Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. december 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/8/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2512212436
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Matúš Staríček

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2512212436.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Matúš Staríček a sudcov: JUDr.

Ľuboslava Vanková a Mgr. Jozef Mačej, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom
D. XXX, zastúpený: Oľga Šajdíková - advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Kašmírska 24, Bratislava
a Michal Mrva - advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Trenčianska 38, Bratislava, proti žalovaným:
1. E. A. F., G., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom H. XXXX/X, C. a 2. B. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
H. XXXX/X, C., obe zastúpené: G. Lehnert, s. r. o., so sídlom Budova ORBIS, Rajská 7, Bratislava, o
určenie, že nehnuteľnosti patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 9C/327/2012-251 zo dňa 16.12.2014, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným v 1. a 2. rade p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v celom rozsahu.

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov dovolacieho konania
v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal

určenia, že žalobca a žalovaná v 1. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných
na LV č. XXXX Správy katastra Hlohovec, k. ú. C. - rodinný dom so súp. č. XXXX, postavený na parc.
č. 5911/19 a na parc. č. 5911/20 a garáže postavenej na parc. č. 5911/18 v podiele 1/1, a výrokom II.
žalobcovi uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovaným 100 % náhrady trov konania do
3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne ustanovením § 80 zákona č. 99/1963 Zb.

Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ako „OSP“), § 39, § 41a ods. 2, § 628 a § 657 z. č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka. Vecne dôvodil, že žalobca preukázal naliehavý záujem na požadovanom
určení, keď v katastri nehnuteľností je vedená ako vlastníčka sporných nehnuteľností žalovaná v 2.
rade na základe darovacej zmluvy z 21.6.2011, pričom manželstvo žalobcu a žalovanej v 1. rade
zaniklo rozvodom 23.7.2012 a až rozhodnutím súdu dôjde k odstráneniu spornosti aktív patriacich do
bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj ako „BSM“) a navrhovaným určením v porovnaní
s existujúcim stavom sa môže právne postavenie žalobcu zlepšiť a uspokojivo odstrániť jeho neistota,

keďže žalobca a žalovaná v 1. rade by boli zapísaní ako bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľností, čím
by v rámci konania o vyporiadanie BSM do tejto masy patrili aj predmetné nehnuteľnosti.3. V predmetnej veci sa žalobca domáhal určenia jeho vlastníckeho práva k predmetnému rodinnému
domu a garáži, o ktorých tvrdil, že ich výstavbu financovali spolu so žalovanou v 1. rade z prostriedkov
patriacich do BSM. Napriek tejto skutočnosti však na liste vlastníctva po dokončení stavby figurovala

ako vlastníčka výlučne žalovaná v 1. rade, ktorá na základe Darovacej zmluvy z 21.6.2011 previedla
vlastnícke právo na žalovanú v 2. rade. Žalobca namietal, že Darovacia zmluva z 21.6.2011 je neplatná
z dôvodu, že žalovaná v 1. rade ako bezpodielová spoluvlastníčka týchto nehnuteľností nemohla sama
a bez súhlasu žalobcu previesť vlastnícke právo na žalovanú v 2. rade. Tieto tvrdenia žalované popreli
z dôvodu, že predmetné nehnuteľnosti boli síce vybudované po uzatvorení manželstva, avšak výlučne

z finančných prostriedkov žalovanej v 1. rade, ktoré jej na tento účel poskytli rodičia, teda aj žalovaná
v 2. rade ako matka. Žalovaná v 1. rade teda bola výlučnou vlastníčkou nehnuteľností a bola oprávnená
s týmito nakladať aj bez súhlasu žalobcu.

4. Na základe uvedeného sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou, či výstavba nehnuteľností bola, resp.
nebola financovaná zo spoločných prostriedkov žalobcu a žalovanej v 1. rade. Súd prvej inštancie mal

na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že úmyslom žalovanej v 2. rade ako darkyne
bolo, aby finančné prostriedky použité na výstavbu nehnuteľností boli darované iba žalovanej v 1.
rade, a teda aby nehnuteľnosť postavená za tieto finančné prostriedky patrila výlučne žalovanej v 1.
rade. Uvedené preukazuje aj skutočnosť, že 1/ k úkonom predchádzajúcim začatiu stavby došlo ešte
pred uzatvorením manželstva žalobcu a žalovanej v 1. rade 19.5.2001 (k uzavretiu zmluvy o dielo

došlo dňa 15.5.2001, stavebné povolenie bolo vydané dňa 24.5.2001), 2/ žalovaná v 2. rade vyplácala
všetkých dodávateľov (čo žalobca v konaní nepopieral), ktoré konanie potvrdzuje tvrdenia žalovaných
o výlučnej vôli žalovanej v 2. rade darovať finančné prostriedky na výstavbu domu výlučne žalovanej
v 1. rade, 3/ na všetkých písomných dokumentoch, ako aj na dodávateľských zmluvách bola ako
objednávateľ uvedená iba žalovaná v 1. rade (čo žalobca v konaní tiež nenamietal), 4/ nikdy nebolo

zriadené zabezpečenie pohľadávky žalovanej v 2. rade ako veriteľky v podobe záložného práva k
nehnuteľnostiam predpokladané v Zmluve o pôžičke z 19.6.2002, 5/ žiadnu z pôžičiek od žalovanej
v 1. rade žalovaná v 2. rade nikdy nijako nevymáhala, pričom namiesto vymáhania so žalovanou
v 1. rade uzatvorila 5.2.2003 Darovaciu zmluvu a následne 23.5.2007 uzatvorila ďalšiu darovaciu
zmluvu, ktoré skutočnosti žalobca tiež nespochybňoval. Žalovaná v 2. rade darovala na účel výstavby

predmetných nehnuteľností žalovanej v 1. rade finančné prostriedky, ktorých vyplatenie žalovanou
v 2. rade preukazuje Sumarizácia nákladov na výstavbu nehnuteľností spolu s fotokópiami listinných
dokladov o vyplatení nákladov v sume 6.761.904,60 Sk, ktorých uhradenie žalovanou v 2. rade žalobca
nespochybnil. V ďalšom žalované tvrdili, že časť finančných prostriedkov vo výške 3.500.000 Sk
bola získaná na základe síce formálne uzatvorených zmlúv o pôžičke, ktoré však v skutočnosti boli

uzatvorené iba s úmyslom vytvoriť právny rámec poskytnutým finančným prostriedkom, nikdy nebola
vážnosť vôle takýto úkon uzatvoriť, preto sa nemôže jednať o platne uzatvorené zmluvy o pôžičke.
Úmyslom žalovanej v 2. rade bolo tieto prostriedky v konečnom dôsledku darovať žalovanej v 1. rade.
Pokiaľ zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom, bolo na žalobcovi preukázať, že na základe týchto zmlúv
sa skutočne plnilo, t.j. že na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 20.10.2001 žalovaná v 2. rade 20.10.2001

odovzdala žalovanej v 1. rade sumu 1.500.000 Sk a na základe Zmluvy o pôžičke z 19.6.2002 sumu
2.000.000 Sk. Dôkazné prostriedky na preukázanie týchto skutočnosti žalobca v konaní neprodukoval,
ani nenavrhol vykonanie takéhoto dôkazu. Žalobca tiež namietal, že účelom uzatvorenia zmlúv o pôžičke
mohla byť aj snaha žalovaných vyhnúť sa daňovej povinnosti (dani z darovania), ktorá by vyplynula
žalovaným pri poskytnutí sumy 3.500.000 Sk na základe darovacích zmlúv, pričom pre obchádzanie

zákonamalibyťdarovaciezmluvyneplatné,apretojepodľažalobcunutnéichpovažovaťzabezdôvodné
obohatenie, ktoré spadá do masy BSM. Súd prvej inštancie poukázal na to, že sám žalobca uvedenou
argumentáciou pripustil, že skutočnou vôľou žalovaných nebolo finančné prostriedky požičať, ale ich
darovať. Žalované tieto tvrdenia žalobcu o obchádzaní zákona popreli, pričom ich výsluchom mal súd
prvej inštancie za preukázané, že vôľou žalovanej v 2. rade bolo finančné prostriedky darovať výlučne

žalovanej v 1. rade, čo potvrdzuje aj skutočnosť uvádzaná žalovanými, že by bolo nelogické uzatvoriť
zmluvu o pôžičke len so žalovanou v 1. rade s úmyslom ju vymáhať, keď by mala nehnuteľnosť patriť aj
žalobcovi,avšakbezjehoakéhokoľvekzáväzkuvočižalovanejv2.rade.Súdprvejinštanciepoukázalna
skutočnosť, že žalobca dôkazy podporujúce tieto jeho tvrdenia o ním tvrdenej skutočnej vôli žalovaných
uzatvoriť aj zmluvy o darovaní a zmluvy o pôžičke neprodukoval, ani nenavrhol vykonanie ďalších

dôkazov, a preto súd prvej inštancie túto skutočnosť nemal za preukázanú.

5. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 19.10.2010 sp. zn. 5M Cdo 11/2009, z ktorého vyplýva, že ak má byť určitým právnym úkonom, t.j.konkrétneprávnymúkonompredstieraným,resp.urobenýmnaoko(tzv.simulovanýmprávnymúkonom),
zastieraný iný právny úkon (tzv. disimulovaný právny úkon), je simulovaný právny úkon pre nedostatok
potrebnej vôle subjektov ho skutočne uzavrieť neplatný. V takých prípadoch platí tento iný, t.j. zastieraný

právny úkon. Podmienkou však je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov, a ďalej, že
sú u neho splnené i ostatné náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť (napr. že vyhovuje
zákonu, že ho neobchádza, resp. sa neprieči dobrým mravom). Pokiaľ by bol sám zastieraný právny
úkon nedovolený, bol by rovnako neplatný. Ak mali byť zmluvy o pôžičke predstieraným, resp. urobeným
naoko, tzv. simulovaným právnym úkonom, a zastierajúcim darovacie zmluvy, tzv. disimulovaný právny

úkon, potom zmluvy o pôžičke ako simulované právne úkony boli neplatné pre nedostatok potrebnej
vôle žalovaných v 1. a 2. rade. Takto by platil zastieraný právny úkon, t.j. darovacie zmluvy, nakoľko
takýto právny úkon zodpovedal vôli žalovanej v 2. rade darovať finančné prostriedky žalovanej v 1.
rade. Súd prvej inštancie tiež doplnil, že z tvrdení žalobcu vyplynulo, že ak vôľou žalovaných bolo
uzatvorenie zmlúv o pôžičke, hoci v skutočnosti chceli uzatvoriť darovacie zmluvy za účelom vyhnúť
sa povinnosti zaplatiť daň z darovania, zákon by takto práve obchádzali zmluvy o pôžičke, keďže ich

uzatvorením povinnosť zaplatiť daň z darovania nevzniká. Takto zákon nemohli obchádzať darovacie
zmluvy, ktoré v skutočnosti aj žalované chceli uzatvoriť, pričom pri ich uzatvorení povinnosť zaplatiť daň
z darovania vzniká po splnení zákonom stanovených podmienok. Skutočnosť, že súd mal z odpovede
daňového úradu za preukázané, že žalované nepodali daňové priznanie k dani z darovania za obdobie
po uzatvorení zmlúv na uvedenom potom nemôže nič meniť, keďže s nepodaním daňového priznania

a nezaplatením dane z darovania zákon nespája následok neplatnosti darovacích zmlúv. Na základe
uvedeného potom nemožno ani prisvedčiť tvrdeniam žalobcu, že poskytnuté finančné prostriedky vo
výške 3.500.000 Sk boli poskytnuté bez právneho dôvodu, keďže boli poskytnuté darovaním, a teda
nemohli predstavovať bezdôvodné obohatenie patriace do masy BSM.

6. Žalobca tiež uviedol, že poskytol svoje výlučné prostriedky vo výške 247.000 Sk na výstavbu
rodinného domu, ktoré sa zmiešali s darovanými, čím sa stali súčasťou masy BSM, nakoľko v tomto
období iné výdavky takéhoto rozsahu žalobca a žalovanej v 1. rade nemali. Z výsluchu žalobcu však
súd nemal za preukázané, že tieto finančné prostriedky boli použité na výstavbu domu, keďže žalobca
sa nepamätal, na úhradu ktorých faktúr mali byť použité, pričom tiež tvrdil, že okrem sumy 247.000

Sk uhradil 3.000 Sk, 5.000 Sk, čo však tiež nevedel zdokladovať. Žalované pritom uviedli, že zo
sumy 247.000 Sk bola kúpená kuchyňa, vešiaková stena, vstavané skrine od spoločnosti Komandor,
žulová kuchynská doska. Uvedené veci však s ohľadom na ich hnuteľný a spotrebný charakter, ako aj
obstarávaciu cenu 214.800 Sk, ako aj jej výšku v porovnaní s celkovou sumou 6.700.000 Sk použitou
na výstavbu, súd prvej inštancie nepovažoval za súčasť predmetných nehnuteľností ako hlavnej veci.

Nebolo možné preto prisvedčiť tvrdeniam žalobcu, že znehodnotením týchto hnuteľných vecí by došlo
k znehodnoteniu nehnuteľností (ak by bol preukázaný opak, týkalo by sa to iba rodinného domu, nie
aj garáže, keďže tieto hnuteľné veci boli použité iba na zariadenie rodinného domu), pretože k jej
znehodnoteniu by došlo iba znehodnotením stavby, t.j. znehodnotením prvkov dlhodobej životnosti
(hlavne zvislých a vodorovných konštrukčných prvkov, konštrukcie strechy a schodišťa) a prípadne

väčšinyostatnýchprvkov,ktoréstavbucharakterizujú,čozauvedenéhnuteľnévecinemožnopovažovať.
Súd prvej inštancie uviedol, že účtovné doklady o nákladoch na zhotovenie stavby predložené
žalovanými pritom zodpovedajú nosným nákladom na stavebnú časť nehnuteľnosti, keďže finančné
prostriedky žalovanej v 2. rade boli použité na projektové práce, stavebný dozor a ďalšie súvisiace
služby, stavebné práce realizované predovšetkým dodávateľom Mikrovrt, s.r.o. na základe zmluvy o

dielo, nákladom na vybudovanie vodoinštalácie, vykurovacieho systému, kanalizácie a elektroinštalácie
a nákladom na dodávku a montáž zábradlia, podláh, okien a dverí ešte v r. 2002 až 2003. Nebolo pritom
rozhodné ani to, že kolaudačné rozhodnutie bolo vydané pre žalovanú v 1. rade, pretože vznik stavby
nie je totožný s jej stavebnou dokončenosťou. Vznikom stavby ako veci v právnom zmysle nadobúda k
nej zásadne vlastnícke právo stavebník, t.j. ten kto stavbu uskutočnil s prejaveným úmyslom mať ju pre

seba, v danom prípade žalovaná v 1. rade na základe výlučných prostriedkov darovaných jej žalovanou
v 2. rade. Žalobca nepreukázal, že rodinný dom a garáž boli nadobudnuté z peňažných prostriedkov
patriacich do masy BSM zmiešaním jeho finančných prostriedkov vo výške 8.198,90 eur (247.000 Sk)
s finančnými prostriedkami vo výške 224.454,44 eur darovanými žalovanou v 2. rade výlučne žalovanej
v 1. rade na výstavbu predmetných nehnuteľností, na základe čoho súd prvej inštancie dospel k záveru,

že výstavba nehnuteľností bola financovaná z výlučných (darovaných) prostriedkov žalovanej v 1.
rade. Preto bola žalovaná v 1. rade na základe kolaudačného rozhodnutia dôvodne zapísaná na LV č.
XXXX vydanom Okresným úradom Hlohovec, katastrálny odbor, ako výlučná vlastníčka nehnuteľností
- rodinného domu so súpisným č. XXXX, postaveného na parc č. 5911/19 a na parc. č. 5911/20,a tiež garáže, postavenej na parc. č. 5911/18, na základe čoho mohla právnymi úkonmi s týmito
nehnuteľnosťami disponovať bez súhlasu žalobcu. Na základe uvedeného preto došlo k platnému
prevodu nehnuteľností žalovanou v 1. rade darovacou zmluvou z 21.6.2011 na žalovanú v 2. rade, z

ktorého dôvodu súd prvej inštanciu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 142 ods. 1 a § 151 ods. 7 OSP a v konaní
úspešným žalovaným v 1. a 2. rade priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým,
že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

8. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to z
dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP majúc za to, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci. Dôvodil, že právne významnou skutočnosťou v
danej veci bolo posúdenie platnosti zmlúv o pôžičke, z ktorých bola financovaná značná časť stavby

rodinného domu a garáže, ktorých určenia, že patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov
sa vo veci samej žalobca domáhal. K úvahám súdu, že vôľou žalovanej v 2. rade bolo darovať
finančné prostriedky žalovanej v 1. rade a nie uzatvárať zmluvu o pôžičke namietal, že nevie, aký bol
skutočný úmysel žalovaných, avšak na zmluvách o pôžičke uzavretých medzi nimi v rokoch 2001 a
2002 je explicitne deklarovaný úmysel peňažné prostriedky požičať a nie darovať. V tejto súvislosti

poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci sp. zn. 21Cdo/4901/2007 a sp.
zn. 29Cdo/457/2011, s ktorými sa prvoinštančný súd v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal, a preto
považuje predmetné rozhodnutie v tejto časti za nepreskúmateľné (čo predstavuje odvolací dôvod
v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) OSP). Z týchto rozhodnutí vyplýva,
že vôli účastníkov právneho vzťahu je možné dať prednosť, resp. zohľadniť pri interpretácii právneho

