Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, June 28, 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/27/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110209803
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1110209803.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuMgr.AdelyUnčovskejačlenovsenátu

Mgr. Jany Janics Bajánkovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: V.. O. M., I.. X.X.XXXX, Z.
O.M. Č.. X, N., zastúpeného: V.. V. W., F., M. M. V. G.. X, N. proti žalovanej: Slovenská L., O. W. N. N.
Q. B. M. L., M. M. Š. X, Z., o náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu odmeňovania v rozpore so zásadou
rovnakého zaobchádzania, na odvolanie žalobcu proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I
zo dňa 6.10.2020, č.k. 14C/35/2010-368, jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie konania sa z a m i e t a.

Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa proti žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods.
1 písm. b) a c) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) zamietol (výrok I.),
žalobu zamietol (výrok II.) a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok III.).

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, § 2 ods. 1 (v

znení účinnom od 1.7.2004 do 31.8.2007, od 1.9.2007 do 31.3.2008 a od 1.4.2008 do 31.12.2014), §
2 ods. 2, § 9 ods. 1, 2, 3, § 11 ods. 1, 2 a § 13 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní
v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(antidiskriminačný zákon), § 94, § 95 ods. 2, 3, § 98a (v znení účinnom od 1.9.2004 do 14.4.2005 a od
15.4.2005 do 16.7.2009) zákona č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry
(ďalej len „zákon č. 154/2001 Z.z.“), § 67 ods. 1, § 69 ods. 2 (v znení účinnom od 1.9.2004 do 14.4.2005,
od 15.4.2004 do 16.7.2009 a od 17.7.2009) zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o

zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z.z.“), čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, čl. 6 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem
rasovej diskriminácie, čl. II ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, čl. 21 ods.
1 Charty základných práv EÚ, čl. 15 Smernice Rady č. 2000/43 z 29.6.2000, ktorou sa zavádza zásada
rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod (ďalej len „Smernica
Rady 2000/43“), čl. 16, čl. 17 Smernice Rady 2000/78/ES z 27.11.2000, ktorá ustanovuje všeobecný
rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (ďalej len „Smernica Rady 2000/78/ES“), čl.

14 Smernice Rady 2004/113/ES z 13.12.2004 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania medzi
mužmi a ženami v prístupe k tovaru a službám a k ich poskytovaniu (ďalej len „Smernica Rady 2004/113/
ES“), čl. 25 Smernice EP a Rady 2006/54/ES z 5.7.2006 o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a
rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania (ďalej len „SmernicaEPaRady2006/54/ES“), §162ods.1písm.b)ac),§162ods.3C.s.p.avecnetým,žežalobcasa
domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 7.800 eur z dôvodu odmeňovania v rozpore so zásadou
rovnakého zaobchádzania, keď tvrdil, že v období od 15.4.2004 do 30.6.2009, kedy bol prokurátorom

Okresnej prokuratúry Košice I, došlo k porušeniu zákazu diskriminácie, pretože s účinnosťou zákona
č. 122/2005 Z. z. bol prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry a rovnako sudcom Špeciálneho
súdu priznaný a vyplácaný mesačný funkčný príplatok v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej
nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci
kalendárny rok, a preto sa s ním zaobchádzalo bez zodpovedajúceho odôvodnenia horšie, než s

prokurátormi Úradu špeciálnej prokuratúry. Žalobca sa ďalej okrem uvedenej náhrady nemajetkovej
ujmy ako určitej satisfakcie domáhal aj uloženia povinnosti žalovanému vydať vnútrorezortný predpis
zaručujúci rovnosť zamestnancov a prokurátorov, a to s poukazom na § 13 antidiskriminačného zákona
v spojení s čl. 16 Smernice Rady 2000/78/ES z 27.11.2000. Súd prvej inštancie vyhodnotil námietku
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného ako nedôvodnú z dôvodu, že štát ako žalovaný
je v spore zastúpený príslušným orgánom, a to Generálnou prokuratúrou SR, je teda pasívne vecne

legitimovaným subjektom. Taktiež mal za to, že Generálna prokuratúra SR bola správne označená
za orgán konajúci v mene štátu, keďže predmetom sporu je odmeňovanie žalobcu ako prokurátora
Okresnej prokuratúry Košice I, pričom odmeňovanie prokurátorov je napojené na rozpočet Generálnej
prokuratúry SR, a teda vzťah prokurátora k štátu v oblasti odmeňovania predstavuje vzťah prokurátora a
Generálnej prokuratúry SR. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z nálezu Ústavného súdu SR

sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20.05.2009, ktorým bol vyslovený okrem iného nesúlad ustanovenia § 69 ods.
2 zákona č. 385/2000 Z. z. s Ústavou SR a s čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov
proti korupcii ako aj zo zákona č. 154/2001 Z. z. a zákona č. 385/2000 Z. z. v spojení s dôvodovou
správou k zákonu č. 291/2009 Z.z. o Špecializovanom trestnom súde (účinného od 17.07.2009), ktorým
došlo aj k zmene ustanovenia § 98a zákona č. 154/2001 Z. z. a § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000

Z. z., taktiež z predložených listinných dôkazov a dospel k záveru, že v prípade žalobcu došlo k
nerovnakému zaobchádzaniu, a to k nerovnakému odmeňovaniu vo vzťahu k prokurátorom Úradu
špeciálnej prokuratúry, a to obdobne ako v prípade Ústavným súdom SR konštatovanej diskriminácie
u sudcov všeobecných súdov v porovnaní s vtedajšími sudcami Špeciálneho súdu a Najvyššieho súdu
SR, ktorí rozhodovali o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré bol v prvom stupni príslušný

Špeciálny súd. Stotožnil sa s názorom žalobcu, že právna úprava odmeňovania sudcov a prokurátorov
je porovnateľná, najmä, ak zákon č. 154/2001 Z. z. a zákon č. 385/2000 Z. z. boli rovnako novelizované
zákonom č. 122/2005 Z. z. s účinnosťou od 15.04.2005, ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 141/1961 Zb.
Trestný poriadok a ktorým bola vymedzená právomoc Špeciálneho súdu. Od 15.04.2005 do 16.07.2009
tak patril sudcom Špeciálneho súdu (v zmysle § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.), ako aj prokurátorom

Úradu špeciálnej prokuratúry (podľa § 98a zákona č. 154/2001 Z. z.) funkčný príplatok za výkon
funkcie v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v
hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok. Následne, z dôvodu vyhláseného
nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20.05.2009, opätovne došlo k zmene uvedených
právnych predpisov s účinnosťou od 17.07.2009, a to zákonom č. 291/2009 Z. z. o Špecializovanom

trestnom súde, kedy sudcom už Špecializovaného trestného súdu a prokurátorom Úradu špeciálnej
prokuratúry patril funkčný príplatok za výkon funkcie v sume rovnajúcej sa dvojnásobku priemernej
nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci
kalendárny rok a došlo tak v podstate k obnove výšky tohto funkčného príplatku, ktorý platil v období
od 01.09.2004 do 14.04.2005. Hoci žalovaný argumentoval tým, že funkčný plat prokurátora pozostáva

zo základného platu a funkčného príplatku, na ktorý však prokurátor nemá automaticky nárok a v
spornej výške patril len prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry, ktorí boli zároveň prokurátormi
generálnej prokuratúry, súd prvej inštancie zistil, že obdobne tomu bolo aj v prípade sudcov Špeciálneho
súdu, ktorých výšku funkčného príplatku riešil ústavný súd. Vzhľadom na právne argumenty a právne
závery uvedené v predmetnom náleze Ústavného súdu, týkajúce sa zásadnej disbalancie v odmeňovaní

sudcov Špeciálneho súdu, ako aj sudcov najvyššieho súdu, ktorí rozhodovali o opravných prostriedkoch
vo veciach, na ktoré bol v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, v porovnaní s odmeňovaním
sudcov "ostatných súdov", ktorá porušuje princíp proporcionality, súd prvej inštancie na daný prípad
žalobcu ako vtedajšieho prokurátora Okresnej prokuratúry Košice I aplikoval východiská z predmetného
nálezu vo vzťahu k prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry v spornom období od 15.04.2005 do

