Uznesenie – Zmluvy ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, November 28, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/74/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121480982
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:6121480982.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členiek
JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Renáty Krajčiovej, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom C. XXX/XX, XXX XX D. E., zastúpenej JUDr. Luciou Hurajovou, advokátkou so sídlom Ul. 1. mája
709, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 42 061 857, proti žalovanému: F. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
obec H. XX/XX, XXX XX G. I. J., o zaplatenie 5.954,87 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného

proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 21C/10/2022-150 zo dňa 10. mája 2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 21C/10/2022-150 zo dňa 10. mája 2022 zrušuje a vec
vracia Okresnému súdu Liptovský Mikuláš na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdLiptovskýMikuláš(ďalej„súdprvejinštancie“)napadnutýmrozsudkomuložilžalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 5.954,87 eur spolu s úrokom z omeškania

vo výške 5 % ročne zo sumy 5.954,87 eur od 15.09.2021 do zaplatenia, to všetko v lehote
3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Zároveň priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu, pričom o výške tejto náhrady rozhodne
po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením (výrok II.).
2. Na odôvodnenie rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou sa žalobkyňa domáhala
rozhodnutia, ktorým by bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť jej sumu 5.954,87 eur spolu s

úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5.954,87 eur od 15.09.2021
do zaplatenia. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 28.01.2020 so žalovaným uzatvorila zmluvu o pôžičke,
na základe ktorej mu požičala sumu 6.753,54 eur, ktorú poukázala na jeho účet, pričom na splatnosti
pôžičky sa nedohodli. Žalobkyňa najskôr od žalovaného [v súlade s ust. § 563 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“)] žiadala, aby jej pôžičku vrátil v splátkach po 150,44 eur mesačne,
čo bola výška splátky úveru, ktorý si sama vzala

a z ktorého pôžičku žalovanému poskytla. Žalovaný postupne vracal pôžičku v nasledovných splátkach:
dňa 23.03.2020 v sume 196,91 eur, dňa 23.04.2020 v sume 150,44 eur, dňa 23.05.2020 v sume 150,44
eur, dňa 23.06.2020 v sume 150,44 eur a dňa 23.07.2020 v sume 150,44 eur, teda celkovo vrátil sumu
798,67 eur. Neskôr žalovaný prestal pôžičku splácať. Preto ho mailom vyzvala na vrátenie celej pôžičky,
čím sa povinnosť žalovaného vrátiť zvyšok pôžičky stal (podľa § 563 OZ) splatným nasledujúcim dňom.
Zostatok pôžičky

vo výške 5.954,87 eur jej žalovaný doposiaľ nevrátil.
3.Žalovanýžalobouuplatnenýpeňažnýnárokvsporeneuznalzdôvodu,žežalobkyňasinárokujesumu,
ktorá jej nepatrí, pričom poukázal na to, že dôkaz predložený žalobkyňou - screenshot jej mobilného
zariadenia, kde si sama dopísala poznámku „Požičanie priateľovi“, neobstojí. Žalovaný namietal, že by
mu žalobkyňa túto sumu požičala s tým, že práve žalobkyňa mu bola a aj zostala doteraz dlžná, pričom
predmetným prevodom len znížila svoj dlh. Žalobkyni platil úver preto, že nemala dostatok prostriedkov

na jeho splácanie. Bol s ňou vo vzťahu 2 roky, pričom ju živil, nezištne ju podporoval, posielal jej
peniaze na živobytie, všetko sám nakupoval a platil. Zabezpečil žalobkyni bývanie najprv pri svojichrodičoch, neskôr v D. G. a nakoniec v C., všetko financoval sám, vrátane darčekov, kozmetiky, pedikúry
a starostlivosti o vlasy. Všetky tieto výdavky väčšinou hradil zo svojej karty, ku ktorej mala prístup aj
žalobkyňa. Po rozchode však už odmietol ďalej platiť dlhy žalobkyne, keďže má novú priateľku, ktorej

táto pomoc prekáža a tiež z dôvodu neúctivého správania sa žalobkyne voči jeho osobe. Chcel však
platiť tento úver žalobkyne aj po ich rozchode, pretože jej sľúbil priateľskú pomoc, ak by ho nevedela
uhrádzať sama. V čase poskytnutia úveru žalobkyňa nebola zamestnaná, len poberala nemocenské
dávky a jej príjem bol oproti jeho príjmu trikrát nižší. Žalovaný tak navrhoval žalobu zamietnuť.
4. V žalobnej replike žalobkyňa uviedla, že prostriedky na poskytnutie pôžičky žalovanému mala z úveru

poskytnutého jej dňa 28.01.2020 bankou v sume 10.000,- eur, pričom
na spôsobe splnenia dlhu z pôžičky sa dojednali so žalovaným ústne tak, že žalovaný mal žalobkyni
splniť dlh v splátkach po 150,44 eur. Na jeho úhradu žalovaný doteraz zaplatil sumy uvedené v žalobe,
pričom na splnenie zvyšku dlhu vyzvala žalobkyňa žalovaného písomne (mailom), čím sa nasledujúci
deň stal dlh žalovaného splatným. Žalobkyňa ďalej odmietla, že by pozmenila alebo doplnila screenshot
obrazovky mobilného zariadenia potvrdzujúci účel platby na „Požičanie priateľovi“. Žalovaný neponúkol

žiaden dôkaz,
že prevod sumy 6.753,54 eur z jej účtu na jeho účet bol splátkou jej dlhu voči žalovanému a neponúkol
ani žiaden dôkaz o nejakom jej dlžníckom vzťahu voči žalovanému, jeho dôvode, či výške dlhu a taktiež
neurobil relevantný započítací prejav. Naopak ona poskytla dôkazy o vzniku právneho vzťahu z pôžičky
v podobe priloženého detailu platby. Zvyšok vyjadrení, ktorý je obsiahnutý v odpore žalovaného, a

ktorými popisuje charakter z ich vzťahu (spolužitie, vedenie domácnosti a pod.) považovala žalobkyňa
významovo prekrútený a dezinterpretovaný.
5. V žalobnej duplike žalovaný nerozporoval prijatie peňazí na svoj účet, avšak dôvod ich prijatia vysvetlil
tým, že mu žalobkyňa týmto iba (čiastočne) vrátila finančné prostriedky, ktoré v minulosti použil na
jej výdavky a na zariadenie domácnosti. Odmietol, že by si niekedy od žalobkyne zobral akýkoľvek

