Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, November 28, 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 2Sf/17/2025
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2022200253

Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Machová, Ph.D.

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:2022200253.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

14 2Sf/17/2025

2Sf/17/2025
IČS: XXXXXXXXXX
ECLI:

file_0.png

file_1.wmf

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Machovej, Ph. D., a
z členov senátu JUDr. Lukáša Galla (sudca spravodajca) a JUDr. Natálie Stahovcovej, vo veci žalobcu:
X-NET spol. s r.o., so sídlom Tomášikova 64, 831 04 Bratislava, IČO: 31 399 835, zastúpený: ARDEN

LEGAL & TAX s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Jelačičova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 47 256
443, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica,
IČO: 42499500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101919233/2022 zo dňa 07. 07.
2022, takto

r o z h o d o l :

15 2Sf/17/2025

2Sf/17/2025
IČS: XXXXXXXXXX

ECLI:

I. Správny súd rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.
101919233/2022 zo dňa 07. 07. 2022 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

II. Súd žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na náhradu trov konania, vrátane trov kasačného
konania, v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e :

14 2Sf/17/2025

2Sf/17/2025
IČS: XXXXXXXXXX
ECLI:

I.

Priebeh administratívneho konania

1. Rozhodnutím Daňového úradu Trnava, pobočka Dunajská Streda (ďalej len „prvostupňový orgán“)
č. 102543853/2021 zo dňa 13. 12. 2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), bol žalobcovi podľa
§ 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v relevantnom znení (ďalej len „daňový poriadok“) vyrubený rozdiel dane v sume
6520,- Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2018 (ďalej len „zdaňovacie
obdobie“). Prvostupňový orgán tak učinil s poukazom na vykonanú daňovú kontrolu dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobia december 2017 – december 2019, o výsledku ktorej vyhotovil protokol
č. 101500129/2021 zo dňa 16. 08. 2021. Za zdaňovacie obdobie si žalovaný okrem iných uplatnil

odpočítanie dane z nákupu služieb od dodávateľa Megsys s. r. o. so sídlom Pekárska 11, 917 01 Trnava,
IČO: 5033627 (ďalej len „dodávateľ“) z faktúry č. 1802002, dátum zdanenia 28. 02. 2018, so základom
dane v sume 32 600,- Eur, DPH v sume 6520,- Eur, celková čiastka DPH v sume 39 120,- Eur,
s predmetom fakturácie – konfigurácia, inštalácia, diagnostika, servisný zásah, kontrola komunikácie,
hotline, analýza a meranie (ďalej len „faktúra“). Podľa prvostupňového orgánu dodávateľ nedisponoval

dostatočným počtom zamestnancov, ktorí by mohli žalobcovi zabezpečiť vykonanie požadovaných
služieb, keďže mala 3 zamestnancov, finančné ohodnotenie neodzrkadľovalo vykonanie týchto služieb
a ani na základe kapacitných možností ich vykonanie nebolo možné. Žalobca podľa prvostupňového
orgánu nepredložil žiadne dôkazy o tom, ako si overoval u dodávateľa, že disponuje zamestnancami
schopnými zabezpečiť požadované služby, príp. že by tieto služby mali byť dodané subdodávateľsky,

a ak áno, ako si u nich overoval materiálno-technické zabezpečenie, príp. vzdelanie. Prvostupňový
orgán ďalej uviedol, že žalobca iba všeobecne opísal predmet fakturácie, resp. účely, na ktoré boli
predmetné služby u dodávateľa objednané. Navyše faktúra podľa prvostupňového orgánu neobsahuje
náležitosti uvedené v § 74 ods. 1 písm. f) zákona č. 222/2004 Z. z. v relevantnom znení (ďalej len
„zákon o DPH“). Súčasne prvostupňový orgán uviedol, že služby nemohli byť žalobcovi dodané ani

subdodávateľskycezsubdodávateľaMGprimebusinesss.r.o,pretožesubdodávateľnepredložilžiadne
doklady, a služby nemohli byť dodané ani cez nepriameho subdodávateľa BOLIX s. r. o., keďže bol
nekontaktný a z kontrolných výkazov dodávateľa vyplynulo, že nedodal dodávateľovi žiadne služby.
Prvostupňový orgán preto uzavrel, že nedošlo k preukázaniu, že dodávateľ dodal žalobcovi služby
deklarované na faktúre.

2. Na základe podaného odvolania žalobcom žalovaný rozhodnutím č. 101919233/2022 zo dňa 07. 07.
2022 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) prvostupňové rozhodnutie podľa § 74 ods. 4 daňového
poriadku potvrdil. Žalovaný okrem odkázania na zistenia a závery prvostupňového orgánu poukázal na
doplnené dokazovanie prvostupňovým orgánom, ktoré mu žalovaný uložil podľa ustanovenia § 74 ods.

2 daňového poriadku, kedy okrem výsluchu svedka A. a B. došlo aj k vykonaniu preverenia dodávok
sporných služieb u odberateľov žalobcu (mesto Svätý Jur, KOOPERATIVA poisťovňa, a. s. Vienna
Insurance Group, Rackscale, s. r. o. , SITA Slovenská tlačová agentúra a. s., Slovak Telekom, a. s,
Tatra banka, a. s., SWAN, a. s.,). Podľa žalovaného ani jedna z týchto vyzývaných odberateľských
spoločností neuviedla (resp. z ich vyjadrení nevyplynulo), že by žalobcom poskytované služby boli

vykonané v subdodávke, príp. v subdodávke dodávateľa. Rovnako podľa žalovaného ani jedna z týchto
spoločností neuviedla, že technikmi osobne vykonávajúcimi servisné zásahy boli C. D. A. (alebo C.
D. A.), prípadne p. E.. Preverovaním týchto odberateľov bolo podľa žalovaného potvrdené, že žalobca
im síce dodával služby, ale nebolo potvrdené, že tieto služby žalobca nadobudol od dodávateľa.
V súvislosti s faktúrou žalovaný tiež uviedol, že popri cene služieb nebola fakturovaná cestovná náhrada

