Uznesenie – Bezdôvodné obohatenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. december 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/105/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3120203739
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:3120203739.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu O. W., narodeného XX. O. XXXX, C., zastúpeného
LEXANTE s.r.o., Bratislava, Slávičie údolie 106, IČO: 53362624, proti žalovanej Program® spol. s r. o.,
Trenčín, Brnianska 10, IČO: 17640415, zastúpenej advokátkou Mgr. Zuzanou Dohnanskou, Dubnica
nad Váhom, Bottova 1341/101, o zaplatenie 20.817 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde
Trenčín pod sp. zn. 27C/37/2020, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo 17.

apríla 2024 sp. zn. 8Co/49/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trenčín (ďalej len „súd prvej inštancie" alebo „prvoinštančný súd") rozsudkom z 09.

augusta 2023, č.k. 27C/37/2020-264, žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia
sumy 20.817 eur spolu s úrokom z omeškania titulom bezdôvodného obohatenia, zamietol (výrok I.) a
žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II.).
1.1. Vychádzajúc z ustanovení § 3 ods. 1, § 34, § 37 ods. 1, § 38 ods. 1, 2, § 39, § 454, § 456, §
845 ods. 1 a § 846 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Občiansky zákonník" alebo „OZ") a na základe vykonaného dokazovania konštatoval, že v danom

prípade nie je splnený predpoklad pre určenie neplatnosti právnych úkonov žalobcu, nakoľko v každom
prípade je potrebné konkrétne skúmať, či je tu súvislosť medzi duševnou poruchou a právnym úkonom,
a či práve pre duševnú poruchu bol žalobca neschopný urobiť konkrétny právny úkon buď preto, že
nedokázal posúdiť následky takéhoto konania, alebo nebol schopný ovládnuť svoje konanie. Znalec v
tomto prípade skonštatoval, že žalobca síce trpí poruchou návykov a impulzov nakoľko trpí patologickým
hráčstvom (gamblingom), pričom sa nejedná o duševnú poruchu v pravom slova zmysle, avšak žalobca

jednoznačne dokáže posúdiť následky svojho konania - od zaregistrovania sa na hráčskom portály,
cez vklady na hráčsky účet, až po jednotlivé stávky. Čo sa týka ovládacích schopností žalobcu, znalec
konštatuje ich zníženie a oslabenie „pretože do jeho rozhodovacích schopností vstupovali aj patologické
deje. Konanie žalobcu bolo ovplyvnené jeho hráčskou závislosťou, pričom jeho schopnosti vôľou
odolávať závislosti boli oslabené aj depresívnym ochorením, na ktoré sa dlhodobo lieči." Neznamená to
všakúplnévymiznutieovládacíchschopnostížalobcu,skôrjehozníženúochotuaschopnosťkontrolovať

svoje stávkovanie. Podľa názoru súdu však nemožno každý právny úkon uskutočnený pod vplyvom
znížených ovládacích schopnosti, považovať za neplatný. A nie je tomu tak ani v prípade stávok žalobcu
na hráčskom portály žalovaného. Došlo by tak k absurdným situáciám, že napríklad každé nutkavé
nakupovanie, ktoré osoba nedokáže ovládnuť, alebo neovládnuteľná konzumácia alkoholu, by mohli,
potom ako by dotyčný minul svoje prostriedky a uvedomil si dôsledky svojho konania, bolo možné
posudzovaťakoneplatnéprávneúkonypodľa§38ods.2Občianskehozákonníkaamajetkovýprospech

takto získaný by bol bezdôvodným obohatením. Vzhľadom na uvedené preto súd rozhodol tak, žežalobu žalobcu zamietol, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že žalobca v čase realizácie stávok u
žalovaného trpel duševnou poruchou, ktorá ho robila na tento právny úkon neschopným.
1.2. V tejto súvislosti tiež zdôraznil, že nie každá duševná porucha fyzickej osoby, ktorá robí právny

úkon, vedie k jeho absolútnej neplatnosti, ale iba tá duševná porucha, ktorá konajúcu osobu robí na
tento právny úkon neschopnou z dôvodu, že nemôže posúdiť následky svojho úkonu a/alebo svoje
konanie ovládnuť. Konštatovanie neplatnosti právneho úkonu bude opodstatnené iba vtedy ak bude
dokazovaním bezpečne preukázané, že predmetná osoba urobila právny úkon v duševnej poruche
aspoň prechodnej povahy, ktorá vylučovala jeho rozpoznávaciu schopnosť a schopnosť určovaciu, príp.

aspoň jednu z nich. To, či v danej situácii konajúca osoba vedela posúdiť následky svojho konania, alebo
ho ovládnuť, musí posúdiť znalec z odboru psychiatrie. Súd musí zároveň prihliadnuť na všetky okolnosti
ktoré súviseli s napadnutým právnym úkonom.
1.3. Poukázal na to, že pri vyhotovení znaleckého posudku znalec vychádzal zo zdravotnej
dokumentácie dodanej zadávateľom - žalobcom. Analyzoval zdravotnú dokumentáciu od 03. marca
2017 do 04. decembra 2019 a následne vykonal vlastné šetrenie dňa 26. februára 2020. Z obsahu

lekárskych správ a záverov ošetrujúcich lekárov a znalca je zrejmé, že stav žalobcu je pretrvávajúci.
Z vlastných tvrdení žalobcu dospeli lekári k ohraničeniu času začiatku poruchy dňom 3.5.2015, dňom
úrazu v zahraničí. Prvé deklarovanie diagnózy ošetrujúcim lekárom na Slovensku je datované dňom 13.
marca2017,čovyplývaajzpriloženejlekárskejsprávy.Priebehochoreniaaliečbydeklarujeprepúšťacia
správa z 25. októbra 2017, z ktorej vyplýva, že žalobca bol hospitalizovaný vo Fakultnej nemocnici v

