Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. december 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/81/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7121209806
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Pella

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7121209806.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Pellu a členov senátu

JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Františka Čisovského, v spore žalobcu: BENCONT FINANCE, a.s.,
sídlo: Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpeného advokátskou kanceláriou:
Advokátska kancelária JUDr. Veronika Doláková, PhD., s.r.o., sídlo: Martinčekova 13, 821 01 Bratislava -
mestská časť Ružinov, IČO: 50 361 368 a advokátskou kanceláriou: ČOLLÁK & PARTNERI advokátska
kancelária s.r.o., sídlo: ul. A. XX, XXX XX B. - C. D. E. C., IČO: 45 946 868, proti žalovanému: F. F.,
narodený: XX.XX.XXXX, trvale bytom: G. XXX/X, XXX XX D. H. F., o zrušenie oddlženia pre nepoctivý
zámer, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice č. k. 30Odi/5/2021 – 148 zo dňa 17.

januára 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Mestského súdu Košice, č.k. 30Odi/5/2021 – 148 zo dňa 17. januára 2024.

II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice ako súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 30Odi/5/2021 – 148 zo dňa 17. januára
2024 (ďalej aj „rozsudok“) rozhodol tak, že žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanému priznal nárok na
náhradu trov konania v plnej výške 100 %, s tým, že túto povinnosť nahradiť trovy konania uložil
žalobcovi (výrok II.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia oddlženia žalovaného z dôvodu, že
tento podľa neho nemal pri oddlžení poctivý zámer. Svoju žalobu odôvodnil spôsobom uvedeným
v nasledovnom odseku 2.1.

2.1. Žalovaný nebol v čase podania návrhu platobne neschopný, pretože mal dostatočný príjem na
postupnú úhradu svojich záväzkov. Zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať,

že sa dlžník úmyselne priviedol do platobnej neschopnosti, aby bol oprávnený podať návrh. Žalovaný,
ako dlžník, nevynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností.
Žalobca je veriteľom žalovaného na základe Zmluvy o úvere č. 6416738888, ktorú žalovaný a právny
predchodca žalobcu uzatvorili a z ktorej vyplývajúca pohľadávka bola na základe Zmlúv o postúpení
pohľadávok zo dňa 25.10.2018 uzavretej medzi spoločnosťou Poštová banka, a.s. ako postupcom
a spoločnosťou BENCONT COLLECTION, a. s. ako postupníkom, postúpená na žalobcu. Žalovaný
v čase pred vyhlásením konkurzu splácal pohľadávky žalobcu pravidelnými mesačnými splátkami v

celkovej výške v priemere 204,- eur. Úhrady boli vykonávané prostredníctvom zrážok zo mzdy a teda
je zrejmé, že žalovaný je zamestnanou osobou v produktívnom veku. Poukázal na dôvodovú správu
k zákonu č. 377/2016 Z. z., v zmysle ktorej je významným predpokladom na možnosť uchádzať sa
o oddlženie, platobná neschopnosť dlžníka. Ide však o domnienku vyvrátiteľnú, pričom vyvrátená môžebyť na začiatku konania samotným súdom („ex ante“ kontrola, keď súd vychádza len z vyhlásenia
dlžníka podľa § 167a ods. 1 písm. c) ZKR), alebo v rámci skúmania poctivého zámeru dlžníka na
základe žaloby dotknutého veriteľa („ex post“ kontrola). Súd pri „ex ante“ kontrole nemá reálnu možnosť

skúmať platobnú schopnosť (má k dispozícii len tvrdenia dlžníka a veriteľ v tom čase nemá o návrhu
na oddlženie žiadnu vedomosť). Z uvedeného dôvodu je potom celý proces dokazovania nepoctivého
zámeru na veriteľoch dlžníka, ktorí ale nedisponujú k tomu patriacimi procesnými oprávneniami. Pre
dôkladné zistenie príjmov žalovaného v čase pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho
majetok žalobca navrhol vykonať dopyt na Sociálnu poisťovňu za obdobie pol roka pred podaním návrhu

na vyhlásenie konkurzu na majetok žalovaného, z ktorého by bol preukázaný príjem žalovaného a jeho
platobná schopnosť/neschopnosť.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že nárok neuznáva. Dodal, že pri návrhu na oddlženie mal
poctivý zámer. Ďalej tiež doplnil, že žalobca si neprihlásil pohľadávku do konkurzu, a teda tvrdená
pohľadávka sa stala nevymáhateľnou. V tom období bol v rozvodovom konaní, a mal vyživovaciu

povinnosť na deti a iné úvery.

4. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním
(listinnými dôkazmi označenými stranami sporu a skutočnosťami známymi z rozhodovacej činnosti v
konaní vedenom pod sp. zn. 31Odk/137/2019, resp. z daného súdneho spisu) zistil skutkový stav

uvedený v nasledovných odsekoch 4.1 a 4.2.

4.1. Uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 2.4.2019, sp. zn. 31OdK/137/2019 (zverejnené
v Obchodnom vestníku dňa 8.4.2019) súd vyhlásil konkurz na majetok dlžníka a ustanovil správcu
podstaty: JUDr. Jaroslava Stojku, so sídlom kancelárie: Werferova 1, Košice, zn. správcu: S1360.

Zároveň súd zbavil dlžníka všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v
akom nebudú uspokojené v konkurze. Oznam o zrušení konkurzu bol zverejnený v Obchodnom vestníku
88/2021 dňa 10.5.2021.