úver (pôžičku). Vo výpise z účtu bolo jasne uvedené dôvod operácie („ÚVER 10 000“), z čoho nie je
možné jednoznačne vyvodiť záver, že by mu bola poskytnutá pôžička alebo úver. Žalobkyňa nie je
osobouoprávnenouposkytovaťúvery.Žalobkyňasidopísalapodľasvojejpotrebyúčelplatby(„Požičanie
priateľovi“). Vo výpise z účtu, ktorý predložila žalobkyňa, však takáto poznámka absentuje. Žalovaný tiež
poukázal na screenshot zo svojho mobilného zariadenia, kde má ako komentár uvedený účel platby:

„Čiastočné vrátenie €“. Žalovaný tiež uviedol, že nemal ekonomický dôvod brať si úver, keďže bol
zamestnaný a zarábal podstatne viac ako žalobkyňa. Žalobkyňa sa nezmohla
na žiadne podrobnejšie vyjadrenie v tomto smere, iba stroho považovala túto jeho časť obrany za právne
nepodstatnú. Pokiaľ ide o zaslanie výzvy žalobkyne na vrátenie dlžnej sumy, ktorú mu mala poslať na
e-mail, žalovaný namietal, že táto výzva mu nikdy nebola doručená, keďže si ju zablokoval. Nemal

tak žiadnu vedomosť o dlžnej sume. Výpisom z účtu napokon žalovaný poukazoval na to, že finančne
zabezpečoval žalobkyňu a že si navzájom medzi sebou posielali nemalé finančné prostriedky. O žiadnej
pôžičke pre neho nikdy nebola žiadna reč.
6. Z hľadiska skutkových zistení považoval súd prvej inštancie za nesporné, že dňa 28.01.2020 došlo
k poskytnutiu úveru od banky žalobkyni vo výške 10.000,- eur. Toho istého dňa (28.01.2020) došlo k

prevodu sumy 6.753,54 eur z účtu žalobkyne na účet žalovaného. Z účtu žalovaného boli následne v
prospechúčtužalobkyneodoslanénasledovnéplatby:dňa23.03.2020suma196,91eur,dňa23.04.2020
suma 150,44 eur, dňa 23.05.2020 suma 150,44 eur, dňa 23.06.2020 suma 150,44 eur a dňa 23.07.2020
suma 150,44 eur. Tieto platby žalovaný poukázal žalobkyni za účelom, aby ona z nich následne uhradila
banke splátky úveru, ktorý bol žalobkyni poskytnutý vo výške 10.000,- eur.

7. Za sporné považoval skutkové tvrdenia strán, týkajúce sa dôvodu presunu sumy 6.753,54 eur z účtu
žalobkyne na účet žalovaného, pretože kým žalobkyňa tvrdila, že išlo o pôžičku žalovanému, na ktorej
poskytnutie použila prostriedky z úveru od banky vo výške 10.000,- eur a ktoré jej mal žalovaný vrátiť
splátkami po 150,44 eur, žalovaný tvrdil, že išlo
o (čiastočné) plnenie dlhu žalobkyňou voči jeho osobe vyplývajúce z jeho finančnej podpory žalobkyni

počas ich vzťahu a v splátkach po 150,44 eur išlo len o jeho nezištnú pomoc žalobkyni so splácaním
splátok jej úveru od banky, ktorý je bol poskytnutý v sume 10.000,- eur. Za sporné tiež považoval súd
prvej inštancie to, či žalobkyňa odoslala žalovanému e-mail s výzvou na zaplatenie sumy 6.753,54 eur,
pretože kým žalobkyňa tvrdila, že sa tak stalo, žalovaný existenciu tohto e-mailu popieral a poukazoval
tiež na to, že mailová adresa,

na ktorú mu mala žalobkyňa tento údajný mail zaslať, bola pre žalobkyňu zo strany žalovaného
zablokovaná, a tak mu nebol žiadny mail doručený. Vo vzťahu k týmto sporným skutkovým tvrdeniam
považoval súd prvej inštancie za potrebné vykonať dokazovanie, ktoré vykonal na pojednávaní dňa
10.05.2022, pričom na jeho základe dospel k nasledovným skutkovým zisteniam. Z výpovede žalobkynena pojednávaní zistil, že žalovaný požiadal žalobkyňu, aby si zobrala pôžičku od banky s tým, aby ju
použila na pohrebné náklady
pre svoju matku a tiež na to, aby si dala spraviť zuby, avšak všetky peniaze, ktoré jej banka požičala

si žalovaný zobral. Strany sporu sa však dohodli, že žalovaný bude žalobkyni tento dlh splácať, pričom
zaplatil 5 splátok a potom prestal. Mesačná splátka úveru bola 150,44 eur a tieto sumy platil žalovaný 5
mesiacov. Konkrétne to prebehlo tak, že žalovaný sám previedol všetky peniaze poskytnuté žalobkyni
z pôžičky od banky na svoj účet prostredníctvom internetbankingu, pričom si žalovaný sám dopísal aj
poznámku k prevodu „Požičanie priateľovi“ s tým, že sa potom dohodli, že žalobkyňa mu túto sumu

požičala a on jej ju bude splácať. Žalovaný pritom nemal oficiálne žiadne dispozičné právo k účtu
žalobkyne, ale keďže poznal všetky jej heslá, dokázal si tento prevod urobiť sám. Žalovaný nemal žiadny
iný dôvod, pre ktorý by mal vykonávať mesačné úhrady vo výške 150,44 eur
na účet žalobkyne. Z fotokópie screenshotu obrazovky mobilného zariadenia žalobkyne vyplynulo, že v
súvislostisplatbouvrámciinternetbankingujeprisume6.753,54eurakoodosielateľuvedenážalobkyňa
a príjemca žalovaný, pričom do poznámky k tejto platbe je uvedené : „Požičanie priateľovi“, „ÚVER“ a

„tomino“, a tiež správa pre prijímateľa „UVER 10000“. Z e-mailu adresovaného na mailovú adresu „F.“
vyplynulo,
že žalobkyňa vyhotovila e-mail, v ktorom vyzvala osobu, ktorej patril tento mail (žalovaný pritom
nepoprel, že išlo o jeho mailovú adresu), aby jej vrátil peniaze, ktoré mu boli požičané dňa 28.01.2020,
pričom v tomto e-maili bolo tiež uvedené, že v prílohe je uvedená snímka obrazovky z uvedeného dňa.

