Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 12. december 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-2S/167/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1022201084

Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Machová, Ph.D.

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1022201084.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

BA-2S/167/2022

BA-2S/167/2022-

IČS:
ECLI:

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Machovej, Ph.D.
(spravodajkyne) a členov senátu JUDr. Lukáša Galla a JUDr. Natálie Stahovcovej, v právnej veci
žalobcu: SteigenTech EE s.r.o., so sídlom Pohronská 403/5, 831 03 Bratislava, IČO: 47 561 394,
zastúpeného Mgr. Barbora Hlavatá, advokátka, so sídlom SNP 1445/41, 017 07 Považská Bystrica, IČO:
42 284 902, proti žalovanému: Daňový úrad Bratislava, so sídlom Ševčenkova 32, 850 00 Bratislava, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101626878/2022 zo dňa 01.06.2022, takto

r o z h o d o l :

BA-2S/167/2022

BA-2S/167/2022-
IČS:
ECLI:

I. Správny súd návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a .

II. Správny súd žalobu z a m i e t a .

III. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

BA-2S/167/2022

BA-2S/167/2022-
IČS:ECLI:

I. Priebeh administratívneho konania a dôvody napadnutého rozhodnutia

1. Žalobcovi bol od žalovaného doručený list - Oznámenie o indexe daňovej spoľahlivosti č.
101141645/2022 zo dňa 29.04.2022 (ďalej len „oznámenie“), v ktorom mu žalovaný s poukazom na § 2

písm. h) a § 53d ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v relevantnom znení (ďalej len „daňový poriadok“) oznámil určenie indexu daňovej
spoľahlivosti (ďalej aj „IDS“) pre nespoľahlivé daňové subjekty. Ako dôvod takéhoto určenia indexu
daňovej spoľahlivosti uviedol nesplnenie týchto povinností voči finančnej správe:
„BODY 15 - kritérium č.1 Nedoplatky za daňovú a colnú časť 628.61 eur, 31.07.2021, z toho daňová
časť 628.61 eur, colná časť 0.00 eur.

BODY 10 - kritérium č.5 Podávanie - daň z pridanej hodnoty DPH, KV DPH, neskoro podané DP DPH
do 3 dní - ZO: 01.2020 neskoro podané DP DPH viac ako do 3 dní - ZO: 01.2019 neskoro podané KV
DPH do 3 dní - ZO: 01.2020 neskoro podané KV DPH viac ako do 3 dní - ZO: 01.2019.
BODY 9 - kritérium č.6 Podávanie - iné tlačivá, neskoro podané SVDPH do 3 dní - ZO: 01.2020 neskoro
podané SVDPH viac ako do 3 dní - ZO: 01.2019,ZO: 05.2019“.

Zároveň uviedol, že na základe toho bude voči žalobcovi ako nespoľahlivému daňovému subjektu
finančná správa uplatňovať obmedzenia zverejnené na webovom sídle Finančného riaditeľstva
Slovenskej republiky (ďalej len „Finančné riaditeľstvo SR“) dovtedy, kým nedôjde k zmene indexu
daňovej spoľahlivosti.

2. Voči uvedenému oznámeniu podal žalobca námietky zo dňa 16.05.2022, a to z dôvodov:
nedostatočného odôvodnenia určenia indexu daňovej spoľahlivosti a nepreskúmateľnosti oznámenia
a postupu správcu dane, porušenia princípu ne bis in idem, porušenia princípu zákonnosti a vzniku
škody na strane daňového subjektu.

3. Žalovaný vydal rozhodnutie č. 101626878/2022 zo dňa 01.06.2022 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“), ktorým námietke žalobcu proti oznámeniu nevyhovel. Uviedol, že podľa § 53d daňového
poriadku oznámil v oznámení žalobcovi určenie IDS pre nespoľahlivé subjekty, a tiež že kritériá plnenia
daňového subjektu voči finančnej správe pre určenie indexu daňovej spoľahlivosti upravuje vyhláška
Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 544/2021 Z. z. o kritériách na určenie indexu daňovej

spoľahlivosti v relevantnom znení (ďalej len „vyhláška č. 544/2021 Z. z.“), podľa ktorej správca dane
postupoval a len v rozsahu ktorej môže byť hodnotené plnenie povinností daňového subjektu. Zároveň
uviedol, že Finančné riaditeľstvo SR na svojom webovom sídle uverejnilo podrobnosti týkajúce sa
nárokov, ekonomických ukazovateľov, zásad a spôsobu určenia indexu daňovej spoľahlivosti daňového
subjektu.

4. Žalovaný pri každom hodnotenom kritériu podrobne rozpísal algoritmus jeho hodnotenia. Pri
hodnotení Kritéria č.1 - Nedoplatky za daňovú časť a colnú časť žalovaný vysvetlil, že v prípade žalobcu
algoritmus vyhodnotil zo všetkých hodnotených období najvyšší nedoplatok na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie apríl 2021, v tomto prípade z nezaplatenej sumy 534,60 Eur včas (splatnej dňa

25.05.2021, uhradenej po splatnosti dňa 07.09.2021), na základe čoho žalobca získal za porušenie
vyššie uvedeného 15 bodov.

5. Pri hodnotení Kritéria č. 5 - Nepodanie daňového priznania k dani z pridanej hodnoty a kontrolných
výkazov v zákonom stanovenej lehote uviedol, že v prípade žalobcu algoritmus vyhodnotil neskoro

podané/nepodané: daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie: január 2019 ,
lehota na podanie daňového priznania uplynula dňa 25.02.2019, predmetné daňové priznanie bolo
podané dňa 25.03.2019, t. j. omeškanie viac ako 3 kalendárne dni (4 body); január 2020, lehota na
podanie daňového priznania uplynula dňa 25.02.2020, predmetné daňové priznanie bolo podané dňa
26.02.2020, t. j. omeškanie do 3 kalendárnych dní (1 bod); a kontrolný výkaz za január 2019, lehota

na podanie kontrolného výkazu uplynula dňa 25.02.2019, predmetný kontrolný výkaz bol podaný dňa
25.03.2020, t. j. omeškanie viac ako 3 kalendárne dni (4 body); kontrolný výkaz za január 2020, lehota
na podanie kontrolného výkazu uplynula dňa 25.02.2020, predmetný kontrolný výkaz bol podaný dňa26.02.2020, t. j. omeškanie do 3 kalendárnych dní (1 bod), na základe čoho žalobca za vyššie uvedené
porušenia získal 10 bodov.

