Rozsudok · Ostatné · Judgement

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/49/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123200221
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6123200221.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu

senátu JUDr. Ivana Rumanu a členov senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a JUDr. Branislava Krála, v spore
žalobkyne 365.bank, a. s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 31 340
890, právne zastúpenej: SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o. so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava
- Staré Mesto, IČO: 36 853 186, proti žalovanej: G. G., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom W. XXX/X, XXX
XX I. G., o zaplatenie 5.090,12 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn.
KK-8Csp/64/2023, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 24. októbra 2024
sp. zn. 11CoCsp/11/2024, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalobkyne z a m i e t a.

Žalovaná n e m á nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného
súdu Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) zo 6. decembra 2023, č. k. KK-8Csp/64/2023-106 (výrok
I.), ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov
konania (výrok II.).

1.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia po skutkovej stránke uviedol, že žalobkyňa uzavrela
so žalovanou dňa 16.11.2020 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Jej predmetom boli peňažné prostriedky
vo výške 5.500 eur. Ročná úroková sadzba bola stranami dohodnutá na úrovni 13,10 %. Dlh sa žalovaná
zaviazala splatiť 96 mesačnými splátkami vo výške 100,58 eur. Prvá splátka bola splatná 20.12.2020,
posledná 20.11.2028. RPMN v zmluve bola dojednaná na úrovni 16,7 %. Žalobkyňa vyhlásila okamžitú
splatnosť úveru k 19.5.2022. O tom bola žalovaná informovaná listom zo dňa 19.5.2022, ktorý prevzala
dňa 24.5.2022. Listom zo dňa 22.4.2022 žalobkyňa vyzvala žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy 371,52

eur v lehote 15 dní od doručenia výzvy. Výzvu žalovaná prevzala dňa 27.4.2022. Z prehľadu splátok
a úhrad súd zistil, že žalovaná mala žalobkyni zaplatiť istinu vo výške 5.500 eur. Na dlh z titulu istiny
zaplatila 409,88 eur. Dlh vo výške žalovanej sumy nezaplatila.

1.2. Na takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 52 ods. 1, § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 psím. d), § 7 ods. 1, 2, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, čl. 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, § 132
ods. 1, 2, § 149, 150 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Právny vzťah sporových strán posúdil súd
ako spotrebiteľský. Žalobkyňa v prejednávanom spore ani netvrdila, že by sa ako veriteľ so žalovanoudohodla na svojom práve žiadať v prípade omeškania jednorazové splatenie pohľadávky tak ako to
predpokladá ust. § 565 Občianskeho zákonníka. Existencia tejto dohody však vyplynula z ust. bodu
4.4 Zmluvy. V ďalšom rozsahu súd prioritne skúmal, či veriteľ s odbornou starostlivosťou posúdil

schopnosť žalovanej splácať spotrebiteľský úver. Tvrdenia žalobkyne o splnení povinnosti podľa ust. §
7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch však podľa názoru súdu prvej inštancie v
žalobe absentovali. Žalobkyňa pri opísaní rozhodujúcich skutočností len odkázala na predložené listinné
dôkazy, ktoré boli súčasťou miestami neprehľadnej prílohy. Vzhľadom na jej procesnú pasivitu nebolo
možné objasniť rozhodné skutkové okolnosti, ktoré tak neboli ani preukázané, ani vyvrátené. Zostali

preto neobjasnené (stav non liquet). Prostriedky procesného útoku, ktoré žalobkyňa obsiahla v podaní,
dodatočne predloženom ako súčasť návrhu na pokračovanie v konaní na príslušnom súde, považoval
súd prvej inštancie za nie uplatnené včas, a preto na ne neprihliadol.

1.3. K hmotnoprávnej stránke sporu súd prvej inštancie dodal, že v návrhu na pokračovanie v konaní
žalobkyňa vôbec nevysvetlila, ako konkrétne skúmala schopnosť žalovanej úver splácať. Z pripojených

listinných dôkazov vyplynulo, že žalovaná v žiadosti o spotrebiteľský úver uviedla, že je zamestnaná v
obchodnej spoločnosti HYDINA HOLDING, a. s., a jej čistý mesačný príjem predstavoval 599,- eur. Iné
príjmy ani výdavky žalovaná nemala. Tieto skutočnosti však žalobkyňa vôbec neoverovala. Od žalovanej
požadovalalenobčianskypreukazapovolenienapobyt.Výškudeklarovanéhomesačnéhopríjmuvôbec
neoverila, napríklad vyžiadaním si správy od zamestnávateľa alebo výplatnými páskami, prípadne iným

vhodnýmspôsobom.Žalobkyňatiežnevysvetlila,akovyhodnotilaskutočnosť,žeúveržalovanejposkytla
napriek tomu, že z príslušného registra bolo zrejmé, že žalovanej bolo odmietnutých hneď niekoľko
žiadostí o úver - konkrétne dňa 29.10.2020, 31.10.2020, 31.10.2020 a 11.11.2020.

1.4. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že veriteľ nesplnil povinnosť postupovať s odbornou

starostlivosťou pri posúdení schopnosti žalovanej splácať spotrebiteľský úver. Pri nesplnení povinnosti
podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch súčasne nebola žalobkyňa
oprávnená vyžadovať od žalovanej v hmotnoprávnom postavení spotrebiteľa jednorazové splatenie
spotrebiteľskéhoúveru(ust.§11ods.2zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch).Vyhlásenie
predčasnej splatnosti tak bolo právnym úkonom neplatným, keďže bolo v rozpore so zákonom (ust. §

39 Občianskeho zákonníka). Režim splatnosti jednotlivých splátok tak pokračuje do splatnosti poslednej
splátky (20.11.2028).

1.5. Súd prvej inštancie naviac konštatoval, že poslednú výzvu pred zosplatnením aj vyhlásenie úveru
za predčasne splatný, je potrebné kvalifikovať ako právne úkony neplatné podľa ust. § 37 ods. 1

Občianskeho zákonníka, keďže v oboch nie je jednoznačne uvedené, pre omeškanie s ktorou mesačnou
splátkou bola mimoriadna splatnosť úveru vôbec vyhlásená. Žalobkyňa tak v tejto súvislosti neuniesla
dôkazné bremeno o splnení podmienok ani podľa ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. S ohľadom na
vyššie uvedené považoval súd prvej inštancie žalobu za nedôvodnú, a preto ju zamietol. O trovách
konania rozhodol súd podľa § 255 CSP.

2. Odvolací súd k odvolacej námietke žalobkyne o porušení zásady kontradiktórnosti konania a práva
na spravodlivý súdny proces súdom prvej inštancie, keď tento neprihliadol na prostriedky procesného
útoku, ktoré uplatnila v návrhu na pokračovanie v konaní, uviedol, že tento odvolací dôvod nemá
oporu v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie. Poukázal na to, že súd prvej inštancie síce

viedol úvahy o hospodárnosti, rýchlosti konania i zodpovednosti strany sporu za unesenie dôkazného
bremena, napokon však prihliadol na prostriedky procesného útoku žalobkyne. Žalobkyni vytkol, že
pri poskytovaní úveru nepostupovala s odbornou starostlivosťou a nezaoberala sa dostatočne bonitou
žalovanej. Malo byť jej povinnosťou ako veriteľa nielen vychádzať z tvrdení žalovanej, uvedených v
žiadosti o úver, ale tieto verifikovať, napríklad dopytmi na zamestnávateľa. Relevanciu pritom podľa

názoru súdu prvej inštancie mali aj informácie, ktoré žalobkyňa získala z registra bankových informácií,
avšak nie dostatočne ich reflektovala. S ohľadom na okolnosti preskúmavanej veci preto odvolací súd
nepovažoval predmetný odvolací dôvod za opodstatnený.

2.1. V kontexte odvolacej argumentácie žalobkyne bolo v odvolacom konaní potrebné posúdiť, či súd

prvej inštancie vecne správne posúdil skúmanie bonity žalovanej pred poskytnutím úveru. Súd prvej
inštancie potom vyslovil porušenie povinnosti žalobkyne podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch, z čoho vyvodil absenciu oprávnenia žalobkyne na vyhlásenie predčasnej
splatnosti úveru. S týmto právnym záverom sa stotožnil i odvolací súd.2.2. Nad rámec uvedeného odvolací súd dodal, že žalovaná v žiadosti o poskytnutie úveru uviedla
svoje príjmy a výdavky. Jej čistý mesačný príjem mal činiť sumu 599 eur. Žalobkyňa v tejto súvislosti

nevyžadovala od žalovanej preukázanie jej tvrdení. V konaní neboli predložené žiadne výplatné pásky
žalovanej za obdobie rozhodné pre poskytnutie úveru, ani iná forma potvrdenia zamestnávateľa o výške
príjmu žalovanej. Žalobkyňa však neostala úplne nečinná a tvrdenia žalovanej overovala iniciatívne z
dostupných externých zdrojov, v preskúmavanom prípade dopytom na Sociálnu poisťovňu. Z pohľadu
odvolacieho súdu sa však javilo nedostatočnou formulácia otázok vo vzťahu k Sociálnej poisťovni.

V prvom rade bolo hneď zrejmé, že žalobkyňa zisťovala odpoveď na otázku, či žalovaná mala v
konkrétnych mesiacoch, resp. roku vymeriavací základ aspoň 718 eur. Vymeriavací základ však nie
je možné stotožniť s čistou mzdou, pretože spravidla predstavuje údaj o hrubej mzde zamestnanca.
V súčasnej dobe elektronizácie pritom nie je z verejne dostupných kalkulačiek komplikované zistiť, že
pri hrubej mzde vo výške 718 eur činí čistá mzda zamestnanca zhruba 573 eur, čo už v tomto kroku
predstavuje rozdiel oproti sume 599 eur, ktorú žalobkyňa žiadnym spôsobom nevysvetlila. V ďalšom

kroku odvolací súd upriamil pozornosť na skutočnosť, že žalovaná mala byť zamestnaná od 6.8.2020,
čo predstavuje len dobu troch mesiacov pred poskytnutím úveru. Bez významnej informačnej hodnoty sa
preto odvolaciemu súdu javila odpoveď Sociálnej poisťovne na otázku, či žalovaná mala za posledných
12 mesiacov priemerný vymeriavací základ aspoň 718 eur. Najrelevantnejšou sa zdala byť doba
posledných troch mesiacov pred poskytnutím úveru, pritom v tomto období nedisponovala žalobkyňa

užitočnými odpoveďami od Sociálnej poisťovne. Konkrétne, nedostala odpoveď na to, či žalovaná mala
za posledný mesiac vymeriavací základ aspoň 718 eur, navyše, na otázku, či takýto vymeriavací základ
mala za predposledný mesiac, dostala žalobkyňa od Sociálnej poisťovne negatívnu odpoveď. Uvádzaná
suma čistého príjmu žalovanej v deklarovanej výške 599 eur teda nebola náležite overená zo strany
žalobkyne, preto odvolací súd súhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa pred poskytnutím

úveru neoverovala príjmy žalovanej s odbornou starostlivosťou. Bez náležitého zistenia príjmu žalovanej
nebol opodstatnený ani poukaz žalobkyne na ust. § 7 ods. 20 Zákona o spotrebiteľských úveroch a
opatreniaNBSč.10/2017,pretožečistýpríjemspotrebiteľajerozhodnoupremennouprevýpočetpodielu
celkovej zadlženosti spotrebiteľa a výpočet jeho schopnosti splácať poskytnutý úver.

2.3. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie poukázal aj na skutočnosť, že podľa výpisu z registra
bankových informácií bolo zrejmé, že predchádzajúce tri žiadosti žalovanej o poskytnutie úveru boli
odmietnuté, resp. odvolané. Relevantné pritom bolo, že žalovaná dňa 31.10.2020, teda v čase, keď už
bola zamestnaná, žiadala o poskytnutie úveru v nižšej sume, ako je tomu v preskúmavanom prípade, no
jej žiadostiam nebolo vyhovené. Žalobkyňa pritom nevysvetlila riadne súdu, prečo posudzovala bonitu

žalovanej odlišne. Odvolací súd tak dospel k záveru, že žalobkyňa nepostupovala pri skúmaní bonity
žalovanej s odbornou starostlivosťou. Skutkové závery súdu prvej inštancie považoval i odvolací súd za
správne, majúce oporu vo vykonanom dokazovaní.

2.4. Odvolací súd uviedol, že porušenie povinnosti veriteľa podľa § 7 ods.1 Zákona o spotrebiteľských

úveroch má za následok nedostatok oprávnenia veriteľa (žalobcu) vyžadovať od spotrebiteľa (žalovanej)
jednorazovésplateniespotrebiteľskéhoúveru(§11ods.2vetaprváZákonaospotrebiteľskýchúveroch).
Za tejto situácie bolo vyhlásenie okamžitej splatnosti úveru neplatné pre rozpor so zákonom, t. j. ust.
§ 11 ods. 2 veta prvá Zákona o spotrebiteľských úveroch. Preto bol právny záver súdu prvej inštancie
v tomto ohľade správny. Odvolacia námietka žalobkyne o nesprávnom právnom posúdení veci tak

nebola opodstatnená a v rozsahu namietanej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru navyše bez opory
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

2.5. Odvolacím súd poukázal na to, že súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu ako
bol žalobkyňou v priebehu konania tvrdený. Predmet dokazovania bol v preskúmavanom prípade

vymedzený uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá mala byť tvrdeným predčasným
zosplatnením úveru modifikovaná v časti splatnosti dlhu. Na základe týchto rozhodujúcich okolností
žalobkyňa kvantifikovala svoj návrh. Účelom dokazovania bolo zistiť pravdivosť tvrdení účastníkov
konania, pričom však súd dospel k záveru o neplatnosti predčasnej splatnosti dlhu, s priamym vplyvom
na pravdivosť výšky uplatnenej pohľadávky. Žalobkyňou uplatnený nárok na zaplatenie istiny nebol v

konaní spochybnený, avšak žalobkyňa nekvantifikovala výšku dlžnej istiny ani úrokov z úveru ku dňu
podania žaloby, resp. rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto súd prvej inštancie správne postupoval,
keď žalobu v celom rozsahu zamietol. Účelom dokazovania nebolo nahrádzať alternatívne skutkovézáklady uplatneného nároku, ale len verifikovať skutkový stav, na ktorom žalobkyňa postavila svoju
žalobu.

