Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. december 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 26CoPr/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124232491
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Jančíková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:6124232491.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Jančíkovej a členov senátu

JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Marianny Hirkovej, v spore žalobcu: Centrum sociálnych služieb v
Poprade, Komenského 3454/1, 058 01 Poprad, IČO: 00 691 844, zastúpený: A. B. C., advokátkou, so
sídlom D. X, XXX XX E. proti žalovanej: E. F. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX/XX, XXX XX E.,
zastúpená: Advokátska kancelária A. B. B., s. r. o., so sídlom C. XXXX/XX, XXX XX E., IČO: XX XXX
XXX, o zaplatenie 3.240,80 eur s prísl. a o vzájomnej žalobe o zaplatenie 4.933,23 eur s prísl., o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 8Cpr/7/2024 - 335 zo dňa 2.5.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I.

II. Zrušuje rozsudok vo výroku III., ktorým vzájomnú žalobu žalovanej v prevyšujúcej časti zamietol a vo
výroku IV. o trovách konania, a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konania
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom 8Cpr/7/2024 - 335 zo dňa
2.5.2025 v I. výroku uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3.240,08 eur do troch
dní od právoplatnosti tohto rozsudku, v II. výroku uložil žalobcovi zaplatiť žalovanej sumu vo výške 34,14
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 34,14 eur od 01.12.2023 do zaplatenia,

a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, v III. výroku v prevyšujúcej časti vzájomnú
žalobu zamietol a v IV. výroku uložil žalovanej nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %.

2. Žalobca sa domáhal zaplatenia 3.240,08 eur titulom 1/ vrátenia nákladov na štúdium podľa
Dohody o zvyšovaní kvalifikácie zo dňa 15.1.2023, na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť
žalovanej možnosť absolvovať špecializačné štúdium, pracovné úľavy, preplatenie poplatkov za štúdium
a cestovných výdavkov a žalovaná sa zaviazala zotrvať po skončení štúdia u zamestnávateľa v

pracovnom pomere po dobu 5 rokov s tým, že v prípade nedodržania tejto povinnosti bude zaviazaná
uhradiť zamestnávateľovi vynaložené náklady; a 2/ a vrátenia stabilizačného príspevku podľa Dohody
o poskytnutí stabilizačného príspevku zo dňa 19.1.2023, ktorý bol žalovanej poskytnutý z dotačných
prostriedkov v sume 4.000,- eur, pričom žalovaná sa zaviazala zotrvať u zamestnávateľa v pracovnom
pomereavykonávaťpracovnúčinnosť„sestra“podobunajmenej3rokovstým,ževprípadenezotrvania
v pracovnom pomere po túto dobu bude povinná vrátiť žalobcovi pomernú časť poskytnutého
stabilizačného príspevku. Keďže žalovaná ukončila pracovný pomer so žalobcom dohodou zo dňa

18.07.2023 na základe jej vlastnej žiadosti zo dňa 13.07.2023, pracovný pomer sa skončil dňom
18.08.2023.3. Žalovaná s nárokom žalobcu nesúhlasila, keďže povinnosť vrátiť poskytnutý stabilizačný príspevok
zanikla započítaním s pohľadávkou, ktorú si žalovaná uplatnila voči žalobcovi. Podľa žalovanej žalobca
nevyplatil žalovanej mzdu za nadčasy za rok 2022 v počte 107,56 hodín (nadčas 70,26 hodín + 37,30

hod za odpracovanú a nezaplatenú karanténu od 14.02.2022 do 20.02.2022, kde bola žalovaná na
pracovisku v nepretržitej prevádzke 24/7, pričom nemala zohľadnenú prácu v noci a cez víkendy ako
sestra v zmennej prevádzke) a za obdobie 01-07/2023 v počte 55,59 hod (14,47 + 19,39 + 21,33), spolu
164 hod.. Ďalej žalovaná svoj nárok odôvodňovala aj tým, že v mesiacoch 05-07/2023 okrem svojej
práce ako vedúcej zariadenia (tím líder) suplovala prácu sestry a to: v mesiaci 05/2023 = 26 hodín; v

mesiaci 06/2023 97,5 hod. + 12 hod. (nočná bez príplatkov nezarátaná vôbec); v mesiaci 07/2023 = 71,5
hod. + 62,5 hod., spolu 269,5 hod.. Žalovaná odrobila spolu nadčasy za obdobie január 2022 do júl 2023
celkom 433,5 hod. krát priemerná hodinová mzda žalovanej v uvedenom období 9,09 eur na hodinu
zvýšená o 25 % v zmysle Zákonníka práce na 11,38 eur = za prácu nadčas 4.933,23 eur (11,38 x 433,5).
Po odrátaní žalovanej sumy 3.240,08 eur nevyplatil žalobca žalovanej sumu 1.693,15 eur (4.933,23 eur
- 3.240,08 eur), pričom žalovanej nebolo poskytnuté za prácu nadčas žiadne náhradné voľno.

4. Žalobca na protinávrh žalovanej namietal, že Zákonník práce neupravuje možnosť zániku pohľadávok
formou započítania, a preto ním uplatnená pohľadávka započítaním nezanikla. Pohľadávku uplatnenú
žalovanoužalobcavcelomrozsahuneuznal,kčomudodal,žežalovanápracovalaakosestramenovaná
do funkcie tím lídra, teda bola vedúcim zamestnancom s uplatnením si pružného pracovného času

v zmysle § 88 a 89 ZP a interného predpisu, kedy sama si zvolila začiatok a koniec pracovného
času v rámci stanoveného časového úseku. V období mesiacov január - december 2022 a január - júl
2023 žalovanej žalobca ako zamestnávateľ prácu nadčas nenariadil, neschválil, ani sa so žalovanou
inak nedohodol. Karanténu a jej prevádzku riadila samotná žalovaná a vybraných zamestnancov
do karantény zaradila od 15.02.2022 od 6:30 hod. do 20.02.2022 do 19:00 hod., pričom žalovaná

a ostatní zamestnanci (sestra a dve opatrovateľky) nastúpili do karantény dobrovoľne, na základe
vlastného rozhodnutia. Žalobca poukázal, že žalovaná mala ako tím líder povinnosť vypracovať rozpis
zmien zamestnancov počas karantény, no tento rozpis k mesačnému plánu zmien ako podkladu k
mesačnému vyúčtovaniu miezd nepredložila. Žalobca však uviedol, že počas karantény boli v zariadení
opatrovateľskej služby poskytované služby 18 prijímateľom, pričom pri plnej obsadenosti prevádzky

s kapacitou 30 prijímateľov sú do pracovných zmien plánované dve opatrovateľky a jedna sestra v
dennej zmene, jedna opatrovateľka a jedna sestra v nočnej zmene. Ku karanténe žalobca dodal, že
žalovaná a aj ostatní zamestnanci mali po karanténe nárok na čerpanie voľna a nikto z nich nebol nútení
a ani reálne nevykonávali prácu nepretržite 24/7. Mzda za vykonanú prácu bola žalovanej vyplácaná na
podklade mesačných výkazov, ktoré samotná žalovaná vyhotovovala a predkladala priamej nadriadenej,

t. j. riaditeľke k schváleniu vždy po ukončení mesiaca, preto žalovanej bola za obdobie odpracované
počas karantény vo februári 2022 riadne vyplatená mzda, a aj odmena, tzv. infekčný príplatok vo výške
300,- eur. Žalobca tiež dodal, že žalovaná nepracovala na dvoch pracovných pozíciách súčasne, ale
ako tím líder - sestra s pracovným úväzkom 1,00, preto vykonávala prácu, ktorá jej vyplývala z pracovnej
náplne, a zároveň z pracovnej pozície.