Banskej Bystrici s diagnózou Patologické hráčstvo. Pretrvávajúci stav žalobcu vyplýva aj z posudku zo
dňa 26. septembra 2019 a z lekárskej správy zo dňa 12. februára 2020.
1.4. Súd prvej inštancie zároveň upriamil pozornosť na to, že i keby súd posúdil vec tak, že žalobca
v čase realizácie stávok trpel duševnou poruchou, ktorá ho robila na tento právny úkon neschopným,
žalobcasprávnenevyčíslilvýškuprípadnéhobezdôvodnéhoobohateniažalovaného.Žalobcavychádzal

z potvrdenia vystaveného žalovaným, ktorý ku dňu 05. decembra 2019 vyčíslil počet vsadených tiketov:
5759, suma vsadených tiketov: 126.046 eur, suma vyplatených tiketov: 105.229 eur. Žalobca výšku
bezdôvodného obohatenia teda vyčíslil ako rozdiel medzi vsadenými tiketmi a vyplatenými tiketmi
(126.046 - 105.229 = 20.817 eur). Tento výpočet však nie je podľa názoru súdu správny, nakoľko
na účet žalobcu totiž vkladal po výhre v stávke prostriedky aj žalovaný a s týmito žalobca ďalej hral,

preto v prípade týchto prostriedkov nemohlo dôjsť k násobeniu bezdôvodného obohatenia na strane
žalovaného. Naviac žalobca v podstate výhry na webovom portály považuje za platné právne úkony,
ktoré mu zvyšovali konto hráčskeho účtu a za neplatné považuje len tie stávky, ktoré pre neho skončili
prehrou. Takáto úvaha podľa názoru súdu nie je správna.
1.5. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Civilný sporový poriadok" alebo „CSP") v spojení s
§ 262 ods. 1 CSP.

2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj ako „odvolací súd") na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 17. apríla
2024, č. k. 8Co/49/2023-330, rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (výrok I.) a žalovanej priznal voči

žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% (výrok II.).
2.1. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na správne zistenie skutkového stavu, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú
oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré správne vyložil. Súd
prvej inštancie jasne a zrozumiteľne odôvodnil svoj právny záver o nedôvodnosti žalobou uplatneného

nároku, a to spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa pritom riadil. Podľa odvolacieho súdu
z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia prvoinštančného súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslu. Odôvodnenie napadnutého rozsudku i s poukazom na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") preto zodpovedá

kritériám riadneho odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP.
2.2. V súvislosti so žalobcom namietanou nesprávnosťou vyhodnotenia vykonaného znaleckého
dokazovania súdom prvej inštancie v kontexte ďalších predložených dôkazov, odvolací súd konštatoval,
že súd prvej inštancie nepochybil v procese dokazovania, ani v procese hodnotenia dôkazov. Súd prvej
inštancie správne dôvodil tým, že zistenie, či v danom prípade išlo o neplatné právne úkony žalobcu

urobené pod vplyvom duševnej poruchy, bolo možné konštatovať len na základe odborného posúdenia
znalcom z odboru psychiatrie a za týmto účelom nariadil znalecké dokazovanie. Vychádzal zo záveru
Doplnku č. 1 k znaleckému posudku vypracovaného znalcom MUDr. U. U., z ktorého vyplynulo, že
žalobca za bežných okolností dokáže posúdiť možné následky svojho konania, a teda vie vyhodnotiť, žehranie môže skončiť s ťažkými finančnými stratami, že žalobca netrpí duševným ochorením v pravom
zmysle a dokáže primerane okolnostiam predvídať následky svojho konania, že možné následky svojho
konania si uvedomuje, ale sa nimi neriadi a že bol schopný posúdiť možné následky svojej registrácie

na webovom portáli žalovanej ako aj bezhotovostných prevodov na účet žalovanej, avšak mal zníženú
schopnosť svoje konanie ovládať, pretože do jeho rozhodovacích schopností vstupovali aj patologické
deje, teda konanie žalobcu bolo ovplyvnené jeho hráčskou závislosťou, pričom jeho schopnosti vôľou
odolávať závislosti boli oslabené aj depresívnym ochorením, na ktoré sa dlhodobo lieči. Súd prvej
inštancie preto dospel k názoru, že nie je naplnený predpoklad v zmysle § 38 ods. 2 OZ, keďže žalobca

nemáúplnevymiznutéovládacieschopnostiažebolschopnýposúdiťnásledkysvojhokonania.Pričomv
odôvodnení svojho rozhodnutia v odsekoch 9.9. až 9.12. vysvetlil, akú skutkovú okolnosť zistil z Doplnku
č. 1 k znaleckému posudku a ako sa s ňou vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci vysporiadal.
2.3. V tomto smere ďalej poukázal, že súd prvej inštancie zohľadnil aj konštatovanie znalca o zníženej
schopnosti žalobcu kontrolovať svoje stávkovanie, avšak vzhľadom na závery znalca o tom, že žalobca
za bežných okolností dokáže posúdiť možné následky svojho konania a že vie vyhodnotiť, ako môže

skončiť hranie, ale k hraniu ho vedú hráčske pudy, aj podľa názoru odvolacieho súdu dospel potom k
správnemu záveru, že v danom prípade nešlo o právne úkony žalovaného urobené v duševnej poruche,
ktoré by ho urobili na tieto právne úkony nespôsobilým. V predmetnom spore je aj podľa odvolacieho
súdupodstatnékonštatovanieznalca,žežalobcajednoznačnedokážeposúdiťnásledkysvojhokonania,
i keď ovládacie schopnosti má znížené, lebo hoci si možné následky svojho konania uvedomuje, neriadi