za poskytovanie služby mimo miesta dodávateľa, pričom zo Zmluvy o poskytovaní služieb zo dňa 15. 05.2017uzatvorenejmedzižalobcom(akoobjednávateľom)adodávateľom(akoposkytovateľom)vyplývalo
zakotvenie cestovnej náhrady vo výške 0,50 eur/km. Táto skutočnosť podľa žalovaného potvrdzuje, že
servisné zásahy uvedené na faktúre a preberacích protokoloch neboli u odberateľov na zariadeniach

vykonané. Žalovaný tiež poukázal na skutočnosť, že ani v predtlači na preberacích protokoloch nebol
uvedený počet príslušných zásahov vyznačený. Hodnovernosť preberacích protokolov znižuje podľa
žalovaného aj to, že v predtlači je uvedené miesto vykonania zásahu stredisko Queenfield, s. r. o., t. j.
iný subjekt ako dodávateľ.

3.Ohľadnedodávateľažalovanýuviedol,ževjehoprípadenebolomožnépreveriťjehoúčtovnéadaňové
doklady, keďže bol nekontaktný (nekomunikoval so správcom dane), čo viedlo k sťaženiu dôkaznej
situácie a preto bolo na žalobcovi, aby hodnovernými dôkazmi preukázal uskutočnenie zdaniteľných
obchodov. Žalovaný ďalej konštatoval, že na dodaní fakturovaných služieb sa nepriamo nepodieľala
spoločnosť BOLIX s. r. o., keďže aj táto bola nekontaktná a nepotvrdila dodanie softvéru pre dodávateľa.
Podľa žalovaného ak dodávateľ mohol poskytnúť služby aj prostredníctvom zamestnancov externých

zmluvných partnerov, mal žalobca disponovať písomným súhlasom vystaveným pre dodávateľa.
Žalobca podľa žalovaného nepredložil žiadne dokumenty, ktoré by preukazovali uskutočnenie
vypracovania dokumentov pre IT projekty, IT a bezpečnostné audity, dodávateľom. V tejto súvislosti
žalovaný uviedol, že aj keď služby v oblasti informačných technológií možno zaradiť pod služby
nehmotnej povahy, nezbavuje to daňový subjekt dôkazného bremena, naopak, daňový subjekt si

má zaobstarať dostatok dôkazných prostriedkov preukazujúcich uskutočnenie plnenia deklarovaného
predloženýmifaktúrami,akoajto,žeplnenieposkytoldodávateľuvedenýnafaktúre.Vprípade,žetakéto
dôkazy v daňovom konaní nepredloží, vystavuje sa riziku, že neunesie dôkazné bremeno, čo môže mať
za následok neuznanie práva na odpočítanie DPH. V závere žalovaný konštatoval, že sa stotožňuje so
závermiprvostupňovéhoorgánu,žežalobcahodnovernýmianespochybniteľnýmidôkazminepreukázal,

že dodanie sporných služieb bolo realizované tak, ako deklaruje faktúra vystavená dodávateľom a preto
nepriznanie žalobcovi právo na odpočítanie DPH považoval za zákonné.

II.
Správna žaloba

4. Rozhodnutie žalovaného napadol žalobca včas podanou správnou žalobou, doručenou pôvodne na
Krajský súd v Trnave (ďalej aj ako „krajský súd“) dňa 22. 09. 2022, kedy konanie bolo vedené pod
pôvodnou sp. zn. 20S/115/2022.

5. V rámci žalobného bodu týkajúceho sa nesprávneho právneho posúdenia veci žalobca uviedol, že
splnil všetky podmienky na odpočítanie dane z prijatých faktúr od dodávateľa, pričom poukázal na
rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Kemwater ProChemie. Žalobca uviedol, že mu vznikla daňová
povinnosť dňom dodania služby, čím mu vzniklo aj právo na odpočet DPH z dodávateľskej faktúry,
za ktorú preukázateľne zaplatil a dodané služby použil na zdaniteľné plnenia, z ktorých odviedol DPH

na výstupe. Úvahy prvostupňového orgánu ako aj žalovaného, ktoré založili nepriznanie práva na
odpočet DPH na nedostatočných materiálnych a personálnych kapacitách dodávateľa, sú podľa žalobcu
nesprávne a nie je možné v kontexte rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Vikingo, C-610/19 zo
dňa 03.09.2020, bod 66, prihliadať. Žalobca namietal, že závery prvostupňového orgánu o absencii
náležitostí dodávateľských faktúr podľa § 74 ods. 1 písm. f) zákona o DPH je nesprávny, bez riadneho

odôvodnenia a opory v administratívnom spise ako aj rozhodovacej činnosti súdnych autorít. Žalovaný
spolu s prvostupňovým orgánom podľa žalobcu nesprávne interpretovali § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a)
v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.

6. Žalobca ďalej namietal nesprávnu interpretáciu § 24 a § 46 ods. 5 daňového poriadku v súvislosti

s rozložením a prenosom dôkazného bremena. Uviedol, že uniesol dôkazné bremeno prostredníctvom
existencie faktúr, účtovnej dokumentácie, daňovej evidencie, zmluvnej dokumentácie a ďalšími inými
dokladmi, pričom úzko spolupracoval v prvostupňovým orgánom. Dôkazné bremeno nie je podľa
žalobcu absolútne a je jasne limitované daňovým poriadkom. Podľa žalobcu to znamená, že ak je
nesporná existencia nakúpeného materiálneho plnenia, čo v danom prípade potvrdili všetci svedkovia,