6. Ohľadom hodnotenia Kritéria č. 6 - Nepodanie iných daňových priznaní a daňových dokumentov v
zákonom stanovenej lehote, ktoré hodnotí plnenie povinností podávania daňových priznaní resp. iných
daňových dokumentov za posledné 3 roky, uviedol, že v rámci tohto kritéria bolo hodnotené nepodanie
súhrnného výkazu v zákonom stanovenej lehote. Lehota na podanie súhrnného výkazu za január 2019
uplynula dňa 25.02.2019, súhrnný výkaz za január 2019 bol podaný dňa 25.03.2019 t. j. omeškanie viac

ako 3 kalendárne dni (4 body). Lehota na podanie súhrnného výkazu máj 2019 uplynula dňa 25.06.2019,
súhrnný výkaz za máj 2019 bol podaný dňa 15.07.2019 t. j. omeškanie viac ako 3 kalendárne dni (4
body). Lehota na podanie súhrnného výkazu za január 2020 uplynula dňa 25.02.2020, súhrnný výkaz
za január 2020 bol podaný dňa 26.02.2020 t. j. omeškanie do 3 kalendárnych dní (1 bod), na základe
čoho žalobca za vyššie uvedené porušenie získal 9 bodov.

7. Záverom napadnutého rozhodnutia uviedol, že daňovému subjektu je pridelený index daňovej
spoľahlivosti - nespoľahlivý subjekt, ak má pridelených 25 bodov a viac, pričom žalobca mal v rámci
uvedených kritérií hodnotenia – bodové hodnotenie 34 bodov, za čo mu je možné prideliť len index
daňovej spoľahlivosti: nespoľahlivý daňový subjekt. Žalovaný skonštatoval, že preveril vyššie uvedené
dôvody a zistil, že námietky žalobcu sú neopodstatnené.

II. Správna žaloba

8. Žalobca sa žalobou zo dňa 04.08.2022, doručenou Krajskému súdu v Bratislave toho istého dňa,
domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia ako aj oznámenia, i vrátenia veci

na ďalšie konanie žalovanému, a to z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) a g) zákona č. 162/2015 Z.
z. Správny súdny poriadok v relevantnom znení (ďalej len „SSP“).

9. Žalobca odôvodňoval podstatné porušenie ustanovení o konaní ako prvým nedostatočným
odôvodnením a nezrozumiteľnosťou indexácie. Mal za to, že ide o závažný zásah do sféry pôsobenia

daňového subjektu, ktorý má byť vystavený zhoršeným podmienkam vo vzťahu ku komunikácii
so správcom dane a má byť zverejnený v zozname, ktorý bude dostupný širokej verejnosti, preto je
nutné, aby žalovaný svoj postup dôsledne odôvodnil a to nielen samotné určenie indexu podľa
kritérií, ale aj samotnú esenciálnu podstatu tohto inštitútu ako nástroja finančnej politiky štátu.
Odôvodnenie oznámenia považoval za nezrozumiteľné a za veľmi stručnú skrumáž dát, pravdepodobne

extrahovaných z interného systému správcu dane, pričom skratky, dátumy ani dopracovanie sa k určeniu
bodového hodnotenia nie sú pre žalobcu jednoznačné ani zrejmé, práve naopak sú zmätočné. Uviedol,
že žalovaný je zodpovedný za to, aby bol jeho písomnou formou vyjadrený postup pre daňový subjekt
pochopiteľný a aby vedel posúdiť jeho vecnú správnosť. Žalobca namietal, že sa nedozvedel ani to,
v akom všeobecne záväznom právnom predpise a jeho ustanovení má význam či podklad pre postup

správcu dane hľadať. Dodal, že predvídateľnosť postupu správcu dane je narušená aj tým, že jednotlivé
výhody nemajú oporu v zákone či podzákonnom predpise a daňový subjekt si nemôže byť istý, do akej
miery, kedy, v akom rozsahu a akým spôsobom sa budú meniť nevýhody vyplývajúce z jeho statusu
nespoľahlivého daňového subjektu, ktoré sú uvedené len na webovom sídle finančnej správy.

10. V rámci bodu o podstatnom porušení ustanovení o konaní žalobca namietal aj porušenie princípu
ne bis in idem, čo videl v tom, že daňový subjekt je niekoľko násobne perzekvovaný zo strany správcu
dane, pretože okrem uloženia sankcie - pokuty za porušenie právnych predpisov na poli daní zo strany
daňového subjektu sa opätovne dostáva za rovnaké konanie pod tiaž penalizácie zo strany správcu
dane vo forme upierania zákonných oprávnení vyplývajúcich z daňového poriadku ako aj verejného

pranierovania označením ako nespoľahlivý daňový subjekt.

11. Za ďalšie žalobca namietal porušenie princípu zákonnosti z dôvodu, že žalovaný síce v napadnutom
podaní uvádza, že podrobnosti týkajúce sa nárokov, ekonomických ukazovateľov, zásad a spôsobu
určenia indexu daňovej spoľahlivosti daňového subjektu uverejňuje Finančné riaditeľstvo SR na svojom

webovom sídle, avšak samotná indexácia žiadnym spôsobom neoznačuje ani neodkazuje na konkrétny
právny predpis, jeho konkrétne ustanovenia, ktoré sú právnym základom pre určenie indexu daňovej
spoľahlivosti a najmä pre konanie - postup správcu dane pri vyhodnocovaní podkladov pre indexáciu.
Podľa žalobcu s poukazom na článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) nieje v právnom štáte akceptovateľné, aby sa štátny orgán riadil akýmsi súborom usmernení uverejnených
na webovom sídle Finančného riaditeľstva SR bez toho, aby konkrétny postup správcu dane mal základ
vo všeobecne záväznom právnom predpise, a aby na základe toho svojvoľne podnikateľské subjekty

penalizoval.

12. Žalobca v tomto smere považoval § 53d ods. 4 druhá veta daňového poriadku o tom, že podrobnosti
týkajúcesanárokov,ekonomickýchukazovateľov,zásadaspôsobuurčeniaindexudaňovejspoľahlivosti
daňového subjektu uverejňuje Finančné riaditeľstvo SR na svojom webovom sídle, za rozporný s

Ústavou SR a dal podnet správnemu súdu na pozastavenie účinnosti tohto ustanovenia právneho
predpisu a následne stratu účinnosti cestou preskúmania ústavnosti predbežnou otázkou formou
podania návrhu na začatie konania podľa § 74 písm. d) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Nesporným dôvodom pre prieskum
ústavnosti systému indexácie je podľa žalobcu aj skutočnosť, že žalovaný posudzuje predpoklady pre
uplatnenie jednotlivých kritérií pre určenie indexu daňovej spoľahlivosti na základe plnenia povinností

daňovníka za 5 predchádzajúcich rokov, t. j. aj za obdobie roku 2017, teda v čase, keď koncept indexácie
ešte neexistoval, pôsobí teda retroaktívne, čo je v príkrom rozpore s nevyhnutnosťou zachovania zákazu
retroaktivity, ktorá vychádza z požiadavky materiálneho právneho štátu, ako aj v rozpore s princípom
legitímneho očakávania prostredníctvom požiadaviek na konzistentnosť praxe a rozhodovacej činnosti
orgánov verejnej správy. Dodal, že žalovaný až v napadnutom rozhodnutí uviedol, že postupoval podľa

vyhlášky č. 544/2021 Z. z. a tiež, že keďže sa oznámením a určením indexu de facto priznávajú
daňovému subjektu práva, resp. určujú povinnosti, malo by mať charakter rozhodnutia podľa § 63
daňového poriadku a malo byť voči nemu prípustné odvolanie.

13. Nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a jeho nezrozumiteľnosť, svojvoľnosť

žalobca dôvodil tým, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nedal odpoveď na žiadnu argumentáciu
žalobcu uvedenú námietke. Uvedenie spôsobu výpočtu a aplikácie jednotlivých kritérií na skutkový
stav žalobcu malo byť už súčasťou oznámenia, aby sa s výpočtom mohol žalobca oboznámiť,
pretože jeho uvedením až v napadnutom rozhodnutí bolo žalobcovi znemožnené efektívne sa brániť,
keďže proti napadnutému rozhodnutiu neexistuje riadny opravný prostriedok.

III. Vyjadrenia žalovaného, žalobcu a ďalší priebeh súdneho konania

14. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 23.03.2023 uviedol širší kontext
zavádzania a účelu indexu daňovej spoľahlivosti. Uviedol, že index daňovej spoľahlivosti bol s

účinnosťou od 01.01.2018 zavedený do daňového poriadku zákonom č. 267/2017 Z. z. Cieľom
bolo vytvoriť objektívne, nezávislé a legálne aplikovateľné hodnotenie subjektov, ktoré bude mať
predovšetkým motivačný a preventívny charakter s ich využitím pri nastavení preferenčného režimu
pre spoľahlivé subjekty, ako aj indikáciou vykonania opatrení pri zvýšenej pravdepodobnosti rizikového
správania subjektu. Daňovým subjektom, ktoré na základe plnenia povinností voči finančnej správe boli

vyhodnotené ako spoľahlivé, boli poskytované benefity, nazvané ako osobitné daňové režimy, ktoré boli
zverejnenénawebovejstránkeFinančnéhoriaditeľstvaSR.Užprijehoprvotnomzavedenísanepočítalo
s tým, že by bol index používaný ako sankčný nástroj, čo sa odráža aj na tom, že nebol začlenený
v rámci daňového poriadku medzi sankcie. V zmysle programového vyhlásenia vlády na obdobie
rokov 2020 – 2024 bol s cieľom zefektívnenia boja proti daňovým podvodom (podpora dobrovoľného

platenia daní, včasnosť podávania daňových priznaní a platenia daní, správnosť informácií uvedených
v daňových priznaniach, zvýšenie transparentnosti, atď.) index daňovej spoľahlivosti transformovaný a
s účinnosťou od 01.01.2022 sa zákonom č. 408/2021 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa daňový poriadok,
zaviedol index daňovej spoľahlivosti nazývaný aj ako verejný index. Žalovaný tvrdil, že rozdiel medzi
súčasným indexom daňovej spoľahlivosti a indexom zavedeným do daňového poriadku s účinnosťou

od 01.01.2018 je, že výsledok hodnotenia daňových subjektov indexom daňovej spoľahlivosti nebol
verejne dostupný. Konštatoval, že finančná správa aplikuje platné všeobecne záväzné právne predpisy
– daňový poriadok a vyhlášku č. 544/2021 Z. z. ako legislatívny rámec tohto inštitútu, pričom zdôraznil,
že na webovej stránke Finančného riaditeľstva SR sa nachádzajú len technické detaily určovania indexu
daňovej spoľahlivosti, ktoré vstupujú do postupu určovania indexu. Podľa žalovaného samotný index

daňovej spoľahlivosti je potrebné chápať ako zhrnutie/sumár disciplíny daňových subjektov vo vzťahu k
plneniuichzákonnýchpovinnostívočifinančnejspráve(zasledovanéobdobie),ktorésúrokylegislatívne
zadefinované a nemenené.15. Nakoľko index daňovej spoľahlivosti bol zavedený do daňového poriadku s účinnosťou od
01.01.2018 žalovaný zdôraznil, že ho nemožno v prípade žalobcovi hodnoteného nesplnenia povinností
voči finančnej správe, ktoré nastali v rokoch 2019, 2020 a 2021, považovať za retroaktívny, keďže

ide o porušenia po 01.01.2018. Povinnosti, ktorých plnenie sa hodnotí v zmysle kritérií ustanovených
uvedenou vyhláškou, vyplývajú zo všeobecne záväzných právnych predpisov a platia pre všetky daňové
subjekty rovnako a zároveň platí, že neznalosť zákona neospravedlňuje.

16. Žalovaný uviedol, že odôvodnenie v oznámení aj v napadnutom rozhodnutí považuje za dostatočné,

pričom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sú uvedené všetky skutočnosti rozhodujúce pre určenie
daného IDS. Dodal, že vzhľadom na počet a rozsahovo obsiahle definovanie jednotlivých kritérií nie
je možné uvádzať všetky podrobnosti v samotnom oznámení (pričom sú verejne dostupné). Zdôraznil,
že index daňovej spoľahlivosti má nastavené jednotlivé kritériá, ktoré sú vyhodnocované automaticky na
základe algoritmov a príslušné kritériá podrobne vysvetlil. Podľa názoru žalovaného je dostatočne jasné,
na základe čoho boli žalobcovi udelené príslušné body. Žalovaný v súvislosti so zverejnením zoznamu

prideleného indexu daňovej spoľahlivosti pre širokú verejnosť poznamenal, že zoznam daňových
subjektov, ktorým bol určený index daňovej spoľahlivosti doposiaľ nebol zverejnený a index daňovej
spoľahlivosti je jednotlivým hodnoteným daňovým subjektom oznamovaný výlučne prostredníctvom
oznámenia. Finančná správa už v súčasnosti zverejňuje rôzne zoznamy, ktoré sú charakterovo podobné
namietanému zoznamu, avšak tieto zoznamy plnia hlavne informatívnu alebo preventívnu funkciu, t. j.

ich účelom je motivácia na riadne plnenie daňových povinností daňovými subjektami.

17. Ďalej žalovaný uviedol, že oznámenie o IDS nie je rozhodnutím vo veci samej, nakoľko sa ním
neukladajú žiadne povinnosti ani sa ním nepriznávajú práva, má len deklaratórny charakter, tzv.
charakter „vysvedčenia“ daňového subjektu, pričom daňový subjekt má možnosť podania námietky,

avšak len v rozsahu samotného hodnotenia. Podľa názoru žalovaného, takúto formu oznámenia nie
je možné napadnúť žalobou, nakoľko nejde o rozhodnutie, keďže nezakladá, nemení, nezrušuje ani
nedeklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo
ani sa jej priamo nedotýka, pričom poukázal na § 7 písm. b) a § 178 ods. 1 SSP.