2.6. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vo veci sp. zn. 4Cdo/85/2021 v zmysle ktorého, cit.: „Vychádzajúc z vyššie opísaného procesného
stavu dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd svojím postupom pri posudzovaní žalobou
uplatneného nároku žalobkyne prekročil rámec ňou vymedzeného petitu, pretože jej priznal plnenie z
iného skutkového základu, než aký bol vymedzený v žalobnom návrhu. Aj keď sa bezpochyby žalobkyňa

domáhala priznania plnenia z rovnakej zmluvy, aká bola oboznámená prvoinštančným a odvolacím
súdom, po skutkovej stránke v žalobe jasne tvrdila, že došlo k zosplatneniu poskytnutého úveru a
v uvedenom smere produkovala k svojim tvrdeniam aj dôkazy. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel,
majúc za to, že k zosplatneniu úveru došlo, avšak odvolací súd bol naopak názoru, že zosplatnenie
úveru je neplatné. Pokiaľ napriek uvedenému bez procesnej aktivity žalobkyne, ktorá sa na jediné
pojednávanie nariadené odvolacím súdom nedostavila, tejto priznal časť uplatneného nároku v spore

(spolu s príslušenstvom), v ktorom nemohol prekročiť návrhy strán (§ 216 CSP), naviac s ochranou
slabšej strany, ktorou bol žalovaný, porušil tým zásadu „ne ultra petitum“, čím porušil právo žalovaného
na spravodlivý proces.“

2.7. Odvolací súd záverom uviedol, že absolútna neplatnosť právnych úkonov upozornenia i

vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre ich rozpor so
zákonom činí neopodstatnením skúmanie ďalšieho dôvodu neplatnosti tohto právneho úkonu z
hľadiska jeho určitosti. Akokoľvek by odvolací súd totižto posúdil nevyhnutnosť uvádzania konkrétnej
splátky, s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní a ktorá odôvodňuje predčasné zosplatnenie úveru,
obsahové náležitosti právneho úkonu nemôžu zhojiť jeho rozpor so zákonom. Z dôvodu efektivity a

hospodárnosti odvolacieho konania preto odvolací súd považoval odvolaciu argumentáciu žalobkyne za
neopodstatnenú v okolnostiach preskúmavanej veci. Nakoľko odvolacie dôvody nepovažoval odvolací
súd za opodstatnené, napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). O nároku na
náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti uvedenému rozsudku žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) podala dovolanie, prípustnosť ktorého
vyvodzovala v prvom rade z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Tvrdila, že odvolací súd jej nesprávnym
procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Konkrétne tým, že odvolací súd nevykonal ucelený
odvolací prieskum. Žalobkyňa v odvolaní namietala okrem nesprávnych skutkových a právnych

záverov aj pochybenia súdu prvej inštancie v jeho procesnom postupe. Vytknuté nedostatky však
odvolací súd bagatelizoval a prakticky sa k nim nevyjadril. Osobitne to platí k porušeniu princípu
kontradiktórnosti konania, ku ktorému nezaujal žiadne stanovisko. Reálne odvolací súd nepreskúmal ani
vytknutú aplikáciu sudcovskej koncentrácie. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie napokon zohľadnil aj
skoncentrované skutkové tvrdenia a dôkazy. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie sa naopak

javí, že súd týmto dôkazným prostriedkom nevenoval žiadnu pozornosť. Inak by nemohol skonštatovať,
že žalobkyňa vôbec neoverovala príjem žalovanej. Poukázala na závery uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 25.04.2024 sp. zn. 4Cdo 84/2023, v ktorom dovolací súd uviedol, že : „Podľa
názoru dovolacieho súdu žalobcovi zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť preukázať
dodržanie zákonného procesu skúmania bonity bez relevantnej námietky protistrany; nešlo ani len o

rozhodujúce skutkové tvrdenie, z ktorého by žalobca odvodzoval uplatnený nárok. Aj podľa odbornej
spisby strana nie je povinná tvrdiť, objasňovať a dokazovať skutočnosti, ktoré nesúvisia s jej procesným
postavením a slúžia výlučne procesnému záujmu protistrany “. Žalobkyňa nie je teda povinná sama
preukazovať zákonnosť jej postupu pri skúmaní bonity dlžníka. Je to povinnosťou tohto subjektu,
aby relevantne spochybnil, že žalobkyňa nepostupovala v zmysle zákona. Na tom nič nemení ani

oprávnenie súdu podľa § 295 CSP. K tomu dovolací súd v citovanom uznesení uviedol, že : „Uvedené
hodnotenie veci potom legitimizuje právny názor dovolacieho súdu, že v sporoch o ochranu slabšej
strany (v spotrebiteľských veciach) pri dokazovaní podľa § 295 CSP porušenie práva na spravodlivý
proces (§ 420 písm. f) CSP) nezakladá taký postup súdu, ktorý vykoná komplexné dokazovanie
k uplatneným námietkam spotrebiteľa, ale nedokazuje tie skutočnosti, ktoré (na preukázanie alebo

vyvrátenie) nenamietala ani jedna zo sporových strán“. Z uvedeného vyplýva, že konanie na súde prvej
inštancienepochybnevykazujevady,ktorýmisaodvolacísúdnezaoberalnapriektomu,žeichžalobkyňa
namietalavodvolaní.Týmtopostupomodvolacísúdpopreldvojinštančnosťcivilnéhosporovéhokonaniaaj samotný účel odvolacieho konania. Odvolateľke (žalobkyni) tým prakticky odňal prístup k odvolaciemu
konaniu a tým zasiahol do práva na spravodlivý proces.
3.1. Odvolací súd porušil aj právnu istotu žalobkyne. V obdobnom odvolacom konaní, Krajský súd

v Prešove v rovnakom zložení senátu, uznesením zo dňa 14.03.2024 č. k. 14CoCsp 2/2024-164
zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Síce
rovnako uzavrel, že žalobkyňa neskúmala bonitu žalovanej s odbornou starostlivosťou, konštatoval, že
jejprináležínároknačasťpohľadávky,ktorájesplatnákudňuvyhláseniarozsudku.Potvrdenímskutkovo
a právne identického rozsudku v tejto veci Krajský súd v Prešove zasiahol do legitímnych očakávaní

žalobkyne. Je právom sporovej strany, aby bola na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v
rovnakých podmienkach poskytnutá rovnaká odpoveď. Odlišná rozhodovacia činnosť súdov o tej istej
právnej otázke za rovnakej skutkovej situácie, je ústavne neudržateľná.

3.2. Odvolací súd sa dopustil aj tzv. prekvapivého rozhodnutia. Odvolací súd dospel k záveru, že
žalobkyňa nepostupovala s odbornou starostlivosťou pri skúmaní bonity žalovanej. Na prvý pohľad by

sa teda mohlo javiť, že vec posúdil rovnako ako Okresný súd Poprad v napadnutom rozsudku. Avšak
na rozdiel od súdu prvej inštancie, prihliadol na nevykonané dôkazné prostriedky (čím prakticky doplnil
dokazovanie). Konštatoval, že žalobkyňa síce príjem žalovanej overovala, ale pri dopyte na Sociálnu
poisťovňu nesprávne formulovala jej otázky. Konkrétne zisťovala vymeriavací základ, ktorý údajne
nezodpovedá deklarovanému čistému príjmu spotrebiteľky (573 eur namiesto 599 eur). Žalobkyni však

odvolací súd neposkytol priestor, aby sa vyjadrila k týmto rozhodujúcim skutkovým a právnym záverom.
Prvýkrát sa s nimi žalobkyňa oboznámila až v napadnutom rozsudku. Týmto spôsobom odvolací súd
odňal žalobkyni možnosť zúčastniť sa odvolacieho konania.

3.3. Odvolací súd svoje rozhodnutie aj nedostatočne odôvodnil. Žalobkyňa v odvolaní namietala,

že skúmala bonitu žalovanej v súlade s ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch aj podľa
opatrenia Národnej banky Slovenska č. 10/2017, ktorými sa ustanovujú podrobnosti o posúdení
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za tým účelom predložila aj konkrétny výpočet
ukazovateľa schopnosti splácať úver, ktorý aplikovala v tejto veci. V odôvodnení svojho rozsudku
odvolací súd uviedol, že považuje tento argument za irelevantný. Tento svoj záver však bližšie

nezdôvodnil.

4. Žalobkyňa podala dovolanie aj podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Podľa nej, odvolací súd nesprávne
vyhodnotil právne otázky, ktoré ešte neboli vyriešené v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, a od
ktorých záviselo jeho rozhodnutie, a to:

1/ poruší veriteľ povinnosť konať s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch, ak dopytom v Sociálnej poisťovni overí deklarovaný príjem spotrebiteľa iba vo výške, ktorá je
dostatočná na splnenie limitu pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať úver podľa § 7 ods. 23
citovaného zákona, hoci spotrebiteľ môže dosahovať aj vyšší príjem?

3/ Ak veriteľ uplatní nárok na celý zostatok pohľadávky zo spotrebiteľského úveru na základe
predčasného zosplatnenia, avšak súd dospeje k záveru, že nevyhlásil predčasnú splatnosť úveru platne,
mámubyťpriznanýnároknajednotlivéneuhradenésplátkyúveru,splatnékudňuvyhláseniarozsudku?.

4.1. Dovolateľka v dovolaní následne citovala ustanovenia § 7 ods. 1, 2, 27 zákona o spotrebiteľských

úveroch, § 170 ods. 19, 20 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Poukázala na to, že
jej odvolací súd vytkol formuláciu otázok, ktoré v rámci overovania príjmu žalovanej zaslala Sociálnej
poisťovni, hoci žalobkyňa tieto otázky prevzala zo záväzného opatrenia Ministerstva financií SR č.
11/2018 Z. z., ktorým sa ustanovuje súbor otázok súvisiacich s príjmom spotrebiteľa, na ktoré odkazuje
§ 170 ods. 20 zákona o sociálnom poistení. Veriteľ teda pri overovaní príjmu spotrebiteľa nekreuje

otázky sám. Preto sa vo vzťahu ku konkrétnemu zamestnávateľovi žalobkyňa dopytovala na obdobie
poslednýchtrochmesiacoch(takakojeformulovanáotázkač.3vpríloheopatreniaministerstvafinancií).
Uvedené neznamená, že zamestnanie žalovanej trvá iba tieto 3 mesiace. Potvrdzuje to kladná odpoveď
Sociálnej poisťovne na otázku, či žalovaná mala priemerný vymeriavací základ za posledných 12mesiacov aspoň 718 eur. Nemožno sa stotožniť ani s neodôvodneným záverom odvolacieho súdu, že
pre posúdenie bonity žiadateľa má byť najrelevantnejšou práve doba posledných troch mesiacov. Práve
naopak, skôr obdobie dvanástich mesiacov poskytuje veriteľovi ucelený obraz o stabilných príjmoch

žiadateľa o úver. Ďalej odvolací súd v neprospech žalobkyne vyhodnotil výšku vymeriavacieho základu,
na ktorú sa dopytovala. Žalovaná v žiadosti o úver uviedla, že dosahuje čistý príjem vo výške 599 eur.
Na základe tohto žalobkyňa overovala v Sociálnej poisťovni, či má žalovaná vymeriavací základ (hrubú
mzdu) aspoň vo výške 718 eur. Podľa prepočtu súdu takýto vymeriavací základ zodpovedá čistej mzde
vo výške 573 eur. Ak by sa aj potvrdila správnosť tohto prepočtu rozdiel medzi overenou čistou mzdou

spotrebiteľky a deklarovanou čistou mzdou predstavuje iba 26 eur. Napriek zanedbateľnému rozdielu,
považoval odvolací súd za rozhodujúce, že žalobkyňa neoverila čistý príjem žalovanej celkom presne.
Nezaoberalsavšakďalejtým,čivzniknutýrozdielmoholmaťreálnyvplyvnaposúdeniebonityžalovanej,
hoci ukazovateľ schopnosti žalovanej splácať úver, by zodpovedal § 2 ods. 1 opatrenia NBS (teda aj § 7
ods. 23 zákona o spotrebiteľských úveroch) aj pri dosahovaní čistého príjmu, ktorý akceptoval odvolací
súd (573 eur). Inými slovami, odvolací súd namiesto posúdenia reálnych následkov konania veriteľa

uprednostnil abstraktnú a neprimeranú ochranu spotrebiteľky. Je pritom zrejmé, že žalobkyňa žiadnym
spôsobom nepoškodila svoju klientku. Žalovaná by v tomto prípade spĺňala podmienky pre poskytnutie
úveru aj pri čistom príjme 573 eur. Odvolací súd potom neuviedol, ako konkrétne mala žalobkyňa
porušiť povinnosti podľa § 7 ods. 17 zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobkyňa posúdila schopnosť
žalovanej splácať úver na základe informácií, ktoré získala od žalovanej v rámci žiadosti o úver a na

základe údajov, ktoré získala zo Spoločného registra bankových informácií a Sociálnej poisťovne (§
7 ods. 17 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch). Poskytnutie informácií pred uzavretím zmluvy
podľa § 7 ods. 17 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch ani nebolo predmetom dokazovania.