úkonu len v tom prípade, ak je právny úkon z hľadiska svojho slovného vyjadrenia nejasný a táto vôľa
účastníkov tohto právneho vzťahu môže prispieť k jeho objasneniu. Žalobca namietal záver súdu prvej
inštancie, že k zmluve o pôžičke nedošlo z dôvodu, že zmluva o pôžičke je reálny kontrakt a k fyzickému
odovzdaniu peňazí nikdy nedošlo, hoci v napadnutom rozhodnutí konštatuje, že žalovaná v 2. rade
poskytla žalovanej v 1. rade peňažné prostriedky na výstavbu rodinného domu a garáže. Pôžička

vznikne aj vtedy, ak by napr. veriteľ splnil za dlžníka iný jeho záväzok. Namietal i záver súdu prvej
inštancie,ženešloopôžičku,keďžežalovanáv2.radepôžičkuodžalovanejv1.radenikdynevymáhala.
Považuje za zarážajúce, že súd prvej inštancie opomenul skutočnosť, že žalovaná v 1. rade previedla
na žalovanú v 2. rade rodinný dom ako aj garáž a v súčasnosti je ako vlastníčka týchto nehnuteľností
evidovaná v katastri nehnuteľností práve žalovaná v 2. rade a je namieste otázka, že ak nešlo o pôžičku,

prečo žalovaná v 1. rade previedla na žalovanú v 2. rade vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam,
a to bezodplatne. Dodal, že súd prvej inštancie opomenul i skutočnosť, že ak z peňazí požičaných
jednému z manželov bola nadobudnutá určitá vec alebo majetková hodnota, patrí aj táto hodnota do
masy bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Tento záver vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu
ČSSR z 28.11.1969 sp. zn. 8Cz 36/1969, R 57/1970, a to je teda dôvod, prečo by vec nadobudnutá

z peňazí požičaných žalovanej v 1. rade ako jednému z manželov mala patriť aj žalobcovi. Na tento
judikát žalobca poukazoval, avšak súd ho opätovne prehliadal. Poukázal i na nesprávnu interpretáciu
rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19.10.2010 vo veci sp. zn. 5MCdo/11/2009. Dal do
pozornosti, že podľa § 39 OZ je absolútne neplatný aj právny úkon, ktorého obsah alebo účel síce nie
je v priamom rozpore s dikciou zákona, ale svojim obsahom alebo účelom zákon obchádza. Právnymi

úkonmi in fraudem legis sú teda také právne úkony, ktoré vo svojich dôsledkoch vedú k nedodržaniu
zákona, v tomto prípade právny úkon formálne zodpovedá zákonnej norme, ale v konečnom dôsledku
vznikajú, menia sa alebo zanikajú práva a povinnosti, ktoré sú v rozpore s účelom a zmyslom zákona.
Obchádzanie zákona je postavené na roveň konaniu v rozpore so zákonom, keďže právne úkony,
ktoré odporujú duchu a účelu zákona, predstavujú materiálne rovnaké porušenie zákona, ktoré sú v

rozpore priamo s dikciou zákonného zákazu. Absolútne neplatnou pre obchádzanie zákona je zmluva,
ktorá síce neodporuje výslovnému zákazu zákona, ale svojimi dôsledkami smeruje k výsledku, ktorý
zákonu odporuje. Poukázal na uzatváranie zmlúv o pôžičke a darovacích zmlúv medzi žalovanou v 1.
a 2. rade, keď z ich konania je celkom zrejmé, že pri uzatváraní predmetných zmlúv bolo konanie
jasne motivované cieľom vyhnúť sa daňovej povinnosti. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 3Cdo 144/2010. Ak by žalované chceli uzavrieť
darovacie zmluvy a nechceli by obísť zákon, určite by daň z darovania zaplatili. Túto si však do dnešného
dňa nesplnili. S poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 340/2012
žalobca uviedol, že ten, kto sám obchádzal zákon alebo ho porušoval alebo konal v rozpore s dobrýmimravmi sa nemôže dovolávať neplatnosti takéhoto úkonu. Žalobca má za to, že žalované uzavreli
v rokoch 2001 a 2002 okrem darovacích zmlúv aj zmluvy o pôžičke, pričom z týchto prostriedkov
bola financovaná stavba rodinného domu a garáže, ktorých určenie, že patria do masy BSM, sa

žalobca domáha. Či už chceli žalované uzatvoriť zmluvu o pôžičke alebo išlo o simulovaný právny
úkon, je zrejmé, že značná suma peňazí, z ktorých boli nehnuteľnosti postavené, patria do BSM, či
už z titulu pôžičky alebo z titulu bezdôvodného obohatenia v prípade aplikácie ustanovenia § 39 OZ.
Dodal, že považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za nepreskúmateľný, nakoľko súd prvej
inštancie sa presvedčivo nevysporiadal s argumentmi žalobcu. Žalobca tiež nesúhlasil so záverom súdu

prvej inštancie, ktorý vešiakovú stenu, vstavanú skriňu a kuchyňu včítane žulovej kuchynskej dosky
nepovažoval za súčasť stavby rodinného domu. Podľa žalobcu je potrebné na danú vec aplikovať § 120
ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je súčasťou veci všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí
a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila. I podľa rozhodnutie Krajského súdu
vŽilinesp.zn.5Co/88/2013,kdejeuvedené,ženapr.umývadlo,batérie,sprchovýkútapod.predstavujú
súčasť hlavnej veci, keďže sú zabudované. Je zrejmé, že nehnuteľnosť bez elementárneho vybavenia je

menej hodnotná ako nehnuteľnosť s takýmto vybavením. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 220 OSP zmenil a to tak, že návrhu žalobcu v celom rozsahu
vyhovie a priznal mu i náhradu trov konania alebo napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu
jeho nepreskúmateľnosti podľa § 221 ods. 1 OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

9. K odvolaniu žalobu sa vyjadrili žalované, ktoré navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z
dôvodu vecnej správnosti podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho
konania. Uviedli, že žalobca vo svojom odvolaní poukazuje na fakt, že nepozná skutočnú vôľu
žalovaných, teda nevie určiť, či mali záujem uzavrieť zmluvy o pôžičke alebo darovacie zmluvy, pričom
žalovaná v 2. rade viackrát v priebehu prvoinštančného konania potvrdila, že jej vôľou bolo finančné

prostriedky darovať žalovanej v 1. rade. Žalobca poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej
republiky vo veci sp. zn. 21Cdo/4901/2007 a sp. zn. 29Cdo/457/2011, avšak žalované majú za to, že
tieto rozhodnutia upravujú situácie, pri ktorých je sporná určitosť alebo zrozumiteľnosť právneho úkonu,
pričom úkony žalovaných sú dostatočne určité a zrozumiteľné. K námietke žalobcu z jeho odvolania,
že súd prvej inštancie sa nezaoberal predmetnými rozhodnutiami, poukázali na odôvodnenie rozsudku

súdu prvej inštancie, kde je jasne skonštatované, že ak sa súd nezaoberal konkrétnou námietkou
účastníkov konania, urobil tak preto, že daný argument a tiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie
za rozhodujúce. Skutočná vôľa žalovaných bola v priebehu prvoinštančného konania jednoznačne
preukázaná a túto vôľu žalovaných nemožno za žiadnych okolností vykladať alebo spochybňovať
s ohľadom na právne úkony, ktoré boli žalovanými vykonané následne. Za nesprávne považovali i

tvrdenie žalobcu, že zmluvy o pôžičke sú zastierajúcimi právnymi úkonmi, ktoré zastierajú darovacie
zmluvy, a že ide o zmluvy neplatné. Zmluvy o pôžičke považuje za neplatné z dôvodu ich zastierania
darovacích zmlúv a darovacie zmluvy za neplatné z dôvodu, že obchádzajú zákon, pričom obchádzanie
zákona vidí v skutočnosti, že má nimi dôjsť k vyhnutiu sa daňovej povinnosti. V tejto súvislosti žalované
poukázali na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 340/2012, v zmysle

ktorého daňová povinnosť vzniká naplnením zákonom ustanovených právnych predpokladov, pričom
aj ustanovenie zákona č. 318/1992 Zb. berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu, a nie iba ten
navonok prezentovaný. Preto by ani uvedenie inej ceny v zmluve nemalo viesť k zníženiu daňovej
povinnosti (a tým k obchádzaniu daňových predpisov), keďže strany ňou nemohli ovplyvniť výšku
daňovej povinnosti, ale len sťažiť jej zistenie. Neobstojí preto tvrdenie žalobcu, že darovacie zmluvy ako

zastierané právne úkony sú nedovolené, pretože sa priečia zákonu. Nie je totiž zrejmé, ako sa môže
dovolený právny úkon ako darovacia zmluva priečiť zákonu. To, že je tento úkon zastretý, samo o sebe
neznamená, že sa prieči zákonu.

10.KrajskýsúdvTrnaveakosúdodvolacívovecidoplnildokazovanie,atonapojednávaniachkonaných

dňa 19.4.2016 a 17.5.2016, a to výsluchom procesných strán, ako aj oboznámením listinných dôkazov.
Na pojednávaní dňa 19.4.2016 boli vypočuté žalované v 1. a 2. rade a na pojednávaní konanom
dňa 17.5.2016 bol vypočutý žalobca. Strany sporu zotrvali na svojich vyjadreniach prezentovaných
v priebehu konania. Žalobca uviedol, že s darovaním nehnuteľností žalovanej v 2. rade nesúhlasil,
považoval sa za oklamaného, keďže do nehnuteľnosti prispel aj on. Mal vedomosť o tom, že

nehnuteľnosť bola v katastri vedená len na žalovanú v 1. rade, čo v tom čase považoval za správne
a za logické, keďže nehnuteľnosť bola postavená na jej pozemku. Žalovaná v 1. rade uviedla, že v čase
prevodu nehnuteľností darovacou zmluvou na žalovanú v 2. rade o tom žalobcu neinformovala, keďže to
nepovažovala za dôvodné vychádzajúc z toho, že nehnuteľnosti boli v jej výlučnom vlastníctve. Žalovanáv 2. rade uviedla, že jej úmyslom bolo darovať finančné prostriedky jej dcére a nie žalobcovi. Pokiaľ
ide o prevod nehnuteľností na jej osobu, uviedla, že k tomu došlo vzhľadom na konanie žalobcu, keď
v roku 2009 si založil dve spoločnosti s ručením obmedzeným, na tieto mu ona dala pôžičky a žalobca

tieto práve v tom čase, keď prevádzali nehnuteľnosti, previedol na svojho otca, čo ona neriešila súdnou
cestou.

11. Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 17.5.2016 sp. zn. 26Co/154/2015 napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zo dňa 16.12.2014 č. k. 9P/327/2012-251 potvrdil a v konaní úspešným žalovaným

priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 547,79 eur. V odôvodnení
uviedol, že vec prejednal v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) na
nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 2 OSP), na ktorom doplnil dokazovanie výsluchom
procesných strán, ako aj oboznámením listinných dôkazov (§ 213 OSP) a dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok „treba považovať vo výroku za správny (i keď na základe iného právneho posúdenia) a
potvrdiť ho (§ 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku)“. Výsledkami doplneného dokazovania

mal preukázané, že žalobca sa v lete 2011 dozvedel, že žalovaná v 1. rade darovacou zmluvou z
21.6.2011 (ďalej len „darovacia zmluva“) previedla sporné nehnuteľnosti do vlastníctva žalovanej v 2.
rade. Ako predbežnú riešil otázku neplatnosti darovacej zmluvy, dôvody jej absolútnej neplatnosti ale
nezistil. Dospel k záveru, že ak žalobcom namietané okolnosti zakladali relatívnu neplatnosť darovacej
zmluvy, neprehliadnuteľným bolo, že žalobca sa včas nedovolal jej relatívnej neplatnosti, preto táto

otázka nemohla byť predmetom prieskumu odvolacieho súdu. Vychádzajúc z § 40a Občianskeho
zákonníka odvolacísúd konštatoval, že relatívna neplatnosť právneho úkonu je založená na vyvrátiteľnej
domnienke platnosti tohto právneho úkonu; ak oprávnené osoby neuplatnia právo dovolať sa neplatnosti
právneho úkonu, hľadí sa na úkon ako na platný, i keď by prípadne bol daný dôvod relatívnej neplatnosti.
Na relatívnu neplatnosť súd prihliada len na návrh oprávnenej osoby. Právo dovolať sa relatívnej

neplatnosti právneho úkonu sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (§ 101 Občianskeho
zákonníka), ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. V danom prípade nebolo
možné priznať účinky dovolania sa relatívnej neplatnosti tomu, že žalobca len v žalobe poukázal na
zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, než má sám. Samotný odkaz na
túto zásadu je nepostačujúci; za nepostačujúci ho treba považovať aj v prípade, že by darovacia

zmluva bola relatívne neplatný úkon urobený iba jedným z manželov vo veci nie bežnej, ktorý sa týka
majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Účinky dovolania sa relatívnej neplatnosti nebolo
spôsobilé vyvolať ani vyjadrenie (námietka) žalobcu, podľa ktorého žalovaná v 1. rade nemohla bez jeho
súhlasu previesť sporné nehnuteľnosti na žalovanú v 2. rade. Žalobca sa v danom prípade jasným a
určitým právnym úkonom nedovolal relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy a žalované vzniesli námietku

premlčania pre prípad, že by sa žalobca svojim vyjadrením súdu účinne dovolal jej relatívnej neplatnosti.
Odvolací súd vzhľadom na to rozsudok súdu prvej inštancie, ako vo výroku vecne správny, potvrdil.

12. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie s tým, že: a) súdy mu nesprávnym
procesným postupom znemožnili, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že

došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného
sporovéhoporiadku–ďalejajako„CSP“),b)napadnutýrozsudokodvolaciehosúduzáviselodvyriešenia
právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm.
b) CSP).

13. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3Cdo 228/2016 zo dňa 17.5.2017 dovolanie
žalobcu odmietol a žalovaným v 1. a 2. rade priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

14. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. k. II. ÚS 559/2018-64 zo dňa 13.3.2020 uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 228/2016 zo 17.5.2017 zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie.

15. Najvyšší súd Slovenskej republiky v poradí druhým uznesením sp. zn. 8Cdo 80/2020 zo dňa
28.4.2021 opäť odmietol dovolanie žalobcu a žalovaným priznal nárok na náhradu trov dovolacieho
konania.

16. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. k. I. ÚS 206/2022-61 zo dňa 23.6.2022 opäť uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo 80/2020 zo dňa 28.4.2021 zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a rozhodnutie.17. Najvyšší súd Slovenskej republiky v poradí tretím uznesením sp. zn. 1Cdo 135/2022 zo dňa
24.1.2023 zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 17.5.2016 sp. zn. 26Co 154/2015 a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodil, že v zhode s nálezom ústavného súdu má za to, že odvolací
súd musí zrozumiteľne a chronologicky uviesť proces a postup pri jeho tvorbe rozhodnutia, a to najmä
v otázke posúdenia neplatnosti právneho úkonu (§ 40a OZ) darovacej zmluvy, a to právne účinným
spôsobom. Podľa dovolacieho súdu odvolací súd len poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 26 Cdo 1336/1998 z 22.8.1998 konštatoval, že sťažovateľ sa nedovolal relatívnej

neplatnosti darovacej zmluvy, pričom žalobca tvrdil, že žaloba zachytáva jeho prejav vôle a vyplýva z nej,
že bol adresovaný všetkým dotknutým účastníkom spornej darovacej zmluvy, obsahuje konštatovanie
o jej neplatnosti, ako aj informáciu o konkrétnej vytýkanej vade, ktorá bola príčinou jeho podmienenej
platnosti a vzhľadom na skutočnosť, že označený prejav jeho vôle bol súčasťou žaloby, umocňuje
predpoklad, že jeho vôľou bolo zvrátiť účinky namietaného právneho úkonu (darovacej zmluvy) a tým
obnoviť pôvodný vlastnícky stav. Dovolací súd mal za to, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho

súdu nie je postačujúce, nakoľko nedáva dostatočnú odpoveď na podstatnú otázku dovolateľa k danej
problematike, rešpektujúc pritom oba nálezy ústavného súdu v danej veci.

18. Následne Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 26Co/15/2023-506 zo dňa 27.9.2023 výrokom I.
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil; výrokom II. žalovaným v 1. a 2. rade priznal voči

žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu; výrokom III. žalobcovi
priznal voči žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu.
Odvolací súd sa v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania plne
stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Mal za to, že dôvody, ktoré žalobca uvádza v odvolaní,
vyriešil už súd prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku s tým, že rozhodnutia súdu prvej inštancie

a odvolacieho súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie
tvoria jeden celok. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
týkajúce sa žalobcom v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne
zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej
inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe nevyhovel. V prejednávanej

veci bola spornou a odvolaním žalobcu nastolenou otázka, či peňažné prostriedky boli žalovanou v 2.
rade poskytnuté žalovanej v 1. rade titulom darovacej zmluvy či zmluvy o pôžičke. Odvolací súd uviedol,
že závery súdu prvej inštancie o tejto otázke považuje za dostatočné. V zhode so súdom prvej inštancie
mal za to, že žalobcom tvrdené požičanie peňažných prostriedkov žalovanou v 2. rade žalovanej v 1.
rade nebolo preukázané. Súd prvej inštancie dospel na základe správne zistených skutkových záverov

k správnemu právnemu záveru, že k nadobudnutiu vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti počas
trvania bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu a žalovanej v 1. rade došlo len výlučne z prostriedkov
žalovanej v 1. rade. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že zmluvy o pôžičke z 20.10.2001 a
z 19.6.2002 sú neplatné. Zmluva o pôžičke má reálny charakter, vznik právneho vzťahu z pôžičky
predpokladá nielen zmluvné dojednanie strán, ale aj skutočné odovzdanie predmetu pôžičky. Žalobca

neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že predmetné nehnuteľnosti, ku ktorým sa domáhal určenia
vlastníctva, boli nadobudnuté z finančných prostriedkov patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva,
nepreukázal,žebydošlokplatnémuuzatvoreniuzmlúvopôžičkemedzižalovanouv2.radeažalovanou
v 1. rade, keď tieto uzatvorenia zmlúv o pôžičke účinne popreli tvrdiac, že išlo o dar.

19. Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním, ktorého prípustnosť vyvodzoval z
ustanovenia § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP. Žiadal, aby dovolací súd rozsudok krajského
súdu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.

20. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 3Cdo 44/2024-544 zo dňa 11.12.2024 rozsudok

Krajského súdu v Trnave zo dňa 27.9.2023 č. k. 26Co/15/2023-506 zrušil a vec odvolaciemu súdu
vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd odvolaciemu súdu vytkol, že tento síce aplikoval postup podľa
§ 387 ods. 2 CSP, ale nie aj postup daný v § 387 ods. 3 CSP. Dostal sa tak mimo limitov práva
na spravodlivý proces chráneného nielen článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj s
článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (5Cdo/204/2011, 4Cdo/120/2019).