Z potvrdenia o uskutočnení prevodu vyhotoveného spoločnosťou K. C., G. H. L. zo dňa 30.09.2021
súd prvej inštancie zistil, že dňa 28.01.2020 bola z účtu žalobkyne ako príkazcu na účet žalovaného
ako príjemcu prijatá suma 6.753,54 eur, pričom ako dôvod operácie bolo uvedené: „UVER 10000“. Zo
screenshotu
z mobilného zariadenia žalovaného zo dňa 28.01.2020 súd prvej inštancie zistil, že z účtu žalobkyne

bola na účet žalovaného poukázaná suma 6.753,54 eur, pričom v tejto súvislosti bola uvedená správa
pre prijímateľa: „UVER 10000“ a komentár k nemu: „Čiastočné vrátenie €“.
8. Súd prvej inštancie v ďalšom zamietol návrhy žalovaného na vykonanie dokazovania svedkami G.
L. a K. M. N., ktorí mali vypovedať
k pomerom a vzťahom strán sporu počas ich vzťahu, vrátane finančnej starostlivosti žalovaného

o žalobkyňu, keďže tieto nepovažoval za relevantné vzhľadom na predmet konania. Zároveň zamietol
aj návrhy na vykonanie ostatných stranami sporu navrhnutých
a nevykonaných listinných dôkazov, keďže sa nimi buď preukazovali už nesporné skutkové tvrdenia,
ktoré netreba dokazovať alebo irelevantné skutkové tvrdenia (z hľadiska predmetu konania).
Dokazovanie vo vzťahu k sporným skutkovým tvrdeniam strán sporu ohľadne finančnej podpory

žalobkyne zo strany žalovaného počas trvania ich vzťahu nevykonal, pretože ich nepovažoval za
relevantné, keďže ak by aj bolo preukázané tvrdenie žalovaného
o tejto podpore a o nedostatku finančných prostriedkov žalobkyne v čase trvania ich vzťahu,
nevylučovalo by to skutkovú verziu žalobkyne, že mu sumu 6.753,54 eur mohla požičať, a to zo sumy
úveru 10.000,- eur poskytnutého jej bankou. Ani prípadná existencia dlhov žalobkyne voči žalovanému

vzhľadom na údajné poskytnuté plnenia počas ich vzťahu, kedy mal žalovaný živiť žalobkyňu a platiť jej
rôzne výdavky, by ešte nebola spôsobilá vylúčiť (súčasnú) existenciu predmetného dlhu žalovaného voči
žalobkyni a keďže v tomto konaní žiadny započítací prejav nebol urobený, tak ani v prípade preukázania
skutkovýchtvrdeníodlhochžalobkynevočižalovanémubytátoskutočnosťnemohlamaťžiadenvýznam
na rozhodnutie vo veci.

9. Citujúc ust. § 563 § 657 OZ súd prvej inštancie ďalej uviedol, že sa pri právnom posúdení (aplikujúc
na spor citované ustanovenia OZ) riadil nasledovnými úvahami. Mal za to,
že v posudzovanej veci stáli proti sebe dve protichodné skutkové verzie o právnom dôvode poukázania
sumy 6.753,54 eur z účtu žalobkyne na účet žalovaného dňa 28.01.2020.
Na základe vykonaného dokazovania (predovšetkým na základe výpovede žalobkyne ako strany sporu)

mal pritom za preukázanú skutkovú verziu opísanú žalobkyňou. Strany sporu súdu predložili navzájom
si odporujúce listinné dôkazy - výpisy z internetbankingu,
v súvislosti s ktorými si pri prevode sumy 6.753,54 eur každá zo strán sporu dopisovala vlastné
vysvetľujúce poznámky o účele poskytnutia tejto sumy, a preto (ne)hodnovernosť týchto listinných
dôkazov bola zhruba porovnateľná a nepriniesli žiaden zásadný význam pre zistenie skutkového stavu.

Zarozhodujúcidôkazpovažovalsúdprvejinštancievýpoveďžalobkyneakostranysporunapojednávaní
dňa 10.05.2022. Žalovaný pritom nenavrhol vykonať ako dôkaz o vlastnej skutkovej verzii svoju vlastnú
výpoveď ako strany sporu, ktorý dôkaz súd prvej inštancie z vlastnej iniciatívy vykonať nemohol.
Žalovanýpritomužzpísomnýchvyjadrenívedel,žežalobkyňasvojvýsluchakostranysporunavrhovala,a pokiaľ nenavrhol svoju výpoveď, musí potom znášať dôsledky tohto (ne)konania vo sfére zisteného
skutkového stavu. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti upozornil na to,
že v civilnom sporovom konaní zistený skutkový stav, ktorý sa stáva podkladom

pre rozhodnutie súdu vo veci samej vôbec, nemusí zodpovedať skutočnému stavu, objektívnej pravde,
ale je skôr výsledkom aktivity strán sporu, teda nimi uplatnených prostriedkov procesného útoku,
resp. obrany. Na základe dokazovania vykonaného v medziach dôkazných návrhov strán tak mal za
preukázané, že žalobkyňa na základe ústneho zmluvného dojednania medzi stranami sporu poskytla
žalovanému sumu 6.753,54 eur ako pôžičku, a pretože žalovaný jej doteraz uhradil celkovo len sumu