16.07.2009, kedy prokurátori Úradu špeciálnej prokuratúry mali nárok na funkčný príplatok vo výške
šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky
za predchádzajúci kalendárny rok. Súd mal za to, že situácia v prípade sudcov všeobecných súdov
a sudcov Špeciálneho súdu a Najvyššieho súdu SR opísaná v uvedenom náleze je obdobná akoprípad žalobcu, ako aj právna úprava odmeňovania prokurátorov. Hoci súd prvej inštancie dospel k
záveru, že u žalobcu došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania pri odmeňovaní, vzniklo mu
právo na ochranu pred diskrimináciou, napriek tomu žalobe nevyhovel a žalobcovi nepriznal náhradu

nemajetkovej ujmy. Mal za to, že pokiaľ ide o zásah do práv žalobcu (vážnosť a dôstojnosť), je v zmysle
ustálenej judikatúry postačujúce pre poskytnutie právnej ochrany neoprávnenosť takéhoto zásahu a
objektívna spôsobilosť takéhoto zásahu porušiť alebo ohroziť dané právo, pri priznaní peňažného
zadosťučinenia je však potrebné preukázať, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť, spoločenská
vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, a to predovšetkým z dôvodu ustálenia výšky

takejto peňažnej náhrady. Konštatoval, že súd môže peňažné zadosťučinenie priznať iba v prípade, ak
dospeje k záveru, že v konkrétnom prípade došlo k skutočnému zníženiu dôstojnosti, resp. vážnosti
poškodeného a tento zásah má značnú intenzitu, pričom dôkazné bremeno je na žalobcovi. Súd
prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno, keď nepreukázal, že v jeho prípade došlo k značnému zníženiu vážnosti a dôstojnosti.
Konštatoval, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nepredstavuje náhradu mzdy, ani náhradu

majetkovej škody, ale je satisfakčnou reparáciou protiprávneho stavu, ktorý svojimi dôsledkami a
dosahom spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemateriálnej sfére osoby. Skutočnosť, že prokurátori Úradu
špeciálnej prokuratúry, ako aj sudcovia Špeciálneho súdu mali nárok na funkčný príplatok za výkon
funkcie v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v
hospodárstveSlovenskejrepublikyzapredchádzajúcikalendárnyrok,eštesamoosebenezakladánárok

ostatnýmprokurátoromasudcomnadoplatenietohtorozdielu,dokoncanezakladáanisamotnýzákonný
nárok na funkčný príplatok. Taktiež poukázal na to, že podľa ustanovenia § 9 ods. 3 antidiskriminačného
zákona je možné domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy až vtedy, ak by primerané zadosťučinenie
nebolo dostačujúce, čo žalobca taktiež neodôvodnil. Žalobca žiadal neprihliadnuť na ust. § 9 ods. 3
antidiskriminačného zákona, keď tvrdil, že je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, rozhodovacou

praxou Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská
republika viazaná, resp. navrhol konanie prerušiť a podať návrh Ústavnému súdu SR na začatie konania
o súlade uvedeného ustanovenia s čl. 6 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem
rasovej diskriminácie, čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
čl. 21 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie v spojení s čl. 15 Smernice Rady 2000/43/ES

a čl. 17 Smernice Rady 2000/78/ES, prípadne podať návrh na začatie prejudiciálneho konania pred
Súdnym dvorom Európskej únie podľa Smernice Rady 2000/78/ES, ktorá stanovuje všeobecný rámec
pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní. Súd prvej inštancie však nevzhliadol dôvod na
neaplikáciu § 9 zákona č. 365/2004 Z. z., ani na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) či c)
C.s.p.,pretožepodľanázorusúduzožiadnehorozhodnutiaSúdnehodvoraEÚ,aniEurópskehosúdupre

ľudské práva, či medzinárodných dohovorov, ktorými je Slovenská republika viazaná, nevyplýva, že by
právna úprava zákazu diskriminácie v slovenskom právnom systéme bola nedostatočná. Pokiaľ žalobca
poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-54/07 z 10.7.2008, súd prvej inštancie konštatoval, že
predmetný rozsudok sa zaoberal diskrimináciou pre rasový alebo etnický pôvod, teda uvedené nie je
možné aplikovať na prípad žalobcu; Súdny dvor v tomto rozsudku neuviedol, že by v prípade porušenia

zákazu diskriminácie mala mať dotknutá osoba automaticky nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, a to bez ohľadu na preukázanie jej vzniku, či intenzity zásahu do akejkoľvek sféry tejto osoby.
Rovnako vyvodil, že takáto žalobcom tvrdená "prejuducialita náhrady nemajetkovej ujmy" nevyplýva
ani z čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 6 Medzinárodného dohovoru
o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, čl. II ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach, čl. 21 ods. 1 Charty základných práv EÚ, čl. 15 Smernice Rady 2000/43/ES,
čl. 17 Smernice Rady 2000/78/ES, čl. 14 Smernice Rady 2004/113/ES, či čl. 25 Smernice EP a Rady
2006/54/ES, na ktoré žalobca poukázal. Rovnako mal súd prvej inštancie za to, že ani rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Hulea proti Rumunsku, či vo veci Danev proti Bulharsku nie
je aplikovateľný na prípad diskriminácie v dôsledku nerovnakého odmeňovania, keďže vo veci Hulea

proti Rumunsku bolo konštatované porušenie článku 14 v spojení s článkom 8 (právo na rešpektovanie
súkromného a rodinného života) Dohovoru z dôvodu diskriminácie pri prístupe k rodičovskej dovolenke
vojaka mužského pohlavia a príslušníčky armády ženského pohlavia, a vo veci Danev proti Bulharsku
išlo o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za nezákonnú väzbu. Z dôvodu, že uvedené rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva sa netýkajú predmetnej veci, t.j. porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania z dôvodu odmeňovania, ani náhrady nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie nevykonal
dokazovanie navrhnuté žalobcom spočívajúce v zadovážení oficiálneho prekladu týchto rozhodnutí.
Rovnako nevykonal dokazovanie zadovážením vyhlásenia pléna Najvyššieho súdu SR k nepodaniu
odvolania proti rozsudku, ktorým okresný súd priznal z dôvodu diskriminácie 11 sudcom Najvyššiehosúdu SR nemajetkovú ujmu po 100.000 eur, keďže daná problematika (diskriminácia sudcov) bola
súdmi riešená odlišne, preto nejde o ustálenú súdnu prax, ktorou by sa mal súd riadiť. Vo vzťahu k
rozsudku Súdneho dvora vo veci C-617/10, A.N. proti K. A.N. J. uviedol, že uvedené rozhodnutie riešilo

vnútroštátny systém, ktorý stanovuje dve samostatné konania, správne a trestné, na sankcionovanie
toho istého protiprávneho konania, t.j. zásadu ne bis in idem. Pokiaľ ide o rozsudok Súdneho dvora
vo veci C-144/04 z 22.11.2005 vo veci D. W. proti L. K., konštatoval, že výsledkom tohto rozsudku
je vyhlásenie, že je na vnútroštátnom súde, aby zabezpečil plnú účinnosť všeobecnej zásady zákazu
diskriminácie na základe veku tým, že nebude aplikovať žiadne ustanovenie vnútroštátneho práva,

ktoré je s ňou v rozpore, a to aj vtedy, ak lehota na prebratie smernice ešte neuplynula; týkal sa
teda diskriminácie z dôvodu veku, pričom sa nezaoberal náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch. Na
základe vyššie uvedeného preto súd prvej inštancie žalobu, pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, zamietol. Z rovnakého dôvodu súd zamietol aj návrh žalobcu
na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) a c) C.s.p., nakoľko nevzhliadol dôvod na prerušenie
konania, a to či už pre podanie návrhu na ústavný súd na začatie konania o súlade právneho predpisu