Pokiaľ odvolací súd vôbec nepristúpi k vysporiadaniu sa s podstatnými argumentami odvolateľa, tieto
bez primeraného vysvetlenia ignoruje a neaplikuje relevantnú právnu úpravu, porušuje tým právo
odvolateľa na spravodlivý proces (por. II. ÚS 120/2020). Preskúmaním napadnutého rozhodnutia
najvyšší súd dospel k záveru, že uvedenými zákonnými pravidlami sa odvolací súd striktne neriadila aj napriek výslovnému príkazu stanovenému v § 387 ods. 3 CSP sa s podstatnými tvrdeniami
dovolateľa uvedenými v odvolaní nevysporiadal. Uvedené platí predovšetkým o tých námietkach, ktoré
z pohľadu rešpektovania práva na spravodlivý proces možno označiť za také, ktoré si vyžadovali

špecifickú odpoveď. Dovolateľ v odvolaní namietal rozpory v záveroch súdu prvej inštancie týkajúce sa
preukázania prijatia peňažných prostriedkov ako daru so súčasným konštatovaním súdu, že k vzniku
zmluvy o pôžičke medzi žalovanou v 1. rade a žalovanou v 2. rade nikdy nedošlo z dôvodu, že
sa neuskutočnilo fyzické odovzdanie peňazí. Odvolací súd síce dospel k záveru, že k platnému
uzatvoreniu zmlúv o pôžičke nedošlo (plne sa v tomto stotožniac so závermi súdu prvej inštancie),

avšak s konkrétnymi námietkami dovolateľa sa bližšie nezaoberal a na jeho argumenty smerujúce
k ním tvrdenej rozpornosti záverov súdu prvej inštancie nedal žiadnu odpoveď. Nereagoval tiež ani
na ďalšie námietky majúce snahu preukázať, že v predmetnej veci išlo o pôžičku, keď dovolateľ
namietal, že žalovaná v 1. rade previedla na žalovanú v 2. rade vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
bezodplatne. Odvolací súd odignoroval aj námietky žalobcu týkajúce sa neplatnosti právneho úkonu
podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, keď žalobca argumentoval, že aj disimulovaný právny

úkon (ktorým podľa záverov súdu prvej inštancie bola darovacia zmluva) odporuje zákonu. Pokiaľ išlo
o odvolaciu argumentáciu týkajúcu sa judikatúry riešiacej otázku simulovaných právnych úkonov, či
nadobudnutia veci do BSM z pôžičky len jednému z manželov, odpoveď odvolacieho súdu spočívala
bez konkrétnejšieho vysvetlenia len v konštatovaní, že táto judikatúra nie je pre posúdenie veci samej
rozhodná.

21. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Cdo 44/2024-544 zo dňa 11.12.2024 sa
vyjadrili žalované v podaní zo dňa 4.9.2025, v ktorom zotrvali na závere o správnosti rozhodnutia súdu
prvej inštancie vo veci samej, žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť za súčasného
doplnenia dôvodov tak, že odvolací súd sa riadne vysporiada so všetkými podstatnými vyjadreniami

žalobcu.

22. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý nahradil a
zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Odvolací súd pristupujúci
k opätovnému rozhodovaniu v tejto veci po 1.7.2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia

§ 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo podané
ešte pred 1.7.2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho
v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto postup je
nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a

právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych
očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy
procesnéhopráva(čl.2ods.1a2CSP),akoajpotrebaústavnekonformnéhoieurokonformnéhovýkladu
noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

23. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204
ods. 1 OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, aktuálne § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, aktuálne § 355 ods. 1 CSP),
poskonštatovaní,žepodanéodvolaniemázákonnénáležitosti(§205ods.1OSP,aktuálne§127a§363

CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d), f) a § 205 ods. 2
písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), bez potreby znova zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP),

postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho
súdu minimálne päť dní pred jeho vyhlásením a bola s ním elektronickými prostriedkami oboznámená
aj právna zástupkyňa žalobcu (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods.

1 CSP).

24. Predmetom konania v prejednávanej veci je žaloba žalobcu, ktorou sa domáha určenia, že
nehnuteľnosti patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.25. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo

podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

26. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

27. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

28. Odvolací súd pristúpil k vecnému prieskumu meritórneho rozhodnutia a predchádzajúceho
procesného postupu súdu prvej inštancie z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené a preskúmavané rozhodnutie je čo do výroku vecne správne,

keďže súd prvej inštancie daný spor správne právne posúdil, použil pritom relevantné právne normy,
ktoréajsprávneinterpretovalaaplikovalnazistenýskutkovýstavazpreukázanýchskutkovýchokolností
vyvodil zodpovedajúce právne závery. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu o nedôvodnosti podanej
žaloby odchýliť.

29. Žalobca podal odvolanie z dôvodov podľa niekdajšieho ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP,
aktuálne § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Žiada sa ale dodať, že žalobca síce v odvolaní výslovne
neuviedol, že odvolanie podáva i z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f)
OSP,aktuálne §365ods.1písm.b)CSP,nozobsahuodvolacíchnámietokžalobcuvyplýva,ženamieta,

že súd prvej inštancie sa v prejednávanej veci nevysporiadal so všetkými relevantnými skutkovými a
právnymi otázkami, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, čo bez pochyby zakladá odvolací
dôvod i podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) CSP posúdiac odvolanie podľa obsahu (§ 124 ods.
1 CSP). Zovšeobecnene možno konštatovať, že odvolacie námietky žalobcu sa týkajú nesprávnosti
a nepresvedčivosti záverov ohľadom zmlúv o pôžičke uzatvorených medzi žalovanou v 1. a 2. rade,

dôsledkom ktorých bol podľa žalobcu i nesprávny záver, že nehnuteľnosti nepatria do BSM žalobcu a
žalovanej v 1. rade.

30. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f)
OSP, aktuálne § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu,

znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé
konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte
celého konania.

31. Odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. d) OSP, aktuálne § 365 ods. 1 písm. f) CSP možno

napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať
len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť
žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

32. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f) OSP, aktuálne 365 ods. 1 písm.

h) CSP o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový
stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery.

33. Jednou z odvolacích námietok žalobcu bola námietka nesprávne zisteného skutkového stavu.
Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke odvolací súd konštatuje, že CSP vychádza zo zásady voľného
hodnotenia dôkazov.

34. Podľa § 132 OSP, aktuálne 191 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci.35. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 132 OSP, aktuálne § 191 CSP je činnosť súdu, pri
ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri

hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska
pravdivostiten-ktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatedazásadavoľnéhohodnoteniadôkazov.Hodnotiaca
úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo.
Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je
viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Záver, ktorý si sudca urobí

o vykonaní dôkazov z hľadiska pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného
presvedčenia a logického myšlienkového postupu. Voľnosť hodnotenia dôkazu neznamená, že súd nie
je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia, naopak konečné meritórne
rozhodnutie by malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Hodnotenie
dôkazov úvahou súdu teda neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov a hodnotiaca úvaha súdu musí
zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci. Súd

hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam),
zákonnosti (a to z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a pravdivosti. Po individuálnej selekcii
následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Pri tomto hodnotení už pravdivosť dôkazu
posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi. K nesprávnym skutkovým zisteniam z
vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym hodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo

porušenímpravidielformálnejlogiky.Vprejednávanejveci(akojeuvedenéajnižšie)hodnoteniedôkazov
súdom prvej inštancie vo vzťahu k predmetu odvolacieho konania vymedzenému odvolaním neodporuje
zásadám logiky a ani zistenému skutkovému stavu.

36. V prejednávanej veci bola spornou a odvolaním žalobcu nastolenou otázka, či peňažné prostriedky

boli žalovanou v 2. rade poskytnuté žalovanej v 1. rade titulom darovacej zmluvy či zmluvy o pôžičke.
Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie má za to, že žalobcom tvrdené požičanie peňažných
prostriedkov žalovanou v 2. rade žalovanej v 1. rade nebolo preukázané. Súd prvej inštancie pri
posúdenívecisprávnepreposúdenieotázky,čivec-nehnuteľnosť patríalebonepatrídoBSMzohľadnil,
či bola nadobudnutá za trvania bezpodielového spoluvlastníctva, kým bola nadobudnutá a z akých

prostriedkov.

37. Vo vzťahu k problematike nadobúdania vecí do BSM odvolací súd poukazuje na doterajšiu judikatúru
súdov Slovenskej republiky, ktorá napríklad aj v R 49/1973 dospela k záveru, že vec nadobudnutá za
trvania manželstva sa stane predmetom BSM, pokiaľ nie je obstaraná za finančné prostriedky, ktoré

sú majetkom výlučne len jedného z manželov. V stanovisku R 42/1972 bol vyslovený záver, že pri
nadobudnutí veci z prostriedkov patriacich jednak do BSM, jednak do osobného majetku niektorého
z manželov sa takto nadobudnuté veci stávajú predmetom BSM bez ohľadu na rozsah použitých
prostriedkov z BSM. Súdna prax dospela tiež k záveru, že ak ide o vec nadobudnutú za trvania
manželstva kúpou (nie dedičstvom alebo darom), pričom na jej zakúpenie neboli použité len finančné

prostriedky patriace výlučne jednému z manželov, v takom prípade ide o vec, na ktorú sa nepochybne
vzťahuje zákonné ustanovenie § 143 Občianskeho zákonníka, t.j. vec, ktorá do BSM patrí. Pre úplnosť
treba ešte uviesť, že ak by aj kúpna cena veci bola celkom zaplatená z výlučných prostriedkov každého
z manželov, avšak kupujúcimi boli obaja manželia a obaja pri uzavretí kúpnej zmluvy prejavili vôľu
nadobudnúť vec do BSM, stáva sa táto vec predmetom ich bezpodielového spoluvlastníctva. Podľa

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cz 57/1978, ak manželia nadobudli vec
za trvania manželstva za finančné prostriedky, ktoré pochádzali zo spoločnej pôžičky, z darov a zo
spoločných úspor, stala sa táto vec predmetom BSM. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČSSR sp. zn.
8Cz 36/1969, R 57/1970 (na ktoré poukázal aj žalobca) ak vznikol za trvania manželstva dlh, z ktorého
bol zaviazaný iba jeden z manželov, ktorý napr. uzavrel vo vlastnom mene zmluvu o pôžičke, a ak sa

takto získané peniaze použili na kúpu určitej veci, t.j. ak bola za ne získaná určitá majetková hodnota,
patrí aj táto hodnota - za splnenia ostatných podmienok uvedených v § 143 Občianskeho zákonníka do
bezpodielového spoluvlastníctva. V nadväznosti na uvedené sa súd prvej inštancie správne zaoberal
otázkou, či výstavba nehnuteľností bola, resp. nebola financovaná zo spoločných prostriedkov žalobcu
a žalovanej v 1. rade.

38. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k správnemu právnemu
záveru, že k nadobudnutiu vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam počas trvania bezpodielového
spoluvlastníctva žalobcu a žalovanej v 1. rade došlo len výlučne z prostriedkov žalovanej v 1. rade.Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že zmluvy o pôžičke z 20.10.2001 a z 19.6.2002 sú neplatné,
keďže bolo preukázané, že skutočnou vôľou žalovaných v 1. a 2. rade bolo finančné prostriedky
na výstavbu nehnuteľností darovať. Síce čiastočne zmätočne poukázal na reálny charakter zmluvy

o pôžičke, keďže v rozsudku vo vzťahu k darovacím zmluvám uviedol, že žalovaná v 2. rade darovala
(t. j. reálne poskytla) na účel výstavby predmetných nehnuteľností žalovanej v 1. rade finančné
prostriedky, na správnosti jeho záverov to ale nič nemení, pretože vykonaným dokazovaním bolo
jednoznačne preukázané (a súdom prvej inštancie opakovane konštatované), že finančné prostriedky
na výstavbu predmetných nehnuteľností žalovanej v 1. rade poskytla (darovala) žalovaná v 2. rade.

Reálne poskytnutie finančných prostriedkov žalovanou v 2. rade žalobca napokon ani nesporoval, keď
spochybňoval len skutočnosť, či časť finančných prostriedkov (majúcich podľa jeho názoru predstavovať
pôžičku, prípadne bezdôvodné obohatenie) bola vo výlučnom vlastníctve žalovanej v 1. rade. Odvolací
súd sa preto stotožňuje so skutkovým záverom súdu prvej inštancie, že žalovaná v 2. rade poskytla na
účel výstavby predmetných nehnuteľností žalovanej v 1. rade finančné prostriedky, ktorých vyplatenie
žalovanou v 2. rade preukazuje Sumarizácia nákladov na výstavbu nehnuteľností spolu s fotokópiami

listinných dokladov o vyplatení nákladov v sume 6.761.904,60 Sk, ktorých uhradenie žalovanou v 2. rade
žalobca nespochybnil. Napokon skutočnosť, že finančné prostriedky boli žalovanou v 2. rade poskytnuté
s úmyslom ich darovať žalovanej v 1. rade a nie žalobcovi potvrdili žalované aj na pojednávaní pred
odvolacím súdom.

39. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie a jeho poukazu na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5MCdo 11/2009 odvolací súd uvádza, že ak niekto
koná naoko a takým konaním mieni (navonok) docieliť určité právne následky, potom sa taká vôľa
konajúcej osoby objektívne rozchádza s jej vonkajším prejavom (napr. obsiahnutým v osobitnej písomnej
zmluve), pretože k právnej dokonalosti právneho úkonu je potrebné, aby vôľa konajúcej osoby bola

nielen slobodná, ale aj vážna, čo znamená, že úmysel účastníkov právneho vzťahu musí skutočne
smerovať k vyvolaniu právnych účinkov, ktoré sú s jej prejavom spojené. Ak simuluje niekto niečo, potom
ide iba o predstieranie niečoho. Ak sa simuluje právny úkon, potom sa iba vo vonkajšej forme takýto
právny úkon predstiera; právnej dokonalosti právneho úkonu však chýba vážnosť vôle. U simulovaného
konania teda absentuje vážnosť vôle, v dôsledku čoho stíha takto simulovaný právny úkon podľa § 37

ods. 1 Občianskeho zákonníka absolútna neplatnosť. Oproti tomuto v situácii, keď simulované konanie a
v ňom obsiahnutá kauza (dôvod, pohnútky počinu) slúži na zastretie (iného) pravého dôvodu, hovoríme
o disimulovanom konaní. Simulovaný právny úkon potom za podmienok podľa ustanovenia § 41a ods.
2 Občianskeho zákonníka môže disimulovať iný právny úkon, ktorý je simulovaným (predstieraným)
úkonom disimulovaný.

40. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Cdo 223/2016 zo dňa 26.1.2017
a v nadväznosti na to i v rozsudku sp zn. 1Cdo 97/2024 zo dňa 25.6.2025 k nedostatku vážnosti
vôle právneho úkonu vyslovil, že ak sa pri právnom úkone zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti
neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav, ide o nedostatok vážnosti

vôle. Nedostatok vážnosti vôle je okolnosť zakladajúca neplatnosť zmluvy v zmysle § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Neplatnými prejavmi vôle sú medziiným simulované právne úkony. Pokiaľ
právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov
a ak sú splnené všetky jeho náležitosti (§ 41a ods. 2 prvá veta Občianskeho zákonníka). Z uvedeného
potom vyplýva, že ak má byť určitým právnym úkonom urobeným len „naoko“ (simulovaným právnym

úkonom) zastieraný iný právny úkon (disimulovaný právny úkon), je simulovaný právny úkon neplatný
z dôvodu nedostatku skutočnej vôle konajúcich subjektov urobiť tento úkon. V takých prípadoch platí
zastieraný právny úkon; podmienkou však je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov a že
spĺňa náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť.

41. Z uvedeného vyplýva, že základným definičným znakom právneho úkonu je jednota vôle a jej
prejavu. Vôľa smerujúca k vykonaniu platného právneho úkonu musí byť slobodná a vážna, navonok
musí byť prejavená určito a zrozumiteľne. Vôľa ako psychický stav konajúceho človeka k zamýšľanému
(chcenému) následku je nevyhnutným pojmovým predpokladom vzniku právneho úkonu. V súvislosti so
zisťovaním existencie vôle sa predovšetkým vychádza z objektívnych skutočností, teda z okolností, za

ktorých bol prejav urobený. Pokiaľ ide o vážnosť vôle, prejav, ktorý je iba zdanlivo prejavom vôle, avšak
v skutočnosti vôľa neexistuje alebo skutočná vôľa je iná, je podľa § 37 Občianskeho zákonníka neplatný
(1Cdo 113/2008). Ak obaja účastníci zmluvy tvrdia, že nimi urobený právny úkon nevyjadruje ich pravú
vôľu, resp. simuluje formálne navonok ich v zmluve vyjadrenú vôľu, pretože v skutočnosti uzavretouzmluvou je disimulovaný iný právny úkon, je nevyhnutné, aby si súd pre záver, že prejavený právny
úkon nezodpovedá pravej vôli účastníkov, zabezpečil nevyhnutný skutkový podklad, ku ktorému môže
dospieť pri dôslednom zhodnotení dôkazov jednotlivo a všetkých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti,

s náležitým prihliadaním na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

42. V nadväznosti na uvedené i argumentáciu oboch strán sporu sa súd prvej inštancie správne zaoberal
náležitosťami právneho úkonu, pričom dospel k správnemu záveru, že úmyslom žalovanej v 2. rade
ako darkyne bolo, aby finančné prostriedky použité na výstavbu nehnuteľností boli darované žalovanej

v 1. rade, a teda aby nehnuteľnosti postavené za tieto finančné prostriedky patrili výlučne žalovanej
v 1. rade. Svoje závery v tomto smere aj náležite odôvodnil, keď vychádzal z toho, že 1/ k úkonom
predchádzajúcim začatiu stavby došlo ešte pred uzatvorením manželstva žalobcu a žalovanej v 1.
rade 19.5.2001 (k uzavretiu zmluvy o dielo došlo dňa 15.5.2001, stavebné povolenie bolo vydané dňa
24.5.2001), 2/ žalovaná v 2. rade vyplácala všetkých dodávateľov, 3/ na písomných dokumentoch, ako
aj na dodávateľských zmluvách bola ako objednávateľ uvedená žalovaná v 1. rade, 4/ nikdy nebolo

zriadené zabezpečenie pohľadávky žalovanej v 2 rade ako veriteľky v podobe záložného práva k
nehnuteľnostiam predpokladané v Zmluve o pôžičke z 19.6.2002, 5/ žiadnu z pôžičiek od žalovanej v 1.
rade žalovaná v 2. rade nikdy nijako nevymáhala, pričom tieto skutkové závery žalobca v odvolaní ani
nenamietal (porovnaj s § 380 ods. 1 CSP). Zo skutkového a právneho posúdenia konania žalovaných
v 1. a 2. rade je zrejmé, že tieto uzatvorili zmluvy o pôžičke len „formálne“, to znamená bez skutočnej vôle

poskytnuté finančné prostriedky vrátiť a so skutočnou vôľou poskytnuté finančné prostriedky žalovanej
v 1. rade darovať. Nedostatok vážnosti vôle je okolnosť zakladajúca neplatnosť zmluvy v zmysle § 37
ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