4.2. Zo zoznamu veriteľov zo dňa 15.3.2019 vyplýva, že žalovaný uviedol pod poradovým bodom

1. pôvodného veriteľa - žalobcu, s celkovým počtom veriteľov 11 s prevažnou väčšinou právnických
osôb špecializujúcich sa na požičiavanie financií. Taktiež vedenie exekúcie na majetok úpadcu pre
pohľadávku veriteľa vo výške na istine 19.076,22 eur s prísl. Zo zoznamu majetku väčšej hodnoty zo
dňa 9.1.2019 dlžník vyhlásil, že nevlastnil majetok väčšej hodnoty, ani aktuálny majetok. Zo životopisu
dlžníka vyplýva, že v čase podania návrhu bol zamestnaný s príjmom 900,- eur, platí mesačne inkaso

200,- eur, sám sa stará o domácnosť a striedavo sa stará o maloleté deti, exekútori mu sťahujú mesačne
cca 350,- eur, a ledva dokáže vyžiť z výplaty; zobral úvery z nebankoviek a nevie ich splácať. Má
stredoškolské vzdelanie s maturitou v odbore mechanik silnoprúdových zariadení.

5. Po právnej stránke súd vec posúdil podľa § 166 ods. 1, § 166f ods. 1, § 166g ods. 1 až 5 zákona č.

7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“).

6. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným dokazovaním mal
nepochybne za to, že žalobca v tomto konaní nepreukázal nepoctivý zámer žalovaného pri oddlžení a
preto žalobu zamietol. Nepoctivý zámer nepreukázal žalobca žiadnym dôkazom, ktorý by mal vplyv na

ním tvrdené skutočnosti (že žalovaný nemal poctivý zámer). V záujme spravodlivého rozhodovania súd
zvážil okolnosti právneho vzťahu aj s ohľadom na skutočnosť, že ide o osobitné konanie na základe
zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, týkajúce sa oddlženia formou osobného bankrotu.
Ustanovenia o poctivom zámere nabádajú súd, aby poctivý zámer neposudzoval len mechanicky, ale bol
vedený pomocnými kritériami úvah jeho prísnejšieho a miernejšieho posudzovania od prípadu k prípadu,

a to najmä s ohľadom na osobu dlžníka a jeho životné skúsenosti. Skutočnosť, že dlžník po vyhlásení
konkurzu a oddlžení od všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze, neplnil dobrovoľne
ani čiastočne svoj dlh voči žalobcovi, nemôže zakladať jeho nepoctivý zámer. Samotný dlžník bol v
dlhovej špirále, mal viac veriteľov (11) so splatnými záväzkami, ktorých uviedol v prílohe k návrhu a z
jeho mzdy mu zostávalo len životné minimum po úhrade ostatných nákladov, je rozvedený a striedavo sa

stará o dve maloleté deti, viedla sa voči jeho osobe exekúcia, nevlastní žiaden majetok väčšej hodnoty.
Počas konania si súd vyžiadal aj výkaz zo Sociálnej poisťovne o príjmoch žalovaného za rozhodné
obdobie od 1.10.2018 do 31.10.2019, kde vymeriavací základ je cca 1.500,- eur na odvody.6.1. Súd ďalej dôvodil, že na pojednávaní konanom dňa 25.10.2023 žalovaný uviedol, že po vykonaných
zrážkach exekútora mu ostávalo mesačne cca 400,- až 500,- eur a zároveň, že bola schválená
rodičovská dohoda na Okresnom súde v Trebišove (v rozsudku sp.zn. 8P/136/2014), ktorým na čas

po rozvode sa zverujú do striedavej starostlivosti obidvoch rodičov jeho dve maloleté dcéry. Taktiež
žalovaný predložil kúpnopredajnú zmluvu na prevod vlastníctva bytu z 23.9.2014 v Čiernej nad Tisou za
kúpnu cenu 5.000,- eur a kúpnu zmluvu o predaji motorového vozidla zo dňa 5.1.2014 za kúpnu cenu
2.560,- eur, pričom uviedol, že byt predal, lebo nemal ho z čoho platiť a bola to primeraná cena bytu v
tej dobe. Súd prvej inštancie vyhodnotil tieto skutočnosti ako dostatočne liberačné, t.j. ako vyvinenie sa

resp. zbavenie sa zodpovednosti. Jednalo sa o prevody majetku cca 3 roky pred úpravou samotného
oddlženia podľa ZKR a urobené minimálne 5 rokov pred samotným oddlžením dlžníka a teda žiadnym
spôsobom uvedené zmluvy nepreukazujú nepoctivý zámer žalovaného. Z tohto dôvodu mal súd za to, že
v čase podania návrhu žalovaný mal poctivý zámer pri oddlžení a neboli naplnené zákonné predpoklady
nepoctivého zámeru podľa § 167g ods. 2 ZKR, a to, že sa úmyselne priviedol do platobnej neschopnosti
a mal snahu poškodiť veriteľa – žalobcu.

7. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) tak, že neúspešného
žalobcu zaviazal na náhradu trov konania žalovanému v rozsahu 100 %.
8. Žalobca doručil v zákonom stanovenej lehote súdu prvej inštancie odvolania a to prostredníctvom

oboch právnych zástupcov. Odvolanie podané právnym zástupcom: Advokátska kancelária JUDr.
Veronika Doláková, PhD., s.r.o. (ďalej len „prvé odvolanie“) bolo podané proti rozsudku v celom rozsahu,
z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Podaným odvolaním navrhol
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo
napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť.