sa nimi, keďže hranie mu prináša pozitívne pocity z očakávania výhry. Navyše je v konaní nesporné,
že žalobca, ktorý v konaní vystupuje sám, bez zástupcu, doposiaľ nepožiadal súd o obmedzenie svojej
spôsobilosti nakladať s finančnými prostriedkami.
2.4. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu vyčísleniu žalovaného nároku odvolací súd uviedol, že
názor prvoinštančného súdu je správny, pretože žalovaný sa v takom prípade potom skutočne dovolával

neplatnosti iba tých právnych úkonov, ktoré mu priniesli v stávke prehru, pričom platnosť právnych
úkonov, na základe ktorých vyhral a peňažné prostriedky boli pripísané na jeho hráčske konto a ktoré
potom ďalej používal v hre, nenamietal. Takéto selektovanie právnych úkonov podľa ich výhodnosti pre
žalobcu a následne vyvodzovanie neplatnosti len právnych úkonov pre žalobcu nevýhodných je za danej
situácie vylúčené. Možno tiež uzavrieť, že žalovaný by sa tak prípadne mohol bezdôvodne obohatiť

nanajvýš z vkladov, ktoré na hráčsky účet vložil samotný žalobca, avšak nie z prostriedkov, ktoré žalobca
použil z výhry od žalovaného ako vklad sa na ďalšiu hru.
2.5. Záverom zdôraznil v nadväznosti na námietku žalobcu ohľadom aplikácie ustanovení na ochranu
spotrebiteľa a zákona č. 297/2008 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o
ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

č. 297/2008 Z. z."), že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa spravoval osobitným právnym
predpisom, a to zákonom č. 171/2005 Z. z. o hazardných hrách a schváleným herným plánom (ďalej
len „zákon č. 171/2005 Z. z."), ktorý žalobca akceptoval. Žalovaný prevádzkoval stávkové hry v súlade s
rozhodnutím Ministerstva financií Slovenskej republiky, pričom žalobca nešpecifikoval, v čom žalovaná
voči nemu ako spotrebiteľovi v ich zmluvnom vzťahu postupovala nekalo, v rozpore so zákonom,

prípadne ktoré zmluvné podmienky a z akého dôvodu bolo potrebné považovať za neprijateľné. Žalobca
taktiež neozrejmil ani to, na základe akých skutočností mal žalovaný oznamovať príslušným orgánom
akékoľvekpodozrenie,žeporušilzákonč.297/2008Z.z.upravujúciprávaapovinnostifyzickýchosôbpri
predchádzaní a odhaľovaní legalizácie príjmov z trestnej činnosti a financovania terorizmu. Navyše táto
odvolacia námietka predstavuje v odvolacom konaní neprípustnú novotu s poukazom na ustanovenie

§ 366 CSP, lebo ako prostriedok procesného útoku nebola žalobcom uplatnená v konaní pred súdom
prvej inštancie.
2.6. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ") dovolanie, ktorého
prípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. f) CSP, žiadajúc, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu spolu s rozhodnutím súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na
ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby dovolací súd odložil vykonateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie.
3.1. Porušenie práva na spravodlivý proces dovolateľ videl procesom postupe odvolacieho súdu

postihnutom závažnými deficitmi v dokazovaní ako opomenuté a deformované dôkazy, zmätočnosť,
arbitrárnosť, nepreskúmateľnosť, jednostrannosť, porušenie zákazu ľubovôle, porušenie zásady
voľného hodnotenia dôkazov, ktoré mali za následok, že prijaté skutkové závery sú svojvoľné,
neudržateľné a prijaté v zrejmom omyle popierajúcom zmysle a podstatu tohto práva, ako aj vnedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa odvolací súd podľa dovolateľa
nevysporiadal s jeho podstatnými odvolacími námietkami. V nadväznosti na uvedené dovolateľ v
podstatnom poukázal, že tvrdenie súdu prvej inštancie ohľadom zníženej schopnosti žalobcu ovládať

svoje konanie, na ktorom bolo založené samotné rozhodnutie, nebolo uvedené v predmetnom
znaleckého posudku, práve naopak zo znaleckého posudku vyplýva, že právne úkony žalobcu počas hry
neboli vedené slobodnou jeho vôľou, a preto nemôžu byť platné. Mal za to, že odvolací súd odignoroval
odpoveď znalca na priamu otázku týkajúcu sa ovládacích schopností žalobcu a k nej zameraných v
odvolaní rozsiahlo odôvodnených námietkam žalobcu sa nevyjadril, hoci boli v konaní rozhodujúce.

Upriamil pozornosť, že nižšie súdy nehodnotili jednotlivo i vzájomnej súvislosti vyjadrenia ošetrujúceho
psychiatra o prítomnosti porúch sebakontroly u žalobcu s opakovanými znalcovými tvrdeniami o
neschopnosti žalobcu ovládač svoje konanie pri hre. Podľa dovolateľa súdy nižšej inštancie sa odmietli
bližšie zaoberať aj nesprávnosťou určenej výšky požadovanej sumy žalobcom či potrebou aplikácie
ustanovení na ochranu spotrebiteľa v danom spore, pričom súčasne opomenuli sa venovať absencii
súladu skutkových záverov v konaní prvoinštančného súdu (bod 7.9. odôvodnenia súdu prvej inštancie)

s právnymi závermi.

4. Žalovaná sa vo svojom vyjadrení nestotožnila s dovolacou argumentáciou žalobcu a navrhla podané
dovolanie zamietnuť.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), či sú
dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu a dospel k záveru,
že dovolanie treba odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to
zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v
ustanoveniach § 420 a 421 CSP.

