Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 27, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/31/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118205393
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8118205393.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr. Marianny Hirkovej a JUDr. Jany Jančíkovej v spore žalobcu: ZTS Sabinov, a.s., sídlom Hollého
27, 083 30 Sabinov, IČO: 00 590 797, zastúpeného JUDr. Marekom Sahuľom, advokátom so sídlom
Hlavná 111, 080 01 Prešov, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XXX, XXX XX
D., zastúpeného JUDr. Ladislavom Miklošom, advokátom so sídlom Tyršovo nábrežie 1679/7, 040 01
Košice, o zaplatenie 42.000,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov
č.k. 15C/24/2018-279 zo dňa 05.12.2023 v spojení s opravným uznesením č.k. 15C/24/2018-313 zo
dňa 21.05.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok v spojení s opravným uznesením.

II. Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku osobitným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie pred súdom prvej inštancie

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k. 15C/24/2018-279 zo dňa

05.12.2023 v spojení s opravným uznesením č.k. 15C/24/2018-313 zo dňa 21.05.2024, rozhodol tak, že:
,,I. Žalobu z a m i e t a.
II. Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 %.“

Súd prvej inštancie opravným uznesením sp.zn. 15C/24/2018-313 zo dňa 21.05.2024 opravil časť
záhlavia napadnutého rozsudku z dôvodu zrejmej nesprávnosti postupom podľa § 224 CSP.

2. Súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 36, § 41a, § 657 a § 658 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej ako ,,Občiansky zákonník“ alebo ,,OZ“).

3. Svoje rozhodnutie okrem iného súd prvej inštancie odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním mal
preukázané, že žalobca uzavrel so žalovaným zmluvu o pôžičke datovanú dňa 25.04.2016, na základe
ktorej sa zaviazal poskytnúť žalovanému pôžičku vo výške 72.000,- eur v postupných platbách, avšak
reálne mu poskytol iba sumu vo výške 42.000,- eur, čo vyplýva z výpisov z účtu žalobcu a uvedená

skutočnosť ani nebola medzi stranami sporná.

4. Z obchodného registra súd prvej inštancie zistil, že za žalobcu podpisujú písomnosti aspoň dvaja
členovia predstavenstva a to tak, že k názvu spoločnosti a funkcie podpisujúcich pripoja svoj podpis. Vdanom prípade však v zmluve absentuje uvedenie mena a funkcie druhého člena štatutárneho orgánu,
a to či už v záhlaví zmluvy o pôžičke, resp. na jej konci pri samotných podpisoch. Na základe uvedeného
mal súd prvej inštancie za to, že zmluva o pôžičke je neplatná pre absenciu formálnych náležitosti (§

40 ods. 1 Občianskeho zákonníka). V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z
29.03.2000, sp.zn. 2Obo/182/99 (R 33/2001).

5. Zmluvu považoval súd prvej inštancie za neplatnú aj preto, že ďalší člen štatutárneho orgánu, ktorý
zmluvu o pôžičke podpísal, E. F. G., nepoznal obsah zmluvy o pôžičke, nakoľko neovláda anglický jazyk,

no v čl. 5 bod 5c) sa uvádza, že účastníci zmluvy vyhlasujú, že rozumejú jej obsahu. V prípade tejto
podpisujúcej členky predstavenstva teda absentuje samotná vôľa uzavrieť zmluvu.

6. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na ust. § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré sa týka prípadu
zastretého právneho úkonu z dôvodu vnútornej výhrady alebo simulácie (vedomá nezhoda u vôle a
prejavu). Pri dvojstrannom právnom úkone (zmluva) obe strany po vzájomnej dohode zhodne prejavujú

niečo iné, než v skutočnosti chcú. To znamená že ich vôle sa zhodujú a zhodujú sa aj ich vzájomné
prejavy, ale niet zhody medzi ich spoločnou vôľou a ich zhodnými prejavmi. Medzi takéto prípady možno
zaradiť konanie naoko (simulácia). Predstieraním uzavretia jedného právneho úkonu sa sleduje zakrytie
iného (disimulovaného) právneho úkonu. V prípade obojstrannej simulácie máme do činenia s dvomi
úkonmi. Jeden z nich bol zámerne uskutočnený a druhý je zámerne skrytý. Jeden právny úkon je

urobený naoko a je simulovaný (predstieraný) a druhý je zastretý, teda disimulovaný. Právny úkon
urobený na oko trpí vadou, ktorá spočíva v nezhode medzi vôľou a prejavom, alebo obe strany zhodne
prejavujú celkom iné, než v skutočnosti zhodne chcú. Ak má byť určitým právnym úkonom zastretý iný
právny úkon, je simulovaný právny úkon neplatný pre nedostatok potrebnej vôle subjektu ho uzavrieť.
Práve pre absenciu vôle v skutočnosti tu o žiadny právny úkon ani nejde. Zastretie by simulovaného

právneho úkonu simulovaným právnym úkonom prichádza do úvahy nielen v oblasti občianskeho práva,
ale aj v oblasti pracovného a obchodného práva. K simulácii najčastejšie dochádza najmä z dôvodu
obchádzania daňových predpisov.

7. Aj vzhľadom na existenciu skôr uzavretej Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku

(grantu) dňa 29.05.2015 a na e-mailovú komunikáciu medzi nimi, mal súd prvej inštancie za to, že
v danom prípade skutočnou vôľou žalobcu, zastúpeného štatutárnym orgánom, a žalovaného nebolo
uzavretie zmluvy o pôžičke. Žalovaný v e-maily zo dňa 22.04.2016 adresovanom E. H. H. uviedol, že ak
nedokážezabezpečiťrozpočet,naktoromsadohodli,môžezmeniťsystémfinancovaniaatýmsavyhnúť
daňovým poplatkom a iným veciam. Spôsob financovania mal byť v podobe podpisu zmluvy o pôžičke,

v dôsledku čoho by sa dalo vyhnúť daňovej povinnosti na Slovensku a Rusku. V správe z 27.04.2016
žalovaný uviedol, že po určitom čase zmluvu stornujú tak, aby nebol nič dlžný. Žalovaný sa taktiež v e-
maily z 12.05.2016 vyjadril obavy z toho, čo sa stane so zmluvou o pôžičke v prípade, ak im obchodný
úmysel nevyjde. Z výpovedí žalovaného, E. H. H. a svedkov (E. G. a p. I.) taktiež vyplynulo, že finančné
prostriedky sa poskytli žalovanému za účelom expandovania podnikania žalobcu na ruský trh, a teda na

úhradu výdavkov s tým, spojených. Za týmto účelom bola žalovaným založená v J. spoločnosť TD ZTS,
ktorá mala byť financovaná z prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o pôžičke. Sám žalobca
na svojej webovej stránke uvádzal ako kontakt pre J. spoločnosť na TD ZTS. Suma vo výške 42.000,-
eur teda podľa názoru súdu prvej inštancie nebola poskytnutá pre osobné potreby žalovaného, ktoré
by nesúviseli s podnikateľskou činnosťou žalobcu. Navyše žalobca ani nemá v predmete podnikania

zapísané poskytovanie pôžičiek a úverov, tak ako to majú bankové a nebankové subjekty. Okrem
uvedeného finančné prostriedky mali byť na účet žalovaného prevedené neštandardným spôsobom,
t.j. postupne a nie naraz, pričom podľa vyjadrenia účastníkov zmluvy mali byť vrátené z realizovaných
obchodov tretej osoby, t.j. spoločnosti TD ZTS, čo taktiež potvrdzuje, že sa nemohlo jednať o pôžičku
žalovaného. Ak by aj zmluva nebola neplatná pre dôvody uvedené v ods. 9 a 10 odôvodnenia rozsudku