4.2. Pokiaľ išlo o druhú právnu otázku, dovolateľka poukázala na to, že k porušeniu jej odbornej

starostlivosti malo podľa odvolacieho súdu dôjsť tiež tým, že posúdila žiadosť žalovanej o úver odlišne
než iní veritelia v minulosti. Tento právny názor odvolacieho súdu však nemá oporu vo všeobecne
záväznom právnom predpise. Normatívna úprava totiž prirodzene nepredpokladá, že poskytovatelia
úverov budú posudzovať žiadosti o úver identicky. Práve v rôznorodosti spočíva podstata trhovej
ekonomiky, na ktorej je založené hospodárstvo Slovenskej republiky. Prostredníctvom rôznych ponúk

sa spotrebiteľovi vytvára priestor vybrať si najvhodnejšieho zmluvného partnera. Navyše faktory, ktoré
ma veriteľ zohľadniť pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver upravuje § 7 ods. 20 zákona
o spotrebiteľských úveroch. Posudzovanie toho, ako ostatní veritelia vyhodnotili žiadosť spotrebiteľa
v predošlých prípadoch, nemožno podradiť ani pod jednu z týchto zložiek. Zo Spoločného registra
bankovýchinformácií,máveriteľpovinnosťzisťovaťibavýškusplátokostatnýchúverovspotrebiteľaanie

históriujehopredošlýchžiadostí.Možnouzavrieť,žežalobkyňapostupovalavzmysle§7ods.20zákona
o spotrebiteľských úveroch, keď na výpočet ukazovateľa schopnosti žalovanej splácať úver zohľadnila
čistý príjem žalovanej (zistený z jej vyhlásenia a overený prostredníctvom Sociálnej poisťovne), náklady
na zabezpečenie základných životných potrieb žalovanej (t. j. životné minimum platné do 01.07.2020
na plnoletú osobu, pričom žalobkyňa vychádzala z vyhlásenia, že dlžníčka nemá deti ani manžela),

výšku splátky poskytovaného spotrebiteľského úveru, peňažné záväzky z aktuálnych úverov žalovanej
(zistené cez Spoločný register bankových informácií). Odvolací súd potom extenzívne interpretoval
slovné spojenie „odborná starostlivosť“, avšak výrazne tým presiahol rozsah znenia právnej úpravy.

4.3. Pokiaľ išlo o tretiu právnu otázku, súdy vec vyhodnotili tak, že žalobkyňa vyhlásila predčasnú

splatnosť úveru neplatne. Z uvedeného vyplýva, že aktuálne by mala žalovaná splácať úver podľa
pôvodne dojednaného splátkového kalendára. Napriek tomu paradoxne žalovanej neuložili súdy
povinnosť zaplatiť splátky úveru, ktoré boli splatné v čase vyhlásenia rozsudkov podľa rozvrhu
dojednaného v zmluve o úvere. Ad absurdum žalobu zamietli v celom rozsahu. Z procesného hľadiska
sa javí, že priznanie splatných splátok súdy považovali za prekročenie toho, čo bolo vymedzené ako

uplatňovaný nárok v žalobe (§ 216 CSP ). Žalobkyňa sa domáhala zaplatenia istiny úveru vo výške
5090,12eur,zmluvnýchúrokovvovýške2618,21eur,úrokuzomeškaniavovýške5%zosumy5.090,12
eur od 20.05.2022 do zaplatenia (ku dňu vyhlásenia napadnutého rozsudku 619,18 eur), poistného vo
výške 23,10 eur a poplatkov vo výške 36 eur. Spolu teda žiadala priznanie čiastky vo výške 8.386,61 eur.
Neuhradené splátky splatné ku dňu vyhlásenia napadnutého rozsudku predstavujú podľa amortizačnej

tabuľky úveru (rozpisu splátok ) sumu 3.993,84 eur (43 splátok x 92,88 eur - splátka úveru bez nákladov
spojených s poistením schopnosti splácať úver), t. j. ani nie polovicu v žalobe uplatneného plnenia.
Priznaním neuhradených splatných splátok tak pri ich číselnom porovnaní s pôvodne uplatneným
nárokom zjavne nemôže dôjsť k porušeniu zásady ne ultra petitum, ktorá je vyjadrená v § 216 ods. 2CSP. Uložením povinnosti zaplatiť splatné splátky úveru by súd nepriznal žalobkyni ani odlišné plnenie,
než sa uplatňuje v žalobe. Išlo by stále o ten istý nárok, vyplývajúci zo skutočnosti, že žalovaná nevrátila
žalobkyni úver, tak ako sa zaviazala v zmluve o úvere. Priznanie plnenia jednorazovo (ako sa domáhala

žalobkyňa, vychádzajúc z presvedčenia, že úver bol splatený riadne) alebo naopak v splátkach, záviselo
výlučne od právneho posúdenia súdu. Ak súd vyhodnotil zosplatnenie úveru ako neplatné, nemal v
celom rozsahu žalobu zamietnuť. Ak súčasne z dôkazných prostriedkov a skutkových tvrdení zreteľne
vyplýva, že pohľadávka zo zmluvy o úvere nie je splnená, mal priznať žalobkyni nárok na zaplatenie jej
časti, ktorú považoval za preukázanú. Je neprípustné, aby v situácii, keď je zrejmé, že žalobkyňa má

voči žalovanej nárok na určité peňažné plnenie (splatné splátky úveru), jej súd neposkytol ochranu, ale
pre domnelé procesné prekážky (princíp ne ultra petitum) žalobu v celom rozsahu zamietol.

4.4. Právne otázky, od vyriešenia, ktorých záviselo napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, a ktoré v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené, mali byť teda zodpovedané nasledovne:

1/ „Veriteľ neporuší povinnosť konať s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona o
spotrebiteľských úveroch, ak dopytom v Sociálnej poisťovni overiť deklarovaný príjem spotrebiteľa iba
vo výške, ktorá je dostatočná na splnenie limitu pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať úver
podľa § 7 ods. 23 zákona o spotrebiteľských úveroch“

2/ „ Veriteľ neporuší bez ďalšieho povinnosť konať s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona
o spotrebiteľských úveroch tým, že posúdi bonitu spotrebiteľa odlišne než iní veritelia pri predošlých
žiadostiach spotrebiteľa“

3/ „Ak súd spotrebiteľskom spore dospeje k záveru, že veriteľ nevyhlásil predčasnú splatnosť úveru

platneanemáztohtodôvodujednorazovýnároknacelýzostatokpohľadávkyzospotrebiteľskéhoúveru,
prizná mu iba nárok na jednotlivé neuhradené splátky úveru, splatné ku dňu vyhlásenia rozsudku; pričom
tým neporuší § 216 CSP“.

5. Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady

pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je síce procesne prípustné, ale nie je dôvodné
a preto ho zamietol (§ 448 CSP).

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP:

7. Žalobkyňa v dovolaní podanom podľa § 420 písm. f) CSP namietala, že odvolací súd nevykonal
ucelený odvolací prieskum, osobitne vo vzťahu k namietanému porušeniu princípu kontradiktórnosti
konania, a nepreskúmal ani vytknutú aplikáciu sudcovskej koncentrácie. Hoci odvolací súd formálne
konštatoval zohľadnenie aj skoncentrovaných skutkových tvrdení a dôkazov predložených žalobkyňou

súdom prvej inštancie, súd prvej inštancie týmto dôkazným prostriedkom reálne nevenoval žiadnu
pozornosť (inak by súd prvej inštancie napr. nemohol skonštatovať, že žalobkyňa vôbec neoverovala
príjem žalovanej). Žalobkyňa mala za to, že nebola v konaní povinná preukazovať dodržanie zákonného
procesu skúmania bonity bez relevantnej námietky protistrany (žalovanej) a teda nebola povinná
(bez námietky žalovanej) sama preukazovať zákonnosť jej postupu pri skúmaní bonity žalovanej.

Práve naopak bolo povinnosťou žalovanej, aby relevantne spochybnila, že žalobkyňa v tomto smere
nepostupovala v zmysle zákona. Ďalej odvolací súd podľa žalobkyne porušil aj jej právnu istotu tým, že
ten istý odvolací súd v rovnakom zložení senátu, avšak v inom (obdobnom) spore uznesením zo dňa
14.03.2024 č. k. 14CoCsp 2/2024-164 zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a rozhodnutie, kedy síce rovnako uzavrel, že žalobkyňa neskúmala bonitu žalovanej

s odbornou starostlivosťou, avšak zároveň konštatoval, že jej prináleží nárok na časť pohľadávky,
ktorá je splatná ku dňu vyhlásenia rozsudku (v tomto prípade odvolací súd potvrdil rozsudok bez
ďalšieho, t. j. bez toho, aby žalobkyni priznal aspoň nárok na časť pohľadávky, ktorá bola splatná ku
dňu vyhlásenia rozsudku). Odvolací súd sa podľa žalobkyne ďalej dopustil aj vydania tzv. prekvapivéhorozhodnutia tým, že jeho záver o tom, že žalobkyňa nepostupovala s odbornou starostlivosťou pri
skúmaní bonity žalovanej, prijal predovšetkým potom, čo prihliadol na nevykonané dôkazné prostriedky
(čímpraktickydoplnildokazovanie).Odvolacísúdpotomkonštatoval,žežalobkyňasícepríjemžalovanej

overovala, ale pri dopyte na Sociálnu poisťovňu nesprávne formulovala jej otázky, keď konkrétne
zisťovala vymeriavací základ, ktorý údajne nezodpovedal deklarovanému čistému príjmu spotrebiteľky
(573 eur namiesto 599 eur). Odvolací súd potom neposkytol žalobkyni priestor, aby sa vyjadrila k týmto
rozhodujúcim skutkovým a právnym záverom. Napokon podľa žalobkyne odvolací súd svoje rozhodnutie
aj nedostatočne odôvodnil.

8. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v

konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

11. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia

všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov.

12. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré

tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkýmvykonanýmdôkazom, právonazastúpeniezvolenýmzástupcom,právonariadneodôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie

spravodlivosti).

13. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil
vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,

že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3 Cdo 41/2017, 3 Cdo 214/2017, 8 Cdo 5/2017, 8 Cdo
73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie
dovolateľky, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na spravodlivý
proces.

14. K tvrdeniu dovolateľky, že nebola v konaní povinná preukazovať dodržanie zákonného procesu
skúmania bonity bez relevantnej námietky protistrany (žalovanej) a teda, že nebola povinná (bez
námietky žalovanej) sama preukazovať zákonnosť jej postupu pri skúmaní bonity žalovanej, dovolací
súd poukazuje na závery nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) z 12.februára 2025 sp. zn. II. ÚS 530/2024-39, v zmysle ktorých: „. je súd rozhodujúci v spotrebiteľskej
veci povinný (ex offo) sa vysporiadať so všetkými konkrétnymi okolnosťami prípadu a v rámci
rozhodnutia spotrebiteľovi odôvodniť, prečo preskúmanie jeho bonity veriteľom bolo/nebolo v súlade

nielen so slovenskými právnymi predpismi, ale aj normami európskeho práva. Vychádzajúc z myšlienky,
že spotrebiteľ nedisponuje potrebnými znalosťami a skúsenosťami na posúdenie jeho možnosti a
schopnosti splácať úver v čase jeho poskytnutia, nemožno očakávať ani to, že tieto skúsenosti zrazu
nenadobudne v priebehu súdneho konania. Odôvodnenie preto musí zodpovedať tomuto základnému
predpokladu - spotrebiteľ by mal z rozhodnutia pochopiť aspoň v základoch, čo a prečo veriteľ zisťoval,

čo zistil, ako sa s tými skutočnosťami vysporiadal a napokon či to urobil správne, a preto mu mohol
úver poskytnúť. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s tým,
či takýto prieskum nižšie súdy v posudzovanej veci vykonali; v rámci opätovného rozhodovania vo
veci má preto preskúmať a riadne odôvodniť svoje rozhodnutie vo vzťahu k povinnosti nižších súdov
odôvodniť nimi vykonaný ex offo prieskum splnenia povinnosti žalobkyne zavŕšenej nie nahliadaním
do príslušnej databázy, ale zamedzením poskytnutia úveru sťažovateľke pre prípad jej nedostatočnej

schopnosti úver splácať podľa čl. 8 smernice (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-679/18, bod 20: ,,...
cieľom uvedenej povinnosti je v súlade s odôvodnením 26 tejto smernice posilniť zodpovednosť veriteľa
a zabrániť poskytnutiu nebonitného spotrebiteľského úveru.“; rozsudok Súdneho dvora vo veci C-58/18,
bod 40: ,,... cieľom povinnosti ohodnotiť úverovú bonitu spotrebiteľa je posilniť zodpovednosť veriteľa
a zabrániť poskytnutiu nebonitného spotrebiteľského úveru.“; zvýraznenie pridané ústavným súdom,

pozn.)“. Z citovaného rozhodnutia ústavného súdu bola zverejnená právna veta v zmysle ktorej je „Súd
rozhodujúci vo veci je povinný (ex offo) sa vysporiadať so všetkými konkrétnymi okolnosťami prípadu
a v rámci rozhodnutia spotrebiteľovi odôvodniť, prečo preskúmanie jeho bonity veriteľom bolo/nebolo v
súlade nielen so slovenskými právnymi predpismi, ale aj normami európskeho práva. Ak vychádzame
z myšlienky, že spotrebiteľ nedisponuje potrebnými znalosťami a skúsenosťami na posúdenie jeho

možnosti a schopnosti splácať úver v čase jeho poskytnutia, potom nemožno očakávať ani to, že tieto
skúsenosti zrazu nenadobudne v priebehu súdneho konania. Odôvodnenie preto musí zodpovedať
tomuto základnému predpokladu - spotrebiteľ by mal z rozhodnutia pochopiť aspoň v základoch, čo a
prečo veriteľ zisťoval, čo zistil, ako sa s tými skutočnosťami vysporiadal a napokon či to urobil správne,
a preto mu mohol úver poskytnúť“.

