Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. január 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28CoCsp/8/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123459405
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:6123459405.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členiek: Mgr.

Lucia Mizerová a JUDr. Erika Tischlerová, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, B. X/XX, C., zast.:
BOHUNICKÝ & Co. s.r.o., IČO: 47 876 034, Lermontovova 16, Bratislava, proti žalovanému: Cestovná
kancelária DAKA, s.r.o., IČO: 47 550 783, Bojnická 9851/18, Bratislava, zast.: Jarabica, s. r. o., IČO:
47 454 831, Kutlíkova 1755/17, Bratislava, o 1 000 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda zo 17.09.2024 č. k. 20Csp/8/2024-111, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok sa potvrdzuje.
II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1 000

€ s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od 25.03.2023 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku, pri súčasnom znehodnotení darčekovej poukážky č. 5192068A v hodnote 1 000 € (výrok I)
a vyslovil, že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % (výrok II).
2. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav (v rozsahu relevantnom pre odvolacie konanie) takto:
3. Dňa 13.01.2023 uzavreli strany konania (elektronicky) zmluvu o leteckom zájazde do Ríma pre 2
osoby v termíne pôvodne 08.06. – 11.06.2023. Žalobca za zájazd zaplatil darčekovou poukážkou v
hodnote 1 000 €, zakúpenou u tretieho subjektu. Na základe informácie žalovaného z 30.01.2023 o

zmene termínu zo strany leteckého prepravcu žalobca akceptoval namiesto pôvodného termínu nový
termín zájazdu v dňoch 07.06. – 10.06.2023. Dňa 08.02.2023 žalovaný znova kontaktoval žalobcu
s tým, že letecký prepravca zmenil termín zájazdu na 09.06. – 12.06.2023. Túto zmenu už žalobca
neakceptoval; od zmluvy odstúpil emailom z 10.02.2023, pričom žiadal vrátenie platby, na čo mu
žalovaný ako prílohu ďalšieho emailu zaslal darčekovú poukážku č. 5192068A v hodnote 1 000 €.
Žalovaný odmietol opakovanú žiadosť žalobcu o vrátenie platby vo forme peňažných prostriedkov.
4. Súd prvej inštancie právne posúdil zistený skutkový stav podľa § 52 ods. 1 až 4, § 451, § 517 ods. 1 a

2 Občianskeho zákonníka; ďalej len „OZ“), § 2 písm. a), § 3 ods. 1, § 14 ods. 2 písm. a), § 16 ods. 4 písm.
a), § 19 ods. 4, § 20 ods. 2, § 20 ods. 3 písm. b), § 20 ods. 4 zákona č. 170/2018 Z. z. zákona o zájazdoch
(ďalej len „ZoZ“) a § 255 ods. 1 a § 262 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) takto:
5. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že medzi stranami konania bola dňa 13.01.2023
uzavretá zmluva o zájazde (§ 3 ZoZ), ktorá bola na návrh žalovaného jedenkrát zmenená v časti
termínu zájazdu. Ďalšiu zmenu žalobca už neakceptoval a od zmluvy odstúpil. Spornou bola výhradne
otázka, v akej forme bol žalovaný povinný vrátiť žalobcovi platbu za zájazd, zaplatený darčekovou

poukážkou. Pokiaľ žalobca argumentoval európskou legislatívou, treba prisvedčiť žalovanému v tom,
že smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2015/2302 a súvisiace odporúčanie Európskej
komisie č. 2020/648, túto legislatívu však možno i dnes použiť podporne, a nepochybne z nej vyplýva,
že poukaz je len alternatívou k právu na náhradu vo finančnej podobe. Pre rozhodnutie vo veci súpodľa názoru súdu podstatné dve skutočnosti, predovšetkým však tá, že ide o spotrebiteľský spor so
zvýšenou ochranou slabšej strany; v tomto prípade žalobcu. V tejto súvislosti nemožno opomenúť, že
poukážka bola kúpená u tretieho subjektu, a keďže ňou bolo možné zaplatiť za služby poskytované