5. K neuznaniu nároku žalobcom žalovaná uviedla, že výsledky testovania na COVID-19 boli oznámené
14.2.2022 a zariadenie žalobcu bolo uzavreté RÚVZ E. pre vysokú pozitivitu klientov a personálu. Podľa
rozpisu služieb v ten deň pracovali sestra H. a opatrovateľky F. a I., ostatný personál bol pozitívny,
ktoré napriek pozitivite súhlasili, že v nasledujúce ráno nastúpia do nepretržitej prevádzky, preto podľa

žalovanej nebolo možné robiť rozpis zmien, keďže by nebola dodržaná doba oddychu. K výkazu za
mesiac XX/XXXX žalovaná uviedla, že jej bolo uznaných za obdobie karantény 30 hodín, ďalší týždeň
regenerácia 4 dni jej bolo uznaných 30 hodín, dokopy 60 hodín a teda bola ukrátená o 46,5 hodín.
Ďalej žalovaná uviedla, že príplatok za karanténu vo výške 300,- eur bol vyplatený štátom a nie
zamestnávateľom.

6. Súd prvej inštancie z výsluchov strán sporu a z predložených listinných dôkazov zistil skutkový stav:

- žalovaná uzatvorila so žalobcom dňa 25.06.2019 pracovnú zmluvu č. XX/XXXX na pozíciu sestra
s vykonávaním odborných pracovných činností pri ošetrovateľskej starostlivosti v jednotlivých fázach

ošetrovateľského procesu, hlavne pri uspokojovaní bio-psych-sociálnych potrieb pacientov v zariadení
sociálnej služby, spolupráca s lekárom a so sestrou špecialistkou pri liečebných, diagnostických a
ošetrovateľských výkonoch vykonávané sestrou v zariadení sociálnych služieb). Deň nástupu do práce
bol dohodnutý dňa 01.07.2019 a pracovný pomer bol uzatvorený na dobu určitú do 30.9.2019 soskúšobnoudobou3mesiace.PracovnýčasžalovanejprivýkoneprácevoverejnomzáujmeaKolektívnej
zmluvy bol stanovený na 26,25 hod. týždenne v jednozmennej prevádzke v Zariadení opatrovateľskej
služby, J. XXX/XX, E. (ZOS) a 11,25 hod týždenne v jednozmennej prevádzke v Dennom stacionári, J.

XXX/XX, E. (DS).

- podľa Dodatku č. 2 zo dňa 31.07.2020 k pracovnej zmluve došlo k zmene doby trvania pracovného
pomeru na dobu určitú do 31.01.2021 s pracovným časom 37,5 hod. týždenne v jednozmennej
prevádzke.

- Menovacím dekrétom zo dňa 31.07.2020 bola žalovaná menovaná do funkcie tím lídra na prevádzke
ZOS a C. J. K. L. E..

- podľa Dodatku č. 3 zo dňa 26.01.2021 bol pracovný čas žalovanej 37,5 hod. týždenne v jednozmennej
prevádzke s účinnosťou od 01.02.2021.

- podľa Dodatku č. 4 zo dňa 25.01.2022 došlo k zmene doby trvania pracovného pomeru na dobu
neurčitú.

- v pracovnej náplni zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme zo dňa 01.07.2019 bolo v

opise pracovných činností žalovanej okrem vyššie uvedeného aj poskytovanie základnej starostlivosti
v súvislosti s biologickými potrebami fyzických osôb v zariadení sociálnych služieb ako aj tvorba a
realizovanie individuálneho plánu opatrovateľskej služby v zariadení sociálnych služieb.

- podľa Pracovného poriadku z 30.07.2020 bola pracovná zmena sestry pri týždennom pracovnom čase

37,5 hodín a rovnomerne rozvrhnutom pracovnom v čase od 6:30 do 14.30 hod. a pri nerovnomerne
rozvrhnutom pracovnom čase od 6.30 do 13:30, od 12:00 do 19.00 hod., od 6:30 do 19:00 hod.. V
CSS bol zavedený pružný pracovný čas so základným časom od 8:00 hod. do 14:00 hod. a denným
prevádzkovým časom od 6:00 hod. do 18:00 hod. V bode 16 bola práca nadčas pri pružnom pracovnom
čase definovaná ako práca vykonávaná zamestnancom na základe príkazu vedúceho zamestnanca

alebo s jeho súhlasom nad rozsah prevádzkového času v určenom pružnom pracovnom období
(mesiac), pričom nariadenie, resp. súhlas musí byť uvedený v knihe nadčasov. Podľa čl. IX. Pracovného
poriadku zamestnanec je povinný vykonávať prácu nadčas, ak mu ju vopred písomne alebo ústne
nariadi riaditeľ CSS. Za prácu nadčas sa nepovažujú práce vykonávané nad určený pracovný čas, ktorá
nebola nariadená ani dodatočne schválená. Zamestnancovi za prácu nadčas prislúcha náhradné voľno.

Zamestnanec je povinný ho vyčerpať najneskôr do štyroch mesiacov po výkone práce nadčas alebo,
ak sa so zamestnávateľom nedohodol inak.

- žalovaná uzatvorila so žalobcom dňa 15.01.2023 Dohodu o zvyšovaní kvalifikácie, na základe
ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanej možnosť absolvovať špecializačné štúdium na získanie

špecializácie v odbore ošetrovateľská starostlivosť v komunite, ďalej pracovné úľavy, preplatenie
poplatkov za štúdium a cestovných výdavkov. Žalovaná sa zaviazala zotrvať po skončení štúdia u
zamestnávateľa v pracovnom pomere po dobu piatich rokov s tým, že v prípade nedodržania tejto
povinnosti bude zaviazaná uhradiť zamestnávateľovi náklady spojené so zvýšením kvalifikácie.

- žalovaná uzatvorila so žalobcom dňa 19.01.2023 Dodatok č. 5 k pracovnej, na základe ktorého
sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanej stabilizačný príspevok na základe Nariadenia vlády SR č.
131/2022 Z. z. v znení Nariadenia vlády SR č. 545/2022 Z. z., v sume 4.000,- eur a žalovaná sa
zaviazala zotrvať u zamestnávateľa v pracovnom pomere a vykonávať pracovnú činnosť sestra v
rozsahu pracovného času, a to počas doby najmenej troch po sebe nasledujúcich rokov. Podľa ods.

7. tohto dodatku v prípade, že by zamestnanec nezotrval v pracovnom pomere po dohodnutú dobu, je
povinný vrátiť zamestnávateľovi pomernú časť poskytnutého stabilizačného príspevku.