7. Žalobca vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 420 písm. f) CSP. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z hľadiska prípustnosti
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho,

že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie
(záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017,
3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto v danom prípade
skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľky, že v konaní došlo k ňou tvrdenej vade zmätočnosti.

8. Zo znenia § 420 písm. f) CSP vyplýva, že relevantná podľa tohto ustanovenia je výlučne vada: a/ ktorá
je dôsledkom nesprávneho procesného postupu súdu, b/ ktorá znemožnila strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva, a zároveň c/ ktorej intenzita je taká vysoká a dôsledky ktorej z hľadiska
ich dopadu na procesné oprávnenia strany také závažné, že tým dochádza (až) k porušeniu práva na
spravodlivý proces.

9. Procesným postupom v zmysle § 420 písm. f) CSP sa v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu rozumie
faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama
procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie, vykonával dokazovanie, zohľadňoval procesné
oprávnenia strán sporu, dbal o ich rovné postavenie a vytváral im procesnú možnosť na realizáciu ich

procesnýchoprávnenívsúladesozákonom).Onesprávnyprocesnýpostupidevprípadevedeniasporu,
pri ktorom konajúci súd nerešpektuje procesné ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov
upravujúcich civilné konanie. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je relevantný len procesne nesprávny
postup súdu závažnej intenzity, v dôsledku ktorého bola strane zmarená možnosť jej aktívnej účasti na
konaní a prekazená realizácia jej patriacich procesných práv.

10. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonuzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných

predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II.
ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

11. Dovolateľ v súvislosti s podaným dovolaním v podstatnom namietal vady v procese dokazovania a
jeho hodnotenia, ako aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, jeho

nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť (bod 3.1.).

12. Dovolateľ namieta viaceré vady v súvislosti s dokazovaním spočívajúce v súdom prvej inštancie
deformovaného dôkazu o údajnom znalcovom konštatovaní iba znížených ovládacích schopností pri
hre, opomenuté dôkazy a vytýkal, že súd prvej inštancie nerozoznal rozdiely medzi jeho stavom za
bežných okolností, stavom pred hrou a stavom počas hry, a preto podľa neho účelovo nehodnotil časti

znaleckého posudku.
12.1. Najvyšší súd pripomína, že dokazovanie je významnou časťou civilného súdneho konania, v rámci
ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh
týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a
akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V dokazovaní sa súd obmedzuje

len na zisťovanie poznatkov o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú prejednávaný
nárok.Hodnoteniedôkazovječinnosťsúdu,priktorejhodnotívykonanédôkazyzhľadiskaichpravdivosti
adôležitostiprerozhodnutie.Aktuálnaprocesnáprávnaúpravavychádzazozásadyvoľnéhohodnotenia
dôkazov, majúcej základ v ústavnom princípe nezávislosti súdov. Táto zásada vyplývajúca z čl. 15
Základných princípov CSP, normatívne vyjadrená v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca

z vykonaných dôkazov robí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového
postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti
a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú
a teleologickú zhodu s priebehom konania (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková,J.,Tomašovič,M.akol.Civilnýsporovýporiadok.Komentár.Praha:C.H.Beck,2016,729s.).

12.2. Voľné hodnotenie dôkazov sa opiera o povinnosť súdu vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy
bez zreteľa na to, či potvrdzujú, alebo vyvracajú tvrdenia účastníkov, a v neposlednom rade tiež o
zásady formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však má svoje limity. Súd je totiž pri
hodnotení dôkazov viazaný skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený
výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je limitovaná

požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami
súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi (III. ÚS 332/09).
12.3.Dovolanímmožnonapadnúťlenvýsledokčinnostisúduprihodnotenídôkazov,pričomnesprávnosť
hodnotenia dôkazov, ako to vyplýva zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, možno vyvodzovať len
zo spôsobu, ako k výsledku súd dospel. Dovolací súd poznamenáva, že dovolanie nepredstavuje

opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu
veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je
oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je
oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho
súdu) v dovolacom súde nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda
povolané súdy prvej inštancie a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle
§ 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových
zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho

zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a
posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz,
deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté
závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak

dovolací súd uvádza, že tieto vady v prejednávanej veci nezistil.

13. V tejto súvislosti je potrebné poukázať, že z rozhodnutia odvolacieho súdu (rovnako aj súdu prvej
inštancie) je zrejmý jeho myšlienkový postup pri hodnotení dôkazov (najmä doplnku k znaleckémuposudku), výsledkom ktorého bol určujúci skutkový záver, podľa ktorého žalobca netrpí duševnou
poruchou v pravom slova zmysle, nakoľko dokáže posúdiť možné následky svojho konania, a teda
vie vyhodnotiť, že práve hranie ho dostalo do veľmi nepriaznivej finančnej situácie, kedy prišiel o

všetky svoje príjmy, zdroje a majetok. Odôvodnenie uvedeného skutkového záveru v ničom neporušuje
zásadu voľného hodnotenia dôkazov. Podľa názoru dovolacieho súdu spôsob, akým odvolací súd
dospel k tomuto rozhodujúcemu skutkovému zisteniu, zodpovedá ustanoveniu § 191 CSP v spojení s
ustanovením § 185 CSP. Úvahy, ktorými sa v rámci hodnotenia dôkazov riadil, sú v súlade so zásadami
formálnej logiky, pričom výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť nimi zistené.

