Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 17, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/6/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317217725
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2317217725.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudcov:

Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Matúš Staríček v právnej veci žalobcu: A. B., narodený XX.XX.XXXX, bytom C.
D.XXX,zastúpený:Mgr.PeterMagdálik,advokát,sosídlomVajanského1520,Galanta,protižalovaným:
1. E. F. D., G. H., narodená X.X.XXXX, bytom I. XXX/XX, J., 2. D. K., narodený XX.X.XXXX, bytom
L. M. XXX, obaja zastúpení: JUDr. Martin Hudák, advokát, so sídlom Družstevná 31A, Sereď, 3.
KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, IČO 00 585 441, so sídlom Štefanovičova 4,
Bratislava, zastúpený: JUDr. Danuše Tichá s.r.o., so sídlom Nám. M. Benku 6, Bratislava, o nemajetkovú
ujmu a pozostalostnú úrazovú rentu, o odvolaniach proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k.

30C/56/2017-500 zo dňa 27. apríla 2023 žalobcu vo výroku III., žalovaných v 1., 2. rade vo výrokoch I.,
IV., žalovaného v 3. rade vo výrokoch I., II., IV., takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd konanie o odvolaní žalovaných v 1., 2. rade z a s t a v u j e.

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., vo výroku III. o zamietnutí žaloby vo zvyšnej
časti náhrady nemajetkovej ujmy a vo výroku IV. o náhrade trov konania v časti o nemajetkovú ujmu
p o t v r d z u j e.

III. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., vo výroku III. o zamietnutí žaloby vo zvyšnej
častinárokunapozostalostnúúrazovúrentu,vovýrokuIV.onáhradetrovkonaniavčastiopozostalostnú
úrazovú rentu r u š í a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

IV. Žalobcovi sa p r i z n á v a voči žalovaným v 1., 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania
o nemajetkovú ujmu v plnom rozsahu.

V. Žalobca a žalovaný v 3. rade n e m a j ú na náhradu trov odvolacieho konania o nemajetkovú ujmu
právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovaným v 1., 2. a 3. rade uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 35.000,- eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s
tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká povinnosť ostatných žalovaných, výrokom II.
žalovaným v 1., 2. a 3. rade uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi pozostalostnú
úrazovú rentu v sume 70,- eur mesačne, a to za obdobie od 8.9.2015 do 31.8.2022, t.j. sumu 5.853,36

eur,do3dníodprávoplatnostitohtorozsudku,výrokomIII.žalobuvozvyšnejčastináhradynemajetkovej
ujmy a nároku na pozostalostnú úrazovú rentu zamietol, výrokom IV. rozhodol, že žalobca má voči
žalovaným v 1., 2., a 3. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 11, § 13, § 116,
§ 420 ods. 1, ods. 2, § 448, § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 15
ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 92 ods. 1, ods. 2, § 93
ods. 1, ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, § 62 ods. 1, ods. 2, § 75 ods. 1 Zákona
o rodine, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že rozsudkom tamojšieho súdu č. k.

2T/60/2016-216 zo dňa 14.6.2016 bola žalovaná v 1. rade uznaná za vinnú, že dňa 8.9.2015 v čase
okolo 5.25 hod. viedla ako vodička osobné motorové vozidlo značky Škoda Octavia, ev. č. J. po
ceste 1/62 v km 30.200, ulici Bratislavskej zo smeru od výjazdovej vetvy z rýchlostnej cesty R1 v
smere do mesta Sereď v blízkosti bývalého objektu spoločnosti MILEX pri Seredi, pričom po zaradení
sa doľava z pripájacieho pruhu do priameho jazdného pruhu cesty 1/62 sa dostatočne nevenovala
vedeniu vozidla a neskoro reagovala na cyklistu N. B., nar. X.X.XXXX, ktorý mal na sebe oblečenú

reflexnú vestu, jazdiaceho na pánskom bicykli značky Author v rovnakom smere jazdy, v dôsledku
čoho došlo ku zrážke s cyklistom, a to prednou časťou vozidla do zadnej časti bicykla, následkom
nárazucyklistaN.B.utrpelmnohopočetnéporaneniaviacerýchorgánovýchsystémov,úrazovo-krvácavý
šok, ťažké mozgovo - lebečné poranenie, zakrvácanie pod obal mozgu, zmliaždenie a opuch mozgu
v dôsledku zlomeniny spodiny lebečnej, zlomeninu očnice a spánkovej kosti, zlomeninu hrudného

stavca, pomliaždenia vnútrohrudných a vnútrobrušných orgánov, otvorenú zlomeninu predkolenia vľavo,
sériovú zlomeninu rebier, následne bol prevezený do nemocnice s poliklinikou Nové Zámky, kde dňa
8.9.2015 v čase o 11.30 hod. zomrel. Týmto rozsudkom bola žalovaná v 1. rade uznaná za vinnú
z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona a bol jej uložený trest odňatia slobody v
trvaní 1 rok s podmienečným odkladom výkonu uloženého trestu so skúšobnou dobou v trvaní 18

mesiacov, ako aj trest zákazu vedenia motorových vozidiel každého druhu na dobu 2 roky. Vlastníkom
a držiteľom motorového vozidla Škoda Octavia, ev. č. J. bol žalovaný v 2. rade, predmetné vozidlo
bolo v čase dopravnej nehody zmluvne poistené u žalovaného v 3. rade, a to Zmluvou o povinnom
zmluvnom poistení č. 658432457. Žalobca bol synom nebohého (poškodeného). Z rozhodnutí Sociálnej
poisťovne č. XXX XXX XXXX zo dňa 2.12.2021 a 16.2.2022 súd prvej inštancie zistil, že žalobcovi

bol priznaný sirotský dôchodok (ku dňu 2.12.2021 predstavoval sumu 162,80 eur), ktorého výplata
bola zastavená dňom 8.9.2022. V rámci trestného konania bol vypracovaný Znalecký posudok znalcov
MUDr. Ivana Závodného a MUDr. Rastislava Rozborila, z ktorého súd prvej inštancie zistil, že zranenia,
ktoré nebohý utrpel pri dopravnej nehode mali charakter vážnej poruchy zdravia (úraz ťažký), nakoľko
najmä zranenie hlavy (zmliaždenie mozgu, zakrvácanie pod obaly mozgu, zlomenina lebečnej spodiny),

hrudníka (zmliaždenie pľúc, pneumothorax, sériová zlomenina rebier vpravo), dolnej končatiny majú
svojím charakterom, rozsahom a vzájomnou kombináciou väčšinou infaustnú (nepriaznivú, beznádejnú)
prognózu. Laboratórnym vyšetrením krvi a aj v krvi odobratej pri súdnej pitve nebohého sa stanovila
negatívna hladina alkoholu v krvi, teda krátko pred smrťou a v čase dopravnej nehody nebol pod vplyvom
alkoholu. Dôsledkom usmrtenia otca žalobcu pri dopravnej nehode dňa 8.9.2015 došlo k zásahu do

osobnostných práv žalobcu. Z vykonaného dokazovania, najmä z výpovede žalobcu bolo preukázané,
že došlo k výraznému a intenzívnemu zásahu do práv žalobcu na jeho súkromie, k nenahraditeľnej
emocionálnej strate a narušeniu jeho silných rodinných väzieb, pretože už nikdy nebude môcť s
otcom naplniť spoločné plány, spoločne tráviť čas. Žalobca ako maloletý syn bol na svojho nebohého
syna preukázateľne silne citovo viazaný a jeho nečakanou smrťou mu (v dôsledku neoprávneného

zásahu do práva na ochranu osobnosti) bola spôsobená nenapraviteľná ujma na zdraví v psychickej
sfére. V dôsledku tejto udalosti nemôže byť nebohý otec pre svojho syna v budúcnosti jeho oporou a
životnou istotou, pretrhla sa väzba založená vo vzájomnej citovej spätosti, otcovsko-synovskej láske a
spolupatričnosti. Zásahom do osobnostného práva žalobcu bola narušená celistvosť jeho rodiny, ktorú
predtým spolu s nebohým tvorili, došlo k zásahu do jeho súkromného a rodinného života. Žalobca

nestráda len po psychickej stránke, ale aj po stránke finančnej, v osobe otca stratil jediného rodiča, aj
učiteľa, ktorý mu odovzdával svoje skúsenosti a rady. Žalobca stratil otca, na ktorého sa mohol obrátiť,
ktorý mu bol po všetkých stránkach nápomocný. Podľa podkladov zo Sociálnej poisťovne vymeriavací
základ na účely výpočtu odvodu na sociálne poistenie nebohého pred smrťou zo dňa 8.9.2015 bol v
priemere za rok 2015 v sume cca 360 eur mesačne. Žalobcovi bol priznaný sirotský dôchodok v sume

162,80 eur mesačne, ktorého výplata bola od 31.8.2022 zastavená.

4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že žalovaná v 1. rade bola v trestnom konaní
uznaná vinnou zo spáchania prečinu usmrtenia, za čo jej bol uložený podmienečný trest odňatiaslobody i trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu a tým bola preukázaná jej
zodpovednosť za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcu. Žalovaný v 2. rade bol
v čase nehody vlastníkom a držiteľom motorového vozidla, ktoré bolo v tom čase zmluvne poistené

u žalovaného v 3. rade. Zodpovednosť žalovaného v 2. rade je daná s poukazom na ustanovenie
§ 853 v spojení s ustanoveniami § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka, kedy za škodu spôsobenú
osobitnou prevádzkou zodpovedá prevádzkovateľ motorového vozidla, teda treba vychádzať z toho,
že za nemajetkovú ujmu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zodpovedá tiež prevádzkovateľ.
Žalovaný v 2. rade nezodpovedá za škodu mimo škodcu, ale vedľa neho. Vzhľadom na rozhodovaciu

prax vyšších súdov SR (uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 25Co/617/2015-235 z 6.6.2016,
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/1/2016 z 31.7.2017, rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Cdo/230/2017) a účel povinného zmluvného poistenia súd prvej inštancie uzavrel, že v
danej veci sú pasívne legitimovaní žalovaní tak, ako boli označení žalobcom. Zotrvávanie žalovaného
v 3. rade na argumentácii o neexistencii jeho pasívnej vecnej legitimácie v danom spore i s poukazom
na porušenie princípu právnej istoty, eurokonformnú interpretáciu pojmov náhrada škody, neobstojí.