súdu prvej inštancie, je neplatná z dôvodu absencie skutočnej vôle strán uzavrieť zmluvu o pôžičke, a
teda predstierania tohto právneho úkonu, ktorým mala byť zakrytá zmluva o poskytnutí nenávratného
finančného príspevku (viď zmluva z 29.05.2015), príp. obdobná neformálna nepomenovaná obchodná
zmluva, ktorej účelom bolo financovanie etablovania žalobcu v J.. Zároveň súd prvej inštancie poukázal
aj na to, že žalovaný, ktorý mal v prospech žalobcu realizovať jeho prenik na tento trh, bol v danom čase

jeho zamestnancom na základe Dohody o pracovnej činnosti z 25.04.2016, ktorej existenciu potvrdil aj
C. H. E..8. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaného nemožno zaviazať na vrátenie poskytnutých finančných
prostriedkovajsprihliadnutímnadobrémravy(§3Občianskehozákonníka).Zdokazovania(výsluchom)
vyplynulo, že žalovaný nepochybne vyvíjal v Rusku určitú činnosť v prospech žalobcu, o ktorej žalobcu

aj informoval (č.l. 40-46 spisu). To, že aktivity v Rusku nedopadli podľa predstáv žalobcu, resp. jeho
akcionárov, nemôže byť na ťarchu žalovaného. Z tohto dôvodu neobstojí tvrdenie žalobcu, že ak by aj
zmluva o pôžičke bola neplatná, je žalovaný povinný vydať sumu titulom bezdôvodného obohatenia.

9. Súd prvej inštancie dodal, že zamietol návrh na doplnenie dokazovania výsluchom svedkýň

uvedených vo výpovedi C. H. E. z dôvodu hospodárnosti konania, keďže uvedený návrh mohol žalobca
podať nepochybne aj skôr.

10. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 Civilný sporový
poriadok (ďalej len ,,CSP“).

II.
Odvolanie žalobcu

11. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v plnom rozsahu, a prizná žalobcovi náhradu trov

prvoinštančného a odvolacieho konania vo výške 100%.

12. Žalobca namietal, že napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie, ktorým bola zamietnutá žaloba,
bol porušený zákon a navyše sa súd prvej inštancie neriadil právnym názorom odvolacieho súdu a jeho
pokynmi.

13. Súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení v bode 9. vyslovuje, že dôvodom neplatnosti zmluvy o
pôžičke je absencia formálnych náležitostí. Tento záver vyvodil z toho, že pri podpisoch zmluvy o pôžičke
chýbajú mená a funkcie podpisujúcich členov predstavenstva žalobcu. Prvostupňový súd je viazaný
názoromodvolaciehosúdu,podľaktoréhovšakniejevadou,ktoráznamenáneplatnosťprávnehoúkonu,

ak ho podpíšu osoby oprávnené tak robiť aj napriek tomu, že neuvedú pri podpisoch svoje mená a
funkcie. Záver z tohto je teda jasný - súd prvej inštancie porušil zákon, ak sa odchýlil bez akéhokoľvek
iného dokazovania od rozhodnutia odvolacieho súdu.

14. V bode 10. odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie považuje za neplatnú zmluvu aj z dôvodu, že

E. F. G., členka predstavenstva a ekonomická riaditeľka, vraj nepoznala obsah zmluvy o pôžičke. E. G.
samavosvojejvýpovediuviedla,žeoobsahuzmluvybolainformovanápodpredsedompredstavenstvaa
výkonným riaditeľom E. H. H., a teda vedela, že podpisuje zmluvu o pôžičke, ako aj o výške a spôsobe jej
vrátenia. Z toho teda jasne vyplýva, že bola informovaná o podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke,
t.j. kto, komu a koľko požičiava a dokedy má dlžník pôžičku vrátiť. Po podpise zmluvy dala príkaz ako

ekonomická riaditeľka túto pôžičku zúčtovať do pohľadávok tak, ako bola poskytovaná. Takže aj takýto
záver súdu prvej inštancie nie je ničím podložený a ani vykonanými dôkazmi preukázaný.

15. Žalobca poukázal na bod 14. odôvodnenia rozsudku (správne má byť uznesenia, pozn. odvolacieho
súdu) Krajského súdu v Prešove, ktorý právne uzatvoril, že „pre vznik zmluvy nie je podstatné, kedy

došlo k podpisu písomnej zmluvy o pôžičke, ale to, kedy došlo k dohode zmluvných strán a k reálnemu
odovzdaniu veci. Ak k odovzdaniu objektu zmluvy dôjde až po podpise zmluvy, zmluva je perfektná až
v okamihu odovzdania. Opačnú situáciu, pri ktorej dôjde najskôr k odovzdaniu predmetu pôžičky a k
spísaniu písomnej zmluvy až neskôr, je potrebné hodnotiť s prihliadnutím na skutočnú vôľu strán.“ V
ďalšom krajský súd uzatvoril, že „ak sú tieto skutočnosti preukázané, veriteľ uniesol dôkazné bremeno“.

Podľa žalobcu z predložených dôkazov jednoznačne vyplýva, že zmluva o pôžičke bola uzavretá dňa
25.04.2016 a prvé poskytnutie požičiavanej sumy vo výške 6.000,- eur bolo realizované až 18.05.2016,
teda po podpise zmluvy. V intenciách záverov krajského súdu je teda zmluva o pôžičke perfektná a
žalobca uniesol dôkazné bremeno, dokazujúce platnosť zmluvy o pôžičke. Z uvedeného vyplýva, že
zmluva o pôžičke je perfektná, a teda súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil zistený skutkový

stav. Dôkazy o pravdivosti jeho tvrdenia (úradný preklad zmluvy o pôžičke a výpisy z účtov žalobcu)
sú uložené v súdnom spise.16. Ďalším dôvodom pre zamietnutie žaloby, ktorý súd prvej inštancie uvádza v bodoch 11., 12. a
13. svojho odôvodnenia, je údajné simulovanie iného právneho úkonu. Súd prvej inštancie tvrdí, že
vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že uzavretá zmluva nie je zmluvou o pôžičke. Podľa jeho

názoru, ani jedna zo zmluvných strán nevnímala túto zmluvu ako zmluvu o pôžičke, ale zrejme ide o
zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, príp. obdobnú neformálnu nepomenovanú
obchodnú zmluvu za účelom financovania etablovania žalobcu v J.. S takýmto právnym záverom súdu
prvej inštancie žalobca nesúhlasí a tvrdí, že je v rozpore so zákonom. Zo všetkých dôkazov, ktoré boli
produkované v rámci tohto konania, či už žalobcom, ale aj žalovanými v 1. a 2. rade, vyplýva jediný

záver, že ide o zmluvu o pôžičke. Všetci zúčastnení jednoznačne potvrdzujú, že poskytnuté finančné
prostriedky sú pôžičkou, ku ktorej vráteniu sa zaviazal žalovaný (pôvodne žalovaný v 1. rade).

17. Žalobca poukázal na to, že už na prvom pojednávaní sám žalovaný hovorí o pôžičke a o svojej
nespôsobilosti ju vrátiť. Hovorí ďalej o tom, že malo byť dohodnuté s podpredsedom predstavenstva
E. H. H., že táto pôžička môže byť vracaná aj z budúcich ziskov zakladanej J. spoločnosti TD ZTS.