798,67eur,boljejtakpovinnýpodľaust.§657OZvrátiťzvyšokpožičanýchprostriedkovvsume5.954,87
eur. Vzhľadom na to, že v rámci dojednanej zmluvy o pôžičke medzi stranami nebol dojednaný aj čas
jej splatnosti, platilo podľa ust. § 563 OZ to, že žalovaný bol ako dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po
tom, čo ho o plnenie žalobkyňa ako veriteľ požiada. Z vykonaného dokazovania pritom vyplynulo,
že žalobkyňa e-mailom zaslaným do dispozičnej sféry žalovaného (podľa § 45 ods. 1 OZ), t. j. na jeho e-
mailovú adresu, vyzvala žalovaného na vrátenie dlžnej sumy a hoci z vykonaného dokazovania súčasne

nevyplýva, ktorý deň tak urobila je zrejmé, že k tomu muselo dôjsť pred podaním žaloby vo veci, ktorej
prílohou je bola kópia tohto e-mailu. Keďže žalobkyňa si uplatňovala nárok na úroky z omeškania až od
15.09.2021, bolo jej tak podľa ust. § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1885 Z.
z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov,
možné priznať nárok na úroky z omeškania od uplatneného dňa (15.09.2021), keďže v tento deň bolo v

tejtovecizačatékonanie(žaloboupodanounasúd).Okolnosť,žežalovanýmalžalobkyňu„zablokovanú“
pre účely prijímania správ na tejto e-mailovej adrese, nebola z hľadiska posudzovania doručenia tejto
výzvy do jeho dispozičnej sféry podľa ust. § 45 ods. 1 OZ relevantná, keďže žalovaný netvrdil a ani
nepreukázal, že by žalobkyňa mala o tejto okolnosti „zablokovania“ vedomosť, a tiež preto, že išlo
výlučne o dôsledok rozhodnutia žalovaného, ktorý je svojím spôsobom porovnateľný s neotváraním si

skutočnej poštovej schránky adresátom, čo by takisto nemohlo byť hodnotené ako nedoručenie výzvy
do jeho dispozičnej sféry. Preto súd prvej inštancie považoval odoslanie mailu zo strany žalobkyne na
túto mailovú adresu žalovaného za doručenie do jeho dispozičnej sféry, aj keď sa tento s obsahom mailu
neoboznámil. Výzva na úhradu dlhu predstavuje hmotnoprávny úkon, na ktorý sa vzťahuje ust. § 45 ods.
1 OZ, ktorý nevyžaduje prevzatie zásielky adresátom, ale postačuje,

že sa dostane do sféry, v rámci ktorej sa adresát mal možnosť oboznámiť so zásielkou. Nakoniec v
každom prípade (aj v súlade s ustálenou judikatúrou) najneskôr preukázaným doručením tejto žaloby
žalovanému v tomto konaní (dňa 30.09.2021) by došlo k doručeniu takejto výzvy do dispozičnej sféry
podľa ust. § 563 OZ.
10. Napokon porovnajúc žalobný petit s výrokom rozsudku súd prvej inštancie dospel k záveru, že plne

úspešnou stranou v tomto spore bola žalobkyňa, preto jej podľa ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým,
že podľa ust. § 262 ods. 2 CSP súčasne vyslovil, že o výške tejto náhrady rozhodne
po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal žalovaný odvolanie, pričom navrhol, aby
odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že by žalobu v celom rozsahu zamietol, prípadne,
aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.
12. Žalovaný namietal naplnenie odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d) až h) CSP,

čo konkretizoval tak, že ak súd prvej inštancie neveril jemu, že nedošlo k žiadnej pôžičke a žalobkyňa mu
lensplatiladlh,potombolopotrebnépostupovaťinak.Znapadnutéhorozhodnutiaavýpovedežalobkyne
vyplýva, že mali byť dohodnuté splátky
vo výške 150,44 eur, ktoré mal splácať vždy k 23. dňu v mesiaci (prvá splátka 196,91 eur). Z vykonaného
dokazovania však nevyplynulo, že by bol dohodnutý na strate výhody splátok podľa ust. § 565 OZ, a toto

ustanovenie súd prvej inštancie ani neaplikoval. Keďže splátky v danej sume vychádzajú na obdobie
45 mesiacov, pričom v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie od marca 2020 do mája 2022 ubehlo
27 mesiacov, mal žalovaný za to, že súd prvej inštancie nemohol vyhodnotiť a priznať splátky za celé
obdobie. Zároveň žalovaný namietal, že ak by došlo k pôžičke, nedošlo by k splatnosti záväzku dlžníka
vrátiť predmet pôžičky a žaloba tak bola zle postavená. V zmysle ust. § 564 OZ ak bol čas plnenia

ponechaný na vôli dlžníka, určí ho na návrh veriteľa súd podľa okolností prípadu tak, aby to bolo v
súlade s dobrými mravmi. Žalobkyňa taj mala najskôr žalovať určenie splatnosti dlhu a až následne
jej zaplatenie. Okrajovo žalovaný namietal vyhodnotenie e-mailu žalobkyne súdom prvej inštancie
ako výzvy na plnenie, keď mal za to, že bolo povinnosťou žalobkyne preukázať jeho doručenie (nieodoslanie). To však žalobkyňa nepreukázala. Žalovaný v tomto kontexte ďalej zopakoval argumentáciu
uvedenú už v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom nemal vedomosť o nejakej dlžnej sume, práve
naopak sa zmieril so stratou vecí a finančných prostriedkov, ktoré vo vzťahu použil na pomoc žalobkyni.

Pôžičku vo forme splátok platil len preto, že chcel pomôcť, keďže mal viac finančných prostriedkov.
Citové prejavy žalobkyne uvedené ňou na pojednávaní, že ju mal oklamať a že peniaze chcela použiť
na pohreb svojej matky, prípadne si dať urobiť zuby, zrejme zapôsobili na súd prvej inštancie, avšak
išlo o absurdné tvrdenia, pretože matka žalobkyne je mŕtva minimálne 10 rokov a ak ju naozaj chcela
pochovať, mohla tak urobiť okamžite, keď mala finančné prostriedky a nie čakať na nejaké mesačné

splátky vo výške cca 150,- eur, ktoré jej následne strhla banka. Takto by asi na to nikdy nenašetrila.
Vzhľadom na stav chrupu žalobkyne by ani suma vo výške 6.000,- eur nebola dostatočná na opravu.
Avšak súd prvej inštancie uveril žalobkyni, pretože sa dostavila na pojednávanie a on nemal možnosť
vypovedať (replikovať), keďže sudca súdu prvej inštancie pojednávanie neodročil napriek žiadosti, ak to
bude pre žalovanú stranu kľúčový moment. Žalovaný súhlasil s pojednávaním a rozhodnutím bez jeho
prítomnosti, lebo mal za to, že je zrejmé, že žaloba bude zamietnutá v dôsledku nedostatku dôkazov.

