o stave hmotnej núdze.
Obe spoločnosti vykázali v roku 2024 zvýšenie tržieb, ako aj zisku. Žalobkyňa podľa jej vlastných
informácií poskytnutých a uverejnených na sociálnej sieti Instagram je majiteľom a riaditeľom luxterior

a lehome.sk a je dizajnérkou nábytku a interiéru. I z týchto činností dosahuje príjem. Z týchto dôvodov nie
je možné ustáliť, že by na strane žalobkyne existovali dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie
náhrady trov konania úspešnej strane – žalovanej. Nemožno sa stotožniť ani s úvahami žalobkyne o
existencii nepomeru výšky náhrady trov konania k hodnote sporu, keďže tento nepomer vypočítava iba
v kontexte ňou uplatnených liečebných nákladov a neuvádza, že jej v uvedenom konaní bola priznaná

náhrada nemajetkovej ujmy v sume 3.000,- Eur, ako aj náhrada trov konania v rozsahu 100 %. Podľa
žalovanej súd sa dôvodmi hodnými osobitného zreteľa podľa ust. § 257 CSP náležite zaoberal v bode
68. odôvodnenia rozsudku a zdôvodnil, prečo v danom prípade nie sú splnené podmienky pre jeho
použitie. Žalobkyňa nepreukázala, že by sa nachádzala v zložitej životnej situácii, pričom ani skutočnosť,
že jej bola priznaná bezplatná právna pomoc, neodôvodňuje záver, že by bolo možné ustáliť, že by sa

nachádzala v nepriaznivej sociálnej a ani ekonomickej situácii, čo žalobkyňa ani netvrdila. Žalobkyňa
je plne pracovne spôsobilá, v dosahovaní príjmu jej nebráni žiadna objektívna prekážka. Plnenie trov
konania pre žalobkyňu nebude likvidačné. Odvolanie žalobkyne považuje za nedôvodné, nakoľko u
žalobkyni neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa, na ktoré by mal súd prihliadnuť pri rozhodovaní
o trovách konania.

7. V písomnom vyjadrení žalobkyne k vyjadreniu žalovanej, táto zotrvala na podanom odvolaní, pričom
v tomto vyjadrení neuviedla v zásade žiadne nové skutočnosti.

8. V dôsledku odvolania podaného ako žalobkyňou, tak aj žalovanou proti rozsudku súdu prvej inštancie,

krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej
len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie vo
výrokoch I., II., IV., V. a VI. postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. Rozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku III. postupom v zmysle § 161 ods. 2 CSP pri aplikácii § 230 CSP výrok

III. zrušil a konanie v tejto časti zastavil z dôvodu prekážky právoplatne rozhodnutej veci.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.10.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Podľa § 230 CSP, ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.

12. Podľa § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada

na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky").

13. Podľa § 161 ods. 2 CSP, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd
konanie zastaví.

14. Odvolací súd uvádza, že žalovaná podala odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom

rozsahu, teda do všetkých výrokov rozsudku súdu prvej inštancie. Podala odvolanie aj proti výroku III.
rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne zamietol, pričom súd
prvej inštancie výrokom I. vo vzťahu k uplatnenému nároku titulom náhrady nákladov na liečenie uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 55,- Eur a výrokom II. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobkyni titulom nemajetkovej ujmy sumu 3.000,- Eur. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala

zaplatenia titulom náhrady nákladov na liečenie sumy 1.875,- Eur a titulom nemajetkovej ujmy sumy
4.000,- Eur. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie už vo veci žaloby žalobkyne
rozhodol prvýkrát rozsudkom zo dňa 11.05.2023 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 04.07.2023,
pričom rozsudkom zo dňa 11.05.2023 výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom
náhrady nákladov na liečenie sumu 55,- Eur (výrok I.). Ďalej uložil žalovanej povinnosť zaplatiť titulom

nemajetkovej ujmy sumu 3.000,- Eur (výrok II). V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol (výrok III.).
Výrokom IV. rozsudku ako aj výrokom I. a II. dopĺňacieho rozsudku súd rozhodoval o nároku na náhradu
trov konania. Z dôvodu odvolania žalovanej proti rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 11.05.2023
a odvolania žalobkyne proti dopĺňaciemu rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 04.07.2023 žalobný
návrh žalobkyne bol predmetom odvolacieho konania vedeného u Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. 14Co/125/2023, pričom odvolací súd uznesením sp. zn. 14Co/125/2023-482 zo dňa 03.04.2025
rozsudok okresného súdu sp. zn. 20C/58/2021 zo dňa 11.05.2023 vo výrokoch I., II. a IV. a dopĺňací
rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 20C/58/2021 zo dňa 04.07.2023 zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Proti rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa
11.05.2023 a dopĺňaciemu rozsudku zo dňa 04.07.2023 podala odvolanie žalovaná, a to voči výroku,