žalovaným,peňažnéprostriedkyzajejkúpu(resp.ichpodstatnáčasť)museliprejsťdosféryžalovaného;
v opačnom prípade by žalovaný nemal ekonomický dôvod „platby“ poukážkami prijímať. Pre žalovaného
teda vrátenie platby vo forme finančných prostriedkov nemôže predstavovať žiadnu ekonomickú záťaž
(maximálne administratívnu), a nemožno ho voči nemu považovať ani za nespravodlivé. Je teda
namieste od neho žiadať, aby žalobcovi vrátil platbu v tejto forme. Nemenej významnou, i keď nie

právnou otázkou, ktorú však treba posudzovať v priamej súvislosti s vyššie uvedeným, je otázka dôvery
spotrebiteľa voči dodávateľovi, čo sa týka poskytovaných služieb. Služby cestovného ruchu sú totiž
špecifickou oblasťou dodávateľsko-spotrebiteľských vzťahov, v ktorých sa spotrebiteľ rozhoduje aj na
základe skúseností či už vlastných, alebo iných spotrebiteľov (recenzie) so službami toho-ktorého
dodávateľa. V danom prípade nemožno opomenúť, že k prvej zmene zmluvy o zájazde, konkrétne
k zmene termínu, došlo na návrh žalovaného, ktorý následne navrhol žalobcovi aj ďalšiu zmenu

termínu. V prípade nie bežných služieb, akou je napr. i plánovaná zahraničná dovolenka, nemožno od
spotrebiteľa očakávať, že pri opakovanom nedodržaní pôvodných ustanovení zmluvy o zájazde bude
mať o služby dodávateľa ešte záujem. Vrátenie platby formou poukážky na ďalšie služby dodávateľa tak
pre spotrebiteľa predstavuje donútenie zotrvať v neželanom zmluvnom vzťahu, čo od neho nemožno
spravodlivo požadovať. Z uvedených dôvodov súd žalobe vyhovel. Zohľadnil aj argumentáciu žalobcu

o možnom vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu v prípade použitia novovystavenej
poukážky a uložil žalovanému povinnosť túto zároveň znehodnotiť, hoci sa takéto konanie žalobcu javí
ako nepravdepodobné.

6. Včasným odvolaním proti napadnutému rozsudku sa žalovaný domáhal jeho zrušenia alebo zmeny

tak, že sa žaloba zamietne. Súdu prvej inštancie vytkol, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, pretože vrátením hodnoty poukážky formou novej poukážky splnil svoju
povinnosť vrátiť všetky platby podľa § 20 ods. 4 ZoZ. Toto ustanovenie nepredpisuje konkrétnu formu
vrátenia platieb, ale určuje len povinnosť ich vrátenia. Postup žalovaného teda nie je v rozpore s právnou
úpravou, keďže darčeková poukážka bola použitá ako platidlo a žalovaný vrátil ekvivalentnú hodnotu v

tej istej forme. Nestotožnil sa s argumentáciou súdu, že vrátenie hodnoty formou poukážky „predstavuje
donútenie zotrvať v neželanom vzťahu“. Zmluva medzi stranami bola ukončená riadnym odstúpením.
Vrátenie hodnoty vo forme ceniny nie je zmluvným viazaním, ale ekonomickým vyrovnaním, ktoré je v
súlade s právnym poriadkom. Navyše, spotrebiteľ mal možnosť voľby už pri pôvodnej kúpe poukážky.
Je tiež irelevantné, že vrátenie finančných prostriedkov by nepredstavovalo pre žalovaného ekonomickú

záťaž. Ochrana spotrebiteľa nemôže byť absolútna a bezpodmienečná. Napadnutý rozsudok by
vytvoril precedens, ktorý by ohrozil ekonomickú stabilitu poskytovateľov služieb, umožnil spotrebiteľom
zneužívať princípy ochrany slabšej strany a narušil rovnováhu v zmluvných vzťahoch.
7. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdil. Z odporúčania Komisie, ktorá sa bezpochyby vzťahuje aj na obdobie pred a po pandémii,

vyplýva, že cestovná kancelária môže ponúknuť cestujúcim náhradu vo forme poukazu, táto možnosť
však cestujúcich nezbavuje ich práva na náhradu vo finančnej podobe. Zároveň toto odporúčanie bolo
vydané v prospech poskytovateľov cestovných služieb. Nemožno preto súhlasiť s tým, že napadnutý
rozsudok nerešpektuje vyvážený prístup k ochrane spotrebiteľa, že by vytvoril žalovaným opisovaný
precedens. Žalobca len žiada, aby mu žalovaný vrátil sumu zaplatenú za poukážku a následne uhradenú

