Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, December 15, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Svk/15/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5022200642
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašiková
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200642.1

Uznesenie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veci žalobcov (sťažovateľov): 1/ W. X., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom D. XX, XXX XX A. - Z., 2/ O. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XX, XXX XX A. -
Z., 3/ G. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. XXXX/XX, XXX XX Y. a 4/ I. X., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom M. XXXX/XX, XXX XX Y., všetci zast.: AKSK s.r.o. so sídlom Nám. SNP 15, 974 01
Banská Bystrica, IČO: 36 859 711, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor starostlivosti o životné

prostredie, Ul. Vysokoškolákov 8556, 010 08 Žilina, v konaní o správnej žalobe opomenutého účastníka,
v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcov proti uzneseniu Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k.
ZA-32S/24/2022-273 z 12. decembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.
II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred správnym súdom

1. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) uznesením č. k. ZA-32S/24/2022-273 z 12.
decembra 2024 postupom podľa § 98 ods. 1 písm. e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) odmietol žalobu žalobcov a zároveň rozhodol, že žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Správny súd nesúhlasil s názorom žalobcov, ktorí svoje účastníctvo v administratívnom konaní
vyvodzovali z druhej definície účastníka konania podľa § 14 ods. 1, časť vety pred bodkočiarkou zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, kedy tvrdili, že
rozhodnutím vydaným v konaní o posudzovaní vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie
môže byť na svojich právach priamo dotknutý. Správny súd tu uviedol, že Záverečné stanovisko je
výsledkom posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti a samé osebe nie je spôsobilé priamo, v

zmysle druhej definície účastníka konania, ovplyvniť právne postavenie žalobcov. A to nezávisle na
skutočnosti, že je záväzné pre ďalšie povoľovacie konania a tiež na skutočnosti, že právoplatnosťou
Záverečného stanoviska vzniká navrhovateľovi oprávnenie podať návrh na začatie povoľovacieho
konania k navrhovanej činnosti vo variante odsúhlasenom príslušným orgánom verejnej správy v
Záverečnom stanovisku. Pri posudzovaní vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie sa tak
priamo koná o subjektívnom práve navrhovateľa navrhovanej činnosti na to, aby mohol žiadať o

jej povolenie v nasledujúcich povoľovacích konaniach. Je nepochybné, že pri posudzovaní vplyvov
navrhovanej činnosti na životné prostredie sa nerozhoduje o povolení navrhovanej činnosti, nerozhoduje
sa teda ani o tom, že by iné osoby bez ďalšieho museli strpieť jej realizáciu. O tom, či sa takáto
činnosť v skutočnosti aj zrealizuje, sa rozhoduje až v následných povoľovacích konaniach. Spôsobilosť
akéhokoľvek rozhodnutia orgánu verejnej správy ovplyvniť právne postavenie konkrétnej subjektu je
možné konštatovať len v prípade, keď predmetným rozhodnutím dôjde k zmene právneho postavenia

konkrétneho subjektu, čo znamená, že pri porovnaní jeho právneho postavenia pred vydaním tohto
rozhodnutia a jeho právneho postavenia po vydaní rozhodnutia bude možné takúto zmenu zadefinovaťkvantitatívne alebo kvalitatívne. Len v takýchto prípadoch možno v zmysle druhej definície účastníka
konania podľa § 14 správneho poriadku uvažovať o priamom dotyku na právach, právom chránených
záujmoch alebo povinnostiach konkrétnej fyzickej osoby. Takýto priamy dotyk medzi Záverečným

stanoviskom a právom žalobcov na priaznivé životné prostredie nemožno konštatovať.
3. Predpokladané vplyvy na životné prostredie súvisiace s navrhovanou činnosťou a identifikované v
rámci procesu posudzovania vplyvov konkrétnej navrhovanej činnosti na životné prostredie nie je možné
podľa názoru správneho súdu stotožňovať s predpokladanými vplyvmi na individuálne nehnuteľnosti
žalobcov a ich bezprostredné okolie, ani na ním ďalšie označené práva - právo pokojne užívať rekreačnú

nehnuteľnosť, právo vlastniť majetok, právo na súkromný a rodinný život, právo na ochranu zdravia.
Konanie podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon EIA“) sa svojím predmetom i účelom odlišuje od
iných konaní, napr. od územného konania alebo od stavebného konania, v ktorých sa skúmajú vplyvy
konkrétnej stavby na konkrétne susedné nehnuteľnosti.
4. Pokiaľ ide o čl. 44 ods. 1 Ústavy SR, tu správny súd uviedol, že mu síce zaručuje právo na priaznivé

životné prostredie, ale tohto práva sa môže domáhať vždy len v medziach zákonov, ktoré ho vykonávajú.
5. Správny súd následne poukázal na skutočnosť, že zákon EIA v ust. § 3 písm. s) vymedzuje na
účely tohto zákona pojem „dotknutá verejnosť“, ktorou sa rozumie verejnosť (fyzická osoba, právnická
osoba alebo viac týchto osôb, ich organizácie alebo skupiny- § 3 písm. r) cit. zákona), ktorá je dotknutá
alebo pravdepodobne dotknutá konaním týkajúcim sa životného prostredia alebo má záujem na takomto

konaní. Okruh týchto subjektov na účely tohto zákona tak zahŕňa práve aj osoby, ktoré sú vlastníkmi
susedných pozemkov a ktorých sa priamo dotýkajú vplyvy navrhovaných činností. Ust. § 24 ods. 2
zákona EIA predpokladá, že takáto dotknutá verejnosť sa stane účastníkom tohto konania až okamihom,
kedy postupom podľa odseku 3 alebo 4 prejaví vôľu stať sa ním. To znamená, že napriek tomu, že
dotknutú verejnosť tvoria osoby, ktoré sú dotknuté alebo pravdepodobne môžu byť dotknuté konaním vo

veci životného prostredia, ust. § 24 ods. 2 výslovne predpokladá, že účastníkom konania o posudzovaní
navrhovanej činnosti sa nestanú ex lege, ale až okamihom prejavenia príslušnej vôle.
6. Správny súd následne zdôraznil, že ak by každý, koho právo na priaznivé životné prostredie môže
byť dotknuté Záverečným stanoviskom vydaným podľa zákona EIA, mal byť účastníkom EIA konania
už podľa druhej definície účastníka konania podľa § 14 správneho poriadku, potom by sa celkom

vyprázdnila prvá podskupina dotknutej verejnosti v zmysle § 3 písm. s) zákona EIA (verejnosť, ktorá je
alebo pravdepodobne môže byť dotknutá konaním vo veci životného prostredia), pretože okruhy týchto
osôb by boli totožné. Navyše predmetom posudzovania podľa tohto zákona je životné prostredie ako
súbor všetkých zložiek, a preto nie je možné vytvárať ešte osobitné podkategórie osôb, ktoré sú priamo
dotknuté na životnom prostredí a osôb, ktoré sú len dotknuté na životnom prostredí. Žalobcovia sa

v skutočnosti dovolávali práva na určitú úroveň, kvalitu užívania jeho nehnuteľnosti, teda nárokov z
vlastníckeho práva a nie práva na priaznivé životné prostredie.
7. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že žalobcovia v čase od predloženia Zámeru
navrhovateľom až do vydania Záverečného stanoviska neprejavili záujem na navrhovanej činnosti a
na konaní o jej povolení spôsobom ustanoveným v § 24 ods. 3 zákona EIA. Žalovaný tak nebol

povinný s nimi konať ako s účastníkmi konania a nebol povinný im ani doručiť Záverečné stanovisko.
Nepostupovali ani podľa § 24 ods. 4 zákona EIA. Nemožno ich preto považovať za opomenutých
účastníkov konania, v dôsledku čoho absentuje ich aktívna legitimácia na podanie žaloby opomenutého
účastníka konania v zmysle § 179 SSP.
8. Z Aarhurského dohovoru, ako aj Smernice EIA vyplýva, že úlohou štátov je vytvoriť priestor na to, aby

sa verejnosť mohla zúčastniť procesu posudzovania vplyvov, ale nevyplýva z nich povinnosť považovať
túto verejnosť ex lege za účastníka konania so všetkými procesnými právami hneď od začiatku tohto
procesu. Nemožno vyvodiť záver, že ak by aj verejnosť nebola riadne informovaná o možnostiach účasti
v procese, že by sa tento nedostatok mal zhojiť tým, že sa jej spätne od počiatku prizná postavenie
účastníka konania podľa vnútroštátneho práva.

