Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 27, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/61/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124201942
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Július Tóth

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:8124201942.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Júliusa Tótha a sudcov JUDr.

Mareka Kotoru a JUDr. Moniky Šabľovej v spore žalobcu: BFF Central Europe s.r.o., so sídlom Mostová
2, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 44 414 315, zastúpený: Mgr. Tomáš Čentéš,
PhD., advokát, so sídlom Stará Vajnorská 2672/90, 831 04 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO:
42 124 182 proti žalovanému: Fakultná nemocnica s poliklinikou J. A. Reimana Prešov, so sídlom Jána
Hollého 5898/14, 081 81 Prešov, IČO: 00 610 577, zastúpený: Advokátska kancelária GOGA a spol.,
s.r.o., so sídlom Kupeckého 4, 040 01 Košice - mestská časť Juh, IČO: 36 863 947, o zaplatenie sumy
1.829.139,75 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.

k. 25Cb/34/2024-287 z 13. januára 2025, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 25Cb/34/2024-287 z
13. januára 2025 v napadnutom II. a IV. výroku.

II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že návrh žalovaného zo
dňa 28.5.2024 na prerušenie konania zamietol (výrok I.). Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu

45.021,49 euro spolu s úrokom z omeškania vo výške: - 9 % ročne zo sumy 2.398,94 euro od 27.02.2024
do 19.12.2024, - 9,50 % ročne zo sumy 8.221,88 euro od 27.02.2024 do 19.12.2024, - 11 % ročne
zo sumy 19.152,32 euro od 27.02.2024 do 19.12.2024, - 11,50 % ročne zo sumy 268.293,28 euro od
27.02.2024 do 19.12.2024, - 12 % ročne zo sumy 244.825,33 euro od 27.02.2024 do 19.12.2024, - 12,50
% ročne zo sumy 243.021,43 euro od 27.02.2024 do 19.12.2024, - 12,75 % ročne zo sumy 213.620,62
eurood27.02.2024do19.12.2024,-13%ročnezosumy190.095,68eurood27.02.2024do19.12.2024,
- 13,25 % ročne zo sumy 324.632,47 euro od 27.02.2024 do 19.12.2024, - 13,50 % ročne zo sumy

269.856,31 euro od 27.02.2024 do 19.12.2024, a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky vo výške 43.760,- eur, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II.).
V prevyšujúcej časti súd konanie zastavil (výrok III.) a žalobcovi súd priznal proti žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok IV.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobca navrhol, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny
1.829.139,75 eura s príslušenstvom, pozostávajúcej z 1.094 pohľadávok čo do istiny a originálne

nadobudnutého príslušenstva. Zároveň si žalobca uplatnil nárok proti žalovanému na zaplatenie
kapitalizovaného úroku z omeškania a trovy konania.2.1 Žalobca uviedol, že disponuje voči žalovanému 1 094 pohľadávkami čo do istiny a originárne
nadobudnutým príslušenstvom pohľadávky. Vlastníkom týchto pohľadávok bola spoločnosť B. Braun
Medical s.r.o., so sídlom Hlučínska 3, Bratislava, IČO: 31 350 780 (ďalej len „pôvodný vlastník“), avšak

žalobca sa stal na základe ručiteľského vyhlásenia a plnenia za žalovaného dlžníka ako ručiteľ novým
vlastníkom pohľadávok. Z dôvodu zaplatenia istín pohľadávok z titulu ručenia sa na základe subrogácie,
resp. zákonnej cesie stal aj vlastníkom originárneho príslušenstva týchto pohľadávok. V ručiteľskom
vyhlásení žalobcu zo dňa 3.11.2023, sa zaviazal, že uspokojí veriteľa dlžníka (žalovaného) v prípade,
že neuhradí svoj dlh voči veriteľovi až do súhrnnej výšky 1.785.910,06 eura v lehote 14 dní odo dňa

doručenia výzvy na plnenie Ručiteľské vyhlásenie poskytol žalobca na obdobie do 18.12.2023. Pôvodný
veriteľ zaslal žalovanému výzvu na plnenie zo dňa 9.11.2023, ktorá bola žalovanému doručená dňa
16.11.2023, a ktorou vyzval žalovaného na zaplatenie pohľadávok vo výške 1.863.687,07 eura do
23.11.2023. Vo výzve bolo ďalej uvedené, že ak v lehote žalovaný dlh neuhradí, pôvodný veriteľ vyzve
na plnenie ručiteľa – žalobcu. Žalovaný v uvedenej lehote dlh nesplnil, pôvodný veriteľ výzvou zo
dňa 29.11.2023 vyzval žalobcu na plnenie v zmysle ručiteľského vyhlásenia v súvislosti s faktúrami

uvedenými v tejto výzve. Prílohou výzvy bol zoznam dlžných pohľadávok a vystavených faktúr. Následne
sa žalobca obrátil na žalovaného s doručenou výzvou a žiadosťou o oznámenie prípadných námietok,
pričom žalovaný na túto výzvu nereagoval. Žalobca preto ako ručiteľ pristúpil dňa 15.12.2023 k plneniu
v prospech pôvodného veriteľa a uhradil sumu 1.784.118,26 eura. Oznámením zo dňa 19.12.2023
doručeným žalovanému dňa 22.12.2023 upovedomil žalovaného o tom, že splnil miesto neho jeho

záväzky voči pôvodnému veriteľovi v celkovej výške 1.784.118,26 eura, ktorého súčasťou bola aj
tabuľka s označením uhradených záväzkov dlžníka a požiadal žalovaného, aby v lehote 5 dní odsúhlasil
výšku dlžnej čiastky. Pokiaľ ide o príslušenstvo pohľadávok, žalobca týmito disponuje počnúc dňom
16.12.2023, teda rozmedzie uplatnených úrokov predstavuje výšku od 9 % ročne po 13,50 % ročne v
závislosti od pôvodného okamihu vzniku omeškania. K nároku na paušálnu náhradu nákladov spojených

s uplatnením pohľadávky uviedol, že táto predstavuje sumu 43.760,- eur ako súčin 1094 pohľadávok a
sumy 40,- eur titulom každej faktúry. Žalobca pre zjednodušenie podanej žaloby kapitalizoval uplatnené
úroky z omeškania z jednotlivých faktúr v rozmedzí odo dňa 16.12.2023 do 26.2.2024, čo predstavuje
spolu výšku kapitalizovaných úrokov 45.021,49 eur, ktorú v podanej žalobe pripočítal k žalovanej istine
1.784.118,26 eur, teda celkovo žalovaná istina predstavovala výšku 1.829.139,75 eura (1.784.118,26

eura + 45.021,49 eura). Okresný súd Prešov vo veci vydal platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný
odpor.

3. Žalovaný v odpore uviedol, že žalobe nie je možné vyhovieť, keďže uplatnený nárok je v celom
rozsahu neopodstatnený z dôvodov, že výkon práva žalobcu je v rozpore so zásadami poctivého

obchodného styku, a preto sa prieči dobrým mravom a výkon práva predstavuje zjavné zneužitie
práva. Žalobca sa dostal do pozície ručiteľa žalovaného cielene a účelovo, nárok uplatňuje napriek
tomu, že vo všetkých záväzkových vzťahoch žalovaného a pôvodného veriteľa sa dohodlo obmedzenie
postupovania pohľadávok pod sankciou neplatnosti jeho porušenia ako dôsledok príkazu ministra
zdravotníctva číslo 7/2017.

3.1 Pri založení záväzkového vzťahu pôvodní veritelia a žalovaný deklarovali vôľu, aby práva a
povinnosti z týchto záväzkov zostali medzi pôvodným veriteľom a žalovaným ako dlžníkom zachované,
pričom porušenie tejto dohody sankcionovali ich neplatnosťou. Inštitút ručenia bol zo strany žalobcu
zneužitý, aby sa obišiel zakotvený zákaz postupovania pohľadávok, ktorý mal žalovaný dojednaný s

pôvodným veriteľom. Žalovaný zároveň nikdy neprejavil vôľu, aby sa žalobca stal jeho ručiteľom a
nevyvíjal žiadnu aktivitu k tomu, aby žalobca žalovanému poskytol zabezpečenie v prípade nesplnenia
jeho záväzkov voči pôvodným veriteľom riadne a včas. Skutočnosť, že (i) žalobca sa stal ručiteľom
bez akejkoľvek ingerencie žalovaného, v spojení s tou skutočnosťou, že (ii) žalovaný a pôvodní
veritelia si dojednali zákaz postupovania pohľadávok a (iii) žalovaný už v čase vzniku ručiteľských

záväzkových vzťahov bol v omeškaní s uspokojením pôvodných veriteľov indikuje nepoctivý zámer
žalobcu nadobudnúť postavenie a práva veriteľa voči žalovanému.