18. Podľa žalovaného index daňovej spoľahlivosti nie je sankciou, keďže neukladá daňovým subjektom
žiadnu povinnosť, pretože len konštatuje, ako sa konkrétny daňový subjekt voči finančnej správe v
určitom sledovanom období správal, t. j. či si plnil alebo neplnil povinnosti, resp. si plnil povinnosti
len čiastočne, a teda mu z neho nevyplýva žiaden postih, či už vo forme sankcie alebo vykonania
povinnosti. Nakoľko určenie indexu daňovej spoľahlivosti nie je sankciou (tak vydanie oznámenia,

ako ani zverejnenie v zozname), nemôže ísť ani o porušenie zásady ne bis in idem. Uviedol, že
zverejňovanie zoznamu daňových subjektov s prideleným indexom daňovej spoľahlivosti nemožno
považovať za opakované trestanie daňových subjektov, a to napr. aj z dôvodu zverejňovania iných
zoznamov, ktoré taktiež nie sú posudzované za opakované trestanie daňových subjektov (napr. zoznam
daňových dlžníkov). Dodal, že index daňovej spoľahlivosti má predovšetkým motivačný charakter, ide

výlučne o hodnotenie daňového subjektu len voči finančnej správe, a to len z hľadiska plnenia daňových
povinností, ktoré majú priamy alebo nepriamy dopad na štátny rozpočet, a nie je hodnotením rizikovosti
daňového subjektu, t. j. jeho účelom nie je ovplyvňovanie podnikateľskej činnosti daňového subjektu,
nie je hodnotením daňového subjektu z pozície jeho kredibility alebo spoľahlivosti v rámci obchodných
vzťahov. Žalovaný uviedol, že index daňovej spoľahlivosti pozná len jedno obmedzenie legislatívneho

charakteru (pričom však ani o ňom nemôžeme hovoriť ako o sankcii), ktoré je upravené v ustanovení
§ 53d ods. 6 daňového poriadku, podľa ktorého nespoľahlivému daňovému subjektu, správca dane
určí lehotu osem dní na splnenie si určenej povinnosti v súvislosti s vykonávaním daňovej kontroly,
vyrubovacieho konania alebo výkonom miestneho zisťovania, pričom na odôvodnenú žiadosť daňového
subjektu možno túto lehotu primerane predĺžiť (v zmysle § 28 daňového poriadku) a benefity vyplývajú

buď zo zákona alebo sú určené Finančným riaditeľstvom SR.

19. Žalovaný napokon k žalobcom namietanému nevysporiadaniu sa s argumetnáciou žalobcu
v napadnutom rozhodnutí uviedol, že v odôvodnení oznámenia a napadnutého rozhodnutia sú uvedené
všetky skutočnosti, ktoré boli dôvodom pre zaradenie žalobcu medzi nespoľahlivé daňové subjekty.

V napadnutom rozhodnutí je uvedené podrobné odôvodnenie, čo bolo podkladom pre vydanie IDS,
konkrétne popísané ako algoritmus vyhodnotil jednotlivé kritéria a ich popis, o akú daň a aké obdobie
ide a zároveň aj pridelený počet bodov za jednotlivé porušené kritéria. Takisto žalovaný v ňom uviedol,
že postupoval podľa vyhlášky č. 544/2021 Z. z. a rovnako, že Finančné riaditeľstvo SR na svojomwebovom sídle (www.financnasprava.sk) uverejnilo podrobnosti týkajúce sa nárokov, ekonomických
ukazovateľov, zásad a spôsobu určenia indexu daňovej spoľahlivosti daňového subjektu. Žalovaný
mal za to, že jednotlivé porušené kritéria boli vyhodnotené správne, čiže uvedené dôvody v námietke

boli neopodstatnené a nebol zákonný dôvod na ich prehodnotenie. Zdôraznil, že pre dosiahnutie
spoľahlivosti stačí, ak si daňový subjekt plní svoje povinnosti, platí dane, podával daňové priznania a
iné dokumenty v zákonom stanovenej lehote a pod., pričom ak v nasledujúcom hodnotenom období
(kalendárny polrok) nastanú nové skutočnosti, ktoré vstupujú do hodnotenia, môže sa zmeniť index
daňovej spoľahlivosti žalobcu. Žalovaný zdôraznil, že po uplynutí ďalšieho hodnotiaceho obdobia,

ktorým je kalendárny polrok došlo u žalobcu k zmene indexu daňovej spoľahlivosti, pričom žalobcovi
bolo zaslané nové Oznámenie o indexe daňovej spoľahlivosti č. 100182889/2023 zo dňa 17.01.2023,
ktorým bol žalobcovi určený index daňovej spoľahlivosti ako spoľahlivý daňový subjekt. Z uvedených
dôvodov žalovaný navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

20.Vreplikezodňa12.05.2023žalobcapoukázalnarozdielvprístupežalovanéhokodôvodneniusvojho

postupu, ktorý bol uvedený v oznámení (heslovité, skratkovité a neprehľadné odôvodnenie IDS) a ktorý
prezentuje vo svojom vyjadrení k žalobe. Nesúhlasil s tým, že by nespochybnil správnosť vyhodnotenia
plnenia povinností žalobcom voči finančnej správe na základe kritérií na určenie IDS, pretože žalobca
namietal, že odôvodnenie správcu dane nie je dostatočne zrozumiteľné, aby mohlo byť vôbec preverené
zo strany daňového subjektu, ktorý si musí spätne v účtovnej evidencii vyhľadať namietané údajne

porušené povinnosti. Podľa žalobcu uverejnenie na webovom sídle Finančného riaditeľstva SR nie je
možné považovať za právne záväzný zdroj informácií. Nesúhlasil s tým, že by napadnuté rozhodnutie
nebolo preskúmateľné súdom. Nesúhlasil ani s tým, že index daňovej spoľahlivosti nie je sankciou,
nakoľko neukladá daňovým subjektom žiadnu povinnosť. Podľa žalobcu ako sankciu je možné chápať
každý postup správneho orgánu, ktorým sa v dôsledku (údajného) porušovania zákonných povinností

zhorší postavenie fyzickej či právnickej osoby (ako je analogicky napríklad aj uverejnenie v zozname
nelegálnych zamestnávateľov), pričom nepeňažné sankcie sú častokrát horšie ako peňažné sankcie a
majú ďalekosiahle následky na povesť a tým aj cashflow podnikateľského subjektu.