ktoré je štandardne preukázané prijatou faktúrou s podrobnými prílohami od určitého dodávateľa,
došlo k vyčerpaniu dôkazného bremena. Dôkazné bremeno a ustanovenie § 24 daňového poriadku
nie je možné vykladať extenzívne na ťarchu žalobcu. Podľa žalobcu prvostupňový orgán ako aj
žalovaný v rámci svojich rozhodnutí len formulovali pochybnosti vo vzťahu ku skutočnej povaheareálnomposkytnutíspornýchslužieb,pričomalenepreukázaliopakanevyzvaližalobcunaodstránenie
pochybností podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku. Absenciou tohto postupu nedošlo podľa žalobcu
k prenosu daňového bremena z prvostupňového orgánu na žalobcu. Pokiaľ prvostupňový orgán

konštatoval, že deklarované služby na faktúre neboli dodané dodávateľom, bol prvostupňový orgán
podľa žalobcu povinný uviesť, ktorý subjekt tieto služby poskytol. Žalobca s odvolaním sa na zachovanie
princípu daňovej neutrality prezentoval nevyhnutnosť priznania práva na odpočítanie danej z prijatej
faktúry od dodávateľa.

7. Ďalšia časť žalobnej argumentácie smerovala voči nesprávne vyhodnotenému skutkovému stavu
žalovaným, ktorý nesprávne vyhodnotil personálne kapacity dodávateľa, ktorý disponoval dostatočným
počtom kvalifikovaného personálu na poskytnutie služieb. Začatá človekohodina sa podľa žalobcu
posudzovala individuálne, kedy poverený zamestnanec mohol za hodinu vybaviť aj viacero zásahov,
a teda by evidencia obsahovala celkovo 12 človekohodín za jednu hodinu reálneho času. Niekoľko
zamestnancov dodávateľa preto nemohlo stráviť stovky hodín pri poskytnutí dohodnutých služieb, ktoré

boli poskytnuté, čo potvrdili svedkovia ako aj zákazníci žalobcu.

8. Rozhodnutie žalovaného žalobca považoval za nepreskúmateľné, pretože v rámci administratívneho
konania došlo k zmene skutkového stavu, na ktorú prvostupňový orgán a žalovaný nereflektovali.
Žalobcovi nebolo zrejmé, aký dopad malo ukončenie pracovného pomeru svedka A. na závery orgánov

verejnej správy o nedostatočnej kapacite dodávateľa. Rovnako podľa žalobcu pôsobia zmätočne
tvrdenia žalovaného, ktoré sa týkajú nedostatočného personálneho zabezpečenia u dodávateľa,
kedy nie je zrejmé, aký počet zamestnancov bol vôbec potrebný, a to aj vzhľadom na rôzne
obdobia poskytovania služieb. Žalobca tiež dodal, že prvostupňový orgán ignoroval prevažnú väčšinu
technických argumentov a žalobcom predložených dôkazov, ako napríklad otázky personálnych kapacít

dodávateľa, evidencie poskytnutých služieb (človekohodiny), povaha a špecifikácia poskytnutých
služieb, ku ktorým sa žalovaný vôbec nevyjadril. Žalobca súčasne poukázal na nekritické preberanie
záverov prvostupňového orgánu žalovaným, ktoré sa týkali svedkov, A. a B., z ktorých jednoznačne
vyplynulo dodanie služieb žalobcovi dodávateľom. K týmto skutočnostiam sa žalovaný vo svojom
rozhodnutí podľa žalobcu nevyjadril, resp. ich vyhodnotil veľmi okrajovo a účelovo, pričom ide

o kľúčových svedkov podieľajúcich sa na poskytovaní služieb. Žalobca ďalej upriamil pozornosť
na neodôvodnenosť záverov žalovaného, ktoré konštatovali nedodanie služieb od žalobcu k jeho
odberateľom prostredníctvom dodávateľa.

9. Podľa žalobcu došlo v konaní aj k porušeniu jeho procesných práv žalovaným, kedy postupom

prvostupňového orgánu v rozpore s § 46 ods. 5 daňového poriadku bol žalobca pripravený o možnosť sa
efektívne brániť voči pochybnostiam prvostupňového orgánu. Súčasne žalobca namietal aj porušenie §
3 ods. 2 daňového poriadku, kedy prvostupňový orgán nepostupoval v rámci zásady úzkej súčinnosti
so žalobcom a nevybavil vec bezodkladne bez zbytočných prieťahov, kedy žalovaný nerozhodol o jeho
odvolaní v rámci administratívneho konania podľa § 65 ods. 2 daňového poriadku. Procesné porušenia

majú podľa žalobcu takú závažnosť, že majú za následok naplnenie dôvodu na zrušenie rozhodnutia.

10. S poukazom na uvedené skutočnosti preto žalobca navrhol, aby správny súd rozhodnutie
žalovaného zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), f), g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok
v relevantnom znení a zároveň zrušil aj prvostupňové rozhodnutie a vrátil vec na ďalšie konanie.

III.
Vyjadrenie k žalobe

11. K žalobe sa podaním doručeným dňa 28. 11. 2022 vyjadril žalovaný. Okrem odkazu na skutkový

stav a závery uvedené v rozhodnutí žalovaného a prvostupňovom rozhodnutí uviedol, že skutočnosť,
že žalobcovi vznikla daňová povinnosť dňom dodania služby (odberateľom) neznamená, že mu vzniklo
aj právo na odpočítanie dane na základe sporných faktúr vystavených dodávateľom. Dokazovaním
počas daňovej kontroly i doplneným dokazovaním počas daňového konania bola podľa žalovaného
hodnovernosť spornej faktúry a s ňou súvisiacich predložených dokladov spochybnená. Výpovede

svedka C. D. A. a C. D. A. označil za rozporné, ako dôkazy ich považoval za nejednoznačné
a nehodnoverné na to, aby preukazovali uskutočnenie sporného zdaniteľného obchodu. Žalovaný v tejto
súvislosti uviedol, že okrem týchto dvoch zamestnancov nebol identifikovaný žiadny iný zamestnanec (či
už interný alebo externý), ktorý mal sporné práce vykonávať, i keď z ich svedeckých výpovedí vyplývalo,že služby uvedené v preberacom protokole zo dňa 29.12.2017 mali vykonať 3 až 4 osoby, teda okrem
týchto svedkov ešte aj dvaja externí zamestnanci. Žalovaný tiež poukázal na to, že obidvaja svedkovia
vo výpovediach neuviedli žiadne konkrétne miesto osobného výkonu servisných zásahov.