3.2 Zo strany žalobcu ide o dlhoročné zneužívanie situácie v oblasti zdravotníctva, kde si uplatňuje
nároky voči zadlženým zdravotníckym zariadeniam, ktoré z dôvodu nedostatočného krytia nie sú

schopné plniť svoje záväzky včas. Takisto poukazoval nato, že žalobca sa nikdy nezúčastnil ako veriteľ a
nevyužil pomoc od štátu formou konceptu oddlženia nemocníc, keďže by sa musel vzdať príslušenstva
pohľadávky.Žalovaný nepoprel zmysel inštitútu ručenia, avšak postup žalobcu predstavuje zneužitie práva, ktoré
v danom prípade spočíva na zneužívaní systému, v ktorom sa pracuje s verejnými financiami ľudí
platiacich svoje zdravotné poistenia a skutočnosti, že štátne zdravotnícke zariadenia nie sú objektívne

schopné svoje záväzky uhrádzať včas, čím opakovane generujú dlhy.

3.3 Výklad zásady poctivého obchodného styku podľa § 265 Obchodného zákonníka (ObZ) je v rukách
súdu, pričom s ohľadom na generálny zákaz a explicitný výraz zákazu zneužitia práva je zrejmé, že
zákaz zneužitia práva je silnejší ako dovolenie dané právom.

3.4 Zotrval na argumentácii o tom, že požadovanie príslušenstva nad rámec istiny v celosti je v
rozpore s poctivým obchodným stykom, ako aj dobrými mravmi. Predmetný nárok žalobcu v časti
príslušenstva pohľadávky považoval za rozporný so zaužívanou obchodnou zvyklosťou pri záväzkovo-
právnych vzťahoch vznikajúcich v odvetví zdravotníctva. K príslušenstvu pohľadávky uviedol, že jeho
argumentáciu podporuje aj argumentácia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na základe ktorej bol

zrušený rozsudok Krajského súdu v Prešove pod číslom konania 5Cob/5/2022–1298 zo dňa 21.06.2022
ako aj rozsudok Okresného súdu Prešov pod číslom konania 22Cb/72/2019–1143 zo dňa 27.10.2021,
ktorými bolo žalobcovi priznané aj príslušenstvo pohľadávky.

3.5 Takisto namietal žalobcom uplatnený nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením

pohľadávky, keďže nezískal originálne príslušenstvo pohľadávky, ale len regresný nárok na plnenie.

3.6 V ďalšom vyjadrení poukázal na finančnú kondíciu žalovaného ako štátnej nemocnice, ktorá
je závislá od platieb poisťovní plynúcich z verejného zdravotného poistenia. Z uvedeného dôvodu
je žalovaný ako štátna nemocnica podfinancovaná, čo v konečnom dôsledku vytvára situáciu, kedy

žalovaný nie z vlastnej vôle, ale tlakom sebou nezavinenej nepriaznivej finančnej situácie je nútený
plniť záväzky, s ktorými bol prv v omeškaní. Žalobca sa cez inštitút ručenia dostáva k pohľadávkam
veriteľov v čase, keď je žalovaný s ich úhradou v omeškaní a je evidentné, že vzhľadom na túto
situáciu ani nebude schopný svoje záväzky veriteľom ihneď uhradiť. Žalovaný sa nestotožňuje s
názorom žalobcu, že samotná objednávka žalovaného nepodpísaná žalobcom nepredstavuje dohodu

o zákaze použitia inštitútu ručenia pôvodným veriteľom. V tomto smere je tak potrebné vysporiadať
sa s tým, či oferta žalovaného obsahujúca obmedzenie v zmene v osobe veriteľa a prijatia ručenia
bola bez výhrad prijatá pôvodným veriteľom tým, že došlo k plneniu tovaru v zmysle objednávky. Ak
pôvodný veriteľ s týmto nesúhlasil, mal postupovať podľa § 44 odsek 2 zákona číslo 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“). Nakoľko však pôvodný veriteľ plnil na základe

objednávky žalovaného, akceptoval tak všetky podmienky vymienené žalovaným. Žalovaný nesúhlasí
ani s interpretáciou predloženého rozsudku najvyššieho súdu pod spisovou značkou 2Obdo/73/2022.
Pôvodní veritelia boli uzrozumení s finančnou kondíciou a platobnou disciplínou ako štátnej nemocnice
plniť si svoje finančné záväzky a aj napriek tomu opakovane do záväzkových vzťahov so žalovaným
ako štátnou nemocnicou vstupovali, zúčastňovali sa koncepcie oddlženia, kde sa dobrovoľne vzdali

príslušenstva pohľadávok, potom konanie žalobcu odporuje zaužívanej obchodnej zvyklosti, ak s vidinou
maximalizácie svojho zisku si uplatňuje celé príslušenstvo. Žalobca nadobudol pohľadávku za cenu
nižšiu, ako je hodnota výšky istiny a tiež, že žalobca pôvodnému veriteľovi príslušenstvo pohľadávky
neuhrádzal. Žalovaný, ktorý navrhol prerušenie konania trvá na prerušení konania aj z dôvodu, že na
ústavnom súde je vedené konanie o ústavnej sťažnosti voči vyššie uvedenému rozhodnutiu najvyššieho

súdu.

3.7 Pre prípad vyhovenia žalobe navrhol o trovách konania rozhodnúť podľa § 257 CSP a žalobcovi
nepriznať právo na ich náhradu, keďže (i) odmietanie štátom riadenej koncepcie oddlženia, hoci je
dobrovoľná v spojení s (ii) ekonomickým postavením žalobcu pri nepriznaní nároku na náhradu trov

konania, ako aj (iii) status žalovaného, ktorý je štátnou príspevkovou organizáciou sú dostatočnými
výnimočnými okolnosťami.

4. Žalobca v ďalšom vyjadrení uviedol, že žalovaný nespochybnil, že bol dlžníkom pôvodného veriteľa,
že mu z jeho strany bol riadne dodaný tovar, právny dôvod ani výšku jednotlivých faktúr, ktoré mu boli zo

stranypôvodnéhoveriteľavystavené,netvrdil,žetietopohľadávkyanilenzčastineuhradil,nespochybnil
existenciu ručenia zo strany žalobcu, že bol poučený o možnosti vzniesť námietky pôvodnému veriteľovi
ani skutočnosť, že žalobca plnil pôvodnému veriteľovi z titulu ručenia. K príkazu ministra zdravotníctva
číslo 7/2017, ktorým bola podriadeným organizáciám uložená povinnosť zapracovať do zmlúv aobjednávok obmedzujúce podmienky postupovania pohľadávok uviedol, že sa jedná o interný riadiaci
akt štatutára ministerstva, ktorý nie je všeobecne záväzný. Nie je možné tvrdiť ani to, že zo strany
žalobcu bol inštitút ručenia zneužitý, alebo že účelovo obišli zákaz postupovania pohľadávok, ktorý mal

žalovaný dojednaný s pôvodným veriteľom. Tento príkaz ministra sa týkal iba postupovania pohľadávok
a neriešil inštitút ručenia, ide o dva odlišné inštitúty. Ručenie je jednostranný právny úkon, teda námietky
žalovaného, že bol z tohto procesu vynechaný sú irelevantné. Žalobca ďalej uviedol, že pokiaľ ide o
argumentáciu žalovaného, že sa mal zapojiť do štátom riadenej koncepcie oddlženia, takúto povinnosť
žalobca ani predošlý veriteľ nemali, keďže proces oddlženia je postavený na princípe dobrovoľnosti.