Podľa názoru súdu prvej inštancie boli v danom prípade splnené predpoklady vzniku nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy na strane žalobcu, ktorými sú: a) existencia ujmy, ktorá vznikla dôsledkom úmrtia
otca a tým zásah do osobnostných práv na rodinný život, pričom dostatočným zadosťučinením nie
je iba samotné konštatovanie porušenia práva, b) porušenie právnej povinnosti, protiprávny úkon
spočívajúci v zavinenom konaní žalovanej v 1. rade, c) existencia príčinnej súvislosti medzi ujmou a

protiprávnym konaním. Skúmajúc intenzívny zásah do súkromia a spôsobenú citovú ujmu súd prvej
inštancie zvažoval primeranosť požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy. Pri určení peňažnej náhrady
prihliadal na nenapraviteľný následok vzniknutý dôsledkom dopravnej nehody a tiež na to, že išlo o
prečin spôsobený nedbanlivosťou zo strany žalovanej v 1. rade, kedy nebolo v jej úmysle konať týmto
spôsobom. Súd prvej inštancie prihliadal aj na okolnosti samotnej dopravnej nehody. Pokiaľ išlo o

okolnosti na strane osoby zodpovednej za zásah a jej postoj po nehode, žalovaní v 1. a 2. rade vyslovili
ľútosť nad následkami dopravnej nehody. Ďalšou okolnosťou na strane osoby zodpovednej za zásah
bol dopad udalosti do duševnej sféry, a to najmä žalovanej v 1. rade, čo môže súvisieť s jej výčitkami
svedomia po nehode, ale i do budúcna. Pokiaľ ide o zistené majetkové pomery, tieto podľa súdu prvej
inštancie podstatne neovplyvnili výšku nemajetkovej ujmy. Pokiaľ išlo o mieru zavinenia, z dokazovania

bolo jednoznačne preukázané, že na dopravnej nehode nenesie nebohý žiadnu spoluvinu a v plnom
rozsahu je zodpovedná žalovaná v 1. rade. Súd prvej inštancie pri určení peňažnej náhrady prihliadol
k dôsledku udalosti - usmrtenie otca žalobcu, na nenapraviteľný následok, ktorý vznikol v dôsledku
protiprávneho konania žalovanej v 1. rade, keď účelom finančného zadosťučinenia je do istej miery
kompenzovať emocionálne útrapy žalobcu. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie

prihliadol na osobnosť žalobcu, maloletosť, jeho individuálny a neopakovateľný vzťah s nebohým, ako
aj na dôsledky spôsobené násilným pretrhnutím väzieb vo vnútri rodiny, ku ktorému došlo stratou člena
rodiny. Žalobca žil v čase nehody s nebohým otcom v spoločnej domácnosti, v ktorej nebohý riadne
zabezpečoval chod spoločnej domácnosti a výchovu maloletého syna - žalobcu. Následky dopravnej
nehody budú pretrvávať naďalej vzhľadom na zásah do osobnostných práv žalobcu. Vzhľadom na

emocionálne útrapy a ďalšie následky súd prvej inštancie žalobcovi priznal nemajetkovú ujmu vo výške
35.000 eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Podľa názoru súdu prvej inštancie mu nič nebránilo
rozhodnúť tiež o výške pozostalostnej úrazovej renty, ktorú pozostalostnú úrazovú rentu súd prvej
inštanciežalobcovipriznalvovýške70eurmesačneaurčiljuvrozsahu,vakombybolnebohýzaviazaný
prispievať na výživu svojho syna v čase svojej smrti, teda v rozsahu v akom mu dovoľovala jeho životná

úroveň a keďže dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov, súd prvej inštancie považoval túto
sumu za adekvátnu a primeranú aj tomuto kritériu. Za obdobie od 8.9.2015 do 31.8.2022 predstavovala
pozostalostná úrazová renta sumu 5.853,36 eur. V prevyšujúcej časti súd prvej inštancie nárok žalobcu
na pozostalostnú úrazovú rentu zamietol.

5. Súd prvej inštancie žalobcovi priznal voči žalovaným v 1., 2., 3. rade nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %, keďže bol v konaní úspešný čo do základu v celom rozsahu, pričom zásadu úspechu
je potrebné uplatniť aj v sporoch, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku III. podal žalobca odvolanie zo dňa 11.7.2023 z dôvodov

podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedol, že v
konaní je potrebné riadne zohľadniť aj to, že v jeho prípade došlo k násilnému pretrhnutiu jeho rodinných
a citových väzieb s vlastným otcom, vyplývajúcich z intenzity vzťahu s nebohým. Táto intenzita bola
daná aj tým, že pri nebohom išlo o mladého človeka, ktorý mal v čase smrti len 50 rokov a teda malprakticky život pred sebou a pre žalobcu bol nebohý osobou, s ktorej pomocou a podporou počítal do
budúcnosti, a to aj s ohľadom na potrebou pomoci pri budovaní a rozvíjaní budúceho života žalobcu
ako aj v potrebe pozitívneho vzoru otca pre žalobcu vo veku, keď to žalobca najviac potreboval, ako

aj v tom, že nebohý bol jediným živiteľom žalobcu. Žalobca utrpel ťažkú citovú ujmu spočívajúcu v
pocite úzkosti, smútku, straty radosti do života, nezáujmu o okolie, zhoršenia školských výsledkov.
Žalobca žil s nebohým v jednej domácnosti v harmonickom a láskyplnom vzťahu. Nebohý mohol a
chcel poskytnúť oporu a pomoc žalobcovi a tento tak navždy prišiel nielen o milovaného otca, ale
aj o živiteľa rodiny. Ešte závažnejšie dôsledky zo smrti otca vyplývajú pre žalobcu z tej skutočnosti,

že otec bol v jeho prípade jediným rodičom, ktorý mal o neho záujem, staral sa o neho, miloval ho,
vychovával ho a poskytoval mu všetku pomoc a podporu, keďže matka sa o žalobcu nezaujímala v
podstate od jeho narodenia. V danom smere je jednoznačné, že suma priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy 35.000 eur v prospech žalobcu je neadekvátne nízka. Ustálená súdna prax pozostalým po obetiach
dopravných nehôd opakovane priznáva aj vyššie náhrady nemajetkovej ujmy, pričom žalobca má za
to, že súd prvej pri priznávaní náhrady nemajetkovej ujmy nedostatočne zohľadnil vyššie uvedené a

v konaní preukázané špecifické okolnosti tohto prípadu. V prejednávanej veci absentuje akékoľvek
spoluzavinenie nebohého na dopravnej nehode, ako aj na vzniknutej ujme. Závažnosť zásahu do
osobnostných práv žalobcu je toho najvyššieho stupňa, smrť otca je neodstrániteľný následok. Žalobca
je toho názoru, že súd prvej inštancie mu priznal výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá
nezohľadňuje spoločensko-ekonomické zmeny a stav daný v čase rozhodnutia, kedy priznaná náhrada

za stratu otca napadnutým rozhodnutím sa nejaví spravodlivá a vyvažujúca vo vzťahu k ujme, ktorú touto
stratou žalobca utrpel. Náhrada za stratu otca pre žalobcu predstavuje 50 platov príjmu zamestnanca s
najnižším možným platom. Žalobcovi súd priznal 26,8 násobok priemerného platu zamestnanca (za rok
2022).Ďalšoupodstatnouskutočnosťoupreukazujúcoupostupnúzmenupomerov,ktorámázanásledok
zmenu hodnoty peňazí, je inflácia, keď inflácia v dnešných časoch dosahuje hodnoty vysoko cez 10%

a je najvyššia za ostatné dlhé obdobie. Žaloba na náhradu nemajetkovej ujmy bola podaná takmer 6
rokov dozadu. Súd prvej inštancie náhradu nemajetkovej ujmy priznal žalobcovi v neprimerane nízkej
sume. Súd prvej inštancie zamietol žalobu vo zvyšnej časti nároku na pozostalostnú úrazovú rentu
nesprávne. V tejto súvislosti boli zo strany žalobcu v konaní preukázané jednak príjmy povinného (neb.
otca žalobcu), ako aj výdavky žalobcu ako oprávneného, poberanie a výška sirotského dôchodku na

strane žalobcu a aj iné relevantné skutočnosti v smere určenia výživného, resp. pozostalostnej úrazovej
renty. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. zmenil
tak, že žalobcovi prizná nárok v celej výške a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným
v 1., 2., 3. rade v rozsahu 100 %.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II., IV. podal žalovaný v 3. rade odvolanie
zo dňa 24.7.2023 z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového
poriadku. V odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie pochybil tak vo svojom postupe, ako aj pri
svojom rozhodovaní a zároveň odôvodnenie napadnutého rozsudku je zmätočné, nezrozumiteľné,
dostatočne nevyčerpávajúce. Už zo skorších podaní žalovaného v 3. rade vo veci samej vyplýva,

že žalovaný v 3. rade namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu vo veci samej, čo riadne, logicky
a detailne i zdôvodnil. V zmysle platnej právnej úpravy nemajetková ujma pozostalých v spojení s
dopravnounehodouspôsobenouprevádzkoumotorovéhovozidlaniejekrytápoistenímvzmyslezákona
o povinnom zmluvnom poistení. Súd prvej inštancie v rozsudku neprípustne dotváral právo extenzívnym
výkladom vnútroštátnych zákonných ustanovení. Súčasne sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal

s právnou argumentáciou žalovaného v 3. rade medzi vznikom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
s poistnou udalosťou ako takou, ktorá zakladá výluku (v prípade jeho vecnej legitimácie) v zmysle
ustanovenia § 5 ods. 1 písm. h) zákona o povinnom zmluvnom poistení. Žalovaný v 3. rade počas
konania namietal, že v rozhodovacej činnosti súdov nepanuje zhoda v otázke možnosti subsumovať
pod pojem „škoda na zdraví“ v zmysle zákona o povinnom zmluvnom poistení aj náhradu nemajetkovej

ujmy. V tomto kontexte žalovaný v 3. rade aj poukazoval na rozhodovaciu činnosť, s ktorou sa súd
prvej inštancie nevysporiadal. Žalovaný v 3. rade opätovne akcentuje, že od roku 2001 nedošlo k
žiadnej zmene relevantnej vnútroštátnej právnej úpravy, a preto nie je absolútne legitímny dôvod na
zmenu výkladu príslušných ustanovení zákona o povinnom zmluvnom poistení a ad hoc na rozširovanie
účelu a cieľov tohto zákona oproti tým, ktoré boli celkom jednoznačne a nesporne zamýšľané a

stanovené samotným zákonodarcom. Najvyššie súdne autority dodnes nevytvorili ani dôveryhodnú a/
alebo ustálenú judikatúru, ktorá by sa týkala jasných podmienok priznávania tohto nároku, vymedzenia
okruhu osôb, ktoré môžu takúto náhradu žiadať a aspoň orientačnej výšky možného nároku. Súd prvej
inštancie sa nijak v rozsudku nevysporiadal s tou súdnou praxou, na ktorú poukazoval žalovaný v 3.rade vo svojich vyjadreniach. Zo súdneho spisu ako i odôvodnenia rozsudku však nevyplýva, že by
žalobca preukázal naplnenie predpokladov na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, t. j.
žalobca nepreukázal, že bola (a potom ako) v značnej miere znížená jeho dôstojnosť ako fyzickej osoby

alebo jeho vážnosť v spoločnosti v súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou. Okolnosti osobitného
zreteľavovecisamejvôbecnevyplývajúanizožalobyaniesúanipreukázané.Nebolonijakrelevantným
spôsobom ani preukázané, že by vzťah žalobcu s nebohým otcom bol výnimočný/nadštandardný, ktorý
by odôvodňoval dokonca i priznanie vyššej sumy náhrady nemajetkovej ujmy, ako tomu je v iných
obdobných prípadoch. Súd prvej inštancie ustálil a žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume,

ktorá je neprimeraná k sumám priznávaným inými súdmi v obdobných prípadoch. Súd prvej inštancie v
rozsudkunijakneozrejmil,prečovôbecnezohľadnilsúdnuprax(ustálenúinovšiu/nedávnu)vobdobných
veciach s priznanými podstatne nižšími sumami náhrad pozostalým (v rozmedzí priznaných súm cca od
3.000 eur do 10.000 eur, výnimočne 15.000 eur). Podľa názoru žalovaného v 3. rade nárok žalobcu na
pozostalostnú úrazovú rentu nevznikol a nebol v konaní preukázaný. Žalovaný v 3. rade nemá vedomosť
o tom, či bol žalobcovi vymeraný sirotský dôchodok a ak áno, tak potom v akej výške. Takisto žalobca