8.1.1. Za nesprávny považuje postup súd prvej inštancie, ktorý napriek tomu, že žalovaný účinne
nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu (citujúc § 151 ods. 2 CSP), vyhodnotil, že žalovaný mal pri podaní
návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok poctivý zámer. Poukázal na vyjadrenie žalovaného
k žalobe, ktorým žalovaný len citoval a uviedol výklad ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácií,
pričom neuviedol a najmä nepreukázal a do súdneho spisu nedoložil žiadne dôkazy svedčiace v jeho

poctivý zámer a preukazujúce dôvodnosť podaného návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok a
teda také objektívne dôvody, pre ktoré sa nachádzal v ťažkej nepriaznivej životnej a majetkovej situácií,
ktorá by mu vôbec nedovoľovala ani len čiastočne uhrádzať jeho dlhy. Procesná obrana žalovaného
podľa odvolateľa nebola účinná, napriek tomu súd prvej inštancie vyvodil spornosť tvrdení žalobcu, aj
keď mala byť konštatovaná nespornosť. Skutočnosť, že je otcom dvoch maloletých detí, nemôže byť

ospravedlnením jeho konania a ospravedlnením porušenia zásady pacta sund servanda.
8.1.2. Ako nesprávne vyhodnotenie dokazovania považoval to, že súd prvej inštancie sa k žalobcom
navrhnutému vykonanému dôkazu (odpoveď Sociálnej poisťovne k výške vymeriavacích základov
žalovaného) v napadnutom rozhodnutí ani nevyjadril, pričom žalobca pokladá predmetný dôkaz za
smerodajný a preukazujúci platobnú schopnosť žalovaného čiastočne uhrádzať jeho dlhy. Poukázal

v tejto súvislosti na závery rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 36Odi/4/2022 zo dňa 23.11.2022 a
Mestského súdu Bratislava III sp. zn. B1-31Odi/9/2022 zo dňa 13.12.2023. Podľa jeho názoru v konaní
bolo preukázané, že žalovaný bol pred podaním a v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu
riadne zamestnaný s pravidelným a nie nízkym príjmom, z ktorého mohol aj naďalej čiastočne uhrádzať
jeho dlhy, nakoľko ako deklarovali súdy vyššie, v prípade ak je dlžník zamestnaný je jeho prvoradou

povinnosťou riešiť jeho dlhy a dlhy uhrádzať a až keď to nie je objektívne možné, je to prípad pre
využitie inštitútu oddlženia. Súd nesprávne skutkovo a právne posúdil platobnú schopnosť žalovaného,
keď pri vyššie konštatovanom vymeriavacom základe deklaroval nepreukázanie nepoctivého zámeru
žalovaného. V rámci konkurzného konania sa prešetruje hnuteľný a nehnuteľný majetok dlžníka a
nie jeho finančný majetok a príjmy, ktoré sú významným faktorom pri skúmaní platobnej schopnosti/

neschopnosti dlžníka. Dlžník nemusí mať žiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetok a napriek tomu môže
dosahovať príjmy nadštandardné, z ktorých môže naďalej plniť svoje záväzky, len by musel prejaviť
úprimnú snahu o vyriešenie jeho dlhov, čo v danom prípade žalovaný nespravil a žiadnym spôsobom
nereagoval na výzvu žalobcu pred podaním žaloby. Je nevyhnutné preskúmať, na aký účel si žalovaný
bral toľko pôžičiek a úverov, teda či sa sám nepriviedol k formálnemu naplneniu platobnej neschopnosti,

teda či žalovaný úmyselne nebral pôžičky, ktoré vedel, že nebude vedieť splácať a potom sám spôsobil
zákonom požadované omeškanie, aby formálne naplnil znaky platobnej neschopnosti, pričom platobne
neschopný nemusel byť vzhľadom na jeho pravidelný a mesačný príjem. Navyše vzaté pôžičky minul a
to nie na nevyhnutné veci, ktoré konanie má znaky nepoctivého a účelového konania. Účelom oddlženianemá byť len ochrana dlžníkov, resp. poskytnutie možnosti dlžníkom na „nový život“, ale má sa myslieť
aj na veriteľov. Poukázal v tejto súvislosti na rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 570/2016. Ďalej
súd prvej inštancie podľa odvolateľa nesprávne skutkovo posúdil aj tvrdenie o exekučných zrážkach

vykonávaných žalovanému. Ani skutočnosť o výkone exekučných zrážok nemôže byť sama o sebe
preukazujúcou okolnosťou o poctivom zámere a platobnej neschopnosti žalovaného. Dlžník sa môže v
exekučnomkonanívočivykonanýmzrážkambrániťamôžeosloviťsvojichveriteľovadohodnúťsiinýpre
dlžníka vyhovujúci spôsob zrážok, či výkonu exekúcie. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané,
že by sa žalovaný pokúsil riešiť exekučné konania a teda riešiť svoje dlhy. Zo strany žalovaného nedošlo