43. Ako je uvedené vyššie, nedostatok vážnosti vôle sa prejavuje tým, že sa pri právnom úkone prejavuje
vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje alebo vôľa, ktorá síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje
jej prejav. Inými slovami povedané, právny úkon nie je vykonaný vážne, pokiaľ podľa objektívnych
okolností daného prípadu konajúci nechcel vyvolať následky, ktoré s takýmto prejavom vôle normy
občianskeho práva spájajú. V tu posudzovanej veci súd prvej inštancie správne vyhodnotil za neplatné

zmluvy o pôžičke ako simulované právne úkony, a to z dôvodu absencie vážnosti vôle. Účastníci
zmluvnéhovzťahutotižnaokouzavrelizmluvyopôžičke,hocivskutočnostiišloodarovaciezmluvy,ktoré
spĺňali zákonom vyžadované náležitosti, keďže sa na predmetné disimulované právne úkony nevzťahuje
obligatórnapísomnáformavzmysle§628ods.2Občianskehozákonníka,pretoženaplneniepodmienky
odovzdania a prevzatia daru môže nastať aj inak než len fyzickým odovzdaním z ruky do ruky, ako

tomu bolo aj v prejednávanej veci odovzdaním finančných prostriedkov žalovanou v 2. rade v prospech
žalovanej v 1. rade plnením k rukám tretích osôb (dodávateľov), pričom reálne odovzdanie finančných
prostriedkov žalovanou v 2. rade žalobca v konaní ani nenamietal (v tejto súvislosti pozri rozhodnutia
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Odo 872/2004 a sp. zn. 33 Cdo 5837/2017).

44. K žalobcom uvádzaným rozhodnutiam Najvyššieho súdu Českej republiky vo veciach sp. zn.
21Cdo/4901/2007 a sp. zn. 29Cdo/457/2011 a poukazu na explicitne deklarovaný úmysel peňažné
prostriedky požičať a nie darovať, odvolací súd uvádza, že predmetné rozhodnutia riešia aplikáciu
zákona na iný skutkový stav, týkajú sa výkladu právneho úkonu v súvislosti s jeho písomným vyjadrením,
resp. určitosťou a zrozumiteľnosťou vyjadrenia časti písomnej zmluvy a neriešia problematiku

simulovaného a disimulovaného právneho úkonu v zmysle § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka,
ktorý vychádza z nedostatku vôle účastníkov zmluvného vzťahu uzatvoriť simulovaný právny úkon.
V zmysle uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky, ak vznikne pochybnosť o obsahu
právneho úkonu z hľadiska jeho určitosti alebo zrozumiteľnosti, treba sa pokúsiť pomocou výkladu
právneho úkonu o odstránenie takej nejasnosti, keď výklad právneho úkonu môže smerovať len k

objasneniu toho, čo v ňom bolo prejavené a vôľa konajúceho sa pri výklade právneho úkonu vyjadreného
slovami uplatní, len ak nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Najvyšší súd Českej republiky vo
veci sp. zn. 21Cdo/4901/2007 zároveň uviedol, že právny úkon je potrebné v zmysle ustanovenia §
35 ods. 2 Občianskeho zákonníka vykladať nielen podľa jeho jazykového vyjadrenia, ale tiež podľa
vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. V danom

rozhodnutí bola konštatovaná zhoda prejavenej vôle s jazykovým prejavom. V prejednávanej veci (sp zn.
26Co/8/2025) určitosť a zrozumiteľnosť (vyjadrenie právneho úkonu) nebola predmetom posudzovania
a podstata veci spočíva práve v zistení nedostatku vážnosti vôle žalovaných vo vzťahu k simulovanému
právnemu úkonu, z ktorého dôvodu je poukaz na predmetné české rozhodnutia neopodstatnený. Výkladprezentovaný žalobcom (ktorý vychádza z písomného vyjadrenia právneho úkonu – zmlúv o pôžičke)
popiera možnosť aplikácie ust. § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka o simulovaných a disimulovaných
právnych úkonoch. Všeobecný súd sa nemôže obmedziť len na skúmanie písomného prejavu vôle

(textu zmluvy). V takom prípade je možné hovoriť iba o posúdení prejavu. To však nevypovedá nič o
náležitostiach vôle, medzi ktoré radí právna teória jej danosť (existenciu), vážnosť, slobodu a absenciu
omylu (viď rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 223/2016 a sp zn. 1Cdo
97/2024; Luby Š. in Knapp, V., Luby Š. Československé občanské právo, svazek I, 2. vydání. Praha,
1997, s. 90).

45. Samotná písomná zmluva o pôžičke pritom nepredstavuje a ani objektívne nemôže predstavovať
nespochybniteľný dôkaz, ktorý by a priori vytesňoval iné dôkazné prostriedky len z toho dôvodu, že
má zachytávať informáciu o vykonanom právnom konaní dotknutých strán. O neplatnosti zmluvy pre
nedostatok vážnosti vôle strán spočívajúcej v simulácii možno totiž uvažovať v prípade, že vôľu uzavrieť
zmluvu nemá žiadna zo strán zmluvy (čo v prejednávanej veci v prípade zmlúv o pôžičke preukázané

bolo). Ako vyplýva z už vyššie uvedeného, simulácia (predstieranie) pri právnom úkone predstavuje
rozpor (nezhodu) medzi vôľou a jej prejavom. Simulovaný právny úkon môže trpieť vadami vôle (nebol
urobený slobodne a vážne), alebo tiež vadami prejavu vôle (nebol urobený určite a zrozumiteľne). U
simulovaného konania, v ktorom absentuje vážnosť vôle, simulovaný právny úkon sa považuje podľa
§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka za absolútne neplatný. V takom prípade simulovaný právny úkon

nemá za následok vznik, zmenu ani zánik práv alebo povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu
nastáva priamo zo zákona (ex lege), a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému. Toto právo sa
nepremlčuje ani nezaniká, pretože z takéhoto úkonu právne následky nenastanú, a to ani dodatočným
schválením(ratihabíciou),aniodpadnutímvadyprejavuvôle(konvalidáciou).Súdmusínatútoabsolútnu
neplatnosť prihliadať, resp. musí z nej vyvodzovať dôsledky aj bez návrhu z úradnej povinnosti.

46.Podľaodvolaciehosúduniejepretonamiesteaniargumentáciažalobcu(spoukazomnarozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 340/2012), že ten, kto vyvolal určité konanie, sa
v zásade nesmie ex post dovolávať vád jednotlivých úkonov, ktoré sám spôsobil, keďže na absolútnu
neplatnosť zmlúv o pôžičke ako simulovaných právnych úkonov v prejednávanej veci je súd povinný

prihliadať z úradnej povinnosti z dôvodov nedostatku vôle žalovaných uzatvoriť takéto zmluvy (keď
obe žalované ako účastníčky záväzkoprávneho vzťahu zhodne potvrdili absenciu vážnosti vôle uzavrieť
zmluvy o pôžičke). Ak je určitý úkon absolútne neplatný, nastáva jeho neplatnosť priamo zo zákona
už v čase jeho urobenia. Ani pri uplatnení princípov spravodlivosti a dobrých mravov pri výkone
práv a povinností nemá súd možnosť dodatočne zvážiť, či absolútnu neplatnosť úkonu „uzná alebo

neuzná“ (resp. či ju zohľadní alebo nezohľadní). Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho
úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Cdo 144/2010).

47. Ak žalobca namietal tiež platnosť disimulovaného právneho úkonu – darovacej zmluvy (ktorá svojimi

dôsledkami podľa žalobcu smeruje k výsledku, ktorý zákonu odporuje, resp. zákon obchádza, keďže
bola motivovaná cieľom vyhnúť sa daňovej povinnosti), aj túto námietku vyhodnotil odvolací súd za
nedôvodnú. Podstata inštitútu obchádzania zákona (správanie in fraudem legis) v jeho súkromno-
právnom ponímaní spočíva v tom, že sa niekto správa podľa právnej normy, ale tak, aby zámerne
dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiadúci. Ako sankcia za obchádzanie zákona je

Občianskym zákonníkom ustanovená absolútna neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho
zákonníka (ktorého aplikácie sa žalobca o. i. aj s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 144/2010 v prejednávanej veci domáha vo vzťahu k darovacej zmluve ako
zastieranému právnemu úkonu). Súd prvej inštancie tak správne poukázal na to, že ak žalobca mal
za to, že vôľou žalovaných bolo uzatvorenie zmluvy o pôžičke, hoci v skutočnosti chceli uzatvoriť

darovaciu zmluvu za účelom vyhnúť sa povinnosti zaplatiť daň z darovania, zákon by takto práve
obchádzala zmluva o pôžičke, keďže jej uzatvorením povinnosť zaplatiť daň z darovania nevzniká,
a nie zmluva darovacia, pri uzatvorení ktorej povinnosť zaplatiť daň z darovania vzniká po splnení
zákonom stanovených podmienok. Navyše je potrebné dodať, že ak by sa darovacia zmluva v zmysle
argumentácie žalobcu posúdila ako neplatná, uvedené by spôsobilo, že daňová povinnosť by ani

nevznikla, ktorý výklad nie je možné akceptovať. Ani prípadné nesplnenie daňovej povinnosti preto
nemôže mať za následok neplatnosť disimulovaného právneho úkonu, s ktorého existenciou by daňové
predpisy spájali vznik daňovej povinnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu predmetné disimulované
právne úkony sa obsahom ani účelom nepriečia zákonu, ani ho neobchádzajú a nie sú v rozpores dobrými mravmi. V konaní tak nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že značná suma peňazí, z
ktorých boli nehnuteľnosti postavené, patrila do BSM, či už z titulu pôžičky alebo z titulu bezdôvodného
obohatenia, keďže súd neidentifikoval dôvod neplatnosti disimulovaného právneho úkonu v zmysle §