12. Podľa žalovaného žalobca nepredložil také dôkazy, ktorými by odstránil rozpory, ktoré vznikli medzi
zisteným skutkovým stavom a medzi obsahom ku kontrole predložených listinných dokladov, neoznačil
ako skutočného dodávateľa inú osobu konajúcu v postavení platiteľa dane a ani z dokazovania správcu
dane existencia takéhoto iného platiteľa dane nevyplynula. Žalovaný konštatoval, že úlohou toho,

kto sa domáha odpočítania dane, je preukázať splnenie podmienok na jeho získanie. V dôsledku
kvalifikovaného spochybnenia predloženej faktúry prešlo na žalobcu dôkazné bremeno. Správca dane
v zásade nemôže žalobcovi priamo predpísať, aký konkrétny dôkazný prostriedok musí byť predložený,
ani mu napovedať, akými dôkazmi naplní svoju dôkaznú povinnosť. Žalobca má pri realizácii svojej
podnikateľskej činnosti postupovať obozretne, aby sa pri preukazovaní uplatňovaných nárokov voči
správcovidanenedostaldodôkaznejnúdze.Prvostupňovýorgánpodľažalovanéhoniejepovinnýuviesť

skutočnú materiálnu pravdu, pretože v daňovom konaní platí zásada prejednávacia a nie vyhľadávacia.
Žalovaný tiež uviedol, že pokiaľ prvostupňový orgán a ani žalovaný nespochybnili dodanie služieb
žalobcom voči odberateľom, neznamená to, že tieto boli dodané subdodávateľsky dodávateľom. Podľa
žalovaného žalobca má vedieť uviesť počet zamestnancov dodávateľa, ktorých potreboval na výkon
sporných služieb a tiež ich identifikovať, prípadne poskytnúť uskutočnenú e-mailovú komunikáciu

s týmito osobami, aby disponoval údajmi o osobných zásahoch zamestnancov dodávateľa na mieste
ich výkonu. Žalovaný ďalej odkázal na popísané nedostatky v preberacích protokoloch žalobcu, na
neuskutočnenú fakturáciu cestovných náhrad spojených s výkonom osobných zásahov ani za jedno
kontrolované obdobie) a na nepredloženie konkrétnych dokumentov týkajúcich sa IT projektov (auditov).

13. Žalovaný v ďalšej časti vyjadrenia uviedol, že sám žalobca by mal vedieť určiť a preukázať, aký
počet zamestnancov je potrebný na výkon sporných služieb a tiež by mal disponovať súhlasom svojho
odberateľa na vykonanie služieb v subdodávke. Za nedôvodnú považoval žalovaný žalobnú námietku
o absencii prechodu dôkazného bremena na žalobcu, keďže mu boli oznámené dôvodné pochybnosti
o oprávnenosti uplatneného nároku na odpočítanie dane, a súčasne mu bol vytvorený priestor, aby

mohol zistené pochybnosti odstrániť. Ohľadne žalobnej námietky o porušení zásady konania bez
zbytočných prieťahov žalovaný uviedol, že v danom prípade bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie,
o čom žalobcu upovedomil a ustanovenia daňového poriadku neukladajú povinnosť žalobcovi oznámiť
konkrétnu lehotu. O výsledkoch dokazovania bol žalobca žalovaným oboznámený a žalobca podal voči
tomuto oznámeniu svoje vyjadrenie, ktoré žalovaný zapracoval do svojho rozhodnutia.

14. Na základe uvedených skutočností preto žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.

IV.
Ďalšie vyjadrenia účastníkov konania

15. K vyjadreniu žalovaného sa podaním doručeným na súd dňa 08. 02. 2023 vyjadril žalobca
(replika), ktorý uviedol, že nie je zrejmé, z ktorých dokladov a akým dokazovaním mal správca dane

spochybniť dôkazy predložené žalobcom. Rovnako nie je zrejmé, ako sa žalovaný vysporiadal s
predloženými dôkazmi a komplexnou argumentáciou žalobcu. Podľa žalobcu nemôže byť na jeho
ťarchu, že prvostupňový orgán nie je schopný dostať sa k účtovnej a daňovej evidencii dodávateľa.
Úvahu žalovaného o tom, že žalobca nepredložil dôkazy za účelom odstránenia pochybností medzi
zisteným skutkovým stavom a obsahom ku kontrole predložených dokladov, považoval za zmätočnú.

Žalovaný sa vo vyjadrení podľa žalobcu vôbec nezaoberal v žalobe uvádzanou aktuálnou judikatúrou
ohľadne splnenia podmienok nároku na odpočítanie dane v daných okolnostiach prejednávaného
prípadu. Prvostupňový orgán podľa žalobcu ho nikdy nevyzval na odstránenie pochybností v zmysle §
46 ods. 5 daňového poriadku, ktoré mal vo vzťahu k službám poskytnutým dodávateľom. Žalovaným
konštatovaná skutočnosť, že dodávateľ nefakturoval žalobcovi cestovné náhrady (najmä v kontexte

prípadu a predložených dôkazov), nemôže spochybniť poskytnutie týchto služieb žalobcovi.

16. Žalobca v ďalších častiach repliky zotrval na svojej žalobnej argumentácii a sústredil sa na
rekapituláciu žalobných bodov v kontexte uvádzaných tvrdení žalovaného.17. Žalovaný sa k replike žalobcu už ďalej v konaní nevyjadril.