21. Skutočnosť, či správca dane už uverejňuje alebo zatiaľ neuverejňuje „vysvedčenia“ disciplíny

daňových subjektov je podľa žalobcu bez relevancie, nakoľko k zverejneniu môže dôjsť kedykoľvek a
tento zámer je legislatívne podchytený. Odmietol tvrdenia žalovaného, že index daňovej spoľahlivosti
nemá slúžiť napr. ako podklad pre získanie zákaziek alebo vstupovať do podmienok verejného
obstarávaniaaindexdaňovejspoľahlivostinemalzacieľhodnotiťdaňovésubjektyzpozícieichkredibility
alebo spoľahlivosti v rámci obchodných vzťahov, keďže žalovaný v rozpore s týmto svojím tvrdením

vytvoril ďalší nástroj práve pre vyhodnocovanie kredibility obchodných partnerov. V závere doplnil, že
cieľom námietok ani žaloby nebolo a nie je zlepšenie indexu daňovej spoľahlivosti, ale dosiahnutie
toho, aby správca dane komunikoval s daňovým subjektom dôstojne, otvorene a zrozumiteľne tak, aby
nemohli vznikať pochybnosti o správnosti postupu žalovaného.

22. Žalovaný nevyužil právo vyjadriť sa duplikou.

IV. Relevantná právna úprava

23. Podľa prechodného ustanovenia § 493e SSP v aktuálne platnom a účinnom znení, „Konania začaté

a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023;
ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.“.

24. Podľa § 135 ods. 1 SSP (v znení účinnom do 30.06.2023), „Na rozhodnutie správneho súdu
je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania

opatrenia orgánu verejnej správy.“

25. Podľa § 119 prvá veta SSP, „Správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej
správy, ak tento zákon neustanovuje inak.“.

26. Podľa § 134 ods. 1 SSP, „Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak.“.27. Podľa § 2 ods. 2 SSP, „Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok

ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.“

28. Podľa § 190 SSP, „Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.“.

29. Podľa § 2 písm. h) daňového poriadku, základné pojmy: „Na účely tohto zákona sa rozumie indexom
daňovej spoľahlivosti hodnotenie daňového subjektu, ktorý je podnikateľom registrovaným na daň z
príjmov, na základe kritérií, ktorými sú plnenia jeho povinností voči finančnej správe podľa tohto zákona
alebo podľa osobitných predpisov, a na základe jeho ekonomických ukazovateľov.“

30. Podľa § 53d ods. 4 daňového poriadku, index daňovej spoľahlivosti: „Kritériá na určenie indexu

daňovej spoľahlivosti ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo. Podrobnosti
týkajúcesanárokov,ekonomickýchukazovateľov,zásadaspôsobuurčeniaindexudaňovejspoľahlivosti
daňového subjektu uverejňuje finančné riaditeľstvo na svojom webovom sídle.“

31. Podľa § 53d ods. 6 daňového poriadku, „Daňovému subjektu podľa odseku 1, ktorý je na základe

indexu daňovej spoľahlivosti nespoľahlivý daňový subjekt, správca dane určí lehotu osem dní na
splnenie si určenej povinnosti v súvislosti s vykonávaním daňovej kontroly, vyrubovacieho konania alebo
výkonommiestnehozisťovania;naodôvodnenúžiadosťdaňovéhosubjektumožnotútolehotuprimerane
predĺžiť.“

32. Podľa § 52 ods. 18 daňového poriadku (v znení účinnom od 01.01.2022), „Finančné riaditeľstvo
na svojom webovom sídle zverejňuje aktualizovaný zoznam daňových subjektov, ktorým bol určený
index daňovej spoľahlivosti, v ktorom sa uvedie meno a priezvisko fyzickej osoby, adresa jej trvalého
pobytu alebo miesto podnikania, ak je odlišné od adresy trvalého pobytu, obchodné meno alebo názov
právnickej osoby a jej sídlo, daňové identifikačné číslo, identifikačné číslo organizácie, ak bolo pridelené,

a index daňovej spoľahlivosti.“

33. Podľa § 1 písm. a), b) a f) vyhlášky č. 544/2021 Z. z., „Kritériá na určenie indexu daňovej spoľahlivosti
sú:
a) plnenie povinnosti podať daňové priznanie v lehote podľa osobitných predpisov,

b) plnenie povinnosti podať súhrnný výkaz a kontrolný výkaz podľa osobitného predpisu,
f) plnenie povinnosti zaplatiť alebo odviesť v ustanovenej lehote daň podľa osobitných predpisov a iné
peňažné plnenie.“

V. Právne posúdenie veci správnym súdom

34. Na základe § 3 ods. 1, ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 1. júna 2023 činnosť Správny
súd v Bratislave a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v
Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 1.

júna 2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa
predchádzajúcej vety dňa 6. júna 2023 náhodným výberom pridelená na prejednanie a rozhodnutie do
senátu 5S Správneho súdu v Bratislave (ďalej len „súd“, príp. „správny súd“) a následne v súlade s
Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2025 v znení Dodatku č. 3 účinného od 01.07.2025
bola vec náhodným výberom pridelená na prejednanie a rozhodnutie do senátu 10S správneho súdu.

35. Správny súd ako súd príslušný na konanie, po vyhodnotení, že správna žaloba je prípustná, bola
podaná včas (§ 181 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 SSP), zastúpenou advokátom
(§ 49 ods. 1 SSP), obsahovala zákonom stanovené náležitosti (§ 57, § 182 SSP), po oboznámení sa
s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu, preskúmal v medziach žalobného návrhu

a podstatných žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP v spojení s § 183 SSP) napadnuté rozhodnutie,
ako aj postup predchádzajúci jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti
rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP) a zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy (§ 119 SSP),
za splnenia procesných podmienok vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 2 v spojenís § 137 ods. 4 SSP, keďže účastníci konania nežiadali o nariadenie pojednávania a súd to nepovažoval
za potrebné), a po preskúmaní veci dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná.

36. Predmetom konania pred správnym súdom bolo preveriť zákonnosť napadnutého rozhodnutia
ohľadom posúdenia žalobcu ako nespoľahlivého daňového subjektu a konanie mu predchádzajúce
v medziach žalobných bodov, v rámci ktorých žalobca napádal nedostatočné odôvodnenie
a nezrozumiteľnosť čo do samotnej indexácie, podstaty tohto inštitútu a jeho právne zakotvenie,
porušenie princípu ne bis in idem a princípu zákonnosti, ako aj nevysporiadanie sa s jeho odvolacími

námietkami.