- podľa Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 18.07.2023 pracovný pomer medzi žalobcom
a žalovanou skončil ku dňu 18.08.2023.

- M. H. v čestnom vyhlásení zo dňa 20.02.2024 uviedla, že pracovala v zariadení opatrovateľskej služby
žalobcu ako zdravotná sestra od roku 2013 do 31.07.2023. V mesiaci J. XXXX v rámci karantény bola
spolu s žalovanou a ďalšími dvoma kolegyňami opatrovateľkami, pričom pracovné zmeny nemali vopredpresne určené a riešilo sa to priebežne podľa fyzických a zdravotných možností. Do karantény nastúpila
15.02.2022 o 6:30 hod. a ukončila ju v nedeľu 20.02.2022 o 19:00 hod.. Pracovala v nočných zmenách
okrem jednej (z 15.02. na 16.02.), ktorú odpracovala žalovaná.

- Podľa Oznámenia o výške a zložení funkčného platu mala žalobkyňa príplatok za riadene podľa § 8
zákona č. 553/2003 Z. z. vo výške 100,- €.

- štatutárna zástupkyňa žalobcu vo svojom výsluchu uviedla, že nariadená karanténa úradom

regionálneho zdravotníctva bola už ôsma v poradí, pričom okrem mesačného rozpisu sa pre prípad
karantény robil samostatný rozpis služieb, čo mala na starosti žalovaná, ktorá sa do tejto karanténnej
služby aj zapísala. Podľa výkazu žalovaná počas karantény pracovala od 15.02. do 20.02., v ďalšom
týždnijejvšakboloposkytnutévoľno,pričomsasožalovanousadohodlinavoľneodpondelkadoštvrtka.
Zástupkyňa tiež uviedla, že žalovaná pracovala jednu nočnú počas karantény, pričom počas karantény
boli v zariadení dve sestry a dve opatrovateľky. Keďže žalovaná počas karantény nevypracovala

samostatný rozpis, preto žalobca vychádzal z toho, čo tvrdili zamestnankyne umiestnené v karanténe,
teda koľko toho tá-ktorá odpracovala. Zástupkyňa tiež uviedla, že žalovaná mala pružný pracovný čas a
pretosavovýkazochnevykázalaprácanadčasahodiny,ktorépodľavýkazužalovanejmalipredstavovať
nadčas, sa ku koncu mesiaca vynulovali, a za tieto hodiny nebolo poskytnuté žalovanej náhradné voľno
ani náhrada mzdy. Čo sa týka suplovania prác sestier zástupkyňa poukázala na to, že v pracovnej

zmluve bolo jej náplňou práce pracovná činnosť sestry s tým, že v súvislosti s jej funkciou tím líderky
mala príplatok za riadenie vo výške 100,- eur a taktiež vyšší plat a odmeny.

- žalovaná na pojednávaní uviedla, že mesačné plány sa vypracovali v zmysle zákona 4 mesiace
dopredu a po ukončení mesiaca sa vypracoval mesačný výkaz, avšak mesačné plány sa menili aj v

priebehu mesiaca. Podľa žalovanej so žalobcom bola dohoda taká, že týždeň v karanténe sa rozpíše
do 2 týždňov náhradného voľna, a teda zaplatených mala 67,5 hodín a nie 75 hodín, nakoľko jej
bola odpočítaná 1 zmena za piatok, kedy sa v týždni nasledujúcom po karanténe musela vrátiť do
práce, a teda bola ukrátená o cca 30 hodín voľna. Rozdiel oproti platu, keď nebola tím líderkou, činil
asi 100,- eur, no žalovaná dodala, že aj pred vymenovaním bola vedúcou zariadenia, a teda došlo

len k premenovaniu jej funkcie. Ďalej žalovaná uviedla, že štandardne sa v zariadení nachádzali 3
opatrovateľkya1zdravotnásestra,nopotom,čodochádzalokpersonálnemukolapsubolapočaszmeny
prítomná 1 sestra na 2 opatrovateľky a v nočnej zmene 1 sestra a 1 opatrovateľka. Mesačný výkaz, ktorý
sa týkal jej samej, žalovaná vypracovala a predkladala ho riaditeľke.

7. Súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval ust. § 155 ods. 1, ods. 3 Zákonníka práce, §
3o ods. 1, § 3p ods. 2 a § 3p ods. 3 Nariadenia vlády č. 131/2022 Z. z. a ust. § 97 ods. 1, § 121 ods.
1, ods. 3, ods. 4 a ods. 5 Zákonníka práce.

8. Čo sa týka nároku uplatneného žalobcom voči žalovanej, súd prvej inštancie tento nárok považoval

za nesporný, žalovaná tento nerozporovala, pričom dokazovaním bolo preukázané, že počas trvania
pracovného pomeru bol žalovanej žalobcom poskytnutý kvalifikačný príspevok a stabilizačný príspevok.
Keďže žalovaná nezotrvala v pracovnom pomere so žalobcom počas dohodnutej doby, žalobcovi vznikol
nárok na vrátenie pomernej časti stabilizačného príspevku a nákladov na štúdium.

9. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal nárokom žalovanej, ktorá si uplatnila voči žalobcovi. Čo sa týka
preplatenia práce nadčas, súd prvej inštancie poukázal, že žalovaná síce predložila mesačné výkazy za
rok 2022, no bez podpisu resp. schválenia nadriadenými zamestnancami. Z predložených mesačných
výkazov zamestnanca za rok 2023 súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalovaná odpracovala viac hodín
než podľa pracovnej zmluvy, ktoré by mohli byť považované za prácu nadčas, no keďže boli odrobené

v rámci denného prevádzkového času (do 18:00 hod.), preto tieto „hodiny navyše“ súd prvej inštancie
nepovažoval za prácu nadčas. Okrem toho súd prvej inštancie zistil, že mesačné výkazy zamestnanca,
ktoré sa týkali osobne žalovanej, vypracovala ona sama a predkladala svojim nadriadeným, pričom v
nich do XX/XXXX nebola vykázaná žiadna nadčasová práca. Žalovaná v konaní tiež nepreukázala, že
by jej žalobca nariadil alebo schválil prácu nadčas okrem mesiaca 07/2023.

10. Čo sa týka práce nadčas vykonávanej počas karantény v mesiaci XX/XXXX žalovaná podľa súdu
prvej inštancie nepreukázala, že by počas karantény pracovala nepretržite 24/7, keďže v tom čase bola
v zariadení s kapacitou 30 miest obsadenosť v počte 18 klientov. Podľa čestného vyhlásenia sestry H.súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaná odpracovala len jednu nočnú zmenu a z vyjadrení
strán vyplynulo, že štandardne sa v zariadení počas jednej zmeny nachádzala len jedna sestra. Súd
prvej inštancie tiež zistil, že žalovanej bolo za odpracované hodiny počas karantény v období 15.02.2022

do 20.02.2022 poskytnuté náhradné voľno v nasledujúcom týždni a to od pondelka do štvrtka (t.j. 4 dni
x 7,5 hod. = 30 hod.), ktoré náhradné voľno sa netýkalo jej denného fondu pracovného času (6.30 hod.
- 14:30 hod.), ale času po jeho uplynutí a nástupu druhej sestry do zmeny a víkendových služieb. Súd
prvej inštancie preto konštatoval, že žalovanej nepatrí náhrada mzdy a mzdové zvýhodnenie za prácu
nadčas za obdobie uvedenej karantény.