9. Podľa názoru správneho súdu, žalovaný postupoval v súlade s ustanoveniami zákona EIA a
vhodným spôsobom, včasne a účinne informoval verejnosť/dotknutú verejnosť o navrhovanej činnosti
EIA konaní, pričom mali vytvorené reálne podmienky na to, aby sa k navrhovanej činnosti mohli vyjadriť.
Obsah všetkých písomností bol vždy zverejnený v súlade s ustanoveniami zákona EIA na úradnej
tabuli žalovaného, na úradnej tabuli navrhovateľa, na webovom sídle Ministerstva životného prostredia

Slovenskej republiky, na úradných tabuliach jednotlivých dotknutých obcí a miest.
10. Správny súd preto dospel k záveru, že žalobcov nie je možné považovať za opomenutých účastníkov
administratívneho konania a žaloba tak bola podaná zjavne neoprávnenými osobami.II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenia
11. Proti tomuto uzneseniu podali žalobcovia/sťažovatelia v procesnom postavení sťažovateľov (ďalej
len „sťažovatelia“) rozsiahlu kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP a navrhovali, aby

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil správnemu súdu na
ďalšie konanie.
12. Sťažnostný bod podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP bližšie sťažovatelia špecifikovali tak, že správny súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcom ako účastníkom správneho súdneho konania
o žalobe, aby uskutočnili im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu ich práva na

spravodlivý proces, a to konkrétne tým, že správny súd nenariadil ústne pojednávanie na prejednanie
žaloby, aj keď išlo o rozhodovanie vo veci samej a nariadenie pojednávania výslovne navrhovali.
13. Sťažnostný bod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP bližšie sťažovatelia špecifikovali tak, že správny súd
rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, a to tým, že žalobcom nepriznal postavenie
neopomenuteľných účastníkov EIA konania vedúceho k vydaniu záverečného stanoviska a nerozhodol
tak o doručení Záverečného stanoviska a tiež formou rozhodnutia, keď bol správny súd povinný o žalobe

rozhodnúť meritórne uznesením, a to buď rozhodnutím o povinnosti žalovaného doručiť záverečné
stanovisko žalobcom alebo uznesením o zamietnutí žaloby.
14. Podľa názoru sťažovateľov správny súd porušil svojím uznesením ich základné práva, a to: základné
právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a základné
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru; základné právo na priaznivé životné

prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy a podľa čl. 35 ods. 1 Listiny, a to samostatne a aj v spojení
so zákazom diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy a čl. 3 ods. 1 Listiny, a tiež samostatne a aj
v spojení so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a podľa
čl. 36 ods. 1 Listiny; základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy a podľa čl. 11 ods.
1 Listiny a právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, a to

samostatne aj v spojení so zákazom diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy a čl. 3 ods. 1 Listiny
a čl. 14 Dohovoru, a tiež samostatne ako aj v spojení so základným právom na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny, resp. v spojení so základným právom na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru; základné právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy, základné právo na ochranu

pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 10 ods. 2 Listiny a právo
na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru, a to samostatne aj v spojení so
zákazom diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy, čl. 3 ods. 1 Listiny a čl. 14 Dohovoru, a to samostatne
i v spojení so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a podľa
čl. 36 ods. 1 Listiny, resp. v spojení so základným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru, a to odopretím ochrany pred výstavbou cyklotrasy po dobu 18 mesiacov a prevádzkou
cyklotrasy na dobu neurčitú s predpokladaným vysokým počtom cyklistov; základné právo na ochranu
zdravia podľa čl. 40 Ústavy a podľa čl. 31 Listiny, v rozsahu, v akom by tieto hodnoty a záujmy neboli už
súčasťou práva na priaznivé životné prostredie, a to samostatne aj v spojení so zákazom diskriminácie
podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy a čl. 3 ods. 1 Listiny, a to samostatne i v spojení so základným právom na

súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny, resp. v spojení so
základným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a to odopretím ochrany
pred výrubom stromov, ktoré znižujú hluk a prašnosť zo štátnej cesty I/18 i zo železnice na ľavom brehu
Váhu.
15. Správny súd podľa sťažovateľov porušil ich uvedené základné práva predovšetkým tým, že svojim

uznesením odopiera účinnú a materiálnu súdnu ochranu základným právam žalobcov a súčasne porušil
právo žalobcov na spravodlivý proces tým, že vykonal ústavne nesúladný výklad príslušných právnych
noriem, resp. neaplikoval všetky relevantné právne normy.
16. Sťažovatelia ďalej v kasačnej sťažnosti uviedli, že podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu
(napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby

sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby
sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, teda aj v súlade s
ustanoveniami garantujúcimi žalobcom základné práva a slobody, čo je základným predpokladom na

ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.
17. Podľa názoru sťažovateľov, správny súd nesprávne vyložil pojem životné prostredie, ako celý
súbor životného prostredia, teda akési bezpohlavné, univerzálne a všetko objímajúce prostredie, v
ktorom však niet miesta pre žiadne jednotlivosti, osobitosti či konkrétnosti a ani konkrétne, priamedopady a priame vplyvy na nejakých konkrétnych ľudí. Z nevyhnutnosti identifikovať územie dotknuté
navrhovanou činnosťou a tiež z povinnosti opísať súčasný stav a potom identifikovať pravdepodobné
vplyvy navrhovanej činnosti na životné prostredie dotknutého územia, vrátane vplyvu na zdravie ľudí a

pohody a kvality života žijúcich a bývajúcich na tomto území, tak musí podľa sťažovateľov nevyhnutne
vyplývať možnosť vplyvu navrhovanej činnosti na konkrétnych ľudí. A takýto vplyv na práva týchto ľudí
môže byť priamy. Sťažovatelia sú toho názoru, že riadne preukázali, že Záverečné stanovisko môže
mať na ich právo na priaznivé životné prostredie priamy právny vplyv a rovnako preukázali aj priamy
materiálny vplyv realizácie a prevádzky cyklotrasy na toto ich právo.

18. Sťažovatelia následne uviedli, že EIA konanie tvorí spolu s územným konaním i stavebným
konaním jeden celok, jedno povoľovacie konanie a preto sa tí, ktorí sú neopomenuteľnými účastníkmi
územného konania i stavebného konania (vlastníci susedných pozemkov i nehnuteľností) sa musia
považovať za neopomenuteľných účastníkov EIA konania podľa EIA zákona. Ak platí všeobecná
charakteristika jednotnosti povoľovacieho konania, rozdeleného v podmienkach Slovenskej republiky,
do troch, resp. aj ďalších čiastkových konaní a záväznosť záverečného stanoviska pre nadväzujúce

povoľovacie konania, potom musia byť žalobcovia nevyhnutne účastníkmi už správneho konania
ústiaceho do vydania záverečného stanoviska podľa EIA zákona. Len v takom prípade si totiž môžu
účinne,materiálneakomplexnehájiťprostredníctvomprávanaspravodlivýprocesvšetkysvojeÚstavou,
Listinou i Dohovorom garantované základné práva, predovšetkým práva na priaznivé životné prostredie,
vlastnícke práva, práva na rodinný a súkromný život i práva na zdravie. Správny súd sa nezaoberal

záväznosťou Záverečného stanoviska pre nadväzujúce konania. Pre nadväzujúce povoľovacie správne
konania podľa stavebného zákona aj pre iné povoľovacie konania je Záverečné stanovisko záväzné.
Žalobcovia tak v povoľovacích konaniach nebudú môcť plne a účinne chrániť svoje právo na priaznivé
životné prostredie v chatovej osade tak, ako je to možné práve v EIA konaní. Ak by bol akceptovaný
právny názor správneho súdu ako vecne správny, viedlo by to k odňatiu práva žalobcov na súdnu a

inú právnu ochranu ich práva na priaznivé životné prostredie a takýto výsledok by bol jednoznačne
ústavne nekonformný. Taktiež by došlo podľa jeho názoru k jeho diskriminácii v porovnaní so Žilinským
samosprávnym krajom ako navrhovateľom cyklodiaľnice, keďže ten nositeľom žiadneho práva na
priaznivé životné prostredie nie je a nie je ani nositeľom žiadnych iných práv relevantných v kontexte
EIA konania.