37. Ako prvé sa správny súd zaoberal vyhodnotením splnenia podmienok konania, medzi ktoré patrí aj
spôsobilý predmet prieskumu, teda či napadnuté rozhodnutie je spôsobilým na prieskum v správnom
súdnictve v zmysle § 3 ods. 1 b) SSP a nie je z neho vylúčené niektorým z dôvodov nepreskúmateľnosti
uvedených v § 7 SSP, ako naznačoval vo svojom vyjadrení žalovaný. Predmetom konania je napadnuté

rozhodnutie týkajúce sa nevyhovenia námietke žalobcu proti oznámeniu žalovaného, ktorým oznámil
žalobcovi určenie IDS pre nespoľahlivé daňové subjekty, ktoré podľa správneho súdu je možné pokladať
za správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.
O tom, že sú určité práva žalobcu napadnutým rozhodnutím v spojení s oznámením priamo dotknuté,

svedčí aj argumentácia žalobcu, ktorý v rámci žalobných bodov poukázal na to, že v napadnutých
rozhodnutiach bol vyhodnotený ako nespoľahlivý daňový subjekt v dôsledku určenia indexu daňovej
spoľahlivosti, čo má za následok zverejnenie (alebo možnosť zverejnenia) tejto skutočnosti na webovom
sídle Finančného riaditeľstva SR a teda aj možnosť oboznámiť sa s touto skutočnosťou širokou
verejnosťou. Uvedené môže mať priamy či nepriamy dopad na podnikateľské aktivity a podnikateľskú

činnosť daňového subjektu, prípadne to môže mať vplyv aj na možnosť získať finančnú pomoc a
príspevky z rôznych investičných fondov a grantov. V neposlednom rade je nutné zdôrazniť, že v
dôsledku vyhodnotenia indexu daňovej spoľahlivosti je daňový subjekt oprávnený čerpať a využívať
viaceré konkrétne benefity zverejnené na webovom sídle Finančného riaditeľstva SR. V prípade
vyhodnotenia ako nespoľahlivého daňového subjektu naopak tento subjekt stráca nárok na využívanie

uvedených benefitov a vzťahujú sa naňho konkrétne obmedzenia. V konkurenčnom prostredí, kde
iné podnikateľské subjekty takýmito obmedzeniami netrpia, zjavne ide o nevýhodu, dôsledkom ktorej
sa žalobca môže cítiť ukrátený na svojich právach. Práve s poukazom na uvedené možné a reálne
(nielen potenciálne či hypotetické) dopady na podnikateľskú činnosť žalobcu, ako podnikateľského
subjektu, potom mal správny súd za to, že v prípade oznámenia o určení indexu daňovej spoľahlivosti

a rozhodnutia o námietkach proti nemu, ide o správny akt orgánu verejnej správy, ktorý má potenciál
zasiahnuť do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Dospel teda k záveru,
že napadnuté rozhodnutie je preskúmateľné v správnom súdnictve a je daná právomoc správnych
súdov v merite takto podanej správnej žaloby konať a rozhodnúť. Uvedený záver o prípustnosti súdneho
prieskumu napadnutého rozhodnutia je plne v súlade aj s doterajšou rozhodovacou praxou súdov

SR (napr. rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. BA-5S/165/2022 z 29.05.2025, rozsudok Správneho súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. TN-13S/80/2022 z 09.11.2023, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 50/2023 z 02.02.2023).

38. Ďalej žalobca vo svojej argumentácii uvádzal, že je týmto spôsobom penalizovaný, dokonca niekoľko

násobne perzekvovaný, lebo už pred určením tohto IDS mu bola za uvedené porušenie právnych
predpisov uložená sankcia – pokuta, ako aj to, že takýto postup správcu dane (a inštitút ako nástroj
finančnej politiky štátu) je svojvoľným uzurpovaním si moci správneho orgánu, ktorý si sám stanovil
pravidlá bez splnomocnenia právnou normou a na základe nich svojvoľne penalizuje podnikateľské
subjekty. Správny súd sa preto musel vysporiadať s tým, či v danom prípade ide o vec správneho

trestania, teda či určenie IDS pre nespoľahlivé daňové subjekty je penalizáciou/sankciou. Správny súd
teda v tejto otázke, od ktorej sa odvíja aj druh správnej žaloby - či ide o všeobecnú správnu žalobu alebo
správnu žalobcu vo veciach správneho trestania, na ktorú sa osobitne vzťahujú ustanovenia § 194 - §
198 SSP, uvádza, že vo všeobecnosti má za to, že určenie indexu daňovej spoľahlivosti nepredstavuje
sankciu, hoci žalobca to môže subjektívne považovať za akúsi „sankciu/potrestanie“. Uvedené vyplýva

najmä z toho, že z určenia takéhoto indexu daňovej spoľahlivosti vyplýva jediné obmedzenie v zmysle
§ 53d ods. 6 daňového poriadku, a to že správca dane určí takémuto daňovému subjektu lehotu
osem dní na splnenie si určenej povinnosti v súvislosti s vykonávaním daňovej kontroly, vyrubovacieho
konania alebo výkonom miestneho zisťovania, ktorú možno na odôvodnenú žiadosť daňového subjektuprimerane predĺžiť, a teda de facto nevyplývajú z toho žiadne sankcie, tresty. A tiež z toho, že účelom
takéhoto hodnotenia daňových subjektov je ich motivácia k riadnemu plneniu povinností voči finančnej
správe. Index daňovej spoľahlivosti vyjadruje, ako sa konkrétny daňový subjekt voči finančnej správe

v určitom sledovanom období správal, t. j. či si plnil alebo neplnil povinnosti, resp. si plnil povinnosti
len čiastočne; má primárne motivačný charakter, a teda mu z neho nevyplýva žiaden postih, či už vo
forme (legálnej) sankcie alebo vykonania povinnosti. Index daňovej spoľahlivosti teda nie je sankciou,
neukladá daňovým subjektom žiadnu povinnosť. Pre úplnosť správny súd uvádza, že vyššie potvrdený
dotyk na subjektívnych právach žalobcu je širší pojem a nie je ho možné stotožňovať so sankcionovaním

osoby, k čomu v tomto prípade nedošlo.

39. Ohľadom inštitútu indexu daňovej spoľahlivosti ako takého, správny súd pre úplnosť uvádza, že má
charakter osobitného právneho inštitútu, ktorý, tak ako uvádzal žalovaný, bol zavedený do daňového
poriadku od 01.01.2018 a s novelou účinnou od 01.01.2022 sa zaviedla nová legislatívna úprava
inštitútu indexu daňovej spoľahlivosti. Jeho zakotvenie je v § 53d daňového poriadku, kritériá pre

určenie IDS upravuje vykonávací predpis k daňovému poriadku - vyhláška č. 544/2021 Z. z. a to
v súlade so zmocňovacím ustanovením § 53d ods. 4 daňového poriadku. Finančné riaditeľstvo SR
na svojom webovom sídle uverejňuje podrobnosti týkajúce sa nárokov, ekonomických ukazovateľov,
zásad a spôsobu určenia indexu daňovej spoľahlivosti daňového subjektu tak, ako vyplýva z dikcie
§ 53d ods. 4 daňového poriadku. Vychádzajúc z opisu a charakteristiky tohto inštitútu obsiahnutého