11. Súd prvej inštancie priznal žalovanej nárok na náhradu za prácu nadčas a príplatok za prácu
nadčas po 18:00 hod. a to v rozsahu troch hodín za deň 10.07.2023, 14.07.2023 a 17.07.2023,
keďže to vyplynulo z mesačného výkazu zamestnanca, pričom súd prvej inštancie ustálil, že podpisom
výkazu nadriadeným zamestnancom došlo k schváleniu nadčasov. Keďže žalobca nerozporoval sumu
priemernej hodinovej mzdy žalovanej v rozhodnom období, ktorá mala predstavovať 9,09 eur, čo pri

zvýšení o 25 % (príplatok) činí sumu 11,38 eur, žalovanej tak priznal náhradu a mzdové zvýhodnenie
za prácu nadčas v sume 34,14 eur (3 x 11,38 eur) s konštatovaním, že žalobca v konaní nepreukázal
a ani netvrdil, že by vyplatil žalovanej uvedenú sumu, resp. že by žalovanej poskytol náhradné voľno.
Čo sa týka práce nadčas počas víkendovej zmeny dňa 10.6.2023, súd prvej inštancie skonštatoval, že
žalovaná si vo výkaze neuplatnila nárok za prácu nadčas počas tejto zmeny.

12. K suplovaniu práce sestry súd prvej inštancie poukázal na pracovné zaradenie žalovanej podľa
pracovnej zmluvy a jej pracovnú náplň, pričom skutočnosť, že okrem svojej práce vykonávala navyše
prácu vedúcej sestier bolo zohľadnené v jej plate osobitným príplatkom za riadenie. Preto podľa súdu
prvej inštancie žalovaná ak aj „suplovala“ prácu iných sestier, nevykonávala inú prácu, než aká bola v

popise jej pracovnej činnosti ako zdravotnej sestry, tzn. práca líderky nezakladala nový resp. samostatný
pracovný pomer žalovanej voči žalobcovi a prácu líderky mala vykonávať popri svojej hlavnej pracovnej
náplni a v rámci svojho pracovného času, čo podľa súdu prvej inštancie vyplynulo aj z výpovede
žalovanej na pojednávaní, v ktorej uviedla, že jej ranná zmena trvala do 13:30 hod. kedy ju vystriedala
ďalšia sestra a ona si vykonávala povinnosti líderky. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie nárok na

preplatenie nadčasov v rozsahu 269,50 hodín nepovažoval za dôvodný.

13. Zároveň súd prvej inštancie sa venoval zániku nárokov z pracovnoprávnych vzťahov, pričom
s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax uviedol, že práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov
zanikajú uspokojením nároku, uplynutím doby, na ktorú boli obmedzené, dohodou o sporných nárokoch,

smrťou zamestnanca, prípadne neuplatnením práva v stanovenej lehote – preklúziou, ktorý výpočet
spôsobov zániku práv a povinnosti je v Zákonníku práce uvedený taxatívne, čo znamená, že pohľadávky
z pracovnoprávnych vzťahov predstavujú také pohľadávky, ktoré nemožno započítať a ani proti nim
nie je možné započítanie jednostranným úkonom namietať. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 29. septembra 2009, sp.zn. 2Cdo/103/2008).

14. Súd prvej inštancie preto vyhovel žalobe žalobcu, zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu vo
výške 3.240,08 eur, čiastočne vyhovel vzájomnej žalobe žalovanej, zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanej
sumu vo výške 34,14 eur s prísl. a v prevyšujúcej časti vzájomnú žalobu žalovanej zamietol.

15. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 262 ods. 2 v spojení s § 255 ods.
1 a 2 CSP podľa zásady úspechu. Keďže žalobca bol v plnom rozsahu úspešný v konaní o vrátení
pomernej časti stabilizačného príspevku a nákladov na štúdium a žalovaná bola v pomere uplatnenej
sumy (4.933,23 eur) k priznanej sume (34,14 eur) vo veci vzájomnej žaloby úspešná v rozsahu 0,69 %,
t.j. v nepatrnej časti, súd prvej inštancie zaviazal žalovanú na náhradu trov konania o žalobe a vzájomnej

žalobe v rozsahu 100 %.

16. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podala odvolanie žalovaná, a to proti I., III. a IV. výroku
rozsudku z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP.

16.1 Podľa žalovanej súd prvej inštancie nesprávne skutkovo vyhodnotil protinávrh podaný žalovanou,
pretože si zamenil pojmy pracovnej doby a rozsah denného pracovného času s rozsahom denného
prevádzkového času, pretože pokiaľ by prijali výklad súdu prvej inštancie, v zásade by u organizácie,
ktorá má určený prevádzkový čas v rozsahu väčšom ako 7,5 hodiny, respektíve 8 hodín denne,nemohla existovať nadčasová práca, pričom súd prvej inštancie opomenul, že zamestnanec je platený
za prácu v rozsahu, ktorú má určenú v pracovnej zmluve, a nie podľa denného času prevádzky
organizácie. Teda ak žalovaná pracovala viac ako 7,5 hodín denne, táto práca bola vykonávaná v rámci

prevádzkového času organizácie, išlo už o prácu nadčas. Túto skutočnosť žalovaná preukázala, a súd
prvej inštancie sa s tým nevysporiadal a neodôvodnil, prečo práca, ktorá bola vykonávaná nad rámec
úväzku, ale bola vykonávaná v rámci prevádzkového času organizácie, nemožno považovať za prácu
nadčas. Žalovaná odôvodnenie, že táto práca nadčas nebola schválená považuje za nedostatočné
a nepreskúmateľné. Zamestnanec má právo, aby mal za prácu, ktorú riadne vykonal aj riadne zaplatené.

Preto ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná pracovala nad rámec svojho úväzku, bolo
povinnosťou súdu zadovážiť si dôkazy o tom, či skutočne pracovala nad rámec svojho úväzku, či dostala
riadne zaplatené za túto prácu, a či prácu, ktorú vykonávala, bola schopná vykonať v rámci určeného
pracovného času v pracovnej zmluve, a nie v rámci denného prevádzkového času organizácie, teda
či organizácia nepridelila žalovanej také množstvo práce, ktorú objektívne nebola schopná vykonať
v určenom pracovnom čase.