V ďalšom toto potvrdil aj v tom čase žalovaný v 2. rade E. H., jednak vo svojej výpovedi, ako aj vo
svojom vyjadrení zo dňa 27.06.2019 v tejto veci. V bode I. vyjadrenia tvrdí, že zmluvu o pôžičke považuje
za platnú a zároveň uvádza, že spôsob vrátenia pôžičky bol slobodne a vážne podpísaný žalobcom,
ako aj žalovaným, a že je to aj prejavom vôle túto pôžičku vrátiť. Ďalej v poslednom odseku bodu I.
vyjadrenia sám potvrdzuje, že žalovaný bol ochotný splácať pôžičku vo výške 100 eur mesačne. V

bode II. vyjadrenia E. H. potvrdzuje fakt, že ide o pôžičku, ktorá sa má splatiť do 3 rokov. Zároveň
uvádza, že medzi ním a žalovaným existovala dohoda, podľa ktorej túto pôžičku žalovaný vráti z
budúcich výnosov TD ZTS. Ďalej uvádza: „Z uvedeného dôkazu vyplýva jedine to, že žalovaný v 1.
rade mal vrátiť pôžičku z výnosov firmy TD ZTS a nie to, že túto pôžičku nemusí nikdy vrátiť, pretože
ju vráti firma TD ZTS.“ Z uvedených skutočností, na ktoré súd prvej inštancie neprihliadal vyplýva, že

nemôže ísť o simulovanú zmluvu, ale o riadnu zmluvu o pôžičke s povinnosťou žalovaného túto vrátiť. V
konaní žalobca navrhol vypočuť ako svedka bývalého výkonného riaditeľa a vtedajšieho podpredsedu
predstavenstva C. H. E., ktorý bol osobne prítomný pri už spomínanom prvom stretnutí so žalovaným
u žalobcu, ako aj druhom stretnutí u predsedu predstavenstva žalobcu. Na oboch týchto stretnutiach
žalovaný jednoznačne potvrdil existenciu a platnosť zmluvy o pôžičke a uznal svoj záväzok ju vrátiť,

avšak tvrdil, že momentálne nedisponuje dostatočným množstvom prostriedkov na jej vrátenie.

18. Taktiež žalobca poukázal na to, že súd prvej inštancie absolútne nerešpektoval základné právo na
súdnu ochranu, definované v Náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 640/2014 zo dňa 01.04.2015.
Podľa tohto nálezu, je ústavnou povinnosťou všeobecného súdu uprednostniť výklad, ktorý vedie k

platnosti právneho úkonu, a nie naopak. Súdna ochrana účastníkov občianskeho súdneho konania
má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných
pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti
právneho úkonu. Prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy
sú ústavne neakceptovateľné.

19. Ďalší dôvod, pre ktorý súd prvej inštancie rozhodol o tom, že žalovaný nie je povinný vrátiť žalovanú
sumu, je aplikácia ustanovení o rozpore s dobrými mravmi (§ 3 OZ). Žalobca namieta, že takáto aplikácia
tohtoustanovenianiejevsúladeszákonomanisjudikatúrou.Použitieinštitútudobrýchmravovjemožné
len vo výnimočných prípadoch a musí byť veľmi precízne odôvodnené. Jednoduché konštatovanie, že

žalovaný vyvíjal aktivity v J., a tieto nedopadli podľa predstáv žalobcu, resp. jeho akcionárov, nemôže
byť podľa žalobcu dôvodom pre uplatnenie inštitútu dobrých mravov a už vôbec nie ospravedlnením
bezdôvodného obohatenia sa na úkor žalobcu. Nie je možné spochybňovať platnosť zmluvy a použiť ust.
§ 3 Občianskeho zákonníka len preto, že podľa názoru súdu prvej inštancie, žalovaný údajne nepoužil
pôžičku pre vlastnú potrebu, ale pre iného. Podľa zmluvy o pôžičke, táto nie je účelovo viazaná na

osobnú potrebu alebo iný účel, a teda je vecou dlžníka, teda žalovaného, ako tieto prostriedky použije.
Žalovaný ničím nepreukázal, že by ich bol použil v záujme žalobcu, a teda ich použil pre vlastnú potrebu.
Bolo by absolútne v rozpore s dobrými mravmi, ak by súd týmto svojím rozhodnutím schválil získanie
bezdôvodného obohatenia žalovaným, a to len na základe jeho tvrdenia. Žalovaný totiž nepreukázal
žalobcovi reálne použitie týchto a ani iných prostriedkov (nenávratný finančný príspevok) na rozbeh

podnikaniavRusku.Vkaždomprípade,čiužzdôvodupovinnostivrátiťpôžičkualebovydaťbezdôvodné
obohatenie, súd mal zaviazať žalovaného k úhrade žalovanej sumy.20. Poukazujúc na tieto závery a z vykonaného dokazovania nie je možné spochybniť platnosť uzavretej
zmluvy o pôžičke ani z jedného dôvodu, ktorý uvádza súd prvej inštancie. Podľa názoru žalobcu je
zmluva platná a je tu daná povinnosť žalovaného vrátiť poskytnutú pôžičku vo výške 42.000 eur s

dohodnutým úrokom. Okrem toho je daná povinnosť žalovaného vrátiť žalovanú sumu s príslušenstvom
aj z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, pretože aplikácia ust. § 3 OZ o dobrých mravoch nie je
ničím podložená.

III.

Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu

21. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Nestotožnil sa z názorom žalobcu, ktorý považuje rozsudok
súdu prvej inštancie za nezákonný, keď ten absolútne nerešpektoval jeho právo na súdnu ochranu. A
to i napriek tomu, že žalovaný svoju argumentáciu opiera o nález Ústavného súdu SR sp.zn.: I. ÚS
640/2014 (ďalej iba nález ÚS). Týmto nálezom ústavný súd v odseku 16. vyslovil, „že prílišný právny

formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavného hľadiska akceptovať...“. K
tejto argumentácii žalovaný uviedol, že právna vec, ktorá bola predmetom prieskumu ústavným súdom
je diametrálne odlišná od prejednávanej veci žalobcu a žalovaného, kde sa jednalo o vec - nárok z
postúpenej pohľadávky, pričom neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky prvý krát otvoril krajský súd
(odsek 25) a vôbec sa neskúmala zákonná náležitosť zmluvy, a teda podpisovanie zmluvy o pôžičke.

22. Žalovaný zotrváva na svojom stanovisku, a teda, že zmluva je neplatná, pretože nespĺňa formálne
náležitosti, a to podpis na strane poskytovateľa pôžičky - žalobcu. V tomto prípade nie je možné
hovoriť o prílišnom formalizme, ale o absolútnom nedostatku zmluvy o pôžičke vyhotovenej v písomnej
forme. Žalovaný namietal nedostatok podpisu na zmluve aj v odvolaní proti pôvodnému rozsudku č.k.

15C/24/2018-160 zo dňa 20.11.2020 (rozsudok OS I), a to v časti „C Odvolacie dôvody I Neplatnosť
zmluvy o pôžičke“. Odvolací súd sa vo svojom uznesení č.k. 12Co/31/2021-217, zo dňa 20.01.2022
(ďalej iba uznesenie KS) vysporiadal s touto odvolacou námietkou v odseku 15 keď konštatoval,
že nedostatok podpisu nie je dôvodom neplatnosti zmluvy pre nedostatok formy. S týmto názorom
žalovaný nesúhlasil a v ďalšom súdnom konaní argumentoval uznesením Najvyššieho súdu SR

sp.zn.: 30bdo/65/2020, zo dňa 25.11.2020 (uznesenie NS). Z odsekov 9.3, 11.1, 11.2, 11.3 a 13.1
uznesenia Najvyššieho súdu vyplýva jednoznačný záver, že ak fyzická osoba konajúca v mene
právnickej osoby ako štatutárny orgán nedodrží predpísanú formu podpisovania, nie je možné taký úkon
považovať za úkon právnickej osoby. Z tohto pohľadu považuje zmluvu o pôžičke za neplatnú, prípadne
zmluvu neuzavrel žalobca, a teda nie je nositeľom aktívnej vecnej legitimácie, čo zakladá dôvod na

postup konajúceho súdu, že žalobu zamietne, respektíve konanie zastaví pre nedostatok procesných
podmienok, ktoré sú neodstrániteľné.