Ďalej poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.10.2022 pod spisovou značkou
7Cob/74/2020, kde sa o.i. uvádza, že samotná skutočnosť, že žalovaným je nemocnica pričom ide o
žalobcom uplatnené príslušenstvo pohľadávky, a to úroky z omeškania a paušálna náhrada nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky ešte neznamená, že si nemá žalovaný riadne a včas plniť svoje
zmluvné záväzky. V uvedenom rozhodnutí odvolacieho súdu je jasne vysvetlené, že ak si žalobca
uplatňuje v konaní zákonný nárok, nejde o konanie v rozpore s dobrými mravmi a ani o konanie v rozpore

so zásadou poctivého obchodného styku. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
predloženýžalovaným,tentosatýkaibapríslušenstvapohľadávky,tedajevylúčené,abynajehozáklade
žalobca nemal nárok ani na samotnú istinu uplatnenú žalobou. Navyše uvedené rozhodnutie sa týka iba
prípadov, kedy sa subjekt zúčastnil inštitútu oddlženia, k čomu v danom prípade nedošlo a oddlženia sa
nezúčastnil pôvodný veriteľ, ani žalobca. Žalovaný v tejto súvislosti predložil 5 dohôd o novácii záväzku

a dohody o pristúpení k záväzku. Nie je možné sa však prikloniť k argumentácii, že ak v minulosti
pristúpil pôvodný veriteľ k oddlženiu riadenému ministerstvom, ide o obchodnú zvyklosť, ktorou by
pôvodný veriteľ vylúčil kedykoľvek v minulosti uplatňovať príslušenstvo k pohľadávke, ak by sa žalovaný
dostal do omeškania. Neobstojí ani ďalší argument žalovaného, a to že si neplní svoje záväzky včas
nie je jeho zapríčinením. Žalobca poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie v konaní

pod spisovou značkou C-412/23 zo dňa 19.9.2024, kde sa uvádza, že: „Slovenská republika si tým, že
nezabezpečila, aby jej verejnoprávne subjekty poskytujúce zdravotnú starostlivosť skutočne dodržiavali
60-dňovú lehotu splatnosti stanovenú v článku 4 odsek 4 písmeno b/ smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2011/7/EÚ zo 16.02.2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách, nesplnila
povinnosti, ktoré jej vyplývajú z tohto ustanovenia.“ Proces oddlžovania, na ktorý poukazoval žalovaný,

je na báze dobrovoľnosti a nemožno žiadnym spôsobom označovať veriteľa, ktorý nevyužije možnosť
tohto uspokojenia svojich pohľadávok za nepoctivého alebo ziskuchtivého. Žalobca ďalej nesúhlasil ani
s argumentáciou žalovaného o osobitnej povahe pohľadávok a aplikácii § 257 CSP, pričom poukázal na
obdobnú argumentáciu ako v predošlých svojich vyjadreniach. Žalobca tvrdil, že mu prináleží nárok na
náhradu trov konania, keďže nie sú zákonné dôvody na použitie § 257 CSP. S návrhom žalovaného na

prerušenie konania, žalobca nesúhlasil a navrhol žalobe vyhovieť.

5. V priebehu konania, žalobca zobral žalobu v časti o zaplatenie 1.784.118,26 eura späť z dôvodu, že
túto časť istiny mu dňa 19.12.2024 žalovaný uhradil. Uviedol, že čiastočné späťvzatie žaloby sa žiadnym
spôsobom netýka uplatňovaného nároku na zaplatenie úrokov z omeškania a paušálnej náhrady

nákladov spojených s uplatnením pohľadávok, v tejto časti žalobca na podanej žalobe a jej dôvodoch
naďalej trval. Žalobca navrhol, aby súd žalobe v časti o zaplatenie 45.021,49 eura s príslušenstvom a
paušálnou náhradou nákladov vyhovel, v prevyšujúcej časti konanie zastavil a žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 1, § 261 ods. 2, § 303, § 308, §
332, § 265, § 365, § 369, § 369a, § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, §§ 1 a 2 Nariadenia vlády č.
21/2013 Z. z. a § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39, § 488, § 489, § 494 Občianskeho zákonníka, upravujúcich
rozsah pôsobnosti Obchodného zákonníka, záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ručenie, dôsledky
splnenia záväzku ručiteľom, zásady poctivého obchodného styku, dobré mravy, náležitosti prejavu vôle,

platnosť právnych úkonov, omeškanie dlžníka a nároky z toho plynúce.

7. Súd prvej inštancie v rámci vykonaného dokazovania zistil ako nesporné skutkové tvrdenia výšku
žalovanej istiny, postavenie žalobcu ako ručiteľa a aktívnu legitimáciu žalobcu. Naopak ako sporné
skutkové tvrdenia zistil porušenie zásady poctivého obchodného styku zo strany žalobcu a zneužitie

práva žalobcom, nárok žalobcu na príslušenstvo pohľadávky a paušálnu náhradu nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky a nárok žalobcu na náhradu trov konania.7.1 Súd prvej inštancie ďalej zistil, že žalovaný si u pôvodného veriteľa objednal viacerými objednávkami
zdravotnícky materiál, za čo mu pôvodný veriteľ vystavil faktúry predložené v konaní žalobcom. Celková
dlžná suma predstavovala sumu 1.784.118,26 eur, ktorú žalovaný neuhradil. Následne k uvedenému

záväzku pristúpil titulom ručenia podľa § 303 a nasl. Obchodného zákonníka žalobca. Pôvodný veriteľ
vyzval žalovaného na zaplatenie uvedeného dlhu s tým, že vo výzve bol žalovaný upozornený na to, že
v prípade ak dlh neuhradí, pôvodný veriteľ vyzve na plnenie ručiteľa. Žalovaný predmetný dlh neuhradil
vôbec, okrem toho si k uvedenej istine žalobca pripočítal aj kapitalizovaný úrok z omeškania vo výške
45.021,49 eura, teda celkovo uplatnená výška istiny predstavuje 1.829.139,75 eura. Pôvodný veriteľ

vyzval žalobcu ako ručiteľa na úhradu tohto dlhu. Žalobca sa oznámením zo dňa 29.11.2023 obrátil na
žalovaného s tým, že sa na neho obrátil pôvodný veriteľ s výzvou na plnenie a požiadal ho o oznámenie
prípadných námietok voči pôvodnému veriteľovi. Žalovaný na to nereagoval. Žalobca následne plnil za
žalovaného ako dlžníka, a teda vstúpil do postavenia pôvodného veriteľa. V konaní mal za preukázanú
aktívnu vecnú legitimácia žalobcu.

8. K návrhu na prerušenie konanie súd prvej inštancie uviedol, že sa nestotožnil s návrhom žalovaného
na prerušenie konania. Pokiaľ ide o dôvod na prerušenie konania vedeného Okresným súdom
Prešov pod spisovou značkou 22Cb/72/2019, súd prvej inštancie je názoru, že uvedené rozhodnutie
najvyššieho súdu sa na dané konanie neaplikuje a teda aj rozhodnutie v konaní pod spisovou značkou
22Cb/72/2019, by nemalo vplyv na toto konanie, keďže ide o odlišný skutkový základ. Dôvodom na

prerušenie konania nie je ani konanie Ústavného súdu Slovenskej republiky, vzhľadom na podanie
ústavnejsťažnostižalobcom.Súdprvejinštanciedopytomnaústavnomsúdezisťovalstavtohtokonania.
Vo veci bolo dňa 27.8.2024 rozhodnuté uznesením o odmietnutí ústavnej sťažnosti, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 9.10.2024. Súd prvej inštancie konštatoval, že prerušenie konania by v danom
prípade nebolo vhodné vzhľadom na očakávanú dĺžku prerušenia konania a súčasne na prerušenie ani

nie sú dané dôvody.