k prejaveniu úprimnej snahy v zmysle § 166g ods. 1 ZKR. Žalovaný ani netvrdil, že by svojich veriteľov
oslovil a chcel riešiť jeho záväzky. Vzhľadom k tomu, že má žalovaný dve maloleté deti, pri zrážkach
sa uvedená skutočnosť musela odzrkadliť a ak aj napriek tomu boli zrážky v takejto výške, príjem
žalovaného musel byť vyšší, teda nad priemerom. Ani existencia viacerých veriteľov nie je preukázaním
platobnej neschopnosti dlžníka, nakoľko dlžník môže čiastočnými úhradami v priebehu niekoľkých rokov
splatiť svoje dlhy v celosti a na základe uvedeného nemožno takéhoto dlžníka označiť za platobne

neschopného.
8.1.3.Zanesprávnypovažujezáveroliberáciižalovanéhovovzťahukzmluvámpredloženýmžalovaným
(predaj bytu a vozidla). Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal tým, že v prvom rade kúpna cena
za prevod bytu vo výške 5.000,- eur je neprimeraná a v druhom rade, že z uvedenej kúpnej ceny mal
žalovaný uhradiť svoje záväzky a na pohľadávku žalobcu žalovaný v roku 2014 po prevode neuskutočnil

žiadnu vyššiu platbu.
8.1.4.Vďalšomodvolateľnamietal,ženapadnutérozhodnutiejenedostatočnýmspôsobomodôvodnené
a súd prvej inštancie len veľmi stroho bez právnej relevancie zamietol žalobu a veľmi stroho a nie právne
relevantným spôsobom sa vyjadril k vykonanému dokazovaniu a k niektorým dôkazom sa ani nevyjadril.
Poukázal na obsah práva na spravodlivý súdny proces (aj poukazom na nálezy IV. ÚS 252/04, II. ÚS

85/06, II. ÚS 380/2013, I. ÚS 114/08), ako aj povinnosti týkajúcej sa riadneho odôvodnenia rozhodnutí
(II. ÚS 117/07, III. ÚS 311/01, III. ÚS 107/07, IV. ÚS 14/07, III. ÚS 311/07, I. ÚS 265/05, I. ÚS 33/2012,
III. ÚS 199/09, rozhodnutie Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/25/2007).
8.2. Odvolanie podané právnym zástupcom žalobcu ČOLLÁK & PARTNERI advokátska kancelária s.r.o.
(ďalej len „druhé odvolanie“) bolo podané proti rozsudku v celom rozsahu, z odvolacích dôvodov podľa

§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Týmto odvolaním navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a rozhodnúť
o zrušení oddlženia, alebo rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.
8.2.1. Má za to, že posúdenie poctivého, resp. nepoctivého zámeru bolo zo strany súdu prvej inštancie
vykonané svojvoľne, v rozpore s právnou úpravou a v nesúlade s príslušnou rozhodovacou praxou

najvyšších súdnych autorít. Napadnutý rozsudok je prekvapivý a nespravodlivo prenášajúci dôkazné
bremeno na žalobcu. S tvrdeniami žalobcu sa súd právne relevantným spôsobom nevysporiadal a svoje
úvahy založil jednostranne na tvrdeniach žalovaného. Za preukázané v konaní žalobca považoval,
že žalovaný v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok dosahoval pravidelný
a stabilný mesačný príjem, z ktorého bol schopný pokračovať v splácaní svojich záväzkov tak ako

tomu bolo pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu. Skutočnosť, že žalovaný pred podaním
návrhu na vyhlásenie konkurzu pravidelne mesačne splácal odvolateľovi nemalú peňažnú sumu zo
svojho pravidelného mesačného príjmu (prehľad mesačných splátok bol predložený v konaní na
súde prvej inštancie), podporuje názor odvolateľa o platobnej schopnosti žalovaného. Žalovaný využil
inštitút oddlženia napriek tomu, že mu jeho majetková situácia dovoľovala čiastočnými peňažnými

úhradami jeho záväzky plniť, naviac bez toho, aby ohľadom možného zníženia výšky jednotlivých
zrážok s odvolateľom akýmkoľvek spôsobom komunikoval, čo by v teoretickej rovine bolo možné
pokladať za príklad snahy žalovaného riešiť svoje záväzky čestne. Súd prvej inštancie v napadnutom
rozhodnutí nijako neodôvodnil, prečo tieto skutočnosti vo vzťahu k posúdeniu existencie poctivého
zámeru žalovaného pri oddlžení nebral na zreteľ a tieto žiadnym spôsobom nevyhodnotil.

8.2.2. Za nesprávny a nevyplývajúci z vykonaného dokazovania považoval záver súdu, že žalovanému
po vykonaní jednotlivých zrážok ostávala len suma životného minima. Podľa odvolateľa, vzhľadom na to,
že žalovaný má dve maloleté deti, suma životného minima by mala predstavovať spolu sumu 392,29 eur.
Poukázal na listinný dôkaz tvoriaci súčasť súdneho spisu, z ktorého vyplýva výška mzdy žalovaného v

mesiaci marec 2019 (kedy žalovaný podal návrh na vyhlásenie konkurzu): výška hrubej mzdy: 1.257,78
eur, výška čistej mzdy: 933,68 eur, k výplate: 456,15 eur. Žalovaný teda mal mesačne k dispozícii
príjem presahujúci výšku stanoveného životného minima. Žalovaný pritom v čase iniciovania konania o
oddlženie a ani následne nezabezpečoval starostlivosť o svoje maloleté deti v plnom rozsahu a nemalvoči deťom súdom určené výživné. Súd sa však uvedenými skutočnosťami nezaoberal. Žalovaný
podľa odvolateľa mohol využiť inštitút splátkového kalendára, pri ktorom by došlo k čiastočnému
uspokojeniu veriteľov. Nie je možné akceptovať ako relevantné tvrdenie žalovaného na pojednávaní