14.1. Povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa je v našom právnom poriadku zakotvená v § 7
zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom ide o transpozíciu čl. 8 smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“). Podľa tohto ustanovenia je veriteľ pred uzavretím zmluvy o

spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru
povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom
berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru,
príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Dôkazné bremeno pri overení toho, či si
veriteľ splnil túto zákonnú povinnosť, je na strane veriteľa (pozri § 7 ods. 16 písm. b) za bodkočiarkou

zákona o spotrebiteľských úveroch). Splnenie tejto povinnosti je však potrebné vnímať vo všetkých
aspektoch súvisiacich s poskytovaním úveru.

14.2. Ústavný súd Slovenskej republiky v označenom rozhodnutí ďalej uviedol, že „...povinnosť
veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu je pre spotrebiteľa nepochybne viac než

podstatná, pretože chráni spotrebiteľa pred rizikami nadmerného zadlženia a platobnej neschopnosti
[pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) LCL Le Crédit Lyonnais SA
proti Fesihovi Kalhanovi z 27. marca 2014, C-565/12, bod 42]. Súdny dvor citovanú smernicu vykladá
tak, že ,,existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že sa spotrebiteľ najmä z dôvodu nevedomosti
nebude dovolávať právnej normy určenej na jeho ochranu (rozsudok z 21. apríla 2016, Radlinger a

Radlingerová, C-377/14, EU:C:2016:283, bod 65, ako aj citovaná judikatúra)“ (rozsudok Súdneho dvora
OPR-Finance s.r.o. proti GK z 5. marca 2020, C-679/18, bod 22). Zjednodušene povedané, v mnohých
prípadoch je dlžník len laik, ktorý má predstavu o tom, koľko si chce požičať, ale veriteľ je ten, kto
má odborné skúsenosti a vedomosti, a vie preto vyhodnotiť aj to, koľko si klient požičať môže, aby to
vedel splácať, a právny predpis k tomu v zásade normuje aj metodiku a nástroj na báze vstupných

údajov pre konkrétny výpočet (§ 7 ods. 20 a 41 zákona o spotrebiteľských úveroch)....Práve s ohľadom
na dôležitosť tejto povinnosti sú prísne aj sankcie, ktoré postihujú veriteľa, ktorý túto svoju povinnosť
zanedbá (§ 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch) - v prípade porušenia povinnosti konať s
odbornou starostlivosťou nie je veriteľ oprávnený vyžadovať jednorazové splatenie úveru a v prípadehrubého porušenia tejto povinnosti sa taký úver považuje za bezúročný a bezpoplatkový. Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje posudzovanie
schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave

spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania
schopnosti veriteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o
spotrebiteľskýchúverochsapovažujeajporušenie§7ods.19až42zákonaospotrebiteľskýchúveroch“.

14.3. Takistojepotrebnéprihliadaťnaúčelacieľčl.8smerniceEurópskehoparlamentuaRady2008/48/

ES z 23. apríla 2008, ktorým je nielen ochrana samotného spotrebiteľa, ale aj posilnenie zodpovednosti
veriteľa a zabránenie poskytnutiu nebonitného spotrebiteľského úveru (rozsudok Súdneho dvora CA
Consumer Finance z 18. decembra 2014, C-449/13, bod 43; zvýraznenie pridané ústavným súdom,
pozn.). Podľa bodu 26 odôvodnenia smernice by členské štáty mali prijať vhodné opatrenia na podporu
zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter
svojho trhu s úvermi, „... Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali

úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty
vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na
sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch.“. Povinnosť posúdiť úverovú bonitu klienta (akokoľvek
správne) by nedávala zmysel, ak by mohol veriteľ poskytovať úvery aj napriek negatívnym výsledkom
posúdenia bonity klienta - posúdenie sa predsa vykonáva preto, aby sa zamedzilo poskytovaniu úverov

nebonitným klientom. Podľa čl. 23 smernice sú členské štáty povinné stanoviť pravidlá o sankciách za
porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe smernice a sú povinné prijať všetky potrebné
opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávania. Ustanovené sankcie pritom musia byť účinné, primerané
a odrádzajúce. Taká sankcia, ktorá by veriteľovi hrozila len v prípade nenahliadnutia do príslušných
registrov či v prípade úplnej ignorancie akýchkoľvek podkladov nevyhnutných na posúdenie úverovej

bonity klienta, by bola zjavne v rozpore s účelom a cieľom smernice a nebolo by ju možné považovať ani
za účinnú, ani za primeranú a ani za odradzujúcu. V štádiu súdneho konania sa dlžník nachádza opäť v
pozícii toho slabšieho - dokonca aj právne zastúpený (pozri rozsudok Súdneho dvora Froukje Faber proti
Autobedrijf Hazet Ochten BV zo 4. júna 2015, C-497/13, bod 47). Práve s poukazom na znevýhodnené
postavenie spotrebiteľa preto Súdny dvor zdôrazňuje povinnosť vnútroštátneho súdu skúmať ex offo

porušenie niektorých ustanovení spotrebiteľského práva (napríklad rozsudok Súdneho dvora Radlinger
a Radlingerová, už citovaný, bod 62). Tento prístup sa pritom neaplikuje len pri prieskume neprijateľnosti
zmluvných podmienok, ale súd je povinný ex offo skúmať aj dodržanie povinnosti veriteľa konať s
odbornou starostlivosťou pri prieskume úverovej bonity klienta [„... účinná ochrana spotrebiteľa by sa
nedala dosiahnuť, keby vnútroštátny súd nebol povinný, hneď ako disponuje na tento účel potrebnými

informáciami o právnych a skutkových okolnostiach, preskúmať ex offo dodržanie povinnosti veriteľa
stanovenej v článku 8 uvedenej smernice (pozri analogicky rozsudok z 21. apríla 2016, Radlinger a
Radlingerová, C-377/14, EU:C:2016:283, body 66 a 70).“ (rozsudok Súdneho dvora OPR-Finance s.r.o.
proti GK, už citovaný, bod 23)].

14.4. Podľa čl. 288 tretieho odseku Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) smernica
zaväzuje všetky členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý má byť dosiahnutý, pričom
ponecháva vnútroštátnym orgánom právomoc, pokiaľ ide o formu a prostriedky. Platí, že smernica
sama osebe nemôže zakladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na smernicu ako takú proti nemu
nemožno odvolávať (rozsudok Súdneho dvora Dominguez z 24. januára 2012, C-282/10, bod 37). To

však nemení nič na tom, že povinnosť členského štátu prijať všetky opatrenia potrebné na dosiahnutie
výsledku stanoveného smernicou je záväznou povinnosťou, ktorú stanovuje čl. 288 tretí odsek ZFEÚ
a samotná smernica. Táto povinnosť prijať všetky všeobecné alebo osobitné opatrenia je záväzná pre
všetky orgány členských štátov vrátane súdnych orgánov v rámci ich právomocí (rozsudok Súdneho
dvora Commune de Mesquer z 24. júna 2008, C-188/07, bod 83). Povinnosť posúdiť ex offo dodržanie

povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou pri prieskume úverovej bonity klienta predstavuje
procesnú požiadavku, ktorá neplatí pre jednotlivcov, ale pre súdne orgány (pozri analogicky rozsudok
Súdneho dvora Kušionová z 10. septembra 2014, C-34/13, bod 67, ako aj rozsudok Finanmadrid EFC z
18. februára 2016, C-49/14, bod 35). Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sú vnútroštátne súdy pri
uplatňovanívnútroštátnehoprávapovinnévykladaťhovčonajväčšejmožnejmieresohľadomnaznenie

a účel smernice tak, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok, a takto konať v súlade s čl. 288 tretím
odsekom ZFEÚ. Táto povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva je totiž vnútorne spätá so
systémom ZFEÚ, keďže umožňuje vnútroštátnym súdom v rámci ich právomocí zaistiť úplnú účinnosťpráva únie pri rozhodovaní o sporoch, ktoré im boli predložené (rozsudok Súdneho dvora Dominguez,
vyššie citovaný, bod 24).

14.5. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd uzatvára, že súdy nižších inštancií sa v súvislosti s
posudzovaním bonity dlžníka nemôžu uspokojiť len s tým (tvrdením), že veriteľ bonitu klienta skúmal v
zmysle svojho interného dokumentu a že nahliadol do úverových registrov dlžníka, oboznámil sa s jeho
príjmom, výdavkami, rodinným stavom a výpisom z bežného účtu, ale dôkazné bremeno ho zaťažuje
až do tej miery, že musí preukázať ako bonitu dlžníka vyhodnotil, pričom takéto vyhodnotenie nesmie

byť len formálne. Z hodnotiaceho úsudku musí byť zrejmé, prečo veriteľ dlžníkovi úver (ne)poskytol. Ak
potom súdy nižších inštancií vyžadovali od dovolateľky preukazovanie (predloženie dôkazov) toho, že
pri poskytovaní úveru (pri skúmaní bonity) žalovanej postupovala zákonne, súdy postupovali správne,
keďže boli povinné vykonať ex offo prieskum splnenia tejto povinnosti. Skutočnosť, že takto postupovali
aj bez relevantnej námietky žalovanej, nepredstavovalo porušenie práva dovolateľky na spravodlivý
proces.

15. V súvislosti s vytýkanou vadou porušenia princípu právnej istoty, dovolací súd súhlasí s tým,
že „...Súčasťou princípu právnej istoty, vyplývajúceho z čl. 1 ods. 1 ústavy je požiadavka, aby sa
na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach, dala rovnaká odpoveď.
Ak všeobecný súd rozhodne v obdobných veciach odlišným alebo protichodným spôsobom, bez

zdôvodnenia odlišného stanoviska prijatého v takejto obdobnej veci, poruší základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (nález Ústavného súdu SR z 15. júna 2016, č. k. II. ÚS 19/2016-40)“ Dovolací súd zároveň
poukazuje aj na závery uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 14. mája 2014, sp. zn. 7 Cdo 136/2013,
z ktorých vyplýva, že „ Favorizácia inej právoplatne skončenej veci nemá v podmienkach Slovenskej

republiky všeobecnú (precedenčnú) záväznosť, nemá v nepublikovanej podobe v Zbierke stanovísk a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ani faktickú „záväznosť" pre iné - podobné prípady prejednávané
súdmi, i keď v zložitých prípadov (hard case) ju možno ako odkazovú metódu (stare decisis) používať pri
odôvodňovaní súdnych rozhodnutí. S dôvodmi rozhodnutia v inej právoplatne skončenej veci, na ktoré
súd odkazuje, sa však musí dať oboznámiť“.

15. 1. V danej veci dovolateľka namietala aj porušenie jej práva na právnu istotu tým, že „...ten
istý odvolací súd v rovnakom zložení senátu, avšak v inom (obdobnom) spore uznesením zo dňa
14.03.2024 č. k. 14CoCsp 2/2024-164 zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a rozhodnutie, kedy síce rovnako uzavrel, že žalobkyňa neskúmala bonitu žalovanej

s odbornou starostlivosťou, avšak zároveň konštatoval, že jej prináleží nárok na časť pohľadávky,
ktorá je splatná ku dňu vyhlásenia rozsudku (v tomto prípade odvolací súd potvrdil rozsudok bez
ďalšieho, t. j. bez toho, aby žalobkyni priznal aspoň nárok na časť pohľadávky, ktorá bola splatná ku
dňu vyhlásenia rozsudku)“. Dovolací súd, odhliadnuc od skutočnosti, že „ Favorizácia inej právoplatne
skončenej veci nemá v podmienkach Slovenskej republiky všeobecnú (precedenčnú) záväznosť, nemá

v nepublikovanej podobe v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ani faktickú
„záväznosť" pre iné - podobné prípady prejednávané súdmi (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.
mája 2014, sp. zn. 7 Cdo 136/2013), poukazuje na to, že sama dovolateľka potvrdzuje, že odvolací súd
v ňou označených obdobných veciach rozhodol rovnako (v oboch prípadoch totiž rovnako uzavrel, že
žalobkyňa neskúmala bonitu žalovanej s odbornou starostlivosťou). Samotná skutočnosť, že vo veci sp.

zn. 14CoCsp 2/2024 odvolací súd zároveň konštatoval, že dovolateľka má nárok na časť pohľadávky,
ktorá bola splatná ku dňu vyhlásenia rozsudku (a v tejto veci takto nepostupoval) neznamená, že by
odvolací súd v otázke (skúmania) posudzovania bonity rozhodol rozdielne. Ako už bolo uvedené vyššie,
kporušeniuprincípuprávnejistotymôžedochádzaťvprípade,ak„všeobecnýsúdrozhodnevobdobných
veciach odlišným alebo protichodným spôsobom, bez zdôvodnenia odlišného stanoviska prijatého v

takejto obdobnej veci“. V dovolateľkou označenom rozhodnutí (označenom ako obdobná vec vedená
pod sp. zn. 14CoCsp2/2024) však odvolací súd nerozhodol (vo výroku) tak, že by dovolateľke priznal
nárok na časť pohľadávky, ktorá bola splatná ku dňu vyhlásenia rozsudku, ale rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (išlo o zrušujúce uznesenie, v ktorom
odvolací súd vo svojom výroku nerozhodol o žiadnom uplatňovanom práve). Z tohto dôvodu tu nemožno

potom hovoriť o rozhodnutí súdu v obdobnej veci odlišným alebo protichodným spôsobom. Aj táto
dovolacia námietka preto nebola dôvodnou.16. Vďalšomdovolateľkanamietala,žeodvolacísúdsadopustilajtzv.prekvapivéhorozhodnutiatým,že
dospel k záveru, že dovolateľka nepostupovala s odbornou starostlivosťou pri skúmaní bonity žalovanej
až potom, čo prihliadol aj na nevykonané dôkazné prostriedky (čím prakticky doplnil dokazovanie),

kedy napr. konštatoval, že dovolateľka síce príjem žalovanej overovala, ale pri dopyte na Sociálnu
poisťovňu nesprávne formulovala jej otázky (konkrétne zisťovala vymeriavací základ, ktorý údajne
nezodpovedá deklarovanému čistému príjmu spotrebiteľky (573 eur namiesto 599 eur)). Odvolací súd
potom dovolateľke neposkytol priestor, aby sa vyjadrila k týmto rozhodujúcim skutkovým a právnym
záverom.