14. Pokiaľ ide o námietku súdom prvej inštancie deformovaného dôkazu o údajnom znalcovom
konštatovaní iba znížených ovládacích schopností pri hre, dovolateľ poukazuje na body 9.10. a 9.12.
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, z ktorých vyplýva, že súd odignoroval odpoveď znalca na
priamu otázku týkajúcu sa ovládacích schopností žalobcu a súd svoj záver o ovládacích schopnostiach
žalobcu vyskladal na odpovediach znalca, ktoré sa netýkajú tejto skutočnosti a to z odpovedí na

schopnosti žalobcu posúdiť následky svojho konania pri úkonoch predchádzajúcich samotnej hre.
14.1. Z Doplnenia č. 1 znaleckého posudku vo vzťahu k namietanému vyplýva: „Vo vzťahu k prvej
otázke žalovaného, či p. W. dokáže ovládať svoje konania a v akom rozsahu je možné uviesť, že p.
W. vo všeobecnosti dokáže svoje konanie ovládať, okrem situácií spojených s hraním a s manipuláciou
s finančnými prostriedkami. Nedokáže ovládať svoje konanie, pokiaľ má k dispozícii voľné finančné

prostriedky, a preto potrebuje inú osobu, aby dohliadala nad jeho finančným hospodárením. Jeho
ovládacie schopnosti komplikovalo aj jeho ťaživé psychické rozpoloženie v uvedenom čase, navštevoval
a dodnes navštevuje psychiatrickú ambulanciu a užíva antidepresíva na depresiu". Znalec ďalej
konštatoval: „Vo vzťahu k tretej otázke, Bol žalobca schopný posúdiť a uvedomiť si následky svojho
konania, keď: a) sa zaregistroval na webovom portáli žalovaného? b) robil bezhotovostný prevod na

účet žalovaného za účelom doplnenia hráčskeho konta? P. W., ak sa zaregistroval na hernom portáli,
vedel, že to robí preto, aby hral, ak posielal peniaze na účet, vedel, že za akým účelom ich tam posielal,
nehral prvý krát, vedel, že môže o peniaze prísť, v tomto zmysle je teda nutné povedať, že si bol vedomý
účelu a možných následkov svojho konania - avšak týmto vedomím sa neriadil, možné riziká ignoroval
a prevážilo pudenie k hre - tu do jeho rozhodovania vstupovali patologické psychologické deje. P. W. bol

schopný posúdiť možné následky svojho konania, avšak mal zníženú schopnosť svoje konanie ovládať.
Konanie žalobcu chápem tak, že bolo ovplyvnené hráčskou závislosťou, pričom jeho schopnosti vôľou
odolávať závislosti boli oslabené aj depresívnym ochorením, na ktoré sa dlhodobo lieči".
14.2. Dovolací súd po preskúmaní odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie (v bodoch 9.10. až
9.12.), obsahu doplnenia znaleckého posudku ako aj dovolacej námietky konštatuje, že v predmetnej

veci nedošlo k deformácii dôkazu. Deformovaný dôkaz nastáva vtedy, keď súd pri hodnotení dôkazov
odchýli ich obsah od toho, čo dôkaz skutočne obsahuje, pripíše mu význam, ktorý z neho nevyplýva,
alebo ignoruje jeho relevantnú časť, čím dochádza k nesprávnym skutkovým zisteniam. V prejednávanej
veci súd prvej inštancie rešpektoval jadro záverov znalca, ktorý konštatoval, že žalobca je schopný
posúdiť následky svojho konania, avšak jeho ovládacie schopnosti pri hraní hazardných hier sú znížené,

nie vymiznuté, a impulzívne konanie bolo ovplyvnené patologickými dejmi. Súd prvej inštancie uvedené
závery znalca v odôvodnení 9.10 až 9.12 citoval a analyzoval, pričom konštatoval, že aj napriek zníženej
schopnosti ovládať konanie, žalobca nebol v stave, ktorý by ho robil neschopným vykonať právne
úkony podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd neignoroval žiadnu relevantnú časť znaleckého
posudku, neprekrútil jeho význam ani neuviedol tvrdenia, ktoré znalec nevyslovil. Výlučne vyhodnotil

právnu relevanciu obsahu posudku v kontexte zákonných kritérií. Rozdiel medzi schopnosťou posúdiť
následky a schopnosťou ovládať konanie, ktorý znalec explicitne rozlíšil, súd primerane zohľadnil pri
právnom hodnotení, pričom jeho rozhodnutie o neprípustnosti uplatnenia neplatnosti právnych úkonov
vychádza z objektívneho zistenia skutkového stavu. Hodnotenie miery zníženia ovládacích schopností
a jej dopadu na konkrétne právne úkony je výlučne prejavom právomoci súdu a nie deformáciou dôkazu.

Z uvedeného dôvodu súd dospel k záveru, že skutkové zistenia a právne závery súdu prvej inštancie sú
v súlade so znaleckým posudkom a nebolo dôvodné konštatovať, že došlo k deformácii dôkazu.

15. Dovolateľ namieta porušenie práva na spravodlivý proces v súvislosti s opomenutým dôkazom,
kde príkladmo uvádza, že súd nehodnotil jednotlivo vyjadrenia ošetrujúceho psychiatra a nehodnotil

vzájomné súvislosti resp. súvislosti s opakovanými znalcovými tvrdeniami o neschopnosti žalobcu
ovládať svoje konanie pri hre, pričom táto námietka bola rozhodujúca pre výsledok konania.
15.1. Súd prvej inštancie v bode 7.4. odôvodnenia uvádza: Zo zdravotných záznamov žalobcu súd zistil,
že žalobca je liečený minimálne od r. 2017 na Slovensku v psychiatrickej ambulancii, pravidelne sazúčastňuje psychiatrickým kontrol, bol hospitalizovaný na psychiatrickej klinike s prijímacou diagnózou
patologické hráčstvo v čase od 25. 10. 2017 do 03. 11. 2017. Podrobil sa aj psychologickému vyšetreniu.
15.2. Z Doplnenia znaleckého posudku vyplýva, že jeho obsahom je časť B. Štúdium zdravotnej

dokumentácie s popisom psychiatrických a psychologických vyšetrení žalobcu.

16. Dovolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval pri hodnotení dôkazov úplne v súlade
so zásadami objektívneho dokazovania a voľného hodnotenia dôkazov, a nešlo o ich opomenutie.
Súd podrobne analyzoval všetky relevantné dôkazy týkajúce sa psychického stavu žalobcu, jeho

schopnosti posúdiť následky svojho konania a ovládať svoje konanie pri hraní hazardných hier. V
bode 7.4. odôvodnenia súd uviedol, že zo zdravotných záznamov žalobcu vyplýva pravidelná liečba
v psychiatrickej ambulancii minimálne od roku 2017, účasť na pravidelných kontrolách, hospitalizácia
s prijímacou diagnózou patologické hráčstvo v čase od 25. 10. 2017 do 03. 11. 2017 a podrobenie
sa psychologickému vyšetreniu. Súd tieto fakty aktívne zahrnul do hodnotenia žalobcovho duševného
stavu. Súd prvej inštancie následne prepojil tieto informácie so závermi doplnenia č. 1 znaleckého

posudku, v ktorom znalec v časti B. študoval zdravotnú dokumentáciu, pričom jasne zohľadnil
psychiatrické a psychologické vyšetrenia, liečbu a hospitalizáciu žalobcu. Pri hodnotení dôkazov
súd zvážil vzájomné súvislosti medzi patologickým hráčstvom, psychickým stavom žalobcu a jeho
schopnosťou ovládať konanie pri vkladoch a stávkach. Súd konštatoval, že aj napriek prítomnosti
zníženej ovládacej schopnosti pri hraní, žalobca bol schopný posúdiť následky svojho konania, čo

bolo rozhodujúce pre posúdenie právnej relevancie podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V tejto
súvislosti súd nezanedbal žiadny relevantný dôkaz ani neignoroval vyjadrenia ošetrujúceho psychiatra.
Naopak, tieto informácie sú explicitne uvedené a ich obsah bol zohľadnený pri súhrnnom posúdení
celého dôkazného materiálu. Súd primerane vyhodnotil aj opakované tvrdenia znalca o zníženej
schopnosti ovládať konanie a ich kontext s psychickým stavom žalobcu, čím zabezpečil, že medzi

zdravotnou dokumentáciou, psychiatrickými posudkami a znaleckými tvrdeniami nebol vytvorený žiaden
logický rozpor. Dovolací súd zdôrazňuje, že hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie neznamená
mechanické prevzatie každého tvrdenia znalca alebo lekára, ale ich primerané zasadenie do právneho
kontextu. Takéto hodnotenie je štandardným postupom, ktorý zabezpečuje objektívne posúdenie
skutkového stavu a právnych následkov. Z toho dôvodu nemožno tvrdiť, že súd prvej inštancie

opomenul dôkaz a tým porušil právo žalobcu na spravodlivý proces. Súhrnné posúdenie všetkých
relevantných dôkazov bolo vykonané dôkladne, systematicky a v súlade so zákonnými požiadavkami.
Zároveň z podaného odvolania vyplýva, že žalobca poukazuje na konštatovania z psychiatrických a
psychologických vyšetrení, avšak následne neuviedol ich prepojenie s ďalšími vykonanými dôkazmi.
Námietka dovolateľa je preto neopodstatnená.

17. S vyššie uvedeným súvisí aj námietka nerozlišovania prvoinštančného súdu medzi a) stavom
normálnych/bežných okolností, b) stavom predchádzajúcim hre a c) stavom pri hre. Dovolateľ vytýkal
súdu, že účelovo nehodnotil tie časti posudku, ktoré sa týkajú predmetných namietaných úkonov, pričom
v tejto časti dovolania svoje námietku ďalej nerozvíja.

17.1. Dovolací súd po preskúmaní námietky dovolateľa konštatuje, že tvrdenie o nerozlišovaní medzi
stavom normálnych alebo bežných okolností, stavom predchádzajúcim hre a stavom pri hre je
neopodstatnené. Súd prvej inštancie v odôvodnení podrobne analyzoval znalecký posudok a jeho
doplnok, pričom zohľadnil zníženú schopnosť žalobcu ovládať svoje konanie výlučne v situáciách
súvisiacich s hraním a manipuláciou s finančnými prostriedkami, ako to znalec explicitne uviedol. Súd

súčasne vyhodnotil aj schopnosť žalobcu posúdiť následky svojho konania v štandardnom bežnom
stave a pred samotnou hrou, čo umožnilo primerane odlíšiť situácie, v ktorých sa uplatňovala znížená
ovládacia schopnosť, od stavov, v ktorých žalobca konal kompetentne. Dovolací súd zdôrazňuje,
že námietka dovolateľa, hoci poukazuje na údajnú absenciu rozlíšenia medzi jednotlivými stavmi,
neobsahuje konkrétne argumenty ani dôkazy, ktoré by ukazovali, že súd nehodnotil relevantné časti

znaleckého posudku alebo že by jeho záver nebol opodstatnený. Naopak, z odôvodnenia súdu prvej
inštancievyplýva,žeposudzovalnielensamotnénásledkyprávnychúkonov,aleajkontextpatologického
hráčstva, psychického stavu žalobcu a jeho schopnosti ovládať konanie pri hrách. Hodnotenie bolo
preto komplexné, systematické a v súlade so zásadami voľného hodnotenia dôkazov, pričom boli
odlíšené jednotlivé situácie podľa ich relevantnosti pre právnu otázku posudzovanú podľa § 38 ods.