23. Žalobca uviedol, že pri bezhraničnej aplikácii nálezu ÚS, ktorým argumentuje žalobca, by nebolo
možné sa domáhať súdnou cestou neplatnosti právneho úkonu, ktorú Občiansky zákonník pripúšťa,

ba priam prikazuje (napr. § 37 alebo § 39 OZ). Ďalej je potrebné uviesť, že nález ÚS nerieši
formálnu (zákonnú) náležitosť zmluvy, a teda jej podpis, ale vyslovene uvádza: „prehnané požiadavky
všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné“. Teda ide o predmet
zmluvy, ale nie o formálne, zákonom určené náležitosti zmluvy. Naproti tomu argumentuje uznesením
Ústavného súdu z 15.12.2016, sp.zn. II. ÚS 922/2016 na základe ktorého bola ústavná sťažnosť

odmietnutá, pričom obsahom sťažnosti bola takisto neplatnosť právneho úkonu - zmluvy, keďže chýbalo
uznesenie mestského zastupiteľstva, ktoré neodobrilo zmluvný vzťah. Je treba povedať, že prílišná
formálnosť pri posudzovaní ne/platnosti sa viaže hlavne na zmluvy spojené s prevodom nehnuteľností
a pri vyslovení neplatnosti prevodu vlastníckeho práva by mohlo dochádzať k ďalším súdnym sporom,
a to je dôvodom postoja ústavného súdu, aby všeobecné súdy zvážili posudzovanie žalôb o neplatnosť

právneho úkonu. Na podporu svojich tvrdení žalobca poukázal na ďalšie rozhodnutie ústavného súdu,
a to pod sp.zn. II. ÚS 350/2021-35, zo dňa 27.10,2022, odseky 25 a nasledujúce, kde ústavný súd
konštatuje, že ak právny úkon nebol urobený predpísanou formou, je vadný (v danej veci išlo o
nedostatok podpisu na návrhu na vydanie platobného rozkazu, pričom všeobecný súd pochybil, keď
účastníkakonanianevyzvalnaodstránenieodstrániteľnéhoprocesnéhonedostatku-doplnenieďalšieho

podpisu). Z toho plynie záver, že ani žalobcom tvrdená argumentácia nie je bezbrehá a nedostatok
podpisu má za následok neplatnosť právneho úkonu, pričom tento stav je nutné posúdiť prísne aj z
dôvodu, že v záhlaví zmluvy sa vôbec neuvádza druhý (nevyhnutný) člen predstavenstva žalobcu, a pri
podpise p. G. nie je uvedená funkcia a ani meno.24. Uviedol, že žalobca odvolaním napáda rozsudok súdu prvej inštancie aj z dôvodu, že nesprávne
právne posúdil prejednávanú vec, že uzatvorená zmluva o pôžičke je perfektná je platná a posúdenie

veci, a to, že sa jedná o zastretý/simulovaný právny úkon zo strany súdu je nesprávny názor. V
tejto súvislosti žalovaný argumentuje nálezom Ústavného súdu, na ktorý poukazuje samotný žalobca.
Ústavný súd totiž v odseku 31 konštatuje, že „za týchto okolností bolo povinnosťou krajského
súdu vziať zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, in concreto najmä na skutočnosti,
ktoré predchádzali uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávok, a to zvlášť za situácie, že tieto boli

rozumne vyvoditeľné z listinných dôkazov majúcich pôvod v Obchodnom vestníku ako verejnom
informačnom systéme.“ Z tohto stanoviska je jednoducho vyvoditeľný záver, že súd prvej inštancie sa
pri svojom rozhodovaní pri posudzovaní zmluvy ako simulovaného právneho úkonu zaoberal aj dôkazmi
vykonanými v súdnom konaní, a to výsluchom žalovaného, výsluchom E. H. (v čase uzatvorenia zmluvy
o pôžičke jeden zo štatutárov žalobcu), správou zo stretnutia 23.02.2017, výpisom z Obchodného
registra. Z týchto dôkazov vyplýva, že žalobca v predmete podnikania nemá poskytovanie pôžičiek

z vlastných zdrojov. E. H. potvrdil, že táto zmluva nebola nikdy vnímaná ako zmluva o pôžičke ale
spôsob prefinancovania aktivít žalobcu na ruskom trhu (mail zo dňa 05.05.2015 - „peniaze na nákup
firmy vyriešime ako pôžičku“). E. H. na pojednávaní dňa 22.11.2019 uviedol, že peniaze sa mali vrátiť
zo ziskov spoločnosti TD ZTS a tento postup bol odsúhlasený s p. K. aj s p. L.. Na pojednávaní dňa
27.09.2019 E. H. uviedol, že úmysel zmluvy o pôžičke bol celkom iný. Zo správy zo stretnutia zo

dňa 23.02.2017 vyplýva, že poskytnuté finančné prostriedky pre žalovaného nie je možné vnímať ako
pôžičku. V tejto správe sa doslova uvádza; „...Na tento účel boli zo strany ZTS Sabinov vyčlenené a
uhradené finančné prostriedky.„ Všetky uvedené finančné prostriedky boli adresované na pána B. a k
jeho rukám aj poukázané. „Zo stretnutia bolo prijaté nasledovné: a, ďalšie financovanie projektu TD ZTS
zo strany Sabinov, a.s., sa pozastavuje a v budúcnosti už nebude možné.“

25. Aj z tohto dôkazu nie je možné podľa žalovaného vyvodiť iný záver, iba že sa nejedná o zmluvu
o pôžičke, ale ide o nejaký nepomenovaný typ zmluvy, poťažmo o príkaznú zmluvu. Preto záver súdu
prvej inštancie, odôvodnený v odsekoch 11 až 13, že sa jedná o prípad simulovaného právneho úkonu
je podľa názoru žalovaného na mieste, a aj preto považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne

správny, vychádzajúci z dostatočne zisteného a preukázaného skutkového stavu.

26. Pokiaľ žalobca vytýka súdu prvej inštancie, že rozhodol v rozpore s právnym názorom a pokynmi
odvolacieho súdu, tak s týmto názorom žalobcu sa žalovaný nestotožňuje. V tejto súvislosti žalovaný
poukázal na ods. 12 odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 20.01.2021 „vzhľadom na

dôvod zrušenia napadnutého rozsudku odvolací súd ani nemohol pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti
meritórnej odvolacej argumentácie žalovaného 1/. “ V odseku 14 tohto uznesenia KS odvolací súd
„dáva do pozornosti ...východiská a ustálenú rozhodovaciu prax....“ Až v odseku 19 odvolací súd ukladá
prvoinštančnémusúdupokyny,ato„opätovnevecprejednať,privykonanídôkazovpostupovaťzákonom
predpísaným spôsobom, v potrebnom rozsahu vykonať dokazovanie k skutkovým zisteniam potrebným

pre formuláciu právneho posúdenia veci o prípadnej danosti nároku žalobcu, výsledky celého konania
zhodnotiťaažpotomovecirozhodnúť,pričomjepotrebnénáležítesavysporiadaťsrelevantnouprávnou
i skutkovou argumentáciou strán sporu a nové rozhodnutie náležíte odôvodniť. V novom rozhodnutí
rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho
konania.“ Na základe uvedeného žalovaný nevie posúdiť, v čom mal podľa názoru žalobcu porušiť

konajúci súd pokyn odvolacieho súdu, okrem toho, že nerozhodol o trovách odvolacieho konania. Z
odseku 19 v spojení s odsekom 14 sa javí, že tento odvolací dôvod je neopodstatnený a navrhol, aby
konajúci súd podľa § 225 ods. 1 druhá veta CSP dopĺňacím rozsudkom rozhodol o trovách odvolacieho
konania vedenom pod sp.zn.: 12Co/31/2021.