ktorým súd priznal žalobkyni náhradu nákladov na liečenie vo výške 55,- Eur a titulom nemajetkovej ujmy
sumu3.000,-Eanárokunanáhradutrovkonaniatitulomnemajetkovejujmyažalovanejaintervenientovi
priznal náhradu trov konania titulom náhrady liečebných nákladov. Z uvedeného vyplýva, že rozsudok
súdu prvej inštancie zo dňa 11.05.2023 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 04.07.2023 nadobudol
právoplatnosť vo výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 11.05.2023, ktorým súd v prevyšujúcej

časti žalobu zamietol, keďže voči tomuto výroku žalovanou odvolanie podané nebolo a z tohto dôvodu
výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 11.05.2023 nebol ani predmetom prieskumu odvolacieho
súdu. V tejto časti bolo konanie právoplatne skončené rozhodnutím súdu prvej inštancie, a preto pokiaľ
súd prvej inštancie opätovne v poradí druhým rozsudkom zo dňa 06.05.2025 výrokom III. v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol za situácie, že o uplatnenom nároku titulom náhrady nákladov na liečenie a titulom

nemajetkovej ujmy rozhodol rovnako ako v prvom rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 11.05.2025,
existuje tu prekážka čo sa týka prevyšujúcej časti uplatneného nároku žalobou žalobkyne v zmysle §
230 CSP, t. j. prekážka veci právoplatne rozhodnutej, tzv. res iudicata. Z dôvodu, že sa v tejto časti jedná
o nedostatok procesnej podmienky konania, na ktoré súd prihliada v každom štádiu konania a zároveň
sa jedná o neodstrániteľný nedostatok procesnej podmienky konania, odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie vo výroku III., ktorým súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, zrušil a konanie
v tejto časti zastavil z dôvodu, že konanie v tejto časti o nároku uplatneného žalobou žalobkyne bolo
právoplatne skončené, keďže proti pôvodnému rozsudku súdu prvej inštancie (prvý rozsudok zo dňa
11.05.2023) nebol odvolaním čo do výroku III., napadnutý, pričom v tejto časti nebolo podané odvolanie
ani žalobkyňou.

15. Čo sa týka odvolania žalovanej vo vzťahu k výrokom I., II., IV., V. a VI. rozsudku súdu prvej inštancie
v tejto časti, t. j. vo výroku I., II., IV., V. a VI. odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa
§ 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.16. Čo sa týka rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k výroku I., ktorým súd uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom náhrady nákladov na liečenie sumu 55,- Eur a vo vzťahu k výroku

II., ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom nemajetkovej ujmy sumu 3.000,- Eur
odvolací súd na základe podaného odvolania žalovanej voči výroku I. a II. tak v rozsahu podaného
odvolania podľa § 379 CSP a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP po preskúmaní rozsudku
súdu prvej inštancie a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že súd prvej inštancie skutkový
stav skonštatoval správne, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a

v zmysle § 383 CSP je viazaný skutkovým stavom tak ako ho zistil súd prvej inštancie. Súd prvej
inštancie dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP, rozhodnutie náležite odôvodnil,
keď odôvodnenie rozhodnutia má náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd zdôrazňuje, že
žalovaná ako odvolateľka v podanom odvolaní neuviedla žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré
by boli spôsobilé vyvolať zmenu, či zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, nežiadala ani doplniť
dokazovanie za podmienok stanovených v ustanovení § 384 ods. 2 a 3 CSP o ďalšie nové relevantné

skutočnosti, ktoré nemohli byť bez viny žalovanej prezentované v prvoinštančnom konaní. Odvolací súd
preto pri rozhodovaní vychádzal zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu, pričom neboli
naplnené procesné predpoklady doplňovať dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie
zo strany odvolacieho súdu (§ 383, § 384 ods. 1, 2 a 3 v spojení s ustanovením § 366 CSP). S
prihliadnutím na rozsah odvolania vo vzťahu k výrokom I. a II. a odvolacie dôvody uvedené v odvolaní

