Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. december 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/150/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2224200619
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2224200619.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudkýň:

JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XXXX/XX, D. E., zastúpenej advokátom: Mgr. Štefan Krnáč, so sídlom Černyševského
10, Bratislava - mestská časť Petržalka, proti žalovanej: Slovenská republika, v ktorej mene koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, IČO: 00 166 073,
o zaplatenie 1.973,59 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Dunajská Streda č. k. 26C/13/2024-78 zo dňa 3. septembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalobkyni nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd I. výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu vo výške 1.973,59 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.973,59 eur
od 6.12.2023 až do zaplatenia, všetko to do troch dní od právoplatnosti rozsudku; II. výrokom žalobkyni
priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 1 ods. 1 a 2, § 2 ods. 1 písm. d), § 5 ods. 1, § 7 ods.

1 až 3, § 8 ods. 1 a 4, § 10 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“), § 9a ods. 1, § 79 ods. 1 a 2 zákona č.
233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Exekučný poriadok“), § 1 písm. a), § 2, § 3 ods.
1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zodpovednosti
za škodu“), § 511 ods. 3, § 550 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Občiansky zákonník“), s poukazom na procesné ustanovenia zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj „CSP“).

3. Prvoinštančný súd vychádzal z nesporného skutkového stavu, že voči žalobkyni, ako ručiteľke sa
viedla exekúcia na základe exekučného titulu čiastočného rozhodcovského rozsudku sp. zn. II/2008-209
zo dňa 07.08.2009 vydaného Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie so sídlom
v Bratislave, na základe ktorého mala žalobkyňa uhradiť oprávnenému sumu 20.955,17 eur spoločne a

nerozdielne s ďalším ručiteľom. Exekúciu viedla súdna exekútorka Mgr. Marcela Zummerová, so sídlom
exekútorského úradu Kpt. Nálepku 22, Michalovce pod sp. zn. EX 430/2010. Dňa 02.03.2021 vydala
súdna exekútorka upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie, príkaz na začatie exekúcie zrážkami
zo mzdy a exekučný príkaz. Zamestnávateľ začal vykonávať zrážky zo mzdy počnúc mesiacom apríl2021. Uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 26OdK/119/2021 zo dňa 01.06.2021 bol vyhlásený
na majetok žalobkyne konkurz. Dňa 22.06.2021 súdna exekútorka vydala upovedomenie o zastavení
starej exekúcie v súlade s § 5 ZoUNEK, proti ktorému oprávnený podal dňa 22.07.2021 námietky, ktoré

boli odstúpené exekučnému súdu na rozhodnutie. O námietkach oprávneného rozhodol exekučný súd
uznesením č. k. 7Er/398/2010-181 zo dňa 23.09.2021 v spojení s uznesením č. k. 7Er/398/2010-195
zo dňa 25.07.2022 tak, že výrokom I. námietkam oprávneného zo dňa 21.07.2021 proti upovedomeniu
o zastavení starej exekúcie v časti zastavenia exekúcie voči povinnému v 2. rade vyhovel, výrokom II.
upovedomenie o zastavení starej exekúcie v časti voči povinnému v 2. rade zrušil, výrokom III. určil,

že sa pokračuje s povinným v 2. rade a výrokom IV. námietky oprávneného zo dňa 21.07.2021 proti
upovedomeniu o zastavení starej exekúcie v ostatnej časti (čiže voči žalobkyni) zamietol. Uznesenie
Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 7Er/398/2010-181 zo dňa 23.09.2021, v spojení s uznesením
Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 7Er/398/2010-195 zo dňa 25.07.2022, nadobudlo právoplatnosť
dňa 15.08.2023. Dňa 23.08.2022 došlo k odblokovaniu majetku žalobkyne v zmysle oznámenia o
ukončení exekučného konania platiteľovi mzdy žalobkyne. Do tej doby však žalobkyni bola zo mzdy

zrazená suma 2.093,69 eur, pričom z tejto sumy bola žalobkyni po vyhlásení konkurzu na jej majetok
zrazená suma 1.973,59 eur.

4. Vecne argumentoval, že žalobu považoval v celom rozsahu za dôvodnú. Žalobkyňa uplatnila nárok
z titulu náhrady škody spôsobenej súdnou exekútorkou nesprávnym úradným postupom, ktorá mala

uskutočňovať exekúciu aj po jej zastavení. Na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody v tomto
prípade je potrebné splnenie podmienok: existencia škody, nesprávny úradný postup, príčinná súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, podanie žiadosti na predbežné prerokovanie na
príslušný orgán. V prvom rade prvoinštančný súd skúmal, či došlo na strane žalobkyne ku škode.
Vo veci nebolo sporné, že došlo k úbytku na majetku žalobkyne v dôsledku vykonaných zrážok vo

výške 2.093,69 eur, pričom suma 1.973,59 eur bola zrazená až po vyhlásení konkurzu na jej majetok.
S námietkou žalovanej, že na strane žalobkyne ku škode nedošlo, keďže išlo o plnenie jej splatného
záväzku, na ktorý bola zaviazaná právoplatným exekučným titulom, sa okresný súd nestotožnil, keďže
po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že k výkonu rozhodnutia v rozsahu 1.973,59 došlo v
rozpore s právnymi predpismi, preto ustálil, že v tomto rozsahu na strane žalobkyne vznikla škoda.

Okresný súd sa stotožnil s vyjadrením žalobkyne na pojednávaní, že aj výkon rozhodnutia podlieha
určitým pravidlám definovaným právnymi predpismi a v prípade ich porušenia, môže vzniknúť na strane
povinnej osoby škoda, ako je tomu v danej veci. Vo veci nebolo sporným, že súdny exekútor, ktorý
vykonáva právoplatné a vykonateľné exekučné tituly, má v exekučnom konaní postavenie orgánu
verejnej moci, keďže bezpochyby rozhoduje o právach, povinnostiach a iných právom chránených

záujmoch fyzických a právnických osôb. Okresný súd skúmal, či postup súdnej exekútorky bol v súlade
s právnymi predpismi alebo nie. Exekútorka postupovala v predmetnej veci správne, keď vydala dňa
22.06.2021 upovedomenie o zastavení starej exekúcie z dôvodu, že dňa 01.06.2021 bol na majetok
žalobkyne vyhlásený konkurz, správne postupovala aj vtedy, keď oprávnený podal námietky voči tomuto
upovedomeniu, ktoré preposlala na exekučný súd, aby o nich rozhodol. Podľa okresného súdu, však

nepostupovala správne, ak po vydaní upovedomenia o zastavení starej exekúcie naďalej vykonávala
zrážkyzomzdyžalobkyne.OkresnýsúdpoukázalnaznenieZoUNEK,akoajnadôvodovúsprávu,podľa
ktorej treba rozlišovať pojmy zastavenie exekúcie, kedy sa má zastaviť samotný výkon rozhodnutia,
od zastavenia, resp. ukončenia celého exekučného konania. S ohľadom na uvedené mal za to, že
exekútorka mala ukončiť výkon exekúcie zrážkami zo mzdy žalobkyne bezodkladne už po vydaní