(súlad § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona s medzinárodnými zmluvami) alebo z dôvodu podania
návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej
zmluvy (podľa Smernice Rady 2000/78/ES). Súd prvej inštancie uviedol, že z antidiskriminačného
zákona, že prebral právne záväzné akty Európskej únie, a to Smernicu Rady 2000/43/ES, Smernicu
Rady 2000/78/ES, Smernicu Rady 2004/113/ES a Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/

ES, z uvedených smerníc však nevyplýva automatický nárok dotknutej osoby na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch bez akéhokoľvek preukazovania zásahu do jej dôstojnosti, spoločenskej vážnosti
alebo spoločenského uplatnenia. Okrem toho poukázal na judikát R53/1999, podľa ktorého prerušiť
konanie podľa (vtedy platného) ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. možno len vtedy, ak k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo

medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, dospel súd, a nie účastník konania.
Nakoniec, pokiaľ ide o žalobu v časti, v ktorej žalobca žiadal uložiť žalovanému povinnosť vydať
vnútrorezortný predpis zaručujúci rovnosť zamestnancov a prokurátorov, a to s odvolaním sa na čl.
16 Smernice Rady 2000/78/ES, súd prvej inštancie nepovažoval žalobu ani v tejto časti za dôvodnú.
Podľa § 13 antidiskriminačného zákona zamestnávateľ a príslušný orgán odborovej organizácie, ktorí

uzavreli kolektívne zmluvy podľa osobitného predpisu, sú povinní uviesť ustanovenia kolektívnych zmlúv
do súladu s týmto zákonom do šiestich mesiacov odo dňa účinnosti tohto zákona; táto povinnosť sa
vzťahuje aj na vnútorné predpisy, na vydávanie ktorých je zamestnávateľ oprávnený. Súd prvej inštancie
uviedol, že v konaní sa síce preukázalo, že žalovaný v období od 1. mája 2005 do 1. apríla 2008 neprijal
osobitný služobný predpis za účelom zosúladenia vnútorných predpisov s antidiskriminačným zákonom

podľa uvedeného ustanovenia § 13 tohto zákona, bolo tomu však preto, že nebol konštatovaný rozpor
služobnýchpredpisovGenerálnehoprokurátoraSRsantidiskriminačnýmzákonom.Spornéustanovenie
§ 98a zákona č. 154/2001 Z. z., ktoré upravuje výšku funkčného príplatku pre prokurátorov Úradu
špeciálnej prokuratúry, bolo nakoniec s účinnosťou od 17.07.2009 zmenené, pričom z dôvodovej správy
k novele vyplýva, že sa tak stalo s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/08. Okrem

toho súd prvej inštancie poznamenal, že žalobca v čase rozhodovania súdu už nevykonával funkciu
prokurátora a bola aj odstránená nerovnosť v odmeňovaní prokurátorov okresných prokuratúr vo vzťahu
k prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry, preto aj v prípade, keby žaloba bola v tejto časti dôvodná,
aktuálne by stratila účinok. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.
s tým, že plne úspešnému žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania, nakoľko si žalovaný

nárok na náhradu trov konania neuplatnil a zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú.

3. Proti uvedenému rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p., t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súvislosti s
nepriznaním náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že nemajetková ujma vzniká samotným porušením
základných práv a slobôd fyzickej osoby, teda konštatovaním, že k diskriminácii došlo, pričom
nemajetková ujma sa nepreukazuje (rovnako ako sa nepreukazuje pri prieťahoch v súdnom konaní).

Uviedol, že medzinárodné dokumenty, ktorými je Slovenská republika viazaná, vyžadujú, aby sankcie,
ktorých sa môžu diskriminované osoby na vnútroštátnej úrovni domáhať, boli účinné, primerané a
odstrašujúce. Podľa jeho názoru možno vyvodiť, že zmyslom prijatých sankcií v prípadoch porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania je nielen poskytnúť primeranú satisfakciu diskriminovanej osobe, aletiež sankcionovať diskriminujúci subjekt a odradiť potencionálnych diskriminujúcich od diskriminačného
konania.SpoukazomnazáveryuzneseniaNSSRzodňa22.2.2012,sp.zn.5Cdo/257/2010malzato,že
súdprvejinštancievykladalprávnunormu(§9antidiskriminačnéhozákona)vrozporesmedzinárodnými

dohovormi,ktorýmijeSlovenskárepublikaviazaná,pričomvznesenýminámietkamižalobcuopovinnosti
súdu aplikovať na vec sa vzťahujúcu judikatúru ESĽP a ESD sa vôbec nezapodieval. V súvislosti
s vnútroštátnou úpravou nároku na priznanie nemajetkovej ujmy poukázal na uznesenie NS SR
zo dňa 27.8.2019, sp.zn. 4Cdo/125/2019, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že nemajetková ujma
vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom; za nesplniteľné dôkazné bremeno v takej situácii najvyšší súd
označuje požiadavky odvolacieho súdu na preskúmanie finančného ocenenia nehmotnej ujmy žalobcu,
najmä v oblasti osobných, rodinných, pracovných, sociálnych vzťahov či psychického stavu, pretože
nemajetková ujma sa nepreukazuje. Na základe uvedeného žalobca mal za to, že požiadavka súdu prvej
inštancie na preukázanie skutočnosti, že žalobcovi bola značným spôsobom znížená jeho dôstojnosť,
spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie, je v rozpore aj s judikatúrou Najvyššieho súdu SR.

Odvolateľ poukázal na rozsudok ESĽP z 2.10.2012 vo veci č. 33411/05 Hulea proti Rumunsku, v ktorom
súd okrem iného uviedol, že ak vnútroštátne súdy od sťažovateľa vyžadujú preukázanie existencie
nemajetkovej ujmy dôkazmi o vonkajších prejavoch fyzického alebo psychického utrpenia, postupujú
príliš formálne a zbavujú sťažovateľa nároku na náhradu, ktorú mal dostať. Upozornil, že súdne
rozhodnutia ESĽP sa stávajú záväzným prameňom práva a aj ústavný súd priznáva judikatúre ESĽP

normatívne pôsobenie. Namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so žalobcom predloženou
judikatúrou ESĽP. Tvrdil, že ust. §9 ods. 3 antidiskriminačného zákona zbavuje diskriminovanú osobu
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú by mala dostať a ak vnútroštátne súdy od diskriminovanej
osoby vyžadujú k preukázaniu existencie nemajetkovej ujmy dôkazy o vonkajších prejavoch fyzického
alebo psychického utrpenia, je takýto prístup v rozpore s čl. 14 Dohovoru. V súvislosti s právnou

úpravou diskriminácie podľa Medzinárodného paktu poukázal na čl. 2 ods. 1 a 2 ako aj na Všeobecný
komentár č. 20 Výboru pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva, v ktorom je uvedené, že „Ak sporné
skutočnosti alebo udalosti spadajú do výlučnej alebo čiastočnej vedomosti verejných orgánov alebo
iných odporcov, dôkazné bremeno by mali niesť tieto orgány alebo odporcovia. Tieto inštitúcie by mali
mať právo poskytnúť účinné prostriedky nápravy ako finančná kompenzácia, odškodnenie, náhrada,

rehabilitácia, záruky, že sa podobné konanie nebude opakovať a verejné ospravedlnenie, pričom
zmluvné štáty by mali zabezpečiť účinnú implementáciu takýchto opatrení.“ Odvolateľ zároveň tvrdil, že
aj z čl. 6 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie vyplýva právo
diskriminovanej osoby žiadať spravodlivú a primeranú náhradu za akúkoľvek škodu bez preukazovania
značného spôsobu zníženej dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo spoločenského uplatnenia a v

tomto smere poukázal na rozhodnutie Výboru na odstránenie rasovej diskriminácie zo dňa 4.12.2015,
č. 56/2014. Podľa jeho názoru ust. § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona nezodpovedá požiadavke
prístupnosti a účinnosti prístupu pre priznanie odškodnenia pre obete diskriminácie, ktorú stanovil Výbor
pre práva osôb so zdravotným postihnutím v súvislosti s čl. 5 ods. 1 Medzinárodného dohovoru o
právach osôb so zdravotným postihnutím. Odvolateľ tiež pripomenul, že antidiskriminačný zákon prevzal