žalovanej odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané
odvolanie nie je dôvodné a nemožno mu vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
považuje v celom rozsahu za vecne správne, keď súd prvej inštancie na základe zisteného skutkového
stavu vykonal správne právne posúdenie veci a rozhodnutie náležite odôvodnil. Po preskúmaní veci
odvolací súd nezistil žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali

procesných podmienok. S poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd považuje
napadnutý výrok I. a II. rozsudku súdu prvej inštancie za vecne správny ako vo výrokovej časti tak aj v
časti odôvodnenia; zároveň v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.
Pokiaľ žalovaná namietala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie súd dostatočne neodôvodnil, jedná sa
o rozhodnutie v prevažnej miere nepreskúmateľné, pričom namietala, že súd dôkazy a vyjadrenia strán

adekvátne nevyhodnotil, neuviedol vlastné úvahy, ktoré ho viedli k záverom, že v danom prípade bol
preukázaný nárok na priznanie nemajetkovej ujmy, jej závažnosť a objektivita a ani úvahy o výške
priznanej nemajetkovej ujmy a jej primeranosti, ktorým nesprávnym procesným postupom znemožnil
žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miery, že došlo k porušeniu jej práva na
spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že preskúmaním odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie

dospel k záveru, že táto odvolacia námietka dôvodná nie je. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie
odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, keď v odôvodnení uviedol, čo sa žalobkyňa
domáhala, aké skutočnosti tvrdila a aké dôkazy označila, aké prostriedky procesného útoku použila,
ako vo veci sa vyjadrila žalovaná, aké prostriedky procesnej obrany použila. Súd vysvetlil ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané,

ktoré dôkazy vykonal a z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil aj ako vec právne posúdil. Vo
vzťahu k uplatnenému nároku na priznanie nemajetkovej ujmy súd rozhodnutie odôvodnil predovšetkým
v bode 59. odôvodnenia a hlavne v bode 60. odôvodnenia, ktoré odôvodnenie dáva dostatočným
spôsobom odpoveď na zodpovedanie otázky preukázania nároku na priznanie nemajetkovej ujmy, jej
závažnosti a objektivity; čo sa týka výšky nemajetkovej ujmy súd túto odôvodnil s poukazom aj na

rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vykonal zároveň aj určitú komparáciu
poukazujúcnarozhodnutiainýchsúdovvovzťahukvýškenemajetkovejujmy.Tedaanivtejtočastinetrpí
rozsudok súdu prvej inštancie vadou nepreskúmateľnosti. Nemožno ani prisvedčiť tvrdeniu žalovanej
v podanom odvolaní, že z napadnutého rozsudku je len ťažko rozoznať, ktoré tvrdenia predstavujú
závery a úvahy súdu, a ktoré tvrdenia sú citáciami vyjadrení strán sporu, konkrétne v bode 60., z

ktorého dôvodu podľa žalovanej je rozsudok nezrozumiteľný. Odvolací súd oboznámiac sa riadne s
odôvodnením rozhodnutia konštatuje, že táto odvolacia námietka dôvodná nie je, keď z odôvodnenia
rozhodnutia je jednoznačne poznateľné, čo sú tvrdenia strán sporu, prípadne svedecké výpovede a aké
sú závery a úvahy súdu.
Pokiaľ žalovaná namietala nenaplnenie predpokladov pre vznik zodpovednosti na náhradu

nemajetkovej ujmy, keď podľa žalovanej sa súd skúmaniu týchto predpokladov dostatočne nevenoval,
uvádzajúc, že podľa žalovanej žalobkyňa nepreukázala vznik ujmy na jej osobnostných právach
v rozsahu, že by bolo preukázané, že nimi bolo závažným spôsobom zasiahnuté do osobnostných práv
žalobkyne, odvolací súd ani túto odvolaciu námietku nepovažuje za dôvodu, keďže súd vo veci vykonaldokazovanie, z ktorého jednoznačne dospel k záveru, že bol preukázaný zásah do osobnostných práv
žalobkyne a došlo k zásahu do zdravia žalobkyne a s tým spojených následkov do jej osobnosti,
súkromného, rodinného života. Súd prvej inštancie zároveň jasne uviedol, že zásah mal preukázaný i

výsluchom svedkov a zároveň uvedená skutočnosť je preukázaná aj rozhodnutím Úradu pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou ako aj odborného vyjadrenia G. H.; súd mal za preukázané, že dochádzalo
v dôsledku nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti k uvoľňovaniu zubnej náhrady, ktorú ako
zubná lekárka u žalobkyni aplikovala práve žalovaná, čo v konaní bolo nepochybné. Uvoľňovanie
zubnej náhrady bolo prekážkou v artikulácii, náhrada jej vypadávala, pričom správne súd prvej inštancie