upovedomenia o zastavení starej exekúcie. Prvoinštančný súd sa nestotožnil s názorom žalovanej,
že exekútorka postupovala správne v zmysle § 8 ods. 4 ZoUNEK, keď odblokovala mzdu žalobkyne
až po právoplatnosti uznesenia exekučného súdu proti sťažnosti oprávneného proti uzneseniu, ktorým
boli jeho námietky proti upovedomeniu o zastavaní starej exekúcie zamietnuté. Okresný súd poukázal
na znenie ustanovenia, podľa ktorého ak došlo k ukončeniu exekučného konania podľa ZoUNEK,

exekútor bezodkladne po uplynutí 30 dní od oznámenia ukončenia exekučného konania oprávnenému,
zruší všetky úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku podliehajúcemu starej exekúcii. Podľa znenia
tohto ustanovenia po ukončení exekučného konania exekútor zruší všetky úkony, ktoré smerujú k
zabezpečeniu majetku podliehajúceho starej exekúcii. Úkony, ktoré smerujú k zabezpečeniu majetku
podliehajúceho starej exekúcii sú všetky úkony, ktorými exekútor zabráni povinnému nakladať so svojím

majetkom podliehajúci exekúcii, ale bez toho, aby sa zmarili účinky prípadného povoleného odkladu,
resp. v tomto prípade zastavenia exekúcie (pozri komentár Iura k § 56 Exekučného poriadku). Z
uvedeného vyplýva, že zrážky zo mzdy nemožno považovať za úkon, ktorý smeruje k zabezpečeniu
majetkupodliehajúcehoexekúcii,alezaúkon,ktorýmsaužrealizujesamotnývýkonrozhodnutia.Taktiežpodľa Exekučného poriadku ide o jeden zo spôsobov výkonu rozhodnutia. Na základe uvedeného
dospel prvoinštančný súd k záveru, že exekútorka podľa ZoUNEK mala po vydaní upovedomenia o
zastavení starej exekúcie upustiť od realizovania zrážok zo mzdy žalobkyne. Prvoinštančný súd uviedol,

že síce ZoUNEK, ani Exekučný poriadok výslovne neustanovuje, či má exekútor pokračovať vo výkone
rozhodnutia v prípade, ak oprávnený podá námietky voči upovedomeniu o zastavení starej exekúcie,
v tomto prípade však možno subsidiárne použiť ustanovenia CSP na základe § 10 ods. 1 ZoUNEK
vspojenís§9aods.1Exekučnéhoporiadkuúčinnéhodo31.03.2017.Poukázalnačl.4CSPstým,žečo
do obsahu a účelu najbližšie tomuto prípadu, teda ako postupovať v situácii, ak sa vykonávali zrážky zo

mzdy a bolo vydané upovedomenie o zastavení starej exekúcie voči ktorému oprávnený podal námietky,
možno považovať ustanovenie § 79 Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017 upravujúci odklad
exekúcie v prípade zrážok zo mzdy. Vydanie upovedomenia o zastavení exekúcie by totiž v prípade
jeho napadnutia námietkami malo mať účinky minimálne odkladu exekúcie, keďže je silný predpoklad,
že exekúcia bude právoplatne zastavená. Podľa tohto ustanovenia tak mala podľa okresného súdu
exekútorka dve možnosti, buď oznámiť platiteľovi mzdy žalobkyne, aby prestal vykonávať zrážky zo

mzdy žalobkyne a v prípade, ak by bolo upovedomenie o zastavení konania zrušené súdom, by vydala
príkaz na pokračovanie v zrážkach, alebo mala platiteľovi mzdy oznámiť, aby zrážal uvedené sumy bez
toho, aby ich poukázal priamo oprávnenému, počkať na rozhodnutie súdu a v závislosti od neho prikázať
platiteľovimzdy,abyzrazenúsumuvrátilpovinnémualebopoukázaloprávnenému.Týmtospôsobom,by
boli ochránené jednak záujmy povinného, ale aj oprávneného. Súdna exekútorka však v tomto prípade

naďalej vykonávala exekúciu zrážkami zo mzdy napriek tomu, že dňa 22.06.2021 vydala upovedomenie
o zastavení starej exekúcie, čím sa mala samotný výkon rozhodnutia ukončiť. Na základe uvedeného je
teda možné konštatovať, že exekútorka nepostupovala správne, vykonala exekúciu v rozopre s platnými
a účinnými právnymi predpismi, keď exekúciu vykonávala aj po vydaní upovedomenia o zastavení
starej exekúcie. Okresný súd poukázal aj na to, že účelom vydania upovedomenia o zastavení starej

exekúcie je, aby bola exekúcia ukončená, a nie aby sa po jej vydaní v exekúcii pokračovalo, aj keď
je prípustné podať proti nej námietky. Exekútorke nič nebránilo pokračovať v exekúcii v prípade, ak by
bolo upovedomenie zrušené súdom, avšak do takého rozhodnutia sa mala zdržať samotného výkonu
a realizovať maximálne také úkony, ktoré by smerovali len k zabezpečeniu majetku podliehajúcemu
exekúcii. S ohľadom na uvedené okresný súd ustálil, že na priznanie náhrady škody bola splnená aj

druhá podmienka, a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci. Za preukázanú mal tiež príčinnú
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom exekútorky a vznikom škody na strane žalobkyne,
keďže bolo v konaní preukázané, že žalobkyni vznikla škoda úbytkom na jej majetku práve z dôvodu,
že exekútorka vykonávala výkon rozhodnutia aj po vydaní upovedomenia o zastavení starej exekúcie,
kedy však mala vykonať voči zamestnávateľovi žalobkyne vyššie uvedené úkony, čiže došlo k výkonu

rozhodnutia v rozpore s právnymi predpismi. Tiež bolo jednoznačne preukázané listinnými dôkazmi,
čo nebolo sporné, že žalobkyňa podala u žalovanej žiadosť na predbežné prerokovanie jej nároku na
náhradu škody, pričom žalovaná považoval jej žiadosť za nedôvodnú. Žalovaná sa v konaní bránila
tiež tým, že žalobkyňa by si svoj nárok mala predovšetkým uplatniť voči druhému ručiteľovi, s ktorým
bola zaviazaná na úhradu dlhu dlžníka spoločne a nerozdielne v zmysle § 511 Občianskeho zákonníka,

prípadne voči dlžníkovi v zmysle § 550 Občianskeho zákonníka, s čím však okresný súd nesúhlasil.
Ak má žalobkyňa rovnakú pohľadávku voči viacerým osobám, ktorá je v tej istej výške, pričom voči
každej tejto osobe z iného titulu, závisí jedine na nej, voči ktorému dlžníkovi si svoj nárok uplatní a z
ktorého titulu. Ide o jej rozhodnutie, pričom žiadny právny predpis ju neobmedzuje a neustanovuje ani
prednosť jednej pohľadávky pred druhou. Žalobkyni teda nič nebránilo, aby si svoju pohľadávku voči