V tejto súvislosti žalovaný zdôraznil, že v spore boli proti sebe dve osoby, z ktorých jedna tvrdila,
že požičala peniaze a druhá, že peniaze boli len vrátené. Bolo to „slovo proti slovu“ a nebolo možné
jednoznačne a bez pochybností preukázať, kto má pravdu. Vo výpise z bankového účtu bol jasne
uvedený dôvod operácie: „UVER 10000“, z čoho nie je možné jednoznačne vyvodiť záver, že mu
bola poskytnutá pôžička alebo úver. Žalobkyňa si dopísala podľa svojej potreby účel platby „požičanie

priateľovi”, a toto predložila ako dôkaz súdu prvej inštancie. V spore predložil ako dôkaz screenshot
svojho výpisu z mobilného zariadenia, kde bolo ako komentár k účelu platby napísané: „čiastočné
vrátenie €”. Navyše dostatočne vysvetlil a preukázal, že nemal ekonomický dôvod brať si úver, keďže
bol zamestnaný a zarábal podstatne viac, ako žalobkyňa. Žalobkyňa sa ani nezmohla na žiadne
podrobnejšie vyjadrenie sa k jeho námietkam, iba stroho uviedla, že túto jeho argumentáciu považuje za

právne nepodstatnú. Súd prvej inštancie napriek všetkým argumentom rozhodol v prospech žalobkyne,
nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces: Dňa 21.09.2020 sa so žalobkyňou
osobne stretol za účasti dvoch svedkov (G. L., K. M. N.). Svedkovia mohli na výzvu súdu potvrdiť, že
sa dožadoval vrátenia vecí, ktoré mu žalobkyňa odmietla vydať. Tak isto mohli potvrdiť, že z rozhovoru

bolo zrejmé, že žalovaný nemá žiadny dlh voči žalobkyni, ba práve žalobkyňa je dlžníkom. Súd prvej
inštancie ale odmietol vypočuť týchto svedkov, rozhodol proti nemu len na základe výpovede žalobkyne.
Nebral do úvahy jeho ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní, vykonal pojednávanie a nedal mu
možnosť reagovať (oponovať) a vyjadriť protiargumenty. Súd prvej inštancie absolútne odignoroval
všetky protiargumenty a rozhodol svojvoľne bez relevantných dôkazov.

13. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť. Bola toho názoru, že v odvolaní žalovaného boli uplatnené novoty v zmysle
ust. § 366 CSP, pričom odvolací súd je v zmysle ust. § 383 CSP viazaný zisteným skutkovým stavom
a nie je dôvodné vykonávať dokazovanie v odvolacom konaní. V ďalšom žalobkyňa uviedla, že sa od
podaniažalobydomáhalasplneniadlhužalovanéhozpôžičky,ktorejsplatnosťprivznikuzáväzkunebola

dojednaná. Postupovala v súlade s ust. § 563 OZ, pričom pôžička bola zosplatnená najneskôr ku dňu
podania žaloby na súd. Plnenie podľa ust. § 564 OZ nebolo stranami pôžičky dojednané. Žalobkyňa sa
nestotožnila s odvolacími dôvodmi uvedenými žalovaným, považovala napadnutý rozsudok za vecne
správny, založený na správnom právnom posúdení relevantne zisteného skutkového stavu. Súd prvej
inštancie v odôvodnení rozhodnutia jasne vyložil, ktoré skutočnosti mal

za nesporné, ktoré skutočnosti súc sporné ošetril dokazovaním, ktoré dôkazné prostriedky vykonal
a nevykonal (spolu s uvedením dôvodu nevykonania - nenavrhnuté/irelevantné) a aké skutkové
zistenia vyplynuli z vykonaného dokazovania. Zistené skutkové okolnosti boli následne súdom prvej
inštancieprávneposúdené,pričomsúdprvejinštanciedôkladnevysvetliloprávnenosťpoužitiavýpovede
žalobkyne ako rozhodujúceho dôkazu.

14. V odvolacej replike žalovaný zotrval na podanom odvolaní a jeho dôvodoch, doplnil, že sa cíti byť
podvedený aj zavádzajúcim konaním a praktikami pracovníčky súdu, ktorá mu dňa 04.05.2022 volala
ohľadom ospravedlnenia jeho neúčasti na pojednávaní. Vysvetlila mu,
že nie je potrebné, aby sa dostavil na pojednávanie, že sudca má prípad naštudovaný a dobre rozhodne,
že sa nemusí báť, že to dobre dopadne. Nepriamo tak načrtla budúce rozhodnutie a dodala, že rozsudok

bude možné napadnúť odvolaním, keby sa udialo niečo nové. Navyše mal pocit, že sa v rozhovore s
ním smeje a že má z toho srandu.
15. Uspokojil sa tak a čakal jednoznačný rozsudok - zamietnutie žaloby. No nestalo sa tak a súd prvej
inštancie na základe výpovede žalobkyne bez možnosti oponovať vzal túto výpoveď ako dôkaz, čopovažoval žalovaný za úplne absurdné a neústavné. Rovnosť zbraní nebola dodržaná a pri tvrdení
„slovo proti slovu“ bolo nemožné vydať rozhodnutie, ktoré jednu stranu zvýhodňuje a druhej ubližuje.
V analogickej veci je viacero súdnych rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, kde je

úplne odlišný právny názor a výklad. Zistené skutkové okolnosti boli následne súdom prvej inštancie
nesprávne právne posúdené, pričom súd prvej inštancie dôkladne nevysvetlil oprávnenosť použitia
nepravdivej výpovede žalobkyne ako rozhodujúceho dôkazu, zobral mu ako žalovanej strane možnosť
na túto negovať. Vo svojom ospravedlnení neprítomnosti na pojednávaní tiež nepriamo uviedol,
ževprípade,akbyžalobamohlabyťúspešnáasúdprvejinštanciebymalpochybnostiojehotvrdeniach,

že nie je nič žalobkyni dlžný a jeho prítomnosť by bola potrebná na preukázanie opaku, samozrejme trval
na svojej účasti. Záverom žalovaný uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za
exces a nebezpečný precedens, na podklade ktorého môže súd na základe vymyslenej dlžnej sumy a
dodatočne dopísaného účelu prevodu hocikomu čokoľvek priznať aj bez akéhokoľvek priameho dôkazu.
16. Žalobkyňa odvolaciu dupliku nepodala a odvolaciemu súdu neboli doručené ani žiadne ďalšie
podania strán vo veci produkované v odvolacom konaní.

17. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalovaného proti
rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané oprávneným subjektom (§ 359 CSP) - stranou, v neprospech
ktorej rozhodol súd prvej inštancie, keďže žalobe žalobkyne v celom rozsahu vyhovel a priznal jej proti
žalovanému nárok na náhradu trov konania, včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré je možné
napadnúť takýmto opravným prostriedkom [§ 355 ods. 1 a 2 v spojení s § 357 písm. m) CSP], preskúmal

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími
dôvodmi podľa ust.
§ 380 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie, konštatujúc dôvodnosť odvolania žalovaného, podľa ust. § 389 ods. 1 písm. c) CSP
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie

(§ 391 ods. 1 CSP).
18. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je opodstatnené, pokiaľ žalovaný namietal,
že súd prvej inštancie rozhodol proti nemu len na základe výpovede žalobkyne
bez toho, aby vykonal dokazovanie výsluchom ním navrhnutých svedkov G. L. a M. N. [§ 365 ods. 1
písm. e) CSP].

19. Východiskovo považuje za potrebné odvolací súd poukázať na to, že okruh rozhodujúcich
skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný
hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne
určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa
dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ)

povinnosť bremena tvrdenia v tom,
že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že
žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia
nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné
bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti

preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je
procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce
v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť
dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena
tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami sporu v závislosti od aktuálneho stavu (priebehu)

konania a od toho, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho
vzťahu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tej-ktorej sporovej strany treba rešpektovať tzv.
negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne
nepreukazuje (k tomu napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3MCdo/6/2010 zo dňa 22.09.2010,
nález Ústavného súdu SR spis. zn. I.ÚS/24/2019 zo dňa 09.06.2020). V civilnom sporovom konaní

o vrátenie pôžičky tak žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno nielen o tom, že plnenie žalovanému poskytol,
ale aj o tom, že plnenie bolo žalovanému poskytnuté na základe zmluvy o pôžičke so žalovaným
uzavretej. Naopak od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval, že mu žalovaný ešte nevrátil
požičané peniaze. Je práve na žalovanom preukázať opak žalobcom tvrdenej neexistencie jeho plnenia,
t. j. že žalobcovi plnil a požičané peniaze vrátil.

20. Z obsahu spisu odvolací súd zároveň zistil, že žalobkyňa v žalobe opísala rozhodujúce skutočnosti
tak, že dňa 28.01.2020 so žalovaným uzavreli zmluvu o pôžičke, na podklade ktorej žalovanému
prenechala (poukázaním na jeho bankový účet) sumu 6.753,54 eur. Pokiaľ ide o splatnosť záväzku
žalovaného vrátiť jej poskytnutú peňažnú sumu, žalobkyňa v žalobe tvrdila, že sa na splatnosti záväzkužalovaného nedohodli. Najskôr od žalovaného žiadala, aby jej pôžičku vrátil v splátkach po 150,44 eur
(suma zodpovedajúca splátke jej bankou poskytnutého úveru, z ktorého poskytla žalovanému pôžičku)
mesačne. Potom, ako prestal žalovaný splácať splátky, ako pôvodne žiadala (poslednú splátku uhradil

dňa 23.07.2020), vyzvala ho na vrátenie celej sumy. V podaní zo dňa 15.02.2022 však už žalobkyňa
tvrdila,
že na spôsobe splnenia dlhu žalovaného z pôžičky sa strany dohodli ústne tak, že žalovaný mal
dlh plniť v splátkach po 150,40 eur, pričom na splnenie zvyšku po žalovaným vykonaných úhradách
splátok (naposledy dňa 23.07.2020) vyzvala žalovaného písomne mailom, čím sa nasledujúci deň stala

povinnosť žalovaného splatnou.
21. Žalobkyňa v rámci výsluchu strany sporu (§ 195 CSP) vypovedala, že žalovaný od nej žiadal, aby
som si zobrala pôžičku s tým, že ona vlastne už nemá matku, aby si ju pochovala a že by si dala spraviť
aj zuby, čiže ju vlastne oklamal a všetky tie peniaze, ktoré jej banka požičala, si do posledného centu
zobral (previedol na svoj bankový účet), čiže vlastne nič z toho,
na čom sa dohodli, že si pochová matku a dá si spraviť zuby, sa nestalo. So žalovaným sa dohodli, že

jej to bude splácať, zaplatil 5 splátok a splácať prestal.
22. Z podaní žalovaného doručených súdu prvej inštancie vyplýva, že žalovaný poprel tvrdenie
žalobkyne o uzavretí zmluvy o pôžičke, pričom dôvod prevodu sumy 6.753,54 eur z bankového
účtu žalobkyne na jeho bankový účet vysvetlil tým, že žalobkyňa mu len týmto čiastočne vrátila
finančné prostriedky, ktoré v minulosti použil na hradenie výdavkov žalobkyne, zariadenie ich spoločnej

domácnosti, nájomné za nájom bytu, v ktorom strany spoločne žili. K tomu ako dôkaz žalovaný pripojil
históriu platieb medzi bankovými účtami žalobkyne a žalovaného, ako aj potvrdenia uskutočnenia
prevodov z jeho bankového účtu na bankový účet žalobkyne. Zároveň žalovaný v žalobnej duplike
uviedol, že dňa 21.09.2020 sa stretol osobne so žalobkyňou za účasti dvoch svedkov (G. L. a M. N.),
pričom títo svedkovia môžu potvrdiť, že sa dožadoval vrátenia vecí, ktoré mu žalobkyňa odmietla vydať

a že z rozhovoru bolo zrejmé, že voči žalobkyni nemá žiadny dlh, práve naopak, žalobkyňa je dlžníkom.
23. Súd prvej inštancie (ako už bolo vyššie uvedené) založil napadnutý rozsudok na skutkovom zistení,
že žalobkyňa na základe ústne medzi stranami uzavretého zmluvného vzťahu poskytla žalovanému
sumu 6.753,54 eur ako pôžičku. Skutkový záver o uzavretí zmluvy o pôžičke medzi stranami sporu
vyvodil súd prvej inštancie zásadne z výsluchu žalobkyne (dôkaz podľa § 195 CSP), keď konštatoval