19. Sťažovatelia nesúhlasili s charakteristikou ich argumentu ako uplatňovanie si výhradne ich
vlastníckeho práva. Záverečným stanoviskom predpokladané a odsúhlasené zásahy do životného
prostredia žalobcov, a to priamo v okolí pozemku a chaty žalobcov, v tesnej blízkosti a priamo v
chatovej osade sa priamo materiálne dotknú, po dobu výstavby aj po celú predpokladanú dobu životnosti
cyklodiaľnice, životov i zdravia žalobcov, a teda aj ich práva na priaznivé životné prostredie, a to

najmä: výraznou zmenou krajinnej scenérie; radikálnou zmenou charakteru chatovej osady z tichej
rekreačnej oblasti na miesto s intenzívnou návštevnosťou odhadovaných 20.000 cyklistov mesačne;
výrubom značného počtu stromov a drevín v okolí Jánošíkova, v k. ú. E. P. a v k. ú. P.; zmenou
pôdnych a klimatických pomerov vybudovaním asfaltovej cesty a narušením záplavového územia v okolí
Jánošíkova;radikálnouzmenouvyužívaniaúzemiapatriacehosvojoupolohouicharakteromdochatovej

osady Jánošíkovo, s priamym vplyvom na využívanie ostatného územia ležiaceho v chatovej osade,
vrátane pozemku patriaceho žalobcom, na ktorom je postavená ich rekreačná chata.
20. EIA konanie a záverečné stanovisko sa priamo dotýkajú aj iných základných práv žalobcov ako len
práva na priaznivé životné prostredie.
21. Sťažovatelia ďalej v kasačnej sťažnosti zdôraznili, že zákon EIA mal predovšetkým rozšíriť možnosť

verejnosti zúčastňovať sa posudzovania vplyvov na životné prostredie tak, aby nemuseli zložito
preukazovať, že ich právo na priaznivé životné prostredie môže byť samotným správnym rozhodnutím
i realizáciou navrhovanej činnosti priamo dotknuté.
22. Sťažovatelia aj naďalej zotrvávali na svojom právnom názore, že im svedčí účastníctvo podľa § 14
ods. 1 správneho poriadku, predovšetkým podľa druhej definície. Tvrdili, že žalovaný, ako aj Žilinský

samosprávny kraj si nesplnili riadne a účinne vykonanie oznámenia začatia EIA konania, miestnym
obyvateľom v Nezbudskej Lúčke. Ak by žalovaný postupoval v súlade s § 3 ods. 5 správneho poriadku
a reálne zistil všetky okolnosti, musel by nevyhnutne identifikovať žalobcov ako fyzické osoby, ktoré
by mohli byť na svojich právach priamo dotknuté. Ak by to aj nebolo evidentné hneď na začiatku EIA
konania, prejavilo by sa to najneskôr pri riadnom a úplnom vyhodnotení možných vplyvov na životné

prostredie, vrátane zdravia žalobcov, resp. ostatných chatárov v chatovej osade Jánošíkovo, na základe
správy o hodnotení podľa § 31 EIA zákona.
23. Sťažovatelia ďalej vo svojej kasačnej sťažnosti uviedli, že podľa žalovaného, s ktorým v tejto otázke
súhlasí i správny súd, sa totiž vo všetkých prípadoch uplatní jedno jediné pravidlo: oznámenie o začatíEIA konania aj správy o hodnotení i záverečného stanoviska sa zverejňuje mechanicky a formalisticky
výhradne podľa zákona EIA, najmä § 23 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 zákona EIA vo vzťahu k zverejneniu
zámeru, § 24 ods. 1 vo vzťahu k začatiu EIA konania, § 33 ods. 1 a § 34 od. 1 zákona EIA vo vzťahu

k správe o hodnotení a predovšetkým § 37 ods. 6 a ods. 7 zákona EIA vo vzťahu k záverečnému
stanovisku, bez ohľadu na presné právne postavenie konkrétneho účastníka EIA konania. Žiadne iné
postupy sa neuplatnia. Sťažovatelia ďalej tvrdili, že samotný zákon EIA otázku doručovania komplexne
pre účely zákona EIA neupravuje. Uplatní sa tak úprava doručovania podľa § 24, § 25 a § 26 správneho
poriadku v spojení s § 64 zákona EIA spolu s úpravou doručovania podľa § 25 ods. 2 EIA a § 37

ods. 6 a ods. 7 zákona. Inštitút doručovania „výstupov“ z EIA konania treba pritom odlíšiť od inštitútu
zverejňovania oznámení v rámci EIA konania, napr. zverejnenie oznámenia o zámere, zverejnenie
oznámenia o začatí EIA konania, zverejnenie správy o hodnotení i zverejnenie samotného záverečného
stanoviska. Tieto dva inštitúty sa pritom vzájomne dopĺňajú a prelínajú, ale nie sú identické.
24. Kľúčovým predpokladom pre prihlásenie sa do EIA konania, uplatňovanie svojich práv účastníka
tohto konania a podanie odvolania proti záverečnému stanovisku žalobcami však zostáva vhodné,

včasnéaúčinnéinformovaniežalovanýmosamotnomprebiehajúcomEIAkonaní.Akovyplývazoznenia
§ 3 ods. 6 a zo znenia § 26 ods. 2 správneho poriadku, povinnosti orgánov voči verejnosti vyplývajúce
z čl. 6 ods. 2 Aarhuského dohovoru i z čl. 6 ods. 4 a čl. 9 EIA Smernice už za daného platného stavu
vnútroštátneho práva do neho prestupujú a sú v ňom obsiahnuté. Už na základe týchto ustanovení tak
žalovaný mohol chatárov v Jánošíkove informovať tak, aby sa reálne o EIA konaní dozvedeli, mohli sa

ho zúčastniť a podať odvolanie proti záverečnému stanovisku.
25. Správny súd sa podľa sťažovateľov vôbec nevysporiadal s dvomi zásadnými a podstatnými
argumentmi žalobcov: doktrínou legitímnych očakávaní a právnymi závermi vyplývajúcimi z rozsudku
Súdneho dvora vo veci C-280/18, ktorý sa zaoberal práve otázkou výkladu čl. 6 a čl. 9 EIA Smernice,
ich vzájomného prepojenia a dostatočného informovania verejnosti o navrhovanej činnosti.

26. V zmysle judikatúry môže štát, aj prostredníctvom svojich orgánov, vertikálnym mocenským
zásahom, napríklad náhlou zmenou pravidiel, na ktoré sa súkromné osoby spoliehali, porušiť legitímne
očakávania účastníkov (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 10/04-27). Orgán verejnej moci musí
vo vzťahu k účastníkom konania postupovať predvídateľným, čitateľným spôsobom, a to vzhľadom na
očakávania,ktorévočitomutoorgánuúčastníkmá.Očakávaniaúčastníkovmusiabyťopodstatnené,ato

buď vzhľadom na platnú právnu úpravu alebo na postup orgánov verejnej moci v podobných prípadoch.
V tejto súvislosti sťažovatelia zdôraznili, že materiálny právny štát stojí mimo iného na dôvere občanov v
právo a právny poriadok. Podmienkou takejto dôvery je stabilita právneho poriadku a dostatočná miera
právnej istoty občanov. Stabilita právneho poriadku a právna istota je ovplyvňovaná nielen legislatívnou
činnosťou štátu, ale tiež činnosťou štátnych orgánov aplikujúcich právo (rozhodnutie Najvyššieho súdu

2MCdo/1/2015). V tomto zmysle sa tak určite bude vzťahovať aj na príslušné štátne orgány, ktoré majú
vo verejnom záujme chrániť prírodu a krajiny podľa § 2 ods. 1 č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a
krajiny v znení neskorších predpisov a takisto na postup žalovaného pred začatím EIA konania i počas
celého trvania EIA konania.
27. Sťažovatelia očakávali, rovnako ako chatári v chatovej osade Jánošíkovo, nachádzajúcej sa v NP

Malá Fatra s 3. stupňom ochrany, SKUEV0252 Malá Fatra a SKCHVÚ013 Malá Fatra, v tesnej blízkosti
NPRKrivés5.stupňomochranyatakistovochrannompísmeSKUEV0665StrečnianskemeandreVáhu,
ktoré samotné sú v 4. stupni ochrany, že v tomto území sa nebudú stavať žiadne líniové ani iné stavby,
keďže na tomto území je ochrana prírody nadradená nad ostatné činnosti podľa § 19 ods. 1 zákona o
ochrane prírody a keďže sa tak nedialo posledných 50 rokov a neexistoval žiadny dôvod predpokladať,

že by sa to mohlo zmeniť, predovšetkým s ohľadom na neustále prísnejšiu legislatívu na úseku ochrany
prírody a krajiny.
28. Podľa názoru sťažovateľov, príslušné slovenské štátne orgány namiesto aktívneho prístupu upadli
do letargie a zaštiťujú sa zverejňovaním informácií o EIA konaniach na webovom sídle Ministerstva
životného prostredia (www.enviroportal.sk) a na úradných tabuliach ako jediným, univerzálnym

nástrojom pre informovanie verejnosti.
29. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril svojim podaním z 14.03.2025. Uviedol, že sa stotožňuje s
napadnutým uznesením správneho súdu. Zároveň upozornil na skutočnosť, že v rovnakej veci, týkajúcej
sa iných žalobcov už Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozhodol uznesením 7Svk/7/2021 a
zároveň je viac týchto žalobcov, susediacich chatárov, ktorí podávajú svoje podania účelovo oddelene.