16.2 Ďalej žalovaná v odvolaní poukázala, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie, prečo
neakceptoval žalovanou preukázané skutočnosti o práci počas karantény v súvislosti s ochorením
COVID – 19 napriek tomu, že žalovaná vysvetlila, že v karanténe de facto nefungovala pracovná
doba, a všetci zamestnanci v karanténe museli byť k dispozícií klientom žalobcu, ktorí boli spolu

s nimi v karanténe 24 hodín denne. Neboli predložené žiadne dôkazy a neboli ani vyvrátené tvrdenia
žalovanej, a z toho vyplývajúce závery o tom, či žalovaná, aj keď bola v karanténe 24 hodín
denne, nepracovala celých 24 hodín, ale len dobu, ktorá jej vyplývala z pracovnej zmluvy. Toto
tvrdenie žalobca podľa žalovanej nepreukázal žiadnymi relevantnými dôkazmi. Podľa žalovanej išlo
o všeobecne známu skutočnosť, že počas ochorenia COVID – 19 boli v čase vyhlásenia karantény

uzatvorené všetky sociálne zariadenia, a pracovníci ostávali v zariadeniach a starali sa o klientov týchto
zariadení nepretržite, pričom nemali možnosť akejkoľvek výmeny s inými pracovníkmi zariadenia. Preto
žalovaná záver súdu prvej inštancie, že počas karantény nepracovala 24 hodín, považuje za arbitrárny
a nepreskúmateľný.

16.3 Žalovaná v odvolaní tiež poukázala v súvislosti s výkonom dvoch funkcií, tzn. zdravotnej sestry
a tím líder, že súd prvej inštancie nevykonal žiadne dôkazy a nevyžadoval ich ani od žalobcu o tom,
že nešlo o prácu vykonávanú dvoma rôznymi zamestnancami a taktiež akým spôsobom riešil žalobca
situáciu, na ktorú žalovaná poukázala, keď z 5 zdravotných sestier boli v čase, za ktorý si žalovaná
uplatňuje náhradu mzdy, k dispozícií iba dve sestry. Súd prvej inštancie podľa žalovanej mal zohľadniť

aj tú skutočnosť, aký bol reálny rozsah práce žalovanej, a či táto mohla reálne v určenej pracovnej dobe
túto prácu vykonať. Túto otázku však súd prvej inštancie odignoroval a uspokojil sa s konštatovaním,
že v pracovnej zmluve mala žalovaná uvedené dve funkcie. Z toho vyplýva, že dôkazy sú v prospech
žalovanej a súd prvej inštancie ich iba nesprávne vyhodnotil, respektíve ich nevyhodnotil vôbec.

16.4 Žalovaná dodala, že v tomto prípade ide o spor so slabšou stranou, a bez ohľadu na to, že je
zastúpená advokátom, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie tento dôkaz si vyžadovať od žalobcu
a nezaťažovať týmto dôkazným bremenom žalovanú, ktorá takýmito dokladmi ani nedisponuje. Sud
prvej inštancie postupoval v rozpore s ust. § 319 a § 320 CSP, čím porušil práva žalovanej na
spravodlivý proces, keď konštatoval, že pracovník nepreukázal niektoré skutočnosti tak, ako je to

uvedené v napadnutom rozsudku. Žalovaná je teda toho názoru, že rozsudok je nepreskúmateľný
a nezákonným, závery sa neopierajú o vykonané dôkazy, ale sú iba voľným parafrázovaním názoru
súdu prvej inštancie. Keďže žalovaná je presvedčená, že doplnenie dokazovania je nad rámec možnosti
doplnenia dokazovania odvolacím súdom, navrhuje rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vrátiť súdu
prvej inštnacie na nové konanie a rozhodnutie.

17.Kodvolaniužalovanejsavyjadrilžalobca,ktorývprvombodepoukázal,ževočijehonárokužalovaná
tento žiadnym spôsobom vo svojom odvolaní nespochybnila a hoci ho odvolaním napadla, uvedené je
bez akéhokoľvek odôvodnenia.

17.1 V ďalšom bode vyjadrenia žalobca uviedol, že vo vzťahu k nároku žalovanej zotrváva na svojom
stanovisku, že tento nie je daný, naopak je vykonštruovaný s úmyslom vyhnúť sa vráteniu pomernej
časti stabilizačného príspevku a nákladov na štúdium. Žalobca je toho názoru, že riadne preukázal, že
žalovaná nevykonávala prácu nadčas v rozsahu uplatnenom žalovanou, počas karantény nepracovala24 hodín 7 dní v týždni, a nepracovala ani na dvoch pracovných pozíciách ako to uvádza žalovaná.
Žalobca opätovne zdôraznil, že v období mesiacov A. – C. XXXX a A. – A. XXXX žalovanej prácu
nadčas nenariadil, neschválil, ani sa so žalovanou inak nedohodol, pričom žalovaná neprodukovala

žiaden dôkaz svedčiaci o opaku, pretože takáto dohoda, či nariadenie alebo súhlas nikdy vydané neboli.

17.2 K obdobiu karantény žalobca predložil dôkaz, a to čestné vyhlásenie zamestnankyne žalobcu p.
H., podľa ktorého žalovaná pracovala jednu nočnú zmenu počas obdobia karantény, pričom v období
od 15.02.2022 do 20.02.2022 bolo poskytnuté žalovanej za odpracované hodiny náhradné voľno

v nasledujúcom týždni, a to od pondelka do štvrtka, t. j. 4 dni x 7,5 hodín = 30 hodín, pričom náhradné
voľno sa netýkalo jej denného fondu pracovného času, ale času po jeho uplynutí a nástupu druhej sestry
do zmeny a víkendových služieb. Preto žalobca zdôrazňuje, že niet dôkazu svedčiaceho o opaku, a ani
žalovaná predsa netvrdila konzistentne, že po celú dobu karantény pracovala 24 hodín 7 dni v týždni,
čo napokon nie je ani fyzicky možné.

17.3 V ďalšom bode žalobca zdôraznil k nároku žalovanej titulom tvrdeného suplovania práce sestry,
že v tomto smere predložil relevantné dôkazy, podľa ktorých žalovaná v období od XX – XX/XXXX
pracovala u žalobcu na pozícií tím líder, sestra s pracovným úväzkom 1,00%, a teda vykonávala výlučne
prácu, ktorá jej vyplývala z pracovnej náplne a z pracovnej pozície. Na upresnenie žalobca uviedol, že
žalovaná bola prijatá na pracovnú pozíciu sestra, s účinnosťou od 01.07.2019 však bola poverením zo

dňa 25.06.2019 poverená riadením ošetrovateľsko-opatrovateľského úseku a prevádzky upratovania
v zariadení, pričom z dôvodu organizačnej zmeny boli interným aktom zamestnávateľa všetky do
31.07.2020 vydané poverenia zrušené, a následne bola žalovaná menovacím dekrétom s účinnosťou od
01.08.2020 menovaná do funkcie tím líder. Pracovná náplň žalovanej sa však po vydaní tohto dekrétu
nemenila, pretože žalovaná aj naďalej vykonávala prácu sestru a navyše samostatne organizovala,

koordinovala a kontrolovala ošetrovateľskú a opatrovateľskú prácu. Žalobca zdôraznil, že žalovaná
z pozície vedúceho zamestnanca mala povinnosť vyhotoviť rozpis pracovných zmien podriadených
zamestnancov na pracoviskách s nerovnomerne rozvrhnutým pracovným časom, vyhodnocovať fond
odpracovanej doby, ako aj kontrolovať mesačné výkazy mzdových nárokov zamestnancov, ktoré
potvrdzovala vlastným podpisom a tieto následne predkladať na zúčtovanie. Teda aj za sporné obdobie

bolopovinnosťoužalovanejvyhotoviťaskontrolovaťmesačnevýkazy,akoajfondreálneodpracovaného
času, a to ako u podriadených zamestnancov tak i za seba.