nepredložil žiaden doklad od zamestnávateľa poškodeného (otca žalobcu), aký bol priemerný mesačný
zárobok poškodeného. Súd prvej inštancie v odôvodnení uvádza, že vychádzal z podkladov zo Sociálnej
poisťovne, že vymeriavací základ na účely odvodu na sociálne poistenie nebohého pred smrťou za
rok 2015 bol 360 eur, takýto doklad však nebol žalovanému v 3. rade doručený. Ako mohol súd prvej
inštancie určiť pozostalostnú úrazovú rentu v sume 70 eur mesačne, pokiaľ žalobca nepreukázal, v akej

výške mu bol sirotský dôchodok priznaný. Zmätočnosť rozsudku žalovaný v 3. rade vidí aj v tom, z
akého právneho titulu vlastne súd prvej inštancie uznal nárok žalobcu na pozostalostnú úrazovú rentu
za dôvodný, keď žalovaných v 1., 2. a 3. rade zaviazal na plnenie uloženej povinnosti spoločne a
nerozdielne, t. j. akoby žalovaní v 1., 2. a 3. rade boli solidárnymi dlžníkmi. Žalovaný v 3. rade navrhol,
abyodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutýchvýrokochzmeniltak,žalobuvovecisamej

zamietne v celom rozsahu a žalovanému v 3. rade prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch I., IV. podali žalovaní v 1., 2. rade odvolanie zo
dňa 27.7.2023 z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 2 písm. d), h) Civilného sporového poriadku.

V odvolaní uviedli, že nebohý pri dopravnej nehode tiež porušil pravidlá cestnej premávky a to dokonca
2x (spoluvina až 25% podľa príslušného poistného spisu); jazdil bez povinnej ochrannej prilby a v
krvi mu namerali prítomnosť alkoholu. Skutočnosť, že žalobca prišiel o jediného rodiča, s ktorým mal
žalobca vzťah, nakoľko matka žalobcu o žalobcu neprejavuje nijaký záujem, je vo vzťahu k výške
priznanej sumy právne irelevantná. Skutočnosť, že matka žalobcu nikdy o žalobcu neprejavovala

nijaký záujem je ľudsky smutná, ale nemá nijaký súvis s dopravnou nehodou, pri ktorej žalobca prišiel
o otca. Účelom peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy nemôže a nesmie byť naprávanie rodinných
vzťahov účastníkov dopravnej nehody pokazených už pred nehodovou udalosťou alebo zadosťučinenie
pokazeným rodinným vzťahom, ktorých kvalita sa nijakým spôsobom nehodovou udalosťou nezmenila.
Súd prvej inštancie absolútne odignoroval, že žalobca žil s nebohým v spoločnej domácnosti a teda ich

spoločný vzťah trval len 3 roky a ďalších 8 rokov svojho života nežil žalobca s nebohým, v súvislosti
s dopravnou nehodou žalobca nemenil a nemusel meniť svoje bydlisko, nedostal sa do štátneho
zariadenia starostlivosti o maloletých, ale ostal u svojej rodiny, nemenil a nemusel meniť školu, nemusel
ani opakovať ročník, neutrpel žiadne poškodenie zdravia alebo negatívny zásah do jeho zdravotného
stavu, neutrpel žiadnu dlhotrvajúcu alebo závažnú psychickú ujmu, nestratil radosť z budúceho života,

neprestal s aktivitami, ktorým sa venoval pred dopravnou nehodou, nestratil žiadnych kamarátov, že
žalovaný v 2. rade sa nedopustil pri dopravnej nehode žiadneho protiprávneho konania, že žalovaná v
1. rade sa dopustila (iba) nedbanlivostného protiprávneho konania, v rámci ktorého došlo k porušeniu
jednej jedinej povinnosti na úseku cestnej premávky (nebola pod vplyvom alkoholu alebo drog, nešla
neprimeranourýchlosťou,najejstranenedošlokviacnásobnémuporušeniupravidielcestnejpremávky),

že žalovaná v 1. rade spolupracovala s poisťovňou na rýchlom vyplatení poistného plnenia, vyplatila
pôvodným žalobcom dobrovoľne sumu nad rámec sumy priznanej poisťovňou z vlastných zdrojov,
pričom mohla nechať zaplatenie tejto sumy na poisťovňu (360 eur) a nijakým spôsobom nenaťahovala
predchádzajúcetrestnékonanie,poistnékonanieaanitotosúdnekonanie.Odôvodneniepriznanejsumy
judikatúrou bez akéhokoľvek ďalšieho vysvetlenia je arbitrárne. Pochybenie súdu prvej inštancie spočíva

v tom, že pre podporu svojich záverov uvádza len súdom uvádzanú judikatúru, ale ignoruje, dokonca
ani slovom sa nezmieňuje a teda nevysporiadava sa s judikatúrou, ktorú ako relevantnú pre tento prípad
uvádzajú žalovaní v 1., 2. rade vo svojich písomných vyjadreniach. Pomer úspechu žalobcu bol 23 %,
napriek tomu súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania (závislú od pomeruúspechu vo veci) vo výške 100%, čo je už na prvý pohľad v rozpore s ústavným princípom spravodlivosti.
Žalovaní v 1., 2. rade navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch
I., IV. zrušil.

9. K odvolaniu žalovaných v 1., 2. rade sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 21.8.2023. Vo vyjadrení
uviedol, že zranenia, ktoré nebohý N. B. utrpel pri danej dopravnej nehode nevyhnutne viedli k jeho
smrti, pričom ani nasadená prilba by dopravnej nehode a ani smrti nebohého nezabránila. Nebohý N.
B. nebol v čase dopravnej nehody pod vplyvom alkoholu a prítomnosť alkoholu v krvi u neho nebola

v čase dopravnej nehody zistená. V danom prípade je potrebné zohľadniť aj to, že došlo k násilnému
a definitívnemu pretrhnutiu rodinných a citových väzieb žalobcu s vlastným otcom, ktoré väzby už
nikdy nebudú a ani nemôžu byť obnovené ako ani nahradené inými väzbami. Tieto väzby boli dané
intenzívnym vzťahom žalobcu s nebohým. Ujma v nemajetkovej sfére je závislá od intenzity vzťahu
žalobcu a jeho otca a nie od dĺžky trvania zverenia žalobcu do starostlivosti jeho otca. Žalovaný v 2. rade
sa síce nedopustil pri dopravnej nehode protiprávneho konania, avšak zodpovednosť prevádzkovateľa

motorového vozidla za nemajetkovú ujmu je konštruovaná na objektívnom princípe, teda je vyvodzovaná
bez ohľadu na zavinenie. Spolupráca žalovanej v 1. rade s príslušnou poisťovňou, konajúcimi OČTK
a súdom, ako aj jej komunikácia so starými rodičmi žalobcu, je prejavom plnenia si jej zákonných
povinností a aj prejavom jej slušnosti, avšak nie je skutočnosťou, ktorá by mala vplyv na dôvodnosť
nároku a na výšku nároku, ktorý si žalobca v tomto konaní uplatňuje. Judikatúra a rozhodovacia prax

súdov Slovenskej republiky v obdobných veciach je pomerne nekonzistentná a súdy v obdobných
veciach priznali žalobcom aj omnoho vyššie sumy náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako to urobil
súd prvej inštancie v tomto prípade, teda iné súdne rozhodnutia v obdobných veciach je možné zohľadniť
iba ako podporný argument, avšak nie ako konštantu, keďže rozhodnutie v každom obdobnom prípade
musí zohľadňovať individuálne špecifiká konkrétneho prejednávaného prípadu. Ďalej žalobca zopakoval

skutočnosti uvedené v jeho odvolaní. Žalobca zotrval na svojom odvolacom návrhu.

10. K odvolaniu žalovaného v 3. rade sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 21.8.2023. Vo vyjadrení
uviedol, že zodpovednosť žalovaného v 3. rade je daná jednak na základe komunitárneho práva
(Smernica Rady č. 72/166/EHS, Smernica č. 90/232/EHS, Smernica č. 2000/26/ES) ako aj na základe

vnútroštátneho práva, ktoré sa má vykladať vo svetle komunitárneho práva, ktoré zodpovednosť
žalovaného v 3. rade v tomto prípade jednoznačne zakladá a deklaruje. V súvislosti s príčinnou
súvislosťou vzniku ujmy na strane žalobcu a dotknutou dopravnou nehodou je táto jednoznačne daná,
keď jedinou a priamou príčinou vzniku ujmy na strane žalobcu bola dopravná nehoda, pri ktorej
zahynul otec žalobcu. Bez toho, aby nastala dopravná nehoda, pri ktorej došlo k smrti otca žalobcu,

by žalobcovi nevznikla žiadna ujma a nemal by absolútne žiadny dôvod uplatňovať si svoje nároky
na náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu škody v tomto konaní. Jedinou a priamou príčinou vzniku
ujmy na strane žalobcu je smrť jeho otca pri dopravnej nehode, teda zodpovednosť žalovaného v
3. rade ako príslušného poisťovateľa za vzniknutú ujmu žalobcu je v tomto konaní riadne daná a
tento v súlade s komunitárnym ako aj vnútroštátnym právom za túto ujmu riadne zodpovedá, čo bolo

preukázané vykonaným dokazovaním v tomto konaní. Otázka pasívnej vecnej legitimácie poisťovateľa
pre tieto konania je v aktuálnej súdnej praxi už nesporná a nespochybniteľná. V konaní boli preukázané
tvrdenia žalobcu vo vzťahu k jeho ujme zo strany jeho osobnosti, jeho maloletosti, jeho individuálnemu
a neopakovateľnému vzťahu s nebohým otcom, ako aj následky a ujma žalobcu, ktoré boli spôsobené
násilným pretrhnutím väzieb vo vnútri rodiny, ku ktorému došlo stratou člena rodiny – otca žalobcu.

Udalosťousmrtiotcasimuselprejsťžalobcasámasámmuselriešiťajpocity,žeznajbližšejrodinymuuž
nezostal nikto, kto by ho mal rád, zaujímal sa o neho, staral sa o neho, zdieľal s ním jeho pocity, starosti,
radosti, bol mu vzorom do života a o koho by sa v živote mohol oprieť. V danom smere je jednoznačné,
že na závažnosť a charakter ujmy žalobcu v tomto individuálnom prípade vplýva a podmieňuje ju aj
jeho vzťah s matkou ako druhým rodičom. Ide o individuálnu a špecifickú okolnosť prejednávaného

prípadu, ktorú je súd v danom prípade povinný zohľadniť, keďže aj táto okolnosť mala a stále má dopad
na prežívanie smrti otca a tiež prehĺbila a zhoršila ujmu žalobcu, ktorú utrpel v nemajetkovej sfére.
Predtým, ako bol žalobca zverený do osobnej starostlivosti otca, si prešiel ako maloletý aj ústavnou
starostlivosťou. Otec dlho bojoval o získanie práv k svojmu maloletému synovi, keďže matka sa o neho
nijak nestarala a pôvodne bola ako otec maloletého v rodnom liste maloletého zapísaná iná osoba.