III. Konanie na kasačnom súde30. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky pri skúmaní procesných podmienok konania zistil, že
kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), má
predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP) a smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná.

31. Kasačný súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti proti napadnutému
uzneseniu správneho súdu preskúmal uznesenie správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a konanie mu predchádzajúce.
32. Predmetom súdneho prieskumu bolo uznesenie správneho súdu č. k. ZA-32S/24/2022-273 z 12.
decembra 2024. Týmto rozhodnutím bola žaloba žalobcov zamietnutá podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP,

keďže žaloba bola podaná zjavne neoprávnenými osobami.
33. Kasačný súd z administratívneho spisu zistil, že Žilinský samosprávny kraj ako navrhovateľ požiadal
žalovaného o odborné stanovisko k cyklodopravnej trase (Žilina - Vrútky - Martin, úsek Strečno - Lipovec,
Vrútky - Martin mimo cestného telesa I/18 - cyklodiaľnica). Tá bola plánovaná v katastrálnych územiach
obcí S., E. P., P. a v katastrálnom území miest K. a A., v okresoch A. a Y., v Y. kraji a mala prechádzať
okolo chatovej osady Jánošíkovo. Žalovaný rozhodnutím č.: OU-ZA-OSZP1-2016/001502-008/Ryb zo

dňa 23.02.2016 vyslovil, že navrhovaná činnosť - cyklodiaľnica, je predmetom posudzovania vplyvov
na životné prostredie podľa osobitného predpisu - zákon EIA. Dňa 18.04.2016 žalovaný po prerokovaní
s navrhovateľom, Ministerstvom dopravy a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, Ministerstvom
životného prostredia Slovenskej republiky, obcami Strečno, Nezbudská Lúčka, Lipovec, mestami Vrútky
a Martin, Štátnou ochranou prírody Slovenskej republiky, Banská Bystrica a Občianskym združením

Nádej pre Sad Janka Kráľa, Bratislava vypracoval Rozsah hodnotenia navrhovanej činnosti. Rozsah
hodnotenia bol zverejnený na webstránke www.enviroportal.sk, ako aj na stránke žalovaného. Na
základe pripomienok účastníkov konania bol Rozsah hodnotenia doplnený. Uvedené doplnenie bolo
vyhodnotené ako opodstatnené a je neoddeliteľnou súčasťou stanoveného Rozsahu hodnotenia pre
navrhovanú činnosť „Žilina - Vrútky - Martin, úsek Strečno - Lipovec, Vrútky - Martin, mimo cestného

telesaI/18“(cyklodopravnátrasa)zodňa18.04.2016,podč.:OU-ZA-OSZP2-2016/018158/Gr.Následne
navrhovateľ dňa 15.10.2018 predložil žalovanému Správu o hodnotení navrhovanej činnosti „Žilina -
Vrútky - Martin, úsek Strečno - Lipovec, Vrútky - Martin mimo cestného telesa I/18 (cyklodopravná
trasa)“, ktorá bola spracovaná v súlade s Rozsahom hodnotenia zo dňa 18.04.2016. Žalovaný v
prílohe podania zaslal dátový nosič obsahujúci uvedenú Správu o hodnotení mestám Žilina, Vrútky

a Martin a dotknutým obciam Strečno, Nezbudská Lúčka a Lipovec, oznámil, že dňom doručenia
Správy o hodnotení navrhovateľom žalovanému dňa 15.10.2018 začal správne konanie vo veci
posudzovania predpokladaných vplyvov na životné prostredie a že Správa je zverejnená na stránke:
G.. Zároveň dotknuté obce požiadal, aby informovali verejnosť do troch pracovných dní od doručenia
tohto oznámenia o Správe o hodnotení navrhovanej činnosti spôsobom v mieste obvyklým a zároveň

verejnostioznámili,kedyakdejemožnédoSprávyohodnotenínavrhovanejčinnostinahliadať,stým,že
Správa k navrhovanej činnosti musí byť verejnosti sprístupnená najmenej po dobu 30 dní od zverejnenia
informácie o jej doručení a účastníci konania a zúčastnené osoby majú možnosť, aby sa pred vydaním
rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
Súčasne dotknuté obce vyzval o zaslanie písomného stanoviska k predmetnej Správe v lehote 30 dní

od jej doručenia. Žalovaný ďalej o predložení Správy informoval aj dotknuté orgány, rezortný orgán,
povoľujúci orgán, ako aj dovtedajšiu zainteresovanú verejnosť. Navrhovateľ následne podaním zo dňa
22.10.2018 v spolupráci s dotknutými obcami zvolal verejné prerokovanie Správy o hodnotení na deň
13.11.2018 v klubovni Žilinského samosprávneho kraja, pričom uvedenú pozvánku zaslal aj obciam
Strečno,NezbudskáLúčka,Lipovec,mestuVrútkyapožiadalich,abytútoskutočnosťoznámiliverejnosti

na úradnej tabuli obce, na webovom sídle obce, resp. iným spôsobom v mieste obvyklom. Rezortný
orgán, dotknuté orgány, dotknuté obce (obce Lipovec, Strečno, Nezbudská Lúčka a mesto Žilina) i
zástupcovia vyššie uvedenej zainteresovanej verejnosti predložili k Správe o hodnotení svoje písomné
vyjadrenia.Žalovanýdňa28.11.2018následneurčilodbornespôsobilúosobunaspracovanieodborného
posudku pre navrhovanú činnosť. Dňa 20. mája 2019 navrhovateľ predložil žalovanému Odborný

posudok k Správe o hodnotení navrhovanej činnosti „Žilina - Vrútky - Martin, úsek Strečno - Lipovec,
Vrútky, Vrútky - Martin mimo cestného telesa I/18 (cyklodopravná trasa)“. Žalovaný potom podaniami
zo dňa 27.05.2019 a 26.08.2019 požiadal Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky o
stanovisko k návrhu Záverečného stanoviska podľa zákona EIA, ktoré tvorilo prílohu uvedených podaní.
Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky žalovanému doručilo dňa 04.10.2019 stanovisko

k navrhovanému Záverečnému stanovisku, ktoré bolo doplnené podaním zo dňa 02.12.2019. Žalovaný
následne dňa 18.12.2019 vydal Rozhodnutie č.: OU-ZA-OSZP2-2019/004276-33/Gr, ktorého obsahom
bolo Záverečné stanovisko k navrhovanej činnosti „Žilina - Vrútky - Martin, úsek Strečno - Lipovec,
Vrútky,Vrútky-MartinmimocestnéhotelesaI/18(cyklodopravnátrasa)“(časťII.),svymedzenýmúčelomnavrhovanej činnosti -vybudovanie novej cyklodopravnej trasy spájajúcej obce Strečno (okres Žilina) a
mesto Vrútky (okres Martin), pričom užívateľmi navrhovanej činnosti budú Žilinský samosprávny kraj,
resp. obyvatelia dotknutých obcí Strečno, Nezbudská Lúčka, Lipovec a mesta Martin, obyvatelia regiónu