9. K porušeniu zásady poctivého obchodného styku zo strany žalobcu a zneužitiu práva žalobcom
súd prvej inštancie uviedol, že zmluvná cesia upravená Občianskym zákonníkom je úplne iným
inštitútom oproti inštitútu ručenia upraveným Obchodným zákonníkom. Zmluvná cesia (postúpenie

pohľadávky) predstavuje postúpenie pohľadávky zmluvou v zmysle § 524 a nasl. Občianskeho
zákonníka, ktorá je prejavom autonómie slobodnej vôle kontrahentov. V dôsledku tohto postúpenia
dochádza k prevodu pohľadávky z jej pôvodného majiteľa, ako postupcu, na nového nadobúdateľa,
ako postupníka. Ide o dvojstranný právny úkon, z ktorého je vylúčená účasť dlžníka. Ručenie upravené
§ 303 a nasl. Obchodného zákonníka predstavuje významný zaisťovací inštitút aj v obchodnoprávnej

oblasti. Zabezpečiť ním možno peňažný ako aj nepeňažný záväzok dlžníka. V rámci príkazu ministra
zdravotníctva pod číslom 7/2017, ktorý je o. i. interným riadiacim aktom ministra voči svojim podriadeným
subjektom, bolo prikázané dopracovať do uzatváraných zmlúv, resp. formou dodatkov k už uzatvoreným,
zákaz postupovania pohľadávok zo strany dodávateľa podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka.
V celom článku II. predmetného príkazu sa pracuje s pojmami postupca a postupník, avšak nikde nie

je spomenutý zákaz voči dodávateľom (veriteľom), aby dlh prijali od ručiteľa. Nič nebránilo v rámci
uvedeného príkazu prijať aj to, aby podriadené osoby uzatvorili v rámci uzatváraných zmlúv dohodu,
ktorou by obmedzili dodávateľa zdravotníckeho tovaru prijať prípadný dlh. Pôvodný veriteľ a ani žalobca
žiadnym spôsobom neporušili zákon, keď žalobca vstúpil do predmetného zmluvného vzťahu ako ručiteľ
anásledneuhradilzažalovanéhoakodlžníkadlh,ktorýsižalovanýnesplnil.Súdprvejinštancienezdieľal

názor žalovaného, že žalobca takýmto spôsobom obišiel príkaz ministra a konal v rozpore so zásadou
poctivého obchodného styku, resp. zneužil právo, keďže nič nebránilo v rámci príkazu poňať zákaz
prijímania dlhu dodávateľmi (veriteľmi) od prípadného ručiteľa.

9.1 K argumentácii žalovaného, že zákaz zmeny v osobe veriteľa bol dohodnutý cez objednávku

žalovanéhouviedol,žeakbyajdošlokuzavretiutakejtodohodymedzipôvodnýmveriteľomažalovaným
prijatím (akceptáciou) oferty, v rámci znenia formulácie tohto zákazu obsiahnutého v objednávke
žalovaného bola ako sankcia uvedená zmluvná pokuta, nie neplatnosť takéhoto právneho úkonu,
prípadne ako možnosť na výpoveď uzavretej zmluvy a táto samotná skutočnosť nespôsobuje ani rozpor
s dobrými mravmi.

9.2 K tvrdeniu žalovaného, že žalobca sa mohol zúčastniť plánu oddlženia nemocníc a neurobil tak z
dôvodu, že v danom prípade by sa musel vzdať príslušenstva svojej pohľadávky čo má preukazovať
nepoctivý zámer žalobcu, súd prvej inštancie s ním nesúhlasil. Zdôraznil, že medzi stranami sporuje obchodnoprávny vzťah, kde neplatenie svojich záväzkov zo strany dlžníka je postihované jednak
vznikom úrokov z omeškania, ako aj paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.
Jednak účasť vo vyššie uvedenom pláne oddlženia je dobrovoľná a právne nenárokovateľná, teda

žalobca nemal povinnosť sa jej zúčastniť, a jednak žalobcovi nič nebránilo svoju pohľadávku aj s
príslušenstvom uplatniť formou žaloby na súde a riskovať tak neúspech. Žalovaný, porušil svoje
povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 447 Obchodného zákonníka, keď neuhradil svoje záväzky či
už pôvodnému, alebo súčasnému veriteľovi. V tejto súvislosti odkázal na uznesenie Krajského súdu v
Prešove zo dňa 20.10.2022 pod spisovou značkou 7Cob/74/2020. Ak v uvedenom prípade odvolací súd

vyhodnotil v obdobnom konaní, že nie je nemravné ani nepoctivé uplatniť si v konaní úroky z omeškania,
súd je názoru, okrem už vyššie uvedenej argumentácie, že nemôže byť nemravné a nepoctivé, ak si v
konaní uplatňuje pohľadávku, ktorú nadobudol obdobným spôsobom ako vo vyššie uvedenom prípade
príslušenstvo.

9.3 Pri úroku z omeškania, súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalobcu s tým, že

ručiteľ sa stal novým veriteľom dlžníka namiesto pôvodného veriteľa s plnením pôvodnému veriteľovi,
záväzok dlžníka však trvá naďalej v danom prípade je zrejmé, že žalobca vstúpil do práv veriteľa, t.
j. od uvedeného dňa je žalovaný v omeškaní, plnenie ručiteľa nespôsobilo, že by došlo k prerušeniu
omeškania žalovaného, bol priznaný žalobcovi uplatnený úrok z omeškania odo dní nasledujúcich po
dňoch keď žalobca plnil za žalovaného jeho pôvodným veriteľom (v zákonnej výške 9 % ročne podľa §

369 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení § 1 ods. 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z.).

9.4 K rozporovanému nároku žalobcu na zaplatenie paušálnych náhrad nákladov spojených s
uplatnením pohľadávok nad jednorazovú sumu 40,- eur zo strany žalovaného súd prvej inštancie
uviedol, že žalobca v konaní žiadal priznať paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením 1.094

pohľadávok, vo výške 43.760,- eur. Žalobca vstúpil do postavenia pôvodného veriteľa, teda okrem
istiny a jej príslušenstva získal právo aj na úhradu uvedenej paušálnej náhrady, pričom nemožno sa
stotožniť s tvrdením žalovaného, že žalobca má voči nemu iba regresný nárok. Takýto vzťah upravuje
Občiansky zákonník v ustanovení § 550, avšak ručenie v rámci Obchodného zákonníka je upravené
inak, a to práve spomínanou transformáciou vzťahov. Tu súd prvej inštancie opäť poukázal na to, že

medzi stranami konania išlo o obchodnoprávny vzťah upravený Obchodným zákonníkom. Pokiaľ ide
o výšku paušálnej náhrady nákladov, odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 30.11.2022 pod spisovou značkou 2Obdo/59/2021. Na základe jednotlivých objednávok boli
vyhotovené samostatné faktúry, ktoré žalovaný neuhradil. Vzhľadom k uvedenému mal preukázanú aj
výšku celkovo uplatnenej paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 43.760,-

eur za celkovo 1094 vystavených faktúr x 40,- eur za jednu faktúru predstavujúcu ucelenú obchodnú
transakciu, pričom tento nárok súd rovnako nepovažoval za v rozpore s poctivým obchodným stykom
alebo dobrými mravmi. V tej súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa
25.9.2024 pod č. k. 2Cob/108/2023–424. Súd prvej inštancie považoval nárok žalobcu aj v tejto časti za
opodstatnený v celej jeho uplatnenej výške.

9.5 Čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom odôvodnil §145 ods.2 CSP, keď žalovaný istinu v priebehu
sporu uhradil. Žalobca uvedený procesný úkon riadne odôvodnil a súčasne aj preukázal čiastočné
späťvzatie žaloby v uvedenom rozsahu, keď predložil výpis z bankového účtu o úhrade žalovaným
žalovanej istiny vo výške 1.784.118,26 eura.