V.
Rozsudok správneho súdu a kasačného súdu

18. Rozsudkom Správneho súdu v Bratislave (ďalej len „rozsudok správneho súdu“) pod č.
k. TT-20S/115/2022-200 zo dňa 26. 07. 2023 došlo k zrušeniu rozhodnutia žalovaného spolu

s prvostupňovým rozhodnutím a vráteniu veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

19. V odôvodnení správny súd uviedol závery o tom, že v preskúmavanej veci mali daňové orgány
pri vyrubovacom konaní na výber z dvoch alternatív právneho posúdenia, ktoré záviseli od skutočného
stavu veci zisteného pri daňovej kontrole a vo vyrubovacom konaní. Pokiaľ by sa v konaní preukázalo,
že zdaniteľné obchody neprebehli vôbec, potom by bolo namieste konštatovať, že žalobca bol súčasťou

skupiny vzájomne prepojených platiteľov dane, pričom títo vykonali viac súvisiacich plnení, ktoré ako
celok vytvorili umelú situáciu, ktorej jediným cieľom bolo vytvoriť podmienky potrebné na vrátenie DPH
zaplatenej na vstupe. Vtedy by na takéto plnenia daňové orgány neprihliadali a žalobcovi by bolo možné
odoprieť vrátenie príslušnej DPH na vstupe. V prípade, že by sa v konaní preukázalo, že zdaniteľné
obchody síce prebehli, avšak žalobca bol pritom súčasťou reťazca firiem, v ktorom sa vyskytol daňový

podvod, v takom prípade mohli daňové orgány zamietnuť žalobcovi právo odpočítať hodnotu splatnej
alebo zaplatenej DPH, avšak len za predpokladu, že objektívne preukázali, že žalobca vedel alebo mal
vedieť,žeuvedenéplneniezakladajúcenároknaodpočetdanejesúčasťoudaňovéhopodvoduzostrany
osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Žalovaný
si podľa správneho súdu vytvoril predčasný záver o tom, že reálnosť dodania zdaniteľného plnenia bola

spochybnená zo zistenia, že služby dodávateľa nemohli byť poskytnuté, nakoľko tento nedisponoval
dostatočným počtom zamestnancov na ich vykonanie a nemohol ich tak vykonať ani subdodávateľsky.
Daňové orgány podľa správneho súdu v konaní nedisponovali dostatočným počtom dôkazov, na základe
ktorých by boli v tomto štádiu konania oprávnené tvrdiť, že žalobca bol aktívnym účastníkom daňového
podvodu, alebo že by páchateľom podvodu pomáhal, pričom na základe žiadnych právne relevantných

dôkazov nebol preukázaný vzťah žalobcu k zámeru získať nenáležitú daňovú výhodu, na základe
čoho by daňovým orgánom prináležalo odmietnuť žalobcovi priznanie práva na odpočet DPH. Podľa
správneho súdu žalovaný a prvostupňový orgán k záveru, že služby uvedené na predmetnej faktúre
neboli dodané dodávateľom, dospeli bez riadneho preverenia všetkých odberateľov žalobcu, ktorí mali
predmetné služby v zdaňovacom období február 2018 odoberať. Bez preverenia všetkých konečných

príjemcov služieb je konštatovanie správcu dane i žalovaného o vzniku dôvodných pochybností o
splnení materiálnej podmienky odpočtu predčasné a nie je možné ho považovať za konštatovanie
založené na dostatočne zistenom skutkovom stave pre riadne posúdenie veci. Výsledok preverenia
všetkých konečných odberateľov služieb, tak ako za zdaňovacie obdobie február 2018 vyplývajú z
výpisu servisných zásahov, vrátane prípadných výsluchov svedkov je potrebné podľa správneho súdu

následne konfrontovať s listinnými dôkazmi a výpoveďami už vypočutých svedkov. Správny súd na
základe zistených skutočností, dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného aj
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu sú predčasné, sú vydané na základe nedostatočne
zisteného skutkového stavu veci, čo je dôvodom na ich zrušenie podľa § 191 ods. 1 písm. e), ods. 3
písm. a) SSP a vrátenie veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie v zmysle § 191

ods. 4 SSP.

20. Rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „kasačný súd“) sp. zn.
2Sfk/14/2024 zo dňa 30. 04. 2025 (ďalej len „kasačný rozsudok“) bol rozsudok správneho súdu na
základe podanej kasačnej sťažnosti žalovaným zrušený a vec bola vrátená správnemu súdu na ďalšie

konanie.

21. Pri posudzovaní námietok žalovaného týkajúcich sa rozloženia dôkazného bremena medzi žalobcu
a prvostupňový orgán poukázal na predošlý rozsudok kasačného súdu sp. zn. 5Sfk/1/2024 z 19.
decembra2024týchistýchúčastníkovkonania,ktorýsatýkalinéhozdaňovaciehoobdobia,kedyuviedol,

že ak správny súd uložil povinnosť vykonať ďalšie zisťovanie skutkového stavu, a to bez akéhokoľvek
návrhu, resp. podnetu žalobcu a zároveň správny súd takýto pokyn neodôvodnil inými výnimočnými
okolnosťami, je takýto pokyn neúčelný a nezodpovedá princípom dokazovania v daňovom konaní.
Naviac, z formálneho hľadiska nemá ani oporu v námietkach žalobcu v správnej žalobe. So zreteľomna uvedené je zrejmé, že správny súd nesprávne právne posúdil vec, pokiaľ zaviazal orgány verejnej
správy vykonaním ďalšieho dokazovania konkrétnym spôsobom. Tým správny súd nerešpektoval §
24 ods. 1 a 2 daňového poriadku, podľa ktorého dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu.