Žilinského samosprávneho kraja a návštevníci z ostatných regiónov Slovenska, prípadne zo susedných
štátov. Navrhovaná činnosť bude situovaná v Žilinskom kraji v okresoch Žilina a Martin, na území obce
Strečno, Nezbudská Lúčka, Lipovec a mesta Vrútky a v katastrálnych územiach Strečno, Nezbudská
Lúčka, Lipovec a Vrútky, a to v rámci zastavaného územia dotknutých obcí a mesta, ako aj mimo
zastavaného územia dotknutých obcí a mesta. Trasa v celej svojej dĺžke prechádza údolím rieky Váh,

Vážskeho derivačného kanála rieky Turiec a je umiestnená v koridore, ktorý v súčasnosti nemá riešenú
cyklodopravnú trasu. Začína v obci Strečno, kde tento úsek je pokračovaním existujúceho cyklochodníka
vybudovaného popri ľavom brehu Vodného diela Žilina. Ďalej trasa prechádza územím obce Nezbudská
Lúčka proti prúdu rieky Váh, okrajom chráneného prírodného územia, popod chatovú osadu Jánošíkovo,
územie obce Lipovec smerom do mesta Vrútky, kde trasa končí v križovatke ulíc Matušovičovský rad -
Čachovský rad pri cestnom moste ponad rieku Turiec. Navrhovaná cyklodopravná trasa je navrhovaná

v dvoch variantoch, pričom rozdielne trasovanie majú iba v dvoch úsekoch C.9 a C.10. Vo variante
1 je trasa vedená cez obec Lipovec do Vrútok priamo po ceste III/2130 až po železničnú trať, ktorú
podchádza, resp. križuje mimoúrovňovo, popri nej cca 200 metrov, následne odbočuje vľavo a vedie po
existujúcejmiestnejkomunikáciiažkúrovňovémuželezničnémupriecestiu,zaktorýmužtrasapokračuje
tak, ako je navrhnutá v oboch variantoch. Vo variante 2 trasa z Lipovca do Vrútok nebude viesť priamo

po ceste III/2130, ale popri nej z jej pravej strany v smere z Lipovca do Vrútok až k železničnej trati, ktorú
podíde, už takisto ako vo variante 1 a následne odbočí vpravo po novonavrhovanom mostnom objekte
ponad železnicu, následne pôjde popri železničnej trati a vyjde za úrovňovým železničným priecestím,
kde už pokračuje až do konca úseku v zmysle variantu 2. Celkovo má byť o dĺžke cca 16,5 km. V katastri
Nezbudská Lúčka je trasa vedená v tesnej blízkosti Národnej prírodnej rezervácie Krivé, ale nevstupuje

doň. Chodník následne opustí k. ú. E. P. vstupuje do k. ú. P.. Ďalej je chodník vedený v trase existujúcej
spevnenej lesnej cesty. Doprava na tejto komunikácii je minimálna, cesta slúži prevažne ako prístup
k osade Jánošíkovo a chatovej oblasti Lipovec. Záverečné stanovisko bolo zverejnené na webovej
stránke: G., ďalej bolo doručené navrhovateľovi (Žilinskému samosprávnemu kraju) a zainteresovanej
verejnosti (U.. O. J., T.., OZ A. planéta - HEARTH, Slovenský cykloklub Piešťany, OZ Nádej pre Sad

JankaKráľa),akoajpovoľujúcemuorgánu,rezortnémuorgánu,dotknutýmorgánomadotknutýmobciam
(obceStrečno,NezbudskáLúčka,LipovecamestámMartinaVrútky),pričomdotknutéobcebolivyzvané
v zmysle § 37 ods. 8 Zákona EIA o zverejnenie Záverečného stanoviska v lehote troch pracovných dní
od jeho doručenia na ich webovom sídle, ak ho majú zriadené, a na úradnej tabuli obce a aby oznámili,
kde a kedy možno doň nahliadnuť, robiť z neho výpisky alebo na vlastné náklady vyhotoviť kópie s

tým, že Záverečné stanovisko musí byť zverejnené po dobu 30 dní. Záverečné stanovisko nadobudlo
právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 27.01.2020, keďže v zákonom stanovenej lehote nebolo proti nemu
podané odvolanie.

IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

34. Podľa § 179 ods. 1 SSP, ak správnu žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom
administratívneho konania malo konať (ďalej len „opomenutý účastník“), správny súd overí správnosť
tohto tvrdenia a skutočnosť, či od vydania napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia neuplynuli viac ako

tri roky, a ak sú tieto podmienky splnené, uznesením rozhodne, že orgán verejnej správy je povinný
doručiť opomenutému účastníkovi vo veci vydané rozhodnutie alebo opatrenie.
35. Podľa § 179 ods. 7 SSP, ak sa správny súd nestotožní s tvrdením opomenutého účastníka, vo veci
ďalej koná.

36. Podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP, správny súd uznesením odmietne žalobu, ak bola podaná zjavne
neoprávnenou osobou.
37. Podľa § 107 ods. 1 SSP, predseda senátu nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, ak
a) o to požiada aspoň jeden z účastníkov konania,
b) vykonáva dokazovanie,

c) to vyžaduje verejný záujem,
d) e to na prejednanie veci potrebné alebo
e) tak ustanovuje tento zákon.
38. Podľa § 107 ods. 2 SSP, v ostatných prípadoch rozhoduje správny súd bez pojednávania.39. Podľa § 1 ods. 1 písm. a) zákona EIA, tento zákon upravuje postup odborného a verejného
posudzovania predpokladaných vplyvov na životné prostredie 1. strategických dokumentov počas ich
prípravy a pred ich schválením, 2. navrhovaných činností pred rozhodnutím o ich umiestnení alebo pred

ich povolením podľa osobitných predpisov.
40. Podľa § 2 zákona EIA, účelom zákona je najmä
a) včasne a účinne zabezpečiť vysokú úroveň ochrany životného prostredia a prispieť k integrácii
environmentálnych aspektov do prípravy a schvaľovania strategických dokumentov so zreteľom na
podporu trvalo udržateľného rozvoja,

b) zistiť, opísať a vyhodnotiť priame a nepriame vplyvy navrhovaného strategického dokumentu a
navrhovanej činnosti na životné prostredie,
c) objasniť a porovnať výhody a nevýhody návrhu strategického dokumentu a navrhovanej činnosti a to
aj v porovnaní s nulovým variantom,
d) určiť opatrenia, ktoré zabránia znečisťovaniu životného prostredia, zmiernia znečisťovanie životného
prostredia alebo zabránia poškodzovaniu životného prostredia, e) získať odborný podklad na schválenie

strategického dokumentu a na vydanie rozhodnutia o povolení činnosti podľa osobitných predpisov.
41. Podľa § 3 c) zákona EIA, na účely tohto zákona zisťovacie konanie je postup, ktorého účelom
je zistiť, či navrhovaná činnosť alebo jej zmena môže mať významný nepriaznivý vplyv na životné
prostredie; výsledkom tohto postupu je záväzné stanovisko zo zisťovacieho konania, ktorým sa určuje,
či pre navrhovanú činnosť alebo jej zmenu je potrebné posudzovanie vplyvov na životné prostredie.

42. Podľa § 24 ods. 1 zákona EIA, príslušný orgán informuje bezodkladne verejnosť v centrálnom
informačnom systéme, prípadne aj na svojej úradnej tabuli o
a)tom,ženavrhovanáčinnosťalebojejzmenapodliehazisťovaciemukonaniu,posudzovaniuvplyvovna
životné prostredie, konaniu podľa § 19 a o skutočnosti, že navrhovaná činnosť alebo jej zmena podlieha
posudzovaniu vplyvov presahujúcich štátne hranice, ak ide o tento prípad,

b) svojej právomoci na vydanie rozhodnutia k navrhovanej činnosti alebo jej zmene v posudzovaní jej
vplyvov a o povoľujúcom orgáne,
c)tom,žeodpovoľujúcehoorgánuapríslušnéhoorgánumožnozískaťinformácieonavrhovanejčinnosti
alebo jej zmene, ktorá je predmetom konania,
d) povoleniach potrebných na realizáciu navrhovanej činnosti alebo jej zmeny,

e) odbornom stanovisku podľa § 18 ods. 1 písm. g), informácii o navrhovanej činnosti alebo jej zmene
podľa § 22, rozsahu hodnotenia podľa § 23, zámere a oznámení o zmene navrhovanej činnosti podľa
§ 29 a správe o hodnotení činnosti podľa § 31,
f) mieste a spôsobe, ktorým sa relevantné informácie v konaní o posudzovaní vplyvov na životné
prostredie sprístupnia verejnosti vrátane informácie o konaní verejného prerokovania,