9.6 K úroku z omeškania súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si uplatnil úrok z omeškania vo výške
9,00% až 13,50% ročne v závislosti od aktuálnej výšky úrokovej sadzby za jednotlivé faktúry (číslo
345087057 vo výške 1.431,55 eura až 345127476 vo výške 5.325,28 eura) s tým, že žalobca pristúpil
ku kapitalizácii úrokov z omeškania z jednotlivých faktúr v počte 1.094. Medzi stranami konania, resp.

právnym predchodcom žalobcu a žalovaným zmluvný úrok z omeškania dohodnutý nebol, žalobca teda
postupoval v zmysle nariadenia a uplatnil si voči žalovanému zákonom stanovený úrok z omeškania, a
to vo výške od 9 % do 13,50 % ročne, podľa toho ako nastal prvý a pôvodný deň omeškania dlžníka
so zaplatením istiny. Výšku sumy a počiatok plynutia úroku z omeškania uplatnený žalobcom, žalobca
vychádzal v prípade výšky z jednotlivých vystavených faktúr a ich súčtom k rozhodnému dňu splatnosti

a v tom čase danej výške úrokovej sadzby a kapitalizovaní týchto úrokov žalobcom odo dňa 16.12.2023
do dňa 26.2.2024. Čo sa týka počiatku platenia úroku z omeškania súd priznal nárok tak, ako si ho
uplatnil žalobca po zmene žaloby, teda od nasledujúceho dňa po kapitalizovaní úrokov žalobcom, t. j.
27.2.2024 do dňa úhrady časti žalovanej istiny žalovaným, t. j. do dňa 19.12.2024.10. O nároku na náhradu trov tohto konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP
v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP. Podľa pomeru úspechu žalobcu vo veci (konanie bolo zastavené

len v nepatrnej časti istiny a príslušenstva) rozhodol súd o náhrade trov tohto konania tak, že priznal
žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť ich náhradu žalobcovi s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne podľa § 262 ods.
2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením. Žalovaný v
spore navrhol aplikovať ustanovenie § 257 CSP, a nepriznať žalobcovi náhradu trov konania v prípade

jeho úspechu, keďže sa žalobca nezúčastnil oddlženia štátnych nemocníc, čoho dôsledkom zbytočne
inicioval súdne konanie. Okrem toho žalobca je silný ekonomický subjekt, teda nepriznanie náhrady
trov konania mu nespôsobí ujmu, pričom naopak žalovaný je nemocnicou, a teda prípadné zaviazanie
na náhradu trov konania žalobcovi môže ohroziť poskytovanie zdravotnej starostlivosti pacientom.
Súd prvej inštancie zohľadnil návrh žalovaného, dospel k záveru, že mu nemožno vyhovieť. Neprijal
argumentáciu žalovaného ohľadom žalobcu ako finančne silného subjektu. Tvrdenie žalovaného, že

prípadným zaviazaním na úhradu trov konania žalobcovi by mohlo dôjsť k ohrozeniu poskytovania
zdravotnej starostlivosti pacientov, žalovaný súdu nepreukázal, že práve úhrada týchto trov konania by
to spôsobila. Žalovaný je nemocnicou napojenou na štátny rozpočet, teda hospodári s určitým obnosom
finančných prostriedkov.

11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Odvolanie podal proti výrokom II. a
IV. napadnutého rozsudku z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. Žalovaný v odvolaní zotrval na námietke uvádzanej v priebehu konania na súde prvej inštancie,

že uplatnený nárok je v rozpore s poctivým obchodným stykom, prieči sa dobrým mravom a zo strany
žalobcu ide o zjavné zneužitie práva.

13. Žalovaný aj naďalej pri uvedenej argumentácii zotrvával na tom, že v spore o aký ide vo veci
samej je nevyhnutné právne posúdenie prítomnosti obchodnej zvyklosti, ktorá má v predmetnom

prípade podobu zaužívaného neuplatňovania si príslušenstva pohľadávok z dodania zdravotníckeho
materiálu ich veriteľmi (zúčastňujúcimi sa vládnej Koncepcie oddlženia) voči odberajúcim štátnym
zdravotníckym zariadeniam, ktorá bola v rámci realizácie vládnej Koncepcie oddlženia zdravotníckych
zariadení písomne podložená, a ktorej potreba rešpektovania, podľa názoru žalovaného, pôsobí voči
všetkým veriteľom takýchto pohľadávok, t. j. pohľadávok, ktorých sa týka obchodná zvyklosť zaužívaná

ich prvým ,,vlastníkom“, - t. j. aj ,,nových“ veriteľov, ktorí postavenie veriteľa takejto pohľadávky získali či
už v dôsledku zmluvnej cesie (postúpenia) alebo v dôsledku cesie zákonnej (ručenia), nie však nových
veriteľov v pravom slova zmysle, ktorí nevstupujú do už vzniknutého obchodnoprávneho záväzkového
vzťahu v dôsledku, pre také prípady, zákonom predvídanej skutočnosti (vrátane postúpenia, ručenia).

14. Žalovaný uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 31.1.2024 sp. zn.
2Obdo/73/2022 už zodpovedal otázku žalovaného (kde vystupoval v pozícii dovolateľa), ktorou sa
žalovaný najvyššieho súdu pýtal, či žalobca ako nový veriteľ (totožný so žalobcom vo veci samej) koná
v rozpore s poctivým obchodným stykom, a tým aj dobrými mravmi, pokiaľ nerešpektuje obchodnú
zvyklosť zaužívanú v odvetví zdravotníctva (zároveň písomne podloženú v kontexte vládnej Koncepcie

oddlženia zdravotníckych zariadení), ktorá spočíva v neuplatňovaní si príslušenstva pohľadávok z
dodania zdravotníckeho materiálu ich veriteľmi voči zdravotníckym zariadeniam, a to a priori s ohľadom
na okolnosti za akých žalobca tieto pohľadávky od pôvodných veriteľov nadobudol, napríklad aj
vzhľadom na skutočnosť, že tieto pohľadávky od pôvodných veriteľov žalobca nadobudol za odplatu,
ktorá sa buď rovnala iba výške istiny postúpených pohľadávok, alebo dokonca bola ešte nižšia ako

výška istiny týchto postúpených pohľadávok, vynímajúc k nim pôvodným veriteľom už nadobudnuté
príslušenstvo, tak, že: ,,za takej situácie, kedy pôvodní veritelia - postupcovia - sa tejto koncepcie
zúčastňujú a svoje nepísané pravidlo o neuplatnení príslušenstva k pohľadávke podchytili v rámci
koncepcie oddlženia aj písomne a svojho práva na príslušenstvo sa vzdali, by bolo v rozpore so
samotnýmcieľomaúčelomVládouSlovenskejrepublikyvytvorenejKoncepcieoddlženiazdravotníckych

zariadení, ak by sa postupník domáhal takého práva, ktorého sa postupca preukázateľne vzdal. Jedine
v prípade, ak by sa pôvodný veriteľ - postupca tejto koncepcie oddlženia nezúčastnil, by bolo podľa
najvyššieho súdu možné prijať právny záver konajúcich súdov, že uplatnenie nároku na príslušenstvo
zo strany postupníka nemôže byť klasifikované ako rozporné s poctivým obchodným stykom a dobrýmimravmi a išlo by o ich legitímny nárok, na ktorý by prípadná obchodná zvyklosť nemala žiaden vplyv,
čo však nie je prejednávaný prípad.“ Žalovaný poukázal, že súd prvej inštancie v bode 24. napádaného
rozsudku vyslovil právne posúdenie, podľa ktorého na vec samú citované rozhodnutie Najvyššieho súdu

nedopadá, nakoľko sa podľa názoru konajúceho súdu jedná o odlišný prípad.

15. Žalovaný s právnym posúdením súdu prvej inštancie nesúhlasil a je názoru, že rozhodnutie
najvyššieho súdu, ktorým odpovedal na otázku žalovaného, či je v rozpore s poctivým obchodným
stykom, a tým aj dobrými mravmi, pokiaľ postupník nerešpektuje obchodnú zvyklosť zaužívanú v odvetví

zdravotníctva aj medzi postupcom a žalovaným, pozitívne, sa má vykladať tak, že pre danosť obchodnej
zvyklosti spočívajúcej v neuplatňovaní si príslušenstva pohľadávky z dodania zdravotníckeho materiálu
jej veriteľom voči zdravotníckemu zariadeniu, aj písomne podchytenej v rámci realizácie vládnej
Koncepcie oddlženia vo forme písomných dohôd pôvodného veriteľa so zdravotníckym zariadením,
ktorých obsahom je i vzdanie sa k takýmto pohľadávkam nadobudnutého príslušenstva, je pre vytvorenie
obchodnej zvyklosti postačujúce, aj ak sa tento pôvodný veriteľ koncepcie oddlženia zúčastnil vo vzťahu

k iným jeho pohľadávkam existujúcim ku konkrétnemu dlžníkovi, ako konkrétne ku tej, ktorú si práve, v
dôsledku zákonnej či zmluvnej cesie, nový veriteľ v súdnom konaní uplatňuje.