žalovanému vo forme peňažných prostriedkov. Žalobca zo zákonného dôvodu, nie svojvoľne, či bez
dôvodne, ale naopak z dôvodu na strane žalovaného odstúpil od zmluvy. Preto nemožno hovoriť o
nevyváženom prístupe k ochrane spotrebiteľa a už vôbec nie o zneužívaní princípu ochrany slabšej
strany. Naopak, akceptovaním záveru, že žalobca je povinný prijať vrátenie platby vo forme poukážky,
by mohlo dôjsť k situácii, že žalovaný bude rušiť všetky zájazdy, ktoré si žalobca objedná a zaplatí a

vždy žalobcovi vráti, resp. vystaví novú poukážku. To by viedlo k tomu, že žalobca by nedostal žiadnu
protihodnotu, čo je celkom zjavne v rozpore s povinnosťou žalovaného vrátiť všetky platby za zrušený/
ukončený zájazd.
8. V odvolacej replike a odvolacej duplike strany zotrvali na svojich argumentoch.
9. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP),

preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska
vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože
neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.10. Pretože odvolanie žalovaného smeruje proti právnemu posúdeniu v odvolaní nespochybneného
skutkového stavu, odvolací súd preberá skutkové zistenia súdu prvej inštancie (bod 3 vyššie), ktorými
je za týchto okolností aj viazaný (§ 383 CSP).

11. Žalovaný nesúhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie, že ak cestujúci odstúpi od zmluvy
o zájazde podľa § 20 ods. 3 písm. b) ZoZ a neprijme ponuku náhradného zájazdu podľa § 20 ods.
4 prvej vety ZoZ, cestovná kancelária nesplní svoju povinnosť ustanovenú § 20 ods. 4 druhej vete
ZoZ vrátiť cestujúcemu všetky platby, ak cestujúcemu, ktorý za zájazd zaplatil darčekovým poukazom,
vystaví darčekový poukaz v rovnakej hodnote. Žalovaný v podstate argumentuje, že § 20 ods. 4 druhej

vety ZoZ neukladá cestovnej kancelárii povinnosť vrátiť cestujúcemu hodnotu darčekového poukazu
vpeniazochažetútopovinnosťpretomôžesplniťvystavenímdarčekovéhopoukazuvrovnakejhodnote.
Táto argumentácia je však mylná.
12. Rozhodujúci význam v prejednávanej veci má výklad pojmu „vrátiť všetky platby“ v § 20 ods. 4 druhej
vete ZoZ. Tu treba uviesť, že sporné ustanovenie zákona, ktoré tento pojem obsahuje, bolo prebraté do
slovenského právneho poriadku na základe smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/2302 z

25.11.2015 o balíkoch cestovných služieb a spojených cestovných službách, ktorou sa mení nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/
EÚ a ktorou sa zrušuje smernica Rady 90/314/EHS (Ú. v. EÚ L 326), ktorá vyžaduje vysoký úroveň
harmonizácie (pozri čl. 4). Medzi ustanovenia, ktorých prebratie museli členské štáty zabezpečiť, patrí aj
čl. 11 ods. 5, ktorý upravuje povinnosť organizátora „refundovať všetky platby uskutočnené cestujúcim

alebo v jeho mene“, ak cestujúci ukončí zmluvu z dôvodu zmeny podmienok zmluvy o balíku služieb
podľa čl. 11 ods. 2 písm. b) smernice. Ustanoveniu čl. 11 ods. 5 smernice zodpovedá už spomínaný
§ 20 ods. 4 druhá veta ZoZ. Po obsahovej stránke sú rozdiely medzi týmito ustanoveniami minimálne,
čo je zjavne aj dôsledok toho, že smernica neposkytuje členským štátom široký priestor na odlišnú
úpravu. Rozdielne je ale jazykové vyjadrenie povinnosti organizátora (cestovnej kancelárie) súvisiacej

s vyporiadaním nárokov cestujúceho po zrušení zmluvy. Kým § 20 ods. 4 druhá veta používa pojem
„vrátiť všetky platby“, čl. 11 ods. 5 smernice používa pojem „refundovať všetky platby“.
13.VzmyslejudikatúrySúdnehodvoraplatí,žeustanoveniavnútroštátnehoporiadku,ktoréboliprebraté
na základe smernice, treba vykladať v súlade so smernicou (eurokonformný výklad; pozri v tomto
zmysle napríklad rozhodnutia Súdneho dvora z 13.11.1990, Marleasing SA, C-106/89, EU:C:1990:395,

z 27.06.2000, Océano Grupo, spojené veci C-240/98 až 244/98, EU:C:2000:346 a zo 04.07.2006,
Konstantinos Adeneler, C-212/04, EU:C:2006:443). Pre výklad ustanovenia § 20 ods. 4 druhej vety ZoZ
je preto relevantná aj prípadná judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa výkladu smernice 2015/2302.
Odvolaciemu súdu sú známe rozhodnutia Súdneho dvora, ktoré sa venovali pojmu „refundácia“, hoci
uvedeného v článku 12 ods. 2 a 3 smernice. Síce ide o odlišné ustanovenia, tento pojem sa používa

v rovnakom kontexte, v akom sa uvádza v čl. 11 ods. 5, preto treba túto judikatúru zohľadniť. Súdny
dvor v rozsudku z 08.06.2023, UFC - Que choisir a CLCV (C-407/21, EU:C:2023:449) vysvetlil, že
za refundáciu podľa čl. 12 ods. 2 a 3 smernice sa považuje len vrátenie platieb vo forme peňažnej
sumy. Rovnaký názor zaujal aj v rozsudku z 08.06.2023, Európska komisia proti Slovenskej republike
(C-540/21, EU:C:2023:450, bod 65). Súdny dvor argumentoval, že význam a pôsobnosť pojmov,

ktoré právo Únie nedefinuje, sa musí zistiť podľa ich obvyklého významu v bežnom jazyku, pričom
sa zohľadnia súvislosti, v ktorých sa používajú, ako aj účel sledovaný právnou úpravou, v ktorej
sa nachádzajú (rozsudok z 18.03.2021, Kuoni Travel, C-578/19, EU:C:2021:213, bod 37). Následne
uviedol, že „podľa svojho obvyklého významu v bežnom jazyku výraz „refundovať“ odkazuje na
skutočnosť, že určitej osobe sa poskytne peňažná suma, ktorú vyplatila alebo poskytla inej osobe, a

teda znamená, že táto osoba vráti túto sumu prvej osobe. Takýto význam navyše jednoznačne vyplýva
zo znenia článku 12 ods. 2 a 3 smernice 2015/2302 ako celku, pričom sa v ňom spresňuje, že úplná
refundácia sa týka „platieb“ za balík služieb, čo odstraňuje akékoľvek pochybnosti, pokiaľ ide o predmet
refundácie, keďže tá sa týka peňažnej sumy“. Odvolací súd poznamenáva, že táto argumentácia je
rovnako uplatniteľná aj na čl. 11 ods. 5 smernice, pretože aj v ňom sa slovo „refundácia“ týka „platieb“.

Dôležité pritom je, že v týchto prípadoch išlo o posudzovanie, či povahu refundácie má „dobropis“
alebo „oznámenie o náhradnom termíne zájazdu“, ktoré sa považovali za formu „poukazu“. Z rozsudku
Európska komisia proti Slovenskej republike (C-540/21, EU:C:2023:450) je pritom zjavné, že Súdny dvor
„oznámenieonáhradnomtermínezájazdu“,ktorýmslovenskýprávnyporiadokvdanomčaseumožňoval
„refundáciu“ platieb, nepovažoval Súdny dvor za napĺňajúce pojem „refundácie“ v zmysle smernice.

Požiadavka eurokonformného výkladu ustanovenia § 20 ods. 4 druhej vety ZoZ ako nepriameho účinku
smernice 2015/2302 vedie k potom záveru, že za vrátenie platieb podľa cit. ustanovenia sa považuje
len vrátenie platieb v peňažnej forme.14.Žiadasadodať,ženapriektomu,že§20ods.4druhávetaZoZpoužívanamiestopojmu„refundácia“
pojem „vrátenie“, nejde o rozdiel, ktorý vylučuje vyššie uvedenú argumentáciu Súdneho dvora. Z oboch
rozsudkov Súdneho dvora je totiž zrejmé, že pojem refundácia stotožňujú s pojmom vrátenie a ich

cieľom bolo zaujať názor k spôsobu splnenia tejto povinnosti organizátora (cestovnej kancelárie), teda
len k forme „vrátenia“ plnenia. Z týchto rozsudkov možno tiež vyvodiť, že ak je podľa Súdneho dvora
účelom práva čl. 11 ods. 5 smernice 2015/2302 umožniť cestujúcemu do 14 dní voľne disponovať
s peňažnými prostriedkami, nie je podstatné, či tieto platby pôvodne zaplatil priamo organizátorovi alebo
osobe, ktorá uvádza do obehu ním vydávané darčekové poukazy. Odvolacia argumentácia žalovaného

preto neobstojí už aj len z týchto dôvodu. Žalovaný mal preto povinnosť vrátiť žalobcovi cenu zájazdu
v peniazoch, a keďže tak neurobil, je žalobca dôvodná.
15. To, že žalobca za zrušený zájazd zaplatil (!) darčekovým poukazom, ako argumentoval žalovaný,
nie je podstatné ani z ďalších hľadísk. Najskôr však treba poznamenať, že právne posúdenie povahy
darčekových poukazov nie je priamočiare, lebo nie sú výslovne upravené. Podľa názoru odvolacieho
súdu ich treba považovať za formu neadresovaného verejného prísľubu, v rámci ktorého je prípustná

širšia miera autonómie vôle ich vydavateľov. Darčekový poukaz by sa preto mal riadiť podmienkami,
ktoré určil jeho vydavateľ. Hoci v konaní neboli tvrdené žiadne osobitné podmienky, ktoré by žalovaný
spájal s vydaním a uplatňovaním sporného darčekového poukazu, obsah podmienok možno vyvodiť
zo správania žalovaného. Ten totiž najprv prijal darčekový poukaz ako platobný prostriedok, ktorým
žalobca zaplatil cenu zájazdu, a po odstúpení od zmluvy žalobcovi vystavil darčekový poukaz s novým

„jedinečným kódom (5192068A), ktorý sa nezhoduje s pôvodným kódom použitým na zaplatenie
zájazdu“ (odpor žalovaného, č. l. 41). Je teda aj nesporné, že žalovaný nevrátil žalobcovi darčekový
poukaz, ktorý bol použitý na zaplatenie zájazdu. Z toho možno vyvodiť, že použitím (prijatím)
darčekového poukazu došlo k splneniu dlhu žalobcu zaplatiť za zájazd. Darčekový poukaz splnil svoj
účel, a tým sa aj z právneho hľadiska zanikol. Zaniknutý darčekový poukaz preto ani nemožno vrátiť.

Žalovaný nemohol splniť svoju povinnosť podľa § 20 ods. 4 druhej vety ZoZ vrátením už použitého
darčekového poukazu (nemožnosť restitutio in integrum), ale musel žalobcovi vrátiť jeho hodnotu
v peniazoch. To sa však zjavne nestalo.
16. Mylná je aj argumentácia žalovaného, že podstatné je, že žalobca mal možnosť zaplatiť za zájazd
kryptomenou, zmenkou či započítaním vzájomných pohľadávok. Z hľadiska § 20 ods. 4 druhej vety

ZoZ nie je rozhodujúce, aké možnosti má cestujúci pri platbe zájazdu, ale čo sa má na mysli vrátením
platby. Už z príkladu započítania pohľadávok, ktorým žalovaný argumentuje, je pritom nepochybné,
že vrátenie sa nemôže udiať „novým započítaním pohľadávok“. Započítaním pohľadávky zanikajú
v rozsahu, v akom sa vzájomne kryjú (§ 580 OZ). Odvolaciemu súdu nie je zrejmý mechanizmus,
akým by sa v takom prípade podľa predstáv žalovaného mala „platba vrátiť“. Okrem toho však práve

započítanie pohľadávok prichádza do úvahy ako ďalšia z možností právneho posúdenia okolností, ktoré
sa medzi stranami udiali. Zaplatením ceny darčekového poukazu vznikla žalobcovi pohľadávka voči
žalovanému a žalovaný prijatím darčekového poukazu započítal svoju pohľadávku na splatenie ceny
zájazdu voči tejto pohľadávke žalobcu. Keďže žalobca následne od zmluvy odstúpil, žalovaný nemohol
vrátiť platbu „vrátením započítania pohľadávky“ alebo zrušením započítania. Aj to potvrdzuje, že jediná

možnosť, akou mohol splniť povinnosť vyplývajúcu z § 20 ods. 4 druhej vety ZoZ, bolo vrátiť žalobcovi
peniaze v hodnote darčekového poukazu.
17. Niet ani rozumného dôvodu súhlasiť s názorom žalovaného, že vyššie opísaný výklad § 20
ods. 4 druhej vety ZoZ, z ktorého vychádzal aj súd prvej inštancie, by ohrozil ekonomickú stabilitu
poskytovateľov služieb, umožnil spotrebiteľom zneužívať princípy ochrany slabšej strany a narušil

rovnováhu v zmluvných vzťahoch. Predovšetkým žalovaný nijako nerozvinul svoju úvahu o ohrození
ekonomickej stability poskytovateľov služieb, takže sa s týmto argumentom nemožno ďalej vecne
zaoberať. Ak bolo ale nesporné, že žalobca za darčekovú poukážku zaplatil 1 000 €, nie je vôbec
jasné, ako by vrátenie tejto sumy žalobcovi malo žalovaného akokoľvek ekonomicky ohroziť, alebo ako
by malo predstavovať zneužitie ochrany slabšej strany či narušenie rovnováhy medzi stranami. Práva

naopak, ako to aj správne poznamenal súd prvej inštancie, výklad žalovaného by viedol k takejto situácii,
pretože by nútil spotrebiteľa, ktorý využil svoje právo odstúpiť od zmluvy z dôvodov na strane cestovnej
kancelárie, prakticky obnoviť zmluvný vzťah s touto cestovnou kanceláriou. Práve žalovaného výklad by
popieral účel práva spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy a v konečnom dôsledku by do výhodnejšej pozície
postavil práve cestovnú kanceláriu.

18. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy možno uzavrieť, že súd prvej inštancie správne konštatoval,
že žalovaný si svoju povinnosť vyplývajúcu z § 20 ods. 4 druhej vety ZoZ nesplnil, v dôsledku čoho je
žalobcom uplatňovaný nárok na vrátenie sumy 1 000 € opodstatnený.19. Keďže žalovaný nevzniesol žiadne výhrady voči spôsobu, akým súd prvej inštancie rozhodol o
súčasnom znehodnotení darčekovej poukážky č. 5192068A v hodnote 1 000 € a príslušenstve
uplatňovanej pohľadávky, treba napadnutý rozsudok považovať za správny aj v tomto rozsahu.

20. Na základe vyššie uvedených úvah možno uzavrieť, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Keďže
sa nezistilo, že by bol naplnený ktorýkoľvek z odvolacích dôvodov (§ 365 CSP), odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil ako vecne správny (výrok I).
21.Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§262ods.1vspojenís§396ods.1CSP

vychádzajúc z toho, že nárok na náhradu trov konania, ktoré sa vydaním tohto rozsudku odvolacieho
súdu končí (§ 262 ods. 1 CSP), má úspešná strana sporu, ktorou bol žalobca. Odvolací súd mu preto
priznal podľa § 255 ods. 1 CSP voči žalovanému nárok na náhradu všetkých trov odvolacieho konania
(výrok II).
22. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok § 419 až § 423 CSP. Dovolanie možno podať
v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V
dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej
značkyaoznačenieveci,ktorejsatýka,označenieapodpisdovolateľa)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže
ide o prípady § 429 ods. 2 CSP.