Otec najskôr musel dosiahnuť právny stav taký, aby on ako biologický otec žalobcu bol aj zapísaný
ako jeho otec v rodnom liste a následne musel prejsť súdnym konaním, aby bol žalobca zverený do
jeho osobnej výchovy. Aj z uvedeného je zrejmé, že nebohý N. B. mal o syna skutočný záujem a mal
k nemu intenzívny a vrúcny vzťah, čo žalobca neskutočne oceňoval a svojho otca úprimne miloval avážil si ho za všetko, čo pre neho urobil a čím si prešiel na ceste k tomu, aby mohli byť spolu a mohol
byť v jeho osobnej starostlivosti. Aj uvedené svedčí o intenzívnom a silnom citovom vzťahu žalobcu a
jeho otca. Súd prvej inštancie individuálne špecifiká prejednávaného prípadu zohľadnil nedostatočne (a

nesprávne) rozsudkom priznal nárok v neprimerane nízkej sume, a nie v neprimerane vysokej sume,
ako to tvrdí vo svojom odvolaní žalovaný v 3. rade. Vo vzťahu k argumentom žalovaného v 3. rade
ohľadom nepreukázania vzniku nároku na pozostalostnú úrazovú rentu žalobca uviedol, že v konaní
riadne označil a predložil všetky relevantné dôkazy v smere jej priznania ako aj výšky. Žalobca považuje
výrok rozsudku o náhrade trov konania za správny a súladný so zákonom, pričom sa stotožňuje aj s

argumentáciou súdu prvej inštancie k danému výroku rozsudku. Ďalej žalobca zopakoval skutočnosti
uvedené v jeho odvolaní. Žalobca zotrval na svojom odvolacom návrhu.

11. Podaním zo dňa 6.11.2023 doručeným súdu prvej inštancie dňa 6.11.2023 vzali žalovaný v 1., 2. rade
odvolanie zo dňa 27.7.2023 proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch I., IV. späť bez uvedenia
dôvodu.

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolania
boli podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektmi – stranou, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po

skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a
že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) Civilného
sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom
(§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku),
sprihliadnutímexoffonaprípadnévadytýkajúcesaprocesnýchpodmienok,ktoréalenezistil(§380ods.

2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke
odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku)

a dospel k záveru, že je dôvodné konanie o odvolaní žalovaných v 1. a 2. rade zastaviť (§ 369 ods. 3
Civilného sporového poriadku), rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., vo výroku III. o zamietnutí
žaloby vo zvyšnej časti náhrady nemajetkovej ujmy a vo výroku IV. o náhrade trov konania v časti
o nemajetkovú ujmu potvrdiť (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku II., vo výroku III. o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti nároku na pozostalostnú

úrazovú rentu, vo výroku IV. o náhrade trov konania v časti o pozostalostnú úrazovú rentu zrušiť (§ 389
ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) a vec vrátiť súdu prvej inštancie v zrušenom rozsahu na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

13. Podľa § 369 ods. 1 Civilného sporového poriadku, dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho

vziať späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova.

14. Podľa § 369 ods. 3 Civilného sporového poriadku, ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté,
vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví.

15. Keďže žalovaný v 1., 2. rade späťvzatím odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch
I., IV. využili svoje právo disponovať konaním upravené v citovanom ustanovení § 369 ods. 1 Civilného
sporovéhoporiadkuaurobilitakeštepredrozhodnutímodvolaciehosúduoichodvolaní,bolodôvodným,
aby odvolací súd konanie o odvolaní žalovaných v 1., 2. rade v zmysle citovaného ustanovenia § 369
ods. 3 Civilného sporového poriadku postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.

1 Civilného sporového poriadku a contrario) zastavil.

16. Strany sporu podali odvolania z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) Civilného
sporového poriadku.

17. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený
vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.18. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno
napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať
len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť

žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

19. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery.

20. Predmetom konania je uplatnený nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch od

žalovaných vo výške 150.000 eur a na pozostalostnú úrazovú rentu vo výške 100 eur mesačne od
8.9.2015 do 31.8.2022. Súd prvej inštancie vychádzajúc z výsledkov dokazovania dospel k záveru,
že v súdenom spore bolo preukázané, že žalovaná v 1. rade spôsobila neoprávnený zásah do
osobnostných práv žalobcu, pričom iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením a požiadavka žalobcu na priznanie peňažného zadosťučinenia bola opodstatnená

čiastočne vo výške 35.000 eur. Ďalej súd prvej inštancie považoval za čiastočne opodstatnený nárok
žalobcu na pozostalostnú úrazovú rentu vo výške 70 eur mesačne za uvedené obdobie, nakoľko obeť
dopravnej nehody mala vyživovaciu povinnosť k žalobcovi. Žalobca nesúhlasil s rozhodnutím súdu prvej
inštancie, namietal výšku priznanej nemajetkovej ujmy a pozostalostnej úrazovej renty. Žalovaný v 3.
rade rovnako nesúhlasil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, namietal svoju pasívnu legitimáciu v spore

o náhradu nemajetkovej ujmy, nepreukázanie predpokladov pre priznanie nemajetkovej ujmy a nároku
na pozostalostnú úrazovú rentu, výšku priznanej nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na rozsah a dôvody
odvolania žalobcu a žalovaného v 3. rade je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či postupom súdu
prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, či súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či právne správne posúdil uplatnené

nároky.

21. Odvolací súd v prvom rade považoval za potrebné vysporiadať sa s odvolacou námietkou
žalovaného v 3. rade o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie, ktorú žalovaný v 3. rade namietal
aj v konaní pred súdom prvej inštancie a zotrval na nej aj v podanom odvolaní. Na tomto mieste

považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej,
je imanentnou súčasťou každého súdneho konania, pričom súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez
návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán nenamieta, keďže zistenie nedostatku vecnej legitimácie
má za následok zamietnutie žaloby. Pokiaľ ide o námietku žalovaného v 3. rade o nedostatku jeho
pasívnejvecnejlegitimácievovzťahuknárokužalobcunanemajetkovúujmu,odvolacísúdtútopovažuje

za neopodstatnenú. K uvedenému záveru odvolací súd dospel vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej
praxe najvyšších súdnych autorít (Čl. 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku), od ktorej nemal žiaden
racionálny dôvod odkloniť sa a v podrobnostiach, ako je to nižšie uvedené, na ňu odkazuje.

22. „Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho

vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola
protinemupodanážaloba(vtakomprípadesastávažalovaným).Čivšakbudežalobcavsporeúspešný,
závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený
nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva
a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v

občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie
nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť
účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie
je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právnehooprávnenia(žalobca),niejenositeľomtohohmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide;

o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide
(rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 192/2004 z 1.6.2008).“23. Vo všeobecnosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 MCdo 1/2016
zo dňa 31. júla 2017, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky č. 8/2018 pod č. R 61/2018, z ktorého rozsudku citoval aj súd prvej inštancie v napadnutom

rozsudku (ods. 39.2. rozsudku súdu prvej inštancie), v znení právnej vety: „Škodou pre účely zákona
č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je
aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody
spôsobenej prevádzkou motorového vozidla.“ V uvedenom rozhodnutí Najvyšší súd SR vysvetlil, že pri

výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov treba
vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve, pretože citovaný zákon bol výsledkom
transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené toho času platnou Smernicou Európskeho
parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto

smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú
ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa pojmy
„akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“, z čoho je zrejmé, že komunitárne právo chápe
škodu ako majetkovú a aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje škodu majetkovú a aj nemajetkovú.

24. Uvedené závery formuloval Najvyšší súd SR opätovne aj v ďalších rozhodnutiach, napr. v uznesení
sp. zn. 1Cdo/179/2017 zo dňa 26. septembra 2018, v uznesení sp. zn. 8Cdo/6/2018 zo dňa 27.
septembra 2018, v rozsudku sp. zn. 3Cdo/230/2017 zo dňa 28. marca 2018, v rozsudku sp. zn.
7Cdo/154/2018 zo dňa 10. decembra 2018, v uznesení sp. zn. 7Cdo/48/2020 zo dňa 23. júla 2020.
25. Možno tak konštatovať, že súd prvej inštancie sa neodchýlil od toho času ustálenej rozhodovacej

praxe najvyšších súdnych autorít v riešení otázky pasívnej legitimácie poisťovne v spore o náhradu
nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla,
jeho záver o danosti pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 3. rade bol správny, ním zvolený
eurokonformný výklad vnútroštátnej právnej normy nebol neprípustný. Odvolací súd tiež konštatuje,
že vyššie uvedenou ustálenou praxou Najvyššieho súdu SR bol zároveň prekonaný právny názor

formulovaný v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 168/2009 zo dňa 20. apríla 2011, na ktoré
poukazoval žalovaný v 3. rade (viď vyjadrenie zo dňa 27.4.2018). V kontexte uvedeného bola potom aj
nedôvodná odvolacia námietka žalovaného v 3. rade, že sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal s
jehoprávnouargumentácioumedzivznikomnárokunanáhradunemajetkovejujmyspoistnouudalosťou
ako takou, ktorá zakladá výluku (v prípade jeho vecnej legitimácie) v zmysle ustanovenia § 5 ods. 1 písm.

h) ZoPZP. Zo samotnej konštatácie pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v 3. rade v spore o náhradu
nemajetkovej ujmy spočívajúcej v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody
spôsobenej prevádzkou motorového vozidla ipso facto vyplýva záver, že žalovaný v 3. rade je nositeľom
žalovanej hmotnoprávnej povinnosti podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých

zákonov, teda tento záver vylučuje aplikáciu ustanovenia § 5 ods. 1 písm. h) uvedeného zákona. Je totiž
bez najmenších pochybností zrejmé, že neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu v podobe
smrti jeho otca je v príčinnej súvislosti s prevádzkou motorového vozidla žalovaného v 2. rade. Nebyť
totižto predmetného nehodového deja, k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu by
nikdy nedošlo.

26. Na základ uvedeného možno uzavrieť, že súd prvej inštancie správne vec právne posúdil, ak
vychádzal zo skutočnosti, že nemajetková ujma pozostalých po obetiach dopravných nehôd spadá pod
rozsah krytia podľa povinného zmluvného poistenia, teda žalovaný v 3. rade je v spore pasívne vecne
legitimovaný. Zotrvávanie žalovaného v 3. rade na argumentácii o neexistencii jeho pasívnej vecnej

legitimácie v danom prípade i s poukazom na porušenie princípu právnej istoty, nebolo opodstatnené.

27. Žalovaný v 3. rade ďalej namietal nesplnenie predpokladov pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch, t. j. nepreukázanie, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť žalobcu ako fyzickej osoby
alebo jeho vážnosť v spoločnosti v súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou.