16. Žalovaný tvrdil, že medzi ním a pôvodným veriteľom pohľadávky, ktorej príslušenstvo si žalobca
ako nový veriteľ vo veci samej nárokuje, sa obchodná zvyklosť v podobe dobrovoľného neuplatňovania

si príslušenstva zaužívala, čo preukazujú viaceré dohody, v rámci ktorých sa pôvodný veriteľ
ním nadobudnutého príslušenstva voči žalovanému písomne vzdal. Existenciu obchodnej zvyklosti
zavedenej žalovaným a pôvodným veriteľom považoval za nespornú. S ohľadom na okolnosti, za akých
sa táto zvyklosť vyvíjala, ako aj vzhľadom na skutočnosť opakovanej vzájomnej spolupráce žalovaného
spôvodnýmveriteľomipopísomnomvzdanísapríslušenstva,žalovanýzastávanázor,žetátoobchodná

zvyklosť nadobudla pôsobenie pre všetky záväzkové vzťahy vzniknuté medzi žalovaným a pôvodným
veriteľomzdodaniazdravotníckehomateriálu,anieibapretenzáväzkovývzťah,zktoréhopríslušenstvo
bolo predmetom jeho vzdania sa v rámci vládnej Koncepcie oddlženia. Obchodná zvyklosť o akú sa
jedná v predmetnej veci pôsobí na konkrétne záväzkové vzťahy, charakterizované stranami v nich
vystupujúcimi a povahou plnenia, ktorého sa týkajú, a nepôsobí len na jednu konkrétnu pohľadávku

a jej veriteľa, ktorý doklad preukazujúci jej existenciu podpísal. Podľa žalovaného pre zachovanie
konania súladného s dobrými mravmi pôsobí potreba rešpektovania obchodnej zvyklosti voči všetkým
veriteľom pohľadávok zo záväzkových vzťahov, na ktoré sa má obchodná zvyklosť vzťahovať, a to
vrátane ,,nových“ veriteľov z týchto vzťahov, ktorí postavenie veriteľa takýchto pohľadávok získali či
už v dôsledku zmluvnej cesie (postúpenia) alebo v dôsledku cesie zákonnej (ručenia), nie však na

nových veriteľov v pravom slova zmysle, ktorí ,,nevstupujú“ do už vzniknutého obchodnoprávneho
záväzkovéhovzťahuvdôsledkupretaképrípadyzákonompredvídanejskutočnosti(vrátanepostúpenia,
ručenia, nevynímajúc dedenie v prípade osôb fyzických). Obchádzanie zaužívanej obchodnej zvyklosti,
ktorej rešpektovanie dotvára charakter poctivého obchodného styku, pôsobiacej pre konkrétny druh
záväzkových vzťahov a pôsobiacej na každého veriteľa pohľadávok pochádzajúcich z týchto vzťahov,

je podľa žalovaného výkonom práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a
nepožíva právnu ochranu.

17. V odvolaní tak žalovaný tvrdil, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci a na vec samú je potrebné nahliadať prizmou potreby rešpektovania obchodnej zvyklosti, ktorej

ignorovanie odporuje zachovaniu poctivého obchodného styku, a tým aj konaniu súladnému s dobrými
mravmi, a ktorej pôsobenie sa vzťahuje na určité záväzkové vzťahy medzi subjektmi ju zaužívanými a
ich ,,právnymi nástupcami“ a nie iba na jeden konkrétny záväzkový vzťah, ktorého predmetom je plnenie
jednej konkrétnej pohľadávky.

18. Žalovaný uviedol, že nesprávnym právnym posúdením je dotknutý tiež výrok IV. rozsudku,
ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu, a to v zmysle § 255 ods. 1 CSP. Pre prípad, že by mal odvolací súd na vec samu odlišný
právny názor, potom žalovaný vo vzťahu k výroku o nároku na náhradu trov konania uviedol, že
s ohľadom na okolnosti rozhodovanej veci, vzhľadom na postavenie a konanie v nej vystupujúcich

strán, je v prejednávanom prípade vytvorený priestor pre aplikáciu § 257 CSP. Okrem u žalovaného
prítomného sociálneho aspektu, majúceho podobu (od neho nezávislého) jeho podfinancovania, a
tým permanentného finančného deficitu, najmä pre ktorý zároveň nie je objektívne (nezávisle od
jeho vôle) spôsobilý uhrádzať všetky jeho záväzky v stanovených lehotách splatnosti, ktorý je možnépričítať na danosť dôvodu hodného osobitného zreteľa, žalovaný za prítomné považuje aj výnimočné
okolnosti, práve ktoré podľa jeho názoru vychádzajú z konania žalobcu ako nového veriteľa pohľadávky
z už existujúceho záväzkového vzťahu, konajúceho minimálne morálne hranične, keď iba s vidinou

maximalizácie jeho zisku (pravidelne dosahovaného spôsobom obchádzajúcim zákonodarcom mienenú
primárnu funkciu inštitútu ručenia – t. j. funkciu zabezpečovaciu) svojvoľne vstupuje do postavenia
ručiteľa pohľadávok, ktoré žalovaný nedokázal včas uhradiť a plne ignoruje pre takýto záväzkový
vzťah zaužívanú obchodnú zvyklosť a nad rámec ručením zabezpečenej istiny vyžaduje od dlžného
žalovaného úhradu neúmerne vysokých súm jej príslušenstva, vrátane paušálnych nákladov uplatnenia

pohľadávky, a to aj napriek tomu, že ani pôvodný veriteľ od samotného žalobcu uhradenie ním už
nadobudnutého príslušenstva nepožadoval. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na uznesenie ÚS
Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 563/2011.

19. Žalovaný navrhol odvolaním napadnutý rozsudok v rozsahu výrokov II. a IV. zrušiť a vec v tejto časti
vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie Okresnému súdu Prešov.

20. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako
vecne správny a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. V celom rozsahu sa stotožnil s
odôvodním napadnutého rozsudku, považoval ho za precízny a vyčerpávajúci, v absolútnej zhode s
argumentáciou žalobcu, pričom súd prvej inštancie sa zaoberal v písomnom odôvodnení komplexne

celou argumentáciou žalovaného a riadne svoje rozhodnutie odôvodnil.

21. K argumentom žalovaného uvádzaných v odvolaní sa vyjadril už v konaní vo veci samej. Dodal, že si
neuplatňoval voči žalovanému iný nárok, než ten, aký (by) mal voči nemu aj pôvodný veriteľ. Išlo o istinu
a príslušenstvo v jeho zákonnej výške, resp. vo výške definovanej Nariadením vlády SR č. 21/2013 Z.

z., pričom príslušenstvo si uplatňuje žalobca voči žalovanému až odo dňa nasledujúceho po plnení z
ručenia. Za nepoctivé považoval to, že žalovaný je v dlhom omeškaní s úhradou jeho záväzkov, ktoré
si neplní riadne a včas.

22. Vyjadril sa žalobca, že pokiaľ sa dovoláva žalovaný obchodnej zvyklosti, majúcej podobu

zaužívaného neuplatňovania si príslušenstva pohľadávok z dodania zdravotníckeho materiálu ich
veriteľmi a potreby jej rešpektovania pôsobiaca proti všetkým veriteľom týchto pohľadávok, takýto
výklad nemá oporu ani v rozhodovacej činnosti súdov. Poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn.
32Cdo/4932/2009 kde zdôraznil, že oneskorené platenie peňažných záväzkov nemôže byť považované
za odvetvovú obchodnú zvyklosť podľa § 264 ods.1 ObZ ani v prípade, že by išlo o všeobecne ustálené

pravidlo správania v určitom obchodnom odvetví, a že prax neuplatňovania úrokov z omeškania, aj
keď by bola odvetvovou obchodnou zvyklosťou, nemôže byť v zmysle § 264 ods. 1 ObZ prekážkou
vymáhateľnosti (uplatnenia) práva na úroky z omeškania.