do právneho poriadku SR právne akty Európskej únie, a to Smernicu Rady 2000/43/ES, Smernicu
Rady 2000/78/ES, Smernicu Rady 2004/113/ES, Smernicu EP a Rady 2006/54/ES, z ktorých vyplýva,
že sankcie za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých podľa týchto smerníc a ktorých súčasťou
môže byť náhrada za ujmu, musia byť účinné, primerané a odstrašujúce. S poukazom na niektoré
rozhodnutia Súdneho dvora uviedol, že členské štáty musia zabezpečiť najmä efektívnu a účinnú súdnu

ochranu práv vyplývajúcich zo Smernice 2000/78/ES; sankcie musia byť primerané závažnosti porušení,
ktoré postihujú, a to najmä zabezpečením skutočne odstrašujúceho účinku, pričom musia rešpektovať
všeobecnú zásadu proporcionality. Uviedol, že vnútroštátny súd má povinnosť zabezpečiť plný účinok
týchto noriem, pričom v prípade potreby z vlastnej iniciatívy neuplatní akékoľvek odporujúce ustanovenie
vnútroštátneho práva, aj keby bolo prijaté neskôr, bez toho, aby musel požadovať alebo čakať na ich

predchádzajúce zrušenie zákonodarnou cestou alebo akýmkoľvek ústavným postupom. Vnútroštátny
súd, ktorý prejednáva spor týkajúci sa práva Únie, ktorého zmysel a dosah mu nie je jasný, môže
alebo prípadne musí obrátiť sa na Súdny dvor s otázkami o výklade predmetného ustanovenia práva
Únie. S poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-334/92 zo dňa 16.12.1993 uviedol, že pri
aplikácii vnútroštátneho práva a najmä ustanovení vnútroštátneho práva zavedených osobitne s cieľom

implementovať smernicu, je vnútroštátny súd povinný vykladať svoje vnútroštátne právo vo svetle znenia
a účelu smernice s cieľom dosiahnuť výsledok sledovanými článkami 15 Smernice Rady 2000/43/ES
a čl. 17 Smernice rady 2000/78/ES. Ďalej poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-407/14,
v zmysle ktorého z čl. 18 Smernice EP a Rady 2006/54/ES vyplýva pre členské štáty povinnosť,aby do svojich vnútroštátnych právnych poriadkov zaviedli podľa pravidiel, ktoré stanovia, opatrenia
upravujúce to, že poškodenej osobe sa poskytne náhrada škody pokrývajúca spôsobenú ujmu v plnom
rozsahu. Poukázal aj na judikatúru Ústavného súdu SR, z ktorej vyplýva povinnosť všetkých orgánov

verejnej moci vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami)
garantovaných základných práv a slobôd. Pripomenul, že čl. 267 ZFEÚ poskytuje vnútroštátnym
súdom možnosť, resp. im stanovuje povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, keď
vnútroštátny súd či už z vlastného podnetu alebo na návrh účastníka konania konštatuje, že podstata
sporu obsahuje otázku, ktorú treba vyriešiť spadajúcu pod prvý odsek tohto článku. Vnútroštátny súd

musí odmietnutie tohto postupu odôvodniť vo svetle výnimiek stanovených judikatúrou Súdneho dvora,
t.j. súd musí uviesť dôvody, pre ktoré uznal otázky za irelevantné, alebo už predmetné ustanovenia
práva Únie bolo predmetom výkladu Súdneho dvora, prípadne je správna aplikácia práva Únie natoľko
zrejmá, že nenecháva žiadny priestor pre rozumné pochybnosti. S odkazom na rozhodnutia Ústavného
súdu SR sp.zn. IV. ÚS 206/08 a II. ÚS 381/2018 uviedol, že nepredložením prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru dochádza k nesprávnemu obsadeniu súdu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, a

teda k porušeniu základného práva na zákonného sudcu, resp. práva na spravodlivé konanie. Vo
vzťahu k povinnosti prerušiť konanie a podať návrh Ústavnému súdu SR na vyslovenie nesúladu §
9 ods. 3 antidiskriminačného zákona s Ústavou SR a medzinárodnými dohovormi mal za to, že súd
prvej inštancie nevykonal ústavne konformný výklad právnej normy, ani nevysvetlil prečo považuje bez
ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú, ale ani sa nestotožnil s návrhom žalobcu. K uplatňovanej

povinnosti žalovaného vydať interný predpis zdôraznil, že aj keď žalobca už toho času nevykonáva
funkciu prokurátora, povinnosť žalovaného vydať interný predpis zaručujúci rovnosť zaobchádzania u
žalovaného naďalej trvá, táto nezanikla a pretrvávala aj v čase vydania rozsudku. Zároveň poznamenal,
že C.s.p. nepozná pojem „strata účinnosti žaloby“. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd
konanie podľa § 162 ods. 1 C.s.p. prerušil a podľa § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p. podal návrh na

začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy,
ktorou je Slovenská republika viazaná a položil súdu nasledujúcu otázku: „Ustanovenia Smernice Rady
2000/78/ES z 27.11.2000, ktorá stanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní
a povolaní, sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, akou je právna
úprava v spore vo veci samej, ktorá podmieňuje pri nedodržaní zásady rovnakého zaobchádzania

domáhať sa aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, aby poškodená osoba preukázala, že bola
značným spôsobom znížená jej dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie, keďže
sa nezdá, že by uvedená právna úprava bola primeraná či potrebná na dosiahnutie legitímneho cieľa,
ktorý sleduje, bod 35 a čl. 17 Smernice Rady 2000/78/ES z 27.11.2000, ktorá ustanovuje všeobecný
rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní“ alebo, aby odvolací súd podľa § 162

ods. 1 C.s.p. konanie prerušil a podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. podal návrh Ústavnému súdu SR
na začatie konania o súlade právnych predpisov, pretože § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona je v
rozpore s čl. 2 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, čl. 6 ods. 1 písm.
a) a c) Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, čl. 5 ods. 2
Medzinárodného dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, čl. 14 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 21 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie v
spojení s čl. 15 Smernice Rady 2000/43/ES, čl. 17 Smernice Rady 2000/78/ES, čl. 14 Smernice Rady
2004/113/ES, čl. 25 Smernice Rady 2006/54/ES alebo, aby odvolací súd upustil od aplikácie § 9 ods.
3 antidiskriminačného zákona bez toho, aby musel požadovať alebo čakať na jeho predchádzajúce
zrušenie zákonodarnou cestou alebo akýmkoľvek iným ústavným postupom a vydal rozhodnutie, ktorým

zruší odvolaním napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378

ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne.

6. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v
postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.).

7. V záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.8. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie
dňa 1.3.2010 sa žalobca podľa antidiskriminačného zákona domáhal voči žalovanej povinnosti zaplatiť

mu nemajetkovú ujmu vo výške 7. 800 eur a povinnosti vydať vnútrorezortný predpis zaručujúci rovnosť
zaobchádzania. Žalobu odôvodnil tým, že novelou § 69 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich
sa výška funkčného príplatku za výkon funkcie sudcu Špeciálneho súdu a sudcu Najvyššieho súdu SR,
ktorýrozhodujeoopravnýchprostriedkochvoveciach,naktoréjevprvomstupnipríslušnýŠpeciálnysúd
rovnala šesťnásobku nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci

rok, pričom Ústavný súd SR nálezom zo dňa 20.5.2009, sp.zn. PL. ÚS 17/08 rozhodol, že uvedené
ustanovenie nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení
s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, čl. 148 ods. 1, 2 a čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie spojených národov
proti korupcii. Žalobca vychádzal z názoru, že závery týkajúce sa rozdielneho odmeňovania sudcov sú
aplikovateľné na platy prokurátorov, ktorí sú v praxi odmeňovaní podľa rovnakých zákonných kritérií
ako sudcovia (žalobca v čase podania žaloby vykonával funkciu prokurátora všeobecnej prokuratúry).

Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odôvodnil tým, že v príčinnej súvislosti s nedodržaním
zásady rovnakého zaobchádzania sa v spoločnosti, predovšetkým v odbornej verejnosti, značne znížila
jeho vážnosť a dôstojnosť preto, že vznikal dojem, že ako prokurátor všeobecnej prokuratúry nemá
odborné kvality, dostatočné vzdelanie a prax ako sudcovia Špeciálneho súdu a že veci, na rozhodovaní
ktorých sa podieľal, neboli rozhodnuté s dostatočnou odbornosťou. Negatívny dojem bol umocnený

medializovanými názormi niektorých politikov a novinárov, že len sudcovia Špeciálneho súdu sú morálne
bezúhonní, neúplatní a spoľahliví, čím sa verejnosti podsúvalo, že sudcovia všeobecných súdov a
prokurátori všeobecných prokuratúr sú skorumpovaní, nie sú nestranní, majú väzby na podsvetie a na
regionálne mocenské štruktúry, o ich neodbornosti ani nehovoriac.

9. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v
konaní a pri rozhodovaní (aj) s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do
30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok, viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

10. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

11. Podľa § 2 ods. 1, 2 antidiskriminačného zákona dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania
spočívavzákazediskrimináciezdôvodupohlavia,náboženskéhovyznaniaaleboviery,rasy,príslušnosti
k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského
stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo

sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo
inej protispoločenskej činnosti. Pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať
aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou.

12. Podľa § 2a ods. 1 antidiskriminačného zákona diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama

diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na
diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu.

13. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3 antidiskriminačného zákona každý je povinný dodržiavať zásadu
rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho

zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní. Zásada
rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými
osobitnými zákonmi. Pri posudzovaní, či ide o diskrimináciu alebo nie, sa neberie do úvahy, či dôvody,
ktoré k nej viedli, vychádzali zo skutočnosti alebo z mylnej domnienky.

14. Podľa § 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké
zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.15. Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa
domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách
nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal

zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav
alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z
dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti
právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená.

16. Podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce,
najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť,
spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

17. Podľa § 69 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich v znení účinnom do 16.7.2009 funkčný
príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi Špeciálneho súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje
o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, mesačne v
sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok.

18. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie postupoval správne, keď na daný prípad
aplikoval ustanovenia antidiskriminačného zákona. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej
inštancie, že vychádzajúc z nálezu Ústavného súdu SR č.k. PL. ÚS 17/08-238 zo dňa 20.5.2009,
možno konštatovať, že k diskriminácii v odmeňovaní sudcov podľa zákonnej úpravy platnej a účinnej

do 17.7.2009 došlo. Odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že ústavný súd konštatoval nesúlad
ustanovenia § 69 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich (v znení účinnom do 16.7.2009) s Ústavou
SR, a zároveň aj nesúlad so zásadou rovnakého zaobchádzania obsiahnutou v čl. 12 ods. 1 Ústavy
SR, t.j. sám konštatoval, že posudzovaná právna úprava ohľadom výšky funkčného príplatku sudcov
špeciálneho súdu je voči ostatným sudcom diskriminačná. Súd prvej inštancie zároveň správne na daný

prípadžalobcuakovtedajšiehoprokurátoravšeobecnejprokuratúryaplikovalvýchodiskázpredmetného
nálezu vo vzťahu k prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry v spornom období, kedy prokurátori
Úradu špeciálnej prokuratúry mali nárok na funkčný príplatok vo výške šesťnásobku priemernej
nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci
kalendárny rok a konštatoval, že u žalobcu došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania pri

odmeňovaní.

19. Antidiskriminačný zákon umožňuje tri druhy žalôb, ktorými sa osoba bráni proti porušeniu zásady na
rovnakézaobchádzanie,atonegatórnažaloba(cieľomje,abypovinnýsubjektupustilodneoprávneného
zásahu), reštitučná žaloba (cieľom je obnovenie pôvodného stavu) a satisfakčná žaloba (ide o náhradu

nemajetkovej ujmy, t.j. nemá slúžiť na reparáciu majetkových škôd, ktoré poškodený utrpel, ale
na kompenzáciu nemajetkových škôd, teda ujmy, ktorá je odôvodnená práve vzhľadom na povahu
diskriminačného zásahu porušiteľa, zvyčajne ide o morálnu satisfakciu, ktorou je ospravedlnenie od
porušiteľa). Ust. §9 ods. 3 antidiskriminačného zákona upravuje prípad, keď primerané zadosťučinenie
priznané súdom nepostačuje na nápravu porušenia zásady na rovnaké zaobchádzanie. Primerané

zadosťučinenie síce neslúži na obohacovanie poškodenej osoby a má morálnu a osobnostnú povahu,
ak však porušením zásady na rovnaké zaobchádzanie došlo až k takým zásahom do daného práva
poškodenejosoby,žebolaznačnýmspôsobomzníženádôstojnosť,spoločenskávážnosťaspoločenské
uplatnenie poškodenej osoby, táto sa môže domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Súd v prípade, ak poškodená osoba žiada priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, primárne

skúma, či primerané zadosťučinenie určené súdom je, alebo nie je dostačujúce. V danom prípade je
povinný prihliadať na závažnosť porušenia zásady na rovnaké zaobchádzanie zo strany porušiteľa a
súd je povinný skúmať intenzitu a spôsobený škodlivý následok. Súdy by v daných prípadoch mali
postupovať v súlade s požiadavkami európskych antidiskriminačných smerníc, podľa ktorých by sankcie
za diskrimináciu mali byť efektívne, musia dosiahnuť želaný cieľ, aby boli primerané, musia adekvátne

odrážať závažnosť, charakter a rozsah škody, a aby boli odstrašujúce, musia zabrániť budúcim aktom
diskriminácie.20. Z obsahu podanej žaloby je zrejmé, že žalobca požadoval v dôsledku porušenia zásady
rovnakéhozaobchádzaniavpodoberozdielnehoodmeňovanianáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch,
teda nárok, ktorý je v antidiskriminačnom zákone upravený v § 9 ods. 3. Samotnú ujmu žalobca

charakterizoval ako značné zníženie dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti. Zo znenia § 9 ods. 3
antidiskriminačného zákona vyplýva, že výška tejto náhrady sa musí určovať s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku. Podľa názoru
odvolacieho súdu je preto dôležité v konaní ustáliť, aká ujma (nemajetková) u poškodeného nastala, a to
jednak pre posúdenie toho, či primerané zadosťučinenie (podľa ods. 2) je alebo nie je postačujúce a tiež

pre potreby ustálenia výšky prípadnej náhrady tejto ujmy v peniazoch. Priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch by potom malo v zásade nastať iba v prípadoch (skutočného) závažného následku
na poškodenom so značnou intenzitou zásahu do jeho práv, pričom dôkazné bremeno v súvislosti s
preukázaním týchto skutočností je na žalobcovi.

21. Žalobca vychádzajúc z rozhodnutia NS SR zo dňa 27.8.2019, sp.zn. 4Cdo/125/2019 tvrdil, že súd

prvej inštancie sa odklonil od judikatúry najvyššieho súdu, ktorý okrem iného vyvodil, že nemajetková
ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom a za nesplniteľné dôkazné bremeno označil požiadavku súdu
na preskúmanie finančného ocenenia nehmotnej ujmy žalobcu, najmä v oblasti osobných, rodinných,
pracovných, sociálnych vzťahov, či psychického stavu, pretože nemajetková ujma sa nepreukazuje.