28. Právo na ochranu osobnosti je absolútnym právom fyzickej osoby, ktoré pôsobí proti všetkým, t.
j. proti ostatným fyzickým osobám, právnickým osobám, ako aj proti štátu. Jeho obsahom je zákaz
akéhokoľvek zásahu, ktorý by bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie práv, ktoré sú príkladmiuvedené v ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka, nevyžaduje sa vyvolanie následkov, stačí zásah,
ktorý je spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv. Ochranu osobnosti zákon
zabezpečuje v plnom rozsahu aj vtedy, ak sú napadnuté len jednotlivé zložky osobnosti fyzickej osoby. V

občianskom práve platí zásada, že ohrozenie, resp. porušenie čo len jednej stránky osobnosti človeka,
je ohrozením, resp. porušením jeho osobnosti ako celku. Každá fyzická osoba sa môže domáhať
náhrady škody, ktorá bola spôsobená neoprávneným zásahom do jej osobnostnej sféry. Osobnosť,
ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva v prípade, ak došlo k zásahu
do tohto práva, má možnosť využiť právne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré sú exemplifikatívne

uvedené v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka. Zákon výslovne pripúšťa možnosť podania návrhu
na upustenie od neoprávnených zásahov, ako aj návrh na odstránenie následkov už uskutočnených
zásahov a návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia, ktorý nemá charakter peňažnej náhrady,
teda nejde o majetkové plnenie, ale je aj výlučne prostriedkom morálneho nemateriálneho pôsobenia
so satisfakčnou povahou, najčastejšie vo forme ospravedlnenia. V prípade, ak by sa nezdalo morálne
zadosťučinenie postačujúce, umožňuje Občiansky zákonník v ustanovení § 13 ods. 2 priznať aj náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej účelom je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou
a plniť tiež satisfakčnú funkciu. Predpokladmi vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je existencia
ujmy, porušenie právnej povinnosti, resp. aj protiprávny úkon, príčinná súvislosť medzi touto ujmou
a protiprávnym konaním a nároku na peňažné zadosťučinenie je, že morálne zadosťučinenie nie je
postačujúce a neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti

v spoločnosti v značnej miere.

29. Za základnú hodnotu osobnosti každej fyzickej osoby, ako je uvedené aj v ustanovení § 11
Občianskeho zákonníka, sa výslovne uvádza život, zdravie, a tým i telo (Článok 15 ods. 1 Ústavy SR
a Článok 6 ods. 1 Listiny základných ľudských práv a slobôd, Článok 2 ods. 1 Dohovoru o ochrane

základných práv a slobôd) označované ako práva na telesnú integritu a jej nedotknuteľnosť. Telo človeka
tvorí integrálnu súčasť jeho osobnosti ako právneho subjektu. Ak má preto občianske právo v rámci
všeobecnéhoosobnostnéhoprávachrániťosobnosťfyzickejosobyvplnomrozsahu,musísatátoprávna
ochrana nutne vzťahovať nielen na sféru morálnu, ale aj na sféru telesnú. To platí aj v zmysle právnej
úpravy uvedenej v ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka, ktorá zakotvuje právo na život a zdravie

a vyslovene ho prehlasuje za súčasť širšieho práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Súkromným
životom možno rozumieť určitý okruh, v rámci ktorého môže jednotlivec žiť svoj vlastný osobný život,
ako sa rozhodne, má právo zakladať a rozvíjať vzťahy s ostatnými ľuďmi. Súčasťou práva na súkromný
život je aj právo na rodinný život. Zväzok medzi dieťaťom a jeho rodičmi vzniká okamihom narodenia
dieťaťa a trvá, aj keď už rodičia s deťmi nežijú. Podstatou rodinného života je oprávnenie fyzickej osoby

utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Ak medzi
fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové, kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného
rodinného života, môže porušením práva na život a zdravie jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu
do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva
na súkromný a rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu

čiastočne alebo plne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby. To znamená, že trpí citovou emocionálnou
ujmou. Ak dôjde k smrti jedného člena z rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo
forme šoku, smútku, zo straty blízkej osoby a takisto spoločenského vzťahu s takouto blízkou osobou.
Obdobne sa môže cítiť blízka osoba aj v prípade nenapraviteľného poškodenia zdravia jedného z členov
rodiny.

30. „Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci
ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému
zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do
práva na súkromie, resp. práva na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká

ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t. j. nemajetková ujma
postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová
(emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť
citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou
osobou. Osobnosť, ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva, v prípade,

ak došlo k zásahu do tohto práva, má možnosť využiť právne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré sú
exemplifikatívne uvedené v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka (uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5 Cdo 265/2009 z 17. februára 2011).“31. „Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného
práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo

osobné právo, nestačí na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do
osobnostných práv (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 194/2011 z 27. novembra 2012).“

32. „Z hľadiska pozitívnej zákonnej úpravy je právo na život chránené okrem trestnoprávnych a
administratívnoprávnych prostriedkov aj prostriedkami občianskoprávnymi. V rámci inštitútu ochrany

osobnosti (§ 11 až § 16 Občianskeho zákonníka) sú chránené jednotlivé čiastkové osobnostné
práva zabezpečujúce ochranu jednotlivých stránok osobnosti fyzickej osoby. Do jeho rámca patrí aj
právo na súkromie zahŕňajúce širokú oblasť súkromia fyzickej osoby, najmä jej súkromného života,
intímnej a rodinnej sféry, vnútorného myšlienkového a citového života. Širokej škále prejavov a súčastí
súkromného života fyzickej osoby zodpovedá aj možnosť rozmanitých prejavov zásahov do súkromia
a ich dôsledkov na chránené osobnostné práva. Je nepochybné, že úmrtie blízkej ľudskej bytosti je

zásahom do emocionálnej sféry najbližších rodinných príslušníkov zosnulého, u ktorých je prítomnosť
najintenzívnejších interpersonálnych väzieb na výsostne emocionálnej báze zväčša nespochybniteľná.
Pri reálnej existencii takýchto vzťahov určitej kvality medzi ľudskými bytosťami dochádza porušením
práva na život jednej z nich k absolútnej a nezvratnej deštrukcii všetkých vybudovaných citových väzieb,
a tým k neoprávnenému zásahu do práva na súkromný a rodinný život pozostalého alebo pozostalých

(nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 424/2012 z 6. novembra 2014)“.

33. Žalovaný v 3. rade v odvolaní namietal, že v konaní nebolo preukázané v značnej miere
zníženie dôstojnosti žalobcu a jeho vážnosti v spoločnosti v súvislosti s dopravnou nehodou. Súčasťou
súkromného života je nepochybne aj rodinný život, zahŕňajúci vzťahy medzi blízkymi príbuznými a preto

rešpektovanie súkromného, teda i rodinného života, musí zahŕňať právo na vytváranie a rozvíjanie
vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, aby tak bolo možné okrem iného tiež rozvíjať a napĺňať
vlastnú osobnosť. Zavinená smrť blízkej osoby preto môže vzhľadom k vzájomným úzkym a pevným
sociálnych,morálnymacitovýmväzbámpredstavovaťnatoľkozávažnúnemateriálnuujmuprerozvíjanie
a napĺňanie osobnosti pozostalého, že môže byť kvalifikovaná ako ujma znižujúca jeho dôstojnosť či

vážnosť v spoločnosti. Strata blízkej osoby je pre väčšinu ľudí tou najväčšou stratou, s ktorou sa môžu
vo svojom živote stretnúť. Preto šokujúca (navyše zbytočná) smrť otca žalobcu predstavuje mimoriadnu
udalosť s nenapraviteľným následkom, kedy sa v dôsledku úmrtia otca žalobcu celá rodinná situácia
tragicky navždy zmenila. Závažnosť prežívania ujmy vzniknutej v osobnostnej sfére žalobcu vzhľadom
na povahu, intenzitu, trvanie a širší okruh pôsobenia nepriaznivého následku bola bez pochybností

preukázaná vyjadreniami (písomnými podaniami a výsluchom na pojednávaní) žalobcu v konaní prd
súdom prvej inštancie. Podľa názoru odvolacieho súdu v tejto otázke súd prvej inštancie dospel k
správnemu záveru majúc za preukázané, že nečakaným šokujúcim úmrtím najbližšieho príbuzného
žalobu (otca) došlo k závažnému zásahu do jeho osobnostných práv (práva na súkromie a rodinný
život), pričom následok tohto zásahu je nereparovateľný a morálne zadosťučinenie v tomto konkrétnom

prípade nie je postačujúce. Neoprávnený zásah žalovanej v 1. rade ako vinníka dopravnej nehody,
pri ktorej došlo k usmrteniu otca žalobcu, bol v konaní nesporný. Zákonom stanovené predpoklady
pre vznik objektívnej zodpovednosti za protiprávny zásah do osobnostných práv žalobcu, ako aj pre
priznanienáhradynemajetkovejujmyvpeniazoch,bolinaplnenéaodvolacísúdsastotožňujesozávermi
súdu prvej inštancie o tejto otázke (ods. 49., 50. rozsudku súdu prvej inštancie). V zmysle vyššie

uvedeného preto niet pochýb o tom, že uplatnený nárok žalobcu na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia za nemajetkovú ujmu v dôsledku neoprávneného zásahu žalovanej v 1. rade do jeho
práva na súkromie a rodinný život je v jeho základe dôvodný, keďže ide o tak závažný zásah do práva
na ochranu jeho osobnosti, že žiadna z foriem morálneho zadosťučinenia nie je postačujúca.

34. Vo vzťahu k následnej reakcii, ktorú neoprávnený zásah vyvolal v súkromnom a rodinnom živote
žalobcu, v nadväznosti na vzťah žalobcu a jeho zosnulého otca, žalovaný v 3. rade v odvolaní
namietal nesprávnosť skutkových zistení súdu prvej inštancie, najmä nepreukázanie výnimočne
nadštandardného vzťahu žalobcu so zosnulým otcom. Odvolací súd aj túto odvolaciu námietku
žalovaného v 3. rade nepovažuje za dôvodnú.

35. Žalobca v priebehu konania na súde prvej inštancie v žalobe, vo svojich písomných podaniach
a vo výpovedi na pojednávaní popisoval podrobne svoj vzťah so zosnulým otcom, vrátane rodinnej
situácieaprežívaniestratyotca,zktorýchskutkovýchtvrdenížalobcusúdprvejinštancieprirozhodovanívychádzal (ods. 50., 53., 56. rozsudku súdu prvej inštancie). Žalovaný v 3. rade počas celého konania na
súde prvej inštancie účinne tieto skutkové tvrdenia žalobcu nepoprel (§ 151 ods. 1 Civilného sporového
poriadku). Životné osudy žalobcu a jeho zosnulého otca vyplynuli aj z rozhodnutí súdov vo veciach

starostlivosti o (maloletého) žalobcu. Žalovaní v 1., 2. rade v konaní pred súdom prvej inštancie vo
vydarení k žalobe uviedli, že blízky vzťah medzi žalobcom a zosnulým otcom nebol ničím preukázaný
dôvodiac, že žalobca žil so svojim zosnulým otcom len 3 roky zo svojich 11 rokov. Práve z výsluchu
samotného žalobcu v konaní pred súdom prvej inštancie bola preukázaná nesmierne závažná ujma
žalobcu v dôsledku tragickej smrti jeho otca pri dopravnej nehode, pričom nie je rozhodujúcim, ako

dlho žil s otcom v spoločnej domácnosti, ale aká bola intenzita ich vzájomného vzťahu po dlhoročných
súdnych konaniach (konanie o nariadenie ústavnej starostlivosti, konanie o zapretie otcovstva, konanie
o určenie otcovstva, konanie o zrušenie ústavnej starostlivosti), po umiestnení maloletého žalobcu do
ústavnej starostlivosti a príchod (maloletého) žalobcu do rodiny svojho otca. V tejto súvislosti je však
potrebné uviesť, že aj výsluch strany je dôkazom ako každým iným, podlieha voľnému hodnoteniu
dôkazov súdom a pokiaľ neboli skutkové tvrdenia žalobcu, resp. jeho výpoveď, významne spochybnená

žalovanými a inými dôkazmi, čo neboli, nemal súd prvej inštancie dôvod aj vzhľadom na bezprostredné
vnímanie výpovede a spôsob podania výpovede žalobcom pochybovať o ich pravdivosti. Citovej ujme
sa vyrovná len máloktorý emočný zážitok, preto jej vnímanie a prejavy, hoci individuálne, možno
dôvodne predvídať a zistiteľné (overiteľné) sú najmä z výpovede osoby zasiahnutej stratou milovanej
osoby. Z takto zisteného skutkového stavu potom vychádzal aj súd prvej inštancie v meritórnom

rozhodnutí, a preto ani odvolacia argumentácia žalovaného v 3. rade, že v konaní nebola žiadnym
spôsobomžalobcompreukázanáintenzitavzťahusozosnulýmotcom,tedazásahdoprávanasúkromný
a rodinný život pozostalého, nie je náležitá. Odvolací súd je v zhode so súdom prvej inštancie,
že v preskúmavanom prípade boli splnené obe vyššie uvedené podmienky pre priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch (viď ods. 28. tohto rozsudku).