23. K argumentácii žalovaného k rozsudku NS SR sp. zn. 2Obdo/73/2022 zdôraznil, že základným

princípom oddlžovania je okrem iných zásad dobrovoľnosť na strane dlžníka a veriteľa a skutočnosť, že
sa tejto koncepcie oddlženia niektorá zo strán nezúčastní, nemôže byť na ujmu. V ďalšom v súvislosti
s uvedeným rozhodnutím uviedol, že najvyšší súd kládol dôraz na to, že v rozpore s dobrými mravmi
a so zásadami poctivého obchodného styku je uplatňovanie príslušenstva zo strany postupníka vtedy
ak sa tohto konkrétneho príslušenstva postupca vzdal tým, že sa zúčastnil procesu oddlženia (uvedené

je samozrejme logické, nakoľko ak by sa postupca zúčastnil oddlženie ku konkrétnej pohľadávke
a jej istina by bola uspokojená, stratil by nárok na príslušenstvo a toto by nemohol nadobudnúť ani
postupník). Z rozhodnutia NS SR nevyplýva, že by tým, že si pôvodný veriteľ uplatnil niektorú svoju
pohľadávku v rámci koncepcie oddlženia, došlo k vzniku obchodnej zvyklosti popisovanej žalovaným. Pri
pohľadávkach uplatnených v tomto spore sa pôvodný veriteľ ani žalobca oddlženia nezúčastnili. Žalobca

poukázal aj na ďalšie rozhodnutia všeobecných súdov, keď súdy zhodne dospeli k názoru, že k vzniku
zaužívanej obchodnej zvyklosti uvádzanej žalovaným nedošlo.

24. Pokiaľ sa týka poukazovania žalovaného na ustanovenie § 257 CSP žalobca uviedol, že prax
neuhrádzania pohľadávok v zdravotníctve je v rozpore s existujúcou legislatívou, ako aj medzinárodnými

záväzkami SR (viď rozhodnutie sp. zn C-412/23 Súdneho dvora EÚ z 19.9.2024). Vyjadril sa, že súd
prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s možnosťou aplikácie § 257 CSP a poukázal aj na rozsudok
KS v Košiciach sp. zn. 2 Cob/108/2023 z 25.9.2024 v súvislosti s odôvodnením prípadného použitia §
257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania.25. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP) prejednal odvolanie žalovaného,
ktoré bolo podané v zákonnej lehote oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie

prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie
ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

26. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne

vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

27. Aj keď základom rozhodnutia odvolacieho súdu je aplikácia ustanovenia § 387 ods. 2 CSP, keďže sa
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto na jeho skutkové a právne závery odkazuje,
považuje za potrebné na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom
žalovaného uviesť nasledovné:

28. Žalovaný podanie odvolania odôvodnil odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

29. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP predpokladá, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo

skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav
nedopadá alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný
skutkový stav nesprávne aplikoval.

30. Predmetom sporu bol nárok žalobcu proti žalovanému na zaplatenie istiny 1.829.139,75 eura
s príslušenstvom. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe a uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu
45.021,49 eura spolu s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti, vzhľadom na späťvzatie žalobcu
z 10.1.2025, konanie zastavil o zaplatenie 1.784.118,26 eura z dôvodu uhradenia tejto sumy žalovaným
dňa 19.12.2024.

31. Odvolací súd uvádza, že medzi stranami nebolo sporné, že pôvodný veriteľ žalovaného dodával
žalovanému tovar a služby. Žalobca ručiteľským vyhlásením pôvodnému veriteľovi prehlásil, že ho
uspokojí, ak mu žalovaný ako dlžník nesplní jeho záväzky na úhradu kúpnej ceny dodaného tovaru.
Keďže žalovaný neuhradil svoje záväzky, žalobca ako ručiteľ na výzvu pôvodného veriteľa splnil svoj

ručiteľský záväzok tým, že záväzky žalovaného uhradil pôvodnému veriteľovi.

32. Súd prvej inštancie správne posúdil vzťah strán sporu ako obchodnoprávny podľa § 261 ods. 2
Obchodného zákonníka.

33. Právnu úpravu ručenia v Obchodnom zákonníku možno považovať za komplexnú, existujúcu
paralelne popri taktiež ucelenej úprave ručenia obsiahnutej v Občianskom zákonníku. Na účinnosť
ručenia postačuje tichý súhlas veriteľa (jeho faktická akceptácia), k čomu v prejednávanom spore došlo
nepochybne prijatím plnenia od žalobcu ako ručiteľa. Na vznik ručiteľského záväzku sa nevyžaduje
súhlas a ani žiadny iný úkon dlžníka. Námietky žalovaného, že uplatnený nárok je v rozpore s poctivým

obchodným stykom, prieči sa dobrým mravom a zo strany žalobcu ide o zjavné zneužitie práva, odvolací
súd udáva, že uvedené správne vyhodnotil súd prvej inštancie, keď žalobca v spore uplatnil svoju
pohľadávku, ktorú nadobudol zákonom predvídaným spôsobom. To, že žalovaný mal výhrady proti
osobe žalobcu ako veriteľa, resp. to, že žalobca ako podnikateľ koná za účelom dosiahnutia zisku
v súlade so zákonom, nemožno považovať za konanie v rozpore s poctivým obchodným stykom,

priečiace sa dobrým mravom, resp. zjavné zneužitie práva, keďže zo strany žalobcu ide o uplatnenie
peňažnej pohľadávky. Nič nebránilo žalovanému plniť svoje záväzky pôvodnému veriteľovi, čo by malo
za následok zánik záväzku a tým aj predídenie predmetného sporu.

34. Ak žalovaný v dôsledku porušenia svojej zmluvnej povinnosti (uhradiť riadne a včas svoj splatný

záväzok)sausilujezbaviťsvojhozáväzkuspoukazomnato,žeideovýkonprávavrozporesozásadami
poctivého obchodného styku, pričom sám riadnym a včasným neplnením záväzkov porušil jednu zo
základných zásad poctivého obchodného styku, tak v tomto prípade by ustanovenie § 265 Obchodného
zákonníka nebolo prostriedkom právnej ochrany, ale by sa stalo prostriedkom výrazne narušujúcimprávnu istotu účastníkov obchodných záväzkových vzťahov. Pôsobenie zásady poctivého obchodného
styku má ochraňovať zmluvných partnerov pred šikanóznymi tendenciami a praktikami v obchodovaní.
O šikanovanie by išlo vtedy, ak by výkon práva zreteľne smeroval iba k zjavnému poškodeniu iných

subjektov. Žalovaný však v konaní existenciu takéhoto správania žalobcu nepreukázal. Žalovaný si musí
byť vedomý, že je povinný znášať určitú mieru rizika spojenú s jeho povinnosťou, pričom je neprípustné,
aby svoju zlú hospodársku situáciu prenášal na tretie subjekty, v tomto prípade na žalobcu.

35. Podľa § 308 Obchodného zákonníka, splnenie záväzku dlžníka ručiteľom má za následok, že ručiteľ

predovšetkým nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa. Ručiteľ sa teda stáva novým veriteľom dlžníka
namiesto pôvodného veriteľa. Splnením záväzku ručiteľom (osobou odlišnou od dlžníka) zaniká záväzok
lenvočipôvodnémuveriteľovi,alezáväzokdlžníkatrváajnaďalejvočiručiteľovi,resp.novémuveriteľovi.
Dlžník je povinný plniť ručiteľovi to, čo bol povinný plniť pôvodnému veriteľovi. Pokiaľ ide o právnu úpravu
v Obchodnom zákonníku, v nadväznosti na právnu úpravu subrogácie (§ 308), možno hovoriť o vstupe
(nadobudnutí práv) ručiteľa do práv veriteľa v dôsledku splnenia svojho ručiteľského záväzku. Dochádza

tak k zmene subjektu záväzku bez toho, aby sa menil jeho obsah.

