Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 17, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoPr/7/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2318202986
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2318202986.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek

senátu JUDr. Bibiány Ťažiarovej a JUDr. Eriky Tischlerovej v spore žalobcu: A. A. B., nar. X. XXXXXXXX
XXXX, trvalý pobyt C. D. XXX, zastúpeného: TOKÁR advokátska kancelária, s. r. o., Sídlisko Jas 936/5,
Galanta, IČO: 36 264 750, proti žalovanej: Základná škola s materskou školou, Šoporňa 133, IČO: 36
080 519, zastúpenej: executio iuris advokátska kancelária, s.r.o., Záhradnícka 4840/71, Bratislava –
mestská časť Ružinov, IČO: 55 176 933, o náhradu mzdy z dôvodu neplatného okamžitého skončenia
pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava
zo 4. decembra 2023 č. k. PN-18Cpr/12/2018-671, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku (I.) o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť
žalobcovi sumu 61.686 eur s úrokom z omeškania p o t v r d z u j e; v druhom výroku (II.) o zamietnutí
žaloby vo zvyšnej časti a v treťom výroku (III.) o náhrade trov konania r u š í a vec v r a c i a na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom (I.) uložil povinnosť žalovanému zaplatiť
žalobcovi sumu 61.686 eur s príslušenstvom (úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
1.713,50 eur v jednotlivých kalendárnych mesiacoch v období od mája 2015 do apríla 2018, splatných
prvéhodňakalendárnehomesiaca,dozaplatenia);druhýmvýrokom(II.)vozvyšnejčastižalobuzamietol

a tretím výrokom (III.) priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 88 %.
Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 79 ods. 1, 2, § 134 ods. 1, 2 ZP (Zákonník práce č. 311/2001
Z. z. v znení neskorších predpisov).
1.1. Vecne zdôvodnil viazanosťou rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 25Cpr/1/2015-331 zo dňa
14. augusta 2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 28. augusta 2018 č. k.
10CoPr/6/2017-391, ktorým bolo právoplatne určené, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo
strany žalovanej voči žalobcovi zo dňa 26. januára 2015 je neplatné.

1.2. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca považoval okamžité
skončenie pracovného pomeru za neplatné a opakovane sa domáhal, aby ho žalovaná ďalej
zamestnávala (žalobca vykonával funkciu riaditeľa školy, pričom jeho funkčné obdobie bolo prerušené
výkonom verejnej funkcie). Nesporne tak urobil listom zo dňa 31.3.2015, ktorý bol žalovanej doručený
osobne a ktorého prijatie žalovaná potvrdila prijímacou pečiatkou dňa 1.4.2015. List bol síce adresovaný
ObciŠoporňa(zriaďovateľoviškoly),avšakboldanýnavedomieajžalovanej.Zobsahulistunepochybne
vyplývala vôľa žalobcu, aby bol ďalej zamestnávaný, pričom navrhovaná pracovná pozícia nebola

právne významná. Na pojednávaní pred Okresným súdom Galanta dňa 15.2.2016 žalobca ústne
zopakoval, že uvedeným listom oznámil žalovanej aj zriaďovateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní.
1.3. Súd prvej inštancie s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu (R 24/1996)
konštatoval, že oznámenie zamestnanca o trvaní na ďalšom zamestnávaní u zamestnávateľa nahrádzataká žaloba, v ktorej pracovník uplatnil nielen neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, ale aj
požiadavku na náhradu mzdy. Zamestnanec však môže oznámiť zamestnávateľovi, že trvá na
ďalšom zamestnávaní aj kedykoľvek potom, čo mu zamestnávateľ dal neplatnú výpoveď alebo s ním

neplatne okamžite skončil pracovný pomer, najneskôr do rozhodnutia súdu, ktorým bolo konanie
o žalobe zamestnanca o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru právoplatne skončené
(sp. zn. 21Cdo/2905/2000, R 77/2002 ČR). Prejav vôle zamestnanca môže byť urobený konaním alebo
opomenutím, môže sa tak výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel
zamestnanec prejaviť a z hľadiska formálnych náležitostí na svoju platnosť nevyžaduje ani písomnú

formu. Súd dodal, že premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru začína plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za príslušný mesiac,
za ktorý sa požaduje (uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/180/2009).
1.4. Žalobca podľa záveru súdu prvej inštancie vôľu pracovať u žalovanej okrem vyššie uvedeného
vyjadril aj listom zo dňa 2.2.2015, ktorého obsah žalovaná spochybňovala (tvrdením, že uvedeného
dňa jej bol doručený list s odlišným obsahom). Súd obsah tohto listu oboznámil na pojednávaní dňa