16.1. Podľa § 382 CSP ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne
záväznéhoprávnehopredpisu,ktorépridoterajšomrozhodovanívecinebolopoužitéajeprerozhodnutie
veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

16.2. Vyššie citované ustanovenie má predísť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí, vychádza z

princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorý je považovaný za komponent princípu právneho
štátu, osobitne princípu právnej istoty.
16.3. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo
veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti
týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať

sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych
záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. marca
2018, sp. zn. 7Cdo/1/2018).
16.4. Dovolací súd uvádza, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd prvej
inštancie danú vec právne posudzoval podľa ust. § 52 ods. 1, § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka,

§ 1 ods. 2, § 2 psím. d), § 7 ods. 1, 2, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, čl. 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, § 132 ods. 1, 2, § 149,
150 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k

záveru, že dovolateľka si nesplnila povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou pri posúdení
schopnosti žalovanej splácať spotrebiteľský úver, čo malo za následok, že nebola oprávnená vyžadovať
od žalovanej (ako spotrebiteľa) jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru (ust. § 11 ods. 2 zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch) s tým, že i vyhlásenie predčasnej splatnosti bolo právnym
úkonom neplatným, keďže bolo v rozpore so zákonom (ust. § 39 Občianskeho zákonníka).

16.5. Odvolací súd sa potom stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že dovolateľka porušila
povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj s
absenciou oprávnenia dovolateľky na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. Odvolací súd uviedol,
že „porušenie povinnosti veriteľa podľa § 7 ods.1 Zákona o spotrebiteľských úveroch má za následok
nedostatok oprávnenia veriteľa (žalobcu) vyžadovať od spotrebiteľa (žalovanej) jednorazové splatenie

spotrebiteľského úveru (§ 11 ods. 2 veta prvá Zákona o spotrebiteľských úveroch). Za tejto situácie
bolo vyhlásenie okamžitej splatnosti úveru neplatné pre rozpor so zákonom, t. j. ust. § 11 ods. 2 veta
prvá Zákona o spotrebiteľských úveroch. Preto bol právny záver súdu prvej inštancie v tomto ohľade
správny. Odvolacia námietka žalobkyne o nesprávnom právnom posúdení veci tak nebola opodstatnená
a v rozsahu namietanej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru navyše bez opory v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd záverom uviedol, že „absolútna neplatnosť právnych úkonov
upozornenia i vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre ich rozpor
so zákonom činí neopodstatnením skúmanie ďalšieho dôvodu neplatnosti tohto právneho úkonu z
hľadiska jeho určitosti“.
16.6. Z uvedeného potom vyplýva, že v predmetnej veci súdy aplikovali rovnaké ustanovenia právnych

predpisov, a prijali rovnaké právne závery o tom, že „porušenie povinnosti veriteľa (dovolateľky) podľa §
7 ods.1 Zákona o spotrebiteľských úveroch malo za následok nedostatok jej oprávnenia vyžadovať od
spotrebiteľa (žalovanej) jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru (§ 11 ods. 2 veta prvá Zákona o
spotrebiteľských úveroch) a že za tejto situácie bolo vyhlásenie okamžitej splatnosti úveru neplatné pre
rozpor so zákonom, t. j. ust. § 11 ods. 2 veta prvá Zákona o spotrebiteľských úveroch (§39 Občianskeho

zákonníka).Vdanomprípadepotomnenastalstav,kedybyodvolacísúdaplikovalinúprávnunormu(než
súd prvej inštancie), príp. že by súdom prvej inštancie zistený skutkový stav odvolací súd podriadil pod
takú právnu normu, ktorú vo veci neaplikoval súd prvej inštancie. Odvolací súd preto nemusel pristúpiť k
splneniu si tzv. manudukčnej (poučovacej) povinnosti vyplývajúcej z § 382 CSP, t. j. vyzvať strany sporu,aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri
doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a ktoré by bolo pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Dovolací
súd tak po preskúmaní prejednávanej veci dospel vzhľadom k vyššie uvedenému k záveru, že v danom

prípade zo strany odvolacieho súdu nešlo - v rozsahu dovolacích výhrad - o prekvapivé rozhodnutie.
17. Výhrady dovolateľky potom skôr smerovali k zisťovaniu skutkového stavu, avšak ani v tomto
prípade nenastala taká situácia, že by odvolací súd zo skutkového stavu zisteného súdom prvej
inštancie (bez toho aby dokazovanie predpísaným spôsobom zopakoval alebo doplnil) prijal pre svoje
rozhodnutie iné (opačné) skutkové závery než súd prvej inštancie. To, že odvolací súd nad rámec

skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie (z ktorého pri svojom rozhodovaní vychádzal súd
prvej inštancie i odvolací súd), doplnil (zvýraznil) aj niektoré ďalšie skutočnosti potvrdzujúce riadne
nesplnenie si povinnosti dovolateľkou pri skúmaní bonity žalovanej, neznamená, že by tým porušil
jej právo na spravodlivý proces. Iná by bola situácia, ak by odvolací súd vo veci rozhodol opačne
(než súd prvej inštancie) vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, avšak
pre svoje rozhodnutie by prijal opačné skutkové závery než súd prvej inštancie, ku ktorým by dospel

bez zopakovania príp. doplnenia dokazovania (uvedené v danej veci nenastalo). Odvolací súd tie isté
skutkové závery v čom (v ktorých oblastiach) spočívalo nedostatočné skúmanie bonity dovolateľkou (ku
ktorým dospel aj súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní) vo svojom rozhodnutí iba podrobnejšie
rozpísal so zvýraznením ich nedostatočného preverovania zo strany dovolateľky (napr. v podobe
nedostatočnej formulácii otázok Sociálnej poisťovni ohľadne preverovania príjmu žalovanej). Svoje

potvrdzujúce rozhodnutie však nezaložil na iných, úplne nových skutočnostiach, ktorých zisteniu by
nepredchádzalo doplnenie, príp. zopakovanie dokazovania pred ním.
17.1. Dovolací súd považuje za potrebné dodať, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý
by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v
dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť

a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá
možnosť vykonávať dokazovanie - porov. ustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi

vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je
postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,
porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)

CSP, avšak dovolací súd takúto vadu v posudzovanom spore nezistil.
17.2. Najvyšší súd vyššie uvedené dopĺňa poukázaním na konštatovanie ústavného súdu v rozhodnutí
sp. zn. IV. ÚS 196/2014 (ktoré sa síce týkalo právneho stavu do 30. júna 2016, je však naďalej
aktuálne), v zmysle ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá

vadu zmätočnosti.
18. Dovolateľkavrámci§420písm.f)CSPnamietalaajnepreskúmateľnosťrozsudkuodvolaciehosúdu.
19. V súvislosti s namietaným nedostatočným odôvodnením (nepreskúmateľnosťou) rozhodnutia
odvolacieho súdu dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie odvolacieho súdu zodpovedá základnej
(formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich

obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú
presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami, aj úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je
koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery,

ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. V danom prípade
však z odôvodnení rozhodnutí súdov (odvolacieho a prvoinštančného), chápaných v ich organickej
(kompletizujúcej) jednote (napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali,
akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal

k jeho právnemu posúdeniu. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia tak nemožno považovať za
nepresvedčivé.
19. 1. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že súd v odvolacom konaní nemusí dať odpoveď
na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu)podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS
78/05). Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že dovolateľ sa

s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
19.2. Odôvodnenie obsiahnuté vo vyššie uvedených bodoch rozsudkov súdu prvej inštancie aj
odvolacieho súdu v celom jeho kontexte spĺňa náležitosti odôvodnenia vyplývajúce z § 220 ods.
2 v spojení s § 393 ods. 2 CSP, keďže zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia.

Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami, úvahami
pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, pričom argumentácia
odvolacieho súdu je koherentná a rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé. Treba mať na
pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca
spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu)
jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak

v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie
veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku
súdu prvej inštancie. Dovolateľka preto nedôvodne argumentovala, že rozsudok odvolacieho súdu je
nepreskúmateľný; pričom za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany, ale len

to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom.
19.3. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu potom jasne vyplýva, že aj odvolací súd mal za to,
že „súd prvej inštancie vecne správne posúdil skúmanie bonity žalovanej pred poskytnutím úveru a
po vykonanom dokazovaní prijal správny záver, že žalobkyňa porušila povinnosti podľa § 7 ods. 1
zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch,zčohosprávnevyvodilvyvodilabsenciuoprávnenia

žalobkyne na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. Nad rámec uvedeného odvolací súd dodal, že
žalovaná v žiadosti o poskytnutie úveru uviedla svoje príjmy a výdavky. Jej čistý mesačný príjem mal činiť
sumu 599 eur. Žalobkyňa v tejto súvislosti nevyžadovala od žalovanej preukázanie jej tvrdení. V konaní
neboli predložené žiadne výplatné pásky žalovanej za obdobie rozhodné pre poskytnutie úveru, ani iná
forma potvrdenia zamestnávateľa o výške príjmu žalovanej. Žalobkyňa však neostala úplne nečinná

a tvrdenia žalovanej overovala iniciatívne z dostupných externých zdrojov, v preskúmavanom prípade
dopytom na Sociálnu poisťovňu. Z pohľadu odvolacieho súdu sa však javilo nedostatočnou formulácia
otázok vo vzťahu k Sociálnej poisťovni. V prvom rade bolo hneď zrejmé, že žalobkyňa zisťovala odpoveď
na otázku, či žalovaná mala v konkrétnych mesiacoch, resp. roku vymeriavací základ aspoň 718
eur. Vymeriavací základ však nie je možné stotožniť s čistou mzdou, pretože spravidla predstavuje

údaj o hrubej mzde zamestnanca. V súčasnej dobe elektronizácie pritom nie je z verejne dostupných
kalkulačiek komplikované zistiť, že pri hrubej mzde vo výške 718 eur činí čistá mzda zamestnanca
zhruba 573 eur, čo už v tomto kroku predstavuje rozdiel oproti sume 599 eur, ktorú žalobkyňa žiadnym
spôsobom nevysvetlila. V ďalšom kroku odvolací súd upriamil pozornosť na skutočnosť, že žalovaná
mala byť zamestnaná od 6.8.2020, čo predstavuje len dobu troch mesiacov pred poskytnutím úveru.