36. Všetky vyššie uvedené skutočnosti boli predmetom posudzovania týmto odvolacím súdom aj
v rozhodnutiach pod. sp. zn. 2Cob/108/2023, 2Cob/27/2025, 4Cob/59/2025, ktorých závery plne
zodpovedajú tak skutkovému ako aj právnemu stavu v tejto veci.

37. V podanom odvolaní žalovaný upriamil svoje námietky predovšetkým na právne posúdenie
prítomnosti obchodnej zvyklosti, rešpektovanie ktorej má byť súčasťou zachovania poctivosti
obchodného styku, a zároveň súčasťou konania súladného s dobrými mravmi a súvisela
s neuplatňovaním si príslušenstva pohľadávky za dodaný zdravotnícky materiál.

38. Odvolací súd k tejto námietke udáva, že žalovaný je dlhodobo v omeškaní s úhradami svojich
pohľadávok a veriteľom tak vzniká právo požadovať aj zaplatenia okrem dlžnej istiny aj úroku
z omeškania v danom prípade v zákonnej výške. Žalobca si ako nový veriteľ môže uplatňovať nároky
v rozsahu, ktorý by patril veriteľovi pôvodnému. Odvolací súd tiež udáva, že bolo náležité pre daný

spor poukázanie žalobcu na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 32Cdo/4932/2009, ktoré je aplikovateľné
aj na prejednávanú vec a s vysloveným názorom, ktorý v odvolaní žalobca citoval sa odvolací súd
stotožňuje, zdôrazňujúc, že porušovanie povinnosti včasného plnenia záväzkov, ktoré je v odvetví
zdravotníctva rozšírené a trvajúce dlhodobo nemôže byť považované za obchodnú zvyklosť, tak ako to
naznačuje žalovaný. Odvolací súd súhlasí so žalobcom pokiaľ uviedol, že rozhodnutia NS SR sp. zn.

2Obdo/73/2022 nevyplýva, že by tým, že si pôvodný veriteľ uplatnil niektorú svoju pohľadávku v rámci
koncepcie oddlženia, došlo k vzniku obchodnej zvyklosti popisovanej žalovaným. Ako nesporné bolo
preukázané, že vo vzťahu k pohľadávkam, ktoré žalobca uplatnil v tomto spore, sa žalobca ani pôvodný
veriteľ oddlženia nezúčastnili. Ak sa pôvodný veriteľ v minulosti aj zúčastnil pri určitých pohľadávkach
oddlženia, nemá uvedená okolnosť vplyv na pohľadávky uplatnené v tomto spore a nepredstavuje

obchodnú zvyklosť. Možno zdôrazniť, že nie je prípustné, aby sa z porušovania povinností, s ktorými
právna úprava spája následky (v danom prípade úroky z omeškania) stala obchodná zvyklosť a preto
takýto argument žalovaného neobstojí.

39. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru o vecnej správnosti

rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zaviazal žalovaného na úhradu sumy 45 021,49 eura
( kapitalizované úroky z omeškania za obdobie do 26.2.2024) a úrokov z omeškania tak ako boli súdom
prvej inštancie priznané. Žalovaný bol s úhradou svojho záväzku voči pôvodnému veriteľovi v omeškaní
a toto omeškanie žalovaného ako dlžníka s plnením trvalo do 19.12.2024, správne súd prvej inštancie
zaviazal žalovaného aj na úhradu zákonných úrokov z omeškania, tak ako to požadoval žalobca potom

ako učinil čiastočné späťvzatie žaloby z dôvodu úhrady istiny v priebehu tohto konania (19.12.2024),
a to odo dňa po dni, keď žalobca ako ručiteľ plnil pôvodnému veriteľovi, ktorý vstúpil do jeho práv
a to podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 1 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z. a paušálnej
náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur za každú pohľadávku, ktorá je
predmetom samostatnej faktúry podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, § 2 Nariadenia vlády č.

21/2013 Z. z., teda spolu vo výške 43.760,- eur (1.094 x 40,- eur), keďže za omeškanie s uhradením
každej faktúry (pohľadávky) vznikol samostatný nárok na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov podľa
§ 369c Obchodného zákonníka, keďže pri subrogačnej zmene v subjekte právneho vzťahu jednotlivé
práva nezanikajú, ale trvajú a trvajúce prechádzajú na novú osobu, ktorá do týchto práv vstupuje.40. Odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil v dostatočnom
rozsahu (podľa zásad uvedených v § 220 CSP) tak, aby bol pre strany sporu, ale aj pre tretie

osoby zrozumiteľný. Písomné vyhotovenie rozsudku je v súlade s § 220 ods. 2 CSP, keďže závery v
ňom obsiahnuté sú dostatočné, keď súd prvej inštancie náležite sumárne posúdil skutkové zistenia v
nadväznosti na vyhodnotenie celkovej dôkaznej situácie, čím napadaný rozsudok tak napĺňa požiadavku
zrozumiteľnosti a presvedčivosti a preskúmateľnosti. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie

sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov vo veci neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a
nepoprel ich účel a význam. V danej veci súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
dostatočným spôsobom vysvetlil z akého dôvodu považoval žalobu žalobcu za dôvodnú.

41.Odvolacísúdvzhľadomnavyššieuvedenédospelkzáveru,žesúdprvejinštancievovecidostatočne
zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a vo veci rozhodol správne. Odvolací súd napadnuté

rozhodnutie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil v napadnutom výroku II., keďže
odvolanie žalovaného v tejto časti rozhodnutia súdu prvej inštancie nebolo dôvodné.

42. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

43. Ustanovenie § 257 CSP nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez
zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. V prípade jeho aplikácie však platí, že
musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť
môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri

posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové
a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva
na súde a ich postoj v konaní (viď rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 14/99, uverejnené
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
č. 1/2000 a rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 469/2013).

44. Citované ustanovenie pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď
sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania strane sporu, avšak vzhľadom na
dôvody hodné osobitného zreteľa súd náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Ustanovenie § 257
CSP predstavuje odstránenie tvrdostí pri náhrade trov konania, ktoré by nastali, ak by sa uplatnila v

plnom rozsahu zásada úspešnosti strany v konaní.

45. Žalovaný v predmetnom spore za okolnosti hodné osobitného zreteľa označil okolnosti veci a
strán sporu, prítomnosť sociálneho aspektu v podobe podfinancovania zdravotníctva. Odvolací súd
však zastáva názor, že ním tvrdené skutočnosti nie sú dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, pre ktoré

by súd nemal žalobcovi priznať náhradu trov konania. Z obsahu spisu nevyplývajú žiadne jedinečné
osobitosti prejednávanej veci, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane
sporu, keďže strany sporu nemožno hodnotiť vo vzájomnom pomere za slabšie alebo silnejšie. Týmto
dôvodom nie je ani okolnosť, že sa žalobca nezapojil do procesu oddlženia nemocníc, keďže uplatnenie
nároku žalobcom súdnou cestou, po tom, čo žalovaný neplnil svoje splatné záväzky, nie je dôvodom

na nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi, čo by poprelo zmysel a podstatu uvedenej právnej
normy, bolo by voči žalobcovi nespravodlivé a v konečnom dôsledku trestajúce túto stranu sporu.
Súd prvej inštancie v odseku 40. napádaného rozsudku sa zrozumiteľne a vyčerpávajúco vysporiadal
s možnosťou resp. nemožnosťou aplikácie § 257 CSP v danom spore. Zlé hospodárske výsledky
žalovaného nepredstavujú dôvod, pre ktorý by žalobcovi nemal byť priznaný nárok na náhradu trov

konania.

46. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil aj rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
výroku IV. o náhrade trov konania, ktorým súd prvej inštancie priznal úspešnému žalobcovi nárok na
plnú náhradu trov konania na súde prvej inštancie proti neúspešnému žalovanému podľa § 255 ods. 1

CSP, ako vecne správny.

47. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacomkonaní úspešný priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný
žalovaný. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením.

48. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto

rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP) Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia

byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).