2 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu je tvrdenie dovolateľa o údajných nedostatkoch v
rozlíšení stavov neopodstatnené.18. Ďalší okruh námietok dovolateľa sa týkal nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku
a jeho údajnej arbitrárnosti. Dovolateľ uviedol, že odvolací súd sa nezaoberal jeho podstatnými
argumentmi, konkrétne (i) absenciou slobodnej vôle žalobcu a jej vyhodnotením, (ii) nehodnotením

opakovaných záverov znalca o neschopnosti žalobcu ovládať svoje konanie pri hre, (iii) nejasnosťou
záverov súdov o nesprávnom určení výšky žalovanej sumy a (iv) tým, že súdy nepristupovali k žalobcovi
ako k spotrebiteľovi.
18.1. Dovolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spĺňa kritériá pre
odôvodnenierozhodnutiavzmysle§220ods.2CSP,pretohonemožnopovažovaťzanepreskúmateľný,

neodôvodnený, či zjavne arbitrárny. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP. Z odôvodnení rozhodnutí obidvoch súdov nižších stupňov,
chápaných v ich organickej jednote ako celok (I. ÚS 259/2018) je dostatočne zrejmé, z ktorých
skutočností a dôkazov súdy vychádzali pri zamietnutí žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia vo
výške 20.817 eur s príslušenstvom z dôvodu plnenia žalobcom na základe neplatných právnych úkonov
urobených v duševnej poruche, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací

súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd
prijaté rozhodnutie náležite vysvetlil. V nadväznosti na odvolanie žalobcu venoval pozornosť vo svojom
rozhodnutí predovšetkým námietkam smerujúcim voči hodnoteniu záverov súdom prvej inštancie,
prezentovaných vo vypracovanom doplnku k znaleckému posudku (body 24. až 28. odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia), kde poukázal na závery znalca, ktoré súd prvej inštancie považoval za

rozhodujúce a z ktorých následne vychádzal pri jeho hodnotení a právnom posúdení danej veci.
Odvolací súd podľa názoru dovolacieho súdu teda zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol
dôvody, ktoré ho viedli k jeho rozhodnutiu, jeho postup nemožno považovať za neodôvodnený, pričom
odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu má všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. Predostretá
hodnotiaca úvaha súdov v danom prípade zodpovedá zásadám formálnej logiky, vychádza zo zisteného

skutkového stavu veci a z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a
úvahami pri hodnotení dôkazov a právnym posúdením. V rozsahu nastolenej odvolacej argumentácie
sa odvolací súd zároveň v bodoch 29. až 31. odôvodnenia svojho rozhodnutia venoval (i keď nie podľa
predstáv žalobcu) aj ďalším podľa žalobcu odignorovaným námietkam (nie podľa predstáv dovolateľa),
ktoré však z pohľadu podaného dovolania predstavujú len jeho okrajovú argumentáciu.

19. Dovolací súd preskúmal námietku, podľa ktorej sa súdy nižších inštancií nedostatočne vysporiadali
s konštatovaním znalca, že konanie gamblera počas hry nie je vedené jeho slobodnou vôľou.
19.1. Zo spisového materiálu vyplýva, že súd prvej inštancie sa touto časťou doplnenia znaleckého
posudku zaoberal (porovnaj bod 9.9.), pričom vysvetlil, ako ju zohľadnil pri právnom posúdení veci.

Odvolací súd následne na túto argumentáciu nadviazal a uviedol dôvody, pre ktoré sa so závermi
súdu prvej inštancie stotožnil. Dovolací súd považuje za podstatné, že predmetné konštatovanie znalca
predstavuje všeobecné odborné zhodnotenie javov typických pre patologické hráčstvo, nie individuálne
závery vzťahujúce sa výlučne ku konkrétnym posudzovaným právnym úkonom žalobcu. Súdy túto časť
posudku vyhodnotili v súvise s ostatnými zisteniami a vysvetlili, prečo nemohla sama osebe viesť k

záveruoneplatnostiprávnychúkonovprenedostatokslobodnejvôlepodľa§37ods.1OZ.Zodôvodnení
oboch rozhodnutí je zrejmé, že súdy poskytli primeranú a dostatočnú reakciu na vznesenú námietku.

20. Dovolateľ namieta, že odvolací súd sa nedostatočne zaoberal opakovanými tvrdeniami znalca o tom,
že žalobca nedokáže ovládať svoje konanie pri hre.

20.1. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd sa so závermi znaleckého
posudku oboznámil, poukázal na ne a vyhodnotil ich v spojení s ďalšími skutkovými zisteniami. Odvolací
súd zdôraznil, že znalec nekonštatoval úplnú stratu ovládacích schopností, ale iba ich zníženie, čo
korešponduje aj s odôvodnením súdu prvej inštancie. Z obsahu odôvodnenia je zrejmé, že odvolací súd
nevychádzal zo skrátenej či selektívnej interpretácie posudku, ale z jeho celkových záverov, vrátane

tých,naktorédovolateľpoukazuje.Odvolacísúdtiežvysvetlil,prečosamotnékonštatovanieoznížených
ovládacích schopnostiach nepostačuje na záver o neplatnosti právnych úkonov žalobcu. Dovolací súd
preto dospel k záveru, že odvolací súd poskytol primerané, vecné a dostatočné odôvodnenie v odpovedi
na túto námietku.