Odvolací súd poukazuje na to, že v danom rozhodnutí ako aj v obdobných rozhodnutiach Najvyššieho
súdu SR (napr. sp.zn. 4Cdo/34/2018) išlo o odlišnú právnu aj skutkovú situáciu. V predmetných sporoch
žalobcovia požadovali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch titulom nesprávneho úradného
postupu alebo nezákonného rozhodnutia podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v ktorom sú podmienky priznania

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch upravené odlišne ako je tomu v prípade antidiskriminačného
zákona. Je potrebné tiež zdôrazniť, že v daných sporoch žalobcovia uviedli konkrétne skutkové tvrdenia
týkajúce sa utrpenej ujmy vo vzťahu k svojej osobe a niektoré z týchto tvrdení aj podporili dôkazmi.
Odvolací súd pripúšťa a súhlasí s názorom, že v určitých prípadoch zásahov nie je potrebné osobitne
dokazovať utrpenú fyzickú alebo psychickú ujmu (napr. psychické strádanie v prípade úmrtia blízkej

osoby alebo psychické a fyzické utrpenie v prípade nezákonnej väzby), v zásade však ide o také
zásahy do práv a slobôd fyzickej osoby, pri ktorých zo samotnej povahy tohto zásahu automaticky
vyplýva následok v podobe psychickej alebo fyzickej ujmy. Odvolací súd však zdôrazňuje, že aj v týchto
prípadochsavyžaduje,abyžalobcaakopoškodenáosobakonkrétnymiskutkovýmitvrdeniamiozrejmila,
akým spôsobom sa u nej prejavila ujma a v čom konkrétne spočívala. V prejednávanej veci však žalobca

iba všeobecnými tvrdeniami uviedol, že sa jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti (predovšetkým
v odbornej verejnosti) značne znížila, nakoľko vznikol dojem o nedostatku jeho odborných kvalít,
dostatočného vzdelania a praxe a verejnosti bola podsúvaná skorumpovanosť, nedostatok nestrannosti,
existencia väzieb na podsvetie a mocenské štruktúry prokurátorov všeobecných prokuratúr. Pokiaľ
žalobca argumentoval rozhodnutím ESĽP vo veci Hulea proti Rumunsku, ktorý vytkol vnútroštátnym

súdom prílišný formalizmus v prípade, ak vyžadujú preukázanie nemajetkovej ujmy dôkazmi o
vonkajších prejavoch fyzického alebo psychického utrpenia, je potrebné konštatovať, že žalobca v
žalobe neuviedol žiadne skutkové tvrdenia o ujme vo forme fyzického alebo psychického utrpenia.
Nemožnoopomenúťskutočnosť,ževprevažnejväčšinejudikovanýchprípadovdiskriminácie(porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania) išlo o zásah priamo smerovaný voči konkrétnemu poškodenému, čo

nie je prípad žalobcu (porušenie zásady rovnakého zaobchádzania sa týkalo plošne všetkých sudcov a
prokurátorov všeobecných súdov a prokuratúr). O to viac, podľa názoru odvolacieho súdu, bolo potrebné
jednak uviesť konkrétne skutkové tvrdenia o spôsobenej ujme a túto ujmu aj preukázať. Naviac v prípade
zníženia vážnosti v spoločnosti ide o takú kategóriu ujmy, ktorú je možné objektivizovať dôkazmi o
vonkajších prejavoch (nejde len o subjektívny pocit, ale aj o objektívnu skutočnosť, že si poškodenú

osobu niekto prestal vážiť tak ako pred zásahom). Berúc do úvahy vyššie uvedené, odvolací súd
konštatuje, že žalobca v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch neuniesol nielen
dôkazné bremeno, ale v dostatočnom rozsahu ani bremeno tvrdenia. Súd prvej inštancie preto správne
postupoval, ak nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietol.

22. Zo zoznamu preberaných právne záväzných aktov Európskej únie antidiskriminačného zákona
vyplýva, že do predmetného zákona boli prevzaté nasledovné smernice: Smernica Rady 2000/43/ES,
Smernica Rady 2000/78/ES, Smernica Rady 2004/113/ES a Smernica EP a Rady 2006/54/ES.23. V súvislosti s argumentáciou odvolateľa o potrebe tzv. eurokonformného výkladu vnútroštátneho
práva, konkrétne § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona s ohľadom na znenie a účel vyššie uvedených
smerníc, je nutné uviesť, že v súčasnom práve Európskych spoločenstiev možno hovoriť v súvislosti

s priamym účinkom smerníc iba v zmysle vertikálneho priameho účinku. Horizontálny priamy účinok je
príznačný pre nariadenia a zmluvy a znamená to, že tieto akty môžu upravovať nielen práva jednotlivcov,
ale stanoviť im aj povinnosti. Naproti tomu smernice môžu mať priamy účinok iba vertikálny, teda v smere
od jednotlivca k štátu. Smernica sama o sebe nemôže ukladať jednotlivcom povinnosti a na smernicu
sa nemožno odvolávať proti jednotlivcovi. Pokiaľ ide o tzv. nepriamy účinok smerníc, táto zásada

stanovuje, že národné súdy majú vykladať a aplikovať vnútroštátne predpisy (nielen vykonávacie) v
súlade s požiadavkami práva Spoločenstva, a to v rozsahu, v akom to vnútroštátne právo dovoľuje.
Vnútroštátne súdy teda musia skúmať, či môžu normu práva Európskej únie transponovanú určitým
zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný
výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra
legem.

24. Podľa odôvodnenia 19 Smernice Rady 2000/43/ES osoby, ktoré boli predmetom diskriminácie
na základe rasy alebo etnického pôvodu by mali mať primeranú právnu ochranu; na zabezpečenie
účinnejšej úrovne ochrany by mali byť združenia alebo právnické osoby splnomocnené začať s využitím
postupov stanovených členskými štátmi súdne konania v prospech a na podporu akejkoľvek obeti, bez

toho, aby boli dotknuté vnútroštátne procesné predpisy týkajúce sa zastupovania a obhajovania pred
súdom.

25. Podľa odôvodnenia 21 Smernice rady 2000/43/ES predpisy týkajúce sa dôkazného bremena sa
musia upraviť, akonáhle vznikne domnienka diskriminácie a pokiaľ sa táto situácia preukáže, vyžaduje

účinné zavádzanie rovnakého zaobchádzania, aby dôkazné bremeno prešlo späť na odporcu.

26. Podľa čl. 8 ods. 1 Smernice Rady 2000/43/ES členské štáty prijmú v súlade so svojimi
právnymisystémaminevyhnutnéopatrenia,aby,akonáhlesaosobacítipoškodenánedodržanímzásady
rovnakého zaobchádzania a predloží súdu alebo inému príslušnému orgánu skutočnosti nasvedčujúce

tomu, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, prislúchalo odporcovi preukázať, že nedošlo k
porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.

27. Podľa čl. 15 Smernice Rady 2000/43/ES členské štáty stanovia systém sankcií za porušovanie
vnútroštátnych ustanovení, ktoré sa prijali podľa tejto smernice a prijmú všetky opatrenia potrebné na

ich vykonávanie. Takto stanovené sankcie, ktoré môžu obsahovať vyplácanie náhrad obetiam, musia
byť účinné, primerané a odradzujúce. Členské štáty oznámia bezodkladne Komisii najneskôr do 19. júla
2003 takéto opatrenia a následné zmeny a doplnenia, ktoré ich sa ich týkajú.

28. Podľa odôvodnenia 31 Smernice Rady 2000/78/ES Pravidlá o dôkaznom bremene sa musia

prispôsobiť, ak ide na prvý pohľad o prípad diskriminácie, a aby sa účinne uplatňovala zásada rovnakého
zaobchádzania, je potrebné presunúť dôkazné bremeno na žalovaného, keď je takáto diskriminácia
dokázaná. Nie je však na žalovanom, aby dokazoval, že žalobca vyznáva určité náboženstvo alebo vieru
alebo má určité zdravotné postihnutie, určitý vek alebo určitú sexuálnu orientáciu.

29. Podľa odôvodnenia 35 Smernice Rady 2000/78/ES členské štáty by mali zabezpečiť účinné,
primerané a odstrašujúce sankcie pre prípad porušenia záväzkov podľa tejto smernice.