žalovanej uplatnila v tomto konaní. Na podporu okresný súd poukázal na § 33 Exekučného poriadku
účinného do 31.03.2017, podľa ktorého si nárok uplatnený v tomto konaní žalobkyňa mohla uplatniť aj
priamo voči exekútorke, ktorá zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobila ona alebo jej zamestnanec
v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona. Čiže existuje viacero subjektov, od ktorých by si žalobkyňa
mohla nárokovať žalovanú sumu, avšak je v jej dispozícii, od ktorého subjektu si svoj nárok uplatní. Ak

jej nárok však uhradí jeden z takýchto dlžníkov, jej nárok voči ostatným zanikne, inak by mohlo dôjsť
na strane žalobkyne k bezdôvodnému obohateniu. Záverom okresný uzavrel, že boli splnené všetky
podmienky na priznanie náhrady škody, preto žalobe vyhovel. Zároveň zaviazal žalovanej v zmysle
§ 517 Občianskeho zákonníka aj na zaplatenie úrokov z omeškania v zákonnej výške zo žalovanej
sumy od 06.12.2023 do zaplatenia, keďže do omeškania so splnením svojho dlhu sa dostal vydaním

oznámenia o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody. Argumentami ohľadom
zaujatosti exekútorky, resp. ohľadom údajných prieťahov sa v konaní nezaoberal, keďže to považoval
za zbytočné a nehospodárne z pohľadu rozhodnutia vo veci samej, keďže posúdenie vyššie uvedených
skutočností postačovalo na vyhovenie žalobe.5. O trovách konania rozhodol prvoinštančný súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP a žalobkyni, ktorá mala vo
veci plný úspech priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania

súd prvej inštancie rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

6. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná odvolanie, ktorým sa domáhala zamietnutia žaloby
s poukazom na § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Argumentovala tým, že nie je správny záver prvoinštančného
súdu o nesprávnom úradnom postupe súdnej exekútorky pri výkone exekúcie, a súčasne v konaní

nebolo preukázané, že by došlo k vzniku škody. Prvoinštančný súd vidí nesprávny úradný postup
exekútorky v tom, že exekútorka vykonávala exekúciu zrážkami zo mzdy žalobkyne aj potom, čo došlo k
vydaniu upovedomenia o zastavení starej exekúcie podľa § 5 ods. 1 ZoUNEK. V napadnutom rozsudku
okresný súd uznáva, že ZoUNEK ani Exekučný poriadok výslovne neustanovuje, či má exekútor
pokračovať vo výkone rozhodnutia v prípade, ak oprávnený podá voči upovedomeniu o zastavení starej
exekúcie námietky. K záveru o nesprávnosti v postupe exekútorky súd prvej inštancie dospel aplikáciou

analógie legis s využitím § 79 Exekučného poriadku, čo považuje žalovaná za nesprávne právne
posúdenie vec, keď nedôvodne hľadal potrebu aplikácie analógie tam, kde nie je. Exekučné konanie
sa riadi Exekučným poriadkom, ktorý osobitne upravuje aj inštitút odkladu exekúcie a podmienky/
predpoklady uplatnenia tohto inštitútu v exekučnom konaní. Povoliť odklad exekúcie, či už na návrh
alebo aj bez neho, pritom môže výlučne súd (§ 56 Exekučného poriadku), vrátane povolenia odkladu z

dôvodu,akmožnoočakávať,žeexekúciabudezastavená(§56ods.2).Žalovanápoukázalanačl.2ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého štátne orgány, vrátane súdneho exekútora, môžu konať
iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ak teda Exekučný
poriadok ani ZoUNEK neobsahuje osobitnú úpravu toho, či exekútor má alebo nemá pokračovať vo
výkone exekúcie ak oprávnený podá námietky voči upovedomeniu o zastavení starej exekúcie, exekútor

jepovinnýriadiťsaExekučnýmporiadkom,ktorýmuukladávykonaťexekúciu.Žalovanánespochybňuje,
že vykonaním zrážok zo mzdy žalobkyne v rámci výkonu exekúcie sp. zn. Ex 430/2010 došlo k úbytku na
majetkovýchhodnotáchžalobkyne.Spoukazomna§550Občianskehozákonníkažalobkynivznikolvoči
dlžníkovi – F. G. B. (obchodné meno: F. G. B. – M G V1) nárok na regresnú náhradu plnenia za dlžníka a
uvedená skutočnosť vylučuje možnosť priznať žalobkyni nárok na náhradu škody proti štátu. Judikatúra

ustálila, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné uplatniť pred nárokom na náhradu
škody, keďže až nevymožiteľnosť bezdôvodného obohatenia znamená vznik škody. Zmysel uvedeného
spočíva v tom, že je nemysliteľné, aby sa subjekt (dobromyseľný alebo nedobromyseľný) obohatil a
nebol povinný takýto prospech vydať z dôvodu, že poškodený subjekt by bol uspokojený titulom náhrady
škody od štátu. V majetkovoprávnych vzťahoch fyzických a právnických osôb totiž štát nemôže byť

univerzálnym ani singulárnym sukcesorom preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto
osôb, pokiaľ je možné uspokojenie týchto záväzkov dosiahnuť iným spôsobom. (poukaz na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo 199/2005 v spojení s rozhodnutím NS SSR sp. zn. 4Cz 110/84,
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 361/09, rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 7Cdo 16/2011, sp. zn. 4MCdo 3/2014, sp. zn. 6Cdo 27/2016, sp. zn. 6Cdo 9/2016, sp. zn.

8Cdo 88/2017, sp. zn. 6Cdo 184/2018, sp. zn. 1Cdo 128/20194, Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 17/2013, sp. zn. II. ÚS 570/2013). Nie je pritom relevantné, či plnenie je bezdôvodným
obohatením tretej osoby podľa § 451 Občianskeho zákonníka alebo jej neoprávneným prospechom
podľa iného zákonného ustanovenia. Podstatné je, že dlžníkovi, za ktorého žalobkyňa v postavení
ručiteľky plnila jeho dlh, vznikla zákonná povinnosť žalovanú sumu žalobkyni nahradiť. Za nesprávnu

považoval úvahu okresného súdu v odseku 40 odôvodnenia napadnutého rozsudku, podľa ktorej závisí
na žalobkyni, voči ktorému dlžníkovi si svoj nárok uplatní, z ktorého titulu. Keďže žalobkyňa v konaní
nepreukázala, že by sa u dlžníka, za ktorého ako ručiteľka plnila, domáhala svojho nároku v zmysle §
550 Občianskeho zákonníka, resp. že by takáto jej aktivita bola bezúspešná, a táto bezúspešnosť nebola
žalobkyňou zavinená, predpoklad vzniku škody nie je splnený. Nepreukázanie vzniku škody znamená,

že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno preukázania dôvodnosti nároku na náhradu škody.

7. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovanej nevyjadrila.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362

ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) adôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd
prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď
miestoačasverejnéhovyhláseniarozsudkubolooznámenénaverejnejtabulianawebovejstránkesúdu
minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej
nie je dôvodné, preto postupom podľa § 387 CSP napadnutý rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil.

9. Predmetom konania je požiadavka žalobkyne na zaplatenie sumy 1.973,59 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.973,59 eur od 6.12.2023 až do zaplatenia, titulom náhrady
škody v zmysle zákona o zodpovednosti štátu.