poukázal na to, že pokiaľ si žalobkyňa zubnú náhradu vyberala, vyberala si ju práve z dôvodu, aby
jej nevypadávala, pričom z výpovede svedkov súd mal preukázané skutočnosti, ktoré tvrdila samotná
žalobkyňa a síce, že sa spoločensky izolovala, zmenila sa v správaní, zatvárala sa v izbe, nemala žiadne
plány, bola hádavá a útočná - zmenila svoje správanie oproti obdobiu pred tým ako u nej nastali problémy
s uvoľňovaním zubnej náhrady. Nesprávne poskytnutá zdravotná starostlivosť žalovanou žalobkyni
bola jednoznačne v konaní preukázaná. Žalovaná nesprávne zbrúsila zdravý zub žalobkyne, čím bolo

zasiahnuté do zdravia žalobkyne, nesprávnym zbrúsením zdravého zubu došlo k trvalému zásahu do
zdraviažalobkyne.Súdprvejinštanciedospelnazákladevykonanéhodokazovaniaksprávnemuzáveru,
že každá osoba v postavení žalobkyne v tom čase by uvedené pociťovala rovnako, a teda nejedná sa
len o subjektívne pocity alebo subjektívne prežívanie žalobkyne. Súd prvej inštancie sa zároveň správne
vysporiadal s námietkami žalovanej, ktoré uvádzala vo vzťahu k existencii zodpovednosti žalovanej

k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a správne dospel k názoru, že v dôsledku
nesprávneho medicínskeho postupu žalovanou došlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne a k
zásahu do zdravia žalobkyne a s tým spojených následkov do jej osobnosti vo vzťahu k súkromnému
životu, rodinnému životu a správne dospel súd k názoru, že žalobkyni vznikol nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej

inštancie v bode 60. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie.
Pokiaľ žalovaná namietala, že súd v napadnutom rozhodnutí v kontexte s komparáciou a následnou
primeranosťou priznanej náhrady poukazoval na rozhodnutia, v ktorých sa jedná o neporovnateľné
skutkové okolnosti, a tiež poukázal na bodové hodnotenie za vážne duševné poruchy, vzniknuté
pôsobením otrasných zážitkov s tým, že táto úvaha súdu je nesprávna a zároveň súd poukázal,

že nie je možné porovnávať priznania nemajetkových ujm za rôzne iné zásahy bez zohľadnenia
konkrétneho skutkového stavu, avšak postupoval rozporne, pričom žalovaná namietala, že žalobkyňou
tvrdená ujma nie je taká závažná, nespôsobila trvalé a ani neodstrániteľné následky, odvolací súd
k tejto odvolacej námietke uvádza, že súhlasí s názorom súdu prvej inštancie čo sa týka výšky
nemajetkovej ujmy, že náhrada za nemajetkovú ujmu má byť vo výške, aby splnila odškodňovaciu

úlohu, avšak nemala by byť symbolická a zároveň ani nie neprimerane vysoká. Ustanovenie § 13
ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, ktoré určuje podmienky poskytnutia primeraného zadosťučinenia v
peniazochnestanovujeaniminimálnuamaximálnuhranicuavýškatakéhotopeňažnéhozadosťučinenia
v peniazoch je ponechaná na úvahu súdu. V prípade, ak je zodpovednosť za zásah do osobnostných
práv zodpovednosťou objektívneho charakteru (ako v súdenej veci) je práve otázka miery zavinenia

pôvodcu zásahu pre určenie výšky relutárnej satisfakcie podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka
zásadnýmspôsobomspoluurčujúca.Prihodnotenízavineniajepretopotrebnéhrubúnedbanlivosťalebo
dokonca sériu hrubých nedbanlivostí pôvodcu neoprávneného zásahu hodnotiť podstatne prísnejšie a
takýto zásah by sa mal prejaviť aj vo výške stanovenej relutárnej satisfakcie. Finančná satisfakcia by
mala narastať v priamej úmere s mierou zavinenia pôvodcu zásahu, pretože vyššia miera zavinenia je

vždy neoprávnenosťou zásahu do osobnostných práv zosilnená. V súdenej veci je nepochybné, že pri
medicínskom výkone, ktorý vykonala žalovaná, došlo k nesprávnemu zbrúseniu zuba, čo je zásah trvalý.
Zároveň žalovaná vykonala realizáciu zubnej náhrady (aj keď len dočasnej) spôsobom, že táto zubná
náhrada sa žalobkyni uvoľňovala, v dôsledku čoho u žalobkyni sa prejavovali problémy s artikuláciou
a vypadávaním zubnej náhrady. Berúc do úvahy vyššie uvedené, preto aj podľa názoru odvolacieho