(viď odsek č. 21 odôvodnenia napadnutého rozsudku),
že:
„V predmetnej veci stáli proti sebe dve protichodné skutkové verzie o právnom dôvode poukázania
sumy 6.753,54 eur z účtu žalobkyne na účet žalovaného z 28.01.2020. Na základe vykonaného
dokazovania (predovšetkým na základe výpovede žalobkyne ako strany sporu) mal pritom súd za

preukázanú skutkovú verziu opísanú žalobkyňou. Strany sporu súdu predložili navzájom si odporujúce
listinné dôkazy - výpisy z internetbankingu v súvislosti s ktorými si pri prevode sumy 6.753,54 eur
každá zo strán sporu dopisovala vlastné vysvetľujúce poznámky o účele poskytnutia tejto sumy, a preto
(ne)hodnovernosť týchto listinných dôkazov bola zhruba porovnateľná a nepriniesli žiaden zásadný
význam

pre zistenie skutkového stavu. Ako však už bolo uvedené za rozhodujúci dôkaz považoval súd výpoveď
žalobkyne ako strany sporu“. Súd prvej inštancie však nevykonal dokazovanie navrhované žalovaným -
výsluch svedkov G. L. a M. N., ktorý dôkaz mal medzi iným potvrdiť tvrdenia žalovaného o neexistencii
akéhokoľvek jeho dlhu voči žalobkyni ku dňu 21.09.2020 (teda vyvrátiť pravdivosť tvrdení žalobkyne
o existencii dlhu žalovaného z ňou tvrdenej zmluvy o pôžičke) s odôvodnením, že títo svedkovia

mali vypovedať k pomerom a vzťahom strán sporu počas ich vzťahu, vrátane finančnej starostlivosti
žalovaného o žalobkyňu, pričom súd prvej inštancie tieto skutočnosti nepovažoval za relevantné
vzhľadom na predmet sporu. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že určitú podmienenosť možnosti
vykonania dokazovania výsluchom strany sporu o tvrdených skutočnostiach, ktoré v konaní vyšli najavo
(§ 195 ods. 1 CSP), nemožno vykladať len objektívnou nemožnosťou preukázať tieto skutočnosti inak,

ale aj objektívnou nemožnosťou preukázať inú tvrdenú skutočnosť, ktorá priamo či nepriamo vyvracia
tvrdenú skutočnosť, ktorá má byť preukázaná výsluchom strany sporu. V nadväznosti na uvedené
odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie nevykonal všetky navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností [§ 365 ods. 1 písm. e) CSP].
24. V kontexte s doposiaľ uvedeným sa tiež odvolaciemu súdu javí, že samotný obsah výpovede

žalobkyne ako strany sporu (§ 195 CSP) celkom nenasvedčuje skutkovým tvrdeniam žalobkyne
o uzavretí zmluvy o pôžičke v ústnej forme. Ako bolo vyššie uvedené, žalobkyňa pri svojom výsluchu
v zásade uviedla, že žalovaný ju požiadal, aby požiadala banku o poskytnutie úveru s tým, že úverom
získané peňažné prostriedky mali byť použiténa výdavky spojené s pochovaním zostatkov jej nebohej matky a na stomatologickú starostlivosť o
ňu, pričom žalovaný ju oklamal a peňažné prostriedky získané úverom (ako uviedla splnomocnená
zástupkyňa žalobkyne na pojednávaní, suma 6.753,54 eur prevedená na bankový účet žalovaného bola

zostatkom poskytnutého úveru v celkovej sume 10.000,- eur po odpočítaní sumy 3.246,46 eur, ktorá
bola použitá na splatenie predchádzajúceho úveru) previedol z jej bankového účtu na svoj bankový
účet. Skutočnosti uvedené žalobkyňou v jej výpovedi tak skôr nasvedčujú inej dohode medzi stranami,
ktorá nebola zo strany žalovaného dodržaná, a nie dohode o pôžičke. Napokon svoj výsluch žalobkyňa
navrhovala najskôr

(v podaní zo dňa 15.02.2022) ako dôkaz, ktorý mal preukazovať nie samotné uzavretie zmluvy o pôžičke
medzi stranami, ale uzavretie dohody o splatnosti záväzku žalovaného vrátiť pôžičkou poskytnuté
peňažnéprostriedky.Ažnapojednávanísúduprvejinštanciedňa10.05.2022žalobkyňaprostredníctvom
splnomocnenej zástupkyne navrhla výsluch žalobkyne aj k podstate dlhu žalovaného, na čo žalovaný
vzhľadom na neprítomnosť už nemohol reagovať.
25. Odvolací súd ďalej v súvislosti s odvolacími námietkami žalovaného ohľadom splatnosti napadnutým

rozsudkom priznaného peňažného nároku poukazuje na to, že hoci súd prvej inštancie, pokiaľ ide
o preukázanie uzavretia zmluvy o pôžičke, za ťažiskový dôkaz považoval práve výpoveď žalobkyne,
v ďalšom však už výpoveď žalobkyne nepovažoval
za dostatočný dôkaz o dohode strán o splatnosti záväzku žalovaného vrátiť pôžičkou poskytnuté
peňažné prostriedky. V prípade preukázania vzniku zmluvy o pôžičke ako reálneho kontraktu