15.2.2016, na ktorom bola prítomná i riaditeľka žalovanej, prostredníctvom ktorého sa tiež dozvedela,
že žalobca trvá na ďalšom zamestnávaní.
1.5. Hoci súd prvej inštancie uznesením zmenu žaloby, ktorou bol podaný návrh na rozšírenie žaloby
o uplatnenie nároku na náhradu mzdy nepripustil, a teda nenastali hmotnoprávne účinky zmeny žaloby
(porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21Cdo/387/2003), žalobca podal na súd žalobu o náhradu mzdy dňa

28. marca 2018, teda v období pred rozhodnutím odvolacieho súdu.
1.6. Námietku premlčania, ktorou žalovaná namietala premlčanie uplatneného nároku na náhradu mzdy
z dôvodu jeho neuplatnenia v trojročnej lehote počítanej odo dňa nasledujúceho po prevzatí oznámenia
o okamžitom skončení pracovného pomeru, vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodnú. Z ustálenej
judikatúry je zrejmé, že premlčacia doba začína plynúť od splatnosti tej ktorej náhrady mzdy za jednotlivý

mesiac, a nie odo dňa nasledujúceho po prevzatí rozväzovacieho prejavu (žalobca sa v spore domáhal
náhrady mzdy žalobou doručenou súdu 28. marca 2018, ktorou si uplatnil náhradu mzdy splatnú
k 30.4.2015, teda v rámci premlčacej doby).
1.7. Pri určovaní priemernej mesačnej mzdy žalobcu súd prvej inštancie odkázal na predložený osobný
spis žalobcu a rozhodnutie o výške a zložení funkčného platu, z ktorého bola zistená výška žalobcovho

platu 1.713,50 eur (do tejto sumy súd nezapočítal príplatok za riadenie, ktorý prináležal riaditeľovi školy,
no v rozhodnom čase žalobca už riaditeľom školy nebol, ale radovým pedagógom, v dôsledku čoho
v prevyšujúcej časti žalobu zamietol).
1.8. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu mzdy za uplatnený čas, za ktorý sa poskytuje
náhrada mzdy presahujúca 12 mesiacov, t. j. najviac 36 mesiacov, argumentujúc závermi rozhodnutia

NajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.6Cdo/157/2010,poukazomnavšeobecnúprávnuzásadu,
v zmysle ktorej je každý povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať
prospech z vlastnej nepoctivosti. Uvedené znamená, že ustanovenie § 79 ods. 2 ZP nemôže byť
aplikované spôsobom, aby tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi, vyplývajúcej
z odseku 1 tohto ustanovenia (t. j. aby sa vyplatilo konať protiprávne). Podľa nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 331/2019 pri takomto rozhodovaní treba vychádzať z konkrétneho
dôvodu toho ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru (§ 59 ods. 1 písm. b/ až d/ ZP) a so
zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať
v práci potom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či
na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré by mu objektívne znemožnili, aby zamestnanec

pokračoval v práci a teda uspokojiť mzdové nároky zamestnanca (sp. zn. I. ÚS 331/2019). Výšku nároku
na náhradu mzdy môže pritom zamestnávateľ minimalizovať dvoma spôsobmi, konkrétne umožnením
zamestnancovi naďalej pokračovať v práci (čím skôr ako sa dozvie o tom, že pracovný pomer bol
skončený neplatne), alebo môže v konaní o nároku na náhradu mzdy požadovať primerané zníženie
náhrady mzdy presahujúcej 12 mesiacov, prípadne nepriznanie tejto náhrady za čas presahujúci 12

mesiacov. Zamestnávateľ má tak povinnosť oznámiť zamestnancovi, že jeho požiadavke vyhovel
a vyzvať ho k nástupu do práce.
1.9. Súd prvej inštancie tak prihliadal pri posudzovaní náhrady mzdy na správanie žalovanej,
s poukazom na odôvodnenie právoplatného súdneho rozhodnutia o určení neplatného okamžitého
skončenia pracovného pomeru, ako aj na právoplatné rozhodnutie súdu prvej inštancie sp. zn.

7Cpr/4/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11CoPr/1/2023. Žalovaná po
právoplatnosti rozhodnutia o neplatnom okamžitom skončení pracovného pomeru nereagovala na
žiadosti a oznámenia žalobcu o trvaní na ďalšom zamestnávaní. Celá argumentácia žalovanej sa
zameriavala na preukázanie, že žalobca má príjem, ako i na spochybňovanie správnosti rozhodnutiao neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Naviac priznanie plnej invalidity neznamená
stratu nároku zamestnanca na náhradu mzdy alebo prístup k zamestnaniu. Z právneho poriadku
nevyplýva obmedzenie zárobkovej činnosti osoby poberajúcej invalidný dôchodok.