10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania bolo posúdiť,

či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak I. výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu vo výške 1.973,59 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy
1.973,59 eur od 06.12.2023 až do zaplatenia, všetko to do troch dní od právoplatnosti rozsudku, II.
výrokom žalobkyni priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

11. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou tvrdeného nároku, ktorý vo potrebnom rozsahu vykonal
dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu (s korekciou v odseku 39) zdieľa i jeho

právny záver vo veci, keď vec aj v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. §
387 ods. 2 CSP, odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku, keď nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej
inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľke.

12. Žalovaná uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu
prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo
skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a
nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové

zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav
inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne
záveryoprávachapovinnostiachúčastníkovkonania)apoužitiesprávnehoustanovenianeznamenáiba
opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené

posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona alebo
iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho
príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto
ustanovení vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Súd
použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, to

zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach
strán sporu.

13. Súd prvej inštancie svoj záver o vyhovení žalobe založil správne na závere o tom, že žalobkyňa
preukázala predpoklady nároku na náhradu škody, existenciu škody, nesprávny úradný postup

(exekútorky), príčinnú súvislosť, podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

14. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona o zodpovednosti štátu štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

15. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 3 zákona o zodpovednosti štátu vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivostiSlovenskej republiky, ak škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z
poverenia súdu podľa osobitného predpisu. 2).

16. Podľa § 9 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje výkon právomoci orgánom
verejnej moci, pri ktorom dôjde k porušeniu právnou normou ustanoveného predpísaného postupu
alebo k porušeniu účelu, ku ktorému postup orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci smeruje. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo

vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.

17. Podľa § 17 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu sa uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak. 1a)

18. Podľa § 1 ods. 1 ZoUNEK tento zákon upravuje postup ukončenia exekučných konaní začatých pred
1. aprílom 2017 a vedených podľa predpisov účinných do 31. marca 2017 (ďalej len "exekučné konanie")
a osobitosti postupu pri podaní opätovného návrhu na vykonanie exekúcie (ďalej len "opätovný návrh"),
ods. 2 na účely tohto zákona sa starou exekúciou rozumie exekúcia začatá pred 1. aprílom 2017 a

vedená podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.o ukončení niektorých exekučných konaní a o
zmene a doplnení niektorých zákonov.

19. Podľa § 2 ods. 1 písm. d) ZoUNEK stará exekúcia sa týmto zákonom zastavuje, ak dôvod na
zastavenie starej exekúcie vyplýva z osobitného predpisu upravujúceho konkurzné konanie;1) (§ 118

a 167f zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov).na tento účel platí, že stará exekúcia sa zastavila vznikom dôvodu na
jej zastavenie.

20. Podľa dôvodovej správy k § 2 odsek 1 upravuje dôvody pre zastavenie starej exekúcie, k zastaveniu

ktorejdochádzapriamozozákona.Tietodôvodysústálelenkomplementárnekdôvodomprezastavenie
starej exekúcie podľa „bežných“ procesných pravidiel tak, ako ich vymedzuje Exekučný poriadok v
znení účinnom do 31. marca 2017. Prvým a hlavným dôvodom zastavenia starej exekúcie je uplynutie
rozhodnej doby, ak súčasne nejde o starú exekúciu uvedenú v odseku 2. Rozhodná doba je vymedzená
na obdobie piatich rokov, ktorá plynie odo dňa doručenia prvotného poverenia na vykonanie starej

exekúcie súdnemu exekútorovi (ďalej len "exekútor"). Doručenie prvotného poverenia na vykonanie
exekúcie exekútorovi (bez ohľadu na zmenu exekútora počas exekučného konania) je moment, ktorý je
jednoznačne určiteľný tak z pohľadu súdu, ako aj z pohľadu exekútora. Ak v starých exekúciách dôjde k
situácii, že oprávnený alebo povinný zanikne bez právneho nástupcu, dedičské konanie je zastavené z
dôvodu, že oprávnený alebo povinný nezanechal žiadny majetok alebo zanechal len majetok nepatrnej

hodnoty, zastavenie exekúcie navrhne oprávnený, alebo dôvod na zastavenie exekúcie vytvoria účinky
vyhlásenia konkurzu alebo oddlženia fyzickej osoby, niet dôvodu, aby sa následky z týchto (relatívne
nesporných) skutočností nemohli premietnuť priamo do následkov pre starú exekúciu. V takýchto
prípadochideodôvodyprezastaveniestarejexekúcie,ktorésújednoznačnéapretoniejepotrebné,aby
o ukončení takýchto starých exekúcií rozhodoval súd (naviac ak obdobná právna úprava je v súčasnosti

účinná v prípade exekúcií vedených podľa predpisov účinných od 1. apríla 2017). Preto existencia
takýchto dôvodov zastavenia starej exekúcie ex lege je ponechaná na zistenie exekútorovi, ktorý na
základe tohto zistenia a následného preukázania tohto dôvodu vydá upovedomenie o zastavení starej
exekúcie podľa návrhu zákona a deklaruje zastavenie starej exekúcie. V týchto prípadoch sa nevyžaduje
uplynutie päťročnej rozhodnej doby.

21. Podľa § 5 ods. 1 ak sa stará exekúcia zastavila, exekútor vyhotoví upovedomenie o zastavení
starej exekúcie, ktorého vzor zverejní Slovenská komora exekútorov po dohode s Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo") na svojom webovom sídle v strojovo
čitateľnom elektronickom formáte.

22. Podľa dôvodovej správy k § 5 zastavenie starej exekúcie podľa návrhu zákona nastáva ex lege,
pričom exekútor túto skutočnosť deklaruje formou vydania upovedomenia o zastavení starej exekúcie,
prípadne súd vydaním uznesenia, ktorým určí, že došlo k zastaveniu starej exekúcie (§ 8 ods. 2).23. Podľa § 7 ods. 1 ZoUNEK proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie, ktoré bolo vydané v
rozpore s týmto zákonom, môže oprávnený podať do 30 dní od jeho doručenia u exekútora námietky.

Námietky proti paušálnym trovám nie sú prípustné, ods. 2 námietky spolu s upovedomením o zastavení
starej exekúcie predloží exekútor do 30 dní súdu. Ak námietky neboli podané, exekútor do 30 dní od
uplynutia lehoty na podanie námietok doručí súdu upovedomenie o zastavení starej exekúcie, ods.
3 súd dôvodným námietkam vyhovie tak, že uznesením upovedomenie o zastavení starej exekúcie
zruší. Oneskorené alebo neprípustné námietky súd uznesením odmietne. Nedôvodné námietky súd

uznesením zamietne. Rozhodnutie o námietkach súd doručí oprávnenému a exekútorovi.

24. Podľa § 8 ods. 1 ZoUNEK exekučné konanie sa končí právoplatnosťou uznesenia súdu o zamietnutí
námietok alebo uznesenia súdu, ktorým sa námietky odmietli. Ak námietky neboli podané, exekučné
konanie sa končí doručením upovedomenia o zastavení starej exekúcie súdu. Ukončením exekučného
konania sa považuje poverenie na vykonanie exekúcie za vrátené, ods. 4 ak došlo k ukončeniu

exekučného konania podľa tohto zákona, exekútor bezodkladne po uplynutí 30 dní od oznámenia podľa
odseku 3 zruší všetky úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku podliehajúcemu starej exekúcii. To
neplatí, ak mu oprávnený v lehote podľa prvej vety osvedčí, že podal opätovný návrh podľa § 9 ods. 1.