Správca dane preto sťažnostný bod nesprávneho právneho posúdenia veci vyhodnotil ako dôvodný.
Žalovaný v kasačnej sťažnosti správne uviedol, že k odmietnutiu odpočtu DPH prišlo z dôvodu záverov
správcu dane a žalovaného o nesplnení podmienok pre takýto odpočet. Preto vyjadrenia správneho
súdu týkajúce sa daňového podvodu v jeho rozsudku a vyjadrenia žalovaného v kasačnej sťažnosti
týkajúce sa zneužitia práva sú vo vzťahu k prejednávanej veci s ohľadom na závery rozhodnutia správcu

dane nadbytočné a nemajú žiaden vplyv na riadne posúdenie veci.
VI.
Relevantná právna úprava

22. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania
tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo

prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň
skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby
na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri
dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

23. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

24. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

25. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z
tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a
7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je
povinný platiť daň podľa § 48c ods. 5 a § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí

tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku
pri dovoze tovaru.

26. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

27. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých
preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť

a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

28. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

29. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

30. Podľa § 493e Správneho súdneho poriadku konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa
dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.
VII.
Právne posúdenie žaloby

31. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov začal s účinnosťou od 1. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny
súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), na ktorý prešiel od 1. júna 2023 výkon súdnictva v správnej
agende vo všetkých veciach z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súduv Nitre. V súlade s Rozvrhom práce správneho súdu na rok 2025 v znení Dodatku č. 3 účinného od
01.07.2025, bola vec pridelená náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie do novovzniknutého
senátu a registra 10S správneho súdu.

32. O žalobe správny súd rozhodol v štádiu konania po zrušení rozsudku správneho súdu kasačným
súdom, kedy správny súd pôvodne zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím
a vrátil vec na ďalšie konanie, pretože rozhodnutia boli vydané na základe nedostatočne zisteného
skutkového stavu veci.

33. Na účel prejednania žaloby nariadil správny súd na deň 28. 11. 2025 pojednávanie, na ktorom za
účasti zástupcov obidvoch účastníkov konania rozhodol o žalobe vyhlásením rozsudku. So zreteľom na
dátum nápadu žaloby správny súd v súlade s § 493e Správneho súdneho poriadku konal a rozhodoval
vo veci podľa ustanovení Správneho súdneho poriadku v znení účinnom k 30. júnu 2023.

34. Podstata žalobných námietok spočívala v poukaze žalobcu na splnenie všetkých podmienok na
odpočítanie dane z prijatých faktúr od dodávateľa, v nesprávnej interpretácii ustanovení daňového
poriadku s rozložením a prenosom dôkazného bremena, nezrozumiteľnosti dôvodov o neuznaní práva
žalobcu na odpočítanie dane z prijatých faktúr dodávateľa, nesprávne zisteného skutkového stavu
veci týkajúceho sa povahy a špecifikácie poskytnutých služieb a porušenia procesných práv žalobcu

v neoznámení pochybností vo vzťahu k zisteným skutočnostiam.

35. Správny súd preskúmaval žalobou napadnuté rozhodnutie v kontexte aktuálne dostupnej
rozhodovacej činnosti kasačného súdu (najmä rozsudky sp. zn. 5Sfk/13/2024 zo dňa 30. 01. 2025 a naň
odkazujúce rozsudky napr. sp. zn. 1Sfk/2/2024 zo dňa 22. 05. 2025, 3Sfk/2/2024 zo dňa 27.03.2025,

8Sfk/13/2024 zo dňa 01.07.2025 alebo aj 1Sfk/1/2024 zo dňa 25.04.2025), ktorá sa týka sa žalobcu
a žalovaného, rovnakej daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie december 2017 až december 2019
a rovnakej faktúry dodávateľa s totožným predmetom plnenia.

36. Kasačný súd v predmetných rozsudkoch (napr. sp. zn. 8Sfk/13/2014) konštatoval, že žalobcom

predložené dôkazy daňové orgány dostatočne nevyhodnotili a bez bližšej úvahy a vysvetlenia dospeli
k záveru o nemožnosti poskytnutia fakturovaného rozsahu predmetných služieb v kontrolovanom
zdaňovacom období dodávateľom, a to z dôvodu jeho nedostatočnej materiálnej a personálnej kapacity.
K týmto záverom kasačný súd dodal, že spochybnenie personálnych kapacít dodávateľa nepostačuje
bez ďalšieho pre prijatie záveru o nesplnení hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH. Nedostatok

materiálnych a personálnych kapacít sám o sebe nemôže založiť dôvodnú pochybnosť žalovaného
o nesplnení hmotnoprávnych podmienok zo strany žalobcu. Rovnako argumentácia, že odberatelia
žalobcu nemali vedomosť o postúpení prístupových práv subdodávateľom nemá potenciál založiť
dôvodnú pochybnosť o nedodaní fakturovaných služieb dodávateľom, keďže prípadné porušenie
zmluvných podmienok medzi žalobcom a odberateľmi je pri súdnom prieskume v danej veci irelevantné.

Obdobné stanovisko je možno zaujať pritom aj k nefakturovaniu dopravných nákladov pri vybavovaní
servisných zásahov.

37. V ďalšej argumentácii kasačný súd uviedol, že samotné dokazovanie zamerané na odberateľov
môže preukázať existenciu služieb poskytnutých žalobcom jeho odberateľom, nie je však schopné bez

ďalšieho preukázať existenciu služieb medzi žalobcom a deklarovaným dodávateľom.

38. Správny súd preto v kontexte uvádzaných záverov kasačného súdu vyslovuje dôvodnosť žalobných
námietok ohľadne nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného, keďže rozhodnutie žalovaného je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov týkajúcich sa prijatých záverov o nemožnosti poskytnutia

fakturovaného rozsahu predmetných služieb v kontrolovanom zdaňovacom období dodávateľom z
dôvodu jeho nedostatočnej materiálnej a personálnej kapacity. Daňové orgány sa podľa správneho súdu
zároveňnezaoberaliotázkoureálnejmožnostizabezpečeniaevidenciíapodkladovzostranyžalobcupre
účely preukazovania oprávnenosti uplatňovaného nároku na odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia.