30. Podľa čl. 9 ods. 1 Smernice Rady 2000/78/ES členské štáty zabezpečia, aby súdne a/alebo
správne konania vymáhania povinností podľa tejto smernice, keď to považujú za vhodné aj vrátane

zmierovacieho konania, boli dostupné pre všetky osoby, ktoré sa cítia poškodené z dôvodu opomenutia
uplatnenia zásady rovnakého zaobchádzania, a to aj keď sa už skončil vzťah, v ktorom sa napadnutá
diskriminácia vyskytla.

31. Podľa čl. 10 ods. 1 Smernice rady 2000/78/ES členské štáty prijmú také potrebné opatrenia, aby

v súlade s ich vnútroštátnymi súdnymi systémami bolo na žalovanom, aby preukázal, že neporušil
zásadu rovnakého zaobchádzania, keď osoby, ktoré sa cítia poškodené z dôvodu neuplatnenia zásady
rovnakého zaobchádzania, predložia súdu alebo inému príslušnému orgánu skutočnosti, z ktorých
možno dôvodne usudzovať, že k priamej alebo nepriamej diskriminácii došlo.32. Podľa čl. 17 Smernice Rady 2000/78/ES členské štáty ustanovia pravidlá ukladania sankcií
za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých podľa tejto smernice a vykonajú všetky opatrenia

potrebné na ich uplatňovanie. Sankcie, ktorých súčasťou môže byť náhrada za ujmu pre obeť, musia
byť účinné, primerané a odstrašujúce. Členské štáty oznámia tieto ustanovenia Komisii najneskôr do 2.
decembra 2003 a bezodkladne všetky neskoršie zmeny a doplnky, ktoré majú na ne vplyv.

33. Podľa odôvodnenia 22 Smernice Rady 2004/113/ES v prípade zrejmej diskriminácie a s cieľom

účinne uplatňovať zásadu rovnakého zaobchádzania, by sa mali upraviť pravidlá o dôkaznom bremene,
keď sa predloží dôkaz takejto diskriminácie, dôkazné bremeno by sa malo presunúť späť na žalovaného.

34. Podľa odôvodnenia 27 Smernice Rady 2004/113/ES členské štáty by mali zabezpečiť účinné,
primerané a odradzujúce sankcie pre prípad porušenia povinností podľa tejto smernice.

35. Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Smernice Rady 2004/113/ES členské štáty zabezpečia, aby boli súdne a/
alebo správne konania, vrátane zmierovacích konaní, ak sa považujú za vhodné na vynútenie povinností
podľa tejto smernice, dostupné všetkým osobám, ktoré sa považujú za ukrivdené, pretože sa v ich
prípade neuplatnila zásada rovnakého zaobchádzania, a to aj po skončení vzťahu, v prípade ktorého sa
namieta, že došlo k diskriminácii. Členské štáty zavedú do svojich vnútroštátnych právnych systémov

také opatrenia, ktoré sú potrebné na zabezpečenie skutočnej a účinnej náhrady alebo nápravy, ako
určia členské štáty, strát a škôd, ktoré utrpela poškodená osoba v dôsledku diskriminácie v zmysle
tejto smernice, odstrašujúcim a primeraným spôsobom k spôsobenej škode. Stanovenie hornej hranice
vopred nesmie obmedziť takúto náhradu alebo nápravu.

36. Podľa čl. 9 ods. 1 Smernice Rady 2004/113/ES členské štáty prijmú také opatrenia, ktoré sú
potrebné, v súlade s ich vnútroštátnymi súdnymi systémami na zabezpečenie toho, že je na žalovanom,
aby preukázal, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, keď osoby, ktoré sa cítia ukrivdené
z dôvodu neuplatnenia zásady rovnakého zaobchádzania v ich prípade, predložia súdu alebo inému
príslušnému orgánu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že došlo k priamej alebo

nepriamej diskriminácii.

37. Podľa čl. 14 Smernice Rady 2004/113/ES členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách
uplatňovaných pri porušení vnútroštátnych ustanovení prijatých podľa tejto smernice a prijmú všetky
opatrenia potrebné na zabezpečenie ich uplatňovania. Sankcie, ktoré môžu zahŕňať zaplatenie

odškodného obeti, sú účinné, primerané a odradzujúce. Členské štáty oznámia tieto opatrenia Komisii
najneskôr do 21. decembra 2007 a bezodkladne oznámia všetky následné zmeny a doplnenia, ktoré
majú na ne vplyv.

38. Podľa odôvodnenia 28 Smernice EP a Rady 2006/54/ES účinné vykonávanie zásady rovnakého

zaobchádzania si vyžaduje zavedenie vhodných postupov na strane členských štátov.

39. Podľa odôvodnenia 30 Smernice EP a Rady 2006/54/ES prijatie pravidiel o dôkaznom
bremene zohráva významnú úlohu pri zabezpečovaní účinného presadzovania zásady rovnakého
zaobchádzania. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora by sa preto mali prijať ustanovenia na zabezpečenie

toho, že dôkazné bremeno sa presunie na odporcu, ak je na prvý pohľad zrejmé, že ide o diskrimináciu,
okremkonaní,vktorýchjeskutkovúpodstatupovinnýskúmaťsúdaleboinýpríslušnývnútroštátnyorgán.
Je však potrebné objasniť, že zhodnotenie skutočností, z ktorých možno usudzovať, že došlo k priamej
alebonepriamejdiskriminácii,ostávanaďalejvpôsobnostipríslušnéhovnútroštátnehoorgánuvsúlades
vnútroštátnym právom alebo obvyklými postupmi. V pôsobnosti členských štátov je aj zavedenie takých

pravidiel dokazovania, ktoré sú pre žalobcov výhodnejšie, a to v akejkoľvek fáze konania.

40. Podľa odôvodnenia 33 Smernice EP a Rady 2006/54/ES Súdny dvor jasne stanovil, že v záujme
účinnosti vyplýva zo zásady rovnakého zaobchádzania, že náhrada poskytnutá v prípade akéhokoľvek
porušenia musí byť primeraná utrpenej škode. Je preto vhodné vylúčiť stanovenie akejkoľvek hornej

hraničnej hodnoty pre takéto náhrady vopred okrem prípadov, keď zamestnávateľ môže dokázať, že
škoda spôsobená žiadateľovi v dôsledku diskriminácie v zmysle tejto smernice spočíva len v tom, že sa
nezohľadnila jeho žiadosť o zamestnanie.41. Podľa odôvodnenia 35 Smernice EP a Rady 2006/54/ES členské štáty by mali zabezpečiť účinné,
primerané a odrádzajúce sankcie za porušenie povinností podľa tejto smernice.

42. Podľa čl. 17 ods. 1 Smernice EP a Rady 2006/54/ES členské štáty zabezpečia, aby po prípadnom
obrátení sa na ďalšie príslušné orgány vrátane zmierovacieho konania, ak to považujú za vhodné, boli
na vymáhanie povinností podľa tejto smernice k dispozícii súdne konania pre všetky osoby, ktoré sa
domnievajú, že boli poškodené, lebo sa na ne neuplatňovala zásada rovnakého zaobchádzania, a to aj
vtedy, ak sa skončil vzťah, v ktorom došlo údajne k diskriminácii.

43. Podľa čl. 18 Smernice EP a Rady 2006/54/ES členské štáty zavedú do svojich vnútroštátnych
právnych systémov také opatrenia, ktoré sú potrebné na zabezpečenie skutočnej a účinnej náhrady
alebo nápravy, ak tak členské štáty rozhodnú v otázke straty a škody, ktorú utrpela poškodená osoba
v dôsledku diskriminácie z dôvodu pohlavia, a to takým spôsobom, ktorý je odrádzajúci a primeraný
utrpenej škode. Takáto náhrada alebo náprava sa nesmie obmedziť stanovením hornej hraničnej

hodnoty vopred, okrem prípadov, v ktorých môže zamestnávateľ dokázať, že jediná škoda, ktorú žiadateľ
utrpel v dôsledku diskriminácie v zmysle tejto smernice je odmietnutie vziať do úvahy jeho žiadosť o
zamestnanie.