27. V odvolaní proti prvému rozsudku súdu prvej inštancie okrem iného žalovaný uviedol „Nakoniec,
samotný žalobca spochybňuje platnosť zmluvy o pôžičke, keď vo svojom žalobnom návrhu na
prvej strane posledný odsek konštatuje, že: „Spôsob a termín vrátenia pôžičky je však neurčitý a
nezrozumiteľný, a preto žalobca považuje túto časť zmluvy za neplatnú. Rovnako je neplatnou časť
zmluvy, týkajúca sa výšky pôžičky presahujúcej 42. 000, - €, nakoľko nedošlo k reálnemu odovzdaniu/

poskytnutiu uvedených peňažných prostriedkov.“. Na základe vyššie uvedeného je namieste otázka,
ktoré ustanovenie zo zmluvy o pôžičke je platné, keď v záhlaví zmluvy nie sú uvedené osoby oprávnené
podpisovať za žalobcu (chýba označenie p. G.); dojednaný úrok vyhodnotil súd za neplatné ustanovenie;
samotný žalobca namieta platnosť čl. 4 - vrátenie pôžičky; p. G. uviedla, že nerozumie zmluve, pretožeje vyhotovená v anglickom jazyky, a potom nemôže byť platné ustanovenie zmluvy bod 5c; podpisy na
strane žalobcu na zmluve o pôžičke nie sú vykonané v takej forme, akú pre ich platnosť, respektíve
spôsobilosť založiť právny úkon predpisuje výpis z obchodného registra. Na základe vyššie uvedeného

považujeme uplatnenie nároku žalobcu na vrátenie finančných prostriedkov v sume 42.000,- € za
výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, že odvolací súd dospeje k záveru, odlišnému
od záveru žalovaného, že zmluva o pôžičke je platná, potom výkon práva žalobcu považujeme za
rozporný s dobými mravmi z dôvodu, že žalovaný uskutočňoval činnosti v prospech žalobcu a na jeho
účet, pričom priznanie plnenia v prospech žalobcu by bolo v rozpore so spoločenskými, kultúrnymi a

mravnými normami v spoločnosti všeobecne uznávanými.“ Na týchto vyjadreniach trvá žalovaný aj v
tomto vyjadrení a navrhol, aby odvolací súd postupom podľa § 390 písm. a) a b) CSP rozsudkom podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

IV.
Konanie o odvolaní

28. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§

385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej
stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

29. V prejednávanej veci je predmetom sporu žaloba žalobcu o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť
sumu vo výške 42.000,- eur s príslušenstvom titulom nevrátenia poskytnutých finančných prostriedkov

zo zmluvy o pôžičke zo dňa 25.04.2016.

30. V tomto spore súd prvej inštancie (v poradí svojim prvým) rozsudkom č.k. 15C/24/2018-160 zo
dňa 20.11.2020 vo výroku I. zaviazal žalovaného (vtedy v 1. rade) na zaplatenie sumy 42.000,- eur s
príslušenstvom žalobcovi, vo výroku II. žalobu v prevyšujúcej časti voči žalovanému (vtedy v 1. rade)

zamietol, vo výroku III. žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol, vo výroku IV. uložil žalovanému
(vtedy v 1. rade) povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % a vo výroku V. uložil
žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému v 2. rade trovy konania v rozsahu 100 %.

31. Na základe podaného odvolania žalovaného (vtedy v 1. rade) tunajší odvolací súd uznesením č.k.

12Co/31/2021-217 z 20.01.2022 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, t.j. v jeho
I. vyhovujúcom výroku a v IV. súvisiacom výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

32. Vo veci opätovne rozhodol súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom, ktorým vo výroku

I. žalobu zamietol a výroku II. zaviazal žalobcu na úhradu trov konania v rozsahu 100 %.

33.Vočitomutorozsudkupodalodvolaniežalobca.Odvolaniejeriadnymopravnýmprostriedkom,ktorým
sa strana sporu domáha, aby odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie. Rozhodnutie
súdu prvej inštancie podlieha prieskumu odvolacím súdom len z dôvodov, ktoré odvolateľ uvedie v

podanom odvolaní, resp. podľa § 365 ods. 3 CSP doplní do uplynutia lehoty na podanie odvolania,
keďže podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. Viazanosť odvolacími
dôvodmi znamená, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní môže prihliadať len na také pochybenia
súdu prvej inštancie, ktoré odvolateľom boli uplatnené a zároveň vyšli v odvolacom konaní najavo a na
iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s § 365 CSP dôvodom na podanie

odvolania, odvolací súd prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil. Uvedenie dôvodov, z akých
sa rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za nesprávne, t.j. uvedenie odvolacích dôvodov, je aj
zákonnou obsahovou náležitosťou odvolania podľa § 363 CSP. Odvolací súd prihliadol na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd

Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).34. Žalobca podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, teda že súd prvej
inštancienazákladevykonanýchdôkazovsúdprvejinštanciedospelknesprávnymskutkovýmzisteniam
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

35. Odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmal a dospel k záveru, že súd
prvej inštancie vykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe
vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Keďže ani
v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací

súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom
rozsahu odkazuje a vo vzťahu k odvolacím námietkam uvádza nasledovne.

36. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej

stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam pripisoval iný právny význam.

37. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v
súlade s § 191 ods. 1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo,

alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas
konania najavo.

38. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu,
keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp.

poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení
dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor
medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok

hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie
nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej
súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a
z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.

39. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že
všetky skutkové zistenia vychádzajúce zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 25.04.2016 (č.l. 4 a 254 spisu),
Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku (grantu) zo dňa 29.05.2015 (č.l. 37 spisu),
Dohody o pracovnej činnosti zo dňa 25.04.2016 (č. l. 36 spisu), výsluchu žalovaného na pojednávaní dňa
07.02.2020 (č.l. 116-117 spisu), výsluchu pôvodného žalovaného v 2. rade E. H. H. (č.l. 118 - 119 spisu),

výsluchu svedkov M. I. (č.l. 134 - 135 spisu), E. F. G., štatutárnej zástupkyne žalobcu na pojednávaní
konanom dňa 22.11.2019 (č.l. 111-112 spisu), z emailovej komunikácie adresovanej žalovaným E. H.
H. z 22.04.2016 (č.l. 52 spisu), z emailovej komunikácia adresovanej žalovaným E. H. H. z 24.04.2016
(č.l. 74 spisu), z emailovej komunikácie adresovanej žalovaným E. H. H. z 12.05.2016 (č.l. 54 spisu),
zo správy zo stretnutia medzi firmami ZTS Sabinov a TD ZTS zo dňa 06.03.2017 (č.l. 273 spisu) a

vyjadrení strán sporu, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených
dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.

40. K námietke nesprávneho právneho posúdenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že

právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpisalebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.zn. 7Cdo/7/2010).

41. V prípade, ak účastníci právneho úkonu uzavrú právny úkon, ktorý účastníci nechcú uzavrieť,
a ktorým predstierajú (simulujú) iný právny úkon (tzv. disimulovaný právny úkon), je simulovaný úkon
z dôvodu nedostatku potrebnej vôle subjektov neplatným (pozri § 37) a platným je tzv. zastretý právny
úkon. Pri simulovanom právnom úkone má prejav vôle pôsobiť ako vážny, ktorým však konajúci nechce
vykonať navonok prejavený alebo žiaden prejav vôle. Pri simulácii ide o obojstrannú nezhodu vôle a jej

prejavu. O simuláciu teda pôjde aj v prípade, ak zmluvné strany chcú vzbudiť zdanie právneho úkonu
navonok u tretích osôb (absolútna simulácia) alebo chcú zakryť iný právny úkon (relatívna simulácia,
dissimulácia).Vprípadesimulácievôbecnejdeoprávnyúkonazákonsnímviažezanásledokabsolútnu
neplatnosť. Simulovaný právny úkon je neplatný nielen z dôvodu nezhody vôle a jej prejavu, ale aj
z dôvodu obchádzania zákona a rozporu s dobrými mravmi (MITTERPACHOVÁ, Jana. § 41a [Konverzia
a zastretý právny úkon]. In: ŠTEVČEK, Marek, DULAK, Anton, BAJÁNKOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián,

SEDLAČKO, František, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Občiansky zákonník I. 2. vydání. Praha: C. H. Beck,
2019, s. 337, marg. č. 2.).