17.4 Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie postupoval správne, po rozsiahlom dokazovaní dospel
k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, preto navrhol, aby odvolací súd

rozsudok ako vecne správny potvrdil. Zároveň si žalobca uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

18. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v odvolacom konaní nepredložili.

19. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej
lehote (§ 362 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) oprávnenou
osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovanou a preskúmal rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez
toho, aby nariadil pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario). Po prieskume napadnutého rozsudku (§

379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovanej je nedôvodné čo do
nároku žalobcu na vrátenie príspevkov a dôvodné čo do nároku žalovanej.

20. So zreteľom na obsah odvolania žalovanej, v odvolacom konaní boli preskúmavané len napadnuté
výroky I., ktorým súd prvej inštancie žalobe vyhovel, III., ktorým súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti

vzájomnúžalobužalovanejzamietolasúvisiacivýrokIV.otrováchkonania,pretoostatnývýrokrozsudku
II. v odvolacom konaní preskúmavaný nebol a ako taký nadobudol právoplatnosť.

21. Žalovaná podané odvolanie odôvodňovala odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/, a h/
CSP.

22. K posúdeniu odvolacej námietky týkajúce sa nesprávneho postupu súdu spôsobujúceho porušenie
práva odvolateľa na spravodlivý proces ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd uvádza, že medzi
zložky práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup ksúdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a
povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť

konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu v
zmysle § 365 ods. 1 písm. b) pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci

realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie
sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého
konania. Žalovaná uviedla, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné,
pretože sa neriadil ust. § 220 ods. 2 CSP. Avšak z obsahu odvolania žalovanej vyplýva, že žalovaná
nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvádza najmä od nesprávne zisteného
skutkového stavu a s tým súvisiacim nesprávnym právnym poúdením veci.

23. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich
následnom zhodnotení. Miera dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe
ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne

aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu,
ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania,
pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je
významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena,
ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR

sp. zn. 4Cdo/256/2012).

24. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd poukazuje, že právnym posúdením
veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav; je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného
skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach

účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Právne posúdenie
je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej
normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil,
prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

25. Čo sa týka nároku žalobcu voči žalovanej na zaplatenie 3.240,08 eur, aj odvolací súd konštatuje, tak
akopoukázalžalobcavosvojomvyjadreníkodvolaniu,žeuvedenýnárokžalovanánielenpočaskonania
pred súdom prvej inštancie, ale ani v odvolaní vecne nespochybnila. Z odvolania nevyplývajú žiadne
skutkové, ale ani právne argumenty, v čom považuje žalovaná rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto
časti za nesprávne. Odvolací súd je toho názoru, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie

zrozumiteľne a presvedčivo vyplýva (bod 8. jeho odôvodnenia), prečo súd prvej inštancie žalobe v tejto
časti vyhovel. Odvolací súd preto I. výrok rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

26. Sporný medzi stranami sporu bol však nárok žalovanej uplatnený voči žalobcovi za prácu nadčas.
Súd prvej inštancie priznal žalovanej sumu vo výške 34,14 eur za prácu nadčas po 18 hod. v rozsahu

troch hodín za deň 10.7.2023, 14.7.2023 a 17.7.2023 a vo zvyšku vzájomnú žalobu zamietol, pretože
po prvé (1) žalovaná si neuplatnila nárok za prácu nadčas počas víkendovej zmeny 10.6.2023, po druhé
(2) žalovaná nepreukázala, že by počas karantény v mesiaci XX/XXXX pracovala nepretržite 24/7, a po
tretie (3) žalovaná predložila mesačné výkazy bez podpisu resp. schválenia nadriadeným, a aj keď
odpracovala viac hodín než podľa pracovnej zmluvy, ktoré by mohli byť považované za prácu nadčas,

tieto boli odrobené v rámci denného prevádzkového času.

27. Podľa ust. § 85 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej len ako „Zákonník
práce) účinného od 1.4.2002 pracovný čas je časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii
zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou.

Podľa ust. § 88 ods. 1 Zákonníka práce účinného od 1.1.2013 pružný pracovný čas je spôsob
rovnomerného alebo nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času, ktorý zamestnávateľ môže zaviesť
kolektívnou zmluvou alebo po dohode so zástupcami zamestnancov.28. Podľa ust. § 88 ods. 2, 3, 4, 5 Zákonníka práce účinného od 1.9.2011 základný pracovný čas je
časový úsek, v ktorom je zamestnanec povinný byť na pracovisku. Voliteľný pracovný čas je časový

úsek,vktoromjezamestnanecpovinnýbyťnapracoviskuvtakomrozsahu,abyodpracovalprevádzkový
čas. Prevádzkový čas je celkový pracovný čas, ktorý je zamestnanec povinný odpracovať v pružnom
pracovnom období určenom zamestnávateľom. Pružné pracovné obdobie sa uplatní ako pracovný deň,
pracovný týždeň, štvortýždňové pracovné obdobie alebo iné pracovné obdobie.

29. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že u žalovanej ako tím líderky sa uplatňoval pružný pracovný
čas. Podľa pracovného poriadku bol zavedený pružný pracovný mesiac ( časť C, bod 14.). Ďalej podľa
tohtopracovnéhoporiadkuzákladnýpracovnýčasbolstanovenývdobeod8:00do14.00hod.avoliteľný
pracovný čas od 6:00 do 8:00 hod. a od 14:00 do 18.00 hod.. Pracovný poriadok tiež upravil, že denný
prevádzkový čas je stanovený v dobe od 6:00 do 18.00 hod..

30. Žalovaná v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie si zamenil pojmy pracovnej doby a rozsah
denného pracovného času s rozsahom denného prevádzkového času. Odvolací súd poukazuje, že
k nesprávnemu hodnoteniu zo strany súdu prvej inštancie došlo z dôvodu, že súd prvej inštancie na
správne zistený skutkový stav opomenul aplikovať aj vyššie uvedené ustanovenie § 88 Zákonníka
práce. Podľa uvedeného ustanovenia je zrejmé, že denný prevádzkový čas uvedený v pracovnom

poriadku (časť C, bod 14) nezodpovedá definícii prevádzkového času uvedeného v ust. § 88 ods. 4
Zákonníka práce. Záver súdu prvej inštancie o tom, že aj keď žalovaná odpracovala viac hodín než
podľa pracovnej zmluvy, ktoré by mohli byť považované za prácu nadčas, avšak nie sú, pretože boli
odrobené v rámci denného prevádzkového času, je skutočne nepreskúmateľným a nesprávnym, keďže
doterajšie dokazovanie uvedenému záveru nateraz nezodpovedá.

31. Odvolací súd poukazuje, že pružný pracovný čas sa skladá z voliteľného pracovného času a
základného pracovného času. Základný pracovný čas je časový úsek, počas ktorého zamestnanec musí
byť na pracovisku. Počas voliteľného pracovného času je zamestnanec povinný byť na pracovisku v
takom rozsahu, aby odpracoval prevádzkový čas. Pod prevádzkovým časom sa pritom rozumie celkový

pracovný čas, ktorý je zamestnanec povinný odpracovať v pružnom pracovnom období, teda ide o súhrn
jeho základného pracovného času a úsekov jeho voliteľného pracovného času.