36. Žalobca i žalovaný v 3. rade namietali výšku priznanej nemajetkovej ujmy, pričom žalobca zotrval
na svojej požiadavke na priznanie nemajetkovej ujmy v sume 150.000 eur a žalovaný v 3. rade mal
za to, že suma priznaná napadnutým rozsudkom je neprimeraná, keďže v obdobných veciach súdy
priznávajú nižšie sumy v rozmedzí cca od 3.000 eur do 10.000 eur. Žalobca i žalovaný v 3. rade vo

vzťahu k uplatnenej výške nemajetkovej ujmy poukazovali na rôzne rozhodnutia všeobecných súdov
ohľadne priznanej sumy.

37. Základnými kritériami určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch v dôsledku neoprávneného
zásadu do práva na ochranu osobnosti sú závažnosť vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých

k porušeniu práva došlo (ktoré môžu byť významné tak u osoby postihnutej ako aj u osoby, ktorá
neoprávnený zásah spôsobila). V dôsledku neoprávneného zásahu žalovanej v 1. rade došlo v
danom prípade k násilnému pretrhnutiu rodinných a intenzívnych citových väzieb žalobcu so zosnulým
otcom. Táto intenzita bola daná už tým, že išlo o náhlu smrť človeka v produktívnom veku, ktorý
bol nenahraditeľnou súčasťou rodinného života žalobcu. Dvojčlenná rodina (otec a syn) spoločne

fungovala, prekonala životné prekážky a zdieľala vzácne chvíle rodinného života. Okrem psychickej
bolesti, ktorá v prípade straty veľmi blízkeho človeka je často vnímaná ako neznesiteľná, fyzická,
obmedzujúca aktivity pozostalého, je žalobca navždy zasiahnutý stratou svojho otca s nezastupiteľným
postavením v rodine, keďže zosnulý otec žalobcu bol jediným rodičom, ktorý žalobcu vychovával,
poskytoval mu osobnú starostlivosť, pomoc, podporu a rodičovskú lásku. Žalobca je do budúcnosti

ochudobnený o rodinný život so zosnulým otcom, o jeho lásku a radosť s ním prežívanú, osobnú
blízkosť tejto osoby. Strata zosnulého otca žalobcu predstavuje pre žalobcu nenávratnú deštrukciu
medziľudských väzieb, tvoriacich základ rodinného života žalobcu, keďže matka žalobcu sa o neho
nezaujímala. Následkom toho je skaza fungujúcej i keď neúplnej rodiny, teda rodiny tvorenej osamelým
rodičom s jedným dieťaťom, strádanie v jednotlivých oblastiach rodinného života, ovplyvňujúce tiež

sebarealizáciu pozostalého žalobcu. Okrem straty možnosti viesť spoločne rodinný a súkromný život,
náhledochádzanastranepozostalýchkobrovskejemočnejbolesti,kprežívaniupocitovúzkosti,smútku,
zúfalstva. Bez pochybností žalobca túto stratu prekonával s výraznými a pretrvávajúcimi ťažkosťami,
keďže úmrtím otca žalobcu došlo k deštrukcii interpersonálnych väzieb tvoriacich základný rámec
súkromného života žalobcu, k intenzívnemu zásahu do osobnostných práv a práva na súkromie a

rodinný život žalobcu, následky ktorého nebolo možné úplne odstrániť len morálnou satisfakciou,
keďže žiadna forma morálneho zadosťučinenia by nepostačovala k tomu, aby bola riadne vyvážená a
zmiernená vzniknutá nemajetková ujma na osobnosti žalobcu.38. Súd prvej inštancie správne prihliadal aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. V dôsledku
porušenia pravidiel cestnej premávky žalovanou v 1. rade došlo k vyššie uvedenému závažnému
a neodstrániteľnému zásahu do súkromného a rodinného života žalobcu, žalovaná v 1. rade sa dopustila

nedbanlivostného prečinu, vinu priznala, svoje konanie oľutovala. K hodnoteniu kritérií okolností na
strane škodcu (žalovanej v 1. rade)
je potrebné tiež uviesť, že rozsudkom Okresného súdu Galanta č. k. 2T/60/2016-216 zo dňa 14. júna
2016 bola žalovaná v 1. rade uznaná vinná z prečinu usmrtenia (§ 149 ods. 1 Trestného zákona),
keďže v dôsledku nedostatočného venovania sa vedeniu vozidla spôsobila z nedbanlivosti smrť otca

žalobcu, pričom akékoľvek spoluzavinenie zosnulého otca žalobcu nebolo preukázané ani v trestnom
konaní, ani v prejednávanej veci, hoci žalovaní v 1., 2. rade v konaní pred súdom prvej inštancie
spoluzavinenie zosnulého otca žalobcu v rozsahu 25 % tvrdili. Judikatúrou definované kritériá na
strane škodcu sa uplatnia pritom len vtedy, ak mali súčasne vplyv na vnímanie ujmy oprávnenej
osoby, čo v posudzovanom prípade naplnené nebolo. Ústretový prístup škodcu (žalovanej v 1. rade)
z vykonaného dokazovania taktiež nevyplýval, žalovaná v 1. rade v priebehu konania na súde prvej

inštancie popierala existenciu príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a nemajetkovou ujmou
žalobcu, poukazovala na arbitrárnosť uplatňovaného nároku. Obdobne tvrdený dopad udalosti na
duševnú sféru škodcu (žalovanej v 1. rade), nebol spôsobilý mať vplyv na vnímanie ujmy oprávnenej
osoby a aj na majetkové pomery škodcu (žalovanej v 1. rade) sa prihliada len výnimočne, v zmysle
určitejmoderácievedenézáujmomnatom,abynedošlokmajetkovejlikvidáciiškodcu.Vyslovenieľútosti

v akejkoľvek forme je tiež považované len za elementárny prejav slušnosti, bez adekvátneho vplyvu na
výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Hodnota straty rodinného života, ako i hodnota ľudského
života, pre najbližších príbuzných nie je vyčísliteľná v peniazoch a peniazmi za takúto ujmu nemožno
poškodeným osobám poskytnúť skutočnú satisfakciu, ale možno ňou ujmu aspoň zmierniť (morálne
zadosťučinenie ako postačujúca satisfakcia vôbec neprichádza v týchto prípadoch do úvahy). V danom

prípade žiadna iná satisfakcia poskytnutá nebola.

39. „Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu
osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri
určenítejtovýškysúdmusíprihliadnuťajnaokolnosti,zaktorýchkporušeniuprávadošlo.Tietookolnosti

môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila
(rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 89/97 z 28. apríla 1998).“

40. „Vychádzajúc z cit. ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, určenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom neustanovuje zákon žiadne medze. Pre určenie tejto výšky

náhrady nemajetkovej ujmy však § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka zakotvuje taxatívne dve kritéria:
závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy (čím závažnejšia je čo do svojej intenzity i svojho trvania, tým
vyššia by mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia) a ďalej veľmi široko chápané okolnosti, za
ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo (pričom vždy musia byť zisťované
okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby, konkrétne, napríklad,

aký je podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti pôvodcu vyúsťujúcej do neoprávneného
zásahu). Druhé kritérium (okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo), je stanovené zámerne veľmi
všeobecne tým, že by malo byť uplatnené vo vzťahu ako k postihnutej fyzickej osobe, tak k osobe,
ktorá neoprávnený zásah spôsobila (napr. či išlo na strane pôvodcu neoprávneného zásahu len o určitú
ľahkú nedbanlivosť alebo naopak o úmysel). Tým je sledovaný cieľ, aby pri určení konkrétnej výšky

peňažného zadosťučinenia bolo možné v rámci voľnej úvahy súdu, ktorá práve na tomto mieste dostáva
veľký priestor, a v súlade s princípom spravodlivosti pružne prihliadnuť na najrôznejšie momenty, za
ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Súd musí pritom však vychádzať
vždy z čo najúplnejšieho skutkového stavu a opierať sa o preskúmateľné konkrétne hľadiská. Maximálna
čiastka peňažného zadosťučinenia, ktorú môže súd priznať, je ohraničená výškou navrhovateľom

požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo žalobného návrhu (rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 139/2011 z 30. októbra 2012).“

41.„Určenieprimeranejvýškynáhradynemajetkovejujmykonkrétnousumoujevždyzávisléodvýsledku
posúdenia takých individuálnych, jedinečných okolností každej prerokovávanej veci, ktoré sú spravidla

neopakovateľné a nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach (uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 7 Cdo 204/2018 zo dňa 26. júna 2019).“42. Odvolací súd s poukazom na uvedené konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu
zistil skutočnosti rozhodné pre meritórne posúdenie veci vo vzťahu k požiadavke žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, prihliadal na zákonom stanovené kritériá priznávania náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch, bez potreby vykonávania ďalšieho dokazovania.

43. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani
rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Preto súd musí prihliadnuť okrem závažnosti
vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo tak, ako je vyššie uvedené k

naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale i
k požiadavke nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Vodiacimi
parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim
kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie, inak napriek poskytnutému
odškodneniu by sa poškodení mohli naďalej kvalifikovať ako obete porušenia Dohovoru o ochrane
ľudských právach a základných slobôd. Na druhej strane pri zachovaní proporcionality, výška relutárnej

(peňažnej) satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu
likvidačne. Rozhodujúcim je preto zvažovanie individuálnych okolností prípadu (vyššie uvedených v
danom prípade).

44. Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti.

Judikatúra súdov v oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho
charakteru náhrady nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného
zásahu, keďže nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova
zmysle ani nedá odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a
vyčísliť. V praxi slovenských súdov pri stanovení výšky náhrady za nemajetkovú ujmu badať tendencie,

že všeobecné súdy postupujú podľa komparatívnych odhadov rozhodovania iných súdov v obdobných
prípadoch zásahov do osobnostných práv, čo v konečnom dôsledku vedie k priznávaniu porovnateľných
súm za zásahy do osobnostných práv. Súd prvej inštancie správne prihliadol nielen na následky
vzniknuté v dôsledku dopravnej nehody (zásadná zmena života, narušenie rodinného života, psychická
trauma), ale aj na príčinu dopravnej nehody, ktorá má pôvod v nedbanlivostnom konaní žalovanej

v 1. rade a v konečnom dôsledku zohľadnil tiež rozhodovaciu činnosť tak všeobecných súdov, ako
aj Ústavného súdu SR, berúc zároveň na zreteľ princíp rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach
obdobne. Svoje úvahy o proporcionalite pri priznaní jednotlivých náhrad správne súd prvej inštancie tiež
smeroval k Ústave SR. Súd prvej inštancie pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch zohľadnil
aj individuálne okolnosti prejednávanej veci.