dňa 16. novembra 2022, že nevie, čo je splátkový kalendár, keď žalovanému bola v čase oddlženia
poskytovaná právna pomoc zo strany Centra právnej pomoci. Žalovaný v konaní neprezentoval žiadne
tvrdenia a nepredložil žiadne dôkazy, z ktorých by vyplývalo, že uňho objektívne nastali také okolnosti,
pre ktoré náhle nebol schopný splácať svoje záväzky, ani v minimálnom rozsahu. Poukázal v tejto
súvislosti na rozhodnutie NS ČR zo dňa 06. septembra 2005, sp. zn. 29Odo 236/2003 a Okresného

súdu Trnava sp. zn. 36Odi/1/2019 zo dňa 06. novembra 2019. Vyhlásenie žalovaného o platobnej
neschopnosti tvoriace prílohu návrhu na oddlženie vyhlásením konkurzu tak odvolateľ považuje za
rozporné so skutočným stavom veci. Nepoctivý zámer žalovaného je preukázaný práve tým, že napriek
jeho vyhláseniu, že vynaloží úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností, po
oddlžení nielenže svojim veriteľom neposkytol žiadnu úhradu zo svojho pravidelného príjmu, ale týchto
za účelom riešenia svojich záväzkov ani len nekontaktoval. Žalovaný je naďalej osobou v produktívnou

veku, v dobrej zdravotnej kondícii, je naďalej zamestnaný, jeho životné náklady sa nijakým spôsobom
nezmenili, a preto odvolateľ trvá na tom, že žalovaný by pokračovaním v plnení svojich záväzkov
dokázal splatiť svoje záväzky voči i všetkým veriteľom. Poukázal na závery uznesenia Krajského súdu
v Košiciach, sp.zn. 4CoKR/27/2023 zo dňa 26. septembra 2023. Súd prvej inštancie síce v odôvodnení
uviedol, že posúdenie poctivého zámeru by súd nemal vykonať len mechanicky, ale s prihliadnutím na

pomocné kritériá a osobu dlžníka a jeho skúsenosti, avšak bez poskytnutia náležitého odôvodnenia
automaticky a bez všetkého konštatoval nedôvodnosť podaného návrhu bez náležitého posúdenia
všetkýchrelevantnýchskutkovýchokolností,alenztohotitulu,žežalovanýmalviacerýchveriteľovstým,
že po oddlžení jeho osoby neplnil dobrovoľne ani čiastočne svoj dlh, čo nemôže zakladať jeho nepoctivý
zámer. Žalovaný bol v konaní povinný v zmysle § 151 CSP na preukázanie dôvodnosti svojej obrany

tvrdiť a dokázať konkrétne skutočnosti. V konaní na súde prvej inštancie však neprezentoval žiadne
tvrdenia a nepredložil žiadne dôkazy, z ktorých by bolo možné vyvodiť jeho poctivý zámer. Poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obdo/74/2021 zo dňa 20. októbra 2022.

8.2.3. S ohľadom na výšku kúpnej ceny za prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, tak ako

vyplýva zo žalovaným predloženej kúpnej zmluvy a ako to žalovaný sám uviedol, nehnuteľnosť bola
z jeho strany predaná za vyslovene minimálnu kúpnu cenu, ktorú podľa názoru odvolateľa objektívne
nemožno považovať za zodpovedajúcu skutočnej hodnote nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie tak
vychádzal pri konštatovaní liberácie žalovaného (byt predal, lebo nemal ho z čoho platiť a bola to
primeraná cena bytu v tej dobe) z jediného tvrdenia žalovaného prezentovaného na pojednávaní, za

súčasného zjavného opomenutia skutočnosti, že žalovaný v priamej nadväznosti na toto tvrdenie sám
uznal, že si bol „možno" vedomý, že bol predaj nehnuteľnosti vykonaný pod cenu. Žalovaný okrem
tohto neprezentoval žiadne ďalšie tvrdenia a na podporu svojich tvrdení nepredložil žiadne dôkazy.
Uvedené nemožno považovať za účinné popretie tvrdení v zmysle § 151 CSP. Súd prvej inštancie
žiadnym bližším spôsobom nevysvetlil, prečo práve tieto všeobecné a nijak nepreukázané vyhlásenia

žalovaného považuje za také, ktorými je možné považovať vedomý predaj jemu patriacej nehnuteľnosti
za minimálnu hodnotu, za akceptovateľný. Žalovaný predmetnú nehnuteľnosť predal za 1/3 sumy,
ktorá mu bola právnym predchodcom žalobcu - Poštovou bankou, a.s. poskytnutá na základe zmluvy
o úvere. Žalovaný predajom nehnuteľnosti za celkom zjavne nezodpovedajúcu cenu vedome zhoršil
svoju finančnú situáciu, keď sa pripravil o príjem z predaja, ktorý mohol použiť na vysporiadanie

záväzkov. Súd prvej inštancie naviac podľa odvolateľa sám konštatoval, že žalovaný zodpovednosť
za svoje rozporné konanie v súvislosti s rozporným predajom nehnuteľností a motorového vozidla
síce nesie, avšak z tejto sa mal vyviniť. V súvislosti so záverom o vyvinení uviedol, že skúmanie
konania žalovaného v súvislosti s otázkou jeho poctivého zámeru pri oddlžení nie je ohraničené žiadnou
zákonnou lehotou a pre náležité vyhodnotenie (ne)poctivého zámeru dlžníka pri oddlžení je nevyhnutné

posudzovať ekonomické správanie dlžníka pred oddlžením komplexne (čo potvrdil aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 4Obdo/RE/2022 zo dňa 14. júna 2021). Aj samotná skutočnosť,
že voči žalovanému bola vedená len jediná exekúcia (pre pohľadávku veriteľa vo výške na istine
19.076,22 eur), podľa odvolateľa potvrdzuje, že žalovaný postupoval tak, aby len formálne naplnil
zákonné podmienky vyhlásenia konkurzu na jeho majetok. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 4Obdo/35/2022 zo dňa 14. júna 2023, sp. zn. 4Obdo/44/2022 zo dňa 02. augusta 2023. Podľa
jeho názoru bol preukázaný nepoctivý zámer žalovaného podľa § 166g ods. 2 písm. e), f), g) a h) ZKR.9. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril napriek tomu, že mu odvolania boli riadne doručené a bolo
mu umožnené sa k odvolaniu vyjadriť.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo
podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou a proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné.
Odvolanie bolo prejednané bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP, pretože nebolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani si to nevyžadoval dôležitý verejný záujem.
Odvolanie prejednal podľa § 379 až § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo vo výroku vecne správne, preto ho odvolací súd z nižšie
uvedených dôvodov podľa § 387 CSP potvrdil.

11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je daný vtedy, ak je na strane súdu taký
závažný procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP
priznáva, a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Základné právo na

súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom
stanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Článok 48 ods. 2 Ústavy SR zakotvuje právo každého,
aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému prístup

k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu vo veci konať. Ak fyzická, či právnická osoba splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa stranou sporu so všetkými tomu
zodpovedajúcimi právami, ale aj povinnosťami, ktoré z jej postavenia v konaní (žalobca, či žalovaný)
vyplývajú (Nález Ústavného súdu II.ÚS 14/2001, II.ÚS 132/02, III.ÚS 171/2006). Podľa článku 6 ods. 1
CSP strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať

prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej
veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie
strán sporu. Ustálená judikatúra ESĽP opakovane poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé
súdnekonania),t.j.abykaždejprocesnejstraneboladanáprimeranámožnosťpredniesťsvojuzáležitosť
zapodmienok,ktoréjunestavajúdopodstatnenevýhodnejšejpozícieakoprotistranu.Spravodlivésúdne

konanie zahŕňa aj možnosť procesných strán predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní
uspeli, právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a právo zúčastniť sa pojednávania a ako opakovane
judikoval Ústavný súd SR, že súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva zrozumiteľne odpoveď na všetky skutkové a
právne otázky súvisiace s predmetom sporu.

12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP je daný vtedy, ak má konanie inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek
pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody,
avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

13. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť
o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a
ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom

na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde
logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré

vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z ust. CSP o vykonávaní dokazovania.

14.Odvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.h)CSPjedanývtedy,aksúdvecnesprávneprávneposúdil.

Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu
podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použiliný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie

správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o
tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

15. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

16. Žalobca v odvolaniach deklaroval odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP,
pričom s ohľadom na nižšie uvedené je potrebné konštatovať, že uvedené odvolacie dôvody nie sú dané.

17. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti výrokov napadnutého rozsudku odvolací súd považuje za

vhodné dodať ďalšie nižšie uvedené dôvody potvrdzujúce vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej
inštancie.

18. Primárne sa odvolacie námietky týkali nesprávnych (skutkových a právnych) záverov súdu prvej
inštancie, keďže žalovaný podľa žalobcu dosahoval v čase podania návrhu na oddlženie (a dosahuje aj v

súčasnosti) príjem vo výške dostatočnej na to, aby mohol aspoň čiastočne uhrádzať veriteľom svoje dlhy.
Dosahovaný príjem žalovaného teda podľa žalobcu vylučoval poctivý zámer žalovaného pri oddlžení.
Odvolací súd sa s uvedeným záverom odvolateľa nestotožnil.

19. Podľa prvej vety § 166f ods. 1 ZKR, veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením, má právo domáhať sa

zrušenia oddlženia návrhom na zrušenie oddlženia podaným voči dlžníkovi alebo jeho dedičom do
šiestich rokov od vyhlásenia konkurzu alebo určenia splátkového kalendára na súde, ktorý rozhodol o
oddlžení, ak preukáže, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer. Pozitívne vymedzuje poctivý zámer §
166g ods. 1 ZKR a negatívne § 166g ods. 2 ZKR. Ako pozitívne, tak aj negatívne vymedzenie poctivého
zámeru v zmysle ZKR vo veľkej miere závisí od komplexného zhodnotenia množstva individuálnych

okolností daného prípadu zo strany súdu (individuálnych možností a schopností dlžníka, zohľadnením
priťažujúcich a poľahčujúcich okolností podľa § 166g ods. 3 a 4 ZKR, možnosť pripustenia ďalších
skutkových podstát nepoctivého zámeru a pod.). Samotné skutkové podstaty nepoctivého zámeru
uvedené v § 166g ods. 2 ZKR sa pritom líšia aj podľa toho, či sa zámer skúma pred alebo po podaní
návrhu.

20. Poctivý zámer dlžníka je definovaný v § 166g ods. 1 ZKR nasledovne: Dlžník má poctivý zámer,
ak z jeho správania po podaní návrhu možno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj
dlh v medziach svojich možností a schopností, najmä ak poskytoval správcovi a veriteľom potrebnú
súčinnosť, vynaložil snahu získať zamestnanie, zamestnal sa alebo si zabezpečil iný zdroj príjmov,

v prípade nie nepatrného dedenia, daru alebo výhry zo stávky alebo hry, ponúkol aspoň polovicu
takéhoto zdroja dobrovoľne veriteľom na uspokojenie nevymáhateľného dlhu, prípadne vynaložil snahu
o zaradenie sa do spoločnosti alebo sa do spoločnosti opätovne zaradil. Samotná skutočnosť, že dlžník
je zamestnaný a dosahuje príjem (pred aj po podaní návrhu), nie je sama osebe dôvodom, ktorý by
preukazoval nepoctivý zámer dlžníka. V konaní nebolo preukázané, že by dlžník nadobudol určitý nie

nepatrný majetok dedením, darom alebo výhrou. V oddlžovacom konaní navyše bolo tiež preukázané,
že voči dlžníkovi bola vedená exekúcia (na vymoženie pohľadávky – istiny vo výške 19.076,22 eur)
a správca preskúmaním pomerov dlžníka nezistil žiadny majetok dlžníka, v dôsledku čoho konštatoval,
že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu.

20.1. Očakávanie žalobcu, že žalovaný mohol a mal žalobcovi (a ostatným veriteľom) po oddlžení
uhrádzať dlh, je potrebné vnímať ako subjektívny názor žalobcu, avšak žalovaného na takéto konanie
ZKR nezaväzuje. Zákonným následkom oddlženia je v zásade nevymáhateľnosť dlhov voči dlžníkovi.
Z návrhu na vyhlásenie konkurzu, resp. z jeho prílohy (zoznam veriteľov) odvolací súd zistil, že v čase
podania návrhu deklaroval žalovaný 11 veriteľov. V rámci oddlženia sú posudzované a následkom

nevymáhateľnosti dotknuté pohľadávky všetkých veriteľov (okrem nedotknutých pohľadávok). Vo vzťahu
k platobnej schopnosti dlžníka by veriteľ musel na jej preukázanie dokázať, že dlžník mal dostatok
prostriedkovnaúhraduvšetkýchzáväzkov.Vtejtosúvislostiodvolacísúddodáva,žepreúspechžalobcu
v konaní o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, nie je postačujúce, ak žalobca len argumentujepochybnosťami o poctivom zámere dlžníka a očakáva od súdu preukázanie nepoctivého zámeru dlžníka
a nahradenie procesnej aktivity žalobcu (vrátane vyhľadávania dôkazov). Ak žalobca v žalobe tvrdil
nepoctivýzámeržalovaného(sodôvodnením,žetentonebolplatobneneschopný,úmyselnesapriviedol

do platobnej neschopnosti, mal snahu poškodiť veriteľa, nevynaložil po podaní návrhu úprimnú snahu
riešiť svoj dlh v rámci svojich schopností a možností), bol povinný tieto svoje tvrdenia preukázať.
Odvolací súd má za to, že pri takomto rozložení dôkazného bremena vyplývajúceho z úpravy oddlženia
resp. jeho zrušenia v ZKR, nie je zo strany žalobcu ľahkou úlohou uvedené skutočnosti preukázať.
Uvedené však nič nemení na skutočnosti, že vo vzťahu k uvedeným tvrdeniam dôkazné bremeno

zaťažovalo žalobcu, ktorý ho v konaní neuniesol.

20.2. Odvolací súd podotýka, že vo vzťahu k skutkovej podstate nepoctivého zámeru podľa § 366g
ods. 2 písm. g) ZKR (zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že sa úmyselne
priviedol do platobnej neschopnosti, aby bol oprávnený podať návrh), musí žalobca preukázať úmyselné
konanie dlžníka, ktorého cieľom je privodiť si platobnú neschopnosť. Toto žalobca v konaní nepreukázal.

Vo vzťahu k skutkovej podstate podľa § 366 ods. 2 písm. h) ZKR (zo správania sa dlžníka pred
podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho veriteľa alebo zvýhodniť niektorého
veriteľa) odvolací súd uvádza, že z pohľadu úhrad záväzkov dlžníka je potrebné, aby schopnosť dlžníka
uspokojovať záväzky voči veriteľom bola vyhodnocovaná komplexne vo vzťahu ku všetkým veriteľom,
nielen individuálne k jednému (žalobcovi domáhajúcemu sa zrušenia oddlženia). V žalobe síce žalobca

tvrdil, že podľa jeho názoru, žalovaný disponoval a disponuje finančnými prostriedkami a bol by schopný
splatiť všetky svoje záväzky, pričom však toto svoje tvrdenie nepreukázal.

21. Úspech žaloby o zrušenie oddlženia je v prvom rade nevyhnutne spojený s unesením dôkazného
bremena zo strany veriteľa (žalobcu) o existencii nepoctivého zámeru dlžníka a následne s unesením

dôkaznéhobremenazostranydlžníkavrámcisvojejprocesnejobrany.Uvedenouotázkousazaoberalaj
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1Obdo/74/2021 zo dňa 20.10.2022 a konštatoval,
že dôkazné bremeno spočíva na veriteľovi, ktorý v spore o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer
dlžníka musí preukázať, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer, pričom kritéria pre určenie
nepoctivého zámeru sa týkajú najmä ekonomického správania dlžníka pred podaním návrhu na

oddlžovacie konanie a po jeho podaní. Skutočnosť, že v spore o zrušenie oddlženia má dôkazné
bremeno veriteľ, vyplýva aj z obsahu zákonného ustanovenia § 166f ods. 1 ZKR, v ktorom zákonodarca
výslovne uviedol: „Veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením, má právo domáhať sa zrušenia oddlženia
návrhom na zrušenie oddlženia.... ak preukáže, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer“.

22. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcom namietnuté správanie
žalovaného ako dlžníka nebolo možné vyhodnotiť tak, že sa úmyselne privodil do platobnej
neschopnosti, prípadne že nebol platobne neschopný v čase podania návrhu, prípadne že by v jeho
konaní bolo možné vidieť záujem poškodiť veriteľa alebo zvýhodniť iného veriteľa alebo preberanie
záväzkov spoliehajúc sa na riešenie dlhov oddlžením.

23. Z obsahu napadnutého rozsudku (odsek 12. odôvodnenia) je zrejmé, že súd prvej inštancie
zabezpečil a vykonal žalobcom navrhovaný dôkaz (informácie od Sociálnej poisťovne o príjmoch
žalovaného). Odvolací súd z uvedeného dôkazu zistil, že žalovaný mal v období 10/2018 - 10/2019
vymeriavací základ v rozmedzí 1.019,67 eur až 1.596,81 eur (súd prvej inštancie konštatoval

vymeriavací základ vo výške cca 1.500,- eur). CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov (§
191 ods. 1 CSP), ktorá vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov. Uvedená zásada neznamená,
že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Preto platí, že súd
je povinný v odôvodnení rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP) uviesť aj to, z ktorých dôkazov vychádzal,
ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Z obsahu napadnutého rozsudku teda

vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal žalobcom navrhnutý dôkaz a tento nepovažoval za taký, ktorý by
preukazoval dôvodnosť žaloby. Nesúhlas strany sporu s hodnotením dôkazu súdom nie je bez ďalšieho
porušením procesných práv strany sporu. Z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 16.11.2022
odvolací súd tiež zistil, že žalovaný predložil svoju výplatnú pásku z marca 2019, pričom čistú mzdu mal
v danom mesiaci 933,- eur a vyplatených mu bolo 456,- eur, keďže 431,- eur bolo stiahnutých veriteľom.

24. K odvolacej námietke týkajúcej sa nízkej ceny bytu, ktorý bol žalovaným odpredaný, odvolací súd
uvádza, že ak žalobca uvedeným mienil v konaní preukazovať nepoctivý zámer žalovaného, neuniesol
dôkazné bremeno, keďže žiadny dôkaz o predaji bytu za nižšiu než obvyklú cenu, v konaní nepredložil.Z obsahu súdneho spisu (zápisnica z pojednávania zo dňa 17.01.2024) odvolací súd zistil, že žalovaný
sa k cene bytu predaného v roku 2014 primárne vyjadril tak, že v tom období taká cena bola. Nasledujúce
tvrdenia žalovaného (že si možno bol vedomý, že bol pod cenu, ale musel ho predať) podľa odvolacieho

súdulendemonštruje,žežalovanýmalzáujembytpredaťbezzbytočnéhoodkladu.Samozrejmeplatí,že
v prípade záujmu o okamžitý predaj určitej veci, môže (ale nemusí) byť výsledná kúpna cena dohodnutá
v určitej miere na nižšej úrovni ako v prípade dlhodobejšieho hľadania vhodného kupujúceho. Uvedené
však nepreukazuje bez ďalšieho tvrdenie žalobcu, že by v uvedenom malo spočívať určité konanie
žalovaného, ktoré by preukazovalo nepoctivý zámer pri oddlžení. K tvrdeniu odvolateľa o predaji bytu za

1/3 sumy, ktorá bola právnym predchodcom žalobcu poskytnutá žalovanému na základe zmluvy o úvere,
odvolací súd uvádza, že odvolateľ takéto tvrdenie nepreukázal. K žalobe síce žalobca predložil zmluvu
o úvere poskytnutého žalovanému (žiadateľ a spoludlžník), ktorá sa však týkala poskytnutia úveru na
splatenie predchádzajúcich záväzkov. Zo zmluvy o úvere predloženej žalobcom podľa odvolacieho súdu
nevyplýva kúpna cena bytu v čase kúpy zo strany žalovaného.

25. Odvolací súd dospel k záveru, že v otázke nenaplnenia zákonných podmienok nepoctivého zámeru
žalovaného (pre zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer), sa možno stotožniť so záverom súdu prvej
inštancie, ktorý žalobu zamietol.

26. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.

27. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v

spojení s § 255 ods. 1 CSP. Vzhľadom na neúspech žalobcu v odvolacom konaní, priznal odvolací súd
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).