1.10. Z dôvodu omeškania žalovanej s plnením peňažného dlhu, súd prvej inštancie priznal žalobcovi
v súlade s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. úrok z omeškania vo výške 5 % ročne (odo dňa
nasledujúcehopovýplatnomtermíne).Rozhodnutieonáhradetrovkonaniasúdprvejinštancieodôvodnil
§ 255 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov), teda
úspechom žalobcu, ktorý čo do základu uplatneného nároku mal plný úspech, výška plnenia v danom

prípade závisela od úvahy súdu (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22CoPr/1/2021).

2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná, posudzujúc odvolanie podľa jeho obsahu
voči prvému vyhovujúcemu výroku (I.), navrhujúc jeho zmenu zamietnutím žaloby, alternatívne zrušením
a vrátením veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnila
ustanovením § 365 ods. 1 písm. a), d), f), h) CSP. V odvolaní poukázala na nedostatočné odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia, v dôsledku ktorého došlo podľa jej názoru k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
2.1. Žalovaná namietala, že žalobca si riadnym spôsobom neuplatnil nárok na náhradu mzdy.
Skutočnosť, že žalobca žalovanej nedoručil, pred uplatnením svojho nároku na náhradu mzdy, list
zo dňa 2.2.2015, sa nedá preukázať. Pravdivosť tvrdení sa však dá usúdiť z postupu súdu, ktorý

návrh odmietol, keďže sa v spise nachádzala iná písomnosť, opatrená rovnakým podpisom a dátumom
odoslania, ale s iným obsahom. Obsah listu zo dňa 2.2.2015 odporuje aj následným vyjadreniam
žalobcu. Súd prvej inštancie sa s uvedeným rozporom nevysporiadal. Za nepreukázanú skutočnosť
označila žalovaná aj oznámenie nároku listom žalobcu zo dňa 31.3.2015, ktorý bol adresovaný
inému právnemu subjektu a žalovanej zaslaný len na vedomie, že si žalobca uplatnil hmotnoprávnym

spôsobom nárok na prideľovanie práce. S uvedeným subjektom sám uzatvoril dohodu o skončení
pracovného pomeru. Adresátom danej písomnosti, ako aj požiadaviek v nej obsiahnutých, preto nebola
žalovaná.Uvedenémunasvedčujeajvyjadreniežalobcunapojednávanídňa12.10.2015vkonanísp.zn.
25Cpr/1/2015, že okamžité skončenie pracovného pomeru nevydal na to kompetentný orgán (uvedené
potvrdil aj na pojednávaní dňa 30.11.2015). Súd prvej inštancie oboznámil žalovanú na pojednávaní

15.2.2016 s návrhom na rozšírenie žaloby, ale nie s verziou listu predloženej žalobcom v konaní sp.
zn. 7Cpr/4/202. Žalovanej počas konania o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru
uplatnenie tohto nároku nebolo doručené. V zmysle platnej právnej úpravy, na splnenie hmotnoprávneho
nároku v zákonom požadovanej lehote nie je postačujúce podať v tejto lehote žalobu, ale je potrebné
o tejto požiadavke upovedomiť aj zamestnávateľa.

2.2. Žalovaná má za to, že žalobca nepreukázal splnenie si oznamovacej povinnosti zamestnávateľovi
v zákonom stanovenej lehote. O žalobe o náhradu mzdy žalovaná nadobudla vedomosť až v roku 2019,
po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal, podľa
žalovanej, ani s jej argumentáciou, že žalobca ukončil pracovný pomer na základe absolútne neplatnej
dohody o skončení pracovného pomeru, ktorú ale účastníci konania nenapadli na súde. Žalobca