na webovom sídle Finančného riaditeľstva SR a ako uvádzal aj žalovaný, má byť tento index daňovej
spoľahlivosti vnímaný ako motivačný nástroj finančnej správy, ktorého cieľom je posilniť dobrovoľné
plnenie daňových povinností a zároveň odmeniť daňové subjekty za ich zodpovedné plnenie si
povinností voči štátu. Finančná správa SR deklaruje, že hodnotenie daňových subjektov je založené na
objektívnom, transparentnom a nezávislom hodnotení a index daňovej spoľahlivosti má motivačný a nie

sankčný charakter. Daňovým subjektom, ktoré na základe plnenia povinností voči finančnej správe boli
vyhodnotené ako spoľahlivé, sú poskytované benefity, nazvané ako osobitné daňové režimy, ktoré sú
zverejnenénawebovejstránkeFinančnéhoriaditeľstvaSR.Užprijehoprvotnomzavedenísanepočítalo
s tým, že by bol index používaný ako sankčný nástroj, čo sa odráža aj na tom, že nebol začlenený
v rámci daňového poriadku medzi sankcie. Samotný index daňovej spoľahlivosti je potrebné chápať

ako zhrnutie/sumár disciplíny daňových subjektov vo vzťahu k plneniu ich zákonných povinností voči
finančnej správe (za sledované obdobie) za legislatívne zadefinované a nemenené obdobie.

40. Čo sa týka žalobných námietok, správny súd vyhodnotil námietku žalobcu o nedostatočnej
odôvodnenosti a nezrozumiteľnosti indexácie, a to jednak vo vzťahu k samotnému určeniu indexu

podľa kritérií, ale aj k samotnej esenciálnej podstate tohto inštitútu, ako nedôvodnú. Za prvé
žalobcova argumentácia smerovala hlavne proti odôvodneniu oznámenia, avšak odôvodnenie určenia
IDS v oznámení bolo v zmysle námietok žalobcu v napadnutom rozhodnutí v podrobnostiach
doplnené, čo je v súlade so zásadou jednoty prvostupňového a odvolacieho administratívneho konania.
Predmetom súdneho prieskumu je práve toto napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako konečné v danej

veci, preto námietky voči oznámeniu sú z podstaty veci nepriliehavé a nedôvodné (tie sú relevantné v
druhostupňovom administratívnom konaní). Navyše správny súd má za to, že akékoľvek nedostatky,
ktoré by bolo možné vyčítať oznámeniu (napr. jeho používanie skratiek, extrakcii dát z interného
systému finančnej správy a pod.), boli v napadnutom rozhodnutí odstránené a popis k prideleným
bodom a hodnoteniu jednotlivých kritérií v ňom boli detailne rozpísané a odôvodnené, a pokiaľ

žalobca mal voči týmto skutočnostiam (výpočtom, dátumom a podobne) nejaké výhrady, podotýka, že
tieto v administratívnom konaní ani v súdnom konaní doposiaľ nepomenoval. Z uvedeného dôvodu
nemožno prisvedčiť ani jeho námietke, že nemal možnosť sa brániť voči záverom o nesplnení/porušení
jednotlivých povinností voči finančnej správe, pretože pokiaľ nejaké nezrovnalosti našiel, tieto mal
najneskôr v lehote na podanie správnej žaloby, t. j. v rámci žalobných bodov uplatniť, pričom mal

priestor si tieto skutočnosti skontrolovať a dohľadať na podklade podrobného vysvetlenia uvedeného
vnapadnutomrozhodnutíaždopodaniažaloby.Napokon,akouviedolsamotnýžalobcavreplike,cieľom
žaloby nebolo zlepšenie IDS, ale dosiahnutie toho, aby správca dane komunikoval s daňovým subjektom
dôstojne, otvorene a zrozumiteľne.

41. Ohľadom žalobnej námietky nedostatočnej odôvodnenosti vo vzťahu k uvedeniu právneho základu
daného inštitútu ako nástroja finančnej politiky štátu, správny súd uvádza, že v oznámení žalobu sú
uvedené príslušné ustanovenia daňového poriadku, z ktorých právny základ tohto inštitútu vyplýva a to
§ 2 písm. h) a § 53d. Zároveň z citovaného ustanovenia § 53d ods. 4 daňového poriadku vyplýva odkazna ďalší všeobecne záväzný predpis a spôsob určenia indexu, a teda že kritériá na určenie indexu
daňovejspoľahlivostiustanovívšeobecnezáväznýprávnypredpis,ktorývydáministerstvoapodrobnosti
týkajúcesanárokov,ekonomickýchukazovateľov,zásadaspôsobuurčeniaindexudaňovejspoľahlivosti

daňového subjektu uverejňuje finančné riaditeľstvo na svojom webovom sídle. Takisto je tento právny
základ vyplývajúci z daňového poriadku (§ 53d) uvedený aj v napadnutom rozhodnutí. Správny súd
preto nemôže dať za pravdu názoru žalobcu, že tento sa z oznámenia či napadnutého rozhodnutia
nedozvedel, v akom všeobecne záväznom právnom predpise a jeho ustanovení má hľadať význam
či podklad pre postup správcu dane v danom prípade.

42. Zároveň žalobca namietal vôbec legitimitu tohto inštitútu a jeho zákonnosť s poukazom na § 2 ods. 2
Ústavy SR z dôvodu, že podrobnosti týkajúce sa nárokov, ekonomických ukazovateľov, zásad a spôsobu
určenia indexu daňovej spoľahlivosti daňového subjektu uverejňuje Finančné riaditeľstvo SR na svojom
webovom sídle. V tejto súvislosti správny súd uvádza s ohľadom na vyššie uvedené (bod 38. rozsudku),
že určenie IDS nepredstavuje ukladanie sankcie daňovým subjektom, a jeho právny základ vyplýva

z ustanovení daňového poriadku, v ktorom je aj zmocňovacie ustanovenie § 53d daňového poriadku, a to
pre ustanovenie kritérií na určenie IDS vyhláškou a pre uverejnenie podrobností týkajúcich sa nárokov,
ekonomických ukazovateľov, zásad a spôsobu určenia indexu daňovej spoľahlivosti daňového subjektu
na webovom sídle Finančného riaditeľstva SR. Nakoľko IDS nie je sankčným inštitútom (jediné zákonom
stanovené obmedzenie v § 53d ods. 6 daňového poriadku nie je sankciou), nevyplýva to z jeho podstaty,

nie je tak zatriedený ani v rámci členenia daňového poriadku, ale ide o tzv. motivačný nástroj finančnej
správy s cieľom posilniť dobrovoľné plnenie daňových povinností a zároveň v pozitívnom zmysle
odmeniť (benefitmi uverejnenými na webovej stránke Finančného riaditeľstva SR) daňové subjekty za
ich zodpovedné plnenie si povinností voči štátu, nemožno hovoriť, že by jeho právne zakotvenie bolo
nedostatočné alebo že by sa v prípade takéhoto (motivačného, preventívneho) inštitútu vyžadovalo

stanovenie všetkých detailov minimálne zákonom, ako je to napríklad pri správnom trestaní. Tak to
bolo koncipované a myslené už zákonodarcom, keď daný inštitút zaviedol do života a správny súd
nevidí nič protiústavné alebo protizákonné na tom, aby štát a správca dane motivovali daňové subjekty
k zodpovednému plneniu daňových povinností. Štátne orgány v danom prípade konali v rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanovil zákon, a teda v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

43. Žalobcova námietka o porušení princípu ne bis in idem vyvstáva v kontexte vyššie uvedených
záverovneopodstatnene,keďžeudelenieIDSniejesprávnymtrestaním,pretourčenímIDSnedochádza
k opätovnému potrestaniu daňového subjektu a nemôže tak dôjsť ani k porušeniu uvedenej zásady.