g) podrobnostiach zabezpečenia účasti verejnosti v konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie
vrátane informácií o príslušnom orgáne, ktorému možno zasielať pripomienky alebo otázky, a o
podrobnostiach o lehote na zaslanie pripomienok alebo otázok,
h) praktických informáciách o prístupe k správnemu konaniu a súdnemu konaniu podľa tohto zákona,
najmä o prístupe verejnosti k opravným prostriedkom pred správnym orgánom a pred súdom,

i) iných informáciách dôležitých na vydanie záverečného stanoviska alebo povolenia.
43. Podľa § 24 ods. 2 zákona EIA, dotknutá verejnosť má postavenie účastníka v konaní o posudzovaní
vplyvov na životné prostredie a následne postavenie účastníka v povoľovacom konaní k navrhovanej
činnosti alebo jej zmene, ak uplatní postup podľa odseku 3 alebo ak jej účasť v konaní už nevyplýva
z osobitného predpisu. Na odôvodnené písomné stanoviská a pripomienky podané v konaní o

posudzovaní vplyvov na životné prostredie, podľa tretej časti tohto zákona o ktorých už bolo rozhodnuté,
sa nemusí prihliadať v povoľovacom konaní k navrhovanej činnosti. Právo dotknutej verejnosti na
priaznivé životné prostredie, ktorá prejavila záujem na navrhovanej činnosti alebo jej zmene postupom
podľa odseku 3, môže byť povolením navrhovanej činnosti alebo jej zmeny alebo následnou realizáciou
navrhovanej činnosti alebo jej zmeny priamo dotknuté.

44. Podľa § 24 ods. 3 zákona EIA, verejnosť prejaví záujem na konaní o posudzovaní vplyvov na životné
prostredie podaním odôvodneného písomného stanoviska k správe o hodnotení činnosti podľa § 35 ods.
2. Na odôvodnené písomné stanoviská podané v konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie
v rámci posudzovania jednej a tej istej navrhovanej činnosti alebo jej zmeny, ktoré už boli uplatnené a
s ktorými sa už príslušný orgán vysporiadal sa nemusí prihliadať.

45. Podľa § 14 ods. 1 správneho poriadku, účastníkom konania je ten, o koho právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, žemôže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo
dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.
46. Podľa § 14 ods. 2 správneho poriadku, účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také

postavenie priznáva.
47. Podľa § 25 ods. 2 zákona EIA, ak sa zúčastňuje jedného konania viac ako 20 členov dotknutej
verejnosti, doručovať možno verejnou vyhláškou; členovia občianskej iniciatívy vytvorenej postupom
podľa § 24 ods. 10 sa na tieto účely považujú za jedného člena dotknutej verejnosti.
48. Podľa § 30 ods. 7 zákona EIA, navrhovateľ v spolupráci s dotknutou obcou bezodkladne informuje

verejnosť o určenom rozsahu hodnotenia navrhovanej činnosti alebo jej zmeny a jeho harmonograme
spôsobom v mieste obvyklým.
49. Podľa § 37 ods. 1 zákona EIA, výsledkom posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti alebo
jej zmeny je záverečné stanovisko. Záverečné stanovisko je rozhodnutie, ktoré je záväzné pre
ďalšie povoľovacie konanie. Právoplatnosťou záverečného stanoviska vzniká oprávnenie navrhovateľa
navrhovanej činnosti alebo jej zmeny, ktorá musí byť predmetom posudzovania vplyvov podľa § 18 ods.

1, podať návrh na začatie povoľovacieho konania k navrhovanej činnosti alebo jej zmene vo variante
odsúhlasenom príslušným orgánom v záverečnom stanovisku.
50. Podľa § 37 ods. 4 zákona EIA, v záverečnom stanovisku príslušný orgán okrem celkového
hodnotenia vplyvov navrhovanej činnosti alebo jej zmeny uvedie, či s jej realizáciou súhlasí alebo
nesúhlasí, za akých podmienok s ňou súhlasí a v ktorom realizačnom variante, ako aj požadovaný

rozsah poprojektovej analýzy (§ 39 ods. 2).
51. Podľa § 37 ods. 6 zákona EIA, príslušný orgán doručí záverečné stanovisko do 30 dní od jeho
vydania navrhovateľovi, rezortnému orgánu, povoľujúcemu orgánu, dotknutému orgánu a dotknutej obci
a zverejní ho bezodkladne na webovom sídle ministerstva a na úradnej tabuli, ak ju má k dispozícii.
52.Podľa§37ods.7zákonaEIA,dotknutáobec,ktorejbolodoručenézáverečnéstanovisko,hozverejní

v lehote troch pracovných dní od jeho doručenia na svojom webovom sídle, ak ho má zriadené, a na
úradnej tabuli obce a oznámi, kde a kedy možno doň nahliadnuť, robiť z neho výpisy, odpisy alebo na
vlastné náklady vyhotoviť kópie.
53. Podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na priaznivé životné prostredie.
54. Podľa 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl.

38až42ačl.44až46tejtoústavysamožnolenvmedziachzákonov,ktorétietoustanoveniavykonávajú.
55. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“)
ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal napadnuté uznesenie správneho súdu z dôvodov a v
rozsahu uvedenom v kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 1, 2 SSP) postupom bez nariadenia pojednávania
podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné

ju zamietnuť.
56. Najvyšší správny súd nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a
relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého uznesenia správneho súdu.
Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne
východiská pre vyslovenie výroku napadnutého uznesenia. Preto sa s ním Najvyšší správny súd v

celom rozsahu stotožňuje, považujúc právne posúdenie veci správnym súdom za správne. Podľa
názoru Najvyššieho správneho súdu námietky vznesené v kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé ovplyvniť
vecnú správnosť napadnutého uznesenia správneho súdu. V podrobnostiach kasačný súd odkazuje na
odôvodnenie napadnutého uznesenia správneho súdu.
57. Sťažovatelia v kasačnej sťažnosti namietali, že správny súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil žalobcom ako účastníkom správneho súdneho konania o žalobe, aby uskutočnili im
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Kasačný
súd vyhodnotil túto námietku sťažovateľov ako nedôvodnú. § 179 SSP upravuje Správnu žalobu
opomenutého účastníka. V odseku 1 je presne uvedené, že v prípade ak sú splnené podmienky podľa
tohto ustanovenia, správny súd uznesením rozhodne, že orgán verejnej správy je povinný doručiť

opomenutému účastníkovi vo veci vydané rozhodnutie alebo opatrenie. Už ďalej neustanovuje, akým
spôsobom má správny súd rozhodnúť v prípade, ak podmienky podľa odseku 1 splnené nie sú. Kasačný
súd považuje postup správneho súdu za správny a zákonný. Keď sťažovatelia žiadali kasačnú sťažnosť
uznesením zamietnuť, a nie odmietnuť, pre sťažovateľov by to aj tak znamenalo rovnaký výsledok
ako nastal v preskúmavanom konaní. Tento právny názor vyplýva aj z komentára (Veľké komentáre,

Správny súdny poriadok, Baricová, Fečík, Števček, Filová a kol., BECK) k ustanoveniu § 179 SSP,
podľa ktorého „Nevyhovenie správnej žalobe opomenutého účastníka môže mať dve procesné podoby.
Prvou je uznesenie o zastavení konania, ak správny súd zistí, že od vydania napadnutého rozhodnutia
alebo opatrenia orgánu verejnej správy uplynuli viac ako tri roky [§ 179 ods. 3 a § 99 písm. h)].Druhým prípadom nevyhovenia je záver správneho súdu o tom, že žalobcovi nesvedčí postavenie
opomenutého účastníka podľa § 179 ods. 7. Nestotožnenie sa s tvrdením žalobcu môže spočívať v
tom, že správny súd usúdi, že žalobcovi nepatrilo v administratívnom konaní postavenie jeho účastníka,

prípade i to, že žalobcovi bolo napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie doručené. Právnym následkom
takéhoto úsudku zo strany správneho súdu je potom pokračovanie v konaní v procesnom režime
danom pre „bežnú“ všeobecnú správnu žalobu. S veľkou mierou pravdepodobnosti bude pritom o takejto
všeobecnej správnej žalobe zo strany správneho súdu rozhodnuté uznesením o odmietnutí žaloby podľa
§ 98 ods. 1 písm. e), pretože u osoby, ktorej nebolo v súlade s právnou úpravou doručené rozhodnutie