44. Podľa čl. 19 Smernice EP a Rady 2006/54/ES členské štáty prijmú v súlade so svojimi vnútroštátnymi

súdnymi systémami nevyhnutné opatrenia, aby prislúchalo odporcovi preukázať, že nedošlo k porušeniu
zásady rovnakého zaobchádzania, akonáhle sa osoba cíti poškodená nedodržaním zásady rovnakého
zaobchádzania a predloží súdu alebo inému príslušnému orgánu skutočnosti nasvedčujúce tomu, že
došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii.

45. Predmetné smernice boli transponované do slovenského právneho poriadku prostredníctvom
antidiskriminačného zákona, ktorým boli plne zabezpečené hlavné ciele smerníc, a to ustanovenie
rámcabojaprotidiskrimináciinazákladerasyaleboetnickéhopôvodu, ustanovenievšeobecnéhorámca
pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného
postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, ustanovenie rámca boja proti diskriminácii na základe

pohlavia v prístupe k tovaru a službám a k ich poskytovaniu a zabezpečenie vykonávania zásady
rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnania a povolania.
Osobitnou požiadavkou v uvedených smerniciach je nutnosť takej vnútroštátnej úpravy, ktorá zabezpečí
v diskriminačných sporoch prenesené dôkazné bremeno, ktorá požiadavka je v slovenskom právnom
poriadku dodržaná. Je potrebné zdôrazniť, že smernice explicitne neupravujú predpísaný spôsob

odškodnenia osôb poškodených porušením zásady rovnakého zaobchádzania, iba ukladajú členským
štátom povinnosť zabezpečiť také opatrenia, ktoré poskytnú obetiam porušenia diskriminácie skutočnú
a účinnú náhradu alebo nápravu ako aj povinnosť zabezpečiť také sankcie, ktoré sú účinné, primerané
a odradzujúce. Vnútroštátnym poriadkom upravená problematika ochrany pred diskrimináciou (§ 9
antidiskriminačného zákona) jednoznačne, bez akýchkoľvek pochybností jasne vymedzuje možnosť

domáhať sa svojich práv každej osobe, ktorá sa cíti dotknutá na svojich právach v súvislosti s
nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Zároveň vymedzuje spôsoby nápravy, ktorých sa
môže dotknutá osoba domáhať, a to s ohľadom na charakter zásahu a intenzitu vzniknutej ujmy.
Antidiskriminačný zákon v § 9 ods. 2 a 3 umožňuje domáhať sa upustenia od konania, ktoré je v rozpore
so zásadou rovnakého zaobchádzania, napravenie protiprávneho stavu, poskytnutie primeraného

zadosťučinenia a v prípade, ak je primerané zadosťučinenie nedostatočné aj náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Výklad tohto ustanovenia tak ako to navrhuje odvolateľ, by bol nepochybne výkladom
contra legem, čo nie je prípustné. Pokiaľ odvolateľ argumentoval článkami smerníc, ktoré upravujú
požiadavku na účinné, primerané a odstrašujúce sankcie, je nutné konštatovať, že uvedené ustanovenia
smerníc (a ani žiadne iné ustanovenia smerníc) neobsahujú žiadne povinnosti pre členské štáty, ktoré

by akýmkoľvek spôsobom určovali konkrétne spôsoby nápravy protiprávneho stavu pri porušení zásady
rovnakého zaobchádzania, prípadne by uprednostňovali náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
pred inými spôsobmi nápravy alebo by priamo stanovovali náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
ako automatický spôsob odškodnenia postihnutej osoby. Naopak, z uvedených ustanovení smerníc
vyplýva požiadavka na primeranosť sankcií a dodržanie princípu proporcionality, ktorej splnenie sa plne

prejavilo v znení § 9 antidiskriminačného zákona. Požiadavka na účinné, primerané a odstrašujúce
sankcie nemôže byť vykladaná takým extenzívnym spôsobom, na základe ktorého by bolo možné
dospieť k záveru, že úprava prostriedkov nápravy v § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona je v
priamom rozpore s touto požiadavkou a nezabezpečuje effet utile smerníc. V žiadnom prípade nemožnovyvodiť, že ustanovenia smerníc o účinných, primeraných a odstrašujúcich sankciách bráni takej
úprave spôsobov nápravy porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, ktoré je závislé od charakteru
a intenzity vzniknutej ujmy. Inak povedané, povinnosť zabezpečiť účinné, primerané a odstrašujúce

sankcie neznamená stanovenie a ukladanie akýchkoľvek sankcií bez ohľadu na ich primeranosť, t.j. bez
ohľadu na závažnosť spôsobenej ujmy.

46. Odvolací súd sa s ohľadom na vyššie uvedené nestotožnil s argumentáciou odvolateľa a nevyhovel
jeho žiadosti predložiť Súdnemu dvoru EÚ navrhovanú prejudiciálnu otázku a za týmto účelom konanie

prerušiť.

47. Podľa čl. 2 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach každý štát, ktorý je
zmluvnou stranou paktu, sa zaväzuje rešpektovať práva uznané v tomto Pakte a zabezpečiť tieto práva
všetkýmjednotlivcomnasvojomúzemípodliehajúcimjehojurisdikciibezakéhokoľvekrozlišovaniapodľa
rasy, farby, pohlavia, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného alebo sociálneho

pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

48. Podľa čl. 6 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie zmluvné
štáty zabezpečia prostredníctvom príslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov všetkým
osobám podliehajúcim ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej diskriminácie, ktoré

v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné slobody, ako aj právo žiadať
na týchto súdov spravodlivú a primeranú náhradu za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej
diskriminácie utrpeli.

49. Podľa čl. 5 ods. 2 Medzinárodného dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zmluvné

strany zakazujú akúkoľvek diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia a zaručujú osobám so
zdravotným postihnutím rovnakú a účinnú právnu ochranu pred diskrimináciou z akýchkoľvek dôvodov.

50. Podľa 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd užívanie práv a slobôd priznaných
týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je

pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

51. Podľa čl. 21 ods. 1 Charty základných práv EÚ zakazuje sa akákoľvek diskriminácia najmä z
dôvodu pohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností, jazyka,

náboženstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej menšine,
majetku, narodenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie.

52. Odvolací súd vzhľadom k zisteniu, že ani vyššie uvedené medzinárodné dohovory neobsahujú
žiadne ustanovenia, ktoré by ukladali členským štátom upraviť predpísaným spôsobom prostriedky

nápravy pri porušení zásady rovnakého zaobchádzania a zo žiadnych ich ustanovení nemožno pre
vnútroštátnu úpravu vyvodiť povinnosť uloženia sankcie v podobe náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch bez ďalšieho, nevyhovel odvolateľovi ani pokiaľ ide o návrh na začatie konania o súlade
právnych predpisov, a s tým spojený návrh na prerušenie konania.

53. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku týkajúcu sa zamietnutia nároku na uloženie povinnosti žalovanému
vydať vnútrorezortný predpis zaručujúci rovnosť zamestnancov a prokurátorov, odvolací súd konštatuje,
že primárnym dôvodom zamietnutia tohto žalobného nároku zo strany prvoinštančného súdu bol fakt,
že sporné ustanovenie § 98a zákona č. 154/2001 Z. z., ktoré upravuje výšku funkčného príplatku pre
prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry, bolo nakoniec s účinnosťou od 17.07.2009 zmenené, pričom

z dôvodovej správy k novele vyplýva, že sa tak stalo s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn.
PL. ÚS 17/08, s ktorým záverom sa odvolací súd stotožnil.

54. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako
vecne správne potvrdil.

55. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1
a § 396 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej nepriznal proti neúspešnému žalobcovinárok na náhradu trov odvolacieho konania zohľadňujúc skutočnosť, že jej žiadne trovy v odvolacom
konaní nevznikli, zachovávajúc princíp hospodárnosti konania.

56. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).