44. Napokon súd nevzhliadol ani namietané nedostatky v napadnutom rozhodnutí v jeho odôvodnení v
tom, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nedal odpoveď na žiadnu argumentáciu žalobcu uvedenú
v námietke, pričom námietky sú takmer totožné so žalobnými bodmi (obsahujú 4 body: nedostatočné
odôvodnenie určenia IDS, porušenie princípu ne bis in idem, porušenie princípu zákonnosti, vznik
škody daňového subjektu). Správny súd dáva do pozornosti, že žalobca jednak túto námietku

formuloval príliš všeobecne a nekonkretizoval, na ktoré jednotlivé námietky nedostal odpoveď, len
všeobecne uviedol, že sa žalovaný nevysporiadal so žiadnou jeho argumentáciou uvedenou v námietke.
Takto uvedené tvrdenie žalobcu nie je pravdivé, pretože prevažná časť jeho námietok smerovala
voči nezrozumiteľnosti v oznámení uvedených skratiek a potrebe vysvetlenia jednotlivých porušení jeho
povinností vyplývajúcich z predpisov daňového práva a ich obodovanie, čo žalovaný v napadnutom

rozhodnutí veľmi detailne vysvetlil. Čo sa týka teda merita veci, vychádzajúc z napadnutého rozhodnutia
žalovaný hodnotenia jednotlivých kritérií vyčerpávajúco odôvodnil. Zároveň v napadnutom rozhodnutí
žalovaný komplexne zhrnul právny základ pre inštitút indexu daňovej spoľahlivosti, a to že je spočívajúci
v ustanoveniach daňového poriadku, a že kritériá plnenia daňového subjektu voči finančnej správe
pre určenie IDS upravuje vyhláška a plnenie povinností daňového subjektu, ktoré sú hodnotené na účely

indexu daňový spoľahlivosti, môže byť len v rozsahu kritérií určených v samotnom vyhláškou. Taktiež
uviedol, že Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky na svojom webovom sídle uverejnilo podrobnosti
týkajúce sa nárokov, ekonomických ukazovateľov, zásad, spôsob určenia IDS daňovému subjektu,
ktoré v rámci hodnotenia jednotlivých kritérií popísal. Vyššie uvedeným žalovaný v podstate reagoval
na žalobcom namietaný právny základ pre daný inštitút, na namietanú nezákonnosť postupu správnych

orgánov. Je pravdou, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí osobitne nevenoval námietkam o
porušení princípu ne bis in idem (ktorá s vecou samotnou nesúvisí, keďže nejde o správne trestanie)
či vzniku škody na strane daňového subjektu (ktorá bola zo strany žalobcu uvedená viac-menej
informatívne), avšak tieto neboli pre vec samotnú podstatné. V rámci odôvodňovania rozhodnutívšeobecne platí, že správne orgány či súdy sa nemusia vysporiadať sa s každou jednou námietkou
žalobcu/účastníka konania, ale majú povinnosť vysporiadať s tými podstatnými, čo v danom prípade
možno považovať za dostatočné, za splnené. Súd má za to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí

uviedol podstatné a relevantné dôvody svojho rozhodnutia.

45. Súd zamietol aj návrh žalobcu na prerušenie súdneho konania (podľa § 100 ods. 1 písm. b/ SSP),
pretože nemá za potrebné podať Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o
súlade právnych predpisov podľa § 74 písm. d) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej

republiky v relevantnom znení, a to § 53d ods. 4 druhá veta daňového poriadku s Ústavou Slovenskej
republiky, ako navrhoval žalobca v žalobe. Na to, aby súd konanie prerušil a podal návrh na konanie
pred Ústavným súdom, musí sám dospieť k záveru, že aplikovateľné ustanovenie právneho predpisu
vykazuje také pochybnosti o súlade s právnym poriadkom, že ho nie je možné ústavne konformným
spôsobom vykladať a aplikovať. Žalobca jednak v návrhu nekonkretizoval, s ktorým článkom Ústavy
má byť uvedené ustanovenie daňového poriadku nesúladné a správny súd (s odkazom aj na bod 42.

rozsudku) jeho rozpor s Ústavou SR nezistil.

46. Podobne k (v tejto súvislosti) žalobcom namietanej retroaktivite, správny súd uvádza, že
z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by žalovaný pre určenie IDS posudzoval
splnenie povinností žalobcu za predchádzajúcich 5 rokov, t. j. aj za obdobie roku 2017 - teda v čase, keď

neexistoval koncept indexácie (ako namietal žalobca). Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný
posudzoval v prípade dvoch kritérií č. 5 a 6 najstaršie obdobie január 2019, teda nehodnotil obdobie
roku 2017. Index daňovej spoľahlivosti bol do daňového poriadku zavedený od roku 2018. Správny súd
teda namietanú retroaktivitu spočívajúcu v posudzovaní u žalobcu obdobia roku 2017 nezistil.

47. Na základe vyššie uvedeného správny súd, po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti
napadnutého rozhodnutia ako aj postupu predchádzajúceho jeho vydaniu v medziach žalobných bodov,
neprisvedčilnámietkamžalobcu,avychádzajúczvyššieuvedenýchskutočnostíacitovanýchustanovení
zákonov dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby a podľa § 190 SSP ju zamietol.

48. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému
trovy konania nepriznal, pretože žalovanému ako orgánu štátnej správy možno priznať voči žalobcovi
právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať, pričom
takéto dôvody súd nevzhliadol.

49. Tento rozsudok prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

BA-2S/167/2022

BA-2S/167/2022-

IČS:
ECLI:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať v lehote 30 dní odo dňa
jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 145 ods. 2 písm. a/
SSP v znení účinnom do 30.06.2025).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a)
označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (sťažnostné body) a d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body

možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).

Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP,
ak bolo rozhodnuté v ich neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnostizastúpenýadvokátomvzmysle§449ods.1SSP.Kasačnásťažnosťainépodaniasťažovateľa

musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a)má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje,
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo b) ide o konania o správnej žalobe podľa §
6 ods. 2 písm. c) a d) SSP, alebo c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.