25. Pod dôvodovej správy k § 8 exekúcia je len špecifickým časovým úsekom v rámci exekučného

konania, preto návrh zákona pre staré exekúcie osobitne rieši vlastné ukončenie starého exekučného
konania.

26. Podľa § 10 ods. 1 ZoUNEK ak tento zákon neustanovuje inak, na postup podľa tohto zákona sa
použije Exekučný poriadok, okrem ustanovenia § 53 ods. 3 písm. g).

27. Zmyslom a účelom prijatia zákona č. 233/2019 Z. z. (ZoUNEK) bolo riešiť neúnosnú situáciu na
exekučných súdoch, kde sa v státisícoch exekučných konaní viedla exekúcia proti povinným dlhodobo
neúspešne a v konečnom dôsledku tento stav vyúsťoval až do kolízie s princípom právnej istoty
subjektov exekučného konania. Zákonodarca túto situáciu neriešil novelou Exekučného poriadku, ale

samostatným zákonom, ktorým zaviedol okrem iného aj pojem stará exekúcia. Podľa tohto zákona
za splnenia zákonných predpokladov súdny exekútor vo svojom upovedomení má povinnosť oznámiť
oprávneným, že ex lege došlo k zastaveniu starých exekúcií. ZoUNEK je vo vzťahu k exekučnému
poriadku úpravou lex specialis, ktorá osobitne upravuje tam stanovené situácie, a to vo vzťahu k
ďalšiemu trvaniu exekučného konania (pozri uznesenie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 160/2020-28 zo dňa

13.05.2020).

28. Podľa čl. 4 ods. 1 Základných zásad CSP ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe
výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného
zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.

29. Podľa § 9a Exekučného poriadku ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa
primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

30. Podľa § 79 ods. 1 Exekučného poriadku ak súd povolí odklad exekúcie podľa § 56 ods. 1, exekútor

upovedomí o tom platiteľa mzdy do troch dní od doručenia rozhodnutia. Platiteľ mzdy po doručení tohto
upovedomenia prestane vykonávať zrážky zo mzdy povinného, a to až do času, kým mu exekútor
nedoručí príkaz, aby sa v zrážkach pokračovalo, ods. 2 ak súd povolí odklad exekúcie podľa § 56 ods.
2 alebo ods. 5, platiteľ mzdy vykonáva zrážky ďalej, ale nevypláca ich oprávnenému, kým sa odklad
exekúcie nezruší. Ak súd zastaví exekúciu, platiteľ mzdy vyplatí zrazené sumy povinnému.

31. Podľa § 56 ods. 1 Exekučného poriadku na návrh povinného môže súd (§ 45) povoliť odklad
exekúcie, ak sa povinný bez svojej viny ocitol prechodne v takom postavení, že by neodkladná exekúcia
mohla mať pre neho alebo pre príslušníkov jeho rodiny zvlášť nepriaznivé následky a oprávnený by
nebol odkladom exekúcie vážne poškodený. Odklad exekúcie môže súd povoliť iba na návrh povinného,

ktorý je fyzickou osobou, ods. 2 aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať,
že exekúcia bude zastavená (§ 57), ods. 6 do rozhodnutia súdu o odklade exekúcie môže exekútor
vykonávať len úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného.32. Ochranu povinného v exekučnom konaní zabezpečuje aj inštitút odkladu exekúcie. Táto ochrana
je buď dočasná, alebo smeruje k takej úprave pomerov oprávneného a povinného pred definitívnym
zastavením exekúcie, ktorá zabráni vzniku bezdôvodného obohatenia oprávneného alebo nárokov na

náhraduškody.Konanieopovolenieodkladuexekúciesazačínananávrh,alevprípade,keďsaočakáva
zastavenie exekúcie, možno toto konanie začať aj bez návrhu, spravidla na podnet exekútora. Do
rozhodnutia súdu o odklade exekúcie môže exekútor vykonávať len úkony smerujúce k zabezpečeniu
majetku povinného, ktorými treba rozumieť všetky úkony, ktorými exekútor zabráni povinnému nakladať
so svojím majetkom podliehajúcim exekúcii, ale bez toho, aby sa zmarili účinky prípadne povoleného

odkladu exekúcie.

33. V súvislosti s prejednávanou vecou odvolací súd poukazuje na rozhodnutie sp. zn. 9Cdo/298/2020,
v ktorom bolo konštatované, že zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom
č. 514/2003 Z. z. koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného
subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti,

ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu (tzv. zodpovednosť za
výsledok). Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy (ústavný zákon SNR č.
460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov). Najvyšší súd odkázal v tomto svojom rozhodnutí
i na rozsudok najvyššieho súdu z 21. júna 2011 sp. zn. 2Cdo/121/2010. Ak má byť štát skutočne
považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov,

ktorým štátne orgány alebo orgány verejnej moci priamo zasahujú do základných práv jednotlivca.
Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržovať právo v jeho
ideálnej (škodu nespôsobujúcej) interpretácii. Exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou
na vykonanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (teraz exekučných titulov). Z definície
právneho postavenia súdneho exekútora podanej priamo Exekučným poriadkom vyplýva, že exekútor

v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu. Právne postavenie exekútora je ustanovené tak,
že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa exekútor podieľa na realizácii základného práva na súdnu a
inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy. Na súdneho exekútora vykonávajúceho exekučnú činnosť
treba v zmysle uvedeného hľadieť ako na orgán, ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v
rozsahu ustanovenom zákonom, a to Exekučným poriadkom. Exekútor v exekučnom konaní vykonáva

úlohy štátneho orgánu, ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom
Exekučným poriadkom (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/58/2009).

34. I keď zákon č. 514/2003 Z. z. pojem „nesprávny úradný postup“ orgánu verejnej moci výslovne
nedefinuje, z pojmu možno vyvodiť, že ide o taký jeho úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v

súlade s príslušnou právnou úpravou, ide teda o úradný postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel
stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý
vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o
nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom
právomocí orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán

verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti) ale aj, ak poruší povinnosť urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, prípadne ak je nečinnosť pri výkone verejnej moci, ak má
zbytočné prieťahy v konaní, alebo či spôsobí iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb. Pretože úradný postup nie je možné v právnom predpise upraviť do
najmenších podrobností tak, aby zahŕňal všetko, čo je potrebné pri výkone právomocí orgánu verejnej

moci vykonať, treba správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého
postup orgánu verejnej moci smeruje (porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/121/2010).

35. Objektívna zodpovednosť spojená s nesprávnym úradným postupom predpokladá porušenie
pravidiel ustanovených právnymi predpismi pre postup orgánu verejnej moci pri jeho činnosti, čiže vady

v spôsobe vedenia konania. Ide spravidla o postup (faktický zásah a nečinnosť), ktorý s rozhodovacou
činnosťou bezprostredne nemusí súvisieť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/49/2023).