(vyžadujúceho nielen uzavretie konsenzuálnej dohody, ale ja reálneho prenechania predmetu pôžičky)
by nesporné skutkové okolnosti (plnenia žalovaného žalobkyni: dňa 23.03.2020 v sume 196,91 eur
a v dňoch 23.04.2020, 23.05.2020, 23.06.2020 a 23.07.2020 v sume 150,44 eur) spolu s obsahom
výpovede žalobkyne nasvedčovali práve dohode strán o čase plnenia záväzku žalovaného vrátiť
žalobkyňou mu poskytnuté peňažné prostriedky v splátkach. Zároveň, ako na to poukazoval žalovaný

v odvolaní, nebola preukázaná a ani žalobkyňou tvrdená dohoda strán podľa ust. § 565 veta prvá
OZ o „strate výhody splátok“ pre nesplnenie niektorej splátky. V takomto prípade by potom žalobkyňa
nebola oprávnená požiadať žalovaného o zaplatenie celého dlhu a nepripadalo by do úvahy určenie
času plnenia (splatnosti) záväzku žalovaného zo zmluvy o pôžičke jednostranne žalobkyňou podľa ust.
§ 563 OZ, keďže čas plnenia tohto záväzku žalovaného už bol medzi stranami dohodnutý. V tomto

kontexte však nebola správna argumentácia žalovaného o prípadnej aplikácii ust. § 564 OZ, keďže ani
jedna strana sporu netvrdila, že by medzi nimi došlo k dohode, že čas plnenia záväzku žalovaného
zo zmluvy o pôžičke, ktorej existenciu žalovaný poprel, bol ponechaný na vôľu žalovaného. Splatnosť
záväzku dlžníka závislá
od jeho vôle podľa ust. § 564 OZ je však podmienená práve takouto dohodou účastníkov záväzkovo-

právneho vzťahu. Napokon ak aj dospel súd prvej inštancie k záveru o tom, že čas plnenia záväzku
žalovaného nebola medzi stranami dohodnutá a čas plnenia tohto záväzku bolo potrebné posúdiť podľa
ust. § 563 OZ v spojení s výzvou žalobkyne vo forme nedatovanej mailovej správy adresovanej na
mailové konto žalovaného, nemožno opomenúť nasledovné. V zmysle úvah súdu prvej inštancie došlo
k doručeniu tejto výzvy do dispozície žalovaného pred podaním žaloby. Táto úvaha sa javí ako logicky

správna vzhľadom na to,
že predmetnú výzvu pripojila žalobkyňa už k samotnej žalobe (screenshot e-mailovej správy žalobkyne
na č. l. 13 spisu). V zmysle tejto úvahy však nie je vylúčené, že žalobkyňa doručila túto výzvu do
dispozície žalovaného rovnakého dňa (bezprostredne predtým), ako doručila svoju žalobu na súd,
k čomu došlo dňa 15.09.2021. Tomuto nasvedčuje čas odoslania výzvy uvedený na screenshot e-

mailovej správy žalobkyne: 14:30 hod. a čas doručenia žaloby na súd dňa 15.09.2021: 20:09 hod. (k
tomu potvrdenie o prijatí podania na č. l. 10 spisu). V zmysle ust. § 563 OZ bol žalovaný povinný plniť
prvého dňa po tom, ako ho o plnenie žalobkyňa požiadala, t. j. dňa 16.09.2021. Potom až ďalšieho dňa,
t. j. dňa 17.09.2021 sa mohol dostať žalovaný do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku (§
517 ods. 1 OZ). Súd prvej inštancie však v rozpore s týmto žalobkyni priznal uplatnený nárok na úroky

z omeškania už odo dňa 15.09.2021. Vyslovene zmätočne vo vzťahu k predošlej úvahe
a k výroku napadnutého rozsudku pôsobí následná úvaha súdu prvej inštancie, že v každom prípade
k doručeniu výzvy žalobkyne na plnenie žalovanému v zmysle ust. § 563 OZ došlo najneskôr doručením
žaloby žalovanému (dňa 30.09.2021). V takomto prípade by sa dostal žalovaný do omeškania s plnením
žalovaného peňažného záväzku až dňa 02.10.2021 (plniť mal v zmysle ust. § 563 OZ dňa 01.10.2021,

t. j. prvý deň, ako bol o plnenie žalobou požiadaný).
26.Nesprávnymprávnymposúdenímsarozumiesubsumovanieskutkovéhostavupodnormuhmotného
práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného
skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že odvolací súd použilnesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval a
napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.
27. V nadväznosti na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie vychádza

v dôsledku predčasných skutkových záverov (rozumej tým skutkových záverov formulovaných na
podklade neúplne vykonaného dokazovania) z nesprávneho právneho posúdenia veci. Keďže potreba
doplnenia dokazovania v posudzovanej veci prekračuje účelnosť konania pred odvolacím súdom,
ktorého podstatou je prieskum rozhodnutia súdu prvej inštancie, a nie odstraňovanie zásadných
nedostatkov v postupe súdu prvej inštancie pri zisťovaní skutkového stavu veci, odvolací súd rozsudok

súdu prvej inštancie tak vo výroku I. v merite veci, ako aj v závislom výroku II. o nároku na náhradu
trov konania podľa ust. § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). Odvolací súd vzhľadom na už uvedené dôvody
svojho rozhodnutia považoval za nadbytočné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami žalovaného,
týkajúcimi sa konania súdu prvej inštancie spočívajúceho vo vykonaní pojednávania a rozhodnutia vo
veci na tomto pojednávaní aj v neprítomnosti žalovaného.

28. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vykonaná dokazovanie výsluchom žalovaným navrhovaných
svedkov G. L. a M. N., prípadne ďalšími dôkazmi, ktoré navrhnú strany sporu, potrebnými pre zistenie
rozhodujúcich skutočností, tieto dôkazy vyhodnotí v súlade so zásadami podľa ust. § 191 CSP, na
základe takto zisteného skutkového stavu vec opätovne právne posúdi (viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu; § 391 ods. 2 CSP) a nanovo rozhodne. Pritom bude dôsledne dbať na to, že dôkaznej

povinnosti strán predchádza povinnosť tvrdenia (čl. 8 CSP). V novom rozhodnutí o veci súd prvej
inštancie rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania.
29. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].