39 Občianskeho zákonníka.

48. K námietke žalobcu majúcej snahu preukázať, že v predmetnej veci išlo o pôžičku, a to z dôvodu,
že žalovaná v 1. rade previedla na žalovanú v 2. rade vlastnícke právo k nehnuteľnostiam bezodplatne
v roku 2011, odvolací súd uvádza, že platnosť právnych úkonov v prejednávanej veci bola posúdená

s prihliadnutím na čas, kedy boli tieto uskutočnené, pričom vzhľadom na skutkové okolnosti priblížené
súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku bolo zrejmé, že vôľou žalovaných nebolo uzatvoriť
zmluvy o pôžičke, ale finančné prostriedky darovať žalovanej v 1. rade tak, aby sa táto stala vlastníčkou
nehnuteľností, čomu zodpovedali aj doklady súvisiace s ich výstavbou. Výstavba nehnuteľností bola
financovaná z prostriedkov získaných darovacími zmluvami, z ktorých darovacie zmluvy zo dňa
6.12.2001, 17.4.2002, 15.5.2002, 5.2.2003 žalobca nesporoval, a preto nemožno usudzovať, že

bezodplatný prevod nehnuteľností prostredníctvom darovacej zmluvy s odstupom cca 10 rokov by mal
slúžiť na splatenie údajných zmlúv o pôžičke, ktoré podľa žalobcu mali byť len čiastočne zdrojom
financovania výstavby nehnuteľností. Platnosť právneho úkonu sa posudzuje vo vzťahu k okamihu,
kedy bol úkon urobený, samozrejme s prihliadnutím na okolnosti sprevádzajúce prejav vôle, ktoré
priblížil už súd prvej inštancie a z ktorých vyplynulo, že stavba nehnuteľností bola financovaná

z finančných prostriedkov žalovanej v 2. rade (resp. v prípade darovacej zmluvy z 15.5.2002 aj
z finančných prostriedkov otca žalovanej v 1. rade). Platne uzavretá darovacia zmluva pritom nevylučuje
možnú dispozíciu s nehnuteľnosťou v budúcnosti (ako jednou zo zložiek vlastníckeho práva), keďže
v súkromnoprávnej sfére je potrebné náležitosti právneho úkonu posudzovať vždy vo vzťahu ku
konkrétnym okolnostiam daného prípadu, pričom pre interpretáciu obsahu záväzkového vzťahu je

rozhodujúca skutočná vôľa obidvoch zmluvných strán v dobe uzavretia zmluvy.

49. Žalobca namietal záver súdu prvej inštancie, ktorý vešiakovú stenu, vstavanú skriňu a kuchyňu,
vrátane žulovej kuchynskej dosky nepovažoval za súčasť stavby rodinného domu. V tejto súvislosti
poukázal na § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka a rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn.

5Co/88/2013 a skutočnosť, že nehnuteľnosť bez elementárneho vybavenia je menej hodnotná ako
nehnuteľnosť s takýmto vybavením. Odvolací súd k tomuto uvádza, že vznik stavby ako veci v právnom
slova zmysle nie je možné stotožňovať s jej zariadením či zhodnotením vecami, ktoré samé o sebe majú
hnuteľný charakter, t. j. ich odstránenie nemá vplyv na stavebnú konštrukciu nehnuteľnosti. Žalobcom
uvádzané zariadenie podľa odvolacieho súdu nepredstavuje prvky dlhodobej životnosti (hlavne zvislé a

vodorovné konštrukčné prvky, konštrukcia strechy a schodisko) a prípadne ostatné prvky, ktoré stavbu
charakterizujú ako vec v právnom slova zmysle. Záver súdu prvej inštancie aj v tomto smere bol preto
vecne správy.

50. Len pre úplnosť odvolací súd vo vzťahu k predchádzajúcemu právnemu posúdeniu veci v zrušenom

rozsudku zo dňa 17.5.2016 sp. zn. 26Co/154/2015 uvádza, že námietka relatívnej neplatnosti darovacej
zmluvy (uzavretej v roku 2011) by mohla byť právne účinnom spôsobom vznesená len vtedy, ak by
išlo o nakladanie s majetkom patriacim do BSM v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
V prejednávanej veci z vyššie uvedeného vyplýva, že nešlo o majetok patriaci do BSM, z ktorého dôvodu
sa odvolací súd, ktorý nie je viazaný právnym názorom ním vysloveným v jeho predchádzajúcom,

zrušenom rozhodnutí (porovnaj s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo
22/2024) námietkou relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy nezaoberal. Keďže nešlo o majetok patriaci
do BSM ani závery plynúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČSSR sp. zn. 8Cz 36/1969, R 57/1970 sa
na danú vec nevzťahujú.

51.Vkonanínebolopreukázané,žepredmetnénehnuteľnosti,kuktorýmsažalobcadomáhalurčenia,že
patria do BSM, boli nadobudnuté z finančných prostriedkov patriacich do BSM a že by došlo k platnému
uzatvoreniu zmlúv o pôžičke medzi žalovanou v 2. rade a žalovanou v 1. rade, keď tieto uzatvorenia
zmlúv o pôžičke účinne popreli tvrdiac, že išlo o dar.

52. Odvolací súd v súvislosti s prezentovaným výkladom právnych noriem poukazuje na to, že
všeobecný súd je pri posúdení otázky, ktorej strane sporu v konkrétnom prípade poskytnúť ochranu,
často postavený pred neľahkú úlohu. Okolnosti môžu byť - a často bývajú - značne komplikované a
netypické.Tohovšaknezbavujepovinnostiurobiťvšetkoprenájdeniespravodlivéhoriešenia.Vprípade,že nie je možné zachovať maximum oboch v kolízii stojacich základných práv, je všeobecný súd povinný
túto kolíziu vyriešiť v prospech toho, komu svedčí všeobecná idea spravodlivosti (podobne pozri nález
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 34/09, č. 187/2010 SNaU, nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 120/2020).

53. Odvolaciu námietku žalobcu, že rozsudok súdu prvej inštancie je postihnutý vadou
nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia považuje odvolací súd za nedôvodnú. Súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal

priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
záveryprimeranevysvetlil.Zodôvodneniajehorozhodnutianevyplývajednostrannosť,anitakáaplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalobca s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie
nestotožňuje, ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne.

54. Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní žalobcu, nemožno považovať za
porušenie či nerešpektovanie jeho práv. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah práva
na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo

ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi

názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97).

55. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. vo veci samej
a v súlade s § 380 CSP i v závislom výroku II. o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil.

56. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

57. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

58. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

59. Podľa § 453 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa primerane

použijú na dovolacie konanie.

60. Podľa § 453 ods. 3 CSP, ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách
dovolacieho konania.

61. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255
ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Žalované majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania,
vzhľadom na to, že boli v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešné a neboli tu dané žiadne dôvody
hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne im náhradu trov konania nepriznať (§ 257

CSP) s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.62. Z vyššie citovaného ustanovenia § 453 ods. 3 CSP vyplýva, že zákon rozlišuje medzi trovami
pôvodného konania a trovami dovolacieho konania, pričom v prípade zrušenia rozhodnutia súdu
dovolacím súdom ukladá súdu, ktorému dovolací súd vec vrátil na ďalšie konanie rozhodnúť aj o trovách

dovolacieho konania. Uvedený záver potvrdzuje aj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 453/2019 zo dňa 19.11.2019, podľa ktorého základné ustanovenie o nároku na náhradu
trov konania vyjadrené v § 255 CSP (zásada úspechu v konaní) nevylučuje rôzny pomer úspechu v
jednotlivýchfázachkonania-prvoinštančného,odvolaciehoidovolacieho,ktorýbyvyústildorozhodnutia
o nároku na náhradu trov jednotlivých konaní (§ 262 ods. 1 CSP) tromi samostatnými výrokmi. Takéto

rozhodnutie potom tvorí základ pre rozhodnutie súdu prvej inštancie postupom uvedeným v § 262 ods.
2 CSP. Ústavný súd uzavrel, že dovolacie konanie predstavuje v tomto smere samostatnú, od ostatného
konania nezávislú časť konania, čo zakladá súdu možnosť nezávisle od celkového výsledku sporu
rozhodnúť len o trovách dovolacieho konania, s prihliadnutím na úspech sporovej strany v dovolacom
konaní, bez ohľadu na definitívny výsledok sporu (porovnaj tiež s rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 101/2024 zo dňa 28.5.2025)

63. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v
spojení s § 453 ods. 1 CSP, pričom v dovolacom konaní priznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho
konania v plnom rozsahu, keďže žalobca bol napokon v dovolacom konaní úspešný. O výške náhrady
trov dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením, ktoré vydá súdny úradník

po právoplatnosti tohto rozsudku.

64. Senát odvolacieho súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).