16)

45. Vzhľadom na uvedenú požiadavku kazuistiky, ktorú správne aplikoval aj súd prvej inštancie (ods. 54
preskúmavaného rozsudku), odvolací súd vo veciach priznania náhrady nemajetkovej ujmy príkladmo
dopĺňa, že rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 37C/178/2010 zo dňa 28. apríla 2010 zmeneným

rozsudkom Krajského súd v Trnave sp. zn. 11Co/90/2010 zo dňa 16. marca 2011 bola rodičom dcéry
zomrelej pri dopravnej nehode priznaná každému suma 15.000 eur, že rozsudkom Okresného súdu
Trnava sp. zn. 13C/126/2010 zo dňa 1. októbra 2014 v spojení s dopĺňacím rozsudkom sp. zn.
13C/126/2010 zo dňa 12. novembra 2014 potvrdenými rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.
24Co/368/2015 zo dňa 1. júla 2015 bola manželovi ženy zomrelej pri dopravnej nehode priznaná

suma 40.000 eur, že rozsudkom Okresného súd Brezno sp. zn. 2C/61/2010 zo dňa 5. februára 2014
potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/465/2014 zo dňa 30. júla 2015
bola manželke a dvom deťom muža zomrelého pri dopravnej nehode priznaná každému suma 33.500
eur, že rozsudkom Okresného súdu Senica sp. zn. 10C/9/2013 zo dňa 4. decembra 2014 potvrdeným
rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/566/2015 zo dňa 29. júna 2016 bola manželovi a

trom deťom ženy zomrelej pri dopravnej nehode priznaná každému suma 8.000 eur, že rozsudkom
Okresného súd Nitra sp. zn. 17C/22/2015 zo dňa 9. decembra 2015 v spojení s opravným uznesením
sp. zn. 17C/22/2015 zo dňa 23. marca 2016 potvrdenými rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.
6Co/176/2016 zo dňa 29. marca 2017 bola matke syna zomrelého pri dopravnej nehode priznaná suma
20.000 eur, že rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 9C/174/2015 zo dňa 7. septembra 2016

potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/19/2017 zo dňa 24. apríla 2018
bola plnoletému synovi muža zomrelého pri dopravnej nehode priznaná suma 17.000 eur a plnoletej
dcére muža zomrelého pri dopravnej nehode priznaná suma 20.000 eur, že rozsudkom Okresného
súdu Lučenec sp. zn. 11C/32/2020 zo dňa 11. novembra 2021 zmeneným rozsudkom Krajského súduv Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/13/2022 zo dňa 20. októbra 2022 bola pozostalým príbuzným muža
zomrelého pri dopravnej nehode priznaná matke suma 20.000 eur, sestre a synovcovi suma 10.000
eur, bratovi suma 5.000 eur, že rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 10C/8/2022 zo dňa 27. júna

2022 potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/114/2022 zo dňa 15. decembra 2022
bola plnoletým deťom otca zomrelého pri dopravnej nehode priznaná suma 15.000 eur každému, že
rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 8C/432/2013 zo dňa 22. júla 2021 potvrdeným rozsudkom
KrajskéhosúduvTrnavesp.zn.26Co/14/2022zodňa14.decembra2022bolarodičommužazomrelého
pri dopravnej nehode priznaná každému sumu 25.000 eur a sestre muža zomrelého pri dopravnej

nehode priznaná suma 10.000 eur. Z rozhodnutí všeobecných súdov tak vyplývajú závery, že každé
priznanie určitej sumy musí byť riadne a spoľahlivo odôvodnené skutkovými okolnosťami prípadu.
Na druhej strane však povaha náhrady nemajetkovej ujmy vylučuje možnosť akejkoľvek spoľahlivej
kvantifikácie. V týchto prípadoch sa totiž peniazmi odškodňuje niečo, čo samo osebe žiadnu majetkovú
hodnotu nemá (osobnosť človeka), a preto je akákoľvek presnejšia kvantifikácia uplatňovaných súm
nemožná. Práve preto súd musí pristupovať k priznávaniu týchto súm obozretne a triezvo s ohľadom

na individuálne okolnosti prípadu. Nenáležitá je potom aj odvolacia argumentácia žalobcu, že priznaná
náhrada za stratu otca predstavuje 50 platov príjmu zamestnanca s najnižším možným platom, že výška
priznanej sumy neprimerane vyznieva vo vzťahu k meniacej sa priemernej mzde, že inflácia v dnešných
časoch dosahuje cez 10 %, nakoľko žiaden matematický výpočet na určenie referenčnej hodnoty
požadovaného plnenia nie je možné uskutočniť. Odvolací súd považuje vysvetlenie postupu súdu prvej

inštancie pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy za zrozumiteľné a presvedčivé, zodpovedajúce
skutkovým a právnym okolnostiam prípadu. Nie je preto opodstatnená odvolacia námietka žalobcu, že
výška priznanej nemajetkovej ujmy je neprimerane nízka a naopak odvolacia námietka žalovaného v 3.
rade, že výška priznanej nemajetkovej ujmy je neprimerane vysoká.

46. Odvolací súd konštatuje, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške ustálenej súdom
prvej inštancie zohľadňuje aj osobitosti daného prípadu (vychádzajúc z jednotlivých vyššie uvedených
kritérií) a nevybočuje z rámca priznaných náhrad v porovnateľných prípadoch (smrť zdravého človeka
v produktívnom veku). V rámci komparatívnych úvah súd prvej inštancie správne prihliadol na už
priznané náhrady nemajetkovej ujmy pozostalým deťom, rodičom, súrodencom a blízkym príbuzným

priemerne vo výške cca 25.000 eur (v prípadoch dopravných nehôd), ktorá suma je súladná i s
komparáciou doplnenou odvolacím súdom (viď ods. 45. tohto rozsudku). Súčasne je potrebné dodať,
že komparácia priznaných náhrad v iných obdobných prípadoch nepredstavuje mechanickú účinnosť
spočívajúcu v doplnení vopred daných veličín do stanovených šablón, keďže dôležité je individuálne
posúdenie každého prípadu s prihliadnutím k jeho jedinečným okolnostiam. Preto skutočnosť, že v inom

súdnom konaní bola typovo rovnakému rodinnému príslušníkovi priznaná vyššia či nižšia suma, nie
je dôvodom pre záver o neprimeranosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Prisúdená
náhrada nie je zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, zohľadňujúc životnú úroveň v krajine a
nepredstavuje ani prostriedok neprípustného obohacovania, prípadne likvidácie, s poukazom na vecnú
pasívnu legitimáciu žalovanej v 3. rade. Na majetkové pomery škodcu sa prihliada len výnimočne, v

zmysle určitej moderácie vedenej záujmom na tom, aby nedošlo k majetkovej likvidácii škodcu, avšak
žalovaná v 1. rade svoje odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie vzala späť, čím vo svojej podstate
vyslovila súhlas s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie. Žalovanou v 3. rade je poisťovňa, ktorej
úlohou je plniť na základe poistenia. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy nepôsobí likvidačne
ale predstavuje základné štandardné kompenzovanie zmiernenia ujmy žalobcu v zmysle zásad slušnosti

a naplnenia požiadavky morálnej správnosti, ktorá je predovšetkým požiadavkou spravodlivosti, je
spôsobilá naplniť reštitučnú podstatu kompenzácie. V prevyšujúcej časti priznanej výšky náhrady
nemajetkovejujmybolapretosprávnesúdomprvejinštanciežalobazamietnutázdôvoduneprimeranosti
navrhovanej peňažnej náhrady žalobcom. Žiada sa zdôrazniť, že výška priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej

posudzovanej veci, nezameniteľných s okolnosťami relevantnými v iných veciach.

47. Ani poukaz žalobcu na iný druh odškodňovania podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení
nebol opodstatnený. Uvedená legislatíva reguluje náhrady poskytované v rámci systému verejného
poistenia, nie však súkromnoprávnu sféru v dôsledku neoprávneného zásahu jej subjektov. Obdobne

schválené odškodnenia štátu vo vzťahu k pozostalým pri hromadných nešťastiach nie sú spôsobilé
byť komparátorom odškodňovania následkov zásahov v súkromnoprávnych vzťahoch. Mantinelmi pre
proporcionálne spravodlivé zadosťučinenie je atribút primeranosti, sledujúci účel kompenzácie a na
druhej strane výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiťna škodcu likvidačne. Preto ani odvolacia argumentácia žalobcu, že súd prvej inštancie nezohľadnil
individuálne okolnosti prípadu v súdenom spore, nie je náležitá. Aj keď je rozhodnutie súdu prvej
inštancie ohľadne výšky priznanej nemajetkovej ujmy pomerne stručné, z jeho obsahu je možné

vyčítať, že súd prvej inštancie sa pri stanovení tejto výšky riadil kritériami rozhodnými pre vyčíslenie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, posudzoval intenzitu a rozsah ujmy, zaoberal sa špecifickými
okolnosťami prípadu.

48.Námietkažalobcutýkajúcasanedostatočnéhoodôvodneniarozsudkusúduprvejinštancievovzťahu

k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je dôvodná. V kontexte uvedeného odvolací súd
uvádza, že rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch
jevyčerpávajúco,správneskutkovoaprávnezdôvodnenýazodpovedávšetkýmpožiadavkámkladeným
na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci,
výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z

ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho
rozhodnutia vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch nevyplýva jednostrannosť,
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie v časti rozhodnutia
o nemajetkovej ujme nie sú zjavne neodôvodnené a odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto

časti spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Súd
prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré priznal žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 35.000 eur a vo zvyšku žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy
zamietol.

49. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobcom a
žalovaným v 3. rade vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy nie sú naplnené. Žalobca použil
aj odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku, tento však
bližšie nezdôvodnil a odvolací súd nevzhliadol v konaní vady, ktoré má na mysli toto ustanovenie.

50. Žalovaný v 3. rade podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie i vo výroku o náhrade trov
konania, čo odôvodnil iba vecnou nesprávnosťou rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch vo veci
samej. Nakoľko odvolací súd považuje preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch vo
veci samej o náhrade nemajetkovej ujmy za vecne správny a žalovaný v 3. rade žiadnym relevantným
spôsobom správnosť výroku o náhrade trov konania v rozsudku súdu prvej inštancie vychádzajúceho

z tzv. zásady úspechu v spore (uplatňujúcej sa aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy
súdu) nespochybnil, nie je jeho odvolacia námietka opodstatnená.

51. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., vo
výroku III. o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti náhrady nemajetkovej ujmy a vo výroku IV. o náhrade

trov konania v časti o nemajetkovú ujmu podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku
ako vecne správny potvrdil.