42. ,,O neplatnosti smlouvy pro nedostatek vážnosti vůle stran spočívající v simulaci lze uvažovat jen
v případě, že vůli smlouvu uzavřít nemá žádná ze stran smlouvy. Pokud jedna strana chce smlouvu

uzavřít a být jejím obsahem vázána, zatímco druhá jedná na oko, aniž by to druhé straně muselo
být zřejmé, jde u strany jednající nevážně jen o mentální rezervaci, která nemůže mít vliv na platnost
právního úkonu“. (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. 22 Cdo 290/2003 z 12.08.2003).

43. ,,Na existenci vážné vůle k právnímu úkonu lze usoudit z objektivních skutečností, za nichž byl

učiněn, zejména byl-li učiněn způsobem a za okolností, které nevzbuzují pochybnosti, že subjekt
projevující vůli zamýšlel přivodit právní účinky, které zákon s takovým projevem vůle spojuje. Pokud
vzniknou pochybnosti o vážnosti vůle, je třeba posuzovat konkrétní okolnosti případu; na jejich podkladu
a z hlediska jejich vzájemných souvislostí pak učinit příslušný závěr“. (porovnaj rozsudok Najvyššieho
súdu ČR, sp.zn. 30Cdo/2781/99 z 05.09.2000).

44. Po vyhodnotení odvolacích námietok žalobcu odvolací súd konštatuje, že nezaznamenal
žiadne pochybenie v právnom posúdení žalobcom uplatneného nároku súdom prvej inštancie, ktorý
vyhodnotením jednotlivých dôkazov samostatne aj vo vzájomných súvislostiach dospel k právnemu
záveru o absencii skutočnej vôle na uzavretie predmetnej zmluvy o pôžičke, a to tak na strane žalobcu,

ako aj na strane žalovaného. Podstatnou pre posúdenie uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť dlžnú
sumu42.000,-eur,ktorejsažalobcadomáhal,bolaotázkaplatnostiresp.neplatnostizmluvyopôžičkezo
dňa 25.04.2016, na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému pôžičku vo výške 72.000,-
eur a to formou 12. rovnakých mesačných prevodoch po 6.000,- eur na bankový účet žalovaného
počnúc mesiacom máj 2016 a žalovaný sa zaviazal vrátiť pôžičku vrátane úrokov veriteľovi v rovnakých

splátkach po uplynutí jedného roka odo dňa prijatia predmetnej peňažnej sumy (ďalej aj ,,zmluva o
pôžičke“ alebo ,,zmluva“).

45.Odvolacísúdnepovažujezadôvodnúodvolaciunámietkužalobcu,žezovšetkýchdôkazov,ktoréboli
produkované v rámci tohto konania, či už žalobcom alebo žalovanými v 1. a 2. rade vyplýva jediný záver,

že ide o zmluvu o pôžičke. Práve naopak, z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva
právny záver, že skutočným úmyslom tak žalobcu, ako aj žalovaného nebola dohoda o poskytnutí
peňažných prostriedkov priamo žalovanému na osobné potreby, ktoré by nesúviseli s nepodnikateľskou
činnosťou žalobcu, ale zakryť takto dohodu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku resp.
obdobnú nepomenovanú zmluva s cieľom financovať etablovanie žalobcu v J. prostredníctvom

spoločnosti TD ZTS. Tento záver podporuje to, že zmluvné strany zmluvy o pôžičke uzavreli medzi
sebou už skôr Zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku (29.05.2015) a v ten istý deň
ako zmluvu o pôžičke Zmluvu o pracovnej činnosti, podľa ktorých mal žalovaný vykonávať marketingové
aktivity s cieľom vytvárať priaznivé podnikateľské prostredie pre žalobcu v J. (č.l. 36 spisu).

46. Správne poukázal súd prvej inštancie na emailovú komunikáciu medzi žalovaným a E. H. H. z
22.04.2016, 27.04.2016 a 12.05.2016, podľa ktorej predmetná zmluva nebola vnímaná ako zmluva
o pôžičke, ale ako spôsob financovania peňažných prostriedkov žalobcu na ruskom trhu s cieľom vyhnúť
sa daňovej povinnosti na G. a J..47. Uvedenú emailovú komunikáciu potvrdzujú výpovede žalovaného v konaní, ktorý finančné
prostriedky poskytnuté na základe zmluvy o pôžičke nevnímal ako pôžičku, ale ako prostriedky na

zabezpečenie chodu J. firmy, pričom táto pôžička sa mala vyplatiť s budúcich ziskov ruskej spoločnosti
(č.l. 117 spisu) a E. H. H. (v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke jeden zo štatutárov žalobcu, ktorý
podpísal zmluvu), podľa ktorého zmluva o pôžičke bola uzavretá za účelom hradenia nákladov, ktoré
vznikli v súvislosti s rozbiehaním obchodu v J. N. a existenciou firmy TD ZTS vytvorenej v roku 2015,
mala slúžiť za úhradu nájmu, ciest, účtovníka, pričom peniaze mal vrátiť žalovaný, ktorý ich mal získať

zo zisku J. firmy TD ZTS (rub č.l. 112 spisu). K tejto forme poskytnutia peňažných prostriedkov podľa
E. H. H. pristúpili z toho dôvodu, že to bolo najvýhodnejšia forma, tak aby sa vyhli plateniu dani, DPH
a pripadne aj nejakých pokút, preto neposkytli pôžičku priamo J. firme (rub č.l. 118 spisu). Svedkyňa E. F.
G., štatutárna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní konanom dňa 22.11.2019 potvrdila tvrdenia E. H. H.
o poskytnutí pôžičky za účelom expandovania na J. trh (č.l. 112 spisu). Odvolací súd naviac poukazuje
na správu zo stretnutia medzi firmami ZTS Sabinov a TD ZTS dňa 23.02.2017, z ktorej vyplýva, že

spoločnosť TD ZTS bola založená na účel financovania obchodného zastúpenia žalobcu na teritóriu J.
a D., pričom na tento účel bola vyčlenená aj suma 72.000,- eur vo forme pôžičky (bod 5.7 odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie).

48. Z uvedeného vyplýva, že kauzou celého prevodu bolo poskytnutie určitých finančných prostriedkov

žalobcom za účelom prefinancovania jeho podnikateľských aktivít v zahraničí, s cieľom vyhnúť daňovej
povinnosti. Zmluvu o pôžičke strany sporu uzavreli iba „naoko“, žalovaný nemal nadobudnúť peňažné
prostriedky v dobrej viere pre seba, ale primárny bol zisk strán sporu pri obchodovaní s ruskými
partnermi, ktorý im tento prevod peňažných prostriedkov mal priniesť. Pričom tieto ,,požičané“ peňažné
prostriedky mali byť vrátené práve z toho zisku. Preto sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej

inštancie, že zmluva o pôžičke nebola teda uzatvorená vážne, absentovala tam vôľa, jej vážnosť, táto
je teda simulovanou zmluvou a preto je absolútne neplatná.

49. Odvolaciemu súdu je známa ustálená rozhodovacia prax Ústavného súdu SR uprednostňujúca
výklad právneho úkonu v prospech zachovania jeho platnosti (napr. sp. zn. I. ÚS 240/2014, sp.zn. IV. ÚS

15/2014). Odvolací súd však zdôrazňuje, že aj táto zásada je limitovaná dôvodmi neplatnosti právneho
úkonu. V tomto prípade nemožno hovoriť o prílišnom formalizme, ale o absolútnom nedostatku vôle
na strane zmluvných strán uzavrieť zmluvu o pôžičke, s čim viaže zákon absolútnu neplatnosť podľa
§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ právny úkon, nie je urobený slobodne, vážne, určite alebo
zrozumiteľne, potom tento nedostatok nie je možné odstrániť aplikáciou výkladových pravidiel.