žalovanejakozamestnávateľovineoznámilaniskutočnosť,žejeosobou,ktorejbolopriznanépostavenie
zdravotne ťažko postihnutej osoby. Súd prvej inštancie rezignoval na uvedenú skutočnosť, hoci počas
operácie, návštev dialýzy, by žalobca nemohol byť na pracovisku a vykonávať svoje povinnosti, za
ktoré požaduje náhradu. Uspokojil sa s tým, že uvedená skutočnosť sa nepreukázala, no nebolo
v možnostiach žalovanej túto skutočnosť preukázať. Konanie žalobcu preto nemožno považovať za

poctivý spôsob uplatnenia práva.
2.3. V odvolaní žalovaná poukázala na judikatúru a odbornú literatúru týkajúcu sa naplnenia požiadaviek
náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia a s tým súvisiaceho práva na spravodlivý proces, ktoré
podľa názoru žalovanej nebolo naplnené.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie voči druhému výroku o zamietnutí žaloby v zostávajúcej časti
(II.) podal včas odvolanie žalobca, navrhujúc jeho zmenu vyhovením žalobe. Odvolanie odôvodnil
ustanovením § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Namietal, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok v jeho
zamietajúcej časti odôvodnil len tým, že z oznámenia o výške a zložení funkčného platu mal preukázaný
plat vo výške 1.713,50 eur, bez pripočítania príplatku za riadenie, ktorý prináleží len riaditeľovi školy.

Žalobca už vo vyjadrení z 1.2.2022 uvádzal výpočet pravdepodobného zárobku s odkazom na zákonnú
a podzákonnú úpravu výšky jeho funkčného platu, konkrétne ustanovenie § 4 ods. 7, § 7 ods. 10, 11, 12,
§ 8 ods. 1, 2, § 10 ods. 1, 3 zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone
práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ustanovenie § 1 ods. 1 nariadeniavlády SR č. 393/2014 Z. z., ktorým sa ustanovujú zvýšené stupnice platových taríf zamestnancov pri
výkone práce vo verejnom záujme, príloha 4 nariadenia vlády SR č. 393/2014, stupnice platových taríf
pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov a zvýšenia platových taríf v závislosti od

dĺžky započítanej praxe, účinných od 1.1.2015, od 1.1.2016, od 1.9.2016, od 1.9.2017.
3.1. Podľa oznámenia o výške a zložení funkčného platu z 30.12.2009 bol žalobca zaradený do
12. platovej triedy, pracovná trieda 1. Súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav veci, keďže
žalobcovi bolo vydané oznámenie o výške a zložení funkčného platu, ktorým mu bol určený a priznaný
príplatok za riadenie vo výške 33 %, avšak v súlade s § 4 ods. 7 zákona č. 553/2003 Z. z. žalovaná

predmetný príspevok žalobcovi neodňala a takéto oznámenie nevydala, hoci jej vznikla povinnosť tak
učiniť pri každej úprave funkčného platu, pričom spätné odňatie príspevku za riadenie nebolo možné.
Súd prvej inštancie taktiež nezohľadnil valorizáciu v zmysle vyššie označených stupníc platových taríf
pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov a zvýšenia platových taríf v závislosti od
dĺžky započítanej praxe, účinných od 1. septembra 2016 a 1. septembra 2017.

4. Odvolací súd podľa § 34 CSP, po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné podať odvolanie (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolania obsahujú zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380
CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že

odvolanie žalovanej nebolo dôvodné, a vzhľadom na odvolacie námietky žalobcu voči druhému výroku
napadnutéhorozsudku(II.)bolizistenédôvodynazrušenienapadnutéhorozsudkuvtejtočastiavrátenie
veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý vecne správne rozhodol v prvom

výroku napadnutého rozsudku (I.), uložením povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo
výške 61.686 eur s príslušenstvom (úrokom z omeškania), z dôvodu neplatného okamžitého skončenia
pracovného pomeru.

6. Odvolacia argumentácia žalovanej sa koncentrovala najmä do nesúhlasu, že žalobca ako

zamestnanec oznámil žalovanej ako zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnávala.
Svoj nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru si podľa názoru žalovanej
žalobca riadne neuplatnil.

7. Podľa § 79 ods. 1, 2 ZP ak zamestnávateľ so zamestnancom neplatne skončil pracovný pomer

okamžite a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej
zamestnával, jeho pracovný pomer trvá aj naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu
mzdy, v prípade, že mu neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy. Táto náhrada mu patrí vo výške
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do
času, kedy mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného

pomeru. Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12
mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12
mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi
vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.