32. V danom prípade pracovný čas žalovanej bol 37,5 hodín týždenne a zavedený bol pružný pracovný
mesiac. Čiže podľa pracovného poriadku žalovaná musela byť v práci od 8:00 do 14:00 hod. a medzi

6:00 a 8:00 hod. si volila príchody a medzi 14:00 a 18:00 hod. si volila odchody tak, aby odpracovala
fond pracovného času, ktorý pripadol na príslušný (kalendárny) mesiac. K zodpovedaniu otázky, či
žalovaná odpracovala v tom ktorom mesiaci viac, ako bola povinná, bolo potrebné preto zistiť rozdiel
medzi fondom jej pracovného času v tom ktorom mesiaci (prevádzkový čas zamestnanca podľa ust. §
88 ods. 4 Zákonníka práce) a skutočne odpracovaným časom v tom ktorom mesiaci. Súd prvej inštancie

sa preto nesprávne zaoberal prácou nadčas v konkrétnych dňoch, ale predmetom posúdenia mal byť
celý mesiac.

33. Podľa ust. § 97 ods. 1 Zákonníka práce účinného od 1.4.2002 práca nadčas je práca vykonávaná
zamestnancom na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom nad určený týždenný pracovný

čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času a vykonávaná mimo rámca rozvrhu
pracovných zmien.

Podľa ust. § 97 ods. 3 Zákonníka práce účinného od 1.9.2011 práca nadčas pri pružnom pracovnom
čase je práca vykonávaná zamestnancom na základe príkazu zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom

nad rozsah prevádzkového času v určenom pružnom pracovnom období.

34. Právna úprava práce nadčas v Zákonníku práce sa odvíja od smernice č. 2003/88/ES o
určitých aspektoch pracovného času. Európsky právny rámec, ale aj prevažná časť národných
pracovnoprávnych úprav, plne rešpektuje základný princíp modernej demokratickej spoločnosti

spočívajúci v absolútnom rešpektovaní základných ľudských práv a slobôd, medzi ktorými dominuje
zachovanie ľudskej dôstojnosti zamestnanca v súkromnom, osobitne v pracovnom živote. Práve
z uvedeného dôvodu bol zavedený tzv. týždenný maximálny pracovný čas, ktorý má zabezpečiť
bezpečnosť a ochranu zdravia zamestnancov pri práci, kvalitu pracovného prostredia, najmä všakzachovať istý sociálny rozmer výkonu práce, ktorý sa nepodriaďuje plne čisto ekonomickým úvahám.
Čl. 6 Smernice požaduje, aby priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov
neprekročil 48 hodín.

35. Pod pojmom pracovný čas treba rozumieť čas, v ktorom je zamestnanec k dispozícii
zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou. Podľa aktuálnej
judikatúry SD EÚ pojem pracovný čas je pojmom práva EÚ, preto ho nemožno vykladať rôzne v rôznych
členských štátoch. Pracovným časom podľa smernice č. 2003/88/ES sa má rozumieť akýkoľvek čas,

strávený na pracovisku zamestnávateľa alebo mimo neho, počas ktorého zamestnanec plní úlohy
zamestnávateľaalebojepripravenýplniťúlohyzamestnávateľa.Ztakéhotovymedzeniapojmupracovný
čas v nadväznosti na vymedzenie pojmu času odpočinku vyplýva, že aj výkon nadčasovej práce treba
zahrnúť do pracovného času, lebo jednoznačne nie je časom odpočinku.

36. Pojmovým znakom práce nadčas je práca vykonávaná nad určený týždenný pracovný čas,

vyplývajúca z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času, vykonávaná mimo rámca rozvrhu
pracovných zmien, ktorú zamestnanec vykonáva na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom.
Práca nadčas by sa mala zo strany zamestnávateľa nariaďovať len v prípade prechodnej a súčasne
naliehavej zvýšenej potreby práce alebo ak ide o verejný záujem.

37. Formu prejavu zamestnávateľa, či už príkazu alebo súhlasu, Zákonník práca neupravuje, vždy však
musí ísť o príkaz, z ktorého je zrejmé, že zamestnanec má vykonávať prácu nadčas a v akom rozsahu.
Súhlas s výkonom práce nadčas môže byť udelený písomne alebo ústne, prípadne aj konkludentne, a to
pri splnení podmienky, že zamestnávateľ vedel o tom, že zamestnanec prácu nadčas vykonáva a nedá
príkaz na zastavenie práce nadčas, resp. výkon práce vezme na vedomie.

38. Podľa judikatúry, nariadenou prácou nadčas je i práca vykonávaná síce bez výslovného príkazu,
avšak s vedomím zamestnávateľa a preberaním a využívaním výsledkov práce zamestnanca.
Nesplnenie podmienky prechodnosti a naliehavosti zvýšenej potreby práce neznamená stratu povahy
vykonanej práce ako práce nadčas a rovnako nemá za následok, že by zamestnancovi nevznikol nárok

na mzdu a mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas. Opačný záver by totiž bol v rozpore s účelom právnej
úpravy a so základnými zásadami pracovného práva, najmä so zásadou, že zamestnanec má právo na
mzdu za vykonanú prácu a zamestnávateľ má povinnosť poskytnúť zamestnancovi za vykonanú prácu
mzdu a v stanovených prípadoch aj mzdové zvýhodnenie (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. 2.
2021, sp. zn. 5Cdo/24/2019).

39. Čo sa týka mesačných výkazov „Evidencia pracovného času“ predložených za obdobie od X/XXXX
do X/XXXX je zrejmý príchod, odchod a aj odpracovaný čas žalovanej a zároveň sú podpísané aj
nadriadeným. Ďalej čo sa týka mesačných výkazov za 1/2022 – 3/2023 z týchto je zrejmé, koľko hodín
v mesiaci žalovaná odpracovala (napr. 1/2023 – 154,37 hodín), koľko hodín mala žalovaná v mesiaci

odpracovať (napr. 1/2023 – 150 hodín) a teda aj rozdiel, či odpracovala viac alebo menej. Čo sa týka
mesačných výkazov za obdobie roka 2022, podľa uvedených vychádza práca nadčas spolu 70,47 hodín
(8,12 + 6,84 + 9,6 + 2,79 + 13,77 + 9,82 + 3 + 3,74 + 1,9 + 2,9 + 5,65 + 2,34) a čo sa týka roka
2023 vychádza práca nadčas spolu 57,69 hodín (4,02 + 4,37 + 6,4 + 9,43 + 4,18 + 5,78 + 20,93 +
2,58). Zástupkyňa žalobcu na pojednávaní (4.2.2025) uviedla, že „KPČ znamená konto pracovného

času, avšak nadčasy neprechádzali do ďalších mesiacov a hodiny, ktoré mali predstavovať nadčas, sa
ku koncu mesiaca vynulovali a za tieto nebolo poskytnuté náhradné voľno, ani náhrada mzdy.“

40. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že podpisom výkazu nadriadeným zamestnancom došlo k schváleniu
nadčasov. S uvedeným záverom sa odvolací súd stotožňuje. Avšak odvolací súd sa nemôže stotožniť

s postupom súdu prvej inštancie, ktorý skonštatoval, že žalovaná predložila mesačné výkazy za rok
2022 bez podpisu, teda bez schválenia. Jednak obsah týchto mesačných výkazov žalobca nespochybnil
a jednak súd prvej inštancie si mohol mesačné výkazy za uvedené obdobie (rok 2022) vyžiadať aj priamo
od žalobcu, z ktorých by bolo zrejmé, v akom rozsahu ich žalobca od žalovanej prijal a uvedené bolo
potrebné pre rozhodnutie. Žalovaná navrhovala vykonať dokazovanie predložením výkazov prác (odpor

žalovanej), pričom žalobca predložil mesačné výkazy len za obdobie roka 2023.