52. Iná situácia však nastala vo vzťahu k rozsudku súdu prvej inštancie v časti nároku na pozostalostnú
úrazovú rentu. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovaným v 1., 2. 3. rade spoločne

a nerozdielne nárok na pozostalostnú úrazovú rentu v sume 70 eur mesačne od 8.9.2015 do 31.8.2022
avozvyškužalobuonárokunapozostalostnúúrazovúrentu(teda30eurmesačnezarozhodnéobdobie)
zamietol.

53. Vo vzťahu k nároku na pozostalostnú úrazovú rentu žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej

inštancie ním uplatnený nárok na pozostalostnú úrazovú rentu nedôvodne krátil a žalovaný v 3.
rade v odvolaní namietal nepreukázanie tohto nároku žalobcom, pochybenie súdu prvej inštancie pri
vykonávaní dôkazov, nevysporiadanie sa s argumentami žalovaného v 3. rade ohľadom (ne)priznania
tohto nároku a nepresvedčivosť, nepreskúmateľnosť rozsudku.

54. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho rozhodnutia, ktoré súd zavinil svojím procesným postupom,
spravidla vždy strane odnímajú možnosť konať pred súdom. Tieto vady zakladajú nepreskúmateľnosť
rozhodnutiaakocelku,ktorámôžebyťdôsledkomobsahovejagramatickejnezrozumiteľnosti,neurčitosti
alebo neodôvodnenosti rozhodnutia. V prípade, keď je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, jedná sao zmätočné rozhodnutie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové otázky. Samotné rozhodnutie musí

byť logickým a právnym vyústením priebehu konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a
obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a
právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia.

55. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil,
ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

56. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek
diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a
rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav

a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby

sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

57. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k nároku
žalobcu na pozostalostnú úrazovú rentu s vyššie uvedenými kritériami je zrejmé, že súd prvej inštancie
sa nimi dôsledne neriadil. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedenú
argumentáciu nie sú zrejmé pre rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku žalobcu na pozostalostnú
úrazovú rentu relevantné myšlienkové postupy a úvahy, ktoré viedli súd prvej inštancie k takémuto

spôsobu rozhodnutia (vyhovenie v časti o uloženie povinnosti žalovaným spoločne a nerozdielne zaplatiť
pozostalostnú úrazovú rentu v sume 70 eur mesačne v rozhodnom období). Pokiaľ nie je zrejmé, aký
právny záver o skutkovom stave veci urobil súd prvej inštancie v rozsúdenej veci vo vzťahu k nároku
žalobcu na pozostalostnú úrazovú rentu, teda akú tzv. skutkovú vetu podrobil právnej kvalifikácii, bez
odôvodnenia vzťahu medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a

právnymi závermi na strane druhej, je potrebné prijať záver, že takéto rozhodnutie je zaťažené vadou,
ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

58. Vo vzťahu k nároku na pozostalostnú úrazovú rentu uviedol súd prvej inštancie v odseku 58.
preskúmavaného rozsudku, že žalobcovi priznal pozostalostnú rentu vo výške 70 eur mesačne od

8.9.2015 do 31.8.2022 a určil ju v rozsahu, v akom by bol nebohý zaviazaný prispievať na výživu
syna v čase smrti. Súd prvej inštancie neuviedol, z akých dôkazov vychádzal pri posudzovaní nároku
na pozostalostnú úrazovú rentu, nevyjasnil si jednotlivé čiastkové zistenia, ktoré boli preukázané
jednotlivými dôkaznými prostriedkami a v nadväznosti na ne neuviedol súborné zistenie skutkového
stavu. Skutkové závery súdu prvej inštancie o tejto otázke sú vágne, keď uviedol, že žalobcovi bol

priznaný sirotský dôchodok v sume 162,80 eur mesačne, avšak neuviedol za aké obdobie, aká bola a
akosamenilavýškasirotskéhodôchodkužalobcuvrozhodnomobdobí(8.9.2015-31.8.2022).Súdprvej
inštancie odkazuje na osobné a majetkové pomery zosnulého otca žalobcu, avšak žiadnym spôsobom
ich nepopisuje, teda nie je z obsahu preskúmavaného rozsudku zrejmé, aké konkrétne boli osobné
amajetkovépomeryzosnuléhootcažalobcu.HocisúdprvejinštancieodkazujenapodkladyzoSociálnej

poisťovne ohľadne vymeriavaceho základu zosnulého otca žalobcu, nie je v preskúmavanom rozsudku
vôbec uvedené, aké podklady má na mysli a prečo určuje výšku pozostalostnej úrazovej renty z hrubého
príjmu výživou povinnej osoby. Ako vyplýva z obsahu spisu, súd prvej inštancie navyše nevykonal
žiadne dokazovanie podkladmi zo Sociálnej poisťovne, hoci z nich pri určovaní výšky pozostalostnejúrazovej renty vychádzal. Súd prvej inštancie vôbec nevysvetlil, prečo priznal žalobcovi nárok na
pozostalostnú úrazovú rentu za obdobie od 8.9.2015 do 31.8.2022. Ďalej je nevyhnutné vytknúť súdu
prvej inštancie, že uložil žalovaným povinnosť zaplatiť ju spoločne a nerozdielne, pričom neuviedol

žiadnu právnu normu, z ktorej by vyplýval solidárny záväzok všetkých troch žalovaných platiť žalobcovi
pozostalostnú úrazovú rentu. Odôvodnenie rozsudku má byť stručné, jasné a výstižné, ktorú požiadavku
nenapĺňa zdĺhavé opisovanie podaní strán sporu, prednesov zástupcov a výsluchov strán sporu. Súd
musí potrebné údaje, hodnotenia a závery o rozhodných skutočnostiach formulovať vlastnými slovami
s prihliadnutím na konkrétne okolnosti danej veci, a to najmä na obsah dokazovania, zložitosť zisťovania

skutkového stavu, návrhy strán na doplnenie dokazovania, čo v odôvodnení preskúmavaného rozsudku
vo vzťahu k nároku na pozostalostnú úrazovú rentu absentuje. Preskúmavaný rozsudok tak v tejto
časti nenaplňuje požiadavku zrozumiteľnosti a presvedčivosti a závery prijaté súdom prvej inštancie
dostatočne nerezultujú z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

59. Žalovaný v 3. rade predostrel v konaní pred súdom prvej inštancie rozsiahlu argumentáciu, prečo

nepovažoval nárok na pozostalostnú úrazovú rentu za opodstatnený (viď podanie zo dňa 2.11.2022),
ktorú zopakoval aj v odvolaní, avšak súd prvej inštancie sa argumentami žalovaného v 3. rade vôbec
nezaoberal. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemôže argumentáciu strany odmietnuť
ako nesprávnu, ale jeho povinnosťou je tiež uviesť, v čom jej nesprávnosť spočíva. Argumenty súdu
musia byť jasné, zrozumiteľné a dostatočne konkrétne. Konštatovanie súdu, že argumenty strany sú

nesprávne alebo irelevantné bez toho, aby uviedol, prečo ich považuje za nesprávne a irelevantné,
možno považovať za nedostatočné odôvodnenie. O takýto prípad išlo aj v súdenom spore, keďže
súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vôbec nereagoval na argumenty žalovaného v 3. rade
proti priznaniu nároku žalobcovi na pozostalostnú úrazovú rentu a neposkytol mu žiadnu repliku na
ním predostreté skutkové a právne otázky týkajúce sa neopodstatnenosti uplatneného nároku na

pozostalostnúúrazovúrentu.Vovzťahukpožiadavkenazaplateniepozostalostnejúrazovejrentysasúd
prvej inštancie obmedzil len na všeobecné konštatovanie o tom, že nič mu nebráni rozhodnúť o výške
pozostalostnej úrazovej renty.

60. Nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozsudku je porušením práva strán na

spravodlivé súdne konanie, pretože sa im tým odníma možnosť vnímať rozsudok ako logicky
pochopiteľný celok a súčasne možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu
v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda možnosť riadne
konať pred súdom. Presvedčivosť odôvodnenia rozsudku znamená, že premisy uvedené v rozhodnutí
rovnako ako aj závery, ku ktorým súd na základe týchto premís dospel, sú pre širšiu právnickú (ale aj

laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, vzájomne bezrozporné a spravodlivé.

61. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie neobsahuje dostatočné vecné dôvody a právne dôvody,
pre ktoré súd prvej inštancie uložil žalovaným spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi pozostalostnú
úrazovú rentu v sume 70 eur mesačne od 8.9.2015 do 31.8.2022 a vo zvyšku žalobu o pozostalostnú

úrazovú rentu zamietol. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., vo
výroku III. o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti nároku na pozostalostnú úrazovú rentu, vo výroku IV.
o náhrade trov konania v časti o pozostalostnú úrazovú rentu podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm.
b) Civilného sporového poriadku zrušil a vec mu v zrušenom rozsahu podľa ustanovenia § 391 ods. 1
Civilného sporového poriadku vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

62. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa
ustanovenia § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, bude opätovne vec v zrušenom rozsahu
prejednať, posúdiť žalobou uplatnený nárok na pozostalostnú úrazovú rentu v zrušenom rozsahu. Pri
rozhodovaní o výške pozostalostnej úrazovej renty pre žalobcu bude súd prvej inštancie dôsledne

postupovať podľa kritérií stanovených Zákonom o rodine pre určenie výživného pre deti zo strany
rodičov vychádzajúc z už vykonaných dôkazov, eventuálne umožní stranám uplatniť i ďalšie prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany. Súd prvej inštancie dokazovanie vykoná spôsobom určeným
v ustanoveniach § 188 a nasl. Civilného sporového poriadku, výsledky vykonaného dokazovania je
potom nevyhnutné komplexne vyhodnotiť vychádzajúc zo základného princípu voľného hodnotenia

dôkazov zakotveného v Článku 15 Základných princípov Civilného sporového poriadku a v ustanovení
§ 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj
odvolacie argumenty odvolateľov, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných
ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť. V odôvodnení rozhodnutia je rozhodne nevyhnutné uviesťaj citáciu aplikovaných právnych noriem, vysvetlenie, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu
týchto právnych noriem a dostatočnú argumentáciu pri ich výklade. Rozhodnutie je potrebné náležite
v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť.

63. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania o pozostalostnú
úrazovú rentu pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového
poriadku).

64. O náhrade trov odvolacieho konania o nemajetkovú ujmu vo vzťahu žalobcu a žalovaných v 1., 2.
rade volací odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 256 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1
Civilného sporového poriadku. Žalovaní v 1., 2. rade vzali odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie
vo výrokoch I., IV. späť bez uvedenia dôvodu, preto z procesného hľadiska platí, že konanie o odvolaní
žalovaných v 1., 2. rade muselo byť zastavené v dôsledku zavinenia žalovaných v 1., 2. rade, ktorí sú
povinní nahradiť trovy odvolacieho konania opačnej strane sporu. O výške náhrady trov odvolacieho

konania o nemajetkovú ujmu vo vzťahu žalobcu a žalovaných v 1., 2. rade rozhodne podľa ustanovenia §
262 ods. 2 Civilného sporového poriadku súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnom
skončení veci, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

65. O náhrade trov odvolacieho konania o nemajetkovú ujmu vo vzťahu žalobcu a žalovaného v 3. rade

odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 2 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného
sporového poriadku. V odvolacom konaní o nemajetkovú ujmu nebol úspešný ani žalobca, ani žalovaný
v 3. rade, preto odvolací súd žiadnemu z nich nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania
o nemajetkovú ujmu.

66. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).