Bez významnej informačnej hodnoty sa preto odvolaciemu súdu javila odpoveď Sociálnej poisťovne
na otázku, či žalovaná mala za posledných 12 mesiacov priemerný vymeriavací základ aspoň 718
eur. Najrelevantnejšou sa zdala byť doba posledných troch mesiacov pred poskytnutím úveru, pritom
v tomto období nedisponovala žalobkyňa užitočnými odpoveďami od Sociálnej poisťovne. Konkrétne,
nedostala odpoveď na to, či žalovaná mala za posledný mesiac vymeriavací základ aspoň 718 eur,

navyše, na otázku, či takýto vymeriavací základ mala za predposledný mesiac, dostala žalobkyňa od
Sociálnej poisťovne negatívnu odpoveď. Uvádzaná suma čistého príjmu žalovanej v deklarovanej výške
599 eur teda nebola náležite overená zo strany žalobkyne, preto odvolací súd súhlasil so záverom
súdu prvej inštancie, že žalobkyňa pred poskytnutím úveru neoverovala príjmy žalovanej s odbornou
starostlivosťou. Bez náležitého zistenia príjmu žalovanej nebol opodstatnený ani poukaz žalobkyne na

ust. § 7 ods. 20 Zákona o spotrebiteľských úveroch a opatrenia NBS č. 10/2017, pretože čistý príjem
spotrebiteľa je rozhodnou premennou pre výpočet podielu celkovej zadlženosti spotrebiteľa a výpočet
jeho schopnosti splácať poskytnutý úver. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie poukázal
aj na skutočnosť, že podľa výpisu z registra bankových informácií bolo zrejmé, že predchádzajúce tri
žiadosti žalovanej o poskytnutie úveru boli odmietnuté, resp. odvolané. Relevantné pritom bolo, že

žalovaná dňa 31.10.2020, teda v čase, keď už bola zamestnaná, žiadala o poskytnutie úveru v nižšej
sume, ako je tomu v preskúmavanom prípade, no jej žiadostiam nebolo vyhovené. Žalobkyňa pritom
nevysvetlila riadne súdu, prečo posudzovala bonitu žalovanej odlišne. Odvolací súd tak dospel k záveru,
že žalobkyňa nepostupovala pri skúmaní bonity žalovanej s odbornou starostlivosťou. Skutkové záverysúdu prvej inštancie považoval i odvolací súd za správne, majúce oporu vo vykonanom dokazovaní.
Odvolací súd uviedol, že porušenie povinnosti veriteľa podľa § 7 ods.1 Zákona o spotrebiteľských
úveroch má za následok nedostatok oprávnenia veriteľa (žalobcu) vyžadovať od spotrebiteľa (žalovanej)

jednorazovésplateniespotrebiteľskéhoúveru(§11ods.2vetaprváZákonaospotrebiteľskýchúveroch).
Za tejto situácie bolo vyhlásenie okamžitej splatnosti úveru neplatné pre rozpor so zákonom, t. j.
ust. § 11 ods. 2 veta prvá Zákona o spotrebiteľských úveroch. Preto bol právny záver súdu prvej
inštancie v tomto ohľade správny. Odvolacia námietka žalobkyne o nesprávnom právnom posúdení veci
tak nebola opodstatnená a v rozsahu namietanej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru navyše bez

opory v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd poukázal na to, že súd prvej inštancie
vychádzal zo skutkového stavu ako bol žalobkyňou v priebehu konania tvrdený. Predmet dokazovania
bol v preskúmavanom prípade vymedzený uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá mala byť
tvrdeným predčasným zosplatnením úveru modifikovaná v časti splatnosti dlhu. Na základe týchto
rozhodujúcich okolností žalobkyňa kvantifikovala svoj návrh. Účelom dokazovania bolo zistiť pravdivosť
tvrdení účastníkov konania, pričom však súd dospel k záveru o neplatnosti predčasnej splatnosti

dlhu, s priamym vplyvom na pravdivosť výšky uplatnenej pohľadávky. Žalobkyňou uplatnený nárok na
zaplatenie istiny nebol v konaní spochybnený, avšak žalobkyňa nekvantifikovala výšku dlžnej istiny ani
úrokov z úveru ku dňu podania žaloby, resp. rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto súd prvej inštancie
správne postupoval, keď žalobu v celom rozsahu zamietol. Účelom dokazovania nebolo nahrádzať
alternatívne skutkové základy uplatneného nároku, ale len verifikovať skutkový stav, na ktorom

žalobkyňa postavila svoju žalobu. Odvolací súd záverom uviedol, že absolútna neplatnosť právnych
úkonov upozornenia i vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre
ich rozpor so zákonom činí neopodstatnením skúmanie ďalšieho dôvodu neplatnosti tohto právneho
úkonu z hľadiska jeho určitosti. Akokoľvek by odvolací súd totižto posúdil nevyhnutnosť uvádzania
konkrétnej splátky, s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní a ktorá odôvodňuje predčasné zosplatnenie úveru,

obsahové náležitosti právneho úkonu nemôžu zhojiť jeho rozpor so zákonom. Z dôvodu efektivity a
hospodárnosti odvolacieho konania preto odvolací súd považoval odvolaciu argumentáciu žalobkyne za
neopodstatnenú v okolnostiach preskúmavanej veci. Nakoľko odvolacie dôvody nepovažoval odvolací
súd za opodstatnené, napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP)“. Uvedené
závery odvolacieho súdu tak nemožno označiť za nepreskúmateľné.

19.4. Iba púhy nesúhlas dovolateľky s právnym posúdením veci odvolacím súdom v otázke
porušenia jej povinnosti pri skúmaní bonity žalovanej (príp. nesúhlas s vyhodnotením právneho
úkonu vyhlásenia okamžitej splatnosti úveru za neplatný pre rozpor so zákonom), ktorý považuje
za nesprávny, nepredstavuje vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP (R 54/2012,
sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011,

7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014). Skutočnosť, že dovolateľka má odlišný právny názor než odvolací
súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. O arbitrárnosti
(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 383/06), čo sa netýka preskúmavanej veci.

19.5. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu navyše vyplýva, že prípadný nedostatok
riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo
nesprávne právne posúdenie veci v zásade nezakladá vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP (R
24/2017). Do úvahy preto neprichádza ani relevantnosť námietky, že odvolací súd nedostatočným
odôvodnením rozhodnutia dovolateľke znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej

miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd
za potrebné opätovne poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať
odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o
odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné
dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Ako vyplýva

aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia
(napr. I. ÚS 188/06). Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovateľné základné právo
strany sporu na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

19.6. Do práva na spravodlivý proces teda nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Nie
je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdeníúčastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok.
Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania,

vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Je však povinný na
zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS
252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva
na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity

zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku.
19.7. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia musia v
dostatočnej miere uvádzať dôvody, zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra
1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303

- B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Z práva
na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti
Španielsku z 29. apríla 1993; m. m. II. ÚS 410/06, I. ÚS 736/2016).
19.8. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že z procesného postupu súdov nižších

inštancií nevyplýva, že by konanie bolo zaťažené vadou zmätočnosti, ktorá by mala mať za následok
porušenie procesných práv dovolateľky v takej intenzite, že by bolo možné konštatovať porušenie jej
práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, preto prípustnosť a ani dôvodnosť dovolania
z tohto dôvodu nie je daná.
19.9. K nespokojnosti dovolateľky so skutkovými zisteniami súdov v danom spore, dovolací súd

opätovne dodáva, že na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané
súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP
viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva
v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov.
I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie

je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,
porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), avšak len pri dovolacom dôvode (vade zmätočnosti) v zmysle
§ 420 písm. f/ CSP. Ako už bolo uvedené, v preskúmavanej veci však dovolací súd takúto existenciu

vady zmätočnosti nezistil.
20. Zhrnúc vyššie uvedené najvyšší súd mal za to, že dovolanie žalobkyne v zmysle namietanej
procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. f) CSP dôvodným nebolo.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP:

21. Dovolateľka prípustnosť podaného dovolania vyvodzovala z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, v zmysle
ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

22. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
23. Dovolateľka v dovolaní definovala 3 otázky, či:

„1/ Porušíveriteľpovinnosťkonaťsodbornoustarostlivosťoupodľa§7ods.1zákonaospotrebiteľských
úveroch, ak dopytom v Sociálnej poisťovni overí deklarovaný príjem spotrebiteľa iba vo výške, ktorá je
dostatočná na splnenie limitu pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať úver podľa § 7 ods. 23
citovaného zákona, hoci spotrebiteľ môže dosahovať aj vyšší príjem?

2/ Poruší veriteľ bez ďalšieho tým, že posúdi bonitu spotrebiteľa odlišne než iní veritelia pri predošlých
žiadostiach spotrebiteľa, povinnosť konať s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 citovaného
zákona?3/ Ak veriteľ uplatní nárok na celý zostatok pohľadávky zo spotrebiteľského úveru na základe
predčasného zosplatnenia, avšak súd dospeje k záveru, že nevyhlásil predčasnú splatnosť úveru platne,

mámubyťpriznanýnároknajednotlivéneuhradenésplátkyúveru,splatnékudňuvyhláseniarozsudku?.

24. Podľa dovolateľky malo byť na uvedené dovolacie otázky zodpovedané nasledovne:

1/ „Veriteľ neporuší povinnosť konať s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona o

spotrebiteľských úveroch, ak dopytom v Sociálnej poisťovni overiť deklarovaný príjem spotrebiteľa iba
vo výške, ktorá je dostatočná na splnenie limitu pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať úver
podľa § 7 ods. 23 zákona o spotrebiteľských úveroch“

žiadostiach spotrebiteľa“

3/ „Ak súd v spotrebiteľskom spore dospeje k záveru, že veriteľ nevyhlásil predčasnú splatnosť úveru
platneanemáztohtodôvodujednorazovýnároknacelýzostatokpohľadávkyzospotrebiteľskéhoúveru,
prizná mu iba nárok na jednotlivé neuhradené splátky úveru, splatné ku dňu vyhlásenia rozsudku; pričom

tým neporuší § 216 CSP“.

25. Dovolací súd poukazuje na to, že nevyhnutnou podmienkou prípustnosti dovolania podľa § 421 ods.
1 písm. b) CSP je, že sa týka právnej otázky, na riešení ktorej založil odvolací súd svoje rozhodnutie.
Toto ustanovenie dopadá len na takú právnu otázku, ktorú: a/ odvolací súd riešil [neponechal ju

nepovšimnutou a pri svojich právnych úvahách nedotknutou, ale ju riadne nastolil, vysvetlil jej podstatu,
vyjadril vo vzťahu k nej svoje právne úvahy (prípadne možnosti odlišných prístupov k jej riešeniu) a
vysvetlil jej riešenie a tiež dôvody, so zreteľom na ktoré zvolil práve riešenie, na ktorom založil svoje
rozhodnutie], a b/ (zároveň) dovolací súd ešte neriešil. Otázka, ktorou sa strany sporu, prípadne aj súd v
konaní síce zaoberali, na vyriešení ktorej ale nie je v konečnom dôsledku založené dovolaním napádané

rozhodnutie, nie je preto v zmysle ustanovenia, o ktorom je reč, rovnako relevantná.

26. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca
v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a
povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich

riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa
právnejnormy,ktoránazistenýskutkovýstavnedopadá,alebosprávneurčenúprávnunormunesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

27. Pokiaľ ide o druhú dovolaciu otázku, dovolací súd má za to, že túto odvolací súd neriešil a na
jej riešení nezaložil napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd totiž nezaložil napadnuté rozhodnutie na
púhomzávere,žedovolateľkaporušilasvojuodbornústarostlivosťlentým,žeposúdilažiadosťžalovanej
o úver odlišne než iní veritelia v minulosti, ale na tom, že „ dovolateľka v konaní nevysvetlila prečo
posudzovala bonitu žalovanej odlišne (t. j. prečo aj napriek jej vedomosti, že žalovanej bola už tri krát

zamietnutá jej žiadosť o úver, aj v nižšej sume, jej dovolateľka úver vo vyššej sume poskytla, príp.
prečo bola teda žalovaná pre ňu dostatočne bonitnou, keď pri iných žiadostiach o úver ju za bonitnú za
rovnakých podmienok iní veritelia nepovažovali), resp. nevysvetlila ako sa pri skúmaní bonity žalovanej
vôbec vysporiadala so skutočnosťou, že žalovanej boli v minulosti odmietnuté (hoci inými veriteľmi)
už tri žiadosti o poskytnutie úveru, a to aj také, kedy v čase keď bola riadne zamestnaná žiadala o

poskytnutie úveru v nižšej sume, než jej poskytla dovolateľka“. Nešlo tu teda o to, že dovolateľka vo
všeobecnosti posúdila žiadosť žalovanej o úver odlišne od iných veriteľov, ale o to, že dovolateľka
v konaní nijako nepreukázala ako z hľadiska vyhodnocovania bonity žalovanej vyhodnocovala tú
skutočnosť, že žalovanej už bola tri krát odmietnutá jej žiadosť o úver, a to i v nižšej sume (hoci zo
strany iných veriteľov). Preto dovolateľkou formulovaná otázka, či „Poruší veriteľ bez ďalšieho tým, že

posúdi bonitu spotrebiteľa odlišne než iní veritelia pri predošlých žiadostiach spotrebiteľa, povinnosť
konať s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 citovaného zákona?“, teda nebola otázkou na
riešení ktorej odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Navyše bez bližšej konkretizácie toho, v čom mala
byť táto bonita posudzovaná odlišne od iných veriteľov, nebolo možné na ňu relevantným spôsobomani odpovedať pre jej všeobecný charakter. Je pritom prirodzené, že posudzovanie bonity závisí od
mnohých faktorov (veriteľ je totiž pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere povinný posúdiť
s odbornou starostlivosťou nielen schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, ale berie do

úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem
spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru), pričom takto formulovaná otázka môže byť preto
riešená len v konkrétnych súvislostiach; jej riešenie teda závisí od posúdenia individuálnych okolností
prípadu (t. j. znamená, že konečné rozhodnutie závisí od špecifických, jedinečných a jednorazových
detailov konkrétneho prípadu, a preto nie je možné v tomto smere stanoviť všeobecné pravidlo). Od

posúdenia individuálnych okolností prípadu potom závisí, či konkrétny veriteľ porušil alebo neporušil
svojupovinnosťkonaťsodbornoustarostlivosťoupodľa§7ods.1,akposúdil bonituspotrebiteľaodlišne
než iní veritelia pri predošlých žiadostiach spotrebiteľa o úver.

27.1. V tejto súvislosti dovolací súd zároveň dodáva, že podľa § 7 ods. 17 písm. b) zákona o
spotrebiteľských úveroch sa vynaložením odbornej starostlivosti rozumie, že veriteľ posúdi schopnosť

spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi. Mohlo by
sa zdať, že postačuje, ak veriteľ preukáže, že nahliadol do príslušných registrov a vyžiadal si od
spotrebiteľa a ďalších orgánov príslušné podklady, je ale zrejmé, že na to, aby bolo možné hovoriť
o odbornej starostlivosti, je potrebné preukázať aj odbornosť samu - teda preukázať aj to, že bola
platobná schopnosť posúdená správne (boli vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom bolo

na nich prihliadnuté). Zhromaždenie podkladov bez ich správneho a odborného posúdenia by totiž
nenaplnilocieľ,ktorýzavedenietakejpovinnostiveriteľasledovalo-chrániťspotrebiteľaprednadmernou
zadlženosťou a platobnou neschopnosťou.

27.2. Napokon je tu aj ďalší aspekt procesu poskytovania úveru, na ktorý je súd povinný prihliadať na

účely posúdenia, či veriteľ konal s odbornou starostlivosťou, a to či na základe odborného posúdenia
mal byť úver poskytnutý. Napriek prieskumu zo strany veriteľa sa môže stať (a je zrejmé, že sa aj
stáva), že dlžník úver splácať nebude. V takom prípade je potrebné vyhodnotiť, či sa tejto situácii nedalo
predísť jednoducho tým, že by veriteľ úver nebol poskytol. Ak totiž veriteľ klientovi úver neposkytne,
klient síce finančné prostriedky nezíska, ale ani nič nestratí. V prípade omeškania so splátkami, naopak,

nielenže musí poskytnuté prostriedky vrátiť, ale suma sa (častokrát výrazne) navyšuje o úroky, zmluvné
pokuty a ďalšie poplatky, na ktoré má veriteľ nárok (ak ho má). Aj na platobnej neschopnosti dlžníkov
teda môže veriteľ „zarobiť“, a preto je potrebné vyhodnocovať, či platobnú schopnosť dlžníka mohol
už pri poskytovaní úveru racionálne predpokladať alebo nie - jednoducho povedané, či neposkytol
úver napriek tomu, že bolo už na začiatku zrejmé, že ho dlžník nebude vedieť splácať. Uvedené

platí napriek tomu, že tieto aspekty poskytovania úveru nevyplývajú z doslovného znenia § 7 ods. 17
písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Jednak je potrebné vziať do úvahy slovíčko „najmä“ v
§ 7 ods. 17 zákona o spotrebiteľských úveroch a jednak je potrebné prihliadať na účel a cieľ čl. 8
smernice, ktorým je nielen ochrana samotného spotrebiteľa, ale aj posilnenie zodpovednosti veriteľa a
zabránenie poskytnutiu nebonitného spotrebiteľského úveru (rozsudok Súdneho dvora CA Consumer

Finance z 18. decembra 2014, C-449/13). Podľa bodu 26 odôvodnenia smernice by členské štáty mali
prijať vhodné opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu,
berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi, „... Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi
je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia
úverovej bonity a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a

aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch.“. Povinnosť posúdiť
úverovú bonitu klienta (akokoľvek správne) by nedávala zmysel, ak by mohol veriteľ poskytovať úvery
aj napriek negatívnym výsledkom posúdenia bonity klienta - posúdenie sa predsa vykonáva preto,
aby sa zamedzilo poskytovaniu úverov nebonitným klientom. Podľa čl. 23 smernice sú členské štáty
povinné stanoviť pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe

smernice a sú povinné prijať všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávania. Ustanovené
sankcie pritom musia byť účinné, primerané a odrádzajúce. Taká sankcia, ktorá by veriteľovi hrozila len
v prípade nenahliadnutia do príslušných registrov či v prípade úplnej ignorancie akýchkoľvek podkladov
nevyhnutnýchnaposúdenieúverovejbonityklienta,bybolazjavnevrozporesúčelomacieľomsmernice
a nebolo by ju možné považovať ani za účinnú, ani za primeranú a ani za odradzujúcu. V štádiu súdneho

konania sa dlžník nachádza opäť v pozícii toho slabšieho - dokonca aj právne zastúpený (pozri rozsudok
Súdneho dvora Froukje Faber proti Autobedrijf Hazet Ochten BV zo 4. júna 2015, C-497/13, bod 47).
Práve s poukazom na znevýhodnené postavenie spotrebiteľa preto Súdny dvor zdôrazňuje povinnosť
vnútroštátneho súdu skúmať ex offo porušenie niektorých ustanovení spotrebiteľského práva (napríkladrozsudokSúdnehodvoraRadlingeraRadlingerová).Tentoprístupsapritomneaplikujelenpriprieskume
neprijateľnosti zmluvných podmienok, ale súd je povinný ex offo skúmať aj dodržanie povinnosti veriteľa
konať s odbornou starostlivosťou pri prieskume úverovej bonity klienta [„... účinná ochrana spotrebiteľa

by sa nedala dosiahnuť, keby vnútroštátny súd nebol povinný, hneď ako disponuje na tento účel
potrebnými informáciami o právnych a skutkových okolnostiach, preskúmať ex offo dodržanie povinnosti
veriteľastanovenejvčlánku8uvedenejsmernice(pozrianalogickyrozsudokz21.apríla2016,Radlinger
a Radlingerová, C-377/14, EU:C:2016:283, body 66 a 70).“ (rozsudok Súdneho dvora OPR-Finance
s.r.o. proti GK, už citovaný)].

27.3. Podľa čl. 288 tretieho odseku Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) smernica
zaväzuje všetky členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý má byť dosiahnutý, pričom
ponecháva vnútroštátnym orgánom právomoc, pokiaľ ide o formu a prostriedky. Platí, že smernica
sama osebe nemôže zakladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na smernicu ako takú proti nemu
nemožno odvolávať (rozsudok Súdneho dvora Dominguez z 24. januára 2012, C-282/10, bod 37). To

a účel smernice tak, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok, a takto konať v súlade s čl. 288 tretím
odsekom ZFEÚ. Táto povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva je totiž vnútorne spätá so
systémom ZFEÚ, keďže umožňuje vnútroštátnym súdom v rámci ich právomocí zaistiť úplnú účinnosť
práva únie pri rozhodovaní o sporoch, ktoré im boli predložené (rozsudok Súdneho dvora Dominguez,
vyššie citovaný, bod 24).

27. 4. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd k druhej dovolacej otázke uzatvára, že za stavu, kedy mali
byť predmetom posúdenia v rámci súdneho prieskumu všetky okolnosti majúce rozhodujúci význam pre
záver o (ne)dôvodnosti uplatneného nároku, súdy nižších inštancií sa v súvislosti s posudzovaním bonity
dlžníka nemohli uspokojiť len s tým (tvrdením), že veriteľ bonitu klienta skúmal v zmysle svojho interného

dokumentu a že nahliadol do úverových registrov dlžníka, oboznámil sa s jeho príjmom, výdavkami,
rodinným stavom a výpisom z bežného účtu, ale dôkazné bremeno ho zaťažovalo až do tej miery, že
musel preukázať ako bonitu dlžníka vyhodnotil, pričom takéto vyhodnotenie nesmelo byť len formálne.
Z jeho hodnotiaceho úsudku muselo byť potom zrejmé, prečo veriteľ dlžníkovi úver (ne)poskytol.

27.5. Vzhľadomnavyššieuvedenépotomneobstojíargumentdovolateľky(pridruhejdovolacejotázke),
že „Posudzovanie toho, ako ostatní veritelia vyhodnotili žiadosť spotrebiteľa v predošlých prípadoch,
nemožno podradiť ani pod jednu zo zložiek (§7 ods. 20 zákona o spotrebiteľských úveroch), ktoré by bol
veriteľ v rámci bonity povinný skúmať a teda, že odvolací súd extenzívne interpretoval slovné spojenie
„odborná starostlivosť“, a výrazne tým presiahol rozsah znenia právnej úpravy“.

28. Pokiaľišlootretiudovolaciuotázku,dovolacísúdpoukazujenato,že„Predmetkonania(resp.obsah
žaloby) nie je tvorený výlučne žalobným návrhom (petitum), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami
- opísaním skutkového deja (causa petendi). Na základe žalobného návrhu a opísania skutkového deja
možno individualizovať predmet konania. Súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej stránke a tento
petit je potrebné vykladať v súvislosti so skutkovými tvrdeniami žalobcov v spore. Súd má skúmať celý

obsah podanej žaloby, nielen samotný žalobný návrh“.
28.1. V civilnom sporovom konaní je súd viazaný žalobným návrhom, a preto nemôže žalobcovi priznať
viac, než žiadal v žalobnom petite (§ 216 ods. 1 CSP). Súd môže prekročiť žalobný návrh a prisúdiť viac,
než čoho sa strany domáhajú, iba vtedy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva
z osobitného predpisu (§216 ods. 2 CSP). Ak je predmetom žalobného návrhu peňažné plnenie, musí

byť v návrhu uvedená presná výška peňažnej sumy, ktorú žalobca požaduje. Touto výškou peňažného
plnenia požadovaného žalobcom v žalobnom návrhu je súd v konaní viazaný a nesmie prisúdiť viac.
28.2. Civilné sporové konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Sporové strany
nie sú povinné uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikáciaveci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok
alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod
hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie,

prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je, alebo potvrdiť
také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak strana sporu uvedie rozhodujúce
skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ňou tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami
spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom strany a je povinný posúdiť vec
podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú.

28.3. Požiadavka ustanovenia § 127 ods. 1 písm. d) CSP, aby zo žaloby vyplývalo, čo sa ňou sleduje
(žalobný návrh), neznamená, že by žalobca bol povinný urobiť súdu návrh na znenie výroku jeho
rozsudku.Akžalobcaoznačilvžalobepresne,určiteazrozumiteľnepovinnosť,ktorámábyťžalovanému
uložená rozhodnutím súdu alebo spôsob určenia právneho vzťahu, práva alebo právnej skutočnosti,
súd nepostupuje v rozpore so zákonom, ak použitím iných slov vyjadrí vo výroku svojho rozhodnutia
rovnaképrávaapovinnosti,ktorýchsažalobcadomáhal.Ibasúdrozhodujeotom,akobudeformulovaný

výrok jeho rozhodnutia; prípadným návrhom žalobcu na znenie výroku rozhodnutia pritom nie je viazaný.
Pri formulácii výroku rozhodnutia súd musí dbať, aby vyjadroval (z obsahového hľadiska) to, čoho sa
žalobca žalobou skutočne domáhal (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 9. 2010, sp. zn. 5 Cdo
254/2009). Žaloba je teda procesný úkon, ktorým sa žalobca obracia na súd s návrhom, aby o jeho
určitompráveprotiurčitémužalovanémuautoritatívnerozhodol;predmetomžalobyjetzv.žalobnýnárok,

ktorého formulácia musí vyplývať z jej obsahu a musí sa opierať o určitý právny dôvod vyplývajúci zo
súhrnu tvrdených skutočností.
28.4. Z dispozičného princípu vyplýva, že žalobca v žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po
skutkovejaprávnejstránke,atýmtojehovymedzenímjesúdvzásadeviazaný.Zviazanostisúdupetitom
vyplýva,žesúdnemôžeprekročiťnávrhysporovýchstránaprisúdiťviac,nežčohosadomáhajú.Napriek

tomu, že znenie zákona to neuvádza, bude nepochybné, že zásada viazanosti súdu petitom bude
vyžadovať aj to, aby súd neprisúdil iné plnenie, než ktorého sa strany domáhali. Súd musí rešpektovať
predmet konania vymedzeným žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného
skutkového základu, než aký bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu. Naopak, nie je však
porušením zásady viazanosti súdu petitom, ak súd inak právne kvalifikuje skutok, ktorý bol predmetom

konania. Právna kvalifikácia je vždy vecou súdu v zmysle zásady iura novit curia, preto ani právna
kvalifikácia nie je obligatórnou náležitosťou žaloby (k tomu pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27.
júla 2011, sp. zn. 4 M Cdo 15/2010).
28.5. V danej veci z obsahu žaloby vyplýva, že žalobkyňa (dovolateľka) sa podanou žalobou domáhala
zaplatenia istiny 5.090,12 eur, zmluvného úroku vo výške 2.618,21 eur, úrokov z omeškania vo výške 5

% ročne zo sumy 5.090,12 eur od 20.05.2022 do zaplatenia, ako aj nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky vo výške 23,10 eur a 36 eur na tom skutkovom základe, že pre nesplnenie povinnosti
žalovanej splácať riadne a včas úver (poskytnutý na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.
2077757675 zo 16.11.2020 vo výške 5.500 eur), žalobkyňa vyhlásila jeho predčasnú splatnosť ku dňu
19.05.2022 a požiadala žalovanú o okamžité splatenie celého zostatku úveru. Argumentovala, že po

vyhlásení predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru jej prináleží aj úrok z istiny vo výške, akú by
pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí (R 5/2021), a ďalej, že má nárok nielen
na bežné úroky až do skutočného splatenia úveru, ale popri bežných úrokov má nárok aj na úroky z
omeškania.
28.6. Správne potom odvolací súd poukázal na závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vo veci sp. zn. 4Cdo/85/2021 v zmysle ktorých, cit.: „Vychádzajúc z vyššie opísaného
procesného stavu dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd svojím postupom pri posudzovaní
žalobou uplatneného nároku žalobkyne prekročil rámec ňou vymedzeného petitu, pretože jej priznal
plnenie z iného skutkového základu, než aký bol vymedzený v žalobnom návrhu. Aj keď sa bezpochyby
žalobkyňa domáhala priznania plnenia z rovnakej zmluvy, aká bola oboznámená prvoinštančným a

odvolacím súdom, po skutkovej stránke v žalobe jasne tvrdila, že došlo k zosplatneniu poskytnutého
úveru a v uvedenom smere produkovala k svojim tvrdeniam aj dôkazy. Súd prvej inštancie žalobe
vyhovel, majúc za to, že k zosplatneniu úveru došlo, avšak odvolací súd bol naopak názoru, že
zosplatnenie úveru je neplatné. Pokiaľ napriek uvedenému bez procesnej aktivity žalobkyne, ktorá sa na
jediné pojednávanie nariadené odvolacím súdom nedostavila, tejto priznal časť uplatneného nároku v

spore(spoluspríslušenstvom),vktoromnemoholprekročiťnávrhystrán(§216CSP),naviacsochranou
slabšej strany, ktorou bol žalovaný, porušil tým zásadu „ne ultra petitum“, čím porušil právo žalovaného
na spravodlivý proces.“28.7. Vzhľadom na riešenie nastolenej otázky najvyšším súdom vo vyššie označenom rozhodnutí
(totožnej s treťou dovolacou otázkou v tomto spore), nebol dôvod, aby sa dovolací súd v tejto veci
od uvedených záverov odchýlil. Aj v tomto prípade žalobkyňa (dovolateľka) žalobou uplatnený nárok