36. Nesprávny úradný postup, môže mať rozmanité reálne formy. Otázku, či určité konanie alebo
nečinnosť orgánu štátu možno subsumovať pod zodpovednostný vzťah podľa § 9 (resp. § 14)

zákona o zodpovednosti štátu, sa bude vždy posudzovať so zreteľom na všetky relevantné okolnosti
konkrétneho prípadu. Ustálil sa názor, že pod pojmom "postup" treba chápať jednak aktívne konanie,
ale aj pasívne správanie, napríklad neodôvodnenú a nežiaducu nečinnosť pri plnení úloh a povinností.
Teória aj súdna prax dospela k názoru, že prívlastkom "úradný" mienil zákon zreteľne odlíšiť konanieosôb pri plnení úloh orgánu verejnej moci od ich iného konania. Vyžaduje sa teda, aby vždy išlo o
úlohy, ktoré slúžia výkonu verejnej moci, a nie o iné úlohy orgánu verejnej moci. Z hľadiska vzniku
zodpovednostizaškoduztitulunesprávnehoúradnéhopostupumusíísťopostuporgánovverejnejmoci,

ktorý je v medziach úloh verejnej moci príslušného orgánu, pretože v opačnom prípade by prichádzala
do úvahy nie zodpovednosť za škodu podľa zákona o zodpovednosti, ale podľa Občianskeho zákonníka,
V aktuálnej právnej úprave došlo k pozitívnemu posunu v tom, že v ustanovení § 9 (resp. § 14) zákona
o zodpovednosti za škodu štátu je uvedený demonštratívny výpočet prípadov, ktoré sa považujú za
nesprávny úradný postup. Za nesprávny úradný postup možno vo všeobecnosti považovať porušovanie

pravidiel, ktoré sú predpísané právnymi normami pre činnosť príslušných orgánov verejnej moci, ktorá
je v rozpore so zákonom, resp. s jeho konkrétnym ustanovením. Ide teda o stav, keď príslušný orgán
verejnej moci pri svojej činnosti porušuje svoje povinnosti, ktoré pre neho ustanovuje právny predpis.
Za nesprávny úradný postup však možno považovať aj takú činnosť orgánu verejnej moci, keď orgán
verejnej moci síce koná v súlade so zákonom, ale v rámci možností, ktoré sú mu dané, postupuje v
rozpore s účelom zákona, úmyslom zákonodarcu či v rozpore s hmotnoprávnou logikou a základnými

právnymi princípmi. Nesprávny úradný postup je každý postup orgánu verejnej moci, ktorý pri výkone
verejnej moci postupuje v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo v rozpore so
zásadami výkonu verejnej moci a základnými právnymi princípmi (pozri obdobne rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/76/2012).

37. V konaní nebol medzi stranami sporný skutkový stav opísaný v odseku 3, nebolo ani sporné, že
nesprávny úradný postup súdnej exekútorky mal spočívať v tom, že potom ako súdna exekútorka dňa
22.06.2021 vydala upovedomenie o zastavení starej exekúcie sp. zn. EX 430/2010 (v súlade s § 5
ZoUNEK), a to z dôvodu v zmysle § 2 ods. 1 písm. d) ZoUNEK (podľa 167f zákona č. 7/2005 Z.z. o
konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

keď uznesením Okresného súdu Trnava č. k. 26OdK/119/2021-12 zo dňa 01.06.2021 zverejnené
v Obchodnom vestníku č. 108/2021 zo dňa 7.6.2021 (právoplatnosť nadobudlo dňa 08.06.2021), že
bol vyhlásený konkurz na majetok žalobkyne (dlžníka) a súčasne bolo rozhodnuté o oddlžení dlžníka,
pokračovala vo vykonávaní zrážok zo mzdy žalobkyne do 23.08.2022 (kedy došlo k odblokovaniu
majetku žalobkyne v zmysle oznámenia o ukončení exekučného konania platiteľovi mzdy žalobkyne).

38. Žalovaná namietala záver okresného súdu, ktorý k nesprávnosti v postupe exekútorky dospel
aplikáciou analógie legis s využitím § 79 Exekučného poriadku, pričom poukázala na to, že Exekučný
poriadok ani ZoUNEK neobsahuje osobitnú úpravu toho, či exekútor ne/má pokračovať vo výkone
exekúcie ak oprávnený podá námietky voči upovedomeniu o zastavení starej exekúcie, pričom exekútor

je povinný riadiť sa Exekučným poriadkom, ktorý mu ukladá vykonať exekúciu.

39. Odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd namietaný záver uvedený v odseku 38 odôvodňuje
v odsekoch 35 a 36 odôvodnenia napadnutého rozsudku, pričom odvolací súd rovnako ako okresný súd
mázato,žejepotrebnérozlišovaťpojmyzastavenie(starej)exekúcieazastavenieexekučnéhokonania.

Pričom exekúcia predstavujúca súhrn procesných úkonov smerujúcich k uspokojeniu pohľadávky
oprávneného môže prebiehať iba v rámci exekučného konania ako druhého štádia civilného procesu.
Základnými druhmi exekúcie sú exekúcia na peňažné plnenie (ako v danej veci), exekúcia na peňažné
plnenie, personálna exekúcia. Exekúcia zrážkami zo mzdy je jeden zo spôsobov exekúcie, ktorý slúži
na vymoženie peňažnej pohľadávky. Na uvedené rozlíšenie pojmov reflektuje Exekučný poriadok ale

aj zákon ZoUNEK, z ktorého dôvodovej správy tiež vyplýva, že exekúcia je len špecifickým časovým
úsekom v rámci exekučného konania, preto (návrh) zákona pre staré exekúcie osobitne rieši vlastné
ukončenie starého exekučného konania. Okresný súd dôvodne poukázal na obsah § 8 ods. 4 ZoUNEK,
ktorý upravuje postup exekútora po ukončení exekučného konania a to zrušením úkonov smerujúcich
k zabezpečeniu majetku podliehajúcemu starej exekúcie, ktorými exekútor zabráni povinnému nakladať

s majetkom podiehajúcim exekúcii bez toho, aby zmaril účinky prípadného odkladu, resp. zastavenia
exekúcie (ako je tomu aj v danej veci). Exekučný poriadok ani ZoUNEK výslovne neupravuje postup
exekútora v situácii, ak oprávnený podá námietky voči upovedomeniu o zastavení starej exekúcie,
ktoré má deklaratórnu povahu, a ktorá bola zastavená z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok
dlžníka a jeho oddĺženia, pričom zo zákona bola (stará) exekúcia zastavená (už) vznikom dôvodu

na jej zastavenie. Okresný súd dôvodne poukázal na možný postup podľa čl. 4 CSP v kontexte §
10 ods. 1 ZoUNEK v spojení s § 9a ods. 1 Exekučného poriadku (účinného do 31.03.2017) a to
v súvislosti s obsahom § 79 Exekučného poriadku (účinného do 31.03.2017), ktorý upravuje odklad
exekúcie v prípade zrážok zo mzdy, keďže žalobkyni zamestnávateľ zrážal mzdu v súvislosti s výkonomexekúcie, ktorá bola však ako stará exekúcia zo zákona zastavená. V takom prípade mal exekútor
využiť postup podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení k 31.03.2017) a dať exekučnému súdu
podnet (na odklad) už aj tým skôr, že samotný platiteľ mzdy sa zjavne na súdnu exekútorku v danej

veci obrátil s požiadavkou o oznámenie ďalšieho postupu, keďže žalobkyňa ako povinná bola oddĺžená
a to s poukazom na obsah mailovej komunikácie na čl. 11. Okresný súd v napadnutom rozsudku
dôvodne poukázal aj na to, že účelom vydania upovedomenia o zastavení starej exekúcie je, aby bola
exekúcia ukončená, a nie aby sa po vydaní upovedomenia v exekúcii pokračovalo, aj keď je prípustné
podať proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie. Odvolací súd má za to, že v súlade s účelom

ZoUNEK (odsek 27) ohľadom zastavenia starých exekúcií, v súvislosti s danou vecou nebolo, aby
zrazená mzda žalobkyne potom ako bola exekúcia voči žalobkyni zo zákona zastavená, bola vyplatená
oprávnenému aj suma zrazená zo mzdy žalobkyne aj potom ako bola zastavená stará exekúcia zo
zákona. Exekútorke nič nebránilo pokračovať v exekúcii v prípade, ak by bolo upovedomenie zrušené
súdom, avšak do takého rozhodnutia sa mala zdržať samotného výkonu a realizovať maximálne také
úkony, ktoré by smerovali len k zabezpečeniu majetku podliehajúcemu exekúcii, čím by boli ochránené

záujmy žalobkyne ako povinnej, a nedošlo by ani k porušeniu práv oprávneného. Záver okresného súdu,
že súdna exekútorka nepostupovala správne, keď exekúciu vykonávala aj po vydaní upovedomenia
o zastavení starej exekúcie (zrážky zo mzdy) do 23.08.2022, je podľa odvolacieho súdu správny, čím
žalobkyňa preukázala nesprávny úradný postup súdnej exekútorky ako jeden z predpokladov nároku
na náhradu škody.

40. Podľa § 550 Občianskeho zákonníka ručiteľ, ktorý dlh splnil, je oprávnený požadovať od dlžníka
náhradu za plnenie poskytnuté veriteľovi.

41. Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o neoprávnenom majetkovom prospechu nemožno

posudzovať aj prípady, ktoré sú upravené priamo v iných osobitných ustanoveniach Občianskeho
zákonníka. Ak sa napr. ručiteľ domáha voči dlžníkovi sumy, ktorú za dlžníka zaplatil veriteľovi, treba
vychádzať z ustanovenia § 56 O. z., podľa ktorého ručiteľ, ktorý dlh splnil, je oprávnený požadovať od
dlžníka náhradu za plnenie poskytnuté veriteľovi. Aj toto ustanovenie je síce založené na rovnakom
princípe ako ustanovenie § 451 O. z. a naň nadväzujúce ustanovenie § 454 O. z., splnenie dlhu

poručiteľom za dlžníka sa tu však odvodzuje z jeho právnej povinnosti podľa ustanovenia § 54 ods. 1
O. z. Podľa tohoto ustanovenia je ručiteľ povinný dlh splniť, ak ho nesplnil dlžník, hoci ho na to veriteľ
písomne vyzval. V danom prípade teda žalobca plnil za žalovanej na základe svojej právnej povinnosti
(R1/1979).

42. Žalovaná argumentovala, že žalobkyni vznikol voči dlžníkovi – F. G. B. (obchodné meno: F. G. B.
– M G V1) nárok na regresnú náhradu plnenia za dlžníka (podľa § 550 Občianskeho zákonníka) a
uvedená skutočnosť vylučuje možnosť priznať žalobkyni nárok na náhradu škody proti štátu. Judikatúra
ustálila, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné uplatniť pred nárokom na náhradu
škody, keďže až nevymožiteľnosť bezdôvodného obohatenia znamená vznik škody. Zmysel uvedeného

spočíva v tom, že je nemysliteľné, aby sa subjekt (dobromyseľný alebo nedobromyseľný) obohatil a
nebol povinný takýto prospech vydať z dôvodu, že poškodený subjekt by bol uspokojený titulom náhrady
škody od štátu. Nie je pritom relevantné, či plnenie je bezdôvodným obohatením tretej osoby podľa § 451
Občianskeho zákonníka alebo jej neoprávneným prospechom podľa iného zákonného ustanovenia. Na
podporu uvedeného poukázal na poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 199/2005

v spojení s rozhodnutím NS SSR sp. zn. 4Cz 110/84, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. III. ÚS 361/09, ako na ďalšiu rozhodovacou prax dovolacieho súdu (rozhodnutia sp. zn. 7Cdo
16/2011, sp. zn. 4MCdo 3/2014, sp. zn. 6Cdo 27/2016, sp. zn. 6Cdo 9/2016, sp. zn. 8Cdo 88/2017, sp.
zn. 6Cdo 184/2018 alebo sp. zn. 1Cdo 128/2019), alebo aj Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp.
zn. II. ÚS 17/2013, sp. zn. II. ÚS 570/2013).

43. Odvolací súd poukazuje na to, že otázka súbehu a vzájomnej konkurencie nároku na náhradu
škody voči štátu s nárokom (na náhradu škody) voči súdnemu exekútorovi, už bola v rozhodovacej praxi
najvyššieho súdu vyriešená v rozhodnutí R 74/2016 (súčasť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, relevantné pre exekučné konania začaté do 31. marca 2017) so záverom, že zodpovednosť

súdneho exekútora za škodu podľa ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku a zodpovednosť
štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá bola spôsobená súdnym exekútorom pri výkone
exekučnej činnosti, sa vzájomne nevylučujú. Z rozhodnutia najvyššieho súdu R 74/2016 vyplýva, že
závisí výlučne na rozhodnutí poškodeného, či bude náhradu škody požadovať podľa zákona č. 514/2003Z. z. alebo či predmetný nárok bude uplatňovať priamo od exekútora podľa ustanovenia § 33 ods. 1
Exekučného poriadku. Z uvedeného je zrejmé, že zodpovednosť štátu nastupuje ihneď a zo zákona
(§ 3 zákona č. 514/2003 Z. z.). Ak exekútor poruší svoju povinnosť v rámci exekučnej činnosti, ide o

prípadnesprávnehoúradnéhopostupu,naktorýsavzťahujezákonozodpovednostizaškodu,čopriamo
predpokladá aj tento zákon, keď v § 4 ods. 1 výslovne stanovuje, že v mene štátu koná ministerstvo
spravodlivosti, ak škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej na základe
poverenia súdu podľa osobitného predpisu. Podľa Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017,
do zmeny vykonanej zákonom č. 2/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej

republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony,
sa poškodený mohol domáhať nároku na náhradu škody buď voči exekútorovi alebo priamo voči štátu
(pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/32/2023).