8. Náhrada mzdy má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči
zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne skončil pracovný pomer so zamestnancom (porov. uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/36/2019 z 23. mája 2019). Zákonník práce nezakotvuje dôvody, pre
ktoré by zamestnávateľ mohol podať návrh na zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy. Satisfakcia
by preto mala byť primeraná vo vzťahu ku konaniu zamestnávateľa a závažnosti jeho konania (t. j. či

dôvodom neplatnosti skončenia pracovného pomeru boli len formálne nedostatky, napr. vada doručenia
alebo išlo o nesprávne uplatnený dôvod skončenia pracovného pomeru, prípadne konanie s jasným
cieľom prepustiť zamestnanca bez adekvátneho dôvodu). V súvislosti so sankciou pre zamestnávateľa
moderácia často smeruje i ku konaniu zamestnanca (v prípade existencie tzv. „poľahčujúcich“ okolnosti,
pre ktoré by zamestnanec mal dostať menej, ako je možná plná náhrada mzdy, napr. situácia, v ktorej

došlo k porušeniu pracovnej disciplíny v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru, doterajší
postoj k plneniu pracovných úlohy, miera zavinenia zamestnanca, dôsledky porušenia pracovnej
disciplíny pre zamestnávateľa a pod.). Podľa rozhodnutia najvyššieho súdu (sp. zn. 4Cdo/125/2018) pri
náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov nastupujeaj jej sociálna funkcia. Otázka určenia primeranej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru je vždy výsledkom posúdenia individuálnych skutkových okolností každej prejednávanej veci,
ktoré v posudzovanom prípade súd prvej inštancie vyhodnotil.

9. Súd prvej inštancie správne poukázal na závery rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 331/2019 zo dňa 19. novembra 2019 (v ktorom boli zhrnuté právne názory dovolacieho
súdu v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/125/2018, prípadne sp. zn. 6Cdo/133/2019, konfrontované v rámci
ústavného prieskumu). Ústavný súd konštatoval, že v ustanovení § 79 ods. 2 ZP je obsiahnuté tzv.

moderačné oprávnenie súdu, ktoré umožňuje v konkrétnom prípade znížiť náhradu mzdy tak, aby bola
primeraná, avšak bez bližšej úpravy kritérií, podľa ktorých možno pristúpiť k zníženiu, resp. nepriznaniu
tejto náhrady mzdy, pričom priznaná môže byť maximálne za zákonom limitované obdobie 36 mesiacov).
Súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť,
prípadne vôbec nepriznať, len výnimočne, a to v prípadoch, ak by výkon práva na náhradu mzdy z
neplatného skončenia pracovného pomeru (zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 ZP) bol v rozpore s

dobrými mravmi v zmysle čl. 2 ZP. Takýto výklad bol by ústavne súladný z dôvodu, že chráni hodnotu
slobody, ale aj rešpektuje najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu, a to hodnotu spravodlivosti. To
súčasne znamená, že § 79 ods. 2 ZP nemôže byť aplikovaný spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo
poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z § 79 ods. 1 ZP a aby sa vyplatilo konať protiprávne.

10. Súd prvej inštancie v odseku 16 až 20 napadnutého rozsudku náležite vysvetlil charakter
jednostranného právneho úkonu zamestnanca, ktorým prejavuje vôľu, že trvá na ďalšom zamestnávaní
po tom, čo s ním zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a ktorý na svoju platnosť
nevyžaduje písomnú formu, môže byť urobený konaním alebo opomenutím, výslovne či iným spôsobom
nevzbudzujúcim pochybnosť o tom, čo chcel zamestnanec prejaviť, ku ktorému platnému právnemu

úkonu došlo aj v danom prípade.

11. V posudzovanej veci žalobca ako zamestnanec listom zo dňa 31.3.2015 (čl. 10), ktorý bol doručený
nielen zriaďovateľovi Základnej školy s materskou školou, ale aj samotnej žalovanej, jednoznačne
prejavil vôľu byť ďalej zamestnávaný (prevzatie písomnosti žalovaná potvrdila prijímacou pečiatkou

1.4.2015, ktorá skutočnosť v konaní nebola sporná). Žalobca tak učinil najneskôr do rozhodnutia súdu,
ktorým bolo konanie o žalobe pre neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru právoplatne
skončené a ktorým bola určená neplatnosť tohto právneho úkonu zamestnávateľa (odsek 1.1. tohto
rozhodnutia odvolacieho súdu).

12. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná, ktorá bola zamestnávateľom žalobcu, obdržala vyššie
uvedený prejav vôle žalobcu byť ďalej zamestnaný u svojho zamestnávateľa, nadobudla vedomosť
o prejavenom záujme žalobcu, aby ho naďalej zamestnávala. Na uvedené nemá vplyv skutočnosť, že
predmetné písomné oznámenie bolo adresované a doručené aj zriaďovateľovi školy (Obci Šoporňa).