41. Čo sa týka práce nadčas počas karantény v mesiaci XX/XXXX súd prvej inštancie síce vychádzal
aj zo skutočností uvedených v čestnom vyhlásení M. H., kde skonštatoval, že žalovaná odpracovala lenjednu nočnú zmenu, avšak nevyhodnotil aj ďalšie skutočnosti, ktoré M. H. uviedla a to, že „pracovné
zmeny nemali vopred určené, riešilo sa to podľa fyzických a zdravotných možností“, a že „žalovaná
odpracovala nočnú zmenu a denné zmeny“. Z uvedeného vyplýva, že ak počas karantény boli na

pracovisku prítomné dve sestry, žiadna z nich nemohla odpracovať 24 hodín nonstop, ale ako uviedla
M. H. striedali sa na dennej a nočnej zmene. Nesporné medzi stranami bolo, že síce žalovanej bolo
poskytnuté náhradné voľno v nasledujúcom týždni v počte 4 dní, no prácu vykonávanú v denných
zmenách a v jednej nočnej zmene nad ustanovených 7,5 hodín / deň žalobca nezohľadnil. Ak teda sa
dve sestry počas karantény striedali, žalovaná mohla odpracovať nadčas 4 x 4,5 hodín v týždni od 15.2.

do 18.2., z toho jedna 4,5 hodina v noci (nočná z 15.2. na 16.2) a 2 x 12 hodín za víkend 19.2. – 20.2..
Súd prvej inštancie teda nezohľadnil všetky skutočnosti vyplývajúce z dokazovania a nezrozumiteľným
spôsobom uzavrel, že „náhradné voľno sa netýkalo jej denného fondu pracovného času, ale času po
jehouplynutíanástupudruhejsestrydozmenyavíkendovýchslužieb,vzhľadomnačožalovanejnepatrí
náhrada mzdy a mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas za obdobie uvedenej karantény.“

42. K práce nadčas uplatnenej žalovanou v období XX – XX/XXXX súd prvej inštancie správne poukázal
na pracovné zaradenie a pracovnú náplň žalovanej, ktorá bola zamestnaná u žalobcu na pozícii sestra,
tím leader. Preto ak žalovaná vykonávala v tomto období aj prácu sestry a aj prácu tím leaderky,
vykonávala prácu podľa jej pracovného zaradenia a preto nie správne posúdenie tejto práce ako
suplovanie práce inej sestry, teda prácve vykonanej nad rámec jej pracovného času. Ako poznamenala

žalovaná v kritickom období s nedostatkom zdravotných sestier bol jej reálny rozsah práce vyšší.
Uvedené sa však ukázalo práve v odpracovanom čase, kedy v mesiaci máj 2023 odpracovala žalovaná
prácu nadčas v počte 13,61 hodí, v mesiaci jún 2023v počte 5,78 hodín, v mesiaci júl 2023 v počte 20,93
hodín. Keďže ako odvolací súd uviedol v bode 32 svojho odôvodnenia, súd prvej inštancie nesprávne
vychádzal z výkladu pojmu prevádzkový čas podľa ust. § 88 Zákonníka práca a denný prevádzkový

čas použitý žalobcom v pracovnom poriadku, nesprávne preto súd prvej inštancie vyhodnocoval prácu
nadčas žalovanej aj v týchto mesiacoch dôvodiac, že žalovanej patrí náhrady mzdy len za prácu nadčas
vykonanej po 18. hod.

43. Odvolací súd tiež pripomína, že sa jedná o individuálny pracovnoprávny spor. Individuálny
pracovnoprávny spor je spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom vyplývajúci z pracovnoprávnych
a iných obdobných pracovných vzťahov. Zaradením individuálnych pracovnoprávnych sporov
medzi spory so slabšou stranou sa vyvažuje prirodzené nerovné postavenie zamestnávateľa
a zamestnanca vychádzajúc z myšlienky, že vyrovnávanie ekonomickej nerovnováhy len

hmotnoprávnymi ustanoveniami je nedostatočné a zamestnancovi musí byť poskytnutá osobitá ochrana
aj procesnoprávnymi normami. Osobitná procesná ochrana v individuálnych pracovnoprávnych sporoch
sa prejavuje aj v procese dokazovania.

44. Podľa ust. § 319 Civilného sporového poriadku súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec

nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký
dôkaz; na tento účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo
žiadať.

45. Vzhľadom na uvedené keďže neboli splnené podmienky pre potvrdenie ani pre zmenu rozsudku,

pretože tento bol vydaný bez riadneho odôvodnenia s nesprávnym právnym posúdením veci,
ktoré porušenie dosahuje intenzitu nesprávneho procesného postupu znemožňujúceho stranám
uskutočňovanie im patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, tento nedostatok nemohol byť napravený v konaní pred odvolacím súdom. Na základe vyššie
uvedených skutočností preto odvolací súd v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP rozsudok súdu prvej

inštancie v časti, ktorou zamietol vzájomnú žalobu žalovanej zrušil a postupom podľa § 391 CSP vrátil
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

46.Úlohousúduprvejinštanciebudetakvoveciopätovnekonať.Súdprvejinštanciedoplnídokazovanie
vyžiadaním mesačných výkazov žalovanej za rok 2022 od žalobcu a opätovne zhodnotí výkon práce

nadčas žalovanej podľa vyššie uvedených intencií uvedených odvolacím súdom, aplikujúc dôsledne
citované ustanovenia Zákonníka práce. Súd prvej inštancie vo veci znova rozhodne, a samozrejme,
svoje rozhodnutie v zmysle zásad uvedených v § 220 ods. 2 CSP aj výstižne odôvodní.47. Odvolací súd záverom zdôrazňuje, že ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu
uvedeným v inštruktívnej časti rozhodnutia (§ 391 ods. 2 CSP).

48. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie taktiež o trovách celého konania vrátane trov
odvolacieho konania v zmysle ust. § 396 ods. 3 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 a 2 CSP.

49. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 422 CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde.Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody - § 421 a § 422 CSP)) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací
návrh).

Podľa ust. § 125 ods. 1 a 2 CSP podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo
v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie

podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe
autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie
sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa ust. § 160 ods. 2 CSP dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum
právnej pomoci.