44. Zároveň odvolací súd dáva do pozornosti odsek 36 odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 6Cdo/32/2023 „36. Otázkou vzťahu práva na vydanie bezdôvodného obohatenia a práva na
náhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímštátnehoorgánu(orgánuverejnejmoci)alebojeho
nesprávnym úradným postupom všeobecne (nie vo vzťahu ku škode spôsobenej súdnym exekútorom
pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu) sa po podaní dovolania zaoberal dovolací
súd v rozhodnutí veľkého senátu z 24. júna 2025 sp. zn. 1VCdo/3/2025 so záverom, že: „nie je

podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá vznikla z dôvodu
nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, prednostné uplatnenie nároku na náhradu škody
vočiďalšejosobespoluzodpovednejzavznikškodyvadhéznomkonaní,čiuplatnenienárokunavydanie
bezdôvodného obohatenia.“.

45. V súvislosti s vyššie uvedeným v kontexte argumentácie žalovanej v odseku 42 odvolací súd
poukazuje na rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VCdo/3/2025
zo dňa 24.06.2025, ktorému bola v záujme zjednotenia a najmä ustálenia rozhodovacej praxe
najvyššieho súdu postúpená vec v otázke konkurencie nároku na náhradu škody voči štátu a nároku na
vydanie bezdôdovodného obohatenia. Z rozhodnutia vyplýva, že pri interpretácii ust. § 1, § 2, § 3 ods.

1, 2, § 4 ods. 1 písm. a) bod 2, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu
pri výkone verejnej moci v znení k 31.12.2008 vyplýva záver, že „Nie je podmienkou uplatnenia nároku
na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. decembra 2008, ktorá vznikla z dôvodu nesprávneho úradného
postupu orgánu verejnej moci, prednostné uplatnenie nároku na náhradu škody voči ďalšej osobe

spoluzodpovednej za vznik škody v adhéznom konaní, či uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia“.

46. Žalovaná tiež argumentovala, že žalobkyňa disponuje v zmysle § 550 Občianskeho zákonníka
regresným nárokom voči dlžníkovi, za ktorého ako jeho ručiteľka plnila dlh, keď existencia tohto nároku

vylučuje vznik nároku na náhradu škody voči štátu. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by sa u dlžníka,
za ktorého ako ručiteľka plnila, domáhala svojho nároku v zmysle § 550 Občianskeho zákonníka, resp.
že by takáto jej aktivita bola bezúspešná, a táto bezúspešnosť nebola žalobkyňou zavinená, predpoklad
vzniku škody nie je splnený.

47. S námietkou v odseku 46 sa odvolací súd nestotožnil, keď mal za to, že žalobkyňa bola na základe
osobitnej zákonnej úpravy (zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii) dňa 1.6.2026 oddlžená,
pričom do oddlženia spadá žalovaná suma 1.973,59 eur, ohľadom ktorej jej ručiteľský záväzok zanikol,
preto ani nedisponuje regresným nárok v zmysle § 550 Občianskeho zákonníka. S ohľadom na uvedené
nemôže obstáť námietka žalovanej, že žalobkyňa disponuje v zmysle § 550 Občianskeho zákonníka

regresným nárokom voči dlžníkovi, za ktorého ako jeho ručiteľka plnila dlh, keď existencia tohto nároku
vylučuje vznik nároku na náhradu škody voči štátu s poukazom na žalovanou už označenú judikatúru.

48. S ohľadom na uvedené odvolací súd čiastočne prisvedčil žalovanej v tom, že úvaha okresného
súdu v odseku 40 odôvodnenia napadnutého rozsudku, podľa ktorej závisí na žalobkyni, voči ktorému

dlžníkovi si svoj nárok uplatní, z ktorého titulu neobstojí ohľadom možnosti výberu žalobkyne na
uplatnenie pohľadávky podľa § 550 Občianskeho zákonníka, avšak možno súhlasiť s tým, že žalobkyňa
mala možnosť si uplatniť nárok aj voči exekútorke podľa § 33 Exekučného poriadku (účinného
do 31.03.2017). Uvedené však nič nemení na tom, že okresný súd správne uzavrel v odseku 33odôvodnenia napadnutého rozsudku, že v rozsahu žalovanej sumy 1.973,59 eur, ktorá bola zrazená
žalobkyni po vyhlásení konkurzu (oddlžení), čo nebolo sporné, škoda vznikla. Pričom žalobkyňa
preukázala vznik škody, teda uniesla ohľadom toho dôkazné bremeno, čo nedôvodne namietala

žalovaná.

49. Vo vzťahu v odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd prioritne
zdôrazňuje, že v zmysle § 379, § 380 ods. 1 v spojení s § 365 ods. 3 CSP je viazaný nielen rozsahom, ale
aj konkrétnymi dôvodmi odvolania, ktoré odvolávajúca sa strana vymedzí v zákonom stanovenej lehote

na podanie tohto opravného prostriedku. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok posudzoval výlučne z
hľadiska odvolacích dôvodov označených v odvolaní.

50. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza, že v štandardnom sporovom konaní
zodpovednosť za obsahové vymedzenie odvolania v plnej miere zaťažuje odvolateľa (v prejednávanom
spore žalovanú). Odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú

procesnú aktivitu odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať
rozhodnutie na základe iných, než stranou v odvolaní vznesených konkrétnych námietok. Odvolanie
musí byť niektorou (prípadne viacerými) z uvedených vád odôvodnené (§ 363 CSP), čo znamená,
že nestačí formálne citovať v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t. j. v akom
konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu. Súd je viazaný

využitými odvolacími dôvodmi, a to nielen nominálne, ale aj ak ide o odvolateľom použitú odvolaciu
argumentáciukonkrétnepochybenia,vytýkanésúduprvejinštancievrámcidanéhoodvolaciehodôvodu.

51. Žalovaná nenapadla osobitnou odvolacou argumentáciou závery okresného súdu v odsekoch 38
a 39, ohľadom preukázania príčinnej súvislosti ako aj preukázania podania žiadosti na predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody, preto mal odvolací súd za to, že závery okresného súdu sú
správne, bez toho aby bol dôvodný ich odvolací prieskum.

52. Záver okresného súdu o priznaní úrokov z omeškania v zákonnej výške 9,5 % ročne od 06.12.2023
do zaplatenia v zmysle § 517 Občianskeho zákonníka nebol napadnutý žalovanou osobitnou odvolacou

argumentáciou, ktorú by odvolací súd preskúmal. Preto sa odvolací súd považoval rozhodnutie
okresného súdu aj v časti úrokov z omeškania (I. napadnutým výrokom) za dôvodné.

53. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobe vyhovel,
rozhodol vecne správne a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľky,

s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok v I. výroku, včítane správneho (závislého) II.
výroku o náhrade trov konania (odvolaním osobitne nenapadnutého) potvrdil.

54. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

55. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

56. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

57. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnej žalobkyni vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom

v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací
súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom
prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

58. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade žalobkyňa bola v odvolacom konaní pasívna, náhradu
trov konania si neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní
nevznikli.59.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu
jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

60. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona
(analogialegisalebojuris).OdvolacísúdpretospoužitímZákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalovanej rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom

z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní
žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou

hospodárnosti civilného súdneho sporu.

61. Na základe uvedeného odvolací súd žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči
žalovanej nepriznal.

62. Ďalšie odvolacie argumenty žalovanej odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak

nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne).

63. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
sporovej strany, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jej práv. Odvolací súd v tejto
súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/218/2010, podľa
ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

64. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).