13. Nemožno pritom prehliadať, že v súvislosti s ukončením výkonu verejnej funkcie starostu obce,
žalobca už 8. decembra 2014 oznámil žalovanej, ako zamestnávateľovi, svoj záujem pokračovať
v pracovnom pomere, keďže jeho funkčné obdobie starostu obce zanikne ku dňu 2. januára 2015
a žalovaná, v písomnej reakcii na uvedené oznámenie, žalobcu informovala, že dňom 27. decembra
2010 ho neeviduje ako zamestnanca v hlavnom pracovnom pomere. Žalobca preto listom z 29.

decembra 2014 informoval zriaďovateľa školy o tomto oznámení žalovanej, že ho neeviduje ako
zamestnanca, avšak ten trvá na ďalšom zamestnávaní a pokračovaní v prerušenom výkone funkcie
riaditeľa (porov. odsek 13 rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 28. augusta 2018 č. k.
10CoPr/6/2017-391).

14. Súd prvej inštancie poukázal aj na následné správanie žalobcu, ktorý na pojednávaní pred súdom
prvej inštancie dňa 15.2.2016 ústne potvrdil, že listom zo dňa 31.3.2015 oznámil žalovanej, ako aj
zriaďovateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní.

15. S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie dôvodne považoval za preukázaný vznik

právnych následkov spojených s oznámením žalobcu ako zamestnanca zamestnávateľovi, ktorý s ním
neplatne skončil pracovný pomer (§ 79 ods. 1 ZP), že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, ktoré
nastali na základe listu zo dňa 31.3.2015, ktorý žalovaná nesporne prevzala. Odvolacia argumentáciažalovanej, týkajúca sa listu žalobcu zo dňa 2.2.2015, ktorým mal žalobca vyjadriť svoju vôľu pracovať
u žalovanej a ktorého obsah žalovaná spochybňovala, nebola už preto právne významná.

16. Neopodstatnená bola i odvolacia námietka žalovanej o nesplnení si oznamovacej povinnosti
zamestnanca zamestnávateľovi v zákonom stanovenej lehote dvoch mesiacov odo dňa neplatného
skončenia pracovného pomeru (príp. tri roky od neplatného skončenia pracovného pomeru).
Dvojmesačná lehota, v ktorej môže zamestnanec uplatniť na súde neplatnosť skončenia pracovného
pomeru okamžitým skončením, sa týka len uplatnenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a nie

aj uplatnenia nárokov na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru (porov. rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/36/2000).

17. Základným nárokom je právo zamestnanca domáhať sa na súde určenia neplatnosti skončenia
pracovného pomeru. Nárok zamestnanca na náhradu mzdy predstavuje nárok, ktorý z neplatnosti
skončenia pracovného pomeru vyplýva. Pre rozhodovanie súdu o tomto peňažnom nároku má výrok

rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru ten význam, že ním súd rozhoduje o jeho
základe a takýto výrok je predpokladom výroku rozhodnutia o povinnosti zamestnávateľa poskytnúť
zamestnancovi náhradu mzdy podľa § 79 ZP. Takýto nárok môže byť úspešne uplatnený nielen súčasne
sožalobouoneplatnosťrozviazaniapracovnéhopomeru,aleajneskôrsrizikomprípadnéhopremlčania,
ak by bol nárok uplatnený až po uplynutí trojročnej premlčacej doby.

18. Premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru nezačína plynúť od právoplatnosti rozsudku o určení neplatnosti rozväzovacieho prejavu,
ako správne uviedol súd prvej inštancie (odsek 19 napadnutého rozsudku), ale od splatnosti každej
jednotlivej náhrady mzdy za príslušný mesiac, za ktorý sa požaduje (porov. uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/180/2009). V danom konaní si žalobca žalobou doručenou súdu
prvej inštancie dňa 28.3.2018 uplatnil náhradu mzdy od mesiaca marec 2015, splatnú v mesiaci apríl
2015, teda v rámci trojročnej premlčacej doby, preto súd prvej inštancie správne vyhodnotil námietku
premlčania zo strany žalovanej ako nedôvodnú.

19. Náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru môže súd prisúdiť iba za podmienky,
že tento nárok vznikol, odo dňa keď zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho
ďalej zamestnával, a za stavu, že už rozhodol (hoci aj v jednom rozsudku). Rozsudok priznávajúci
náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru má povahu deklaratórneho rozsudku, t.
j. iba potvrdzuje už jestvujúce hmotné práva a povinnosti (priznaním náhrady mzdy sa nekonštituuje

žiadny nový právny stav, ale hmotnoprávnemu stavu sa iba procesne dodáva kvalita vykonateľného
práva (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/116/2008).

20. Nedôvodne tak žalovaná v odvolaní namietala neuplatnenie si nároku na náhradu mzdy žalobcu
u žalovanej počas vedenia konania o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, resp.