alebo opatrenie orgánu verejnej správy možno odôvodnene očakávať absenciu postavenie účastníka
príslušného administratívneho konania a tým pádom i neunesenie aktívnej žalobnej legitimácie podľa §
178ods.1.Úsudokopostupovanípodľa§179ods.7mápritompovahupredbežnejotázkyasprávnysúd
o takomto postupe osobitne nerozhoduje a svoje závery zhrnie až v meritórnom (konečnom) rozhodnutí.“
58. Pokiaľ ide o namietanú absenciu nariadenia pojednávania vo veci, kasačný súd zdôrazňuje, že
ustanovenie § 107 SSP jasne upravuje prípady, kedy správny súd pojednávanie nariadi. V ods. 1 je

uvedené, že pojednávanie správny súd nariadi, len ak ide o vec samu a zároveň sú splnené ďalšie
podmienky podľa písmen a) až e). V prejednávanej veci ale nejde o meritórne rozhodnutie alebo o
rozhodnutie procesnej povahy. Správny súd nie je súdom skutkovým. Zásadne sa v správnom súdnom
konaní nezisťuje skutkový stav veci a dokazovanie sa vykonáva iba veľmi výnimočne. Nejde o konanie
nachádzacie, ale o konanie preskúmavacie. Správny súd pri rozhodovaní o veci principiálne nevychádza

z poznatkov, ktoré získal na ústnom pojednávaní. Nie je preto potrebné ani žiadúce pojednávanie
nariaďovať v prípadoch, kedy túto povinnosť správnemu súdu SSP neukladá. Rovnaký záver vyplýva aj
z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1. Dokonca pripúšťa upustiť od verejného
ústneho pojednávania aj vo veci samej, ak ide o riešenie odborných či právnych otázok, o ktorých možno
rozhodnúťnazákladespisu,aleboideoposúdenie,čisúvôbecdanépodmienkykonania(napríkladDöry

proti Švédsku, sťažnosť č. 28394/95). Rovnakým smerom sa uberá aj judikatúra Ústavného súdu SR
(napríklad I. ÚS 87/97, II. ÚS 499/2012). Takisto z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva,
že ústne pojednávanie sa nevyžaduje okrem iného vtedy, keď má súd rozhodnúť o právnych otázkach,
ktoré nie sú osobitne zložité (napr. Baková v. Slovenská republika, Vareala Assalino v. Portugalsko).
Kasačný súd je názoru, že aj napriek veľmi rozsiahlej a obsiahlej kasačnej sťažnosti, prejednávaná vec

nevykazuje znaky osobitnej zložitosti.
59. Pokiaľ ide o druhý sťažnostný dôvod sťažovateľov, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci tým, že žalobcom nepriznal postavenie neopomenuteľných účastníkov EIA
konania, aj túto námietku vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú. Tu kasačný súd dáva do pozornosti,
že v obdobnej veci už Najvyšší správny súd rozhodoval rozhodnutím sp. zn. 7Svk/7/2021, kde sa

veľmi dôsledne a správne zaoberal práve postavením účastníka EIA konania. Keďže ide o obdobnú
vec, týkajúcu sa iných chatárov v tej istej chatovej osade, ktorí sú zastúpení tým istým právnym
zástupcom a argumenty obsiahnuté v kasačnej sťažnosti sú podobné, kasačný súd nevidí dôvod, aby
sa odchýlil od právnych záverov obsiahnutých v uvedenom rozhodnutí. V podrobnostiach odkazuje na
jeho odôvodnenie. Rovnako, v obdobnej veci, Najvyšší správny súd rozhodol aj rozhodnutím sp. zn.

4Svk/32/2025.
60. Keďže zákon EIA neobsahuje osobitnú úpravu účastníctva v konaniach podľa neho, použije sa
ustanovenie § 14 ods. 1 správneho poriadku. Účastníkom konania podľa tohto ustanovenia môže byť
buď ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať, alebo koho
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté. Sťažovatelia

tvrdia, že mali byť účastníkmi konania podľa druhej vety, teda že ich práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté. Pri posudzovaní vplyvov sa koná priamo
o práve navrhovateľa navrhovanej činnosti na to, aby mohol žiadať o jej povolenie v povoľovacích
konaniach. Nerozhoduje sa tu o povolení navrhovanej činnosti, teda nerozhoduje sa ani o tom, že
by iné osoby bez ďalšieho museli trpieť jej realizáciu. O tom, či sa takáto činnosť zrealizuje, sa

rozhoduje až následne, v ďalších povoľovacích konaniach. Aj keď je záväzné stanovisko pre tieto
konanie záväzné, neznamená to, že by sa v ňom uvedená činnosť musela realizovať bez toho,
aby proti nej bolo možné namietať aj z iných hľadísk než len zo samotného hľadiska vplyvov na
životné prostredie ako celok. Správny súd tak správne vyhodnotil, že práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti sťažovateľov nemôžu byť predmetným rozhodnutím priamo dotknuté. V rozhodnutí

Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Svk/7/2021 sa k tejto problematike uvádza: „Judikatúra v súvislosti
s týmto ustanovením už zdôraznila, že odpoveď na to, na koho sa táto definícia vzťahuje (teda kto
bude priamo dotknutý na svojich právach, oprávnených záujmoch a povinnostiach), dávajú predpisy
hmotného práva. Až z týchto predpisov vyplýva okruh osôb, ktorú sú alebo sa môžu stať nositeľmipráv a povinností, o ktorých správny orgán rozhoduje (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Sž-o-NS 134/2004, Zo súdnej praxe č. 41/2005). Predmetom zákona č. 24/2006
Z. z. je postup odborného a verejného posudzovania predpokladaných vplyvov na životné prostredie

[§ 1 ods. 1 písm. a)], ktorými sa rozumie akýkoľvek priamy a nepriamy vplyv na životné prostredia
vrátane vplyvu na zdravie ľudí, flóru, faunu, biodiverzitu, pôdu, klímu, ovzdušie, vodu, krajinu, prírodné
lokality, hmotný majetok, kultúrne dedičstvo a vzájomné pôsobenie medzi týmito faktormi [§ 3 písm.
a)]. Účelom zákona je podľa § 2 najmä včasne a účinne zabezpečiť vysokú úroveň ochrany životného
prostredia, zistiť, opísať a vyhodnotiť priame a nepriame vplyvy, objasniť a porovnať výhody a nevýhody

návrhu a určiť opatrenia, ktoré zabránia znečisťovaniu, zmiernia ho alebo zabránia poškodzovaniu
životného prostredia. Už z citovaných ustanovení tak vyplýva, že predmetom posudzovania sú vplyvy
na životné prostredie ako súbor všetkého, čo vytvára prirodzené podmienky existencie organizmov
včítane človeka a je predpokladom ich ďalšieho vývoja (porov. § 2 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom
prostredí v znení neskorších predpisov). Životné prostredie ako súbor týchto faktorov, ktoré vytvárajú
podmienky existencie človeka ako živého organizmu, však treba odlišovať od subjektívnych nárokov

vlastníka nehnuteľnosti na ochranu pred imisiami, ktorými by bol obťažovaný nad mieru primeranú
pomerom (porov. napríklad § 127 Občianskeho zákonníka). Hoci imisie môžu mať tie isté príčiny
ako znečisťovanie alebo poškodzovanie životného prostredia, nemožno vplyvy na životné prostredie
stotožňovať s vplyvmi na individuálnu nehnuteľnosť vlastníka. Tým sa konanie podľa zákona č. 24/2006
Z. z. odlišuje napríklad od územného konania (§ 39 ods. 1 stavebného zákona) alebo od stavebného

konania (§ 62 a 66 stavebného zákona), v ktorých sa skúmajú vplyvy konkrétnej stavby na konkrétne
susedné nehnuteľnosti, vrátane možných súkromnoprávnych námietok z titulu imisií (porov. k tomu napr.
uznesenie tunajšieho súdu sp. zn. 10 Sžk 23/2021, ale aj uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS
201/07).“
61. Pokiaľ sťažovatelia namietali porušenie čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je pravdou, že