50. Odvolací súd sa taktiež stotožňuje so súdom prvej inštancie, že podľa výpisu z Obchodného
registra žalobcu písomnosti zakladajúce práva a povinnosti spoločnosti podpisujú aspoň dvaja členovia
predstavenstva a to tak, že k písanému alebo tlačenému názvu spoločnosti a funkcie podpisujúcich
pripoja svoj podpis. Zároveň sa stotožňuje s tým, že z obsahu Zmluvy o pôžičke vyplýva, že v nej

absentuje uvedenie mena a funkcie druhého člena predstavenstva, ktorý ju podpísal popri E. H. H. O.
záhlavia nevyplýva ani pri podpise nie je uvedené, kto a v akej funkcii podpísal ako druh Zmluvu o
pôžičke. Na základe uvedeného je správny záver súdu prvej inštancie o neplatnosti Zmluvy o pôžičke
podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z dôvodu, že nebol urobený vo forme ktorý vyžaduje zákon.

51. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Obdo/65/2020
zo dňa 25.11.2020, podľa ktorého cit.: ,,Pre posúdenie, či je dovolanie žalovaného prípustné, alebo
nie, je potrebné si uvedomiť, že vôľa právnickej osoby sa navonok prejavuje konaním fyzických osôb
oprávnených konať v jej mene. Predmetné konštatovanie platí tak v rovine hmotného práva, ako
aj v rovine práva procesného vzhľadom na odkaz obsiahnutý v ustanovení § 72 C.s.p. Uvedené

znamená, že v prípade konania osôb oprávnených konať v mene právnickej osoby ako štatutárny
orgán, musí byť dodržaný zákonom (spoločenskou zmluvou alebo stanovami) určený spôsob konania
fyzických osôb, aby bolo možné dospieť k záveru, že konanie určitej fyzickej osoby (vykonávajúcej
pôsobnosť štatutárneho orgánu) v čase jej konania predstavuje prejav vôle právnickej osoby. Len
pre úplnosť dovolací súd uvádza, že predmetné konštatovanie sa týka dodržania minimálneho počtu

osôb vykonávajúcich pôsobnosť viacčlenného štatutárneho orgánu pri konaní v mene právnickej osoby
a nemožno ho automaticky vztiahnuť aj na prípadné formálne nedostatky, akými sú neuvedenie mena
alebo funkcie konajúcej osoby, ak je zrejmé, aká osoba a v akom postavení listinu podpísala (k tomuviď aj R 33/2001 a obdobne aj uznesenie najvyššieho súdu zo 16. júla 2019, sp.zn. 3Obo/9/2019, bod
30. jeho odôvodnenia), (Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.11.2020, sp.zn. 3Obdo/65/2020).

52. Najvyšší súd SR vo svojom skoršom uznesení sp.zn. 3Obdo/9/2019 zo dňa 25.11.2020 konštatoval,
že cit.: ,,Najvyšší súd sa nestotožňuje ani s tvrdením krajského súdu, že Zmluva by mala byť neplatná
z dôvodu, že nie je zrejmé, kto ju v mene právneho predchodcu žalovaných podpísal. 29.1. Pre
odôvodnenietohtozáveruodvolacísúdvovzťahukukonaniupodnikateľapodpornepoukazujenajudikát
č. R 33/2001, ktorého právne vety znejú nasledovne: „Samotná skutočnosť, že ručiteľská listina je za

ručiteľa nečitateľne podpísaná bez uvedenia mien a funkcií podpisujúcich, čo nezodpovedá zapísanému
spôsobu v obchodnom registri, podľa ktorého sa podpisovanie vykoná tak, že k vytlačenému alebo
napísanému názvu spoločnosti a funkcie v spoločnosti podpisujúci pripoja svoj podpis, bez ďalšieho
nespôsobuje neplatnosť ručiteľskej listiny.
Pokiaľ zo záhlavia ručiteľskej listiny je zrejmé, kto je ručiteľom, mená a funkcie konajúcich za ručiteľa,
pravosť podpisov, ktorých ručiteľ v konaní nespochybnil, niet pochýb o tom, ktoré osoby za vytlačeným

názvom spoločnosti ručiteľskú listinu podpísali a v akej funkcii.“
30. Z citovaného rozhodnutia možno vyvodiť, že písomný právny úkon právnickej osoby - podnikateľa
je platný aj vtedy, ak:
I. je na ňom uvedený iba (nečitateľný) podpis osoby konajúcej v mene podnikateľa, a to aj v prípade, keď
je to v rozpore so spôsobom konania zapísanom v obchodnom registri (napr. nie je pripojené obchodné

meno podnikateľa a funkcia osoby konajúcej v mene podnikateľa),
II.jezozmluvyzrejmémenoafunkciaosoby,ktorávmenepodnikateľaprávnyúkonpodpísala,azároveň
III. podnikateľ v súdnom konaní pravosť podpisu osoby, ktorá v jeho mene právny úkon podpísala,
nespochybnil.
31. S prihliadnutím na skutkové zistenia, vyjadrenia strán v odvolacom konaní a zároveň aj odôvodnenie

medzitýmneho rozsudku krajského súdu nie je možné vzhľadom na uvedené kritéria (viď bod 30) dospieť
k záveru o neplatnosti Zmluvy z dôvodov uvedených súdom prvej inštancie. 31.1. V záhlaví Zmluvy
je pri právnom predchodcovi žalovaných uvedené, že je zastúpená E. F. P., ktorý bol v čase podpisu
Zmluvy štatutárnym orgánom (konateľom) právneho predchodcu žalovaných (obchodnej spoločnosti
VSŽ OCEĽ, spol. s r.o.). V Zmluve pri podpisoch zmluvných strán je pri podpise osoby oprávnenej konať

za obchodnú spoločnosť VSŽ OCEĽ, spol. s r.o. s pripojenou pečiatkou, že ju podpísal generálny riaditeľ
spoločnosti.“

53. Pokiaľ žalobca v odvolaní vytýka súdu prvej inštancie, že rozhodol v rozpore s právnym názorom
a pokynmi odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení č.k. 12Co/31/2021-217 zo dňa 20.01.2022, tak

s týmto názorom žalobcu sa odvolací súd nestotožňuje. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na
ods. 12 odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 20.01.2022 „vzhľadom na dôvod zrušenia
napadnutého rozsudku odvolací súd ani nemohol pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti meritórnej
odvolacej argumentácie žalovaného 1/. “ V odseku 14 tohto uznesenia odvolací súd ďalej konštatuje :
„Odvolací súd preto v ostatnom dáva len do pozornosti súdu prvej inštancie teoretické východiská a

ustálenú rozhodovaciu prax....“ A práve v rámci týchto východísk a súdnej praxe bez toho aby odvolací
súd zohľadňoval konkrétne okolnosti tohto prípadu, tento poukázal na to, že skutočnosť, že v zmluve,
ktorá bola uzatvorená písomne, nie sú uvedené mena a priezviska osôb, ktoré ju za zmluvné strany
podpísali, resp. tieto podpisy sú nečitateľné, nie je dôvodom neplatnosti zmluvy pre nedostatok formy. V
odseku 19 v rámci pokynu pre súd prvej inštancie odvolací súd mu uložil len ,,opätovne vec prejednať,

pri vykonaní dôkazov postupovať zákonom predpísaným spôsobom, v potrebnom rozsahu vykonať
dokazovanie k skutkovým zisteniam potrebným pre formuláciu právneho posúdenia veci o prípadnej
danosti nároku žalobcu, výsledky celého konania zhodnotiť a až potom o veci rozhodnúť, pričom je
potrebné náležíte sa vysporiadať s relevantnou právnou i skutkovou argumentáciou strán sporu a nové
rozhodnutie náležíte odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov

konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania.“

54. Vzhľadom na vecnú správnosť vyššie uvedených dôvodov neplatnosti zmluvy o pôžičke, odvolací
súd sa už z dôvodu hospodárnosti nezaoberal dôvodom neplatnosti tykajúcom sa absencie vôle E. F.
G. uzavrieť zmluvu o pôžičke z dôvodu, že nepoznala obsah zmluvy o pôžičke.