že nebola upovedomená o uplatnení náhrady mzdy. Naviac v prejednávanej veci si žalobca uplatnil
nárok na náhradu mzdy žalobou doručenou súdu prvej inštancie 28.3.2018, teda pred právoplatným
rozhodnutím odvolacieho súdu o žalobe o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru (rozsudok
Krajského súdu v Trnave zo dňa 28. augusta 2018 č. k. 10CoPr/6/2017-391).

21. Žalovaná v odvolaní poukazovala aj na skutočnosť, že k ukončeniu pracovného pomeru malo dôjsť
na základe absolútne neplatnej dohody o skončení pracovného pomeru, ktorú však účastníci konania
nenapadli na súde (ktorú absolútnu neplatnosť uvádzala žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe žalobcu
ako zamestnanca), k čomu je potrebné uviesť nasledovné.

22. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege) a pôsobí od začiatku
(ex tunc) voči každému. Právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik,
zmenu alebo zánik práv a povinností. Súd musí na túto absolútnu neplatnosť prihliadať, resp. musí
z nej vyvodzovať dôsledky aj bez návrhu, z úradnej povinnosti (porov. napr. uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5MCdo/11/2009). V kontexte uvedeného sa javí vhodné opäť

zdôrazniť potrebu prihliadania na reakciu žalovanej ako zamestnávateľa vo vzťahu k prejavenému
záujmu žalobcu pokračovať v pracovnom pomere, ktorá žalobcu informovala, že dňom 27. decembra
2010 ho neeviduje ak zamestnanca v hlavnom pracovnom pomere. Žalovaná však bola so žalobcom
v pracovnoprávnom vzťahu, v pozícii zamestnávateľa, preto nemožno klásť na ťarchu zamestnanca,ak o uvedenej skutočnosti informoval zriaďovateľa školy (Obec Šoporňa), s ktorým následne uzatvoril
dohodu o skončení pracovného pomeru z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. b) ZP, ktorá
bola neskôr kvalifikovaná ako neplatná (porov. odsek 13 rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa

28. augusta 2018 č. k. 10CoPr/6/2017-391). Odvolacia argumentácia žalovanej poukazujúca na zjavné
zneužitie práva na strane žalobcu (uplatnením predmetného nároku), nebola preto opodstatnená.

23. Obdobne nebolo možné považovať za dôvodnú argumentáciu žalovanej, týkajúcu sa jej tvrdenia, že
vzhľadom na priznaný status žalobcu ako osoby zdravotne ťažko postihnutej, by žalobca nemohol na

pracovisku vykonávať svoje povinnosti v prípade operácie, či návštev dialýzy. Žalovaná uviedla, že nie
je v jej možnostiach uvedené skutočnosti preukázať, avšak v odvolaní neuviedla dôkazné návrhy, ktoré
by bola vzniesla na preukázanie uvedenej skutočnosti. Ako zamestnávateľ žalovaná však mohla, po
oznámení žalobcu, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní, vyzvať žalobcu na nástup do zamestnania,
čím by bola preukázaná jeho (ne)schopnosť vykonávať činnosť, za ktorú sa žalobca domáhal priznania
náhrady mzdy, k čomu ale nedošlo.

24. Odvolací súd pripomína, že ustanovenie § 79 Zákonníka práce je svojou povahou sankciou voči
zamestnávateľovi za to, že si nesplnil svoju povinnosť prideľovať zamestnancovi prácu a súčasne
má toto ustanovenie vo vzťahu k zamestnancovi satisfakčnú povahu, pretože má zaistiť, aby
zamestnancovi bolo nahradené, čo v dôsledku konania u zamestnávateľa stratil. Určenie náhrady mzdy

z neplatného skončenia pracovného pomeru je vždy výsledkom posúdenia individuálnych skutkových
okolností v každej prejednávanej veci, pričom strany sporu nesú ohľadom svojich skutkových tvrdení
dôkazné bremeno. Samotný status zdravotne postihnutej osoby nepreukazuje neschopnosť plnenia si
pracovných povinností, pričom požiadavka, aby žalobca uvedenú skutočnosť bol žalovanej oznámil je
v rozpore so správaním žalovanej, ktorá žalobcu za zamestnanca nepovažovala.

25. V posudzovanej veci súd prvej inštancie uviedol v napadnutom rozhodnutí, v súvislosti s prvým
napadnutým výrokom súdneho rozhodnutia (I.), rozhodujúci skutkový stav, stanoviská procesných strán
v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad, pričom vyvodil vecne správne závery.