39. Správny súd v tomto smere odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia správneho súdu sp. zn.
TT-14S/125/2022 z 15. augusta 2023, v rámci ktorého sa prejednávali rovnaké skutkové a právne
okolnosti za účasti žalobcu a žalovaného, a ktorého závery boli citovanou rozhodovacou činnosťou
viackrát aprobované:„80. Z obsahu odôvodnenia napadnutých rozhodnutí nevyplýva, či daňové orgány vyhodnotili predmet
fakturácie v znení služby podľa objednávky: konfigurácia, inštalácia, diagnostika, servisný zásah,

kontrola komunikácie, hot-line, analýza a meranie, spracovanie dokumentácie s číselnou hodnotou
bez označenia mernej jednotky, pre účely správy daní ako postačujúce a verifikovateľné alebo či sú
uvedené označenia druhu a rozsahu poskytnutých služieb, v kontexte nepredložených objednávok
na fakturované služby a nemožnosti spárovania požiadaviek klientov žalobcu na konkrétne služby
dodané subdodávateľsky prostredníctvom Megsys, s.r.o., na úrovni výpovednej hodnoty ako označenie

predmetu plnenia „IT-služby“.

81. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca na výzvu správcu dane na podporu svojich
tvrdení predložil k preverovanému zdaňovaciemu obdobiu preberací protokol zo dňa 29.11.2019
s rozpisom počtu hodín výkonu na jednotlivé fakturované služby, ktorý počet (podľa vyjadrenia žalobcu
človekohodín), je totožný s počtom človekohodín uvádzaných v prílohe žalobcom označenej ako 1B

pre mesiac november 2019 s rozpisom ID požiadaviek/úloh zadávaných klientami žalobcu (ktorí klienti
boli ku konkrétnym úlohám a požiadavkám presne špecifikovaní), napr. v zozname je uvedený názov
poisťovne s požiadavkou KPAS Považská Bystrica, nefunkčný router s popisom typu úlohy – incident,
dátumom zadania úlohy 25.11.2019 a s rozsahom prác 4,00 človekohodiny.

82. V nadväznosti na predložené dôkazy možno konštatovať, že tieto daňové orgány nevyhodnotili
dostatočne a bez bližšej úvahy a vysvetlenia dospeli k záveru o nemožnosti poskytnutia fakturovaného
rozsahu predmetných služieb v kontrolovanom zdaňovacom období obchodnou spoločnosťou
Megsys, s.r.o. z dôvodu nedostatočnej materiálnej a personálnej kapacity dodávateľa. Rovnako
tak bez odborného posúdenia, prijmúc tvrdenie žalobcu o nemožnosti napárovania jednotlivých

úloh zadávaných žalobcovi od jeho klientov na služby vykonané formou na subdodávky tvrdeným
dodávateľom žalobcu, daňové orgány sa nezaoberali otázkou reálnej možnosti zabezpečenia evidencií
a podkladov zo strany žalobcu pre účely preukazovania oprávnenosti uplatňovaného nároku na
odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia, keďže v tomto ohľade (s prihliadnutím na nemožnosť
preverenia účtovnej a daňovej evidencie deklarovaného dodávateľa, s ktorou skutočnosťou žalobca

zrejme z dôvodu neprimeranej dôvery pri výbere obchodného partnera čo do zabezpečenia archivácie
jeho dokladov pre daňové účely nepočítal) žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno podľa § 24 ods. 1 písm.
c) daňového poriadku vo vzťahu k vierohodnosti ním vedenej účtovnej a daňovej evidencie.“

83. V kontexte vysvetlenia žalobcu o potrebe realizovať vlastné dodávky služieb prostredníctvom

subdodávateľa Megsys, s.r.o. rovnako tak žalovaný neskúmal vierohodnosť tohto tvrdenia preverením
podielu subdodávateľsky dodaných služieb žalobcom k celkovému objemu služieb dodávaných
priamo žalobcom jeho klientom, minimálne v súvislosti s vyššie uvedeným zoznamom rozpisu ID
požiadaviek/úloh zadávaných klientami žalobcu v mesiaci november 2019 v nadväznosti na vyúčtované
človekohodiny v zmysle príslušného preberacieho protokolu a faktúry za predmetné zdaňovacie obdobie

vystavenej Megsys, s.r.o. Pokiaľ išlo o zoznam ID požiadaviek/úloh zadávaných klientmi žalobcu,
ktoré v predmetnom mesiaci realizoval výhradne subdodávateľ Megsys, s.r.o. (čo daňové orgány v
konaní neozrejmili), potom nie je pochopiteľné, z akého dôvodu nie sú fakturované služby v zmysle
uvedeného rozpisu realizovaných služieb na daňovom doklade a v evidencii žalobcu (pre účely kontroly
rozsahu vykonaných a platených subdodávok žalobcom ako aj pre účely prípadnej reklamácie služieb)

podrobnejšie a preukázanejším spôsobom špecifikované.“

84. Hoci na návrh žalobcu daňové orgány doplnili dokazovanie vyžiadaním informácií od žalobcom
uvedenýchodberateľovžalobcu,otázkybolikladenévšeobecne,bezichzameranianapreverenieaspoň
vybraných druhov služieb dodávaných v zdaňovacom období november 2019, pričom v napadnutom

rozhodnutí boli vyhodnotené odpovede aj od tých odberateľov žalobcu, ktorým v preverovanom
zdaňovacom období služby neposkytoval, a to bez premostenia úvah k vyhodnoteniu dôkazov
súvisiacich s preverovaným zdaňovacím obdobím a ich dopadom na prijatie záveru o neposkytnutí
predmetných služieb dodávateľom Megsys, s.r.o.