súdu výška priznanej nemajetkovej ujmy čiastkou 3.000,- Eur je v danom prípade primeraná. Správne
súd prvej inštancie s poukazom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR poukázal na to, že čo
sa týka otázky určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy sa nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia
prax poukazujúc na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/29/2021 a 7Cdo/131/2020. V
odôvodnení rozhodnutia zároveň súd uviedol aj rozhodnutia súdov, na ktoré v konaní pred súdom prvej

inštancie poukazovali strany sporu, pričom súd prvej inštancie dospel k názoru, že súdom priznaná
náhrada vo výške 3.000,- Eur nie je v neprimeranej výške vzhľadom na uvádzané rozhodnutia tak,
že by spôsobovala obohacovanie sa druhej strany (žalobkyne), a že by nebolo prihliadnuté na princíp
proporcionality vzhľadom na zistené majetkové pomery tak na strane žalobkyne a žalovanej. Zároveňsprávne súd konštatoval, že nie je možné porovnávať priznania nemajetkových ujm za rôzne iné
zásahybezzohľadneniakonkrétnehoskutkovéhostavu,pričomvovzťahukuvoľňovaniuzubnejnáhrady
správne konštatoval, že tento stav je možné napraviť, avšak len spôsobom, že dochádza k zásahu

do zdravých zubov vytvorením zubnej náhrady. Zároveň v konaní bolo preukázané, že žalovaná pri
poskytnutí zdravotnej starostlivosti sa dopustila nesprávneho postupu, keď činnosťou žalovanej došlo k
nesprávnemu zbrúseniu zuba. Berúc do úvahy práve vyššie uvedené preto aj podľa názoru odvolacieho
súdu súd stanovil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- Eur v primeranej výške.
Pokiaľ žalovaná namietala, že súd mal skúmať, či nebol naplnený § 441 Občianskeho zákonníka s

poukazom na správanie žalobkyne, ktorá podľa žalovanej opakovane aj napriek upozorneniu žalovanej
o dočasnosti riešenia a nutnosti dohodnutia si konzultácie o trvalom riešení návrhy žalovanej odmietala,
keď podľa žalovanej týmto konaním žalobkyňa porušila právnu povinnosť, a to prevenčnú povinnosť
uvedenú v § 415 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie správne vyslovil názor, že tým, že by
žalobkyňa odmietala trvalú náhradu nezavinila vypadávanie náhrady a z toho vyplývajúce problémy v
bežnom živote uvádzané žalobkyňou s poukazom na to, že iný zubný lekár, ktorý uviedol ako príčinu zlé

zbrúsenie očného zuba žalobkyni, najprv urobil dočasnú náhradu zo živice a po jeho oprave žalobkyňa
s novou dočasnou náhradou fungovala rok, pričom nemala s touto náhradou problém, mohla zavrieť
ústa, jesť, nevypadávala jej, sa odvolací súd stotožňuje, pričom súd týmto vyhodnotením jednoznačne
vyslovil názor, že v súdenej veci neprichádza do úvahy aplikácia § 441 Občianskeho zákonníka.
Vo vzťahu k výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie sa náhrady nákladov na liečenie v sume 55,- Eur,

ktoré náklady súd prvej inštancie priznal žalobkyni a zároveň žalovanej uložil povinnosť tieto zaplatiť
žalobkyni výrokom I. rozsudku súdu prvej inštancie, k odvolacej námietke žalovanej, že z dôkazov
predložených žalobkyňou, a to výpisu z účtu žalobkyne za obdobie od 01.02.2020 do 02.03.2020 a ani
detailov pohybu z účtu žalobkyne zo dňa 26.05.2020 a zo dňa 01.06.2020 nevyplývajú, aké konkrétne
náklady na liečenie boli týmito sumami kryté a z týchto dôvodov rozsudok vo výroku o liečebných

nákladoch považuje za nesprávny, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie odôvodnil priznanie
náhrady nákladov na liečenie v sume 55,- Eur v bode 50. a 51. odôvodnenia rozsudku, s ktorým
odôvodnením sa aj odvolací súd stotožňuje a zároveň k odvolacej námietke žalovanej uvádza, že
poskytnutie konzultácie vyplýva z obsahu spisu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, Q.
F. F. č. spisu 133/2021/602, ktorý bol jedným z dôkazných prostriedkov v rámci súdneho konania. Túto

odvolaciu námietku žalovanej preto odvolací súd nepovažuje za dôvodnú.
Odvolací súd zároveň podrobil odvolaciemu prieskumu aj výrok IV., ktorým súd rozhodol, že žalobkyňa
má nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % titulom nemajetkovej ujmy, pričom preskúmaním
tohto rozhodnutia (výrok IV. rozsudku súdu prvej inštancie) dospel k názoru, že súd správne aplikoval
ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, a keďže žalobkyňa bola plne úspešná čo do základu uplatneného nároku,

t. j. nároku titulom nemajetkovej ujmy, správne priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči
žalovanej vo výške 100 %, keďže výška priznania nároku pri úspešnosti žalobkyne čo do základu
uplatneného nároku bola na úvahe súdu.

17. Vo vzťahu k odvolaniu žalobkyne proti výrokom V. a VI. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým

rozhodovalonárokunanáhradutrovkonaniazuplatnenéhonárokutitulomnáhradynákladovnaliečenie
a rozhodol, že ako žalovaná (výrok V.) tak aj intervenient vystupujúci na strane žalovanej (výrok VI.)
majú nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni podľa pomeru úspechu každý vo výške 94,14 %,
preskúmaním veci odvolací súd zistil, že súd správne vo veci aplikoval ustanovenie § 255 ods. 2 CSP,
podľa ktorého, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,

prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Súd prvej inštancie náhradu
trov konania pomerne rozdelil berúc do úvahy skutočnosť, že žalobkyňa si uplatňovala nárok na náhradu
liečebných nákladov vo výške 1.875,- Eur, pričom bola úspešná vo výške 55,- Eur a z tohto dôvodu
ustálil úspech žalovanej a intervienta vo výške 94,14 %. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietala nutnosť
aplikácie § 257 CSP poukazujúc na existenciu výnimočných okolností, ktoré podľa žalobkyne spočívajú

už v samotnom nepomere výšky náhrady trov konania k hodnote sporu, poukazovala na skutočnosť, že
predmetný spor bol sporom o náhradu škody na zdraví spôsobenej nesprávnym poskytnutím zdravotnej
starostlivosti, pričom súd konštatoval, že došlo k vzniku škody a v časti žalobkyni priznal nárok na
náhradu škody vo výške 55,- Eur a zároveň poukazujúc na to, že žalobkyňa je osobou v hmotnej
núdzi, ktorej bol priznaný nárok na bezplatnú právnu pomoc a vo vzťahu k žalovanej vystupuje ako

spotrebiteľ zdravotnej starostlivosti, zároveň poukazujúc, že povolanie žalovanej a status intervenienta
ako poisťovne odôvodňuje nepriznanie nároku na náhradu trov konania, odvolací súd uvádza, že
preskúmaním rozsudku súdu prvej inštancie, čo do výroku V. a VI. dospel k názoru, že odvolanie
žalobkyne dôvodné nie je. Súd prvej inštancie sa náležite vysporiadal aj s ustanovením § 257 CSP,pričom dospel k správnemu názoru, že v danom konaní sa nejedná o celkom výnimočný prípad, ktorý
môže spočívať v okolnostiach danej veci ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania, pričom
odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia vo vzťahu k výroku V. a VI.

uvedenému v bode 68. a 70. odôvodnenia rozhodnutia, na ktoré odôvodnenie odvolací súd poukazuje.
Preto aj výroky V. a VI. postupom v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

18. Poukazujúc na všetko vyššie uvedené odvolací súd uzatvára, že rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku I., II., IV., V. a VI. považuje za vecne správne rozhodnutie, pričom odvolacie námietky tak na

strane žalovanej ako aj na strane žalobkyne odvolací súd nepovažuje za dôvodné, a preto rozsudok
súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II., IV., V. a VI. postupom v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu
vecnej správnosti potvrdil, pričom zároveň odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancie tak ako to už bolo uvedené aj vyššie.

19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol pri aplikácii ustanovenia § 396 ods. 1, § 262

ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, keďže žiadna zo
strán v odvolacom konaní (berúc do úvahy, že odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie podala tak
žalobkyňa ako aj žalovaná) nebola úspešná, a preto odvolací súd dospel k názoru, že je spravodlivé,
aby trovy odvolacieho konania, ktoré vznikli tej - ktorej strane sporu si každá strana sporu znášala sama.

20. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).