(priznanie peňažného plnenia) vyvodzovala (po skutkovej stránke) z toho, že došlo k zosplatneniu
poskytnutého úveru a v uvedenom smere produkovala k svojim tvrdeniam aj dôkazy. Ak by súdy (bez
procesnej aktivity žalobkyne) tejto priznali časť uplatneného nároku v spore (spolu s príslušenstvom),
t. j. by jej priznali nárok na jednotlivé neuhradené splátky úveru, splatné ku dňu vyhlásenia rozsudku,
hoci išlo o konanie, v ktorom súdy nemohli prekročiť návrhy strán (§ 216 CSP), naviac s ochranou

slabšej strany, ktorou bola žalovaná, porušili by tým zásadu „ne ultra petitum“, čím by porušili právo
žalovanej na spravodlivý proces. V takom prípade by súdy totiž svojím postupom pri posudzovaní
žalobou uplatneného nároku žalobkyne prekročili rámec ňou vymedzeného petitu, pretože by jej priznali
plnenie z iného skutkového základu, než aký bol vymedzený v žalobnom návrhu.
28.8. Možno preto uzavrieť a na tretiu dovolaciu otázku odpovedať tak, že „ak si veriteľ žalobou
uplatnil nárok na celý zostatok pohľadávky zo spotrebiteľského úveru na základe jeho predčasného

zosplatnenia (skutkový základ), a súd dospeje k záveru, že tento veriteľ nevyhlásil predčasnú splatnosť
úveru platne, nemôže v spore, v ktorom nemožno prekročiť návrhy strán (§ 216 CSP), naviac s ochranou
slabšej strany, takémuto veriteľovi ex offo (bez procesnej aktivity veriteľa - žalobcu) priznať nárok
na jednotlivé neuhradené splátky úveru, splatné ku dňu vyhlásenia rozsudku, nakoľko by mu priznal
plnenie z iného skutkového základu, než aký bol vymedzený v žalobnom návrhu, a teda by rozhodol v

rozpore so zásadou „ne ultra petitum“. Nejde tu teda iba o číselné porovnanie nároku (kedy dovolateľka
argumentovala, že jednotlivé neuhradené splátky splatné ku dňu vyhlásenia napadnutého rozsudku
predstavujú sumu 3.993,84 eur, t. j. ani nie polovicu v žalobe uplatneného plnenia), ale o to, že by išlo o
plnenie z iného skutkového základu, než aký bol vymedzený v žalobnom návrhu (uznesenie Najvyššieho
súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. 4 M Cdo 15/2010).

29. Ani v prípade prvej dovolacej otázky v znení, či „Veriteľ neporuší povinnosť konať s odbornou
starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, ak dopytom v Sociálnej poisťovni
overí deklarovaný príjem spotrebiteľa iba vo výške, ktorá je dostatočná na splnenie limitu pre ukazovateľ
schopnosti spotrebiteľa splácať úver podľa § 7 ods. 23 zákona o spotrebiteľských úveroch“, nešlo o takú
otázku, na riešení ktorej založil odvolací súd svoje rozhodnutie.

29.1. Odvolací súd v tejto súvislosti uviedol, že „žalovaná v žiadosti o poskytnutie úveru uviedla
svoje príjmy a výdavky. Jej čistý mesačný príjem mal činiť sumu 599 eur. Žalobkyňa (dovolateľka)
v tejto súvislosti nevyžadovala od žalovanej preukázanie jej tvrdení. V konaní neboli predložené
žiadne výplatné pásky žalovanej za obdobie rozhodné pre poskytnutie úveru, ani iná forma potvrdenia
zamestnávateľa o výške príjmu žalovanej. Žalobkyňa však neostala úplne nečinná a tvrdenia žalovanej

overovala iniciatívne z dostupných externých zdrojov, v preskúmavanom prípade dopytom na Sociálnu
poisťovňu. Z pohľadu odvolacieho súdu sa však javilo nedostatočnou formulácia otázok vo vzťahu k
Sociálnej poisťovni. V prvom rade bolo hneď zrejmé, že žalobkyňa zisťovala odpoveď na otázku, či
žalovaná mala v konkrétnych mesiacoch, resp. roku vymeriavací základ aspoň 718 eur. Vymeriavací
základ však nie je možné stotožniť s čistou mzdou, pretože spravidla predstavuje údaj o hrubej

mzde zamestnanca. V súčasnej dobe elektronizácie pritom nie je z verejne dostupných kalkulačiek
komplikované zistiť, že pri hrubej mzde vo výške 718 eur činí čistá mzda zamestnanca zhruba 573
eur, čo už v tomto kroku predstavuje rozdiel oproti sume 599 eur, ktorú žalobkyňa žiadnym spôsobom
nevysvetlila. V ďalšom kroku odvolací súd upriamil pozornosť na skutočnosť, že žalovaná mala byť
zamestnaná od 6.8.2020, čo predstavuje len dobu troch mesiacov pred poskytnutím úveru. Bez

významnej informačnej hodnoty sa preto odvolaciemu súdu javila odpoveď Sociálnej poisťovne na
otázku, či žalovaná mala za posledných 12 mesiacov priemerný vymeriavací základ aspoň 718 eur.
Najrelevantnejšou sa zdala byť doba posledných troch mesiacov pred poskytnutím úveru, pritom v
tomto období nedisponovala žalobkyňa užitočnými odpoveďami od Sociálnej poisťovne. Konkrétne,
nedostala odpoveď na to, či žalovaná mala za posledný mesiac vymeriavací základ aspoň 718 eur,

ust. § 7 ods. 20 Zákona o spotrebiteľských úveroch a opatrenia NBS č. 10/2017, pretože čistý príjem
spotrebiteľa je rozhodnou premennou pre výpočet podielu celkovej zadlženosti spotrebiteľa a počet
jeho schopnosti splácať poskytnutý úver“.29.2. Nešlo tu teda o to (o zodpovedanie otázky), či „dovolateľka porušila/neporušila povinnosť
konať s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, ak dopytom
v Sociálnej poisťovni overovala deklarovaný príjem spotrebiteľa (žalovanej) iba vo výške, ktorá je

dostatočná na splnenie limitu pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať úver podľa § 7 ods.
23 zákona o spotrebiteľských úveroch“, ale odvolací súd v tomto smere založil svoje rozhodnutie na
závere, že dovolateľka riadne (komplexne) nevyhodnotila (nepreskúmavala) žalovanou deklarovaný
príjem, uvádzaný v jej žiadosti o úver, a to i napriek určitým pochybnostiam, ktoré jej boli známe
[nevyžiadala si od žalovanej výplatné pásky za rozhodné obdobie, ani potvrdenie od zamestnávateľa

o výške príjmu žalovanej, nevyhodnotila nesúlad medzi vymeriavacím základom (718 eur) a čistou
mzdou žalovanej, nevyhodnotila a nezohľadnila dĺžku trvania zamestnania žalovanej (v trvaní „iba“
troch mesiacov pred uzavretím úverovej zmluvy), nereagovala obozretne na informácie od Sociálnej
poisťovne, od ktorej dostala negatívnu odpoveď na to, či žalovaná mala deklarovaný vymeriavací základ
(718 eur) aj za predposledný mesiac zamestnania a žiadnu odpoveď, či takýto základ mala aspoň za
posledný mesiac zamestnania]; preto odvolací súd prijal záver, že žalovanou uvádzanú sumu čistého

príjmu v deklarovanej výške 599 eur dovolateľka náležite neoverila a teda pred poskytnutím úveru
neoverovala príjmy žalovanej s odbornou starostlivosťou. Odvolací súd teda neriešil púhu otázku, či
postačuje/nepostačuje pre záver o konaní s odbornou starostlivosťou iba to, že veriteľ dopytom v
Sociálnej poisťovni si overil deklarovaný príjem spotrebiteľa (žalovanej) iba vo výške, ktorá je dostatočná
na splnenie limitu pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ale svoje rozhodnutie založil na

závere, že príjem žiadateľa o úver (žalovanej ako spotrebiteľa) bolo v danom prípade potrebné (pre
záver o konaní s odbornou starostlivosťou) preveriť komplexne, aj z iných dostupných zdrojov (aj priamo
od žiadateľa alebo jeho zamestnávateľa) a neponechať bez povšimnutia aj iné skutočnosti, ktoré mohli
maťvplyvnariadneposúdeniebonityžiadateľa(napr.žeSociálnapoisťovňananiektoréspožadovaných
otázok neodpovedala, príp. odpovedala na ne negatívne).

29.3. Aj v tomto prípade možno teda konštatovať, že podľa § 7 ods. 17 písm. b) zákona o
spotrebiteľských úveroch sa vynaložením odbornej starostlivosti rozumie, že veriteľ posúdi schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi. Nestačí, ak
veriteľ preukáže, že nahliadol do príslušných registrov a vyžiadal si od spotrebiteľa a ďalších orgánov
príslušné podklady, ale na to, aby bolo možné hovoriť o odbornej starostlivosti, je potrebné preukázať aj

odbornosťsamu-tedapreukázaťajto,žebolaplatobnáschopnosťposúdenásprávne(bolivyhodnotené
všetky údaje a správnym spôsobom bolo na nich prihliadnuté). Zhromaždenie podkladov bez ich
správneho a odborného posúdenia by totiž nenaplnilo cieľ, ktorý zavedenie takej povinnosti veriteľa
sledovalo - chrániť spotrebiteľa pred nadmernou zadlženosťou a platobnou neschopnosťou. Preto aj pri
tejto otázke dovolací súd poukazuje na svoje závery uvedené v bodoch 27.2 až 27.4. tohto rozhodnutia,

ktoré sú plne aplikovateľné aj v prípade prvej dovolacej otázky.
29.4. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd k prvej dovolacej otázke uzatvára, že za stavu, kedy mali
byť predmetom posúdenia v rámci súdneho prieskumu všetky okolnosti majúce rozhodujúci význam
pre záver o (ne)dôvodnosti uplatneného nároku, súdy nižších inštancií sa v súvislosti s posudzovaním
bonity dlžníka nemohli uspokojiť len s tým (tvrdením), že za dostatočné možno považovať to, že veriteľ

overoval spotrebiteľom deklarovaný príjem v jeho žiadosti o úver iba s ohľadom na odpovede, ktoré
dostal od Sociálnej poisťovne, ale dôkazné bremeno ho zaťažovalo až do tej miery, že musel preukázať
ako bonitu dlžníka vyhodnotil (t. j. ako vyhodnotil tieto odpovede Sociálnej poisťovne, o to viac za
situácie, kedy mu Sociálna poisťovňa nedala uspokojivú odpoveď na všetky otázky, príp. na niektoré
z nich odpovedala negatívne, prečo sa s takouto odpoveďou potom uspokojil a prečo nepristúpil k

overovaniu nezodpovedaných otázok cestou predloženia aj iných dokladov - od samotnej žalovanej,
príp. jej zamestnávateľa), pričom takéto vyhodnotenie nesmelo byť len formálne. Z jeho hodnotiaceho
úsudku muselo byť potom zrejmé, prečo veriteľ žalovanej úver poskytol.
29.5. Na prvú dovolaciu otázku možno potom odpovedať aj tak, že „na to, aby veriteľ neporušil svoju
povinnosť konať s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch nestačí,

ak tento iba dopytom v Sociálnej poisťovni (bez ďalšieho) overí (zistí) deklarovaný príjem spotrebiteľa, vo
výške postačujúcej na splnenie limitu pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať úver podľa § 7 ods.
23 zákona o spotrebiteľských úveroch, a to najmä nie v prípadoch, ak z odpovedí Sociálnej poisťovne
pre neho vyplynú určité pochybnosti, ktoré môžu mať dopad na správne vyhodnotenie (posúdenie)
bonity spotrebiteľa a jeho schopnosť reálne splácať poskytnutý úver. Spĺňanie limitu pre ukazovateľ

schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a limitu na podiel výšky celkovej zadlženosti k príjmu
spotrebiteľom je potom len nevyhnutnou, nie však jedinou podmienkou, ktorá musí byť splnená na to,
aby veriteľa bolo možné považovať za konajúceho s odbornou starostlivosťou“. Aj preto pri splnení limitu
pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a limitu na podiel výšky celkovejzadlženosti k príjmu spotrebiteľom (v ust. § 7 ods. 23 zákona o spotrebiteľských úveroch) zákonodarca
použil pojem „môže poskytnúť spotrebiteľovi úver (nie poskytne)“.
30. Z týchto dôvodov dovolací súd ani v tejto časti nepovažoval dovolanie žalobkyne za dôvodné, a

preto ho zamietol (§ 448 CSP).
31. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s ustanovením §
453 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a zásadou úspechu žalovanej v dovolacom konaní, ktorej by
patril v zmysle uvedenej zásady nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu (§ 255
ods. 1 CSP). Z obsahu spisu ale vyplýva, že jej žiadne trovy dovolacieho konania nevznikli, preto jej

nárok na ich náhradu dovolací súd nepriznal.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Feb 7, 2026. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozsudok – Ostatné , Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, December 3, 2025

Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, December 3, 2025