26. Strana konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 2MCdo/7/2009).

27. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, treba považovať taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď rozhodnutie
neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie vo veci (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/98/2017), čo nebol daný prípad.

28. Do práva na spravodlivý proces nepatrí ani právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. IV.
ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená tiež právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi

názormi (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 50/04, uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/61/2010).

29. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. uznesenie NS SR sp. zn.

5Cdo/106/2010, RUIS R Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro
Balani v. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

30. Iné právne významné odvolacie námietky žalovanou v odvolaní vznesené neboli. Všeobecný súd

(prvoinštančný aj odvolací) nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (postačuje teda ak rozhodnutie dostatočne objasňuje
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania). Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právnyzákladrozhodnutia,stačínazáverotom,žeztohtoaspektujeplnerealizovanézákladnéprávoúčastníka
na spravodlivý proces.

31. Odvolacísúdpodľa§387CSProzsudoksúduprvejinštancievprvomvýroku(I.)ouloženípovinnosti
žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 61.686 eur s úrokom z omeškania, ako vecne správny potvrdil.

32. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti (výrok II.) napadol odvolaním žalobca,
namietajúc nepriznanie náhrady mzdy v žalobcom navrhovanej výške, ktorú súd prvej inštancie

odôvodnil odkazom na predložený osobný spis žalobcu a rozhodnutie o výške a zložení funkčného platu,
napriek vyjadreniu žalobcu podaného na súd 1. februára 2022 (čl. 427), obsahujúceho výpočet zárobku
s odkazom na zákonnú a podzákonnú úpravu výšky jeho funkčného platu, spolu s prílohami.

33. Povinnosťou súdu je vždy vyrovnať sa s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv na
rozhodnutie. Práve z odôvodnenia sa má strana dozvedieť o dôvodoch prijatia, či odmietnutia svojho

argumentu. Súd má vysvetliť, prečo pokladal za rozhodné dôkazy ním uvedené a naopak, prečo
nepovažoval za rozhodné dôkazy svedčiace opačným záverom (stanovisko Rc 4/1968).

34. Porušením práva na spravodlivý proces je preto aj situácia, keď v hodnotení skutkových zistení
absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd ich náležitým spôsobom v celom

súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil (porov. ZSP 37/2010).

35. Ak konajúci súd nepojme do vyhodnocovania dokazovania všetky relevantné dôkazy a preukázané
skutočnosti, z hľadiska predmetu konania, a nevysporiada sa s nimi, potom je daná i objektívna prekážka
pre záver o tom, či posúdil unesenie dôkazného bremena oboch sporových strán správne (porov.

rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 90/2015).

36. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad sp. zn. I. ÚS 265/05) pokiaľ súd
dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne,

teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v
znení neskorších ústavných zákonov) a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie
FMZV č. 209/1992 Zb.). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (napríklad sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS
209/04).

37. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať

aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne
odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu
rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Ak ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie súdu rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (porov.
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 410/03).

38. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na
spravodlivý proces, zaručeného v článku 46 ods. 1 Ústavy SR (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava
Slovenskej republiky), ako i článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.).

39. S poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k druhému
výroku napadnutého rozsudku (II.), nezodpovedalo požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, keďže v ňom chýbal argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať,
vzhľadom na odvolacie námietky a vyššie označené vyjadrenie žalobcu.

40. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
druhom výroku a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu, že nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane konania, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, žedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorý nedostatok nebolo možné napraviť v konaní pred
odvolacím súdom, ktoré konanie nenahrádza prvoinštančné konanie.

41. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, v intenciách vyššie uvedených záverov
odvolacieho súdu, na základe vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia v súlade s procesnými
pravidlami, zaoberať sa všetkými tvrdeniami žalobcu, ktorými odôvodňoval uplatňovanú výšku náhrady
mzdy, vrátane vyjadrenia podaného na súd 1.2.2022, a preukázaný skutkový stav podriadiť pod
relevantné ustanovenia právnej normy.

42. Svoj právny záver súd prvej inštancie zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali
do úvahy a stranám konania poskytne odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie
konkrétneho právneho problému bolo jasne a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného súdu SR
napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

43. V písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia súd preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové
zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol, dbajúc tiež na to, aby odôvodnenie
rozhodnutia bolo presvedčivé.

44. Zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie sa vzťahovalo aj na závislý výrok o náhrade trov konania

(III.).

45. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci, vrátene náhrady trov
odvolacieho konania.

46. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.