21. Dovolací súd sa zaoberal aj námietkou dovolateľa, podľa ktorej nie je zrejmé, akým spôsobom súdy
dospeli k záveru, že žalobca nesprávne určil výšku prípadného bezdôvodného obohatenia žalovaného.
21.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie (bod 9.13.) vyplýva, že súd túto otázku posudzoval
len v doplnkovom rozsahu. Súd vysvetlil logiku, podľa ktorej považoval výpočet žalobcu, založenýna rozdiele medzi vsadenými a vyplatenými tiketmi, za nesprávny, pričom uviedol konkrétne okolnosti,
ktoré tento výpočet skresľovali (vloženie prostriedkov po výhre žalovaným a chybné zaradenie
výhier ako platných právnych úkonov). Dovolací súd zdôrazňuje, že uvedený záver súdu prvej

inštancienepredstavovalprimárnydôvodzamietnutiažaloby,aleibadoplnkovéobjasnenienesprávneho
vyčíslenia výšky možného bezdôvodného obohatenia. Napriek tomu je odôvodnenie v tejto časti
dostatočné a logické.

22. Dovolací súd preskúmal námietku dovolateľa, podľa ktorej odvolací súd nedostatočne zohľadnil

otázku postavenia žalobcu ako spotrebiteľa.
22.1. Zo spisového materiálu vyplýva, že odvolací súd túto otázku posúdil, keď uviedol, že právny
vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa riadil osobitným právnym predpisom - zákonom č. 171/2005
Z. z. o hazardných hrách a schváleným herným plánom, ktorý žalobca akceptoval. Súd zároveň
poukázal, že žalobca nešpecifikoval, v čom žalovaný voči nemu postupoval nekalo, porušil zákon,
alebo ktoré zmluvné podmienky mali byť podľa jeho názoru považované za neprijateľné. Odvolací súd

ďalej zdôraznil, že žalobca neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých mal žalovaný
oznamovať podozrenia v súvislosti s právnou úpravou zákona č. 297/2008 Z. z., ani nepreukázal, že by
mu vzniklo právo na dodatočnú ochranu ako spotrebiteľovi v danom právnom vzťahu. Navyše, odvolacia
námietka predstavuje v konaní neprípustnú novotu podľa § 366 CSP, keďže nebola uplatnená v konaní
pred súdom prvej inštancie.

22.2. Dovolací súd preto konštatuje, že odvolací súd poskytol primerané a dostatočné odôvodnenie k
námietke postavenia spotrebiteľa. Odôvodnenie jasne vysvetľuje, prečo namietané skutočnosti nemohli
mať vplyv na výsledok konania a umožňuje preskúmanie rozhodnutia. Nemožno teda tvrdiť, že by šlo o
nedostatočnú reakciu súdu na podstatnú argumentáciu dovolateľa.

23. Dovolací súd preskúmal námietku dovolateľa, podľa ktorej odvolací súd nezodpovedal údajnú
nezrovnalosť medzi skutkovými a právnymi závermi (bod 7.9. odôvodnenia).
23.1. Dovolací súd konštatuje, že dovolateľ túto námietku uviedol len ako odkaz na predchádzajúce
odvolanie a nezdôvodnil ju priamo a konkrétne v dovolaní. Podľa § 433 CSP nemožno dovolací
dôvod stavať len na všeobecnom poukazovaní na predchádzajúce podania. Dovolanie musí obsahovať

konkrétnu vadu rozhodnutia a dôvody v čom spočíva táto vada. Keďže dovolateľ uvedené opomenul
uviesť, námietka sa považuje za nedôvodnú.

24. Dovolací súd preskúmal námietku dovolateľa, podľa ktorej malo ísť o arbitrárne rozhodnutie
odvolacieho súdu. Upozorňuje, že arbitrárnosť by mohla byť namietaná len v prípade, ak by odvolací

súd výrazne odchýlil od znenia a účelu právnych predpisov, poprel ich podstatu alebo viedol k
zásadnému skresleniu ich významu. Zo spisového materiálu a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
(v jednote s prvoinštančným rozsudkom) však vyplýva, že odvolací súd riadne analyzoval skutkové
zistenia, znalecké posudky a právnu úpravu, vysvetlil prečo potvrdil závery súdu prvej inštancie a svoje
rozhodnutie odôvodnil jasne a zrozumiteľne. Nemožno teda tvrdiť, že by šlo o svojvôľu, jednostranné

rozhodovanie alebo arbitrárny úkon súdu.

25. Záverom je potrebné zdôrazniť, že odôvodnenie rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať
na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa

preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Pričom ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa naň špecifická odpoveď (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 -
A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Za vadu zmätočnosti nemožno preto
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany, ale len
to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom. Dovolateľ preto nedôvodne argumentoval, že
rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne (nenáležite) odôvodnené, resp. svojvoľné.

26. Ak dovolateľ považoval za procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP nesprávny právny
záver súdov nižších inštancií (nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním, skutkovými
a právnymi zisteniami, nesprávne interpretovanie právnej normy), dovolací súd zdôrazňuje, že už
podľa predchádzajúcej úpravy občianskeho súdneho konania dospel najvyšší súd k záveru, žerealizácia procesných oprávnení sa strane sporu neznemožňuje právnym posúdením (pozri R 54/2012,
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011,
5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014). Podľa dovolacieho súdu nie je po

01. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho
posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej právnej otázky súdom) na možnosť strany civilného
sporového konania uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia. Na tom, že nesprávne právne
posúdenie veci nezakladá žalobkyňou tvrdenú vadu zmätočnosti (§ 420 CSP), zotrval aj judikát R
24/2017 a tiež viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (viď. sp. zn. 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017,

3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018).

27. Dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané neoprávnenou
osobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá náležitosti podľa
§ 428, e/ neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými dovolacími
dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP.

28. Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené odmietol dovolanie žalovanej podľa § 447 písm. c) CSP.

29. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku v zmysle
§ 444 ods. 1 CSP, a preto v súlade s ustálenou súdnou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie

(sp. zn. 4Cdo/144/2019, 9Cdo/154/2021).

30. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

31. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.