55. Za majetkový prospech sa považuje získanie určitých majetkových hodnôt v peňažnom vyjadrení,
a to buď rozmnožením týchto hodnôt alebo ich nezmenšením, hoci by k tomu bez získania týchto
hodnôt došlo. Za bezdôvodné obohatenie sa považuje taký neoprávnený majetkový prospech, o ktorýmobohatený zvýšil svoj majetkový stav alebo o ktorý sa jeho majetkový stav nezmenšil, hoci by k tomu
inak došlo, keby obohatený plnil svoje povinnosti.
Na vznik právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia je potrebné kumulatívne splnenie predpokladov,

ktorými sú
a) vznik neoprávneného majetkového prospechu merateľného v peňažných jednotkách na strane
obohateného (povinného z bezdôvodného obohatenia)
b) neoprávnený majetkový prospech bol získaný na základe právnych skutočností uvedených v § 451
ods. 2 a § 454 OZ

c) neoprávnený majetkový prospech (obohatenie) je na ťarchu (ujmu) majetku iného subjektu
(oprávneného z bezdôvodného obohatenia) a
d) medzi neoprávneným majetkovým prospechom povinného z bezdôvodného obohatenia a majetkovou
ujmou oprávneného z bezdôvodného obohatenia musí byť daná príčinná súvislosť a
e) nejde o prípad, keď zákon napriek neoprávnenému majetkovému prospechu bezdôvodné obohatenie
výslovne vylučuje.

Kľúčové v tomto ohľade je to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom skutočnosti, že by
u žalovaného došlo k naplneniu kumulatívne hore uvedených predpokladov pre vznik bezdôvodného
obohatenia sa žalovaného na úkor žalobcu. Z vykonaného dokazovania vyplýva, tak ako už odvolací
súd uviedol, že suma 42.000,- eur bola použitá na prospech obchodnej aktivity práve žalobcu a žalovaný
bol len v pozícii jeho zástupcu (pozri Dohodu o pracovnej činnosti z 25.4.2016).

Žalobca síce tvrdil, ale nepreukázal existenciu vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného
či už podľa § 222 ZP alebo podľa § 451 OZ.

56. So zreteľom na uvedené, tak ako to vyplýva z dôvodov uvedených vyššie, pokiaľ žalobca namietal
záver súdu prvej inštancie o tom, že nezaviazal žalovaného na vrátenie poskytnutých peňažných

prostriedkov titulom bezdôvodného obohatenia v prípade neplatnosti zmluvy o pôžičke, odvolací súd sa
s touto odvolacou námietkou nestotožňuje.
Súd prvej inštancie ,,neschválil“ získanie bezdôvodného obohatenia žalovaným, len za základe tvrdenia
žalovaného.
Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané, z výsluchu žalovaného (č.l. 116-118) a

emailovej komunikácie medzi žalovaným a E. H. H., že žalovaný vyvíjal činnosť v prospech žalobcu, o
ktorej žalobcu informoval (č.l. 40 - 46 spisu). Preto súd prvej inštancie v tejto súvislosti prihliadol aj na
ust. § 3 Občianskeho zákonníka a neposkytol právnu ochranu nároku žalobcu na vrátenie poskytnutých
peňažných prostriedkov. Odvolací súd k tomu dodáva, že v prípade simulovaného právneho úkonu
ide o konanie, ktorým sa obchádza zákon a je v rozpore s dobrými mravmi. Preto ani z tohto dôvodu

nemožno poskytnúť ochranu konaniu, ktoré sa nachádza v elementárnom rozpore s názorom a mienkou
prevažnej väčšiny spoločnosti o otázke, aký by mal byť výkon tohto práva, aby dodržiaval a zachovával
morálne a etické zásady spoločnosti.
Odvolací súd navyše považuje úmyselné zmarenie fiškálneho záujmu štátu za nepochybne v rozpore
s dobrými mravmi, tak ako to zastabilizoval súd prvej inštancie, preto odvolací súd aprobuje uvedený

záver aj z tohto dôvodu.

57. Zákonodarca v záujme vyváženia spravodlivosti doplnil právny poriadok o všeobecný korektív
spočívajúci v zákaze konaní namierených proti účelu zákona, ktoré myšlienku spravodlivosti potierajú
(napr. zneužitia práva, obchádzania zákona, konaní priečiacich sa dobrým mravom a pod.). Takýmto

konaniam právny poriadok ochranu neposkytuje. Až tak je naplnené poslanie, ktoré myšlienka
spravodlivosti presadzuje. Pri riešení konfliktu medzi skutočnou vôľou a vôľou prejavenou zohráva rolu
pojem „dobrá viera“. Pri posúdení otázky, ktorej strane sporu v konkrétnom prípade poskytnúť ochranu,
v prípade, že nie je možné zachovať maximum oboch v kolízii stojacich základných práv, je súd povinný
túto kolíziu vyriešiť v prospech toho, komu svedčí všeobecná idea spravodlivosti [podobne pozri nález

Ústavního soudu České republiky sp.zn. Pl. ÚS 34/09]. Preto je potrebné zohľadňovať aj okolnosti,
ktoré predchádzali vzniku právneho úkonu, platnosť ktorého je spochybňovaná, pohnútky zúčastnených
strán, ich obozretnosť (v zmysle zásady „vigilantibus iura“), existenciu či, naopak, absenciu dobrej vôle
a podobne. Súd sa nemôže obmedziť len na skúmanie písomného prejavu vôle (textu zmluvy). Súd pri
rozhodovanínesmiezabúdaťaninato,že„hranicevzájomnéhosúžitianiesúdefinovanélenprávom,ale

tiež morálkou, etikou a zvykmi, ktoré vytvárajú zásady existencie každého spoločenstva“ [Petr Bohata.
Dobré mravy v německém právu. Právní rozhledy 9/1999, s. 466 a nasl.; ďalej len „Bohata, 1999“)]. Tieto
zásady sú do zákona vtelené pod pojmom „dobré mravy“, ktoré možno vyjadriť tiež ako „cítenie každého
poctivoaspravodlivozmýšľajúcehočloveka“(Bohata,1999).Rozporsdobrýmimravmimôžebyťzistenýaž po preskúmaní všetkých okolností úkonu (pohnútok, účelu, ktorý sleduje), nemusí spočívať len v
samotnom obsahu právneho úkonu. Preto prichádza do úvahy aj prípad, keď vyjde rozpor s dobrými
mravmi najavo až po zhodnotení viacerých nadväzujúcich právnych úkonov (Bohata, 1999). Zásada

súladu výkonu práv s dobrými mravmi predstavuje významný princíp, ktorý v odôvodnených prípadoch
dovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona a dáva sudcovi priestor pre uplatnenie pravidiel slušnosti. Konanie
proti dobrým mravom je konaním protiprávnym. (nález Ústavného súdu ČR z 21. októbra 2008, sp.zn.
IV. ÚS 1735/07).

58. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj

napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu
argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

59. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným

uznesením, ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

60. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP.Dôvodomtakéhotorozhodnutiaotrováchkonaniabolaskutočnosť,žežalobcavodvolacomkonaní
nebol úspešný, preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania vznikol plne úspešnému žalovanie v

rozsahu 100 %, ktorý podal vyjadrenie v odvolacom konaní. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (§ 262 CSP).

61. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).