toto právo patrí každému, ale podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa ho možno domáhať
len v mediach zákonov, ktoré ho vykonávajú. Takýmto zákonom je práve aj zákon EIA a správny
súd neexistenciu účastníctva sťažovateľov v administratívnom konaní vyhodnotil správne v súlade so
zákonom. Priamo z čl. 44 ods. 1 ústavy nemožno vyvodiť, že by vždy a za každých okolností zakladal
postavenie účastníka v zmysle správneho poriadku každému, kto tvrdí, že životné prostredie môže

byť dotknuté určitou činnosťou, v každom konaní, ktorého dôsledkom by mohlo byť povolenie alebo
schválenie činnosti, ktoré majú alebo môžu mať negatívny vplyv na životné prostredie.
62. Zákon EIA definuje tzv. „dotknutú verejnosť“, kedy ide o verejnosť, ktorá je dotknutá alebo
pravdepodobne dotknutá konaním týkajúcim sa životného prostredia alebo má záujem na takomto
konaní. Práve okruh týchto osôb zahŕňa aj osoby, ktoré sú vlastníkmi susedných pozemkov. Tieto osoby

sa však účastníkmi administratívneho konania nestávajú automaticky ex lege. Ako správne uviedol vo
svojom uznesení správny súd, takáto dotknutá verejnosť sa stane účastníkom konania až okamihom,
kedy postupom súladným so zákonom EIA prejaví vôľu stať sa ním. O svoju účasť sa musí prihlásiť
postupompredpokladanýmv§24ods.3a4zákonaEIA.Vprípade,žetaknespravíatakýmtospôsobom
sa o účasť neprihlási, nie je možné takúto osobu považovať za účastníka konania a v dôsledku toho

nemôže byť ani opomenutým účastníkom, s ktorým mal príslušný orgán konať.
63. Kasačný súd súhlasí aj s názorom správneho súdu, že ak by každý koho právo na priaznivé
životné prostredie môže byť dotknuté Záverečným stanoviskom vydaným podľa zákona EIA, mal byť
účastníkom EIA konania už podľa druhej definície účastníka konania podľa § 14 správneho poriadku,
potom by sa celkom vyprázdnila prvá podskupina dotknutej verejnosti v zmysle § 3 písm. s) zákona EIA,

pretože okruhy týchto osôb by boli totožné. Kasačný súd tu považuje za potrebné citovať rozhodnutie
Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Svk/7/2021 podľa ktorého „Okrem toho, ako už bolo uvedené,
predmetom posudzovania podľa tohto zákona je životné prostredie ako súbor všetkých jeho zložiek
[§ 3 písm. a) zákona č. 24/2006 Z. z. a § 2 zákona č. 17/1992 Zb.], a preto nie je možné vytvárať
ešte osobitné podkategórie osôb, ktoré sú priamo dotknuté na životnom prostredí, a osôb, ktoré sú

„len“ dotknuté, ako sa o to žalobcovia snažia v časti svojej kasačnej sťažnosti. Zákon totiž nerozlišuje
medzi životným prostredím do určitej vzdialenosti od navrhovanej činnosti a životným prostredím od
tejto vzdialenosti, rovnako ako nerozlišuje medzi životným prostredím určitej lokality alebo životným
prostredím osôb, ktoré majú k tejto lokalite osobitný citový vzťah, a životným prostredím iných ľudí.
V prípade životného prostredia ako všetkého, čo obklopuje človeka a vytvára podmienky pre jeho

existenciu (vrátane samotného človeka), tak nemožno rozumne rozlišovať „priamy“ a „nepriamy“ dotyk.
Ako už bolo uvedené, pokiaľ žalobcovia takéto rozlišovanie a svoj „priamy“ dotyk spájali so svojím
vlastníctvom nehnuteľnosti v chatovej osade Jánošíkovo, potom sa v skutočnosti nedovolávajú svojho
práva na priaznivé životné prostredie, ale práva na určitú úroveň (kvalitu) užívania ich nehnuteľnostiako nároku plynúceho z ich vlastníckeho práva k nej (porov. ustanovenie § 123 v spojení s § 127
Obč. zák.). Ochrana užívacieho práva (práva na určitú úroveň alebo kvalitu užívania) nehnuteľnosti
ako súčasti vlastníckeho práva však sama osebe nie je účelom postupov podľa zákona č. 24/2006 Z.

z., čo zreteľne vyplýva z jeho vyššie citovaného § 2. Preto neobstojí ani námietka žalobcov, že takýto
výklad vytvára nerovnosť medzi ochranou ich vlastníckeho práva a vlastníckym právo navrhovateľa (tu:
Žilinského samosprávneho kraja). Podľa zákona č. 24/2006 Z. z. totiž pri posudzovaní vplyvov nehrá
žiadnu rolu okolnosť, či navrhovateľ navrhovanou činnosťou realizuje svoje vlastnícke právo alebo nie, a
ani príslušný orgán pri posudzovaní neprihliada na to, ako svojím záverečným stanoviskom obmedzuje

vlastnícke právo samotného navrhovateľa.“
64. Takisto Najvyšší správny súd v rozhodnutí sp. zn. 7Svk/7/2021 uvádza: „...zo znenia čl. 6 ods. 3,
4 a 7 až 9 Aarhuského dohovoru a aj čl. 6 ods. 4 smernice 2011/92/ES celkom zreteľne vyplýva, že
úlohou štátov je vytvoriť priestor na to, aby sa verejnosť mohla zúčastniť procesu posudzovania vplyvov,
nevyplýva z neho však povinnosť považovať ju ex lege za účastníka konania so všetkými procesnými
právami hneď od počiatku tohto procesu. Uvedené požiadavky napĺňa zákon č. 24/2006 Z. z. v § 24

ustanovením konkrétnych predpokladov a postupov, ako sa verejnosť môže do konania prihlásiť a kedy
sa stane účastníkom konania. Ani z citovaného ustanovenia zákona, ani z Aarhuského dohovoru alebo
smernice 2011/92/EÚ zároveň nemožno vyvodiť, že ak by aj verejnosť nebola riadne informovaná o
možnostiach účasti v procese, že by sa tento nedostatok mal zhojiť tým, že sa jej spätne a od počiatku
priznápostavenieúčastníkakonaniapodľavnútroštátnehopráva.Inakpovedané,podľakasačnéhosúdu

tak z citovaných ustanovení Aarhuského dohovoru a smernice 2011/92/EÚ nemožno vyvodzovať závery
pre výklad špecifickej otázky slovenského právneho poriadku, či dotknutá verejnosť má postavenie
účastníka konania podľa druhej alternatívy v ustanovení § 14 ods. 1 časti vety pred bodkočiarkou Spr.
por. a či sa teda môže domáhať ochrany opomenutého účastníka postupom podľa § 179 SSP.“
65. Kasačný súd súhlasí aj s odôvodnením správneho súdu týkajúceho sa námietky sťažovateľov

ohľadom nedostatočného informovania ho o EIA konaní. Aj podľa názoru kasačného súdu postupoval
žalovaný v súlade so zákonom EIA a vhodným spôsobom, včasne a účinne informoval verejnosť/
dotknutú verejnosť o navrhovanej činnosti i EIA konaní, kedy mala verejnosť/dotknutá verejnosť
vytvorené reálne podmienky, aby sa k navrhovanej činnosti mohla vyjadriť. Obsah predmetných
písomností a správ bol vždy riadne zverejnený v súlade s ustanoveniami zákona EIA na úradnej

tabuli žalovaného, na úradnej tabuli navrhovateľa, na webovom sídle Ministerstva životného prostredia
Slovenskej republiky, na úradných tabuliach jednotlivých dotknutých obcí a miest. Takýmto spôsobom
bola vytvorená možnosť, aby aj sťažovatelia mali možnosť byť informovaní o EIA konaní i o vydaní
Záverečného stanoviska. Zo žiadneho ustanovenia zákona EIA, ani iného právneho predpisu nevyplýva
žalovanému povinnosť, aby identifikoval, vyhľadával a následne kontaktoval vlastníkov alebo užívateľov

nehnuteľností nachádzajúcich sa v celkom území, v ktorom sa má posudzovať navrhovaná činnosť, v
tomto prípade po celej trase cyklodiaľnice.
66. Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší správny súd nepovažoval kasačnú sťažnosť sťažovateľov za
dôvodnú, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol.
67. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods.

1 SSP. Sťažovatelia v kasačnom konaní úspech nemali a žalovanému náhrada trov kasačného konania
prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených
podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré okolnosti podľa obsahu súdnych spisov nenastali.
68. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení
s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.