85. Bez nadväznosti na vyhodnotenie žalobcom predkladaných listinných dôkazov vo vzájomných
súvislostiach pre účely preverenia konkrétneho zdaňovacieho obdobia nie je možné ani ustáliť záver
o vierohodnosti uvádzaného druhu a rozsahu fakturovaných služieb a ani nemožno ustáliť záver o
konštatovaných nedostatkoch v obligatórnych náležitostiach preverovanej faktúry v zmysle § 74 ods. 1písm. f) zákona o DPH. Napríklad nebolo zo strany správcu dane preverované, či boli v danom mesiaci
realizované dodávateľom žalobcu výstupy vo forme analýz a meraní alebo spracovania dokumentácie,
prípadne, či boli realizované servisné zásahy na mieste u klienta a či boli, príp. akým spôsobom boli

fakturované náklady na dopravu technikov zo spoločnosti Megsys, s.r.o.

86. Základným princípom výberu dane z pridanej hodnoty ako všeobecnej nepriamej dane je, že
podnikateľ musí byť plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene prijatých tovarov a služieb určených
na uskutočnenie zdaniteľných obchodov podliehajúcich DPH. DPH je súčasťou ceny, čo zároveň na

každom výrobnom a dodávateľskom stupni odráža jej nevyhnutnú proporcionalitu k nadobúdacej cene,
preto je ňou zdaňovaný každý predaj tovaru a služieb v každej fáze výroby a distribúcie. Platiteľ si môže
od dane, ktorú má odviesť štátu z vykonaného obratu, odpočítať daň, ktorú mu pri nákupe tovarov a
služieb účtoval iný platiteľ ako súčasť ceny.

87.NeobstojílenjednoducháargumentáciazásadouneutralityDPH,uplatňovanouvjednotnomsystéme

DPH v rámci Spoločenstva, pretože túto možno plne, bez skúmania účelu jednotlivých zdaniteľných
plnení, aplikovať len v prípade, že zdaniteľné plnenia sú reálne a zároveň sú nadobúdateľom ďalej
použité na jeho ďalšie zdaniteľné plnenia, do ktorých ceny vstupujú ďalšie nevyhnutné, cenu tvoriace
položky, t. j. sám podnikateľ prispieva k navýšeniu pridanej hodnoty pri jeho zhodnotení služby
alebo tovaru, čomu samozrejme nezodpovedá len odovzdávanie daňových dokladov bez reálneho

vynaloženia nákladov vstupujúcich do tvorby pridanej hodnoty, bez vynaloženia akýchkoľvek nákladov
na podnikateľskú činnosť, napr. na zamestnancov, know-how, na podnikateľské priestory, materiálne
vybavenie a podobne (ako je tomu vo všeobecnosti v prípade neoveriteľných dodávateľov, príp.
subdodávateľov).

88. Preto argumentácia podporujúca vznik nároku na odpočet dane nemôže vychádzať len z
priamočiareho jazykového výkladu ustanovení § 8 ods. 1 písm. a), resp. § 9, § 49 ods. 1, ods. 2 písm.
a) a § 51 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, ale je potrebné vo vzájomných súvislostiach, s využitím
teleologického a systematického výkladu, prihliadnuť aj na základné princípy, na ktorých je výber dane
z pridaj hodnoty postavený.

89. V prejednávanom prípade, hoci vo svetle skutkových zistení môžu vzniknúť vážne pochybnosti
o jednoznačnej vierohodnosti žalobcom predkladaných dôkazov a tvrdení, daňové orgány skutkový
záver o nedodaní fakturovaných služieb žalobcovi deklarovaným dodávateľom prijali predčasne a
bez vysporiadania sa s podstatnými námietkami, resp. tvrdeniami žalobcu vo vzťahu k dostatočnej

špecifikácii druhu a rozsahu fakturovaných služieb pre účely ich následnej verifikácie inštitútmi v rámci
správy daní (§ 2 písm. a/ daňového poriadku).“

40.Správnysúdpodporneodkazujeajnanadväzujúcezáverycitovanéhorozsudkukasačnéhosúdu(sp.
zn. 8Sfk/13/2014), že rozhodnutie žalovaného nenapĺňa požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia

a neposkytuje ani odpovede na otázky majúce pre rozhodnutie zásadný význam. Žalovaný sa v
intenciách právneho názoru správneho súdu (ktorým je v ďalšom konaní viazaný) bude musieť bližšie
vysporiadať a jasne zodpovedať otázky ohľadne náležitostí faktúry, existencie materiálneho plnenia a
osoby dodávateľa – teda otázok, ktoré z rozhodnutia žalovaného vyznievali zmätočne. Rozhodnutie
žalovaného neobsahuje také dôvody, ktoré by odôvodňovali neuznanie práva na odpočítanie dane

žalobcovi a žalovaný v konaní nepredložil takú relevantnú argumentáciu, na základe ktorej by bolo
možné spochybniť správnosť záveru správneho súdu. Uvedený záver podľa kasačného súdu však
neznamená, že žalobcovi má byť v konečnom dôsledku právo na odpočet DPH priznané; je však úlohou
sťažovateľa,abypozohľadnenívyššieuvedenýchzáverovopätovnevyhodnotil,čižalobcasplnil/nesplnil
zákonné podmienky pre odpočítanie DPH.

41. Na základe uvedených skutočností preto správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného podľa § 191
ods. 1 písm. d) Správneho súdneho poriadku a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

42. O trovách konania správny súd rozhodol v súlade so zásadou úspechu žalobcu v konaní podľa

§ 167 ods.1 Správneho súdneho poriadku, kedy na základe konštatovania dôvodnosti žaloby bolo
potrebnévziaťdoúvahykonečnýúspechžalobcuvovecibeztoho,abybolzohľadnenýčiastkovýúspech
žalovaného v kasačnom konaní.Poučenie:

2 2Sf/17/2025

2Sf/17/2025
IČS: XXXXXXXXXX
ECLI:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať oprávnený subjekt (§ 442 SSP),
a to v lehote 30 dní jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť

(§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa

podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno
meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého

sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci.