Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. december 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 1Svk/9/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6023200043
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hatalová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:6023200043.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudkyňa
spravodajkyňa) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Združenie domových
samospráv, o. z., so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, IČO: 31 820 174, právne
zastúpený: Tkáč & Partners, s.r.o., advokátske spoločenstvo so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice -
mestská časť Staré Mesto, IČO: 53 929 691, proti žalovanému: Okresný úrad Banská Bystrica, odbor
opravných prostriedkov, so sídlom Nám. Ľ. Štúra 5943/1, 974 05 Banská Bystrica, za účasti ďalších
účastníkov konania: 1/ Slovenská správa ciest, so sídlom Dúbravská cesta 1152/3, 84 104 Bratislava, 2/

Obec Vidiná, so sídlom Športová 1, 985 50 Vidiná, 3/ Mesto Lučenec, so sídlom Fiľakovská cesta 287,
98401 Lučenec, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-BB-OOP3-2022/030122-002
zo dňa 6. decembra 2022, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. BB-76S/5/2023 zo dňa 14. novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh na prerušenie konania sa zamieta.

II. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

III. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Dňa 23.05.2022 predložil ďalší účastník 1/ - Slovenská správa ciest (ďalej aj „navrhovateľ“)
Okresnému úradu Lučenec, odboru starostlivosti o životné prostredie (ďalej aj „prvostupňový správny
orgán“) oznámenie o zmene navrhovanej činnosti „Cesta I/16 Vidiná - rekonštrukcia mosta ev. č. 16-226“
t. j. návrh na začatie zisťovacieho konania v zmysle § 18 ods. 2 písm. d) a § 29 ods. 1 písm. b)
zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon EIA“). Cieľom zmeny navrhovanej činnosti bola
(i) rekonštrukcia existujúceho mosta ev. č. 16-226 v extraviláne obce Vidiná, ktorý bol v zlom technickom
stave, pričom samotný mostný objekt je súčasťou cesty I/16 v úseku Lučenec - Lovinobaňa, ktorý
premosťuje občasný vodný tok v blízkosti lokality Bolontov, a (ii) úprava priľahlej časti uvedenej cesty.
2. Na základe podaného oznámenia navrhovateľa bolo začaté správne konanie podľa zákona EIA
za účelom posudzovania predpokladaných vplyvov zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie.
Prvostupňový správny orgán oznámil všetkým známym účastníkom konania začatie správneho konania,

zverejnil oznámenie o predložení zmeny navrhovanej činnosti na webovom sídle svojom a Ministerstva
životného prostredia SR podľa § 24 ods. 1 a § 29 ods. 6 zákona EIA a zaslal žiadosť o stanovisko
rezortnému orgánu, povoľujúcemu orgánu, dotknutým orgánom a dotknutej obci.3. V stanovenej lehote prejavil žalobca ako verejnosť záujem na navrhovanej činnosti podľa § 24 ods.
3 zákona EIA podaním zo dňa 30.05.2022. Žalobca požiadal, aby zmierňujúce opatrenia určené v
rozhodnutí ako záväzné podmienky obsahovali aj prvky zelenej infraštruktúry a obnovy biodiverzity,

opatrenia ochrany vôd, opatrenia realizácie Programu odpadového hospodárstva, opatrenia realizácie
obehového hospodárstva a odkázal na zoznam opatrení zverejnený na webovom sídle. Ďalej navrhol,
aby prvostupňový správny orgán uložil navrhovateľovi povinnosť realizovať prvky cestnej zelene v
podobe odvodňovacích rigolov upravených ako dažďové záhrady, či výsadbu cestných stromových alejí
tam,kdetorozhľadovépodmienkyumožňujú.Zaujímaloho,akéopatreniasmerujúcekúdržbemostného

objektu navrhuje navrhovateľ, aby sa v budúcnosti predišlo podobnej degradácii mosta, ako je tomu v
súčasnosti, vrátane starostlivosti o brehy v blízkosti mosta.
4. Listom zo dňa 27.06.2022 prvostupňový správny orgán oznámil, že účastníci konania sa môžu
oboznámiť s podkladmi na vydanie rozhodnutia a v súlade s § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Správny poriadok“)
upovedomil účastníkov konania o možnosti nahliadnuť do spisového materiálu a vyjadriť sa k podkladom

rozhodnutia i k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť ich doplnenie. Toto právo nevyžil žiadny účastník
konania.
5. Prvostupňový správny orgán vydal dňa 06.07.2022 rozhodnutie č. OU-LC-OSZP-2022/006225-027
(ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým rozhodol podľa § 29 ods. 11 zákona EIA tak, že zmena
navrhovanej činnosti „Cesta I/16 Vidiná - rekonštrukcia mosta ev. č. 16-226“ sa nebude posudzovať

podľa zákona EIA. Zároveň prvostupňový správny orgán vo výroku prvostupňového rozhodnutia podľa
§ 29 ods. 13 zákona EIA určil opatrenia, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyvy na životné prostredie
v celkovom počte 13 opatrení (č. 1 - 9 na zabezpečenie kvality povrchových a podzemných vôd, č. 10
na obmedzenie prašných emisií, č. 11 a 12 na zabezpečenie ochrany existujúcej zelene a následnej
výsadby autochtónnych druhov drevín, tráv a bylín v dostatočnej vzdialenosti od telesa cesty a č. 13 na

uprednostnenie zhodnocovania odpadov pred ich uložením na skládku).
6. V procesnom postavení dotknutej verejnosti podal žalobca proti prvostupňovému rozhodnutiu
odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. OU-BB-OOP3-2022/030122-002 zo dňa
06.12.2022 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“). Podľa § 59 ods. 2
Správneho poriadku odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný mal za

to, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v súlade s právnymi predpismi, vychádzalo zo spoľahlivo
zisteného skutkového stavu, obsahuje predpísané náležitosti a je vecne správne.

II. Konanie pred správnym súdom
7. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal žalobca (všeobecnú) správnu žalobu na Krajský súd

v Banskej Bystrici, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného ako i
prvostupňového rozhodnutia, ich zrušenia a vrátenia veci prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie
konanie.
8. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „správny súd“), na ktorý prešiel výkon súdnictva podľa § 3
ods. 1, ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov, o správnej žalobe rozhodol rozsudkom sp. zn. BB- 76S/5/2023 zo dňa 14.11.2024 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok“), tak že ju ako nedôvodnú zamietol podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“). Zároveň rozhodol, že návrh žalobcu na
prerušenie konania a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej aj „Súdny
dvor EÚ“) zamieta. Žalobcovi, žalovanému a ďalším účastníkom konania v rade 1/ až 3/ náhradu trov

konania nepriznal.
9. V odôvodnení napadnutého rozsudku správny súd uviedol, že preskúmal rozhodnutie žalovaného a
prvostupňové rozhodnutie, vrátane postupu, ktorým im predchádzal, a to výlučne v rozsahu žalobných
bodov. Konštatoval, že nezistil tvrdené dôvody nezákonnosti podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), f) a g) SSP,
preto žalobu zamietol.

10. Vo vzťahu k námietke nesprávnej aplikácie § 20a, § 29 ods. 3 a ods. 13 zákona EIA správny
súd nezistil žalobcom tvrdené porušenie týchto ustanovení, najmä tvrdenú absenciu správnej úvahy
a určenia opatrení a podmienok vo výroku rozhodnutia. Podľa správneho súdu prvostupňový správny
orgán vo výroku rozhodnutia uviedol, aké opatrenia a z akého dôvodu vo vzťahu k ochrane životného
prostredia uložil, pritom vychádzal zo stanovísk doručených oslovenými subjektami. V odôvodnení

prvostupňového rozhodnutia boli podľa správneho súdu podrobne uvedené stanoviská, ako i z nich
vyplývajúce podmienky eliminujúce vplyv navrhovanej činnosti na životné prostredie, ktoré boli uložené
vo výroku. Správny súd poukázal aj na to, že oslovené subjekty nepožadovali ďalšie posudzovanie
zmeny navrhovanej činnosti. Námietku absencie riadneho odôvodnenia správny súd vyhodnotil akonedôvodnú aj vo vzťahu k preskúmavanému rozhodnutiu. Podľa správneho súdu sa žalovaný
riadne vysporiadal s námietkami žalobcu a v dostatočnom rozsahu odôvodnil nezistenie pochybení
prvostupňového správneho orgánu v konaní ani v prvostupňovom rozhodnutí.

11. Správny súd teda konštatoval, že prvostupňový správny orgán podľa § 29 ods. 13 zákona EIA
vo výroku rozhodnutia rozhodol, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať podľa zákona EIA
a zároveň uviedol podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie. Námietka
žalobcu o ich absencii je preto podľa správneho súdu nedôvodná, najmä ak žalobca neuviedol, ktoré
konkrétne požiadavky z jeho stanoviska neboli zohľadnené. Správny súd s poukazom na rozhodovaciu

činnosť Najvyššie správneho súdu SR zdôraznil, že nemôže hodnotiť samotné opatrenia, ale len to, či
správna úvaha správneho orgánu o ich uložení nevybočuje zo zákonných medzí. Podľa správneho súdu,
prvostupňový správny orgán v odôvodnení rozhodnutia vysvetlil, prečo do výrokovej časti zapracoval
opatrenia ako požiadavky dotknutých orgánov, a prečo nezapracoval iné a na jeho správnej úvahe
správny súd nevzhliadol žiadne pochybenie. Upozornil, že žalobca mal predniesť konkrétne skutkové
a právne dôvody, prečo mal žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uložiť určité opatrenia a prečo ich

neuložením prekročil hranice správneho uváženia, čo žalobca neurobil.
12. Správny súd uviedol, že podmienky na elimináciu alebo zmiernenie vplyvov na životné prostredie sa
ukladajú len vtedy, ak navrhovaná činnosť má alebo môže mať negatívne účinky na životné prostredie.
Pokiaľžalobcanamietalnedostatočnosťuloženýchopatrení,niejezrejmé,akobysaďalšímiopatreniami
mali eliminovať alebo zmierňovať nezistené negatívne vplyvy na životné prostredie. Správny súd

poukázal na to, že orgány verejnej správy vychádzali zo skutkového zistenia, podľa ktorého navrhovaná
činnosť nevyvolá nové významné vplyvy na životné prostredie a na zdravie obyvateľov, pričom zohľadnili
aj súčasný stav životného prostredia v dotknutom území. Zároveň stanoviská dotknutých subjektov
nepotvrdili potrebu ďalšieho posudzovania. Avšak tým, že boli vo výroku prvostupňového rozhodnutia
uvedené podmienky na elimináciu alebo zmiernenie vplyvov na životné prostredie, si správny orgán

splnil svoju povinnosť podľa § 29 ods. 13 zákona EIA.
13. Správny súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalobcu o nedostatočnej pomoci ekologickým
spolkom v zisťovacom konaní. Z administratívneho spisu vyplynulo, že postup žalovaného ako i
prvostupňového orgánu bol v súlade so zákonom - verejnosť mala možnosť zapojiť sa do konania,
podávať pripomienky, nahliadnuť do spisu a vyjadrovať sa. Žalobca predložil svoje stanovisko a jeho

pripomienky boli posúdené. Skutočnosť, že s výsledkom nesúhlasí, podľa správneho súdu neznamená,
že jeho pripomienky neboli vyhodnotené. Správny súd zdôraznil, že žalobca nemá právny nárok na
akceptovanie jeho pripomienok ani v zmysle vnútroštátnej úpravy ani Aarhuského dohovoru.
14. K námietke porušenia práva na konzultácie podľa § 63 zákona EIA správny súd poukázal na ustálenú
rozhodovaciu prax Najvyššieho správneho súdu SR, podľa ktorej zákon nevyžaduje, aby konzultácie

muselibyťvždyústne,atedamôžuprebiehaťajpísomne.Ústnekonzultáciesúvzmysle§21Správneho
poriadku na uvážení správneho orgánu a nariadia sa, ak to vyžaduje povaha veci. Podľa správneho
súdu ani Aarhuský dohovor ani smernica o EIA nezakladajú žalobcovi právo na ústnu formu konzultácií
a formálne konzultácie sa v zisťovacom konaní nevyžadujú. Správny súd uzavrel, že aj táto žalobná
námietka žalobcu je nedôvodná.

15. Ako neopodstatnenú vyhodnotil správny súd aj námietku o nezverejnení stanovísk dotknutých
orgánovčiverejnostiaporušenie§24ods.1písm.i)zákonaEIA.Správnysúdsodkazomnarozhodnutie
Najvyššieho správneho súdu SR vysvetlil, že toto ustanovenie sa vzťahuje len na informácie dôležité
pre vydanie záverečného stanoviska alebo povolenia v povoľovacom konaní (nie rozhodnutia vydaného
v zisťovacom konaní) s tým, že neupravuje povinnosť sprístupňovať iné dokumenty ako tie, ktoré sú

uvedené v danom ustanovení.
16. Za nedôvodnú považoval správny súd aj námietku porušenia ust. § 22 ods. 6 zákona EIA, ktoré
sa týka povinnosti predložiť viaceré realizačné varianty navrhovanej činnosti. Podľa správneho súdu,
postup pri upustení od variantného riešenia sa riadi § 64 písm. c) zákona EIA a prebieha ešte pred
podaním žiadosti o vykonanie zisťovacieho konania, preto odvolací orgán nemôže rozhodovať o veci,

ktorá nebola predmetom rozhodovania prvostupňového správneho orgánu. Správny súd poukázal aj
na § 29 ods. 1 písm. b) a prílohu č. 8 zákona EIA, podľa ktorých v tejto veci nie je povinnosť
vypracovať oznámenie o zmene navrhovanej činností vo viacerých variantných riešeniach. Zdôraznil, že
v prejedávanom prípade išlo o rekonštrukciu existujúceho mosta bez zmeny funkčného využitia mosta
alebo okolia, preto nebolo potrebné vypracovať variantné riešenia.

17. Správny súd v ďalšej časti napadnutého rozsudku s odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu
SR poukázal na skutočnosť, že ak sa žalobca nestotožňuje so záverom žalovaného, neznamená to
porušenie práva na spravodlivý proces. Správny súd konštatoval, že ďalšie body správnej žaloby sú
všeobecné a neprepojené s posudzovanou vecou a absentujú v nich žalobné námietky nezákonnostipreskúmavaných rozhodnutí. Žalobca uvádzal len nekonkrétne tvrdenia o porušení hmotného práva a
vybrané ustanovenia Ústavy SR a Charty základných práv EÚ bez relevantnej skutkovej alebo právnej
argumentácie. Týmto námietkam chýba konkrétny materiálny obsah zabezpečujúci presadzovanie

záujmov ochrany životného prostredia.
18. Správny súd zamietol aj návrh žalobcu na prerušenie konania a podanie návrhu na začatie
prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ s otázkou: „Či postup správneho orgánu, ktorým sa
neustanoví záväzná podmienka v rozhodnutí z konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie
bez toho aby boli určené porovnateľné alebo lepšie opatrenia na ochranu životného prostredia je v

súlade s právom Európskej únie.“ Správny súd tento postup odôvodnil tým, že otázka žalobcu nebola v
prejednávanom prípade relevantná, správny súd nie je konečným súdom a žalobca neuviedol konkrétne
ustanovenia európskeho práva, ktoré majú byť objasnené.

III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní
19. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodu, že

správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).
Sťažnostným návrhom sa sťažovateľ domáhal, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
správnemu súdu na ďalšie konanie. Domáhal sa aj priznania náhrady trov konania.
20. V rámci vymedzeného sťažnostného dôvodu sťažovateľ uviedol najmä tieto sťažnostné body:
- výrok napadnutého rozsudku nebol zosúladený s právnymi predpismi a rozhodnutie bolo vydané na

základe nespoľahlivo zisteného stavu veci, odôvodnenie napadnutého rozsudku sa opiera len o niektoré
konkrétne dôvody a vyhodnotenie týchto dôvodov je vecne nesprávne;
- jeho pripomienky a odvolacie námietky boli relevantné a konkrétne. Posúdenie opodstatnenosti
námietok má byť predmetom správnej úvahy orgánu verejne správy, čo sa neprejavilo v odôvodnení
rozhodnutí;

- správny súd kategorizoval jeho žalobnú legitimáciu podľa § 178 ods. 1 SSP, a nie podľa § 178 ods. 3
SSP, čo spôsobilo, že správny súd nesprávne posúdil, aké záujmy sú chránené využitím správnej žaloby.
Správny súd skúmal porušenie subjektívnych práv sťažovateľa a nie verejných práv zainteresovanej
verejnosti. Správny súd sťažovateľa neuznal ako reprezentanta zainteresovanej verejnosti - ekologickú
organizáciu, neaplikoval § 42 SSP a nerešpektoval jeho samodefiníciu ako ekologickej organizácie

(vyhodnotenie žalobnej legitimácie). Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/1/2009,
ako aj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. US 522/2021;
- ak sa správny súd domnieval, že jeho námietky nie sú dostatočne konkrétne, mal využiť prostriedky
podľa SSP, ktorými by vady podania (nekonkrétnosť podania) odstránil. Vzhľadom na to, že k
postupu podľa § 59 SSP nedošlo, je potrebné prezumovať, že správna žaloba bola zrozumiteľná.

Postup správneho súdu bol nezákonný, ak meritórne rozhodol o žalobe tak, že túto zamietol pre
nezrozumiteľnosť. Správna žaloba nemôže byť nezrozumiteľná a všeobecná a súčasne i spôsobilá na
meritórny prieskum;
- namietal nesprávne právne posúdenie vo vzťahu k použitiu/nepoužitiu medzných hodnôt pri
posudzovaní dôvodnosti záväzných podmienok a určenia vplyvov na jednotlivé časti životného

prostredia a ich ochranu. Poukázal na ustanovenie § 11 a § 12 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom
prostredí (ďalej aj „zákon o životnom prostredí“) dôvodiac, že v tomto smere je nedostatočne
odôvodnené jednak preskúmavané rozhodnutie, jednak napadnutý rozsudok. Záver správneho súdu, že
správne orgány pripomienky riadne vyhodnotili a tie, ktoré boli posúdené ako dôvodné, boli zapracované
vo výroku prvostupňového rozhodnutia, je nesprávny. Nie je zrejmé, ktoré kritéria žalovaný použil na

vyhodnotenie vplyvov na životné prostredie, preto nie je zrejmé, ako správny súd preskúmal zákonnosť
rozhodnutia žalovaného;
- hoci verejnosť nemá právny nárok na implementáciu pripomienok smerujúcich k ochrane životného
prostredia, má právny nárok na to, aby sa o týchto pripomienkach zákonne rozhodlo a toto rozhodnutie
sa náležite zdôvodnilo. Takto správne orgány nepostupovali a správny súd ich postup pri vysporiadaní

sa s pripomienkami sťažovateľa nesprávne posúdil;
- správny súd nesprávne interpretuje a posudzuje význam pripomienok v procesoch posudzovania
vplyvov na životné prostredie. Ekologické organizácie nemajú hľadať chyby zámeru navrhovateľa, či
identifikovať negatíva zámeru, ale len uviesť stanovisko, ktoré sa má pri vyhodnocovaní zvážiť;
- napadnutý rozsudok je nezrozumiteľný a nie je z neho zrejmé, v akej argumentácii ku konkrétnym

žalobným bodom sa žalobca mýlil a v ktorých právnych úvahách. Správny súd zľahčoval postavenie
žalobcu ako ekologického spolku a zainteresovanej verejnosti chrániacej životné prostredie, v dôsledku
čoho k sťažovateľovi pristupoval predpojato a diskriminačne;- správny súd nesprávne právne posúdil aplikáciu § 29 ods. 13 zákona EIA, pretože ho neposudzoval v
kontextesust.§17zákonaoživotnomprostredí,ktorézmateriálnejstránkyvymedzujeenvironmentálne
opatrenia. Tieto požiadavky správny súd zľahčoval rovnako, ako zľahčoval obsah žaloby a dôslednosť

pri postupe správnych orgánov. Ak by správne orgány uviedli v preskúmavaných rozhodnutiach úvahy
takým spôsobom, ako ich predpokladajú právne predpisy, bola by možná aj vecná a konkrétnejšia
argumentácia;
- správny súd nesprávne právne posúdil nevykonanie konzultácií. Orgány verejnej moci majú povinnosť
poučiť účastníkov konania, akým spôsobom v konaní zabezpečia konzultácie, ak nebudú vykonávané

ústne. Konzultácie sú samostatný inštitút, ktorý predstavuje dialóg medzi účastníkmi konania, preto
nepostačuje, ak bol zachovaný postup vyjadrenia sa k podkladom rozhodnutia podľa § 33 ods. 2
Správneho poriadku. Sťažovateľ poukazoval na čl. 6 - 8 smernice EIA, ktorá bola v plnom rozsahu
prevzatá do zákona EIA. Tvrdil, že formalistické vysporiadanie sa s pripomienkami nespĺňa účel
smernice EIA.
21. Zároveň sťažovateľ žiadal, aby sa kasačný súd obrátil na Súdny dvor EÚ s nasledujúcimi

prejudiciálnymi otázkami:
„(1) Či použitie § 42, § 177 ods. 2 a § 178 ods.3 SSP je obligatórne na žalobcu, ktorý je
zainteresovaniu verejnosťou ako naplnenie povinnosti súdneho orgánu členského štátu Aarhuského
dohovoru vyplývajúci z ustanovení čl. 3 ods. 4 v spojení s čl. 9 ods. 2 a ods. 3 Aarhuského dohovoru.
(2) Či judikát NSS SR Č. 6Svk/14/2021 nie je faktickým obchádzaním pôsobenia rozsudku Súdneho

dvora EÚ Č.C-416/10 tým, že sa neúspechom sankcionuje ekologický spolok, ktorý len pôsobí podľa
Aarhuského dohovoru a spolieha sa na právo Európskej únie a vykonateľnosť rozsudkov Súdneho
dvora EÚ lebo práve už takúto snahu považuje za neprípustnú činnosť zainteresovanej verejnosti,
ktorú treba prostredníctvom neúspechu v žalobnej iniciatíve sankcionovať a teda efektívne nastaviť takú
rozhodovaciu prax, ktorá nehľadí na pôsobenie rozsudku SDEÚ C-416/ 10 či už ako názor najvyššej

súdnej autority EÚ ale ani nehľadí na jeho pôsobenie ako faktického výkladu práva EÚ. Iným slovom
žalobca tvrdí, že spôsob akým správne súdy s ním zaobchádzajú je systémovým riešením správnych
súdov, ako nerešpektovať názor Súdneho dvora EÚ - tým, že znefunkční zainteresovanú verejnosť,
ktorá sa na neho ako právny prameň systematicky odvoláva. Alebo inak - či nejde o interpretáciu
vnútroštátneho práva spôsobom neuznávania ekologických spolkov v priamom rozpore s Čl.3 ods.4

Aarhuského dohovoru v spojení s Čl.9 ods.2 Aarhuského dohovoru aj so špecifickým úmyslom a
následkom systematického nerešpektovania rozhodnutia Súdneho dvora EÚ Č. C-416/ 10. Právnou
vetou rozsudku SDEÚ C-416/ I O je totiž „záujmy a práva verejnosti na ochrane životného prostredia
majú (v prípade kolízie) prednosť pred vlastníckym právom a od neho odvodeným právom stavby" ale
aj právna veta „že prvoinštančný súd sa môže ale druhoinštančný súd sa musí obrátiť s prejudiciálnou

otázkou na Súdny dvor ohľadne výkladu práva EÚ" ; jeho neutralizácia teda spočíva v tom, že štát
neuznáva priamo spolky, ktoré sú nositeľom práv zainteresovanej verejnosti resp. neúspechom žaloby
štátsankcionujetakétospolkykeďzjavnouštátnoupolitikoumábyťpreferenciastavebníkovapotlačenie
činnosti ekologických spolkov; alternatívne spolky, ktoré sa snažia o vykonateľnosť uvedeného rozsudku
SDEÚ sú považované za zneužívačov práva, lebo sa snažia spôsobiť „škodu stavebníkom" - a to tým,

že od súdov žiadajú vykonateľnosť a zohľadnenie uvedeného rozsudku Súdneho dvora EÚ; či procesne
že opakované žaloby smerujúce k tej istej prejudiciálnej otázke súd len z tohto dôvodu považuje za
„bezobsažné" a „bezúčelné".
(3) Či procesný postup podľa správneho poriadku vo vzťahu ku konzultáciám zabezpečuje podrobné
dopredu známe pravidlá vyjadrovania k veci tak ako predpokladá čl. 6 ods. 5 Smernice o EIA.“

22. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.
Stotožnil sa napadnutým rozsudkom a pridržiaval sa právneho názoru uvedeného v prvostupňovom
a preskúmavanom rozhodnutí, ktoré považoval za zákonné, dostatočne odôvodnené a zrozumiteľné.
Zistený skutkový stav považoval za dostačujúci na riadne posúdenie veci s tým, že práva účastníkov
konania boli zabezpečené. K odôvodneniu neakceptovania pripomienok sťažovateľa uviedol, že

prvostupňový správny orgán vyhodnotil jeho požiadavky na str. 22 - 24 prvostupňového rozhodnutia.
Zdôraznil, že ide o existujúci most so zlým technickým stavom, ktorý si vyžaduje rekonštrukciu,
pričom dôjde len k úpravám na moste bez ovplyvnenia okolitého a životného prostredia nad mieru
väčšiu ako pred touto rekonštrukciou. V priebehu zisťovacieho konania jednoznačne vyplynulo, že
podmienky sťažovateľa sú po posúdení ich obsahu vo vzťahu k navrhovanej zmene nerelevantné, s

pripomienkami sťažovateľa sa vysporiadal aj žalovaný vo svojom rozhodnutí a vysvetlil dôvody ich
neakceptovania. Ďalej žalovaný uviedol, že v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správny orgán
uviedol svoje úvahy, ktoré žalovaný doplnil o ďalšiu úvahu v preskúmavanom rozhodnutí. Žalovaný
sa dostatočne zaoberal podaným odvolaním a celým procesom na prvostupňovom správnom orgáne,pričom odôvodnenie rozhodnutia je v súlade s § 20a písm. a), § 29 ods. 3 a 13 zákona EIA a § 47 ods.
3 Správneho poriadku.
23. Ďalší účastník 1/ sa vyjadril ku kasačnej sťažnosti tak, že preskúmavané rozhodnutie považuje za

správne, zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené. Zdôraznil, že právo na spravodlivý proces nezahŕňa
právo účastníka konania na to, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a hodnoteniami, čo je
použiteľné aj na správne konanie. K vykonaniu konzultácií uviedol, že z dôvodu absencie osobitnej
úpravy procesných podmienok konzultácií v zákone EIA je potrebné subsidiárne použiť ustanovenia
Správneho poriadku, pričom správny orgán neporušil zákon, ak nenariadil ústne konzultácie. Tvrdil,

že sťažovateľ neuviedol ani konkrétne dôvody preukazujúce, že vykonanie konzultácií by prispelo k
objasneniu veci. Poukázal na to, že námietky sťažovateľa sú vyjadrením všeobecného nesúhlasu, jeho
stanoviska a polemiky. Sťažovateľom navrhované opatrenia nesúvisia s navrhovanou činnosťou, sú
neaplikovateľné, z čoho je zrejmé, že sa sťažovateľ konkrétnym projektom ani nezaoberá. Ďalší účastník
1/ tiež uviedol, že podanie kasačnej sťažnosti zo strany sťažovateľa napĺňa znaky zneužitia práva.
Záverom vyjadrenia navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom
24. Prejednávaná vec bola dňa 09.05.2025 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej
republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“), bola náhodným výberom technickými a programovými
prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená na rozhodnutie

senátu 1S a bola jej pridelená spisová značka 1Svk/9/2025.
25. Senát Najvyššieho správneho súdu SR ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal
napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP],
pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods.
1, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1

SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne
dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho
súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.
26. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu,

kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal
27. Podľa § 178 ods. 1 SSP: „Žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí,
že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením

orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.“
28. Podľa § 178 ods. 3 SSP: „Zainteresovaná verejnosť je oprávnená podať správnu žalobu proti
rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy, ak tvrdí, že tým bol porušený
verejný záujem v oblasti životného prostredia.“
29. Podľa § 29 ods. 2 zákona EIA: „Príslušný orgán na základe zámeru alebo oznámenia o zmene

navrhovanej činnosti vykoná zisťovacie konanie o posudzovaní navrhovanej činnosti k zámeru alebo
k oznámeniu o zmene navrhovanej činnosti a rozhodne, či sa predmet zisťovacieho konania bude
posudzovať podľa tohto zákona.“
30. Podľa § 29 ods. 3 zákona EIA: „Ak sa rozhoduje o tom, či sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena
bude posudzovať podľa tohto zákona, primerane sa použijú kritériá pre zisťovacie konanie uvedené v

prílohe č. 10, pričom príslušný orgán prihliada aj na stanoviská podľa § 23 ods. 4.“
31. Podľa § 29 ods. 13 zákona EIA: „Výroková časť rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní,
okrem náležitostí ustanovených všeobecným predpisom o správnom konaní, obsahuje určenie, či sa
navrhovaná činnosť alebo jej zmena má posudzovať podľa tohto zákona. Ak ide o rozhodnutie, v
ktorom sa určilo, že navrhovaná činnosť alebo jej zmena nepodlieha posudzovaniu podľa tohto zákona,

výroková časť rozhodnutia obsahuje aj podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné
prostredie.“
32. Podľa § 63 ods. 1 zákona EIA: „Príslušný orgán pri posudzovaní vplyvov strategických dokumentov
alebo navrhovaných činností alebo ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom
alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou

verejnosťou, ktorá má možnosť zúčastniť sa konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov.“
33. Podľa § 11 zákona o životnom prostredí: „Územie nesmie byť zaťažované ľudskou činnosťou nad
mieru únosného zaťaženia.“34. Podľa § 12 zákona o životnom prostredí: „(1) Prípustnú mieru znečisťovania životného prostredia
určujú medzné hodnoty ustanovené osobitnými predpismi; tieto hodnoty sa určia v súlade s dosiahnutým
stavom poznania tak, aby sa neohrozovalo zdravie ľudí a aby sa neohrozovali ďalšie živé organizmy

a ostatné zložky životného prostredia. (2) Medzné hodnoty sa musia určiť s prihliadnutím na možné
kumulatívne pôsobenie alebo spolupôsobenie znečisťujúcich látok a činností.“

VI. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti
35. Predmetom kasačného konania v danej veci bol napadnutý rozsudok, ktorým správny súd zamietol

žalobu žalobcu (sťažovateľa), ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí správnych
orgánov o tom, že zmena navrhovanej činnosti „Cesta I/16 Vidiná - rekonštrukcia mosta ev. č. 16-226“ sa
nebude posudzovať podľa zákona EIA. Prvostupňovým rozhodnutím boli zároveň uložené podmienky,
ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie.
36. Kasačný súd v medziach kasačnej sťažnosti preskúmal rozsudok správneho súdu, ako aj konanie,
ktorémupredchádzalo,najmäztohopohľadu,čikasačnénámietkysťažovateľasúspôsobiléspochybniť

vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Kasačný súd považuje za potrebné hneď na úvod poukázať
na obsah kasačnej sťažnosti, ktorý bol na mnohých miestach neurčitý, neadresný, formulovaný vo
všeobecnej rovine. Kasačný súd pripomína, že kvalita kasačnej sťažnosti v značnej miere predurčuje
obsah rozhodnutia kasačného súdu a všeobecná či strohá kasačná argumentácia vedie k vybaveniu
kasačnej sťažnosti iba v zodpovedajúcej nízkej miere detailov (viď tiež rozsudky Najvyššieho správneho

súdu SR sp. zn. 1Svk/18/2022 zo dňa 28.03.2024 či sp. zn. 4Sfk/44/2022 zo dňa 27.07.2023). V
predmetnej veci bol pritom kasačný súd v zmysle § 453 ods. 1 a 2 SSP viazaný rozsahom kasačnej
sťažnosti a sťažnostnými bodmi, keďže napadnutý rozsudok bol vydaný v konaní, v ktorom bol správny
súd viazaný žalobnými bodmi.
37. Napriek množstvu skutkových a právnych argumentov nachádzajúcich sa v obsahovo značne

excesívnej a nesúrodej kasačnej sťažnosti možno konštatovať, že podstatné námietky sťažovateľa
sa týkali toho, že: (i) správna žaloba nebola vyhodnotená ako žaloba zainteresovanej verejnosti,
správny súd zamietol žalobu bez toho, aby sťažovateľa vyzval na odstránenie vád žaloby a napadnutý
rozsudok nie je dostatočne odôvodnený, (ii) prvostupňové rozhodnutie a preskúmavané rozhodnutie
boli nesprávne a nedostatočne odôvodnené predovšetkým vo vzťahu k neakceptácii pripomienok

sťažovateľa a (iii) prvostupňový orgán v rozpore so zákonom nevykonal konzultácie. Taktiež sťažovateľ
(iv) uplatnil návrh na iniciovanie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ.
Ad. I - K nesprávnemu vyhodnoteniu postavenia sťažovateľa ako žalobcu a nedostatočnému
odôvodneniu napadnutého rozsudku
38. Sťažovateľ tvrdil, že správny súd posúdil jeho žalobu podľa § 178 ods. 1 SSP a nie podľa § 178

ods. 3 SSP, a teda že jeho správna žaloba nebola vyhodnotená ako žaloba zainteresovanej verejnosti.
Kasačný súd sa s uvedeným tvrdením nestotožnil. Z obsahu napadnutého rozsudku je zrejmé, že
správny súd považoval sťažovateľa za zainteresovanú verejnosť a aj výslovne uvádzal, že sťažovateľ
je zainteresovanou verejnosťou (napr. v bode 69 napadnutého rozsudku). Kasačný súd poukazuje aj
na to, že sťažovateľ k svojmu tvrdeniu o nesprávnom vyhodnotení jeho žalobnej legitimácie neuviedol

žiadne relevantné argumenty. Nešpecifikoval nijaké dôvody, ktoré by mali kasačný súd viesť k záveru,
že správny súd skúmal žalobu sťažovateľa cez prizmu ujmy na jeho subjektívnych právach podľa § 178
ods. 1 SSP. Ak sťažovateľ vychádzal z toho, že jeho námietkam nebolo vyhovené, uvedené neznamená,
že správny súd si nebol vedomý toho, že sťažovateľ v konaní vystupuje ako zainteresovaná verejnosť.
39. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že správny súd nevyužil postup podľa § 59 SSP a nevyzval sťažovateľa

na odstránenie vady podania (nekonkrétnosti podania), správny súd v kontexte predmetnej veci nebol
povinný vyzývať sťažovateľa na odstránenie vád podania. Zo správnej žaloby bolo zrejmé, čoho
sa sťažovateľ domáha (a to preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného ako i prvostupňového
rozhodnutia, ich zrušenia a vrátenia veci prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie) a
z akých dôvodov. Podľa kasačného súdu správna žaloba sťažovateľa obsahovala žalobné body, tie

však boli formulované všeobecne, čo nie je vadou, ktorej odstránenie predpokladá Správny súdny
poriadok inštitútom odstránenia vád žaloby. Správny súd nie je povinný a ani nemôže poučovať jedného
z účastníkov konania o tom, ako má formulovať svoje žalobné body tak, aby mal v konaní úspech, čo by
bolo v rozpore s princípom rovnosti účastníkov konania (porov. napr. rozsudok Najvyššieho správneho
súdu SR sp. zn. 4Svk/10/2025 zo dňa 24.06.2025). Kasačný súd preto vyhodnotil túto námietku ako

nedôvodnú.
40. Kasačný súd posúdil ako nedôvodnú aj námietku sťažovateľa, že z napadnutého rozsudku nie je
zrejmé, v čom boli jeho žalobné námietky nesprávne. Správny súd korektne uviedol, že všeobecne
uplatnené námietky, resp. vyjadrenie nesúhlasu so závermi žalovaného v rámci žalobných bodovsprávnej žaloby bez primeranej skutkovej a právnej argumentácie vecne sa viažucej k rozhodnutiu
žalovaného, či prvostupňovému rozhodnutiu, neumožňuje správnemu súdu uskutočniť prieskum
zákonnosti, pretože práve rozsahom a dôvodmi žaloby je správny súd pri prieskume vedený a súčasne

aj limitovaný. Aj podľa kasačného súdu boli mnohé námietky sťažovateľa formulované v správnej žalobe
všeobecne a nekonkrétne. Zároveň kasačný súd poukazuje na to, že správny súd sa riadne vysporiadal
s tými kľúčovými námietkami sťažovateľa, ktoré v správnej žalobe sťažovateľ dostatočne špecifikoval,
pričom odôvodnenie týchto námietok správny súd uviedol v bodoch 65 - 73 napadnutého rozsudku.
Konkrétne, správny súd sa zaoberal namietaným porušením a nesprávnou aplikáciou § 20a, § 29 ods.

3 a 13 a § 22 ods. 6 zákona EIA (viď body 10 - 12 a 16 tohto rozsudku) i námietkou o absencii pomoci
ekologickým spolkom v zisťovacom konaní (viď bod 13 tohto rozsudku). Správny súd sa vysporiadal aj s
námietkou týkajúcou sa konzultácií (viď bod 14 tohto rozsudku) a s námietkou o nezverejnení stanovísk
(viď bod 15 tohto rozsudku). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa kasačného súdu dostatočne
a zrozumiteľne vyplývajú skutočnosti a právne dôvody, ktoré viedli správny súd k právnemu záveru o
nedôvodnosti podanej žaloby, čo je v súlade s procesnými požiadavkami vyjadrenými v § 139 SSP.

Ad. II - K nesprávnosti a nedostatočnému odôvodneniu preskúmavaných rozhodnutí ohľadne
pripomienok sťažovateľa
41. Námietku, že prvostupňový orgán nezohľadnil náležitosti výroku rozhodnutia podľa § 29 ods.
13 zákona EIA, vyhodnotil kasačný súd taktiež ako nedôvodnú. Výrok prvostupňového rozhodnutia
obsahuje náležitosti ustanovené v § 29 ods. 13 zákona EIA, a to určenie, že navrhovaná činnosť „Cesta

I/16 Vidiná - rekonštrukcia mosta ev. č. 16-226“, nepodlieha posudzovaniu podľa zákona EIA, a zároveň
určenie (trinástich) podmienok, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie, a ktoré
vyplývajú zo stanovísk príslušných orgánov, ktoré boli prvostupňovému orgánu riadne doručené v súlade
s § 23 ods. 4 zákona EIA (viď bod 5 tohto rozsudku).
42. Kasačný súd sa dôkladne oboznámil s administratívnym spisom, prvostupňovým rozhodnutím, ako

aj preskúmavaným rozhodnutím, pričom v zhode so správnym súdom dospel k záveru, že neidentifikoval
nepreskúmateľnosť založenú nedostatočným odôvodnením rozhodnutí správnych orgánov. Z obsahu
odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, ako prvostupňový správny orgán vyhodnotil vplyvy
na životné prostredie, ktoré stanoviská boli obstarané, aký bol ich obsah, ako ich prvostupňový správny
orgán vyhodnotil, a aj ktoré podmienky v nich uvedené zohľadnil a následne preniesol do výroku

prvostupňového rozhodnutia. Prvostupňový správny orgán zohľadnil aj podanie sťažovateľa (zo dňa
30.05.2022), ktoré zaslal aj navrhovateľovi na doplnenie stanoviska, a s ktorým sa v odôvodnení
prvostupňového rozhodnutia riadne vysporiadal. Kasačný súd v zhode so správnym súdom tiež
uvádza, že aj žalovaný sa v preskúmavanom rozhodnutí riadne vysporiadal s odvolacími námietkami
sťažovateľa, preskúmal prvostupňové rozhodnutie a nezistil nijaké pochybenia prvostupňového orgánu.

Kasačný súd teda konštatuje, že v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí boli jednak uvedené
pripomienky sťažovateľa a zároveň v nich bolo uvedené aj to, ako sa s nimi správne orgány vysporiadali
(osobitne na str. 13 - 16 prvostupňového rozhodnutia a str. 17 - 24 preskúmavaného rozhodnutia).
43. Napriek tomu, že prvostupňové rozhodnutie i preskúmavané rozhodnutie boli riadne odôvodnené
a obsahujúce konkrétnu skutkovú a právnu argumentáciu, sťažovateľova správna žaloba i kasačná

sťažnosť boli všeobecné a abstraktné. Sťažovateľ neprezentoval konkrétne žalobné námietky
spochybňujúce zákonnosť rozhodnutí a nepredniesol konkrétne skutkové a právne dôvody, prečo
prvostupňový orgán, resp. žalovaný mali rozhodnutiami uložiť určité opatrenia a prečo ich neuložením
prekročili hranice správneho uváženia (porov. aj správnym súdom citovaný rozsudok Najvyššieho
správneho súdu SR sp. zn. 7Svk/19/2021 zo dňa 29.03.2023, podľa ktorého ustanovenie § 29 ods. 13

zákona EIA, ale ani iné ustanovenia zákona EIA, neurčujú, o aké podmienky má ísť a ich určenie je
tak prenechané samotnému posudzujúcemu orgánu; ide teda o jeden z prípadov, kedy zákon priznáva
tomuto orgánu správne uváženie, ktoré správne súdy podľa § 27 ods. 2 SSP môžu preskúmať len do
tej miery, či nevybočilo z medzí a hľadísk určených zákonom).
44. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa toho, že v rámci odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí

nebolo prihliadané na ustanovenia § 11, § 12 či § 17 zákona o životnom prostredí, poukazuje kasačný
súd na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Svk/10/2024 zo dňa 31.01.2025, z ktorého
vyplýva: „K odkazu žalobcu na § 12 zákona č. 17/1992 Zb. najvyšší správny súd uvádza, že podobne
ako pri § 11 zákona č. 17/1992 Zb., ide o všeobecné východiská..., ktoré rovnako ako aj § 17 a
§ 18 zákona č. 17/1992 Zb. vo svojej samotnej podstate v sebe zahŕňajú princíp únosnej záťaže,

princíp uvážlivého hospodárenia s prírodnými zdrojmi, princíp prevencie, princíp obozretnosti, princíp
minimalizáciezásahovdoživotnéhoprostredia,princíppriamejzodpovednosti,princípsanácieaobnovy.
Tieto východiská je však nevyhnutné chápať v kontexte na konkrétnu realizovanú činnosť a jej možné
dopady na stav životného prostredia. V tomto smere zásadnú úlohu plnia dotknuté orgány, ktoré sav rámci svojej pôsobnosti vyjadrujú ku konkrétnemu zámeru a jeho možným dopadom na jednotlivé
zložky životného prostredia, ktoré tieto orgány štátnej správy zastupujú a chránia.“ V prejednávanom
prípade boli predmetom posúdenia rekonštrukcia existujúceho mosta, ktorý bol v zlom technickom

stave, a úprava priľahlej cesty, bez ovplyvnenia životného prostredia nad mieru väčšiu ako pred
touto rekonštrukciou. Dotknuté orgány vo svojich stanoviskách nepožadovali ďalšie posudzovanie
navrhovanejčinnostipodľazákonaEIAaichprípadnépripomienkyohľadnezáujmov,ktorétietodotknuté
orgány chránia, boli riadne vyhodnotené v rámci prvostupňového rozhodnutia, resp. uložené v jeho
výroku. Z uvedeného je možné prijať záver, že konajúce orgány stanovili podmienky, ktoré eliminujú

alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie, pričom tieto podmienky vo svojej podstate odkazujú na
osobitné právne predpisy vzhľadom na konkrétnu povahu právom chránených záujmov.
Ad. III - K nevykonaniu konzultácií
45. Sťažovateľovu námietku nevykonania konzultácií podľa § 63 zákona EIA už skôr právne posúdil
Najvyšší správny súd SR v rozsudku sp. zn. 6Svk/42/2022 zo dňa 29.06.2023 nasledovne: „K žalobcom
namietanému nevykonaniu konzultácií podľa § 63 zákona č. 24/2006 Z. z. najvyšší správny súd uvádza,

že z obsahu § 63 zákona č. 24/2006 Z.- z. nevyplýva, že by sa konzultácie za každých okolností
museli realizovať výslovne ústnou formou. Navyše z § 64 menovaného zákona vyplýva, že vo vzťahu k
realizácii konzultácií nie je vylúčená pôsobnosť Správneho poriadku, teda ani § 21 o nariadení ústneho
pojednávania. Toto ustanovenie ponecháva na posúdení správneho orgánu, aby ústne pojednávanie
nariadil, ak to povaha veci vyžaduje. V nenariadení ústnej formy konzultácií najvyšší správny súd potom

nevidel porušenie zákona č. 24/2006 Z. z. ani Správneho poriadku. Okrem uvedeného možno poukázať
na skutočnosť, že samotný článok 6 ods. 7 Aarhuského dohovoru predpokladá, že účasť verejnosti na
rozhodovaniach o vymedzených činnostiach môže byť realizovaná nielen výlučne formou ústnou (ústne
konzultácie),aleajformoupísomnou,kedyvýslovneustanovuje,že:,,Spôsobyúčastiverejnostiumožnia
verejnosti predložiť písomné alebo v prípade potreby na verejnom prerokovaní alebo preskúmaní so

žiadateľom akékoľvek pripomienky, informácie, analýzy alebo názory, ktoré považuje za dôležité vo
vzťahu k navrhovanej činnosti.“. Vzhľadom na uvedené, ako aj skutočnosť, že prvostupňový správny
orgán listom z 20. januára 2020 žalobcu upovedomil o možnosti vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia v
zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku, žalobca ako dotknutá verejnosť túto možnosť využil a zaslal
vyjadrenie k príslušnej navrhovanej zmene činnosti, rovnako sa správne orgány riadne vysporiadali

so všetkými žalobcom uplatnenými námietkami, respektíve požiadavkami, nemožno sa stotožniť so
záverom žalobcu, že v tomto prípade došlo k porušeniu práva účasti verejnosti na rozhodovaniach
o vymedzených činnostiach. V tomto smere najvyšší správny súd odkazuje na závery iných senátov
najvyššieho správneho súdu, ktoré vo vzťahu k námietke nevykonania konzultácií prijali rovnaký názor
(napríkladrozsudoksp.zn.4Svk/17/2021,prípadnesp.zn.5Svk/40/2022).“Kasačnýsúdsastotožňujes

citovanýmprávnymposúdenímavcelomrozsahunaňomzotrvávasohľadomnaobdobnosťskutkového
stavu (v prejednávanom prípade sťažovateľ ako dotknutá verejnosť podal stanovisko s pripomienkami
k zmene navrhovanej činnosti podaním zo dňa 30.05.2022, prvostupňový správny orgán upovedomil
sťažovateľa o možnosti vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku
listom zo dňa 27.06.2022, čo sťažovateľ nevyužil, a pripomienkami žalobcu sa prvostupňový správny

orgán v odôvodnení rozhodnutia aj riadne zaoberal, najmä na str. 13 - 16 prvostupňového rozhodnutia).
46. V tejto súvislosti kasačný súd dodáva, že nárok na ústne konzultácie sťažovateľovi neprináleží
ani z článku 6 ods. 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EÚ z 13. decembra 2011 o
posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie, podľa ktorého:
„Podrobné pravidlá pre informovanie verejnosti, napríklad vyvesením oznamov v určitom okruhu alebo

zverejnením v miestnej tlači, a konzultácie s dotknutou verejnosťou, napríklad písomnými podaniami
alebo prostredníctvom verejnej ankety, určia členské štáty. Členské štáty prijmú potrebné opatrenia s
cieľom zabezpečiť, aby boli dôležité informácie dostupné pre verejnosť v elektronickej forme aspoň
prostredníctvom centrálneho portálu alebo ľahko dostupných prístupových bodov na príslušnej správnej
úrovni.“ Zo znenia tohto ustanovenia smernice nevyplýva, že postup zvolený správnym orgánom

(viď predchádzajúci odsek) by bol s ním v rozpore, naopak podrobnosti úpravy konzultácií a prijatie
podrobnejších opatrení toto ustanovenie zveruje členským štátom.
47. Vzhľadom na uvedené kasačný súd námietku nevykonania konzultácií vyhodnotil ako nedôvodnú,
keďže postup správnych orgánov nebol rozporný ani s citovanými vnútroštátnymi predpismi ani
smernicou EIA či Aarhuským dohovorom.

Ad. IV - K prejudiciálnej otázke
48. K žiadosti sťažovateľa o iniciovanie konania pred Súdnym dvorom EÚ kasačný súd uvádza, že dôvod
na postup podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP nevzhliadol. Vo vzťahu k povinnosti predložiť prejudiciálnu
otázku kasačný súd, vedomý si povinnosti plynúcej z článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 06.10.1982 vo veci 283/81 CILFIT, v ktorom Súdny
dvor EÚ formuloval tri výnimky, kedy vnútroštátne súdy túto povinnosť nemajú, a to pokiaľ (i) položená
otázka nie je relevantná (významná) pre riešenie daného sporu, (ii) odpoveď na otázku možno vyvodiť

z existujúcej judikatúry Súdneho dvora EÚ (tzv. acte éclairé), alebo (iii) o správnom uplatnení práva
EÚ neexistujú žiadne rozumné pochybnosti (tzv. acte clair). Súdny dvor EÚ nerozhoduje o skutkových
otázkach prejednávaných v konaní o veci samej. V prejudiciálnom konaní sa nerieši konkrétny spor
medzi stranami, ale platnosť a výklad práva EÚ.
49. Prvá sťažovateľom formulovaná otázka nekorešponduje s tu prejednávanou vecou, nakoľko

predmetné ustanovenia SSP boli správnym súdom riadne aplikované. Druhá sťažovateľom formulovaná
otázkajeskôrvyjadrenímnázorusťažovateľaakasačnýsúdvnejneidentifikovalkonkrétnypresahpráva
EÚ. Poukaz na uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Svk/14/2021 je irelevantný, pretože
v tejto veci správny súd žalobu meritórne prejednal a neodmietol ju ako šikanóznu, ako tomu bolo vo
veci sp. zn. 6Svk/14/2021. Vo vzťahu k tretej otázke týkajúcej sa ústnych konzultácií sťažovateľ namietal
„procesný postup podľa správneho poriadku“, čo nemožno považovať za dostatočne vymedzenú otázku

na iniciovanie konania pred Súdnym dvorom EÚ. V otázke konzultácii kasačný súd poukazuje aj na
právne závery a judikatórne východiská uvedené v predchádzajúcej časti tohto rozsudku.
50. Za týchto okolností kasačný súd dospel k záveru, že nie je povinný iniciovať konanie pred Súdnym
dvorom EÚ v?režime článku 267 Zmluvy o?fungovaní Európskej únie a návrh sťažovateľa na prerušenie
konania podľa § 25 SSP v spojení s § 162 ods. 3 CSP zamietol.

VII. Záver
51. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť
sťažovateľa je nedôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol.
52. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v

spojení s § 167 ods. 1 SSP. Sťažovateľ (žalobca) v kasačnom konaní úspech nemal, pričom žalovanému
náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípade, ak to možno spravodlivo požadovať a po
splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré v danom prípade nenastali.
Ďalším účastníkom konania kasačný súd náhradu trov kasačného konania podľa § 467 ods. 1 SSP v
spojení s § 169 SSP nepriznal, nakoľko im v kasačnom konaní nebola uložená povinnosť, s plnením

ktorej by im trovy kasačného konania vznikli, pričom nevzhliadol dôvody osobitného zreteľa, ktoré by
odôvodňovali priznanie náhrady trov konania. Na základe uvedeného kasačný súd rozhodol tak, že
účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
53. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0
(§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.